Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem za slovo a dovoľte mi, aby som dnes predložila návrh uznesenia k tragédii, ktorá sa stala v Mirkovciach v marci tohto roka. A ide o tragédiu, ktorá nie je nejakou ojedinelou udalosťou. Ale je súčasťou dlhodobého a systematického zlyhávania štátu. Bohužiaľ, jej obeťou sú maloleté deti. Maloleté nevinné deti. V Mirkovciach však nezhorela len chatrč. V Mirkovciach zlyhal štát. Zlyhal v ochrane najzraniteľnejších, zlyhal v prevencii, zlyhal v základnej funkcii chrániť život. Práve preto predkladáme uznesenie, ktoré nemá byť len nejakým formálnym aktom súcitu a nemá byť ani prázdnym politickým gestom, ale má byť jasným pomenovaním reality a výzvou na systémové riešenie vlády. Pretože ak budeme tieto udalosti naďalej označovať len ako nešťastia alebo tragédie, nikdy ich nezačneme riešiť ako to, čím v skutočnosti sú. Predvídateľné dôsledky dlhodobo ignorovaných problémov. Ja si dovolím taký krátky vhľad do tejto témy a do života týchto ľudí. Na Slovensku žije podľa dostupných dát približne 90 000 ľudí vo vylúčených rómskych komunitách v neformálnych alebo neskolaudovaných obydliach. Ďalších približne 95 000 ľudí žije v tzv. nekonvenčnom bývaní. To znamená chatrče, unimobunky alebo provizórne stavby. Áno, je to len 185 000 ľudí. To znamená, že nie je celá rómska komunita, ako sa mylne na Slovensku predpokladá, ktorých je asi okolo 500 000. Dá sa povedať, že takmer 1/3 žije naozaj vo vylúčených lokalitách, vo veľmi zlých podmienkach a v zlom bývaní. Ale napriek tomu, že je to menšia časť rómskej populácie na Slovensku, tak to nie je marginálna skupina, pretože, keď si to predstavíte, tých 185 000 ľudí, tak to je také jedno menšie, stredne menšie mesto. A predstavte si, že toto mesto je bez vody, bez kanalizácie, bez elektriny, bez bezpečného kúrenia a samozrejme bez správneho vzťahu k svojej nehnuteľnosti, v ktorej bývajú. Viac ako 45 % domácností v marginálne znevýhodnených rómskych komunitách žije bez právnej istoty k svojmu obydliu. A až 88 % žije naozaj v preľudnenom obydlí. To znamená, že kým na jednu izbu v populácii majoritnej alebo integrovanej pripadá jedna osoba, tak v rómskych komunitách sú to tri osoby. Počúvame to tu stále. O tejto situácii už dlhodobo vieme. Až sa táto situácia stala takou normou spoločnosti a nikoho to nejakým spôsobom neprekvapuje. Lenže tu nejde o normu. Tu ide o výsledok, a ja som to už dnes povedala, štrukturálneho a niekoľkogeneračného inštitucionálneho rasizmu. Toto si musíme povedať. Ja viem, že sa často hovorí o tom, že Rómovia si tento život v týchto komunitách vybrali, ale myslím si, že dnes som tu už mala takú historickú exkurziu o tom, ako vôbec vznikali a v dôsledku čoho vznikali rómske osady, takže verím, že sa už k tomu nemusíme vracať a že tento jeden argument alebo skôr stereotyp už je vyvrátený a že ho v tejto miestnosti už nebudem ani od koaličných, ani od žiadnych kolegov a kolegýň počuť. Za posledné roky evidujeme desiatky obetí požiarov v týchto komunitách. Medzi nimi je, bohužiaľ, veľké, neprimerane veľké množstvo detí. Len v tomto roku sme boli svedkami už štyroch požiarov. Okrem Mirkoviec to bol Podsadok, Lipany, Podhorany. A, ak si spomínam, tak v poslednom období bol ešte jeden požiar, kde v dôsledku toho prišlo 50 ľudí o strechu nad hlavou. Nespomínam si teraz, kde presne to bolo. V minulom roku prišlo o život pri požiaroch v rómskych komunitách až 11 ľudí a z toho deväť detí. Najtragickejší bol marcový požiar vo Veľkom Šariši, ktorý pripravil o život štyri deti a ich prababku. V novembri potom došlo k dvom tragickým požiarom v osade Mašličkovo, v košickej mestskej časti Luník 9, kde zahynuli dve maloleté deti, a potom