Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s procedurálnym návrhom

26.11.2024 o 13:34 hod.

Mgr. et Mgr.

Beáta Jurík

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s procedurálnym návrhom 26.11.2024 13:34 - 13:35 hod.

Beáta Jurík Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo. Žiadam o zaradenie návrhu zákona o pomoci osobám zažívajúcim násilie a tiež návrhu uznesenia k Medzinárodnému dňu boja proti násiliu na ženách do programu 23. schôdze.
Odôvodnenie: Národná rada Slovenskej republiky by mala nielen odsúdiť všetky formy násilia na ženách, ale aj podniknúť konkrétne kroky k ochrane a pomoci ženám, ktoré ho zažili alebo zažívajú.
Kolegovia a kolegyne, vo vašich poslaneckých schránkach si nájdete takéto oranžové stužky, ktoré sme vám tam rozdali. (Rečníčka nadvihla ľavou rukou oranžovú stužku.) Je symbolickým gestom nosiť ich, ale ja vás žiadam aj o iné. Nestačí len dávať si na svoje sociálne siete statusy o tom, ako chcete pomáhať a podporovať ženy, ale spravte aj politické gesto, a síce podporte aspoň zaradenie týchto dvoch bodov do programu schôdze.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 5.11.2024 16:09 - 16:11 hod.

Beáta Jurík Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo.
Kolegyne, kolegovia, ďakujem veľmi pekne za vaše faktické pripomienky. Musím povedať, že ma trochu mrzí, že keď mi pán predsedajúci oznámil, že je tam sedem faktických, tak som tak trochu dúfala, že tam bude možno aj niekto z koalície a že aj takto verejne zopakuje, vravím, tie individuálne ospravedlnenia, ktoré prichádzali, a že niekto z vás možno povie, že áno, ideme skutočne zahlasovať „za“, pretože toto je niečo, čo sa jednoducho nemalo stať, a mrzí ma to, že teda žiadna taká faktická neprišla a že opäť len z opozície sa tu zastávame. A nejde ani o to, že pani Plaváková je opozičná poslankyňa, že to je naša kolegyňa, že to je naša priateľka. Keby sa to stalo komukoľvek inému a...
Pán poslanec Pročko, ja si pamätám, vtedy keď sa toto stalo, a že poslanec Migaľ sa takto vyjadril, tak my sme tu minimálne teda verbálnym spôsobom poukazovali a volali sme, ja si už nepamätám skutočne, kto bol predsedajúci, po tom, že takto sa tu skutočne nemá vyjadrovať, ja si, ja si to pamätám, a teda akékoľvek, akékoľvek takéto útoky by sa jednoducho nemali diať a je to zodpovednosť náš všetkých.
Ale opakujem, ja teraz prosím koaličných poslancov a poslankyne, aby sa k tomuto uzneseniu postavili skutočne tak, ako aj na základe toho princípu, na základe ktorého sme tu boli zvolení a zvolené, a síce že budem hlasovať v súlade so svojím svedomím a vedomím, a ja verím tomu, že minimálne niektorí z vás, asi nie všetci, ale niektorí z vás stlačia to „za“ už len preto, že nechcú, aby sa niečo takéto opakovalo či už na pôde tejto Národnej rady, alebo aj v spoločnosti.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 5.11.2024 15:48 - 15:58 hod.

