Videokanál poslanca

Pekne za slovo. Pán Ledecký hovorí veľmi správne. Áno. A mali sme k dispozícii posledné programovacie obdobie 907 miliónov €. A ja si spomínam na to, že keď sa tento budget vyrokoval, tak sme hovorili, že to bude naozaj historická príležitosť, ako môžeme s touto témou pohnúť dopredu. Ale stalo sa to presne, čoho sme sa obávali, že vôbec neznie tá otázka, koľko peňazí máme. Ale otázka znie, čo s tými peniazmi dokážeme urobiť. A popritom, čo hovoril pán Medvecký, je aj jedna veľká pravda, že my máme naozaj veľký problém s tým, že my nedokážeme robiť tvrdé investičné a infraštruktúrne projekty. My väčšinu tých finančných prostriedkov naozaj vyhodíme na dopytovo orientované projekty, tzv. mäkké projekty. Čo sa týka ale bývania, ktoré je základom pre vôbec naštartovanie inklúzie komunít, tak viete, koľko sme na túto oblasť vyčlenili finančných prostriedkov? 22 miliónov. Myslíte si, že to je dostatočná čiastka? A teraz sa dostávame k tomu bodu C. My sme tam nenapísali, aby vláda vyčlenila dostatočné množstvo finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu. My sme napísali iba, aby vyčlenili tie peniaze a je mi úplne jedno, skade to zoberieme, či to zoberieme z Európskej únie, ale preboha, nie 22 miliónov. My potrebujeme aspoň 200 miliónov alebo 400 miliónov. Aj to bude málo na to, aby sme sanovali tie problémy, ktoré sú s bytovou otázkou v jednotlivých osadách. To je ten problém. Takže keď hovoríme o komplexnom pláne a o naozaj funkčnej stratégii, tak to nemôže byť o 22 miliónoch z budgetu 907 miliónov, kde sa nerobia infraštruktúrne projekty, to znamená voda, kanalizácia, vysporiadanie pozemkov, vlastne vôbec nič. A robia sa len dopytovo orientované projekty, kde sa zamestnávajú sociálni pracovníci stále viac a viac, ktorí v podstate udržiavajú

Ty si sa spýtala veľmi dôležitú otázku, že prečo vlastne sa takto vedome politici, političky rozhodli tento problém neriešiť a odpoveď je naozaj veľmi jasná a vlastne si to aj povedala, pretože status quo a udržiavanie týchto ľudí v chudobe prináša politické body u majority. Mnohí politici totiž zistili, že je omnoho jednoduchšie a výnosnejšie, keď budú živiť nenávisť, ako keď budú stavať kanalizáciu alebo cestu do osady. Je oveľa pohodlnejšie povedať, že oni nechcú. Neexistuje tu žiadny rasizmus na Slovensku, veď je to úplne prirodzené. Ale nie je to prirodzené. Ten problém je, že strach politikov zo straty voličov spôsobuje, že starostovia sa boja čokoľvek urobiť pre dobro marginalizovanej rómskej komunity. A na ministerstvách alebo vo vláde to zase spôsobuje neschopnosť buchnúť do stola a povedať: „Dosť, stačí. Máme politickú vôľu skoncovať s touto chudobou. Máme vôľu skoncovať so segregáciou a budeme to riešiť.“ A tento tichý súhlas s diskrimináciou nás, túto spoločnosť, Slovensko, drží naozaj, že v mentálnom a ekonomickom stredoveku. Pán poslanec

Za slovo. Napriek tomu, že som predstavila tento návrh uznesenia a tak by som rada ešte pozerala sa na tento problém aj trošku z inej strany. Pretože, ak si spomínate, tak už pri Mašličkove sme sa tu v parlamente pýtali aj premiéra tejto krajiny, aký má postoj k riešeniu tejto situácie. A to, čo sa nám dostalo spätne, fú, tak to bola iná sprcha. A práve preto by som sa aj z tejto strany chcela na to vyjadriť. Viete, ja mám v poslednom čase a nielen v poslednom, posledné dva mám pocit, že koaliční kolegovia dnes žijú v nejakom politickom vesmíre, že na každý problém existuje nejaké univerzálne vysvetlenie, že za to môže opozícia. Za všetko môže opozícia. Opozícia môže za stav verejných financií, aj za rastúcu chudobu môže opozícia, hoci tá istá vláda v tom istom čase rozdáva stovky miliónov na energopomoc alebo na 13. dôchodky a zároveň ich berie ľuďom z peňaženky v podobe zvyšujúcej sa DPH-čky. Opozícia mohla aj za protesty, ak si spomínate, hoci ide o legitímne ústavné práva občanov reagovať na kroky vládnej koalície. Pobavilo ma tiež, že my môžeme za napätie spoločnosti, a keď sú to práve predstavitelia koalície, ktorí svojimi dennodennými útokmi, strašením a vyvolávaním nepriateľov polarizujú tú spoločnosť tiež. A takisto ma pobavilo, keď sme sa dopočuli, že vlastne opozícia môže aj za legislatívny chaos v parlamente, pretože obštruujeme. Napriek tomu, že parlament ovláda koalícia, napriek tomu, že koalícia predkladá zákony, skracuje si tieto konania, sama si potom schvaľuje tie zákony, no vynadáva na opozíciu, ktorá si drzo dovolí hovoriť svoj názor, upozorňovať a nebodaj aj protestovať proti tomu, že koalícia rozkladá právny štát. A výpočet týchto absurdných obvinení môže pokračovať donekonečna. Napríklad aj za nárast drobnej kriminality vraj mohla opozícia, hoci je to vláda, ktorá presadila nebezpečný trestný zákon. No, opozícia však ale mohla za to, lebo upozorňovala na to, že tam bude problém, tak. Vinná bola opozícia. Je to smiešne nelogické. No a podľa tejto logiky môže kľudne opozícia aj za to, že tu máme určité historické traumy, ktoré vyvrcholili do chudoby marginalizovaných komunít. Možno je opozícia vinná aj za to, že Rómovia boli vyháňaní desiatky rokov na okraj spoločnosti už v stredoveku, aj za to môžeme. Alebo môžeme za deportácie 40. rokov minulého storočia. Môžeme aj za možno za nútené vysťahovanie z roku 1989 a zrejme aj za to, že z krajiny, kde vylúčené komunity takmer neexistovali už, tak dnes máme 1000 osád. Aj za to môže podľa tejto logiky opozícia. Viete, všetko to obvinenie, tie výhovorky a tie konštrukcie majú jeden spoločný menovateľ. A to je strach z priznania si vlastnej zodpovednosti. Nič to neukázalo práve lepšie ako tá tragédia v Mašličkove, kedy matka s popálením a s dieťaťom v náručí utekala z horiacej chatrče a ďalšie dve deti zomreli. A premiér tejto krajiny namiesto toho, aby prejavil ľudskosť a empatiu, tak použil doslova a do písmena politickú surovosť. Ukazoval prstom na matku, ktorá je vlastne obeť a on ju obvinil. Nie systém, ktorý jej nedal šancu, aby sa z takejto situácie dostala, ale tá matka bola na vine za to, že sa do tejto situácie dostala a že tam zhoreli jej dve malé deti. Obviňovať matku, ktorá stratila deti, tak to je, akože nehnevajte sa na mňa, ale ja to nemôžem inak vnímať ako morálne dno. Je to alibi, ktoré má prekryť totálne hlbšie zlyhanie. A to je to, že Slovensko dlhodobo neplní ústavnú povinnosť chrániť život a dôstojnosť ľudí bez ohľadu na ich etnicitu, na ich pôvod, na ich sociálny status, že nerieši rovnosť v prístupe k bývaniu, energiám a základnej infraštruktúre. A že segregácia a generačná chudoba je výsledkom verejných politík. Nie individuálnych zlyhaní, verejných politík. A inštitucionálneho rasizmu. Dneska to budem opakovať donekonečna. Čiže, ak sa tragédie systematicky opakujú, tak nejde o náhodu, vážení, ale o systémové zlyhanie. A v systéme je niekto, kto by za… Rasizmu. Dneska to budem opakovať. Donekonečna. Čiže sa tragédie systematicky opakujú, tak nejde o náhodu, vážení, ale o systémové zlyhanie. A v systéme je niekto, kto by za A tým niekým je štát, konkrétne vlády, ktoré mali tú moc a nekonali. Pokiaľ Slovensko neprizná realitu segregovaných komunít a generačnej chudoby, pokiaľ bude vláda naďalej obviňovať všetkých okolo seba, len nie seba, tak tento cyklus zostane nekonečný. Tento problém nebude mať riešenia. A kým sa najvyšší predstavitelia štátu budú správať ako politickí hráči extrémnej pravice a nie premiéry všetkých ľudí, bude sa krehká časť spoločnosti naďalej rozpadať a prepadať do chudoby. Ak je niekto zodpovedný za to, že deti zomierajú v požiaroch, ktoré sú predvídateľné a odvrátiteľné, potom je to ten, kto má v tomto štáte moc. A keď máte moc, máte aj povinnosť konať. Ďakujem.

