Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, kolegovia, ja začnem spomienkou, ktorú teda spomínala aj kolegyňa Plaváková. My sme redefiníciu znásilnenia v podobnom znení ako tú redefiníciu, o ktorej sa bavíme aj dnes, do parlamentu priniesli už v roku 2021 prostredníctvom nášho vtedy jediného poslanca Tomáša Valášeka. Navrhovali sme zmeniť túto definíciu tak, aby sa každá forma sexuálneho styku alebo iná sexuálna aktivita, ku ktorým došlo bez súhlasu zúčastnených osôb, považovali za znásilnenie. Taktiež sme navrhovali odlíšenie trestných sadzieb podľa situácie, tak ako aj dnes v diskutovanej úprave, presnejšie podľa spôsobu, akým bolo znásilnenie vykonané, či už teda sa jednalo o inú sexuálnu aktivitu, alebo penetráciu, a tiež podľa toho, či došlo k aktivite bez súhlasu, alebo bolo použité násilie či jeho hrozba. Zároveň sme navrhovali upraviť definíciu tak, aby brala do úvahy fakt, že preživšou osobou alebo obeťou znásilnenia nemusí byť len žena, ale akákoľvek iná osoba, a teda aj muž, pretože to doposiaľ náš Trestný zákon neobsahoval. Tiež sme navrhovali, že tým zjednotením, ku ktorému dochádza aj v úprave, ktorú navrhuje pani poslankyňa Kolíková, a síce zjednotením paragrafov 199 a 200 Trestného zákona by sa uvoľnil vlastne § 200, v ktorom sme navrhli doplniť novú skutkovú, samostatnú skutkovú podstatu prečin sexuálneho obťažovania.
Ako už spomínala kolegyňa Plaváková, vtedy o tom tu v pléne prebehla skutočne nechutná rozprava. Napríklad istý bývalý poslanec Mazurek sa pýtal, či bude potrebný súhlas notára alebo nejaký zmluvný vzťah. Bývalý poslanec a súčasný minister životného prostredia považoval za trápne, že by sme mali regulovať, či niekto dal, alebo nedal jasne najavo, že chce sex, a že nám už chýbajú len tie vložky zadarmo. Ďalší poslanec z radov fašistov, už si nespomeniem, žiaľ, na jeho meno, vtipkoval, že čo sa stane v prípade, že Slovák znásilní Bulharku, lebo vraj v Bulharsku sa súhlas vyjadruje inak ako na Slovensku a že by teda došlo k medzinárodnému znásilneniu. No neviem ako ináč, než nechutné sa dajú nazvať tieto slová. Za vtedy hlasovalo len päť poslancov a ja ich teda vymenujem, lebo si myslím, že si to zaslúžia, v dobrom zaslúžia. Boli to poslanci Benčík, Osuský, Miro Kollár, navrhovateľ Tomáš Valášek a Juraj Šeliga. Ostatní sa zdržali alebo hlasovali proti.
Dnes je rok 2024 a my namiesto toho, aby sme sa bavili o tom, ako pomôcť obetiam a preživším tohto ohavného typu násilia, sme tu pred týždňom zažili ešte horšiu a nechutnejšiu debatu ako vtedy, a to mi je nesmierne ľúto.
Vrátim sa ale k odôvodneniu tejto úpravy a teda aj k dôvodom, prečo Progresívne Slovensko, samozrejme, návrh pani poslankyne Kolíkovej a poslancov Krúpu a Dostála podporí. Trestný čin znásilnenia nemožno viac charakterizovať len použitím násilia alebo hrozby násilia znemožňujúcim prejaviť svoju vôľu či odpor proti takému konaniu. Takáto právna úprava, ktorá podmieňuje znásilnenie prítomnosťou určitej formy násilia alebo teda hrozby a v ktorej absentuje potreba súhlasu oboch osôb, nedostatočne chráni preživšie osoby. Nereflektuje totiž skutočnosť, že k väčšine znásilnení dochádza, tak ako to už spomínala aj pani kolegyňa Kolíková, bez použitia násilia, nakoľko vo veľa prípadoch preživšia osoba pozná osobu, ktorá sa na nej dopúšťa tohto trestného činu, aj preto nekladie žiadny odpor. Znásilnenia vyplývajú zo stereotypnej predstavy, že na ženu v parku vyskočí neznámy muž v nejakom kabáte a pomocou fyzickej sily ju donúti k pohlavnému styku napriek jej kriku. Takéto násilia sú, znásilnenia sú skutočne zriedkavé. V drvivej väčšine prípadov sa skutočne jedná o niekedy až tie najbližšie osoby vrátane napríklad manželov alebo teda partnerov.
Legislatíva v mnohých európskych krajinách vrátane Slovenska však stále nepovažuje sex bez súhlasu za znásilnenie. Inak povedané, sexuálna aktivita je znásilnením len za podmienky, ak pri nej došlo k násiliu, teda ak bol použitý nátlak, fyzická sila, vyhrážky alebo ak sa preživšia osoba nemohla brániť. Táto zastaralá vízia viac nespĺňa medzinárodné a európske ľudskoprávne štandardy.
Aj preto v Európe možno momentálne pozorovať pozitívny trend v náraste počtu krajín, ktoré menia svoje právne definície znásilnenia a do svojich právnych systémov zahŕňajú aj prečin sexuálneho obťažovania, tak ako sme to navrhovali, tak to odporúča aj Istanbulský dohovor, o ktorom sme sa tu niekoľkokrát za posledné dva dni bavili. Jedenásť krajín, a síce Belgicko, Cyprus, Dánsko, Grécko, Írsko, Island, Luxembursko, Malta, Nemecko, Spojené kráľovstvo a Švédsko, a najnovšie do istej miery aj Česká republika už pristúpilo k zmene legislatívy a definuje sex bez súhlasu ako znásilnenie. Aj tu by som chcela pripomenúť, že Slovenská republika bola jedným z prvých signatárov Istanbulského dohovoru, avšak v roku 2019, 2020 Národná rada Slovenskej republiky odmietla jeho ratifikáciu a jedným z hlavných argumentov, ktorý som spomínala aj včera v tej rozprave o domácom násilí, bol práve fakt, že vraj na Slovensku môžme potrebné zmeny zaviesť aj bez toho, že by sme ratifikovali Istanbulský dohovor. Tak aj táto navrhovaná zmena klubom SaS nám opäť dáva tú možnosť potvrdiť, že ak teda nechceme ratifikovať Istanbulský dohovor, tak môžme tieto potrebné zmeny zaviesť iným spôsobom.
Ja by som teraz zhrnula také hlavné argumenty podporujúce navrhovanú zmenu. Za prvé je potrebné zabezpečiť preživším a obetiam spravodlivosť a ochranu. Zo štatistiky kriminality v Slovenskej republike ministerstva vnútra vyplýva, že polícia Slovenskej republiky za rok 2020 evidovala 93 prípadov znásilnenia. Od roku 2015 sa číslo nahlásených prípadov pohybuje ročne medzi 80 až 100 prípadmi, avšak podľa zverejnených dát sa na Slovensku so sexuálnym násilím stretlo v priebehu svojho života približne 100-tisíc žien vo veku 18 - 70 rokov, čo predstavuje 4,9 %. Ženy najčastejšie zažívali nasledovné formy sexuálneho násilia: znásilnenie 38 %, pokus o znásilnenie 42 %, súhlas so sexom zo strachu, čo by nasledovalo, ak by žena nesúhlasila v 36 %, nútené dotyky na intímnych miestach 35 % a iné formy sexuálneho násilia 31 %, napríklad nútenie k pohlavnému styku, fyzické sexuálne obťažovanie alebo nevyžiadané sexuálne návrhy.
Všetky tieto čísla sú však v skutočnosti oveľa vyššie. Väčšina preživších znásilnenia sa s touto traumatizujúcou a bolestnou skúsenosťou nikomu nezverí. Hlavnými faktormi mlčania, a tie si myslím, že je obzvlášť v aktuálnom kontexte veľmi dôležité si zopakovať, je strach, či už teda strach z osoby, ktorá čin spáchala, alebo z reakcií ľudí a tiež spoločenská stigma. Preživšie osoby majú len veľmi malú dôveru v kompetentné orgány a také reči, ako sme tu počuli aj pred dvoma týždňami, im určite nepomáhajú alebo ich určite nemotivujú k tomu, aby tento ohavný čin nahlásili. Zároveň ich nádej dovolať sa spravodlivosti je aj kvôli súčasnej zastaralej legislatíve veľmi nízka, navyše sa stretávajú s rodovými stereotypmi, obviňovaním a nevhodným prístupom zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Je teda nevyhnutné, aby sa prijatá zmena zákona prejavila aj v konkrétnej aplikácii v praxi osobami a inštitúciami, ktoré prichádzajú do kontaktu s preživšími.
Druhým hlavným argumentom je nutnosť odstrániť rodovo podmienené násilie. Obsolétna právna úprava, rodové stereotypy a z nich vyplývajúce mýty o súhlase len podporujú a normalizujú existenciu sexuálneho, sexualizovaného a rodovo podmieneného násilia, vo veľkej časti prípadov aj znásilnenia a v tých najhorších prípadoch femicídy v našej spoločnosti. Znásilnenie totiž je formou rodovo podmieneného násilia, pretože je namierené voči konkrétnej osobe z dôvodu jej pohlavia, rodu, rodovej identity alebo rodového vyjadrenia. Neprimerane teda postihuje osoby určitého pohlavia, najmä, no nie výlučne ženy.
Preživšie osoby nie sú páchateľom vybraté náhodne, ešte raz, nie je to u mužovi, ktorý skočí na ženu len tak v parku. Stávajú sa nimi následkom nerovných mocenských vzťahov, ktoré sú založené na rozdieloch medzi ženami a mužmi v sociálnom a spoločenskom postavení. Pri znásilnení sa totiž nejedná len o sexuálne uspokojenie páchateľa, ale hlavne o udržanie alebo upevnenie jeho dominantnej pozície, alebo o moci v tom vzťahu. Hoci sa znásilnenie najčastejšie deje práve v partnerských vzťahoch, rovnako môže byť aj páchateľom aj osoba v inom rodinnom či príbuzenskom vzťahu, na ktorom je preživšia osoba závislá alebo je s ním v tom nerovnom mocenskom postavení. Navrhovaná zmena definície znásilnenia, ktorá vychádza aj z pochopenia následkov týchto mocenských vzťahov medzi osobami, by teda napomohla v prevencii a k odstráneniu rodovo podmieneného násilia z našej spoločnosti.
