8.
Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, zákon o rokovacom poriadku hovorí, že čo má byť predmetom prvého čítania a čo má byť predmetom druhého čítania. Že predmetom prvého čítania je v zásade diskusia alebo rozprava o filozofii zákona a predmetom druhého čítania by mali byť už konkrétne ustanovenia navrhovanej právnej úpravy.
Ja by som sa teda v rámci tohto druhého čítania chcel venovať niektorým z navrhovaných konkrétnych ustanovení tohto vládneho návrhu zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby Covid-19 a v justícii, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákona, čiže v súvislosti so šírením koronavírusu. V tejto súvislosti by som sa chcel najmä venovať článku II, III a IV tohto vládneho návrhu zákona. Teda tým článkom, ktoré novelizujú alebo menia už existujúce iné právne predpisy.
Pokiaľ ide o článok II navrhovaného zákona, teda zákona č. 175/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, navrhuje sa tu doplniť návrh na odvolanie predsedu Súdnej rady, kde môžu podať najmenej piati členovia Súdnej rady, pričom takéhoto predsedu môže odvolať Súdna rada, ak jeho zotrvaním vo funkcii môže byť vážne ohrozená dôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá povesť súdnictva. Teda rozširujú sa tu dôvody na odvolanie predsedu súdnej rady. Avšak treba povedať, že bez akejkoľvek diskusie s odbornou verejnosťou, v zásade s obídením alebo obchádzaním medzirezortného pripomienkového konania, čo je štandardnou súčasťou legislatívneho konania, ak by takýto návrh zákona bol prijímaný v štandardnom legislatívnom procese, teda nie v skrátenom, a vôbec širšej diskusie ako takej. To, čo terajšia koalícia a minulá opozícia najviac kritizovali na vtedajšej koalícii v minulom volebnom období v rámci skrátených konaní, že vlastne sa tým obchádza celý legislatívny proces a možnosť vyjadrenia sa odbornej verejnosti, v tomto prípade stavovských sudcovských organizácií, tak to kritizovala, dnes v zásade robí týmto návrhom to isté. Že nepoznáme vôbec názory sudcovskej samosprávy na takúto právnu úpravu, či už v článku II alebo to isté platí aj o článku III, a bez toho to ideme v skrátenom legislatívnom konaní prijímať a vôbec to nesúvisí nijakým spôsobom so šírením koronavírusu, teda tými inými mimoriadnymi opatreniami, ktoré sú práve v názve tohto, tohto právneho predpisu.
Ja chápem, samozrejme, všetci chápeme potrebu riešenia aj tohto problému v súdnictve, ale naozaj nevidím dôvod to riešiť práve v tomto návrhu a v skrátenom konaní bez odbornej diskusie k tejto veci. Okrem toho vecne treba povedať, že tá formulácia, ešte raz ju zopakujem, môže byť vážne ohrozená dôveryhodnosť súdnictva alebo dobrá povesť súdnictva, je tak široká formulácia, umožňujúca tak široký subjektívny výklad tohto ustanovenia bez jasných pravidiel, že je podľa môjho názoru možnosť vážneho zneužitia takejto formulácie právnej úpravy. Mala by sa jednoznačne vyšpecifikovať, čo sa tým má na mysli a akým spôsobom sa to bude vyhodnocovať. Že to je k tejto prvej časti článkov II a III návrhu zákona.
Pokiaľ ide o článok IV, k článku IV tu už bola veľká diskusia. Aj včera v prvom čítaní aj dnes na ústavnoprávnom výbore. Treba povedať a, prosím vás, treba si to, aby sme si to všetci uvedomili, že hovoríme tu o základných ľudských právach a slobodách, ktoré sú zakotvené v ústave ako výdobytok v zásade Novembra 89.
Ústava, čl. 22, Slovenskej republiky hovorí, že: „Listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú. Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.“ To hovorí ústava. Na to potom nadväzuje zákon o elektronických komunikáciách, ktorý hovorí v § 63, čo je predmetom telekomunikačného tajomstva. Teda to, čo je zakázané ďalej poskytovať tretím osobám, každému, koho sa to týka, ale aj tomu, kto sa s ním dostane do styku čo i len náhodne, hovorí výslovne zákon o elektronických komunikáciách. No a predmetom telekomunikačného tajomstva sú štyri skutočnosti. Je to obsah prenášaných správ, to je pod písm. a) § 63 ods. 1. Pod písm. b) sú súvisiace údaje komunikujúcich strán, ktorými sú telefóne číslo, obchodné meno a sídlo právnickej osoby, alebo obchodné meno a miesto podnikania fyzickej osoby-podnikateľa alebo osobné údaje fyzickej osoby, ktorými sú meno, priezvisko, titul, adresa trvalého pobytu; predmetom telekomunikačného tajomstva nie sú údaje, ktoré sú zverejnené v telefónom zozname. Po c) sú to prevádzkové údaje, ktoré sa vzťahujú na všetku komunikáciu, to znamená, sú to rôzne identifikátory, či už IP adresa, email, čas, dĺžka trvania hovoru, obsah, teda nie obsah, ale, ale množstvo prenesených dát, atď., a lokalizačné údaje, ktoré lokalizujú užívateľa príslušného zariadenia.