Beáta Jurík Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážení traja plus jedna statočných, teda jeden z povinnosti, traja statoční, dnes sme už o pánovi poslancovi Huliakovi tu hovorili a myslím si, že všetko dôležité už bolo povedané, a hlavne dúfam, že si všetci a všetky to dôležité aj uvedomujeme. Avšak ja by som chcela tak stručne vystúpiť a s takou akoby spomienkou na to, že ako vlastne ten, ten deň, v ktorý sa toto všetko zomlelo, a vlastne tých dní bolo aj viacej, lebo počuli sme aj od kolegyne poslankyne Stohlovej, že toto nie je ojedinelý prípad, keď sa poslanec Huliak správal tak, ako nielenže poslanec, ale ani ako muž, ako človek by sa správať nemal.
Ale predsa vráťme sa teda k tomu, k tomu dňu. Ja vtedy, keď sa to stalo, keď mali teda tlačovku, vtedajšia SNS, teraz už ten zlepenec. Tak ja som bola na výbore pre európske záležitosti a začal mi pípať telefón. A keď som videla, že čo vlastne si poslanec na pôde Národnej rady dovolil povedať, tak sa priznám, že ja som bola v totálnom šoku, že som už ani nevnímala vlastne, že čo sa ďalej dialo na výbore, lebo už sme si tu zažili kadečo, môžeme si spomenúť na rôzne také emotívne momenty aj také ťažšie momenty, aj pre mňa osobne boli niektoré skutočne až také osobne ťažké, ale nikdy som nečakala, že dôjdeme až tak ďaleko. A to, myslím si, že sa zhodneme, minimálne teda, ako tu sedíme. Ja dúfam, že aj vy traja teda, že takéto niečo na pôdu Národnej rady a vlastne aj mimo parlamentu vôbec do tejto spoločnosti absolútne nepatrí, aby sa jeden človek vyjadril o inom človeku takýmto spôsobom. Tak to ani je, že grobianstvo, to je... to len dokazuje asi malosť toho človeka.
Ale teda o to horšie to je, že sa to udialo práve na pôde Národnej rady, pretože my tu nie sme len na to, aby sme schvaľovali zákony, aby sme teda pracovali pre ľudí, aby sme šťukali tie tlačidlá podľa svojho vedomia a svedomia. My sme tu aj kvôli tomu, že reprezentujeme tých ľudí. No, a ja sa vás tak pýtam. Toto je to, ako reprezentujeme ľudí? To pán poslanec Huliak reprezentuje tu grobianov, alebo teda hulvátov, alebo ako nazvať mužov, ktorí takýmto spôsobom osočujú ženy? Alebo kto ho sem vlastne zvolil? A ja teda dúfam, že ak už on sa teda pasuje do úlohy reprezentanta takýchto ľudí, tak my ostatní práve aj prijatím tohto uznesenia, ktoré odsudzuje jeho správanie a jeho výroky, by sme mali ukázať, že toto nie je to, akým spôsobom to chceme my robiť. A my sa s tým jednoducho nestotožňujeme. Aký príklad to dáva tým ľuďom? Často sa tu bavíme o tom, že ako je spoločnosť rozdelená, ako v nej panuje strach, neistota, čím ďalej tým viac sa burcujú vášne. Vieme, kam až môžu následne zájsť, vieme, akú váhu majú slová, a my skutočne toto chceme tolerovať na pôde Národnej rady?
Ja sa v spomienkach vrátim aj k ospravedlneniam, ktoré tu vtedy padli, a boli aj z tejto strany voči teda pani poslankyni Plavákovej. A ja som bola veľmi rada za ne. Aj samotný pán predsedajúci, pán Gašpar sa jej ospravedlnil večer na ústavnoprávnom výbore. Ale, pán Gašpar, určite si pamätáte, my sme vám to vtedy povedali, že je to síce silné gesto, také gesto, ako má prísť od každého a každej z nás, ale zároveň to nestačí, lebo to nestačí povedať v médiách, nestačí to povedať na výbore, že áno, mrzí ma to, lebo ja by som to v živote nespravil. Potrebné je aj to politické gesto, a síce zahlasovať za toto uznesenie, aby sme sa tu všetci, ako tu sedíme, nielen individuálne tí, čo za ňou prišli, alebo teda tí, čo to spravili aj na výbore, aby sa takýmto štýlom ospravedlnili, ale aby sme celá Národná rada prijali zodpovednosť za to, že áno, vieme, čo sa stalo, a my to odsudzujeme. A to je maximálne dôležité. Čím bolo toto spôsobené? Ja som sa dozvedela, tak z médií, že vlastne tie vášne boli burcované aj mojím vystúpením, lebo som si dovolila vystúpiť k uzneseniu, ktoré predkladal pán poslanec Krátky, a že keby som ja vtedy nevystúpila, tak by tu vlastne nebola debata o interrupciách, a teda by pani poslankyňa Plaváková necitovala rozhodnutie Ústavného súdu, a teda by pán poslanec Huliak na ňu nezaútočil.
No, prepáčte mi, ale toto si myslím, že je teda veľmi pritiahnuté za vlasy, nakoľko ja za prvé ako teda zvolená poslankyňa mám právo vystupovať k akýmkoľvek návrhom, za druhé, ak už by sme mali niekoho viniť za to, že sme sa tu osem hodín bavili o interrupciách, tak som to nebola ja, ale človek, ktorý sem ten návrh doniesol. A ja ho teda nechcem obviňovať, len hovorím, že zodpovednosť predsa nemá človek, ktorý vystupuje k niečomu, ale ten, ktorý ten návrh prinesie.
A vôbec, ja si nemyslím, že toto celé bolo spôsobené tou diskusiou. Bolo to spôsobené čisto tým, že tu máme medzi sebou ľudí, ktorí sa nevedia správať k iným ľuďom. A to sa len potvrdilo. A keď raz niekto je mizogýn, keď raz niekto je sexista a keď raz niekto je homofób, pretože, prepáčte mi, možno je to môj osobný názor, ale ja neverím, že pána poslanca Huliaka vyprovokovalo v skutočnosti to, čo moja kolegyňa Lucia Plaváková povedala. Jeho vyprovokovalo to, že on jednoducho neznáša queer, alebo teda LGBT ľudí, a chcel na ňu zaútočiť a toto bola obyčajná zámienka. A takýto človek by si tú zámienku našiel hocikedy a v hocijakom prípade. Toto spôsobilo celý ten útok.
No ja sa pýtam, že čo ak my nebudeme schopní odsúdiť takéto vyjadrenie, čo to spôsobí ďalej? No odpoveď je jednoduchá. Ak nie sme schopní ako Národná rada sa voči niečomu takémuto ohradiť ako celok, tak normalizujeme takéto verbálne násilie či už voči ženám, alebo voči LGBT ľuďom. A bez ohľadu na to, že čo si myslíte o rovnosti, o právach či už žien, alebo LGBT ľudí, ja dúfam, že aspoň v tomto sa zhodneme, že jednoducho jeden človek sa nemá k inému správať takýmto spôsobom. Takéto grobianske maniere sem jednoducho nepatria. A nepatria ani do našej spoločnosti. Ak ich my budeme takýmto spôsobom tolerovať, tak v tej spoločnosti jednoducho príkladom nepôjdeme.
Nechcem byť emočná, lebo pani poslankyňa Plevíková tu už síce nie je, ale ona ma tak rada za to napomína, ale ja by som sa vás, drahí kolegovia, drahé kolegyne, opýtala, čo na to vaše partnerky, matky, dcéry, keby niekto niečo takéto povedal im. Boli by ste s tým oukej? Ja si skutočne nemyslím. A teraz je jedno, či sa to stalo im, alebo sa to stalo vašej kolegyni. Jednoducho je našou morálnou povinnosťou takéto niečo odsúdiť. A ja som úplne za to, aby sme sa tu v pléne hádali. Však veľakrát, dosť často spolu nesúhlasíme, ale robme to slušne, kultivovane, odborne, vecne, na základe skutočne tých politických názorov, ktoré nezdieľame, lebo keby sme ich zdieľali, tak sme všetci v jednej strane a to nie sme, ale dá sa to aj bez toho, aby sme sa tu urážali, aby sme si tu hovorili nejaké osobné invektívy. A ja verím, že väčšina z nás to dokáže. A keď to jeden, alebo teda keby to bol aj hocikto iný, keby ich bolo aj viac, ľudí, nedokáže, tak sa voči tomu my ostatní postavme.
Stalo sa to a už sa neodstane. To je jasné. Nijakým spôsobom toto uznesenie, ak by sme ho aj prijali, tak neodčiní to, všetky tie dôsledky, ktoré na živote mojej kolegyne, a dovolím si povedať aj blízkej priateľky Lucie Plavákovej tento útok spôsobil. A myslím, že aj ona sa o tom nejako pred vami nezmieňovala, a preto to nespravím ani ja, ale verte, že to malo aj ďalšie dôsledky. A necítila sa v bezpečí. Iba kvôli útoku jedného homofóbneho poslanca. A aj preto si myslím, že takéto gesto, ktoré by bolo akousi len, nazvime to, nálepkou na to, čo sa skutočne stalo je maximálne dôležité už len kvôli tomu, aby sme jej a ďalším ženám, ďalším osobám, ďalším ľuďom, však môže sa to stať aj vám mužom, aby sme im jednoducho vyjadrili podporu a solidaritu a povedali, že toto do našej spoločnosti nepatrí a my to netolerujeme. A ja verím, dúfam, prosím vás, aby sme sa aspoň na tomto zhodli.
A bavila som sa aj s niekoľkými z vás, aj s vašimi paniami poslankyňami, aj keď nemyslím si, že to je iba na ženách, zastať sa pani poslankyne, práveže vôbec, je to na nás všetkých, ale hovorili ste, že áno, toto je neprijateľné. Tak ja vás teraz prosím, dokážte to. Dokážte, že to myslíte vážne. Individuálne ospravedlnenia už nestačia, ospravedlňme sa ako kolektív a prinúťme poslanca Huliaka ospravedlniť sa.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 5.11.2024 10:46 - 10:47 hod.

Beáta Jurík
 

Vystúpenie v rozprave 5.11.2024 10:44 - 10:44 hod.

Beáta Jurík Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, s kolegyňami Luciou Plavákovou a Zuzanou Števulovou navrhujeme uznesenie k útoku na Ukrajinskú nemocnicu, konkrétne teda na nemocnicu, v ktorej sa liečili onkologické deti, s síce teda toto uznesenie má byť reakciou na tento barbarský útok ruských leteckých síl na viaceré miesta na Ukrajine, ale teda hlavne na túto nemocnicu z 8. júla 2024, pri ktorom prišlo o život niekoľko desiatok civilistov a civilistiek vrátane detí.
Možno si pamätáte, my sme toto uznesenie navrhovali už júli, čiže bola to okamžitá reakcia, avšak z rôznych dôvodov sa tu stretávame až dnes. Ja sa teraz hlásim do rozpravy ako prvá.
Ďakujem
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 4.11.2024 15:26 - 15:28 hod.

