Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Vážení prítomní, chcel by som sa vyjadriť k správe NKÚ, teda k správe o výsledku kontrolnej činnosti Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky za rok 2017. Musím povedať, že už aj minuloročná a aj tohtoročná správa je kvalitatívne na úplne inej úrovni, ako to bývalo predtým. A mapuje skutočné problémy, prichádza so skutočnými argumentami. Ja by som sa chcel venovať oblasti zdravotníctva a tiež teda...
Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Vážení prítomní, chcel by som sa vyjadriť k správe NKÚ, teda k správe o výsledku kontrolnej činnosti Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky za rok 2017. Musím povedať, že už aj minuloročná a aj tohtoročná správa je kvalitatívne na úplne inej úrovni, ako to bývalo predtým. A mapuje skutočné problémy, prichádza so skutočnými argumentami. Ja by som sa chcel venovať oblasti zdravotníctva a tiež teda musím povedať, že nálezy aj závery sú veľmi dobré.
Táto správa hovorí o systémových problémoch zdravotnej politiky štátu a ako prvý uvádza spôsob hospodárenia nemocníc. Čiže ako prvý systémový problém vidí spôsob hospodárenia nemocníc. Konštatuje, že nemocnice hospodária stratovo, tak ako štátne, teda príspevkové, tak aj nemocnice, ktoré patria samospráve. Príčinu v tomto hospodárení, stratovom, vidí v tvorbe a schvaľovaní nereálnych rozpočtov, čiže už a priori si tieto nemocnice postavia nereálny rozpočet, ktorý potom, samozrejme, nevedia, nevedia dodržovať. Keďže ho nedodržujú, tak potom nikto ani, a dopredu už vedia, že ho nebudú dodržovať, tak potom už dopredu aj vedia, že nebudú vyvodzovať ani žiadne sankcie. Ak aj príde ku kontrole finančného riadenia, tak táto kontrola je len formálna a nemá žiadne dopady na ďalšie fungovanie. Čiže je tu absencia manažérskeho prístupu a absencia uplatňovania controlingu.
Riadenie u súkromníkov samozrejme prebieha ináč. Tie súkromné, súkromné nemocnice sú riadené ako sieť, majú a vyžadujú teda tvrdé dodržiavanie plánov a mám správy, že takéto, takýto controlling, či sa dodržiava plán, prebieha na týždennej báze. Ak na týždennej báze riaditeľ neplní plán, tak má problém a musí vysvetľovať prečo. Ak to, ak na nasledujúci týždeň sa to zopakuje, tak ten problém už je hodne veľký a ak sa to opakuje častejšie, alebo nebodaj to trvá mesiac, tak ten problém je taký veľký, že v podstate je jasné, že tohoto riaditeľa vymenia.
Ale aj štát má možnosti, aby svoje nemocnice riadil ako sieť. Ministerstvo už v tom spravilo nejaké prvé kroky a urobilo organizáciu alebo zložku organizácie, ktorá má na starosti svoje podriadené zložky. Nie tak dávno, asi pred mesiacom sme sa dozvedeli, že práve riaditeľ týchto podriadených zložiek abdikoval zo svojej funkcie. Zatiaľ, zatiaľ tam nebol dosadený nikto na to, aby to trvalo viedol a bolo by veľmi zaujímavé vedieť dôvody, prečo tento riaditeľ z tejto funkcie odstúpil.
