Videokanál poslanca

Vymazať rámček!!!
=====

Ďakujem. Ja by som naozaj len v krátkosti, nedalo mi nezareagovať na túto tému, pretože som sa s ňou rovnako stretávala vo svojej praxi v neziskovom sektore. Je to naozaj veľmi podstatná zmena, možno aj práve pre túto časť nášho, našich proste akýchkoľvek vzťahov. Pretože vždy spôsobovalo obrovské problémy, čím nahradiť tú dohodu alebo dohody akékoľvek, ktoré, do ktorých zasahoval práve autorský zákon, napr. v združeniach. A podľa mňa to spôsobuje aj takú neprehľadnosť, pretože predsa len tie dohody o vykonaní práce alebo iné typy dohôd sú už praxou tak zautomatizované, že sa jednoduchšie uzatvárajú, ľudia sa v nich orientujú. Takže ja súhlasím s tým, že tento návrh zákona je v tomto ľudský, že proste pristupuje k tomu, čo ľudia už vedia. To je jedna vec.
A druhá vec je, že aj tie iné typy zmlúv, ktoré sa teraz vlastne uzatvárať musia, tie sa skôr možno v tejto ekonomike dokážu stratiť. Preto si myslím, že je tento návrh naozaj dobrý a určite by som bola rada, keby ho podporila aj koalícia.
Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola predsedníčkou výboru určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 970.
Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1020 z 24. apríla 2018 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Prosím, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, ja som zvažovala chvíľu, že či vystúpiť alebo nevystúpiť a ja som si ako tému vybrala cestovný ruch asi z celkom pochopiteľných dôvodov. Zaujalo ma tam totižto niekoľko vecí, o ktorých sa už v poslednej dobe veľa hovorí a z praxe to asi mnohí aj poznáme a preto som o tom trošku chcela hovoriť viac.
Jedna z vecí, ktorá sa, ktorá sa vytýka cestovnému ruchu a teda podporeným projektom predovšetkým v cestovnom ruchu, je, že sa predkladajú žiadosti o finančný príspevok, kde sa deklaruje zámer prispievať ku komplexnosti, a to nielen svojej alebo teda svojej, ako aj miesta pôsobenia, teda tej destinácie. Po ukončení projektov sa obyčajne tento úmysel ukazuje ako nereálny. To vyplýva z výsledkov. Príspevok ku komplexnosti bol nízky. Tak takto to hovorí správa.
Až 42 % subjektov z celkového počtu oslovených žiadateľov má veľmi nízku mieru inovatívnosti a zároveň sa nerozvíja žiadna forma skúmanej spolupráce. Dve tretiny subjektov tvoria poskytovatelia ubytovacích a stravovacích služieb, ktorí majú tento typ, ktorí majú pre tento typ spolupráce veľmi dobré predpoklady, no nie sú využité.
V správe sa hovorí okrem iného, že mali by sa vyberať konkurencieschopní prijímatelia, ktorí nie sú ohrození finančnou nestabilitou, dokážu zafinancovať investíciu a zhodnocovať vložený kapitál. V opačnom prípade prostriedky podpory nesplnili predpokladaný zámer a je riziko, že podporení prijímatelia nebudú po čase pôsobiť v danom odvetví.
Okrem toho, okrem týchto faktorov je tu ešte jeden ďalší faktor. Účelnosťou podporených projektov by sa malo skúmať aj to, do akej miery sú prístupné pre všetkých. To znamená, opäť budem hovoriť o bezbariérovosti. Neviem, nakoľko na vašom úrade máte odborníkov na bezbariérovosť a nakoľko dokážete skúmať tento faktor, ale už to začína byť naozaj tragédia, že na žiadnom mieste nedokážeme dostať požadované závery. Všetci vieme, že tá bezbariérovosť sa nedodržuje, napriek tomu nemáme žiadne relevantné výsledky. A tak sa obávam, že aj napriek tomu, že asi vaše kapacity sú obmedzené a vaše možnosti, myslím si, že aj toto bude ďalší problém, ktorý bude treba riešiť aj na vašom úrade.
Chcela by som ešte zacitovať tuto pár viet zo stratégie rozvoja cestovného ruchu do roku 2020, ktorá bola schválená uznesením vlády v roku 2013 a kde sa píše, že v nadväznosti na služby cestovného ruchu je potrebné uviesť, že celosvetovým trendom je odstraňovanie všetkých bariér a vytváranie podmienok pre ľudí s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie, čomu sa prispôsobuje aj legislatíva Európskej únie vo všetkých oblastiach poskytovania služieb. Z výsledkov monitoringu v tom čase vyplynulo, že 48 % ubytovacích zariadení porušovalo vyhlášku ministerstva životného prostredia z roku 2002, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie. Keď nemali k dispozícii výťah, ktorý by dopravil nielen osoby bez postihnutia, ale predovšetkým osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie na zvýšené podlažia. Okrem toho 45,6 % ubytovacích zariadení nezabezpečilo ani elementárne požiadavky pre takto znevýhodnených občanov, t. j. bezbariérový prístup do zariadení. Pritom zabezpečenie bezproblémového prístupu a pohybu týchto osôb by dnes malo byť už samozrejmosťou. Toľko z tej stratégie. A ja som si pozrela zoznam kontrolovaných subjektov, ktorý je v jednej z príloh a hneď prvý subjekt, ktorý dostal 6 miliónov eur, v podstate prijímateľ, je to len možno 3, 4, 5 rokov dozadu, tento prijímateľ je dnes už zrušený. Na Finstate sa už ani nenachádza.