Beáta Jurík Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
No, pán kolega, ja som sa práveže v mojom vystúpení takmer vôbec nevenovala interrupciám a snažila som sa hovoriť len o tom, že prečo aj toto uznesenie je opäť raz taký právny, prepáčte mi za výraz, ale žiadny iný mi nenapadá, paškvil a prečo je absolútne zbytočné. Ak mne teda vyčítate, že ja som sa venovala interrupciám, tak mi povedzte, že prečo sa vy v tomto uznesení venujete interrupciám a prečo neprijímate takéto uznesenie v nejakej inej oblasti, keď sa Európsky parlament uznesením k niečomu inému vyjadruje. Nie, v tomto pléne riešime uznesenia Európskeho parlamentu výlučne vtedy, keď sa jedná o reprodukčné práva žien a to je fakt a veľmi darmo krútite hlavou. Čo sa týka toho bičovania emócií, nuž bičovanie emócií spôsobuje aj to, že vôbec takáto diskusia a ja som rada, že teda dnes sme v nej iba my dvaja a že sa tu nezapája celé plénum a že sa nedebatuje nie o uznesení Európskeho parlamentu alebo o kompetenciách členských štátov, ale opäť raz o interrupciách, pretože to sa stalo ten minulý mesiac, že sa to zvrtlo na debatu, ktorá by mala prebiehať na odbornej úrovni a nie tu v pléne.
A to spôsobilo bičovanie tých emócií a padali tu také slová ako vrahyne detí a podobne. A to si myslím, že skutočne na pôde tohto parlamentu by sa nemalo diať.
Ja som vás rozhodne neobvinila z toho, že sa nestaráte o ženy. Ja som povedala, v minulom období to tak možno bolo, že ste prijímali nejaké zákony, ktoré teda pomáhali a podporovali ženy, ja som iba povedala to, že máme iné problémy a môžme skutočne ich riešiť, môžme ich riešiť tu v pléne, mali by sme to robiť, ktorým teda ženy čelia, a nie venovať sa tu uzneseniam Európskeho parlamentu. Toto považujem skutočne za zbytočné.
A čo sa týka toho úplného zákazu, viete, ak vy ste za zákaz, nuž tak to je jednoduché. Nechoďte, nikdy nechoďte na... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 4.11.2024 15:14 - 15:24 hod.

