Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za vašu reakciu. Určite môžme s veľa vecami súhlasiť a dúfam, že sa teda aj na nich zhodneme, avšak uznáte aj, že je úlohou opozície pýtať sa na to, že odkiaľ budú finančné prostriedky čerpané. Mňa toto špeciálne zaujíma aj v kontexte toho, že minister Susko rušil, zrušil teda dotácie mimovládnemu sektoru a povedal, že časť tých financií sa využije na pomoc obetiam rodovo podmieneného násilia, tak napríklad toto by sme chceli vedieť, že akým spôsobom sa majú tieto, sa majú tieto financie presunúť alebo čo sa s nimi vlastne má stať. Avšak tu som pochopila, že tieto financie našiel pán minister v kase ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, čiže sa nejedná o rovnaké financie. Tak verím tomu, že v rámci tých ministerstiev, tak ako je to momentálne rozkúskované, tak keď sa jednoducho dajú tie financie dokopy, tak, a navýšia sa, pretože to je to, čo tie organizácie potrebujú, tak jednoducho budeme vedieť dostatočne a systémovo tieto bezpečné domy financovať.
Zároveň ma veľmi mrzí, že teda, ideme tu poma... teda to ma veľmi teší, že ideme pomáhať, ale zároveň ma mrzia všetky tie útoky na neziskové organizácie a o jednom z nich budeme hovoriť ešte aj počas tejto schôdze, pretože tu máme zákon o mimovládnych organizáciách, ktoré, ktorý označuje niektoré mimovládne... (reakcia z pléna), nie, nie, ja to nehovorím vám, ale že označuje niektoré mimovládne organizácie za zahraničných agentov, pretože majú financovanie zo zahraničných zdrojov. A vidíme, že aj práve tieto organizácie, o ktorých dnes hovoríme, boli často doslova odkázané na tieto zahraničné zdroje, takže ja si myslím, že rozhodne toto nie je priestor na to, aby sme na tieto organizácie útočili, ale naopak, aby ich štát konečne začal finančne podporovať tak, aby neboli na tie zahraničné zdroje odkázané.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, ja na začiatku by som iba chcela reagovať, na to, čo tu odznelo a síce, že dúfam, že toto nie je len nejaké opatrenie, ktoré má ľuďom a konkrétne teda ženám, ktoré sú obeťami alebo preživšími násilia vrátane toho sexuálneho násilia a v najhorších prípadoch znásilnenia, ukázať, že predsa len pre ne vláda niečo robí a že sme nemuseli mať takú nechutnú diskusiu, aká tu prebehla počas tej novely Trestného zákona iba kvôli tomu, aby sme sa dopracovali k pomoci týmto ženám. Takže verím, že to nie je len akási záplata, ale že to skutočne vychádza z tej vôle pomôcť organizáciám, ktoré týmto ženám pomáhajú, pretože je tu teda konečne politická vôľa.
V tejto rozprave by som sa chcela oprieť hlavne o analýzu organizácií Fenestra a OZ Hana z júna 2023, ktorá je komplexnou správou súčasného stavu ochrany, pomoci a podpory žien zažívajúcich násilie, ale aj o rozhovory, ktoré som absolvovala s organizáciami vrátane teda týchto bezpečných domov.
V správe organizácie hovoria o tom, ako politiky štátu by mali vychádzať z reálnych dát a poznatkov z praxe. Aj preto by som vám chcela tak veľmi v skratke načrtnúť, ako momentálne vyzerá ten prístup k podporným službám. Keď si porovnáme roky 2023 a rok 2012, tak v roku 2012 malo Slovensko deväť špecializovaných poradenských centier a len dva bezpečné ženské domy. Dnes je to 28 poradenských centier, 13 bezpečných ženských domovov a pribudla tiež nonstop národná linka pre ženy zažívajúce násilie. Zlepšilo sa aj geografické zastúpenie týchto služieb, aj keď stále existujú regióny, kde ženy jednoducho nemajú prístup k špecifickej pomoci. Ja konkrétne som z Banskobystrického kraja a ja som sa stretla len s jediným bezpečným domovom, síce, teda s jedinou organizáciou, ktorá pokrýva celé stredné Slovensko. A to je skutočne málo, hlavne keď sa pozrieme na správy generálneho prokurátora, ktorý hovorí, že práve stredné Slovensko, neviem z akého dôvodu, je krajom, kde je najväčší problém s rodovo podmieneným násilím.
Problém, hlavný problém je v absencii kvalitného legislatívneho rámca, ktorý by definoval krízové a dlhodobé podporné služby pre ženy zažívajúce násilie vrátane ich detí, samozrejme, a nastavil aj ich financovanie. Súčasné nastavenie je také, ako som už načrtla veľmi stručne aj v rozprave o SLK, a síce je také, že je založené na tom, že fungovanie a financovanie týchto podporných služieb je čiastočne upravené vo viacerých zákonoch a ich činnosť podlieha udeleniu často aj dvoch-troch a viac akreditácií rôznymi ministerstvami. Teda nemáme jedno ministerstvo, ktoré by bolo kompetentné, jeden zákon, ale tie organizácie musia jednoducho nejakým spôsobom hľadať v tých zákonoch, čo, kde môžu čerpať na ktoré služby sa môžu obrátiť.
Tá správa, ktorú som citovala, hovorí jasne. Finančných mechanizmov je čo do počtu pomerne dostatok, všetky sú však nesystémové, negarantované a neudržateľné. Mimovládne organizácie poskytujúce špecifické podporné služby sa snažia dlhodobo prežiť v chaotickom systéme, kde teda musia takto žonglovať medzi rôznymi formami pomoci. Podmienky financovania pre mimovládne organizácie sú v porovnaní s financovaním štátnych a verejných organizácií diskriminačné. Financovanie je fragmentované a potvrdzuje dlhodobú odkázanosť Slovenska na zahraničných verejných zdrojoch. V dôsledku nedostatočnej štruktúry, výškových limitov a náročnosti dokladovania poskytujú poradenské pracovníčky niektoré služby zadarmo. A ja som sa skutočne, keď som sa rozprávala s týmito organizáciami, tak som videla zväčša ženy teda, ktoré tam pracujú, ktoré sú skutočne odhodlané, avšak už ľudsky jednoducho vyčerpané, pretože pokrývajú často rôzne, alebo teda suplujú rôzne aktivity, ktoré by mal vykonávať štát alebo aspoň dobre financovať, a jednoducho to sa nedeje a musia to robiť vo svojom voľnom čase a práve preto, že sú také oddané tejto oblasti, tak to aj naďalej robia, avšak skutočne cítia vyčerpanie.
Mimovládne organizácie prežívajú vďaka ich schopnosti fungovať v tomto chaotickom systéme a nie vďaka nemu. Všetky finančné mechanizmy sú navzájom doplnkové, chýba základ, ktorý by pokryl náklady na napĺňanie minimálnych štandardov. Nízka absorpčná možnosť čerpania financií nie je spôsobená organizáciami, ale neadekvátne nastavenými podmienkami čerpania. Čiže v nejakej takejto schéme si viete predstaviť, ako fungujú tieto mimovládne organizácie. Čo z toho vyplýva? No, jedným z dôsledkov tohto stavu je, že financovanie špecifických podporných služieb pre ženy je jednoducho roztrieštené a nesystémové. Podľa slov Barbory Holubovej, odborníčky na rodovú rovnosť, sa tak stáva, že až 20 až 60 % času, ktorý by neziskové organizácie mohli, alebo teda mali za normálnych okolností venovať práve tej podpore a práci s osobami, ktoré zažívajú násilie, a ich deťom, musia, naopak, vypĺňať, musia, naopak, venovať vypĺňaniu rôznych reportov alebo projektov a hľadaním financií. A presne to mi potvrdili teda tie organizácie aj počas stretnutí a je skutočne veľmi smutné, že nemajú len teda nedostatočné financovanie, ale sú aj ľudsky poddimenzované a že napríklad v organizácii, kde je sedem zamestnancov alebo zamestnankýň, je jeden človek špeciálne vyčlenený na hľadanie a zabezpečovanie financovania. Namiesto toho by mohli mať takéto organizácie jedného človeka naviac, napríklad detského psychológa. Aj preto by prioritou štátu malo byť priniesť systematické riešenie vrátane vytvorenia jedného komplexného legislatívneho rámca a udržateľného mechanizmu financovania pre špecifické podporné služby. Myslím, že už stačilo takých tých rôznych injekcií, ako sme tu mali aj za minulej vlády, keď sa nejaké financie uvoľnili počas covidu zo špeciálnej rezervy premiéra a toto sa jednoducho nemôže diať, my musíme skutočne nastaviť ten systém tak, aby tieto organizácie nielen prežívali, ale hlavne aby mohli žiť a vykonávať tieto veľmi dôležité služby.
