Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte predstaviť mi návrh zákona, ktorý, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a ktorého cieľom je zavedenie inštitútu odstránenia tvrdosti zákona, ktorý v individuálnych prípadoch umožní poskytnutie príspevku na kompenzáciu ťažkého zdravotného postave..., postihnutia, pardon, v situáciách, keď sa žiadateľ len nepatrne odchyľuje od splnenia zákonom stanovených podmienok na poskytnutie tohto príspevku.
Právna úprava poskytovania peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia je charakteristická svojou pojmovou precíznosťou a podrobnosťou. Takýto charakter právnej úpravy zdanlivo vyvoláva predstavu, že jej aplikácia predstavuje zaručený prostriedok na dosiahnutie spravodlivosti. Skutočnosťou je, že koncepčne precízna a detailná právna úprava iba uľahčuje poznanie práva, teda je možné relatívne ľahko zistiť, či je niečo zákonné, alebo nie je. K tomuto zisteniu stačí samotné, samotný jazykový výklad. Nie je však možné konštatovať, či to, čo je zákonné, je súčasne aj spravodlivé.
Aj preto prichádzame s takýmto návrhom zákona, lebo súčasná právna úprava neumožňuje pristupovať k ľuďom individuálne, nepozná inštitút odstránenia tvrdosti zákona, kedy by to bolo žiaduce, a myslíme si, že najmä v situáciách, keď charakter zdravotného postihnutia, či už miera funkčnej poruchy, alebo odkázanosť, sú posudzované tak, že jednoducho človeka so zdravotným postihnutím posudzujeme len na základe ustanovení, na základe paragrafov, ale nie na základe skutočnej situácie. Preto verím, že, že budete mať pochopenie pre, pre tento návrh zákona. Nemá, nemá uľahčiť, povedzme to, podvodníkom alebo, alebo prípadom, kedy sa dochádza k zneužívaniu tohto zákona, nemá im uľahčiť vstup do zákona o kompenzáciách, ale má reálne pomáhať ľuďom, ktorých tento zákon ignoruje a ktoré, ktorí, ktorí, z ktorého vypadávajú len na základe toho, že niektoré kritériá nespĺňajú. V skutočnosti sú však naozaj v ťažkej situácii a potrebujú našu pomoc.
Tento návrh zákona má negatívny vplyv na rozpočet, ale chcem poznamenať, že negatívny je až nepriamo, pretože predpokladáme, že niektoré výnimky by mohli byť akceptovateľné, a preto budú vyžadovať nejaké dodatočné finančné prostriedky. Samotný návrh zákona podľa nás nemá vplyv na rozpočet, lebo je to len, ide nám tu o možnosť požiadať o výnimku. Takže z toho ešte nikdy nevyplýva, že naozaj tie, tá výnimka bude akceptovaná.
Verím, že tento návrh zákona podporíte a hlásim sa, samozrejme, do rozpravy.

Ďakujem. Ja by som chcela pozvať všetkým poslancov na už tretie v poradí stretnutie medziskupiny v Národnej rade, ktorá je zameraná na podporu ľudí so zdravotným postihnutím, pretože aj z dnešnej rozpravy vyplynulo, že mnohí o tom vôbec nič netušia. Stretnutie sa koná dnes o 13.00 hod. v zimnej záhrade. Všetci ste vítaní. Ďakujem pekne.

Ďakujem kolegyni Gaborčákovej. Ja sa ešte teda vyjadrím ešte (povedané so smiechom) k tým útokom pána Petráka, teda nebudem sa vyjadrovať priamo, nebudem sa znižovať na túto úroveň. Chcem len povedať, že, pán Petrák, to auto a to parkovacie miesto bolo voľné aj dnes ráno, keď som, keď som tu prvýkrát vystupovala k vašemu návrhu a bola som tu, takže to, či tam to auto stojí, alebo nestojí, nie je preukazovanie toho, či, či tu som, alebo nie som. Takže nemáte pravdu a zavádzate.
A napriek tomu by som chcela poprosiť všetkých, aby sa tento pozmeňujúci návrh podporil.
Ďakujem pekne.

Vážená pani ministerka a vážení kolegovia, dovoľte, aby som ešte predsa len vystúpila krátko, lebo však viac ani nemôžem, k pozmeňujúcemu návrhu, ktorý tu predkladal pán poslanec Petrák, pretože sa týka ľudí so zdravotným postihnutím.