Beáta Jurík Zobrazit prepis
36-2
Ja sa teda pýtam načo? Načo sme dnes opäť tu, načo strácame, ak teda počítam čas pána navrhovateľa, potom môj čas, ja neviem, takmer hodinu rokovacieho dňa tohto pléna. Opäť sa jedná len o stratu času. Čo ideme robiť? Ideme burcovať diskusiu? Ideme sa tu opäť baviť o tom, že či prerušenie tehotenstva je vraždou, alebo zdravotnou starostlivosťou? To je vlastne to, čo vy hovoríte v tom uznesení, že je zdravotná starostlivosť. Bude sa tu opäť zavádzať, klamať, strašiť verejnosť, že Európska únia nám tu ide niečo nadiktovať, niečo, čo my absolútne odmietame a zobrať nám nejakú právomoc, kompetenciu o otázke, o ktorej by mala rozhodovať táto Národná rada, pritom veľmi dobre viete, že to nie je pravda. Pretože všetko, čo sa týka zdravotnej politiky je, samozrejme, v kompetencii členských štátov, aj to uznesenie Európskeho parlamentu to hovorí a navyše mnohí a mnohé z vás si pamätajú, ako za predchádzajúcej vlády a koalície, koľko návrhov na obmedzenie interrupcií sme tu mali.
Lebo áno, táto Národná rada rozhoduje. A ja mám aj chuť povedať, že ja som teda proti tomu, aby otázky interrupcií riešila Národná rada, pretože to majú v prvom rade riešiť odborníci a odborníčky, a teda lekári. Oni majú stanoviť, že či by mala interrupcia prebiehať v takom alebo v takom štádiu tehotenstva a za akých podmienok a v akej forme, či teda chirurgickou, alebo medikamentóznou, pretože nikto alebo teda len málo z nás sa týmito otázkami skutočne zaujíma a vieme sa k tomu relevantne vyjadriť. No napriek tomu tu takéto otázky riešime a ja sa bojím, že ich onedlho budeme riešiť opäť. Tak či tak, aj keď ja som teda presvedčená, že by sme to nemali robiť, tak si myslím, že kompetenciu tejto Národnej rade, kompetenciu rozhodovať o tom, že ako bude vyzerať interrupčná politika na Slovensku, nikto nikomu neberie. A už vôbec nie toto uznesenie Európskeho parlamentu.
Takže ešte raz ja sa pýtam, načo tu dnes opäť sme? Komu tým pomôžeme? Pomôžeme tým nejakým ženám rozhodnúť sa, že aj keď sú v zlej ekonomickej situácii, tak na interrupciu nepôjdu? No absolútne nie. Komu skutočne? My nemáme iné problémy na riešenie, vrátane teda tých problémov žien, napríklad tu boli niekoľkokrát spomínané matky samoživiteľky. Boli tu niekoľkokrát spomínané mladé ženy, študentky, ktoré si nemajú z čoho zabezpečiť menštruačné potreby. Boli tu niekoľkokrát spomínané ženy vo veľmi zlej socioekonomickej situácii, týrané ženy, ženy, ktoré zažívajú domáce násilie. To skutočne my sa tu ideme opäť zaoberať uznesením o uznesení, ktoré je vlastne nálepkou pre koaličných poslancov, lebo sa cítili nevypočutí v tom predchádzajúcom hlasovaní? To ako vážne? A obzvlášť, keď teda vidíme, že predkladateľmi tohto uznesenia sú opäť raz štyria muži. No, prepáčte, ale mňa to svojím spôsobom aj uráža, že tu opäť musím stáť a musím obhajovať niečo, čo je absolútne právny blud len kvôli tomu, že vy ste mali pocit, že toto uznesenie nejakým spôsobom zasahuje do kompetencií členských štátov.
A obzvlášť teda čo sa týka vás, pán kolega Kéry, mňa to veľmi prekvapuje, že dávate takéto uznesenie zrovna teda alebo náhodne, alebo ja neviem, ako to nazvať, k istému prejavu politickej vôle Európskeho parlamentu zaradiť právo na interrupciu do charty, ale nedávate to napríklad k uzneseniam Európskeho parlamentu, v ktorých sa Európsky parlament vyjadruje k zahraničnej politike. Pretože to je oblasť, ktorej sa vy venujete a viete veľmi dobre, že Európsky parlament prijíma na každom svojom plenárnom zasadnutí niekoľko uznesení o zahraničnej politike.
A čo to znamená? Pritom zahraničná politika je stále v kompetencii členských štátov a Európsky parlament len vyjadruje svoj postoj. Je to tá istá situácia ako v tomto prípade. A predsa som od vás ešte nevidela žiadne uznesenie k uzneseniu, napríklad o uznesení Európskeho parlamentu o situácii v pásme Gazy. V čom je také uznesenie menej, keď to už teda vy tak chcete nazvať, menej zasahujúce do kompetencií členských štátov v zahraničnej politike, ako toto? Ja to, ale vy ste dávali uznesenie, ktoré ale nebolo reakciou na uznesenie Európskeho parlamentu, ale ktoré bolo iba naším uznesením, pretože tak isto ako Európsky parlament aj toto plénum má právo prijímať uznesenia, ktoré vlastne sú prejavom politickej vôle. A mňa teda mrzí, že sú iné uznesenia, napríklad to o deportácii ukrajinských detí alebo o zbombardovaní detskej onkologickej nemocnice, ktoré zase toto plénum odmieta.
Ale teda ja sa ešte raz pýtam, že načo je toto dobré a načo toto uznesenie máme? Skutočne len strácame čas.
A svedčí o tom aj to hlasovanie na našom výbore pre európske záležitosti, pretože hoci tam má koalícia väčšinu a hoci nikto z koalície nechýbal, my sme ako výbor toto uznesenie neschválili. Tak myslím, že aj to hovorí veľa o tom, že o aký typ uznesenia sa jedná.
Na záver, lebo nevyužijem svoj plný čas, by som chcela sa vrátiť ku takej kritike, ktorej som ja osobne čelila po tej minulomesačnej diskusii o uznesení o uznesení, pretože vraj keby som nebola vystúpila vtedy v pléne proti teda návrhu uznesenia z dielne pána Krátkeho, tak moja kolegyňa Lucia Plaváková nemusela čeliť tomu nechutnému útoku, ktorému čelila, pretože by sme tu vraj o tom nemali diskusiu, mohlo to jednoducho iba tak nejak uplynúť a stratiť sa, stratiť sa niekde v neznámom. No ja s tým nesúhlasím, pretože aj keby som ja nevystúpila, tak Lucia vystúpi, pretože my sme boli zvolené do tohto parlamentu aj kvôli tomu, že chceme byť hlasom žien, ktoré tu nesedia alebo teda ktoré tu sedia vo veľmi malom počte, a vždy, keď sa bude jednať o akékoľvek obmedzenie ich práv, a to nehovorím len o interrupciách, ale však spomíname si aj na diskusiu o premlčacích dobách pri znásilnení a ďalších, kde sme sa žien zastávali, pretože áno, skutočne toto považujem ani nie tak za moju prácu, ale aj za akési poslanie, tak keby som to aj ja nespravila, tak to spraví poslankyňa Plaváková.
Tak či tak problémom nie je to, že tu niekto vystúpil a že sa zastal toho, aby právo na interrupciu bolo zaradené do charty a vlastne ani toto nebola otázka, pretože sa tu celý čas jednalo len o to, aj v mojom vystúpení ja som skutočne apelovala, pripomínala len to, že to uznesenie je absolútne právne zle napísané, že jednoducho niečo takéto nemôžme prijímať, pretože je to hanba. Ešte myslím, že tam boli aj pokusy o to, aby sme to poslali do európskych inštitúcií, no tak to už neviem, akú medzinárodnú hanbu by sme zažili.
No ale tak či tak, problémom nie je to, že niekto sa postaví proti takému uzneseniu alebo že teda tu vystúpi. Problémom je, že takéto uznesenie sem vôbec príde a že následne sa strhne celá tá diskusia, ktorá iba bičuje atmosféru, rozdeľuje spoločnosť, ktorá všetkým tým zavádzaním a tými lžami straší ľudí tam vonku. Pretože oni nesledujú celú tú diskusiu, ale proste odsledujú nejaký titulok a vidia, že Brusel nám chce nakázať superpotraty až do narodenia dieťaťa a podobné klamstvá. A toto by sa tu nemalo diať a toto je problém, nehovoriac teda o tom, že útok na moju kolegyňu Luciu Plavákovú nebol ani tak vyprovokovaný celou tou diskusiou, ale jednoducho tým, že niekto na ňu zaútočiť chcel a našiel si zámienku. Takže hovoriť o tom, že my, keď tu budeme vystupovať, aby sme bránili práva žien, takže vlastne si spôsobujeme samé to, že potom následne prídu nejaké útoky, ja považujem skutočne za veľmi nešťastné.
A aj preto by sme sa mali ešte raz zamyslieť nad tým, že kto priniesol to minulé uznesenie a načo tu bola celá tá diskusia a hlavne načo tu máme túto diskusiu opätovne. Skutočne ja si myslím, že toto je absolútne zbytočné a len to, naopak, pridáva olej do ohňa, čo sa týka nejakej nevraživosti, nenávisti v spoločnosti a skutočne to bičuje atmosféru a my by sme podľa mňa mali robiť presný opak.
A už budem končiť, len by som teda ešte raz chcela pripomenúť aj poslancom a poslankyniam z koalície, že keď sme toto uznesenie neschválili na výbore pre európske záležitosti, tak asi to bolo z nejakého dôvodu. Tak ja neviem, poprosím navrhovateľov, aby sa opätovne zamysleli nad tým, že či skutočne ako Národná rada máme prijímať takéto uznesenia k uzneseniam o uzneseniach, alebo že či ho jednoducho stiahnu a túto debatu si necháme možno na niekedy inokedy alebo najlepšie vôbec. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 4.11.2024 15:03 - 15:24 hod.

