Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo a ďakujem aj za všetky faktické poznámky.
Ja by som najskôr chcela reagovať na pána kolega, pána kolegu Škripeka z KDH. Tak tento náš zákon, ako aj kolegyňa Plaváková hovorila predtým v rozprave, keď vysvetľovala všetky tie body, lebo ja som sa venovala iba prechyľovaniu, tak vysvetľovala, že odpovedá aj na praktické problémy ľudí, ktorí uzatvárajú manželstvá alebo iné zväzky, ktoré teda existujú v iných členských štátoch a jednoducho my ich uznávame, ale potom sa stretávajú s administratívnymi prekážkami napríklad tohto typu, ktoré tento zákon rieši. Tak preto nás musí zaujímať to, čo je aj v iných štátoch, lebo jednoducho však viete, že žijeme v Európskej únii, ľudia cirkulujú, ľudia sa, ľudia chodia študovať, ľudia sa zamilujú, ľudia sa vezmú, ľudia sa presťahujú a tak ďalej. A jednoducho momentálne naša právna úprava im znemožňuje žiť život aj na Slovensku teda, alebo žiť život jednoducho taký, ako chcú, a teda to zasahuje do ich práva na súkromný a rodinný život.
Čo sa týka toho počtu žien, že ktoré sa nám ozvali. Akože za prvé by som tak povedala, to nie je síce argument, ale však netvárme sa, že my tu prijímame iba zákony, ktoré sú pre viac ako 10-tisíc, 100-tisíc ľudí alebo milión.
My tie dáta nemáme, ale hovorím, ozvalo sa nám proste iks žien, ktoré sa s takýmto problémom stretli. Aj my sme tu príkladom, že tento problém existuje. Tak nechápem, že prečo by sme to mali odsunúť nabok len kvôli tomu, že to možno nie je proste problém, neviem akého percenta populácie. My môžme riešiť predsa tu v Národnej rade aj problémy menšieho počtu.
A chcela by som tiež reflektovať na to, že vraj nie sme dostatočne slovenské, keď niečo takéto chceme, lebo to prichádzajú nejaké tendencie zo zahraničia. Však čo je menej slovenské, ako nútiť ženu uznať, že nemá slovenskú národnosť a že má inú. To je hanba. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako spolupredkladateľka tohto návrhu a tiež ako poslanec Jurík by som sa chcela vyjadriť špeciálne k bodu týkajúcemu sa toho prechyľovania alebo teda ženskej verzie priezviska bez -ová. Začnem takou v podstate anekdotou o priezvisku. Ja keď som študovala vo Francúzsku, tak v predposlednom ročníku vysokej školy sa moji rodičia rozviedli a moja mama si zobrala opäť späť svoje priezvisko, ktoré mala teda za slobodna, a navyše s mojou mamou máme aj také šťastie, že máme rovnaké krstné meno.
No a, samozrejme, že moje priezvisko, volala som sa Líšková, tak nebolo rovnaké ako priezvisko môjho otca, ktorý bol Líška. Tak si predstavte, ako som toto musela vysvetľovať neustále francúzskej administratíve, a to sa deje vlastne na všetkých administratívach.
Musela som podávať čestné vyhlásenia ku akémukoľvek aktu, dopĺňať, samozrejme, rodný list, len aby som dokázala, že som dcéra mojich rodičov. Pretože som mala, a to bolo absolútne nepochopiteľné pre administratívu, rovnaké krstné meno ako moja mama, iné priezvisko ako moja mama, ale ani len s mojím otcom som nemala nič spoločné, pretože, samozrejme, no krstné meno som nemala ako on, ale ani len to priezvisko podľa zahraničnej administratívy jednoducho nekorešpondovalo.
A ja si myslím, že toto je nielen teda problém ľudí, ktorí žijú v zahraničí, ale že aj tu na Slovensku sa stretávame s čoraz viac ľuďmi, ženami, ktoré jednoducho nechcú mať priezvisko -ová. Poviete si, žila som v zahraničí. No ako som už povedala, nie je to len o ľuďoch žijúcich v zahraničí, a pritom všetci a všetky veľmi dobre vieme, koľko ľudí odchádza do zahraničia, či už teda na čas, alebo niekedy, žiaľ, aj kvôli politickej situácii na Slovensku natrvalo. Zároveň čím ďalej tým viac žien na Slovensku si neželá túto príponu, ktorú buď považujú za zastaralú, za prežitok, za niečo zbytočné, alebo ktoré si jednoducho želajú mať rovnaké priezvisko, ako majú ich deti. Pretože aj o tom to je. Ja napríklad mám 2 synov, opäť budem osobná, ja som rada, že mám rovnaké priezvisko ako oni. A že či už teda na Slovensku, alebo ak by sme raz opäť odišli do zahraničia, aby som opäť nemusela niekde dokladovať, neviem akými vyhláseniami, že sú to skutočne moje deti. Prechyľovanie sa momentálne rieši aj v Českej republike a jedna česká sociologička, ktorá skúmala celý fenomén prechyľovania v Česku a na Slovensku, sa vyjadrila takto. Ženy v podstate od narodenia do smrti niekomu patria. Pretože tá prípona -ová, historicky znamená tá, ktorá patrí niekomu. A najskôr je to teda otcovi, potom manželovi, a teda neviem, ako sa cítite vy, ale ja sa teda rozhodne necítim ani ako kus nábytku, ani ako domáci miláčik a som teda slobodná, svojprávna, aj keď, žiaľ, v dnešnej spoločnosti nie vo všetkých oblastiach rovnocenná ľudská bytosť, ktorá nikomu nepatrí. A keby sme aj odhliadli od tohto aspektu, ktorý možno niekto môže považovať za akýsi ideologický, tak je tu aj tá praktická časť. Tá praktická časť je to, že už dnes je možné, však som toho príkladom takisto ako kolegyňa Petrík, kolegyňa Kleinert a aj vaša bývala kolegyňa Tabak napríklad. Je možné na Slovensku mať priezvisko, ženské priezvisko bez prípony -ová.
