Ešte raz, ďakujem pekne za slovo.
Toto uznesenie sme teda predkladali k 25. novembru. Ale viete, aký je dnes deň? 28. marec? To je Deň destigmatizácie interrupcií, preto mi dovoľte, a ono to spolu súvisí, také štyri veľmi krátke poznámky.
Za prvé interrupcie nie sú niečo, o čom by mala akokoľvek moralizovať celá spoločnosť. Je to skutočne individuálne rozhodnutie každej ženy, ktoré by sme mali rešpektovať, a nie vynášať...
Ešte raz, ďakujem pekne za slovo.
Toto uznesenie sme teda predkladali k 25. novembru. Ale viete, aký je dnes deň? 28. marec? To je Deň destigmatizácie interrupcií, preto mi dovoľte, a ono to spolu súvisí, také štyri veľmi krátke poznámky.
Za prvé interrupcie nie sú niečo, o čom by mala akokoľvek moralizovať celá spoločnosť. Je to skutočne individuálne rozhodnutie každej ženy, ktoré by sme mali rešpektovať, a nie vynášať nad ním akékoľvek úsudky.
Za druhé iba 8% ľudí na Slovensku, a to sú oficiálne prieskumy, je za sprísňovanie interrupcií. Pritom ešte aj na tejto schôdzi máme opäť návrh zákona o sprísnení. Ak si ho skutočne ani len tá väčšinová spoločnosť neželá, tak ja nechápem, načo neustále sem prichádzajú takéto škodlivé a pre ženy nebezpečné návrhy. A videli sme to v Poľsku, že každé sprísňovanie interrupcií je nebezpečné. Vidíme to v Spojených štátoch, vidíme to na Malte. Vidíme to jednoducho v krajinách, kde tie interrupčné politiky sú prísne, že to ohrozuje životy a zdravie žien. A vravím, opakujem, na Slovensku si len 8% ľudí, to znamená, že ešte aj ľudia, ktorí volia túto koalíciu, tak sú proti sprísňovaniu interrupcií. Tak vás potom poprosím, keď ich teda reprezentujete, aby ste tento skutočne škodlivý návrh, ktorý tu opäť máme, odmietli.
Zároveň – tretí bod – medzinárodné organizácie, ale aj rôzne ľudskoprávne dokumenty hovoria o tom, že obmedzovanie alebo úplný zákaz interrupcií je formou rodovo podmieneného násilia. A preto som to teda si dovolila aj prepojiť s tým Medzinárodným dňom násilia na ženách. Last but not least, rada pre všetkých, ktorí sú proti interrupciám, je veľmi jednoduchá. – Ste proti? Nikdy na ne nechoďte, ale neobmedzujte iných ľudí.
Vrátim sa ale teda k tomu 25. novembru, k Medzinárodnému dňu boja proti násiliu na ženách. Tento deň zároveň štartuje aj kampaň 16 dní aktivizmu proti násiliu na ženách, počas ktorej prebiehajú také rôzne aktivity na celom svete s cieľom poukázať na to, aké vážne porušenie práv žien, ľudských práv, je násilie. Zvyšuje sa informovanosť a hlavne sa žiada od kompetentných orgánov, aby konečne urobili nejaké kroky, či už teda v boji, v eliminácii toho násilia, ale hlavne – a to je veľmi dôležité – aj v prevencii. Tá téma teraz už minuloročnej kampane, ale keď sme toto uznesenie predkladali, tak ešte vlastne veľmi aktuálnej, bola vražda ženy, ktorá sa teda odborne nazýva femicída. A to je vlastne najextrémnejšia forma násilia na ženách a dievčatách, ktorá je aj naďalej celosvetovo všadeprítomná. A ja sa jej budem venovať aj o chvíľu pri predstavení nášho návrhu zákona, pretože my sme to do návrhu zákona, ktorý sme taktiež predkladali v tento istý deň, zahrnuli.
Ale teda len aby ste vedeli aj pár čísiel. A to nie sú žiadne čísla od politickej neziskovky Beáty Jurík, ale to sú čísla, ktoré reálne máme. Celosvetovo bolo v roku 2023 úmyselne zabitých 85-tisíc žien a dievčat. Až 60% týchto vrážd, 51 100, bolo spáchaných intímnym partnerom alebo členom rodiny. Údaje ukazujú, že 140 žien a dievčat zomrie každý deň rukou svojho partnera alebo blízkeho príbuzného, expartnera alebo proste človeka, s ktorým mali alebo majú nejaký vzťah. To znamená, že každých 10 minút je zabitá jedna žena alebo dievča.
U nás vieme o niečom viac ako desiatkach medializovaných prípadov ročne. Ale aj kvôli tomu, že náš Trestný zákon nepozná toto slovo, ten pojem femicída alebo vražda ženy, ak sa teda bojíme niektorých pojmov, tak nie sme schopní na Slovensku viesť relevantné dáta o tom, že koľko skutočne ročne zomrie žien. Ja som tieto prípady začala tento rok od 1. januára počítať a hneď 3. januára, myslím, sme mali prvý prípad, čo je skutočne šokujúce. A len za prvé dva mesiace, január, február, to boli štyri ženy, ktoré zomreli len kvôli tomu, že boli ženy. A zomreli teda buď rukou partnera, alebo zomreli z nenávisti k ženám, to je ten spomínaný prípad zo Spišskej.