Zároveň, a toto je tretí argument, je potrebné zabezpečiť ochranu ľudských práv preživších sexuálneho násilia a znásilnenia. Súčasná právna úprava, tak ako ju poznáme v Trestnom zákone, a ktorej sa, žiaľ, navrhovatelia novely Trestného zákona absolútne nevenovali a to napriek tomu, že redefiníciu znásilnenia mali pripravenú na stole, a keď sa odvolávali na to, že si tú novelu našli či už po bývalom ministrovi Karasovi, alebo po bývalej pani ministerke Kolíkovej, tak tá redefinícia tu bola. Bola pripravená, pretože prešla, tak ako to spomínala aj kolegyňa Plaváková, riadnym legislatívnym konaním, bola dokonca dvakrát, ak sa nemýlim, v medzirezortnom pripomienkovom konaní, a teda sa na nej zhodli ministerstvá, odborná verejnosť aj verejnosť. Očividne však predkladatelia nepovažovali za dostatočne dôležité venovať sa aj tejto téme. Pritom medzinárodné a európske právo v oblasti teda ľudských práv požaduje, aby štáty podnikli opatrenia na prevenciu a ochranu žien a dievčat pred rodovo podmieneným násilím, aby vyšetrovali a trestali všetky činy tohto násilia a poskytovali preživším osobám odškodnenie. Toto tiež znamená, že opatrenia musia presahovať rámec jednotlivých prípadov a štáty by sa mali snažiť o zmenu zákonov, politík a praktík, ktoré sú príčinami alebo ktoré v spoločnosti ustaľujú prejavy sexuálneho násilia a sexualizovaného násilia.
Znásilnenie je konanie, ktorým osoba páchajúca tento trestný čin porušuje základné ľudské práva inej osoby, jej osobnú slobodu, autonómiu ľudskej vôle, dôstojnosť a rovnosť. Inak povedané, prípady znásilnenia spadajú v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pod článok 3 Dohovoru, o ochrane ľudských práv a slobôd, teda absolútny zákaz mučenia, krutého, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania a tiež pod článok 8 dohovoru, rešpektovanie súkromného života. Európsky súd ľudských práv vo veľmi dôležitom rozhodnutí M. C. proti Bulharsku v roku 2003 stanovil, že absencia násilia neznamená súhlas.
Európsky súd ľudských práv bez toho, aby sa vyjadril k vine údajných páchateľov, rozhodol, že, citujem: „Akýkoľvek rigidný prístup k stíhaniu sexuálnych trestných činov, ako napríklad vyžadovanie dôkazu fyzického odporu za každých okolností, predstavuje riziko ponechania určitých typov znásilnenia nepotrestaných. A tým ohrozenia, tým je ohrozená účinná ochrana sexuálnej autonómie jednotlivca."
V ďalšom rozhodnutí E. B. proti Rumunsku z roku 2019 zas európsky súd ľudských práv skonštatoval, že štát porušil články 3 a 8 dohovoru, nakoľko sa orgány pri vyšetrovaní znásilnenia zamerali len na skutočnosť, že preživšia obeť nekládla odpor. V najnovšom rozhodnutí J. L. proti Taliansku z roku 2021 zas súd v Štrasburgu skonštatoval, že trestné stíhanie a tresty zohrávajú kľúčovú úlohu v inštitucionálnej reakcii na rodovo podmienené násilie a pri riešení rodovej nerovnosti. Dospel tiež k záveru, že, opäť citujem: „Je preto nevyhnutné, aby sa súdne orgány vyhýbali reprodukcii sexistických stereotypov v súdnych rozhodnutiach, minimalizovali násilie voči rodu a vystavovali ženy sekundárnej viktimizácii navodzovaním viny a používaním moralizujúceho jazyka, čo odrádza dôveru obetí v spravodlivosť."
Súčasná definícia vyplývajúca z textu nášho Trestného zákona však tieto európske štandardy, na ktoré sa taktiež predkladatelia spomínanej novely Trestného zákona odvolávali, nereflektuje tieto hodnoty, a preto je dôležité autonómiu a schopnosť slobodného rozhodovania sa pretaviť do kritéria súhlasu. A to je to, čo robí aj návrh pani poslankyne Kolíkovej.
Štvrtým dôvodom je, že jednoducho potrebujeme podmienenie sexuálnej aktivity dobrovoľnosťou, resp. súhlasom. Ako už bolo povedané, sexuálne, sexuálnu aktivitu proti vôli alebo znásilnenie rozhodne nemožno definovať prítomnosťou násilia alebo vyhrážok, tak ako to robí náš súčasný Trestný zákon.
Naopak, určujúca musí byť absencia súhlasu, a teda prejavenia slobodnej vôle podieľať sa na danej sexuálnej aktivite. Pri súčasnej úprave sa váha zodpovednosti a vina, či minimálne spoluvina kladie na plecia preživších osôb, zatiaľ čo osoby páchajúce násilie sú ospravedlňované a často dokonca vyviňované, pokiaľ nepoužili násilie. Toto platí najmä, ak sa preživšia osoba nebránila, ak nebola v stave brániť sa alebo akokoľvek inak vyjadriť svoj nesúhlas, napríklad ak bola pod vplyvom alkoholu alebo iných látok, alebo ak súhlasila s tým, že s páchateľom pôjde do nejakej miestnosti, do bytu alebo domov.
Táto právna úprava teda nie je v súlade s poznatkami o správaní preživších, ktoré čelia napadnutiu alebo nátlaku k sexuálnej aktivite. Je však na mieste, aby sa pozornosť zamerala práve na osoby, ktoré násilie páchajú, a nie na preživšie osoby. Aj preto máme za to, že predkladateľka a predkladatelia v navrhovanej úprave zohľadňujú práve súčasné poznatky o možných reakciách osôb pri sexuálnom násilí a znásilnení a smerujú tak k zvýšeniu ochrany pred týmito závažnými činmi.
Rozdiel medzi dobrovoľnou a nedobrovoľnou sexuálnou aktivitou je jednoduchší, ako sa na prvý pohľad zdá. Ak so sexuálnou aktivitou súhlasia všetky zúčastnené osoby, jedná sa o dobrovoľnú aktivitu so súhlasom. Súhlas však nesmie byť tacitný, mlčať alebo nevysloviť "nie", neznamená to isté, ako udeliť súhlas. A mnohí, aj tento víkend, sa pýtajú, ako to konkrétne má vyzerať, to prejavenie súhlasu. Nuž veľmi jednoducho. V zdravom a rešpektujúcom vzťahu sa dve osoby, ktoré sa podieľajú na akejkoľvek intímnej aktivite, jednoducho rozprávajú, komunikujú a v tom prípade obe osoby vedia, či s danou aktivitou alebo s danými aktivitami súhlasia. Nie je na tom nič zložité, stačí komunikovať. Súhlas podieľať sa na sexuálnom styku alebo inej aktivite by mal byť prejavený dobrovoľne, jasne, informovane a bez nátlaku. Zároveň by mal byť počas celej tej aktivity odvolateľný. To znamená, že ak osoba súhlasí s nejakou sexuálnou aktivitou, pokiaľ sa prechádza na iný typ sexuálnej aktivity, malo by sa o tom opäť komunikovať. Pretože to, že dá súhlas so začatím niečoho, neznamená, že aj naďalej súhlasí. Navrhovaná zmena definície bude mať aj za dôsledok alebo za dopad zvýšenie počtu nahlasovaných prípadov znásilnenia. Znásilnenia osôb, ktoré nedali dobrovoľný súhlas na sexuálnu aktivitu alebo sa z rôznych dôvodov nebránili, alebo mlčali.
Piatym a posledným argumentom je, že táto želaná zmena postoja k znásilneniu tiež bude mať, bude mať dopad na zmenu postoja spoločnosti ku sexuálnemu a sexualizovanému násiliu. Podľa online prieskumu, ktorý pre Amnesty International Slovensko vypracovala agentúra Focus, až 93 % ľudí na Slovensku považuje sex bez súhlasu za znásilnenie. Napriek tomu v našej spoločnosti pretrvávajú stereotypy, ktoré sex bez súhlasu ospravedlňujú alebo minimalizujú. Nová právna úprava takéhoto typu by predstavovala odstránenie spoločenskej stigmy, ktorá prenáša ťarchu viny na preživšie a obete a, naopak, ako som už spomínala, vyviňuje či ospravedlňuje osoby, ktoré tento typ násilia páchajú.
Zmenou definície znásilnenia a vytvorením nového trestného prečinu sexuálneho obťažovania, ku ktorému by sme sa možno mohli dostať v druhom čítaní už tým spomínaným uvoľnením § 200, nanešťastie nezabránime tomu, aby k tomuto násiliu dochádzalo, ale predstavuje to prvý a nutný krok k odstraňovaniu sexuálneho a rodovo podmieneného násilia z našej spoločnosti. Takáto úprava by spoločnosti vyslala jasný signál, že žiadne násilie a porušovanie ľudských práv nie je tolerované a tolerovateľné. Práve naopak, sloboda, dôstojnosť, osobná integrita a rešpekt by mali byť hodnotami, ktoré si v tejto spoločnosti vážime. Aj preto, ako som povedala na začiatku, Progresívne Slovensko tento návrh podporí.
A dúfam, že sa k tomu pridá aj koalícia, aj s ohľadom k tomu, aké debaty sme tu mali minulý týždeň.
Ďakujem pekne.

vymazať rámček

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedujúci. A ďakujem aj vám, kolegyne.
Mne je tak trochu ľúto, že to bola opäť len diskusia žien a že muži sa do nej nezapojili, a pritom... no, pán Krúpa, vidíte, ale, samozrejme, aj z koalície. A pritom rodovo podmienené násilie sa netýka len žien. Nie je to ženský problém, ženská téma. Toto je problém našej spoločnosti a myslím si, že aj kvôli tomu, že často teda aj tie osoby, ktoré o tomto probléme hovoria, sú len ženy a muži akosi nemajú záujem sa do toho nejakým spôsobom angažovať. Tak aj to prispieva k tomu, že ten problém sa nerieši a že ako som spomínala, tak rodovo podmienené násilie čerpá alebo teda profituje z veľkej miery latencie v našej spoločnosti. A teda ak sa niektorý z týchto zákonov dostane do druhého čítania, o čom síce pochybujem, ale tak nádej umiera posledná, tak by som bola veľmi rada, keby sa, keby sa do tej diskusie zapojili aj muži.
