Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci, a ďakujem aj tebe, Zora, za, myslím, tvoje štvrté vystúpenie, ak dobre počítam, k tomuto návrhu.
Ty si sa tak pýtala, že prečo. Prečo tu máme na stole tento pozmeňujúci návrh, prečo je potrebné takto zmeniť fungovanie a organizáciu doteraz nezávislej verejnoprávnej inštitúcie?
No keďže tento návrh predložila SNS, tak ja by som mala takú tendenciu odpovedať, že lebo medveď, ale ono je to vlastne tak, že tento návrh mal byť vládny, lenže pani ministerke sa sem očividne veľmi nechce do tohto pléna, pretože ani ona často nemá odpovede na tie otázky, že prečo, a nechce si tým vlastne tak skaziť svoj imidž radšej. A tak tu máme nie vládny, ale poslanecký návrh a vlastne ani poslanecký, ale priam pozmeňovací návrh.
A ja by som sa skôr chcela opýtať, nieže prečo to tu máme, lebo však s tým už nič nespravíme, máme to tu, ale že prečo tomuto celému sekunduje hlavne strana HLAS, lebo teda od SMER-u už veľa nečakám, ale teda strana HLAS, najmä ľudia, ktorí sa v nej zaoberajú kultúrou, tak to ma stále tak trošku prekvapuje. A momentálne, ak sa nemýlim, a nie je tu pani Laššáková, pred chvíľou tu nesedel nikto zo strany HLAS. A zatiaľ čo SMER a SNS si vytvorili akýsi alternatívny výbor pre kultúru, tak HLAS je ticho a opäť nejakým spôsobom akceptuje to, čo SNS robí kultúre a ako ju ničí.
A pán Michelko nám tu povedal, že producenti, s ktorými o tomto návrhu hovoril, tak neboli nejak extra nadšení, ale že teda prežijú to. No tak koaliční poslanci a poslankyne nie všetci, ale niektorí, tiež nevyzerajú nadšene. Tak ja by som sa chcela opýtať, či to prežije táto koalícia, a dokedy ešte budú tolerovať takéto správanie SNS.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja sa tak strašne hanbím, že tu dnes sedím. Ale nehanbím sa za seba, ani za svojich kolegov a kolegyne, ale hanbím sa za tú pravú stranu, na ktorej, žiaľ, teraz momentálne nesedí nikto. Ale vy sa očividne nehanbíte, vy ste zaliezli do svojich klubov, ako správne hlasovacie automaty sa potom vrátite na hlasovanie a schválite ďalšie politické ovládnutie doteraz verejnoprávnej kultúrnej inštitúcie. Traja poslanci koalície tu sedia! Jeden predsedajúci, jeden spravodajca a jeden odvážny alebo neviem, ako ho nazvať, hore. Kde sú tí ostatní? My tu sedíme, my pracujeme, sme tu kvôli tomu, že predkladateľ pozmeňovacieho návrhu, o ktorom aj dnes rokujeme, nebol schopný správne prečítať jednu vetu. A kvôli tomu proste sa momentálne deje to, čo sa deje. A ja by som sa chcela z tohto miesta ospravedlniť či už teda pánovi verejnému ochrancovi práv, pánovi komisárovi pre deti, pani komisárke pre osoby so zdravotným postihnutím, pani predsedníčke Úradu na ochranu oznamovateľov, prepáčte za toto nekultúrne správanie, za túto skutočne novú politickú nekultúru, za ktorú by sa nehanbil snáď ani Mečiar.
A nie je novinku, že tejto koalícii skutočne nezáleží na ľudských právach, ale to, čo dnes predvádza, tak to je, to je skutočne nepredstaviteľné.
A čo tých osem hlasov proti uzneseniu o deportácii ukrajinských detí do Ruska? To sa skutočne nehanbíte? To ja neviem, mne je z vás fyzicky zle. Za každého jedného, kto takto hlasoval. Toto, čo ste dnes predviedli, vy sami sa neustále oháňate vašimi ľudskými právami. No že vás tá hanba nefackuje, skutočne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja by som podobne ako včera chcela spraviť také resumé na záznam, že ako vlastne prebieha momentálne tento legislatívny proces.
Takže dnes koalícia odmietla ďalšie opozičné návrhy, naopak, schválila doživotnú rentu pre premiéra, schválila si svojho podpredsedu parlamentu, odvolala opozičnú predsedníčku výboru, opozičného predsedu výboru, čo sa ešte podarilo? Prelomila veto prezidentky opäť raz, nezvolila žiadneho kandidáta, kandidátku na Ústavný súd, stále nemáme predsedu Národnej rady a opakujeme druhé čítanie zákona, o ktorom sme sa bavili aj včera večer.
Dnes rozprava začala 19.04 h, prihlásených je 36 opozičných poslancov a poslankýň, prvá vystúpila Zora Jaurová, odborníčka na kultúrne politiky, z PS, ktorá hneď vyvolala teda diskusiu, a síce 16 faktických poznámok.
V pléne je presne osem koaličných poslancov a poslankýň, z toho jedna spravodajkyňa, jeden predsedajúci, jeden navrhovateľ, hlasovať sa bude pravdepodobne zajtra o jedenástej.
Takto SNS mení fungovanie a organizáciu ďalšej verejnoprávnej inštitúcie.
Opäť je tu ticho, ale tentokrát aj HLAS.

Ešte raz ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Na Slovensku dlhodobo čelíme bytovej kríze a zhoršenie ekonomickej situácie po pandémii ochorenia COVID-19, rast cien energií a rekordná inflácia najviac zasiahli ľudí ohrozených chudobou a nižšiu strednú vrstvu. Ťažkú situáciu ešte zhoršila ruská agresia na Ukrajine. Slovenská republika tak obdobne ako ďalšie členské štáty Európskej únie čelila bezprecedentnému nárastu spotrebiteľských cien, ktoré sa najviac dotkli, samozrejme, energií, potravín a bývania. Bývanie je jedna z našich najdôležitejších ľudských potrieb. Napriek tomu je pre mnohých ľudí u nás nedostupné a my dnes máme možnosť zmeniť to. Keď sme tento zákon predkladali v minulom volebnom období, tu v pléne sa vtedy viedla súťaž o najpopulistickejší návrh, a aj preto túto adresnú pomoc, po ktorej, ako som už spomínala, volala aj odborná verejnosť, podporilo iba osem poslancov a poslankýň Národnej rady a 112 z nich sa vtedy zdržalo. Niektorí asi zabudli, čo to znamená byť obyčajnými ľuďmi, ďalší sa len tvária ako sociálni demokrati. Pre iných bola solidarita len prázdnym heslom. No a napokon tí a tie, ktorí vtedy sami seba nazývali rodinou, sa rodinám v núdzi otočili chrbtom. Státisíce ľudí u nás doslova nedisponujú primeraným a dôstojným bývaním a náklady naň pre nich predstavujú neúmerne veľkú záťaž. A hoci v našej krajine stále neexistuje evidencia presného počtu ľudí bez domova, odhaduje sa, že sú ich v skutočnosti desaťtisíce.
Na ilustráciu problému sa môžeme pozrieť napríklad na situáciu v Košiciach, kde sa v máji v roku 2021 konal registračný týždeň sčítania rodín bez domova. Do výskumu neboli zaradení dospelí jednotlivci bez dieťaťa do 18 rokov ani bezdetné páry. Do registračného týždňa sa zapojilo 309 rodín, pričom počet respondentiek žien bol 245, čiže 79 %. Celkový počet osôb v týchto rodinách bol 1 737. Z nich bolo 550 dospelých a 1 187 detí. V čase zberu dát okrem toho očakávali narodenie ďalšieho dieťaťa v každej desiatej domácnosti. Tieto rodiny sa však v situácii bezdomovectva vôbec nemuseli ocitnúť, keby štát poskytoval efektívnu prevenciu straty bývania. Bývanie nemožno považovať za komerčný tovar ako iné. Chlieb potrebujete mať kde jesť. Je to ľudské právo zakotvené v medzinárodných ľudsko-právnych dokumentoch, ktorým je Slovenská republika viazaná a z ktorých pre ňu vyplývajú konkrétne záväzky a povinnosti. Zároveň je toto právo na bývanie aj kľúčovým pre uplatňovanie ďalších ľudských práv ako právo na zdravie, sociálne zabezpečenie, prácu, právo voliť, právo na súkromie a vzdelanie.
Medzi najextrémnejšie, a zároveň najčastejšie porušenia práva na bývanie u nás patrí práve ľahostajnosť štátu v prevencii bezdomovectva a takisto neriešenie bytovej núdze ľudí, ktorí sú ohrození chudobu a sociálnym vylúčením. V roku 2021 bolo u nás celkovo 12,3 % obyvateľstva ohrozených príjmovou chudobou. V dôsledku pandémie miera rizika a chudoby u nás na Slovensku vzrástla v porovnaní s predošlým rokom o 0,9 percentuálneho bodu a po období pomalého, no pozitívneho trendu sa situácia opäť zhoršuje. Súčasná energetická kríza ich životnú situáciu ešte zhoršila. Na hranici chudoby už teraz žije cez 800-tisíc ľudí, pre ktorých sa dôstojné bývanie stáva doslova luxusom. Odborná verejnosť aj tretí sektor pritom dlhodobo poukazujú na fakt, že jedným z nástrojov prevencie straty bývania, ale aj zabezpečenie dôstojného a dostupného bývania je efektívny príspevok na bývanie.
Ten súčasný, tak ako ho poznáme, však túto úlohu nespĺňa. Nie všetky zraniteľné skupiny obyvateľstva naň dnes majú nárok, keďže je viazaný výlučne na stav hmotnej núdze, a teda situáciu, keď príjem osoby nedosahuje sumu životného minima. Aktuálne ho poberá len niečo cez 25-tisíc domácností.
Bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniak pritom viac ako rok a pol sľuboval, že predstaví novú formu príspevku, žiaľ, svoj plán niekoľkokrát odložil, pretože vraj na to neboli financie, no a následne ho, samozrejme, nedokončil. Dostupné bývanie pre všetkých teda nepredstavovalo očividne prioritu pre tie predchádzajúce vlády, aj keď aby som nebola nefér, tak musím uznať, že ten súčasný príspevok na bývanie, tak ako momentálne funguje, sa zvýšil, to však nestačí.
Podstatou nášho návrhu zákona je zavedenie novej samostatnej štátnej sociálnej dávky, ktorá nie je viazaná na hmotnú núdzu. Takto koncipovaný príspevok by poberalo odhadom okolo 546-tisíc ľudí, z toho 316-tisíc ľudí žijúcich pod hranicou rizika chudoby, čo je takmer polovica, 43 % všetkých ľudí žijúcich pod hranicou rizika chudoby.
Miera rizika chudoby by teda klesla o 0,5 percentuálneho bodu z 13,7 na 13,2 %. Miera rizika chudoby detí by klesla o 0,9 percentuálneho bodu zo 17,6 na 16,7. Navrhovaná finančná podpora a pomoc by zároveň mala aj pozitívny vplyv na rodiny zasiahnuté energetickou chudobou, o tej viac povie kolega Michal Sabo. Takýto príspevok by teda poskytol záchrannú sieť a ochranu ich bývania pre tieto rodiny, ktoré sú najviac ohrozené.
Predkladaný návrh sa inšpiruje českou úpravou, no podobný systém majú aj v iných krajinách, napríklad v Poľsku alebo vo Francúzsku. Štát v ňom vlastne dorovnáva čistý príjem domácností a náklady na bývanie, tak aby ľuďom zabezpečil dôstojný život a znižoval tú takzvanú energetickú chudobu. Cieľom návrhu je kompenzovať zdokladované náklady na bývanie, ktoré prevyšujú 30 % z príjmu domácností, pričom náklady nad hranicou takzvaných normatívnych nákladov nie sú kompenzované. Táto hranica zabezpečuje cielenie príspevku na domácnosti s nižšími príjmami. To znamená, že sa jedná vlastne o adresnú pomoc, ktorá nezasiahne tých, ktorí to nepotrebujú, ale práve naopak, tých, ktorí to najviac potrebujú.
Návrh určuje normatívne náklady ako násobok životného minima bez rozlišovania nájomníkov a vlastníkov a bez rozlišovania veľkosti obce. Ak by, samozrejme, pán minister práce, sociálnych vecí a rodiny sa rozhodol si takýto návrh osvojiť, tak prípadne on by tam mohol pridať aj ďalšie faktory, pretože v iných krajinách aj teda na základe toho, že tam majú lepšie dáta a chcú ešte adresnejšie pomôcť najmä teda domácnostiam zasiahnutým energetickou chudobou, tak sa to môže prípadne líšiť napríklad aj podľa regiónov alebo veľkosti obcí a tak ďalej.
My sme zatiaľ išli takou tou jednoduchšou formou, ktorá ale ako som hovorila, je veľmi adresná a efektívna. Príspevok teda pomôže nielen chudobným domácnostiam, ale aj nižšej strednej triede. Zároveň návrh určuje maximálnu výšku príspevku ako 20 % príjmu v prípade osôb, ktoré nehnuteľnosť vlastnia a 30 % príjmu v prípade osôb v nájme. To znamená, že zdokladované náklady na bývanie, ktoré prekračujú 50 % príjmu v prípade osôb vlastniacich nehnuteľnosť a 60 % príjmu v prípade osôb žijúcich v nájme, nie sú kompenzované.
Tento element je tam vlastne v tom zákone obsiahnutý na to, aby zabránil potenciálnym špekuláciám, a zároveň, aby zabezpečil, že do určitej úrovne príjmu, zhruba na úrovni hranice rizika chudoby, by maximálny príspevok rástol s príjmom, čo by prispelo, samozrejme, k motivácií hľadať si prácu. V prípade domácností s príjmom pod hranicou životného minima, by sa mala maximálna výška príspevku odvodzovať nie od príjmu, ale od životného minima, teda 20 % životného minima pre vlastníkov a 30 % životného minima pre nájomníkov.
Dlhodobá bytová kríza pretrváva. Rekordná inflácia najviac zasiahla zraniteľné skupiny. Státisíce ľudí ohrozených chudobou viac nedokážu platiť rapídne sa zvyšujúce náklady na bývanie. Aj preto dnes predkladáme tento náš návrh, dúfajúc, že buď teda si ho poslanci a poslankyne aj vládnej koalície osvoja a zahlasujú zaň, alebo teda že sa ním aspoň inšpiruje minister práce, sociálnych vecí a rodiny a rozhodne sa v tejto neľahkej situácii skutočne podať pomocnú ruku tým, ktorí to najviac potrebujú. Koniec koncov ani sám minister sa netají tým, že by chcel nejakým podobným spôsobom zreformovať ten súčasný príspevok na bývanie, po ktorom dlhodobo volá aj odborná verejnosť.
V roku 2021 bolo u nás celkovo 12,3 % obyvateľov ohrozených príjmovou chudobou, v dôsledku pandémie to neustále narastá a dnes dokonca máme oveľa vyššie percentá. Aj preto je skutočne potrebné, aby sa zaviedla adresná štátna sociálna dávka, ktorá by takýmto ľuďom pomohla. Vo výsledku okolo 90 % ľudí ohrozených chudobou nemá nárok na príspevok na bývanie v tej súčasnej forme, a síce podľa § 14 zákona o pomoci v hmotnej núdzi. Aj preto ho aktuálne poberá, ako som spomínala, okolo 25-tisíc domácností. Príspevok na bývanie v rámci pomoci v hmotnej núdzi navyše neodzrkadľuje rozdiely vo výškach príjmov a výdavkov na bývanie ani tie regionálne rozdiely. Od 15. júla 2023 sa zaviedli nové pravidlá vo vyplácaní príspevku na bývanie a popri jeho navýšení bola zásadnou zmenou aj diferenciácia súm príspevku podľa počtu členov domácnosti. Jeho výška tak dnes predstavuje v závislosti teda od zloženia domácnosti sumu od 95,20 eur, ak ide o domácnosť s jedným členom domácnosti,
do zhruba 291,90 eura, ak ide o domácnosť s viac ako štyrmi členmi domácnosti. Inštitút pre výskum práce a rodiny však v roku 2023 poukázal aj na pokles počtu priznaných a vyplácaných príspevkov za posledných päť či šesť rokov. Čiže ten súčasný je nielen vyplácaný skutočne malému počtu, ale ešte sa to aj zmenšuje, nakoľko ľudia jednoducho nespĺňajú tú podmienku hmotnej núdze. Kým v júni 2018 bol príspevok priznaný 35 842 poberateľom, v auguste 2023 to bolo len 24 459. Čiže ako som hovorila, zhruba 25-tisíc.
Od júna 2018 teda poklesol počet priznávaných príspevkov na bývanie v rámci pomoci v hmotnej núdzi o celých 32 %. Zatiaľ čo počet poberateľov pomoci v hmotnej núdzi za to isté obdobie poklesol len o 13 %. Chýba teda systémové riešenie, ktoré by predstavovalo práve zavedenie samostatného príspevku na bývanie a jeho vyňatie spod systému hmotnej núdze. Týmto zabezpečíme adresnú pomoc pre viac ľudí a širšiu skupinu domácností, ktoré sú teda aj ohrozené energetickou chudobou. Zároveň nedostatok nájomných bytov na Slovensku tiež spôsobuje, že väčšina ľudí zo zraniteľných kategórií žije v bytoch súkromných prenajímateľov za ceny, ktoré zaťažujú ich rozpočet natoľko, že často čelia niečomu, čo sme nazvali dilemou o prežití. Inak povedané, rozhodujú sa medzi strechou nad hlavou a tým, čo do úst. Pomoc ľuďom, ktorí sa v dôsledku vysokých nákladov na bývanie dostávajú skutočne do existenčných problémov, je nielen otázkou empatie so sociálne slabšími.
Predchádzanie straty bývania je z pohľadu verejných výdavkov oveľa menej nákladné ako riešenie následkov bezdomovectva. Náš návrh by stál štát 171 miliónov eur, na rozdiel od predchádzajúcimi vládami prijatých opatrení za miliardy, ako boli napríklad plošné zastropovanie cien energií a ďalšie, sa jedná skutočne o adresnú pomoc, ktorá zohľadňuje príjem domácností a náklady na bývanie. Príspevok na bývanie nie je žiadnym populistickým pokusom, kúpiť si jednu alebo druhú skupinu voličov, tak ako sa to podarilo teda v predchádzajúcom volebnom období. Aj preto dnes máme skutočne v rukách návod na to, ako efektívne pomôcť státisícom ľudí a zabezpečiť rešpektovanie jedného zo základných ľudských práv, práva na bývanie. Len osem poslancov a poslankýň toto pochopilo v minulom volebnom období.
Dnes nás bude určite viac, ja môžem povedať že minimálne 32, a teda dúfam, že sa k nám pridáte ďalší a ďalšie a že skutočne sa budeme snažiť spoločne pomôcť ľuďom, ktorí to najviac potrebujú.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, tento návrh zákona na vydanie zákona o príspevku na úhradu nákladov na bývanie predkladám spoločne s kolegyňou Luciou Plavákovou a kolegom Michalom Sabom.
Jeho cieľom je zavedenie novej, adresnej, štátnej sociálnej dávky, tak aby pomohla čo najväčšiemu počtu ľudí s úhradou nákladov spojených s bývaním. Takýto príspevok na úhradu nákladov na bývanie je aj odborným konsenzom vnímaný a odporúčaný ako adresná pomoc domácnostiam vystavených energetickou chudobou. Obdobnú úpravu už sľuboval bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniak. My sme ho prostredníctvom vtedy nášho jediného poslanca Tomáša Valášeka predkladali v Národnej rade dvakrát. Vo volebnom programe ho malo hneď niekoľko strán.
Dnes ho predstavujeme opäť aj keď teda s vedomím, že pravdepodobne nekonštruktívna koalícia sa zdrží, pretože síce vie, že ten návrh je dobrý, ale však opozičné návrhy sa nepodporujú, avšak chceli by sme aj takýmto spôsobom pánovi ministrovi práce, sociálnych vecí a rodiny Erikovi Tomášovi pripomenúť vládny sľub z programového vyhlásenia vlády, a zároveň mu teda dať návod ako na to.
Nech sa páči, pán minister, práve takto môžete adresne pomôcť tým, ktorí to najviac potrebujú. Za málo peňazí, keďže je to adresná pomoc veľa domácnostiam.
Ďakujem, pán predsedajúci, skončila som a zároveň sa hlásim do rozpravy ako prvá.
Ďakujem.

Vážený pán minister, veľmi pekne ďakujem za vašu odpoveď a nechcem vás teda tiež trápiť s doplňujúcou otázkou, keďže to nie je úplne vaša oblasť. Ja len že úplne nechápem teda, že prečo to nazývame pilotný projekt, ak nie je plánované aspoň zatiaľ rozšíriť to aj na ďalšie školy, a teda o to lepšie, ak sa neplánuje rozšíriť to na ďalšie školy.
Aj keď teda kolegyne mi tu už avizujú, že minimálne jedna ďalšia škola už v takomto režime funguje, alebo sa chystá fungovať, čo je teda maximálne problematické.
Lebo ak je toto spôsob, ako sa ministerstvo školstva snaží vyhnúť sankciám z infringement procedure, ktoré momentálne vedie voči nám Európska komisia práve za segregáciu rómskych detí v školách tak, že tie školy jednoducho premenuje na národnostné školy a bude sa snažiť argumentovať práve tým, že rómske deti sa potrebujú vzdelávať vo svojom materinskom jazyku, tak je to veľmi problematické, pretože to absolútne vyprázdňuje zo svojej podstaty slovo segregácia. Pretože jednoducho ak sú tie školy naďalej 100 % rómske, tak sa o segregáciu jedná a je úplne jedno, ako to ministerstvo školstva nazve.
A dúfam, že Európska komisia bude toto reflektovať, ak teda toto je cieľ.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo a ďakujem aj za všetky faktické poznámky.
Ja by som najskôr chcela reagovať na pána kolega, pána kolegu Škripeka z KDH. Tak tento náš zákon, ako aj kolegyňa Plaváková hovorila predtým v rozprave, keď vysvetľovala všetky tie body, lebo ja som sa venovala iba prechyľovaniu, tak vysvetľovala, že odpovedá aj na praktické problémy ľudí, ktorí uzatvárajú manželstvá alebo iné zväzky, ktoré teda existujú v iných členských štátoch a jednoducho my ich uznávame, ale potom sa stretávajú s administratívnymi prekážkami napríklad tohto typu, ktoré tento zákon rieši. Tak preto nás musí zaujímať to, čo je aj v iných štátoch, lebo jednoducho však viete, že žijeme v Európskej únii, ľudia cirkulujú, ľudia sa, ľudia chodia študovať, ľudia sa zamilujú, ľudia sa vezmú, ľudia sa presťahujú a tak ďalej. A jednoducho momentálne naša právna úprava im znemožňuje žiť život aj na Slovensku teda, alebo žiť život jednoducho taký, ako chcú, a teda to zasahuje do ich práva na súkromný a rodinný život.
Čo sa týka toho počtu žien, že ktoré sa nám ozvali. Akože za prvé by som tak povedala, to nie je síce argument, ale však netvárme sa, že my tu prijímame iba zákony, ktoré sú pre viac ako 10-tisíc, 100-tisíc ľudí alebo milión.
My tie dáta nemáme, ale hovorím, ozvalo sa nám proste iks žien, ktoré sa s takýmto problémom stretli. Aj my sme tu príkladom, že tento problém existuje. Tak nechápem, že prečo by sme to mali odsunúť nabok len kvôli tomu, že to možno nie je proste problém, neviem akého percenta populácie. My môžme riešiť predsa tu v Národnej rade aj problémy menšieho počtu.
A chcela by som tiež reflektovať na to, že vraj nie sme dostatočne slovenské, keď niečo takéto chceme, lebo to prichádzajú nejaké tendencie zo zahraničia. Však čo je menej slovenské, ako nútiť ženu uznať, že nemá slovenskú národnosť a že má inú. To je hanba. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ako spolupredkladateľka tohto návrhu a tiež ako poslanec Jurík by som sa chcela vyjadriť špeciálne k bodu týkajúcemu sa toho prechyľovania alebo teda ženskej verzie priezviska bez -ová. Začnem takou v podstate anekdotou o priezvisku. Ja keď som študovala vo Francúzsku, tak v predposlednom ročníku vysokej školy sa moji rodičia rozviedli a moja mama si zobrala opäť späť svoje priezvisko, ktoré mala teda za slobodna, a navyše s mojou mamou máme aj také šťastie, že máme rovnaké krstné meno.
No a, samozrejme, že moje priezvisko, volala som sa Líšková, tak nebolo rovnaké ako priezvisko môjho otca, ktorý bol Líška. Tak si predstavte, ako som toto musela vysvetľovať neustále francúzskej administratíve, a to sa deje vlastne na všetkých administratívach.
Musela som podávať čestné vyhlásenia ku akémukoľvek aktu, dopĺňať, samozrejme, rodný list, len aby som dokázala, že som dcéra mojich rodičov. Pretože som mala, a to bolo absolútne nepochopiteľné pre administratívu, rovnaké krstné meno ako moja mama, iné priezvisko ako moja mama, ale ani len s mojím otcom som nemala nič spoločné, pretože, samozrejme, no krstné meno som nemala ako on, ale ani len to priezvisko podľa zahraničnej administratívy jednoducho nekorešpondovalo.