Ďalší subjekt, ktorý dostal nejaké finančné prostriedky. Konatelia sú konateľmi inej spoločnosti, ktorá je v strate 5,3 milióna eur. Ďalší subjekt, s tým mám zase osobné skúsenosti, síce hotel má bezbariérovú izbu, ale je naozaj ťažko dostupná. Ja naozaj nerozumiem, pre koho sa robí tá prístupnosť, len na okrasu a nie je, nie sú nejako účelne zabezpečené tie priestory. To znamená, že nespĺňajú často tú spomínanú vyhlášku. Toto sú všetko len naozaj len na prvé pozretie príklady, ktoré proste by sme mali nachádzať po veľmi dlhom hľadaní. Ja som ich našla úplne-že na prvý šup. Preto by som bola rada, keby sa táto téma naozaj nepodceňovala.
Rovnako by som pár slov chcela povedať v podstate v rovnakom duchu aj k zariadeniam sociálnym služieb, resp. k detským domovom, ktoré tak isto potrebujú rôzne investície, časté investície do kapitálových výdavkov a keď teda sa bavíme o vynakladaní finančných prostriedkov, tak často sa na túto oblasť zabúda. A aj v detských domovoch sa píše, alebo v správach o detských domovoch sa píše, že naozaj sú nedostatočne finančne kryté a teda predovšetkým sú to tieto kapitálové výdavky, to znamená, že zariadenia nemajú na chod zariadenia a tým pádom, samozrejme, aj tie deti v tých zariadeniach nemajú potrebné vybavenie.
To isté sa týka aj zariadení sociálnych služieb. My síce prikazujeme, aby boli zariadenia bezbariérové, no naozaj nikto toto nekontroluje, nikto nevie, čo to má znamenať a nikto nikdy nebude zatiaľ vedieť zabezpečiť, aby tí ľudia, ktorí v tých zariadeniach sociálnych služieb žijú a ktorí tieto sociálne služby využívajú, aby mali naozaj dôstojné podmienky a aby vôbec boli, bolo to prostredie, v ktorom žijú, aby bolo z nejakých finančných prostriedkov kryté.
Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola predsedníčkou výboru určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 943. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 979 z 20. apríla 2018 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní.
Prosím, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu.

Tak ja sa ešte raz v krátkosti vyjadrím k tejto novele zákona. Na úvod som chcela dovysvetľovať pár vecí pani Vaľovej, ale zjavne už nemá záujem, ale aj tak jej ešte odkazujem, keď si to pozrie zo záznamu, že keby ma počúvala, tak by zistila, že som o zdravotnom a sociálnom poistení asistentov hovorila a aby som jej tie údaje spresnila, aby vedela, o čom som hovorila, lebo ona tvrdí, že teda to sociálne poistenie majú, v Sociálnej poisťovni boli vlani, k januáru bolo prihlásených asi tisíc osobných asistentov, čo je menej ako 10 % vôbec všetkých asistentov pravdepodobne. Takže, takže neviem, o čom ona hovorí.
Rovnako by som jej chcela odkázať, že je síce pekné, že príspevok na osobnú asistenciu môže byť aj vo výške 20-tisíc eur, ale keď vám ju nebude mať kto vykonávať, tak vám je nanič. A sadzba za hodinu ostáva stále rovnaká, čiže momentálne je nastavená na úrovni 2,78 eura na hodinu a za túto sumu nevieme nájsť osobných asistentov.
Ešte by som sa chcela vyjadriť pár slovami na tému limity príjmov, ktoré tu už aj odzneli niektoré a chcela by som sa vyjadriť k odôvodneniu, ktoré ministerstvo práce napísalo v medzirezortnom pripomienkovom konaní, do ktorého som sa zapojila aj ja, ale mňa, samozrejme, ministerstvo práce ignoruje ako partnera, čo na jednej strane chápem, na druhej strane myslím si, že by bolo aspoň slušné zapojiť všetkých, ktorí sa do tohoto procesu zapojili.
Takže pozrime sa na niektoré zdôvodnenia. Navrhované smeruje proti filozofickému smerovaniu zákona, ktorý je založený na princípe solidarity a z toho dôvodu je pre podmienky priznania nároku dôležité aj sledovanie príjmu a majetku. Princíp solidarity ste použili niekoľkokrát pri niekoľkých pripomienkach, nielen mojich, ale aj iných organizácií. Napríklad § 22 ods. 9 k osobnej asistencii, kedy je príjem limitovaný štvornásobkom životného minima. Príspevok sa kráti osobnému asistentovi v podstate, pretože, pretože síce osoba so zdravotným postihnutím presiahne príjem štvornásobku životného minima, ale tieto peniaze sú určené pre osobných asistentov. Znamená to, že užívateľ osobnej asistencie si musí príspevok hradiť sám z vlastných zdrojov. Nebolo by na tom možno nič tragické, keby to nebolo, že keby to najviac nepostihovalo tých, ktorí majú možno štvor-, možno 5-násobok životného minima, čo ale nie je veľmi vysoká suma. A veľmi ľahko sa prekračuje. Často je to tak, že čím menej hodín, tým je vplyv citeľnejší.
