Videokanál poslanca

Dobrý deň, dúfam, že ma je počuť. Lebo mi dali, pardon, dali takéto náhradné riešenie. Ja som za neho vďačná. Priznám sa, že nechcela som vystupovať z toho miesta tam na kraji, tak ako mi bolo ponúkané, pretože takisto vás chcem všetkých vidieť a aspoň takto na diaľku spoznať.
Ako je, pardon, ako je už na prvý pohľad jasné, ja tu budem určite celé obdobie zastupovať a hájiť záujmy ľudí so zdravotným postihnutím. Kvalita týchto ľudí sa od revolúcie mierne zlepšila, no nie až do takej miery, ako by sme očakávali a ako by sme si všetci želali. Riešenia v prospech ľudí so zdravotným postihnutím prichádzajú veľmi pomaly. Musím pripomenúť, že, že jeden zo šiestich ľudí v rámci Európskej únie trpí zdravotným postihnutím. To predstavuje asi 80 mil. ľudí v rámci Európskej únie, ktorí sú nejakým spôsobom limitovaní a ktorí, ktorí potrebujú špeciálne podmienky na to, aby sa mohli začleniť a uplatniť v našej spoločnosti.
Musím sa priznať, že niekedy tie riešenia, ktoré sa pre ľudí so zdravotným postihnutím hľadajú a objavujú, je skôr niekedy čakanie na zázrak. A rovnako zázrakom je pre mňa, že som v tomto programovom vyhlásení dokázala nájsť niečo aj v prospech ľudí so zdravotným postihnutím. Predovšetkým sa to týka jednotnej lekárskej a sociálnej posudkovej činnosti, ktorá, po ktorej už všetci tak netrpezlivo voláme a ktorá už je dlhé roky pripravená, ale stále sa nič nedeje. Tak pevne verím, že tentokrát sa to už naozaj podarí. Bolo by to nielen v prospech občanov, ktorí, ktorí by mali vlastne zjednodušený proces, a vlastne ušetril by sa im čas i financie a možno aj stres hlavne, ale takisto je to aj v prospech verejnej správy, pretože na posudzovanie bude stačiť menej personálnych kapacít, oveľa jednoduchšie materiálne zabezpečenie týchto posudkových komisií.
Druhou vecou, druhou pozitívnou vecou, ktorá, ktorá v tomto programovom vyhlásení vlády je, je zvýšenie opatrovateľského príspevku pre rodičov starajúcich sa o postihnuté dieťa do výšky minimálnej mzdy. Pripomínam, čistej minimálnej mzdy. Toto je tiež jedna veľmi silná skupina ľudí a veľmi početná skupina ľudí, ktorí si zaslúži našu pozornosť, pretože táto skupina ľudí žije na hranici biedy, a musím povedať, že v mnohých prípadoch ten rodinný život tam nefunguje a ľudia sú naozaj odkázaní len na túto pomoc. A práve takíto ľudia najviac trpia práve zásahmi štátu do ich príjmov aj na základe toho, ako už bolo spomínané, že napríklad pri hospitalizácii sa im tieto príspevky krátia. A napríklad aj tak, ako už aj pani podpredsedníčka spomínala, napriek tomu, že ten rodič sa, sa o takto ťažko postihnuté dieťa stará a sedí pri ňom. Dokonca posledná skúsenosť, ktorú mám, ten rodič, ktorý tam zabezpečuje v podstate zdravotnú sestru alebo teda pracovníka zdravotnej starostlivosti v nemocnici, nedostane ani..., nemá ani nárok na lôžko, aby mohol pri tom dieťati zostať aj počas noci, je, je z takéhoto prostredia vyhodený a proste nevytvárajú sa mu tie podmienky, aby tam naozaj tento personál mohol zastúpiť. A myslím, že týmto bodom som s programovým vyhlásením v prospech ľudí so zdravotným postihnutím skončila.
