Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
No, pán kolega, ja som sa práveže v mojom vystúpení takmer vôbec nevenovala interrupciám a snažila som sa hovoriť len o tom, že prečo aj toto uznesenie je opäť raz taký právny, prepáčte mi za výraz, ale žiadny iný mi nenapadá, paškvil a prečo je absolútne zbytočné. Ak mne teda vyčítate, že ja som sa venovala interrupciám, tak mi povedzte, že prečo sa vy v tomto uznesení venujete interrupciám a prečo neprijímate takéto uznesenie v nejakej inej oblasti, keď sa Európsky parlament uznesením k niečomu inému vyjadruje. Nie, v tomto pléne riešime uznesenia Európskeho parlamentu výlučne vtedy, keď sa jedná o reprodukčné práva žien a to je fakt a veľmi darmo krútite hlavou. Čo sa týka toho bičovania emócií, nuž bičovanie emócií spôsobuje aj to, že vôbec takáto diskusia a ja som rada, že teda dnes sme v nej iba my dvaja a že sa tu nezapája celé plénum a že sa nedebatuje nie o uznesení Európskeho parlamentu alebo o kompetenciách členských štátov, ale opäť raz o interrupciách, pretože to sa stalo ten minulý mesiac, že sa to zvrtlo na debatu, ktorá by mala prebiehať na odbornej úrovni a nie tu v pléne.
A to spôsobilo bičovanie tých emócií a padali tu také slová ako vrahyne detí a podobne. A to si myslím, že skutočne na pôde tohto parlamentu by sa nemalo diať.
Ja som vás rozhodne neobvinila z toho, že sa nestaráte o ženy. Ja som povedala, v minulom období to tak možno bolo, že ste prijímali nejaké zákony, ktoré teda pomáhali a podporovali ženy, ja som iba povedala to, že máme iné problémy a môžme skutočne ich riešiť, môžme ich riešiť tu v pléne, mali by sme to robiť, ktorým teda ženy čelia, a nie venovať sa tu uzneseniam Európskeho parlamentu. Toto považujem skutočne za zbytočné.
A čo sa týka toho úplného zákazu, viete, ak vy ste za zákaz, nuž tak to je jednoduché. Nechoďte, nikdy nechoďte na... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

36-2
Ja sa teda pýtam načo? Načo sme dnes opäť tu, načo strácame, ak teda počítam čas pána navrhovateľa, potom môj čas, ja neviem, takmer hodinu rokovacieho dňa tohto pléna. Opäť sa jedná len o stratu času. Čo ideme robiť? Ideme burcovať diskusiu? Ideme sa tu opäť baviť o tom, že či prerušenie tehotenstva je vraždou, alebo zdravotnou starostlivosťou? To je vlastne to, čo vy hovoríte v tom uznesení, že je zdravotná starostlivosť. Bude sa tu opäť zavádzať, klamať, strašiť verejnosť, že Európska únia nám tu ide niečo nadiktovať, niečo, čo my absolútne odmietame a zobrať nám nejakú právomoc, kompetenciu o otázke, o ktorej by mala rozhodovať táto Národná rada, pritom veľmi dobre viete, že to nie je pravda. Pretože všetko, čo sa týka zdravotnej politiky je, samozrejme, v kompetencii členských štátov, aj to uznesenie Európskeho parlamentu to hovorí a navyše mnohí a mnohé z vás si pamätajú, ako za predchádzajúcej vlády a koalície, koľko návrhov na obmedzenie interrupcií sme tu mali.
Lebo áno, táto Národná rada rozhoduje. A ja mám aj chuť povedať, že ja som teda proti tomu, aby otázky interrupcií riešila Národná rada, pretože to majú v prvom rade riešiť odborníci a odborníčky, a teda lekári. Oni majú stanoviť, že či by mala interrupcia prebiehať v takom alebo v takom štádiu tehotenstva a za akých podmienok a v akej forme, či teda chirurgickou, alebo medikamentóznou, pretože nikto alebo teda len málo z nás sa týmito otázkami skutočne zaujíma a vieme sa k tomu relevantne vyjadriť. No napriek tomu tu takéto otázky riešime a ja sa bojím, že ich onedlho budeme riešiť opäť. Tak či tak, aj keď ja som teda presvedčená, že by sme to nemali robiť, tak si myslím, že kompetenciu tejto Národnej rade, kompetenciu rozhodovať o tom, že ako bude vyzerať interrupčná politika na Slovensku, nikto nikomu neberie. A už vôbec nie toto uznesenie Európskeho parlamentu.
Takže ešte raz ja sa pýtam, načo tu dnes opäť sme? Komu tým pomôžeme? Pomôžeme tým nejakým ženám rozhodnúť sa, že aj keď sú v zlej ekonomickej situácii, tak na interrupciu nepôjdu? No absolútne nie. Komu skutočne? My nemáme iné problémy na riešenie, vrátane teda tých problémov žien, napríklad tu boli niekoľkokrát spomínané matky samoživiteľky. Boli tu niekoľkokrát spomínané mladé ženy, študentky, ktoré si nemajú z čoho zabezpečiť menštruačné potreby. Boli tu niekoľkokrát spomínané ženy vo veľmi zlej socioekonomickej situácii, týrané ženy, ženy, ktoré zažívajú domáce násilie. To skutočne my sa tu ideme opäť zaoberať uznesením o uznesení, ktoré je vlastne nálepkou pre koaličných poslancov, lebo sa cítili nevypočutí v tom predchádzajúcom hlasovaní? To ako vážne? A obzvlášť, keď teda vidíme, že predkladateľmi tohto uznesenia sú opäť raz štyria muži. No, prepáčte, ale mňa to svojím spôsobom aj uráža, že tu opäť musím stáť a musím obhajovať niečo, čo je absolútne právny blud len kvôli tomu, že vy ste mali pocit, že toto uznesenie nejakým spôsobom zasahuje do kompetencií členských štátov.
A obzvlášť teda čo sa týka vás, pán kolega Kéry, mňa to veľmi prekvapuje, že dávate takéto uznesenie zrovna teda alebo náhodne, alebo ja neviem, ako to nazvať, k istému prejavu politickej vôle Európskeho parlamentu zaradiť právo na interrupciu do charty, ale nedávate to napríklad k uzneseniam Európskeho parlamentu, v ktorých sa Európsky parlament vyjadruje k zahraničnej politike. Pretože to je oblasť, ktorej sa vy venujete a viete veľmi dobre, že Európsky parlament prijíma na každom svojom plenárnom zasadnutí niekoľko uznesení o zahraničnej politike.
A čo to znamená? Pritom zahraničná politika je stále v kompetencii členských štátov a Európsky parlament len vyjadruje svoj postoj. Je to tá istá situácia ako v tomto prípade. A predsa som od vás ešte nevidela žiadne uznesenie k uzneseniu, napríklad o uznesení Európskeho parlamentu o situácii v pásme Gazy. V čom je také uznesenie menej, keď to už teda vy tak chcete nazvať, menej zasahujúce do kompetencií členských štátov v zahraničnej politike, ako toto? Ja to, ale vy ste dávali uznesenie, ktoré ale nebolo reakciou na uznesenie Európskeho parlamentu, ale ktoré bolo iba naším uznesením, pretože tak isto ako Európsky parlament aj toto plénum má právo prijímať uznesenia, ktoré vlastne sú prejavom politickej vôle. A mňa teda mrzí, že sú iné uznesenia, napríklad to o deportácii ukrajinských detí alebo o zbombardovaní detskej onkologickej nemocnice, ktoré zase toto plénum odmieta.
Ale teda ja sa ešte raz pýtam, že načo je toto dobré a načo toto uznesenie máme? Skutočne len strácame čas.
A svedčí o tom aj to hlasovanie na našom výbore pre európske záležitosti, pretože hoci tam má koalícia väčšinu a hoci nikto z koalície nechýbal, my sme ako výbor toto uznesenie neschválili. Tak myslím, že aj to hovorí veľa o tom, že o aký typ uznesenia sa jedná.
Na záver, lebo nevyužijem svoj plný čas, by som chcela sa vrátiť ku takej kritike, ktorej som ja osobne čelila po tej minulomesačnej diskusii o uznesení o uznesení, pretože vraj keby som nebola vystúpila vtedy v pléne proti teda návrhu uznesenia z dielne pána Krátkeho, tak moja kolegyňa Lucia Plaváková nemusela čeliť tomu nechutnému útoku, ktorému čelila, pretože by sme tu vraj o tom nemali diskusiu, mohlo to jednoducho iba tak nejak uplynúť a stratiť sa, stratiť sa niekde v neznámom. No ja s tým nesúhlasím, pretože aj keby som ja nevystúpila, tak Lucia vystúpi, pretože my sme boli zvolené do tohto parlamentu aj kvôli tomu, že chceme byť hlasom žien, ktoré tu nesedia alebo teda ktoré tu sedia vo veľmi malom počte, a vždy, keď sa bude jednať o akékoľvek obmedzenie ich práv, a to nehovorím len o interrupciách, ale však spomíname si aj na diskusiu o premlčacích dobách pri znásilnení a ďalších, kde sme sa žien zastávali, pretože áno, skutočne toto považujem ani nie tak za moju prácu, ale aj za akési poslanie, tak keby som to aj ja nespravila, tak to spraví poslankyňa Plaváková.
Tak či tak problémom nie je to, že tu niekto vystúpil a že sa zastal toho, aby právo na interrupciu bolo zaradené do charty a vlastne ani toto nebola otázka, pretože sa tu celý čas jednalo len o to, aj v mojom vystúpení ja som skutočne apelovala, pripomínala len to, že to uznesenie je absolútne právne zle napísané, že jednoducho niečo takéto nemôžme prijímať, pretože je to hanba. Ešte myslím, že tam boli aj pokusy o to, aby sme to poslali do európskych inštitúcií, no tak to už neviem, akú medzinárodnú hanbu by sme zažili.
No ale tak či tak, problémom nie je to, že niekto sa postaví proti takému uzneseniu alebo že teda tu vystúpi. Problémom je, že takéto uznesenie sem vôbec príde a že následne sa strhne celá tá diskusia, ktorá iba bičuje atmosféru, rozdeľuje spoločnosť, ktorá všetkým tým zavádzaním a tými lžami straší ľudí tam vonku. Pretože oni nesledujú celú tú diskusiu, ale proste odsledujú nejaký titulok a vidia, že Brusel nám chce nakázať superpotraty až do narodenia dieťaťa a podobné klamstvá. A toto by sa tu nemalo diať a toto je problém, nehovoriac teda o tom, že útok na moju kolegyňu Luciu Plavákovú nebol ani tak vyprovokovaný celou tou diskusiou, ale jednoducho tým, že niekto na ňu zaútočiť chcel a našiel si zámienku. Takže hovoriť o tom, že my, keď tu budeme vystupovať, aby sme bránili práva žien, takže vlastne si spôsobujeme samé to, že potom následne prídu nejaké útoky, ja považujem skutočne za veľmi nešťastné.