Toto však tento zákon nerobí, a teda neprináša to systémové riešenie, nevytvára jeden, jeden komplexný legislatívny rámec, avšak vnímame ho ako akési provizórne riešenie, kým ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny príde so skutočným a efektívnym zákonom. My v Progresívnom Slovensku sme pripravené pomôcť s jeho tvorbou, nakoľko už máme takýto zákon pripravený. Ja teda nie som členkou sociálneho výboru, ale kolegyňa Petrík mi spomínala, že ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny bude pripravovať takýto návrh zákona spoločne s ministerstvom spravodlivosti a malo by sa tak stať zhruba do roku 2025. Ja dúfam, že by sa možno mohlo nájsť takéto riešenie aj skôr, pretože je skutočne potrebné presne kvôli tomu, čo uvádzate aj v dôvodovej správe k SLK, pretože keď je toto financovanie nedostatočné, teraz konkrétne teda hrozí to, že tieto organizácie prídu o nórske fondy, avšak vieme, že celkovo sú veľmi finančne poddimenzované, tak dôsledkom toho je nedostatočná aj poskytovaná pomoc a tým pádom sa aj naďalej porušujú ľudské práva.
Túto oblasť v našom klube PS nevnímame ako miesto, kde si máme porovnávať farbu politických tričiek, jedná sa o pomoc, ktorá ani tak nie je tak pomocou tým organizáciám, ale hlavne všetkým tým osobám, ktoré sú obeťami a preživšími násilia a musia tieto podporné služby vyhľadať. A tu si myslím, že by mala ísť politika bokom, preto tento zákon, ktorý síce nerieši ten problém vo svojej komplexite, podporíme. Tie organizácie a hlavne všetky tie obete ho, samozrejme, potrebujú.
Zároveň na záver mi dovoľte dodať, že by som si veľmi priala, aby sa rovnako ako sa my veľmi konštruktívne staviame napríklad k tomuto zákonu, rovnako konštruktívne stavala aj koalícia k našim zákonom, napríklad keď navrhujeme nejaké legislatívne riešenia v oblasti rodovo podmieneného násilia, pretože ako aj my teraz dokazujeme tým, že tento zákon podporíme, tak to je skutočne oblasť, kde by sme sa nemali pozerať na to, že z akej politickej strany sme, ale komu ten zákon má pomôcť. A musí pomôcť.
Takže ďakujem veľmi pekne a ako som už povedala, tento zákon podporíme.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené pani poslankyne a páni poslanci, v posledných rokoch sa u nás štát spolieha, čo sa týka financovania podporných služieb najmä teda pre ženy zažívajúce násilie na projekty z tzv. nórskych fondov, alebo teda z Nórskeho finančného mechanizmu a tiež na podporu z európskych fondov a síce z Európskeho sociálneho fondu, a to na projektovom základe. Tieto zdroje napriek tomu, že sa pre mnohé organizácie stali doslova vitálnymi, však nie sú dlhodobo udržateľné a pri ich čerpaní vzniká povinnosť zabezpečiť ich udržateľnosť výsledkov. Štát však doteraz nedokázal nastaviť riadne dostatočné a systémové financovanie týchto podporných služieb. Na to upozorňovali organizácie už niekoľko rokov dlhodobo a snažili sa teda takéto financovanie získať. Žiaľ sa to nepodarilo, pretože vždy chýbala, samozrejme, politická vôľa a panovala tu tá výhovorka, že na to nie sú peniaze. Jednoducho to nebolo prioritou.
Súčasné zákonné mechanizmy finančnej podpory nielenže neumožňujú kontinuálne financovanie, ale skladbou oprávnených a neoprávnených nákladov nepokrývajú nevyhnutné činnosti a prevádzku týchto špecializovaných podporných služieb pre ženy. Dostupnosť a financovanie týchto služieb sa neustále zhoršuje a to napriek tomu, že aj pandémia COVID-19 nám ukázala, ako veľmi dôležité a v akom kritickom stave tieto služby sú. Niektoré organizácie dnes zažívajú doslova existenčné problémy a nájsť alternatívne zdroje je stále náročnejšie. Zároveň povinnosti kladené na tieto ženské špecializované organizácie rastú, avšak za stále menej peňazí.
Ja som nedávno jeden taký bezpečný dom pre ženy, alebo teda osoby zažívajúce násilie navštívila na východnom Slovensku a skutočne mi potvrdili, aké náročné je získať financie a že majú v organizácii doslova jednu osobu napriek tomu, že aj ľudsky sú poddimenzované, jednu osobu, ktorá sa venuje výlučne financovaniu a ktorá sa každý deň snaží zistiť, z akých zdrojov, koľko môžu financovať bežné činnosti tohto bezpečného domova. Pretože áno, ten spôsob financovania je nastavený tak, že sa tam prekrývajú rôzne zdroje, ako som už spomínala, tie európske, ale aj národné. A aj preto by bolo potrebné aby sme konečne prijali zákon, ktorý by takéto financovanie nastavil. Tým zákonom tento nie je, ale o tom sa budeme baviť neskôr, keď prejdeme k meritu, k meritu zákona.
Teraz však oceňujeme, že ministerstvo práce vypočulo volanie organizácií a rozhodlo sa prísť s týmto návrhom. Je o to dôležitejší a urgentnejší, že práve tento rok, ako už spomínal aj pán minister, končia tzv. nórske fondy a táto strata skutočne dôležitého financovania môže mať fatálne následky pre bezpečné domy.
Dôvodová správa k SLK priznáva neexistenciu vhodných podporných schém a tiež časovú náročnosť ich aktivovania a tiež fakt, že organizácie pomáhajúce ľuďom, ktorých sa má zákon týkať, a síce nielen teda bezpečné domy, ale aj humanitárna pomoc, potrebujú skutočne rýchlu pomoc od vlády na prekonanie akútnych problémov. Bez takejto pomoci by všetky osoby, či už teda tie, ktoré spadajú pod tú humanitárnu pomoc, alebo bezpečné domy, o ktorých som hovorila, prišli skutočne o možnosť zabezpečiť základné životné podmienky. Organizácie by viac nedokázali spĺňať tú svoju hlavnú úlohu, a síce pomoc v týchto ťažkých životných situáciách, pri ktorých dochádza k porušovaniu ľudských práv. A ja sa vždy, a teda najmä po tých predchádzajúcich skúsenostiach z SLK bojím, keď vláda v dôvodovej správe uvádza, že dochádza k porušovaniu ľudských práv, ale tentokrát je tá obava skutočne odôvodnená. Pretože, áno, domáce násilie a iné ohrozenie správaním iných fyzických osôb je porušením základných ľudských práv. A práve prevencii domáceho násilia, ako aj pomoci obetiam domáceho násilia sa venujú subjekty, už spomínané bezpečné domy, ktorých nezisková činnosť je podporovaná tým viaczdrojovým a nedostatočným financovaním.
Ako aj dôvodová správa hovorí, v dôsledku končiacej finančnej podpory z nórskeho fondu, ktorá teda končí tento rok, by mohli zariadenia núdzového bývania skutočne prísť o to, o tú najdôležitejšiu časť financovania, a teda už by nemohli poskytovať štandard špecializovaných zariadení, udržať vlastne to, čo bolo doteraz nastavené, a aj preto je nevyhnutné, aby štát zasiahol v tejto oblasti a to prostredníctvom dotácie na podporu rodovej rovnosti, ktorá sa teda poskytuje aj na iné činnosti a aktivity, ale tu je nastavená v tej navrhovanej maximálnej sume 150-tisíc eur v príslušnom rozpočtovom roku. Bez zabezpečenia takejto materiálnej podpory bezpečných ženských domovov a poradenských centier by mohlo dôjsť k ohrozeniu vyššie uvedených základných ľudských práv a slobôd. S tým sa nemožno nestotožniť. Aj preto v Progresívnom Slovensku vítame túto pomocnú ruku podanú organizáciám a hoci sa teda k samotnému návrhu, a síce teda k meritu zákona vyjadríme neskôr, pretože je skutočne potrebné nastaviť iným spôsobom toto dostatočné financovanie, s kolegyňami Petrík a Plavákovou o tom teda budeme neskôr hovoriť. SLK v klube Progresívne Slovensko jednoznačne podporíme, pretože je to veľmi potrebné.