Aj z tohoto presne vidno, že téma ľudí so zdravotným postihnutím sa týka naozaj všetkých ministerstiev pomaly a všetkých tém, a preto je treba venovať väčšiu pozornosť. Ja som vo faktickej poznámke hovorila, že je mi ľúto, že sa dostávajú takéto témy pod rúškom niečoho proste kade-tade a nevenuje sa im dostatočná pozornosť. Ale som rada, že aspoň sem-tam sa vôbec dostanú.
Je to pozmeňujúci návrh, ktorý predkladajú poslanci. Oveľa lepšie by bolo, keby to prišlo priamo v zákone. Keby proste sa aj toto, to je jedno už, či to bude ministerstvo práce. Ministerstvo práce, bohužiaľ, sa stále vyhovára na to, že nedá sa, nemôžeme, a tak radšej nerobí vôbec nič. Potom to musia hasiť nejaké iné ministerstvá. Takisto by som bola radšej, keby tá, tá spoločná reč medzi jednotlivými ministrami sa našla skôr, čiže, čiže naozaj aby sa o túto tému zaujímala napríklad teraz aj pani ministerka vnútra.
Ja len pripomeniem, že ja som sa pred dva a pol rokom, a teda pripomeniem, ten pozmeňujúci návrh rieši parkovacie preukazy a ich elektronizáciu, aby sme predchádzali tomu, že sa parkovacie preukazy zneužívajú, že sa zneužívajú parkovacie miesta a vôbec že nevieme zabezpečiť systém kontroly. A dlhé roky s týmto všetci bojujú. Najviac, samozrejme, na to doplácajú ľudia so zdravotným postihnutím, ktorí sú na tieto parkovacie miesta odkázaní.
Ako som spomínala, pred, pred dva a pol rokom sa na hodine otázok pýtala ministra vnútra Kaliňáka, že aká je štatistika z..., či už, či už to bolo zneužívanie parkovacích preukazov, alebo, alebo vlastne aké, aké máme štatistiky, že sa našli priestupky za porušovanie, za parkovanie na vyhradených parkovacích miestach. Samozrejme, v tom čase minister odpovedal spôsobom jemu vlastným, že jednoducho už sa to nedeje, už je to menej často, ako to bolo kedysi, proste takéto prázdne slová používal. Štatistiky nepredložil žiadne. Tak sa pýtam teraz, pani ministerky, že či sa na tom niečo zmenilo a či už nejaké štatistiky máme, lebo problém to naozaj je. Samozrejme, viem už, počula som o prípadoch, myslím, že to bolo vlani v lete, že bol niekto už aj minimálne obvinený z falšovania preukazu. Neviem, akom, ako to dopadlo, a že koľko teda máme aj takýchto prípadov falšovania preukazov.
A v tom čase sme sa tu s Robertom Kaliňákom bavili len o tom teda, že je to len problém kultúry, nie je to problém zákona. Teraz vidíme, že je to aj problém zákona, lebo prichádza návrh. A jednoducho keď sa to nedá riešiť inak, tak sa to musí riešiť zákonom. Ja by som si tiež želala, aby sa väčšina vecí riešila mimo zákon, že jednoducho ľudia budú uvedomelí. Ale aj na margo toho by som chcela povedať, že pán Petrák, znovu opakujem, parkoval na vyhradenom parkovacom mieste, bolo to síce v Národnej rade, a dnes predkladá návrh zákona, čiže úplný paradox, resp. pozmeňujúci návrh. On mi tu na to dnes povedal, to aby som ho citovala, že síce tam parkoval, priznal to, ale parkovacie miesto je z 90 % prázdne. Presne jeho odpoveď svedčí o tom, ako k týmto miestam pristupuje celá táto spoločnosť, nielen on. To, že je to z 90 % prázdne, neznamená, že tam to miesto môžeme obsadiť, lebo proste nie je určené pre neho. A nie je určené teda ani pre ľudí, ktorí nemajú parkovací preukaz. A práve aj tento systém by mal zabezpečiť, že sa tie miesta budú kontrolovať, a teda, ak sú nejaké miesta nadbytočné, tak sa jednoducho odstránia, ale aby, aby bol proste prehľad vôbec o tom, koľko takýchto miest potrebujeme. Ja som presvedčená, že tie parkovacie miesta sa nevyužívajú aj preto, že jednoducho ľudia už dopredu predpokladajú, že tie parkovacie miesta budú obsadené, a jednoducho nemajú toľko času, aby teraz prišli skontrolovať, či to parkovacie miesto voľné je, alebo nie je. To znamená, nájdu si rýchlo iné riešenie, a ktoré vedia, že je spoľahlivejšie. Takže ja by som bola veľmi rada, keby sa tá kultúra parkovania na tých vyhradených parkovacích miestach zlepšila.