Žiaľ, márne som hľadala riešenie otázky bezbariérovosti. Keď som si vyhľadala slovo bezbariérovosť, v programovom vyhlásení vlády sa nachádza presne jedenkrát. Dokonca sa nachádza v časti, v ktorej je spomenutý len okrajovo, a týka sa železničnej dopravy. Presne tej železničnej dopravy, ktorá roky tento problém bezbariérovosti vôbec nerieši, resp. riešenie už aj máme napríklad v podobe mobilných zdvíhacích zariadení na vlakových staniciach, ale my toto riešenie vôbec nevieme využívať. A toto je rovnako príklad z praxe, možno ste mali možnosť vidieť medializovaný prípad, ako cestuje skupina vozičkárov z..., myslím, niekde z Oravy do Bratislavy, a oni týchto vozičkárov pravidelne nakladajú do vlaku ručne. Kde sú všetky tie bezpečnostné predpisy, ktoré sa snažíme dodržiavať, kde je nejaká ľudská dôstojnosť, keď v prípade Bratislavy v tom čase už mobilné zdvíhacie zariadenia na staniciach boli? Chcem pripomenúť, že ako máme zadefinovanú bezbariérovosť. Bezbariérovosť znamená, že ľudia so zdravotným postihnutím majú rovnako ako iní ľudia prístup k fyzickému prostrediu, doprave, informáciám a komunikačným technológiám a systémom, ako aj k iným prostriedkom a službám. Zdôrazňujem, mali by mať k tomu prístup vo chvíli, keď to naozaj potrebujú. Nie na objednávku. A toto je momentálne aj môj problém.
Nechcem byť veľmi osobná, ale, žiaľ, asi sa to inak nebude dať. Ja viem, že je vždy nákladné niečo debariérizovať. Ja viem, že to je problém. Ale keď ten problém budeme hádzať na konkrétneho človeka, naozaj sa cíti trápne. Je to, je to smutné, že nevieme zabezpečiť takéto základné veci ešte predtým, ako situácia nastane. A to nie je len, momentálne sa, sa už rieši otázka na školách, čo sa týka bezbariérovosti. Mnohé školy, možno vysoké, skôr mám skúsenosti s vysokými, kde prebehol projekt monitoringu, sa už snažia sprístupňovať tieto školy aj študentom so zdravotným postihnutím. No väčšinou sa naráža na, na, povedala by som, väčšinou je tam personálny problém, kde, kde každý zvažuje, že všetko je zbytočné, pretože sa to robí len pre jedného človeka. Lenže pokiaľ tie školy nebudú dostupné, pokiaľ tie zariadenia nebudú dostupné, pokiaľ tie inštitúcie nebudú dostupné, tí ľudia tam chodiť nebudú.
Ďalšia vec je, že školou sa to len, len nekončí. Ak niekto vyštuduje, sami to dobre poznáte, ak, ak chce ďalej napredovať, potrebuje sa ďalej vzdelávať, potrebuje, potrebuje navštevovať, ja neviem, školenia, semináre, to znamená, že potrebuje navštevovať, žiadne špeciálne prostredie, potrebuje si hľadať sám individuálne nejaké nové formy. A znova narážať na tento istý problém, že nemá príležitosť.
Otázka bezbariérovosti, si myslím, nepatrí pod rezort ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Rovnako otázka zdravotne postihnutých nepatrí len pod tento rezort. Zahŕňa okrem ministerstva práce aj ministerstvo školstva, ministerstvo zdravotníctva, ministerstvo dopravy. Týmto spôsobom by sa všetky tieto problémy mali riešiť. A mám pocit, že práve preto, že je problém otázky zdravotne postihnutých medzirezortným problémom, tak ho neriešil nikto a vôbec.
Chcela by som pripomenúť, že problémy ľudí so zdravotným postihnutím sa netýkajú len ich samotných. Zväčša sa týkajú aj ich rodinných príslušníkov. Ovplyvňuje to do veľkej miery každý jeden deň celej rodiny. Títo, títo ľudia by si zaslúžili samostatnú kapitolu, no zdá sa, že stále nie je dostatočná vôľa. Národný program rozvoja životných podmienok ľudí so zdravotným postihnutím síce existuje a hľadá riešenia, ale časový harmonogram je neurčitý. My nemáme stanovené termíny, dokedy majú byť nastavené nejaké pravidlá, my nemáme vytvorenú jednotnú koncepciu, napr. na odstraňovanie bariér, my nemáme termín, dokedy tak má byť urobené. Vláda síce tvrdí, že pre zvyšovanie kvality ľudí so zdravotným postihnutím zapojí reprezentatívne organizácie do monitorovania Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, no z dôvodov nedostatočnej a finančnej podpory týchto organizácií a z dôvodu, že nemajú, nevedia si vybudovať dostatočné odborné zázemie z nedostatku financií, nedokážu takéto organizácie fungovať. Mnohé organizácie zanikajú, mnohé organizácie živoria. Potom je problém presadzovať práva ľudí so zdravotným postihnutím.