Ale viete, čo kvôli tomu musí žena urobiť? Na matrike musí vyhlásiť, že má inú národnosť ako slovenskú, čo je podľa mňa maximálne dehonestujúce a urážlivé a ja vám poviem, keď som teda uzavrela manželstvo a keď som na matrike musela podpisovať, že som inej národnosti, hoci som si tam teda udávala národnosť francúzsku, pretože som dlhodobo žila vo Francúzsku, tak ma to veľmi bolelo ako Slovenku. Pretože ma skutočne moja krajina, moja vlasť, môj domov núti povedať, že sa cítim byť inej národnosti len kvôli tomu, aby som následne nemala takýto administratívny problém, prekážku a aby som si mohla zvoliť svoje priezvisko.
Tak to si myslím, že keď už nie ten, ja ho nechcem nazvať ideologický aspekt, ale teda ten, že jednoducho žena sa môže cítiť tak, že nikomu nepatrí, možno niektoré ženy sa cítia tak, že niekomu patria, však to je na každej voľbe, ale keď už nie to, tak prihliadnime aspoň na tento aspekt, že už je to dnes jednoducho možné, len na tých matrikách doslova incitujú ženy k tomu, aby zavádzali, alebo aby takýmto spôsobom popreli svoju slovenskú národnosť.
A to je teda veľmi smutné a malo by na tom záležať napríklad aj národniarom, nehovoriac o sociálnych demokratoch. Padlo, padol tu taký argument o histórii a koreňoch. Nuž však kedysi sme aj jazdili na koňoch, teda my už nie, však my sme tá mladšia generácia, pani kolegyňa, ale dnes sa jazdí na autách. Kedysi ženy nemali volebné právo, dnes sme dokonca volené a sedíme tu. A aj keď nás teda nie je veľa, čo je smutné, no ale tak taká je realita, žiaľ. A práve tá história prechyľovania, ako spomínal aj pán kolega Prostredník, nie je taká jednoznačná. Toto jednoducho nie je akože nejaká časť našej identity alebo niečo také. Ja keď som si čítala históriu prechyľovania, pretože ma to celkom zaujíma, tak ono sa to v tej histórii menilo. Menilo sa to podľa toho, že aké náboženské prúdy momentálne boli pri moci, ako sa aj na základe toho menila právna úprava a napríklad je veľmi zaujímavé, že v období Márie Terézie sa od prechyľovania úplne upustilo. A aj teda v tomto období, keď aj ženy mali konečne právo sa vzdelávať, tak zrazu nemuseli mať túto príponu -ová. Tak je to veľmi zaujímavé a keď si to dáte tak do spojitosti, tak možno tiež vám to veľa napovie o tom, že čo to prechyľovanie znamená.
A ja teda skutočne chcem zdôrazniť, že rešpektujem ženy, ktoré majú prípony -ová, však aj samotná navrhovateľka, predkladateľka Lucia Plaváková takú príponu má a jednoducho sú tu ďalšie, ktoré sú aj medzi nami v Progresívnom Slovensku, aj u vás všade proste, ktoré si to jednoducho zvolia, lebo tú príponu chcú. A však to je úplne v poriadku. Ale zároveň musíme rešpektovať ženy, ktoré tú príponu nechcú, z iks dôvodov a ktoré to už teraz môžu urobiť, ale hovorím, musia nejakým spôsobom zavádzať, musia poprieť svoju slovenskú národnosť, len aby to tak mohli urobiť. A to je teda veľmi, veľmi smutné.
A nám sa skutočne ozvalo iks žien, ktoré malo takúto skúsenosť na matrikách a pardon, ktoré to vyslovene zabolelo, že museli poprieť svoju slovenskú národnosť. A považovali to len za akúsi administratívnu prekážku, pretože však, keď je to možné, tak prečo to musíme robiť takto? Podľa mňa by mal jednoducho zákon dovoliť každej z nás, vybrať si, že chceme, či chceme byť Jurík alebo Juríková alebo Plevíková alebo Plevík.
Dúfam, že som to správne, lebo však aj s týmto je občas problém, že pri niektorých tých prechyľovaniach to ani nie je o -ová, ale je to iba o -á a skutočne, keď toto máte niekde vysvetľovať, na Slovensku je to možno bežné, ale idete do zahraničia, stane sa vám nedajbože nejaký úraz alebo niečo v nemocnici, vysvetľujete, že áno, ten muž, ktorý tam leží, tak je skutočne môj manžel len kvôli tomu, že nemáte rovnaké priezviská. Tak sú tam aj takéto ako keby, možno také praktické nepraktickosti, ktoré sa vám možno zdajú ako úplne minoritné, ale nie je to tak, pretože keď ste s tým konfrontované, tak to skutočne môže byť problémom.
Čítala som aj taký názor, právny názor, že meno je ľudské právo. A hovorím teda, že som čítala, aby zase niekde neodznelo, že progresívky už vyhlasujú, že meno je ľudské právo a že každý má právo identifikovať sa, ako chce, nuž, samozrejme, že je to aj môj názor, ale vravím, toto bol právny názor niekoho iného. A aj preto by nikto nemal, a teda štát hlavne by nemal nútiť ľudí prijať také alebo hentaké meno. A jednoducho zasiahnuť do toho práva, ktorým, ktorým meno je, len na základe nášho rodu. Pretože takýto zásah by, samozrejme, musel byť niečím odôvodnený, opodstatnený. No čím by sme akože mali okrem teda toho, že je to nejaká časť histórie, aj to vlastne, ako tu už bolo povedané, sa to počas tej histórie menilo, tak aký iný dôvod na takéto niečo máme? Nič. Ten zásah je jednoducho neopodstatnený. Aj preto náš návrh zákona garantuje každej žene právo na slobodné rozhodnutie o tom, či chce alebo nie príponu -ová. Bez toho, aby musela obchádzať zákon takým spôsobom, o akom som vám už hovorila. Čiže nie je to o ničom inom, len o možnosti voľby.
Tak ja verím, že takúto právnu úpravu, ktorá už teda de facto existuje, by ste mohli podporiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja by som len chcela uviesť na záznam, že pozmeňovací návrh, ktorým si SNS politicky podriadila ďalšiu verejnoprávnu kultúrnu inštitúciu, bol predstavený v stredu o 18.13 h v ústnej rozprave. V písomnej rozprave vystúpili výlučne poslanci a poslankyne opozície. V sále sú momentálne prítomní štyria poslanci koalície, z toho jeden spravodajca, jeden navrhovateľ a jeden predkladateľ pozmeňovacieho návrhu. Predpokladám, že pán spravodajca určí termín hlasovania na zajtra, štvrtok o jedenástej hodine. Je tu ticho, nepočuť ani hlas.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja by som len chcela pripomenúť skutočne, aké veľmi absurdné to je, že my tu ideme vlastne meniť fungovanie a organizáciu celej inštitúcie ani nieže vládnym návrhom, ale ani poslaneckým návrhom. To je normálne že pozmeňovací návrh, ktorý to tu ide všetko zmeniť. A to je teda nielen absurdné, ale úplne šialené a neakceptovateľné.