Na druhej strane, ak je osoba odkázaná na veľký počet hodín, to znamená, že je naozaj ťažko telesne postihnutá, často potrebuje aj 24-hodinovú starostlivosť, aj takáto osoba jednoducho musí si po prvé doplácať, lebo maximálny príspevok je na 20 hodín a po druhé, musí si doplácať aj na to krátenie, ak prekročí príjem. Aby sme sa bavili o číslach, keď som si pýtala pred rokom z úradu práce počty ľudí, ktoré prekročili príjem, dvojnásobok, trojnásobok, štvornásobok, tak v tejto skupine, ktoré prekročili štvor- a päťnásobok, bolo cca 400 ľudí, čo je úplne zanedbateľná suma, teda ľudí. Čomu sa teda tunak hovorí solidarita?
Veľmi podobne je to aj v príspevku, ktorý sa týka príspevkov na zvýšené výdavky, kde sa prekračuje trojnásobok životného minima. Ani tu nebol ten počet tých ľudí adekvátny tomu, čo sa, čo sa pri zisťovaní príjmov musí absolvovať. Lebo zhruba 200-tisíc poberateľov príspevkov musí zháňať potvrdenia, tým pádom asi rovnaký počet ich musí vystaviť, respektíve každý musí, musí vydokladovať niekoľko druhov príjmov zvyčajne, čiže musí ísť na niekoľko úradov, alebo teda od zamestnávateľa a potom sa musia tým zaoberať na úradoch práce. Samozrejme zhromažďovať, kontrolovať, v podstate veľmi zložitý proces. Vzhľadom na tie počty, ktoré z toho systému vypadávajú, je to naozaj zanedbateľná úspora.
Tak isto sa to týka opatrovateľského príspevku, a to opatrovateľského príspevku dokonca až v dvoch prípadoch. V jednom z dôvodu 1,00-násobku životného minima, kedy sa skúma príjem odkázanej osoby a v druhom prípade je to, je to príjem opatrovateľa, ktorý nemôže prekročiť dvojnásobok sumy životného minima. Opäť, kde je tu solidarita? Títo ľudia majú obyčajne veľmi nízke príjmy.
Ja som do medzirezortného pripomienkového konania dávala ešte jeden prípad, ktorý je možno trošku raritný, ale tiež dôležitý. Kým vy všetci máte možnosť možno zúčastniť sa hier a vyhrávať, možno si finančne prilepšiť nejakou jednorazovou výhrou, tak osoba so zdravotným postihnutím musí priznávať. A tým pádom dopláca si z takýchto čiastok.
Ak tu niekto nepochopil filozofiu zákona o kompenzáciách, tak si myslím, že najviac sú to ľudia na ministerstve práce, pretože hlavne v tom zdôvodnení ak bazírujú na princípe solidarity, tak neviem, na základe čoho. Slovo solidarita sa v zákone dokonca vôbec nenachádza. Keď si zoberiem príklady z okolitých krajín, naozaj som bola prekvapená, akú rétoriku často používajú. Či v Česku nezisťujú, čo s príspevkom ľudia narábajú, jednoducho má im pomôcť, tak ho dostanú. Alebo v Rakúsku jednoducho tvrdia, že musia urobiť všetko pre to, aby osobám so zdravotným postihnutím život uľahčili. No u nás sa dosť často hovorí o zneužívaní systému.
Ja vás, pán minister, preto vyzývam, podporujte hlavne aktívnych ľudí, ktorí sa chcú, naozaj chcú dostať z nepriaznivej situácie. A pripomínam, že v opačnom prípade naozaj bude tento sociálny systém neúnosný.
Ešte som vám sľúbila, že vám dám pár tipov, ktoré by bolo treba možno napraviť a ktoré nemajú žiadny vplyv na rozpočet, a to napríklad pri podávaní žiadosti na kúpu a úpravu pomôcky, neriešia sa vôbec naraz. Pritom ide o tú istú pomôcku. Žiadosť si možno síce môžete podať naraz, ale rozhodnutia dostanete postupne, až keď preukážete, že pomôcku máte, potom si ju môžte upraviť. Pritom tú pomôcku si zabezpečujete na jedenkrát. Rozprávame sa napríklad o invalidnom vozíku. Ale aj napríklad o aute a úprave auta. Veľmi by nám to uľahčilo život, pretože bavíme sa o tom, že tie príspevky, myslím si, že tí občania buď dostanú alebo nedostanú, je jedno, kedy sa schvália. Rovnako je to aj možno oprava pomôcky. Najprv potrebujete súhlas, ktorý trvá naozaj niekoľko mesiacov a potom si môžte dať opraviť pomôcku. Veď je to smiešne.
Potom sú tu nejaké, pár vecí, ktoré možno majú malý vplyv na rozpočet a ja spomeniem teda aspoň jeden, ktorý možno ste sa s ním už, pán minister, stretli. Mladý človek, ktorý vstupuje do života, potrebuje auto. Príspevok dostane, ale tento mladý človek potrebuje mať vodičský preukaz. Potrebuje auto s prevodovkou, lenže nevie si urobiť vodičský preukaz, lebo nemá auto, potrebuje si ho robiť na vlastnom, lebo to auto je upravené. A dostáva sa do bludného kruhu. Verím, pán minister, že takýmto ľuďom budete chcieť pomôcť.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem, kolegyňa. Myslím si, že si sa mohla kľudne aj viacej. Chcela by som zopakovať a zdôrazniť, čo si povedala, pred tebou aj ďalšie kolegyne, a to, že reforma je dôležitá, ale nikdy nebude úspešná, pokiaľ nebude postavená na spolupráci rezortov. V podstate to potvrdili aj obidve komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím, aj komisárka pre deti dnes na našom výbore, kedy povedali, že práve chýba tá spolupráca rezortov. Takže väčšinou sa problémy prehadzujú a nikdy sa nevyriešia, pokiaľ tieto rezorty nebudú hľadať spoločné riešenie. Ďakujem.