Čo to znamená? Dve ženy mesačne, to je 24, však na to netreba byť úplne matematický expert. 24 žien ročne nám zomrie na Slovensku len kvôli tomu, že sú ženy.
A čo my s tým? No môžme konať, môžme konať preventívne. Môžme napríklad aj teda zahrnúť tú úpravu do nášho Trestného zákona a ono to skutočne pomôže pretože tie krajiny, ktoré k tomu pristúpili, tak už teraz vykazujú dáta, ktoré hovoria o tom, že jednoducho to funguje a že tá prevencia je skutočne najdôležitejšia, pretože napríklad, keď zahrniete takýto pojem do Trestného zákona, tak to vydáva aj taký odkaz spoločnosti, že toto je jednoducho čin, ktorý je najzávažnejšieho charakteru a ktorý by sa nemal stať. A ja teda už prestávam veriť v to, žeby sme sa v tomto pléne úplne na niečom vedeli zhodnúť okrem teda pozmeňujúceho návrhu kolegu Glücka, ale chcem stále veriť, že sú veci, nad ktorými by sme nemuseli politizovať a že jednoducho ani nie ako politici a političky, ale ako občania a občianky by sme mali niečo takéto jednoducho odsúdiť a spraviť všetko pre to, aby sa takéto hrozné prípady nediali.
Ako som povedal, my nemáme dáta o femicídach. Ja ich takto zbieram, ale sú to len medializované prípady. Je veľa takých prípadov, kde sa to jednoducho stane, ale nevieme o tom. A tieto vraždy sú vlastne teraz evidované pod inými trestnými činmi, a preto aj nevieme, že, že koľko ich skutočne je. Máme ale iné dáta a tie sú nasledovné. Za rok 2023, a to sú vlastne dáta, ktoré boli publikované na konci minulého roka, zaznamenali kompetentné orgány 2 400 prípadov násilia na ženách a dievčatách, zväčša domáceho násilia a sexuálneho násilia. To je sedem prípadov denne.
Podľa výskumu rodovo podmieneného násilia na ženách z roku 2023, podľa ktorého zažilo psychické násilie v partnerskom vzťahu počas svojho dospelého života 48,2 % žien.
Fyzickému násiliu alebo vyhrážaniu v partnerskom vzťahu čelilo 28 % žien.
Sexuálnemu násiliu bolo počas svojho dospelého života vystavených skoro 15% žien.
Skúsenosť s obťažovaním na pracovisku mala každá druhá žena a väčšina z týchto žien ho zažila opakovane.
To sú čísla, ktoré sú skutočne desivé, myslím, pre každého a každú z nás. Ale jedná sa len o ten počet nahlásených prípadov. To sú skutočne prípady, ktoré evidujú kompetentné orgány. Ale viete, koľko je tých nenahlásených? No, to, samozrejme, nevieme, pretože sú nenahlásené, čiže nespadajú do tej definície, ale podľa prieskumov sa odhaduje, že nahlásených je len niečo menej ako 20%. To znamená jedna pätina. Tak opäť trochu matematiky, ak je nahlásená len jedna pätina, a to je 2 400 prípadov, tak môžme predpokladať, že v skutočnosti je týchto prípadov 12-tisíc. A aj to je vlastne len časť, lebo vieme, aké zlé povedomie o násilí na ženách máme v spoločnosti, a možno to, čo ja ako človek, ktorý sa tejto téme dlhodobo venuje, považujem za násilie, tak možno tá osoba, ktorá ho zažíva, tak si povie, že to násilie nie je, lebo jedna facka, však to je v našej spoločnosti tolerované. A môže aj tá samotná obeť alebo preživšia hovoríme, si jednoducho myslieť, že to nie je niečo, čo by mala nahlásiť, alebo že to nie je dostatočne vážne, alebo že nevedieť o tom, že tá forma, ktorú zažíva napríklad v prípade vyhrážania sa alebo ekonomického násilia, pretože často hovoríme iba o tom fyzickom násilí, o tom, ktoré vidieť, tie modriny alebo zlomeniny, ktoré ženy zažívajú, ale tie ostatné formy sú natoľko neznáme v našej spoločnosti, že ich jednoducho za násilie akoby ani nepovažujeme. A problémom je aj tá strašne nízka miera, alebo teda vysoká miera tolerancie násilia a tá nízka miera tej uvedomelosti v spoločnosti.
Len 29 % ľudí si myslí, že žena by mala odísť zo vzťahu po prvom fyzickom útoku. Ak sú v domácnosti deti, s odchodom nesúhlasí ešte väčšia časť populácie. Čiže kvôli deťom by podľa väčšiny populácie mala tá žena strpieť akúkoľvek formu násilia, pretože zachovať tú rodinu je očividne dôležitejšie.
Každý piaty Slovák si myslí, že by žena mala strpieť fyzické útoky od partnera na týždennej báze. Raz do týždňa, jedna facka, v pohode. Každý štvrtý Slovák si myslí, že verbálne útoky by žena mala tolerovať dokonca na dennej báze. Urážky, ponižovanie, neustála kritika. Vraj by si to ženy mali zažívať každý deň.