Za slovo. Napriek tomu, že som predstavila tento návrh uznesenia a tak by som rada ešte pozerala sa na tento problém aj trošku z inej strany. Pretože, ak si spomínate, tak už pri Mašličkove sme sa tu v parlamente pýtali aj premiéra tejto krajiny, aký má postoj k riešeniu tejto situácie. A to, čo sa nám dostalo spätne, fú, tak to bola iná sprcha. A práve preto by som sa aj z tejto strany chcela na to vyjadriť. Viete, ja mám v poslednom čase a nielen v poslednom, posledné dva mám pocit, že koaliční kolegovia dnes žijú v nejakom politickom vesmíre, že na každý problém existuje nejaké univerzálne vysvetlenie, že za to môže opozícia. Za všetko môže opozícia. Opozícia môže za stav verejných financií, aj za rastúcu chudobu môže opozícia, hoci tá istá vláda v tom istom čase rozdáva stovky miliónov na energopomoc alebo na 13. dôchodky a zároveň ich berie ľuďom z peňaženky v podobe zvyšujúcej sa DPH-čky. Opozícia mohla aj za protesty, ak si spomínate, hoci ide o legitímne ústavné práva občanov reagovať na kroky vládnej koalície. Pobavilo ma tiež, že my môžeme za napätie spoločnosti, a keď sú to práve predstavitelia koalície, ktorí svojimi dennodennými útokmi, strašením a vyvolávaním nepriateľov polarizujú tú spoločnosť tiež. A takisto ma pobavilo, keď sme sa dopočuli, že vlastne opozícia môže aj za legislatívny chaos v parlamente, pretože obštruujeme. Napriek tomu, že parlament ovláda koalícia, napriek tomu, že koalícia predkladá zákony, skracuje si tieto konania, sama si potom schvaľuje tie zákony, no vynadáva na opozíciu, ktorá si drzo dovolí hovoriť svoj názor, upozorňovať a nebodaj aj protestovať proti tomu, že koalícia rozkladá právny štát. A výpočet týchto absurdných obvinení môže pokračovať donekonečna. Napríklad aj za nárast drobnej kriminality vraj mohla opozícia, hoci je to vláda, ktorá presadila nebezpečný trestný zákon. No, opozícia však ale mohla za to, lebo upozorňovala na to, že tam bude problém, tak. Vinná bola opozícia. Je to smiešne nelogické. No a podľa tejto logiky môže kľudne opozícia aj za to, že tu máme určité historické traumy, ktoré vyvrcholili do chudoby marginalizovaných komunít. Možno je opozícia vinná aj za to, že Rómovia boli vyháňaní desiatky rokov na okraj spoločnosti už v stredoveku, aj za to môžeme. Alebo môžeme za deportácie 40. rokov minulého storočia. Môžeme aj za možno za nútené vysťahovanie z roku 1989 a zrejme aj za to, že z krajiny, kde vylúčené komunity takmer neexistovali už, tak dnes máme 1000 osád. Aj za to môže podľa tejto logiky opozícia. Viete, všetko to obvinenie, tie výhovorky a tie konštrukcie majú jeden spoločný menovateľ. A to je strach z priznania si vlastnej zodpovednosti. Nič to neukázalo práve lepšie ako tá tragédia v Mašličkove, kedy matka s popálením a s dieťaťom v náručí utekala z horiacej chatrče a ďalšie dve deti zomreli. A premiér tejto krajiny namiesto toho, aby prejavil ľudskosť a empatiu, tak použil doslova a do písmena politickú surovosť. Ukazoval prstom na matku, ktorá je vlastne obeť a on ju obvinil. Nie systém, ktorý jej nedal šancu, aby sa z takejto situácie dostala, ale tá matka bola na vine za to, že sa do tejto situácie dostala a že tam zhoreli jej dve malé deti. Obviňovať matku, ktorá stratila deti, tak to je, akože nehnevajte sa na mňa, ale ja to nemôžem inak vnímať ako morálne dno. Je to alibi, ktoré má prekryť totálne hlbšie zlyhanie. A to je to, že Slovensko dlhodobo neplní ústavnú povinnosť chrániť život a dôstojnosť ľudí bez ohľadu na ich etnicitu, na ich pôvod, na ich sociálny status, že nerieši rovnosť v prístupe k bývaniu, energiám a základnej infraštruktúre. A že segregácia a generačná chudoba je výsledkom verejných politík. Nie individuálnych zlyhaní, verejných politík. A inštitucionálneho rasizmu. Dneska to budem opakovať donekonečna. Čiže, ak sa tragédie systematicky opakujú, tak nejde o náhodu, vážení, ale o systémové zlyhanie. A v systéme je niekto, kto by za… Rasizmu. Dneska to budem opakovať. Donekonečna. Čiže sa tragédie systematicky opakujú, tak nejde o náhodu, vážení, ale o systémové zlyhanie. A v systéme je niekto, kto by za A tým niekým je štát, konkrétne vlády, ktoré mali tú moc a nekonali. Pokiaľ Slovensko neprizná realitu segregovaných komunít a generačnej chudoby, pokiaľ bude vláda naďalej obviňovať všetkých okolo seba, len nie seba, tak tento cyklus zostane nekonečný. Tento problém nebude mať riešenia. A kým sa najvyšší predstavitelia štátu budú správať ako politickí hráči extrémnej pravice a nie premiéry všetkých ľudí, bude sa krehká časť spoločnosti naďalej rozpadať a prepadať do chudoby. Ak je niekto zodpovedný za to, že deti zomierajú v požiaroch, ktoré sú predvídateľné a odvrátiteľné, potom je to ten, kto má v tomto štáte moc. A keď máte moc, máte aj povinnosť konať. Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem za slovo a dovoľte mi, aby som dnes predložila návrh uznesenia k tragédii, ktorá sa stala v Mirkovciach v marci tohto roka. A ide o tragédiu, ktorá nie je nejakou ojedinelou udalosťou. Ale je súčasťou dlhodobého a systematického zlyhávania štátu. Bohužiaľ, jej obeťou sú maloleté deti. Maloleté nevinné deti. V Mirkovciach však nezhorela len chatrč. V Mirkovciach zlyhal štát. Zlyhal v ochrane najzraniteľnejších, zlyhal v prevencii, zlyhal v základnej funkcii chrániť život. Práve preto predkladáme uznesenie, ktoré nemá byť len nejakým formálnym aktom súcitu a nemá byť ani prázdnym politickým gestom, ale má byť jasným pomenovaním reality a výzvou na systémové riešenie vlády. Pretože ak budeme tieto udalosti naďalej označovať len ako nešťastia alebo tragédie, nikdy ich nezačneme