Beáta Jurík Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, kolegovia, ja mám tak trochu déja vu, lebo o tomto uznesení Európskeho parlamentu, ktoré volalo o tom, aby bolo do charty zahrnuté právo na umelé prerušenie tehotenstva, sme sa tu už bavili a bolo to tak zhruba pred mesiacom a tá debata trvala veľmi drahých osem hodín, možno až deväť. Prečo hovorím drahých, lebo si myslím, že v tomto pléne by sme sa mali zaoberať trošku inými vecami ako uzneseniami o uzneseniach.
Táto debata skončila tak, že veľa ľudí sa cítilo skutočne zastrašených, dokonca myslím, že aj vám, ale tak aj mne chodili také maily, že ľudia si nevedeli úplne vysvetliť, že čo sa to vlastne dialo, o čom sa to debatovalo a bolo to aj preto, že tá diskusia do veľkej miery prebiehala tak, že predkladatelia zavádzali, klamali o tom, čo vlastne Európsky parlament v tom uznesení hovorí, alebo teda po čom volá. No a celá tá debata bola zavŕšená veľmi nechutným útokom poslanca Huliaka na moju kolegyňu Luciu Plavákovú, ktorý teda si zobral časť z jej vystúpenia za zámienku na to, aby na ňu verbálne zaútočil. Čiže toto všetko sme tu už mali pred mesiacom a ja teda skutočne nechápem, že prečo to tu máme dnes opäť.
No, budem sa pokúšať teda vysvetliť to, že prečo to tu máme, to uznesenie, ktoré teda sme minulý mesiac ako plénum odmietli, bolo teda odhlasované len s podporou 17 poslancov a poslankýň, proti bolo 31 a zdržalo sa 73.
No a vyzerá to tak, že práve preto, že niektorí poslanci koalície mali pocit, že vtedy nemohli hlasovať za, pretože sa jednalo o uznesenie z dielne poslanca Krátkeho, a teda OĽANO, tak si tu predložili toto uznesenie, ktoré má akože kompenzovať to, že vtedy nemohli hlasovať podľa svojho vedomia a svedomia, čo asi sa im nestáva úplne často. No, tak sme tu teda opäť a ja by som sa veľmi v rýchlosti vrátila k tomu prvotnému uzneseniu Európskeho parlamentu, aby sme si teda zopakovali, lebo som dúfala, že sme to už nejak vstrebali, že čo vlastne hovorí, alebo nehovorí, ale, žiaľ, to tak nevyzerá. To uznesenie Európskeho parlamentu, ku ktorému teda teraz traja poslanci SMER-u a jeden z SNS predkladajú ďalšie uznesenie, volá po a jedná sa teda o politické vyjadrenie nejakej vôle. Potom aby do charty základných práv Európskej únie bolo zaradené aj právo na interrupciu. Nič viac, nič menej, Európsky parlament nehovorí, že sa tak musí stať, že to členské štáty musia urobiť do roka a do dňa, iba po tom volá, aby sa otvorila diskusia na pôde Európskej únie a, samozrejme, na konci bude rozhodovať kto? No, členské štáty.
A teda ja nesúhlasím s tým, čo tu aj pred chvíľou povedal pán predkladateľ, že tieto správy síce nemajú žiadny právny charakter alebo teda žiadnu právnu silu, to je pravda, ale že potom sú často využívané takým spôsobom, že ich zapracuje Európska komisia do legislatívneho procesu a odhlasuje to Európsky parlament, ale však, samozrejme, ale na konci toho sú vždy členské štáty. Členské štáty, ktoré toto majú aj naďalej v rukách.
Aj preto bolo uznesenie Európskeho parlamentu nezáväzné, ono samo hovorilo, Európsky parlament sám hovoril, že všetko je v rukách členských štátov. A to hovorí de facto aj to vaše uznesenie, čiže vlastne len hovoríte to, čo hovorí uznesenie, ktoré napádate. Neaplikuje sa na toto uznesenie princíp subsidiarity, to sme už pri tom minulom uznesení o uznesení hovorili. To uznesenie Európskeho parlamentu ani nezakazuje výhradu vo svedomí, o tom tu tiež bola debata. Nikomu negarantuje neobmedzený, niekto to nazval, že super potrat, to znamená, že príde žena v iks-tom mesiaci tehotenstva za doktorom a povie mu, že no ja už mám toho dosť, tak, prosím vás, odoberte mi to dieťa. To vôbec nie je pravda, nič také sa nedeje a ani nebude diať a už vonkoncom nie na základe tohto uznesenia a ani keby bolo právo na interrupciu zaradené do charty, tak sa nič také nedeje, pretože ľudské práva, ktoré sú zahrnuté do tej charty, a tu by som spravila možno takú zátvorku, že ja súhlasím s pánom poslancom Kérym, že Európska únia už nie je ten ekonomický projekt, akým bola na začiatku, ale napr. sa teda posunula aj do tej politickej úrovne vrátane teda ľudských práv. A od roku 2000 tu máme chartu základných ľudských práv a toto by bolo súčasťou charty, takže ja v tom nevidím teda žiadny problém.
No a teda nebol by garantovaný žiaden super potrat, na Slovensku by sa napr. nič nezmenilo, pretože ako sme sa tu tých osem hodín minulý mesiac bavili, tak cieľom takéhoto zavedenia práva na interrupciu do charty by bolo len znemožniť nejakej extrémistickej vláde úplne interrupcie zakázať. To je všetko. U nás na Slovensku interrupcie sú povolené, sú povolené v určitých prípadoch za určitých podmienok a toto by sa ani zaradením práva na interrupciu do charty nijak nezmenilo, skutočne nijak. Čo by sa zmenilo je napríklad, že na Malte alebo v Poľsku, kde sú interrupcie de facto zakázané, tak tam by sa museli zmeniť zákony, tak aby žiadnej žene nebolo toto právo odopreté a aby nebolo ohrozené jej zdravie alebo dokonca život, tak ako sme to videli v Poľsku. Čiže nič by sa nezmenilo pre Slovensko a vravím, aj tak Európsky parlament hovorí, že v rukách to majú stále členské štáty, nič viac, nič menej.
No a predsa tu máme teda toto uznesenie po mesiaci, už som hovorila, podľa mňa je ten dôvod taký, že poslanci SMER-u sa pravdepodobne cítili tak, že nemôžu zahlasovať za uznesenie OĽANO, tak si vymysleli vlastné uznesenie, čo je teda smutné, obzvlášť keď sa, vravím, jedná o sociálnych demokratov, pretože ja si neviem predstaviť žiadny iný členský štát Európskej únie, v ktorom by niečo takéto predkladali zrovna sociálni demokrati. Pretože práve frakcia sociálnych demokratov, do ktorej už pre pochopiteľné dôvody SMER nepatrí, bola spolupredkladateľskou frakciou pre tento návrh a skutočne to tam podporuje vlastne celá frakcia plus, samozrejme, liberáli z Renew Europe, zelení, ľavica a dokonca aj veľká časť EPP, čo sú vlastne konzervatívci.
Nuž ale tak to uznesenie tu máme a je tak trochu iné od toho uznesenia, o ktorom sme sa bavili minulý mesiac.
A ja dokonca musím tu navrhovateľov tak trochu pochváliť v dvoch veciach. Za prvé, za ich veľmi inovatívny prístup, lebo po tom, čo sme tu mali novelu novelizovanej novely, tak máme nový druh textu, a síce uznesenie o uznesení k uzneseniu. To sa mi zdá veľmi také originálne, tak ja som zvedavá, že k čomu sa tu ešte takýmto spôsobom dopracujeme, keď tu budeme skutočne predkladať texty, ktoré nemajú absolútne žiadnu právnu silu a žiadnu relevanciu a skutočne nijakým spôsobom neriešia problémy ľudí. A ja si myslím, že sme sem prišli do tohto pléna všetci a všetky práve na to, aby sme riešili problémy ľudí a to sa momentálne nedeje, opäť len strácame čas.
Zároveň teda musím pochváliť druhú vec, a síce, že v tom texte predkladaného uznesenia vy vlastne uznávate, že umelé prerušenie tehotenstva, interrupcia je zdravotná starostlivosť, to znamená ľudské právo. A je to teda nečakané, z vašej strany možno aj také nechcené, ale teda podarilo sa vám to zakomponovať do toho textu, takže ak to tak je, tak na druhej strane nemôžte argumentovať deklaráciou zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach. Pretože ak raz niečo považujem za ľudské právo, tak to už nie je kultúrno-etická otázka.
No, vy ste sa teda tak čiastočne poučili, lebo už nehovoríte v tom uznesení explicitne o princípe subsidiarity, ako to bolo teda v prípade pána poslanca Krátkeho, pretože chápete, že uznesenie Európskeho parlamentu nie je legislatívny text, a teda princíp subsidiarity sa tam neaplikuje. Avšak už len tou referenciou na deklaráciu zvrchovanosti, v ktorej sa práve píše o potrebe rešpektovať princíp subsidiarity, ho tam vlastne aj tak stále máte, a tým pádom aj vaše uznesenie k uzneseniu o uznesení obsahuje v podstate rovnakú chybu.
Ja by som sa ale chcela na chvíľu zastaviť práve pri tejto deklarácii, ktorú teda používate ako argument, alebo teda opierate sa o ňu. Táto deklarácia keď bola prijímaná na Slovensku na politickej úrovni, tak ju najskôr vláda, vtedajšia vláda Slovenskej republiky odmietla. Po dlhých diskusiách bola napokon odhlasovaná tu v pléne a jedná sa teda o deklaráciu Národnej rady, bolo tak spravené na návrh KDH a zaujímavé je, že jedným z najväčších odporcov tejto deklarácie bol vtedy Peter Weiss. Ja som si istá, že vám to meno niečo hovorí, najmä teda v SMER-e alebo v HLAS-e. Táto deklarácia odmietnutá vládou bola teda prijatá Národnou radou, ktorá vtedy mala 101 poslancov a poslankýň, za hlasovali 59, zdržalo sa 20, 7 boli proti. Viete, odkiaľ boli tí, ktorí sa zdržali alebo ktorí boli proti? No, väčšina z nich, bývalá SDĽ, a teda vtedajší sociálni demokrati jednoducho túto deklaráciu odmietli. Medzi tými, ktorí sa zdržali, bol aj istý vtedajší poslanec, dnes premiér Robert Fico. A teda ja to hovorím aj tak s úsmevom, ale neviem, či sa aj on bude usmievať, lebo v tej poslednej odrážke vášho uznesenia hovoríte, že predseda Národnej alebo teda predsedajúci Národnej rady dá toto uznesenie na vedomie aj pánovi premiérovi, tak ja by som ho chcela pri tom vidieť, že ako sa zatvári, keď mu pošlete niečo, čo obsahuje zrovna deklaráciu, voči ktorej on sa teda vtedy zdržal a pravdepodobne s ňou nesúhlasil, keď tak urobil.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 30.10.2024 14:33 - 14:53 hod.