A ja sa tak pozerám na vás, kolegovia, a vy ste takí aj prekvapení z tých čísel, verím, a hlavne šokovaní a to mi celkom dodáva aj vieru, že aspoň na tomto by sme sa teda mali zhodnúť, pretože ja chápem, že toto nie sú možno veci, ktoré si vy dobrovoľne niekde vyhľadávate alebo že vás táto téma ako taká odborne zaujíma, ale verím, že nie ste ľahostajní tomu, že takéto čísla sú realitou, vidíte, bežných dní, týždňov mnohých žien na Slovensku.
Aj preto si myslím, že Národná rada Slovenskej republiky by jednoducho nemala pred týmto problémom všadeprítomného násilia zatvárať oči, a keď vláda nechce tým obetiam a preživším podať pomocnú ruku, a ja budem teda hovoriť o tom, že prečo to nechce, tak by sme ju mali vyzvať k činom. A práve o tom je to uznesenie, že aj my ako Národná rada, ako zvolení zástupcovia a zástupkyne ľudí vyzývame vládu k tomu, aby konečne konala. Dokonca téma násilia sa nachádza aj v PVV a PVV sa nazýva lepšie, bezpečnejšie... A ako ešte žiť? Lebo: bezpečne, lepšie... pokojnejšie. No tak vidíte. No tak to by sa dalo zhrnúť aj že bez násilia. No kiežby.
Poďme teda ale na ten text uznesenia, skutočne bod po bode. Vidíte ja som zabudla, ako sa volá to PVV, lebo očividne úplne sa nenapĺňa ten jeho názov. No bod po bode.
Písm. A. Ostro odsudzuje, Národná rada, všetky formy a prejavy násilia na ženách;
Je tu niekto, kto je za násilie na ženách? Nie. Vidíte. Bod A môžte podporiť.
Bod B. Vyjadruje presvedčenie, že každá osoba má právo na život bez násilia, týrania, prenasledovania, strachu o svoj život či život a bezpečie svojich detí;
Opäť, je tu niekto kto je proti? Nie. Všeobecný súhlas. Zhodli sme sa na tom, že na tom nie je nič politické. A keby tu bol niekto, kto nesúhlasí, čo som ale rada, že nie je, tak by stačilo, aby si prečítal ústavu, konkrétne druhú hlavu, Základné práva a slobody, prvý oddiel, všeobecné ustanovenia. Tam nájdete niekoľko základných ľudských práv, ktoré garantujú takýto život bez násilia. A teda očividne aj PVV by ho malo garantovať. Kiežby.
Preto pokračujem,
C. pripomína,
C.1 že rovnosť a princíp nediskriminácie predstavujú základné hodnoty, na ktorých je postavená naša spoločnosť, zatiaľ všeobecný súhlas, a ktoré sú zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, druhá hlava, ale aj v medzinárodných a európskych dokumentoch ako Dohovor Organizácie spojených národov o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, Dohovor Organizácie spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím, Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o odstránení násilia a obťažovania vo svete práce a ďalšie a ďalšie, ktorými je Slovenská republika viazaná;
Ak by teda niekto náhodou zabudol, či už vo vláde, alebo tu v Národnej rade, tak tam pripomíname, že sú tieto, či už teda ústava, alebo ľudskoprávne dokumenty, ktorými sme viazaní, pretože sme ich dobrovoľne podpísali, ratifikovali a jednoducho mali by sme robiť všetko preto, aby sme si tie záväzky plnili.
C.2 že násilie na ženách predstavuje hrubé porušenie základných ľudských práv, akými je – a teraz sú tam vlastne menované tie práva aj z ústavy – právo na ľudskú dôstojnosť, právo na život a nedotknuteľnosť človeka, zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, právo na slobodu a bezpečnosť, právo na ochranu osobných údajov, právo na nediskrimináciu, ako aj práva dieťaťa;
C.3 že násilie na ženách, to stále pripomíname, že násilie na ženách predstavuje najzávažnejšiu formu diskriminácie a bráni plnohodnotnej účasti žien a dievčat na spoločenskom a profesionálnom živote;
S čím sa tu nedá nesúhlasiť? Nesúhlasiť s tým, že ženy majú ľudské práva? To asi ťažko. Nesúhlasiť s tým, že to násilie je skutočne najzávažnejšia forma diskriminácie? No práve táto forma bráni mnohým ženám a dievčatám, ako je to tam aj napísané, zúčastňovať sa plnohodnotne či už teda spoločenského, alebo profesionálneho života, pretože ženy, osoby, ktoré zažívajú takéto násilie, tak jednoducho potom majú z toho dôsledky, či už teda v práci, v škole alebo vôbec v živote, ktorý, ktorý bežne žijú. Pokračujem.
D. zdôrazňuje
D.1 že násilie na ženách predstavuje závažný celospoločenský problém, ktorý je často skrytý najmä v situáciách domáceho násilia, a môže viesť k závažnej psychickej a fyzickej traume s vážnymi následkami pre život obete, či dokonca vyústiť až do svojej najhoršej formy – vraždy ženy;
No tak opäť tu to je niečo, čo som predtým v tom úvode podložila aj dátami. Vieme, že koľko máme prípadov. Vieme, aké sú všetky tie formy. Vieme pravdepodobne teda si viete aj predstaviť, že aké sú tie dôsledky na životy žien a dievčat, ktoré toto zažívajú. A vieme aj to, že tá najzávažnejšia forma násilia, pretože často, žiaľ, to domáce násilie napríklad sa stupňuje, až vyústi či už do vyhrážania sa, alebo pokusu o vraždu, alebo do samotnej vraždy.