A ako spomínala aj pani poslankyňa Kolíková, tak máme skutočne ešte veľa práce na Slovensku s tým, aby sme aktualizovali ten právny rámec, ktorý je zastaralý, a vôbec, aby sme nastavili celkovo tú pomoc a podporu preživším osobám alebo obetiam. A my budeme skutočne usilovne predkladať rôzne návrhy zákonov a verím, že ich vždy nezmetiete zo stola iba s tým, že však to ide od PS-ka, od opozície. Niekedy skutočne meníme len jedno slovíčko v zákone a pomôže to stovkám, ak nie tisíckam obetí v tej danej situácii, aby sa domohli spravodlivosti. Tak skutočne vás poprosím, ak napríklad túto novelu ste odôvodňovali porušovaním ľudských práv, tak buďte aj tu skutočne zhovievaví k tým obetiam, pretože z odstránenia... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja som už včera vystúpila v rozprave k nášmu návrhu zákona, ktorý je teda veľmi podobný ako zákon z dielne kolegýň Turčanovej a Holečkovej, a preto sa v niektorých častiach budem aj opakovať, avšak je to hlavne preto, že sú natoľko dôležité, že považujem za nutné, aby tu tieto veci odzneli opäť. Zároveň by som chcela aj zopakovať, že toto nie je ideologicky motivovaný návrh a ak téma rodovo podmieneného násilia akýmkoľvek spôsobom vzbudzuje u niektorých obavy, že sa tu ide presadzovať vraj nejaká gender ideológia a podobné veci, tak myslím si, že aj to, že Kresťanskodemokratické hnutie a Progresívne Slovensko predstavujú veľmi podobný návrh, a teda zmenu, úpravu, na ktorej sa viac-menej zhodujú konzervatívci a liberáli, tak to svedčí o tom, že to skutočne nie je ideologicky motivované, ale že sa jedná o reálnu pomoc v konkrétnych situáciách ženám, osobám, ktoré zažili alebo zažívajú násilie a konkrétne jednu jeho formu, a síce domáce násilie.
Zároveň by som chcela pripomenúť, ako to tu už aj včera odznelo, že tento návrh sme rovnako ako KDH predložili už predtým, než sa v pléne otvorila tá veľmi nechutná rozprava ohľadom premlčacích dôb pri znásilnení, a nejedná sa teda, okrem toho, že to nie je ideologicky motivovaný návrh, ani o žiadne vytĺkanie politických bodov, ale skutočne o niečo, čo naša právna úprava, náš Trestný zákon potrebuje a môžeme to schváliť v podstate rýchlo, bez žiadnych komplikácií a nebude nás to stáť nič, práve naopak, ešte raz, pomôže to osobám, zväčša, no nie výlučne ženám, ktoré zažili alebo zažívajú domáce násilie.
Najskôr by som teda chcela zopakovať, akú fragmentáciu máme momentálne v Trestnom zákone a prečo je potrebné prijať samostatnú skutkovú podstatu, a teda zaradiť pojem domáce násilie do Trestného zákona. Domáce násilie je protiprávne konanie, ktoré z hľadiska vážnosti alebo závažnosti môže napĺňať skutkovú podstatu priestupku. Jedná sa najmä o priestupky proti verejnému poriadku podľa § 47 zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ale aj priestupky proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Alebo taktiež trestného činu.
Z analýzy policajných a justičných administratívnych dát týkajúcich sa trestných činov partnerského a domáceho násilia, ktorú každoročne pripravuje koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia na ženách Inštitútu pre výskum práce a rodiny, vyplýva, že pri absencii samostatnej skutkovej podstaty domáceho násilia sa domáce násilie fragmentuje alebo teda rozdeľuje do niekoľkých vybraných trestných činov Trestného zákona, ktoré možno rozdeliť podľa foriem toho násilia. Napríklad čo sa týka fyzického násilia, tak je možné stíhať domáce násilie na základe paragrafov 155 až 157, to je ublíženie na zdraví, následne § 183 obmedzovanie osobnej slobody, § 144 úkladná vražda, § 145 vražda alebo § 147 zabitie.
Ďalšou formou domáceho násilia je napr. psychické násilie. To je možné v súčasnej podobe Trestného zákona stíhať na základe nasledujúcich paragrafov: § 360 nebezpečné vyhrážanie, § 360a nebezpečné prenasledovanie, § 189 vydieranie alebo § 194 porušovanie domovej slobody. Ďalej tu máme formu sexuálneho alebo sexualizovaného násilia a síce § 199, o ktorom ešte dnes večer budeme hovoriť, znásilnenie, ďalej § 200 sexuálne násilie alebo paragrafy 201 až 202 sexuálne zneužívanie.
Poslednou formou, ktorú vieme rozlíšiť na základe týchto dát, je ekonomické násilie. Tam je možnosť stíhať aspoň teda časť alebo individuálny čin v rámci domáceho násilia na základe paragrafov 188 lúpež, 212 krádež, 213 sprenevera, 221 podvod alebo 245 poškodzovanie cudzej veci. V Trestnom zákone tiež máme trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, § 208, ktorý je však v analýze vždy posudzovaný samostatne, keďže jeho skutková podstata zahŕňa skutky psychického, fyzického aj ekonomického násilia a nie je teda možné štatisticky nejakým spôsobom tento paragraf rozdeliť. A aj keď by sa mohlo zdať, že väčšina prípadov domáceho násilia môže byť stíhaná práve podľa tohto § 208, a teda týranie blízkej osoby a zverenej osoby, tento paragraf je v súčasnosti zločinom a v mnohých prípadoch nie je preukázaný tomu zodpovedajúci škodlivý následok protiprávneho konania, preto súčasná právna úprava nie je dostačujúca. Na jednej strane máme tu fragmantáciu (správne „fragmentáciu", pozn. redakcie), a teda posudzujeme skutky individuálne a nepozeráme sa na domáce násilie ako celok, v ktorom osoba zažíva rôzne formy násilia, na druhej strane ten § 208 vyžaduje skutočne veľmi silný škodlivý následok protiprávneho konania, a teda nie všetky prípady domáceho násilia je možné stíhať na základe tohto paragrafu.
Táto fregmentácia (správne „fragmentácia", pozn. redakcie) alebo teda rozdelenie spôsobuje, že skutky domáceho násilia sú posudzované väčšinou izolovane podľa už spomínaných paragrafov, prehliada sa opakujúci a stupňujúci sa charakter domáceho násilia a dochádza tiež k podceňovaniu škodlivých následkov tohto ohavného činu alebo činov.
Zároveň to prispieva k zvýšeniu rizika opakovanej viktimizácie ohrozených osôb a tiež ich odrádza od nahlasovania incidentov domáceho násilia, pretože často sa stretávajú s tým, že či už policajné zložky, alebo potom neskôr iné orgány činné v trestnom konaní jednoducho buď spochybňujú tie ich svedectvá, alebo úplne nevedia na základe akého paragrafu, alebo teda na základe akej skutkovej podstaty tento čin vyšetrovať. Toto všetko má za dôsledok vysokú mieru latencie k domácemu násiliu v našej spoločnosti a na základe výskumov sa odhaduje, že na Slovensku je táto latencia až vo výške nejakých 85 %.
Ďalej by som sa chcela venovať dopadom na obete a preživšie osoby domáceho násilia. Nakoľko domáce násilie je veľmi špecifický druh násilia, ku ktorému dochádza v rodinných a intímnych vzťahoch medzi najbližšími osobami, má toto násilie skutočne hlboké dopady na obete. Motívom osoby, ktorá pácha domáce násilie, je moc, vplyv a kontrola nad osobou, nad tou druhou osobou, ktorá je teda obeťou alebo preživšou, pričom obeť je vo väčšine prípadov vystavovaná hneď niekoľkým formám tohto násilia naraz a zas a znova. Čiže ten cyklus sa skutočne opakuje.
Domáce násilie je teda možno charakterizovať prítomnosťou nasledovných znakov: Opakovanie a dlhodobosť, resp. trvanie v čase, to znamená, že sa nejedná o jeden izolovaný čin, ale skutočne o cyklus, ktorý sa ešte raz, stupňuje a opakuje. Ďalším charakteristickým prvkom je to samotné stupňovanie, to znamená, že násilie nie je len jeden izolovaný čin, ktorý sa zastaví, ale, práve naopak, tým, že je tam ten cyklus, tak tie násilné akoby epizódy, periódy sa v dĺžke toho trvania stupňujú a z jednej facky sa stáva strčenie dolu schodami, následne väčšia bitka a napokon môže násilie, domáce násilie vyústiť až do tej najzávažnejšej formy rodovo podmieneného násilia, a síce do vraždy ženy alebo odborne nazývanej aj femicídy, čo je vlastne vražda ženy z dôvodu toho, že je žena.
Ďalším charakteristickým prvkom je mocenské postavenie páchateľa smerom k obeti s cieľom ovládnuť ju. Ako som už spomínala, motívom tej osoby, ktorá pácha násilie, je skutočne, za prvé, získať moc, potom si ju udržať, mať tiež vplyv a kontrolu nad tou druhou osobou a vlastne riadiť celý jej život tak, aby nebola schopná slobodného rozhodovania.
Posledným charakteristickým bodom je anonymita, teda fakt, že sa toto násilie deje zväčša za zatvorenými dverami, kde nie sú vo väčšine prípadov iní svedkovia ako len samotné deti, a tiež intimita toho rodinného alebo domáceho prostredia.
Ja by som chcela zopakovať možno tú moju skúsenosť, keď som pracovala ako právna poradkyňa v centre pre obete zažívajúce násilie a keď som si myslela možno to, čo si aj mnohí a mnohé tu dnes v pléne myslia, že aké je vlastne jednoduché, alebo že teda je najľahšie pre osobu, zväčša ženu zažívajúcu násilie, odísť z násilného vzťahu a že tým sa to násilie končí. Ja som si už vtedy uvedomovala, že je to, samozrejme, ťažké, najmä keď sú v tej rodine alebo v tom páre deti, ale že zároveň každá z nás alebo teda každá osoba by mala byť takéhoto rozhodnutia schopná a ak chce to násilie ukončiť, tak jednoducho opustí tú domácnosť a všetko je vybavené. Nuž takto to nefunguje a aj keď by sa to mohlo z teórie zdať veľmi ľahké, tak domáce násilie funguje ako začarovaný kruh, resp. hovoríme o cykle násilia a z praxe vidíme, že teda to nie je len že nie ľahké, ale vo veľa prípadoch doslova nemožné odísť z takéhoto cyklu.