Zároveň chcem pripomenúť ešte jednu vec, ktorú tu pán Petrák spomenul, že parkovacie miesto je moje. Parkovacie miesto nie je moje. Parkovacie miesto patrí Kancelárii Národnej rady. Toto je ďalšia vec, ktorú si často zamieňajú ľudia jednoducho. Moje nie je nič, čo sa týka bezbariérovosti. Toto sú miesta, ktoré sú určené pre..., ľuďom so zdravotným postihnutím. Ostatné, ak tu mal pán, pán kolega iné narážky na moju osobu a osobné, nebudem komentovať. Ale, samozrejme, odporúčam mu opýtať sa ma.
Samozrejme, ďalším problémom môže byť aj parkovanie na chodníkoch. To, že máte ešte vyhradené parkovacie miesto, nič neznamená. Máme tu ešte aj parkovanie na chodníkoch. To je problematické. Verím, že aj toto sa zlepší, lebo, lebo naozaj sa to posudzovať dá niekedy veľmi ťažko, a ani sa to podľa mňa veľmi nerobí stále.
Takže, takže naozaj vás prosím, tie zákony tu máme na to, aby sa dodržiavali, nielen aby sa tvorili, a teda aby sa na každý návrh zákona hľadal aj naozaj účinný kontrolný mechanizmus, lebo toto je z veľkej časti naozaj problém.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Ja som rada, že sa tento návrh do parlamentu dostal konečne, pretože v poslednej dobe sa opäť zvýšil počet prípadov, kedy sa zneužívajú parkovacie preukazy a kedy sa medializujú prípady, ktoré, ktoré naozaj nevrhajú dobré svetlo ani na ľudí so zdravotným postihnutím, ani na celý systém. Takže tento systém a tento návrh by mal tomu pomôcť.
Trošku ma mrzí, že sa dostalo zase do..., niekam, kam vôbec nepatrí, a že to nerieši samotné ministerstvo práce. Rovnako je paradox, pán Petrák, nehnevajte sa (povedané so smiechom), ale viete veľmi dobre, že vy boli práve ten, ktorý ste parkoval takisto na vyhradenom mieste, čiže, že je to, sú to paradoxy, ktoré niekedy sú úsmevné, ale, bohužiaľ, aj toto svedčí o tom, že ľudia so zdravotným postihnutím sa neriešia adekvátnym spôsobom tam, kde by mali byť a samostatne. Čiže aj napriek tomu, že, že tento návrh máme tu a že bude sa to riešiť tu, chcela by som vás požiadať, aby ste tento konkrétny návrh podporili.
Ja myslím, že ja ešte poviem pár slov aj v rozprave.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Ja, samozrejme, by som len chcela tiež pripomenúť, že ešte vo štvrtok ste mi argumentovali tým, že teda tí zamestnanci na rodičovskej a materskej dovolenke dostávajú príspevok od štátu, a teda je nelogické, aby ho nedostávali pri tom, podľa mňa je nelogické, ak ho má dostávať niekto mimo zamestnávateľa, teda tí rodičia zamestnanca a v tom prípade, keby ste to ponechali v tej pôvodnej podobe, by to bolo ale brutálne nelogické. Takže ja sa tiež, som spokojná s tým, že ste toto prehodnotili, ale aj tak by som vás chcela upozorniť, že myslite na tú logiku oveľa skôr, ako predložíte nejaký pozmeňujúci návrh, pretože naozaj s ňou prichádzate často veľmi neskoro.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja by som len chcela pripomenúť to, to, čo som povedala aj v tej predchádzajúcej poznámke na pána Mihála, že, že teda, či sa idete zaoberať, alebo teda chcela by som sa opýtať, či sa idete zaoberať aj tými zamestnancami na tej materskej a rodičovskej dovolenke, pretože naozaj mi to príde absurdné, aby v jednom dokumente ste mali na jednej strane, že vylučujete zamestnancov, ktorí sú na materskej a rodičovskej dovolenke, vylučujete ich z možnosti poberať tieto výhody.