Beáta Jurík Zobrazit prepis
Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Dobrý deň, pán verejný ochranca práv, ja by som sa vám v prvom rade chcela poďakovať nielen za tú správu, o ktorej sa tu dnes opäť bavíme, ale, samozrejme, za vašu dennodennú prácu a tiež za trpezlivosť, pretože ste počkali niekoľko dlhých mesiacov na to, aby sme sa tu opäť stretli. A teda by som sa vám z tohto miesta chcela ospravedlniť za Národnú radu a za to, že pre túto koalíciu očividne ľudské práva nie sú prioritou, teda pokiaľ sa nejedná o ľudské práva, ktoré sú uvedené v dôvodovej správe k Trestnému zákonu, a dokázali to teda aj tým, ako sa zachovali či už ku vám, alebo aj ku pani komisárke pre zdravotné znevýhodnenia, alebo tiež ku komisárovi pre deti, myslím, že pani komisárka sem prišla trikrát, vy ste tu už tiež druhýkrát. A táto správa, o ktorej sa aj dnes bavíme, tak prišla na výbor prvýkrát, myslím, v marci, potom sme začali o nej rokovať v júni, no a teraz je už koniec októbra. Čiže prešlo dlhých osem mesiacov a ja si myslím, že keby ľudské práva boli prioritou, tak určite osem mesiacov nečakajú. Takže ešte raz ďakujem.
Ja som so všetkou úctou a rešpektom ku vám priznám, že pri vašej nominácii som úplne nevedela, že čo čakať, ale doteraz skutočne v žiadnom prípade, ktorý ste komunikovali alebo riešili, ste nejak neohýbali právo, nevsúvali ste tam akúkoľvek ideológiu či presvedčenie a svoj mandát vykonávate skutočne veľmi svedomito a zodpovedne, za čo vám taktiež ďakujem. A pán kolega Dostál to veľmi pekne povedal, že máte rád ľudí a že tá vaša funkcia, vaša práca je pre vás aj poslaním a ja sa úplne k tomuto podpisujem. A dovolila by som si aj doplniť, že skutočne bravúrne ste nadviazali na prácu bývalých verejných ochrankýň práv pani Patakyovej a Dubovcovej.
Ja som si z vášho predstavenia tejto správy v júni zapísala, že ste povedali, že v prípade krízy alebo nejakých spoločenských kríz sú vždy prvé na rane v zmysle prvé obmedzené práve ľudské práva. No ja by som chcela doplniť toto veľmi pravdivé tvrdenie citátom od Simone de Beauvoir, francúzskej filozofky, spisovateľky a feministky, ktorá povedala: „Nikdy nezabúdajte, že na to, aby boli práva žien spochybnené, stačí politická, ekonomická alebo náboženská kríza. Tieto práva nikdy nie sú úplne garantované a celý svoj život preto musíte zostať ostražití a ostražité." Tak si myslím, že to nám potvrdzuje aj história, ale, žiaľ, aj súčasnosť a keďže ženské práva sú ľudské práva, tak som si dovolila takto na to nadviazať. No a samozrejme, že aj v mojej rozprave sa budem venovať právam žien a ľudským právam a konkrétne jednému bodu z vašej správy, ku ktorému už vystupovala tak stručnejšie kolegyňa Kosová, a o tomto veľmi hrubom porušení ľudských práv vieme zhruba od roku 2003, čiže už určite viete, na čo narážam.
V roku 2003 bolo zverejnený dokument Telo i duša od Poradne pre občianske a ľudské práva a jedná sa teda o sterilizácie rómskych žien a už niekoľkokrát aj teda bývalé verejné ochrankyne ľudských práv volali po tom, aby sa konečne tieto nútené sterilizované osoby, ženy dočkali spravodlivosti, to sa, žiaľ, teda nestalo a vy opäť vo vašej správe na to apelujete, čiže ja na to nadviažem.
No prečo zrovna táto téma. Ja som na nej pracovala na akademickej pôde, a to už sú skutočne roky, už možno aj pred desiatimi rokmi, a vtedy som vlastne s tým nemala čo robiť, iba som o tom písala a teda apelovala na to, že aby sa nejakým spôsobom tento veľmi závažný problém, toto porušenie ľudských práv riešilo, no a dnes som rada, že som tu, že sme tu a že s tým skutočne závažným porušením ľudských práv môžeme niečo robiť, môžeme sa s ním vysporiadať. A ja dúfam, že k tomu skutočne pristúpime zodpovedne na tejto schôdzi, pretože na to bude opäť príležitosť.
O čom teda hovorím. Nezákonné alebo nútené sterilizácie sú sterilizácie vykonávané bez súhlasu zainteresovaných osôb. Z veľkej časti išlo v týchto prípadoch o ženy rómskeho pôvodu, ale aj o zdravotne znevýhodnené ženy alebo transrodové osoby. Nikto presne nevie, koľko v skutočnosti takýchto žien bolo, pretože mnohé, žiaľ, už ani nie sú medzi nami, nakoľko sa jednalo hlavne o obdobie medzi rokmi 1960 – 1993. Na Slovensku sa pravdepodobne vykonávali sterilizácie až do roku 2004, práve v roku 2004 bola do zákona o zdravotnej starostlivosti vložená podmienka informovaného súhlasu. Čiže sa predpokladá, že po roku 2004 by sa to už nemalo konať. Situácia je taká, že veľa žien sa nehlási, alebo sa teda nepriznalo k tomu, že boli obeťami takýchto sterilizácií. Niektoré dokonca ani o tom nevedeli, keďže zákroky sa vykonávali bez ich vedomia, následnú neplodnosť si často vysvetľovali aj ako akýsi zdravotný problém. Samotný zákrok sterilizácie, pokiaľ je teda vykonávaný v súlade so slobodnou vôľou danej osoby a teda aj ako prejav informovaného súhlasu, je v podstate klasická, nenazvala by som to bežnou, ale klasická chirurgická metóda antikoncepcie, ktorá teda vedie k trvalému prerušeniu schopnosti a možnosti reprodukcie. Myslím, že aj toto vám tak naznačí, že aké veľmi závažné je toto porušenie ľudských práv, pokiaľ sa táto sterilizácia vykonáva bez súhlasu alebo bez vedomia danej osoby. Normálne je teda k tomuto zákroku, samozrejme, potrebný súhlas, avšak v tomto období, o ktorom hovoríme, sa sterilizácie vykonávali aj bez neho. To, ako prebiehali, tak opisuje 140 svedectiev, ktoré sú teda zhrnuté v dokumente Telo i duša z roku 2003, ktorý vypracovala Poradňa pre občianske a ľudské práva, 110 z nich bolo nútených, 30 tzv. zaplatených, ale vrátim sa k tomu.