A neviem, či aj práve preto tu už nie je nikto z HLAS-u, alebo či skutočne tá jednota stále funguje, pán poslanec Michelko.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
No, pán kolega Michelko, ja mám taký pocit, že z toho, čo ste práve hovorili, že HLAS je vlastne niečo ako tí producenti, s ktorými ste sa bavili dopredu, že oni sú síce nespokojní, ale asi to prežijú, že? No dosť mi to teda berie všetku tú nádej, ale možno ani nie podľa toho, ako sa pozerám na pána predsedajúceho, tak on asi úplne s tým nie je stotožnený.
A ešte by som vám chcela iba tuto jeden fakt dať, lebo však radi sa tu bavíme na základe faktov. Tak SNS vo voľbách v roku 2023 získala presne 5,62 % hlasov, čo korešponduje so 166 995 voličmi a voličkami. Takže nie žiadnych šesť, ale však môžme to zaokrúhliť, nevadí. Podstatou toho nie je to, že koľko hlasov ste získali, ale to, že ako sa tu správate a čo všetko ničíte a že vaši koaliční partneri vám v tom sekundujú.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Kolegyne, kolegovia, čo to tu robíme, robíte? A ja teda budem avizovať dopredu, že budem hovoriť hlavne o tej forme, lebo o obsahu už hovorila kolegyňa Jaurová a myslím si, že kto ju počúval, tak mu je jasné, čo je problémom či už toho zákona, alebo vlastne toho pozmeňujúceho návrhu. No ale teda čo to tu robíte?
Na jednej strane sme včera od rána prerokúvali seriózne, kvalitné, konštruktívne návrhy opozície, často také, ktorých cieľom bolo pomôcť ľuďom, pred prázdnym plénom. A ja viem, že ono je to vlastne jednoduché, lebo vy potom spravíte pri hlasovaní toto a zdržíte sa a je vám to úplne jedno. Ale na druhej strane tu opäť máme pred prázdnym plénom nejaký návrh, o ktorom sme sa dozvedeli včera, máme o ňom rokovať, on nám sem nejako padol z neba, aj keď teda on je skôr asi z tej druhej strany, a on vlastne kompletne mení ten pôvodný návrh, ktorý, ktorý sme tu mali vo februári a o ktorom by sme sa mali či už teda včera, alebo aj dnes baviť. A ja vlastne ani neviem, kedy na web Národnej rady tento pozmeňujúci návrh priletel, lebo my s kolegyňou Jaurovou stále refreshujeme tú stránku, aby sme sa vôbec dozvedeli teda, že o čom sa tu ideme baviť, čo je teda veľmi smutné, ale ak už aj teda nevieme úplne, že kedy tam priletel, tak každopádne vieme, že odkiaľ. Klasicky z klubu SNS. No a potom tam je podpísaných aj pár, konkrétne teda šesť, prepáčte mi za výraz, nestatočných zo SMER-u, pretože keby boli statoční, tak niečo takéto nepodpíšu, a konkrétne teda keď tam vidím pánov poslancov Podmanického, ktorý aj prišiel, pána Jarjabka, ktorý odišiel a prišiel, aj pána Mažgúta, ktorý tu sedí, troch členov výboru pre kultúru, tak neviem, že či to podpísali vedome, nevedome, alebo mali nejaký alternatívny výbor pre kultúru SNS plus SMER, pretože z HLAS-u tam podpísaný nikto nie je a k tomu sa ešte vrátim. Ale teda skrátka týchto pre istotu 16 ľudí, ak by si niekto, nedajbože, rozmyslel ten svoj podpis, tak týchto 16 ľudí, ktorí podpísali pozmeňujúci návrh pána poslanca Farkašovského k Audiovizuálnemu fondu, si skrátka povedali, že nám to na konci schôdze, alebo možno to bolo teda plánované na včerajší deň, ešte tak trochu okorenia a pozmeňujúcim návrhom totálne zmenia ten pôvodný návrh.
Cieľ tohto pozmeňovacieho návrhu, ktorý tu ešte nebol predstavený, ktorý bude predstavený len v ústnej rozprave, predpokladám, lebo to už bolo avizované, a ktorý teda už je teraz na webe Národnej rady, tak jeho cieľom je to, na čo si tu už pomaly začíname zvykať a je to veľmi smutné teda, že si na takúto praktiku začíname zvykať, a síce jedná sa o ovládnutie ďalšej doteraz verejnoprávnej nezávislej inštitúcie. A podľa mňa to teda vlastne ani nebolo okorenením záveru včerajšieho dňa alebo schôdze, ale skôr o tom, že tento návrh, tento pozmeňujúci návrh bude jednoducho prečítaný takto pred prázdnym plénom a nikto, aleže nikto nebude počuť a tým pádom ani vedieť, že o čom to je, a vo štvrtok zase príde za a jednoducho za to zahlasujete. Neviem, ale ja keby som bola súčasťou koalície, tak sa veľmi hnevám. Hnevala by som sa, že koaličný partner takto za mojím chrbtom niečo pomení a skutočne to zmení od piku kosti, ani to riadne nedá na výbor. Akože prečo. Nemalo by sa to tak robiť? Hnevala by som sa aj, že namiesto normálnej legislatívnej práce, do ktorej by som aj ja ako koaličná mohla byť zapojená, alebo teda moji kolegovia a kolegyne, že by sme do toho mohli nejakým spôsobom zasiahnuť, tak sa to robí takto poza chrbát. Pretože snáď sa zhodneme na tom, že toto skutočne nie je normálny legislatívny proces.