Vláda vo svojom programovom vyhlásení si tiež stanovila ako jeden zo spôsobov prezentácie v prípade predsedníctva v Európskej únii, že Slovensko zatraktívni z hľadiska turistiky. Ja som zvedavá, ako to chce spraviť, keď stále hovoríme o tom istom probléme, nie je zabezpečená bezbariérovosť, nie sú zabezpečené služby a myslím si, že veľké množstvo turistov tvoria práve ľudia vo vyššom veku a práve ľudia zo zdravotne postihnutím, ktoré takéto služby budú vyhľadávať.
Jediné, čo v tejto celej oblasti možno funguje, je letecká doprava. Tu sme si museli osvojiť smernice Európskej únie a tým pádom, čuduj sa svete, v tejto oblasti nemáme problém. No ostatné, ktoré si máme vypracovať sami, a pravidlá, ktoré máme si vytvoriť, je ťažké, ťažké presadiť.
Centrá včasnej intervencie. A tu už boli spomenuté niekoľkokrát, takže k tomuto sa ja už nebudem momentálne už veľmi vyjadrovať, ale neznamená to, že to nemá význam. Chcela by som ešte sa vyjadriť predovšetkým k problémom zdravotne postihnutých v iných oblastiach. Okrem bezbariérovosti, ktorá, samozrejme, myslím si, že je kľúčová, pretože v mnohých prípadoch riešia aj iné oblasti a ovplyvňujú aj iné oblasti, je to napríklad problém bývania, samozrejme, je to problém nielen finančný, ale opäť aj problém bytovej politiky, kde bezbariérové byty okrem nejakých miestnych samospráv žiadne neexistujú. Ak si predstavíte, koľkí z vás by ma mohli pozvať k sebe domov, tak možno prídeme k percentu 10.
Ďalší problém pre ľudí so zdravotným postihnutím je hľadanie si zamestnania. Táto vláda medzi svojimi základnými prioritami si stanovila za cieľ vytvorenie 100-tisíc pracovných miest. No nikde sa nepíše, koľko ľudí so zdravotným postihnutím medzi nimi bude. Ja by som dúfala, že, že tento, tento problém vyriešený majú. Pán minister na výbore spomínal, že je pripravený návrh zákona, nový návrh zákona o službách v zamestnanosti. Vzhľadom na to, že viem, ako fungujú chránené pracoviská a chránené dielne, tak sa trošku obávam, že tento návrh zákona znovu pôjde len proti ľuďom zo zdravotným postihnutím a o zvýšenie zamestnanosti v tomto smere nepôjde.
Žiaľ, pán minister na výbore prezentoval rôzne problémy, ktoré táto vláda chce v sociálnej oblasti riešiť, ale zdravotne postihnutých nespomenul vôbec. Na otázku ohľadom, ohľadom krokov smerom k zdravotne postihnutým odpovedal jedine, že najväčšie zneužívanie je z radov chránených dielní a chránených pracovísk. A ja sa pýtam, nie je to tak trošku vina práve ministerstva a úradov, ktoré tie podmienky nastavili tak, že sa dajú využívať len na papieri a tým pádom ich dokážu zneužívať ľudia, ktorí si dokážu dať na papier tieto veci, ale neriešia skutočné problémy ľudí zo zdravotným postihnutím?
