Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte aj mne zopár poznámok k tomu a možno zopár otázok, ktoré jednak vyplývajú z rozpravy, jednak vyplývajú zo zámeru a jednak z toho, čomu sa venujeme tri a pol dňa. Keď som sa pripravoval na tento môj vstup, mal som na mysli dve základné otázky a skúsim ich aj povedať. Prvá, predpokladám, že každý by sme si ju mohli zodpovedať vo svojom vnútri, keď sa treba zamyslieť, prečo...
Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte aj mne zopár poznámok k tomu a možno zopár otázok, ktoré jednak vyplývajú z rozpravy, jednak vyplývajú zo zámeru a jednak z toho, čomu sa venujeme tri a pol dňa. Keď som sa pripravoval na tento môj vstup, mal som na mysli dve základné otázky a skúsim ich aj povedať. Prvá, predpokladám, že každý by sme si ju mohli zodpovedať vo svojom vnútri, keď sa treba zamyslieť, prečo meníme rokovací poriadok, a hneď druhá, čo je problém tohoto parlamentu alebo čo je problém pléna parlamentu a slovenského parlamentarizmu.
Myslím si, že tých šesť rokov, ktoré mám možnosť pôsobiť pod mandátom alebo od mandátu, ktorý mi udelili voliči počas tretieho volebného obdobia Národnej rady, som nie tá skupina poslancov, ktorí sú tu 20 rokov, a nie som ani ten úplne nový, a otázku, čo je problém nášho parlamentu, si kladiem takmer pri každej jednej schôdzi. A myslím si, že zákonodarca, ak to zosobníme, v tomto prípade predseda parlamentu, nie veľmi pochopil, čo je problém tohoto pléna, ak čítame paragrafové znenie, ktoré nám sem predložil, a ak čítame aj dôvodovú správu, ktorej sa budem venovať následne.
Áno, patrím medzi poslancov, ktorí sa na rokovania parlamentu pripravujú, áno, patrím medzi poslancov, ktorí sa pripravujú aj na jednotlivé vystúpenia. Preto som venoval dosť dlhý čas tým siedmim, ak si dobre pamätám, dôvodom uvedeným v dôvodovej správe, čo viedlo zákonodarcu, predsedu parlamentu k zmenám rokovacieho poriadku. Prečo hovorím, že nie veľmi pochopil, kde je problém tohto parlamentu a kde je problém vôbec parlamentarizmu, sa budem snažiť vysvetliť možno troška širšie.
Ako prvý dôvod alebo prvý motív, ktorý by mal všetkých nás viesť pri akejkoľvek úprave problémov parlamentarizmu, je, že máme, ak cítime tlak verejnosti, za úlohu spraviť jednu a základnú vec. Žijeme v kríze inštitúcií a žijeme v kríze dôvery. Nie je to problém Slovenska, je to problém svetový, možno je to problém celej Európy. A preto si myslím, že vyššia dôveryhodnosť inštitúcie by mohla byť zabezpečená niektorými konkrétnym úpravami rokovacieho poriadku, aby inštitút parlamentu dokázal, alebo táto inštitúcia, odpovedať na základné problémy obyvateľstva a aby sme sa tu pri témach, ktoré parlament otvára, nevybíjali v žabomyších vojnách, nebavili sme sa o kozmetických úpravách, často zástupných témach, a ak použijem niektoré slová možno z marketingu, nehádzali pri zásadných témach spoločnosti a politického života tzv. red herringa, resp. témy na odpútanie. Tri a pol dňa, tri a pol dňa sa totižto bavíme o legislatívnej iniciatíve, ktorá plní každý jeden parameter definície red herringa. Debata o rokovacom poriadku, tak ako bol predložený, totižto prináša presne toto, aby sme odpútali, aby toto plénum sa zaoberalo vecami, ktoré netrápia ľudí, ale viac trápia predsedu parlamentu. Jeho motívy tu mnohí odhalili, jeho motívy vyrovnať sa s neposlušnou opozíciou, dokonca pri jeho vystúpení to bolo vidieť až, ako sa hovorí, na plné ústa, kedy si osobný spor s konkrétnym poslancom pod argumentáciou ad hominem, čiže na základe osobného útoku vy-vyjasňoval s predsedom nášho hnutia Igorom Matovičom.
Čiže ak hovoríme, čo je problém parlamentu a parlamentarizmu, tak tým základným by malo byť, že ľudia majú pocit, že parlament bol degradovaný na úroveň hlasovacieho zariadenia, že čokoľvek sem príde, je pretlačené silou vládnej väčšiny, a je to jedno, či to bola monovláda SMER-u, alebo po nástupe novej koalície prichádza tento typ rovnakého spôsobu pretláčania vládnej agendy. Prijíma sa to bez nastavenia parlamentarizmu, že poslanci následne sú degradovaní na hlasovacie zariadenia, niekto používa metaforickejšie alebo expresívnejšie vyjadrenie, tzv. cvičené opičky. Toto, toto ľudia vnímajú. Vnímajú to v regiónoch, vnímajú to vo svojich rodinách a domácnostiach a majú pocit, že parlament nerokuje o otázkach, ktoré ich trápia, a jedná spôsobom, že všetko je dávno dohodnuté predtým, než to do tejto siene zákonnosti, ako zvykol hovoriť Janko Mičovský, prichádza.
