Videokanál poslanca
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie v rozprave
6.2.2019 o 18:00 hod.
Mgr.
Silvia Shahzad
Videokanál poslanca
Tak ešte, ešte raz dnes. Vážení kolegovia, dovoľte, aby som vám priblížila, o čom v tejto novele zákona o službách zamestnanosti ide. Ešte predtým by som však chcela dať do pozornosti jednu informáciu, teda dúfam, že už bude potvrdená, a to, že na júnovej schôdzi som predložila procedurálny návrh, aby sa zákony, ktoré sa týkajú ľudí nepočujúcich alebo teda ktoré sa týkajú, zákony, ktoré sa týkajú ľudí so zdravotným postihnutím a teda predovšetkým nepočujúcich, aby sa tlmočili do posunkového jazyka, Tak pevne verím, že, že už aj tento môj návrh zákona, rovnako ako aj návrh zákona, ktoré predkladali kolegyne Nicholsonová a Zimenová, bude pretlmočený do posunkového jazyka a budú to také prvé lastovičky v tomto parlamente. Zatiaľ uvidíme, ako, ako to pôjde ďalej.
Čo sa týka pracovného asistenta pre ľudí so zdravotným postihnutím, začala by som čl. 27 Dohôd o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý hovorí o práci a zamestnaní. Zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na prácu na rovnakom základe s ostatnými. Zahŕňa to právo na možnosť živiť sa slobodne zvolenou prácou alebo prácou prijatou na trhu práce a právo na pracovné prostredie, ktoré je otvorené, začleňujúce a prístupné osobám so zdravotným postihnutím. Toto je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla rozšíriť ten okruh pracovných asistentov. Pretože nie každý, každá osoba so zdravotným postihnutím má možnosť získať pracovného asistenta na svoju činnosť, lebo jednoducho sa s touto činnosťou v zákone nepočíta. A samozrejme, čo urobia úrady práce? Žiadosť o takéhoto pracovného asistenta zamietnu.
Rovnako čl. 27 hovorí, že teda zmluvné strany budú chrániť na rovnakom základe s ostatnými práva osôb so zdravotným postihnutím na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, vrátane rovnakých príležitostí. Ani rovnaké príležitosti tu určite nemáme. Budú podporovať tvorbu pracovných príležitosti pre osoby so zdravotným postihnutím a ich kariérny postup na trhu prác. To takisto ani tento zákon v tejto súčasnej podobe nespĺňa. Ako aj asistenciu pri hľadaní, získavaní a udržaní si zamestnania a pri návrate do zamestnania. Zamestnanie síce máme, ale nie je tam asistencia pri tých ďalších formách činností, ktoré som už spomínala.
Samotný článok hovorí aj o tom, že budú podporovať príležitosti na samostatnú zárobkovú činnosť, podnikanie, rozvoj družstiev a začatie vlastného podnikania. Budú zamestnávať osoby so zdravotným postihnutím vo verejnom sektore. A toto tiež musím pripomenúť, že toto sa takisto deje len v oklieštenej podobe. Ja by som si napríklad naozaj predstavovala, aby hlavné kontaktné miesto, ktoré sa má zaoberať požiadavkami ľudí so zdravotným postihnutím, malo vo svojich radoch zamestnaného človeka so zdravotným postihnutím, aby to bolo autentické. Zatiaľ sa nič také nedeje. Zabezpečia, aby sa pre osoby so zdravotným postihnutím na pracovisku realizovali primerané úpravy. Tu treba povedať, čo sú primerané úpravy. To sú naozaj individuálne požiadavky osôb so zdravotným postihnutím a tu sa nehovorí o prístupnosti. Prístupnosť aká taká by mala byť samozrejmosťou. Čiže my nemáme ešte ani tú prístupnosť, nieto ešte tie primerané podmienky.
Aj preto, že tu máme tento čl. 27, ku ktorému sme sa okrem iného zaviazali tým, že sme ratifikovali Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, a ten posun k tomuto dohovoru je strašne, strašne pomalý, aj preto prichádzam teda s touto novelou, ktorá by mohla pomôcť realite. Lebo naozaj ľudia so zdravotným postihnutím vykonávajú aj iné druhy činností ako len to, že sú zamestnaní niekde, že majú svojho zamestnávateľa, kde nie je problém získať pracovného asistenta, ak zamestnávateľ, samozrejme, o neho požiada, a potom ešte tu máme možnosť pre samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré, ktoré však v dnešnej podobe máme množstvo foriem, ktoré naozaj toho, toho pracovného asistenta nedostávajú. A teda tu treba naozaj spomenúť možno práve tie umelecké činnosti, ktoré sa dajú robiť z domu, majú evidentné výsledky. To znamená, že nikto nemôže spochybňovať, že, že tými umelcami naozaj sú, pretože majú za sebou diela, či sú to už rôzne vystúpenia, či sú to maliarske diela. Alebo máme tu dokonca spisovateľov, už niekoľkých, tuším, som zaregistrovala. Takže naozaj sú to činnosti, ktoré môžu vykonávať osoby so zdravotným postihnutím a pracovného asistenta nedostanú.
Rovnako tu máme mnoho športovcov. A ja by som sa v tejto chvíli prihovárala aspoň za tých športovcov, ktorí ten šport robia na vrcholovej úrovni a toho asistenta naozaj potrebujú. A tam sú takisto výsledky nespochybniteľné. Čiže nie je to, že proste tu bude štát prispievať na nejakú činnosť ľuďom, ktorí nevedia, čo chcú robiť. Proste naozaj mnohí sa hľadajú a nejakým spôsobom začať musia. Naozaj musia do toho investovať veľké peniaze. Ale hovoríme tu aj o reprezentantoch, ktorí tých asistentov potrebujú. Máme tu mnoho športov, ktoré, ktoré robia ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím, a podľa mňa by im aj pracovní asistenti pomohli.
No a, samozrejme, sú tu verejní funkcionári. Čiže aj teraz, ako tu sedím, opäť som odkázaná na to, že musím žiadať, proste, o pomoc kolegov, aj keď ja verím tomu, že ani jeden s tým nemám problém, ale byť v tej situácii, keď neustále musíte čakať, kým niekto dobehne a kým niekto sa dovtípi, či potrebujete pomoc alebo nepotrebujete, keď to má robiť, samozrejme, asistent, ktorý sem do tejto sály nesmie, tak je to naozaj problém. Takže aj preto si myslím, že verejní funkcionári by mali mať pracovných asistentov a možno nie osobných, lebo, lebo je tu to, čo som spomínala už aj v tom predchádzajúcom príspevku k osobným asistentom na školách, že sú to cudzí ľudia, a tým pádom nevie sa tá inštitúcia vysporiadať s tým, vlastne, kto je osobný asistent a v akom vzťahu má byť. Jednoducho je tu cudzí element.
Takže tieto tri skupiny. No a ešte by som ich trošku viacej priblížila.
Právnym rámcom napríklad slobodných povolaní sú hlavne zákony o jednotlivých komorách. Podnikatelia bez živnostenského oprávnenia teda musia mať na výkon svojej, musia byť na výkon svojej činnosti zapísaní buď v nejakej komore, alebo majú na výkon svojej činnosti uzatvorené zmluvy v rámci autorského zákona alebo napríklad zákona o finančnom sprostredkovaní. Čiže, čiže všetky tieto činnosti by mali byť samozrejme zahrnuté medzi činnosti, ktoré, alebo osoby, ktoré vykonávajú takéto činnosti, by mali mať možnosť získať pracovného asistenta. Osoba, ktorá chce vykonávať slobodné povolanie, sa napríklad musí zaregistrovať na Štatistickom úrade. Príjmy sú jednoznačne definované. Patria pod príjmy z inej samostatnej zárobkovej činnosti, napríklad podľa § 6 ods. 2 písm. a) alebo b) zákona o dani z príjmov. Čiže, čiže všetko sú to úplne legitímne veci a ľahko identifikovateľné. Osoba vykonávajúca slobodné povolanie má rovnakú povinnosť ako živnostník platiť odvody do zdravotnej poisťovne, do Sociálnej poisťovne, daňový úrad po odovzdaní daňového priznania skúma pri sociálnych odvodoch, že či tá osoba prekročila príjem, na základe ktorého jej vznikne povinnosť platiť odvody aj do Sociálnej poisťovne, alebo nevznikne. Čiže je tam stále rovnaký vzťah ako pri samostatne zárobkovo činnej osobe. A teda ako som už spomínala, mnoho ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím sa hľadá práve v takých tých umeleckých činnostiach. A preto sa to často stáva náplňou ich a zmyslom ich života.
Preto si myslím, že aj v tomto prípade aj treba podporovať aj formou pracovného asistenta takýchto ľudí a treba tie činnosti nejakým spôsobom profesionalizovať. Pretože, resp. aj oni, ak sa chcú profesionalizovať, potrebujú lepší servis, a to nedostanú, keď im ho, ich bude robiť osobný asistent. Potrebujú človeka, ktorý to bude robiť v pracovnom čase, pretože osobný asistent je človek, ktorý väčšinou, je to možno, možno ho získať skôr na tie činnosti osobného charakteru, ale nie na prácu. To je jeden problém. A teda druhý problém je ten, že naozaj ten pracovný asistent je jednoznačnejšie definovaný ako keby v systéme a sú jednoznačne pre neho zadefinované podmienky, ako funguje a tým pádom ani tá fluktuácia nemusí byť až taká veľká ako pri osobných asistentoch. Čiže ak chce človek so zdravotným postihnutím sa naozaj realizovať, potrebuje stabilného človeka vedľa seba.
Tiež treba povedať, že bavíme sa tu o ľuďoch, ktorí často bývajú veľmi pozitívne hodnotení zvonka profesionálnymi odborníkmi, a stále sa tu bavíme o takýchto ľuďoch, pre ktorých ja presadzujem pracovného asistenta. A nemalo by im komplikovať život to, že im nemá kto pomôcť. Lebo aj takíto ľudia si práve zlepšujú svoje schopnosti tým, že to môžu robiť pravidelne na nejakej stabilnej báze a že nemusia neustále riešiť nejaké v podstate existenčné veci v zmysle či na druhý deň tú svoju činnosť budú vedieť vykonávať alebo nie.