My tu máme už iks týždňov zverejnený návrh, o ktorom sa dnes ale baviť ani nemusíme a neviem, načo vlastne aj pani spravodajkyňa Laššáková tu čítala stanovisko výboru, pretože to vlastne neplatí, pretože my zajtra budeme hlasovať o niečom úplne inom. A teda neviem, o čom to je, že ideme sa tu iba tak pred prázdnym plénom na chvíľu pobaviť o pozmeňujúcom návrhu, ktorý príde teda v ústnej rozprave a totálne to, o čom sme sa doteraz mali baviť, vlastne zmení. A ja si presne pamätám, keď sme sa s kolegyňami bavili o tej sérii návrhov z dielne SNS, ktoré tak pristávali postupne na schôdzach a ktoré sa teda týkali kultúry, ako nenápadne menili počty členov a členiek dozorných alebo iných rád a sme si tak vlastne vraveli, že však to vyzerá v podstate nevinne. Čiže to horšie ešte len prichádza a vieme, že k tomu dajú nejaké pozmeňovacie návrhy. A takto v skutočnosti by nemal určite ten legislatívny proces vyzerať. Čo to znamená, že vlastne máme takýto postup tu?
Ja neviem, ale tak si predstavme, že ja najbližšie predstavím, predložím nejaký návrh o zmene napríklad Trestného zákona, vezmem si, ja neviem, § 199 a v návrhu zákona napíšem, že tam idem meniť jedno vlastne veľmi nevinné slovíčko. A potom pozmeňujúcim návrhom v druhom čítaní tam priložím ďalších iks úprav a nielen toho paragrafu, ale celého zákona. Ale viete čo? Toto sa stať nemôže, lebo ja som opozičná poslankyňa a mne žiadny návrh do druhého čítania neprejde. Čiže ja ani o pozmeňovákoch nemôžem snívať. A o to horšie to je, čo práve robíte. Pretože vy takýmto spôsobom dokazujete, ako arogantne pristupujete k poslaneckej práci, pretože dobre viete, že toto si môžte dovoliť a že vám to prejde aj kvôli tomu, že polovica, možno aj viac, tu sediacich poslancov a poslankýň netuší, čo sa práve chystáte urobiť a čo do tých pozmeňujúcich návrhov dávate.
A vy tu neklamete len občanov a občianky, čo by malo byť teda asi najzávažnejšie a na čom by vám malo záležať, nás, na tom vám nemusí záležať vôbec, ale vy vaše zámery skrývate aj pred koaličnými poslancami a poslankyňami. A potom vraj v koalícii všetko funguje, ako má. Nuž, neviem. To, ako pristupujete k legislatívnemu procesu, svedčí o tom, že asi nie. A toto teda skutočne nie je normálny legislatívny proces, lebo však načo sú nám nejaké deadline, v ktorých podávame návrhy zákonov, ak to, čo predložíte, čo prerokúvame napríklad v prvom čítaní, tak nemusí prejsť ani žiadnou diskusiou, pretože váš návrh sa totálne zmení pár hodín pred tým, než je odhlasovaný v druhom a následne aj v treťom čítaní. O čom sa tu potom dá diskutovať. Však to nemá vôbec zmysel baviť sa o zákonoch v prvom čítaní.
Obzvlášť keď to má byť spravené tak, ako sa to malo včera udiať, a síce, že tam ten návrh priletel a do niekoľkých hodín mal byť jednoducho tu prediskutovaný a cieľom bolo, samozrejme, umlčať či už opozíciou alebo ďalšie hlasy, napríklad odbornú verejnosť. Ale vidíte, napriek tomu, že bolo na to tak málo času, tak kolegyňa Jaurová ako naša odborníčka na kultúru vedela aj do dnešnej debaty, a bola pripravená teda už aj včera, rozobrať všetky tie vaše zmeny na cimpr-campr. Ju SNS nedokázalo obalamutiť, ale však to ani nebol cieľ, lebo vy viete, že aj tak by vám za to nezahlasovala, teda celý poslanecký klub Progresívneho Slovenska by za to nezahlasoval. Toto totižto nie je oklamanie cielené na nás, to je hlavne kvôli vašim koaličným partnerom.
A ja sa teda seriózne a čím ďalej, tým viac čudujem kolegom a kolegyniam z HLAS-u, že toto dovolia. Po múzeách, po FPU, po RTVS. Veď vy veľmi dobre viete, že čo sa dialo s FPU a aký bol váš postoj k tomu a vlastne aj tá procedúra, ktorú zvolilo SNS, tak bola veľmi podobná, až teda na to, že ten pozmeňujúci návrh išiel aspoň výborom. Teraz už sa neunúvali spraviť ani to. A oni vám to, milé poslankyne a poslanci HLAS-u, idú spraviť opäť. Strana, ktorá získala vo voľbách 5,9 % hlasov, šesť? Zaokrúhlene, no dobre, tak nie je to veľký rozdiel, ale v poriadku. Ktorej líder šiel proti tomu vášmu v prezidentských voľbách a neraz vystúpil voči nemu spôsobom, kvôli ktorému by už v iných krajinách, nazvime ich demokratickými, vyspelými krajinami padla vláda a boli predčasné voľby, predtým, než mu, samozrejme, vyslovil takú že „podporu", strana, ktorá vás chce obrať o post predsedu Národnej rady, strana, ktorá doslova vybuchla v eurovoľbách so ziskom 1,9, zaokrúhlene 2, tak táto strana tu ide spôsobiť ďalšie politické ovládnutie inštitúcie, ktorá bola doteraz verejnoprávna. A na ktorej, dúfam, pani poslankyni Laššákovej, pánovi poslancovi Malatincovi a ďalším z HLAS-u záleží.
A ja sa teda pýtam, že či to skutočne ide strana HLAS dovoliť. Že ja už neviem, že čo by vám ten koaličný partner musel spôsobiť, aby ste prestali sekundovať týmto nebezpečným návrhom. SMER sa tak vystatoval, že ide vykostiť KDH. No mne to skôr príde, že jediný, kto tu je vykostený, je dosiaľ HLAS a že vykosťuje SNS. A mne by to vlastne mohlo byť úplne jedno, však ja nie som členka HLAS-u, a teda čo sa stane s vašou stranou, no tak to je už na vás, ale mne úplne nie je jedno, že čo bude s kultúrou na Slovensku. A my keď tu schvaľujeme zákony, tak ony neplatia len na toto volebné obdobie, len na to, kým vy vládnete. Si predstavte, že po vás príde niečo horšie. A to, samozrejme, nemyslím nás. To by bolo maximálne namyslenecké.