Čiže áno, mali by sme sa zamerať na úpravu rokovacieho poriadku, ktorý by vedel priniesť viac diskusie, viac diskusie pri prvých, druhých čítaniach, viac práce do výborov, a nie menej. Čiže ak si zoberieme ten základný motív, že ľudia chcú od poslancov, aby pracovali viac, aby nielen počúvali o tom, ako pracujú, ale chcú ich pri práci vidieť, toto ak by bolo motívom zmeny rokovacieho poriadku, tak sa nemôžeme dostať do momentu, že niekto chce obmedzovať čas vystúpenia poslancov, resp. chce obmedziť to, akým spôsobom dávame vedieť o tom, čo tu vlastne v tom parlamente robíme.
Myslím si, že ak teda si vyjasníme základnú otázku, čo je problém, a pozrieme sa na motívy, tak nám bude všetko jasné. Bude jasné, že keďže prišla zlá motivácia, a tá teda znie, vyjasníme si účty s opozíciou a predveďme im, alebo pomstime sa im, nastavíme také pravidlá, že si to trikrát rozmyslia, či vôbec naberú odvahu alebo budú pod pokutami chcieť v tomto parlamente rozprávať, tak tento motív vedie k trom základným alebo k trom vyjadreniam v návrhu rokovacieho poriadku, ktoré sú neakceptovateľné. Čiže ak máme zlý motív, máme aj zlé riešenie. Ak budeme všetci súhlasiť s tým, že ľudia na Slovensku chcú, aby poslanci pracovali viacej, čo asi chcú, a ak máme základný motív, že chcú vedieť, čo naozaj robíme, tak nemôže byť v rokovacom návrhu novely rokovacieho poriadku ustanovenie o skrátení rozpravy a nemôžu tam byť ani ustanovenia o zobrazovaní tu na najverejnejšom fóre z verejných, že nebude môcť poslanec zobrazovať svoju poslaneckú prácu spôsobom, akým uzná za vhodné. Sme totižto nie v chráme, nikdy sa nesnažme urobiť z parlamentu chrám. Parlamentarizmus začínal na kopci, volal sa Agora. A bol to kopec, miesto stretnutia slobodných ľudí so slobodnými názormi. Aj my sme na vodnom, Bratislavčania vedia, vrchu a toto plénum by malo byť miestom slobody. Je nás len 150, ktorí sme obdarení ústavodarnou a zákonodarnou mocou, ktorí máme prijímať všeobecné zákonodarstvo pre každého jedného občana Slovenskej republiky. A mali by sme mať absolútne právo zúčastniť sa slobodnej diskusie na našom vodnom vrchu, v sieni zákonnosti, kde neexistuje a je neakceptovateľné, že ktokoľvek si zoberie do hlavy a toto by chcel nejakým spôsobom narúšať. Nebudujme chrámy, kde sa chrámy nehodia, určíme miesta, kde majú slobodní ľudia s mandátom od voličov sa v slobodnej debate dobrať k riešeniam. Všetko ostatné z motívov, ktoré vieme čítať v dôvodovej správe, je falošné, uhýba podstate a myslím si, že je veľmi nebezpečné pre diskusiu.
Áno, Ondrej Dostál spomínal niekde korene našej spoločnej republiky s českým národom, kde Tomáš Garrigue Masaryk definoval demokraciu ako diskusiu. Tu hľadajme inšpiráciu, ako diskutovať s ľuďmi, ktorí stavajú pomery 20:1. To, že to právnici, že prídu s reálnymi argumentami, že to právne nesedí, že je to dokonca protiústavné, je absolútny faul napríklad tomuto zdroju nášho budovania parlamentarizmu, pretože to obmedzuje diskusiu. Chce to budovať chrámy tam, kde chrámy stáť nemajú, a zabraňuje to hľadaniu čo najlepších možných riešení pre zákonné nastavenie, ktoré následne budú dopadať na všetkých občanov Slovenskej republiky.
Čiže tú prvú otázku, ktorú som položil, prečo teda meníme rokovací poriadok? Zákonodarca hovorí o siedmych dôvodoch. Prvé chce zabezpečiť poriadok v rokovacej sále, druhé chce určiť dĺžku rečníckeho času, tretie chce obmedziť spôsob nahlasovania sa do rozpravy a obmedziť vystúpenia rečníkov, ktorí by chceli použiť nejakú audiovizuálnu, alebo iný typ vizuálneho zobrazenia, pomôcku. Chce zmeniť spôsob zisťovania prítomnosti poslancov, chce znovu, alebo chce priniesť ľudí, nových ľudí, v tomto prípade europoslancov, na rokovania Národnej rady bez toho, aby sa o tom muselo uznášať plénum, chce zmeniť nejaké parametre, akým spôsobom sa dávajú pozmeňujúce a doplňujúce návrhy a jedno ustanovenie je ohľadom fungovania vrátených zákonov prezidentom republiky. Toto definoval ako základné motívy a predpokladám, že za tých päť mesiacov, keď s tým prišiel pán Danko na rokovanie a snažil sa vytvoriť zdanie dialógu o tomto jeho návrhu, toto chce meniť.