Ako som už spomínala v tejto kategórii máme dokonca spisovateľa. Myslím si, že už pomerne úspešného spisovateľa. Môj veľký obdiv naozaj má. Je to človek, ktorý je ležiaci, je na dýchacom prístroji, má na konte už tri romány a myslím si, že je len ťažko predstaviteľné, ako takýto človek naozaj svojpomocne dokázal takéto veľké knihy napísať. A že jedinú pomoc, ktorú dostáva, je tá podpora podľa mňa z rodiny, ktorá mu vytvára tie podmienky, aby tie knihy mohol písať. Napríklad by som tu spomínala, teda, týmto autorom je Miško Škombár, ktorý napísal napríklad knihu Druhá šanca. Len aby ste vedeli, o čom to je. Je to akčný triler s príchuťou sci-fi, ktorý sa odohráva v polofiktívnom Anglicku. Hlavným hrdinom je mladý muž trpiaci svalovou dystrofiou. Diagnózu zdieľa teda aj autor, vďaka čomu sú choroba a hrdina zobrazení veľmi autenticky. A teda dostane tento hrdina druhú šancu, celkom vyzdravie, ak bude ochotný navždy opustiť svoju rodinu, zmeniť si identitu a nasadiť svoj život do boja dobra proti zlu. Takže asi takto na priblíženie. Ale tento príbeh má naozaj aj tú druhú stranu, má jej autora. Hoci román má možno 500 strán alebo takmer 500 strán, je, proste neviem, môžte si to vyskúšať, ako poležiačky dokážete napísať 500 strán. A vlastne tento človek takto píše už, neviem, myslím, že už pracuje na ďalších knihách. Neviem, či jednej, či viacerých, ale už má rozpracovaných viac tém, myslím.
Jedna strana takéhoto človeka, napísať jednu stranu trvá oveľa dlhšie možno, ako si dokážete predstaviť. No keď sa pýtal na pracovného asistenta, samozrejme nemal nárok. A ten pracovný asistent by mu pomáhal, pretože nie je to o tom, že by mu tie knihy písal. Je to o tom, že potrebuje podať počítač, odsunúť počítač. Potrebuje nejakým spôsobom tú asistenciu, aby mohol tam do tej klávesnice vyťukávať písmenko po písmenku Potrebuje, potrebuje, naozaj už má teraz veľmi aktívne kontakty so svetom okolitým. Chodí na, je pozvaný na mnoho podujatí, kde predstavuje tie svoje knihy. A na toto vôbec tento zákon nemyslí.
Myslíte si, že človek, ktorý takto na sebe pracuje a ktorý už teraz tu čosi po sebe zanechal, si nezaslúži, aby mohol pracovať efektívnejšie? Nedokazuje dostatočne, že je húževnatý, že si sám našiel prácu, ktorá ho baví, že sa v nej dokáže presadiť, že, že proste si hľadá tú svoju vlastnú cestu? A nikto mu v tom nepomáha. Každý deň vlastne na tejto svojej ceste musí bojovať sám, teda resp. pomáha mu tá jeho rodina, ktorú má.
Ďalšia strana, stránka je, že aj Michalova mama mu robí len opatrovateľa. Proste opäť je to človek, ktorý nemá, resp. má tam nejaké, má tam nejaké dôchodkové zabezpečenie, nemá sociálne zabezpečenie. Nie je, nemá ďalšie sociálne zabezpečenie, nemá nemocenské poistenie, nemá poistenie v nezamestnanosti tak ako všetci opatrovatelia a proste je úplne smutné, že len z tejto pozície mu, mu mama pomáha. A bude to mať možno dôsledky, keď, keď za chvíľku, myslím si, že, že aj tá úspešnosť toho predaja tých kníh sa ukáže, že vlastne koľko na tých knihách on si dokáže privyrobiť, ale tento jeho príjem mu bude ovplyvňovať výšku príspevku na opatrovanie, prosím pekne. Čiže ani tá mama možno nedostane ten príspevok v takej výške, ako ho dostávala doteraz, podľa toho, ako je aj šikovný, ako sa presadí na tom trhu s tými knihami, ako si nájde čitateľov. A keď naozaj bude veľmi šikovný, tak, žiaľ, toto mu veľmi bude komplikovať život. Aj preto by potreboval pracovného asistenta, ktorý funguje nezávisle, nie je posudzovaný do jeho príjmu, nemá dôvod byť posudzovaný, je to proste človek, ktorý si samostatne zdaňuje svoje príjmy. Áno, príjmy pracovného asistenta sú zdaňované, tak ako iné príjmy samostatne zárobkovo činných osôb, aj keď nemá tento status, ale funguje presne rovnako. Rovnako si pracovný asistent platí odvody, či zdravotné, či sociálne, ale vravím, že je tu, je tu tento veľký benefit, že jednak, jednak tá mamka môže mať, je to jej náplň, pretože sa tak dobrovoľne rozhodla, že chce robiť pracovného asistenta svojmu synovi, ale môže to považovať už za svoju činnosť, a nie je toto opatrovanie.
A teda, ako som už spomínala, ľuďom ako Michal, ktorí sa začali viac angažovať v jednej zo svojich možno umeleckých aktivít, ktorú začali robiť naplno, sa život mení nielen tým, že si vedia vypĺňať čas, že si nájdu ten zmysel života, ale sa im mení život aj tým, že sa o nich začína zaujímať spoločnosť a že ich meno sa stáva známym. Takže, takže aj toto má ďalší efekt, ktorý, ktorý má, má neoceniteľnú hodnotu. A takýmto spôsobom sa ľudia so zdravotným postihnutím stávajú súčasťou spoločnosti.
Michal v tomto prípade, si myslím, dokázal zázrak. A už by to mohol konečne aj v tomto štáte niekto oceniť. Takže aj preto by som prosila, keby sa tento návrh zákona dal presadiť a keby sa na takýchto ľudí myslelo.
Podobne sú na tom športovci, ako som spomínala, ktorí robia športy na vrcholovej úrovni, venujú sa im dennodenne. Mali by mať rovnaké podmienky ako zdraví športovci, no nemajú. Mohli by byť za, za tie svoje výsledky rovnako platení, ale väčšinou vždycky tam je nejaký zádrheľ. Aj títo športovci rovnako reprezentujú krajinu ako zdraví športovci, rovnako si ťažko zabezpečujú ten celý servis okolo, okolo ich tréningov a vôbec ten postup na to, kým sa dostanú do tej reprezentácie. Nie je to jednoduché. Často je problém v tom, že, že tie športy sú tak menšinové, že musia do, do, za športom dochádzať oveľa viacej ako zdraví ľudia, deti so zdravotným postihnutím musia dochádzať ďalej ako zdravé deti, pretože nemajú vo svojom okolí tieto možnosti. Tréningy, športové podujatia, všetko, všetko proste sa, sa koná úplne v iných podmienkach, ako, ako pre zdravých športovcov. A to sa bavíme stále ešte len o tej, o tej neprofesionálnej, resp. o tej úrovni, kedy, kedy ten človek len si hľadá tú cestu k športu. Toto všetko musí, samozrejme, prekonať. Toto nemá riešiť tento návrh zákona.
Návrh zákona má riešiť tých reprezentantov, ktorí už niečo v živote dosiahli, pardon, niečo obetovali aj pre ten šport a, a uľahčilo by im to dosahovať možno ďalšie športové úspechy.
Ja teda musím povedať, že som sa, že som aktívne športovala donedávna, ešte myslím si, že aj budem. Venujem sa dvom športom, alebo venovala som sa dvom športom, takže poznám to prostredie a naozaj tí športovci napríklad v bocci, v bocci, bocca je šport pre najťažšie formy zdravotného postihnutia, kde teda prakticky každý športovec je na vozíku a každý športovec potrebuje asistenta, čiže potrebuje nejakým spôsobom ten servis a, bohužiaľ, to je dôsledok toho, že športové súťaže končili niekde pri Banskej Bystrici. Čiže od Bratislavy po Banskú Bystricu, východ stále nie je pokrytý. A ak tu máme, ak tu hovoríme o našom najlepšom reprezentantovi z východného Slovenska, tak je to ďalší zázrak, ktorý, ktorý teda dosiahol, ktorý má paralympijské medaile a aj patrí medzi najúspešnejších našich paralympijských športovcov. Je z východu a ja si teda pamätám, ako musel na každý jeden, každé jedny preteky cestovať zo Svidníka do Bratislavy, alebo, alebo niekde, ale vždy na západné Slovensko. A naozaj obetavo toto robil niekoľko rokov a robí to v podstate doteraz, lebo tie preteky stále, ich je na východe veľmi, veľmi málo. Čiže aj pre toto by si tí športovci zaslúžili nejakú takúto podporu.
Rovnako sa to deje so športoviskami. Tie športy sa nedostanú do niektorých miest, pretože jednoducho tie športoviská nie sú, ihriská nemáme. Tie, tá bezbariérovosť, tá prístupnosť, kde sa dostanú, je veľmi biedna a, a to znamená, že, že dokola sa opakujú stále tie isté miesta.
No a, samozrejme, potom ďalšia vec je, že, že ak chcete dosahovať úspechy, tak musíte chodiť aj na turnaj do zahraničia, a to tiež nie je, samozrejme, jednoduchý špás, keď vám nemá kto pomôcť, keď nemáte tú, keď máte formu, keď nemáte toho asistenta, ktorého by to mohlo byť náplň práce, tak je to niekedy veľmi ťažké a často to mnohých športovcov práve toto môže zabrzdiť.
No a keď sa bavíme ešte o športe, tak tu máme ďalšiu kategóriu, že kým v zahraničí je bežné, že, že rozhodcovia a funkcionári sú, majú zdravotné postihnutie, tak u nás toto je tiež skôr ojedinelé, pretože znovu sa s tým spája množstvo problémov, ktoré, ktoré, tí ľudia im musia im čeliť. Čiže absolvovať tie, tie rozhodcovské školenia a absolvovať kurzy niekde v bezbariérovom prostredí, to je skoro, skoro nedosiahnuteľná vec. Čiže takýchto športov, takýchto rozhodcov, ktorí sa venujú tejto činnosti, ani nemáme, so zdravotným postihnutím a tiež by im pomohli práve, práve tieto formy pracovnej asistencie, keby sa tým vedeli živiť.
Musím povedať, že len pred dvoma týždňami tu bola, bola ďalšia, ďalší jeden veľký úspech lyžiara, ktorý je zasa nevidiaci, a takisto potrebuje navádzača, resp. má navádzačku, Marek Kubačka, čiže, čiže toto je ďalšia, ďalší príklad toho, že, že kde by sa ten pracovný asistent uživil aj u toho športovca.