nočný požiar v obci Kozárovce pri Leviciach, ktorý usmrtil tri deti vo veku 4 až 8 rokov a ich mamu. A ja sa pýtam, ako dlho ešte budeme tieto udalosti nazývať tragédie alebo nešťastné udalosti, ak ide o opakovaný vzorec. Lebo ak sa niečo deje znova a znova, tak to už nie je náhoda. Tu ide o systém. Tieto rodiny žijú v podmienkach, kde každá zima je pre ne voľbou medzi dvoma rizikami. Či si zakúria v tých provizórnych pieckach a podmienkach, ktoré majú, a budú riskovať, že sa niečo stane, že vznikne požiar, alebo či si nezakúria a potom umrznú. Toto nie je slobodná voľba. Toto nie je možnosť výberu. Toto je dôsledok absencie a nečinnosti štátu. A ja sa pýtam otvorene, kto za toto nesie v 21. storočí zodpovednosť, že na území Európskej únie žijú ľudia v takýchto podmienkach, že ich smrť v ohni nie je výnimka, ale opakujúci sa jav. Štát má pritom jasné záväzky. Je tu Ústava Slovenskej republiky, ktorá hovorí o ochrane života. Storočia zodpovednosti, že na území Európskej únie žijú ľudia v takýchto podmienkach, kde ich smrť v ohni nie je výnimkou. Ale opakujúci sa jav. Štát má pritom jasné záväzky. Je tu Ústava Slovenskej republiky, ktorá hovorí o ochrane života, zdravia a ľudskej dôstojnosti. Potom sú tu medzinárodné dohody, ktoré hovoria o osobitnej ochrane malých detí. A realita je zatiaľ taká, že viac ako 90 000 ľudí žije v podmienkach, ktoré tieto práva fakticky absolútne negujú. Pri poslednom minuloročnom tragickom požiari v Kozárovciach sa ozvali viaceré organizácie, ktoré sa venujú vylúčeným komunitám. Napríklad to bolo združenie EduRoma, ktoré vyzvalo rómskeho splnomocnenca, aby zvolal medzirezortnú pracovnú skupinu. Bola to aj organizácia Človek v ohrození, ktorá napísala otvorený list, v ktorom štát kritizuje, že zlyháva v ochrane detí pred požiarmi. List bol adresovaný aj ministrovi vnútra, ministrovi práce, komisárovi pre deti a aj rómskemu splnomocnencovi. Viete, čo sa stalo? Na list nikto neodpovedal. Reagoval iba Úrad prezidenta Slovenskej republiky, ktorý oznámil, že list bol zaevidovaný. A bez ďalšej spätnej väzby. V nadväznosti na list organizácie krajské riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Žiline nariadilo mestám vykonať preventívnu činnosť. Zo strany Úradu splnomocnenca pre rómske komunity máme informácie len o tom, že úrad bol prítomný v krízových štáboch a zabezpečoval logistiku a krízovú intervenciu na Luníku 9. Zabezpečil tam napríklad aj hygienickú pomoc. Spišskému Štiavniku poskytol 40 000 schémy, ktorá slúžila len teda na krízovú intervenciu, a Lomničke poskytol núdzové ubytovanie. Zrejme jednu UNIMO bunku a to je všetko, čo sa v predmetnej udalosti udialo. Ja sama som ešte intervenovala u všetkých obcí, kde bol za posledných 10 rokov nejaký požiar. Vypýtala som si, ako samosprávy riešia túto situáciu. Bohužiaľ, spätne sa mi na túto zákonnú povinnosť ozvalo len pár z týchto samospráv, pretože nemajú administratívne kapacity, aby vôbec čosi takéto spracovali, aby mi teda mohli dať dokumentáciu predmetnú, ale keď som potom telefonicky komunikovala s nimi, aby som im teda vysvetlila, čo je mojím záujmom, že teda nie je nejakým spôsobom ich viktimizovať, ale získať informácie, či štát vôbec vyvíja nejakú pomoc samosprávam v tejto oblasti, tak mi bolo povedané, že okrem tohto, čo som vám vymenovala, tak sa samosprávam nepomáha v tejto oblasti absolútne nejako. Jednoducho samosprávy sú plne zodpovedné za to, v akých podmienkach žijú obyvatelia ich obce. Ale štát im na to nedal žiadne nástroje, aby mohli túto situáciu riešiť. Predkladané uznesenie preto reaguje na tri základné roviny. Po prvé, pomenuvávame realitu. Chceme, aby sa parlament jasne prihlásil k tomu, že požiare v marginalizovaných