Na druhej strane máte tam, máte tam skupinu ľudí, ktorá s firmou nemá nič spoločné. Sú to rodičia zamestnancov, čo takisto chápem, že mohli by mať, ale naozaj títo ľudia s tou firmou nemajú nič spoločné a sú zahrnutí do poukazov.
Takže, takže naozaj treba zvážiť, či aj tie, tie zamestnankyne, väčšinou sú to na rodičovskej a materskej dovolenke, ktoré navyše prišli o jeden príjem, nemajú tento nárok. A ešte by som povedala jednu poznámku, bolo to práve SNS, ktorá dala vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu. Čiže, čiže z tohto pohľadu nerozumiem tomu, že ako je možné, že v jednom dokumente takéto niečo je.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja tiež súhlasím väčšin..., s väčšinou z toho, čo ste, pán kolega, povedali, ale nemôžem súhlasiť, že má logiku dávať poukazy zamestna..., teda rodičom zamestnanca, pokiaľ vylúčime priamo zamestnanca na rodičovskej a materskej dovolenke. Akú toto má logiku, to mi povedzte, lebo, lebo naozaj nerozumiem. Predsa ak ideme šetriť na zamestnancoch, ktorí sú na rodičovskej a materskej dovolenke, lebo chceme ušetriť výdavky zamestnávateľovi, tak potom prečo dávame, chceme donútiť zamestnávateľa zaplatiť výdavky, ktoré nie sú spojené v podstate so zamestnancom? Hej, že je to nejaká ďalšia rodina. Tak, tak toto sa mi zdá tiež také absurdné. Takže s týmto ja vôbec nesúhlasím.
Ďakujem.

Ja by som poprosila opraviť hlasovanie č. 75, chcela som byť proti a hlasovanie č. 87, chcela som byť proti. Ďakujem.

Tak ešte raz, vážení kolegovia, naozaj by som vás chcela veľmi pekne poprosiť, je to veľmi dôležitá novela sociálneho poistenia z pohľadu osobných asistentov. To znamená ľudí, ktorí pomáhajú ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím.
Už pred časom tu pán Tomáš hovoril, že si váži prácu takýchto ľudí, ktorí pomáhajú ľuďom so zdravotným postihnutím, ale ja znovu pripomínam, že nestačí si ich len vážiť, ale treba vytvárať aj podmienky na to, aby mohli plnohodnotne pracovať a aby boli schopní sa z takéhoto príjmu aj uživiť. Osobná asistencia je totižto jednou z činností, ktorá pomáha ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím jednak sa začleniť do spoločnosti, ale pre nich to je vždy len príjem. To znamená, že ak sa to, ak sa to, ak to pre nich nebude výhodné, ak jednoducho sami budú doplácať na takúto činnosť, tak jednoducho ju vykonávať nebudú.
Ja som v minulosti predkladala návrh zákona, ktorý mal umožňovať, aby si takíto osobní asistenti mohli hradiť tie poistenia, ktoré v tom balíku štátom hradeného poistenia nie sú. To znamená, štát hradí za osobných asistentov dôchodkové poistenie, aby si mohli hradiť dobrovoľné nemocenské poistenie aj poistenie v nezamestnanosti. Štát by to takýmto spôsobom nič nestálo, sami osobní asistenti by sa rozhodli si to doplácať.
Chcem pripomenúť, že sa to týka naozaj len tých osobných asistentov, ktorí vykonávajú asistenciu nad 140 hodín. To znamená, je to v podstate jediná, jediná činnosť, a teda nemajú žiadny iný druh príjmu. Takýchto ľudí je v systéme momentálne menej ako 10 % zo všetkých osobných asistentov.
Keďže po niekoľkých diskusiách aj na ministerstve práce tam vznikli obavy, že predsa len by dochádzalo stále k nejakému využívaniu toho systému, že do systému sa budú prihlasovať len osobní asistenti, ktorým sa to oplatí, tak som prišla s iným návrhom. Navrhujem, aby toto sociálne poistenie, ktoré, teda poistenie v nezamestnanosti a nemocenské poistenie hradil za týchto asistentov štát a je to len v tej výške ako aj dôchodkové poistenie. Čiže možno by tu mala odpadať nejaká, nejaká špekulatívnosť, ak sa len tohoto bojí ministerstvo práce. Ale títo ľudia by mali zabezpečený kompletný balík sociálneho poistenia. Žiaľ, v súčasnosti si to sociálne poistenie môžu zabezpečiť iba spôsobom, že si zaplatia aj to poistenie, ktoré už za nich hradí štát. A to si myslím, že je veľmi nespravodlivé.