Teda pýtam sa znova, prečo meníme rokovací poriadok? Nie je naozaj problémom parlamentu to, že ľudia nám často vyčítajú, čo pre nich môžme urobiť, prečo médiá, možno niekedy pod bulvárnym tlakom, prinášajú neustále informácie o tom, že sme tí, ktorí sa v rámci svojej agendy a výkonu mandátu flákajú, alebo že nedostatočne dbáme tu pri rozpravách na problémy obyvateľstva, ktoré na Slovensku máme.
Na toto sa zákonodarca nezameral vôbec. Nebudem to čítať znova, pretože, či budeme hovoriť o poriadku, či o dĺžke rečníckeho času alebo obmedzení výkonu rozpravy, alebo spôsobu zisťovania poslancov, neodpovieme ľuďom na Slovensku, prečo parlament nejedná o otázkach, ktoré ich trápia, prečo nedáva nám dostatočne vedieť o svojej poslaneckej práci a prečo slovenský parlament tým pádom je jedna z najmenej dôveryhodných inštitúcií v rámci všetkých inštitúcií, ktoré na Slovensku máme. Tu je rokovací, alebo návrh novely rokovacieho poriadku absolútne hluchý.
Na začiatku tejto rozpravy som, myslím, že pán navrhovateľ, ktorý tu sedí celý čas miesto pána Danka, spomínal skúsenosť nového poslanca. Počúval som tú skúsenosť nového poslanca, ktorý tu je šesť mesiacov, by the way. Inak to bola polka, zhruba polovica času u Radičovej vlády, ktorý sme tu boli my a nemohli sme si dovoliť taký luxus, že neprišiel ani jeden poslanecký návrh od nás, alebo žiadna agenda od nás, ale chcel by som vám sprostredkovať svoju vlastnú skúsenosť spred tými šiestimi rokmi.
Na jedno z mojich prvých vystúpení, spolu hentam niekde v laviciach sedeli vaši kolegovia zo SNS, vyštartoval pán, volal sa Ján Slota, a odhental na mňa kričal nasledovné slová: "Vy ste čo dokázali v živote? Ja na vás pľujem takú veľkú slinu ako Bajkal, aby ste sa v nej utopili." To je tradícia vašej strany. Pán Zelník myslím, že je jeden z tých, ktorí zostali. Toto, toto priniesla Slovenská národná strana do rokovania pléna parlamentu a je to sprostredkovaná skúsenosť nových poslancov z roku 2010. Pozerali sme sa na mnohé vystúpenia našich vtedy starých parlamentných bardov, a keďže sme boli, myslím, že 22 nás bolo v klube SaS, tak nebolo veľmi byť na čo pyšný. A chcel by som v tejto súvislosti pri sprostredkovaní týchto zážitkov nových poslancov povedať jednu zásadnú vec, ktorú som pri mnohých vystúpeniach nepočul. Totižto nepoznám v pléne parlamentu ani jednu iniciatívu, ktorú by niekto predtým nerobil pred nami. Ja si pamätám vystúpenia pána poslanca Ondruša v cestárskej veste tu, odtiaľto, priamo z protestu a rozprával v cestárskej veste, neviem, či si ešte nepriniesol aj nejakú inú vizuálnu pomôcku. Pamätám si, aby sme nechodili ďaleko, že tu stáli dve figuríny Igora Matoviča s jeho symbolom skartovaného účtovníctva. Pamätám si ako teraz minister vnútra, vtedy pán Kaliňák vyrušoval rečniaceho poslanca a podával mu slovník cudzích slov, a myslím, že slovník anglického jazyka, a nemal absolútne žiadnu hanbu. A toto boli veci, ktoré sme sa my vtedy a boli sme s nimi konfrontovaní. Ale troška sme sa od vás líšili. Totižto súčasne platný rokovací poriadok bol nejak navrhnutý a bol niekedy menený, ale nikdy sme nemali ambíciu meniť pravidlá hry počas hry samotnej. Nikdy sme neboli tak veľkohubí, aby sme, a mali sme tú chuť a mali sme na to mandát, aby sme počas hry zmenili pravidlá natoľko, že niekomu, v tom čase 62-člennej, opozičnému mančaftu SMER-u a, neviem, koľko bolo poslancov SNS, moc sa tu v tej sále nepretrhli, nemali sme ambíciu meniť pravidlá tak, aby sme im zapchali ústa. Proste pravidlá politickej súťaže, ktoré v mnohom rokovací poriadok definuje, by mali byť možno prijaté, napríklad, že si určíme pravidlo a že to bude ústavná, alebo slušné by bolo, aj 120-členná alebo 130-členná väčšina tohoto pléna.