A aj preto by sme sa mali ešte raz zamyslieť nad tým, že kto priniesol to minulé uznesenie a načo tu bola celá tá diskusia a hlavne načo tu máme túto diskusiu opätovne. Skutočne ja si myslím, že toto je absolútne zbytočné a len to, naopak, pridáva olej do ohňa, čo sa týka nejakej nevraživosti, nenávisti v spoločnosti a skutočne to bičuje atmosféru a my by sme podľa mňa mali robiť presný opak.
A už budem končiť, len by som teda ešte raz chcela pripomenúť aj poslancom a poslankyniam z koalície, že keď sme toto uznesenie neschválili na výbore pre európske záležitosti, tak asi to bolo z nejakého dôvodu. Tak ja neviem, poprosím navrhovateľov, aby sa opätovne zamysleli nad tým, že či skutočne ako Národná rada máme prijímať takéto uznesenia k uzneseniam o uzneseniach, alebo že či ho jednoducho stiahnu a túto debatu si necháme možno na niekedy inokedy alebo najlepšie vôbec. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, kolegovia, ja mám tak trochu déja vu, lebo o tomto uznesení Európskeho parlamentu, ktoré volalo o tom, aby bolo do charty zahrnuté právo na umelé prerušenie tehotenstva, sme sa tu už bavili a bolo to tak zhruba pred mesiacom a tá debata trvala veľmi drahých osem hodín, možno až deväť. Prečo hovorím drahých, lebo si myslím, že v tomto pléne by sme sa mali zaoberať trošku inými vecami ako uzneseniami o uzneseniach.
Táto debata skončila tak, že veľa ľudí sa cítilo skutočne zastrašených, dokonca myslím, že aj vám, ale tak aj mne chodili také maily, že ľudia si nevedeli úplne vysvetliť, že čo sa to vlastne dialo, o čom sa to debatovalo a bolo to aj preto, že tá diskusia do veľkej miery prebiehala tak, že predkladatelia zavádzali, klamali o tom, čo vlastne Európsky parlament v tom uznesení hovorí, alebo teda po čom volá. No a celá tá debata bola zavŕšená veľmi nechutným útokom poslanca Huliaka na moju kolegyňu Luciu Plavákovú, ktorý teda si zobral časť z jej vystúpenia za zámienku na to, aby na ňu verbálne zaútočil. Čiže toto všetko sme tu už mali pred mesiacom a ja teda skutočne nechápem, že prečo to tu máme dnes opäť.
No, budem sa pokúšať teda vysvetliť to, že prečo to tu máme, to uznesenie, ktoré teda sme minulý mesiac ako plénum odmietli, bolo teda odhlasované len s podporou 17 poslancov a poslankýň, proti bolo 31 a zdržalo sa 73.
No a vyzerá to tak, že práve preto, že niektorí poslanci koalície mali pocit, že vtedy nemohli hlasovať za, pretože sa jednalo o uznesenie z dielne poslanca Krátkeho, a teda OĽANO, tak si tu predložili toto uznesenie, ktoré má akože kompenzovať to, že vtedy nemohli hlasovať podľa svojho vedomia a svedomia, čo asi sa im nestáva úplne často. No, tak sme tu teda opäť a ja by som sa veľmi v rýchlosti vrátila k tomu prvotnému uzneseniu Európskeho parlamentu, aby sme si teda zopakovali, lebo som dúfala, že sme to už nejak vstrebali, že čo vlastne hovorí, alebo nehovorí, ale, žiaľ, to tak nevyzerá. To uznesenie Európskeho parlamentu, ku ktorému teda teraz traja poslanci SMER-u a jeden z SNS predkladajú ďalšie uznesenie, volá po a jedná sa teda o politické vyjadrenie nejakej vôle. Potom aby do charty základných práv Európskej únie bolo zaradené aj právo na interrupciu. Nič viac, nič menej, Európsky parlament nehovorí, že sa tak musí stať, že to členské štáty musia urobiť do roka a do dňa, iba po tom volá, aby sa otvorila diskusia na pôde Európskej únie a, samozrejme, na konci bude rozhodovať kto? No, členské štáty.
A teda ja nesúhlasím s tým, čo tu aj pred chvíľou povedal pán predkladateľ, že tieto správy síce nemajú žiadny právny charakter alebo teda žiadnu právnu silu, to je pravda, ale že potom sú často využívané takým spôsobom, že ich zapracuje Európska komisia do legislatívneho procesu a odhlasuje to Európsky parlament, ale však, samozrejme, ale na konci toho sú vždy členské štáty. Členské štáty, ktoré toto majú aj naďalej v rukách.
Aj preto bolo uznesenie Európskeho parlamentu nezáväzné, ono samo hovorilo, Európsky parlament sám hovoril, že všetko je v rukách členských štátov. A to hovorí de facto aj to vaše uznesenie, čiže vlastne len hovoríte to, čo hovorí uznesenie, ktoré napádate. Neaplikuje sa na toto uznesenie princíp subsidiarity, to sme už pri tom minulom uznesení o uznesení hovorili. To uznesenie Európskeho parlamentu ani nezakazuje výhradu vo svedomí, o tom tu tiež bola debata. Nikomu negarantuje neobmedzený, niekto to nazval, že super potrat, to znamená, že príde žena v iks-tom mesiaci tehotenstva za doktorom a povie mu, že no ja už mám toho dosť, tak, prosím vás, odoberte mi to dieťa. To vôbec nie je pravda, nič také sa nedeje a ani nebude diať a už vonkoncom nie na základe tohto uznesenia a ani keby bolo právo na interrupciu zaradené do charty, tak sa nič také nedeje, pretože ľudské práva, ktoré sú zahrnuté do tej charty, a tu by som spravila možno takú zátvorku, že ja súhlasím s pánom poslancom Kérym, že Európska únia už nie je ten ekonomický projekt, akým bola na začiatku, ale napr. sa teda posunula aj do tej politickej úrovne vrátane teda ľudských práv. A od roku 2000 tu máme chartu základných ľudských práv a toto by bolo súčasťou charty, takže ja v tom nevidím teda žiadny problém.
No a teda nebol by garantovaný žiaden super potrat, na Slovensku by sa napr. nič nezmenilo, pretože ako sme sa tu tých osem hodín minulý mesiac bavili, tak cieľom takéhoto zavedenia práva na interrupciu do charty by bolo len znemožniť nejakej extrémistickej vláde úplne interrupcie zakázať. To je všetko. U nás na Slovensku interrupcie sú povolené, sú povolené v určitých prípadoch za určitých podmienok a toto by sa ani zaradením práva na interrupciu do charty nijak nezmenilo, skutočne nijak. Čo by sa zmenilo je napríklad, že na Malte alebo v Poľsku, kde sú interrupcie de facto zakázané, tak tam by sa museli zmeniť zákony, tak aby žiadnej žene nebolo toto právo odopreté a aby nebolo ohrozené jej zdravie alebo dokonca život, tak ako sme to videli v Poľsku. Čiže nič by sa nezmenilo pre Slovensko a vravím, aj tak Európsky parlament hovorí, že v rukách to majú stále členské štáty, nič viac, nič menej.
No a predsa tu máme teda toto uznesenie po mesiaci, už som hovorila, podľa mňa je ten dôvod taký, že poslanci SMER-u sa pravdepodobne cítili tak, že nemôžu zahlasovať za uznesenie OĽANO, tak si vymysleli vlastné uznesenie, čo je teda smutné, obzvlášť keď sa, vravím, jedná o sociálnych demokratov, pretože ja si neviem predstaviť žiadny iný členský štát Európskej únie, v ktorom by niečo takéto predkladali zrovna sociálni demokrati. Pretože práve frakcia sociálnych demokratov, do ktorej už pre pochopiteľné dôvody SMER nepatrí, bola spolupredkladateľskou frakciou pre tento návrh a skutočne to tam podporuje vlastne celá frakcia plus, samozrejme, liberáli z Renew Europe, zelení, ľavica a dokonca aj veľká časť EPP, čo sú vlastne konzervatívci.
Nuž ale tak to uznesenie tu máme a je tak trochu iné od toho uznesenia, o ktorom sme sa bavili minulý mesiac.
A ja dokonca musím tu navrhovateľov tak trochu pochváliť v dvoch veciach. Za prvé, za ich veľmi inovatívny prístup, lebo po tom, čo sme tu mali novelu novelizovanej novely, tak máme nový druh textu, a síce uznesenie o uznesení k uzneseniu. To sa mi zdá veľmi také originálne, tak ja som zvedavá, že k čomu sa tu ešte takýmto spôsobom dopracujeme, keď tu budeme skutočne predkladať texty, ktoré nemajú absolútne žiadnu právnu silu a žiadnu relevanciu a skutočne nijakým spôsobom neriešia problémy ľudí. A ja si myslím, že sme sem prišli do tohto pléna všetci a všetky práve na to, aby sme riešili problémy ľudí a to sa momentálne nedeje, opäť len strácame čas.
Zároveň teda musím pochváliť druhú vec, a síce, že v tom texte predkladaného uznesenia vy vlastne uznávate, že umelé prerušenie tehotenstva, interrupcia je zdravotná starostlivosť, to znamená ľudské právo. A je to teda nečakané, z vašej strany možno aj také nechcené, ale teda podarilo sa vám to zakomponovať do toho textu, takže ak to tak je, tak na druhej strane nemôžte argumentovať deklaráciou zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach. Pretože ak raz niečo považujem za ľudské právo, tak to už nie je kultúrno-etická otázka.
No, vy ste sa teda tak čiastočne poučili, lebo už nehovoríte v tom uznesení explicitne o princípe subsidiarity, ako to bolo teda v prípade pána poslanca Krátkeho, pretože chápete, že uznesenie Európskeho parlamentu nie je legislatívny text, a teda princíp subsidiarity sa tam neaplikuje. Avšak už len tou referenciou na deklaráciu zvrchovanosti, v ktorej sa práve píše o potrebe rešpektovať princíp subsidiarity, ho tam vlastne aj tak stále máte, a tým pádom aj vaše uznesenie k uzneseniu o uznesení obsahuje v podstate rovnakú chybu.
