Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, pán predseda Kollár, je mi veľkou cťou, že môžem hovoriť, a ste tu prítomný a vediete túto schôdzu pri takej vážnej téme, ako je táto téma. Myslím si, že keď aj niekedy, prepáčte mi to, možno tak zmierlivo budem rozprávať, budem sa snažiť hovoriť pravdivo, hej, a budem stáť na strane tých možno slabších alebo tých, ktorí, ktorí, ktorým naozaj bola spáchaná krivda. Viete, veľakrát možno aj tú tému neuchopíme tak správne a niektoré veci interpretujeme, tuná, možno tuná kolegovi vyčítať, že klamal a podobne. A možno pri niektorých situáciách aj to tak je, ale nemyslím si, že v danom prípade to tak bolo. Ale zas pripúšťam tú skutočnosť, že môžme sa mýliť, a dokonca až tak, že som presvedčený o tej svojej pravde a budem sa jej zastávať, v tom dobrom presvedčení sa budem mýliť.
Režim minulosti ja nebudem schvaľovať, v žiadnom prípade. Nie je to možné. A keď to tu aj padlo v rámci rozpravy a niekoľkokrát, nacizmus a komunizmus, to boli dvaja bratia. To v ’41. napadnutie Nemecka, Sovietskeho zväzu to boli dva totalitné systémy. To nie je dnešné Rusko, to nechcem povedať, ani zďaleka to nie je. Ale v tom čase, v ’41. roku jak jeden systém bol násilnícky a totalitárny, tak aj druhý. Aj nacizmus, aj komunizmus, aj fašizmus. A že sa diali tuná takéto neprávosti a krivdy, to je faktom. Ak by sme chceli zľahčovať zase situáciu tak, že povieme, že je tu len nejakých 700 ľudí mŕtvych, to nemôžme zase robiť, lebo to je cynizmus. Keby len ten totalitný režim, keby bol tu jeden nespravodlivo zabitý, zavraždený alebo nespravodlivo odsúdený a potrestaný, je to veľmi vážna krivda.
Viete, také sladké rečičky tuná takto počúvať, dobre, keď sú to mladší ľudia, prosím. Ale že zabudnime! Ja som to už aj vo faktickej povedal. To je tá najväčšia chyba, čo môže byť. Naopak, my si musíme pamätať. Ale to, že ty si pamätáš, to neznamená, že ty ideš cestou pomsty. Ja takto vyzývam, aby sme išli cestou odpustenia. Tuná tieto mladé dámy predkladajú tento návrh zákona, tiež by som si dovolil vám niečo vytknúť, ale tak to dávam do tých úvodzoviek a to je to, že ten zákon prichádza tu príliš neskoro. Ale to nie je výtka pre vás, hej, ale to je za 30 rokov, po 30 rokoch prichádza zákon až dnes.
Samozrejme, to tak v úvodzovkách ako vytýkam. V podstate ja to vítam, že ten návrh zákona je tuná, ale tak dlho to trvalo a tak sme si to prehadzovali, tie horúce zemiaky, že tento zákona prichádza až po toľkých rokoch. Najväčšou chybou bolo po ’89. roku, že my sme sa s tou minulosťou nevysporiadali. To sa vlečie s nami s celou generáciou a celou Slovenskou republikou, hovorím o nás, teda o Slovenskej republike a o problémoch u nás, ako taká dlhá niť. A tváriť sa, že sa tuná nič nestalo, to nemôže byť. Tak jak tuná zaznelo, tie 50. roky, tie boli strašné. Tu ukázali na vás, si išiel. To bolo kopec, nielen zavraždených ľudí, to, veľakrát to bolo taký rozsudok už dopredu napísaný a si bol na odpis. Ale mnoho ľudí sa dostalo do tak úzkej situácie a do tak zlej situácie aj finančnej, aj tak. Strašne veľa tu bolo aj v tých 50. rokoch a po vojne aj samovrahov. Tí ľudia boli pripravení o všetko, ale nakoniec, ale aj o ľudskú dôstojnosť. My sa tuná nemôžme tváriť, že sa nič nestalo.
Tuná že by sme vykrikovali, že pripravujeme niekoho o starobné dôchodky, že sú to naše staré mamy alebo naši starí otcovia. No, ja, ja som to mal tiež takto na mysli. Naše staré mamy a hovorím, to aj z jednej, aj z druhej strany, nepatrili k tomu systému. Naši starí otcovia, hovorím to aj z otcovej, aj z maminej strany, aj z mamičkinej strany nepatrili k tomu systému, nepatrili k tomu systému. Naopak, môžem povedať, hej, že patrili k tej druhej strane, že boli prenasledovaní. Ale ja tu nebudem nateraz nejaké iskriace alebo červené oči a s nenávisťou, že by som sa díval tuná na kohokoľvek, alebo možno aj, aj do minulosti. Rímske právo hovorí jedno, jedno také príslovie, spravodlivé je dať každému to, čo mu patrí. To nie je čosi, čo sa tu pácha, nejaká krivda alebo čosi nesprávne. Spravodlivé je dať každému, čo mu patrí. A keď tu nezaslúžene my dávame, vyplácame nejaké benefity, lebo hovoríme o benefitoch, my nehovoríme o dôchodkoch, no tak ty nemôžeš mať benefit na... za to, že ty si kolaboroval, prepáčte, že to tak poviem, ale však iný ani terminus technicus nie je, s bývalým režimom a ty dneska ešte zvýhodňovaný.