Keď si pozreme, v akom pomere štát platí sociálne poistenie za osobných asistentov, tak z toho balíka platí štát 70 %, vlastne dokonca 80 % a osobní asistenti si nevedia samostatne doplatiť len tých 20 %, musia si platiť celých 100 percent. Čiže je to, je to obrovská suma peňazí z pohľadu ich príjmu.
Platí, že osobní asistenti napriek tomu, že sa zvýšila tá odmena za osobnú asistenciu výrazným spôsobom, stále je to pre nich nevýhodné práve pre tieto benefity. My sa tu neustále bavíme o tom, že sa zvýšili príplatky napríklad za prácu v sobotu, nedeľu, príplatky za noc, že sa zvýšili príplatky za sviatok, ale osobní asistenti do takéhoto systému nepatria. Nie sú to zamestnanci a tým pádom ich sa nijaké zvýšenie netýka a oni majú stále len tých 4,18 na hodinu. To znamená, že stále pripomínam, že oni stále sú ako keby v tej pozícii živnostníka, ktorý si musí prerátať, koľko hodín osobnej asistencie robí a za akú sumu sa mu oplatí táto osobná asistencia praco; za akú odmenu je schopný teda pracovať tak, aby dokázal z tejto činnosti vyžiť.
Tiež pripomínam, že osobní asistenti sú v 70 % ženy. Čiže sú to ľudia, ktorí môžu vykonávať naozaj iný druh činnosti ako bežné zamestnanie. Vedia si nájsť flexibilnú prácu, lebo toto je naozaj flexibilná práca a môžu ju vykonávať plnohodnotne, a preto často je to výhodné, výhodná práca pre ženy.
Ja by som len chcela pár čísel povedať aj k tomu, že ako sa, ako sa zmenil ten prístup k tej osobnej asistencii po tom zvýšení, po tom rapídnom zvýšení odmeny osobného asistenta v júli, od júla 2018. Napríklad štatistika hovorí, že sme tu mali cca 13 600 osobných asistentov v júni 2018 a k decembru 2018 ich bolo 13 800. Čiže len plus nejakých dvesto. Dokonca v januári 2019 sa ich počet znížil, 13 250. Čiže z toho je vidno, že tá odmena nenamotivovala osobných asistentov, aby sa hlásili k tejto práci, lebo naozaj často ide o prechodnú, prechodnú činnosť. Pretože keď zistia, že nemajú, nemajú hradené nemocenské poistenie, že ženy nevedia ísť na materskú, keďže tých 70 % tvoria ženy, že nie je tam žiadna OČR, že keď náhodou deti im ochorejú, tak nemajú žiadny, žiadny príjem, keď naozaj chcú si čerpať niečo ako dovolenku, nemajú príjem, neoplatí sa im to robiť. Stále sa im to neoplatí, stále je to na hranici toho, čo sa im oplatí, čo sa im neoplatí.
Keď som ja vystupovala aj pri tom zvýšení príspevku, myslím, že som to vypočítala už vtedy, že to vychádzalo presne tá suma, ktorá prišla dnes, čiže tých 4,18, ale to bolo s tým, že si zaplatia z toho aj celý balík poistenia, že predpokladajú, že teda je tam zahrnutá aj tá dovolenka, aj všetky tie príjmy, aby dosiahli aspoň tú minimálnu alebo aby sa pohybovali niekde na úrovni minimálnej mzdy. Tak to teraz niekde tam sme. Ale vravím, nie je to motivačné, je to navyše ešte aj zaťažujúce, pretože keď si toto všetko musia zabezpečovať sami, tak mnohých to odrádza a nechcú do takejto činnosti ísť.
Ešte aby som dokončila tú štatistiku. V júni 2019 nám tu síce pribudol počet osobných asistentov asi o tisícku oproti roku dozadu, ale to by som pripisovala skôr tomu, že sa do systému vracajú ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí presahovali hranicu príjmu, a teda nemali vôbec nárok na osobnú asistenciu. V tomto prípade chvalabohu, že sa tá hranica zrušila, a v tomto prípade je naozaj plus, že tu máme navyše týchto asistentov, ktorí robia novým ľuďom, ktorým pomáhajú vlastne pri začleňovaní sa do spoločnosti. Ale vravím, nie je to, nie je to výsledkom, ten zvýšený počet tých asistentov oproti teda v júni tohoto roku, si myslím, že nie je dôsledkom tej zvýšenej odmeny.