riešiť ako to, čím v skutočnosti sú. Predvídateľné dôsledky dlhodobo ignorovaných problémov. Ja si dovolím taký krátky vhľad do tejto témy a do života týchto ľudí. Na Slovensku žije podľa dostupných dát približne 90 000 ľudí vo vylúčených rómskych komunitách v neformálnych alebo neskolaudovaných obydliach. Ďalších približne 95 000 ľudí žije v tzv. nekonvenčnom bývaní. To znamená chatrče, unimobunky alebo provizórne stavby. Áno, je to len 185 000 ľudí. To znamená, že nie je celá rómska komunita, ako sa mylne na Slovensku predpokladá, ktorých je asi okolo 500 000. Dá sa povedať, že takmer 1/3 žije naozaj vo vylúčených lokalitách, vo veľmi zlých podmienkach a v zlom bývaní. Ale napriek tomu, že je to menšia časť rómskej populácie na Slovensku, tak to nie je marginálna skupina, pretože, keď si to predstavíte, tých 185 000 ľudí, tak to je také jedno menšie, stredne menšie mesto. A predstavte si, že toto mesto je bez vody, bez kanalizácie, bez elektriny, bez bezpečného kúrenia a samozrejme bez správneho vzťahu k svojej nehnuteľnosti, v ktorej bývajú. Viac ako 45 % domácností v marginálne znevýhodnených rómskych komunitách žije bez právnej istoty k svojmu obydliu. A až 88 % žije naozaj v preľudnenom obydlí. To znamená, že kým na jednu izbu v populácii majoritnej alebo integrovanej pripadá jedna osoba, tak v rómskych komunitách sú to tri osoby. Počúvame to tu stále. O tejto situácii už dlhodobo vieme. Až sa táto situácia stala takou normou spoločnosti a nikoho to nejakým spôsobom neprekvapuje. Lenže tu nejde o normu. Tu ide o výsledok, a ja som to už dnes povedala, štrukturálneho a niekoľkogeneračného inštitucionálneho rasizmu. Toto si musíme povedať. Ja viem, že sa často hovorí o tom, že Rómovia si tento život v týchto komunitách vybrali, ale myslím si, že dnes som tu už mala takú historickú exkurziu o tom, ako vôbec vznikali a v dôsledku čoho vznikali rómske osady, takže verím, že sa už k tomu nemusíme vracať a že tento jeden argument alebo skôr stereotyp už je vyvrátený a že ho v tejto miestnosti už nebudem ani od koaličných, ani od žiadnych kolegov a kolegýň počuť. Za posledné roky evidujeme desiatky obetí požiarov v týchto komunitách. Medzi nimi je, bohužiaľ, veľké, neprimerane veľké množstvo detí. Len v tomto roku sme boli svedkami už štyroch požiarov. Okrem Mirkoviec to bol Podsadok, Lipany, Podhorany. A, ak si spomínam, tak v poslednom období bol ešte jeden požiar, kde v dôsledku toho prišlo 50 ľudí o strechu nad hlavou. Nespomínam si teraz, kde presne to bolo. V minulom roku prišlo o život pri požiaroch v rómskych komunitách až 11 ľudí a z toho deväť detí. Najtragickejší bol marcový požiar vo Veľkom Šariši, ktorý pripravil o život štyri deti a ich prababku. V novembri potom došlo k dvom tragickým požiarom v osade Mašličkovo, v košickej mestskej časti Luník 9, kde zahynuli dve maloleté deti, a potom nočný požiar v obci Kozárovce pri Leviciach, ktorý usmrtil tri deti vo veku 4 až 8 rokov a ich mamu. A ja sa pýtam, ako dlho ešte budeme tieto udalosti nazývať tragédie alebo nešťastné udalosti, ak ide o opakovaný vzorec. Lebo ak sa niečo deje znova a znova, tak to už nie je náhoda. Tu ide o systém. Tieto rodiny žijú v podmienkach, kde každá zima je pre ne voľbou medzi dvoma rizikami. Či si zakúria v tých provizórnych pieckach a podmienkach, ktoré majú, a budú riskovať, že sa niečo stane, že vznikne požiar, alebo či si nezakúria a potom umrznú. Toto nie je slobodná voľba. Toto nie je možnosť výberu. Toto je dôsledok absencie a nečinnosti štátu. A ja sa pýtam otvorene, kto za toto nesie v 21. storočí zodpovednosť, že na území Európskej únie žijú ľudia v takýchto podmienkach, že ich smrť v ohni nie je výnimka, ale opakujúci sa jav. Štát má pritom jasné záväzky. Je tu Ústava Slovenskej republiky, ktorá hovorí o ochrane života. Storočia zodpovednosti, že na území Európskej únie žijú ľudia v takýchto podmienkach, kde ich smrť v ohni nie je výnimkou. Ale opakujúci sa jav. Štát má pritom jasné záväzky. Je tu Ústava Slovenskej republiky, ktorá hovorí o ochrane života, zdravia a ľudskej dôstojnosti. Potom sú tu medzinárodné dohody, ktoré hovoria o osobitnej ochrane malých detí. A realita je zatiaľ taká, že viac ako 90 000 ľudí žije v podmienkach, ktoré tieto práva fakticky absolútne negujú. Pri poslednom minuloročnom tragickom požiari v Kozárovciach sa ozvali viaceré organizácie, ktoré sa venujú vylúčeným komunitám. Napríklad to bolo združenie EduRoma, ktoré vyzvalo rómskeho splnomocnenca, aby zvolal medzirezortnú pracovnú skupinu. Bola to aj organizácia Človek v ohrození, ktorá napísala otvorený list, v ktorom štát kritizuje, že zlyháva v ochrane detí pred požiarmi. List bol adresovaný aj ministrovi vnútra, ministrovi práce, komisárovi pre deti a aj rómskemu splnomocnencovi. Viete, čo sa stalo? Na list nikto neodpovedal. Reagoval iba Úrad prezidenta Slovenskej republiky, ktorý oznámil, že list bol zaevidovaný. A bez ďalšej spätnej väzby. V nadväznosti na list organizácie krajské riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Žiline nariadilo mestám vykonať preventívnu činnosť. Zo strany Úradu splnomocnenca pre rómske komunity máme informácie len o tom, že úrad bol prítomný v krízových štáboch a zabezpečoval logistiku a krízovú intervenciu na Luníku 9. Zabezpečil tam napríklad aj hygienickú pomoc. Spišskému Štiavniku poskytol 40 000 schémy, ktorá slúžila len teda na krízovú intervenciu, a Lomničke poskytol núdzové ubytovanie. Zrejme jednu UNIMO bunku a to je všetko, čo sa v predmetnej udalosti udialo. Ja sama som ešte intervenovala u všetkých obcí, kde bol za posledných 10 rokov nejaký požiar. Vypýtala som si, ako samosprávy riešia túto situáciu. Bohužiaľ, spätne sa mi na túto zákonnú povinnosť ozvalo len pár z týchto samospráv, pretože nemajú administratívne kapacity, aby vôbec čosi takéto spracovali, aby mi teda mohli dať dokumentáciu predmetnú, ale keď som potom telefonicky komunikovala s nimi, aby som im teda vysvetlila, čo je mojím záujmom, že teda nie je nejakým spôsobom ich viktimizovať, ale získať informácie, či štát vôbec vyvíja nejakú pomoc samosprávam v tejto oblasti, tak mi bolo povedané, že okrem tohto, čo som vám vymenovala, tak sa samosprávam nepomáha v tejto oblasti absolútne nejako. Jednoducho samosprávy sú plne zodpovedné za to, v akých podmienkach žijú obyvatelia ich obce. Ale štát im na to nedal žiadne nástroje, aby mohli túto situáciu riešiť. Predkladané uznesenie preto reaguje na tri základné roviny. Po prvé, pomenuvávame realitu. Chceme, aby sa parlament jasne prihlásil k tomu, že požiare v marginalizovaných rómskych komunitách nie sú individuálnym zlyhaním, ale že sú systémovým problémom. Po druhé, žiadame vyvodiť zodpovednosť za štát, že štát nesie zodpovednosť za podmienky, v ktorých ľudia žijú, tak ako žijú v 21. storočí. A po tretie, chceme od vlády Slovenskej republiky naozaj záväzok, že bude konať. A to v prvom rade v oblasti bezpečného bývania, vrátane infraštruktúry, vody, kanalizácie, dostupnosti energií. Vláda predsa musí mať konečne nejaký komplexný plán a musí vyčleniť dostatok financií na riešenie bývania v týchto lokalitách. Bez pomoci zvonka sa títo ľudia k dôstojnému bývaniu a hlavne bezpečnejšiemu bývaniu nikdy nedostanú. Ak budete namietať, že nemôžu dostať nič zadarmo, to je taký večný argument na Slovensku, tak dovoľte mi povedať len jedno. Dnes už existuje niekoľko programov, ktoré sú založené na pomoci ľuďom v generačnej chudobe tak, aby sa títo ľudia podieľali na riešení svojej situácie. Volá sa to svojpomocné zabezpečenie bývania. Stačí si len vybrať, ktorý z týchto programov, ktoré gestorujú buď mimovládne organizácie, alebo Slovenská sporiteľňa, alebo Národná banka Slovenska, prevezmeme do národného projektu. Stačí na to získať peniaze a implementovať to. A prestať, samozrejme, šíriť populizmus a nenávisť. Navrhujeme tiež v uznesení, aby sa vytvoril nejaký krízový fond alebo nejaký krízový mechanizmus, ktorý by vedel naozaj veľmi rýchlo a promptne pomôcť týmto ľuďom, ale hlavne samosprávam pri požiaroch a pri rôznych živelných katastrofách. Táto pomoc musí byť ale rýchla, nemôžu na ňu samosprávy čakať niekoľko mesiacov, nemôže to byť len v bunkách, keď bez strechy nad hlavou je 50 ľudí. A musí to byť nielen toto ubytovanie, ale musí to byť naozaj prvotná materiálna pomoc, ale aj psychologická podpora, na ktorú, bohužiaľ, v tomto štáte neustále zabúdame. A hlavne, my sa nemôžeme spoliehať len na samosprávy, ktorým neustále berieme nejaké finančné prostriedky a ktoré sú nútené hľadať pomoc sponzorsky. Alebo vôbec. Napríklad ľudia vo Veľkom Šariši stále spia v provizórnych stanoch. No a napokon je nevyhnutné naozaj prijať preventívne opatrenia, aby sa podobné situácie a požiare nikdy neopakovali. To znamená bezpečnejšie vykurovanie, lepšiu infraštruktúru a celkovo lepšie podmienky bývania v týchto komunitách. A teraz k tomu najdôležitejšiemu. Keď dôjde k tragédii, tak často počúvame slová o individuálnom zlyhaní, o nezodpovednosti a problémových komunitách. Ale čísla hovoria niečo úplne iné. Desaťročia máme nevyriešený problém bývania. A to nie je problém individuálneho zlyhania. To je problém systému. Desaťročia máme nevyriešenú infraštruktúru. To tiež nie je individuálne zlyhanie. To je problém systému. Takisto máme desaťročia nevyriešený prístup k energiám. Je to individuálne zlyhanie? Asi ťažko. Ani prevencia nie je individuálne zlyhanie. Všetko je to výsledok nečinnosti. Výsledok tohto zlyhania, žiaľ, nie je abstraktný. Tento výsledok má mená a má tváre malých detí. Ak štát dnes nevie garantovať základnú bezpečnosť bývania, potom nejde o sociálnu politiku. Ide o zlyhanie základnej funkcie štátu. A preto tu dnes nehovoríme len o nejakom geste alebo nevyzývame vás k empatii. My tu hovoríme o zodpovednosti a o povinnosti. Ak sa tragédie opakujú, potom nestačí len vyjadrovať sústrasť. Treba naozaj rázne a rýchlo konať, lebo každý ďalší požiar, každé ďalšie dieťa, ktoré zomrie v plameňoch, už nebude len tragická udalosť. Bude to dôsledok aj vášho rozhodnutia v tejto veci nekonať. A to je niečo, čo si ako zákonodarný zbor nemôžeme, alebo aspoň nemali by sme si dovoliť, a nemôžeme to ďalej ignorovať. Týmto predslovom som predstavila toto uznesenie a zároveň sa potom hlásim aj prvá do rozpravy. Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem za slovo a dovoľte mi, aby som dnes predložila návrh uznesenia k tragédii, ktorá sa stala v Mirkovciach v marci tohto roka. A ide o tragédiu, ktorá nie je nejakou ojedinelou udalosťou. Ale je súčasťou dlhodobého a systematického zlyhávania štátu. Bohužiaľ, jej obeťou sú maloleté deti. Maloleté nevinné deti. V Mirkovciach však nezhorela len chatrč. V Mirkovciach zlyhal štát. Zlyhal v ochrane najzraniteľnejších, zlyhal v prevencii, zlyhal v základnej funkcii chrániť život. Práve preto predkladáme uznesenie, ktoré nemá byť len nejakým formálnym aktom súcitu a nemá byť ani prázdnym politickým gestom, ale má byť jasným pomenovaním reality a výzvou na systémové riešenie vlády. Pretože ak budeme tieto udalosti naďalej označovať len ako nešťastia alebo tragédie, nikdy ich nezačneme riešiť ako to, čím v skutočnosti sú. Predvídateľné dôsledky dlhodobo ignorovaných problémov. Ja si dovolím taký krátky vhľad do tejto témy a do života týchto ľudí. Na Slovensku žije podľa dostupných dát približne 90 000 ľudí vo vylúčených rómskych komunitách v neformálnych alebo neskolaudovaných obydliach. Ďalších približne 95 000 ľudí žije v tzv. nekonvenčnom bývaní. To znamená chatrče, unimobunky alebo provizórne stavby. Áno, je to len 185 000 ľudí. To znamená, že nie je celá rómska komunita, ako sa mylne na Slovensku predpokladá, ktorých je asi okolo 500 000. Dá sa povedať, že takmer 1/3 žije naozaj vo vylúčených lokalitách, vo veľmi zlých podmienkach a v zlom bývaní. Ale napriek tomu, že je to menšia časť rómskej populácie na Slovensku, tak to nie je marginálna skupina, pretože, keď si to predstavíte, tých 185 000 ľudí, tak to je také jedno menšie, stredne menšie mesto. A predstavte si, že toto mesto je bez vody, bez kanalizácie, bez elektriny, bez bezpečného kúrenia a samozrejme bez správneho vzťahu k svojej nehnuteľnosti, v ktorej bývajú. Viac ako 45 % domácností v marginálne znevýhodnených rómskych komunitách žije bez právnej istoty k svojmu obydliu. A až 88 % žije naozaj v preľudnenom obydlí. To znamená, že kým na jednu izbu v populácii majoritnej alebo integrovanej pripadá jedna osoba, tak v rómskych komunitách sú to tri osoby. Počúvame to tu stále. O tejto situácii už dlhodobo vieme. Až sa táto situácia stala takou normou spoločnosti a nikoho to nejakým spôsobom neprekvapuje. Lenže tu nejde o normu. Tu ide o výsledok, a ja som to už dnes povedala, štrukturálneho a niekoľkogeneračného inštitucionálneho rasizmu. Toto si musíme povedať. Ja viem, že sa často hovorí o tom, že Rómovia si tento život v týchto komunitách vybrali, ale myslím si, že dnes som tu už mala takú historickú exkurziu o tom, ako vôbec vznikali a v dôsledku čoho vznikali rómske osady, takže verím, že sa už k tomu nemusíme vracať a že tento jeden argument alebo skôr stereotyp už je vyvrátený a že ho v tejto miestnosti už nebudem ani od koaličných, ani od žiadnych kolegov a kolegýň počuť. Za posledné roky evidujeme desiatky obetí požiarov v týchto komunitách. Medzi nimi je, bohužiaľ, veľké, neprimerane veľké množstvo detí. Len v tomto roku sme boli svedkami už štyroch požiarov. Okrem Mirkoviec to bol Podsadok, Lipany, Podhorany. A, ak si spomínam, tak v poslednom období bol ešte jeden požiar, kde v dôsledku toho prišlo 50 ľudí o strechu nad hlavou. Nespomínam si teraz, kde presne to bolo. V minulom roku prišlo o život pri požiaroch v rómskych komunitách až 11 ľudí a z toho deväť detí. Najtragickejší bol marcový požiar vo Veľkom Šariši, ktorý pripravil o život štyri deti a ich prababku. V novembri potom došlo k dvom tragickým požiarom v osade Mašličkovo, v košickej mestskej časti Luník 9, kde zahynuli dve maloleté deti, a potom nočný požiar v obci Kozárovce pri Leviciach, ktorý usmrtil tri deti vo veku 4 až 8 rokov a ich mamu. A ja sa pýtam, ako dlho ešte budeme tieto udalosti nazývať tragédie alebo nešťastné udalosti, ak ide o opakovaný vzorec. Lebo ak sa niečo deje znova a znova, tak to už nie je náhoda. Tu ide o systém. Tieto rodiny žijú v podmienkach, kde každá zima je pre ne voľbou medzi dvoma rizikami. Či si zakúria v tých provizórnych pieckach a podmienkach, ktoré majú, a budú riskovať, že sa niečo stane, že vznikne požiar, alebo či si nezakúria a potom umrznú. Toto nie je slobodná voľba. Toto nie je možnosť výberu. Toto je dôsledok absencie a nečinnosti štátu. A ja sa pýtam otvorene, kto za toto nesie v 21. storočí zodpovednosť, že na území Európskej únie žijú ľudia v takýchto podmienkach, že ich smrť v ohni nie je výnimka, ale opakujúci sa jav. Štát má pritom jasné záväzky. Je tu Ústava Slovenskej republiky, ktorá hovorí o ochrane života. Storočia zodpovednosti, že na území Európskej únie žijú ľudia v takýchto podmienkach, kde ich smrť v ohni nie je výnimkou. Ale opakujúci sa jav. Štát má pritom jasné záväzky. Je tu Ústava Slovenskej republiky, ktorá hovorí o ochrane života, zdravia a ľudskej dôstojnosti. Potom sú tu medzinárodné dohody, ktoré hovoria o osobitnej ochrane malých detí. A realita je zatiaľ taká, že viac ako 90 000 ľudí žije v podmienkach, ktoré tieto práva fakticky absolútne negujú. Pri poslednom minuloročnom tragickom požiari v Kozárovciach sa ozvali viaceré organizácie, ktoré sa venujú vylúčeným komunitám. Napríklad to bolo združenie EduRoma, ktoré vyzvalo rómskeho splnomocnenca, aby zvolal medzirezortnú pracovnú skupinu. Bola to aj organizácia Človek v ohrození, ktorá napísala otvorený list, v ktorom štát kritizuje, že zlyháva v ochrane detí pred požiarmi. List bol adresovaný aj ministrovi vnútra, ministrovi práce, komisárovi pre deti a aj rómskemu splnomocnencovi. Viete, čo sa stalo? Na list nikto neodpovedal. Reagoval iba Úrad prezidenta Slovenskej republiky, ktorý oznámil, že list bol zaevidovaný. A bez ďalšej spätnej väzby. V nadväznosti na list organizácie krajské riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Žiline nariadilo mestám vykonať preventívnu činnosť. Zo strany Úradu splnomocnenca pre rómske komunity máme informácie len o tom, že úrad bol prítomný v krízových štáboch a zabezpečoval logistiku a krízovú intervenciu na Luníku 9. Zabezpečil tam napríklad aj hygienickú pomoc. Spišskému Štiavniku poskytol 40 000 schémy, ktorá slúžila len teda na krízovú intervenciu, a Lomničke poskytol núdzové ubytovanie. Zrejme jednu UNIMO bunku a to je všetko, čo sa v predmetnej udalosti udialo. Ja sama som ešte intervenovala u všetkých obcí, kde bol za posledných 10 rokov nejaký požiar. Vypýtala som si, ako samosprávy riešia túto situáciu. Bohužiaľ, spätne sa mi na túto zákonnú povinnosť ozvalo