rómskych komunitách nie sú individuálnym zlyhaním, ale že sú systémovým problémom. Po druhé, žiadame vyvodiť zodpovednosť za štát, že štát nesie zodpovednosť za podmienky, v ktorých ľudia žijú, tak ako žijú v 21. storočí. A po tretie, chceme od vlády Slovenskej republiky naozaj záväzok, že bude konať. A to v prvom rade v oblasti bezpečného bývania, vrátane infraštruktúry, vody, kanalizácie, dostupnosti energií. Vláda predsa musí mať konečne nejaký komplexný plán a musí vyčleniť dostatok financií na riešenie bývania v týchto lokalitách. Bez pomoci zvonka sa títo ľudia k dôstojnému bývaniu a hlavne bezpečnejšiemu bývaniu nikdy nedostanú. Ak budete namietať, že nemôžu dostať nič zadarmo, to je taký večný argument na Slovensku, tak dovoľte mi povedať len jedno. Dnes už existuje niekoľko programov, ktoré sú založené na pomoci ľuďom v generačnej chudobe tak, aby sa títo ľudia podieľali na riešení svojej situácie. Volá sa to svojpomocné zabezpečenie bývania. Stačí si len vybrať, ktorý z týchto programov, ktoré gestorujú buď mimovládne organizácie, alebo Slovenská sporiteľňa, alebo Národná banka Slovenska, prevezmeme do národného projektu. Stačí na to získať peniaze a implementovať to. A prestať, samozrejme, šíriť populizmus a nenávisť. Navrhujeme tiež v uznesení, aby sa vytvoril nejaký krízový fond alebo nejaký krízový mechanizmus, ktorý by vedel naozaj veľmi rýchlo a promptne pomôcť týmto ľuďom, ale hlavne samosprávam pri požiaroch a pri rôznych živelných katastrofách. Táto pomoc musí byť ale rýchla, nemôžu na ňu samosprávy čakať niekoľko mesiacov, nemôže to byť len v bunkách, keď bez strechy nad hlavou je 50 ľudí. A musí to byť nielen toto ubytovanie, ale musí to byť naozaj prvotná materiálna pomoc, ale aj psychologická podpora, na ktorú, bohužiaľ, v tomto štáte neustále zabúdame. A hlavne, my sa nemôžeme spoliehať len na samosprávy, ktorým neustále berieme nejaké finančné prostriedky a ktoré sú nútené hľadať pomoc sponzorsky. Alebo vôbec. Napríklad ľudia vo Veľkom Šariši stále spia v provizórnych stanoch. No a napokon je nevyhnutné naozaj prijať preventívne opatrenia, aby sa podobné situácie a požiare nikdy neopakovali. To znamená bezpečnejšie vykurovanie, lepšiu infraštruktúru a celkovo lepšie podmienky bývania v týchto komunitách. A teraz k tomu najdôležitejšiemu. Keď dôjde k tragédii, tak často počúvame slová o individuálnom zlyhaní, o nezodpovednosti a problémových komunitách. Ale čísla hovoria niečo úplne iné. Desaťročia máme nevyriešený problém bývania. A to nie je problém individuálneho zlyhania. To je problém systému. Desaťročia máme nevyriešenú infraštruktúru. To tiež nie je individuálne zlyhanie. To je problém systému. Takisto máme desaťročia nevyriešený prístup k energiám. Je to individuálne zlyhanie? Asi ťažko. Ani prevencia nie je individuálne zlyhanie. Všetko je to výsledok nečinnosti. Výsledok tohto zlyhania, žiaľ, nie je abstraktný. Tento výsledok má mená a má tváre malých detí. Ak štát dnes nevie garantovať základnú bezpečnosť bývania, potom nejde o sociálnu politiku. Ide o zlyhanie základnej funkcie štátu. A preto tu dnes nehovoríme len o nejakom geste alebo nevyzývame vás k empatii. My tu hovoríme o zodpovednosti a o povinnosti. Ak sa tragédie opakujú, potom nestačí len vyjadrovať sústrasť. Treba naozaj rázne a rýchlo konať, lebo každý ďalší požiar, každé ďalšie dieťa, ktoré zomrie v plameňoch, už nebude len tragická udalosť. Bude to dôsledok aj vášho rozhodnutia v tejto veci nekonať. A to je niečo, čo si ako zákonodarný zbor nemôžeme, alebo aspoň nemali by sme si dovoliť, a nemôžeme to ďalej ignorovať. Týmto predslovom som predstavila toto uznesenie a zároveň sa potom hlásim aj prvá do rozpravy. Ďakujem.