Vysvetlím, ako ten cyklus funguje. Ten cyklus začína nárastom napätia, keď napr. dám veľmi konkrétne príklady, sa strhne hádka o tom, že či je polievka na stole dostatočne teplá, alebo dostatočne slaná. Následne vyústi tento, táto epizóda násilia do fázy výbuchu, kde príde napr. k facke alebo k inému fyzickému prejavu násilia. Potom ho vystrieda obdobie popierania a zľahčovania, a teda páchateľ sa svojej obeti ospravedlňuje a hovorí, že vlastne mal trebárs nervy alebo že prišiel unavený z práce, že to, čo sa stalo, tak je len jedným izolovaným činom a že viac sa to nezopakuje, a potom nasledujú tzv. medové týždne. Tieto fázy, ako som to spomínala aj včera, na seba nadväzujú, tvoria opakovanú slučku, jej intenzita sa zvyšuje, aj to násilie je čoraz výraznejšie a aj rytmus týchto epizód, ktoré sa opakujú, sa môže zrýchľovať. Aj preto osoby, ktoré žijú v takomto cykle násilia, ktoré sú obeťami násilia, žijú v dlhodobom strese a strachu, nevedia, kedy vlastne opäť nastane tá fáza, že ten páchateľ opäť vybuchne. A okrem fyzických zranení, ktoré sú takou tou viditeľnou formou násilia, samozrejme, môžu trpieť aj rôznymi úzkostnými, funkčnými a ďalšími poruchami, depresiami a dokonca posttraumatickou stresovou poruchou. Zároveň ten páchateľ v nich neustále udržiava ten pocit, že sú od neho závislé, že nemôžu odísť, že ho potrebujú, že to, čo sa deje, je do určitej miery aj ich vina a že viac sa to nebude opakovať. A práve aj kvôli tomuto často z násilného vzťahu neodídu.
Ďalej by som chcela zopakovať, aké sú dopady na deti, pretože to je vlastne aj jedna z vecí, kvôli ktorým sme my do nášho návrhu zakomponovali aj zvýšené tresty, pokiaľ sa jedná o násilie v prítomnosti detí, a to je možno teda aj to, čo nám čiastočne chýba v tom, v tom zákone od kolegýň navrhovateliek z Kresťanskodemokratického hnutia.
Ako som včera hovorila, tak pre deti je život v násilnej domácnosti alebo v násilnej rodine hneď dvojnásobne nebezpečný, pretože na jednej strane môžu byť tie deti samé obeťou násilia, či už teda fyzického, alebo niektorých iných foriem, a na strane druhej, samozrejme, to, že sú svedkami násilia, ktoré vykonáva, teda v drvivej väčšine prípadov otec na matke, tak samy ním trpia. A taktiež táto skúsenosť je veľmi traumatizujúca a má ďalšie dopady na ich vývoj, na ich vzťahy aj na ich zdravie.
A je treba povedať, že každé dieťa bez ohľadu na to, že či je obeťou toho prvého typu násilia a či je teda priamo obeťou aj nejakého fyzického alebo iného násilia, alebo či sa len násiliu prizerá, je dozaista obeťou násilia a u mnohých sa začína toto už pred narodením. A sú teraz výskumy, ktoré hovoria o tom, že deti vnímajú násilie, už keď sa deje na ich tehotnej matke. A podľa štúdie je skutočne dokázané, že u detí, ktoré sú svedkami násilia, sa prejavujú rovnaké citové, psychické a zdravotné problémy ako u týraných detí.
Taktiež by som pripomenula, že v prípade detí, ktoré sú teda priamymi alebo nepriamymi obeťami domáceho násilia, je približne pätnásťkrát taká veľká šanca, že sa stanú aj obeťami zneužívania, či už teda rodinnými príslušníkmi, alebo blízkymi osobami. Zároveň, a tu je možno ďalšia taká naša výtka voči návrhu kolegýň z KDH, čo sa týka tej obligatórnosti jednej z podmienok, a síce života v domácnosti, tak je potrebné pripomenúť, že ani separáciou rodičov alebo teda tých osôb, ktoré spolu zdieľajú domácnosť, násilie často nekončí. A preto tento prvok, hoci teda nazývame tento typ násilia domácim násilím, prvok života v domácnosti, v spoločnej domácnosti by nemal byť obsiahnutý v navrhovanej úprave.
Ja by som teraz možno v skratke iba zopakovala tých niekoľko rozhodnutí, nepôjdem do detailov, v ktorých európsky súd ľudských práv, ktorý nás, samozrejme, zaväzuje svojimi rozhodnutiami, pripomenul niekoľkonásobne, že ak štát neposkytuje dostatočnú ochranu a pomoc preživším aj domáceho násilia alebo ak nezaručí právny rámec, ktorý, ktorý toto dostatočne upravuje, tak porušuje článok 3 európskeho dohovoru, ktorý je teda zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ale tiež princíp zákazu diskriminácie z článku 14 a ďalších článkov, ktoré sú obsiahnuté v dohovore. Jedná sa, vravím, nepôjdem tentokrát, lebo včera som, včera som ich tak detailnejšie rozobrala, nepôjdem do detailov, ale jedná sa o rozhodnutia Talpis proti Taliansku, Tuniková a ďalší proti Ruskej federácii alebo Aje proti Bulharsku.
Zároveň by som sa vrátila k tomu, že Európska komisia pripravila návrh smernice o prevencii a boji s rodovo podmieneným násilím. Na texte tejto smernice sa pred niekoľkými týždňami dohodli Európsky parlament s Radou a tento text, ktorý teda my budeme musieť implementovať, má za cieľ účinne bojovať proti násiliu na ženách a domácemu násiliu v celej Európe. My však máme za to, že Slovenská republika nemusí a nemala by čakať na to, kedy nám Európa, Európska únia určí deadline na implementáciu tejto smernice, ale niektoré zmeny môžme do nášho právneho systému zaviesť už teraz. Toto zavedenie novej skutkovej podstaty domáceho násilia je jednou z nich. Je to relatívne ľahká zmena, ako sme spomínali, nič nás nestojí, takže stačí, stačí ju len odhlasovať a skutočne pomôže obrovskému množstvu osôb aj mužov, ale prevažne žien, ktoré domáce násilie zažívajú.
Zároveň nás Európska únia už niekoľko rokov vyzýva k ratifikácii Istanbulského dohovoru. Patríme totiž medzi hŕstku, momentálne šesť štátov Európskej únie, ktoré doposiaľ tento dohovor neratifikovali a to napriek tomu, že samotná Európska únia ho ratifikovala v júni minulého roka. Aj preto Európska únia predstavila tento vlastný legislatívny rámec na prevenciu a boj s rodovo podmieneným násilím a rozhodla sa ísť cestou smernice, pretože chcela akýmsi spôsobom vykompenzovať to, že niektoré štáty odmietajú stále túto ratifikáciu z dôvodov, o ktorých sme sa teda rozprávali aj včera. Mimochodom, keď som sa stretla v jednej televíznej diskusii s pani štátnou tajomníčkou ministerstva vnútra Luciou Kurilovskou, tak mi povedala, že, teda tam povedala v diskusii, že z odborného hľadiska by určite podporila ratifikáciu Istanbulského dohovoru. Takže ja som veľmi zvedavá, keby takýto návrh pristál tu na stole, že ako sa jej materská strana HLAS, keď vás tu vidím, kolegovia, kolegyne, k takejto ratifikácii postaví.
Tá navrhovaná smernica, ktorú som spomínala, je v podstate modernejšou verziou Istanbulského dohovoru, pretože ten istanbul už má niekoľko rokov a smernica obsahuje také dve základné časti, či už teda časť o trestnom práve, alebo druhá časť je vyslovene o pomoci a podpore obetí a preživších. Smernica kriminalizuje fyzické, psychické, ekonomické aj sexuálne násilie páchané na ženách v Európskej únii, či už teda offline, to je aj domáce násilie, o ktorom dnes hovoríme, ale aj online, pretože jej súčasťou sú aj opatrenia na zvýšenie a zjednodušenie nahlasovania trestných činov. Práve o tom nahlasovaní sme sa tu niekoľkokrát bavili veľmi nevhodným spôsobom. Ale práve táto smernica nám dáva návod na to, ako zvýšiť počet nahlasovaní. A naschvál teda, aby som nepoužila slovo motivovať ženy k nahlasovaniu.
Členské štáty tiež budú povinné zriadiť linky pomoci a krízové centrá pre obete domáceho násilia. Samozrejme, že aj linku pomoci, aj krízové centrá už na Slovensku máme, avšak tieto sú nie vždy dostupné, pretože nemajú dostatočný počet miest a hlavne sú veľmi finančne poddimenzované. Takže aj na základe tejto smernice budú musieť štáty skutočne zaviesť nejakú úpravu, ktorá zaručí týmto organizáciám alebo centrám pomoci dostatočné financie na ich fungovanie. Za veľký zápor tejto smernice, to trochu odbočím, však považujem fakt, že časť štátov vrátane Slovenska sa postavila proti spoločnej definícii znásilnenia na základe absencie súhlasu, a teda tento text, na ktorom sa dohodli Európsky parlament s Radou, túto redefiníciu znásilnenia neobsahuje. Väčšina tak urobila, na rozdiel od Slovenska, pretože Slovensko to urobilo z úplne iných dôvodov, avšak také Francúzsko alebo Nemecko to urobilo kvôli tomu, že podľa nich Komisia vo svojom návrhu použila nesprávny právny základ. Každopádne, táto legislatíva z pera Európskej únie je aj pre Slovensko krokom vpred, ktorý pomôže ženám a ďalším osobám zažívajúce násilie aj u nás na Slovensku. Avšak opakujem, my na ňu skutočne nemusíme čakať, skutočne nemusíme opäť raz, tak ako sme čakali napríklad pri smernici o obetiach trestných činov, čakať na to, kedy nám opäť Európska únia takto predloží na stôl právny rámec na pomoc týmto obetiam. My skutočne môžme konať už dnes.
Zároveň organizácie, ktoré sa dlhodobo venujú pomoci osobám zažívajúcim rodovo podmienené násilie, a hlavne teda aj domáce násilie, a často suplujú štát, pretože štát jednoducho, pre štát to nikdy nebola priorita, upozorňujú na ďalšie problémy, ktoré, ktoré počas svojej praxe a počas tejto pomoci limitujú akoby ich, ich možnosti pomoci. Napríklad problém rodovo podmieneného násilia nie je riešený medzirezortne alebo teda medzisektorovo a spadá zväčša veľmi izolovane pod rôzne ministerstvá. Zároveň neexistuje systémové, a to som už aj spomínala, systémové a garantované financovanie pomoci a podpory obetiam a preživším v rámci štátneho rozpočtu. Neustále sa spoliehame len na dotačné schémy alebo, samozrejme, európske fondy. Tiež nezbierame, a tým pádom ani nedisponujeme dostatočnými a v podstate primeranými dátami o domácom násilí a ďalších formách rodovo podmieneného násilia. A toto všetko je len dôsledkom toho, že prevencia a boj s rodovo podmieneným násilím nikdy neboli priority žiadnej vlády. Hoci teda v programových vyhláseniach či už troch vlád Roberta Fica, aj tej dnešnej štvrtej sa takáto priorita spomína, nikdy sa jej skutočne nevenovali. A to, v akom zlom stave máme momentálne celý ten systém pomoci obetiam a preživším domáceho násilia, ale aj iných foriem rodovo podmieneného násilia, je len dôkazom toho, že to nikdy nebolo prioritou.
