Videokanál poslanca

Tak ja sa pýtam, na čo je dobrá takáto robota? Naozaj len na to, aby sme si odklikli, že sme niečo splnili z plánu obnovy a odolnosti?
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Ja keď som počúvala kolegu Saba, tak som nadobudla dojem, že my vlastne na Slovensku sme fakt odborníci v tom, ako veci robíme na polovicu, ale tak, aby úplne super vyzerali dobre na papieri. Na to, aby sme si teda mohli splniť nejaký cieľ, odklepnúť si, že teda je všetko dobré, pomohli sme ľuďom, splnili sme nejaký míľnik z plánu obnovy a odolnosti a podobné to bolo napríklad s Národným programom duševného zdravia, ktorý vznikol v roku 2024, ak si spomínate, myslím, že to bolo v auguste, a aj tam, keď som si ho čítala, tak som si povedala vau, aký je super tento program, len, bohužiaľ, nemá žiadne finančné krytie. Takže buď urobíme super veci na papieri, ktoré nemajú finančné krytie a tvárime sa, že všetko teda vyrieši na papieri koordinácia, na papieri participácia, alebo potom aj keď získame finančné prostriedky z Európskej únie, napríklad z plánu obnovy a odolnosti, tak ich buď nevieme využiť a presúvame veľmi dôležité opatrenia do iných škatuliek, alebo potom aj keď to využijeme, tak nerobíme tú prácu kvalitne, pretože nedokážeme implementovať, nemáme dostatok odborných kapacít, lebo registráciou tie odborné kapacity ani nedoplníte, no a nakoniec vlastne máme problém s trvalou udržateľnosťou aj v tom málo, čo urobíme, z finančných prostriedkov z Európskej únie. Tak ja sa pýtam, načo je dobrá takáto robota. Naozaj len na to, aby sme si odklikli, že sme niečo splnili z plánu obnovy a odolnosti?
Ďakujem.

(Prosím, vymazať rámček.)

Ďakujem za slovo a ďakujem aj vám, pán kolega Dostál, že ste spomenul bod 32 spoločnej správy, ktorý je len opäť jasným dôkazom toho, ako netransparentne, nedemokraticky funguje táto krajina pod vedením súčasnej koalície, ale naozaj ešte aj to, ako neodborne to robí, ako sa tu zákony šijú horúcou ihlou napriek tomu, že opozícia ich neustále upozorňuje na pochybenia. My už v decembri pri predkladaní tohto návrhu zákona aj spoločnej správy sme upozorňovali, ja osobne som bola za pánom Kamenickým a hovorila som mu, že je tam chyba, že z toho vypadli školy a školské zariadenia, ktoré už sú financované z daní a tým, že ich nevyjmete z transakčnej dane, tak budú daň platiť dvakrát. Pán Kamenický mi sám povedal, že to tak nie je a že školy určite nebudú platiť túto transakčnú daň. Dala som si tú námahu, že som to napísala na finančné riaditeľstvo a hádajte, čo mi odpísali? Odpísali mi, že keďže v § 3 ods. 2 nie sú spomenuté školy a školské zariadenia, pretože tie sú, čuduj sa svete, zriaďované podľa paragrafu iného úplne a z iného zákona, 596-ky a nie 213-ky, ako ste tam napísali, tak proste jednoducho tam nebudú. A viete, čo sa stalo, keď som na to upozornila pána Kamenického opäť a takisto aj pána Druckera, čo sa stalo? Nič. Nič, absolútne nič. Nemáte ani len tú zodpovednosť priznať sa k svojim chybám. A teraz to dáte fakt zase ako na hulváta k úplne inému nesúvisiacemu zákonu.
Tak aj vy ste členom vlády, pán Ráž, nehnevajte sa. Tak sa dívam na vás, lebo sa nám stretli pohľady, tak sa nerozčuľujte. Takže len toto je typický príklad toho, ako sa vládnuť nemá, páni.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ak dovolíte, tak ja doplním svoju kolegyňu Gažovičovú, pretože pri tých komisiách sme okrem iného hovorili ešte aj o tom, že sa posilňuje uzavretosť v tej komisii a že sa dostávajú do závislosti od dekana. A konkrétne prečo tomu tak je, súčasná, ešte platný vysokoškolský zákon hovorí, že dvaja členovia z piatich sú zvonku vysokej školy. Podľa novej úpravy to bude koľko zvonku? Nula. Takže tým pádom to sa rovná uzavretosť. Zvyšuje sa uzavretosť vysokých škôl.
Čo sa týka závislosti od dekana, predtým dvoch členov vymenovával rektor, pričom jeden bol na návrh zamestnancov, jedného vedecká rada, jedného dekan a jedného vedúci príslušného pracoviska. To znamená, že tam nikto nemal prevahu, resp. ešte nemá. Teraz to bude ako po novom? Dvoch členov vymenováva rektor a troch dekan. Takže kto má prevahu? Dekan. Jednoduchá matematika a je to úplne jasné, čiže stojíme si za svojím, uzavretosť sa zvyšuje a dostávajú sa do područia od dekana.
Čo sa týka tých financií, ja rozumiem tomu, že potrebujeme zvýšiť zrejme cudzie zdroje do vysokých škôl, a tým pádom sa asi zvýši celkový podiel, ale pre mňa to stále z toho ekonomického hľadiska nedáva zmysel, pretože čím vyšší podiel zadlženosti, tým vyššie riziko financovania a menšia likvidita a pod., to znamená, že pre mňa ako ekonómku by bolo optimálnejšie najprv znížiť percento zadlženia na to, aby som potom si mohla zobrať iný úver na financovanie čohokoľvek, ja neviem, opravy internátov, hej, príklad. Takže cestou je znižovať zadlženosť najprv a potom sa dostať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci, a ďakujem aj vám, pán Dostál, že ste otvoril túto tému. Ja som sa toho chcela dotknúť, ale, bohužiaľ, pre nedostatok času som už nestihla, pretože si myslím, že tento pozmeňovák je naozaj len ďalším dôkazom tej snahy niektorých poslancov vládnej koalície o pomalé uzatváranie univerzít ešte viac, ako to bolo predtým, a opätovne nerozumiem tomu, z akej aplikačnej praxe, v úvodzovkách, vychádza vlastne tento návrh opatrenia. A, samozrejme, keď si to zoberiete hneď na prvú zvonka, tak vám je jasné, že je to snaha o upevňovanie si moci týchto ľudí, ktorí chcú zotrvať na svojich miestach a chcú ešte ďalej ovplyvňovať chod univerzít. A nemyslím si, že to pomáha skvalitňovaniu vysokých škôl.
Ale v tomto kontexte ja by som bola veľmi rada, keby sa aj pán minister vyjadril k postoju vlastne k tomuto pozmeňovaciemu návrhu, lebo to neprešlo ani výbormi, nediskutovali sme o tom, nepoznáme stanovisko ministerstva školstva k tomuto pozmeňovaciemu návrhu, a chcela by som teda počuť jeho postoj.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Vážený pán minister, milé kolegyne, kolegovia, priznám sa, že som neplánovala prihlásiť sa do rozpravy, pretože som mala za to, že sme aj s kolegyňou Tinou Gažovičovou boli dostatočne zrozumiteľné vo vzťahu k novele vysokoškolského zámeru, ale po týchto faktických poznámkach, ktoré teraz prišli, tak mám teda pocit, že asi zase nie. A zároveň sme pripravili aj nejaké pozmeňovacie zákony, ktoré vám pani kolegyňa jednoznačne teda vysvetlila zrozumiteľne, ale chápem, že sme opozičnou stranou a že teda koalícia nebude hlasovať za naše opozičné návrhy, a preto pociťujem potrebu naozaj sa ešte dodatočne k tomu vyjadriť a ozrejmiť, prečo je podľa nás táto vysokoškolská novela naozaj obrovským krokom späť, a dúfam, že možno čiastočne vám aj odpoviem na to, čo ste hovorili a čo pani Gažovičová nestihla.
To, čo nám prekáža na novele vysokoškolského zákona, je to, máme za to, že tým skutočným zámerom tejto novely nie je naozaj skvalitňovanie vysokého školstva, ale že je to viac-menej len deklaratívne, pretože to vyzerá tak, že tie rozhodovacie procesy zostanú v rukách spriaznených ľudí s vedením univerzít. A máme za to, že možno minister v nejakej dobrej vôle vyjsť v ústrety akademickému prostrediu týmto tlakom a snahám podľahol, lebo sa mi nechce veriť, že by toto považoval za dobré riešenie.
Táto novela opätovne uzatvára akademické prostredie. Znižuje sa vplyv ľudí z externého prostredia. Ak znížime vplyv ľudí z externého prostredia a zvýšime vplyv ľudí akademického prostredia, tak to automaticky uzavrieme, pretože prečo sme otvárali tie vysoké školy? Aby tam prišli nejaké nové inovatívne nápady dovnútra. Ale pokiaľ znížime zase počet ľudí z externého prostredia tak, že budeme potrebovať len nadpolovičnú väčšinu, tak pri niektorých dôležitých rozhodnutiach, ako napríklad pri rozpočte, tento hlas bude absolútne ponížený z externého prostredia, oni vôbec nebudú musieť ani hlasovať, však načo, keď... (Reakcia navrhovateľa.) Áno, o správnej ra... (Reakcia navrhovateľa.) Tak boli na polovicu, nie? Ako zase mi vstupujete, pán minister, môžeme sa potom o tom podebatiť, lebo aj minule ste mi vstúpil a potom som nevedela, kde som, tak to už radšej nebudem riskovať.
Druhá vec, ktorá nám prekáža, je, že správna rada sa opätovne podľa nás tým pádom dostáva do područia senátu a bude tým pádom sledovať len svoj vlastný záujem a nie potreby spoločnosti. A tu by som rada narazila aj na ten plán obnovy a vere... obnovy a odolnosti, o čom ste hovorili, že v podstate to nie je v súlade. No práve naopak, my keď znížime ten počet ľudí z externého prostredia, tak to nebude v súlade s plánom obnovy a odolnosti, pretože tam sa hovorí o tom, že my musíme sledovať verejný záujem a potreby spoločnosti. A kto reprezentuje verejný záujem? Ľudia z externého prostredia, kvalifikovaní odborníci.
Takže vy sa na to pozeráte úplne z opačnej strany ako my. To je ako dva rozdielne svety, dve bubliny, ktoré sa jednoducho ako keby nevedeli zhodnúť v tom názore na to, čo je transparentnosť. Podľa nás nie je transparentnosť to, že tam bude viacej ľudí z akademického prostredia, ktorí si budú vlastne rozhodovať o svojich vnútorných procesoch a nepustia do rozhodovania ľudí, ktorí tam prinášajú nejaké iné, ja neviem, názory, príklad dobrej praxe z externého prostredia. My sa na to pozeráme takto.
Okrem toho sme hovorili o tom, že aj členovia komisie budú mať menšiu kvalifikáciu a výber kandidátov sa dostane pod kontrolu dekana. A zase je to len uzatvorenie univerzít. A potom sme hovorili o tom, že orgány, ktorých názor musel byť predtým braný v úvahu v niektorých dôležitých strategických rozhodovaniach, že sa museli vyjadriť a museli aj schváliť niektoré strategické dokumenty, tak teraz sa už nebudú musieť k tomu vyjadrovať napriek tomu, že ich budú musieť implementovať. O tom sme hovorili. Čiže to nie je nejakým spôsobom obmedzovanie právomocí? Takže toto je ten náš problém, že v oblasti transparentnosti rozhodovacích procesov, posilňovania vnútornej integrácie vysokých škôl a efektivity riadenia máme zásadné pripomienky, lebo sa na to pozeráme úplne zrejme z opačnej strany ako vy.
Ja by som sa však rada ešte vyjadrila aj k niektorým pozmeňovacím návrhom, ktoré sme mali na výbore a kde som sa, bohužiaľ, nemohla zúčastniť, pretože je tam niekoľko vecí v tej spoločnej správe, na ktoré by som rada dostala odpoveď a budem veľmi vďačná, ak mi pán minister na ne odpovie. Je tam napríklad opatrenie, že po novom budú môcť vysoké školy prijať úver, ak celková suma dlhu neprekročí 80 %, kým predtým bola táto hranica nastavená na šesťdesiatich percentách. Mne to na prvú znie, ako keby sme zvyšovali riziko zadlžovania vysokých škôl, čo môže, samozrejme, veľmi negatívne ovplyvniť finančnú stabilitu vysokých škôl, keď zvýšite percento zadlženia, hej? Takže mám tu vlastne dve otázky. Tá prvá je, že na akom základe vznikla vlastne táto myšlienka zvýšiť toto percento, z čoho to vychádza. Máme k tomu nejaké dáta, prečo to potrebujeme? A ja by som len poprosila, keby sme nehovorili o tom, že to vychádza z aplikačnej praxe, lebo toto už je akože zdôvodnenie par excellence, potrebujeme teda konkrétne veci a nielen takéto vágne komentáre.
A druhá moja otázka znie, že v prípade, že sa teda univerzity dostanú do nejakej platobnej neschopnosti a nebudú môcť spĺňať, platiť teda svoje záväzky, tak kto to zaplatí. Štát? Za tie univerzity, keď to nebudú zvládať?
Druhá vec. Z tých pozmeňovacích návrhov som sa dozvedela, že vymenovanie profesorov nielenže bude prechádzať cez sito ministerstva, ktoré má tieto návrhy posudzovať, ale že dokonca prezident Slovenskej republiky môže z dôvodu pochybností profesora nevymenovať. A prepáčte, ale ja tomuto akože fakt vôbec nerozumiem a znova sa pýtam, že z akej praxe vlastne vychádza toto, pretože ja si naozaj úprimne nepamätám, že by sme doteraz mali nejaký prípad, že by prezident Slovenskej republiky nevymenoval profesora. A okrem toho, ja neviem, myslíme si, že je toto akože ten správny krok, správny smer, ktorým by sme sa mali ako vyvíjať vo vzťahu k nejakej transparentnosti a... Mne to príde skôr, viete, ako keby sme znevažovali rozhodnutie vedeckej rady, ktorá vlastne rozhoduje o vymenovaní profesorov, však tam sú tí odborníci, ktorí dávajú tú klasifikáciu profesorovi, ja neviem, v oblasti medicíny, fyziky a, ja neviem, iných prírodných vied. A neviem teda o tom, že by na ministerstve boli takíto kvalifikovaní ľudia alebo v kancelárii, v úrade prezidenta že by tam boli takí kvalifikovaní ľudia, ktorí by vedeli zhodnotiť, či ten človek si zaslúži tú profesúru, alebo nie, pretože my predsa nehodnotíme osobnosť tých profesorov, ale to, čo vypracovali ako prácu (povedané s pobavením) a jeho odbornosť v tej téme. Takže nechápem vôbec toto opatrenie a za akým účelom sa to tam vlastne nachádza.
No a napokon, ak dovolíte, odhliadnem od toho faktu, že spoločná správa obsahuje aj prílepky, ktorá sa týka zákona o správe majetku a je tam aj zákon o Fonde na podporu vzdelávania, ktoré vôbec neprešli medzirezortným pripomienkovacím konaním, čo je, samozrejme, v rozpore s legislatívnymi pravidlami, ale nad tým sa už asi ani nemusíme pozastavovať, pretože to pre túto koalíciu v podstate nie je ničím výnimočným. Problémom však je to, čo obsahuje táto úprava zákona najmä o Fonde na podporu vzdelávania, pretože týmto pozmeňovacím návrhom sa opätovne mení počet členov rady fondu a to tak, že sa mení z pôvodných sedem na deväť, pričom ministerstvo školstva bude mať o dvoch nominantov v tejto rade viac. Čiže ak to vezmeme summa summarum, tam bude päť ľudí z ministerstva školstva, jeden z ministerstva financií, no a tí zvyšní traja teda budú zo študentskej rady, čo, samozrejme, sa tým pádom mi derie do úst otázka, že či tu nemáme nejaké obavy o politické ovládnutie fondu. A je to zaujímavé najmä v tom kontexte, že keď sme sa rozprávali o tých počtoch členov v správnych radách, tak tam sme znižovali počty ľudí z externého prostredia, ktoré nominuje ministerstvo školstva... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobrý deň, vážený pán predsedajúci, vážené takmer neexistujúce kolegyne a kolegovia, česť výnimkám, samozrejme. Ja začnem takou možno rečníckou otázkou. Čo je kľúčom k hospodárskemu rastu, technologickému pokroku a sociálnej stabilite spoločnosti? Ja si myslím, že väčšina z vás by určite na prvú, na fleku vedela odpovedať, že napríklad je to rozvoj podnikateľského prostredia, a iný by povedal, že, ja neviem, stabilita demokratických inštitúcií, iný zase, že vytváranie zahraničnej spolupráce alebo zahraničné investície, iný možnože stabilné ukotvenie Slovenska v štruktúrach NATO a EÚ. Teraz neviem, či sa môžem na túto stranu dívať (rečníčka ukázala smerom na koalíciu) alebo skôr na túto (rečníčka ukázala smerom na opozíciu), ale bezpochyby sú to všetko veľmi dôležité veci.
Z môjho pohľadu a verím, že aj z vášho, tou najdôležitejšou hodnotou pre dosiahnutie týchto aspektov je vzdelanie. Kvalitné vzdelanie totiž podporuje inovácie, kreativitu a, samozrejme, aj schopnosť adaptovať sa na výzvy modernej doby. Krajiny, ktoré totiž investujú do vzdelávania, dosahujú aj vyššiu produktivitu, nižšiu nezamestnanosť a vo všeobecnosti lepšiu kvalitu života. Vzdelanie takisto napomáha riešiť aj také problémy, ako je chudoba či nerovnosť, a podporuje aj demokratické hodnoty a občiansku angažovanosť. Len vzdelaná spoločnosť dokáže čeliť globálnym výzvam, ako je napríklad klimatická kríza, digitalizácia alebo sociálne zmeny. Len vzdelaná spoločnosť má budúcnosť. Po preštudovaní rozpočtu v oblasti vzdelávania ma však napadla otázka, či si túto tak jednoduchú rovnicu vôbec niekto v tejto vláde uvedomuje. Pretože to, čo nám predložili, o tom absolútne nesvedčí.
Slovenské školstvo čelí naozaj dlhodobo pretrvávajúcemu problému nedostatočného financovania, o tom hovoríme už veľmi dlho a je úplne jasné, že takto poddimenzované školstvo sa, negatívne to teda ovplyvňuje aj kvalitu a konkurencieschopnosť. Výdavky Slovenska na vzdelávanie sú už dlhodobo alarmujúco nízke. Podľa štatistík OECD Slovensko vynakladá na školstvo len niečo okolo 4 % HDP, pričom priemer krajín OECD je 5 %. Podľa vládou predloženého rozpočtu je zámerom dosiahnuť do roku 2027 nárast podielu investícií do školstva na úroveň 4,06. To ma celkom pobavilo, pretože je to teda oveľa menej ako v roku 2019, 2020, 2021 a dokonca aj predchádzajúci, tento rok, kedy vláda investovala až 4,5 % HDP. Znamená to teda, že trend investícií je klesajúci a nie rastúci? To je asi úplne protichodné tomu, čo chceme dosiahnuť a je to fakt, že pritiahnuté za vlasy, najmä ak takí lídri v oblasti vzdelávania, ako je Švédsko, Belgicko alebo Island, investujú do vzdelania 6-7 % HDP. A dokonca, ako spomenula aj pani kolegyňa Kalmárová, aj susedné Česko investuje do vzdelania 5 % HDP.
Je potrebné si uvedomiť, že tu sa nehráme len s nejakými číslami, ale naozaj s tým, ako to reálne ovplyvňuje kvalitu vzdelávania našich detí, pretože aj naše deti chodia do tejto krajiny a budú tvoriť budúcnosť, a spôsobuje to naozaj vážny deficit v mnohých oblastiach, pre ktoré je kvalita školstva naozaj kľúčová. Ja osobne a verím, že aj iní odborníci, za najväčší nedostatok nášho školstva považujem neschopnosť implementovať princíp inklúzie do našich škôl. Vo vyspelých krajinách je princíp inklúzie absolútnym štandardom, ale na Slovensku nám stále chýbajú pomocné profesie v podobe asistentov, sociálnych či špeciálnych pedagógov a ďalších odborných zamestnancov. Podľa Inštitútu vzdelávacej politiky až 60 % škôl uvádza, že nemá dostatočný počet asistentov, čo, samozrejme, výrazne ovplyvňuje to, či sú schopní individuálne pristupovať k našim deťom. Tu len podotýkam, že je pre mňa naozaj nepochopiteľné, že ministerstvo školstva doteraz nezverejnilo žiadnu analýzu, ktorá by presne vypočítala, koľko asi podporného personálu v školách potrebujeme a koľko peňazí teda úplne celkom, summa summarum potrebujeme na podporné opatrenia rôzneho typu, či už doučovania, jazykové kurzy alebo iné asistentské služby pre deti so špeciálno-výchovnými vzdelávacími potrebami.
Ďalším problémom je ale aj to, že naši učitelia nie sú dostatočne pripravení na prácu v inkluzívnych triedach, čo teda pokladám tiež za obrovský problém. Pretože ak aj máme tieto pomocné profesie, tak v mnohých prípadoch nemajú dostatočnú zručnosť na prácu s diverzifikovanými potrebami detí. A tento nedostatok potom spôsobuje, že deti so špeciálnymi potrebami umiestňujeme do samostatných tried či samostatných škôl namiesto toho, aby sme ich dokázali integrovať v bežnom vzdelávacom systéme. Nebudem dneska hovoriť o segregácii a o takýchto negatívnych prístupoch, pretože dnes to nie je témou dňa, ale je to jeden z dôsledkov nedostatočného rozpočtu a financovania školstva.
Okrem toho slovenským školám chýba aj moderné vybavenie, ktoré je v iných krajinách štandardom. Viac ako 30 % škôl nemá prístup k dostatočným technologickým zdrojom, ako sú, neviem, tablety, počítače a v iných krajinách, ako je napríklad Fínsko či Holandsko, je technológia už dávno integrovaná priamo do výučby a to na všetkých stupňoch vzdelávania.
No a napokon financovanie sa prejavuje najmä na platoch učiteľov, tak ako to už bolo aj spomenuté. A tu opäť sme prví, ale teda od konca. Priemerný slovenský učiteľ zarába len niečo vyše 70 % priemernej mzdy vysokoškolsky vzdelaného zamestnanca, zatiaľ čo priemer OECD je okolo 85 %. Čo to spôsobuje, je úplne jasné. Nízka atraktivita učiteľského povolania a akútny nedostatok kvalifikovaných učiteľov. Ak chce Slovensko naozaj konkurovať vyspelým krajinám, tak musíme zásadne zvýšiť financovanie školstva, o tom niet pochýb, a musíme prioritizovať inklúziu a vytvoriť také podmienky, ktoré zabezpečia kvalitné a spravodlivé vzdelanie pre všetkých žiakov. Napriek chýbajúcim analýzam si dovolím tvrdiť, že optimálne by sme potrebovali do školstva investovať aspoň o jednu miliardu eur viac.
Podľa programového vyhlásenia vlády sa zdá, že tieto negatíva si vláda uvedomuje, pretože konkrétne uvádza, že "ďalšie zanedbávanie investícií do vzdelávania a vedy si Slovensko nemôže dovoliť", alebo že "rast zdrojov je nevyhnutný na znižovanie investičného dlhu v regionálnom školstve". Je pre mňa potom záhadou, že sa tieto postoje naozaj nepretavili aj do rozpočtu v oblasti vzdelávania. No ale potom som sa zamyslela nad tým, že čo môžeme očakávať od premiéra, ktorý zdravie a vzdelávanie asi tiež nepokladá, bohužiaľ, za svoju prioritu.
Poďme si teda zhrnúť, čo je obsahom rozpočtu pre oblasť vzdelávania na rok 2025. Niekoľkokrát aj v médiách, ale už aj v tejto sále sme počuli, že školstvo je víťazom tohtoročného rozpočtu, pretože tam pôjde o 1,2 mld. eur viac. A takisto sme niekoľkokrát aj povedali, že je to bohapusté klamstvo, pretože 560 mil. z toho sa len presunie zo samospráv kvôli financovaniu materských škôl pod rezort školstva. Takže tieto peniaze už v našom školstve boli a nemožno ich považovať za peniaze navyše. A napokon, ak uvážime, že už v roku 2019 teda sme investovali do školstva 4,6% HDP, tak na budúci rok to bude len 4, je jasné, že aj keď máme nominálne v našom školstve viacej finančných prostriedkov, tak pri rastúcom počte detí sa to prejaví jednoducho tak, že budeme mať týchto peňazí menej z celkového koláča na počet detí. O tom, že by sme sa mohli nejako dostať k nejakému šesť-sedempercentnému HDP teda, o tom môžeme ešte len dlho-dlho snívať.
Potom sa tu už dneska hovorilo aj o tom, že časť finančných prostriedkov pôjde teda do podporných opatrení a to v dôsledku plánu obnovy a odolnosti, teda konkrétne o 131 mil. viac, a má teda pribudnúť 937 nových pozícií, pričom z rozpočtu vyplýva, že pôjde o pedagogických asistentov. Ako tu bolo spomenuté, nie je to zase nič, čo by pán minister školstva navyše vyrokoval, pretože toto navýšenie už bolo naplánované za predchádzajúcich vlád a vyplýva z plánu obnovy a odolnosti. Takže nie je to nič, čo tam pôjde opäť navyše. Už to tam bolo, aj títo asistenti tam boli, len teraz sa budú financovať zo štátneho rozpočtu. Vzhľadom na to, že nemáme predstavu ani o tom, koľko finančných prostriedkov na zabezpečenie dostatočného počtu asistentov potrebujeme, je pre mňa teda naozaj aj otázne, či toto dofinancovanie bude stačiť. Podľa mňa určite nie, lebo 937 asistentov je príliš málo na to, čo potrebujeme. Ale analýzy nemáme, takže sa to nedá nejako dokázať.
Čo je však ale najhoršie, je, a vy určite viete, v médiách je to všade, vláda si neplní svoje programové vyhlásenie vlády, kde deklaruje, že bude pravidelne navyšovať platy zamestnancom. A minister školstva pán Drucker sa vyjadril, že teda ak by aj niekde nazbieral, naškrabkal na toto zvyšovanie platov zamestnancov, tak by to bolo jedine práve z týchto podporných opatrení. Takže je dosť možné, že napokon títo noví asistenti v našich školách ani nebudú, pretože budeme musieť platiť za to, že minister školstva, resp. súčasná koalícia si neplní svoje záväzky.
Najväčším problém je všade skloňované teda absencia navýšenia platov zamestnancov v školstve, pretože rozpočet počíta iba s navýšením objemu na kompenzačné príspevky. Ale je však potrebné povedať, že tieto sú naozaj nízke, absolútne neriešia problém s regionálnymi rozdielmi. Okrem toho sú nepredvídateľné, sú negarantovateľné a nedostanú ich všetci zamestnanci školstva. Aj tu musím povedať, že vláda neplní svoje záväzky, ktoré si stanovila, a tým pádom aj tieto finančné prostriedky v objeme takmer 100 mil. eur možno budú presunuté do valorizácie platov. Takže aj z tých ďalších oblastí, o ktorých hovoríme, že teda však je tam viacej peňazí na valorizáciu, však tu máme nejaké regionálne, resp. kompenzačné príspevky, sa môže stať, že aj tie budú zrušené ako nesystémový prvok a budú prehodené do zvýšených platov zamestnancov. Môže sa stať, však, takže nie, uvidíme, ako teda odbory to s pánom ministrom vyrokujú. Pre mňa je to však ale dôkaz, že vláda myslí na atraktívnosť učiteľského povolania jedine a jedine vtedy, keď učitelia hrozia štrajkom. Som presvedčená, že je to absolútne neprijateľné, nesystémové, ale čo je najhoršie, tak je to nedôstojné.
Nedostatok financií sa však nebude prejavovať len v školách, ktoré sú financované z rezortu ministerstva školstva. Zmena financovania materských škôl, konsolidácia a vyššie daňové zaťaženie budú mať dopad aj na financovanie samospráv a sieť školských zariadení v pôsobnosti miest a obcí. Ide najmä o školské jedálne, školské kluby detí, základné umelecké školy a centrá voľného času.
Už v roku 2024 výška finančných prostriedkov nezohľadňovala skutočné náklady, ktoré sú vynakladané školskými zariadeniami na zabezpečenie miezd a prevádzky. Ja podotýkam, že to nie je len nejaká fráza a naozaj za posledné tri roky som sa často rozprávala v regióne s ľuďmi, ktorí prevádzkujú školské zariadenia na úrovni našich regiónov, miest a obcí, ktorí hovoria o tom, že im síce rastú náklady na energie, že sa tam prejavuje veľmi negatívne aj inflácia, ale rastú aj napríklad mzdy, však za posledných pár rokov narástli mzdy pedagogických zamestnancov dokopy možno o viac ako 30 %, avšak na normatíve od starostov miest a obcí sa tento nárast nákladov neprejavil v ich normatívoch. Znamená to, že náklady na mzdy a prevádzku rástli oveľa rýchlejšie ako normatív na žiaka a keď do toho započítame to, že neustále rastie počet detí a že klesá jednotkový koeficient miest a obcí, tak stále máme tu ten aspekt, že ten normatív na žiaka je z roka na rok nižší a nižší.
Znamená to, že naše základné umelecké školy, centrá voľného času, školské kluby detí sa dostali do stavu, kedy nedokážu bez dodatočných zdrojov financovať svoju prevádzku. A keďže prevádzku jednoducho musíte zaplatiť, na týchto položkách sa nedá šetriť, no tak kde budete šetriť? Jedine na pedagogických zamestnancoch a na mzdových nákladoch.
Len pre ilustráciu vám poviem, že napríklad pri zaplatení takého sedmičkového kvalifikovaného pracovníka alebo zamestnanca pedagogického v základnej umeleckej škole potrebujete na to, aby ste zaplatili jeho mzdu, 20 až 23 žiakov, ale jeho plný úväzok je 15 detí, viac jednoducho tam nevtesnáte. To znamená, že na takomto zamestnancovi vy každý mesiac preplatíte 1 500 eur, ktoré nemáte odkiaľ zobrať. Čo to znamená? Znamená to len toľko, že vy jednoducho si nemôžete dovoliť ako riaditeľ prijať takéhoto kvalifikovaného zamestnanca, ale musíte siahnuť po nejakého študenta alebo absolventa strednej školy. Aký to bude mať dôsledok? No len na kvalite tej vykonávanej činnosti alebo výchovno-vzdelávacej činnosti. Čiže v dôsledku tohto sa nám stane, že bude rapídne klesať kvalita vzdelávania ešte aj umeleckého a mimoškolského.
Ja viem, možno si poviete, že tak to zoberte od rodičov, však nech si to doplatia. Ale v dôsledku toho, aké máme v súčasnosti nastavenie, konsolidácia, zvyšovanie daňového zaťaženia, viete si vôbec predstaviť, že poviete nejakému rodičovi, že si musí zaplatiť za mimoškolské vzdelávanie? No nie je to vôbec jednoduché. A ja si myslím, že stojíme pred veľmi-veľmi závažnou situáciou, kedy fungovanie školských zariadení na Slovensku je ohrozené. Uvedomme si, že tu ide nielen o tisícky detí, ktoré sa teda táto vláda tiež zaviazala v programovom vyhlásení vlády, že bude podporovať mimoškolskú činnosť, ale že tu ide aj o 60-tisíc zamestnancov, ktorí v dôsledku reforiem tejto vlády a konsolidačných opatrení môžu prísť o prácu. Výsledkom teda bude to, že sieť regionálnych školských zariadení skolabuje. A to vám môžem povedať teda aj z osobnej skúsenosti, lebo mám osobnú skúsenosť aj so zriaďovaním základnej umeleckej školy a centra voľného času, kde som predtým, ako som sa presunula sem, pôsobila.
Jediným možným riešením, ktoré ja v tejto situácii vidím, lebo však ten koláč nejakým spôsobom pre samosprávy nenafúknete, je asi to, že štát prevezme celé financovanie týchto škôl pod seba, v opačnom prípade teda zanikne mimoškolská činnosť na Slovensku.
Summa summarum, školstvo je hlboko finančne poddimenzované, nemá kto učiť a aj keby niekto učiť chcel, tak si to nemôže dovoliť, pretože nemôže uživiť svoju rodinu. Nadšenci, ktorí prinášajú do školstva inovácie, tí sú frustrovaní, lebo nedokážu z normatívu ufinancovať svoje prevádzky. A možnosti rodičov sú dnes tiež na hranici únosnosti. Vďaka rozpočtu na rok 2025 sa naše školstvo dostane do ešte väčšieho úpadku, ako je dnes. Tak neviem ako vy, ale ja sa o budúcnosť tento krajiny naozaj obávam.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Dobrý deň. Vážený pán predsedajúci, vážený pán verejný ochranca práv, milé kolegyne, kolegovia, je mi veľmi ľúto, že ľudia za kamerami, ktorí sa teraz na nás dívajú v živom prenose, nemôžu vidieť celú sálu, lebo musím povedať, že to tu naozaj zíva prázdnotou. Keď sa pozriem na túto ľavú stranu, nevidím ani jedného poslanca koalície a tu pred sebou vidím momentálne dvoch, čiže dokopy sú tu traja poslanci koalície. Je to, prepáčte, ešte vás dvoch som nepočítala. Takže koniec-koncov z toho počtu koaličných poslancov, ktorých tu máme v sále, je toto naozaj na zaplakanie a musím povedať, že je to veľká hanba, hovorí to len o tom, akú hodnotu naozaj táto koalícia má vo vzťahu k udržiavaniu a dodržiavaniu ľudských práv a slobôd a že ich viac-menej zaujíma ľudské právo len vtedy, pokiaľ sa to jedná o ich ľudí, alebo ich ľudí, ktorí sú naviazaní na ich záujmy. Napr. sme to videli pri Trestnom zákone, alebo pri lex atentáte, kedy sa naozaj veľmi, veľmi oháňali ľudskými právami.
Ale ja mám zároveň tu pocit, že ľudskoprávna minulosť a celkovo pôsobenie v treťom sektore je dnes normálne že stigmou, ktorú v opozite tomu, čo tu deklarujú, ako im na tom záleží, cielene vytvára táto súčasná koalícia. Ja osobne mám ale ľudskoprávnu minulosť a aj minulosť v treťom sektore a som na to naozaj nepatrične hrdá, pretože pôsobenie v treťom sektore ma naučilo to, čo ma mala naučiť škola a čo ma škola nenaučila.
Ľudské práva sú totiž neodňateľné a prináležia všetkým ľudským bytostiam, nielen vyvoleným, zaručujú im rovnosť, bezpečnosť a slobodu. Okrem toho ľudské práva sa neviažu na žiadnu ideológiu ani žiadne náboženstvo a nemožno ich nijako ideologicky ohýbať. A ja som rada, že práve tento rozmer ľudských práv spomína aj táto predložená správa, ktorú sme mali možnosť čítať a ktorá je podľa mňa jednou z najdôležitejších správ nezávislého orgánu, ktorej by sme mali venovať pozornosť. Ale v predchádzajúcich obdobiach sa tu, bohužiaľ, udomácnil taký zvyk, že kriticky a na dôkazoch založený report nezávislého orgánu, ktorým verejný ochranca práv je, o zlyhaniach, pochybeniach alebo nedostatkoch v oblasti dodržiavania základných ľudských práv boli odmenené poslancami a poslankyňami tým, že správy neboli vzaté na vedomie. Mali by sme si uvedomiť, že práve tento prístup odzrkadľuje to, akú hodnotu a vážnosť prikladáme právam, ktoré sú zakotvené v európskej, teda v Ústave Slovenskej republiky a aj v rôznych medzinárodných záväzkoch, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a teda sa zaviazala aj ich dodržiavať.
V správach VOP, a to vrátane tejto, nejde len o nejaký výpočet vybraných prípadov, je to komplexná správa, ktorá nám sprostredkováva cez evidované podnety alebo konania rôzne nedostatky, zlyhania, pochybenia a najmä nečinnosť orgánov verejnej správy a ďalších orgánov verejnej moci, ktoré sú súčasťou štátneho aparátu. Rovnako ale zároveň komunikuje aj odporúčania, ktoré by sme v žiadnom prípade nemali ignorovať a hlavne by ich teda nemali ignorovať tie rezorty a inštitúcie, ktorých sa to priamo dotýka. V mojom príspevku sa budem venovať najmä oblasti, ktorým sa expertne už niekoľko desiatok rokov venujem, a to je prioritne oblasť vzdelávania a oblasť inklúzie marginalizovaných rómskych komunít, čo však neznamená, že porušovanie ľudských práv v iných oblastiach pokladám za menej závažné.
Hneď v prvej oblasti pod názvom právo na osobnú slobodu, právo na ochranu pred mučením, neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním VOP uvádza prípady, ktoré nie sú, žiaľ, jedinečné a, bohužiaľ, ani ničím výnimočné. Snáď len tým, že sa toxicky opakujú, čím nielen u obetí vyvolávajú pocit, že ide o akýsi štandard alebo normu, ktorá sa bežne v našej spoločnosti vyskytuje. A to je nielen desivé, ale najmä absolútne neprijateľné. V tejto časti je uvedených šesť prípadov policajných zákrokov voči Rómom, pri ktorých došlo k vážnym nedostatkom vo vedení úradných záznamov a v jednom prípade bolo konštatované porušenie práva na ochranu pred mučením, neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním. Išlo o policajný zákrok voči Rómom v Milhosti, pričom policajti neposkytli hodnoverné vysvetlenie zrazení, ani nepreukázali nevyhnutnosť a primeranosť použitia donucovacích prostriedkov voči jednému z dvoch, podotýkam maloletých chlapcov a jeho príbuzným. Napriek tomu, že verejný ochranca práv odporučil voči týmto policajtom vyvodiť aj disciplinárne dôsledky. Tipnite si, tieto neboli voči nim nikdy vyvodené s odôvodnením, že uplynula zákonná lehota. V ostatných prípadoch podľa správy VOP nedošlo k porušeniu práv osôb a to aj napriek tomu, že na policajnom zásahu v jednom z prípadov v Bardejove sa zúčastnil veľký počet príslušníkov polície, pričom voči trom osobám boli použité donucovacie prostriedky a minimálne jednej osobe boli spôsobené zranenia.
Povedzme si pravdu, ani toto nie je vôbec výnimočné, pretože až 80 % nahlásených prípadov diskriminácie a porušovanie ľudských práv na základe etnicity je klasifikovaných ako neodôvodnených. Rómovia si, bohužiaľ, akosi zvykli, že ak aj podajú podnet v oblasti policajného násilia, neobídu najlepšie. Spomeňme si napr. na prípad Moldavy nad Bodvou, ktorej obete prešli naozaj desať rokov dlhú, traumatizujúcu cestu za aspoň čiastočnou spravodlivosťou a ktorá je príkladom zjavnej zaujatosti vyšetrovateľa Úradu inšpekčnej služby. Radšej teda Rómovia volia cestu podnety neoznamovať.
Kým správa verejného ochrancu práv sa odvoláva na evidované podnety, z reálne vyskytujúcich sa prípadov diskriminácie na Slovensku je oznámených len minimálne množstvo. Podľa výskumných zistení 80 % Rómov prípady diskriminácie neoznámilo žiadnej kompetentnej inštitúcii. Len 41 % opýtaných Rómov vie o existencii antidiskriminačného zákona a 84 % nepozná žiadnu inštitúciu, ktorá by poskytovala pomoc obetiam diskriminácie.
Tento štát však v oblasti zvyšovania vymožiteľnosti práva napriek tomu zásadne a dlhodobo zlyháva. Riadime sa pravidlom, že čo sa neoznamuje, to vlastne neexistuje. Vo vyspelých demokratických krajinách už dávno pochopili, že ak je v niektorej z oblasti málo podnetov, tak to znamená len to, že štát neprevzal zodpovednosť a že zlyháva. Tejto koalícii však podľa môjho názoru na bezpečnosti záleží, aspoň tak to tvrdili, nie, počas predkladania toho lex atentátu, no tak teraz majú príležitosť to dokázať.
Na závere tejto časti by som ešte rada pripomenula, že napriek niekoľkým odporúčaniam VOP a aj dlhodobej diskusii o nutnosti využívania telových kamier na uniformách policajtov, ktoré by slúžili na odradenie od nezákonného používania neprimeranej sily a zároveň by boli dôkazom aj o tom, ako polícia zasahuje, tak do dnešného dňa neboli pre Policajný zbor zabezpečené. V súvislosti s nimi by sme ale nemali diskutovať len o tom, že na to nemáme dostatok finančných prostriedkov, ale najmä v kontexte dodržiavania základných práv a slobôd, a okrem toho pripomínam, že dôkazné bremeno v týchto prípadoch nesie vždy štát, ktorý musí vedieť preukázať, akú silu použil voči svojim občanom, a snáď netreba pripomínať, že aj Rómovia a Rómky sú občanmi a občiankami tejto krajiny a je našou povinnosťou pristupovať k nim rovnocenne.
Rada by som sa ešte stručne dotkla dvoch oblastí, ktorými sa dlhodobo zaoberám, a tou prvou je oblasť porušovania reprodukčných práv žien a s ňou súvisiaca absencia mechanizmu odškodnenia za nezákonné sterilizácie, ktoré sú vykonané v rozpore s právom. V tomto kontexte by som sa rada opýtala, dokedy chce vláda, preboha, ešte čakať? Prečo doteraz nebol prijatý mechanizmus odškodnenia? Tu ide o obete, ktoré naozaj utrpeli trvalú ujmu a doživotnú traumu. Obete, ktorých dôstojnosť a ľudská hodnota bola protiprávne a neľudsky pošliapaná. Dištancovanie sa od týchto činov a odsúdenie týchto činov predsa nemôže byť postačujúce. Dokonca ani samotné finančné odškodnenie nevykompenzuje tú škodu, ktorú im náš štát spôsobil, avšak nečinnosť či dokonca spochybňovanie nášho záväzku len zdôrazňuje, že presadzovanie dodržiavania základných a ľudských práv má u tejto vlády prioritu len v prípadoch, ktoré sa snažia presadiť prostredníctvom skrátených legislatívnych konaní v záujme vyvolenej skupiny, ale nie v záujme všetkých občanov a občianok tejto republiky. Doposiaľ iniciatíva odškodnenia nezákonne sterilizovaných žien vychádzala vždy len z iniciatívy poslancov, a teda je najvyšší čas, aby túto iniciatívu konečne prevzala vláda.