Ja by som sa ale chcela na chvíľu zastaviť práve pri tejto deklarácii, ktorú teda používate ako argument, alebo teda opierate sa o ňu. Táto deklarácia keď bola prijímaná na Slovensku na politickej úrovni, tak ju najskôr vláda, vtedajšia vláda Slovenskej republiky odmietla. Po dlhých diskusiách bola napokon odhlasovaná tu v pléne a jedná sa teda o deklaráciu Národnej rady, bolo tak spravené na návrh KDH a zaujímavé je, že jedným z najväčších odporcov tejto deklarácie bol vtedy Peter Weiss. Ja som si istá, že vám to meno niečo hovorí, najmä teda v SMER-e alebo v HLAS-e. Táto deklarácia odmietnutá vládou bola teda prijatá Národnou radou, ktorá vtedy mala 101 poslancov a poslankýň, za hlasovali 59, zdržalo sa 20, 7 boli proti. Viete, odkiaľ boli tí, ktorí sa zdržali alebo ktorí boli proti? No, väčšina z nich, bývalá SDĽ, a teda vtedajší sociálni demokrati jednoducho túto deklaráciu odmietli. Medzi tými, ktorí sa zdržali, bol aj istý vtedajší poslanec, dnes premiér Robert Fico. A teda ja to hovorím aj tak s úsmevom, ale neviem, či sa aj on bude usmievať, lebo v tej poslednej odrážke vášho uznesenia hovoríte, že predseda Národnej alebo teda predsedajúci Národnej rady dá toto uznesenie na vedomie aj pánovi premiérovi, tak ja by som ho chcela pri tom vidieť, že ako sa zatvári, keď mu pošlete niečo, čo obsahuje zrovna deklaráciu, voči ktorej on sa teda vtedy zdržal a pravdepodobne s ňou nesúhlasil, keď tak urobil.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Dobrý deň, pán verejný ochranca práv, ja by som sa vám v prvom rade chcela poďakovať nielen za tú správu, o ktorej sa tu dnes opäť bavíme, ale, samozrejme, za vašu dennodennú prácu a tiež za trpezlivosť, pretože ste počkali niekoľko dlhých mesiacov na to, aby sme sa tu opäť stretli. A teda by som sa vám z tohto miesta chcela ospravedlniť za Národnú radu a za to, že pre túto koalíciu očividne ľudské práva nie sú prioritou, teda pokiaľ sa nejedná o ľudské práva, ktoré sú uvedené v dôvodovej správe k Trestnému zákonu, a dokázali to teda aj tým, ako sa zachovali či už ku vám, alebo aj ku pani komisárke pre zdravotné znevýhodnenia, alebo tiež ku komisárovi pre deti, myslím, že pani komisárka sem prišla trikrát, vy ste tu už tiež druhýkrát. A táto správa, o ktorej sa aj dnes bavíme, tak prišla na výbor prvýkrát, myslím, v marci, potom sme začali o nej rokovať v júni, no a teraz je už koniec októbra. Čiže prešlo dlhých osem mesiacov a ja si myslím, že keby ľudské práva boli prioritou, tak určite osem mesiacov nečakajú. Takže ešte raz ďakujem.
Ja som so všetkou úctou a rešpektom ku vám priznám, že pri vašej nominácii som úplne nevedela, že čo čakať, ale doteraz skutočne v žiadnom prípade, ktorý ste komunikovali alebo riešili, ste nejak neohýbali právo, nevsúvali ste tam akúkoľvek ideológiu či presvedčenie a svoj mandát vykonávate skutočne veľmi svedomito a zodpovedne, za čo vám taktiež ďakujem. A pán kolega Dostál to veľmi pekne povedal, že máte rád ľudí a že tá vaša funkcia, vaša práca je pre vás aj poslaním a ja sa úplne k tomuto podpisujem. A dovolila by som si aj doplniť, že skutočne bravúrne ste nadviazali na prácu bývalých verejných ochrankýň práv pani Patakyovej a Dubovcovej.
Ja som si z vášho predstavenia tejto správy v júni zapísala, že ste povedali, že v prípade krízy alebo nejakých spoločenských kríz sú vždy prvé na rane v zmysle prvé obmedzené práve ľudské práva. No ja by som chcela doplniť toto veľmi pravdivé tvrdenie citátom od Simone de Beauvoir, francúzskej filozofky, spisovateľky a feministky, ktorá povedala: „Nikdy nezabúdajte, že na to, aby boli práva žien spochybnené, stačí politická, ekonomická alebo náboženská kríza. Tieto práva nikdy nie sú úplne garantované a celý svoj život preto musíte zostať ostražití a ostražité." Tak si myslím, že to nám potvrdzuje aj história, ale, žiaľ, aj súčasnosť a keďže ženské práva sú ľudské práva, tak som si dovolila takto na to nadviazať. No a samozrejme, že aj v mojej rozprave sa budem venovať právam žien a ľudským právam a konkrétne jednému bodu z vašej správy, ku ktorému už vystupovala tak stručnejšie kolegyňa Kosová, a o tomto veľmi hrubom porušení ľudských práv vieme zhruba od roku 2003, čiže už určite viete, na čo narážam.
V roku 2003 bolo zverejnený dokument Telo i duša od Poradne pre občianske a ľudské práva a jedná sa teda o sterilizácie rómskych žien a už niekoľkokrát aj teda bývalé verejné ochrankyne ľudských práv volali po tom, aby sa konečne tieto nútené sterilizované osoby, ženy dočkali spravodlivosti, to sa, žiaľ, teda nestalo a vy opäť vo vašej správe na to apelujete, čiže ja na to nadviažem.
No prečo zrovna táto téma. Ja som na nej pracovala na akademickej pôde, a to už sú skutočne roky, už možno aj pred desiatimi rokmi, a vtedy som vlastne s tým nemala čo robiť, iba som o tom písala a teda apelovala na to, že aby sa nejakým spôsobom tento veľmi závažný problém, toto porušenie ľudských práv riešilo, no a dnes som rada, že som tu, že sme tu a že s tým skutočne závažným porušením ľudských práv môžeme niečo robiť, môžeme sa s ním vysporiadať. A ja dúfam, že k tomu skutočne pristúpime zodpovedne na tejto schôdzi, pretože na to bude opäť príležitosť.
O čom teda hovorím. Nezákonné alebo nútené sterilizácie sú sterilizácie vykonávané bez súhlasu zainteresovaných osôb. Z veľkej časti išlo v týchto prípadoch o ženy rómskeho pôvodu, ale aj o zdravotne znevýhodnené ženy alebo transrodové osoby. Nikto presne nevie, koľko v skutočnosti takýchto žien bolo, pretože mnohé, žiaľ, už ani nie sú medzi nami, nakoľko sa jednalo hlavne o obdobie medzi rokmi 1960 – 1993. Na Slovensku sa pravdepodobne vykonávali sterilizácie až do roku 2004, práve v roku 2004 bola do zákona o zdravotnej starostlivosti vložená podmienka informovaného súhlasu. Čiže sa predpokladá, že po roku 2004 by sa to už nemalo konať. Situácia je taká, že veľa žien sa nehlási, alebo sa teda nepriznalo k tomu, že boli obeťami takýchto sterilizácií. Niektoré dokonca ani o tom nevedeli, keďže zákroky sa vykonávali bez ich vedomia, následnú neplodnosť si často vysvetľovali aj ako akýsi zdravotný problém. Samotný zákrok sterilizácie, pokiaľ je teda vykonávaný v súlade so slobodnou vôľou danej osoby a teda aj ako prejav informovaného súhlasu, je v podstate klasická, nenazvala by som to bežnou, ale klasická chirurgická metóda antikoncepcie, ktorá teda vedie k trvalému prerušeniu schopnosti a možnosti reprodukcie. Myslím, že aj toto vám tak naznačí, že aké veľmi závažné je toto porušenie ľudských práv, pokiaľ sa táto sterilizácia vykonáva bez súhlasu alebo bez vedomia danej osoby. Normálne je teda k tomuto zákroku, samozrejme, potrebný súhlas, avšak v tomto období, o ktorom hovoríme, sa sterilizácie vykonávali aj bez neho. To, ako prebiehali, tak opisuje 140 svedectiev, ktoré sú teda zhrnuté v dokumente Telo i duša z roku 2003, ktorý vypracovala Poradňa pre občianske a ľudské práva, 110 z nich bolo nútených, 30 tzv. zaplatených, ale vrátim sa k tomu.
Ak niekto povie, že súhlas bol daný v jednej z tých foriem, tak je potrebné skutočne si položiť, že akým spôsobom. Bol slobodný? Bol informovaný? Bol jasný? Nútené sterilizácie neprebiehali rovnako. Nie je tam teda jeden modus operandi alebo jedna forma, ktorá by sa diala tým ženám. Spoločnou charakteristikou však bolo, že tie, o ktorých hovorím, sa vykonávali hlavne počas cisárskych rezov. Problémom je teda to, akou formou boli vykonávané. Prvou je napríklad manipulácia spojená s klamstvami, ktoré boli týmto ženám podsúvané. Napríklad sa im hovorilo, že ide o zvratnú formu antikoncepcie, alebo aj že cisársky rez je takým veľmi riskantným spôsobom pôrodu a že keď už jeden mali, toto je druhý, musia im vykonať sterilizáciu, pretože tretie alebo štvrté tehotenstvo by bolo skutočne veľmi riskantné pre ich život, niekedy im povedali, že je to jednoducho nutné.
Druhým typom boli sterilizácie spojené s nátlakom alebo dokonca s vyhrážkami. Sú zdokumentované prípady, keď žene hovorili, že umrie, ak jej zároveň nevykonajú počas toho cisárskeho rezu sterilizáciu. No, viete si predstaviť, alebo teda väčšina asi neviete, ale skúste si predstaviť ženu v pôrodných bolestiach, ktorej niečo takéto povedia, navyše často s veľmi slabou znalosťou slovenského jazyka, aká vydesená je a že skutočne súhlasí alebo podpíše čokoľvek, čo jej je predložené a, samozrejme, že aj tá dôvera voči lekárom a lekárkam je tam veľká, pretože v tom momente jednoducho neviete, čiže sa na to akoby spoliehali. Niekedy sa zdravotníci a zdravotníčky vyhrážali dokonca týmto ženám odobratím ich detí. A pričom ženy, samozrejme, súhlasili, keďže o ne nechceli prísť.
Niektoré zariadenia sa obhajovali tým, že v určitom období bola týmto ženám vyplatená finančná kompenzácia. No v tom čase bola finančná kompenzácia vo výške ročného platu a viete si predstaviť niekoho, kto z mesiaca na mesiac nemá čo do úst a ponúknu mu podstate ročný plat, to nazvem, tak súhlasí s hocičím. Môžme v tomto prípade hovoriť o informovanom súhlase? Môžme hovoriť o tom, že tá žena to skutočne chcela a že to bola jej vôľa? Ja si myslím, že rozhodne nie.