My preto máme za to, že by sme v prvom rade mali vytvoriť jednotný legislatívny rámec na prevenciu a boj s rodovo podmieneným násilím, aj teda s touto jednou z foriem domácim násilím, nastaviť dostatočné a systémové financovanie podporných služieb. Asi nie tak, že zoberieme organizáciám, ktoré chránia a podporujú ľudské práva, a presunieme to jednorazovo vraj na pomoc obetiam a preživším, ale skutočne je potrebné nastaviť niečo, čo bude fungovať dlhodobo, systémovo a komplexne. A zároveň by sme sa teda mohli pozrieť aj na to, čo už tu máme aj z predchádzajúcich pripravovaných reforiem, ktoré, ktoré prešli riadnym medzirezortným pripomienkovým konaním, ale aj so všetkých tých vízií, projektov a ďalších pripravených materiálov. Máme tu akčné plány, ktoré obsahujú skutočne veľa podnetov, ktoré by mohli pomôcť v tejto oblasti, avšak nikdy nie sú skutočne implementované. Zároveň aj v týchto akčných plánoch a v ďalších dokumentoch dlhodobo odborníci a odborníčky volajú po aktualizácii legislatívy, ktorá je zastaralá a ktorá znemožňuje adekvátnu právnu odpoveď na násilie vrátane domáceho násilia. A v týchto dokumentoch nájdete tiež aj túto, tento apel na to, aby sme do Trestného zákona zaviedli aj samostatnú skutkovú podstatu, a síce domáce násilie. To je to, čo predkladáme či už teda my v Progresívnom Slovensku, alebo aj kolegyne z KDH.
Slovenský právny poriadok, ako som už spomínala, neponúka primeranú odpoveď na domáce násilie, nepozná trestnoprávnu definíciu domáceho násilia. Tento pojem je zahrnutý iba v zákone o obetiach a nepozná ani samotný pojem násilie. Navrhovaná úprava či už teda od nás, alebo z dielne KDH preto ponúka efektívny nástroj na postihovanie páchateľov domáceho násilia, ktorého dôsledkom alebo teda ktorý nám pomôže aj zvýšiť dôveru obetí a preživších v právny systém a ich ochranu a prispeje k zvýšeniu oznamovania domáceho násilia.
A tak ako som hovorila aj včera, ja by som skutočne chcela veriť, že aspoň pri týchto zákonoch odhodíme tieto politické farby tričiek a zameriame sa skutočne na to, obzvlášť v tejto situácii, ktorá tu nastala po novele, po diskusii vraj o novele Trestného zákona, a rozhodneme sa skutočne pomôcť obetiam a preživším, pretože nemôžu čakať dva roky, tak ako to povedal pán štátny tajomník ministerstva spravodlivosti Gašpar, na nejakú komplexnejšiu novelizáciu trestných kódexov. Ja si myslím, že môžme konať hneď a taktiež nemusíme čakať ani na tú smernicu. Máme to v rukách ani tak nie my z opozície, lebo verím, že vzájomne tie naše návrhy podporíme, ale máte to v rukách hlavne vy, koalícia. Takže ešte raz by som vás chcela aj z tohto miesta poprosiť o podporu týchto zákonov.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja by sa teda ešte chcela vrátiť k tomu, že či to bude dostatočne rozlíšené. Tak tým hlavným rozlišovacím znakom je, samozrejme, tá intenzita, ale vravím, bude to pokrývať aj vlastne komplexne všetky tie jednotlivé činy, pretože doteraz sme domáce násilie vždy posudzovali podľa jedného, jednej skutkovej podstaty, že napríklad ublíženie na zdraví alebo v prípade ekonomického násilia krádež a podobne, a teraz vlastne sa budeme môcť na domáce násilie dívať v celej tej jeho komplexite, že áno, to domáce násilie je tam pretrvávajúci problém v tej domácnosti, alebo teda v tom vzťahu a poskytnúť skutočne efektívnu právnu odpoveď naň.
Zároveň teda ten § 208, s ktorým to porovnáme, je zločinom. Čiže tam je skutočne tá intenzita, tá vyžadovaná intenzita veľmi veľká, kdežto pri, nechcem to absolútne zľahčovať, ale pri takých tých bežných typoch domáceho násilia jednoducho nie je možné stíhať tieto situácie podľa tej dvestoosmičky, takže toto vlastne nami navrhovaná úprava mení.
A chcela by som ešte apelovať teda na to, že tento návrh nie je žiadnou ideológiou, že keď, keď tu boli podľa mňa nie veľmi fundované diskusie o Istanbulskom dohovore a veľa sa hovorilo o kultúrnych vojnách, o ideológii a podobne, bolo to, samozrejme, veľmi veľké nepochopenie toho, čo skutočne Istanbulský dohovor obsahuje a čo je jeho cieľom, avšak chápem, teda že nejakým spôsobom to rozprúdilo aj debaty o akejsi ideológii, avšak tu máme jednoznačne právnu úpravu, ktorá neobsahuje žiadnu ideológiu, nič, čoho by sa konzervatívne alebo liberálne spektrum mohlo báť. Však dokazuje to aj, ako som už hovorila, to, že KDH v zastúpení teda pani poslankyne Turčanovej a Holečkovej predložili veľmi podobný návrh. Čiže tu sa skutočne nemáme čoho báť.
A ak sú nejaké diskusie, napríklad o redefinícii znásilnenia, redefinícii, ktorú sme my prostredníctvom vtedy nášho jediného poslanca Tomáša Valáška predkladali už, ak sa nemýlim, v novembri 2021 ako vôbec prvá politická strana, tak vtedy som čiastočne, aj keď opäť s tým nesúhlasím, ale chápala tie výčitky voči tomu, diskutujme o tom, že ako napríklad v praxi bude definícia založená na absencii súhlasu vyzerať, avšak tu skutočne nie je o čom.
Toto je jednoducho právna úprava, ktorá iba pomáha obetiam a preživším. Nič viac. Je to európsky štandard, je to niečo, čo prakticky vyrieši problémy, ktoré spomínal aj pán poslanec Spišiak, či už teda policajtov, alebo iných zložiek, ktoré sa s osobami zažívajúcimi násilie a špeciálne domáce násilie stretávajú.
Takže ešte raz vás, koalícia, prosím o podporu.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo a ďakujem aj vám, pán poslanec, za vaše vystúpenie. Som veľmi rada, že ste pripomenuli hlavne ten kontext na začiatku, že my sme tento návrh nepredkladali ako nejakú reakciu na to, čo sa tu dialo posledné týždne, a aby sme vytĺkali nejaké politické body nad tým, ale bol to skutočne dlho pripravovaný návrh, ktorý sme podali už, myslím, v decembri, alebo každopádne keď, keď sa, keď tu ešte neboli na stole premlčacie doby a podobne, a aj preto si myslím, že, teda apelujem na vládnu koalíciu, aby, aby tento návrh podporila, keďže, keďže sa jedná skutočne o niečo, čo má pomáhať.
Zároveň by som chcela pripomenúť, že už nie sme v kampani, tak ako to bolo počas tých diskusií o Istanbulskom dohovore, a teda aspoň nie sme v tej parlamentnej kampani, a aj preto je dôležité, aby sme sa skutočne zhodli na takýchto riešeniach, ktoré sú efektívne a ktorých cieľom je skutočne pomáhať obetiam a preživším.
Budem sa snažiť tak v tých 50 sekundách reagovať na tú vašu konštruktívnu kritiku, alebo teda otázku, áno, tento, tento nový pojem zahŕňame do Trestného zákona hlavne kvôli tomu, pretože tá dvestoosem... vlastne ten, ten § 208 momentálne nie je, nie je schopný pokrývať všetky tie situácie aj kvôli tomu, že sa pri ňom vyžaduje určitá intenzita toho správania, toho konania a veľmi vážne porušovanie ľudských práv, a preto nie je v drvivých väčšín... v drvivej väčšine prípadov možné stíhať toho páchateľa vlastne za tie činy, pretože jednoducho to nedosahuje až tú intenzitu. Zároveň všetky tie ost... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja by som iba chcela doplniť aj to, čo som ja hovorila, aj teda kolegyňa Plaváková, že my sme tu často počas tej diskusie o Trestnom zákone hovorili o tom, ako veľmi potrebná je diskusia na všetkých úrovniach, keď sa teda bavíme o zmenách v Trestnom zákone. A chcem teda poslancov aj pani poslankyňu vládnej koalície ubezpečiť, že o tomto návrhu sme riadne diskutovali s odborníčkami na rodovo podmienené násilie, a je zároveň v súlade s európskymi štandardmi, na ktoré sa tu často v pléne vládna koalícia odvolávala, takže nie je v ňom ukryté nič, čoho by ste sa mali báť. Je to skutočne zákon, ktorý má pomôcť. Pomôcť obetiam a preživším týchto ohavných činov.
Takže ešte raz vás prosím o podporu tohto zákona.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, a ďakujem aj vám, kolegyne, kolegovia, za vašu podporu a za všetky faktické poznámky.
Chcela by som reagovať hlavne na pani poslankyňu Turčanovú z KDH, pretože si myslím, že aj to, že aj KDH predstavilo veľmi podobný návrh, jasne ukazuje, že keď sa konzervatívci zhodnú s liberálmi, alebo teda s progresívcami na tom, že takáto úprava je potrebná, tak by sa mali k tomu pridať aj sociálni demokrati a aj národniari, samozrejme, lebo predpokladám, že nie je v ich záujme, aby slovenské ženy naďalej zažívali násilie, takže my sme vás tu už prosili o tom, aby ste sna... o to, aby ste s nami diskutovali. Následne sme vás prosili o pozornosť veľmi často a ja vás chcem teda do tretice poprosiť aj o podporu tohto zákona. Nie preto, aby si tu nejaká nová poslankyňa Jurík mohla odškrtnúť, že prvý zákon a hneď druhé čítanie, ale kvôli tomu, že to je skutočne zákon, ktorý pomôže reálne obetiam a preživším násilia.
A veľa tu hovoríme o porušovaní ľudských práv, o obetiach a ja by som bola veľmi rada, aby sme konečne v tejto Národnej rade aj dokázali, že nám nejde o tie farby politických tričiek, ale skutočne o to, aby sme pomáhali ľuďom, a toto je, myslím, aj kvôli tomu, ako máme momentálne situáciu v spoločnosti, vynikajúca príležitosť na to, aby sme tento dôkaz ľuďom dali.