Pani kolegyňa, úplne súhlasím so všetkým, čo tu bolo povedané a rovnako by som chcela apelovať na jednu z tých vecí, ktoré ste spomínala, a to je krátenie príspevku na opatrovanie z titulu, že dieťa navštevuje školské zariadenie viac ako 20 hodín. My sme niekoľkokrát predkladali tento zákon a niekoľkokrát sme sa to pokúšali zmeniť a je naozaj smiešne práve to odôvodnenie, v ktorom sa hovorí, že je to z dôvodu toho, že si to želali iné osoby, ktoré takúto formu služby nevyužívajú. Ja sa pýtam, ukážte mi tých, ktorí by toto chceli. Obávam sa, že takýchto ľudí nájdeme len v radoch ministerstva. Je úplne jasné, že odmena 25 eur, ktorá, o ktorý, o ktorú sa kráti príspevok na opatrovanie každý mesiac takýmto rodinám, odmena 25 eur v peňaženke je viac, ako dávať dieťa do školy na dlhšie, pretože tieto rodiny väčšinou žijú z podvyživeného rozpočtu. Odmena za opatrovanie nie je plnohodnotný príjem, ako už názov napovedá, je to príspevok. To znamená, že z toho sa reálne žiť nedá. A na ministerstve sa snažia tvrdiť aj svojím odôvodnením, že rodičia majú byť zodpovední. No oni zodpovední sú. Ďakujem.

Ďakujem vám, pani kolegyňa Vaľová. Neviem, či ste už skúšali niekedy odkontrolovať aj takéto výkazy. Práve v tom je ten problém, že je to veľmi ťažké a tí pracovníci, pretože sú zahltení množstvom ďalšej práce, tak na to nemajú čas. Ja som za to, aby sa naozaj kontrolovali činnosti, ktoré, ktoré sa kontrolovať majú, ale v tomto prípade si myslím, že bude aj ministerstvo práce a úrady práce ťahať za kratší koniec a tých odhalení nebude tak veľa. Čo sa týka pomoci ministerstva, áno, v minulosti zdvihli príspevok na opatrovanie, zvýšila sa tam tá hranica, aj tie ďalšie veci, ktoré ste uviedli, ale, bohužiaľ, vy idete tiež len tou populistickou cestou, že meníte sumy a zabúdate riešiť systémové požiadavky, ktoré tu sú a ktoré vám organizácie dávajú. Tak skúste, skúste aj niektoré iné veci zmeniť, nielen také, ktoré ovplyvňujú veľkú skupinu a teraz dáte im hurá systémom veľa peňazí. Lebo na jednej strane im dávate, ako som spomínala, a na druhej strane im ale beriete, a to už potom nehovoríte.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, vážený pán minister, dnes máme na stole ďalší zo série zákonov ministerstva práce, ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú život ľudí. V tomto prípade život ľudí so zdravotným postihnutím. Aj preto im treba venovať náležitú pozornosť, lebo zle nastavený systém môže znamenať neudržateľný systém.
Hneď na začiatku musím povedať, že v súvislosti so mnou a týmto zákonom ide o konflikt záujmov, keďže sa ma bezprostredne týka a je v podstate jediným nástrojom, ktorým môžem využívať na plnohodnotné fungovanie v tomto parlamente vďaka osobnej asistencii. V tejto chvíli však môj osobný asistent byť so mnou nemôže, lebo ani poslanci tento nástroj neakceptujú.
Filozofiou zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia by mala byť len a jedine len kompenzácia ťažkého zdravotného postihnutia a nič iné. Vezmime si v zákone zadefinovanú kľúčovú vec v § 1 ods. 2 zákona, kde sa dočítame, že cieľom úpravy právnych vzťahov je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti a zdôrazňujem, za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti. Sú to mimoriadne kľúčové slová v spojitosti s myšlienkami, ktoré na adresu celého zákona alebo návrhu novelizácie poviem a okolo ktorých sa budem točiť celý čas. Ak totiž už raz máte zdravotné postihnutie, obyčajne je to stav trvalý a to, že sa s tým naučíte plnohodnotne žiť, neznamená, že sa zdravotné postihnutie zmierňuje.
Pokiaľ táto spoločnosť nebude na to pripravená, ľudia so zdravotným postihnutím budú musieť vždy vynakladať oveľa viac snahy, ale aj finančných prostriedkov na riadne fungovanie v spoločnosti. To, akým spôsobom sa následky zdravotného postihnutia zmiernia a aj to, ako nás vníma táto spoločnosť, máte do istej miery v rukách práve vy, pán minister. Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu potrebuje v mnohých smeroch vylepšiť, tak ako aj iné zákony vášho rezortu. Vy o tom viete, zmeny sľubujete a nakoniec sa nič podstatné neudeje. Tak to bolo napríklad pri zákone o sociálnych službách, kde ste už zlikvidovali denné stacionáre. Dnes sú v problémoch služby krízovej intervencie, zajtra budeme mať problém jaslí a poskytovanie zdravotnej starostlivosti vo vašich zariadeniach je úplne cudzí pojem, lebo veď vy ste sociálny rezort a so zdravotníctvom nemáte nič spoločné. Tak je to aj s týmto zákonom.
Dlhodobé požiadavky organizácií vašich partnerov, ktoré ste si vy vybrali, ignorujete. Všetko je maximálne nad rámec novely, lebo však príde ďalšia novela, ale zabúdate povedať, kedy, kedy bude ten správny čas to riešiť.