A ešte raz ďakujeme za tú iniciatívu.

vymazať rámček

Ďakujem za slovo a ďakujem aj kolegom a kolegyniam za všetky faktické.
Pán minister, ja vás len chcem ubezpečiť, že keď pán Dostál povedal, že tu nie ste, tak nemyslel tento moment.
Ale keď hovoríme o tých ostatných návrhoch, ktoré sú poslanecké návrhy a vy tu vtedy, samozrejme, nesedíte a chcela by som sa zároveň teda pripojiť k tej výzve, ktorú môj kolega Vančo formuloval, aby ste na ministerstve spravodlivosti sa teraz zamerali práve na túto tému, na túto oblasť a konkrétne, aby sme konečne vyšli skutočne k tým európskym štandardom, čo znamená, že bavme sa o redefinícii znásilnenia, bavme sa o tom odborne v riadnom medzirezortnom pripomienkovom konaní a tak ďalej s ľuďmi, ktorí sa skutočne tejto téme venujú roky.
A možno ani nepoďme tak cestou tých našich susedov, lebo na jednej strane je to akýsi pokrok, samozrejme, v Českej republike, ale predsa len to nie je ideál, pretože oni idú tou cestou, že nie znamená nie, ale redefinícia znásilnenia na báze súhlasu by mala byť práve to, len áno znamená áno. Tak ja verím, že ako minister budete iniciovať takúto zmenu, aby sme sa skutočne priblížili tým prodemokratickým západným krajinám, ktoré už takúto zmenu zaviedli.
A ako sme aj minule tu s pani kolegyňou Kolíkovou mali takú debatu spoločne s poslankyňou z vládnej koalície, tak čo sa týka tých dôkazov, tam nebude o nič ťažšie, ani o nič ľahšie dokazovať, že len áno znamená áno, než napríklad v tej situáciu, ako máme dnes, ako sa dokazuje napríklad hrozba násilia. Alebo akékoľvek iné trestné činy, pri ktorých nie je takéto materiálne dokazovanie možné.
A zároveň keď už teda budeme vykračovať k tým ideálom, tak sa zamyslime aj nad zrušením premlčacích dôb.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán Kalivoda si povzdychol. (Povedané s pobavením.) Že zase, no.
Ja sa už nebudem vracať k tomu, prečo tu dnes sme, ani ku všetkým tým výhovorkám a odôvodneniam, prehadzovaniu zodpovednosti, ani k tomu, že ste to skrátené legislatívne konanie neodôvodnili porušovaním ľudských práv, ako často a radi robíte, ale akousi spoločenskou objednávkou. Budem sa snažiť byť vecná a odborná. Koniec koncov, tak ako s kolegyňami Plavákovou a Števulovou sme vždy v tejto rozprave, v tejto téme boli. A špeciálne sa budem venovať premlčacím dobám pri znásilnení a tiež odôvodneniu toho ich skrátenia.
Vraj, aby to ženy nahlasovali. Lebo vy tu aj naďalej tvrdíte, že zmena, ktorú ste 8. februára schválili, je vlastne správna. Nuž nie je.
A dôkazom je aj to, že tu dnes sme, a že sa toto bude meniť. Ale začnem možno tak trochu netypicky.
Ja vždy, keď vidím starorímsku bohyňu spravodlivosti Justíciu, možno ju tiež máte pred očami, ktorá býva často zobrazená ako žena, ktorá drží váhy, a ktorá má prelepené oči, tak veľmi mi to pripomína práve všetky tie obete a preživšie sexuálneho násilia a nielen, ale aj znásilnenia. Je spravodlivosť slepá? No minimálne voči všetkým tým obetiam a preživším je dozaista. Sexuálne a sexualizované násilie sú v našej spoločnosti všade prítomné a predsa sa jedná o najmenej nahlasované trestné činy. Aj preto sú málo riešené a vyriešené.
A napríklad v krajinách, kde majú skutočné dáta, sa hovorí, že sa jedná o najviac podhodnotený a zavrhovaný trestný čin, ktorý je teda absolútne nenahlasovaný a tiež neriešený. Inak povedané a asi si to ani neuvedomujeme, aká je skutočne tá jeho sila, resp. koľko až prípadov sexuálneho násilia a špeciálne znásilnenia v našej spoločnosti existuje, a to bez toho, aby sme o tom vedeli. Priznám sa, aj ja som si to uvedomila skutočne až pred tými dvomi týždňami po tej nechutnej rozprave, keď sa mi ozvali nielen ženy z môjho skutočne najbližšieho okolia, ale aj desiatky, možno stovky takých, ktoré mi písali na sociálnych sieťach alebo na mail. A hovorili mi to, že sa o tom nikdy nikomu nezverili, a že, samozrejme, to ani nenahlásili. A ja mám pocit, odvtedy som teda nadobudla ten pocit, že už pomaly nepoznám ženu, ktorá by tomuto ohavnému činu nebola vystavená. Ako som už povedala, znásilnenie je podľa dát zo zahraničia, pretože my také dáta nemáme, najnenahlasovanejším trestným činom vôbec.
Teraz zopár dát. FRA v roku 2014 uskutočnila prieskum v Európe, ktorý hovorí o tom, že každá dvadsiata žena sa priznala, že bola znásilnená. Každá dvadsiata žena sa priznala. To znamená, že opäť v skutočnosti je ich oveľa viac, pretože nie každá sa s týmto skutkom chcela aj v tom dotazníku, ktorý bol vypracovaný, priznať, alebo teda zveriť. Každá tretia zažila nejakú formu fyzického a, alebo sexuálneho útoku od dovŕšenia veku 15 rokov. Spomedzi žien v prieskume, ktoré uvádzajú, že boli znásilnené súčasným partnerom, približne 1/3 konštatuje, že ich partner znásilnil šesť alebo viackrát. Znásilnenie v manželstve alebo v akomkoľvek partnerskom a obdobnom vzťahu je realita pre mnohé ženy a veľký počet z nich zažilo viacero incidentov, že nejedná sa o jeden izolovaný čin. Zo žien, ktoré zažili sexuálne násilie zo strany inej osoby ako partnera, takmer desatina uvádza, že na najvážnejšom incidente sa dokonca podieľal viac ako jeden páchateľ.
My však máme aj štatistiky kriminality zo Slovenska a konkrétne od ministerstva vnútra a z nich vyplýva, že polícia Slovenskej republiky za rok 2020 evidovala 93 prípadov znásilnenia. Od roku 2015 sa tieto počty prípadov pohybujú ročne medzi osemdesiatimi a stami prípadmi.
Avšak podľa zverejnených dát sa na Slovensku so sexuálnym násilím stretlo v priebehu svojho života viac ako 100-tisíc žien vo veku 18 až 70 rokov. Ženy najčastejšie zažívali nasledovné formy sexuálneho násilia: znásilnenie; pokus o znásilnenie; súhlas so sexom zo strachu, čo by nasledovalo, ak by nesúhlasili; nútené dotyky na intímnych miestach a iné. Napríklad aj nútenie k pohlavnému styku, fyzické sexuálne obťažovanie alebo nevyžiadané sexuálne návrhy. A ako som už hovorila v rozprave, tieto čísla sú však v skutočnosti oveľa, oveľa vyššie. Pretože väčšina tých obetí a preživších sa s touto traumatizujúcou a bolestnou skúsenosťou nikdy nikomu nezverí.
V skratke, čo sú tie hlavné faktory mlčania? Je to strach. Či už teda z osoby, ktorá čin spáchala, alebo z reakcií tých najbližších ľudí.
Je tam aj spoločenská stigma. A, samozrejme, obete a preživšie majú veľmi nízku dôveru v kompetentné orgány, pretože ich nádej dovolať sa spravodlivosti aj u nás na Slovensku, je hlavne kvôli súčasnej legislatíve, ten § 199 a § 200 Trestného zákona, veľmi nízka, priam mizivá.
A navyše sa, samozrejme, stretávajú s rodovými stereotypmi, obviňovaním a nevhodným prístupom, či už zo strany orgánov činných v trestnom konaní, alebo ďalších profesií, ktoré prichádzajú do styku s týmito osobami.