A tak povedzte mi, že kto z vás nepozná prípad, alebo nepočul o prípade, keď už ani osobne nepozná prípad nejakej ženy zažívajúcej násilie. Nejaká suseda, ktorú doma partner bije. A susedia sa často aj tak boja zavolať políciu alebo akokoľvek sa zastarať. Ale viete o tých prípadoch. Vy ste nikdy nepočuli o prípadoch domáceho násilia, ktoré viedlo k vražde? Sú často medializované. Tak minimálne, tak o nich vieme.
Alebo o prípadoch vraj nešťastnej, neopätovanej lásky. A lásky by som dala teda do úvodzoviek, pretože z lásky sa nevraždí. Alebo aj o všetkých tých deťoch, ktoré sa roky a roky spamätávajú z traumy, ak sa im to vôbec podarí, pretože mnohí si nesú taký ten balík tej traumy z detstva, z toho, že vyrastali v rodine, kde bolo prítomné násilie, hoci niekedy ani ony sami neboli priamymi obeťami násilia, ale videli, ako jeden rodič zväčša, teda hovoria nám to štatistiky, otec ubližoval matke, tak jednoducho aj tie deti si to prenášajú do svojich ďalších životov.
Je tu niečo na čom by sme sa nemali zhodnúť? Ja si myslím, že, že všetci o tom vieme. A ignorovať to rozhodne nič nerieši.
D.2 – čiže opäť – zdôrazňujeme,
že takéto násilie môže mať veľa foriem od fyzického sexuálneho, psychického a emočného násilia až po násilie ekonomické a môže sa vyskytovať v rodinných a partnerských vzťahoch, na pracovisku, vo verejnom priestore, offline aj online. No toto snáď ani nepotrebuje komentár. To násilie je skutočne všade.
E. vyjadruje znepokojenie,
E.1 že aj v roku 2024 sú státisíce žien u nás vystavené rôznym formám násilia a každý deň prežívajú strach o zdravie, život a bezpečnosť seba, ale aj svojich detí;
Vy ste s tým okej? Dozaista nie. Obzvlášť teda potom, čo ste počuli tie desivé štatistiky. Takže sa zhodneme na tom, že ako bolo v písmene E napísané, vyjadrujete znepokojenie nad tým. A ja som to videla aj na vašich tvárach, že ste boli tým znepokojení.
E.2 – vyjadruje znepokojenie – nad výsledkami Výskumu rodovo podmieneného násilia na ženách z roku 2023, podľa ktorého zažilo... – a tam sú vlastne tie štatistiky, ktoré som vám hovorila. Tu sú dáta. Nie moje výmysly ani výmysly mojich kolegýň. Síce to nepotvrdilo žiadne laboratórium na skúmanie mimozemských jašterov, ale tak toto, toto je skutočne niečo, čo máme vypočítané a čo je fakt.
Mimochodom, minule som v jednej v diskusnej relácii počula od kolegu, že keď niečo potvrdzuje okrúhla pečiatka, tak ju môžeme prebiť iba ďalšou okrúhlou – väčšou – pečiatkou, a teda potom sa to dá prekryť. Konkrétne teda tá veľmi odborná analýza pána Kotlára. No tak ak s týmto nesúhlasíte, čo som teraz čítala, tie dáta, tak mi, prosím, dajte okrúhlejšiu pečiatku na to, že to tak nie je a že to násilie na Slovensku neevidujeme, že neexistuje. Ak nie, tak potom je to pravda. Ak teda s tým súhlasíte, a teda až do bodu E.3 zatiaľ nemáte žiadny dôvod nepodporiť to uznesenie. Ideme na E.3. Zistíme, že či ešte stále môžeme so všetkým súhlasiť.
E.3 – vyjadruje znepokojenie stále– nad faktom, že pri mnohých trestných činoch nie je možné zbierať dáta a nastaviť tak čo najefektívnejšiu ochranu pred násilím, a to aj z dôvodu zastaralej legislatívnej úpravy;
Opäť, to nehovorím ja. To hovoria dáta, pečiatka. Okrúhla, okrúhlejšia. Odborná verejnosť to potvrdzuje. A aj preto dlhodobo volá po zmenách na základe znalostí ohľadom násilia, pretože napríklad aj ten náš Trestný zákon je jednoducho úprava, myslím, z roku ’92, ak sa nemýlim. Alebo? Prosím? Alebo aj možno aj roky 2 000, ale jednoducho tie naše poznatky o násilí išli dopredu aj vďaka tomu, že či už v okolitých štátoch, alebo vôbec v štátoch Európskej únie majú dáta, a tým pádom nastavujú efektívne nástroje vrátane teda rôznych legislatívnych zmien. My sme tu mali, a určite si na ňu aj spomínate, takú veľmi smutnú, smutno-slávnu reformu Trestného zákona a my sme už vtedy s kolegyňami hovorili pánovi ministrovi spravodlivosti, dokonca sme aj predstavili pozmeňujúce návrhy, že ak mu teda tak veľmi záleží na obetiach, a počuli sme tu stále: obete, ľudské práva, ľudské práva, obete. Nakoniec tá trestná novela vypálila tak, že sa jedná skôr teda o úpravu pre samotných páchateľov a ich práva ako naopak. Ale už vtedy sme predstavili niekoľko pozmeňujúcich návrhov, ktoré vtedy mohol prijať a už sme tu mohli mať modernejšiu právnu úpravu, ktorá by možno preventívne aj niektorým prípadom zabránila. No, žiaľ, vtedy pána ministra zaujímali teda skôr tí páchatelia ako obete. Ale tak fajn. My sme tu opäť s našim návrhom. Tak máte ďalšiu šancu a ten návrh teda predstavíme s kolegyňami o chvíľu. Ale zatiaľ teda vidíte, nenachádza sa tam nič, čo by ste nemohli podporiť. Písmeno F s poľutovaním konštatuje,
že napriek alarmujúcemu počtu prípadov násilia evidovaných políciou, a pri tom alarmujúcom počte ste boli znepokojení, ostáva drvivá väčšina prípadov nenahlásená, že medzi dôvodmi nízkeho nahlasovania patria okrem strachu z reakcie okolia, zo samotného páchateľa alebo z procesu, aj sebaobviňovanie a všadeprítomná stigma, nedôvera voči orgánom činným v trestnom konaní, ale aj tá zastaralá, nedostačujúca či neúplná právna úprava, ktorá zároveň bráni obetiam a preživším, ktoré sa rozhodnú prípad nahlásiť, a to je tá zhruba jedna pätina, domôcť sa spravodlivosti.