Ťažko si predstaviť, či by niekto iný ako SMER vedel sformovať vládu napríklad s extrémistami z Republiky, však hovorilo sa o tom počas kampane, to asi nikoho neprekvapím, ale dajme tomu, nikdy neviete, však veci sa môžu meniť, predstavte si, že sa k moci dostanú extrémisti. Že po SNS zdedia ministerstvo kultúry a začnú čistky vo všetkých tých inštitúciách, kvôli ktorým teraz akože meníme zákony, aby sme ich politicky ovládli, a že si tam začnú dosadzovať všelijakých pánov z posilky alebo aj dámy možno tiež z posilky, ako to bude potom vyzerať. Ako to bude vyzerať, keď ľudia, ktorí vymenili uniformy za obleky, budú rozhodovať o kultúre. Zdá sa vám, že straším, že je to pritiahnuté za vlasy, nuž pozrite sa, ako dopadli eurovoľby v mnohých členských krajinách. Pozrite sa, čo sa momentálne deje vo Francúzsku. Aj preto je namieste, je vašou povinnosťou prijímať zákony, ktoré nebude možné politicky zneužiť v budúcnosti, napríklad v prípadoch ako je FPU alebo dnes Audiovizuálny fond. Aby nebolo možné politicky ich len tak zrazu ovládnuť, pretože niekto z ministerstva, niekto, kto na ten moment vlastní, ovláda to ministerstvo, že si tam pomení ľudí a jednoducho všetko sa tým pádom zmení, celé to smerovanie sa zmení. Toto nemôžme dovoliť teraz, lebo je to dôležité aj pre budúcnosť.
A ešte raz, je mojím názorom, a myslím, že aj celkom zdieľaným, že SNS je skutočne pre kultúru katastrofou. Ale o pár rokov môže byť ešte horšie, a to som si nemyslela teda, že to niekedy poviem. Preto vás prosím, kolegyňa Jaurová dopodrobna rozobrala, aké sú v tomto pozmeňujúcom návrhu, ktorý teda kompletne mení ten pôvodný návrh, problémy. Ja tak všeobecne, takto sa to skutočne nerobí. Mali sme tu už FPU, prichádza AVF. Stačilo. Ak chcete týmto verejnoprávnym inštitúciám brať ich nezávislosť, tak aspoň nebuďte takí slabošskí a postavte sa hrdo k vašim zámerom. Predložte tieto návrhy riadne cez ministerku, nech prejdú riadnym legislatívnym procesom. Alebo keď to už chcete teda robiť takto poslaneckými návrhmi, tak ich aspoň opäť predložte riadne, s dôvodovou správou, odkryte vaše skutočné úmysly, citujte tam filmy, ktoré sa vám nepáčia, či už z RTL alebo Sviňu, alebo ja neviem, čo všetko sa vám nepáči, ale nerobte to takto, že váš zámer skryjete do pozmeňovacieho návrhu na poslednú chvíľu a zamedzíte diskusii.
Ja sa priznám, že za tých pár mesiacov som tu v pléne teda stratila dosť ideálov a predstáv, preto neverím, že vy v SNS sa zmeníte a že vaše návrhy budú spĺňať všetky náležitosti, že budú napríklad v súlade s právom Európskej únie, alebo že to nebudú všetky takéto nezmyselné návrhy, ako tu predkladáte, a už vôbec nie tie, ktoré sú takto politicky motivované, aby sa vám podarilo najmä teda čo sa týka kultúry ovládnuť nezávislé inštitúcie. Ale možno mi ostáva taká maličká, skutočne maličká nádej v HLAS (rečníčka sa obrátila na predsedajúceho) a dúfam, že tieto slová nebudem ľutovať a že to nikto nestrihne, ale ja stále mám tú malú nádej, pretože verím, že práve takí ľudia, ktorí sa dlhodobo zaoberajú kultúrou, ktorí sú teda v HLAS-e, tak že im na tom záleží a že ešte sa pokúsia nejakým spôsobom toto zvrátiť či už pri hlasovaní, alebo aspoň oddialení tohto návrhu. Teraz máte šancu dokázať, že SNS nevykosťuje HLAS, aleže HLAS je plnohodnotným členom tejto vlády, nech už je, aká chce.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ja by som ešte veľmi stručne sa chcela vrátiť k tomu, že vlastne my navrhujeme, aby štát mal povinnosť uzatvárať takéto dohody s mladými ľuďmi, ktorých teda zamestnáva na stáž a ktorí vykonávajú prácu vo verejných inštitúciách a vo všetkých orgánoch štátnej moci. Myslím si, že toto je zároveň aj riešením, ktoré môže dopomôcť k tomu, že na Slovensku máme veľmi veľký problém s dostatkom kvalitných mladých ľudí, ktorí by chceli ísť pracovať práve do verejného sektora, do verejných inštitúcií. A práve toto môže byť možnosť, ako im dať v podstate okúsiť tú prvotnú skúsenosť s verejnou správou, s verejnou službou a, samozrejme, že riadne im za to zaplatiť. A pre štát je to tiež vlastne výhoda, že si pripravuje tých svojich budúcich zamestnancov a zamestnankyne, takže aj kvôli tomu sme tam vlastne do tej navrhovanej úpravy zaviedli túto povinnosť pre štát platiť mladých ľudí.
Takže ak by ste ešte mali akékoľvek otázky k tomu nášmu návrhu, tak určite som k dispozícii a vopred ďakujem za vašu podporu.

Ďakujem za slovo a ďakujem aj za predchádzajúce vystúpenia, či už teda poslanca Deja, alebo aj kolegov z KDH.
Ja by som chcela ešte kolegu Deja doplniť v dvoch veciach. Hovoril o tej smernici, ktorá sa momentálne pripravuje na pôde európskeho, európskych inštitúcií a my sme vlastne do tohto nášho návrhu implementovali všetky tie garancie, ktoré, o ktorých teda hovorí sa aj na pôde európskych inštitúcií, pretože tá smernica má skutočne zaručiť mladým ľuďom, že nebudú vykorisťovaní, ale hlavne, že aj ten pracovný vzťah, ktorý budú mať s tým zamestnávateľom, tak že bude obsahovať všetky potrebné garancie toho, aby vykorisťovaní neboli. Čiže toto už ten náš návrh obsahuje. Aj preto by som vás chcela veľmi pekne poprosiť o podporu, pretože raz tú smernicu budeme musieť implementovať. Ak môžeme vyjsť mladým ľuďom v ústrety už teraz, tak jednoducho o to lepšie.