Toto sú v skratke dôvody a ja ich teraz tak trochu rozvediem.
Prečo teda obete a preživšie znásilnenia svoju skúsenosť nikdy nenahlásia? Nie je to preto, že by na nahlásenie mali príliš veľa času a síce 20 rokov, tak ako to bolo doteraz. Nie je to ani preto, že by si to znásilnenie nevšimli, a tiež nie preto, že im chýba motivácia čin nahlásiť.
Nechýba im ani sila alebo odvaha. Pretože aj to sme tu počuli. Pretože aj vyrovnanie sa s týmto činom bez toho, že by sa človek o tom komukoľvek zveril, alebo že by vyhľadal odbornú alebo inú pomoc, chce silu a odvahu. V odpovedi na túto otázku teda budem kombinovať, či už zistenia od odbornej verejnosti a špeciálne orgánov, ale aj organizácií, ktoré sa téme rodovo podmieneného násilia a pomoci osobám, ktoré ho zažili, venujú roky, a plus aj vlastné skúsenosti z práce s obeťami a preživšími násilia a špeciálne znásilnenia. Viete napríklad, že podľa viktimologických štúdií je priemerná doba, ktorú človek potrebuje, aby sa zveril čo i len kamarátovi a nieto ešte polícii 8 až 15 rokov a vy ste navrhovali skrátiť ju na 10, aby ste vraj motivovali k znásilneniu, k nahláseniu znásilnenia.
Zároveň je pri týchto činoch nezanedbateľná miera recidivizmu. Najmä v prípadoch, keď sa znásilnenia alebo iného sexuálneho násilia dopustia ľudia, ktorým sú zverené deti, ako sú vlastne učitelia, tréneri alebo kňazi. Práve v týchto prípadoch je potrebné vôbec nemať premlčacie doby, alebo mať aspoň dostatočnú premlčaciu dobu, pretože tieto prípady sa ľahšie riešia s odstupom času. A možno to znie tak paradoxne, ale práve tá psychologická reakcia u detí je taká, že keď zažijú traumatizujúcu udalosť, tak spomienky vytesnia. A nie sú absolútne schopné o tom, čo sa stalo, hovoriť. Aj preto je tam veľmi potrebné, aby tá premlčacia doba existovala, aby bola dostatočne dlhá.
Teraz by som sa, by som sa rada zverila s takou osobnou skúsenosťou, keď som pracovala v centre pre obete a preživšie násilia. Pretože raz k nám prišla taká mladá žena, vysokoškoláčka a bola to vlastne moja prvá skúsenosť ako právnej poradkyne s obeťou preživšou znásilnenia. A priznám sa, vtedy ma to totálne vyplo. Pretože ona opisovala svoju skúsenosť, akú má veľké množstvo mladých žien, a síce, že bola na večierku, vysokoškolskom večierku so svojimi spolužiakmi, bolo to u spolužiačky na byte a aj si trochu vypila. A potom sa začala s jedným spolužiakom bozkávať. Potom išli do izby, ale, samozrejme, že stalo sa to, čo ona nechcela a hlavne k čomu nedala súhlas. Dokonca sa aj bránila, ale bránila sa len slovne, pretože vedela, že je silnejší, a že akýkoľvek fyzický odpor by jej aj tak nepomohol. Zároveň sa pri tom veľmi hanbila a nechcela, aby ostatní spolužiaci vedeli, že čo sa v tej izbe deje. Takže bránila sa v podstate, ako mohla, resp. ako v tom momente jej to prišlo vhodné, a ako si myslela, že to možno zastaví. Keď nás navštívila, tak bola piatačka, už vlastne končila vysokú školu a toto všetko sa stalo v prvom ročníku. Nasledovali však roky, počas ktorých trpela nespavosťou, depresiou, dokonca mala anorexiu, pretože toto všetko, tá traumatizujúca udalosť vlastne jej spôsobila takéto ďalšie psychické problémy.
A keď sme sa aj pýtali, že prečo to nenahlásila, tak povedala, že ona vlastne nevedela, že či by mohla, pretože aj jej okolie a konkrétne jej kamošky ju zneisťovali v tom, že či sa skutočne jednalo o znásilnenie, pretože tam nebol vlastne použitý žiadny fyzický nátlak zo strany toho spolužiaka. A že vlastne je to čiastočne aj jej vina, pretože sa s ním nemala bozkávať a pretože s ním nemala ísť do tej izby. A toto všetko ju natoľko zneistilo, že napriek všetkým tým psychickým traumám, ktoré následne mala, tak jednoducho to nešla nahlásiť a vyhľadala odbornú pomoc až, ale môžme povedať zároveň, že už po štyroch rokoch. Pretože tie štyri roky sú skutočne v podstate pomerne krátka doba. A celkovo znásilnenie je tak obrovský útok na intimitu človeka a vyvoláva taký pocit hanby a taký pocit strachu v tej obeti, že jednoducho tá obeť nemá žiadnu potrebu, alebo nemá vôľu zažívať to druhýkrát, keď to bude niekomu rozprávať. Toto je jeden z tých dôvodov, prečo to obete a preživšie nenahlasujú.
Ďalším je, samozrejme, to, že často poznajú páchateľa a je tam veľký strach a nevôľa ublížiť mu. Toto sa deje najmä v partnerských alebo manželských a iných obdobných vzťahoch, a aj preto majú dlhé premlčacie doby v prípade znásilnení svoje opodstatnenie. Mnohé ženy majú skutočne vážne dôvody na to, aby znásilnenie nenahlásili hneď. Môže to byť napr. aj preto, že žijú stále s tým násilníkom v jednej domácnosti alebo teda vo vzťahu. Majú napríklad deti. A je bezpečnejšie pre ne vôbec o tom nehovoriť a už vôbec nie vyhľadať pomoc a, samozrejme, ísť na políciu. Toto sú príklady napr. tých manželiek alebo partneriek. Špeciálne v domácnostiach s deťmi, kde napr. sa muž vyhráža, že zobudí deti, ktoré spia vo vedľajšej miestnosti, pokiaľ nedojde k pohlavnému styku, ktorý, ktorý on vyžaduje. Zároveň sa tieto osoby veľmi často boja, že to násilie sa bude ešte stupňovať, a že napr. zasiahne aj tie deti. Zároveň, samozrejme, majú pocit, že špeciálne v týchto rodinných, manželských, iných vzťahoch, by im aj tak nikto neveril. A že aj to, čo by sa inokedy považovalo za znásilnenie, tak napr. v manželstve je to tzv. manželská povinnosť.
Ďalším dôvodom je, samozrejme, nedôvera voči orgánom činným v trestnom konaní, neefektívnosť súdneho procesu, druhotná viktimizácia počas toho procesu a, samozrejme, naša zastaralá legislatíva. Ale k tomu sa ešte vrátim. Zároveň vás chcem poprosiť, čo sa týka týchto dôvodov, že prečo vlastne ženy nenahlasujú znásilnenie, aby ste si prečítali článok, ktorý vyšiel v SME 15. februára a ktorého názov je 19 svedectiev o sexuálnom násilí, namiesto pomoci nám poslanci napľuli do tváre. Tento článok vydala Barbora Plavalová a devätnásť žien v ňom opisuje svoje konkrétne skúsenosti, ktoré len potvrdzujú všetky tieto rôzne dôvody a uvidíte, že z tých 19 svedectiev len veľmi, veľmi málo sa obrátilo na políciu. A určite vám to odporúčam, dávam vám do pozornosti tento článok.
No mne pri ňom tiekli slzy a myslím si, že by to mohlo nejaké emócie možno vyvolať aj vo vás.
Nová štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Katarína Roskoványi vyhlásila, že schvaľovanie trestných kódexov sprevádza nie odborná, ale výsostne politická diskusia, v rámci ktorej sa narába predovšetkým s emóciami na úkor faktov. Nuž, mohla by som opäť pripomenúť, že my sme práve po tej odbornej diskusii volali. To sa, žiaľ, nestalo. A že keby vláda išla do týchto veľmi dôležitých zmien v Trestnom zákone cez riadne legislatívne konanie s medzirezortným pripomienkovým konaním, tak že by práve tam bol vytvorený priestor na tú odbornú diskusiu.