Ďalším systémovým problémom podľa NKÚ v zdravotnej politike štátu je rozsah a spôsob uhrádzania zdravotníckych výkonov poisťovňami. Náklady na zdravotnú starostlivosť sú vyššie, ako úhrada poisťovňami. Štátne nemocnice majú náklad 122 eur na 100 eur výkonu alebo teda príjmu. Súkromné nemocnice majú 98 eur na 100 eur príjmu. Čiže ukazuje sa, že tie súkromné nemocnice vedia s týmto hospodáriť. Veľkú úlohu tu ovšem hrá aj štruktúra výkonov a kvalita manažmentu. Je veľká škoda, že keď sa aj v štátnom sektore objaví veľmi dobrý manažér, tak štát nemá záujem si ho udržať a mohli by sme byť aj, mohli by sme aj menovať napríklad bývalého riaditeľa Sociálnej poisťovne, ktorému robil štát alebo teda politická, určité politické spektrum, ktoré sa dostalo do vlády, také problémy, že to radšej vzdal a odišiel zo štátneho sektora. No nakoniec ako to dopadlo? Súkromný sektor po ňom skočil a mnoho rokov využíval jeho schopnosti. Nakoniec tento človek tam získal nové skúsenosti, pretože predtým nepôsobil v zdravotníctve, získal skúsenosti v zdravotníctve, štát zatiaľ stále nemá záujem, aby jeho skúsenosti využil.
K tomu by som chcel povedať, že niektoré ceny, ktoré platia poisťovne nemocniciam, proste ani nezohľadňujú ekonomicky oprávnené náklady. To znamená, že aj tá najlepšie hospodáriaca nemocnica za túto platbu nedokáže tento výkon zrealizovať. A zas naopak, niektoré výkony sú tak nadhodnotené, že, a to je práve ten potom paradox, že tieto hrozienka alebo tieto čerešničky boli zo štátneho sektoru sprivatizované, tak tie potom tvoria neprimeraný zisk. A počuli sme už o tom, že niektoré, niektoré súkromné zariadenia mali EBITDA okolo 40 % aj viac. Jednalo sa o laboratóriá, ale aj o CT, emerká a ešte prípadne ďalšie, napríklad aj dopravná služba alebo záchranná zdravotná služba.
Tu je jeden obrovský problém, a to problém v tom, že poisťovňa, ktorá hradí poskytovateľom zdravotnej starostlivosti za túto starostlivosť, určuje aj cenu. No keby sme si predstavili, že budeme chodiť do Tesca nakupovať a pri tej pokladni povieme, že za toto som vám ochotný zaplatiť len toľkoto, za toto toľkoto, proste by som si ja určoval cenu, tak na tom mojom nákupe by to Tesco určite, určite stratilo. Ak by toto robili všetci, tak celý reťazec Tesca by veľmi rýchlo skrachoval. No a takto funguje naše zdravotníctvo, pretože ten, kto platí, ten aj určuje cenu, ktorú za to zaplatí. A to je veľká chyba a základný problém.
Regulátorom by malo byť ministerstvo zdravotníctva, a ten, kto stanovuje ceny, by mal byť práve tento regulátor, aby tie ceny boli primerané, ale aby neboli len v prospech niekoho. Z výsledkov kontroly NKÚ vyplývajú doporučenia tak pre vládu, pre ministerstvo zdravotníctva, ale aj pre Národnú radu Slovenskej republiky.
Ministerstvo zdravotníctva musí prijať opatrenia, ako riadiť svoje nemocnice ako sieť. Niečo v tom už ministerstvo spravilo a začalo benchmarkovať ceny, spravilo spoločné obstarávanie napr. na cétečká, na emerká, na postele, plánuje aj ďalšie, ale to ešte nestačí. Ministerstvo zdravotníctva musí zaviesť ako regulátor aj jednotnú metodiku, aby sa dali porovnávať jednotlivé nemocnice, aby sa dali porovnávať jednotlivé oddelenia a musí zaviesť tvrdý controlling až nielen na úroveň nemocníc, ale aj na úroveň jednotlivých oddelení.
No ale úplne to najdôležitejšie, čo musí ministerstvo zdravotníctva vo svojich štátnych nemocniciach zaviesť, to je kvalitné výberové konania na riaditeľov. Výberové konania za posledných rok a pol, keď som si mapoval, tak sa ukázalo, že tých výberových konaní sa zúčastňoval jeden uchádzač, maximálne dvaja a keď som to potom sledoval ďalej, tak väčšinou mi z toho vyplývalo, že ten druhý bol skôr len také krovie alebo v podstate krovie pre toho prvého, pretože to už bolo dopredu jasne dané, kto to vyhrá.