Vaša súčasná novela sa zúžila len na zvyšovanie príspevkov na opatrovanie a osobnú asistenciu, v tom druhom prípade je to naozaj len kozmetická úprava a odpustenie vymáhania príspevkov v dedičských konaniach. Chvalabohu. Kde sú však nejaké poriadne systémové zmeny? Konečne ste sa rozhýbali a príspevok na opatrovanie sa zvýšil a zvyšovať by sa mal aj v júli, ale všetky ďalšie komplikácie ostávajú. Prečo má byť zákon nastavený tak, že jednou rukou dávate a druhou beriete? Na strane jednej ponúkate pomoc cez peňažné príspevky v snahe kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, ale pomoc je nastavená tak, že akonáhle je sociálne začlenenie na dosah, odstrihnete jednotlivca aj rodinu od pomoci a opätovne padajú na dno odkázanosti. Príspevky majú kompenzovať sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, ale kompenzáciu podmieňujete nie samotným zdravotným postihnutím, ale vekom žiadateľa, nízko nastavenými príjmovými limitmi, odňatím príspevku, v dôsledku čoho je rodina ešte v horšej finančnej situácii často preto, že bola príliš aktívna, tak, ako sa to hovorí v zákone. Už len pri náznaku sociálneho začlenenia okamžite trestáte za aktivitu. Uvediem príklad.
Osoba s ťažkým zdravotným postihnutím nemá nárok na príspevok na auto, lebo nepracuje, ale nemá nárok na tento príspevok ani keď pracuje, pretože okamžite prekračuje príjmový limit. Čo je to za podporu sociálneho začlenenia, keď celý zákon je postavený podľa modelu, že jeden odsek hovorí o podpore a desať v ďalších odsekoch o dôvodoch nepriznania, ktoré však, ako už bolo povedané, nevyplývajú zo zdravotného postihnutia, ale z iných faktorov, ktoré samozrejme nemajú žiadny vplyv na samotnú odkázanosť?
Zvláštnu kapitolu tvorí ľudská dôstojnosť. Tá sa postupne vytráca z aplikačnej praxe zákona. Je možné hovoriť o ľudskej dôstojnosti, keď rodiny s členom s postihnutím ostávajú iba spisovými obalmi, lebo predkladateľ zákona považuje za dôležitejšie zvyšovať administratívnu náročnosť napríklad v spomínaných, napríklad spomínaným zavedením podrobnejších výkazov pri osobnej asistencii? Ale nie je tu ani náznak podpory dostať sociálne pracovníčky k rodinám.
Pri návrhu odznelo z úst zástupcov ministerstva niekoľko poznámok o zneužití systému, ale ani jedno slovo o tom, že úradníčky už nemajú čas spoznať svojich klientov a nieto im ešte cielene pomáhať navrhnutím vhodnej formy kompenzácie.
Podľa výročnej správy ústredia práce za rok 2016 bolo vypracovaných 503 847 výpočtových listov a 203 938-krát ste prehodnocovali príjem na opakované peňažné príspevky. Pri takomto systéme nie je čas ani na kontrolu, ani na zamyslenie sa, či toto má vôbec zmysel. Bránite sa dokonca zmenám, ktoré nemajú vplyv na rozpočet, resp. majú tento vplyv veľmi zanedbateľný. Niekoľko typov vám určite dám, ak mi zvýši samozrejme čas. Najprv sa však budem venovať dvom kľúčovým príspevkom, ktoré sa od tých ostatných v niečom odlišujú. Vy však tú odlišnosť vidíte len pri jednom z nich.
Príspevok na osobnú asistenciu, príspevok na opatrovanie. Sú to príspevky za služby, ktoré poskytujú iní ľudia, teda sú to odmeny za ich prácu, poskytovanú činnosť a nieto vylepšovanie rozpočtu osoby so zdravotným postihnutím. Kým príspevok na opatrovanie takto vnímate, lebo sa priamo vypláca iným osobám a vo vašej správe o sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky je odmena za ich prácu vyňatá z celkových kompenzácií, príspevok na osobnú asistenciu vyplácate osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá ho sama vypláca svojim osobným asistentom a preto máte asi pocit, že toto je priame vylepšenie osoby so zdravotným postihnutím. Priame vylepšenie jej situácie.
Keď to však preženiem, všetko toto, opatrovatelia, ale aj osobní asistenti sú vaši zamestnanci, ktorí vám zabezpečujú služby a ako dobrí zamestnávateľ by ste sa o nich mali starať. V opačnom prípade nemajú problém odísť za lepším. Oni nie sú totiž odkázaní na vašu pomoc, vy z nich ďalších ľudí odkázaných na pomoc vyrábate. Pokiaľ si neuvedomíte základný princíp fungovania opatrovateľov a osobných asistentov, ťažko môžete robiť dobré rozhodnutia.
Len pre informáciu, ako to vyzerá v číslach. Napríklad v roku 2016 na peňažné príspevky na kompenzáciu bolo vynaložených 226,5 milióna eur, z toho 92 miliónov bolo určených pre opatrovateľov a 44,5 milióna bolo vyplatených osobným asistentom. Samotné príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia tvorili len 40 % z tohto rozpočtu.