To sa, žiaľ, nestalo. A ja sa nechcem venovať tomu, že pred tým pani Roskoványi pôsobila na generálnej prokuratúre a že Marián Kočner o nej písal v Threeme, že ju tam má na 100 % podchytenú, a teda neviem, aké sú jej odborné skúsenosti z tejto konkrétne oblasti, z oblasti násilia, avšak rovnako ako všetci jej kolegovia z ministerstva, z vlády tvrdí, že na diskusiu o tejto novele bol dostatočný priestor. Vraj veď návrh bol schválený vládou 6. decembra 2023 a následne prerokovaný a schválený Národnou radou 8. februára, čo sú vyše dva mesiace, počas ktorých mohla opozícia predkladať zmysluplné pozmeňujúce návrhy k tejto problematike. Konkrétne mala, samozrejme, na mysli skrátenie premlčacích dôb pri znásilnení.
Nuž, možno keby sme o tom vedeli, že plánujete aj takúto zmenu, tak sme sa o nej mohli baviť. Avšak to sa nestalo a žiadna diskusia k tomuto neprebehla a budem sa opakovať, ale keď si to naša kolegyňa poslankyňa Števulová všimla, tak ešte stále bol dostatočný priestor na to, aby ste to opravili. Ale o žiadnej diskusii sa v tomto prípade hovoriť nedá. Nebudem teda opakovať ani to, koho to bola zodpovednosť, a či a ako sa o tejto téme diskutovalo.
No nediskutovalo. Pani štátna tajomníčka tiež dodala, že samotná premlčacia lehota nemá vplyv na objasnenie trestného činu a odhalenie páchateľa. Najdôležitejšie je, aby obete nahlasovali takúto trestnú činnosť čo najskôr. Nuž toto tvrdenie za mňa len potvrdzuje to, čo som pred chvíľou povedala, a síce, že pani štátna tajomníčka očividne nemá potrebné skúsenosti a odbornosť práve v téme sexuálneho a sexualizovaného násilia alebo vôbec rodovo podmieneného násilia. Pretože toto je opäť len výhovorka, navyše ničím nepodložená. A ešte sa k tomu dostanem, že čo má skutočný vplyv na objasňovanie týchto trestných činov. Vy ste vaše tvrdenie, vtedy keď ste zavádzali túto, túto zmenu, alebo chceli ste ju odôvodniť, podložili tabuľkou, ktorá bola zverejnená na sociálnych sieťach strany SMER, kde sa vlastne porovnávali iné krajiny alebo teda tie premlčacie doby v iných krajinách.
A s kolegyňami Števulovou a Plavákovou sme si dali tú prácu a všetky tie doby sme si vyhľadali v zákonoch, v ich originálnom znení. Či už teda v nemeckom, rakúskom, maďarskom, alebo v ďalších trestných zákonoch a čuduj sa svete, tie čísla z tej tabuľky absolútne nesedeli. Napríklad ak v Česku páchateľ násilím alebo pod hrozbou násilia, či inej ťažkej ujmy donúti obeť k pohlavnému styku, hrozí mu 6 mesiacov až 5 rokov väzenia a premlčacia doba je 10 rokov. Pohlavný styk však podľa českého zákona v tomto prípade nezahrňuje súlož. A práve súlož je to, na čom stavia definíciu znásilnenia náš Trestný zákon. Čiže porovnávame neporovnateľné.
Ak páchateľ násilím alebo pod hrozbou násilia s obeťou súloží, a to je teda tá istá definícia, tá istá skutková podstata, ako tá, ktorú obsahuje náš Trestný zákon, alebo je obeťou dieťa, alebo pri tom použije zbraň, maximálna trestná sadzba je 10 rokov, nie 5 a navyšuje sa aj premlčacia doba. A teda za to, čo náš Trestný zákon považuje za znásilnenie, teda súlož, je v Českej republike premlčacia doba 15 a nie 10 rokov, ako uvádzala tá vaša tabuľka, ako ste navrhovali. V Česku navyše pred pár dňami schválili novelu Trestného zákona, ktorá sprísňuje definíciu znásilnenia a tiež upravuje doby, či už teda premlčacie, alebo, alebo aj trestnú sadzbu. A hlavne Česká republika sa začína približovať k tej modernej európskej definícii znásilnenia, ktorá by mala byť založená práve na absencii súhlasu.
Budem ale pokračovať v tej tabuľke.
Nemecko. Podľa tabuľky, ktorú SMER zverejnil na sociálnych sieťach, je v Nemecku premlčacia doba 10 rokov.
To však platí len pri menej závažných prípadoch sexuálneho násilia. Pri znásilnení, tak ako je definované u nás, je premlčacia doba 20 rokov. Premlčacie doby sa podľa § 78 Trestného zákonníka odvíjajú od trestnej sadzby.
A v prípade zločinov, za ktoré hrozí od 5 do 10 rokov, je premlčacia doba 10 rokov a za zločiny s maximálnou sadzbou viac ako 10 rokov je premlčacia doba 20 rokov. Maximálna doba odňatia slobody na dobu určitú je v Nemecku 15 rokov, pri niektorých trestných činoch súdy môžu udeliť aj doživotie. A teda premlčacia doba v prípadoch sexuálneho násilia navyše začína plynúť až po tom, čo obeť dovŕši 30 rokov, bez ohľadu na jej vek v čase spáchania trestného činu. A ak bola osoba znásilnená, keď mala 20 rokov, tak skutok bude premlčaný až vtedy, keď bude mať 50 rokov. Ak obeť na následky znásilnenia zomrie, aj nedopatrením, tak premlčacia doba je 30 rokov a trestná sadzba minimálne 10 rokov až doživotie.
Tak ja by som sa teda rada opýtala, že ako ste to vtedy porovnávali, keď ste sa snažili toto skrátenie premlčacej doby odôvodniť. Pretože my nemôžme robiť komparáciu a nemôžme sa akože inšpirovať v iných krajinách tak, že si vezmem názov trestného činu, v tomto prípade znásilnenie a pozriem si v prvom odseku výšku trestnej sadzby a potom odôvodním premlčacie doby. To sa tak jednoducho nerobí. Treba to urobiť tak, že prihliadame na príslušné trestnoprávne normy v tom ktorom štáte a, samozrejme, aj ich vývoj a hlavne teda trestné sadzby, ktoré konkrétne sa viažu na dané skutkové podstaty. Napríklad tu už spomínané Nemecko nemá zastaralú definíciu znásilnenia tak ako my. U nich je definícia znásilnenia založená na absencii vôle. A to, ako znásilnenie chápe náš právny poriadok, je v tom nemeckom až v šiestom odseku z deviatich, a teda ide o tzv. kvalifikovanú skutkovú podstatu.
Keď je použité násilie alebo hrozba násilia. No a teda tento príklad z Nemecka, ktorý teda vôbec nesedí v tej tabuľke SMER-u je len jedným z prípadov a mohla by som ešte ďalej čítať teda aj Maďarsko, Rakúsko a ďalej. Avšak budem šetriť čas aj, aj pre kolegyne.
Samozrejme, tie rozdiely v zákonoch členských krajín začínajú už pri samotnej definícii znásilnenia. A ako tu bolo včera povedané aj pánom ministrom spravodlivosti, tie premlčacie doby v podstate nieže nie sú až tak dôležité, ale nie sú to najdôležitejšie, o čom by sme sa mali baviť.
Tak áno, bavme sa o redefinícii znásilnenia. My konkrétne v Progresívnom Slovensku sa snažíme o nej baviť už od roku 2021, keď sme predložili prvý návrh, vtedy prostredníctvom nášho jediného poslanca Tomáša Valášeka, na redefiníciu znásilnenia na základe absencie súhlasu. A už som vám tu spomínala, ako vtedy veľmi nechutne prebiehala tá rozprava, avšak teraz v tomto novom zložení sme možno mali väčšiu nádej, že by sme sa opäť mohli o tejto téme baviť a priblížiť sa tým európskym štandardom, o ktorých tak veľmi radi hovoríte. Aj preto sme predložili pozmeňovací návrh k novele Trestného zákona, ktorý ste, samozrejme, zamietli.
Bol tu však aj návrh pani poslankyne Kolíkovej, ktorá túto redefiníciu predstavovala ešte ako ministerka spravodlivosti, ale teda podala ju aj teraz opäť ako poslanecký návrh. A o ňom sme hlasovali včera, k tomu sa ešte vrátim. Ale ja v podstate chápem, že nechcete hlasovať za naše návrhy, pretože taká je vaša dohoda, že sa zdržujete pri všetkom a nič z opozície nepodporíte, hoci sú to najsamlepšie návrhy.