A ešte sa stávali aj také veci, že riaditeľ, ktorý musel z jedného pracoviska odísť, lebo boli nejaké problémy, ktoré nezvládal, tak nakoniec bol určený a menovaný v inej nemocnici za riaditeľa a nakoniec aj tam musel skončiť, pretože to tam nedokázal, nedokázal viesť. Čiže takéto politické nominácie sú veľkou škodou a preto práve tie štátne nemocnice veľmi, veľmi zle hospodária. A ak dokáže súkromník angažovať kvalitných manažérov, ktorí mu to dokážu dobre riadiť, tak aj štát by to dokázal a si myslím, že to aj musí dokázať.
Druhú skupinu, ktorú vidí NKÚ, že treba riešiť, je to vzťah poskytovateľov a poisťovní. Ja už som sa o tom niečo zmieňoval, ale je to otázka systému cenotvorby. Musí byť definovanie oprávnených ekonomických nákladov na konkrétne jednotlivé výkony. A tu vidí NKÚ príčinu deficitného hospodárenia nemocníc a myslím si, že je to veľká pravda. K tomu samozrejme bude potrebné aj sfunkčniť zavedenie DRG systému aj zdravia, lebo doteraz sa o tom len uvažovalo, dlho sa to pripravovalo, aj tak to nebolo dostatočne pripravené, takže tie výsledky budú až neskôr.
Ale aby som ešte povedal ďalšiu vec, je veľmi zlá alokácia zdrojov v slovenskom zdravotníctve. A práve preto sú nemocnice u nás nedofinancované. V Českej republike na počet obyvateľov ako má Slovensko, sú zdroje do zdravotníctva okolo 500-tisíc až 1 miliardu eur vyššie, ako u nás na Slovensku.
A teraz poďme k tej alokácii zdrojov, alebo ešte kúsok sa vrátim k skrytému dlhu nemocníc, alebo k takému, by som povedal presnejšie, k investičnému dlhu našich nemocníc. Pred voľbami 2016 sa rozprávalo o tom, že taký skrytý dlh v našich nemocniciach tým, že sa do nich neinvestovalo, že zdravotníctvo bolo podfinancované a začalo to ešte ministrom Soboňom, ktorý kedysi povedal, že keď mu 50 % zdrojov, keď ich nikdy nemal, tak mu nemôžu chýbať, a tam sa to celé začalo, tak sa hovorilo, že ten skrytý dlh je okolo jeden, 1,5 miliardy. Keď súčasné vedenie, alebo teda, keď nové vedenie v roku 2016 na ministerstve zdravotníctva si mapovalo, aký je asi ten skutočný skrytý dlh slovenských nemocníc, tak im vyšlo, že je to niekde na úrovni 3,7 miliardy. Keď konzervatívni odborníci toto hodnotili, tak tvrdili, že ten skrytý dlh je až na úrovni 9 miliárd. Keď si uvedomíme, že v podstate od toho, ako Slovensko začalo samostatne existovať a vždycky sme mali proti Čechom menšie príjmy do zdravotníctva, tak si myslím, že tá hodnota okolo 9 miliárd je ďaleko presnejšia.
A teraz k tej alokácii zdrojov. Na lieky a zdravotnícke pomôcky v Slovenskej republike išlo 35,7 % zdrojov, na samotné lieky 26,5 % zdrojov. V Rakúsku išlo na lieky v tom istom porovnávanom období 12,1 %, trikrát menej. V Českej republike 19,7 %, v podstate o polovicu menej. V Poľsku 21,6 %, jedine v Maďarsku išlo viac.
