Dobré ráno, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán podpredseda, dovoľte mi jednu názornú pomôcku, je to zasadací poriadok. (Rečník ukázal hárok papiera so zasadacím poriadkom najskôr smerom k predsedajúcemu a potom do pléna.) Tak vám ho ukážem do pléna a to je všetko, čo by som chcel vlastne ukázať ako tou názornou pomôckou. A skúste sa, všetci kolegovia, zamyslieť nad tým, že keby to vaše miesto bolo tam prázdne a z jednoduchého dôvodu. Z...
Dobré ráno, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán podpredseda, dovoľte mi jednu názornú pomôcku, je to zasadací poriadok. (Rečník ukázal hárok papiera so zasadacím poriadkom najskôr smerom k predsedajúcemu a potom do pléna.) Tak vám ho ukážem do pléna a to je všetko, čo by som chcel vlastne ukázať ako tou názornou pomôckou. A skúste sa, všetci kolegovia, zamyslieť nad tým, že keby to vaše miesto bolo tam prázdne a z jednoduchého dôvodu. Z akého? Že vaši rodičia by sa príliš egoisticky správali. Ako? Lebo by povedali, že ste luxusom, ste prepychom, ste záťažou.
Minule som počul mladých ľudí, ktorí povedali, sa ich pýtali, že prečo nechcete dieťa. A oni povedali, že to je environmentálna záťaž. No tak toto už je taký hrubý cynizmus, v živote by som toto nepovedal, že takto môžu uvažovať mladí ľudia. Mnohí mladí ľudia, naopak, túžia po dieťati a dneska je opačný fenomén. Je tu pani doktorka Záborská, tak ona aj sleduje však aj tie štatistiky. A je opačným fenoménom to, že dnešné mladé manželské páry túžia mať dieťa a dlhodobo, celé roky a nemôžu to dieťa mať. Tvoje dieťa nie je prepychom ani luxusom, ale predovšetkým božím darom, darom z nebies a tí, ktorí sú neveriaci, dieťa je vždycky darom. Vždycky je darom, je požehnaním pre rodinu a radosťou pre rodinu, poviem to aj svetskou rečou, je radosťou. Ak sa na to novonarodeniatko, keď sa pozrieš a tie deti, ktoré majú šťastie a sa narodia, no zabil by si také dieťa? Krásne vykrojené ústočká, keď sa usmeje, jamky v lícach, v brade, všetky detaily pozorujeme. Prepáčte, ja použijem taký slang, to "kvašne mlečko" my máme, prírastky, dve vnúčatká v rodine. A keď si to bábätko, si to tak hodím cez plece, minule som mal presne toto sako, sa mi tu vygrcne, no patria, aj to patrí ako k tým krásnym, by som povedal, stretnutiam nás rodičov s deťmi, ale nás aj starých rodičov s deťmi.
Viete, ten cynizmus, ktorý tuná je, vychádza predovšetkým z tej konzumnej spoločnosti a z toho všetkého. Viete, keby tak uvažovali naši starí rodičia, naši rodičia alebo naši prastarí rodičia, veď my by sme tu neboli. Chcete povedať, že žili v oveľa ľahších podmienkach? Naša stará mama, dedko, starých rodičov, keď si spomínam, prežili dve svetové vojny – prvú svetovú vojnu, druhú svetovú vojnu – a dokázali v týchto ťažkých podmienkach prijať tieto deti. A my tuná rozprávame, že aký to je luxus, lebo ty sa nechceš zrieknuť svojho pohodlia. Toto je tá skutočnosť. Nikto na Slovensku, Janko Podmanický to tuná takto spomínal, priblížil. A ja nepoznám jeden jediný prípad na Slovensku, a už nejaké tie roky mám, a nepoznám to ani z rozprávania rodičov ani starých rodičov, že by ktosi za Slovensku zomrel od hladu. A nebolo to ani v čase vojny, že by ľudia zomreli od hladu. Jakú tú drámu my tu vymýšľame, lebo to, lebo hento, lebo tamto. To je iným spôsobom pohodlnosť, ktorej sa nechceš zrieknuť.
Ja viem, že to nie je jednoduché, to dieťa donosiť, a tie tehotenstvá sú veľakrát naozaj skutočne komplikované a obdivujem veľakrát tie ženy, ktoré sú v podstate ochotné prijať aj, aj istým spôsobom túto bolesť, možno to utrpenie, tú nevoľnosť aj všetky tie problémy, ktoré to sprevádzajú. Ale tá radosť, to je takým výbuchom gejzíru alebo sopky, keď sa to dieťa narodí a všetky tie bolesti a všetky tie trápenia; povedzte ženy, ak nehovorím, ale ja to poznám len z rozprávania a pozorovania ako žien, všetky sú úplne preč a tešia sa z toho, z toho nového zrodu života.