Nebudem sa opakovať. O tom nahlasovaní prípadov som hovorila už v úvode. Dodám len, že počet nahlásených prípadov v žiadnom prípade nezvýšite tak, že prinútite tie osoby, v tomto prípade najmä ženy, nahlásiť prípady tak, že im skrátite premlčaciu dobu alebo že ich akýmkoľvek spôsobom budete proste do toho nútiť. Práve naopak, túto premlčaciu dobu by sme mali zrušiť v niektorých prípadoch. A aj to dovolí zvýšiť ten počet nahlásených prípadov, pretože každá tá obeť sa s tým vysporiadava po svojom a niekedy to trvá skutočne veľmi dlhý čas na to, aby svoj prípad nahlásila. A my keď chceme viac nahlásených prípadov, tak jednoducho musíme tú dobu rozšíriť, pretože to dovolí tým obetiam preživším to nahlásiť skutočne v momente, keď to ony cítia a keď sú pripravené ísť do toho. Často to trvá skutočne desiatky a desiatky rokov. No, skutočne každá, každá osoba to má inak. Aj s tým nahlasovaním. A my tu dnes alebo ani vlastne v decembri, keď sme sa o tom rozprávali, nesedíme na to, aby sme tým osobám povedali, že buď no teraz, alebo nikdy. Tie osoby budú obete a preživšie skutočne celý život. A my by sme to mali rešpektovať.
Bod G. pripomína
G.1 že v roku 2019 Národná rada Slovenskej republiky odmietla ratifikáciu Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boj proti nemu s odôvodnením, že tento efektívny medzinárodný nástroj prevencie a boja s násilím na ženách nie je u nás nutný, nakoľko môžeme potrebné legislatívne úpravy zaviesť do nášho právneho systému aj bez neho;
No, otázka. Koľko z vás tu vtedy sedelo? V roku 2019? Niektorí, niektoré možno. A čo sa od vtedy zmenilo? Aké právne úpravy legislatívne sme zaviedli do nášho Trestného zákona alebo do zákona o obetiach alebo do ďalších, aby sme mohli povedať, že my ten Istanbulský dohovor, ktorý straší už len samotným názvom, lebo keby sa volal Pražský, alebo Berlínsky, tak by nebol až tak desivý, ale tak Istanbul, tak to očividne teda mnohých vydesilo. Tak čo sa odvtedy zmenilo? No nič. Bol tu len ten bu-bu Istanbul, ktorý väčšina ľudí, ktorí vtedy tu hlasovali za to, aby Slovensko odmietlo ratifikáciu, a pritom Slovensko bolo jednou z krajín, ktoré sa zaslúžili o to, že tento dohovor vôbec existoval, a boli sme jedným z prvých signatárov, tak potom sme ho z nejakých politických dôvodov, z toho, že sa tu vytvoril taký nejaký strach, tak sme ho jednoducho odmietli.
Čo tam je, v tom Istanbule, povedzte mi, čo my tu nemôžeme mať? Naopak, je tam skutočne plno konkrétnych vecí, ktoré implementovali iné krajiny a dnes vidia výsledky. Čo tam je, naopak, čo implementovali tie iné krajiny a čo urobilo nejakú zlobu? Lebo tu sa strašilo takým že rodom. Asi že tu budú potom nejaké, a to inak aj o našom programe sa hovorí, že budeme mať také, že tranzičné skrinky, že vojdete tam, hodíte dvojeurovku, vojdete ako muž a odídete ako žena. To je niečo, čo očividne teda vraj chce Progresívne Slovensko. Šialený nápad! Neviem, teda kto, kto si môže niečo takéto vymýšľať. Ale proste toto je v Istanbule? To my sme sa od toho nejak inšpirovali? Iné štáty to zaviedli? Ja som o takých tranzičných skrinkách teda nepočula. A o transakčnej dani som počula, ale tranzičné skrinky, to teda nie. (Povedané so smiechom.) Tak čoho my sa bojíme? A, keď sa teda bojíme, vravím, lebo bu-bu Istanbul, tak fajn, tak poďme tie veci, ktoré sú tam efektívne, lebo nám to hovoria ostatné krajiny, že sú, tak poďme ich teda dať do našej právnej úpravy. Ani len to neurobíme.