Posledným typom bola, a to považujem skutočne, nechcem to nejako hierarchizovať, ale toto je to asi najzávažnejšie, sterilizácia bez akéhokoľvek vedomia ženy. Jednoducho jej tú sterilizáciu vykonali, nepovedali jej to, nebola k tomu žiadna zdravotná dokumentácia a proste sa to stalo a žena prišla o reprodukčnú schopnosť a nevedela, že jej bolo niečo takéto vykonané. Tak si to len predstavte, aký obrovský zásah do reprodukčných práv, vôbec do života tých žien to bol. Niektorí lekári a lekárky sa bránili, že tieto sterilizácie boli zdravotne nevyhnutné a že šlo teda o zdravotnú indikáciu a zachránilo to život rómskym ženám, no samozrejme, že toto je argument, ktorý bol vyvrátený či už teda medicínsky, alebo tými následnými svedectvami. Tieto nútené sterilizácie sú, a možno teraz vás šokujem, ale myslím si, že tie slová ani nie sú dostatočné na to, aby sme skutočne mohli obsiahnuť to, že o čo v tých nútených sterilizáciách šlo, sú skutočne výsledkom a prejavom systémového rasizmu a diskriminácie. Vidíme to presne na tom, že kedy a komu boli tieto sterilizácie robené. Často boli dokonca považované za efektívnu formu obmedzenia reprodukčnej schopnosti rómskej menšiny, za spôsob, ako vyriešiť rómsku otázku. Veľakrát sme počuli aj, že rómske rodiny majú príliš veľa detí a sterilizácia je jediným spôsobom, ako ich mať nebudú a tým pádom nebudeme mať problémy s osadami. A niečo takéto, tieto citáty, lebo však je vám jasné, že to nehovorím ja, sú za prvé absolútne nepravdivé a za druhé je to hrozné čo i len vysloviť, a že takto môže niekto uvažovať.
Keď tieto hrôzy vyšli v roku 2003 na povrch, keď boli teda zverejnené v tej správe, ktorú som spomínala, tak veľa ľudí si hovorilo, že to nie je možné, že jednoducho prečo by to lekári robili, že tie ženy si to pravdepodobne vymýšľajú. No ak stratili všetky v tom určitom období zrazu reprodukčnú schopnosť, zrazu ich bolo toľko neplodných, stávalo sa to Rómkam, stávalo sa to po cisárskom reze v určitých zariadeniach, tak si myslím, že to je príliš veľa náhod na to, aby sme kohokoľvek obviňovali z toho, že si niečo takto závažné a skutočne veľmi intímne akokoľvek vymýšľa. No a ide skutočne o veľmi hrubé porušenie ľudských práv a ja dúfam, že už po tom roku 2004, keď sa teda prijal zákon o informovanom súhlase, sa na Slovensku nič také nedialo a že sa ani nikdy nevrátime do takéhoto obdobia, aby sa niečo takéto mohlo diať. Tieto ženy sa na Slovensku následne veľmi márne domáhali spravodlivosti a keď sa pozrieme na to, v akých prípadoch sa u nás Rómovia a Rómky nedomôžu spravodlivosti, tak je jasné, že spravodlivosť u nás nefunguje rovnako pre všetkých a všetky.
A koniec koncov aj tá správa pána verejného ochrancu práv o tom vypovedá, pretože dokumentuje hneď niekoľko takýchto situácií. Vypovedá to aj o tom, že napríklad aj v tom súdnictve existujú rôzne stereotypy, rôzne druhy stereotypov a tiež formy a prejavy predsudkov rasizmu a diskriminácie. Ľudia ich majú v sebe hlboko zakorenené, aj keď niekedy o sebe teda tvrdia, že nie sú rasisti, ale jednoducho tie predsudky nejakým spôsobom vedú ich rozhodnutia. Toto všetko sa dialo aj pri nútených sterilizáciách, pretože na Slovensku dlho neboli súdne uznávané a keď už, tak to odškodnenie, ktoré bolo priznané, tak bolo skutočne, nepoviem, že smiešne, lebo na tom nie je nič smiešne, ale v sume okolo 1 300 eur. Predstavte si, že žena stratí reprodukčnú schopnosť na celý život a je odškodnená vo výške 1 300 eur. V Štrasburgu naopak sa tieto ženy, teda tie, ktoré pokračovali ten svoj boj za spravodlivosť, domohli spravodlivosti a tam teda to bolo mnohonásobne vyššie. Aj keď ja by som chcela teda povedať, že nejde len o to finančné odškodnenie, aby sme si zasa nemysleli, že to je len, že takto sa vyrieši tá otázka, nie, to je len akási náplasť na to, čo sa im v skutočnosti stalo. Ale je to aspoň taká náplasť, ktorú im môžeme priznať, pretože tú traumu im už nejakým spôsobom, žiaľ, zo životov vymazať nemôžme.
Nápravy sa teda dočkali iba tie ženy, ktoré to dotiahli až do Štrasburgu, a naopak všetky tie stovky ostatných sa doteraz žiadnej spravodlivosti nedočkali. Stále márne čakajú a my sme doteraz ako štát neboli schopní vytvoriť spravodlivý a férový mechanizmus na odškodnenie týchto skutočne hrozných činov. Vláda Igora Matoviča sa 24. novembra 2021 konečne, a mám chuť povedať aspoň, týmto rómskym ženám ospravedlnila. Po všetkom tom medzinárodnom, európskom aj národnom tlaku napríklad aj teda od verejných ochrankýň práv, ale, samozrejme, aj vďaka neúnavnej práci poradní pre ľudské práva sme sa vtedy dočkali aspoň tohto prvého, ale dôležitého kroku. A pre niekoho sa to môže zdať možno také symbolické, ale myslím si, že je to veľmi zásadný krok. Jasné, že žiadna, ani len tá súčasná vláda nie je zodpovedná za tie ohavné činy, ktoré sa v minulosti diali, ale myslím si, že je zodpovedná za to, čo robí momentálne a malo by byť jej povinnosťou, aby tú „náplasť", o ktorej som hovorila, a teda aspoň to finančné odškodnenie týmto ženám priznala.
Vážený pán verejný ochranca práv, aj vo vašej správe voláte po tom, aby sa vytvorila medzirezortná pracovná skupina v gescii ministra spravodlivosti, úlohou ktorého by bolo vytvoriť skutočne efektívny nástroj, mechanizmus na odškodnenie týchto nezákonných sterilizácií. Po už spomínanom ospravedlnení zo strany vlády Igora Matoviča prišla aj poslanecká iniciatíva, konkrétne od pána poslanca Polláka, a táto, žiaľ, vtedy sa nepodarilo ju teda presadiť, ale bola len, mám chuť povedať, poslaneckou iniciatívou. Opäť to nebolo niečo, čo by presadila vláda. A práve dnes si myslím, že je načase, pretože už je neskoro, na to, aby aj minister spravodlivosti Susko prišiel s takýmto mechanizmom. My sme v júli opäť upozornili na tento problém a na to, že tento mechanizmus neexistuje, s kolegyňami Kosovou a Plavákovou a vytvorili sme už konkrétny návrh, ktorý sme teda ministrovi Suskovi ponúkli. On potom ústami svojej štátnej tajomníčky sa nechal počuť, že vytvorí takú pracovnú skupinu, tak od júla na ňu ešte stále čakáme, a myslím, že to potvrdí aj kolegyňa predsedníčka ľudskoprávneho výboru pani poslankyňa Plaváková. Neviem teda, čo na tom tak veľmi dlho trvá, ale, vravím, je čas, je neskoro a je skutočne našou povinnosťou aspoň takýmto spôsobom tým ženám pomôcť. O konkrétnostiach, ktoré sú momentálne v návrhu pána poslanca Polláka, ktorý teda opäť predložiť ten svoj, ale zapracoval doň aj pripomienky, ktoré sme mu adresovali v júli, sa ešte na tejto schôdzi budeme baviť, ale čo je dôležité pripomenúť a teda na to by som chcela poukázať, je, aby si toto plénum skutočne uvedomilo, že je čas na to a je úplne jedno, či to bude poslanecký návrh alebo vládny, ale je čas na to, aby sme toto hrubé porušenie ľudských práv odstránili.
Tento zákon by mal byť vládny z dielne ministra spravodlivosti a mala by sa zaň, samozrejme, potom postaviť aj celá koalícia, ja v to dúfam, a nielen koalícia, ale aj opozícia, my všetci, uvidíme teda, že či sa vytvorí aj tá pracovná skupina, my sme každopádne naďalej pripravené či už teda podporiť zákon pána poslanca Polláka a v druhom čítaní tam zapracovať ešte nejaké pripomienky, alebo spolupracovať s ministerstvom spravodlivosti na vládnom návrhu. Je to skutočne potrebné a ja verím, že aj vystúpenie pána verejného ochrancu práv vás o tom presvedčilo. Ja vám ešte raz ďakujem a aj za to teda, že poukazujete aj na tento problém a snáď už čoskoro naň nebudete musieť poukazovať.
A tiež by som sa chcela pridať k pánovi poslancovi Dostálovi, dúfam, že to hlasovanie budúci týždeň, ktoré pravdepodobne vieme, ako dopadne, vás neodradí, veď o to by šlo ľuďom, ktorým nezáleží na ľudských právach.
A ukončila by som to citátom od spisovateľa Orwella, ktorý povedal, že: „Sloboda je právo hovoriť ľuďom, čo nechcú počuť." A túto slobodu nám zatiaľ nezobrali. Takže ďakujem aj za to, že ste tu.
Ďakujem.

.

Ivan, ďakujem za tvoje vystúpenie a úplne s tebou súhlasím, že je veľmi dôležité, aby hlasom žien boli ženy, aj tu sediace ženy, a ja by som si veľmi želala, aby teda aj kolegyne z koalície podporovali aj návrhy, ktoré my predkladáme a ktoré skutočne majú za cieľ zlepšiť život žien na Slovensku. Zároveň si ale veľmi cením aj podporu mužov vrátane teda teba, pretože samy to nedokážeme a je načase, aby sme si uvedomili ako spoločnosť, že keď odstraňujeme nerovnosti, tak je to dobré pre nás všetkých bez ohľadu na to, že či sme žena, alebo muž.