Napokon považujem za potrebné ešte pristaviť sa pri mne osobne najzávažnejšej oblasti, ktorou je dlhodobo pretrvávajúca segregácia rómskych detí, o nej tu nehovorím prvýkrát, a preto verím, že nikomu z vás nie je potrebné hovoriť o dôsledkoch pretrvávajúcej segregácie a s ňou súvisiaceho bludného kruhu generačnej chudoby a sociálnej deprivácie aj sociálnej separácie od väčšinovej populácie. Nech komunikujem s kýmkoľvek o rómskej otázke, ako sa dnes jej hovorí, tak vždy počúvam o dôležitosti vzdelávania ako mostu z chudoby. Problém je, že o nutnosti skoncovať so segregačnými praktikami, ktoré sú mimochodom opakom inklúzie Rómov z vylúčených lokalít, ale aj opakom kvalitného vzdelávania, tak len hovoríme a nekonáme. A to aj napriek tomu, že čelíme infringementu od 2015 za porušenie rasovej smernice, aj po tom, čo čelíme žalobe a následnej pokute od Európskej komisie. A dôvod? No ten je jednoduchý. Nechceme. Predstava, že by, v úvodzovkách, naše biele deti mali chodiť do školy, v úvodzovkách, so všivavými cigánčatami privádza, bohužiaľ, Slovákov do neprimeraného emocionálneho odporu. A kto by z politikov chcel riskovať, že stratí hlas potencionálneho voliča, všakže? So strachom však absolútne nikam nezájdeme, je potrebné, aby sme tento väčšinový postoj zmenili a možno aj svojím vlastným prístupom, pretože prejavy dlhodobo pretrvávajúceho rasizmu odsudzuje niekoľko tisíc detí na život v nedôstojných podmienkach. Súčasná vláda však razí trošku inú cestu, a to výstavbu škôlok v blízkosti osád a nielen škôl, treba povedať, že som už počula rôzne veci, ako treba im dať banku, obchod, multifunkčné centrum do osady, ale je zaujímavé, že vodu a kanalizáciu či dôstojné bývanie, no tak to nepotrebujú. Tento prístup však bude viesť len k prehlbovaniu segregácie a absolútnej sociálnej separácie.
Zo správy verejného ochrancu práv sa dozvedáme aj o námietke voči plánovanej investícii obce do výstavby segregovanej materskej školy v tesnej blízkosti vylúčenej rómskej komunity žijúcej na okraji obce, a to napriek tomu, že bolo možné dobudovaním kapacity už v existujúcej škôlke, ktorá sa nachádzala v strede obci, segregácii zamedziť. V tomto prípade je zjavné, že obec svojím zámerom porušila 3D princípy, ku ktorým sa vo vzťahu k EÚ a k čerpaniu z plánu obnovy a odolnosti Slovensko zaviazalo. A tieto tendencie táto vláda najnovšie posväcuje nápadom zriadiť národnostnú školu, ktorá vznikne transformáciou segregovanej školy na národnostnú, a pod rúškom práva na vzdelávanie v materinskom jazyku bude dochádzať k normalizácii segregácie ako zákonného stavu, pričom zrejme nikomu nevadí, že reálne ide len o udržiavanie Rómov v osadách a čo najďalej od slovenských škôl a slovenských detí. Bude to vyhovovať rodičom z majority, bude to vyhovovať obci, ktorá konečne bude môcť získať finančné prostriedky na vybudovanie školy alebo škôlky v blízkosti osady, a bude to vyhovovať, povedzme si pravdu, aj rómskym rodičom, ktorí už nebudú musieť posielať napr. svoje deti na druhom stupni do ďalšej segregovanej školy v Kežmarku. A bude to vyhovovať aj škole, ktorá bude poberať vyšší normatív na žiaka, pretože pôjde o školu národnostnú.
V tejto súvislosti mi ale dovoľte upozorniť vás, že tento prístup je v rozpore s medzinárodnou legislatívou, konkrétne Chartou základných práv čl. 21, smernicou 2000/43/ES, ktorou sa zavádza rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu na rasový a etnický pôvod. A je v rozpore aj s našou antidiskriminačnou legislatívou či právoplatnými rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pretože ten rozhodol, že vzdelávaním detí v etnicky homogénnych školách v blízkosti znevýhodnených rómskych komunít dochádza k ich diskriminácii na základe ich etnickej príslušnosti. A zároveň Najvyšší súd poukázal aj na zodpovednosť štátnych inštitúcií za segregáciu, ktorá vznikla dokonca aj samovoľne, teda bez zámeru oddeľovať rómske deti od majority.
V roku 2023 Okresný súd v Prešove rozhodol o segregácii rómskych detí vzdelávaných v druhej zmene v základnej škole v obci Terňa, ku ktorej došlo v dôsledku prijatých rozhodnutí ministerstva školstva a okresného úradu o určení spoločného školského obvodu v danej lokalite, ako aj v dôsledku ich dlhodobej nečinnosti. Žalovaných, teda vrátane aj ministerstva školstva, súd zaviazal k prijatiu účinných opatrení na odstránenie tohto stavu. Doteraz k nim nielen nedošlo, ministerstvo namiesto toho, aby prevzalo zodpovednosť a pristúpilo k reforme školských obvodov, tak sa proti tomuto rozhodnutiu odvolalo. Ja si často kladiem otázku, že čo je zámerom takýchto postojov. Vyhnúť sa nepríjemným problémom, alebo najlepší záujem dieťaťa?
Na úplný záver mi dovoľte malé filozofické zamyslenie. Viete, aký je rozdiel medzi rasistom a antirasistom? Rasista sa pýta, ako je možné, že niektorí Rómovia sa majú lepšie, majú vzdelanie a dokonca sa dostanú do parlamentu? Ale antirasista sa pýta, prečo sa niektorým Rómom darí horšie, prečo sú chudobní a prečo žijú v takých podmienkach? Pointa je zrejmá. Kým rasisti vnímajú chudobných Rómov ako burinu, ktorú treba vytrhnúť, tak antirasisti, tí ich vnímajú ako rastliny, o ktoré je potrebné sa starať. A zároveň vedia, že jednou z hlavných príčin generačnej chudoby je pretrvávajúca segregácia.
No a na úplný záver mi, vážení kolegovia a kolegyne, dovoľte povedať, že je mi úplne jasné, že je márne vás žiadať o to, aby ste tentoraz správu verejného ochrancu práv zobrali na vedomie, bol by to minimálne dôkaz, že na dodržiavaní ľudských práv vám naozaj záleží. Ale pravdou je, že po roku fungovania v tejto Národnej rade som už rezignovala a nemám od tejto koalície žiadne pozitívne očakávania.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)