Pretože parlament má dve zásadné funkcie. Po prvé. Prijíma vládne návrhy zákonov a v tej miere vám rozumieme. Áno, cez parlament musia prejsť vládne návrhy zákonov pod dozorom opozície. A zároveň má sväté právo opozícia prinášať svoje témy do pléna parlamentu a rokovať počas nich na mimoriadnej schôdzi. Prečo váš návrh neobsahuje to, že dokážete ako väčšina obštruovať opozíciu a opozícia nemá inú možnosť, ako zvolávať schôdze pri odvolaní konkrétneho ministra. Totižto rokovací poriadok v tomto smere má problém zásadný. Totižto ste si schválili alebo snažíte sa interpretovať rokovací poriadok tak, že aj pri mimoriadnej schôdzi zvolanej tridsiatimi poslancami máte nástroj, takzvané schvaľovanie programu, kedy ju môžete, tú schôdzu, zrušiť. Opozícia má právo iniciovať a prerokovať. Tak to znie. Ale keď prídete a ohnete ducha toho, toho základného pravidla, že nielen iniciovať, ale aj oddebatovať, prerokovať, tak toto je jedným zo zásadných problémov slovenského parlamentarizmu neustále, a to v tomto prípade aj v tradícii, zapchávať ústa svojím názorom na politických oponentov.
Prečo sa potom čudujete, že keď sa kúri pod kotlom a vy upchávate jednotlivé uvoľňujúce ventily v rámci diskusie, tak prichádza k spoločenským výbuchom? A vy teda, že kúrite a podkladáte! Držať Kaliňáka vo funkcii, nedokázať si otvoriť ústa voči predsedovi vlády, ktorý býva v byte človeka podozrivého z daňových podvodov, je reálne prikladanie pod spoločenský kotol, pod spoločenský kotol frustrácie. A vašou odpoveďou je ucpatie ešte viacerých ventilov, aby aspoň v rámci diskusie, aby sa tí ľudia v tej diskusii vedeli nájsť. Áno, niekto vraví v mojom mene. Áno, poslal som ich na štyri roky do parlamentu, aby hovorili v mojom mene. Poslanec má byť v prvom rade hlasom voliča. Na to máme niektorí 300-krúžkové mandáty a niektorí niekoľkostotisícové, ale každý jeden z nás má mať základné nastavenie, že je zodpovedný svojmu zdroju moci, to znamená, ľuďom a voličom. A sledujú nás a pozorujú. Zavesení na ústach čakajú, či niekto ich problém dokáže priniesť do pléna Národnej rady a či naozaj vážené poslankyne a vážení poslanci sa týmto problémom zaoberajú.
Ja pri návrhu zákona, ktorý predkladáte, nevidím jednu jedinú snahu, že toto sa nám viacerým a viacerým z vás podarí. Pretože ak zabijete diskusie, zabíjame parlamentarizmus, zabíjame demokraciu. A diskusia obmedzená na 20, respektíve 30 minút má v tomto reálne zarobené. A myslím si, že to podkladanie pod ten kotol spoločenskej frustrácie sa môže škaredo vypomstiť úplne každému jednému z nás, kto to ešte s metódou zastupiteľskej demokracie myslí dobre. Ženieme sa do ťažkých časov. Sú tu iné formy, ktoré by chceli zmeniť tvrdo a ťažko budovaný slovenský parlamentarizmus na nejaký iný typ možno stavovskej spoločnosti, možno ohnúť parlament. Preto to, čo vás vyzývali mnohí moji predrečníci, aby sme zišli z kratšej cesty dolu, urobme to. Urobme to, lebo toto plénum má v prvom rade riešiť problémy občanov. A keď o nich hovoríme, k občanom sa to má rôznymi formami dostať. Neblokujme to, že niekto má snahu sprostredkovať to, akým spôsobom obhajuje svoj mandát cez sociálnu sieť. Niekomu stačí vysielanie Národnej rady a niekomu bude stačiť nejaká tlačovka pod schodami parlamentu, kde odovzdáva svoj message, čo vlastne robí. Akýkoľvek spôsob komunikácie s voličom je akceptovateľný, pretože len ten môže rozhodnúť.
Ďalšiu otázku, ktorú z hľadiska ambície a motívov, ktorú chcete zmeniť, som si kládol, keďže bolo vypracované Parlamentným inštitútom porovnanie alebo komparácia rôznych parlamentov, či niekto z tých, ktorí výstup, je vás málo, ale či niekto si dal komparáciu obmedzenia času v parlamente alebo vystúpenia v parlamente s množstvom členov. Či si to niekto z vás dal takpovediac do ažurity a paralelne si pozrel, koľko členov parlamentu majú štáty, kde mechanizmus defaultného obmedzenia času rozpravy je nastavený. Ja som to v niekoľkých faktických poznámkach naznačil, ale skúsim len námatkovo. Nemecká spolková republika má 699 členov, Španielske kráľovstvo 616, Francúzska republika 925, Poľská republika 560, Talianska republika 951 a môžme ísť ďalej. To sú pléna parlamentu, kde väčšia diskusia zaznieva vo výboroch a výbory majú omnoho väčšie kompetencie ako tu, a po tom deklaratórne stanovisko z hľadiska veľkého pléna môže byť obmedzené časovým kvórom, defaultným.