Ja by som sa chcela vrátiť k tomu, čo tu odznelo o tom, že ženy možno chcú sa viacej venovať rodine, chcú byť viacej matkami, možno chcú byť viacej učiteľkami alebo sa venovať takýmto povolaniam a nie možno ekonomickej sfére alebo manažérskej, riadiacej, no toto je jednoznačné popieranie dát a štúdií, ktoré hovoria o tom, že ženy to chcú, len tam sú tie prekážky, ten tzv. sklenený strop, a jednoducho na tie pozície napriek tomu, že tam chcú ísť, sa nedostanú. Čiže je aj našou povinnosťou vytvárať také prostredie, aby keď sa žena rozhodne byť matkou, však je to jej slobodné rozhodnutie, nech je matkou, keď sa žena rozhodne byť manažérkou, tak nech je jej to umožnené a nech nie je diskriminovaná. Na tom, dúfam, sa zhodneme všetci.
Ivan, hovoril si o firmách a teda tom počte žien v riadiacich pozíciách. Bolo by zaujímavé pozrieť sa aj na to, že koľko pracovníčok je v skutočnosti v tých firmách. A bez toho, že budú ženy v riadiacich pozíciách, tak sa ani podmienky tých pracovníčok nezlepšia. Nezlepší sa ani, a to si tiež spomínal, ten servis alebo teda tie služby, ktoré tieto firmy poskytujú, pretože jednoducho nebudú mať záujem na tých riadiacich pozíciách robiť niečo pre ženy.

Ďakujem pekne za slovo a ďakujem aj za faktické poznámky kolegom a kolegyni.
Ja v prvom rade by som chcela odpovedať pánovi poslancovi Grendelovi a aj tak ma trošku prekvapil, lebo sme zvyknutí, si myslím, uňho na taký konštruktívnejší prístup a toto, čo ste povedali, tak bolo nefér či už teda ku mne, alebo aj k pánovi ministrovi, pretože tu sa skutočne nejedná o žiadnu progresívnu agendu a myslím si, že dôkazom toho je aj to, že to, aby táto smernica dnes, aby sme ju mohli mať na stole, tak sa o to zaslúžila Ursula von der Leyen, ktorá si myslím, že je teda predsedníčkou Európskej komisie, ktorá pochádza z EPP, a vy ste ešte do minulých európskych volieb boli súčasťou tejto frakcie konzervatívcov, takže rozhodne toto nie je žiadna progresívna agenda, to je niečo, na čom sa zhodli členské štáty vrátane tých, ktoré možno majú aj konzervatívnejšie vlády, pretože snáď mi nechcete povedať, že teda všetky členské štáty EÚ sú liberálne, progresívne a že sa snažia o zavedenie progresívnej agendy. Čiže toto bolo skutočne nefér aj voči pánovi ministrovi, aj voči mne, pretože ste deformovali to, čo som ja povedala. Ja som pochválila pána ministra za transpozíciu, pretože to jednoducho musíme urobiť, ale urobili ju dobre až na pár detailov, ktoré teda my aj pozmeňujúcim návrhom opravujeme a ku ktorým aj vyzývam teda pána ministra, aby zase zo svojej strany niečo opravil.
Tak, prosím vás, nestrašte tu a dúfam teda, že som pánovi ministrovi nespravila medvediu službu tým, že som ho pochválila a že teraz koalícia sa zľakne a zhodí progresívnu agendu vlastného ministra zo stola, pretože skutočne to tak nie je.
Pán poslanec Čaučík, ja by som vás len chcela poprosiť, že nehovorme za ženy, nehovorme za ne, že či si vyberajú také, alebo také oblasti, a nehovorme ani to, že chcú zlaďovať svoj pracovný a profesionálny život a venujú sa viac teda tomu osobnému, však... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, ja vás idem dnes tak možno netradične veľmi pochváliť, tak dúfam, že mi to neoplatíte tak ako včera minister vnútra, keď ho pochválil môj kolega a on potom naňho spustil takú spŕšku hejtu.
Začala by som takou anekdotou. Mne po voľbách prišlo tak pár správ od takých rôznych trolov na sociálnych sieťach o tom, že či sa nehanbím, že vlastne tu sedím vďaka kvótam a že ináč by som sa sem nikdy nedostala. A ja si myslím, že aj vďaka tomu, aké mechanizmy sme zaviedli v Progresívnom Slovensku a že máme vyvážené zastúpenie žien a mužov, máme tak veľmi aktívny klub a tie ženy skutočne dokazujú, že tu majú svoje miesto, a to nehovorím za seba, ale aj za všetky svoje kolegyne, a toto je, myslím, jeden z dôkazov o tom, že kvóty fungujú a že je to skutočne dobré opatrenie, ktoré prináša tie pozitívne aspekty nielen pre ženy, ale aj tu pre nás v pléne a potom vlastne aj pre celú spoločnosť, keď sú teda zavádzané niekde inde.
Hneď na začiatku by som chcela povedať, že kvóty nie sú takou tou pozitívnou diskrimináciou, za akú sa často pasujú alebo teda ako to ľudia nazývajú, ale sú vyrovnávacím dočasným opatrením. Dočasným, pretože vždy sú prijímané na nejaký čas, a koniec koncov to je aj cieľom tejto smernice, že tie kvóty, ktoré sa zavádzajú, tak by tu nemali byť navždy, ale iba kým sa nevyrovná nerovnosť, pretože o tomto presne kvóty sú. Sú teda, ako som povedala, vyrovnávacie opatrenie, a to znamená, že ich cieľom nie je zvýhodniť jedno pohlavie na úkor druhého, ale vyrovnať nerovnosť, ktorá tu vzniká na základe rôznych diskriminačných faktorov.
My sme tento zákon podporili už v prvom čítaní, a teda podporíme ho, samozrejme, aj v druhom, aj keď máme k nemu menšie výhrady, ale to už je naša taká klasika s pánom ministrom spravodlivosti, že sa asi úplne nezhodneme na tom, že ako úplne a presne transponovať smernice, ale dostanem sa k tomu. No, v prvom čítaní nás tu bolo prítomných 147, tento zákon podporilo 111 poslancov a poslankýň, štyria boli proti a 32 sa zdržalo. No a ja sa chcem prihovoriť práve tým tridsiatim šiestim, ktorí tento zákon z rôznych dôvodov nepodporili, ale zároveň aj teda časti z tých sto jedenástich, ktorí podporili, lebo museli, lebo ja viem, že ste zvyknutí, že občas musíte, ale ja by som skutočne chcela, aby ste boli presvedčení o tom, že toto podporiť chcete.
Tak veľmi v skratke, prečo vlastne máme na stole túto smernicu a prečo ju musíme transponovať. No, smernica Women on boards, alebo teda o ženách v riadiacich pozíciách, je kľúčovou súčasťou stratégie EÚ pre rodovú rovnosť na roky 2020 a 2025. Prečo? Pretože cieľom je zlepšiť postavenie menej zastúpeného pohlavia, jedná sa teda v drvivej väčšine prípadov o ženy, ale môže to byť aj naopak, pretože môže sa stať, že budete mať spoločnosť, v ktorej bude to menej zastúpené pohlavie práve mužské pohlavie a vtedy sa tam, to bude tiež vlastne ten vyrovnávací mechanizmus aplikovať, takže nemusíte sa báť, rozhodne nebudete diskriminovaní, práve naopak, akonáhle tam bude tá nerovnosť, tak tá nerovnosť bude vďaka tejto smernici vyrovnaná.
Vrátim sa k tomu, prečo je to dôležité, ale najskôr taká veľmi stručná genéza tohto textu. Text už v roku 2012 schválil Európsky parlament a potom ho však Európska rada zablokovala. A toto je opäť ďalším dôkazom toho, že tu neprichádza zlý diktát z Bruselu, že toto nám nenariaďuje tá EÚ, ktorá už nevie, že čo so sebou, ale rozhodujú členské štáty. Aj to, že desať rokov bola tá smernica blokovaná, o tom rozhodli členské štáty, pretože s tým nesúhlasili. Časť z nich si myslela, že takéto mechanizmy, opatrenia by sme mali zavádzať bez povinných sankcií, ktoré sú teda súčasťou tejto smernice, druhá časť členských štátov, ktoré teda túto smernicu odmietali, mala za to, že by sa to malo riešiť čisto na národnej úrovni, ak je teda tá potreba.
Koncom roka 2021 však predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen aj za teda veľkej pomoci vtedajšieho francúzskeho predsedníctva Rady, pretože vo Francúzsku majú takýto zákon na národnej úrovni už dlho, dokonca majú veľmi podobné opatrenia aj na úrovni či už teda štátnych podnikov, ale aj štátnych inštitúcií a veľmi to pomáha, pretože skutočne sa im tam podarilo vlastne vyrovnať tú nerovnosť, ktorá dovtedy, dovtedy v týchto inštitúciách bola. No a teda Ursula von der Leyen spoločne s francúzskym predsedníctvom sa rozhodli, že idú opäť túto smernicu otvoriť a rokovať či už teda so stranami, ale aj, samozrejme, s členskými štátmi.
V novembri 2022 sa tak text podarilo definitívne odhlasovať a schválila ho väčšina krajín. Do platnosti vstúpil v decembri ´22. Máme teda, ako už aj pán minister spomínal, do decembra ´24 na to, aby sme túto smernicu transponovali.
Aká bola pozícia Slovenska? Je možno škoda, že tu teraz nie je pani minister... bývalá pani ministerka Kolíková. Tie informácie, ktoré ja mám, sú, že Slovensko sa nestavalo proti tejto smernici, nakoľko malo teda Slovensko vedomosť o tom, že sa bude týkať žiadnej alebo len veľmi málo spoločnosti. Takže tam nebol dôvod nejakým spôsobom voči nej protestovať. Ale toto sú info, ktoré mám, keď som teda ešte aj na tejto smernici pracovala, ale je možné, že sme sa zdržiavali alebo teda možno pán minister má detailnejšie informácie z vyjednávaní.
O čo sa táto smernica snaží? Smernica sa zameriava na rodovú vyváženosť na riadiacich pozíciách kótovaných spoločností. Do polovice roku 2026, konkrétne teda do júna, musí mať každá spoločnosť kótovaná na burze cenných papierov v Európskej únii aspoň 40 % nevýkonných riaditeliek alebo aspoň 33-percentné zastúpenie žien medzi výkonnými a nevýkonnými riaditeľmi. Jedná sa teda o kótované firmy. Táto smernica sa netýka, a ja by som teda poprosila aj niektorých predstaviteľov koalície, aby prestali ňou strašiť, netýka sa malých a stredných podnikov, dokonca ani veľkých podnikov, iba skutočne tých úplne najväčších. A teda ak sú moje informácie správne, pani štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti sa na ústavnoprávnom výbore vyjadrila tak, že u nás sa bude týkať len dvoch spoločností. No a teraz si poviete, kvôli dvom firmám tu ideme prijímať zákon. V Českej republike je to napríklad päť, samozrejme, že v tých väčších štátoch sa jedná o oveľa väčší počet firiem. Možno si aj poviete, že okej, zákon pre dve firmy, ešte o kvótach, no čo nemajú tie ženy na Slovensku iné starosti, iné problémy, ktoré by sme mali riešiť?