Jedna časť je teda to zvýšenie alebo teda hradenie poistenia pre osobných asistentov štátom a druhá časť z môjho návrhu je, aby sa znížila, znížil ten rozsah hodín, pri ktorom sa toto uplatňuje, zo 140 na 120 hodín. A dôvod je úplne prozaický. V tomto systéme osobnej asistencie máme aj rodinných príslušníkov do istej miery. Mali sme tu ikskrát diskusiu o tom, že či rodinní príslušníci majú robiť osobnú asistenciu, nemajú robiť. Ja sa skôr prikláňam k tomu, aby naozaj rodinní príslušníci boli ušetrení trošku a aby nerobili, aby nemuseli znášať ten nápor 24 hodín denne tej starostlivosti, a preto tá osobná asistencia má také to svoje opodstatnenie, že si hľadajú vlastne iných ľudí na vykonávanie osobnej asistencie.
Napriek tomu toto nie je práca, ktorú by tu chceli ľudia vykonávať a zvlášť za takýchto podmienok, že stále je to na hranici minimálnej mzdy, preto je už v častých prípadoch alebo možno aj pri tých, možno pre ľudí s naozaj ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí potrebujú pomoc najmä v povedzme v činnostiach hygieny a tak, ju vykonávajú práve rodinní príslušníci a tí môžu túto činnosť vykonávať maximálne v rozsahu 120 hodín. Je, samozrejme, pre nich je potom veľmi ťažké nájsť si ešte tých dodatočných 20 hodín, aby, aby vlastne boli aj aspoň dôchodkovo poistení, tak ako to je v súčasnosti. Je pre nich problém nájsť si teda takého klienta, ktorý, ktorý im toto zabezpečí, zvlášť, keď sú niekde na vidieku a v nejakých takýchto miestach, kde tá asistencia nie je taká samozrejmá. Aj preto mnoho rodičov žiada, aby sa znížila aspoň táto možnosť, že keď nemajú možnosť si privyrobiť viac a majú len túto maximálnu sumu, tak aspoň aby mali nárok na toto poistenie a aby mali zabezpečený dôchodok, lebo keď si zoberieme, že zarobia povedzme, teraz je to zhruba tých 500 eur na tých 120 hodinách, to pripadne na jedného rodinného príslušníka, samozrejme, tak si z toho musia zaplatiť balík sociálneho poistenia, ktorý je v sume asi okolo 150 eur, a zrazu im z toho ostane pomerne malá čiastka. Čiže znovu sme, sa dostávame do toho kolobehu, že teda okej, rodinní príslušníci síce pomáhajú, ale sami sa dostanú jedného dňa do nepriaznivej životnej situácie, a to predsa nechceme.
Čiže na to, aby, aby mali dôstojné zabezpečené, dôstojne zabezpečené sociálne podmienky osobní asistenti, resp. ľudia so zdravotným postihnutím vďaka osobným asistentom, my musíme zabezpečiť dôstojné podmienky tým osobným asistentom. A preto by som vás naozaj veľmi pekne poprosila, začnite sa zaoberať aj takouto skupinou ľudí, pretože oni naozaj nespadajú v podstate nikde, nikto sa nikdy nimi nezaoberá, dokonca ministerstvo práce, keď som sa pýtala na štatistiky, tak oni mi povedali, môžem vám povedať čísla, oni evidujú ľudí, ktorí, ktorí majú nad 140 hodín osobnej asistencie, napríklad v júni 2019 to bolo 3 040 ľudí, ale v skutočnosti v Sociálnej poisťovni je zaregistrovaných len asi jedna tretina. To znamená, tí ostatní majú nejaký iný druh činnosti, ale ten iný druhý činnosti môže byť naozaj nejaká smiešna odmena, smiešna brigáda alebo niečo a už vypadávajú z dôchodkového poistenia aj v súčasnosti, sami možno o tom ani nevedia.
Čiže, čiže naozaj ten počet, ktorých sa toto opatrenie týka, je veľmi nízky a my by sme si želali, aby sme tých osobných asistentov mali, mali oveľa viacej, pretože sa ťažko aj dnes dobrí asistenti, hlavne k ľuďom s ťažkým zdravotným postihnutím hľadajú. A ako som už spomínala, často je to len na dva-tri mesiace a znovu sa vracajú do iného procesu a hľadajú si iný typ práce, pretože im to nevyhovuje.
Ďakujem vám pekne.