No a teda posledná kategória, toto boli športovci, a posledná kategória sú tí verejní funkcionári. Ja teda, samozrejme, v tomto prípade som v konflikte záujmov, keďže sa ma to týka. Čiže ja som, tak ako som to predkladala pred pol rokom a ako som to vtedy hovorila, hovorím to aj teraz, že keďže sa ma tento návrh zákona týka, ja, ak by aj takáto úprava prešla, si nebudem nárokovať pracovného asistenta v Národnej rade do konca volebného obdobia a, samozrejme, poteší ma, ak sa, takáto zmena nastane v prospech ľudí so zdravotným postihnutím, lebo je to naozaj komplikovaná situácia, keď, keď potrebujete, potrebujete riešiť aj, aj také úplne bežné veci fungovania, ako presuny a pomoc a nemá vám ju kto poskytnúť a, bohužiaľ, nie každá inštitúcia považuje za samozrejmé, že tú pomoc vám dá automaticky. Malo by to tak byť, ale nie je to tak. Národná rada je toho príkladom.
Prvá vec, ktorá tu bola zamietnutá spolu so vstupom matky s dieťaťom, je zákaz vstupu osobného asistenta do tejto sály. Čo bude robiť Národná rada v prípade, že naozaj tu bude mať veľmi, veľmi, veľmi ťažko postihnutého človeka, čo ja už teraz som zaregistrovala niekoľko pokusov, ako, ako sa snažia aj ľudia so zdravotným postihnutím dostať do komunálnej politiky a chcú byť taký ten hlas a zástupcov, a chcú, chcú zastupovať ľudí so zdravotným postihnutím. Majú naozaj veľmi ťažké postihnutie, nedokážu si podať, zdvihnúť ani pero a nedokážu ani papier. Potrebujú všetko držať, potrebujú pomáhať, potrebujú naozaj si všetko robiť, teda potrebujú tú pomoc toho asistenta, potrebujú možno aj nejakú zdravotnú pomoc, to znamená, potrebujú pomoc možno s vykašliavaním, možno, možno majú dýchací prístroj, to všetko sa dá robiť. Už som sa stretla aj tuto v prístupe Národnej rady s tým, že: a takíto ľudia naozaj chcú ísť do politiky? No naozaj. Proste nie je to úplne nemožné. Aj človek s dýchacím prístrojom, dnes už máme možnosti také, že si ho vie premiestňovať na, na vozíku, nemá s tým problém, ale toho asistenta potrebuje mať nablízku a ten asistent väčšinou vie, čo má robiť, ak naozaj nastane nejaký problém.
Takže toto všetko proste by mal robiť pracovný asistent a naozaj mne sa stávajú také absurdné situácie, ako, ako doteraz, už tri roky (vyslovené s pobavením) musím čeliť tomu, že, že tým, že mám len osobného asistenta, tým, že, že všetci mávli, iba kývli, kývli plecami, že vlastne riešenie neexistuje a teda bol, má, má, musím využívať toho osobného asistenta, ktorý je cudzí element v tejto Národnej rade, tak musí prechádzať dennodenne tými kontrolami. Čiže, čiže kým vy všetci prejdete bez, bez mihnutia oka, tak moje asistentky v zásade vždy kontrolujú všetci SBS-kári, či vojde do Národnej rady jedenkrát alebo desaťkrát. Takže, takže je to, je to komplikácia.
Samozrejme, s ďalšou komplikáciou som sa stretla, sú, a to, to je naozaj problém aj to bude problém aj na iných. To nehovorím teraz kvôli sebe, ale je to naozaj problém, ktorý nikto nerieši, že ten človek so zdravotným postihnutím potrebuje asistenta aj pri nejakých oficiálnych protokolárnych záležitostiach. Proste osobný asistent má byť kde, ako má byť postavený, ako má byť oblečený, ako sa má správať. Proste pokiaľ to bude človek zvonka, pokiaľ to nebude pracovný asistent, ktorého mu bude hradiť Národná rada, alebo proste bude nejakým spôsobom financovaný iným spôsobom a bude ako keby mať aj tieto veci za sebou, tak nikto nevie, ako sa má vlastne tento človek správať, kde má byť, ako má pomáhať. A ja v tejto chvíli ešte dokážem bez toho asistenta jakž-takž fungovať, aj keď tiež som sa stretla s mnohými situáciami, že nedokázala som si mnohé veci podať a, bohužiaľ, bola som bez nich. Ale naozaj ten, ten človek potom bude stratený. Človek so zdravotným postihnutím už nebude vedieť vykonávať tú svoju funkciu, alebo bude obmedzený práve takýmito vecami.
Takže ani nejdem hovoriť o tom, že, že ak sa budete pýtať, že kto hradí služobnú cestu asistentovi poslanca so zdravotným postihnutím, tak nikto. Samozrejme, že je to cudzí človek, takže hradí si ho človek so zdravotným postihnutím asi sám.
Takže toto sú reálne veci, ktoré sa nebudú diať len poslancom Národnej rady, lebo predpokladám, že ich tu už bude viacej, dúfam, že v budúcom volebnom období, ale verejnými funkcionármi môžu byť úplne iné pozície. Máme tu komunálnu politiku, máme tu rôzne iné úrovne a tieto problémy treba riešiť na všetkých úrovniach. Čiže treba k tomu pristupovať naozaj tak, aby tá možnosť tu bola.
A ešte k tým verejným funkcionárom. Máme tu aj čl. 29 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, účasť na politickom verejnom živote, čiže tam už sám osebe tento článok píše o tom, že má byť zabezpečené napríklad prostredie.
No a ja by som ešte teda jednu perličku, ďalšiu a možno na záver ešte spomenula. Práve s tým výkonom funkcie a že to, akým spôsobom má človek reagovať na tie veci, ktoré sa dejú, a prečo pracovný asistent by toto mohol vyriešiť, je, že napríklad sme jedného dňa dostali mail, bol to, bolo to tak, že zo dňa na deň, prišiel mail, dovoľte pozvať vás na návštevu Rady pre štátnu službu, ktorá sa uskutoční zajtra, bolo to 20. júna teda, aby bolo jasné, to bolo vlani, počas prerušenia schôdze, v čase od trinástej. No lenže vy máte necelých 24 hodín na to, aby ste zistili, či vôbec sa môžte zúčastniť takéhoto podujatia, či sa tam naozaj ten asistent, kto tam s vami pôjde, ako vás zabezpečí tuto, ako bude zabezpečená návšteva, čo tam môže ten asistent robiť, ako, akým spôsobom fungovať. To sa proste nedá. Či je to bezbariérové, to už ani nehovorím. To je jediná informácia, ktorú som schopná si zabezpečiť do druhého dňa, a viem povedať iba, že áno alebo nie. Ale ostatné, ostatné naozaj nikto nerieši. A, bohužiaľ, je to často dôvod, prečo sa takýchto aktivít zúčastňovať nedá. Takže toto sú, toto sú ako reálne veci, ktoré sa dejú, poslanecké prieskumy ani nehovorím. Čistý deň, mohla som byť prítomná na tých návštevách, ktoré sa diali. Samozrejme, keď sa spýtate, ktorý z nich je bezbariérový. Tak koľko z nich bolo bezbariérových, koľkých, do koľkých sa dalo prísť? Bolo to, bolo to veľmi málo.
Takže aj preto vás prosím, že niekedy si treba uvedomiť, že sú to veci, ktoré teraz sa vás priamo netýkajú, ale možno niekedy v budúcnosti aj vám sa môže zísť pracovný asistent a bude dobre, keď takýto inštitút tu budeme mať a bude dobré, keď bude počítať aj s týmito možnosťami.
A už len poslednú vec. Práve som za to, aby inštitút pracovného asistenta sa využíval v štátnej a verejnej správe vo väčšej miere, lenže aj to financovanie je nastavené tak, že maximálne dostane ten zamestnávateľ príspevok 70 %, zvyšok si musí hradiť z vlastných zdrojov. Čiže osobne si myslím, že, že ak sa majú vytvárať miesta pre ľudí so zdravotným postihnutím, práve v štátnej a verejnej správe by to bolo úplne ideálne, tak by mohli byť hradené aj 100 %, pretože samozrejme tá inštitúcia potom nemá záujem, ani nemá možnosti, akým spôsobom týchto ľudí zamestnávať, a preto to tak vyzerá, ako to vyzerá. Takže aj v tomto smere, verím, že sa niečo udeje, akurát že toto už nerieši môj návrh zákona. Môj návrh sa orientuje len na rozšírenie okruhu tých osôb, ktorí môžu využívať pracovného asistenta.
Verím, že tento návrh zákona podporíte.
Ďakujem veľmi pekne.
Rozpracované
Videokanál poslanca
Vystúpenie v rozprave 6.2.2019 18:00 - 18:37 hod.
Silvia ShahzadČo sa týka pracovného asistenta pre ľudí so zdravotným postihnutím, začala by som čl. 27 Dohôd o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý hovorí o práci a zamestnaní. Zmluvné strany uznávajú právo osôb so zdravotným postihnutím na prácu na rovnakom základe s ostatnými. Zahŕňa to právo na možnosť živiť sa slobodne zvolenou prácou alebo prácou prijatou na trhu práce a právo na pracovné prostredie, ktoré je otvorené, začleňujúce a prístupné osobám so zdravotným postihnutím. Toto je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla rozšíriť ten okruh pracovných asistentov. Pretože nie každý, každá osoba so zdravotným postihnutím má možnosť získať pracovného asistenta na svoju činnosť, lebo jednoducho sa s touto činnosťou v zákone nepočíta. A samozrejme, čo urobia úrady práce? Žiadosť o takéhoto pracovného asistenta zamietnu.
Rovnako čl. 27 hovorí, že teda zmluvné strany budú chrániť na rovnakom základe s ostatnými práva osôb so zdravotným postihnutím na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, vrátane rovnakých príležitostí. Ani rovnaké príležitosti tu určite nemáme. Budú podporovať tvorbu pracovných príležitosti pre osoby so zdravotným postihnutím a ich kariérny postup na trhu prác. To takisto ani tento zákon v tejto súčasnej podobe nespĺňa. Ako aj asistenciu pri hľadaní, získavaní a udržaní si zamestnania a pri návrate do zamestnania. Zamestnanie síce máme, ale nie je tam asistencia pri tých ďalších formách činností, ktoré som už spomínala.