Často tu hovoríme, hlavne teda na našej pravej strane, o matkách samoživiteľkách, o násilí na ženách, ale aj o tom napríklad, že je veľký počet dievčat, mladých žien, ale aj matiek, ktoré si napríklad nemôžu dovoliť kúpiť menštruačné potreby, pretože na to jednoducho nemajú a nemôžu tak ísť do školy alebo do práce. No áno, tieto ženy skutočne majú iné starosti ako teda pozície v kótovaných spoločnostiach, a my by sme sa nimi mali zaoberať, mali by sme ich riešiť, to tu, žiaľ, však nerobíme, respektíve my sa snažíme a vy už viete, ako hlasujete. Ale táto smernica je napriek tomu dôležitá aj pre ostatné ženy a nielen pre tie, ktorých sa to dotkne konkrétne v tých firmách.
Aj samotná dôvodová správa uvádza, že kótované spoločnosti určujú normu pre širšie hospodárstvo a je možné očakávať, že ich zavedené postupy budú napodobňovať aj iné typy spoločností. Ja dúfam, že možno aj štát. Verejný charakter kótovaných spoločností predstavuje oprávnený dôvod k tomu, aby boli vo verejnom záujme regulované v komparácii so súkromnými spoločnosťami vo väčšom rozsahu. Inak povedané, môžu a musia ísť príkladom. Zároveň (rečníčka si odkašlala), pardon, sama smernica hovorí, že dosiahnutie rodovej rovnosti na pracovisku si vyžaduje komplexný prístup, ktorý zahŕňa aj podporu rodovo vyváženého rozhodovania v rámci spoločnosti na všetkých úrovniach, ako aj odstraňovanie rozdielov v odmeňovaní žien a mužov. Je to kľúčový predpoklad na zníženie chudoby medzi ženami. Zjednodušene, kritici by povedali, že ten vrchol ľadovca je nepodstatný alebo že ženy, ktoré toto presadzujú, tak chcú len moc alebo pozície, že iným ženám to nepomôže. No, to nie je pravda. Mali by sme sa určite zamerať na tie socioekonomické opatrenia, ktoré by teda odstránili nerovnosti a pomohli ženám, ale zároveň teda, ak chceme vytvárať rovnosť príležitostí, tak to musí ísť aj zhora. Bez žien vo vrcholových pozíciách to jednoducho nepôjde, pretože sa nezmenia ani pracovné podmienky pre tie ostatné ženy, neznížia platové rozdiely, nezníži chudoba a vôbec teda neodstránia rozdiely. A práve odstránenie rozdielov, ktoré momentálne sú v našej spoločnosti, je veľmi dôležité nielenže pre tie samotné ženy, ale pre celú spoločnosť a pre jej fungovanie.
Kde sa teraz momentálne nachádza EÚ, čo sa týka teda zastúpenia žien vo vrcholových pozíciách? Momentálne veľké európske spoločnosti majú v priemere 30 % nevýkonných riaditeliek, ale medzi krajinami sú veľké rozdiely. Napríklad najlepšie je na tom Taliansko – 50 %, Francúzsko už aj vďaka spomínaným opatreniam – 47 %, Holandsko, Belgicko, Španielsko po 43 %. Toto sú krajiny, kde už obdobné zákony existujú. Najhoršie je na tom Cyprus – 7 %, Estónsko – 12 %, Maďarsko – 13 %, no a Slovensko je v tých štatistikách tak v polovici – 30 %, európsky priemer. Zase sme priemerní a ja verím, že s týmto sa nechceme uspokojiť.
Ako by krajiny mali zabezpečiť implementáciu tejto smernice? Každá krajina by mala zaviesť sankcie, ktoré budú účinné, primerané a odrádzajúce, ako napríklad sú pokuty alebo zrušenie nominácií v prípade, že tie procesy, ktoré teda aj európska smernica zavádza a ktoré my transponujeme, prebehli v rozpore s tými pravidlami, ktoré sa zavádzajú. Spoločnosti, ktoré tieto ciele nemajú splnené, tak si musia stanoviť kvantitatívne ciele, upraviť proces výberu kandidátov a kandidátok, zabezpečiť nediskrimináciu a objektívny proces výberu. A také spoločnosti, ktoré by sa nechceli tejto, tejto smernici podvoliť, tak by nemali mať nárok na verejné zákazky. Taktiež, veľmi zjednodušene povedané, ak v týchto spoločnostiach budú dvaja kandidáti rovnako kvalifikovaní, tak tá spoločnosť si musí vybrať to menej zastúpené pohlavie, čiže ako som už aj hovorila, bude sa to aplikovať v prevažnej väčšine na ženy, lebo teda ženy sú v drvivej väčšine týchto firiem to menej zastúpené pohlavie, ale nie je vylúčené, že sa to bude aplikovať aj na mužov.
Spoločnosť, samozrejme, musí toto svoje rozhodnutie odôvodniť, prečo sú potrebné sankcie, a teda táto smernica ich zavádza. No, ony sú potrebné a tento návrh, a tu teda mám aj takú výčitku k pánovi ministrovi. Náš návrh tie sankcie nepokrýva dostatočne, pretože to, čo zavádzate, tak sú iba sankcie za nedodržanie povinnosti podať informáciu ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny zo strany tých firiem, že teda ako sa im darí spĺňať túto smernicu, ale nezavádzate žiadne sankcie, čo sa týka nesplnenia tých podmienok procesu a taktiež prípadne aj za nesplnenie cieľa.
Ak sa pozrieme na ten vývoj, ktorý sa v iných krajinách už teda dal zdokumentovať na základe dát, tak za posledných 20 rokov najväčší pokrok dosiahli práve tie krajiny, ktoré svoje firmy zaviazali a ktoré, samozrejme, tie svoje národné zákony obohatili aj o povinnosti a teda aj sankcie. Samozrejme, že by pomohli aj také takzvané mäkké alebo teda dobrovoľné kvóty, ale ich účinnosť závisí od ďalších faktorov vrátane teda, samozrejme, politického a kultúrneho prostredia. No a, samozrejme krajiny, ktoré nič neprijali, ako napríklad Slovensko, tak stagnovali.
Čo sa týka tých sankcií, tak smernica hovorí, že požiadavky súvisiace s výberom kandidátov na vymenovanie alebo voľbu na pozície riadiacich pracovníkov, povinnosť stanoviť kvantitatívny cieľ vo vzťahu k výkonným riadiacim pracovníkom a povinnosti podávať správy, a to je teda to, čo my v návrhu máme, ale ten zvyšok nie, by sa mali presadzovať účinnými, primeranými a odrádzajúcimi sankciami a členské štáty by mali zabezpečiť, aby boli na tento účel k dispozícii právne alebo súdne postupy. Takéto sankcie by mohli zahŕňať pokuty alebo možnosť justičného orgánu zrušiť rozhodnutie o výbere riadiacich pracovníkov alebo ho vyhlásiť za neplatné. Zároveň bez toho, aby bolo dotknuté vnútroštátne právo ukladaní sankcií, ak kótované spoločnosti uvedené povinnosti spĺňajú, a teda ak aj ten proces, aj tá povinnosť informácie je dodržaná, tak by sa im nemali ukladať sankcie za to, že napriek tomu nevedia dosiahnuť ten cieľ.
Ja by som aj z tohto miesta teda chcela pána ministra poprosiť, aby sa na ministerstve spravodlivosti ešte zamysleli nad tým, že ako tento zákon doplniť, či by bolo vhodné napríklad otvoriť antidiskriminačný zákon a doplniť ho nejakým spôsobom o tieto sankcie alebo ísť tou cestou, že ešte raz upraviť tento návrh zákona, ktorý tu dnes máme a ktorý predpokladám teda že schválime, ale však môžme ho opraviť o istý čas, pretože bola by som nerada, aby zase Európska komisia nám povedala, že máme zle transponovanú smernicu, pretože tá transpozícia je neúplná. A ja s vami, pán minister, súhlasím, že nie vždy sa robí tá transpozícia od slova do slova, to nie je cieľom, ale tu vyslovene ste opomenuli časť tých sankcií, ktoré sú skutočne veľmi dôležité preto, aby celý ten mechanizmus fungoval.
Vymenovanie žien za riadiace pracovníčky brzdí hneď niekoľko osobitných faktorov, ktoré možno prekonať nielen prostredníctvom takýchto záväzných pravidiel, ale aj prostredníctvom ďalších opatrení, ako sú napríklad vzdelávacie iniciatívy a rôzne podporné stimuly. Ako som už spomínala, tieto kvóty, ktoré smernica zavádza, sú jedným z vyrovnávacích mechanizmov, čiže ony nestačia. Ony teraz nezmenia či už situáciu v tých firmách, alebo situáciu v spoločnosti. Samozrejme, že ďalšie podporné a vyrovnávacie mechanizmy musia ísť ruka v ruke s týmito kvótami.
V prvom rade je napríklad zásadné zvýšiť na ekonomických školách a univerzitách informovanosť o prínose rodovej rovnosti v záujme zvyšovania konkurencieschopnosti spoločností a vôbec viesť dievčatá, mladé ženy k tomu, aby sa venovali tomuto odvetviu, pretože toto je veľmi často taká, nieže argument, ale výhovorka, že veď my na tie pozície by sme aj chceli ženy, lenže je ich málo. A potom v tom výberovom procese jednoducho si nemáme z koho vybrať. No tak ešte raz opakujem, samotné kvóty to nevyriešia. Vyriešia to aj ďalšie podporné opatrenia, ktoré by sme teda mali prijať. A ja chápem, že to nie je transpozícia tej smernice, ale chcela som sa teda dotknúť toho, že toto samotné nestačí a musíme ísť ďalej.
Prečo? No, v Európskej únii je veľký počet vysokokvalifikovaných žien, ktorý sa neustále zvyšuje, o čom svedčí aj skutočnosť, že 60 % absolventov a absolventiek vysokých škôl sú ženy. Slovensko patrí v indexe rodovej rovnosti k najhorším štátom v Európe. Je skutočne na chvoste a v niektorých tých parametroch nás predbiehajú štáty ako Malta či Bulharsko, Rumunsko.
Na Slovensku ženy zarábajú o 350 eur menej ako muži. Menej často pracujú na plný pracovný úväzok a menej často sa aj dostávajú do riadiacich pozícií. To je v silnom kontraste s údajmi z posledného sčítania obyvateľstva, podľa ktorých má vysokoškolský titul o 150-tisíc pracujúcich žien viac ako mužov. Jedná sa o čísla 365-tisíc mužov v produktívnom veku a 508-tisíc žien. Čo je príčinou tohto? Možno ste už počuli taký termín sklenený strop, a to je vlastne taká neviditeľná, často neprekonateľná bariéra, ktorá bráni ženám v kariérnom postupe na vyššie pozície. Vidíte, keď si to predstavíte, že vlastne máte nad hlavou niečo, čo vám bráni ísť ďalej, tak úplne chápete aj to, čo som hovorila na začiatku, že kvóty neznevýhodňujú jedno pohlavie. Ony iba vyrovnávajú to, že odstraňujú vlastne ten sklenený strop.
Prečo je to opatrenie, ktoré zavádza teda táto smernica a ktoré aj my transponujeme, dôležité? No, dosiahnutie rodovej vyváženosti v týchto firmách má zásadný význam pre účinné využívanie existujúceho potenciálu žien, ako som hovorila, teda tých s vysokoškolským titulom je neúmerne viac ako mužov. To je, samozrejme, kľúčové aj pre riešenie demografických a hospodárskych výziev, ktorým Európska únia, ale aj samotné členské štáty vrátane Slovenska čelia. Nedostatočné zastúpenie žien vo vrcholných orgánoch je, naopak, samozrejme, premárnenou príležitosťou pre hospodárstvo členských štátov, čiže aj z ekonomického hľadiska je skutočne výhodné mať ženy v týchto riadiacich pozíciách. Práve využitím potenciálu ženských talentov v plnom rozsahu sa zlepší aj návratnosť investícií do vzdelávania, a to tak pre jednotlivcov, ako aj pre verejný sektor. Všeobecne sa uznáva, že prítomnosť žien vo vrcholných orgánoch zlepšuje správu a riadenie spoločností, pretože rôznorodejšie a kolektívnejšie zmýšľanie, ktoré zahŕňa aj širšiu škálu perspektív, posilňuje výkonnosť tímov a kvalitu rozhodovania. A toto nehovorím ja, môžte si povedať, že prišla tu z Progresívneho Slovenska feministka, tak jasné, že nebude hovoriť opak, že, že je to zlé, keď dosadíme ženy na tieto vrcholové pozície, ale hovoria to dáta a štúdie. Tieto štúdie ukazujú aj to, že rozmanitosť vedie k aktívnejšiemu obchodnému modelu, vyváženejším rozhodnutiam, posilneným odborným štandardom vo vrcholových orgánoch, ktoré lepšie odrážajú spoločenskú realitu a potreby spotrebiteľov, čiže skutočne je to výhodné aj pre tie samotné firmy. Podporuje sa tým aj inovácia.
Z týchto štúdií taktiež vyplýva, že existuje pozitívny vzťah medzi rodovou vyváženosťou na najvyššej úrovni riadenia a finančnou výkonnosťou a ziskovosťou spoločností, čiže opäť je to skutočne dobré pre tie spoločnosti a je potrebné im to aj vysvetliť a práve možno na príklade tých veľkých kótovaných spoločností sa potom aj tie menšie alebo stredné podniky rozhodnú pre takéto, takéto podporné opatrenia. Výsledkom takejto vyváženosti je dlhodobý udržateľný rast.
Čo sa týka takého väčšieho pohľadu, tak, samozrejme, keď budeme mať v riadiacich pozíciách kótovaných spoločností vyvážené zastúpenie, tak to posilňuje aj konkurencieschopnosť Európskej únie a samotných členských štátov a dodáva im to výhodu oproti tretím krajinám, ktoré takéto opatrenia nielenže nepoznajú, ale ich teda vehementne odmietajú niektoré. Je to taký povolený doping, ak chcete. Zvýšenie zastúpenia žien vo vrcholových pozíciách ovplyvňuje nielen ženy, ktoré sú vymenované do týchto orgánov, ale tiež pomôže do týchto spoločností prilákať ďalšie ženy, ženské talenty a zabezpečiť teda ženskú prítomnosť na všetkých úrovniach či už teda rozhodovania, alebo práce v týchto, v týchto firmách.
Aj preto bude mať takéto vyššie a vyvážené zastúpenie pozitívny vplyv na odstraňovanie rozdielov, zamestnanosti a tiež rozdielov v odmeňovaní. No ja by som vás, kolegyne, kolegovia, chcela z tohto miesta vyzvať k tomu, aby sme, keď už teda sa rozhodneme pomáhať ženám alebo odstraňovať nerovnosť, aby sme to nerobili selektívne, že toto sa nám páči a toto nie, tuto pomôžeme tehotným študentkám, ale tuto odmietneme kvóty. No, to jednoducho keď chceme vyrovnávať tú nerovnosť a keď chceme pomáhať ženám, tak to nie je tak á la carte, že teda toto si vyberiem, lebo toto sa mi páči, a toto, naopak, odmietnem. Ak chceme, aby sa tu 51 % spoločností, pretože ženy nie sú menšinou, ale, naopak, väčšinou v našej spoločnosti, aby sa tu mali lepšie, a to, že sa nemajú bohvieako, tak to nám dokazuje aj práve aj ten index rodovej rovnosti, ktorý teda ukazuje, že Slovensko je skutočne na chvoste vo viacerých oblastiach, tak ak im chceme pomáhať, tak aj toto je jedno z opatrení, ktoré by sme tu mali, myslím, bez akýchkoľvek výnimiek prijať. Ak to nechceme robiť, tak buďme k sebe úprimní a jednoducho povedzme aj tým ženám, ktoré nás sledujú a ktoré dúfajú, že už sa konečne tento parlament bude zaoberať aj ich problémami a prinesie nejaké riešenia, tak im jednoducho povedzme, že sa tým nemienime zaoberať a že každý má iba nejakú svoju nálepku a bude si pomáhať tej cieľovke, ktorej chce. Jednoducho buďme úprimní.
Ako som hovorila, tak mám aj také menšie výhrady k tomu... možno počkám, lebo... ďakujem. Mám aj menšie výhrady k tomu, ako ministerstvo spravodlivosti navrhuje transponovať túto smernicu a konkrétne teda už som hovorila o tých sankciách a verím, že pán minister spravodlivosti príde teda s opravou alebo s doplnením, pretože si myslím, že je to skutočne dôležité, aby táto smernica splnila svoj cieľ a bola efektívnym nástrojom. Zároveň teda s kolegyňou Plavákovou predkladáme aj vlastný pozmeňovák, pretože máme za to, že v niektorých častiach tá transpozícia nie je úplná a presná, ako by si práve ten princíp efektívnosti želal.
Ja by som vás chcela, pán minister, poprosiť aj o podporu nášho pozmeňováku, pretože myslím si, že teda aj moje vystúpenie bolo konštruktívne, a vravím, aj sme vás pochválili, lebo toto je dobrá vec, ktorú robíte, ktorú musíte robiť, ale ktorú robíte a skutočne sa tam jedná o veci, ktoré sú ľahko doplniteľné a ktoré zabezpečia to, že budeme mať tú smernicu transponovanú tak, ako to má byť. A ďakujem teda vopred aj koaličným poslancom a poslankyniam za podporu tohto pozmeňováku.
Ja by som ho teda teraz prečítala, ak dovolíte... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Gašpar, Tibor, podpredseda NR SR
Poprosím, zastavte čas pani poslankyni.

Jurík, Beáta, poslankyňa NR SR
Ďakujem pekne.
Pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Beáty Jurík a Lucie Plavákovej k vládnemu návrhu zákona o niektorých opatreniach súvisiacich s riadením kótovanej spoločnosti (tlač 397).
V súlade s ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov predkladáme nasledujúci pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona o niektorých opatreniach súvisiacich s riadením kótovanej spoločnosti (tlač 397).
Bod 1. Navrhujeme doplnenie znenia zákona tak, aby bol v úplnom a presnom súlade s čl. 6 ods.1 preberanej smernice.
V § 5 ods. 1 v tretej vete sa na konci pripájajú tieto slová: "nediskriminačným spôsobom".
Bod 2. Navrhujeme doplnenie znenia zákona tak, aby bol v úplnom a presnom súlade s čl. 6 ods. 3 preberanej smernice.
V § 5 ods. 4 písmeno a) znie:
"a) podmienkach procesu výberu a požadovaných kvalifikačných predpokladoch v procese výberu,".
Bod 3. Odôvodnenie: Navrhuje sa určiť Slovenské národné stredisko pre ľudské práva ako subjekt na účely propagácie, analýzy, monitorovania a podpory rodovej vyváženosti vo vrcholových orgánoch.
Podľa čl. 10 preberanej smernice členské štáty môžu na tento účel určiť napríklad subjekty v oblasti rovnosti, ktoré určili podľa čl. 20 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES. Predkladaný návrh túto povinnosť určiť subjekt opomenul.
Za § 8 sa vkladá § 8a, ktorý vrátane nadpisu znie:
„8a
Podpora rodovej vyváženosti v kótovaných spoločnostiach
Oprávneným subjektom pre propagáciu, analýzy, monitorovanie a podporu rodovej vyváženosti vo vrcholových orgánoch je Slovenské národné stredisko pre ľudské práva."
Ďakujem. Skončila som. Ešte raz ďakujem vopred aj za podporu toho pozmeňujúceho návrhu.

Ďakujem pekne za slovo a ďakujem aj kolegom za ich faktické poznámky.
Ja, čo sa týka toho daňového bonusu, tak, pán kolega, ja s vami súhlasím, že teraz sa jeho zrušenie dotkne najmä tých, ktorí to najviac potrebujú, avšak je škoda, že vtedy, keď ste boli pri moci, tak ste ho nenastavili tak, aby bol adresný a aby ho nedostávali ľudia, ktorí ho nepotrebujú, napríklad aj my alebo ďalší, ktorí jednoducho majú na to, aby svojim deťom dopriali dôstojný život a aby nebol nejakým spôsobom odstupňovaný. A ja chcem veriť, že keď tu máme teda sociálnodemokratickú vládu, tak že minister práce, sociálnych vecí a rodiny sa bude týmto daňovým bonusom zaoberať tak, aby ho nastavil adresne, aby tak nezaťažil samosprávy, ktorým vieme, čo to spôsobilo, a aby, naopak, pomohol tým, ktorí to najviac potrebujú.