Ak niekto povie, že súhlas bol daný v jednej z tých foriem, tak je potrebné skutočne si položiť, že akým spôsobom. Bol slobodný? Bol informovaný? Bol jasný? Nútené sterilizácie neprebiehali rovnako. Nie je tam teda jeden modus operandi alebo jedna forma, ktorá by sa diala tým ženám. Spoločnou charakteristikou však bolo, že tie, o ktorých hovorím, sa vykonávali hlavne počas cisárskych rezov. Problémom je teda to, akou formou boli vykonávané. Prvou je napríklad manipulácia spojená s klamstvami, ktoré boli týmto ženám podsúvané. Napríklad sa im hovorilo, že ide o zvratnú formu antikoncepcie, alebo aj že cisársky rez je takým veľmi riskantným spôsobom pôrodu a že keď už jeden mali, toto je druhý, musia im vykonať sterilizáciu, pretože tretie alebo štvrté tehotenstvo by bolo skutočne veľmi riskantné pre ich život, niekedy im povedali, že je to jednoducho nutné.
Druhým typom boli sterilizácie spojené s nátlakom alebo dokonca s vyhrážkami. Sú zdokumentované prípady, keď žene hovorili, že umrie, ak jej zároveň nevykonajú počas toho cisárskeho rezu sterilizáciu. No, viete si predstaviť, alebo teda väčšina asi neviete, ale skúste si predstaviť ženu v pôrodných bolestiach, ktorej niečo takéto povedia, navyše často s veľmi slabou znalosťou slovenského jazyka, aká vydesená je a že skutočne súhlasí alebo podpíše čokoľvek, čo jej je predložené a, samozrejme, že aj tá dôvera voči lekárom a lekárkam je tam veľká, pretože v tom momente jednoducho neviete, čiže sa na to akoby spoliehali. Niekedy sa zdravotníci a zdravotníčky vyhrážali dokonca týmto ženám odobratím ich detí. A pričom ženy, samozrejme, súhlasili, keďže o ne nechceli prísť.
Niektoré zariadenia sa obhajovali tým, že v určitom období bola týmto ženám vyplatená finančná kompenzácia. No v tom čase bola finančná kompenzácia vo výške ročného platu a viete si predstaviť niekoho, kto z mesiaca na mesiac nemá čo do úst a ponúknu mu podstate ročný plat, to nazvem, tak súhlasí s hocičím. Môžme v tomto prípade hovoriť o informovanom súhlase? Môžme hovoriť o tom, že tá žena to skutočne chcela a že to bola jej vôľa? Ja si myslím, že rozhodne nie.
Posledným typom bola, a to považujem skutočne, nechcem to nejako hierarchizovať, ale toto je to asi najzávažnejšie, sterilizácia bez akéhokoľvek vedomia ženy. Jednoducho jej tú sterilizáciu vykonali, nepovedali jej to, nebola k tomu žiadna zdravotná dokumentácia a proste sa to stalo a žena prišla o reprodukčnú schopnosť a nevedela, že jej bolo niečo takéto vykonané. Tak si to len predstavte, aký obrovský zásah do reprodukčných práv, vôbec do života tých žien to bol. Niektorí lekári a lekárky sa bránili, že tieto sterilizácie boli zdravotne nevyhnutné a že šlo teda o zdravotnú indikáciu a zachránilo to život rómskym ženám, no samozrejme, že toto je argument, ktorý bol vyvrátený či už teda medicínsky, alebo tými následnými svedectvami. Tieto nútené sterilizácie sú, a možno teraz vás šokujem, ale myslím si, že tie slová ani nie sú dostatočné na to, aby sme skutočne mohli obsiahnuť to, že o čo v tých nútených sterilizáciách šlo, sú skutočne výsledkom a prejavom systémového rasizmu a diskriminácie. Vidíme to presne na tom, že kedy a komu boli tieto sterilizácie robené. Často boli dokonca považované za efektívnu formu obmedzenia reprodukčnej schopnosti rómskej menšiny, za spôsob, ako vyriešiť rómsku otázku. Veľakrát sme počuli aj, že rómske rodiny majú príliš veľa detí a sterilizácia je jediným spôsobom, ako ich mať nebudú a tým pádom nebudeme mať problémy s osadami. A niečo takéto, tieto citáty, lebo však je vám jasné, že to nehovorím ja, sú za prvé absolútne nepravdivé a za druhé je to hrozné čo i len vysloviť, a že takto môže niekto uvažovať.
Keď tieto hrôzy vyšli v roku 2003 na povrch, keď boli teda zverejnené v tej správe, ktorú som spomínala, tak veľa ľudí si hovorilo, že to nie je možné, že jednoducho prečo by to lekári robili, že tie ženy si to pravdepodobne vymýšľajú. No ak stratili všetky v tom určitom období zrazu reprodukčnú schopnosť, zrazu ich bolo toľko neplodných, stávalo sa to Rómkam, stávalo sa to po cisárskom reze v určitých zariadeniach, tak si myslím, že to je príliš veľa náhod na to, aby sme kohokoľvek obviňovali z toho, že si niečo takto závažné a skutočne veľmi intímne akokoľvek vymýšľa. No a ide skutočne o veľmi hrubé porušenie ľudských práv a ja dúfam, že už po tom roku 2004, keď sa teda prijal zákon o informovanom súhlase, sa na Slovensku nič také nedialo a že sa ani nikdy nevrátime do takéhoto obdobia, aby sa niečo takéto mohlo diať. Tieto ženy sa na Slovensku následne veľmi márne domáhali spravodlivosti a keď sa pozrieme na to, v akých prípadoch sa u nás Rómovia a Rómky nedomôžu spravodlivosti, tak je jasné, že spravodlivosť u nás nefunguje rovnako pre všetkých a všetky.