Ale tak by som vás chcela aspoň poprosiť, že keď už za ne nehlasujete, tak ich aspoň preberte. Pretože vráti sa k tomu určite kolegyňa Plaváková, my sme vám v oblasti rodovo podmieneného násilia predstavili hneď niekoľko pozmeňovacích návrhov. Taktiež sme mali aj náš legislatívny návrh o domácom násilí. Keď už nechcete za ne hlasovať, tak skutočne stačí ich skopírovať. Sú to veci, ktoré boli diskutované aj s odbornou verejnosťou, a teda hlavne s entitami, ktoré sa dlhodobo venujú práve rodovo podmienenému násiliu a môžme ich okamžite implementovať. A vravím, nebudeme vám to mať za zlé, ak ich iba skopírujete, však v tom niektorí ľudia v tomto pléne majú celkom dobré skúsenosti.
Čo sa týka tej definície znásilnenia. V legislatíve členských krajín Európskej únie je teda v niektorých štátoch ešte stále založené na predpoklade násilia, vyhrážok, alebo nemožnosti obetí znásilnenia ubrániť sa. A pritom je už teraz vedecky dokázané, sú na to dáta, sú proste nové vedecké poznatky o tom, že ako obete v prípade znásilnenia reagujú. A práve na základe týchto vedeckých poznatkov už mnohé štáty pristúpili k redefinícii znásilnenia.
Pretože zakladať túto definíciu iba na tom, že bolo použité násilie alebo hrozba násilia, je skutočne nedostatočné.
A zaujímavé je, že táto zastaralá definícia znásilnenia prevláda v krajinách, ktoré doposiaľ neratifikovali Istanbulský dohovor. Vrátane teda Slovenska. Podobne je to ešte v Bulharsku, vravím, Česká republika sa pomaly začína hýbať tým správnym smerom, samozrejme, Maďarsko, Lotyšsko, Litva. A potom sú aj také krajiny, ktoré síce Istanbulský dohovor prijali, avšak zatiaľ neupravili svoju definíciu. Je medzi nimi napríklad Estónsko, Taliansko alebo Poľsko. Nedávno však Európsky parlament a Rada sa dohodli na texte novej smernice o prevencii a boji s násilím na ženách a špeciálne domácim násilím a v tejto smernici sa uvádza, že členské štáty prijmú opatrenia potrebné na stanovenie premlčacej lehoty pre trestné činy uvedené v článku 5 v trvaní najmenej 20 rokov od spáchania trestného činu. Ten článok 5, na ktorý toto odkazuje, sa týka aj znásilnenia.
Veľa sa tu hovorilo o tom, alebo bola to teda za mňa skôr výhovorka, že musíme motivovať ženy k tomu, aby tento čin čo najskôr ohlásili, pretože vtedy je najväčšia pravdepodobnosť, že sa ten čin objasní. Nuž to vôbec nie je o tom, že či sa to nahlási vtedy, alebo sa to nahlási o niekoľko rokov, niekoľko desiatok rokov po. Dôležité je, ako to znásilnenie definujeme. A práve tá naša zastaralá definícia znásilnenia spôsobuje, že v obrovskom množstve prípadov jednoducho nedôjde k objasneniu. Hovorím, to nemá nič s premlčacou dobou. Pretože tie dôkazy sú často minimálne, či už deň po, alebo 10 rokov po. Tam skutočne nejde o to. Tam ide hlavne o to, ako máme definované to znásilnenie.
A vravím, od roku 2021 sme prišli, a teda prichádzame aj naďalej s tým návrhom na redefiníciu znásilnenia, pretože toto je práve to, čo by pomohlo obetiam a preživším znásilnenia, a čo by pomohlo aj orgánom činným v trestnom konaní práve, čo sa týka toho objasnenia. A povedzte mi, ako ste včera hlasovali? SNS zdržalo, SMER sa zdržal, HLAS sa taktiež zdržal. Je to veľmi smutné, pretože práve takýmto návrhom sme sa mohli pohnúť smerom k tým európskym štandardom, na ktoré sa často odvolávate.
Povedala som to včera, poviem to aj dnes. Nepremlčali ste nás. Pretože schválenie tejto úpravy dnes považujem za naše víťazstvo, pretože od začiatku sme vás k tomu vyzývali a dnes vrátime tie premlčacie doby aspoň na takú úroveň, na akej boli pred zmenou, ktorou ste schválili 8. februára. A keď hovorím naše víťazstvo, tak nemyslím iba nás tri s kolegyňou Števulovou a Plavákovou, ale hlavne víťazstvo všetkých žien, obetí a preživších tohto ohavného činu.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predseda, a ďakujem aj za vaše vyjadrenie, pán minister. Ja skúsim tak neemotívne, aby som nebola obvinená z toho, že robím prezidentskú kampaň, ale teda povedali ste, že ide nám o vec a o žiadne politikárčenie, nuž práve preto kolegyňa Števulová išla, keď na to prišla, priamo za vami, namiesto toho, aby vytĺkala nejaké politické body niekde v médiách alebo v statusoch po facebooku a podobne, ale vy ste to vtedy mohli zmeniť bez akéhokoľvek politikárčenia. Takže neobviňujte nás z toho, že tu politikárčime na tejto téme, pretože mali ste jednoducho aj čas, aj priestor na to, aby ste urobili. Povedali ste teraz, že podstata je inde, je jedno, či premlčacia doba je desať, pätnásť alebo dvadsať rokov, pretože k tomu objasneniu je treba, čo najrýchlejšie reagovať, keď sú ešte dôkazy a tak. No do toho, že či budú ženy nahlasovať tieto prípady, spadá vlastne iks faktorov, ktoré tým, že skrátite premlčaciu dobu, jednoducho neovplyvníte a to, že vedia, kto je páchateľ, tak neznamená, že môžu alebo chcú v tom veľmi krátkom čase reagovať. Čiže opäť raz, akože ja nechápem, že prečo, prečo takto odôvodňujete celú tú zmenu a stále mi ani nie je jasné, či to bola chyba, alebo či to bolo naschvál, lebo opäť raz tu ste sa postavili za tú zmenu, napriek teda tomu, že ju idete opäť meniť. A ja by som vás chcela poprosiť o tie odborné podklady, na základe ktorých hovoríte, že teda tieto premlčacie doby, skrátenie premlčacích dôb na desať rokov je niečo, čo teda odborná verejnosť tiež pretláča.
A podstatné, povedali ste, že podstata je inde, nuž napr. v redefinícii znásilnenia, na tom sa dúfam zhodneme, že ten súčasný zákon je zle napísaný, a tak by som sa chcela opýtať, ako dnes hlasovala koalícia pri tom návrhu na redefiníciu znásilnenia. Nuž.

Ďakujem za slovo, pán predseda, a ďakujem aj za všetkým kolegyniam a kolegovi za ich faktické poznámky.
Ja by som sa tiež chcela vrátiť k tomu bodu, ktorý spomínal aj pán poslanec Grendel, a síce, že ako naša kolegyňa Zuzana Števulová upozornila ministra Suska, opakujem, bolo to 48 hodín pred. Čiže už aj to bol dostatočný čas na to, aby vláda prišla alebo teda spravodajca, alebo ktokoľvek z koalície, aby prišli s pozmeňovacím návrhom. A dnes tu z úst pána ministra odznelo, že 8. februára vraj už nebolo možné prijať túto, túto zmenu. Nuž 8. februára nie, ale mali ste na to dostatočný časový predstih, plus teda ako teda aj pán kolega teraz hovoril, tak aj v rámci potom toho, toho sledu ste takisto mohli hocikedy prísť, veď vy ste navrhovateľ, mohli ste to opraviť a vlastne aj potom po tom hlasovaní, keď my sme vám doniesli tú kompletne pripravenú novelu, teda skrátené legislatívne konanie, celý ten balík, tak vy ste viac ako týždeň čakali s tým, že kedy prídete s vlastným materiálom a ešte aj ten vlastný materiál odôvodňujete takým spôsobom, že sa v ňom nachádza teda niekoľko nezrovnalostí, ktoré sme tu už spomínali a ktorý v skutočnosti neodôvodňuje tú zmenu. Práve naopak. Vy na tej vašej zmene nástojíte, ale hovoríte, že tu je nejaká spoločenská objednávka, tak vlastne predsa len nejakú vec tam, tam chcete zmeniť. Toto celé je absolútne šialené.

