Tak, milí kolegovia, dovoľte, aby som uviedla ešte raz návrh zákona, ktorým sa mení, alebo teda dopĺňa antidiskriminačný zákon. Rada by som tento návrh zákona predstavila predovšetkým na príbehoch, ktoré vás, dúfam, oslovia a takto na piatok popoludnie, ale ešte predtým by som chcela povedať, že akurát v tejto chvíli pred pár minútkami mi prišlo vyjadrenie, aj vyjadrenie ministra práce k tomuto návrhu zákona, tak, bohužiaľ, som si ho ešte...
Tak, milí kolegovia, dovoľte, aby som uviedla ešte raz návrh zákona, ktorým sa mení, alebo teda dopĺňa antidiskriminačný zákon. Rada by som tento návrh zákona predstavila predovšetkým na príbehoch, ktoré vás, dúfam, oslovia a takto na piatok popoludnie, ale ešte predtým by som chcela povedať, že akurát v tejto chvíli pred pár minútkami mi prišlo vyjadrenie, aj vyjadrenie ministra práce k tomuto návrhu zákona, tak, bohužiaľ, som si ho ešte nestihla prečítať veľmi celé a neviem naň reagovať momentálne v tejto chvíli, ale vyplýva tam niečo v zmysle, že sa odvoláva na, na to, že tu máme medzinárodnú zmluvu, dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý má prednosť pred zákonmi. Takže je to trošku také paradoxne, že kým sa tu dva dni rozprávame o medzinárodnej zmluve, ktorú nechceme prijať, tak zrazu nám vyhovuje, že sa môžeme odvolávať na nejakú inú medzinárodnú zmluvu. Predpokladám, že takto to bude u nás fungovať vždycky.
Takže napriek tomu, že, že teda, ešte čo som si tam stihla prečítať, je, že, že naozaj v tom slovenskom práve nám táto úprava chýba a budeme sa odvolávať len na tú medzinárodnú zmluvu, zatiaľ. Neviem, či, či ten môj návrh pán minister podporuje alebo nie, tak ďaleko som sa nedočítala, ale verím, že to tak bude.
Ako som spomínala, malo by to byť o, a teda hlavne o tých príbehoch ľudí. A prečo tento návrh zákona predkladám? Bohužiaľ, stále tu ja prichádzam s témami, ktoré sa týkajú prístupnosti, bezbariérovosti a podobne, a je to, je to na jednej strane logické, na druhej strane veľmi rada by som prijala, keby, keby nemusíme riešiť vlastné problémy my a rieši to niekto z kolegov a ktorý, a že nás v tom naozaj výrazne podporujete, ale zatiaľ asi inú možnosť nemáme.
Takže k tým spomínaným príbehom.
Skúste si predstaviť, že sa vyberiete na nákup do obchodného centra, ktorých tu máme, na nejaké stretnutie. Až donedávna boli tieto, aj tieto obchodné centrá sa stávali také, také najprístupnejšie aj z pohľadu ľudí so zdravotným postihnutím, ale musím povedať, že aj vplyvom toho, že sa v tejto krajine toho veľa nemení, čo sa týka prístupnosti, bezberiérovosti a vôbec ponímania, alebo teda ako sa ten priestor chápe z pohľadu ľudí so zdravotným postihnutím, tak sa aj tieto priestory výrazne menia. V nákupných centrách, v jednom konkrétnom momentálne pribudla oddychová zóna, rekonštruovaná, úplne nová, nová gastropasáž, ktorá na prvý pohľad vyzerá veľmi pekne, sú tam vysoké drevené schody, vkusne vypĺňajú priestor pod sklenenou strechou, vedú do poschodia, je, dá sa tam dostať do reštaurácie hore, alebo teda je tam nejaká kaviareň, je tam nejaký výťah, ale celé to schodisko, ktoré slúži ako relaxačná zóna, je bariérové. Je to obrovský priestor, kde sa dá proste sedieť, kde sú, kde sú nabíjacie stanice, kde sú proste zásuvky, človek na vozíku proste nemá šancu.
Okrem toho sú tam, samozrejme, sú tam, sú tam niektoré prvky, niektoré kaviarne, ktoré sú úplne nedostupné a ktorými sa inak veľmi chvália práve, práve prevádzkovatelia tohto obchodného centra, že aký to je vkusný priestor, ale, ale z pohľadu človeka na vozíku zrazu zistíte, že keď tam niekde hore uvidíte svojho kolegu, svojho priateľa, svojho známeho a chcete sa s ním porozprávať, tak musíte to riešiť tak, že a len jedine opustí ten priestor a zíde k vám dole. Takisto je tam aj priestor na jedenie, ktorý, ktorý je kompletne skoro celý bariérový. Dole sú možno nejaké také symbolické dva-tri stoly, ale inak celá časť je postavená na schodisku.