Takže vopred vám ďakujem, ak máte akékoľvek otázky, tak, samozrejme, s kolegyňou Plavákovou sme vám plne k dispozícii. A nestojí nás to nič, skutočne nič, iba kliknúť na to „za“ a ukázať ľuďom, že nám záleží na ich životoch a zdraví.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Chcem veriť, že všetci a všetky, ako tu dnes sedíme, aj keď teda po minulotýždňovom odhlasovaní novely Trestného zákona, v ktorom kolegovia a kolegyne z opozície skrátili premlčacie lehoty pri znásilnení, mám tak trochu pochyby. No chcem teda veriť, že sa zhodneme na tom, že násilie na ženách je závažným a čoraz viditeľnejším problémom, celospoločenským problémom aj u nás na Slovensku. Problémom, ktorý by si zaslúžil akútnu pozornosť a odborné a efektívne riešenia. Problémom, ktorý nepočká dva roky na komplexnú novelu trestných kódexov, ako nám na výbore pre ľudské práva prisľúbil štátny tajomník ministerstva spravodlivosti a najnovšie kandidát na šéfa SIS Pavol Gašpar. Násilie, a špeciálne domáce násilie, sa týka tisícov osôb, prevažne žien, a to každý deň. A asi aj v tomto čase, ako my tu sedíme. A my tu v Národnej rade by sme mali spraviť všetko pre to, aby sme ľudí, ktorí ho zažívajú, ochránili. Alebo aspoň aby sme spravili všetko pre to, aby toto viac nemuseli zažívať. Žiaľ, to sa nedeje. Medializované prípady domáceho násilia, ktoré vyústili až do najzávažnejšej formy, ktorú často teda vidíme v médiách, a síce vraždy ženy, femicídy, sú len špičkou ľadovca. A opäť, možno som naivná, no ja neverím, že ktokoľvek z tejto sály by chcel, aby jeho mama, dcéra či vnučka zažívala násilie. Násilie a najmä, no nie výlučne na ženách, profituje v našej spoločnosti z vysokej miery latencie. Je to preto, že naša spoločnosť ho aj naďalej vníma ako individuálny, a nie celospoločenský, povedala by som, priam sociálny problém. Inak povedané, v spoločnosti prevláda názor, že je dôsledkom konkrétnych partnerských nezhôd u našich susedov alebo prípadne problému alkoholu v danom vzťahu, a nevnímame ho ako problém nerovnosti v našej spoločnosti.
K tomuto názoru, samozrejme, prispieva aj fakt, že väčšina násilných činov domáceho násilia sa deje doma za zavretými dverami, kde okrem detí nie sú prítomní žiadni svedkovia. Aj keď sa teda, dúfam, zhodneme, že násilie je veľmi negatívny jav, ktorý by nemal mať v našej spoločnosti miesto, a teda že by náš právny systém naň mal dostatočne reagovať, to sa, žiaľ, nedeje. Náš právny systém neposkytuje obetiam a preživším domáceho násilia adekvátnu pomoc a ochranu, čoho dôkazom je aj absencia pojmu domáce násilie v Trestnom zákone, ktorú týmto návrhom navrhujeme zaviesť.
Kolegyne, kolegovia, náš právny systém je v tejto oblasti, tak ako aj v mnohých, zastaralý, neriadi sa modernými poznatkami vedy ani dátami, má ďaleko od toľko spomínaných európskych štandardov. A jeho zmena, aj konkrétne táto, nás nestojí nič, len pár klikov na zelené „za“ na vašich prístrojoch.
Veľa z vás si určite pamätá rok 2020, keď Národná rada odmietla ratifikáciu Istanbulského dohovoru. Práve tento dohovor Rady Európy je efektívnym nástrojom na prevenciu a boj s rodovo podmieneným násilím. A mne, a teda dúfam, že nielen mne, je veľmi ľúto, že sa stal nástrojom politického boja a že ultrakonzervatívne a krajne pravicové sily dokázali proti nemu poštvať ešte aj vraj sociálnych demokratov, ktorých teraz poprosím o pozornosť. (Krátka pauza.) Ďakujem.
Mimochodom, aj Európska únia nás niekoľkokrát vyzvala k prijatiu Istanbulského dohovoru a najnovšie tiež Súdny dvor Európskej únie povedal, že keďže Európska únia tento nástroj ratifikovala, členské štáty majú povinnosť pri uplatňovaní európskeho práva rešpektovať Istanbulský dohovor, aj keď ho samé neprijali. Tu však tak trochu odbočujem. Práve pri... vtedy odmietnutí Istanbulského dohovoru bol jeden z hlavných argumentov to, že my vlastne dohovor nepotrebujeme, my predsa vieme náš právny systém modernizovať a upraviť aj sami. Nuž odvtedy sa, žiaľ, veľa nezmenilo.
Čo to vlastne to domáce násilie je? Podľa definície Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a boji proti nemu sa pojmom domáce násilie rozumejú všetky činy telesného, sexuálneho, duševného a ekonomického násilia, ktoré sa vyskytujú v rámci rodiny alebo domácej jednotky, alebo medzi bývalými a súčasnými manželmi alebo partnermi, či už páchateľ má, alebo v minulosti mal s obeťou spoločný pobyt. Túto definíciu sme sa snažili pretaviť aj do definície, ktorú navrhujeme ustanoviť v rámci Trestného zákona.
Domáce násilie je formou rodovo podmieneného násilia, ktoré neúmerne, no nie výlučne postihuje najmä ženy. Dochádza k nemu v rámci rodiny alebo domácnosti bez ohľadu na biologické alebo právne rodinné väzby, buď medzi intímnymi partnermi, alebo medzi inými rodinnými príslušníkmi, a to aj medzi deťmi a rodičmi.
Ženy sú medzi obeťami neúmerne zastúpené v dôsledku základných vzorcov nátlaku, moci a alebo kontroly. Potenciálnou obeťou tohto typu násilia však môže byť každá osoba bez ohľadu na svoj vek, rod alebo postavenie. Domáce násilie teda môže postihovať každého, a to aj mužov, to by vás mohlo zaujímať, mladších alebo starších ľudí, deti alebo queer osoby. Štatistiky hovoria, že každá štvrtá žena a každý desiaty muž zažil alebo zažíva tento typ násilia. Skúsenosti mužov a žien s domácim násilím sú však rôzne, pretože ženy toto násilie spravidla zažívajú predovšetkým od svojich partnerov, zatiaľ čo muži prevažne od iných členov rodiny.
Domáce násilie je charakterizované opakujúcim a stupňujúcim sa násilím fyzickej, sexuálnej, psychickej, emočnej alebo ekonomickej povahy medzi osobami v rodinnom alebo obdobnom pomere. Intenzita násilných incidentov sa spravidla stupňuje a u obetí vedie ku strate schopnosti alebo možnosti včas ho zastaviť. Dochádza k nemu v súkromí, mimo očí, a teda mimo kontroly verejnosti. Pretrvávajúca závažnosť problému domáceho násilia jasne dokazuje skutočnosť, že existujúce právne normy a ich vykonávanie neposkytujú pre obete dostatočnú pomoc a ochranu.
Vzhľadom na špecifiká súvisiace s týmto druhom trestnej činnosti je potrebné stanoviť komplexný súbor pravidiel, ktoré budú rodovo citlivým a holistickým spôsobom riešiť pretrvávajúci problém domáceho násilia s cieľom chrániť čo najlepšie obete tohto typu násilia. Medzi také pravidlá jednoznačne patrí aj zavedenie samostatnej skutkovej podstaty trestného činu domáceho násilia do nášho Trestného zákona.
Pred pár týždňami som bola v diskusnej relácii o násilí na ženách s pani štátnou tajomníčkou ministerstva vnútra Luciou Kurilovskou. Z tejto debaty som si odniesla dve veci.
Prvá bola tam trochu paradoxná, pani Kurilovská ma presviedčala, že naša, že náš právny systém a konkrétne všetky legislatívne úpravy v tejto oblasti, v oblasti násilia sú dostačujúce. Na druhej strane však uznala, že násilie na ženách v našej spoločnosti pretrváva a dokonca situáciu pandémia ešte zhoršila. Neviem ako vy, ale ja mám za to aj na báze skúseností z iných európskych štátov, že čím efektívnejší právny systém máme, tým menej je násilia. A ak násilie kvitne, tak ako u nás, tak asi ten právny systém asi zaostáva a nie je dostačujúci.
Druhou pozitívnou vecou, teda druhou pozitívnou, tá predtým bola skôr taká negatívna, ktorú som si z tejto diskusie odniesla, bola, že sama povedala, že by takúto úpravu podporila. Aby som toto tvrdenie, že náš právny systém jednoducho nie je dostatočný a efektívny, potvrdila, niekoľko faktov a dát.
V roku 2019 v policajných štatistikách tvorilo domáce násilie 49 %, partnerské násilie na ženách 44 % a partnerské násilie na mužoch 7 %. V súdnych štatistikách bolo 45 % prípadov domáceho násilia, 53 % prípadov partnerského násilia na ženách a dve percentá násilia páchaného partnerkami na mužoch. Podľa prieskumu realizovanom v roku 2016 týranie a bitie ženy svojim partnerom za vážny problém pokladá 87 obyvateľov a obyvateliek... 87 % obyvateľov a obyvateliek Slovenska, z toho 46 % ho považuje za veľmi závažný a 41 % za dosť závažný problém. Ako veľmi závažný problém ho hodnotia o niečo častejšie ženy, najčastejšie vo vekovej skupine od 35 do 54 rokov, so stredoškolským vzdelaním s maturitou.
Teraz budem citovať výsledky prieskumu, alebo teda analýzy „Násilie páchané na ženách: prieskum v celej EÚ“, ktorý realizovala Agentúra Európskej únie pre základné práva v marci 2014.
Výsledky tohto prieskumu ukazujú, že na Slovensku:
– štvrtina žien zažila násilie od bývalého partnera a 12 % od súčasného partnera;
– v priebehu posledného roka zažilo od svojho partnera násilie 12 % žien, čo predstavuje 140-tisíc žien ročne;
– násilie od akéhokoľvek muža zažilo v rovnakom období zhruba 230-tisíc žien, čo predstavuje viac ako 10 % dospelých žien na území Slovenska;
– iba 12 % žien uviedlo, že najzávažnejší prípad násilia, ktoré zažili, riešila polícia.