Kolega Michal, ja som veľmi rada, že si spomenul príspevok na úhradu nákladov na bývanie, ktorý sme teda spoločne predkladali. A je mi veľmi ľúto, že toto plénum sa vtedy k nemu postavilo tak, že aj vy, kolegovia, kolegyne, ktorí teda o sebe podobne ako ja hovoríte, že ste sociálni demokrati, tak ste sa bez mihnutia oka pri tomto návrhu, ktorý skutočne za málo peňazí, keď si pozriete tú dôvodovú správu, za málo peňazí by pomohol veľa, veľa ľuďom na Slovensku, pretože by nebol viazaný na hmotnú núdzu, tak ako je súčasný príspevok na bývanie a skutočne ho odporúča aj odborná verejnosť.
Vy ste sa vtedy bez mihnutia oka zdržali, je to teda veľká škoda, lebo myslím si, že práve takýmito opatreniami by sme sa tu mali zaoberať, a to vás vtedy nemrzelo, ale, naopak, pri nejakom uznesení o uznesení tu vlastne uvažujete o tom, že či to náhodou nejdete podporiť, aj keď to ide z opozície. Tak, prosím vás, pozerajte sa na to, že čo je dobrý návrh pre ľudí a nie na to, čo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja teda nie som ekonómka, tak nepôjdem určite do detailov tohto zákona, avšak chcela by som sa venovať téme, ktorá mi ako sociálnej demokratke veľmi leží na srdci, a síce rôznym formám chudoby.
Slovensko je aj po dvanástich rokoch vraj sociálnodemokratických vlád stále konfrontované s obrovským problémom chudoby, ktorý nie je len akýmsi štatistickým údajom, ale každodennou realitou skutočne pre státisíce občanov a občianok tejto krajiny. Chudoba alebo sociálne vylúčenie na Slovensku v roku 2022 ohrozovalo 888-tisíc obyvateľov. To sú údaje, ktoré, o ktorých teda ako každý rok informoval štatistický úrad pri príležitosti medzinárodného dňa boja proti chudobe. V tom roku 2022 sa jednalo o 16,5 % obyvateľov, za rok k nim pribudlo viac ako 50-tisíc ľudí ohrozených chudobou alebo sociálnym vylúčením. Prieskum EÚ SILC od Eurostatu za minulý rok ukázal, že miera tohto rizika na Slovensku vzrástla na 17,6 % populácie, čo predstavuje 943-tisíc obyvateľov a obyvateliek tejto krajiny.
Podľa analytika Mariána Kočiša z tohto prieskumu vychádzajú ako najohrozenejšia skupina detí vo veku od 0 do 17 rokov, kde miera rizika chudoby narástla až na 25,3 %. Znamená to, že každé štvrté dieťa na Slovensku vyrastá v prostredí, ktoré obmedzuje jeho životný potenciál. Chudoba a sociálne vylúčenie sú vo väčšine týchto prípadov doslova dedičné. Preto sa nejedná len o problém dnešných detí, ale aj detí, ktoré sa ďalej týmto populáciám narodia. A ja by som skutočne bola rada, aby sme sa v tomto pléne venovali najmä týmto deťom, ktoré skutočne sú zo skupín ohrozených chudobou, a aby sme sa toľko nevenovali interrupciám. Tieto deti totiž nebudú vedieť následne participovať na ekonomickom raste a ani k nemu nijakým spôsobom plnohodnotne prispievať, čo, samozrejme, limituje prosperitu celej spoločnosti a aj preto by bolo, malo byť teda v našom záujme skutočne týmto deťom pomôcť, aby sa dostali z bludného kruhu chudoby a aby aj ony sa stali plnohodnotnou súčasťou spoločnosti.
Ďalej tu máme aj jednorodičovské domácnosti, ktoré sú najohrozenejšou skupinou medzi domácnosťami a u nich riziko toho, že padnú teda za tú hranicu chudoby, predstavuje až 46,4 %. Nasledujú domácnosti s tromi a viac deťmi, kde je miera ohrozenia 37,1 %. A možno vás teraz prekvapím, ale najmenej ohrozenou z tých skupín sú ľudia vo veku nad 65 rokov, kde miera rizika je len a hovorím "len" kvôli tomu, že sme videli, že pri tých ostatných kategóriách to bolo mnohonásobne viac, 14 % populácie. Hoci dôchodcovia vo všeobecnosti nepatria medzi najohrozenejšie skupiny chudobou, situácia sa mení, ak v domácnosti nad 65 rokov žije osoba sama. V takom prípade rastie miera rizika ohrozenia chudobou alebo sociálnym vylúčením u mužov na 32 % a u žien na 38 %. Tu by som tak poznamenala, že aj tá dôchodcovská chudoba má opäť raz ženskú tvár, pretože viac zasahuje ženy.
Zároveň máme na Slovensku jednu z najvyšších mier pracujúcej chudoby v Európskej únii. Až 8,2 % pracujúcich ľudí, ktorí sa každý deň zobúdzajú do práce, na konci mesiaca zistia, že sa musia rozhodovať o tom, že čo dajú deťom v posledný týždeň v mesiaci na desiatu, pretože im to skutočne nevychádza. Tento jav sa často porovnáva s tým, ako by ste sa snažili plávať v mori, ale namiesto toho, aby vám niekto hodil záchranné koleso, vám okolo členkov priviaže závažia. A vy sa len tak topíte a snažíte prežiť z mesiaca na mesiac.
Najzraniteľnejšie sú v tomto prípade mladé rodiny. Viete, do akej miery náklady na výchovu dieťaťa na Slovensku zaťažujú rodinné rozpočty? Priemerná rodina s jedným dieťaťom čelí situácii, v ktorej sa až 18 % takýchto mladých rodín ocitá pod hranicou chudoby alebo na jej prahu. Priemerné náklady na dieťa v prvých rokoch jeho života sa šplhajú do výšky skutočne stovák eur mesačne, pričom príjmy týchto mladých rodín sú často na úrovni životného minima. Kombinácia nízkych miezd, vysokých cien nehnuteľností a nedostatku dostupného bývania vytvára situáciu, v ktorej skutočne tieto mladé rodiny zápasia o prežitie. A opäť by som zopakovala, my sa tu namiesto toho, aby sme hľadali riešenia na dostupnosť bývania, napríklad vo forme inej formy príspevku na bývanie, jaslí a materských škôl alebo iných podporných mechanizmov rodovej rovnosti, pretože toto je jedna z vecí, ktoré skutočne mladým rodinám pomáhajú, tak sa tu zaoberáme interrupciami.
Ja by som bola skutočne za to, aby sme vytvorili pre mladých ľudí podmienky, aby chceli zakladať rodiny, aby ich chceli mať. Zároveň však nemôžeme odsudzovať, a už vôbec nie v tomto pléne, tých a tie, ktoré z rôznych dôvodov deti mať nechcú. A, samozrejme, pomôžme tým, ktorí chcú a nemôžu, opäť z rôznych dôvodov. O tomto sa tu, prosím, bavme, a nie o interrupciách!
Po tomto úvode by som sa rada pozrela na to, že čo zvýšenie DPH, ktoré je navrhované, pre tieto rodiny znamená. V situácii, keď ledva pokrývajú tie základné potreby, každé ďalšie zvýšenie cien, ktoré takéto zvýšenie DPH so sebou automaticky prinesie, má skutočne katastrofálne následky pre tieto rodiny. Už to tu neraz odznelo, zvýšenie DPH prinesie nárast cien a ten nárast cien bude skutočne najviac postihovať práve tieto rodiny. Čo urobí po tom zvýšení cien mladá rodina, ktorá už teraz nevie na konci mesiaca vyžiť, často aj z dvoch príjmov? Bude si musieť vybrať, či zaplatí nájom, alebo zaplatí jedlo pre deti. A v čom pôjdu do školy? Na taký lyžiarsky alebo školu v prírode budú musieť tie deti zabudnúť, na rozdiel od vašich, našich detí. Alebo budú na to šetriť niekoľko mesiacov. Viete, to je pre nich luxus, ktorý je možno pre nás samozrejmosťou. A toto by sme vždy mali mať na pamäti, keď prijímame akékoľvek opatrenia, že my tu v podstate máme veľké privilégiá, ktoré ľudia nemajú. A my by sme im mali pomôcť, aby tie základné, dôstojné podmienky na život mal skutočne každý v tejto krajine.
Takto na Slovensku žijú bežní ľudia, tí, ktorí na rozdiel od niektorých našich kolegov presne vedia, koľko stojí mlieko alebo rožok. Rodičia samoživitelia, ktorým sa venujú aj moje kolegyne, čelia podobným výzvam. Najmä tie jednorodičovské domácnosti, v ktorých sú teda často jednorodičmi hlavne matky, sú vystavené ešte väčšiemu riziku. A pre tieto ženy je realita taká, že sa často rozhodujú, či kúpia na konci mesiaca potraviny pre svoje deti, alebo si kúpia menštruačné potreby. A prečo o tejto téme hovorím? Ja keď som ju, dovolím si povedať, priniesla v roku 2020 na slovenskú politickú scénu, tak som čelila veľkému hejtu a výsmechu, pretože baviť sa o menštruácii je veľké tabu. Ale to je skutočne problém nielen mladých žien, študentiek, ale práve aj tých matiek samoživiteliek alebo matiek vo viacdetných domácnostiach, ktoré jednoducho na konci mesiaca nevedia, z čoho si zaplatiť menštruačné potreby, ktoré vyslovene potrebujú, lebo menštruácia si nevyberá, či na ňu máte, alebo nie. A to sú problémy žien od Bratislavy po Sninu, skutočne. Problémy konkrétnych žien, ktoré sa jednoducho sa musia rozhodovať medzi svojimi deťmi alebo tým, že či pôjdu do práce, lebo si nebudú môcť kúpiť vložky alebo tampóny. A viete, pre každú matku, aj ja som dvojnásobnou matkou, je tá voľba jasná: tie deti sú prvoradé. A aj takéto zvýšenie DPH, ktoré sa bude týkať aj takýchto potrieb, tak ten problém ešte zhorší. A viete, toto sú problémy, ktoré vláda absolútne nevníma. A ja to chápem, lebo keď vidím aj zloženie tohto parlamentu, aj zloženie vlády, tak vidím, že prečo toto konkrétne nie je problém, ale, prosím vás, otvorte oči. Nie je nič národniarskejšie, ako starať sa o ľudí v tejto krajine. Nie je nič rustikálnejšie, ako zaoberať sa problémami ľudí v našich regiónoch, a, samozrejme, nie je nič sociálnejšie, ako pomáhať tým najzraniteľnejším v tejto krajine. Nielen tým svojim, ale skutočne všetkým. Ja už nemám viacej času, ale tá chudoba má skutočne rôzne podoby a myslime na ňu, keď prijímame zákony. Doteraz to tak... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)