A druhá vec. Možno sa to bude zdať ako taký detail, ale momentálne často mladí ľudia, ktorí teda absolvujú na Slovensku neplatenú stáž, tak stážujú, pracujú, ale zároveň o tom nemajú žiadne potvrdenie, žiadny dokument, ktorý by skutočne potvrdzoval túto skutočnosť a ktorý by im mohol potom následne pomôcť, napríklad keď si hľadajú ďalšie zamestnanie. A práve aj toto sme my dali do toho nášho návrhu. Ak by sme prijali návrh, ktorý vám predkladáme, tak vlastne zamestnávateľ by bol povinný na začiatku uzatvoriť písomne dohodu o študentskej stáži s rôznymi potrebnými informáciami, ktoré by takáto dohoda absolvoval... obsahovala, a taktiež po ukončení tej stáže by bol vystavený certifikát o absolvovanej stáži. Ono sa to možno zdá ako taký detail, ale je to veľmi dôležité v prípade toho, že si človek potom hľadá to ďalšie povolanie, takže všetko je to v tom zákone.
Ďakujem.

Vážený pán kolega, veľmi pekne ďakujem za vašu faktickú poznámku a myslím si, že vy ako bývalý minister školstva skutočne viete oceniť dôležitosť tohto návrhu zákona a som veľmi vďačná aj za to prepojenie, ktoré ste urobili s kvalitou vzdelávania a vôbec s príležitosťami pre mladých ľudí, pretože absolútne súhlasím s tým, že to nie je iba o tom, ako si zabezpečiť tú dôstojnú prítomnosť, ale, samozrejme, že sa jedná aj o kvalitu samotného štúdia a tú prípravu na budúce povolanie. A aj preto veľmi pekne zo srdca ďakujem klubu KDH za túto podporu a verím, že ďalšie kluby sa pridajú, pretože sa nejedná o žiadny ideologický alebo ja neviem aký návrh, ale skutočne o niečo, čo môže mladým ľuďom pomôcť a na čom by sme mali pracovať spoločne.
A, samozrejme, že sme pripravení o tom aj diskutovať, možno nejaké veci prípadne zmeniť v druhom čítaní, ak by teda tento návrh bol do druhého čítania posunutý.
Ešte raz ďakujem pekne za podporu.

Ďakujem ešte raz za slovo.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v prvom rade by som rada vysvetlila, aký je rozdiel medzi tým, čo už dnes Zákonník práce obsahuje, a tým, čo navrhujeme. Už dnes totiž veľká časť mladých ľudí popri štúdiu pracuje, zarába a zamestnávatelia majú možnosť zamestnať ich na jednu z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru v zmysle § 223 a ďalších Zákonníka práce, a to na dohodu o brigádnickej práci študenta, dohodu o vykonaní práce alebo dohodu o pracovnej činnosti. Tieto formy dohôd však nemožno kvalifikovať ako stáže. Náš Zákonník práce v súčasnej podobe nič také ako študentskú stáž neobsahuje a tým pádom takýto systém u nás neexistuje. Navyše sa s týmito spôsobmi zamestnávania nespájajú garancie, ktoré by mala študentská stáž prinášať. V súčasnosti preto väčšina z mladých ľudí, ktorí teda popri štúdiu zároveň pracujú, vykonáva nejakú stáž, ale bez finančnej odmeny, bez nároku na odmenu.
Aký je teda zásadný rozdiel? Hlavným zámerom stáže je predstaviť študujúcej osobe, či už teda na strednej škole, alebo na vysokej škole, trh práce, pridať alebo prehĺbiť jej teoretické skúsenosti a znalosti, ktoré teda nadobúda počas toho štúdia, a taktiež získať pracovné skúsenosti v odbore, na ktorého výkon sa štúdiom pripravuje. Inak povedané, stáž je skutočne úzkym prepojením medzi tým, čo mladý človek študuje, a tým, tou prácou, ktorú vykonáva a ktorú by chcel vykonávať aj v budúcnosti.
Dám vám také veľmi jednoduché príklady. Študentka práva, ktorá pracuje niekde v hypermarkete, môže túto prácu vykonávať ako brigádu. Študent sociálnej práce, ktorý pracuje na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny by mal možnosť, by mal mať možnosť, aby táto práca bola kvalifikovaná ako stáž, pretože sa skutočne pripravuje na výkon svojho budúceho povolania.
Keďže na Slovensku absentuje potrebná právna úprava, mladí ľudia vstupujú na trh práce prostredníctvom síce flexibilných, ale zároveň neistých foriem zamestnania a bez skúseností. Zamestnávatelia však často siahajú práve po neplatených stážach, aby nahradili iný pracovný pomer, využívajúc skutočnosť, že mladí ľudia, samozrejme, chcú, najmä kvôli potrebnému nadobudnutiu praktických skúsenosti a tiež rozšíreniu svojich kontaktov, ktoré sú v dnešnej dobe veľmi dôležité, že oni vlastne musia tieto neplatené stáže akceptovať, a teda akceptovať aj neplatenú prácu. Takýto postup znemožňuje mladým ľuďom nielen dôstojne žiť popri štúdiu, ale aj dôstojne vstúpiť na trh práce.
Použijem možno také trochu silnejšie slová. Zamestnávatelia často využívajú skutočnosť, že stáže sú vlastne jediným spôsobom, ako môžu mladí ľudia obohatiť svoje CV, ako sa môžu presadiť často v ťažkej konkurencii, alebo dúfať v prvé pracovné miesto a aj preto zamestnávajú mladých ľudí takto zadarmo na výkon neplatených stáží, a dokonca mne sa ozvali mladí ľudia, ktorým bola takáto neplatená stáž doslova nanútená, najmä napríklad v oblasti zdravotníctva ako forma nejakého suplovania letných dovoleniek v zdravotníckom sektore.