Ďakujem za slovo, pán predseda.
Ja by som na začiatok chcela pripomenúť ten kontext, v akom je predkladané toto skrátené legislatívne konanie. A síce, že viac ako mesiac sme sa tu bavili, ak sa to dá teda nazvať debatou, lebo bol to len monológ zo strany opozície, o jednej z najväčších noviel Trestného zákona, aké vôbec Národná rada mala kedy možnosť prijať. Táto novela bola predstavená v skrátenom legislatívnom konaní bez akejkoľvek diskusie či už na európskej, ale aj na národnej úrovni vrátane odbornej diskusie, ktorá jej mala, samozrejme, predchádzať. Ako sme tu ikskrát povedali, táto novela mala ísť riadnym legislatívnym konaním a jej súčasťou teda malo byť aj medzirezortné pripomienkové konanie tak, aby sa k nej mohli vyjadriť odborníci, odborníčky a vôbec široká verejnosť. To sa však nestalo. A prvým z takých dôsledkov je práve to, o čom sa tu budeme baviť aj dnes, pretože práve to, ako bola táto novela ušitá horúcou ihlou pre niektorých ľudí, spôsobilo, že sa v nej nachádza napríklad táto, táto toxická vec, táto úprava a možno aj mnohé ďalšie, ktoré sme si zatiaľ možno ani nevšimli.
Vrátim sa teda k tomu skráteniu premlčacích dôb pri znásilnení na 10 rokov, ktoré táto novela bez diskusie zaviedla. Kolegyňa Števulová prišla na túto úpravu takmer 48 hodín predtým, než mala byť táto novela schvaľovaná. Išla s týmto problémom za tu sediacim ministrom spravodlivosti, aby sa ho teda opýtala, že či o tom vie a či je, či je stotožnený s tým, že táto novela obsahuje aj úpravu premlčacích dôb pri znásilnení, hoci teda celý čas tu vláda a koalícia argumentovali tým, že túto novelu potrebujeme kvôli drakonickým trestom pri ekonomickej trestnej činnosti a vôbec približovania sa k nejakým európskym štandardom a podobne. Nikdy nebola reč o tom, že sa ideme dotknúť aj týchto násilných trestných činov a konkrétne znásilnenia. Ale teda minister Susko túto informáciu mal v dostatočnom časovom predstihu na to, aby v jednom z pozmeňovacích návrhov Tibora Gašpara upravili aj tento paragraf, ktorý teda spôsobil tento obrovský, obrovský problém. Nestalo sa tak, 48 hodín pred hlasovaním v pozmeňovacom návrhu Tibora Gašpara sa táto zmena neobjavila. Navyše potom sa teda strhla veľmi nechutná rozprava, škoda, že tu už nemáme kolegov, ktorí, ktorí na nej participovali, a potom napriek tým varovaniam, ktoré teda išli či už z opozičných radov, ale aj od odbornej verejnosti a vôbec od verejnosti ako takej, napriek tomu koalícia túto novelu schválila. Schválila ju s vedomím, že sa v nej nachádza aj skrátenie premlčacích dôb pri znásilnení. To je veľmi smutné, tragické, ale to, čo prišlo potom, bolo podľa mňa ešte smutnejšie a tragickejšie, a dokonca by som to nazvala aj slabošské. Pretože sa začali vyhovárať, a ešte aj to by som pochopila, ale odôvodňovať túto zmenu, tak to už bol skutočne iba klinec po hlavičke celej tejto nechutnej debate.
Čo sa týka toho odôvodňovania. Vraj takéto skrátenie má pomôcť, má motivovať ženy k nahlasovaniu týchto ohavných činov. Myslím si, že ženy vám dali dostatočnú odpoveď na to, čo si o tom myslia a celkovo verejnosť sa jednoznačne postavila, vrátane teda tej odbornej verejnosti, proti takejto úprave, ktorú neviem, na základe čoho ste dali do trestnej novely. Mysleli sme, že to bola akási chyba, potom keď začali prichádzať tie odôvodenia, tak sa začalo javiť, že ste to tam možno dali aj naschvál a opäť teda bez akejkoľvek odbornej diskusie. Neviem, potvrdené to nemáme, avšak je jednoznačne preukázané práve tými skúsenosťami a odbornosťou ľudí, ktorí sa dlhodobo venujú téme rodovo podmieneného násilia a pracujú aj s obeťami a preživšími znásilnenia, že skrátenie premlčacích dôb v nijakom prípade ženy nemotivuje k nahlasovaniu znásilnení. Napriek tomu ste teda pokračovali v tomto odôvodnení. Na hodine otázok pred viac ako týždňom nám tu dokonca generálny prokurátor povedal, že aj z jeho skúseností a odbornosti vyplýva, že skracovanie premlčacích dôb nemá žiadny vplyv na počet nahlasovaní.
Toľko k tým odôvodneniam. Potom prišli výhovorky, vraj si to opozícia mala všimnúť skôr. No nie, my v opozícii tu jednoducho nie sme na to, aby sme kontrolovali každý váš milimeter novely a myslím si, že aj to, že si to kolegyňa Števulová všimla a že vás na to včas upozornila, len dokazovalo našu dobrú vôľu v tejto téme, a to, že sme nechceli politizovať, pretože keby chcela, tak uteká rovno s tým do médií, ale nie, ona to povedala ministrovi Suskovi nato, aby mal ešte čas opraviť to v jednom z pozmeňovacích návrhov. Takže takéto nejaké vyhováranie sa a prehadzovanie zodpovednosti na opozíciu je opäť raz len slabošské a dokazuje to, že sami ste vlastne nevedeli, čo v tom zákone máte, alebo ak ste vedeli, možno to bol len veľmi úzky okruh ľudí, ktorí to tam chceli, a zvyšok koalície aj podľa slov jedného z koaličných poslancov, ktorý to povedal v debatách ten víkend po hlasovaní, väčšina z vás nemala skutočne vedomosť o tom, čo touto novelou zavádzate. Takže vyhovárať sa na opozíciu, vravím, veľmi slabošské, bola to vaša zodpovednosť a vy ste mali možnosť opraviť to, kým bol čas, pozmeňovacím návrhom.
Potom ste sa začali vyhovárať na prezidentku. Vraj momentálne má v rukách celú novelu prezidentka a môže ju sem vrátiť a dokonca ju tu vláda vyzývala k tomu, aby, aby novelu nepodpísala a aby ju aj kvôli tomu, aby následne mohla Národná rada opraviť tento vraj omyl, poslala naspäť sem do pléna. Opäť výhovorky. Nebola to zodpovednosť pani prezidentky. Čisto vaša, vy ste mohli konať.
A aby to teda nestačilo, tak my sme vám spoločne s kolegyňami Števulovou a Plavákovou tesne po tom hlasovaní na úrad vlády doniesli pripravený, kompletne pripravený materiál na skrátené legislatívne konanie, ktorý obsahoval od odôvodnenia skráteného legislatívneho konania až po paragrafové znenie, sprievodný list, proste všetko, čo vláda potrebovala k tomu, aby okamžite mohla konať. Nie, vy ste pokračovali vo výhovorkách a v odôvodňovaní neodôvodniteľného. Trvalo vám viac ako týždeň, aby ste prišli s týmto vaším vlastným materiálom, ktorý tu dnes predkladáte, a ja by som sa vás aj z tohto miesta chcela opýtať, či sa nehanbíte ho predkladať takto, ako ho predkladáte. Áno, zhodneme sa na tom, že tú chybu, vašu chybu, alebo akokoľvek to nazvime, neviem teda, čo to bolo, treba napraviť. Či ste to spravili naschvál alebo nie, jednoducho je povinnosťou tejto Národnej rady, opakujem nie opozície, nie prezidentky, tejto Národnej rady opraviť to, čo ste vy vláda a koalícia pokazili. A jedinou možnosťou je skrátené legislatívne konanie.