A, naopak, tí, ktorí boli prenasledovaní, však koľkí zomreli a sa nedožili toho, nedožili sa toho. A nijaké benefity nedostali, nikto, nikto ich nešanoval. Viete, ten systém komunizmu, ktorý tu bol, bola to taká mašinéria, že ktokoľvek sa postavil do, do... proti tomuto systému, tak bo zoťatý, bol zoťatý. Ten, ktorý prežil, tak mal možno väčšie šťastie. Tie 50. roky boli veľmi zložité a veľmi ťažké.
Ale to neboli len tie 50. roky, ale to boli aj tie nasledujúce roky, aj proces normalizácie, ktorý tuná bol, lebo tí ľudia v túžbe za slobodou utekali cez tie hranice. Kolega to tuná takto spomínal, že tie elektrické dráty, ktoré boli na hraniciach, ale ony neboli na východnej hranici, ja to tak doplním, kolegu, však je mladší, to len ako na doplnenie, to boli z tej západnej strany. Chlapci, moji rovesníci, ktorí slúžili tuná v Malackách a v podstate tuná slúžili ako na tej čiare, tak my sme sa na nich pozerali, že to vy máte takú, takú ružovú vojnu. Aj tí, ktorí boli pohraničníci. Ale tá spomenutá pomyselná, tá Šumava a západovojenský okruh, ten bol veľmi tvrdý. A to neboli len tie elektrické drôty, ale systémy nástražné boli nastavené tak, že vystrelila svetlica, pes sa pustil, boli tí ľudia veľakrát naozaj roztrhaní, resp. sa strieľalo ako na tých hraniciach. Naozaj veľmi veľa ľudí, hej, túžiac po slobode, možno tej vysnívanej demokracii, tak utekali na ten Západ.
Prepáčte, tak v tom závere, tak poviem tak, že aj my sme sa možno tak v minulosti, tak neskôr pozerali, aká je tá propaganda, bola tuná veľmi silná, ale na ten Západ vždy som sa aj ja pozeral, hovorím tak za seba, ako mladý človek, s takou možno, takou túžbou, Viedeň bola takmer nedosiahnuteľná pre nás. Viete, ale po tých 30 rokoch a otvorených hraníc, to nechcem, aby sme ich zavreli, to vôbec nie, ale keď sa tak pozerám ako na ten vysnívaný Západ, tak musím konštatovať, že ostáva iba takým snom.
Viete, ja som rád, že žijem na Slovensku. Dneska by som už nikam neutekal ani nikam neušiel a už vôbec nie do západnej Európy, lebo zase na druhej strane ten extrém a prepadávania hodnôt a pošľapávanie hodnôt v dnešnej dobe reálnej je priam katastrofálne, je priam katastrofálne. Mňa až ten Západ až tak nepriťahuje. Ale som rád, že žijeme v Slovenskej republike, aj keď máme tuná veľa nedostatkov, ale aj to, keď možno tak frfleme a veľakrát nadávame, hej, že jak je u nás zle alebo čosi také. Ale to je veľakrát, aj tu Aničke to poviem, to je aj ovocie našich predkov. A to je to, že my sme sa nevysporiadali s tou minulosťou. A treba sa s ňou vysporiadať.
Ja nehovorím, že teraz oko za oko, zub za zub, ale v duchu toho, toho rímskeho práva dať, spravodlivé je dať každému to, čo mu patrí. A ak tieto benefity nepatria, čo nepatria, hej, týmto ľuďom, ty keď si udával, keď si prenasledoval, keď si druhých týral, keď si bol donášačom, a tých donášačov naozaj tu bolo strašne veľa a ešte sú žijúci, mnohí sú žijúci, a ty si mal byť ešte, ty si bol vtedy za to odmeňovaný, lebo si bol zvýhodnený, lebo to boli fleky, poviem to takto, ty si, bežný človek sa nedostal k takejto pracovnej pozícii, takže to boli fleky. A ty teraz keď si prišiel, chudák, v úvodzovkách, chudáčik, do dôchodku tak ty máš stále benefity, lebo ty si ten mal plat možno rádovo troj-päť-šesťnásobne vyšší ako možno nejaký roľník alebo nejaký robotník a tebe sa ten dôchodok odrátaval z iného príjmu. A ešte plus nejaké benefity, že by sme dávali týmto ľuďom. Vnímam to ako nespravodlivú vec, ktorá, žiaľ, za 30 rokov sa tuná neodstránila.
Ale za tých 40, predchádzajúcich 40 rokov, teda 70 rokov dozadu, viete, za tých 40 rokov totality sa nahromadilo toľko problémov a toľko vecí, že to je len čiastočne odškodnené, odškodnenie toho, čo by sme mali urobiť. Alebo to, čo sme už mali urobiť pred 30 rokmi. Ale aspoň, aspoň tí ľudia, ktorí sa toho dožili, aby bolo zadosťučinenie spravodlivosti, a ja tento návrh zákona nielen takto verbálne, ale aj hlasovaním podporím a ďakujem predkladateľom, že ho tu do Národnej rady doniesli, aj keď boli tuná tie verbálne útoky rôzneho charakteru.
Pán predseda, ďakujeme vám aj za vašu láskavosť a trpezlivosť (povedané so smiechom), že to odpípalo.
Kollár, Boris, predseda NR SR
Zhruba tak. (Povedané so smiechom.)
Kuffa, Štefan, poslanec NR SR
Ďakujem pekne.