Samotný článok hovorí aj o tom, že budú podporovať príležitosti na samostatnú zárobkovú činnosť, podnikanie, rozvoj družstiev a začatie vlastného podnikania. Budú zamestnávať osoby so zdravotným postihnutím vo verejnom sektore. A toto tiež musím pripomenúť, že toto sa takisto deje len v oklieštenej podobe. Ja by som si napríklad naozaj predstavovala, aby hlavné kontaktné miesto, ktoré sa má zaoberať požiadavkami ľudí so zdravotným postihnutím, malo vo svojich radoch zamestnaného človeka so zdravotným postihnutím, aby to bolo autentické. Zatiaľ sa nič také nedeje. Zabezpečia, aby sa pre osoby so zdravotným postihnutím na pracovisku realizovali primerané úpravy. Tu treba povedať, čo sú primerané úpravy. To sú naozaj individuálne požiadavky osôb so zdravotným postihnutím a tu sa nehovorí o prístupnosti. Prístupnosť aká taká by mala byť samozrejmosťou. Čiže my nemáme ešte ani tú prístupnosť, nieto ešte tie primerané podmienky.
Aj preto, že tu máme tento čl. 27, ku ktorému sme sa okrem iného zaviazali tým, že sme ratifikovali Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, a ten posun k tomuto dohovoru je strašne, strašne pomalý, aj preto prichádzam teda s touto novelou, ktorá by mohla pomôcť realite. Lebo naozaj ľudia so zdravotným postihnutím vykonávajú aj iné druhy činností ako len to, že sú zamestnaní niekde, že majú svojho zamestnávateľa, kde nie je problém získať pracovného asistenta, ak zamestnávateľ, samozrejme, o neho požiada, a potom ešte tu máme možnosť pre samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré, ktoré však v dnešnej podobe máme množstvo foriem, ktoré naozaj toho, toho pracovného asistenta nedostávajú. A teda tu treba naozaj spomenúť možno práve tie umelecké činnosti, ktoré sa dajú robiť z domu, majú evidentné výsledky. To znamená, že nikto nemôže spochybňovať, že, že tými umelcami naozaj sú, pretože majú za sebou diela, či sú to už rôzne vystúpenia, či sú to maliarske diela. Alebo máme tu dokonca spisovateľov, už niekoľkých, tuším, som zaregistrovala. Takže naozaj sú to činnosti, ktoré môžu vykonávať osoby so zdravotným postihnutím a pracovného asistenta nedostanú.
Rovnako tu máme mnoho športovcov. A ja by som sa v tejto chvíli prihovárala aspoň za tých športovcov, ktorí ten šport robia na vrcholovej úrovni a toho asistenta naozaj potrebujú. A tam sú takisto výsledky nespochybniteľné. Čiže nie je to, že proste tu bude štát prispievať na nejakú činnosť ľuďom, ktorí nevedia, čo chcú robiť. Proste naozaj mnohí sa hľadajú a nejakým spôsobom začať musia. Naozaj musia do toho investovať veľké peniaze. Ale hovoríme tu aj o reprezentantoch, ktorí tých asistentov potrebujú. Máme tu mnoho športov, ktoré, ktoré robia ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím, a podľa mňa by im aj pracovní asistenti pomohli.
No a, samozrejme, sú tu verejní funkcionári. Čiže aj teraz, ako tu sedím, opäť som odkázaná na to, že musím žiadať, proste, o pomoc kolegov, aj keď ja verím tomu, že ani jeden s tým nemám problém, ale byť v tej situácii, keď neustále musíte čakať, kým niekto dobehne a kým niekto sa dovtípi, či potrebujete pomoc alebo nepotrebujete, keď to má robiť, samozrejme, asistent, ktorý sem do tejto sály nesmie, tak je to naozaj problém. Takže aj preto si myslím, že verejní funkcionári by mali mať pracovných asistentov a možno nie osobných, lebo, lebo je tu to, čo som spomínala už aj v tom predchádzajúcom príspevku k osobným asistentom na školách, že sú to cudzí ľudia, a tým pádom nevie sa tá inštitúcia vysporiadať s tým, vlastne, kto je osobný asistent a v akom vzťahu má byť. Jednoducho je tu cudzí element.
Takže tieto tri skupiny. No a ešte by som ich trošku viacej priblížila.
Právnym rámcom napríklad slobodných povolaní sú hlavne zákony o jednotlivých komorách. Podnikatelia bez živnostenského oprávnenia teda musia mať na výkon svojej, musia byť na výkon svojej činnosti zapísaní buď v nejakej komore, alebo majú na výkon svojej činnosti uzatvorené zmluvy v rámci autorského zákona alebo napríklad zákona o finančnom sprostredkovaní. Čiže, čiže všetky tieto činnosti by mali byť samozrejme zahrnuté medzi činnosti, ktoré, alebo osoby, ktoré vykonávajú takéto činnosti, by mali mať možnosť získať pracovného asistenta. Osoba, ktorá chce vykonávať slobodné povolanie, sa napríklad musí zaregistrovať na Štatistickom úrade. Príjmy sú jednoznačne definované. Patria pod príjmy z inej samostatnej zárobkovej činnosti, napríklad podľa § 6 ods. 2 písm. a) alebo b) zákona o dani z príjmov. Čiže, čiže všetko sú to úplne legitímne veci a ľahko identifikovateľné. Osoba vykonávajúca slobodné povolanie má rovnakú povinnosť ako živnostník platiť odvody do zdravotnej poisťovne, do Sociálnej poisťovne, daňový úrad po odovzdaní daňového priznania skúma pri sociálnych odvodoch, že či tá osoba prekročila príjem, na základe ktorého jej vznikne povinnosť platiť odvody aj do Sociálnej poisťovne, alebo nevznikne. Čiže je tam stále rovnaký vzťah ako pri samostatne zárobkovo činnej osobe. A teda ako som už spomínala, mnoho ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím sa hľadá práve v takých tých umeleckých činnostiach. A preto sa to často stáva náplňou ich a zmyslom ich života.
Preto si myslím, že aj v tomto prípade aj treba podporovať aj formou pracovného asistenta takýchto ľudí a treba tie činnosti nejakým spôsobom profesionalizovať. Pretože, resp. aj oni, ak sa chcú profesionalizovať, potrebujú lepší servis, a to nedostanú, keď im ho, ich bude robiť osobný asistent. Potrebujú človeka, ktorý to bude robiť v pracovnom čase, pretože osobný asistent je človek, ktorý väčšinou, je to možno, možno ho získať skôr na tie činnosti osobného charakteru, ale nie na prácu. To je jeden problém. A teda druhý problém je ten, že naozaj ten pracovný asistent je jednoznačnejšie definovaný ako keby v systéme a sú jednoznačne pre neho zadefinované podmienky, ako funguje a tým pádom ani tá fluktuácia nemusí byť až taká veľká ako pri osobných asistentoch. Čiže ak chce človek so zdravotným postihnutím sa naozaj realizovať, potrebuje stabilného človeka vedľa seba.
Tiež treba povedať, že bavíme sa tu o ľuďoch, ktorí často bývajú veľmi pozitívne hodnotení zvonka profesionálnymi odborníkmi, a stále sa tu bavíme o takýchto ľuďoch, pre ktorých ja presadzujem pracovného asistenta. A nemalo by im komplikovať život to, že im nemá kto pomôcť. Lebo aj takíto ľudia si práve zlepšujú svoje schopnosti tým, že to môžu robiť pravidelne na nejakej stabilnej báze a že nemusia neustále riešiť nejaké v podstate existenčné veci v zmysle či na druhý deň tú svoju činnosť budú vedieť vykonávať alebo nie.
Ako som už spomínala v tejto kategórii máme dokonca spisovateľa. Myslím si, že už pomerne úspešného spisovateľa. Môj veľký obdiv naozaj má. Je to človek, ktorý je ležiaci, je na dýchacom prístroji, má na konte už tri romány a myslím si, že je len ťažko predstaviteľné, ako takýto človek naozaj svojpomocne dokázal takéto veľké knihy napísať. A že jedinú pomoc, ktorú dostáva, je tá podpora podľa mňa z rodiny, ktorá mu vytvára tie podmienky, aby tie knihy mohol písať. Napríklad by som tu spomínala, teda, týmto autorom je Miško Škombár, ktorý napísal napríklad knihu Druhá šanca. Len aby ste vedeli, o čom to je. Je to akčný triler s príchuťou sci-fi, ktorý sa odohráva v polofiktívnom Anglicku. Hlavným hrdinom je mladý muž trpiaci svalovou dystrofiou. Diagnózu zdieľa teda aj autor, vďaka čomu sú choroba a hrdina zobrazení veľmi autenticky. A teda dostane tento hrdina druhú šancu, celkom vyzdravie, ak bude ochotný navždy opustiť svoju rodinu, zmeniť si identitu a nasadiť svoj život do boja dobra proti zlu. Takže asi takto na priblíženie. Ale tento príbeh má naozaj aj tú druhú stranu, má jej autora. Hoci román má možno 500 strán alebo takmer 500 strán, je, proste neviem, môžte si to vyskúšať, ako poležiačky dokážete napísať 500 strán. A vlastne tento človek takto píše už, neviem, myslím, že už pracuje na ďalších knihách. Neviem, či jednej, či viacerých, ale už má rozpracovaných viac tém, myslím.
Jedna strana takéhoto človeka, napísať jednu stranu trvá oveľa dlhšie možno, ako si dokážete predstaviť. No keď sa pýtal na pracovného asistenta, samozrejme nemal nárok. A ten pracovný asistent by mu pomáhal, pretože nie je to o tom, že by mu tie knihy písal. Je to o tom, že potrebuje podať počítač, odsunúť počítač. Potrebuje nejakým spôsobom tú asistenciu, aby mohol tam do tej klávesnice vyťukávať písmenko po písmenku Potrebuje, potrebuje, naozaj už má teraz veľmi aktívne kontakty so svetom okolitým. Chodí na, je pozvaný na mnoho podujatí, kde predstavuje tie svoje knihy. A na toto vôbec tento zákon nemyslí.
Myslíte si, že človek, ktorý takto na sebe pracuje a ktorý už teraz tu čosi po sebe zanechal, si nezaslúži, aby mohol pracovať efektívnejšie? Nedokazuje dostatočne, že je húževnatý, že si sám našiel prácu, ktorá ho baví, že sa v nej dokáže presadiť, že, že proste si hľadá tú svoju vlastnú cestu? A nikto mu v tom nepomáha. Každý deň vlastne na tejto svojej ceste musí bojovať sám, teda resp. pomáha mu tá jeho rodina, ktorú má.