Pozrite si krajiny, ktoré tento dohovor odmietli. Viete, v akom vreci zase sme? No ja nechcem teda tie krajiny, samozrejme, nejakým spôsobom podceňovať, ale: Arménsko, Azerbajdžan – a to akože taká tá veľká, široká Európa – a potom Európska únia: Bulharsko, Česká republika, Maďarsko, Litva a Slovensko. A my prečo tu nemôžeme mať takú ochranu žien, detí alebo vôbec všetkých osôb? Však toto je niečo, čo je dobré aj pre mužov, pretože ten boj s násilím by mal byť naším spoločným. A áno, trpia ním aj muži, pretože ním trpí celá spoločnosť. Aj muži bývajú obete a preživšie.
No ale teda prečo my nemôžeme mať rovnako efektívne nástroje, ako majú v tých ostatných členských krajinách, ja neviem, v Nemecku, vo Francúzsku, v Belgicku, v Dánsku, v krajinách Pobaltia? Prečo my to nemôžeme mať? Čisto politické dôvody.
Pritom, pokračujem:
G.2 pripomína, Národná rada, že Európska únia niekoľkokrát vyzvala Slovensko k ratifikácii dohovoru a sama ho v júni 2024 ratifikovala;
No, áno. Európska únia sa rozhodla konať, aj pretože tieto štyri, myslím, krajiny Európskej únie stále odmietajú tento účinný nástroj a Európska únia si povedala, že okej, tak nechcete to z politických, čisto z politických a ideologických dôvodov, tak fajn, spravíme smernicu. A ja teraz budem citovať pána premiéra z minulého výboru. Povedal mi takú vetu, ktorú som si teda zapamätala, lebo aj ja ju stále hovorím, a vy obvykle vyzeráte tak, že, že hovoríte opak. Ale, keď to už povedal premiér, tak to už musí byť pravda, však? Že v Európskej únii sa nerozhoduje v Európskom parlamente, v Európskej únii sa rozhoduje v Rade. Čo to znamená? Že moc majú členské štáty. A keď prijímajú nejaký text, napríklad aj túto smernicu tak sa na ňom zhodli členské štáty. Čiže nie je žiadny zase, že bu-bu Brusel, ako bol bu-bu Istanbul, bu-bu Brusel, ale to je jednoducho niečo, s čím súhlasilo aj Slovensko. Nesúhlasili sme s Istanbulom, súhlasili sme so smernicou. Čiže teraz tu máme túto smernicu a máme ju implementovať alebo spraviť teda transpozíciu do roku 2027.
Prečo Európska únia ale napriek tomu, že teda pracovala na tejto smernici, tak prečo zároveň prijala Istanbulský dohovor? No, pretože je to, samozrejme, aj silný politický signál, a povedala si, že teda, keď tie štáty nekonajú, tak bude konať ona. Ale viete, čo to znamená? Že prijala ho Európska únia ako organizácia. To spoločenstvo, do ktorého patríme. Čo to znamená pre štáty jednotlivé, Slovensko, Česko, Maďarsko, ktoré to neurobili?
No znamená to, že akonáhle bude nejaká obeť spadať pod Európske právo, príklad, že ten partner, ktorý bude jej ubližovať, tak bude z iného členského štátu, tým pádom tam môžeme aplikovať právo Európskej únie, tak vtedy bude chránená pred násilím. Akonáhle tu bude násilník Slovák, ktorý teda koná násilie, ktorý je páchateľom násilia na Slovenke, tak vtedy už tá žena nemá právo na ochranu. Tak povedzte mi, má toto logiku? Prečo sme ten Istanbul neprijali? No, neprijali, ale budeme musieť implementovať smernicu.
G.3... Zatiaľ stále súhlasíme, však? Aj tak pokyvkávate hlavami.
G.3 že Európska únia definitívne prijala v máji 2024 Smernicu o boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu, ktorú musia členské štáty ratifikovať do júna 2027;
No, a my teraz na čo čakáme? Ja si myslím, že nepotrebujeme čakať do roku 2027. A aj ten náš návrh zákona, ktorý sme predstavili, tak je minimálne teda z časti implementáciou tej smernice, pretože tá smernica si bude, samozrejme, vyžadovať, aby na vládnej úrovni, špeciálne teda ministerstvo spravodlivosti, ale aj ďalšie ministerstvá, pretože tá smernica volá práve po takej medzirezortnej spolupráci v rôznych sektoroch, tak budú musieť jednoducho na tom pracovať. Ale prečo na tom nemôžu už začať pracovať teraz? A my sme sa tu niekoľkokrát s kolegyňami pýtali ministra spravodlivosti, a on nám stále odpovedal, že však do 2027 je čas. No, tak si vypočítajte, že keď máme 2 400 prípadov násilia nahlásených ročne, koľko takých prípadov budeme mať ešte do roku 2027? To vážne? My sme tu mali prioritu dostať z basy alebo oslobodiť, dať amnestiu niekoľkým ľuďom, a všetky tieto prípady, tak tie majú čakať do roku 2027? No, to snáď nie!
Preto bod H. vyzýva vládu Slovenskej republiky,
aby čo najskôr zriadila pracovnú skupinu zloženú zo zástupcov a zástupkýň relevantných ministerstiev;
Tam môže byť spravodlivosť, práce sociálnych vecí a rodiny, vnútro, samozrejme, ale aj školstvo, zdravotníctvo, ministerstvá, odbornej spoločnosti, subjektov venujúcim sa rodovej rovnosti a pomoci a podpore v oblasti násilia na ženách, ako aj poslancov a poslankýň Národnej rady, ktorí sa teda tejto téme venujú, ktorej úlohou bude pripraviť v čo najkratšom čase transpozíciu smernice, a teda komplexný legislatívny rámec na účinnú prevenciu a boj proti násiliu na ženách.
Ešte raz, my nemusíme čakať do roku 2027. My tu máme návrh zákona, ktorý môže už niektoré z tých potrebných zmien, ktoré aj tak budeme do roku 2027 zavádzať, môže tu spraviť už teraz v marci, druhé čítanie apríl, už teraz môžeme začať tie obete a preživšie chrániť. A skutočne ja nevidím žiadny dôvod na to, aby sme čakali ešte skoro 2-2,5 roka.
Písmeno I. vyzýva ministra spravodlivosti a ministra práce, sociálnych vecí a rodiny,
aby urýchlene predstavili návrh na dostatočné, kontinuálne a efektívne financovanie pomoci a podpory osobám zažívajúcim násilie;
No, toto je kapitola sama osebe, o ktorej by sme sa mohli rozprávať, financovanie podporných služieb. Ja teda veľa chodím do intervenčných centier, ale aj do bezpečných ženských domov a teda oni nežijú, oni doslova prežívajú, a často sú to OZ-tká, neziskovky a teraz prišiel, za mnou počujem, pán poslanec Glück, a mňa veľmi teda mrzí, že sú tu snahy o tom ešte viacej sťažiť život a prácu neziskovému sektoru, ktorý, a práve takýchto organizácií, ktoré napríklad pomáhajú osobám zažívajúcim násilie. Tak sa ten zákon o mimovládkach alebo vôbec celý ten boj, ktorý tu nastal voči vraj politickým mimovládkam. No ja neviem, čo je na tom politické, poskytnúť podporu a ochranu napríklad ženám a ich deťom zažívajúcim násilie, ale okej, práve týchto malých mimovládok, ktoré už teraz iba prežívajú a ktoré sú zahltené administratívou, ktoré každý rok už teraz publikujú tú záverečnú správu, ktoré musia doslova prežívať, pretože to financovanie je nedostatočné. Často sú to dve-tri ženy, ktoré, jedna je psychologička, jedna je právnička, jedna pracuje v oblasti sociálnej pomoci a robia to často aj vo svojom voľnom čase, pretože skutočne môžu byť napríklad v tej organizácii iba na čiastočný pracovný úväzok, pretože tá organizácia nie je schopná zafinancovať im plný. A jednoducho predsa tam pracujú dni, často aj noci, pretože tie obete jednoducho niekedy potrebujú tú pomoc aj za hodín kedy, my síce sme tu boli minule do jedenástej, ale tak často sa nám to nedeje, ale tu práve je tá aj celodenná prevádzka často potrebná. A predstavte si, že tieto tri ženy okrem tej pomoci a podpory, ktoré poskytujú, tak ešte musia vypracovávať projekty rôzne, žiadať o dotácie alebo vypracovávať rôzne výzvy, aby im pomohla teda naša spoločnosť, pretože štát jednoducho nielenže dáva ruky preč od samotného násilia, ale aj od jeho financovania. A teraz ich ideme ešte viacej zahltiť. Tak si predstavte, ako bude celý tento sektor vyzerať.
A mňa to skutočne mrzí lebo my teraz keď sme boli naposledy na Gemeri, tak som zrovna v jednej takejto organizácii bola, a ja som skutočne myslela na týchto našich špeciálne mladých pánov kolegov, ktorí tu tak veľmi bojujú proti neziskovému sektoru, že by som im dopriala ísť tam, lebo či už teda tie ženy, ktoré tam pracujú, alebo teda tie ženy, ktoré tam chodia, ktoré zažívajú násilie, tak žiadna z nich nedostala byt od strýka, žiadna z nich nemá 5-tisícový plat, žiadna z nich si nežije v takom luxuse, že by si kúpila vilu ani nie na Slovensku, ale že čo to ešte v Chorvátsku. A proste takýmto ľuďom ideme ešte viac ublížiť, teda idete, lebo my sa k tomu nebudeme hlásiť, samozrejme. Ale ja to skutočne považujem za niečo, čo každému súdnemu človeku by malo trhať srdce a každý súdny človek by mal niečo takéto odsúdiť, ale však to je na vás. Ale zatiaľ sme sa teda zhodli, že sme sa na všetko zhodli, všeobecný súhlas. Ideme teda na písmeno:
J. vyzýva politikov a političky naprieč celým politickým spektrom,
aby nielen odsúdili násilie na ženách, ale zároveň išli spoločnosti príkladom v garancii slobody, rešpektu a rovnosti pre ženy bez rozdielu vo svojich prejavoch a činov.
A ja som rada, že teraz počujem ešte aj pána podpredsedu Národnej rady, ktorý tu veľmi často vyzýva k tomu, aby sme sa slušne k sebe správali. A teda verím, že aj on odsudzuje násilie na ženách vo všetkých svojich formách. A to vás teraz neobviňujem (rečníčka sa obrátila k predsedníckemu pultu), práveže hovorím, že vy ste ten, ktorý to hovorí. (Reakcia z pléna.) Áno. A čo to znamená? Že teda my ako politici a političky by sme mali odsúdiť takéto formy násilia. No, samozrejme, to znamená, že žiadne trápne a sextistické vtipy na MDŽ. Všakže? Ale teda aj žiadne nadávky voči ženám, či už teda kolegyniam, a viete veľmi dobre, na čo narážam, alebo aj všetkým tým ženám, samozrejme, v spoločnosti.
A dám vám jeden taký príklad, čo, možno si poviete, že ja osobne, alebo teda my v PS, lebo aj to mi jeden kolega tuto z koalície povedal, že my sme takí veľmi precitlivení na tie definície, že čo je to vlastne sexizmus, čo je rasizmus a podobne. Ja s tým nesúhlasím. Skôr niekto tu má asi iný normál ako my. Ale teda dám vám príklad. Minister športu a cestovného ruchu pán Huliak, známy teda svojou výrečnosťou, tento týždeň povedal, že, citujem: „Andrej Danko je ako žena“ – škoda, že tu inak nesedí –, „s ktorou nemá zmysel bojovať, lebo nevie, čo chce, ale neprestane, kým to nedostane.“
No, tak ja neviem, vy s takýmito vyjadreniami súhlasíte? Sú vaše ženy, lebo tak vidím tu aj kolegov, sú vaše ženy také hlúpe, že nevedia, čo chcú? A že tým pádom by sme mali nejakému mužovi, ktorého teda chceme nejakým spôsobom uraziť, nadávať do ženy? Akože vážne? A vidíte, toto je o tom, že to je taký sexizmus, nad ktorým sa možno niekto zasmeje, lebo Huliak povedal niečo Dankovi, ale pritom to len jednoducho v tej spoločnosti šíri ďalej tie stereotypy, a potom keď to hovoria politici a političky, tak jasné, že to má dopady na tú spoločnosť, lebo presne sa to pretavuje vo všetkých tých prejavoch domáceho, partnerského násilia. Lebo áno, tí muži si myslia, že tá žena je niečo menej a správajú sa k nej ponižujúco a správajú sa k nej ako k hlúpej a podobne.
No, ja napríklad sama som sa zastala priateľky pána Danka, keď teda zverejnili svoj vzťah a keď sa začalo hovoriť o tom, že ona je taká alebo hentaká, lebo s ním chodí. A ja si myslím, že proste akékoľvek úsudky, čo sa týka inteligencie alebo motívov, že prečo niekto s niekým chodí, sú absolútne... akože mali by sme sa voči nim vyhradiť, lebo to je jednoducho niečo v spoločnosti neprijateľné. A je to úplne jedno, že či sa to deje pánovi Dankovi, a hovorím, ja som to verejne odsúdila, že prestaňme sa do nej navážať iba za to, že jej partner je politik. To nedáva nikomu právo súdiť ju a nič o nej nehovorí. A skutočne s tým nesúhlasím, nesúhlasím s tým, aby ktokoľvek ponižoval ženy. Aj tie vaše. Ja skutočne sa vždy voči tomu ohradím.
Tak buďte, prosím, fér a postavte sa rovnako na túto stranu spravodlivosti a slušnosti, keď sa to deje naopak, napríklad keď sa to týka mojej kolegyne alebo keď sa to týka partnerky môjho straníckeho šéfa, predsedu PS. A to nielenže postavte sa voči tomu, ale hlavne to, prosím, nešírte.
My sme sa tu v utorok rozprávali o duševnom zdraví a o tom, čo každý a každá z nás môže spraviť pre to, aby sme nejakým spôsobom ešte viacej tú spoločnosť netraumatizovali, nepolarizovali, a že máme začať od seba. Že každý a každá z nás môže prestať, ak to už robí, a nezačať, ak to nerobí, šíriť zlo, nenávisť alebo ponižovať iných ľudí, lebo aj to ponižovanie, si poviete, že a však to sú možno len také vtipné narážky, alebo, presne, takéto vtípky, a ono to potom skutočne má dopady aj na to násilie. A v prípade násilia na ženách je to to isté ako v prípade toho duševného zdravia. My môžeme začať tu od nás. Tým posledným bodom, J.
A ja teda nie som naivná, ja viem, že napriek tomu, že sme sa doteraz zhodli na všetkých písmenách až po J a vyčerpali sme tým pádom všetky písmená toho uznesenia, tak napriek tomu ho pravdepodobne teda nepodporíte, lebo koalícia a opozícia. Ja však chcem aj tak možno tak teda nejako možno trošku naivne veriť, že ak už nič iné, tak aspoň teda to písmeno J budete aplikovať. A my sa o tom budeme snažiť a ja sa teda môžem minimálne za poslanecký klub PS zaručiť, že nikto z nás nebude žiadnym spôsobom voči vám alebo vašim rodinným príslušníkom, ani voči nikomu v tejto spoločnosti žiadnym spôsobom šíriť nenávisť a zlo.
Takže skutočne by som bola rada, že ak už nič iné, tak aspoň sa zhodnime na tom, že to J budeme aplikovať.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis