Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Dobrý deň, pán verejný ochranca práv, ja by som sa vám v prvom rade chcela poďakovať nielen za tú správu, o ktorej sa tu dnes opäť bavíme, ale, samozrejme, za vašu dennodennú prácu a tiež za trpezlivosť, pretože ste počkali niekoľko dlhých mesiacov na to, aby sme sa tu opäť stretli. A teda by som sa vám z tohto miesta chcela ospravedlniť za Národnú radu a za to, že pre túto koalíciu očividne...
Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Dobrý deň, pán verejný ochranca práv, ja by som sa vám v prvom rade chcela poďakovať nielen za tú správu, o ktorej sa tu dnes opäť bavíme, ale, samozrejme, za vašu dennodennú prácu a tiež za trpezlivosť, pretože ste počkali niekoľko dlhých mesiacov na to, aby sme sa tu opäť stretli. A teda by som sa vám z tohto miesta chcela ospravedlniť za Národnú radu a za to, že pre túto koalíciu očividne ľudské práva nie sú prioritou, teda pokiaľ sa nejedná o ľudské práva, ktoré sú uvedené v dôvodovej správe k Trestnému zákonu, a dokázali to teda aj tým, ako sa zachovali či už ku vám, alebo aj ku pani komisárke pre zdravotné znevýhodnenia, alebo tiež ku komisárovi pre deti, myslím, že pani komisárka sem prišla trikrát, vy ste tu už tiež druhýkrát. A táto správa, o ktorej sa aj dnes bavíme, tak prišla na výbor prvýkrát, myslím, v marci, potom sme začali o nej rokovať v júni, no a teraz je už koniec októbra. Čiže prešlo dlhých osem mesiacov a ja si myslím, že keby ľudské práva boli prioritou, tak určite osem mesiacov nečakajú. Takže ešte raz ďakujem.
Ja som so všetkou úctou a rešpektom ku vám priznám, že pri vašej nominácii som úplne nevedela, že čo čakať, ale doteraz skutočne v žiadnom prípade, ktorý ste komunikovali alebo riešili, ste nejak neohýbali právo, nevsúvali ste tam akúkoľvek ideológiu či presvedčenie a svoj mandát vykonávate skutočne veľmi svedomito a zodpovedne, za čo vám taktiež ďakujem. A pán kolega Dostál to veľmi pekne povedal, že máte rád ľudí a že tá vaša funkcia, vaša práca je pre vás aj poslaním a ja sa úplne k tomuto podpisujem. A dovolila by som si aj doplniť, že skutočne bravúrne ste nadviazali na prácu bývalých verejných ochrankýň práv pani Patakyovej a Dubovcovej.
Ja som si z vášho predstavenia tejto správy v júni zapísala, že ste povedali, že v prípade krízy alebo nejakých spoločenských kríz sú vždy prvé na rane v zmysle prvé obmedzené práve ľudské práva. No ja by som chcela doplniť toto veľmi pravdivé tvrdenie citátom od Simone de Beauvoir, francúzskej filozofky, spisovateľky a feministky, ktorá povedala: „Nikdy nezabúdajte, že na to, aby boli práva žien spochybnené, stačí politická, ekonomická alebo náboženská kríza. Tieto práva nikdy nie sú úplne garantované a celý svoj život preto musíte zostať ostražití a ostražité." Tak si myslím, že to nám potvrdzuje aj história, ale, žiaľ, aj súčasnosť a keďže ženské práva sú ľudské práva, tak som si dovolila takto na to nadviazať. No a samozrejme, že aj v mojej rozprave sa budem venovať právam žien a ľudským právam a konkrétne jednému bodu z vašej správy, ku ktorému už vystupovala tak stručnejšie kolegyňa Kosová, a o tomto veľmi hrubom porušení ľudských práv vieme zhruba od roku 2003, čiže už určite viete, na čo narážam.
V roku 2003 bolo zverejnený dokument Telo i duša od Poradne pre občianske a ľudské práva a jedná sa teda o sterilizácie rómskych žien a už niekoľkokrát aj teda bývalé verejné ochrankyne ľudských práv volali po tom, aby sa konečne tieto nútené sterilizované osoby, ženy dočkali spravodlivosti, to sa, žiaľ, teda nestalo a vy opäť vo vašej správe na to apelujete, čiže ja na to nadviažem.
No prečo zrovna táto téma. Ja som na nej pracovala na akademickej pôde, a to už sú skutočne roky, už možno aj pred desiatimi rokmi, a vtedy som vlastne s tým nemala čo robiť, iba som o tom písala a teda apelovala na to, že aby sa nejakým spôsobom tento veľmi závažný problém, toto porušenie ľudských práv riešilo, no a dnes som rada, že som tu, že sme tu a že s tým skutočne závažným porušením ľudských práv môžeme niečo robiť, môžeme sa s ním vysporiadať. A ja dúfam, že k tomu skutočne pristúpime zodpovedne na tejto schôdzi, pretože na to bude opäť príležitosť.
O čom teda hovorím. Nezákonné alebo nútené sterilizácie sú sterilizácie vykonávané bez súhlasu zainteresovaných osôb. Z veľkej časti išlo v týchto prípadoch o ženy rómskeho pôvodu, ale aj o zdravotne znevýhodnené ženy alebo transrodové osoby. Nikto presne nevie, koľko v skutočnosti takýchto žien bolo, pretože mnohé, žiaľ, už ani nie sú medzi nami, nakoľko sa jednalo hlavne o obdobie medzi rokmi 1960 – 1993. Na Slovensku sa pravdepodobne vykonávali sterilizácie až do roku 2004, práve v roku 2004 bola do zákona o zdravotnej starostlivosti vložená podmienka informovaného súhlasu. Čiže sa predpokladá, že po roku 2004 by sa to už nemalo konať. Situácia je taká, že veľa žien sa nehlási, alebo sa teda nepriznalo k tomu, že boli obeťami takýchto sterilizácií. Niektoré dokonca ani o tom nevedeli, keďže zákroky sa vykonávali bez ich vedomia, následnú neplodnosť si často vysvetľovali aj ako akýsi zdravotný problém. Samotný zákrok sterilizácie, pokiaľ je teda vykonávaný v súlade so slobodnou vôľou danej osoby a teda aj ako prejav informovaného súhlasu, je v podstate klasická, nenazvala by som to bežnou, ale klasická chirurgická metóda antikoncepcie, ktorá teda vedie k trvalému prerušeniu schopnosti a možnosti reprodukcie. Myslím, že aj toto vám tak naznačí, že aké veľmi závažné je toto porušenie ľudských práv, pokiaľ sa táto sterilizácia vykonáva bez súhlasu alebo bez vedomia danej osoby. Normálne je teda k tomuto zákroku, samozrejme, potrebný súhlas, avšak v tomto období, o ktorom hovoríme, sa sterilizácie vykonávali aj bez neho. To, ako prebiehali, tak opisuje 140 svedectiev, ktoré sú teda zhrnuté v dokumente Telo i duša z roku 2003, ktorý vypracovala Poradňa pre občianske a ľudské práva, 110 z nich bolo nútených, 30 tzv. zaplatených, ale vrátim sa k tomu.
Ak niekto povie, že súhlas bol daný v jednej z tých foriem, tak je potrebné skutočne si položiť, že akým spôsobom. Bol slobodný? Bol informovaný? Bol jasný? Nútené sterilizácie neprebiehali rovnako. Nie je tam teda jeden modus operandi alebo jedna forma, ktorá by sa diala tým ženám. Spoločnou charakteristikou však bolo, že tie, o ktorých hovorím, sa vykonávali hlavne počas cisárskych rezov. Problémom je teda to, akou formou boli vykonávané. Prvou je napríklad manipulácia spojená s klamstvami, ktoré boli týmto ženám podsúvané. Napríklad sa im hovorilo, že ide o zvratnú formu antikoncepcie, alebo aj že cisársky rez je takým veľmi riskantným spôsobom pôrodu a že keď už jeden mali, toto je druhý, musia im vykonať sterilizáciu, pretože tretie alebo štvrté tehotenstvo by bolo skutočne veľmi riskantné pre ich život, niekedy im povedali, že je to jednoducho nutné.