Tiež by som chcela k tomuto povedať osobitný príklad. Keď, keď vás úradník presviedča, aby ste využívali v rámci chráneného pracoviska pracovného asistenta len na činnosti spojené s prácou, ktorú tam máte robiť, hoci v zákone sa píše, že pracovný asistent, v zákone sa píše, zdôrazňujem, že pracovný asistent môže vykonávať služby aj osobného charakteru, môže vykonávať činnosti aj osobného charakteru, a pracovník vás presviedča, že na činnosti osobného charakteru potrebujete mať asistenta osobného. Myslíte si, že je možné skĺbiť tieto dve, týchto dvoch ľudí naraz? Pretože presne toto po vás tí pracovníci chcú. A myslím si, že je to len z jediného dôvodu, a to preto, že existuje oddelenie kompenzácií a existuje oddelenie zamestnanosti a tieto dve oddelenia sú na sebe nezávislé, majú, hospodária s vlastnými prostriedkami a každý potrebuje v tej svojej sfére ušetriť, tak vás odkazujú na tých druhých. Žiaľ, v praxi to potom takto funguje. Ja si neviem predstaviť, že by som mohla si najať pracovného... a jedného pracovného asistenta na 15 minút, druhého na pol hodinu a potom to takto dávať do kopy. V obidvoch prípadoch, zdôrazňujem, že sú to ľudia v prípade samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorá takéhoto človeka dostane, ktorí sa takisto stávajú alebo dostávajú do pozície samostatne zárobkovo činnej osoby, resp. vzťahujú sa na nich pravidlá ako by samostatne zárobkovo činné osoby boli, a teda platia v prípade pracovného asistenta za seba odvody v plnej miere. A nielen za tých 15 minút, na ktoré môžu mať povedzme zmluvu.
Ďalší problém je aj problém práve osobnej asistencie. Alebo ešte ak sa vrátim k problémom chránených pracovísk a chránených dielní, je to podobné ako s tým krátením príspevkov pri opatrovateľských príspevkoch. Ak máte na chránenom pracovisku pracovného asistenta, ktorého zamestnávate pre ľudí so zdravotným postihnutím, vy neviete predvídať, či ten človek so zdravotným postihnutím, koľko bude môcť robiť, v akej miere, koľko hodín odrobí, ale váš príspevok na tohto pracovného asistenta je obmedzený len tým, kedy ten človek tam v skutočnosti je. Žiaľ, pracovný asistent môže vykonávať činnosť aj pre iných ľudí. To znamená, na tom pracovisku musí byť, no vy príspevok na neho nedostanete. Takto nezmyselne sa krátia príspevky v mnohých oblastiach a potom naši kompetentní majú pocit, že sa príspevky zneužívajú.
Ak sa vrátim teda k osobnej asistencii, rovnako je to tam s posudzovaním limitov na výšky príjmov. Ak ten človek je aktívny, aktivizuje sa, jeho, jeho príspevky na kompenzáciu, predovšetkým príspevok na osobnú asistenciu sa kráti, pretože presahuje limity trojnásobku-štvornásobku životného minima, podľa toho, na čo sa to vzťahuje. Myslím si, že ľudia zo zdravotným postihnutím nie sú dostatočne motivovaní na to, aby si, aby si prácu hľadali, aby, aby prácu, aby prácu mohli dostať, nie sú motivovaní ani zamestnávatelia a, a myslím si, že ľudia zo zdravotným postihnutím by mali, by mali byť považovaní za človekov, ľudí, ktorí sú schopní, alebo teda v mnohých, v mnohých momentoch sú schopní za istých podmienok začleniť sa do normálneho života.
Čo sa týka osobnej asistencie, sú napríklad obmedzovaní aj ľudia s vyšším vekom. My staviame do pozície, my sa staviame do pozície, že rozhodujeme o tom, či človek vo vyššom veku je alebo nie je schopný samostatne o sebe rozhodovať, pretože ak už presiahne istú hranicu, nemá nárok na osobnú asistenciu a je vlastne odkázaný len opatrovanie. Ale ten človek môže byť stále schopný, tá hranica veku, ktorého sa, teda veku, vek, ktorého sa dožívajú ľudia, sa stále zvyšuje, čiže aj tá produktivita ľudí - aj ľudí so zdravotným postihnutím - je vyššia.
Chcela by som ešte tiež zdôrazniť dôležitú úlohu agentúr práve pri pomoci ľuďom so zdravotným postihnutím. To je to, o čom sme sa bavili včera s pani podpredsedníčkou Nicholsonovou. Agentúry sú práve jediné schopné poskytovať adekvátnu pomoc ľuďom so zdravotným postihnutím. Ľudia so zdravotným postihnutím potrebujú predovšetkým individuálny prístup a tú im úrady práce ani žiadne úrady nedokážu postihnúť práve preto, že tieto úrady sú zaťažené i veľkou byrokraciou. Medzi agentúry, ktoré by mali zabezpečovať pomoc, by mali patriť agentúry podporovaného zamestnávania, ktoré sú definované v zákone, a teda existujú, ale aj agentúry osobnej asistencie. Agentúry osobnej asistencie reálne neexistujú, hoci v zákone definované sú. Problém je, že prostriedky, ktoré sa poskytujú, sú viazané na užívateľa, a teda agentúra nevie získavať prostriedky na služby osobných asistentov priamo. Agentúry môžu jedine sprostredkovať nejakú činnosť, resp. asistenta, resp. môžu, môžu vykonávať činnosti, ktoré sú spojené s agendou osobnej asistencie.
Tiež by som chcela ešte apelovať na udržateľnosť projektov. V mnohých prípadoch máme dobré projekty, ktoré sa zaviedli, ale ktoré sú len na určité obdobie. Zväčša po dvoch rokoch končia a pokračovanie je v nedohľadne. Niekedy to nie je len o pokračovaní, chcela by som, chcela by som podotknúť, že bolo to už toľkokrát spomínané, slovo kontinuita, tak presne táto kontinuita by mala byť aj v projektoch. Napríklad v projektoch prepravných služieb. Už niekoľkokrát vznikli, niekoľkokrát zanikli, vznikajú v jednotlivých mestách, ale znovu, nie je to pomoc, ktorá by bola dlhodobá a na ktorú by sa mohli zdravotne postihnutí spoliehať a na ktorú by si v prvom rade mohli zvyknúť.
Ďalšia otázka je otázka kompenzačných pomôcok. Prístup ku kompenzačným pomôckam rieši predovšetkým, teda čo sa týka sociálnych zákonov, zákon o kompenzačných príspevkoch, samozrejme, máme aj z hľadiska ministerstva zdravotníctva nárok na pomôcky, ale problém je, že postihuje znovu ľudí s nízkymi príjmami, pretože, pretože v mnohých prípadoch si musia na tieto pomôcky doplácať aj tí, ktorí sú na hranici chudoby.
Ak sa bavíme o zdravotne postihnutých, tak ako som už na začiatku spomínala, na zdravotne postihnutých sú naviazané ešte aj ďalšie osoby. A to nie sú len tí rodinní príslušníci, ale aj pracovníci sociálnych služieb, ktorí sú nedostatočne ohodnotení. A keď už sa bavíme aj o deinštitucionalizácii, tak sú to aj príspevky pre opatrovateľov a osobných asistentov. Tieto príspevky sú tak nízke, že nezabezpečujú dôstojný život ani týmto ľuďom.
Na záver by som chcela ešte vypichnúť jeden problém, možno menej dôležitý, ale tiež zabezpečuje ľuďom so zdravotným postihnutím ich základné ľudské právo. Sme občania Európskej únie a voľný pohyb ľudí v rámci Európskej únie by mal platiť aj pre ľudí so zdravotným postihnutím. Aj ľudia so zdravotným postihnutím by sa mali mať šancu rozhodnúť, kde a ako budú žiť, kde a ako budú využívať prístup ku kultúrnym, rekreačným, športovým aktivitám. No, žiaľ, v tomto prípade takisto nemajú na výber. Chcela by som dúfať, že, že budeme mať spoločný záujem riešiť aj problémy ľudí so zdravotným postihnutím, že, že to nebude len diskriminácia, lebo, lebo často sa stáva, že, že ľudia so zdravotným postihnutím sú diskriminovaní na základe práve tohoto faktu, ale musím poznamenať, že sú diskriminovaní ešte aj na základe iných skutočností, a to napríklad na základe rasy, na základe pohlavia, a ten prístup je vždy diametrálne odlišný.
Chcela by som dúfať, že ten postoj nás všetkých sa, sa zmení. Že ten prístup, že to budú, že to bude, že to budú naozaj činy, ktoré, ktoré bude vidno a ktoré budú cítiť najmä ľudia so zdravotným postihnutím. Pevne verím, že, že nájdeme spoločnú reč a že, že aj tí, ktorí ste v koalícii, budete počúvať nás a naše skúsenosti, tých, ktorí sme v opozícii.
Veľmi pekne vám ďakujem. (Potlesk.)