Možno si to neuvedomujete do tej chvíle, dokiaľ sa vás to netýka, ale keď zistíte, že takýchto priestorov nám pribúda bežne, tak zistíte, že vás to potom obťažuje, a zistíte potom, že ono to má mnohé ďalšie nedostatky a vy jednoducho s tým neviete pohnúť. Zistíte, že, áno, aj dizajn býva často k vám krutý a momentálne aj mnohé ocenenia, myslím, že dokonca majú prebehnúť nejaké ďalšie ocenenia stavbárov a podobne práve v týchto dňoch, neviem, či aj nie dneska zrovna, alebo nejako takto, som veľmi zvedavá, koľko z týchto ocenených objektov bude naozaj bezbariérových.
Je to vizitka tejto spoločnosti. A myslíte si, že toto nie je diskriminácia, ak tieto priestory, ktoré, ktoré sú určené verejnosti a hoci sú súkromné, myslíte si, že by nemali byť bezbariérové? Ony pritom doteraz bezbariérové v podstate kompletne boli.
Možno tento, toto nákupné centrum ešte nie je až taký problém sám osebe, lebo, okej, stále je tam ešte dosť priestoru, kde sa dá realizovať, ak teda nespomeniem tie konkrétne, tie nabíjacie stanice, ktoré tam sú. Dnes už všetci chodíme s notebookmi, s mobilmi a všetci sa potrebujeme neustále dobíjať, tak tieto zásuvky sú naozaj úplne všetky nedostupné. Takže toto je ešte stále ten menší problém.
Máme tu, máme tu omnoho horšie situácie. Máme tu, máme tu budovy, ktoré boli skolaudované, ktoré boli bezbariérové a ktoré, ktoré sa časom, časom sa z nich tie bezbariérové prvky jednoducho strácajú. Jednu takú budovu máme napríklad na Einsteinovej, je to, je tam nejaké fitnescentrum, je tam nejaké zdravotnícke stredisko, a v tejto budove, určite bola celá budova bezbariérová, lebo naozaj tam bolo aj označenie, aj miesta, aj všetko, aj pekný prístup, najprv zanikla bezbariérová toaleta, bolo to ešte v roku 2015, teda resp. tá neviem, kedy zanikla, ale v roku 2015 tam ešte mala aspoň označenie na dverách, ale toaleta tam už nebola v tom čase. Neskôr zmizla už aj táto ceduľka, už tam nie je žiadna a už vás odkazujú už len na bežné verejné toalety. No a asi pred mesiacom zmizlo asi podľa mňa už aj posledné parkovacie miesto, ktoré, postupne sa to rozpredáva, postupne sa prenajíma prevádzkovateľom, a ak tam boli v garážach nejaké vyhranené parkovacie miesta pre vozičkárov, tak dnes ich tam už ťažko nájdete a naozaj, fakt to posledné tam ešte pred mesiacom bolo, dnes tam už nie je.
Takže potrebujeme sa proste proti tomu brániť, lebo zisťujeme, že takéto, takýto prístup tých prevádzkovateľov, ktorí si, ktorí si robia s tou budovou, čo chcú, je úplne bežný. Myslíte si, že toto nie je diskriminácia?
To isté sa stáva pri, pri súkromných bytoch, pri ktorých sú vyhradené parkovacie miesta, ale tie vyhradené parkovacie miesta, ako sme sa už niekoľkokrát rozprávali aj na stavebnom úrade, ony sú vyhradené pre návštevy, nie, nie na to, aby sa rozpredávali potom s bytmi. Lenže v našej praxi je skúsenosť iná a rozpredávajú sa aj tie parkovacie miesta, ktoré, ktoré tam bežne by mali fungovať proste pre návštevy, pre, pre ľudí, ktorí tam prichádzajú do týchto objektov. Jednoducho sa predajú a po čase sa tá ceduľka stratí a značka, označenie, že je to vyhradené miesto pre vozičkára, všeobecné, zanikne, ani nie je tam žiadne, ani už potom ani vodorovné, ani žiadne zvislé značenie. Stavebné úrady, vyzerá, že sú na toto prikrátke.
No a môžem ešte pritvrdiť. Predstavte si, že ste v nemocnici, nie v súkromnej, ale v štátnej, predstavte si, že sa dostanete do našeho najväčšieho komplexu na Slovensku, na Kramáre, a potrebujete ísť s niekým, kto je na vozíku, na bezbariérovú toaletu. Čo myslíte, koľko bezbariérových toaliet nájdete na Kramároch? Keď som sa na to pýtala aj na ministerstve zdravotníctva, odpoveď bola, že jedna, niekde pri vrátnici. Čiže vy keď potrebujete ísť na nejaké, neviem ktoré poschodie, tak pokiaľ ste na vozíku, tak sa nenachodíte, ale pokiaľ ste doprovod, tak sa nachodíte.