No, neviem ako vy, ale ja mám za to, že za každú prácu sa platí, a nikto by nemal byť nútený pracovať zadarmo len preto, že je to vraj preňho príležitosť do budúcnosti. Príležitosť do budúcnosti je, samozrejme, dôležitá vec, ale za ňu si človek nájom nezaplatí, chlieb nekúpi a taktiež si nenakúpi ani učebnice, ktoré, ktoré potrebuje ku štúdiu.
Prieskum Eurobarometra z roku 2013 sa pýtal mladých ľudí do 35 rokov na ich skúsenosti so stážami. Na Slovensku z 500 opýtaných respondentov a respondentiek využilo možnosť stáže len šty... (Prerušenie vystúpenia pre nefunkčnosť hlasového zariadenia. Krátka pauza.) Ďakujem.
Toto malé číslo nie teda jedinou zarážajúcou vecou, ktorú prieskum ukázal. Približne polovica z týchto stáží, čiže z tých 40 opýtaných, bola neplatená, deviatim osobám, čo predstavuje 23 % opýtaných, nedali po odpracovaní stáže ani len certifikát, alebo akúkoľvek obdobnú formu dokumentu o ukončení stáže, 262 opýtaných malo tzv. platenú študentskú brigádu, čiže opäť raz formu, ktorú nemožno kvalifikovať za stáž. Nepomer osôb, ktoré stážovali, a osôb, ktoré majú skúsenosti so študentskou brigádou, môžeme vysvetliť aj tým, že drvivá väčšina stáží na Slovensku nie je platená. Dohody o brigádach zas nekorešpondujú s ich zameraním štúdia, mnohokrát tiež pracujú do neskorých hodín, pričom ráno musia nastúpiť na vyučovanie. To sa skutočne nedá považovať za stáž.
Stáže otvárajú dvere na trh práce a podľa prieskumu Eurobarometra z apríla 2023, čiže z pomerne čerstvého prieskumu, sedem z desiatich mladých Slovákov a Sloveniek získalo prvú pracovnú skúsenosť, či už platenú, alebo neplatenú, do šiestich mesiacov od ukončenia stáže, takže je skutočne takýmito dátami podložené, že jednoducho tie stáže otvárajú dvere na trh práce. Zároveň iba šiestim percentám trvalo získanie pracovnej skúsenosti viac ako rok. Absolvovaná stáž bola zároveň dobrým predpokladom pre získanie pracovného pomeru. Do šiestich mesiacov od ukončenia stáže sa podarilo zamestnať viac ako pätine opýtaných Slovákov a Sloveniek, a to väčšinou u rovnakého zamestnávateľa.
Prieskum tiež ukázal, že mladí ľudia so znevýhodnením nemajú rovnaké možnosti stážovania oproti ostatným. Túto nerovnosť vníma vo väčšej alebo menšej miere 44 % opýtaných. Lepšia sociálnoekonomická situácia znamená podľa časti opýtaných tiež lepší prístup k príležitostiam. Nízke alebo žiadne finančné ohodnotenie teda predstavuje skutočne prekážku v možnosti vstúpiť na trh práce najmä pre študentov a študentky z nízkopríjmových domácností. Inak povedané, ak máte to šťastie a privilégium narodiť sa v rodine, ktorá vám môže financovať dôstojný život počas štúdia, môžete si dovoliť obohatiť svoje CV aj neplatenou stážou. Ak však takéto privilégium nemáte, môžete študovať a zároveň pracovať, napríklad teda mať brigádu alebo jednoducho nejsť na stáž. A ja som teda už aj počula taký názor, že veď ísť alebo neísť na stáž je každého slobodné rozhodnutie, a tým pádom by neplatené stáže mohli ďalej existovať a ničím takým, ako platiť za stáž, by sme sa vôbec nemali zaoberať, pretože tá rovnosť je tam jednoducho dodržaná. To však nie je pravda, pretože ak sa jedná o neplatené stáže, štartovacia čiara a ani tá dĺžka behu nie sú rovnaké podľa toho, či vaša peňaženka prácu bez pláce potiahne, alebo teda peňaženka vašich rodičov, alebo nie.
Zároveň je potrebné dodať, že nami navrhovaná právna úprava nenahrádza existujúce spôsoby výkonu práce mimo pracovného pomeru. Študujúce osoby, ktoré si chcú zarábať alebo privyrábať popri štúdiu inou činnosťou ako stážou, napríklad brigádou, ktorá nemá nič spoločné s odborom, ktorý študujú, tak, samozrejme, môžu robiť aj naďalej.
Ten rozdiel je, že my vlastne chceme, aby sa zaviedol rozdiel medzi zamestnávateľmi a ich povinnosťami podľa toho, či sa jedná o štátne inštitúcie, orgány štátnej moci alebo iných zamestnávateľov.
V prvom prípade navrhujeme, aby mal štát povinnosť uzatvárať dohody o študentskej stáži, a teda finančne ohodnocovať osoby, ktoré pracujú na ministerstvách, v orgánoch štátnej správy a vôbec vo všetkých jeho zložkách. Štát totiž nesmie využívať bezplatnú pracovnú silu mladých ľudí. A práve naopak, jeho povinnosťou by malo byť zabezpečiť im spravodlivé a férové ohodnotenie za vykonanú prácu a dovoliť im tak dôstojne žiť.
My sme ešte minulý rok rozposlali ministerstvám a ďalším štátnym orgánom infožiadosti, v ktorých sme sa pýtali, či u seba zamestnávajú na výkon stáže, a teda buď platenej, alebo neplatenej, mladých ľudí. Žiaden z orgánov, ktorý nám odpovedal, nezamestnával mladých ľudí na platenú stáž. A ak nejaké stáže na tých ministerstvách boli, tak boli práve neplatené.
V prípade iných zamestnávateľov navrhujeme, aby sa táto povinnosť obmedzila na dohody o študentskej stáži, ktoré presahujú dva mesiace. Takýto systém funguje napríklad vo Francúzsku. Ja sama som takúto stáž absolvovala. Zamestnávateľ má, samozrejme, možnosť uzavrieť dohodu o stáži aj na dobu kratšiu ako dva mesiace, čiže jeho povinnosť, vlastne má povinnosť, akonáhle prekročí tie dva mesiace, avšak má možnosť uzavrieť tú stáž, ak aj stáž nepresahuje dva mesiace.