A tak by som sa v tomto, a tak by som sa v tomto zmysle chcela venovať predovšetkým postaveniu týchto osôb, osobných asistentov a postaveniu opatrovateľov. Nielen osobám odkázaným na pomoc. Opatrovateľ je v zmysle kompenzácií zväčša rodinný príslušník. Prinajlepšom to môže byť osoba, ktorá s osobou odkázanou na pomoc zdieľa bydlisko, tak je nastavený zákon. Znamená to, že v rodine sa razom ocitajú minimálne dvaja členovia s nízkym príjmom. Ak zoberieme do úvahy, že rodiny s postihnutým členom rodiny sú často neúplné, tak sa stáva, že toto sú jediné zdroje príjmov. Máme približne 55-tisíc opatrovateľov, z toho 32-tisíc je v ekonomicky aktívnom veku. To znamená, že títo, títo opatrovatelia v ekonomicky aktívnom veku majú obmedzený príjem a to znamená, že 32-tisíc ľudí obmedzujete a zakazujete im v podstate prispievať do systému, pretože sú limitovaní napríklad dvojnásobkom životného minima. Ďalších cca 23-tisíc ľudí poberá dôchodkovú dávku. Zjednodušene povedané, veľká väčšina bude v dôchodkovom veku, na svoj dôchodok si odrobila, ale musia sa starať o svojho blízkeho. Na nich sa v systéme nenachádza dosť peňazí a príspevok majú výrazne krátený, hoci vykonávajú tie isté činnosti v rovnakom rozsahu.
Často sa rozprávame o nerovnakom ohodnocovaní mužov a žien. Nie je toto podobné? A potom tu máme toľkokrát opakované krátenia aj z iných dôvodov. Konečne, ako ste spomínali, sa mení krátenie príspevku z dôvodu hospitalizácie dlhšej ako 30 dní, ale ani to sa nebude týkať všetkých. A argument, že nemôžete nahrádzať zdravotnú starostlivosť, neobstojí. Zdravotnú starostlivosť ani nikto nahrádzať nechce. Tu sa rieši sociálna situácia opatrovateľa. Pritom aj každý pacient sa zotavuje oveľa lepšie, keď má dobré podmienky, no osoby so zdravotným postihnutím tieto dobré podmienky mať ešte dlho nebudú a už vôbec nie v nemocniciach, pretože povedzme si rovno, primerané podmienky sú finančne nákladné. Preto by bolo vhodné spoločnými silami rezortov tieto podmienky zmierňovať a nie sa od nich dištancovať. Navyše ak v tomto prípade, prípadov, kedy sa opatrovateľský príspevok kráti z dôvodu hospitalizácie, nie je až taký veľký. Podľa štatistiky asi jedno percento, čiže každý stý opatrovateľ môže prísť o nejaké finančné prostriedky z tohto titulu. Neverím, že váš kolega z ministerstva financií vám túto položku odoprel. Skôr si myslím, že ste mu takúto požiadavku ani nepredložili. Opravte ma, ak sa mýlim. Odhadujem, že náklady budú v sto tisícoch, čo je zanedbateľná položka pre štátny rozpočet, ale významná položka pre ten rodinný. Už som to opakovala niekoľkokrát, opatrovatelia nemajú možnosť na prechodné obdobie sa zamestnať, lebo jednak nevedia, na ako dlho a jednak sa určite starajú o svojho príbuzného, aj keď vy to vidieť nechcete.
A v tej súvislosti tu máme sociálne poistenie ako ďalší problém. Keď im prestávate vyplácať opatrovateľský príspevok, prestávate im vyplácať aj sociálne poistenie? Vedia o tom? Ja viem, že neznalosť zákona neospravedlňuje, ale opäť apelujem na pomoc. Tí ľudia majú aj bez toho dosť starostí, systém by im mal v čo najväčšej miere pomáhať, a to nielen finančne, ale aj informačne. Lebo tu sa stále rozprávame o opatrovateľoch, ktorí sa poctivo a s láskou starajú o svojich príbuzných a nechcú, aby skončili v pobytových zariadeniach. Nepotrebujeme neustále počúvať o pár jedincoch, ktorí systém zneužívajú. Ak bude dobre nastavený systém pre tých, čo ho potrebujú, som presvedčená, že bude dosť času venovať sa aj tým, ktorí by v ňom byť nemali.
V pôvodnom návrhu ste sľubovali opatrovateľom zvýšiť príspevok trikrát. Najprv o 120 eur mesačne, ďalšie dva roky po 35 eur mesačne. Čo sa stalo, že to nevyšlo? Ako je možné, že už to neviete garantovať? Ako je možné, že ste predstavili zvýšenie, na ktoré ste nezískali podporu od ministerstva financií? Aká je šanca, že sa v budúcnosti nariadením vlády bude tento príspevok naozaj zvyšovať? Aj na tieto otázky čakajú odpoveď ľudia vonku.
Osobný asistent. Na rozdiel od opatrovania osobnú asistenciu vykonávajú alebo mali by vykonávať skôr cudzí ľudia, nie rodinní príslušníci, lebo filozofiou osobnej asistencie je, aby sa človek so zdravotným postihnutím stal nezávislým na iných, mohol samostatne existovať bez odkázanosti na pomoc rodiny, aby sa rodina odbremenila, lebo akákoľvek práca, ktorú budete vykonávať 24 hodín, ktokoľvek, je časom vstupenka do pekla. Takto sa môžu sily rozložiť.