A koniec koncov aj tá správa pána verejného ochrancu práv o tom vypovedá, pretože dokumentuje hneď niekoľko takýchto situácií. Vypovedá to aj o tom, že napríklad aj v tom súdnictve existujú rôzne stereotypy, rôzne druhy stereotypov a tiež formy a prejavy predsudkov rasizmu a diskriminácie. Ľudia ich majú v sebe hlboko zakorenené, aj keď niekedy o sebe teda tvrdia, že nie sú rasisti, ale jednoducho tie predsudky nejakým spôsobom vedú ich rozhodnutia. Toto všetko sa dialo aj pri nútených sterilizáciách, pretože na Slovensku dlho neboli súdne uznávané a keď už, tak to odškodnenie, ktoré bolo priznané, tak bolo skutočne, nepoviem, že smiešne, lebo na tom nie je nič smiešne, ale v sume okolo 1 300 eur. Predstavte si, že žena stratí reprodukčnú schopnosť na celý život a je odškodnená vo výške 1 300 eur. V Štrasburgu naopak sa tieto ženy, teda tie, ktoré pokračovali ten svoj boj za spravodlivosť, domohli spravodlivosti a tam teda to bolo mnohonásobne vyššie. Aj keď ja by som chcela teda povedať, že nejde len o to finančné odškodnenie, aby sme si zasa nemysleli, že to je len, že takto sa vyrieši tá otázka, nie, to je len akási náplasť na to, čo sa im v skutočnosti stalo. Ale je to aspoň taká náplasť, ktorú im môžeme priznať, pretože tú traumu im už nejakým spôsobom, žiaľ, zo životov vymazať nemôžme.
Nápravy sa teda dočkali iba tie ženy, ktoré to dotiahli až do Štrasburgu, a naopak všetky tie stovky ostatných sa doteraz žiadnej spravodlivosti nedočkali. Stále márne čakajú a my sme doteraz ako štát neboli schopní vytvoriť spravodlivý a férový mechanizmus na odškodnenie týchto skutočne hrozných činov. Vláda Igora Matoviča sa 24. novembra 2021 konečne, a mám chuť povedať aspoň, týmto rómskym ženám ospravedlnila. Po všetkom tom medzinárodnom, európskom aj národnom tlaku napríklad aj teda od verejných ochrankýň práv, ale, samozrejme, aj vďaka neúnavnej práci poradní pre ľudské práva sme sa vtedy dočkali aspoň tohto prvého, ale dôležitého kroku. A pre niekoho sa to môže zdať možno také symbolické, ale myslím si, že je to veľmi zásadný krok. Jasné, že žiadna, ani len tá súčasná vláda nie je zodpovedná za tie ohavné činy, ktoré sa v minulosti diali, ale myslím si, že je zodpovedná za to, čo robí momentálne a malo by byť jej povinnosťou, aby tú „náplasť", o ktorej som hovorila, a teda aspoň to finančné odškodnenie týmto ženám priznala.
Vážený pán verejný ochranca práv, aj vo vašej správe voláte po tom, aby sa vytvorila medzirezortná pracovná skupina v gescii ministra spravodlivosti, úlohou ktorého by bolo vytvoriť skutočne efektívny nástroj, mechanizmus na odškodnenie týchto nezákonných sterilizácií. Po už spomínanom ospravedlnení zo strany vlády Igora Matoviča prišla aj poslanecká iniciatíva, konkrétne od pána poslanca Polláka, a táto, žiaľ, vtedy sa nepodarilo ju teda presadiť, ale bola len, mám chuť povedať, poslaneckou iniciatívou. Opäť to nebolo niečo, čo by presadila vláda. A práve dnes si myslím, že je načase, pretože už je neskoro, na to, aby aj minister spravodlivosti Susko prišiel s takýmto mechanizmom. My sme v júli opäť upozornili na tento problém a na to, že tento mechanizmus neexistuje, s kolegyňami Kosovou a Plavákovou a vytvorili sme už konkrétny návrh, ktorý sme teda ministrovi Suskovi ponúkli. On potom ústami svojej štátnej tajomníčky sa nechal počuť, že vytvorí takú pracovnú skupinu, tak od júla na ňu ešte stále čakáme, a myslím, že to potvrdí aj kolegyňa predsedníčka ľudskoprávneho výboru pani poslankyňa Plaváková. Neviem teda, čo na tom tak veľmi dlho trvá, ale, vravím, je čas, je neskoro a je skutočne našou povinnosťou aspoň takýmto spôsobom tým ženám pomôcť. O konkrétnostiach, ktoré sú momentálne v návrhu pána poslanca Polláka, ktorý teda opäť predložiť ten svoj, ale zapracoval doň aj pripomienky, ktoré sme mu adresovali v júli, sa ešte na tejto schôdzi budeme baviť, ale čo je dôležité pripomenúť a teda na to by som chcela poukázať, je, aby si toto plénum skutočne uvedomilo, že je čas na to a je úplne jedno, či to bude poslanecký návrh alebo vládny, ale je čas na to, aby sme toto hrubé porušenie ľudských práv odstránili.
Tento zákon by mal byť vládny z dielne ministra spravodlivosti a mala by sa zaň, samozrejme, potom postaviť aj celá koalícia, ja v to dúfam, a nielen koalícia, ale aj opozícia, my všetci, uvidíme teda, že či sa vytvorí aj tá pracovná skupina, my sme každopádne naďalej pripravené či už teda podporiť zákon pána poslanca Polláka a v druhom čítaní tam zapracovať ešte nejaké pripomienky, alebo spolupracovať s ministerstvom spravodlivosti na vládnom návrhu. Je to skutočne potrebné a ja verím, že aj vystúpenie pána verejného ochrancu práv vás o tom presvedčilo. Ja vám ešte raz ďakujem a aj za to teda, že poukazujete aj na tento problém a snáď už čoskoro naň nebudete musieť poukazovať.
A tiež by som sa chcela pridať k pánovi poslancovi Dostálovi, dúfam, že to hlasovanie budúci týždeň, ktoré pravdepodobne vieme, ako dopadne, vás neodradí, veď o to by šlo ľuďom, ktorým nezáleží na ľudských právach.
A ukončila by som to citátom od spisovateľa Orwella, ktorý povedal, že: „Sloboda je právo hovoriť ľuďom, čo nechcú počuť." A túto slobodu nám zatiaľ nezobrali. Takže ďakujem aj za to, že ste tu.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 30.10.2024 14:33 - 14:53 hod.

Beáta Jurík