Ja keď som sa pozeral vždycky na deti, aj sa pozerám na tie bábätká, však my ich máme doma; viete, tak v úvode som to nepovedal, ale som otcom ôsmich detí, z toho siedmich žijúcich. Najmladší syn študuje medicínu, nebudem to tak rozoberať toto všetko. Viete, aby to tak to nevyzeralo, ale všetky naše deti majú vysokoškolské vzdelanie. Nie preto, že im to tatko vybavil, nie preto, že mamička im to vybavila, ale preto, že na to majú. Ten najmladší sa ma raz pýtal: Tatko, prečo my musíme študovať na samé jednotky? A ja mu hovorím, vieš, Rafko, nemusíte na samé jednotky. Ak by si mal len na dvojku, beriem dvojku, ak by si mal na tú štvorku, no tak by som ťa tlačil do toho, aby si aspoň tú štvorku dosiahol. No a ak by si nemal ani na tú štvorku, musel by som akceptovať aj tú päťku, lebo na viac nemáš a budeš dobrý remeselník, budeš dobrý robotník. Neviem, či sa na mňa nebude hnevať, ale prezradím to. Chce robiť neurochirurgiu. Bol to chlapec najmladší, siedme tehotenstvo, v podstate môžem také svedectvo tuná dať, kde to prenatálne obdobie bolo proste diagnostikované cez ultrazvuk, manželku posielali na potrat, proste takto a dcérka nám síce zomrela, ale ten jeden z tých dvojčiatok, hej, ten najmladší nám zostal. Dúfam, že bude veľkým prínosom alebo aj ten, len takým maličkým prínosom pre našu spoločnosť. A má ambíciu robiť neurochirurgiu. Ja mu držím palce, aby to tak bolo.
Mnohé deti, ktoré sa narodili v poradí možno dvanáste, trináste; ja poviem, my sme mali iba osem. Vnúčat máme takmer raz toľko, hej, to už nás pomaly v tom pléne nikto nedobehne, lebo to tempo ako naberá na obrátkach. Ale ja len chcem poukázať na to, že to narodenie a vôbec to zrodenie je Božím zázrakom. To tak perverzne, koľkokrát to tak zaznieva, však urobím dieťa, urobil som dieťa alebo tak. No, vyrob ho!
Pán kolega Stančík, ty vieš, čo do toho ide, jaké komponenty? Traktor vieme vyrobiť aj mašinu, aj stroj, aj lokomotívu vyrobíme. Ale dieťa nevyrobíš, lebo nevieš, jaká tam ide ruka, jaká noha. A teraz si zober tú skutočnosť. Ja keď som tak počúval tú rozpravu ako predtým a tu sa takto rozplývali a bitka bola, lebo Dopplerova metóda a bijúce srdiečko, jaký stres z toho bude tá budúca matka z toho prežívať, lebo počuje tlkot srdca svojho dieťaťa. No, čo lepšie nie je pre tú matku, jak počuť tlkot svojho, teda srdca dieťaťa?
Dieťa, si to zapamätajte, ženy, ženám to hovorím a môžte ma tuná aj pranierovať, koľko chcete, dieťa, to nie je tvoje telo. To je druhé tvoje ja. Veľakrát je to iná krvná skupina. Vieš si predstaviť takúto skutočnosť? Tuná také drámy a také falošné plače, lebo budeme, tie matky pred potratom budú počuť tlkot srdca. Kto sa pozrie na to dieťa? Že zomrie nie hocijakou smrťou, nie hocijakou smrťou. Dnes je možné vidieť, že čo to je potrat. Čo je potrat v priamom prenose. Každé dieťa – aj to nenarodené dieťa – sa bráni smrti, čo je prirodzené. A keď ja ti najprv odtrhnem hlavu, potom ruku alebo začneme od nohy, ruky a nakoniec hlavu alebo ti ju rozmliaždime a na takú smrť si odsúdený? To je čo za hrubý cynizmus? Nedá sa to inak nazvať ako hrubý cynizmus. A veľakrát to len takto, to zakrývame všelijakými týmito maskami.
Nemám veľa času, veď to na tých 10 minút, ale chcem povedať jednu vec a to si neodpustím, prepáčte. Aj, predkladatelia návrhu zákona, na to, že máte deväťdesiatpäťku, ústavnú väčšinu, ten návrh zákona je veľmi málo ambiciózny. V tom musím súhlasiť s kolegyňou zo SaS-ky, kde to vlastne takto skritizovala, že ten návrh zákona je málo ambiciózny. Ale my ho podporíme aj v tejto podobe, akej je, lebo aj tá najmenšia pomoc alebo keby sme len to jedno dieťatko zachránili, aj to je lepšie, ako je nič. Ale očakávam, a to nie jak Richard Vašečka mi povedal, že on už na septembrovej schôdzi nechce počuť o návrhu zákona na ochranu života. Naopak, ja ti to, Richard, takto rozprávam, pán Vašečka, do konca volebného obdobia stále to tu budeš počúvať.
My máme ambíciu takú, aby sa zrušil interrupčný zákon. A všetko pre to budeme robiť. Všetko pre to budeme robiť; to je nič toto, toto sú všetko len zatiaľ samé kozmetické úpravy; aby tu nevraždili sme deti. My tu plačeme nad migráciou a na druhej strane si neuvedomujeme takúto vec, nám tí ľudia tu chýbajú. Tuná tá migrácia, my nahrádzame ľudí, ktorých sme v Európe tuná vyvraždili aj v našej vlasti. Oni nám, tí ľudia, de facto nám chýbajú. Ekonómovia to vedia, veď sú tie prepočty.
A my veselo sa tvárime, akoby sa nič nestalo. Kto sa o nás bude starať? Psy a mačky, v dôchodku? Pes a mačka nie je takou živou bytosťou, Richard, jak si to povedal, aj keď ste to dali do návrhu zákona. Ja s tým nesúhlasím. Psa a mačku si môžeš kúpiť, predať, naložiť s tým zvieraťom, ako chceš. Je vecou, ktorú môžeš predať. Ale dieťa nemôžeš predať ani človeka. Človek nie je vecou, a preto nepersonifikujme zvieratá a ľudí, ako keby sme ich dávali na jednu úroveň. Nesúhlasím s týmto.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