A ja si myslím, že toto je nielen teda problém ľudí, ktorí žijú v zahraničí, ale že aj tu na Slovensku sa stretávame s čoraz viac ľuďmi, ženami, ktoré jednoducho nechcú mať priezvisko -ová. Poviete si, žila som v zahraničí. No ako som už povedala, nie je to len o ľuďoch žijúcich v zahraničí, a pritom všetci a všetky veľmi dobre vieme, koľko ľudí odchádza do zahraničia, či už teda na čas, alebo niekedy, žiaľ, aj kvôli politickej situácii na Slovensku natrvalo. Zároveň čím ďalej tým viac žien na Slovensku si neželá túto príponu, ktorú buď považujú za zastaralú, za prežitok, za niečo zbytočné, alebo ktoré si jednoducho želajú mať rovnaké priezvisko, ako majú ich deti. Pretože aj o tom to je. Ja napríklad mám 2 synov, opäť budem osobná, ja som rada, že mám rovnaké priezvisko ako oni. A že či už teda na Slovensku, alebo ak by sme raz opäť odišli do zahraničia, aby som opäť nemusela niekde dokladovať, neviem akými vyhláseniami, že sú to skutočne moje deti. Prechyľovanie sa momentálne rieši aj v Českej republike a jedna česká sociologička, ktorá skúmala celý fenomén prechyľovania v Česku a na Slovensku, sa vyjadrila takto. Ženy v podstate od narodenia do smrti niekomu patria. Pretože tá prípona -ová, historicky znamená tá, ktorá patrí niekomu. A najskôr je to teda otcovi, potom manželovi, a teda neviem, ako sa cítite vy, ale ja sa teda rozhodne necítim ani ako kus nábytku, ani ako domáci miláčik a som teda slobodná, svojprávna, aj keď, žiaľ, v dnešnej spoločnosti nie vo všetkých oblastiach rovnocenná ľudská bytosť, ktorá nikomu nepatrí. A keby sme aj odhliadli od tohto aspektu, ktorý možno niekto môže považovať za akýsi ideologický, tak je tu aj tá praktická časť. Tá praktická časť je to, že už dnes je možné, však som toho príkladom takisto ako kolegyňa Petrík, kolegyňa Kleinert a aj vaša bývala kolegyňa Tabak napríklad. Je možné na Slovensku mať priezvisko, ženské priezvisko bez prípony -ová.
Ale viete, čo kvôli tomu musí žena urobiť? Na matrike musí vyhlásiť, že má inú národnosť ako slovenskú, čo je podľa mňa maximálne dehonestujúce a urážlivé a ja vám poviem, keď som teda uzavrela manželstvo a keď som na matrike musela podpisovať, že som inej národnosti, hoci som si tam teda udávala národnosť francúzsku, pretože som dlhodobo žila vo Francúzsku, tak ma to veľmi bolelo ako Slovenku. Pretože ma skutočne moja krajina, moja vlasť, môj domov núti povedať, že sa cítim byť inej národnosti len kvôli tomu, aby som následne nemala takýto administratívny problém, prekážku a aby som si mohla zvoliť svoje priezvisko.
Tak to si myslím, že keď už nie ten, ja ho nechcem nazvať ideologický aspekt, ale teda ten, že jednoducho žena sa môže cítiť tak, že nikomu nepatrí, možno niektoré ženy sa cítia tak, že niekomu patria, však to je na každej voľbe, ale keď už nie to, tak prihliadnime aspoň na tento aspekt, že už je to dnes jednoducho možné, len na tých matrikách doslova incitujú ženy k tomu, aby zavádzali, alebo aby takýmto spôsobom popreli svoju slovenskú národnosť.
A to je teda veľmi smutné a malo by na tom záležať napríklad aj národniarom, nehovoriac o sociálnych demokratoch. Padlo, padol tu taký argument o histórii a koreňoch. Nuž však kedysi sme aj jazdili na koňoch, teda my už nie, však my sme tá mladšia generácia, pani kolegyňa, ale dnes sa jazdí na autách. Kedysi ženy nemali volebné právo, dnes sme dokonca volené a sedíme tu. A aj keď nás teda nie je veľa, čo je smutné, no ale tak taká je realita, žiaľ. A práve tá história prechyľovania, ako spomínal aj pán kolega Prostredník, nie je taká jednoznačná. Toto jednoducho nie je akože nejaká časť našej identity alebo niečo také. Ja keď som si čítala históriu prechyľovania, pretože ma to celkom zaujíma, tak ono sa to v tej histórii menilo. Menilo sa to podľa toho, že aké náboženské prúdy momentálne boli pri moci, ako sa aj na základe toho menila právna úprava a napríklad je veľmi zaujímavé, že v období Márie Terézie sa od prechyľovania úplne upustilo. A aj teda v tomto období, keď aj ženy mali konečne právo sa vzdelávať, tak zrazu nemuseli mať túto príponu -ová. Tak je to veľmi zaujímavé a keď si to dáte tak do spojitosti, tak možno tiež vám to veľa napovie o tom, že čo to prechyľovanie znamená.