Osobný asistent jednak toľko nerobí, lebo má aj vlastný život a jednak ani robiť nemôže, lebo zákon mu umožňuje robiť maximálne 10 hodín denne. Osobná asistencia potrebuje hlavne empatických ľudí, ktorí sú ochotní plniť požiadavky užívateľov osobnej asistencie. Na prvý pohľad jednoduché, no na druhej strane na osobnú asistenciu sú naozaj odkázaní najmä tí s ťažkým zdravotným postihnutím a tak to môže byť aj náročné a nie každý sa na to hodí. Verte mi, komplikovanejšie podmienky a bariéry, ktoré táto spoločnosť má, zvládajú často oveľa emotívnejší osobní asistenti, ako osoby so zdravotným postihnutím. A vedia sa za nás biť oveľa silnejšie, lebo vedia rozlíšiť, čo by mohlo fungovať lepšie.
Len pre informáciu pre tých, čo to stále ešte nevedia, aj keď už som to aj na tejto pôde spomínala, osobná asistencia je založená na štyroch D:
- deinštitucionalizácia - človek dokáže existovať v domácom prostredí a nie je odkázaný na pobytové služby,
- deprofesionalizácia - na vykonávanie tejto činnosti nepotrebuje osobný asistent absolvovať žiadne vzdelávanie či kurz,
- delimitácia - nemalo by byť určené, čo presne má asistent robiť a koľko, lebo každý má individuálne potreby, ale my sme limitovaní činnosťami uvedenými v prílohe zákona,
- demedikalizácia - osobného asistenta potrebujeme v súvislosti s naším životom, nie naším postihnutím.
Neoznačujeme sa za chorých, postihnutie nie je to, čo od rána do večera riešime, ale osobného asistenta potrebujeme na úplne obyčajné činnosti, ktoré by sme robili, keby sme postihnutie nemali a ktoré robíte aj vy a v ktorých sme kvôli postihnutiu obmedzení.
Nie pre každého je táto služba vhodná, pretože vždy s ňou bude spojených aj niekoľko nevýhod, a to v prvom rade, že si človek musí hľadať a manažovať asistenta sám. Mohli by v tejto chvíli, mohli by v tejto úlohe významne pomôcť agentúry osobnej asistencie, lenže tých je žalostne málo a tiež im chýba podpora a adekvátne ocenenie. Len pripomínam, že ide o sociálnu službu, ktorá má byť poskytovaná zadarmo, ale ich systematické financovanie zabezpečené nie je.
Počula som vás niekoľkokrát, pán minister, ako si prajete, aby opatrovateľky nemuseli chodiť zarábať do Rakúska. Viete o tom, že osobná asistencia je tiež forma, ako ich tu udržať? Keď vedia vykonávať spoľahlivo prácu tam, mohli by ju aj tu. Stačí, ak ich práca bude ocenená. A to je kameň úrazu. Osobná asistencia sa dostáva na chvost záujmu, lebo je neohodnotená. Pritom máme v zákone jednu z najlepších foriem pomoci, ktorá funguje dlhé roky a často nám ju závidia aj v okolitých krajinách. Momentálne sa dostala na svoje dno vďaka nedostatočnej hodinovej sadzbe, kým od začiatku platnosti tohto zákona bola naviazaná na životné minimum, ako to už aj pán minister spomínal, teraz sa situácia mení. Po pokuse naviazať ju na minimálnu mzdu ešte v medzirezortnom pripomienkovom konaní nakoniec skončila s fixne určenou sadzbou a v tomto prípade naozaj veľmi nízkou. Porovnávať totiž príspevok, ktorý v praxi funguje ako živnosť, resp. odmena pre osobného asistenta funguje ako živnosť, sa s minimálnou mzdou takýto príspevok porovnávať nedá.
Čo musí urobiť asistent, aby bol asistent? V prvom rade musí uzatvoriť zmluvu s osobou na základe Občianskeho zákonníka. Zaregistruje sa na daňovom úrade ako osobný asistent, dostane DIČ. Od tohto momentu je povinný si všetky svoje príjmy priznať v daňovom priznaní, musí si hľadať niekoho, kto mu ho spraví. Nestačí požiadať zamestnávateľa. Ak pracuje ako osobný asistent a má odpracovaný akýkoľvek počet hodín, je automaticky poistený štátom, ak nemá zdravotné poistenie z iného titulu. Ak odpracuje viac ako 140 hodín v mesiaci, resp. ak má nastavené takto zmluvy a nemá žiadny iný druh príjmu, môže sa prihlásiť do Sociálnej poisťovne, bude dôchodkovo poistený. Nemá však ani nemocenské poistenie, ani poistenie v nezamestnanosti. Čiže budúce mamičky môžu zabudnúť popri osobnej asistencii na materskú, mamičky na nemocenské či OČR. Žiadne poistenie, žiadne sociálne poistenie nemajú ani rodinní príslušníci, ak dotujú chýbajúce hodiny. Osobní asistenti nemajú žiadny príjem, ak nepracujú. Čiže keď ich osoba so zdravotným postihnutím dočasne nepotrebuje a majú alebo majú nejaké iné vlastné výpadky, napríklad niečo ako dovolenka, nemajú príjem. Ak skončia s osobnou asistenciou, nedostávajú príspevok, alebo resp. podporu v nezamestnanosti.
Osobní asistenti nemajú šancu preukazovať príjem z osobnej asistencie ako príjem pri získavaní hypotéky napriek tomu, že pre nich to príjem naozaj je, pre mnohých pravidelný a zdaňovaný, pre banky je to len sociálna dávka. Aj pre toto všetko sa stáva asistencia maximálne neatraktívna.