Ďalšia strana, stránka je, že aj Michalova mama mu robí len opatrovateľa. Proste opäť je to človek, ktorý nemá, resp. má tam nejaké, má tam nejaké dôchodkové zabezpečenie, nemá sociálne zabezpečenie. Nie je, nemá ďalšie sociálne zabezpečenie, nemá nemocenské poistenie, nemá poistenie v nezamestnanosti tak ako všetci opatrovatelia a proste je úplne smutné, že len z tejto pozície mu, mu mama pomáha. A bude to mať možno dôsledky, keď, keď za chvíľku, myslím si, že, že aj tá úspešnosť toho predaja tých kníh sa ukáže, že vlastne koľko na tých knihách on si dokáže privyrobiť, ale tento jeho príjem mu bude ovplyvňovať výšku príspevku na opatrovanie, prosím pekne. Čiže ani tá mama možno nedostane ten príspevok v takej výške, ako ho dostávala doteraz, podľa toho, ako je aj šikovný, ako sa presadí na tom trhu s tými knihami, ako si nájde čitateľov. A keď naozaj bude veľmi šikovný, tak, žiaľ, toto mu veľmi bude komplikovať život. Aj preto by potreboval pracovného asistenta, ktorý funguje nezávisle, nie je posudzovaný do jeho príjmu, nemá dôvod byť posudzovaný, je to proste človek, ktorý si samostatne zdaňuje svoje príjmy. Áno, príjmy pracovného asistenta sú zdaňované, tak ako iné príjmy samostatne zárobkovo činných osôb, aj keď nemá tento status, ale funguje presne rovnako. Rovnako si pracovný asistent platí odvody, či zdravotné, či sociálne, ale vravím, že je tu, je tu tento veľký benefit, že jednak, jednak tá mamka môže mať, je to jej náplň, pretože sa tak dobrovoľne rozhodla, že chce robiť pracovného asistenta svojmu synovi, ale môže to považovať už za svoju činnosť, a nie je toto opatrovanie.
A teda, ako som už spomínala, ľuďom ako Michal, ktorí sa začali viac angažovať v jednej zo svojich možno umeleckých aktivít, ktorú začali robiť naplno, sa život mení nielen tým, že si vedia vypĺňať čas, že si nájdu ten zmysel života, ale sa im mení život aj tým, že sa o nich začína zaujímať spoločnosť a že ich meno sa stáva známym. Takže, takže aj toto má ďalší efekt, ktorý, ktorý má, má neoceniteľnú hodnotu. A takýmto spôsobom sa ľudia so zdravotným postihnutím stávajú súčasťou spoločnosti.
Michal v tomto prípade, si myslím, dokázal zázrak. A už by to mohol konečne aj v tomto štáte niekto oceniť. Takže aj preto by som prosila, keby sa tento návrh zákona dal presadiť a keby sa na takýchto ľudí myslelo.
Podobne sú na tom športovci, ako som spomínala, ktorí robia športy na vrcholovej úrovni, venujú sa im dennodenne. Mali by mať rovnaké podmienky ako zdraví športovci, no nemajú. Mohli by byť za, za tie svoje výsledky rovnako platení, ale väčšinou vždycky tam je nejaký zádrheľ. Aj títo športovci rovnako reprezentujú krajinu ako zdraví športovci, rovnako si ťažko zabezpečujú ten celý servis okolo, okolo ich tréningov a vôbec ten postup na to, kým sa dostanú do tej reprezentácie. Nie je to jednoduché. Často je problém v tom, že, že tie športy sú tak menšinové, že musia do, do, za športom dochádzať oveľa viacej ako zdraví ľudia, deti so zdravotným postihnutím musia dochádzať ďalej ako zdravé deti, pretože nemajú vo svojom okolí tieto možnosti. Tréningy, športové podujatia, všetko, všetko proste sa, sa koná úplne v iných podmienkach, ako, ako pre zdravých športovcov. A to sa bavíme stále ešte len o tej, o tej neprofesionálnej, resp. o tej úrovni, kedy, kedy ten človek len si hľadá tú cestu k športu. Toto všetko musí, samozrejme, prekonať. Toto nemá riešiť tento návrh zákona.
Návrh zákona má riešiť tých reprezentantov, ktorí už niečo v živote dosiahli, pardon, niečo obetovali aj pre ten šport a, a uľahčilo by im to dosahovať možno ďalšie športové úspechy.
Ja teda musím povedať, že som sa, že som aktívne športovala donedávna, ešte myslím si, že aj budem. Venujem sa dvom športom, alebo venovala som sa dvom športom, takže poznám to prostredie a naozaj tí športovci napríklad v bocci, v bocci, bocca je šport pre najťažšie formy zdravotného postihnutia, kde teda prakticky každý športovec je na vozíku a každý športovec potrebuje asistenta, čiže potrebuje nejakým spôsobom ten servis a, bohužiaľ, to je dôsledok toho, že športové súťaže končili niekde pri Banskej Bystrici. Čiže od Bratislavy po Banskú Bystricu, východ stále nie je pokrytý. A ak tu máme, ak tu hovoríme o našom najlepšom reprezentantovi z východného Slovenska, tak je to ďalší zázrak, ktorý, ktorý teda dosiahol, ktorý má paralympijské medaile a aj patrí medzi najúspešnejších našich paralympijských športovcov. Je z východu a ja si teda pamätám, ako musel na každý jeden, každé jedny preteky cestovať zo Svidníka do Bratislavy, alebo, alebo niekde, ale vždy na západné Slovensko. A naozaj obetavo toto robil niekoľko rokov a robí to v podstate doteraz, lebo tie preteky stále, ich je na východe veľmi, veľmi málo. Čiže aj pre toto by si tí športovci zaslúžili nejakú takúto podporu.
Rovnako sa to deje so športoviskami. Tie športy sa nedostanú do niektorých miest, pretože jednoducho tie športoviská nie sú, ihriská nemáme. Tie, tá bezbariérovosť, tá prístupnosť, kde sa dostanú, je veľmi biedna a, a to znamená, že, že dokola sa opakujú stále tie isté miesta.
No a, samozrejme, potom ďalšia vec je, že, že ak chcete dosahovať úspechy, tak musíte chodiť aj na turnaj do zahraničia, a to tiež nie je, samozrejme, jednoduchý špás, keď vám nemá kto pomôcť, keď nemáte tú, keď máte formu, keď nemáte toho asistenta, ktorého by to mohlo byť náplň práce, tak je to niekedy veľmi ťažké a často to mnohých športovcov práve toto môže zabrzdiť.
No a keď sa bavíme ešte o športe, tak tu máme ďalšiu kategóriu, že kým v zahraničí je bežné, že, že rozhodcovia a funkcionári sú, majú zdravotné postihnutie, tak u nás toto je tiež skôr ojedinelé, pretože znovu sa s tým spája množstvo problémov, ktoré, ktoré, tí ľudia im musia im čeliť. Čiže absolvovať tie, tie rozhodcovské školenia a absolvovať kurzy niekde v bezbariérovom prostredí, to je skoro, skoro nedosiahnuteľná vec. Čiže takýchto športov, takýchto rozhodcov, ktorí sa venujú tejto činnosti, ani nemáme, so zdravotným postihnutím a tiež by im pomohli práve, práve tieto formy pracovnej asistencie, keby sa tým vedeli živiť.
Musím povedať, že len pred dvoma týždňami tu bola, bola ďalšia, ďalší jeden veľký úspech lyžiara, ktorý je zasa nevidiaci, a takisto potrebuje navádzača, resp. má navádzačku, Marek Kubačka, čiže, čiže toto je ďalšia, ďalší príklad toho, že, že kde by sa ten pracovný asistent uživil aj u toho športovca.
No a teda posledná kategória, toto boli športovci, a posledná kategória sú tí verejní funkcionári. Ja teda, samozrejme, v tomto prípade som v konflikte záujmov, keďže sa ma to týka. Čiže ja som, tak ako som to predkladala pred pol rokom a ako som to vtedy hovorila, hovorím to aj teraz, že keďže sa ma tento návrh zákona týka, ja, ak by aj takáto úprava prešla, si nebudem nárokovať pracovného asistenta v Národnej rade do konca volebného obdobia a, samozrejme, poteší ma, ak sa, takáto zmena nastane v prospech ľudí so zdravotným postihnutím, lebo je to naozaj komplikovaná situácia, keď, keď potrebujete, potrebujete riešiť aj, aj také úplne bežné veci fungovania, ako presuny a pomoc a nemá vám ju kto poskytnúť a, bohužiaľ, nie každá inštitúcia považuje za samozrejmé, že tú pomoc vám dá automaticky. Malo by to tak byť, ale nie je to tak. Národná rada je toho príkladom.
Prvá vec, ktorá tu bola zamietnutá spolu so vstupom matky s dieťaťom, je zákaz vstupu osobného asistenta do tejto sály. Čo bude robiť Národná rada v prípade, že naozaj tu bude mať veľmi, veľmi, veľmi ťažko postihnutého človeka, čo ja už teraz som zaregistrovala niekoľko pokusov, ako, ako sa snažia aj ľudia so zdravotným postihnutím dostať do komunálnej politiky a chcú byť taký ten hlas a zástupcov, a chcú, chcú zastupovať ľudí so zdravotným postihnutím. Majú naozaj veľmi ťažké postihnutie, nedokážu si podať, zdvihnúť ani pero a nedokážu ani papier. Potrebujú všetko držať, potrebujú pomáhať, potrebujú naozaj si všetko robiť, teda potrebujú tú pomoc toho asistenta, potrebujú možno aj nejakú zdravotnú pomoc, to znamená, potrebujú pomoc možno s vykašliavaním, možno, možno majú dýchací prístroj, to všetko sa dá robiť. Už som sa stretla aj tuto v prístupe Národnej rady s tým, že: a takíto ľudia naozaj chcú ísť do politiky? No naozaj. Proste nie je to úplne nemožné. Aj človek s dýchacím prístrojom, dnes už máme možnosti také, že si ho vie premiestňovať na, na vozíku, nemá s tým problém, ale toho asistenta potrebuje mať nablízku a ten asistent väčšinou vie, čo má robiť, ak naozaj nastane nejaký problém.
Takže toto všetko proste by mal robiť pracovný asistent a naozaj mne sa stávajú také absurdné situácie, ako, ako doteraz, už tri roky (vyslovené s pobavením) musím čeliť tomu, že, že tým, že mám len osobného asistenta, tým, že, že všetci mávli, iba kývli, kývli plecami, že vlastne riešenie neexistuje a teda bol, má, má, musím využívať toho osobného asistenta, ktorý je cudzí element v tejto Národnej rade, tak musí prechádzať dennodenne tými kontrolami. Čiže, čiže kým vy všetci prejdete bez, bez mihnutia oka, tak moje asistentky v zásade vždy kontrolujú všetci SBS-kári, či vojde do Národnej rady jedenkrát alebo desaťkrát. Takže, takže je to, je to komplikácia.
Samozrejme, s ďalšou komplikáciou som sa stretla, sú, a to, to je naozaj problém aj to bude problém aj na iných. To nehovorím teraz kvôli sebe, ale je to naozaj problém, ktorý nikto nerieši, že ten človek so zdravotným postihnutím potrebuje asistenta aj pri nejakých oficiálnych protokolárnych záležitostiach. Proste osobný asistent má byť kde, ako má byť postavený, ako má byť oblečený, ako sa má správať. Proste pokiaľ to bude človek zvonka, pokiaľ to nebude pracovný asistent, ktorého mu bude hradiť Národná rada, alebo proste bude nejakým spôsobom financovaný iným spôsobom a bude ako keby mať aj tieto veci za sebou, tak nikto nevie, ako sa má vlastne tento človek správať, kde má byť, ako má pomáhať. A ja v tejto chvíli ešte dokážem bez toho asistenta jakž-takž fungovať, aj keď tiež som sa stretla s mnohými situáciami, že nedokázala som si mnohé veci podať a, bohužiaľ, bola som bez nich. Ale naozaj ten, ten človek potom bude stratený. Človek so zdravotným postihnutím už nebude vedieť vykonávať tú svoju funkciu, alebo bude obmedzený práve takýmito vecami.
Takže ani nejdem hovoriť o tom, že, že ak sa budete pýtať, že kto hradí služobnú cestu asistentovi poslanca so zdravotným postihnutím, tak nikto. Samozrejme, že je to cudzí človek, takže hradí si ho človek so zdravotným postihnutím asi sám.
Takže toto sú reálne veci, ktoré sa nebudú diať len poslancom Národnej rady, lebo predpokladám, že ich tu už bude viacej, dúfam, že v budúcom volebnom období, ale verejnými funkcionármi môžu byť úplne iné pozície. Máme tu komunálnu politiku, máme tu rôzne iné úrovne a tieto problémy treba riešiť na všetkých úrovniach. Čiže treba k tomu pristupovať naozaj tak, aby tá možnosť tu bola.
A ešte k tým verejným funkcionárom. Máme tu aj čl. 29 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, účasť na politickom verejnom živote, čiže tam už sám osebe tento článok píše o tom, že má byť zabezpečené napríklad prostredie.
No a ja by som ešte teda jednu perličku, ďalšiu a možno na záver ešte spomenula. Práve s tým výkonom funkcie a že to, akým spôsobom má človek reagovať na tie veci, ktoré sa dejú, a prečo pracovný asistent by toto mohol vyriešiť, je, že napríklad sme jedného dňa dostali mail, bol to, bolo to tak, že zo dňa na deň, prišiel mail, dovoľte pozvať vás na návštevu Rady pre štátnu službu, ktorá sa uskutoční zajtra, bolo to 20. júna teda, aby bolo jasné, to bolo vlani, počas prerušenia schôdze, v čase od trinástej. No lenže vy máte necelých 24 hodín na to, aby ste zistili, či vôbec sa môžte zúčastniť takéhoto podujatia, či sa tam naozaj ten asistent, kto tam s vami pôjde, ako vás zabezpečí tuto, ako bude zabezpečená návšteva, čo tam môže ten asistent robiť, ako, akým spôsobom fungovať. To sa proste nedá. Či je to bezbariérové, to už ani nehovorím. To je jediná informácia, ktorú som schopná si zabezpečiť do druhého dňa, a viem povedať iba, že áno alebo nie. Ale ostatné, ostatné naozaj nikto nerieši. A, bohužiaľ, je to často dôvod, prečo sa takýchto aktivít zúčastňovať nedá. Takže toto sú, toto sú ako reálne veci, ktoré sa dejú, poslanecké prieskumy ani nehovorím. Čistý deň, mohla som byť prítomná na tých návštevách, ktoré sa diali. Samozrejme, keď sa spýtate, ktorý z nich je bezbariérový. Tak koľko z nich bolo bezbariérových, koľkých, do koľkých sa dalo prísť? Bolo to, bolo to veľmi málo.
Takže aj preto vás prosím, že niekedy si treba uvedomiť, že sú to veci, ktoré teraz sa vás priamo netýkajú, ale možno niekedy v budúcnosti aj vám sa môže zísť pracovný asistent a bude dobre, keď takýto inštitút tu budeme mať a bude dobré, keď bude počítať aj s týmito možnosťami.
A už len poslednú vec. Práve som za to, aby inštitút pracovného asistenta sa využíval v štátnej a verejnej správe vo väčšej miere, lenže aj to financovanie je nastavené tak, že maximálne dostane ten zamestnávateľ príspevok 70 %, zvyšok si musí hradiť z vlastných zdrojov. Čiže osobne si myslím, že, že ak sa majú vytvárať miesta pre ľudí so zdravotným postihnutím, práve v štátnej a verejnej správe by to bolo úplne ideálne, tak by mohli byť hradené aj 100 %, pretože samozrejme tá inštitúcia potom nemá záujem, ani nemá možnosti, akým spôsobom týchto ľudí zamestnávať, a preto to tak vyzerá, ako to vyzerá. Takže aj v tomto smere, verím, že sa niečo udeje, akurát že toto už nerieši môj návrh zákona. Môj návrh sa orientuje len na rozšírenie okruhu tých osôb, ktorí môžu využívať pracovného asistenta.
Verím, že tento návrh zákona podporíte.
Ďakujem veľmi pekne.
Vystúpenie v rozprave 6.2.2019 17:51 - 17:52 hod.
Silvia ShahzadZačlenenie osôb so zdravotným postihnutím do bežného života je často nemysliteľné bez súbežného začlenenia týchto osôb na trh práce. Pre osoby...
Začlenenie osôb so zdravotným postihnutím do bežného života je často nemysliteľné bez súbežného začlenenia týchto osôb na trh práce. Pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím je presadenie sa na trhu práce obzvlášť náročnou úlohou. Za účelom zlepšenia vyhliadok na uplatnenie sa osôb so zdravotným postihnutím na trhu práce existuje viacero nástrojov. Medzi inými je to aj príspevok na činnosť pracovného asistenta. Príspevok na činnosť pracovného asistenta však možno v súčasnosti poskytnúť buď zamestnávateľovi, alebo samostatne zárobkovo činnej osobe. Aby bol pracovný asistent dostupný čo najväčšiemu okruhu osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, zákon o službách zamestnanosti pod pojem samostatne zárobkovo činná osoba zahŕňa aj konateľov spoločnosti, osoby vykonávajúce slobodné povolanie a podobne. Napriek evidentnej a nepopierateľnej snahe ponúknuť príspevok na činnosť pracovného asistenta čo možno najširšiemu okruhu osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú záujem pracovať, stále však existuje pomerne početná skupina pracovných činností, na výkon ktorých príspevok na činnosť pracovného asistenta nemožno poskytnúť. A teda do takýchto skupín pracovných činností spadajú napríklad umelci, športovci, ale aj verejní funkcionári.
Cieľom návrhu zákona je teda rozšírenie okruhu osôb a pracovných činností, na výkon ktorých je možné požiadať o príspevok na činnosť pracovného asistenta. Zámerom predloženého návrhu zákona je možnosť poskytnutia príspevku na činnosť pracovného asistenta aj pre ťažko zdravotne postihnutého umelca, športovca či ťažko zdravotne postihnutého verejného funkcionára.
Predkladaný návrh zákona bude mať pozitívne sociálne vplyvy a to s minimálnym vplyvom na rozpočet verejnej správy. Návrh zákona nebude mať žiadny vplyv na podnikateľské prostredie, životné prostredie, ani na informatizáciu spoločnosti.
Ďakujem a hlásim sa zároveň do rozpravy.
Vystúpenie v rozprave 6.2.2019 17:51 - 17:51 hod.
Silvia ShahzadNávrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. V zmysle oprávnení, ktoré pre...
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 22. marca 2019 a v gestorskom výbore do 25. marca 2019.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 6.2.2019 17:36 - 17:38 hod.
Silvia ShahzadĎakujem.
Vystúpenie spoločného spravodajcu 6.2.2019 17:09 - 17:32 hod.
Silvia ShahzadMilé kolegyne, milí kolegovia, milé pani predkladateľky, pán predsedajúci, dovoľte, aby som sa ja vyjadrila pár slovami k tomuto návrhu zákona a ja teda budem komentovať obidve tie časti, lebo obidve tie časti som nejakým spôsobom riešila a stále riešim. A možnože tiež pánovi poslancovi...
Milé kolegyne, milí kolegovia, milé pani predkladateľky, pán predsedajúci, dovoľte, aby som sa ja vyjadrila pár slovami k tomuto návrhu zákona a ja teda budem komentovať obidve tie časti, lebo obidve tie časti som nejakým spôsobom riešila a stále riešim. A možnože tiež pánovi poslancovi Hambálkovi budem vedieť dať dôkaz, o ktorom som aj presvedčená, že možnože ho aj v maili má sám osobne. Pretože jeden mladý muž sa na nás, si myslím, všetkých obracal s prosbou o riešenie jeho prípadu, ktorý má teda cystickú fibrózu a týka sa tej jednej časti.
Chcela by som poznamenať, keď začnem tou časťou o cystickej fibróze a ako tu už kolegyňa Nicholsonová hovorila, že naozaj tá novela zákona, kde ľudia trpiaci cystickou fibrózou sa do zákona dostali, trvá naozaj len veľmi krátko, len jeden a pol roka. A teda naozaj zarážajúce je, že, že odtiaľ vypadla bez akýchkoľvek ďalších súvislostí. Ja chápem, že niekedy tie rozhodnutia môžu byť ťažké a diskusie sú búrlivé a teraz sa rozhoduje o tom, že kto do tej, kto vlastne ten nárok na individuálnu prepravu má alebo nemá. A môže sa stať, môže sa to rozhodnutie zmeniť postupom času na základe rôznych argumentov, ale si myslím, že rozhodne by sa nemalo stávať to, čo sa stalo v tomto prípade, a to je to, že títo ľudia, ktorí reálne majú posudok na to, že sa im odporúča kompenzovať ich zdravotné postihnutie napríklad tou individuálnou prepravou, tak len preto, že nestihli to rozhodnutie dotiahnuť, dokonca v tom jedna a polročnom období o tento nárok prišli. Proste nezmenilo sa vôbec nič, ich zdravotný stav, pardon, je stále ten istý, prešlo veľmi krátke obdobie, nemalo sa kedy ani čo zmeniť. Proste ako aj jeden mladý muž vlastne nám posielal tento prípad. Mal vypracovaný komplexný posudok v apríli minulého roku, ale keďže úrad práce nestihol do konca júna vydať rozhodnutie o, o schválení a teda o príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, tak jednoducho úrad práce dal pokyn, prosím pekne, to je jeho vyjadrenie, dal pokyn, že musia vypracovať nový posudok. Tak ako je toto možné? Toto my vysvetlite, že neexistujú žiadne prechodné ustanovenia k tomu, aby takýto človek, ktorý proste si úplne legitímne nárokoval tento príspevok, tak ten príspevok nedostal a jeho komplexný posudok bol zrazu kompletne zmenený a už nebol odkázaný zrazu na individuálnu prepravu. A teda naozaj otázka je, že čo sa zmenilo? Či už bol zrazu imúnnejší po tej novele zákona alebo, alebo jeho zdravotné postihnutie sa zmiernilo alebo čo sa stalo vlastne. No stalo sa jedine to, a ja som si vlastne žiadala ešte v septembri minulého roku vysvetlenie od ministerstva práce, ako je možné, že toto sa vôbec neriešilo, takéto prípady, a ministerstvo práce mi odpísalo, že teda uvádzanie konkrétnej diagnózy, ako bolo v prípade cystickej fibrózy sa ukázalo ako nesystémové, a preto ministerstvo práce navrhlo zmenu. Ale to je jediný dôvod, ktorý mi uviedli, že nie je tam, nie je tam uvedené vôbec nič o tom, že ako má vlastne človek so zdravotným postihnutím s takto závažným ochorením vnímať tento ich prístup. Proste mám pocit, že je to výsmech tým ľuďom, z ktorých si robia naozaj trhací kalendár, a tak ako sa im to hodí, tak im tie príspevky prisudzujú. A nie je to vôbec na základe zdravotného postihnutia, tak akoby to malo byť a ako to stále žiadame, ale je to len na základe svojvoľných rozhodnutí a svojvoľných proste zmien.
Takže, takže toto sa mne zdá úplne nefér voči, voči akýmkoľvek ľuďom. A to hovorím aj, ako to už kolegyňa Lucia spomínala aj ten prípad, že keď požiadate o príspevok, ešte vám zoberú aj parkovací preukaz, presne toto sa deje veľmi často, že ako je možné, a tých prípadov poznám tak isto aj ja milión a to ešte, ešte o nich budem hovoriť aj v súvislosti s osobnou asistenciou, ktorá za chvíľku, že jednoducho aj keď sa zmení zákon, tí ľudia, ktorí sú raz odkázaní na tú pomoc, tak nemôže štát jednoducho povedať, že tak od zajtra už vy do tejto skupiny nepatríte, to sa proste nedá. Ten človek, keď tam raz bol, už tam, už by tam byť mal. To, že, že možno noví ľudia sa budú posudzovať inak, okej, ja stále hovorím, je to na zváženie. Ale argumentovať tým a napísať iba odôvodnenie, že lebo sme mali diskusiu s komisárkou alebo sme mali pracovnú skupinu, sa mi zdá ako, ako strašne slabý argument.
Ja som sa touto témou určite chcela zaoberať tiež, pretože som sa s ňou zaoberala dlho a určite by som ju chcela dotiahnuť. Čiže ak by sa to nepodarilo v tomto prípade, tak ja verím, že, že s kolegyňami sa spojíme a určite, určite vyvinieme väčšiu snahu, aby sme, aby sme aj tie prechodné ustanovenia do tých zákonov, aspoň tie prechodné ustanovenia pri takýchto závažných zmenách dostali a aby proste to malo nejaké dôsledky aj pre ministerstvo práce. Pretože naozaj v tomto prípade je ministerstvo práce zodpovedné za tento výsledok.
A ešte by som chcela upozorniť v tomto prípade aj na aplikačnú prax práve s tým schvaľovaním zákonov. Tento zákon bol, ako som to už x-krát povedala, schválený na poslednú chvíľu. Bol schválený v júni na, na júnovej schôdzi, platný od 1. júla. Samozrejme, že úrady práce sa nevedeli tomuto stavu sa prispôsobiť. A aj vďaka tomu vzniká, aj vlastne, aj to bola moja otázka jedna z tých otázok, ktoré som v tom čase kládla, že ako je možné alebo teda koľko takýchto posudkov oni vydali za obdobia, povedzme, tuto máme, bol apríl, čiže od apríla možno do konca júna, ktoré nestihli vôbec, ani niektoré nestihli byť ani dovŕšené, ako mi napísali, ale, ale proste jednoducho nenadobudli žiadnu právoplatnosť, resp. boli nahradené aj možnože, právoplatnosť aj nadobudli, aj boli doručené, ale boli nahradené úplne iným komplexným posudkom. Čiže samozrejme, že, že úrad práce, ústredie práce mi odpovedalo, že takúto evidenciu nevedú a toto je proste nad rámec ich činnosti. Ale stačí si pozrieť, koľko úkonov majú evidovaných v štatistikách, podľa mňa tam majú úplne neefektívne možno, áno, a nezmyselné, nezmyselné činnosti, ktoré vykonávali práve v tomto období práve pri takýchto zákonoch, ktoré kedy prehodnocujú donekonečna napríklad posudky. Proste čo mi príde akože úplne choré, že, že naozaj si tie zákony schvaľujú na poslednú chvíľu a ani tie úrady nevedia zareagovať. Dokonca už sme mali informáciu, že keby to boli možno riaditelia úradov práce vedeli, tak by tým zamestnancom na jún dali dovolenku, lebo proste načo budú vydávať nové posudky predsa, ktoré už aj tak v júli neplatili.
Takže, takže aj toto prináša táto prax ministerstva práce, ktoré si schvaľuje zákony na poslednú chvíľu a robí to opakovane, donekonečna pri všetkých týchto dôležitých zákonoch. A vieme veľmi dobre, ako to dopadlo potom aj s tými, s tým prehodnocovaním príspevkov na osobnú asistenciu, že potom sa v septembri tvárili, že museli prepočítavať 50-tisíc príspevkov na opatrovanie. Toto je presne ten istý prípad, lebo to vedeli už v júni. Takže, takže toľko.
A ešte posledná poznámka, čo tu mám, aby som teda reagovala aj na, na kolegyne. Posledná poznámka k tej cystickej fibróze a k tým úradníkom. Naozaj sa deje to, že, že hoci už tie diagnózy tam nie sú momentálne zadefinované, často úradník rozhoduje o tom, ako pristupuje, ako posúdi, ako zhodnotí vlastne, aký záver urobí v tom posudku a teda na základe akých dôvodov rozhodnutie prizná alebo neprizná na, povedzme, kúpu osobného motorového vozidla. A kolegyňa hovorila, že kiež by sme mali viac takých príčetnejších úradníkov. My ich tu často aj máme, ale naozaj oni majú často zviazané ruky práve takýmito zákonmi, kedy nemajú jednoducho možnosť z toho vykľučkovať. A, bohužiaľ, aj tá prax s tou hromadnou dopravou je taká, že často sa chytajú za slovíčka a čakajú len, kedy poviete, že ste náhodu boli jedenkrát MHD. Ja sa ospravedlňujem, ale potrebovala by som trošku vody. A naozaj to neznamená, že to, že jedenkrát niekto ide MHD, takže tou MHD dokáže chodiť na rovnakom základe po celý čas.
Bohužiaľ, a nesúvisí to len s tou mobilitou, súvisí to aj s bariérami, súvisí to so všetkými vecami, čiže vôbec takto sa k tomu pristupovať nedá. Ale naozaj prax je taká, že keď sa vás úradník pri vstupe do miestnosti spýta, ako ste prišli a vy poviete, že MHD, tak už ste si zarobili na problém. Takže toto je, toto je k tej cystickej fibróze.
A ešte, aby som sa vyjadrila k osobným asistentom a, a teda ako to je, ako to ja vnímam, ako vnímam osobných asistentov na školách. A teda bavíme sa skôr o tých teda základných a stredných, keďže na vysokých školách ich máme. Treba hneď povedať, že osobná asistencia je možno jedna z najlepších foriem alebo z najlepších nástrojov, ktoré tu naozaj máme a za ktorú sme my, ktorí osobnú asistenciu využívame, naozaj vďační, lebo je to fakt flexibilný nástroj. Dá sa s tým žiť, myslím si, celkom slušný život, pokiaľ človek nenatrafí na problémy s úradmi.
Ako tu bolo spomenuté, áno, ja súhlasím s tým, že aj deti v tých školách potrebujú určite nejakú pomoc, ktorú nedostávajú. To prostredie školy je také, aké je, naozaj ešte aj teraz v septembri ja som tiež dostávala podnety o tom, koľko je tam bariér a ako mamička musí s dieťaťom sedieť v škole len preto, aby ho vždy každú prestávku presunula z jedného poschodia na iné, pretože, pretože nie je ten systém školy ani nastavený tak, aby boli celé, celý deň na, v jednej triede a proste presúvajú sa, sú to stredoškoláci, tam ten pohyb je oveľa väčší a tým, tým pádom aj tá pomoc je, je taká naliehavejšia.