Chcem povedať jednu vec, hanbím sa za hlasovanie a mali sme o tom obrovskú debatu svojho času v klube SaS, že keď prišlo 62 ľudí nahlásených do rozpravy a na nich 62 faktických poznámok, tak sme mnohí z hľadiska pragmatického účinku, a mnohí sme inak predpokladali a ja som jeden z tých, že nám to budú otrieskavať o hlavu. Myslel som, že v hlbšej alebo ďalšej budúcnosti, teraz je to tu. Áno, Richard Sulík priniesol obmedzenie času, vystúpenie času poslancov na poslanecký klub. Nebol som o tom presvedčený, niekoľkokrát som sa za to ospravedlnil aj tu v pléne, aj voličom. Ale nastal jeden jediný problém. Bolo ustanovenie platného rokovacieho poriadku použité, bolo použité raz a je z toho obrovská hanba. Až taká, že ma to núti sa ospravedlniť teraz. Viete, čo robíte ale vy? Vy ich sem inštalujete nastálo. Tá obžaloba, že 20 minút tu bude nastálo, ako hovoria IT-áci, defaultne nastavenie. Od tohoto momentu, keď toto schválite, vás bude hanba fackovať vždy, keď bude rokovať plénum parlamentu. A ja vám garantujem, že akákoľvek vládna väčšina sa tu po vás ustanoví, bude mať ambíciu toto zmeniť. Pretože oprava toho, že v pléne parlamentu, v tomto type parlamentu, v tomto type pracovného parlamentu, kde máme možnosť vystupovať v rozpravách, a preto to bolo dlhodobo stanovené a nikdy sme nemali problém prejednávať vládne návrhy zákonov, hovorili to viacerí, je obžalobou toho, akým spôsobom chcete zabiť tú prepotrebnú diskusiu, ktorá v našej spoločnosti jednoducho chýba.
To, že by sme mali ísť príkladom aj v tomto smere a nechať toto pravidlo tak, ako je, vysvetľovali viacerí. A ja hovorím, že dať nastálo, to vy používate, myslím, že pán Erik Tomáš to aj mne vyčítal, čo vy používate, že sa to stalo jeden jedinýkrát počas celého mandátu alebo počas celého piateho funkčného obdobia Národnej rady, znamená, že tie mečiarovské televízory tu budú vždy pri každej jednej schôdzi, či už to spravíte, že to bude odrátavať táto modrá tabuľa, alebo použijete tie staré Tesly, a tu si budeme nahliadať, či som už nie cez čas a či už nie je 20. minúta a prvá sekunda, je proste hanba. Nedá sa to nijakým spôsobom obhájiť, je to arbitrárne rozhodnutie od stola. Pre potreby slovenského pléna parlamentu toto nie je vôbec dôležité.
Myslím si a tak, ako som hovoril v jednom náznaku, že mali by sme sa teda z motívov, vyjsť z tých motívov, čo by bolo pre parlamentarizmus a parlament dobré, a to je, že poslanci by mali vo svojej neformálnej a zákonom nadiktovanej autorite, ale svojej prirodzenej autorite priniesť väčšiu váhu parlamentu. Ja som rokovací poriadok sa snažil meniť, ak som to dobre zrátal, 5- alebo 6-krát. Je to napríklad návrh o individuálnom poslaneckom prieskume. Keď som tento návrh uvádzal už počas tohoto funkčného obdobia, zapojilo sa zopár poslancov, pretože cítia, že ak príde od voliča návrh alebo nejaký podnet, máme veľmi málo nástrojov na to, aby sme mu vedeli pri tomto podnete reálne vyhovieť. Vládni poslanci budú mať pravdepodobne navrch. Pretože vedia prísť za svojím ministrom alebo ministrom z koaličnej strany a predpokladám, že nejaký problém budú vedieť potlačiť. Opoziční poslanci tento nástroj nemajú. Pri tomto správaní, ako sa k nám správa predseda parlamentu a vedenie, prichádzajú ešte horšie časy. Čiže zákonné nastavenie, že verejná štátna správa by mala povinnosť odpovedať poslancovi na otázky pri uplatňovaní parametrového vlastného mandátu, zdvíha úroveň a možnosti a nástrojivo a inštrumentárium pre poslanca, aby mohol svoj mandát vykonávať lepšie, zodpovednejšie, v prospech voliča, ktorý sa naňho obráti.
Ste tu šesť mesiacov, skúste povedať, ak sa na vás niekto obráti a nie je ministerská vôľa, čo môžte reálne urobiť? Tlačovka? Možno na hodine otázok otázka, interpelácia a priniesť to do pléna parlamentu, kde vám to teraz ešte chcú na 20 minút obmedziť. To sú zhruba nástroje. Ale to, že by som vedel sa vybrať na ten úrad, vedel sa vybrať na konkrétne pochybenia, priniesť správu pre výbor. Tak je to nastavené. Ak bude individuálny veľa, tak to dajme na pravidlá, ktoré vo výboroch poznáme, a je to napríklad tretina poslancov. Vieme zvolať výbor pri tretine poslancov, je tam to menšinové zachované. Tak prečo toto nevie rozhodnúť o poslaneckom prieskume, ale musí to byť vládna väčšina? Obmedzujeme výkon poslaneckého mandátu a keďže ho obmedzujeme, ľudia nemajú presný a jasný princíp, akým spôsobom mu vie oslovený poslanec alebo pomôcť s jeho agendou. Toto by pomohlo. Ale to v tom rokovacom poriadku nie je.