Naším cieľom, keď robíme vlastne tento rozdiel medzi štátom a súkromným sektorom, je, že nechceme zaťažiť súkromný sektor, ktorý je teda posledné roky pomerne dosť skúšaný niekoľkými za sebou idúcimi krízami, ale tiež aj tretí sektor, ktorý je dlhodobo finančne poddimenzovaný.
Obdobný zákon, ktorý takto podporuje mladých ľudí a zabezpečuje im dôstojné podmienky na život formou platených stáží, schválilo v roku 2018 aj Rumunsko, tak myslím si, že mohli by sme aj my napredovať. V Rumunsku je zamestnávateľ okrem finančnej odmeny vo výške aspoň 50 % hrubej mzdy povinný zabezpečiť stážistom a stážistkám aj pridelenie pracovníka, tzv. supervízora a rovnako tak upravujú aj ďalšie podmienky uzavretia stáže, dĺžku a formu spolupráce.
Sme presvedčení, že štát by mal ísť ostatným zamestnávateľom príkladom a nevykorisťovať takýmto spôsobom mladých ľudí. Zároveň sa domnievame, že má možnosť vynaložiť potrebné financie, máme to veľmi dobre vypočítané, koľko by to presne štát stálo, aby takto pomohol mladým ľuďom. Práve mladí študujúci ľudia, žiaľ, doteraz vždy ostali, a to napriek deklarovanej politickej vôli predchádzajúcich vlád, ktorá ich teda chcela udržať doma na Slovensku, na konci rebríčka priorít, pritom patria medzi chudobou najviac ohrozené skupiny a hlavne, často to hovoríme najmä my politici a političky, sú budúcnosťou našej krajiny. A namiesto toho sa napríklad naše ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny premenovalo na ministerstvo pre seniorov, a teda mladí ľudia absolútne toto ministerstvo nezaujímajú, minimálne teda do ďalších volieb. A skutočne ma nechápte zle, ja som tiež vnučka a priala by som si pre svojich starých rodičov dôstojný život, nielen nejaký 13., 14., 15. dôchodok, ale dôstojný dôchodok každý mesiac, ale zároveň musíme myslieť aj na tie ďalšie ohrozené skupiny, medzi ktoré patria, samozrejme, aj mladí ľudia.
Na záver by som chcela prízvukovať, najmä teda tu prísediacim sociálnym demokratom, že neplatené stáže sú faktorom prehlbovania sociálnych nerovností, pretože kvalitnú stáž bez finančného ohodnotenia si môžu dovoliť skutočne len mladí ľudia, ktorých rodiny sú schopné utiahnuť vlastne tú finančnú záťaž spojenú so štúdiom a finančne im pomôcť zabezpečiť všetky životné náklady a vôbec potreby, ako je bývanie, strava a všetko, čo sa viaže ku štúdiu.
Študenti a študentky, ktorí takúto možnosť spolufinancovania zo strany rodiny nemajú, jednoducho prichádzajú o možnosť uchádzať sa o stáž, alebo musia kumulovať hneď niekoľko aktivít. Študujú, zároveň popritom brigádujú, napríklad v nejakom hypermarkete alebo v inom sektore a zároveň majú ísť na stáž. Myslím, že sa zhodneme, že táto situácia je skutočne neúnosná pre mladých ľudí a zároveň aj ohrozuje, samozrejme, ich mentálne zdravie.
Aj preto neplatené stáže dlhodobo kritizujú európske inštitúcie. Vo svojom rozhodnutí zo 16. februára 2022 napríklad Európsky výbor pre sociálne práva rozhodol, že Belgicko porušuje práva zakotvené v Európskej sociálnej charte, pretože jeho inšpektorát práce nie je dostatočne účinný pri odhaľovaní a prevencii tzv. falošných stáží. To sú práve tie, o ktorých som hovorila aj na začiatku, maskované zamestnávanie, ktoré v skutočnosti zahŕňa prácu, no bez odmeny v prospech zamestnávateľa. Podľa Európskeho výboru pre sociálne práva tak Belgicko porušilo článok charty zakazujúci diskrimináciu, keďže stážisti a stážistky sú zbavení nároku na spravodlivú odmenu, ktorá je zaručená všetkým ostatným zamestnancom vykonávajúcim podobnú prácu.
Európsky parlament tiež hneď v niekoľkých svojich uzneseniach a rezolúciách odsúdil tieto praktiky a apeloval na štáty, aby ich ukončili. Podľa Európskeho parlamentu neplatené stáže predstavujú formu zneužívania práce mladých ľudí a porušovanie ich práv. Napríklad v uznesení z roku 2022 Európsky parlament vyzval Komisiu a členské štáty, aby v spolupráci s parlamentom navrhli spoločný právny rámec na zabezpečenie spravodlivého odmeňovania za stáže cieľom zabezpeč... zamedziť, pardon, vykorisťovateľským praktikám. Vidíte, že tie slová sú skutočne silné, ale jednoducho treba pomenovať veci pravým menom. Zamestnávať mladých ľudí bez pláce je jednoducho vykorisťovaním.
Pripravovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady o lepších pracovných podmienkach pre stážistov, ich presadzovaní a boji proti vydávaniu riadnych pracovnoprávnych vzťahov za stáže bola predstavená Komisiou 20. marca 2024, čiže je pomerne čerstvá. Navrhuje hneď niekoľko vecí, zlepšenie pracovných podmienok pri vykonávaní stáže napríklad formou zástupcov pracovníkov, čiže odbory, zavedenie povinnosti pre členské štáty zriadiť komunikačné kanály, kde budú môcť stážisti a stážistky nahlasovať porušenie svojich pracovných práv, navrhuje tiež boj proti vydávaniu riadnych pracovnoprávnych vzťahov za stáže, napríklad riadnym označovaním pracovných povinností pri uverejňovaní pracovných ponúk.
My však máme za to, že Národná rada Slovenskej republiky nemusí čakať na prijatie tejto smernice a na jej finálne znenie, ale už teraz môže urobiť krok vpred ku mladým ľuďom a prijať tento zákon, ktorý by mohol pomôcť už od nasledujúceho školského, alebo teda univerzitného roka 2024/2025.
A teda verte mi, investícia do prítomnosti mladých ľudí je zároveň investíciou do budúcnosti našej krajiny, takže vopred vám ďakujem za podporu nášho zákona. (Potlesk.)