Ja teraz prečítam odôvodnenie skráteného legislatívneho konania. Naliehavosť prijatia návrhu zákona v skrátenom legislatívnom konaní vyplýva z nevyhnutnosti prijať legislatívne opatrenia v oblasti trestného práva týkajúce sa úpravy premlčacej doby v trvaní 20 rokov pri násilných trestných činoch, úkladnej vraždy, vraždy, zabitia, ublíženia na zdraví, obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia a sexuálneho zneužívania, ktoré najzávažnejším spôsobom zasahujú do práva na život, právo na osobnú slobodu a alebo dôstojnosť. Keďže premlčacia doba pri týchto trestných činoch sa vládnou novelou zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, ktorá bola predmetom skráteného legislatívneho konania Národnej rady Slovenskej republiky (tlač 106), skrátila, čo by malo nezvratné nepriaznivé následky na veľké množstvo trestných činov a na právo obetí na spravodlivé súdne konanie, je potrebné schváliť predkladanú úpravu, ktorá tomuto nepriaznivému následku predíde. Podľa § 89 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov sa navrhuje, aby vzhľadom na to, že môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a aj k ohrozeniu bezpečnosti štátu, Národná rada Slovenskej republiky schválila vládny návrh zákona v skrátenom legislatívnom konaní.
Nuž, znie vám to dobre? No takto to totižto malo znieť, to odôvodnenie skráteného konania. Toto v ňom malo byť, stačilo spraviť copy paste. Čo ste namiesto toho urobili vy? Prečítam váš návrh na skrátené legislatívne konanie.
Súčasnú úpravu dĺžky premlčacej doby považuje vláda Slovenskej republiky vo všeobecnosti za správnu. Čiže považuje to za správne, napriek tomu idete niečo meniť. V súčasnosti sa však ustanovenie o premlčaní trestného stíhania § 87 vzťahuje na všetky trestné činy uvedené v Trestnom zákone s výnimkou trestných činov, ktoré sa nepremlčia za žiadnych okolností. Hlavným cieľom návrhu je ustanoviť dĺžku premlčacej doby v závislosti od druhu trestného činu a výmeru trestu odňatia slobody ustanovenej pre trestné činy proti životu a zdraviu, trestné činy proti slobode a ľudskej dôstojnosti, trestné činy proti rodine a mládeži a trestné činy proti iným právam a slobodám osobitnej časti Trestného zákona.
Pokračujem, naliehavosť prijatia návrhu zákona v skrátenom legislatívnom konaní vyplýva predovšetkým z nevyhnutnosti zachovať a zabezpečiť dĺžku premlčacej doby pre trestné činy prvej, druhej, tretej a deviatej hlavy osobitnej časti Trestného zákona. Nuž, toto ste snáď vedeli aj predtým. Dôvodom je vraj spoločenská objednávka na stanovenie osobitnej úpravy premlčacej doby pri týchto vybraných trestných činoch tak, aby dĺžka premlčacej doby trestných činov proti najdôležitejším spoločenským záujmom, najmä život, zdravie, ľudská dôstojnosť, bola dlhšia v porovnaní s dĺžkou premlčacej doby trestných činov smerujúcich proti menej dôležitým spoločenským záujmom, ako je majetok. Nuž, ja v tomto by som mohla rozporovať, že pre vás je predsa len najdôležitejším spoločenským záujmom očividne majetok, ale nepôjdem na, na túto vlnu, avšak odôvodňovať toto skrátené legislatívne konanie len spoločenskou objednávkou a tesne predtým napísať, že vlastne vy v tom nevidíte žiadny problém, je za mňa maximálne problematické.
Čiže aby sme si to zhrnuli. Vy ste urobili chybu, obrovskú chybu. Nazvime to ešte raz chybou, aby tu náhodou nedošlo zase k diskusii o tom, že či to bolo, alebo nebolo naschvál. Vy ste urobili chybu, vy ste boli za ňu zodpovední. Vy ste ublížili počas tej rozpravy aj v následných vraj odôvodneniach a výhovorkách obetiam a preživším týchto ohavných trestných činov. Tvrdili ste, že to je odôvodnené, že dokonca to má obete a preživšie motivovať. Bez akejkoľvek odbornej diskusie, ja neviem, kto vám toto povedal, lebo vravím, ešte aj generálny prokurátor sa jednoznačne vyjadril, že skrátenie premlčacích dôb nemá žiadny vplyv na motiváciu alebo teda na to, že koľko je nahlasovaných prípadov. Neviem, odkiaľ ste si vy zobrali, že toto zrovna motivuje ženy k tomu, aby trestné činy znásilnili. Ale nakoniec teda ste predsa len prišli s návrhom skráteného legislatívneho konania, lebo vraj spoločenská objednávka. A teda napriek tomu, že ste proti. No prepáčte mi, ale počas kampane do Národnej rady ste hovorili o skúsenostiach, o potrebnom upokojení situácie po vládach, po vláde chaosu a dnes má váš prezidentský kandidát dokonca za slogan kampane pokoj. Nuž ja toto pokojom rozhodne nenazývam, toto je honba za beztrestnosťou a za pomstou, ktorá za sebou zanecháva obete, také tie skutočné obete.
A zároveň mi dovoľte povedať, nepremlčali ste nás. Aj tento návrh je dôkazom okrem vášho diletantstva v tom, ako ste spravili túto novelu Trestného zákona, že náš tlak, či už teda ten opozičný alebo aj ten tlak v uliciach, má skutočne zmysel a funguje. Dnes zaradíte spiatočku k veci, ktorá vlastne ani nemala v tej novele čo robiť, ktorá sa tam nemala nachádzať, ktorá nebola žiadnym spôsobom prediskutovaná a ktorú ste sa napriek tomu snažili odôvodniť. Nakoniec hovoríte, že novela je dobrá, ale predsa ju opravujete. Aj preto sa s odôvodnením tohto návrhu na skrátené legislatívne konanie klub Progresívne Slovensko nestotožňuje.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ja len v skratke dopoviem teda, Európska únia nám skutočne dáva oveľa viac, ako jej dávame my. A to, ako sa tie peniaze následne míňajú, však za to je zodpovedná práve vláda. A trom vládam Roberta Fica, aby sme teda mohli vystaviť veľmi nelichotivé vysvedčenie za to, ako sa tie eurofondy míňali. To, to sa dúfam zhodneme. No asi nie s ľavou stranou, ale myslím si, že, že to je jasné.
A pani poslankyňa Plevíková tu už nie je, ale ja by som jej len chcela povedať, že pán Mihál nie je europoslanec Progresívneho Slovenska a neviem, aké aktivity vyvíja na pôde Európskeho parlamentu. Áno, je súčasťou frakcie Renew Europe, do ktorej patríme aj my, ale však vy tiež máte vo vašej frakcii aj iných členov, členky. A to, čo sa stalo včera na pôde Európskeho parlamentu, však to je niečo veľmi klasické, ja sama som pracovala vo výbore kontroly rozpočtu a takéto stretnutia s Európskou komisiou sa berú, sa dejú bežne. Veď to je tá práca, že Európska komisia, Európsky parlament spolu komunikujú, analyzujú dianie v členských štátoch a je to úplne normálne. Obzvlášť, keď sa jedná teda o ochranu finančných záujmov EÚ. Tak jednoducho ten výbor má na to kompetenciu a je normálne, že europoslanci sa pýtajú, je normálne, že sa pýtajú aj na to, že či to ohrozenie, ktoré tu existovalo a ktoré Európska komisia niekoľkokrát pripomenula, že či je stále reálne. Veď a ak nie je, aj ja som sa vás to pýtala, že či, pýtala som sa to včera ministra Suska, že či už teda podľa neho aj zo správ z diskusií z európskej, s Európskou komisiou vyplýva, že všetko nebezpečenstvo straty eurofondov je zažehnané. Ak to tak je, však o to lepšie. My sa budeme tešiť s vami, skutočne. Ak Európska komisia povie, že žiadne európske peniaze nie sú ohrozené, veď to je len dobre na to, pre našu krajinu. Veď na tom sa zhodneme naprieč politickým spektrom. Opakujem, opozícia skutočne nechce, obzvlášť teda hovorím, samozrejme, za, za moje hnutie, my nechceme, aby Slovensko prišlo o európske peniaze. Veď to sú peniaze pre ľudí, pre bežných ľudí na Slovensku, pre naše zdravotníctvo, pre všetky sektory, ktorí ich tak veľmi potrebujú. Ak ich niečo ohrozilo, tak to boli práve kroky tejto vlády. A preto sme celý čas hovorili, zastavte to. Nie preto, že by sme chceli poškodzovať dobré meno.
Čo by sme z toho mali? Veď to je, to je proste nezmysel. Ďakujem pekne.