Druhým typom boli sterilizácie spojené s nátlakom alebo dokonca s vyhrážkami. Sú zdokumentované prípady, keď žene hovorili, že umrie, ak jej zároveň nevykonajú počas toho cisárskeho rezu sterilizáciu. No, viete si predstaviť, alebo teda väčšina asi neviete, ale skúste si predstaviť ženu v pôrodných bolestiach, ktorej niečo takéto povedia, navyše často s veľmi slabou znalosťou slovenského jazyka, aká vydesená je a že skutočne súhlasí alebo podpíše čokoľvek, čo jej je predložené a, samozrejme, že aj tá dôvera voči lekárom a lekárkam je tam veľká, pretože v tom momente jednoducho neviete, čiže sa na to akoby spoliehali. Niekedy sa zdravotníci a zdravotníčky vyhrážali dokonca týmto ženám odobratím ich detí. A pričom ženy, samozrejme, súhlasili, keďže o ne nechceli prísť.
Niektoré zariadenia sa obhajovali tým, že v určitom období bola týmto ženám vyplatená finančná kompenzácia. No v tom čase bola finančná kompenzácia vo výške ročného platu a viete si predstaviť niekoho, kto z mesiaca na mesiac nemá čo do úst a ponúknu mu podstate ročný plat, to nazvem, tak súhlasí s hocičím. Môžme v tomto prípade hovoriť o informovanom súhlase? Môžme hovoriť o tom, že tá žena to skutočne chcela a že to bola jej vôľa? Ja si myslím, že rozhodne nie.
Posledným typom bola, a to považujem skutočne, nechcem to nejako hierarchizovať, ale toto je to asi najzávažnejšie, sterilizácia bez akéhokoľvek vedomia ženy. Jednoducho jej tú sterilizáciu vykonali, nepovedali jej to, nebola k tomu žiadna zdravotná dokumentácia a proste sa to stalo a žena prišla o reprodukčnú schopnosť a nevedela, že jej bolo niečo takéto vykonané. Tak si to len predstavte, aký obrovský zásah do reprodukčných práv, vôbec do života tých žien to bol. Niektorí lekári a lekárky sa bránili, že tieto sterilizácie boli zdravotne nevyhnutné a že šlo teda o zdravotnú indikáciu a zachránilo to život rómskym ženám, no samozrejme, že toto je argument, ktorý bol vyvrátený či už teda medicínsky, alebo tými následnými svedectvami. Tieto nútené sterilizácie sú, a možno teraz vás šokujem, ale myslím si, že tie slová ani nie sú dostatočné na to, aby sme skutočne mohli obsiahnuť to, že o čo v tých nútených sterilizáciách šlo, sú skutočne výsledkom a prejavom systémového rasizmu a diskriminácie. Vidíme to presne na tom, že kedy a komu boli tieto sterilizácie robené. Často boli dokonca považované za efektívnu formu obmedzenia reprodukčnej schopnosti rómskej menšiny, za spôsob, ako vyriešiť rómsku otázku. Veľakrát sme počuli aj, že rómske rodiny majú príliš veľa detí a sterilizácia je jediným spôsobom, ako ich mať nebudú a tým pádom nebudeme mať problémy s osadami. A niečo takéto, tieto citáty, lebo však je vám jasné, že to nehovorím ja, sú za prvé absolútne nepravdivé a za druhé je to hrozné čo i len vysloviť, a že takto môže niekto uvažovať.