A tak ja sa pýtam, na základe čoho prišlo ministerstvo práce na odmenu, ktorá sa má rovnať 102 % minimálnej mzdy? Keď som sa aj chcela dopátrať k odmene, ktorá by bola adekvátna a približovala by sa k hodnote minimálnej mzdy, tak som musela kalkulovať takto: asistent rovná sa živnostník, ale v porovnaní so zamestnancom. Narátala som si hodiny, ktoré môže za mesiac odpracovať pri nejakom bežnom pracovnom, pri nejakom bežnom fonde pracovného času mi to vyšlo, že by mal odpracovať každý mesiac 162 hodín. Ďalších 12 hodín by mohol mať preplatených ako dovolenku, 1/12 z roka. Do nákladov som započítala už len povinné sociálne odvody, ktoré v súčasnosti tvoria 160 eur približne. A započítala som tam aj to, čo bežný zamestnanec dostáva, a to je stravné len vo výške príspevku zamestnávateľa, čiže 1,86 eura na jeden pracovný deň. Žiadne cestovné, žiadne výpadky, musí pracovať každý mesiac, žiadne iné náklady. Pri tejto podobe mi vyšlo, že minimálna suma na osobnú asistenciu je 4,18 tak, aby pokryla všetky náklady a aby osobný asistent bol na úrovni minimálnej mzdy.
Poviete si, ale koľko je takých ľudí, ktorí robia len osobnú asistenciu? No práve, nemusí ich byť veľa práve preto, že sa to neoplatí. Osobná asistencia je často len prechodná stanica, kým si nájdu niečo lepšie. A sme zase pri zle nastavenom systéme. Ak by sme chceli, nemuseli by sme príspevok na osobnú asistenciu počítať len ak výdavok štátu. Môže to byť nástroj zamestnanosti, čo je vaša obľúbená téma, pán minister. Môže tu byť priestor zamestnávať ľudí bez kvalifikácie či iných znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie, napríklad ľudí v preddôchodkovom veku. Mimochodom ja sama osobne mám osobnú asistentku, ktorá je z úradu práce.
Ešte jeden detail. Skúšali ste si pozrieť niekedy inzeráty, koľko si pýtajú ľudia za starostlivosť o seniora, alebo zdravotne postihnutú osobu? Ja áno. So sadzbou 2,78 eura na hodinu, ktorá je teraz platná, ťažko môžeme ohúriť. Na portáli, ktorý je zameraný na podobnú činnosť, inzerát pod 3 eura na hodinu nenájdete. Tri až päť eur nájdete tak v dvadsiatich percentách, za upratovanie si ľudia zvyčajne pýtajú 5-10 eur na hodinu, za starostlivosť o ťažko telesne postihnutú osobu alebo seniora je to 6-10 euro na hodinu. S týmto porovnávajte a nie s minimálnou mzdou, pán minister.
Rovnako prichádzate s výkazom o odpracovaných hodinách s novou podobou. Vy tvrdíte, že keďže je to hradené zo štátneho rozpočtu, je potrebné vykonávať kontrolu jeho účelnosti. Ja to chápem a v podstate, keby to niekomu prospelo, nemala by som problém. No pýtam sa, ako nová forma výkazov pomôže odhaľovať neoprávnené vyplatenie príspevkov, keď výkaz sa vypracováva vždy za mesiac spätne a aj naďalej sa tak bude? Ako budete dokazovať, že asistencia sa vykonávala v inom čase, ako je uvedené? Nebude to opäť odhaľovanie opäť len na základe zlých medziľudských vzťahov, tak ako to deklarujú na ústredí práce, že k týmto odhaľovaniam dochádzalo len v prípadoch, kedy sa vzájomne ľudia udávali?
Jediný výsledok tak bude, že osoby so zdravotným postihnutím budú viac času tráviť ich vyhotovovaním, vyhotovovaním týchto výkazov. Bude to náročnejšie na kontrolu. Na viacerých miestach nielen u užívateľa osobnej asistencie, ale aj na úradoch sa budú kontrolovať výkazy mesiace deň po dni, hodiny sa prepočítavať a výsledok bude, že vy budete v správe o činnosti na ústredí práce deklarovať ďalšie stotisíce úkonov navyše, pretože desaťtisíc príspevkov má desiatky zmlúv osobnej asistencie a to všetko krát dvanásť. Ak by to malo veci pomôcť, opakujem, nemám nič proti, ale zatiaľ to tak nevyzerá. Piateho mája, túto sobotu, sme si pripomenuli Európsky deň nezávislého života. Vy ho chcete osláviť zvláštnym spôsobom. Novelou zákona o kompenzáciách, v ktorej hádžete osobnej asistencii spiatočku.
Pretože už nemám veľa času, ale ja sa určite prihlásim ešte aj do ústnej rozpravy, chcem vám ešte povedať, pán minister, toto. Možno sa vám zdá na prvý pohľad, že tu obhajujem záujmy ľudí len s postihnutím, ale ja som hovorila predovšetkým o asistentoch a opatrovateľoch. Ale berte moje argumenty ako snahu myslieť na každého z vás dnes ešte zdravého občana tohto štátu. Stačí predsa len jeden neuvážený skok do plytkej vody, autonehoda, choroba a, žiaľ, pohľad na tieto požiadavky už môže byť aj pohľadom niekoho z vás.
Tak vás na záver opäť žiadam, predovšetkým vás, pán minister, vezmite si k srdcu slová uvedené na začiatku zákona a poďme spolu budovať systém, ktorý ľuďom so zdravotným postihnutím pomáha, aby tak mohol celej spoločnosti, aby tak pomohol celej spoločnosti vyrovnať sa s rozdielnosťami.
Ďakujem. (Potlesk.)