Prichádzal som po eurovoľbách s tým, že máme tu mnohé témy, ktoré súvisia s európskou agendou. Eurovýbor je na, o niekoľkých stovkách takzvaných "eláčiek", pracovne medzi poslancami, čiže legislatívnych aktov Európskej únie, máme tu častokrát debaty o takzvaných transpozíciách práva Európskej únie. A podľa mňa, keby tu mohol bez toho, že by plénum muselo hlasovať, ale pri jeho vlastnom požiadaní vystúpiť europoslanec, toto boli moje dôvody, prečo som s touto témou pred, v 6. volebnom období prišiel pred Národnú radu a žiadal som, aby sme do rokovacieho poriadku zmenili parametre tak, že europoslanec pri agende euro, čiže ak transponujeme niečo do našej legislatívy, mohol vystúpiť kedykoľvek. Respektíve témy, ktoré sa týkajú Európskej únie. Dôvod? Nemáme všetci pocit, že témy Európskej únie sú vzdialené našim ľuďom, že málo sami o nich vieme? Kto z vás sleduje obrovskú agendu eurovýboru, ktorá je zahltená legislatívou, a de facto neexistuje, myslím, že to spomínal aj Martin Poliačik, nejaká vysoká analytická a teoretická zložka na to, aby sme mohli túto agendu uchopiť odborne. Čiže áno, prichádzal som aj s týmto návrhom zákona, vtedajšie plénum to odmietlo.
Mám aj pocit, že Slovenky a Slováci a občania Slovenskej republiky majú problém aj so samostatným prístupom k výkonu poslaneckého mandátu. Preto som dával návrh zákona o tom, aby sa inak a lepšie zisťovala dochádzka. Doteraz nám beží portál nrsr.tv, kde v tejto chvíli vidia presne voliči, vaši, naši, kohokoľvek, kto tu sedí a kto nie. Každé tri sekundy z okruhu, ktorý vysiela Národná rada, dokonca túto tabuľu, ktorú žiadam opakovane, aby sme niekde pustili, aby si ľudia vedeli sledovať, kto vystupuje, kto je v poradí, kto dal faktickú poznámku, nie, to von nedáme. Ale na portál budeme dávať vyjadrenia pána Danka. Ja som zažil Sulíka, pána Hrušovského, pána Pašku, nikto si nedovolil ohýbať portál nrsr.sk na svoju vlastnú agendu ako súčasný predseda parlamentu. Naozaj to nie je portál predsedu parlamentu. Nechcem použiť to slovo, ktoré mu prischlo v tejto miere, ale myslím si, alebo v tejto konkrétnej veci, ale myslím si, že je nás tu 150, je tu niekto prvý medzi rovnými, to ale neznamená že je vyššie, že jeho robenie dojmu a jeho povinné jazdy prijímania veľvyslancov a iných zahraničných delegácií sú nejaká práca. Nie, nie sú. Počuli ste vy, poslanci, aj vy noví, že sa niekedy iný predseda parlamentu toľko zaoberal tým, že on musí prijímať nejakých veľvyslancov, alebo musí prijímať nejaké zahraničné návštevy? Veď to je hanba. Veď to je jedna základná povinná jazda. Patrí to k funkcii, o tú funkciu sa uchádzal dobrovoľne, mandát dostal, ale nebudem tu vyplakávať, že toto je nejaká agenda. Nie, agenda predsedu parlamentu nemá byť to, že sa bude sťažovať, že on má iný typ povinností. Toto robia ľudia, ktorí svoju funkciu totižto nezvládajú. Ak nerobím, tak musím obhajovať, čo vlastne robím. Veď to poznáme zo svojich pracovísk, poznáme to zo svojho okolia, že ak nevidím za niekým prácu a obviním ho z toho, že si neurobil, tak čo príde? Príde tento typ, koľko on má veľa roboty. Ešte raz, 77, či koľko vás je tu nových, počuli ste niekedy o tom, že nejaký iný predseda parlamentu, a to sme teda nemali veľmi šťastie na nich, sa zakrýval tým, že on musí prijímať zahraničné návštevy a veľvyslancov a každú polhodinu niečo proste robí? Ja nie. A podľa mňa je to veľmi detský spôsob obhajoby toho, čo by mal robiť. Je ale autorom idey zmeny rokovacieho poriadku, ktorý si dovolím podrobiť tejto kritike. A v tejto miere, keďže idea prichádza odtiaľ, by som mal jeden odkaz.