A ja teda skutočne chcem zdôrazniť, že rešpektujem ženy, ktoré majú prípony -ová, však aj samotná navrhovateľka, predkladateľka Lucia Plaváková takú príponu má a jednoducho sú tu ďalšie, ktoré sú aj medzi nami v Progresívnom Slovensku, aj u vás všade proste, ktoré si to jednoducho zvolia, lebo tú príponu chcú. A však to je úplne v poriadku. Ale zároveň musíme rešpektovať ženy, ktoré tú príponu nechcú, z iks dôvodov a ktoré to už teraz môžu urobiť, ale hovorím, musia nejakým spôsobom zavádzať, musia poprieť svoju slovenskú národnosť, len aby to tak mohli urobiť. A to je teda veľmi, veľmi smutné.
A nám sa skutočne ozvalo iks žien, ktoré malo takúto skúsenosť na matrikách a pardon, ktoré to vyslovene zabolelo, že museli poprieť svoju slovenskú národnosť. A považovali to len za akúsi administratívnu prekážku, pretože však, keď je to možné, tak prečo to musíme robiť takto? Podľa mňa by mal jednoducho zákon dovoliť každej z nás, vybrať si, že chceme, či chceme byť Jurík alebo Juríková alebo Plevíková alebo Plevík.
Dúfam, že som to správne, lebo však aj s týmto je občas problém, že pri niektorých tých prechyľovaniach to ani nie je o -ová, ale je to iba o -á a skutočne, keď toto máte niekde vysvetľovať, na Slovensku je to možno bežné, ale idete do zahraničia, stane sa vám nedajbože nejaký úraz alebo niečo v nemocnici, vysvetľujete, že áno, ten muž, ktorý tam leží, tak je skutočne môj manžel len kvôli tomu, že nemáte rovnaké priezviská. Tak sú tam aj takéto ako keby, možno také praktické nepraktickosti, ktoré sa vám možno zdajú ako úplne minoritné, ale nie je to tak, pretože keď ste s tým konfrontované, tak to skutočne môže byť problémom.
Čítala som aj taký názor, právny názor, že meno je ľudské právo. A hovorím teda, že som čítala, aby zase niekde neodznelo, že progresívky už vyhlasujú, že meno je ľudské právo a že každý má právo identifikovať sa, ako chce, nuž, samozrejme, že je to aj môj názor, ale vravím, toto bol právny názor niekoho iného. A aj preto by nikto nemal, a teda štát hlavne by nemal nútiť ľudí prijať také alebo hentaké meno. A jednoducho zasiahnuť do toho práva, ktorým, ktorým meno je, len na základe nášho rodu. Pretože takýto zásah by, samozrejme, musel byť niečím odôvodnený, opodstatnený. No čím by sme akože mali okrem teda toho, že je to nejaká časť histórie, aj to vlastne, ako tu už bolo povedané, sa to počas tej histórie menilo, tak aký iný dôvod na takéto niečo máme? Nič. Ten zásah je jednoducho neopodstatnený. Aj preto náš návrh zákona garantuje každej žene právo na slobodné rozhodnutie o tom, či chce alebo nie príponu -ová. Bez toho, aby musela obchádzať zákon takým spôsobom, o akom som vám už hovorila. Čiže nie je to o ničom inom, len o možnosti voľby.
Tak ja verím, že takúto právnu úpravu, ktorá už teda de facto existuje, by ste mohli podporiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja by som len chcela uviesť na záznam, že pozmeňovací návrh, ktorým si SNS politicky podriadila ďalšiu verejnoprávnu kultúrnu inštitúciu, bol predstavený v stredu o 18.13 h v ústnej rozprave. V písomnej rozprave vystúpili výlučne poslanci a poslankyne opozície. V sále sú momentálne prítomní štyria poslanci koalície, z toho jeden spravodajca, jeden navrhovateľ a jeden predkladateľ pozmeňovacieho návrhu. Predpokladám, že pán spravodajca určí termín hlasovania na zajtra, štvrtok o jedenástej hodine. Je tu ticho, nepočuť ani hlas.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja by som len chcela pripomenúť skutočne, aké veľmi absurdné to je, že my tu ideme vlastne meniť fungovanie a organizáciu celej inštitúcie ani nieže vládnym návrhom, ale ani poslaneckým návrhom. To je normálne že pozmeňovací návrh, ktorý to tu ide všetko zmeniť. A to je teda nielen absurdné, ale úplne šialené a neakceptovateľné.
A neviem, či aj práve preto tu už nie je nikto z HLAS-u, alebo či skutočne tá jednota stále funguje, pán poslanec Michelko.
Ďakujem.