Keď tieto hrôzy vyšli v roku 2003 na povrch, keď boli teda zverejnené v tej správe, ktorú som spomínala, tak veľa ľudí si hovorilo, že to nie je možné, že jednoducho prečo by to lekári robili, že tie ženy si to pravdepodobne vymýšľajú. No ak stratili všetky v tom určitom období zrazu reprodukčnú schopnosť, zrazu ich bolo toľko neplodných, stávalo sa to Rómkam, stávalo sa to po cisárskom reze v určitých zariadeniach, tak si myslím, že to je príliš veľa náhod na to, aby sme kohokoľvek obviňovali z toho, že si niečo takto závažné a skutočne veľmi intímne akokoľvek vymýšľa. No a ide skutočne o veľmi hrubé porušenie ľudských práv a ja dúfam, že už po tom roku 2004, keď sa teda prijal zákon o informovanom súhlase, sa na Slovensku nič také nedialo a že sa ani nikdy nevrátime do takéhoto obdobia, aby sa niečo takéto mohlo diať. Tieto ženy sa na Slovensku následne veľmi márne domáhali spravodlivosti a keď sa pozrieme na to, v akých prípadoch sa u nás Rómovia a Rómky nedomôžu spravodlivosti, tak je jasné, že spravodlivosť u nás nefunguje rovnako pre všetkých a všetky.
A koniec koncov aj tá správa pána verejného ochrancu práv o tom vypovedá, pretože dokumentuje hneď niekoľko takýchto situácií. Vypovedá to aj o tom, že napríklad aj v tom súdnictve existujú rôzne stereotypy, rôzne druhy stereotypov a tiež formy a prejavy predsudkov rasizmu a diskriminácie. Ľudia ich majú v sebe hlboko zakorenené, aj keď niekedy o sebe teda tvrdia, že nie sú rasisti, ale jednoducho tie predsudky nejakým spôsobom vedú ich rozhodnutia. Toto všetko sa dialo aj pri nútených sterilizáciách, pretože na Slovensku dlho neboli súdne uznávané a keď už, tak to odškodnenie, ktoré bolo priznané, tak bolo skutočne, nepoviem, že smiešne, lebo na tom nie je nič smiešne, ale v sume okolo 1 300 eur. Predstavte si, že žena stratí reprodukčnú schopnosť na celý život a je odškodnená vo výške 1 300 eur. V Štrasburgu naopak sa tieto ženy, teda tie, ktoré pokračovali ten svoj boj za spravodlivosť, domohli spravodlivosti a tam teda to bolo mnohonásobne vyššie. Aj keď ja by som chcela teda povedať, že nejde len o to finančné odškodnenie, aby sme si zasa nemysleli, že to je len, že takto sa vyrieši tá otázka, nie, to je len akási náplasť na to, čo sa im v skutočnosti stalo. Ale je to aspoň taká náplasť, ktorú im môžeme priznať, pretože tú traumu im už nejakým spôsobom, žiaľ, zo životov vymazať nemôžme.
Nápravy sa teda dočkali iba tie ženy, ktoré to dotiahli až do Štrasburgu, a naopak všetky tie stovky ostatných sa doteraz žiadnej spravodlivosti nedočkali. Stále márne čakajú a my sme doteraz ako štát neboli schopní vytvoriť spravodlivý a férový mechanizmus na odškodnenie týchto skutočne hrozných činov. Vláda Igora Matoviča sa 24. novembra 2021 konečne, a mám chuť povedať aspoň, týmto rómskym ženám ospravedlnila. Po všetkom tom medzinárodnom, európskom aj národnom tlaku napríklad aj teda od verejných ochrankýň práv, ale, samozrejme, aj vďaka neúnavnej práci poradní pre ľudské práva sme sa vtedy dočkali aspoň tohto prvého, ale dôležitého kroku. A pre niekoho sa to môže zdať možno také symbolické, ale myslím si, že je to veľmi zásadný krok. Jasné, že žiadna, ani len tá súčasná vláda nie je zodpovedná za tie ohavné činy, ktoré sa v minulosti diali, ale myslím si, že je zodpovedná za to, čo robí momentálne a malo by byť jej povinnosťou, aby tú „náplasť", o ktorej som hovorila, a teda aspoň to finančné odškodnenie týmto ženám priznala.
Vážený pán verejný ochranca práv, aj vo vašej správe voláte po tom, aby sa vytvorila medzirezortná pracovná skupina v gescii ministra spravodlivosti, úlohou ktorého by bolo vytvoriť skutočne efektívny nástroj, mechanizmus na odškodnenie týchto nezákonných sterilizácií. Po už spomínanom ospravedlnení zo strany vlády Igora Matoviča prišla aj poslanecká iniciatíva, konkrétne od pána poslanca Polláka, a táto, žiaľ, vtedy sa nepodarilo ju teda presadiť, ale bola len, mám chuť povedať, poslaneckou iniciatívou. Opäť to nebolo niečo, čo by presadila vláda. A práve dnes si myslím, že je načase, pretože už je neskoro, na to, aby aj minister spravodlivosti Susko prišiel s takýmto mechanizmom. My sme v júli opäť upozornili na tento problém a na to, že tento mechanizmus neexistuje, s kolegyňami Kosovou a Plavákovou a vytvorili sme už konkrétny návrh, ktorý sme teda ministrovi Suskovi ponúkli. On potom ústami svojej štátnej tajomníčky sa nechal počuť, že vytvorí takú pracovnú skupinu, tak od júla na ňu ešte stále čakáme, a myslím, že to potvrdí aj kolegyňa predsedníčka ľudskoprávneho výboru pani poslankyňa Plaváková. Neviem teda, čo na tom tak veľmi dlho trvá, ale, vravím, je čas, je neskoro a je skutočne našou povinnosťou aspoň takýmto spôsobom tým ženám pomôcť. O konkrétnostiach, ktoré sú momentálne v návrhu pána poslanca Polláka, ktorý teda opäť predložiť ten svoj, ale zapracoval doň aj pripomienky, ktoré sme mu adresovali v júli, sa ešte na tejto schôdzi budeme baviť, ale čo je dôležité pripomenúť a teda na to by som chcela poukázať, je, aby si toto plénum skutočne uvedomilo, že je čas na to a je úplne jedno, či to bude poslanecký návrh alebo vládny, ale je čas na to, aby sme toto hrubé porušenie ľudských práv odstránili.
Tento zákon by mal byť vládny z dielne ministra spravodlivosti a mala by sa zaň, samozrejme, potom postaviť aj celá koalícia, ja v to dúfam, a nielen koalícia, ale aj opozícia, my všetci, uvidíme teda, že či sa vytvorí aj tá pracovná skupina, my sme každopádne naďalej pripravené či už teda podporiť zákon pána poslanca Polláka a v druhom čítaní tam zapracovať ešte nejaké pripomienky, alebo spolupracovať s ministerstvom spravodlivosti na vládnom návrhu. Je to skutočne potrebné a ja verím, že aj vystúpenie pána verejného ochrancu práv vás o tom presvedčilo. Ja vám ešte raz ďakujem a aj za to teda, že poukazujete aj na tento problém a snáď už čoskoro naň nebudete musieť poukazovať.
A tiež by som sa chcela pridať k pánovi poslancovi Dostálovi, dúfam, že to hlasovanie budúci týždeň, ktoré pravdepodobne vieme, ako dopadne, vás neodradí, veď o to by šlo ľuďom, ktorým nezáleží na ľudských právach.
A ukončila by som to citátom od spisovateľa Orwella, ktorý povedal, že: „Sloboda je právo hovoriť ľuďom, čo nechcú počuť." A túto slobodu nám zatiaľ nezobrali. Takže ďakujem aj za to, že ste tu.
Ďakujem.
Skryt prepis