len pár z týchto samospráv, pretože nemajú administratívne kapacity, aby vôbec čosi takéto spracovali, aby mi teda mohli dať dokumentáciu predmetnú, ale keď som potom telefonicky komunikovala s nimi, aby som im teda vysvetlila, čo je mojím záujmom, že teda nie je nejakým spôsobom ich viktimizovať, ale získať informácie, či štát vôbec vyvíja nejakú pomoc samosprávam v tejto oblasti, tak mi bolo povedané, že okrem tohto, čo som vám vymenovala, tak sa samosprávam nepomáha v tejto oblasti absolútne nejako. Jednoducho samosprávy sú plne zodpovedné za to, v akých podmienkach žijú obyvatelia ich obce. Ale štát im na to nedal žiadne nástroje, aby mohli túto situáciu riešiť. Predkladané uznesenie preto reaguje na tri základné roviny. Po prvé, pomenuvávame realitu. Chceme, aby sa parlament jasne prihlásil k tomu, že požiare v marginalizovaných rómskych komunitách nie sú individuálnym zlyhaním, ale že sú systémovým problémom. Po druhé, žiadame vyvodiť zodpovednosť za štát, že štát nesie zodpovednosť za podmienky, v ktorých ľudia žijú, tak ako žijú v 21. storočí. A po tretie, chceme od vlády Slovenskej republiky naozaj záväzok, že bude konať. A to v prvom rade v oblasti bezpečného bývania, vrátane infraštruktúry, vody, kanalizácie, dostupnosti energií. Vláda predsa musí mať konečne nejaký komplexný plán a musí vyčleniť dostatok financií na riešenie bývania v týchto lokalitách. Bez pomoci zvonka sa títo ľudia k dôstojnému bývaniu a hlavne bezpečnejšiemu bývaniu nikdy nedostanú. Ak budete namietať, že nemôžu dostať nič zadarmo, to je taký večný argument na Slovensku, tak dovoľte mi povedať len jedno. Dnes už existuje niekoľko programov, ktoré sú založené na pomoci ľuďom v generačnej chudobe tak, aby sa títo ľudia podieľali na riešení svojej situácie. Volá sa to svojpomocné zabezpečenie bývania. Stačí si len vybrať, ktorý z týchto programov, ktoré gestorujú buď mimovládne organizácie, alebo Slovenská sporiteľňa, alebo Národná banka Slovenska, prevezmeme do národného projektu. Stačí na to získať peniaze a implementovať to. A prestať, samozrejme, šíriť populizmus a nenávisť. Navrhujeme tiež v uznesení, aby sa vytvoril nejaký krízový fond alebo nejaký krízový mechanizmus, ktorý by vedel naozaj veľmi rýchlo a promptne pomôcť týmto ľuďom, ale hlavne samosprávam pri požiaroch a pri rôznych živelných katastrofách. Táto pomoc musí byť ale rýchla, nemôžu na ňu samosprávy čakať niekoľko mesiacov, nemôže to byť len v bunkách, keď bez strechy nad hlavou je 50 ľudí. A musí to byť nielen toto ubytovanie, ale musí to byť naozaj prvotná materiálna pomoc, ale aj psychologická podpora, na ktorú, bohužiaľ, v tomto štáte neustále zabúdame. A hlavne, my sa nemôžeme spoliehať len na samosprávy, ktorým neustále berieme nejaké finančné prostriedky a ktoré sú nútené hľadať pomoc sponzorsky. Alebo vôbec. Napríklad ľudia vo Veľkom Šariši stále spia v provizórnych stanoch. No a napokon je nevyhnutné naozaj prijať preventívne opatrenia, aby sa podobné situácie a požiare nikdy neopakovali. To znamená bezpečnejšie vykurovanie, lepšiu infraštruktúru a celkovo lepšie podmienky bývania v týchto komunitách. A teraz k tomu najdôležitejšiemu. Keď dôjde k tragédii, tak často počúvame slová o individuálnom zlyhaní, o nezodpovednosti a problémových komunitách. Ale čísla hovoria niečo úplne iné. Desaťročia máme nevyriešený problém bývania. A to nie je problém individuálneho zlyhania. To je problém systému. Desaťročia máme nevyriešenú infraštruktúru. To tiež nie je individuálne zlyhanie. To je problém systému. Takisto máme desaťročia nevyriešený prístup k energiám. Je to individuálne zlyhanie? Asi ťažko. Ani prevencia nie je individuálne zlyhanie. Všetko je to výsledok nečinnosti. Výsledok tohto zlyhania, žiaľ, nie je abstraktný. Tento výsledok má mená a má tváre malých detí. Ak štát dnes nevie garantovať základnú bezpečnosť bývania, potom nejde o sociálnu politiku. Ide o zlyhanie základnej funkcie štátu. A preto tu dnes nehovoríme len o nejakom geste alebo nevyzývame vás k empatii. My tu hovoríme o zodpovednosti a o povinnosti. Ak sa tragédie opakujú, potom nestačí len vyjadrovať sústrasť. Treba naozaj rázne a rýchlo konať, lebo každý ďalší požiar, každé ďalšie dieťa, ktoré zomrie v plameňoch, už nebude len tragická udalosť. Bude to dôsledok aj vášho rozhodnutia v tejto veci nekonať. A to je niečo, čo si ako zákonodarný zbor nemôžeme, alebo aspoň nemali by sme si dovoliť, a nemôžeme to ďalej ignorovať. Týmto predslovom som predstavila toto uznesenie a zároveň sa potom hlásim aj prvá do rozpravy. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem vám obom, že otvárate tak dôležitú tému, ako je ochrana detí pred násilím, ktoré sú obeťou na sliepach a neho, najmä na ženách v partnerských vzťahoch. Na Slovensku štatistiky sú jasné. Každá piata žena je vystavená fyzickému násiliu. Pre násilí je to ešte horšie. Je to každá tretia žena. Takže, ak si to spočítame, ak v takomto partnerskom vzťahu sú deti, tak viac ako 1/3 detskej populácie je obeťou násilia páchaného na ženách v partnerských vzťahoch. A teraz si povedzme, ako k tomu pristupuje štát. Namiesto toho, aby sme tu mali nejaké systémové riešenia, tak namiesto toho túto tému marginalizujeme, tabuizujeme, vytláčame na okraj verejného záujmu a označujeme ju ako genderovú ideológiu. A myslím si, že takým dobrým príkladom bolo napríklad odmietnutie Istanbulského dohovoru, ktorý bojuje proti násiliu páchanom na ženách. A prečo? No, bolo to motivované obavami o ohrozenie tradičných hodnôt a neochotou priznať si, že násilie páchané na ženách má jasný rodový rozmer. Pretože povedzme si pravdu, pácha na sebe, na ženách, no sú to muži. No a v spoločnosti teda existuje naozaj veľký odpor proti tomu, aby sme zbúrali tieto patriarchálne štruktúry, aby sme hovorili o otvorenej aj skrytej mizogýnii, ktorá prevláda v tejto spoločnosti, pretože práve toto je podhubie tohto správania, ktoré si títo mladí ľudia potom prenášajú do dospelosti a páchajú násilie ďalej. No, bohužiaľ, ignorovať rodový rozmer násilia znamená len jedno, že, vážené pani, obetujete bezpečnosť žien a zdravý vývoj budúcej generácie našich.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Viete, milí kolegovia a kolegyne, naozaj nechápem, ako je možné, že v 21. storočí sa bavíme o takej úplne prirodzenej veci, ako je nulová tolerancia k násiliu, k fackám, vo výchove a podobne. Ja tomu naozaj nerozumiem, kde sme sa to dostali, keď dokonca komisár pre deti sa sám vyjadrí o tom, že facka ako prevýchovný inštrument je v poriadku. Že deti musia byť vychovávané aj trestami, nielen pochvalami. Tak ja mám niekedy pocit, že sa nachádzame fakt, že v 19. storočí a nie v 21. A pritom neuroveda už pred 100 rokmi jasne hovorila o tom, aký to má devastujúci vplyv na mozog dieťaťa, že sa iniciuje amygdala, ktorá vlastne je emocionálnym centrom mozgu a nie kognitívnym, pod dôsledkom strachu z bolesti a to dieťa si proste nevyvinie dostatočne také schopnosti, ako je sebaovládanie alebo schopnosť empatie. A samozrejme, že sa to stáva aj takým, viete, vzorcom správania. Násilím budeme riešiť každý konflikt. Toto je to, čo my podsúvame ďalším generáciám, keď nemáme nulovú toleranciu k násiliu alebo vo facke vo výchove. A samozrejme, že tieto deti si ani nikdy nie sú schopné naučiť sa svojej vlastnej sebaúcte, pretože to, na čo sa sústredia, je vytvoriť si stratégiu, ako sa vyhnúť bolesti. My vlastne vychovávame chorú budúcu generáciu. Neviem, kedy si to už konečne uvedomíme. Je najvyšší čas. Žijeme v roku 2026. Tak podporte takú maličkosť, ako je zákaz facky vo výchove. Ďakujem. Poslankyňa Plaváková.

Ďakujem veľmi pekne. V prvom rade chcem oceniť, že sa aj koaliční poslanci a poslankyne zapojili do rozpravy, to si veľmi vážim. A preto cítim aj povinnosť vám odpovedať na to, čo ste tu odkomunikovali. Najprv by som sa rada vyjadrila k vám, pán Macášek. Vy ste začal veľmi dobre. A máte pravdu. Naozaj aj ja už mám viac ako 50 rokov a pamätám si ešte tie časy počas komunizmu, kedy sme v základnej škole a chodili do triedy spolu s deťmi z majority. Pretože aj ja som Rómka a dokonca som bola jediná v triede a bola som veľmi dobrá žiačka, ale pamätám si aj, že vo vedľajších triedach bolo vždy nejakých tri, štyri rómske deti, ktoré chodili do triedy s majoritou. Niektoré boli na tom kognitívne lepšie, iné nie a v každej škole, v každej triede boli rómske deti. Dnes tento stav ale nevidíte. Bohužiaľ. A veľmi správne ste spomenuli aj to, že ľudia museli pracovať. To znamená, či Rómovia, či Nerómovia, každý mal prácu. Znamená to, že každý mal príjem. Ale potom ste to tak zaklincoval tým, a veľmi nesprávne z môjho pohľadu, že po 89. sa každý mohol slobodne rozhodnúť, či bude pracovať alebo nebude pracovať a preto sa Rómovia, aspoň ste to možno nepovedal priamo, ale naznačil ste to, rozhodli nepracovať. A tým pádom skončili doma sedieť a preto majú, preto sú takí chudobní a tak ďalej a tak ďalej. No, tak mi dovoľte urobiť vám taký veľmi krátky historický prierez toho, akým spôsobom sa vyvíjala situácia s osídľovaním Rómov, nielen tu na Slovensku, ale aj v iných okolitých štátoch. Neviem, či ste vedeli o tom, že ešte v 20. storočí alebo na konci 19. storočia Rómovia v Rumunsku boli v otroctve. Normálne, v otroctve. Rómovia nikdy neboli chcení na území akéhokoľvek štátu. A vždy, keď prišli, tak mohli osídľovať iba okolité panstvá. Už od 17. storočia máme záznamy, že keď Rómovia prišli na územie napríklad Slovenskej republiky, tak im bol vyčlenený na území niekde ďaleko, najlepšie za riekou, aby sa vôbec nedostali do blízkosti, nejaké pozemky, kde chvíľu mohli byť a potom kočovali, išli ďalej. A v medzivojnovom usporiadaní, teda počas prvej republiky, bolo zakázané kočovanie. To znamená, že Rómovia sa museli usadiť, ale nedostali pôdu, ktorá by bola v ich vlastníctve. Dostali len nejakú časť za mestami, kde si mohli niečo urobiť, a boli aj osvietené mestá, ktoré im dali nejaké priestory bytové v centre miest. No, lenže počas fašizmu za druhej svetovej vojny sa stalo to, že nacisti začali cielene vyvražďovať nielen Židov, ale aj Rómov a začali ich znova odsúvať do osád niekde na okraj, ak ich nevyvraždili alebo neposlali do pracovných či koncentračných táborov. A tak sa znova začali Rómovia usadzovať v osadách. Potom prišla veľká zmena, pretože ste nemal, že dali všetkým prácu. Ale myslím si, že to bolo nejako v 60. rokoch, kedy nielen, že zakázali kočovať, ale spravili aj taký zákon, kde povedali, že je zákaz segregácie a že nesmú byť na Slovensku osady a cielene tieto osady do určitého obdobia chceli zničiť. A to sa im aj postupne darilo, pretože v 89. sme tu už mali iba 900 chatrčí. A všetci Rómovia mali prácu a žili integrovane medzi majoritnou spoločnosťou, aspoň väčšina z nich. Tie integračné techniky a nástroje, ktoré mala Komunistická strana, sa naozaj aj darili, pretože sa zvyšovala životná úroveň Rómov. Mali vyššiu životnú úroveň, pretože mali prácu. A to sa samozrejme prejaví potom aj na vzdelaní. Ja a ostatní Rómovia, ktorí tu na Slovensku sú, ktorí majú vzdelanie, sú výdobytkom práve týchto opatrení. Je tam aj odvrátená stránka, a to je tá asimilačná. Že, bohužiaľ, nešlo o integráciu, šlo o asimiláciu, šlo o stratu jazyka, šlo o stratu