Myslím si, že sú v spoločnosti a v inštitúciách funkcie, ktoré prinášajú formálnu autoritu. A potom ak niekto obsadí akýkoľvek typ funkcie a prichádza aj taká tá autentická, reálna, neformálna autorita, je dobre. Ale úplne najhoršie čo sa kedy môže stať, je, že ak niekomu autorita chýba a potrebuje k svojej formálnej autorite dodať to, aby si ho niekto vážil, použije mocenský nástroj, použije zmenu zákona. Použije zmenu zákona, aby si vyjasnil alebo aby vyhral osobný spor s Igorom Matovičom, aby si vyjasnil spory s opozíciou. A toto je z môjho pohľadu úbohé. Rešpekt sa väčšinou a zmenou zákona totižto vynútiť nedá. A podľa mňa ak niekomu tento rešpekt prirodzenej autority chýba, ani po zmene rokovacieho poriadku, interpretujte si to akokoľvek, jednoducho nepríde. Rešpekt, ešte raz, tak isto ako hrdosť, a v tom SNS má tiež svoju históriu, sa jednoducho zákonom nadiktovať nedá. Môžte meniť a ohýbať rokovací poriadok z vašej vôle akokoľvek, z tohto nikto nebude cítiť nejaký prirodzený rešpekt, skôr slabosť. Slabosť z toho, že ste museli pristúpiť k takto slabému alebo neoddiskutovanému kroku a snažíte sa účelovo zmeniť rokovací poriadok na to, aby, snáď máte ten cieľ a ambíciu, aby z vás rešpekt šiel. Nie, nepôjde.
Okrem toho, keď spomínam zmeny a návrhy rokovacieho poriadku, spomínal som tiež vo faktickej, máme problém, že či už poslanec alebo výbor parlamentu nie je viazaný európskym právom pri otázkach eura alebo ECB alebo eurozóny, akokoľvek to nazveme, je to dlhodobý problém. A myslel som, že predseda parlamentu tým, že to má v šaflíku, rieši sa to dlho, tak aby, keď sa preberajú otázky meny, našej spoločnej európskej meny, aby boli poslanci a takisto výbory viazaní povinnosťou opýtať sa na tieto veci Európskej centrálnej banky, kde Európska centrálna banka si to všimla, poslala niekoľko listov predsedovi parlamentu, aby sme to opravili. Ani to sa v tom rokovacom poriadku z môjho pohľadu nenachádza.
Chcel by som hovoriť aj o tom, že, a možno troška hlbšie, že existujú pri práci parlamentu dve základné funkcie, ktoré máme napĺňať, jednak z titulu demokratického nadstavenia, jednak z titulu ustanovenia v ústave, a spomínal som to náznakom, chcem sa tomu venovať hlbšie, je to, že tento parlament alebo akýkoľvek iný parlament sa bude vždy deliť na väčšinu a menšinu. A teraz mám za to, že či si pamätám pracovnú skupinu, ktorú kvôli zmene rokovacieho poriadku ustanovil predseda parlamentu Paška, alebo ešte za Richarda Sulíka, keď reálne sme sa chceli baviť s celým politickým spektrom o tom, čo sú reálne problémy rokovacieho poriadku Národnej rady, tak platili niektoré základné pravidlá. Jedno z nich poviem, je to ten... (Zaznievanie gongu.) Ďakujem. Je to ten moment, kedy sa definovali ako keby priority vlády a priority opozície. A priority vlády slovami človeka, ktorý tu na mňa a Ľuda Kaníka reagoval slovami počas nočného rokovania, že "vyhraj voľby a môžeš všetko", tak Pavol Paška definoval, že jemu z hľadiska fungovania parlamentu ide prioritne o to, aby vládna agenda bola predložená, oddiskutovaná a v nejakom horizonte prijatá. Legitímny cieľ, legitímny cieľ vládnej väčšiny, legitímny cieľ a pochopiteľný cieľ každého jedného zodpovedného človeka s manažérskym prístupom. Potom sme mali poslanecké návrhy zákonov. A to človek ako pán Číž, ktorý veľmi rád používa v posledné dni lži, vždycky atakoval, že my ako keby sme nemali právo prinášať množstvo legislatívnych aktov, a viedli sme o tom často, často debaty, kým si nezačal vymýšľať o tom, kto a koho napadol v tomto pléne parlamentu. Aj to je moja skúsenosť ako poslanca, keď sa na vás vyrúti päť podnapitých pánov poslancov a snaží sa vás hodiť cez zábradlie so slovami: pôjdeš za nimi ty, hajzel. Cez tuná, cez to zábradlie. Čiže toto. A inak stalo sa to aj predmetom vyšetrovania polície, rád by som videl, ako v tomto prípade, kam pokročila. Bol som niekoľkokrát v tejto veci vypovedať, lebo že som, áno, som jeden z poslancov, ktorý bol kolegami v podnapitom stave v tomto pléne parlamentu napadnutý. A to tiež neriešite. Veď čo?! Čiže ak povieme, že aká je úloha teda opozície a mali by sme jej nechať v pléne, ktoré sa vola parlament, a vychádza z morfologického alebo slovného základu rozprávať – parle, právo sa pýtať, klásť otázky, prinášať riešenia, prinášať idey. A ide to len v diskusii. Čiže áno, aj tí ľudia, ktorí vyhrali voľby a mali pocit, že môžu všetko, akceptovali to, že minimálne toto základné opozičné minimum bude zachované. A platili pravidlá, kým tu nebude 120 alebo 130 poslancov, nezmení sa v rokovacom poriadku čiarka. Kde je toto? Kde je aspoň základná úcta medzi nami, že by sme potrebovali a možnože s niektorými návrhmi, ak by to rokovanie bolo začalo tak, že príde september, mám základnú ambíciu meniť rokovací poriadok, pošlite právnikov vašich, pošlite vašich odborníkov, toto sú moje základné ciele, moje základné ambície, moje základné motívy, povedzte vaše, dohodnime a spravme teda nové spôsoby rokovania tohto pléna. Nie. Ale tomu som sa nechcel venovať, lebo to hovorili mnohí, že ten proces je proste zle zapnutý, hneď prvý gombík, tým pádom to nikdy nepozapíname dobre až po vrch. A niekde tu, tu je ten symbolický moment, že áno, a uznávam, vážení páni a panie z SNS, prišla nová politická kultúra nového typu valca, ktorý jednoducho chce svoje predstavy o svete, svoje predstavy o rokovaní parlamentu, pravidlá rokovania parlamentu z pochybných dôvodov a z pochybných motívov zmeniť.