Za zmienku tiež stoja údaje z ministerstva spravodlivosti, ktoré zachytávajú dlhodobý vývoj v oblasti násilia na ženách u nás. Aj keď je možné konštatovať všeobecný pokles násilnej kriminality na Slovensku, a teda aj mierny pokles hlásenia činov násilia na ženách, je otázne, či skutočne k takémuto poklesu dochádza, alebo je to spôsobené nedôverou obetí k systému ochrany. Ženy, ženy ani tento typ, rovnako ako znásilnenie nenahlasujú. Nie preto, že by si to, ako sme tu už počuli, že by si to, že sú obeťami v tom momente neuvedomili. Ani preto, že by sme ich nejakým spôsobom ich k tomu nemotivovali. Je to preto, že teda jedným z hlavných dôvodov je práve nedôvera v právny systém a v orgány. A tiež tá zastaralosť nášho právneho systému.
Vrátim sa ale späť k tomu, že nám chýbajú dáta o tom, koľko obetí domáceho násilia tu vlastne v skutočnosti máme, pretože máme nahlásené iba tie nahlásené prípady. Polícia Slovenskej republiky ročne rieši zhruba 300 prípadov týrania blízkej a zverenej osoby, to je ten už spomínaný § 208 Trestného zákona, z toho v troch štvrtinách prípadov sú obete ženy. Zároveň je však nutné doplniť, že miera evidencie blízkeho vzťahu, to znamená, že koľkokrát tie policajné zložky tam poznamenajú, že sa jednalo o blízku osobu, alebo teda o blízky vzťah, je pomerne nízka. Pri tomto spomínanom trestnom čine, § 208, kde už samotný názov tohto skutku nabáda k zaznačeniu vzťahu medzi páchateľom a poškodenou osobou, bol konkrétny vzťah zaznačený len v polovici všetkých prípadov. Opakujem, napriek tomu, že sa jedná o týranie o blízkej alebo zverenej osoby.
Možno preto predpokladať, že v skutočnosti je trestných činov domáceho násilia stíhaných políciou výrazne viac ako len tých niečo cez 1 500 – 1 700 prípadov, ktoré nachádzame v štatistikách. Zároveň veľa stíhaní skončí v priestupkovom konaní, pokutou bez ďalších následkov pre páchateľa. Takýto systém beztrestnosti násilia na ženách môže násilníkov povzbudzovať v presvedčení, že sa im nič nemôže stať, ak budú pokračovať v násilnom správaní.
Ako som už niekoľkokrát spomenula, pojem domáce násilie chýba, absentuje v našom Trestnom zákone. Právny poriadok Slovenskej republiky neupravuje jednotnú definíciu domáceho násilia. Do 31. 8. ’99 Trestný zákon neobsahoval samostatnú skutkovú podstatu, ktorá by bola zameraná na ochranu dospelých osôb pred násilím v rodine. S účinnosťou od 1. 9. ’99 bola rozšírená skutková podstata týrania zve... týrania zverenej osoby podľa § 215 Trestného zákona o týranie blízkej osoby, už ten spomínaný § 208. Od 1. 9. 2002 je možné stíhať partnerské násilie aj v prípade ukončenia vzťahu. Doteraz posledným krokom v legislatívnej úprave ochrany pred domácim násilím bolo zavedenie trestnosti tzv. priestupkovej recidívy týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Žiadna z uvedených zmien však nereagovala na skutočnosť, že Trestný zákon nepozná pojem domáce násilie.
Definícia domáceho násilia však bola zavedená do nášho právneho systému transpozíciou smernice o obetiach trestných činov s účinnosťou od 1. 1. 2018. Definícia sa však zaviedla výlučne na účely tohto zákona o obetiach a nemá vplyv na trestnoprávne posudzovanie domáceho násilia na základe príslušných ustanovení Trestného zákona. Táto definícia znie nasledovne: „je domácim násilím trestný čin spáchaný násilím alebo hrozbou násilia na príbuznom v priamom rade, osvojiteľovi, osvojencovi, súrodencovi, manželovi, bývalom manželovi, druhovi, bývalom druhovi, rodičovi spoločného dieťaťa alebo inej osobe, ktorá s páchateľom žije alebo žila v spoločnej domácnosti.“
Aj túto definíciu však môžeme považovať za nedostatočnú, nakoľko redukuje pojem domáce násilie len na situácie, kde je použité násilie alebo jeho hrozba, čo vylučuje iné formy násilia. Zároveň je obligatórnym prvkom práve to zdieľanie spoločnej domácnosti.
Domáce násilie je protiprávne konanie, ktoré z hľadiska závažnosti môže napĺňať skutkovú podstatu priestupku, jedná sa najmä o priestupky proti verejnému poriadku podľa § 47 zákona o priestupkoch alebo ďalších predpisov. Z analýzy policajných a justičných administratívnych dát týkajúcich sa trestných činov partnerského a domáceho násilia, ktorú každoročne pripravuje Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia na ženách Inštitútu pre výskum práce a rodiny, vyplýva, že pri absencii samostatnej skutkovej podstaty domáceho násilia, sa domáce násilie tak fragmentuje do niekoľkých vybraných trestných činov Trestného zákona, ktoré možno rozdeliť podľa formy násilia, napríklad:
– fyzické násilie, tam máme ublíženie na zdraví, obmedzovanie osobnej slobody, úkladná vražda, vražda alebo zabitie,
– čo sa týka psychického násilia sa jedná o nebezpečné vyhrážanie, nebezpečné prenasledovanie, vydieranie alebo porušovanie domovej slobody,
– sexuálne alebo sexualizované násilie, tam máme, samozrejme, znásilnenie, sexuálne násilie alebo sexuálne zneužívanie,
– a taktiež ekonomické násilie, ktoré je trestané napríklad ako lúpež, krádež, sprenevera, podvod alebo poškodzovanie cudzej veci.
Zároveň teda trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, už spomínaný § 208, je v analýze posudzovaný samostatne, keďže jeho skutková podstata zahŕňa skutky psychického, fyzického aj ekonomického násilia, ktoré nie je možné štatisticky nejakým spôsobom odlíšiť.
A aj keď by sa mohlo zdať, že väčšina prípadov domáceho násilia môže byť stíhaná podľa tohto paragrafu 208, týranie blízkej osoby a zverenej osoby je v súčasnosti zločinom a v mnohých prípadoch jednoducho nie je preukázaný tomu zodpovedajúci škodlivý následok protiprávneho konania.
Táto už spomínaná fragmentácia, a síce že aj keď sme v prípade domáceho násilia, tak sa posudzuje iba ako jeden individuálny jav, spôsobuje, že skutky domáceho násilia sú teda posudzované izolovane, a prehliada sa opakujúci a stupňujúci charakter a dochádza tiež k podceňovaniu škodlivých následkov domáceho násilia na osobách, ktoré ho zažívajú.
Je tiež potrebné povedať, aké dopady má toto domáce násilie na obete a preživšie osoby. Domáce násilie je veľmi špecifický druh násilia, ku ktorému dochádza v rodinných a intímnych vzťahoch medzi najbližšími osobami, a preto má hlboký dopad na obete. Motívom osôb, ktoré toto násilie páchajú, je moc, vplyv a kontrola nad druhou osobou, pričom obeť je väčšinu času vystavovaná hneď tým niekoľkým formám násilia, ktoré som vás, ktoré som vám popísala naraz, zas a znova.
Domáce násilie je teda možné charakterizovať aj prítomnosťou nasledujúcich znakov, ktoré sme taktiež zahrnuli do navrhovanej úpravy:
– opakovanie a dlhodobosť, resp. trvanie v čase, nejedná sa teda o jeden izolovaný čin,
– stupňovanie,
– mocenské postavenie páchateľa k obeti s cieľom ovládnuť ju,
– a anonymita, resp. intimita rodinného alebo domáceho prostredia
Keď som začala pracovať ako právna poradkyňa v centre pre osoby zažívajúce násilie, myslela som si možno ako mnohí a mnohé z nás, čo tu dnes sedíme, že vlastne najľahšie pre tú osobu je jednoducho odísť z toho vzťahu alebo z tej domácnosti. Vedela som, že je to ťažké, ale zároveň som si – teda asi naivne, možno príliš neskúsene – hovorila, že tým ženám budem vedieť ako právna poradkyňa k tomu odchodu pomôcť a nechcem použiť slovo motivovať ich, ale jednoducho nejakým spôsobom sa snažiť pomôcť im odísť z toho vzťahu a ochrániť sa. A síce som vtedy mala všetky potrebné teoretické znalosti, ale vidieť, ako v skutočnosti funguje ten začarovaný kruh, tzv. cyklus násilia, je niečo úplne iné.
Vysvetlím. Ten cyklus začína nárastom napätia vo vzťahu, vyústi do fázy výbuchu, a to sa teda zväčša prejavuje fyzickým násilím na, na danej obeti, následne prejde do obdobia popierania a zľahčovania, to znamená, že ten páchateľ k tej obeti príde a začne jej vysvetľovať, že vlastne to, čo sa stalo, bola náhoda alebo že on to tak nemyslel, že všetko to bolo z lásky, alebo dokonca, že ho nejakým spôsobom k tomu vyprovokovala. Následne prídu medové týždne. Páchateľ sa ospravedlňuje, kupuje kvety, čokolády a správa sa opäť ako ideálny partner. Tieto fázy na seba nadväzujú a tvoria takú opakovanú sa slučku, ktorej intenzita sa často zvyšuje, a to násilie je čoraz horšie a taktiež rytmus tohto násilia, tohto kruhu sa môže zrýchľovať.
Aj preto osoby, najčastejšie ženy, zažívajúce partnerské alebo domáce násilie žijú v dlhodobom strese a strachu. Okrem fyzických zranení môžu trpieť aj psycho... psychosomatickými, funkčnými alebo úzkostnými poruchami, depresiami či dokonca posttraumatickou stresovou poruchou. Zároveň v nich páchateľ neustále udržuje pocit, že sú od neho závislé, že ho potrebujú, že to, čo sa vlastne deje, je z lásky, alebo že sú za to samé vinné, že sa to viac nebude opakovať. Aj preto z násilného vzťahu neodídu. A preto ho často ani nenahlásia. Nielen preto, ale aj preto.
Závažnosť spomínaných dopadov je jasným dôkazom, že náš právny systém musí vedieť chrániť obete a zároveň pôsobiť aj preventívne, aby sme násiliu predchádzali. Svedkami domáceho násilia sú v drvivej väčšine prípadov aj deti. Pre deti, ktoré vyrastajú v domácnostiach s násilnou osobou, je táto situácia hneď dvojnásobne nebezpečná a ohrozujúca. Na jednej strane štatistiky dokazujú, že obete, ktoré sa dopúšťajú partnerského alebo domáceho násilia, sa až v 30 – 60 % prípadov prejavili násilne aj voči svojim deťom. Deti sú teda priame obete násilia.