Na jednej strane samozrejme chápem, že, že tá... A ešte ďalšia vec, ktorú by som chcela povedať, je, že bolo by naozaj veľmi dobré, keby sa, keby sa tie deti učili odmalička fungovať s osobnou asistenciou, pretože v budúcnosti im ten život určite uľahčí. Keď sú už odmalička, či rodina, či deti so zdravotným postihnutím naučení fungovať aj za pomoci ďalších osôb, lebo veľmi to odbremeňuje určite aj tú rodinu, učí to tej spoločenskej komunikácii, spoločenskému životu aj to dieťa a nie je tak naviazané, lebo naozaj pri tých, pri tých deťoch asi je väčší predpoklad, že sú stále v kontakte s tými istými ľuďmi a potrebujú proste aj nové podnety a nové kontakty. A, a môžu si ich ťažšie získavať a vďaka tým osobným asistentom je to určite jednoduchšie. To, to spomínala aj kolegyňa Zimenová. Problém u nás však je, že naozaj v tejto chvíli trošku patrím asi do tej skupiny skeptikov, ktorých tu spomínala, že zatiaľ sme nastavení v tom školstve tak, že naozaj tie školy sú strašne skostnatelé, aj keď, aj keď možno máme pokrokových učiteľov, ale tá inštitúcia ako taká proste im tiež nedáva veľký priestor. A naozaj tí osobní asistenti potom, jednak ak si musia rodičia zháňať len tých, rodičia zháňať osobných asistentov, tak je to ich ďalšie bremeno, ktoré, ktoré majú, ktoré si nesú, a obávam sa, že, že tak ako sme my nastavení, tak veľmi rýchlo sa tým rodičom hodí na plecia, že tak zháňajte si, to nie je naša starosť, bohužiaľ. Čiže v tomto prípade bolo by úplne férové, keby, keby sme mali možnosť, že, že kto chce, si zháňa osobných asistentov, kto potrebuje pomoc, tak škola mu vie pomôcť, to by bol úplne ideálny stav. Verím, že s k nemu raz dopracujeme a potom by sa možno aj ukázalo, že vlastne kedy a akým spôsobom nastaviť aj, aj tú pomoc pri tých samoobslužných a pri tých iných činnostiach, ktoré nesúvisia so školou. Lebo akože chápem zase, že asistent učiteľa má úplne inú náplň práce ako, ako, ako pomáhať dieťaťu s jedlom alebo proste pri hygiene alebo pri podobných záležitostiach. A že, že na toto by mali byť úplne iné osoby.
Problém však pri tejto osobnej asistencii ja vidím napríklad v tom a možnože toto je, aj takto to vníma aj to ministerstvo financií, ktoré sa tvári, že je tam, že teda rozpočet, teda dopad na rozpočet bude, bude pozitívny, je, že osobná alebo teda činností, ktoré, ktoré sa schvaľujú na osobnú asistenciu, možno sú, sú také krátke, hej. Pomoc s jedlom možno pol hodinu, záleží od prípadu k prípadu, samozrejme. Ale to dieťa bude jesť jedenkrát, ale, ale potrebuje ešte možno dva-trikrát na toaletu, ale s tým dieťaťom tam ten asistent musí byť, ostať celý deň a možno dostane jeden a pol hodiny asistencie ako keby úmerne k tým činnostiam, ktoré potrebuje, ale v skutočnosti tam strávi štyri-päť hodín ten osobný asistent. A, a tieto hodiny mu ako keby zožerú veľkú časť tej asistencie. A zrazu bude nedostatok hodín, čomu, ako verím, že v praxi takáto, takýto problém nastať môže veľmi rýchlo. Aj preto ja som, som tak trošku zástanca, aby, aby sa zefektívnilo, lebo naozaj keď, keď je tam ten osobný asistent nevyužitý, tak bolo by fajn, keby mohol osobný asistent pomôcť, ak takých žiakov tam majú, samozrejme, a ak sa to dá pomôcť dvom – trom žiakom, kedy, kedy proste sa, sa tie činnosti kumulujú a vlastne aj ten osobný asistent je využitý a aj proste tie prostriedky nejakým spôsobom šetríme. Len ako prax často môže byť úplne iná. Čiže naozaj treba k tomu pristupovať asi veľmi citlivo a prvoradým cieľom by malo byť to, aby tá rodina tú pomoc mala, aby to dieťa malo to zabezpečené, všetky tie činnosti, všetky tie úkony, aby to vzdelávanie bolo naozaj plnohodnotné, aby nemuseli riešiť to, že či budú chodiť len na polovicu vyučovania alebo na celé vyučovanie, aby proste sa naozaj mohli rozhodovať tak ako všetci ostatní.
No a keď sa bavíme, už asi viac-menej len posledná poznámka, čo sa týka toho rozsahu. Alebo ešte tam boli vlastne tie vstupy tých osobných asistentov a problém školy, že sú to naozaj cudzí ľudia. Ako priznám sa, že tento problém riešim dennodenne tak isto, lebo to, netýka sa to naozaj len dieťaťa. To dieťa samo ten problém proste nevyrieši, ono nepotrebuje rozmýšľať nad tým, prečo ten osobný asistent, v akom je vzťahu so školou. Aj preto ja trošku, trošku toto beriem ako za otázne, že akým spôsobom toto vyriešiť, ale samozrejme určite sa to vyriešiť nejakým spôsobom dá. Ale, ale v praxi sa nám stáva aj, aj, aj tým, ktorí tomu rozumieme a ktorí vieme, prečo toho asistenta potrebujeme, že jednoducho sme nepochopení, že mnoho ľudí naozaj má zamestnanie, nemôže využívať na zamestnanie osobného asistenta tak isto, hoci na činnosti, ktoré možno nie sú priamo pomenované, v zamestnaní ich využívať môže, čiže otázka je teraz, že ako sa to posudzuje, hej. A aj v tom zamestnaní je ten osobný asistent vždy cudzí človek. A napríklad keď porovnám školu, ktorá nemá inú možnosť momentálne, čiže preto možno potrebuje osobných asistentov, lebo tam tá iná alternatíva zatiaľ neexistuje, pri zamestnaní máme napríklad pracovného asistenta, ale vy nemôžete zase donútiť zamestnávateľa, aby vybavil človeku so zdravotným postihnutím asistenta. Čiže, čiže tam tak isto potrebuje mať človek na výber, potrebuje mať buď osobného asistenta, ktorého potrebuje súkromník, ktorého potrebuje na viac hodín, alebo zamestnávateľ vie, že si vie vybaviť pracovného asistenta, že sa mu to oplatí, lebo ho má pre troch. Čiže tam, tam toto je také porovnanie možno, ako to funguje v zamestnaní a ako to funguje, ako by to malo fungovať v školách. Čiže možnože tieto alternatívy by mali byť v obidvoch prípadoch. Čiže, čiže ani tu to nemáme, ani v tomto prípade nie je možnosť zvoliť si osobného asistenta na činnosti spojené so zamestnaním.
No a, a keď sme sa bavili o tom rozsahu tých hodín, a keby sme sa bavili o tom, ako tie úrady posudzujú, tak som hovorila, že, že tuto spomeniem tiež tú ďalšiu vec, a to sú tie hodiny, že naozaj mám pocit, že už teraz sa snažia úradníci a napriek tomu, že premiér Pellegrini tuto avizoval niečo iné, tak máme úplne iné skúsenosti s tým, ako to v praxi funguje. Od júla sa zvýšili príspevky, teda zvýšil sa príspevok na osobnú asistenciu, odmena osobného asistenta stúpla. A čo sa deje? Krátia sa hodiny osobnej asistencie a rozsah, suma, ktorú má ten človek priznanú, je stále tá istá. Úrady si nájdu dôvod, akým spôsobom ich budú krátiť, a to už buď tým, že niekto si požiada o nejakú zmenu, alebo sa robia kontroly. A začali sa robiť kontroly a úrady práce kontrolujú a prehodnocujú, či ten človek naozaj tú asistenciu potrebuje alebo nie. Čiže sme tam, kde sme aj boli, ak sa to naozaj takto bude diaľ, tak si myslím, že za chvíľku tu bude pred Národnou radou naozaj veľký počet ľudí, ktorí, ktorí potrebujú, budú odkázaní na pomoc a nikdy ju nedostanú.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie 6.2.2019 16:43 - 16:44 hod.
Silvia ShahzadHrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Poprosím vás, zapnite pani poslankyňu Shahzad.
Shahzad, Silvia, poslankyňa NR SR
Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 22. marca 2019 a v gestorskom výbore do 25. marca 2019.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu, do ktorej sa hlásim aj ja.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 6.2.2019 11:12 - 11:13 hod.
Silvia ShahzadA samozrejme, toto sa deje aj...
A samozrejme, toto sa deje aj bežným ľuďom, že často len nejakým nedopatrením jednoducho omeškajú nejaké termíny. Je to v mnohých zákonoch a nie je to len problém Igora Matoviča. Čiže týmto si myslím, že, že treba poukazovať aj na to, že naozaj treba zvažovať, aké sú dôsledky takéhoto konania a nie je to len o tom, že teda, alebo je to aj o tom, že naozaj tie faktúry vystavené neboli a ten príjem z tej živnosti bol nulový. Ďakujem.
Vystúpenie 5.2.2019 12:00 - 12:01 hod.
Silvia ShahzadNávrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré...
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 22. marca 2019 a v gestorskom výbore do 25. marca 2019.
Prosím, pán predseda, otvorte všeobecnú rozpravu.
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 1.2.2019 11:17 - 11:17 hod.
Silvia ShahzadDoplňujúca otázka / reakcia zadávajúceho 31.1.2019 14:56 - 14:58 hod.
Silvia ShahzadPreto by som sa vás opýtala ešte doplňujúcu otázku. A to konkrétne na všetky odporúčania výboru OSN, ktoré sme tu, ako...
Preto by som sa vás opýtala ešte doplňujúcu otázku. A to konkrétne na všetky odporúčania výboru OSN, ktoré sme tu, ako som už spomínala dneska, ktoré tu už máme tri roky, aký je váš prístup celkovo ako ministerstva, alebo predpokladám, že kto, kto alebo kto nám vie dať nejakú ucelenú informáciu o tom, ako sa k týmto odporúčaniam pristupuje. Pretože, pretože naozaj o tých jednotlivých odporúčaniach sa hovorí veľmi málo. Keď sa bavíme o národnom programe rozvoja životných podmienok pre ľudí so zdravotným postihnutím, mám pocit, že aj toto sa odbíja len, len veľmi zľahčenou správou, ktorá vôbec neodpovedá ani len na jednotlivé otázky, ako sa jednotlivé ministerstvá, jednotlivé inštitúcie vysporiadavajú s jednotlivými úlohami. A tak sa pýtam, že kedy dostanem od vás, predpokladám, ako, ako ministerstvo práce, od vás ako od ministerstva nejaký ucelený obraz o tom, čo vlastne sa pripravuje, k čomu sa staviate naozaj čelom a čo dávate na vedľajšiu koľaj.
Ďakujem pekne.