Keď si zoberieme, aké zdroje idú na neodkladnú zdravotnú starostlivosť v slovenských nemocniciach, neodkladná zdravotná starostlivosť, to sú tie najakútnejšie, najurgentnejšie, ale aj finančne najdrahšie stavy v nemocniciach. Slovensko vynaložilo iba 23,8 % z celkových zdrojov na zdravotníctvo. Je to najmenej v Európskej únii. Česká republika dala 29,1 %, Poľsko 33,4 %, Rakúsko 34,1 %. To znamená, že proti Rakúsku sme dali o 10 % menej. To je v percentách, nie v nominále, to je v percentách. Dôsledkom toho a samozrejme tých starých dlhov sú chátrajúce nemocnice, rastúci investičný dlh, chýbajú zdroje samozrejme aj na tú liečbu, aj na investície, prístroje a tak ďalej a potom, samozrejme, aj na platy sestier a iných zdravotníckych pracovníkov.
Slovensko má druhé najvyššie výdavky v Európskej únii na doplnkové služby. Myslí sa tým laboratóriá, doprava, záchranná zdravotná služba. Priveľa nás stojí aj správa a administrácia celého zdravotníckeho systému. Slovensko vydáva 4,2 %, štvrté najdrahšie v Európe, štvrtý najdrahší sme v tomto. Česi dávajú na túto administráciu a správu o tretinu menej. Preto sa potom nemôžme čudovať, že chýba obnova nemocníc, spôsobuje to vysoké náklady, pretože máme neefektívne kúrenie, utekajú nám teplá cez okná, atď., atď. a máme potom aj neekonomické prevádzky. A práve preto, ako už som aj hovoril, sú to objektívne príčiny, prečo výnosy nepostačujú na krytie nákladov. Pretože máme najnižší príjem na akútnu zdravotnú starostlivosť.
Pokiaľ by sme porovnali odkladnú zdravotnú starostlivosť, tam sme približne porovnateľní aj s Českou republikou, aj s Rakúskom, aj s Maďarskom.
Takže vychádza nám, že budeme musieť robiť niečo s liekovou politikou, s nákladmi na správu, a toto presunúť do neodkladnej zdravotnej starostlivosti, pretože bez tohoto sa naše nemocnice nemôžu zlepšiť ani vybavením ani rekonštrukciou, a potom, samozrejme, ani platmi.
Slovensku chýba katalóg výkonov. Za toto je zodpovedné ministerstvo zdravotníctva. Od Slovenskej lekárskej komory cez špecialistov atď. už veľmi dlho po tomto kričia. Boli sme na pozvanie českého zdravotníckeho výboru parlamentu v Čechách a boli sme aj v Nemocnici Motole. Momentálne riaditeľ nemocnice Motole je bývalým ministrom, ktorý bol donedávna ministrom zdravotníctva. Povedal nám, že slovenské zdravotníctvo má takéto veľké problémy preto, že nemá úhradovú vyhlášku. Česká úhradová vyhláška, to je práve to, čo hovoríme my, to je ten katalóg výkonov a ceny a platby za starostlivosť, a práve preto, že to stanovujú poisťovne. V Čechách to nestanovujú poisťovne.
Takže sme si mysleli, že keby sme aspoň toto mali, to, čo už majú v Čechách. Na to pozvanie toho výboru, tam sme boli asi pred tromi týždňami. Teraz som bol minulý týždeň na veľkom kongrese, medzinárodnom, ktorý robilo naše ministerstvo zdravotníctva s českým, kde Česi už vyjadrujú nespokojnosť s takýmto, s takýmto ekonomickým modelom hradenia zdravotníckych služieb a volajú po ďaleko progresívnejších, modernejších, zameraných na kvalitu. To ukazuje, že máme za Českou republikou, a nehovorím o ostatných krajinách, nielen obrovský skrytý dlh v nemocniciach, ale aj ďalší, ďalší obrovský dlh, a to v tom, že nemáme víziu, nemáme lídrov a samozrejme potom zlyháva realizácia.
Zatiaľ ďakujem.
Skryt prepis