Na druhej strane vo väčšine prípadov domáceho násilia sú deti svedkami násilia a táto skúsenosť je pre nich taktiež veľmi traumatizujúca a môže mať negatívne dopady na ich ďalší vývoj, život a vzťahy. Deti na násilie v rodine reagujú rôzne, najmä staršie deti sa snažia obeti pomôcť a môžu sa tak samy ohroziť, iné deti sú doslova paralyzované strachom, môžu však cítiť aj vinu, frustráciu, smútok alebo hnev. Každé dieťa, i keď samo nie je priamou obeťou násilia, trpí v dôsledku násilia páchaného na jeho rodičovi, najčastejšie matke. U mnohých sa dokonca toto trápenie začína už pred narodením, pretože je opäť štatisticky dokázané, že ženy zažívajú násilie aj počas tehotenstva, a niekedy dokonca je to tehotenstvo samotným spúšťajúcim prvkom vo vzťahu.
Podľa štúdií je dokázané, že u detí, ktoré sú svedkami násilia, sa prejavujú takmer rovnaké citové, psychické a zdravotné problémy ako u týraných detí. Čiže aj keď nie sú samy priamo obeťami, tak predsa majú tie isté známky, ako by, ako by nimi boli. Zároveň je nutné pripomenúť, že zneužívanie detí je približne 15-krát častejšie v rodinách, kde dochádza práve k domácemu násiliu alebo k násiliu medzi blízkymi osobami. Ani separáciou rodičov v prípade ukončenia vzťahu sa násilie často nekončí, iba nadobúda nové formy. Postihovanie domáceho násilia, tak ako ho navrhujeme, preto chráni aj deti, ktoré vyrastajú v domácnostiach s osobou, ktorá pácha násilie. Takáto navrhovaná úprava nám pomáha zabezpečiť ochranu ľudských práv a preživších domáceho a partnerského násilia, pretože rodovo podmienené násilie, domáce násilie, násilie na ženách, nech to už nazveme akokoľvek, je porušením základných ľudských práv, akými sú právo na dôstojnosť, právo na život a integritu osoby, zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, právo na slobodu a bezpečnosť, ochranu osobných údajov, právo na nediskrimináciu, ale aj práv detí, tak ako sú zakotvené v Charte základných práv Európskej únie, Európskom dohovore o ľudských právach či Dohovore Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa. Medzinárodné a európske právo v oblas... oblasti ľudských práv požaduje, aby štáty podnikli opatrenia na prevenciu a ochranu žien a dievčat pred rodovom podmieneným násilím, aby riadne vyšetrili a efektívne trestali všetky činy tohto násilia a poskytli obetiam odškodnenie. Opatrenia musia presahovať rámec jednotlivých prípadov a štáty by sa mali snažiť o zmenu zákonov, politík a praktík, ktoré sú príčinami alebo ktoré v spoločnosti ukotvujú prejavy násilia vrátane domáceho násilia. A tuto je o to dôležitejšie, že, myslím, že dnes sa dostaneme aj k rozprave o limitácii vzťahovej a sexuálnej výchovy.
V roku 2011 Rada Európy prijala už spomínaný Dohovor o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a boji proti nemu, tzv. Istanbulský dohovor, ktorý nadobudol platnosť v roku 2014. Slovensko v roku 2011 dohovor podpísalo a v roku 2019 odmietlo je ratifikáciu. Aj z tohto dôvodu momentálna legislatíva stále neposkytuje vhodný právny rámec na ochranu a pomoc obetiam násilia. A hoci bola Slovenská republika jedným z prvých signatárov Istanbulského dohovoru, v roku 2019, žiaľ, tento dohovor sa stal obeťou politického boja a dezinformácii. A ako som už spomínala, tak jedným z tých hlavných argumentov vtedy bol, že však my môžme našu právnu úpravu doplniť, zmodernizovať aj bez tohto dohovoru.
Náš návrh na doplnenie Trestného zákona o trestný čin domáceho násilia ponúka Národnej rade, nám všetkým tu, ako tu sedíme, možnosť potvrdiť toto tvrdenie. Podľa Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Ústava tiež garantuje právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a pripomína, že základné práva a slobody priznané ústavou sú predmetom ľudských práv, tak ako ich zaručujú medzinárodné dohovory vrátane teda Európskeho dohovoru pre ľudské práva. Práve ten vydal v oblasti domáceho násilia niekoľko dôležitých rozhodnutí, o ktorých vám veľmi v skratke poviem.
Napríklad v rozhodnutí Talpis proti Taliansku pripomenul, že zlyhanie štátu v poskytnutí ochrany a pomoci v prípade domáceho násilia porušuje čl. 3 európskeho dohovoru, to je zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, zároveň rozhodol aj o porušení čl. 14, zákaz diskriminácie v spojení s čl. 2 a 3, a to z dôvodu, že sťažovateľka bola obeťou diskriminácie pretože orgány, ktoré ju mali chrániť, podcenili domáce násilie, a tak ho v podstate podporili.
V rozhodnutí Tunikova a ďalší proti Ruskej federácii zas Európsky súd ľudských práv rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 3, zákaz neľudského, resp. ponižujúce zaobchádzania z dôvodu, že ruské orgány zlyhali vo vytvorení právneho rámca na účinný boj proti domácemu násiliu.
V ďalšom rozhodnutí A. E. proti Bulharsku zas rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 3, keďže Bulharsko nezaviedlo účinný systém na potrestanie všetkých foriem domáceho násilia a nezabezpečilo dostatočné záruky pre obete. Okrem iného Európsky súd ľudských práv poznamenal, že v tomto prípade štát nechránil sťažovateľku dostatočne ani v zákone, legislatíva ohľadom domáceho násilia bola nedostatočná, a ani v praxi, pretože prokurátori nezačali trestné konanie napriek zraniteľnej situácii sťažovateľky a správe, ktorá potvrdzovala opakovanú formu domáceho násilia.
Európska komisia zas 8. marca 2022 pri príležitosti Medzinárodného dňa práv žien predložila dlho očakávaný návrh smernice o boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu. Tento návrh vychádza z čl. 82 a 83 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a jeho cieľom je účinne bojovať proti násiliu na ženách a domácemu násiliu v celej Európe. K návrhu smernice dlhodobo vyzýval aj Európsky parlament, no a pred pár dňami sa Európsky parlament s Radou dohodli na znení smernice a onedlho ju tak budeme musieť implementovať.
Ja som však presvedčená, že Slovenská republika nemusí a nemôže so zavedením novej skutkovej podstaty trestného činu domáceho násilia čakať do prijatia tejto smernice alebo v horšom prípade ešte aj do deadlinu na jej implementáciu. Obete a preživšie tohto ohavného trestného činu majú právo na efektívnu pomoc a podporu v čo možno najrýchlejšom čase. To neznamená ani čakať dva roky na komplexnú novelu trestných kódexov. Slovenský právny poriadok, taktiež ako aj v spomínaných prípadoch Európskeho súdu ľudských práv, neponúka primeranú odpoveď na domáce násilie. To znamená, že porušujeme Európsky dohovor o ľudských právach. Nepozná trestnoprávnu definíciu domáceho násilia, napokon nie je ani definovaný samotný pojem násilie. Nami navrhovaná úprava preto ponúka efektívny nástroj na postihovanie páchateľov domáceho násilia, ktorý zvýši dôveru obetí a preživších v právny systém a jeho ochranu a prispeje k zvyšovaniu oznamovania domáceho násilia. Takto sa, nemám rada to slovo, motivujú obete a preživšie, nie skracovaním nejakých dôb.
Ja chcem veriť, že aspoň v tomto prípade nebude pri hlasovaní rozhodovať farba politického trička, ale že sa zhodneme na tom, že s týmto hrubým porušovaním ľudských práv sa vieme postupne vysporiadať, a hlavne poskytnúť obetiam a preživším čo najefektívnejšiu pomoc a podporu. Ďakujem za vašu pozornosť a teším sa na, dúfam, konštruktívnu rozpravu.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi najskôr stručne predstaviť návrh zákona o zmene a doplnení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, ktorý predkladám spoločne s kolegyňou Luciou Plavákovou a kolegom Michalom Šimečkom.
Cieľom nami navrhovanej právnej úpravy je zaviesť do Trestného zákona pojem domáce násilie, ktorý v ňom doteraz absentoval. Pojem domáce násilie síce v našom právnom systéme existuje od 1. 1. 2018 v zákone o obetiach trestných činov, avšak nebol premietnutý aj do Trestného zákona, a to napriek tomu, že trestné právo sa ním zaoberá, či už v teórii, alebo v praxi. Trestný zákon však neupravuje samostatnú skutkovú podstatu trestného činu domáceho násilia, čo znemožňuje adekvátnu odpoveď nášho právneho systému na toto závažné a komplexné porušenie ľudských práv, preto navrhujeme doplniť definíciu tohto trestného činu medzi trestné činy proti rodine a mládeži, a síce za trestný čin týrania blízkej osoby (§ 208).
Navrhovaná úprava za domáceho násilia... za domáce násilie, pardon, považuje rôzne formy násilia a utrpenia, či už teda fyzické, sexuálne, psychické, emočné, alebo aj ekonomické, ktoré malo, má alebo môže mať negatívne dopady na život, zdravie, telesnú alebo duševnú integritu osoby, slobodu a dôstojnosť osoby vo vzťahu s osobou páchajúcou násilie.
Domáce alebo rodinné prostredie je jedným z charakteristických prvkov tejto definície a definuje sa preto vzťah medzi osobou zažívajúcou domáce násilie a osobou páchajúcou násilie, ktorý môže okrem rodinných a partnerských väzieb zahŕňať aj iný obdobný pomer, pričom skutočnosť, či obeť žije, alebo žila s páchateľom, nie je obligatórnym prvkom. Trvanie vzťahu taktiež nie je podmienkou, pretože ani separáciou partnerov často domáce násilie nekončí.
Ďalším charakteristickým prvkom v navrhovanej definícii domáceho násilia je jeho opakovanosť a pravidelnosť. Jasne tiež rozdeľuje situáciu obete a páchateľa, kde nerovný a mocenský vzťah má za následok neslobodné rozhodovanie a konanie obete domáceho násilia v rozpore s jej slobodnou vôľou. Navrhujeme tiež prísnejšie trestať domáce násilie v prítomnosti dieťaťa.
Toľko k, verím, stručnému opisu a dovoľte mi detailnejšie návrh predstaviť a vysvetliť v rozprave, do ktorej sa, pán predsedajúci, hlásim ako navrhovateľka ako prvá.
Ďakujem.