identity, ktorú sme si my, vzdelaní Rómovia, museli hľadať v budúcnosti. Ale to je zase o inom. Čo sa stalo v 89.? Nebolo to o tom, že Rómovia si mohli slobodne vybrať, či budú pracovať alebo nebudú. Rómovia, napriek tomu, že mnohí z nich už boli vzdelaní, najmä tá mladšia generácia, tak tí starší predsa pracovali len v robotníckych povolaniach. Boli to kopáči, pracovali na družstvách. Veľmi veľa z nich, choďte dole do Jelšavy. Tam všetci pracovali na družstvách, dojili kravy, pásli ovce a tak ďalej. Mali síce zamestnanie, ale v robotníckych povolaniach. Čo sa stalo po 89. roku? Priemysel mínus, družstvá zrušené. Kto prišiel prvý o prácu? Bolo to ich slobodné rozhodnutie? Prestali pracovať alebo boli vyhodení? Pretože 90. roky také boli. A čo im potom zostávalo, keď prišli o byt, lebo si ho nemohli zaplatiť v centre miest? No, vracali sa na svoje pôvodné osídlenia, ktoré nikdy nemali v držbe, a osady sa rozrastali. Za 30 rokov opatrení tejto vlády tu máme len jedno jediné: z 900 chatrčí je viac ako 1000 vylúčených osád, kde na 80 % z nich nie je prístup k vode, elektrine a niektorí nemajú ani len cestu. A niektorí sú vyčlenení a deti musia chodiť v lese. Napríklad zo Sasovej do Zvolena chodia deti lesom. Počas snehu, cez vysokú trávu alebo cez les a nemajú topánky, predstavte si. Stále tam chodíme každý rok a nosíme im oblečenie a topánky, aby deti mohli pešo chodiť, lebo tam nechodia autobusy do školy. Toto je realita a tiež tam nemajú vodu ani elektrinu. Toto je realita 21. storočia. A nie sú to náhodou potom štátne politiky? Nebola to štátna politika, ktorá chcela zničiť osady a integrovať ľudí? Bola. Nebolo to slobodné rozhodnutie Rómov, bola to štátna politika. Takisto aj toto je štátna politika. Dlhodobo hovorím o systémovom a inštitucionálnom rasizme na Slovensku, proti rómskom rasizme, lebo toto je výsledok, že sa neustále Rómovia viac a viac prepadajú do chudoby. A teraz k tomu, čo ste hovorila vy. A máte pravdu. Je to taký projekt. Ten projekt ale nie je z dielne tejto vlády. Tento projekt už bol naplánovaný v Pláne obnovy a odolnosti, teda predchádzajúcou vládou, ktorá ho pripravila. Bola to reakcia na rôzne desegregačné nástroje, ktoré máme v rámci Plánu obnovy a odolnosti, aj keď je pravda, že nakoniec nie je implementovaný z Plánu obnovy a odolnosti, ale je financovaný z eurofondov. To je prvá vec. A druhá vec, práve preto som tu hovorila o špeciálnych školách a o tom, aký je to biznis a ako sa bránia tomuto rediagnostikovaniu, pretože práve tento problém sa ukázal pri implementácii projektu Príležitosť pre všetkých, preto som sa usmievala. Že my tu síce máme projekt, ale realita je taká, že sa nenašlo dostatok psychológov ani CPPčiek, ktoré by boli vôbec ochotné rediagnostikovať tieto deti, pretože sa boja, že by prišlo na to, že mnohé z týchto detí diagnostikovali nesprávne. A kto by si to chcel priznať? Pretože sa boja špeciálne školy, že prídu o svojich žiakov a o svoj príjem z tohto biznisu, a to nikto nechcel, lebo by prišli o prácu. Takže ja som naozaj zvedavá, teraz sa to začína implementovať. Dokonca bol vytvorený kognitívny diagnostický nástroj, ktorý sa volá Air Screening, na ktorý potrebujete informovaný súhlas. Som zvedavá, ako ho získajú od rodičov, keď to nikto nechce s týmito rodičmi vôbec komunikovať a čo vlastne ministerstvo ide robiť, či to vymení za depistáž alebo čo bude, ja vôbec netuším. Ako sa to vôbec ide implementovať, a budem to monitorovať a na konci roka vám teda odpoviem, ako to zmrvili alebo či to vôbec dokázali. Toto je realita slovenská. Že aj keď máte dobrý nápad, ako to urobiť, tak nie je ten, kto by to urobil a v implementácii to nefunguje, lebo ľudia nechcú. Ľudia to nechcú. Nemajú záujem o inklúziu rómskych žiakov. Práve kvôli dlhodobému proti rómskemu rasizmu na Slovensku. Ďakujem.

Pekne, pán Pročko, aj za pochvalu, ale najmä za to, čo ste povedali, pretože spomenuli ste jeden z najdôležitejších argumentov, prečo, že vraj segregácia na Slovensku nie je možná, a to je ten argument, že, ak spojíme rómske a nerómske deti, tak jedni budú strádať tým, že nedostanú tak kvalitné vzdelanie, aké by dostali, keby deti boli oddelené. A proste, že budú brzdiť tie šikovnejšie. Ale zároveň ste vo svojom príspevku poukázali aj na veľmi dôležitú vec, ktorá sa opomína, a to je tá rola učiteľa. Že, ak učiteľ správne dokáže triedu viesť zážitkovo, hrou, ak dokáže podať to učivo deťom tak, aby rešpektoval rôznu úroveň ich kognitívnych schopností, tak to zvládneme aj v zmiešanom prostredí. A presne ste poukázali na to, že veľmi dôležitá je osobnosť učiteľa, to, či učiteľovi naozaj ide o to, aby deti naučil, alebo len aby si odučil ten plán, ktorý má, aby bol otrokom učebných osnov a podobne. Či je frustrovaný, alebo či učí s nadšením. A to sa týka rovnako akéhokoľvek prístupu aj k celej tejto téme a k jeho riešeniu. Ja som pred dvoma týždňami bola napríklad na východnom Slovensku, bola som v dvoch obciach. Jedna obec, mali tam všetko. Mali tam rôzne projekty od komunitnej práce až po mobsky, ale pán Jaroša stále hovoril o týchto Rómoch ako oni. Nie naši, ale oni. Oni sú problémoví, oni sú nezodpovední. Jednoducho v tej rétorike bolo jasné, že len využíva nástroje na to, aby mohol mať nejaké finančné prostriedky. Tam v obci ani nevedel, čo tí jeho komunitní a terénni pracovníci robia a či vôbec niečo robia, akú majú náplň práce. No a potom sme boli v inej obci, kde bol človek, ktorý bol naozaj zanietený preto, aby pracoval pre Rómov, aby zlepšil ich životné podmienky, a tam tie výstupy boli naozaj vidno. Zlepšila sa životná úroveň, všetci mali zamestnanie v