Pokiaľ si pozrieme dôvodovú správu k tomuto návrhu zákona, v dôvodovej správe je jasne napísané, že je to na účel včasného identifikovania potenciálnych nositeľov nákazy a zabráneniu jej ďalšieho šírenia. Čiže len tých, ktorí sú potenciálnymi nositeľmi nákazy, a jej ďalšieho šírenia a to vďaka monitorovaniu pohybu a kontaktov už identifikovaných nakazených jedincov a nemusia tak čakať na splnenie si povinnosti zo strany fyzických a právnických osôb podľa § 51, a tak ďalej, zákona o ochrane a podpore rozvoja verejného zdravia. Toto hovorí dôvodová správa, čiže len identifikovaných nakazených osôb. Kdežto právna úprava, ktorá je navrhovaná v návrhu zákona, sa týka všetkých občanov Slovenskej republiky, resp. všetkých, ktorí majú, ktorí majú, sú zapojení do telekomunikačnej siete nejakým spôsobom. A to sa týka nielen, a čo je najdôležitejšie, nielen pôvodcov, resp. zdroja komunikácie, ale aj adresátov komunikácie, teda nielen volajúcich, ale aj volaných účastníkov, keď si to zoberieme na telefonickú prevádzku.
Koronavírus sa nešíri po elektronických komunikačných sieťach, my nepotrebujeme vedieť, kto si s kým volá. My potrebujeme vedieť, ak, tak potrebujeme vedieť, kde osoba konkrétna, ktorá je držiteľom nejakého zariadenia, sa v danom čase nachádza. Okrem toho sa nejedná čisto o telefonickú komunikáciu. Toto ustanovenie je všeobecne v zákone o elektronických komunikáciách a týka sa tak telefonickej komunikácie, ako aj iných druhov elektronických komunikačných sietí a služieb. To znamená, prenosu elektronickou poštou, komunikácie na internete a tak ďalej. A tam už vôbec nevidím dôvod na to zhromažďovať takéto údaje ani o zdroji komunikácie, ani adresátovi, pretože z toho nezistíme lokalizáciu daného užívateľa.
Nechcem špekulovať o zámere tohto návrhu, ale je faktom, že z takto neobmedzene spracovaných údajov sa dajú analyticky sledovať napríklad sociálne väzby medzi ľuďmi, teda kto s kým je kamarát, kto ako často s kým telefonuje, kto ako často si a v akom obsahu resp. rozsahu dát si vymieňajú údaje a podobne. A to údaje teda, ktoré sa ústava a základná listina práv a slobôd snaží chrániť. Inými slovami, aj keď nie on-line, pretože sa hovorí, že sa tieto údaje nebudú spracovávať on-line, ale s časovým oneskorením na základe tohto ustanovenia je možné sledovať všetkých občanov.
Pokiaľ ide o to, čo tu pán spravodajca hovoril z hľadiska spoločnej správy bodu 5, to, čo predkladal na ústavnoprávnom výbore pán poslanec Šeliga, áno tento návrh, návrh pozmeňujúci je určitým zmiernením takéhoto širokého, možnosti takéhoto širokého uplatňovania tohto návrhu zákona. Ale tak isto neeliminuje to, čo som povedal, že je tu možné skúmať sociálne väzby, že nehovoríme len o tom, kto volá alebo kto kde je v konkrétnom čase, pretože z mobilných z telefónov sa aj dá zistiť bez toho, aby niekto, aby niekto volal, že kde sa v danom čase nachádza, ale aby mohol sledovať aj adresáta komunikácie, resp. tieto väzby medzi volaným a volajúcim. Nechápem, prečo sa predkladateľ návrhu zákona tak bráni tomu, aby sa táto právna úprava vzťahovala len na zdroj komunikácie, teda na volajúceho alebo inými slovami teda pôvodcu tejto komunikácie, resp. na zariadenia ako také.
A už len pár postrehov na záver, aby som, aby som nezdržoval. Treba si uvedomiť, že je to v čase, kedy vláda nie je v úplnej legitimácii. Máme tu vládu, ktorá ešte, ktorej ešte nebola vyslovená dôvera Národnou radou, nebolo schválené programové vyhlásenie vlády. V takejto situácii vláda predkladá v skrátenom legislatívnom konaní zásadné zákony, ktoré obmedzujú ľudské práva a slobody. Ďalšou, ďalším takým postrehom je, prečo tento návrh zákona nebol predmetom rokovania výboru pre ľudské práva. V tejto súvislosti je možné aj špekulovať o tom, že prečo doteraz nebol zvolený predseda tohto výboru. No a ešte raz na záver, základné ľudské práva a slobody chránené ústavou by sme mali my, poslanci, resp. nemali by sme my, poslanci, vytvárať zákonný priestor na možnosť zneužitia.
Ja nehovorím, že cieľom týchto alebo účelom a cieľom týchto opatrení súčasnej pani navrhovateľky to je, ale my by sme mali dbať na to, aby sme nevytvárali vôbec žiaden zákonný priestor možnosti zneužitia, či už je to teda cieľom tohto návrhu alebo nie.
Z tohto pohľadu som skončil v rozprave, pán predseda, a chcel by som predložiť pozmeňujúci návrh, ktorý by ste mali mať, resp. je na stránke zverejnený, sme ho dali už včera na organizačný výbor.
Teda pozmeňujúci návrh skupiny poslancov za SMER – SD k vládnemu návrhu zákona o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia dopĺňajú niektoré zákony (tlač 29). Navrhované znenie znie:
1. článok II návrhu zákona sa vypúšťa.
2. článok III návrhu zákona sa vypúšťa.
3. článok IV návrhu zákona sa vypúšťa.
4. článok V návrhu zákona a článok VI návrhu zákona sa prečíslujú ako článok II a článok III návrhu zákona.
Tým som skončil a, pán predseda a pán spravodajca, poprosím, aby sa o bodoch 1, 2 a 3 tohto návrhu hlasovalo osobitne.
Ďakujem pekne za slovo. (Potlesk.)