Našťastie ja som si to teda trošku zmapovala a bola som sa tam pozrieť. Je tam aj Detská fakultná nemocnica, ktorú do tohoto nezahrnuli, sú tam ďalšie dve, lenže problém je, že ani tieto, všetky tieto tri priestory, ktoré tam sú, neviem, či sa tam nejaké ďalšie nachádzajú, ale nikto vás nevie nasmerovať bežne. Ani jeden z týchto troch priestorov nespĺňa parametre podľa vyhlášky. Tá vyhláška tu je od roku 2002. Tá jedna toaleta, ktorú spomínalo ministerstvo zdravotníctva, je tam údajne osem rokov. Čiže niekde v polovici platnosti tej vyhlášky. Napriek tomu pre mňa neuveriteľným spôsobom tam umiestnili umývadlo, kde sa vozičkár k nemu vôbec nedostane, čo akože neviem, neviem, ako čo, čo to bolo za, za projektanta, ale naozaj mám pocit, že by si mal zopakovať nejaké štúdium.
Okrem toho v tej detskej časti je jeden priestor, ktorý je označený ako prebaľovací pult. Na to ma upozornili mnohí rodičia, ktorí tam chodia, a teda potrebujú naozaj takýto priestor mať. Mala by to mať každá verejná inštitúcia. Verím, že sa takýto priestor podarí vybudovať napríklad na, na hlavnej autobusovej stanici, lebo naozaj to je miesto kľúčové, kde by takéto miesta mali byť, aj ten prebaľovací pult pre väčšie deti a pre dospelých ľudí, lebo, lebo naozaj nie všetci potrebujú len tie bezbariérové toalety, ale aj takýto väčší priestor, kde je lôžko a kde proste naozaj môžu tú hygienu celú vykonať.
Úplne na výsmech je, že keď otvoríte dvere na Kramároch, tak hneď medzi dverami sa vám zjaví posteľ a aj človek chodiaci má problém vedľa tej postele stáť, nieto ešte, aby ste sa tam dostali s vozíkom. Jednoducho ten rodič alebo tá osoba, ktorá potrebuje využiť tento priestor, jediná šanca je nechať vozík pred dverami a neviem, čo tam vlastne ako keby mal robiť.
Takže, takže takéto priestory my máme a je to naozaj tragédia.
Samozrejme, keby sme sa tu začali baviť o hygiene, lebo sa bavíme o zdravotníckom zariadení, tak by sme mali ďalší obrovský problém, hygienu neskúma už vôbec nikto. Napriek tomu, že máme veľmi prísne nároky, keď chceme otvárať akékoľvek prevádzky a teraz máme tam požiadavky na hygienu zariadení, tak v týchto prípadoch to vôbec nikto nerieši.
Myslíte si, že keď chcete ísť do tohoto zdravotníckeho zariadenia a nemáte proste možnosť ísť na, teda na, napríklad na tú toaletu, že to nie je diskriminácia?
Bohužiaľ, je to slovenská realita a možno aj z tohto dôvodu mnoho ľudí naozaj reálne odkladá svoje zdravotné problémy, pretože má problém sa vôbec do toho zdravotníckeho zariadenia dostať a vôbec tam fungovať. A naozaj toto je často problém, že teda nielen, nielen, samozrejme, takéto podružné veci, ale aj to, že, že nemáte ani ten prístup k tým, k tomu, k tým vyšetreniam a k, nevedia vám poskytnúť odbornú starostlivosť, lebo nemajú na vás priestory, nemajú na vás vybavenie, nemajú na vás personál, a ľudia naozaj sa tomuto vyhýbajú.
Myslíte si, že sú tieto situácie v poriadku? Som presvedčená, že nie. Myslíte si, že ide o diskrimináciu? Určite áno.
Ale ako sa proti tomu brániť? Lebo všade vám povedia, že však máme, ale nikto nepozerá na to, že ako to vyzerá, v akom je to stave, že či to spĺňa podmienky, nespĺňa. Nemáme sa ako brániť.
A dokonca tu nemá byť ani rozdiel medzi verejným a súkromným subjektom, pretože tieto podmienky by mali platiť pre všetkých rovnako, tak, tak to hovorí dohovor a takto by sme to mali mať nastavené aj v našej legislatíve.
Ešte by som spomenula jeden prípad, lebo toto ma celkom zaujalo. Kolegyňa Zuzana Zimenová, už som videla minulý týždeň, že mala uverejnený status, ktorý tiež veľa hovorí o tej spoločnosti a ochote riešiť problémy, a to, že na školskom výbore sa ministerky Martiny Lubyovej pýtala, teda citujem z jej statusu, že prečo nenasmeruje eurofondy v školstve tam, kde peniaze zúfalo chýbajú. Za 5 rokov vyčerpal totiž rezort školstva len 5 % z ponúkaných peňazí. Ako príklad teda uviedla kolegyňa debarierizáciu škôl a odborný servis pre učiteľov v základných školách, kde je čoraz viac žiakov so špeciálnymi potrebami. Ministerka odpovedala k tej debarierizácii, podľa teda statusu kolegyne, že "debarierizáciu ministerstvo riešiť nemusí, lebo školské budovy nie sú majetkom štátu a štát nie je zriaďovateľom škôl, preto to majú riešiť obce". Samozrejme, podpredseda ZMOS-u Jozef Turčány však už predtým na výbore upozornil, že samospráva nemá z čoho zaplatiť ani Ficove obedy zadarmo, ani Dankove rekreačné poukazy pre zamestnancov, takže debarierizácia fakt nehrozí. Toto bolo presne z jej statusu a verím tomu, a nie nadarmo som tu pred časom predkladala zmenu kompetenčného zákona, ktorý mal zaviazať tak ministerstvo školstva, ako aj ministerstvo zdravotníctva, aby sa zajímali o to, v akých priestoroch sú ich kľúčové inštitúcie, teda školy a nemocnice, zdravotnícke zariadenia, ktoré patria do týchto rezortov, a nevyzúvali sa zo zodpovednosti, pretože stav, ktorý tu máme, je aj preto taký, že túto činnosť nikto nekoordinuje.
Možno by sa našlo aj na tom ministerstve školstva alebo zdravotníctva alebo kdekoľvek inde oveľa viac finančných prostriedkov aj na tento účel, keby sme zistili, akú zúfalú situáciu tu máme. Lenže my si len zakrývame oči pred tým, že však to nie je náš problém, a keďže to nemáme na papieri, nemáme to nikde zrátané, spočítané, tak sa to proste nerieši.
Obávam sa, že pokiaľ sa tento problém, hlavne čo sa týka škôl a čo sa týka zdravotníckych zariadení, bude hádzať iba na zriaďovateľov, tak sa nikam nepohneme. Proste to sú, to sú väčšinou zariadenia, ktoré majú problém prežiť bežnú existenciu a nieto ešte riešiť debarierizáciu, ktorá naozaj v tom čase nebola a jednoducho tieto veci väčšinou alebo tieto objekty väčšinou zdedili.
Čiže nám zase nič iné neostáva, bežným občanom, ako sa sťažovať na diskrimináciu, lebo tak nedostanete sa tam, tam, tam, neviete si vybrať školu podľa toho, čo naozaj chcete, a vyberáme si donekonečna stále len to, kde sa dostaneme.
Riešenie v mnohých prípadoch by mohol byť práve tento antidiskriminačný zákon. Ale aj náš antidiskriminačný zákon má isté medzery, na ktoré nás upozornil Výbor OSN pre osoby so zdravotným postihnutím ešte v roku 2016. A keďže aj Slovenská republika ratifikovala Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím a je teda ním viazaná, malo by byť našou povinnosťou čo najrýchlejšie implementovať takéto odporúčania. A tento návrh zákona sa presne o toto snaží. Jeho cieľom je odstrániť jeden z nedostatkov v slovenskom antidiskriminačnom práve. Medzera je spôsobená chýbajúcou implementáciou zákazu diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím podľa Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Ten v čl. 5 zakazuje diskrimináciu, pričom to rozumie aj odmietnutie tzv. primeraných úprav. Právny koncept primeraných úprav je definovaný v čl. 2 Dohovoru OSN tak, že ide o nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie, ktoré nepredstavuje neúmerné alebo nadmerné zaťaženie a ktoré sa robia, ak si to vyžaduje konkrétny prípad s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými. Inými slovami, aj odmietnutie nevyhnutných a adekvátnych zmien, napríklad aj fyzických úprav toaliet v nemocnici tak, aby sa dala používať vozičkárom, by mala znamenať diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia.
Náš antidiskriminačný zákon právny koncept primeraných úprav v plnej šírke nepozná. V § 7 zákona, antidiskriminačného zákona je upravený iba vo vzťahu k zamestnávaniu ľudí so zdravotným postihnutím. A to je veľmi reštriktívny prístup, ktorý nezodpovedá Dohovoru OSN a obmedzuje ochranu ľudí so zdravotným postihnutím pred diskrimináciou. Túto skutočnosť potvrdil aj Výbor OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, ktorý vo svojich záverečných odporúčaniach, publikovaných 18. apríla 2016, uviedol, že je znepokojený tým, že legislatíva, ktorá zakazuje diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia, nebola rozšírená nad rámec oblasti zamestnanosti.
Skryt prepis