Čiže by som vás chcel teda vyzvať, ak sa bavíme o motívoch, filozofii a nie konkrétnych paragrafových zneniach, a preto som zatiaľ citoval iba všeobecnú časť dôvodovej správy k tomuto návrhu zákona, a dávam, pani spravodajkyňa, návrh a pripájam sa k návrhu, nie aby bol návrh zákona vrátený na prepracovanie, ale aby bol stiahnutý a nebolo možné o ňom dať hlasovať.
Dávam tento procedurálny návrh vo svojom vystúpení, aby ak máme teda ambíciu a všeobecnú, alebo nejaký typ vyššej dohody cez politické spektrum, aby sme sa začali baviť od začiatku, baviť o tom, že toto plénum má byť plénom slobody, slobodných poslankýň a slobodných poslancov, že uznávame princíp prvého medzi rovnými, a nie vyvýšeného medzi poníženými, že nebudeme meniť parametre rokovacieho poriadku podľa toho, že čo sa niekomu zdalo a čo sa niekomu snilo, že nebudeme zbytočne miesto reálnej, odbornej diskusie robiť ako keby nejaký typ dojmu, pretože tento dojem bol demaskovaný, a ľudia na Slovensku si to, akým spôsobom sa parlamentná debata zmení, uvedomia veľmi rýchlo.
Chcem vám na záver povedať a pre mňa, a preto si to nechávam úplne na záver, pre mňa najmenej akceptovateľný bod, a to je, pokuty za názor, za zobrazenie, za vystúpenie, za prítomnosť v tejto sále. Áno, sme zvyknutí, že keď ide niekto nad rámec povolenej rýchlosti dostane za to istý trest, pokutu. Sme zvyknutí a boli sme, že pri týchto penalizáciách, ktoré v rámci priestupkov platia, je istý typ konania. Ale myslím si, že ak máme byť naozaj slobodné poslankyne a slobodní poslanci, tak udeľovať pokuty za názor, za tričko, za horalku, za prezentáciu, za prítomnosť je novým prvkom v slovenskom právnom poriadku. A myslím si, že tí, ktorí za túto zmenu zahlasujú a zavedú sankciu za názor, sa budú za tento svoj krok v blízkej alebo v vzdialenejšej budúcnosti hanbiť. Totižto pokuty za názor úplne končia akúkoľvek diskusiu. Niektorí hovoria, že pokutovať za názor si nedovolili takto otvorene ani režimy, ktoré sme tu mali predtým. Používali latentné nástroje, používali spravodajské hry, používali ŠTB a vedeli, ako sa so svojimi protivníkmi vysporiadať, ale držali fazónu. Držali fasádu. Vy ste sa rozhodli udeľovať pokutu za názor priamo v ustanovení rokovacieho poriadku, pretože posúdiť jedným človekom, nie na základe taxatívne vymedzených pravidiel, ale posúdiť jedným človekom na základe jeho vlastného rozhodnutia, čo slušné je a čo slušné nie je, nehovorí o vláde zákonov a pravidiel, ale hovorí o vláde svojvôle a rozhodovania jedného jediného človeka. Ak sa pán predseda Danko zle vyspí a príde s tým, že je niečo neslušné, vie udeliť pokutu. A k tomuto nám naša vlastná história dlho vraví, že toto nerobme. My máme fungovať pod tzv. monos despotes. Čiže platia pravidlá, ktoré si viem dopredu prečítať, viem sa na ne pripraviť, ale nesmie žiadne zriadenie tu fungovať na svojvôli jedného jediného človeka. Minimálne túto ambíciu a minimálne túto kompetenciu posudzovať, čo slušné je a čo slušné nie je, si osobuje pán predseda Danko.
A dúfam, že túto hanbu, čo spáchate, vám ľudia nezabudnú. Totiž to, tak ako hovoril Martin Poliačik, že určujete a posúvate tie hranice. Viem, že pri výkone poslaneckého mandátu sa dá urobiť ten prvok, že bude odrazom odvahy a občianskej neposlušnosti, že niekto si tento typ pokuty jednoducho vypýta. Pretože byť pokutovaný za názor, nie je to umelé martýrstvo. Toto je presne to, čo je treba v slovenskej spoločnosti označiť. Nedovoľme, aby jeden človek rozhodoval medzi nami stopäťdesiatimi, čo slušné je a čo slušné nie je.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis