Videokanál poslanca

Ďakujem za pripomienku poslanca Kišša.
Áno, má úplnú pravdu, Rada pre rozpočtovú zodpovednosť tu je stále, ja som chcel poukázať na to, že sa ozaj inštitucionálne preklápame. Radu nemôžeme zrušiť, pretože je zriadená ústavným zákonom, ako to by sa musela ústavným zákonom zrušiť, ale opakujem znovu, že inštitucionálne sa meníme, váha tejto inštitúcie, s ktorou súhlasili, opakujem, ja som to povedal, súhlasili s ňou všetky politické strany, ktoré boli v parlamente, keď sa zostavovala, bolo to v čase, spomeňme si, keď Grécko bolo už v kríze, keď sme sa pomaly zbierali peniazmi, aby sme zachraňovali Grécko, a vtedy, vtedy nastala ozaj situácia, keď zhodne všetky politické strany si povedali, musíme zabrániť tomu, aby sme sa dostali do niečoho podobného. A preto bolo, preto sa vypracoval zákon o rozpočtovej zodpovednosti, kde boli stanovené presné pravidlá, ako má hospodáriť štát a čo má štát spraviť, čo má vláda spraviť v prípade, ak sa prekročia niektoré únosné medze, a to sú tie, to sú tie dlhové brzdy.
Tie boli prekročené, opakujem, tie boli prekročené za predchádzajúcej vlády, všetky tieto, tieto, tieto úrovne. Ale keby bola vtedy ochota, vtedy bola ochota v parlamente, v parlamente pred, ja neviem, dvoma-troma rokmi prijať ústavnú zmenu, tak by sa do toho, do toho zákona dostalo, že keď prichádzajú mimoriadne situácie, ako je pandémia alebo, alebo ekonomická kríza, tak vláda dostane nástroj do rúk, aby mohla sa v tomto prípade správať tak, že môže ísť nad určité limity. Ale hovorím, to sú, to sú výnimočné situácie, žiaľ, tento zákon sa nenovelizoval, on platí natvrdo, a preto sa my môžeme dočkať aj toho, že možno aj táto vláda raz bude musieť prísť pred parlament a požiadať o dôveru alebo bude musieť zostavovať vyrovnaný rozpočet, ako to urobila naposledy vláda Ľudovíta Ódora, aj keď išiel potom ten rozpočet do koša.
Ďakujem.

38.
Vážená pani ministerka, vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, máme pred sebou návrh novely zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy.
Na úvod poviem hneď, že nastáva veľmi vážna zmena v inštitucionálnom spravovaní verejných financií a dozore nad nimi. Trošku začriem do histórie, v roku 2011 hlasovalo v Národnej rade za zákon o rozpočtovej zodpovednosti 146 poslancov, to znamená, že boli tam poslanci... aj dnešní poslanci, teda poslanci za stranu SMER-u, teda aj poslanci za stranu HLAS, keď to tak dnes poviem dnešnými slovami. Na základe toho vznikla, na základe toho zákona vznikla Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Najskôr ju politici rešpektovali.
Problémy sa objavili, keď prišla v roku 2020 pandemická, potom ukrajinská a potom energetická kríza, na ktorú reagovali vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera veľkými záchrannými balíkmi. Zároveň spustili rozpočtovo náročné, necitlivé reformy. Verejné financie sa dostali do úzkych, hospodárenie prekročilo všetky, všetky stupne dlhovej brzdy. Keďže mnohé jednorazové vyvolané výdavky na vyvolané nároky vlády aj nad hranicou dlhovej, dlhovej brzdy boli opodstatnené počas týchto kríz, ukázala sa potreba novelizovať zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Jednoducho preto, že v týchto prípadoch, v časoch takýchto kríz, s ktorými sa pri zostavovaní zákona v roku 2011 nepočítalo, bolo treba použiť zhovievavejší meter. Bolo zrejmé, že tvrdé pravidlá, podľa ktorých sa dostala vláda pod tlak potenciálneho vyslovenia nedôvery v parlamente či povinného zostavenia vyrovnaného štátneho rozpočtu bez deficitov, treba v odôvodnených prípadoch opraviť. Uvedomovali, uvedomovali si to všetky vládne strany i sama Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Hoci išlo o ústavnú novelu, vládna koalícia mala dosť hlasov na to, aby, aby ju prijala, pretože vládna koalícia vtedy mala hlasy viac... v parlamente viac ako 90 hlasov. Nestalo sa. Ten hlavný argument, ktorý sa používal, bol zo strany Slobody a Solidarity, ktorá podmieňovala zmenu prijatím daňovej brzdy.
Matovičova vláda zostavila plán obnovy, kde sa zaviazala k výdavkovým limitom. Ale uplietla na seba bič, sama to, sama to tieto limity nedodržiavala. Ministerstvo financií blokovalo vydanie konkrétnych vykonávacích predpisov na výdavkové limity. A keď už prišli a Rada pre rozpočtovú zodpovednosť ich nastavila, nikto ich nebral vážne. A takto to je vlastne dodnes. Vláda Roberta Fica si výdavkové limity neosvojila, pretože vraj boli neaktuálne. Keď prišla Rada pre rozpočtovú zodpovednosť s novým návrhom do parlamentu, vládna koalícia ho zmietla zo stola.
Autorita Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorú pred 13 rokmi podporili všetky vtedajšie politické strany, značne utrpela. Vôbec jej nepomohlo konanie, ani konanie úradníckej vlády Ľudovíta Ódora, keďže ústavná novela zákona o rozpočtovej zodpovednosti vinou vládnej koalície Igora Matoviča neprešla. Ódorova vláda musela zostaviť na rok 2024 vyrovnaný rozpočet. Aj to sama... aj to spravila, ale sama vyhlásila, že išlo len o formálne naplnenie litery zákona, pritom na realistický rozpočet sa ani nezmohla a bremeno nechala na povolebnú vládu. Tá v časovom tlaku presadila štátny rozpočet, už sa tu o tom hovorilo, šachovanie s číslami okolo energopomoci, hovorili, hovorilo sa o... teda nehovorilo sa, a ja pripomeniem konsolidačný balíček, ktorý sa iba takto honosne volal.
Dnes máme pred sebou v skrátenom legislatívnom konaní novely zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Nebudem čítať pre ,krátkosť času všetko, čo tam je, ale spomeniem aspoň to, že návrhom sa zabezpečuje, že vláda alebo na základe splnomocnenia vlády minister financií bude môcť v priebehu roka upraviť limity verejných výdavkov štát... kapitol štátneho rozpočtu pri rešpektovaní limitu verejných výdavkov štátneho rozpočtu ako celku. Inými slovami, hoci je na Slovensku spečatená ústavným zákonom dlhová brzda, dnes ju vláda neberie vážne. A rovnako neberie vážne ani Radu pre rozpočtovú zodpovednosť. Kde to môže... kde sa to môže skončiť? No možno až na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Už dnes tam posudzujú štátny rozpočet na tento rok, lebo sa porušili prijaté predpisy a jeho zostavovatelia nerešpektovali výdavkové limity.
Tento predložený návrh zákona môže byť protiústavný a retroaktívny, preto... a môže byť teda aj ďalšou tehličkou, ktorá prispeje k nebezpečnému rozvratu verejných financií. A minister Kamenický tu už pred koncom minulého roka obvinil predchádzajúce vlády, že nás nastavili na grécku cestu bankrotu. Teraz sa ja pýtam, nepokračujeme v tejto ceste?
Skrátené legislatívne konanie k tomuto zákonu. Zrejme slúži aj na to, aby sa eliminovalo riziko prepadnutia peňazí z plánu obnovy a alternatívne sa naplnila podmienka o výdavkových limitoch. Ja len pripomeniem, že ak aj peniaze prepadnú z fondu obnovy, ktorým budeme, ktorým čerpáme a nevyužijeme ich, tak tieto peniaze raz budeme musieť zaplatiť, dnes nikto v Európskej únii nevie, ako sa budú tieto peniaze vracať, pretože požičiavala si ich Európska komisia a my všetci ich budeme musieť vrátiť tie peniaze bez ohľadu na to, či tie peniaze vyčerpáme.
Návrh extrémne rýchlo transponuje novelu európskej rozpočtovej smernice a odkazuje sa aj na nariadenie EÚ o viacročných rozpočtových rámcoch. Vážnu legislatívu v oblasti rozpočtovej zodpovednosti nemáme schvaľovať v skrátenom konaní. To asi, asi mnohí pochopia, že tam by to malo byť. Upozorňujem, že z tohto dôvodu už Ústavný súd svojho času pozastavil tzv. krúžkovné, spomínate si na to, čo bolo súčasťou Matovičovho prorodinného balíčka. Vláda to vtedy musela rešpektovať. Jednoducho musela rešpektovať to, čo povedal Ústavný súd.
Zdôrazňujem, že rozpočtová zodpovednosť je ústavná požiadavka a k tej sa nemôžeme stavať takto svojvoľne a neuvážene. Ústavný súd jasne povedal, že na legislatívu s dosahom na rozpočtovú zodpovednosť musí mať aj Národná rada Slovenskej republiky čas na normálne prerokovanie.
Aký by bol správny postup? Správnym postupom by bolo schváliť limity verejných výdavkov v zrýchlenom konaní a zmenu pravidiel účinných od 1. 1. 2025 na základe odbornej verejnej diskusie, poriadneho medzirezortného pripomienkového konania a najlepšie po dohode naprieč celým politickým spektrom.
Ale mám vážne podozrenie, či... ako chce táto vláda konsolidovať verejné financie, veď neprijala výdavkové limity vypočítané ústavnou inštitúciou v zmysle ústavy a na základe doteraz platného zákona. Myslím tým výdavkové limity, ktoré stanovila Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktoré sme tu mali pôvodné, a tento rok sme tu ich mali predložené aj nanovo.

Vážnym problémom je retroaktívnosť. Jednoducho rozpočtový rok 2024 je už tu, sme pomaly v jeho strede, ak počas neho ministerstvo financií na základe tohto zákona rozpíše výdavkové limity, kto ponesie zodpovednosť, ak nastanú rozpory? Ako majú rozpočtovať ministerstvá, Sociálna poisťovňa, zdravotné poisťovne, ktokoľvek z okruhu verejnej správy, keď dostane pravidlá počas roka? Vláda sa k verejným financiám správa ako k svojmu politickému nástroju, ale ekonomické aj politické náklady budeme znášať všetci, aj keď tu už vláda Roberta Fica nebude.
Takže to je z hľadiska kritiky, ja teda očakávam v súvislosti s týmto zákonom aj to, ako sa bude vláda stavať ku konsolidovaniu verejných financií, zatiaľ tu máme len, len jednu vec, a to sú, to sú avizované dane, nové dane z tabaku a osladených nápojov s pomerne malým dosahom na verejný rozpočet, na štátny rozpočet. A teda ako som počul na hospodárskom výbore ministerku hospodárstva, tak pravdepodobne sa úplne odstráni plošné dotovanie cien energií domácnostiam a bude adresné, tak to aspoň povedala. Takže čakáme, ako to bude celé vyzerať s konsolidáciou verejných financií, my stále dúfame, že vláda to zoberie vážne túto úlohu, pretože ako, zopakujem, už tu padli slová, že sme na gréckej ceste, aby sme sa z tej gréckej cesty vrátili, vrátili pomaly späť.
Poslednú vec, ktorú spomeniem, že sme teraz v období, v období mája, hej, hoci sa to môže zdať mnohým skoro, ale pre rozpočtovanie verejných výdavkov je to už mesiac, keď treba začať konať, to znamená, že vláda sa už musí teraz zamýšľať nad tým, ako, ako zostaví rozpočet na budúci, štátny rozpočet na budúci rok.
Takže z tohto hľadiska ja poviem, že takéto pravidlá sú vždy lepšie ako žiadne pravidlá. Je dobré, že nejaké pravidlá predsa budeme mať, a preto budeme so záujmom sledovať, akým spôsobom bude vláda pristupovať k zostavovaniu verejného rozpočtu na budúci rok.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Budem reagovať na tie, na tie, na tú problematiku prikrmovania zvierat. Viete, pán Pročko, mám kamaráta poľovníka a stretol som ho nedávno, ako vezie, bolo to v zime, viezol na aute na korbe kadejaké potraviny do lesa. A hovorím, že kam ideš. – No idem, idem prikrmovať. – A kam ideš prikrmovať? – No tam máme posed a tak ďalej. Viete, ja s ním vediem diskusie, že vlastne aká je úloha poľovníkov. On mi hovorí, že my to máme v rukách, Jozef, my to máme v rukách, pretože my držíme tú rovnováhu v rukách. Ale pozrite sa, aká je, aká je realita. My hovoríme síce iba o medveďovi, ale pozrite sa, čo sa deje s raticovou zverou. Problém je, alebo preto to nie je, predsa len to nepoukazuje ako na veľký problém, lebo jeleň jednoducho nezaútočí na človeka, ale medveď zaútočí.
Je to oveľa hlbší problém, nehovorme len o medveďovi, hovorme vôbec o premnožení zveri na Slovensku. Čo sa týka medveďa, prístup KDH bol pred voľbami aj po voľbách stále rovnaký. Je to vážny problém, my sme na to poukazovali už vlani, je to vážny problém, treba ho riešiť a treba ho riešiť z pozície, že na prvom mieste je človek a potom je až zviera. A teraz ako nastaviť tie parametre, do akej miery to zviera má byť vystavené, vystavené nejakej, nejakej regulácii, to je ďalšia otázka. V každom prípade ja osobne komunikujem s Jaroslavom Slašťanom, šéfom zásahového tímu, a keď počujem tie príbehy konkrétnych ľudí, ktorým medveď zničil celú úrodu, včelstvo a tak ďalej, vystavil ich do, do existenčného ohrozenia, no tak jednoducho to musíme nejakým spôsobom riešiť. Preto je prístup KDH taký, že keď je tu, keď je tu príležitosť, tak chceme v tejto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán kolega Hlina, viete, ja sa vždy snažím objektívne pozerať na veci, preto nebudem prišívať možno niečo súčasnému ministrovi alebo vláde, za čo nenesie úplne totálnu zodpovednosť. Vôbec ho, my sme sami boli aj, aj na protestoch a tak ďalej, vôbec mu neberiem zodpovednosť za to, čo sa, čo sa deje dnes, ale chcel som povedať, z čoho vychádzajú, vychádza táto vláda.
My sme boli tento týždeň na rokovaní s českými partnermi a takisto, takisto nám teda povedali, že, že áno, bol to prechod na nové programové obdobie a museli sa na to prichystať, museli, museli, samozrejme, veci pomeniť. Stíhajú to, hej, stíhajú to možno aj preto, že tam majú kontinuitu, že sa nemenila vláda dva, dva mesiace pred koncom roka. Ale tým nechcem, nechcem odbremeniť súčasné ministerstvo a súčasného ministra za zodpovednosť za ten stav, ktorý tu je, a dnes, keď veľa by nám povedalo napríklad to, keby sa nám, keby nám minister dnes povedal, v akom stave je súčasný stav s týmito platbami, koľko mieni, koľko, akým spôsobom mieni pomôcť tým, ktorí tie platby nedostali, alebo koľko, koľko ich je, a keby si priznal, že, že nesie svoj diel zodpovednosti. Opakujem, ja mu ho vôbec neberiem, len vždy sa budem snažiť byť objektívny, ktokoľvek, ktokoľvek na tej stoličke bude sedieť.
Takže čakáme od pána ministra odpovede, kolega Čaučík ich nastolil, nastolil tých otázok niekoľko, zdupľoval aj moju otázku, to znamená, chceme vidieť tie počty, že o čo konkrétne ide, o aké peniaze, a napokon aj o to, že či nejakú veľkú záťaž, alebo nejakú záťaž bude niesť priamo aj štátny rozpočet a či s tým štátny rozpočet počítal.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, milé kolegyne, milí kolegovia, ja len rozviniem to, čo, to, čo už začal môj kolega, poslanec Marián Čaučík. Opäť prečítam, aby to bolo úplne jasné, že o čo ide, komu vlastne je smerovaná táto pomoc.
Poskytovanie štátnej pomoci alebo minimálnej pomoci poľnohospodárom alebo obhospodarovateľom lesa vo forme návratnej finančnej výpomoci, čím sa v prípade potreby umožní zabezpečiť poskytovanie finančných prostriedkov, finančných prostriedkov poľnohospodárom alebo obhospodarovateľom lesa do vyplatenia priamych podpôr.
No, takže to je, to je zámer, to sme si prečítali v dôvodovej správe. Potom sú tam z toho vymenované paragrafy, ktoré sa menia v zákone, a potom to, čo, na čo som čakal. Vyčíslenie dopadov, dosahov, hej, nie je tam nič. V tom, tej dôvodovej správe sa píše, že to nebude mať vplyv na hospodárenie, na rozpočet verejnej správy, na podnikateľské prostredie a tak ďalej. Nič, nič nie je vyčíslené, a pritom, už to tu dnes spomínali viacerí poslanci, to je to podstatné, že o čo vlastne ide.
Ja keď som sa pozrel na to, ako vyzerá tento návrh tohto zákona, tak to je vlastne taký bianko šek otvorený. Píše sa tu o tom, že tieto úvery bude poskytovať Slovenská záručná a rozvojová banka. To je štátna banka. To sú štátne peniaze, hej, takže minimálne preto by som očakával aspoň nejaký, nejaký suchý prepočet, pretože tú schému pravdepodobne, s veľkou pravdepodobnosťou stanoví ministerstvo pôdohospodárstva, ale ten prepočet mi tam jednoznačne chýba. Zvlášť, keď ide o situáciu, že rokujeme o tom v skrátenom legislatívnom konaní.
Ale podobne to, čo povedal poslanec Hlina, asi keby tam nejaké číslo bolo, tak asi sa dostaneme aj k tomu, že v akom stave je dnes vyplácanie priamych platieb poľnohospodárom. Však dá sa to vypočítať, potom vydedukovať z toho čísla, ak vidíme zámer, a dostaneme otázku na to, čo hovorí pán Čaučík, že načo budú použité, táto schéma, či len na doplatenie tých platieb do, do konca júna, tak potom by sme z toho mohli vydedukovať, že v akom stave zhruba sme dnes. Ja dúfam, že nám minister, minister na to odpovie.
Musím uznať jednu vec, že máme nové programové obdobie, a keď sa menia programové obdobia, tak sa menia tie schémy. Vždy to je problém pri tej, pri tej zmene, takže do určitej miery to je pochopiteľné, ale musíme pochopiť aj, aj tých farmárov, pretože ako to tu už viacerí povedali, oni si na to museli vziať, aby prežili, komerčné úvery. A tie komerčné úvery budú musieť, predpokladám, že podľa tejto schémy, pretaviť, hej, že ich prefinancujú, prefinancujú zo Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, kde bude úrok nulový.
Obávam sa, že, ako som povedal, chýbajú mi tam čísla, z ktorých by sme boli múdrejší, ale obávam sa, že aj spôsob, akým pristupujeme k určitému náhradnému riešeniu, len dokazuje, že ide o prekrytie vážnejšieho problému, ktoré, ktorý je oveľa hlbší. A obávam sa aj to, že tie problémy môžu pretrvávať aj v druhej polovici tohto roka, preto by sme očakávali od ministra a takisto celej vlády, aby prišla s nejakým systémovým riešením, pretože dnes len hasíme nejaký problém, ktorý valíme pred sebou.
A budem rád, keď na tie otázky, ktoré tu povedal, vymenoval jednu za druhou kolega Čaučík a ku ktorým som pridal ešte ja niečo, keď nám na to minister odpovie, aby sme sa potom vedeli zachovať pri rozprave ďalej a takisto pri hlasovaní o návrhu tohto zákona.
Ďakujem za pozornosť.

Pán predsedajúci, pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, musím pripomenúť na úvod, že sme svedkami rokovania o zákonoch z oblasti kultúry a umenia, ktoré by mala štandardne predkladať ministerka kultúry a jej rezort, a to po riadnom medzirezortnom pripomienkovom konaní, ktoré by ešte pred tým, ako sa zákon dostane do pléna, vyriešilo väčšinu problémov, ktoré by sa tak nemuseli komunikovať na tlačových konferenciách či osobných interpeláciách u predkladajúcich poslancov, zo strany kultúrnej verejnosti, ktorým však chýba akákoľvek transparentnosť, na úkor ktorej sa rodí a prekvitá niečo ako poslanecký papalášizmus.
Je to ten typ mocenskej istoty, ktorá sa zastiera už sprofanovaným sloganom vyhraj voľby, môžeš všetko, alebo zostav koalíciu, odhlasuje, odhlasujte si všetko, odhlasuje si všetko, čo chce bez ohľadu na to, čo sa schvaľuje. A tak celá vládna koalícia, podobne ako to bolo pri zákone o Fonde na podporu umenia, poslušne odhlasuje prvé čítanie zákona, ku ktorému príde pred druhým čítaním pozmeňujúci návrh, ktorý absolútne mení obsah zákona z prvého čítania. A buď tu ide o vopred premyslenú legislatívnu lesť, alebo absolútnu nezodpovednosť a hazardovanie s dôveryhodnosťou rozhodovacieho procesu Národnej rady Slovenskej republiky.
V prípade zákona o múzeách a galériách je toho príkladom zrušenie výberových konaní na funkciu štatutára a umožnenie jeho odvolania bez udania dôvodu, ktoré som v prvom čítaní významne kritizoval a hodnotil ako snahu personálne a mocensky flagrantne ovládnuť aj tento druh kultúrnych inštitúcií.
Pozmeňovací návrh, ktorý si zástupcovia vládnych strán na výbore pre kultúru a médiá schválili pred druhým čítaním, však opäť výberové konania na štatutára vracia do hry a ruší bod, ktorý ho umožňoval odvolať bez udania, udania dôvodu. Ide teda o všetko iné, len nie o odborné a zodpovedné konanie zo strany navrhovateľov a pripomína mi to známu frázu zo známej českej rozprávky odvolávam, čo som odvolal. Ono to však na smiech nie je, ale, žiaľ, sedí to.
Výberové konania sú často vnímané ako alibizmus zriaďovateľa a takisto ako komplikácia v stanovení zodpovednosti v prípadných súdnych sporoch medzi zriaďovateľom a štatutárom, ako sme to počuli aj v argumentoch navrhovateľov. V prípade kultúrnych a umeleckých inštitúcií však výberové konania minimálne zabezpečujú to, že do ich riadiacich orgánov sa nedostanú ľudia absolútne neznalí problematiky, ako by tomu bolo len pri možnosti priameho menovania, a je jedno, či ide o erbovú inštitúciu zriaďovanú ministerstvom kultúry, či pamätnú izbu zriaďovanú obcou v niektorom z regiónov Slovenska.
V prípade múzeí ide o oblasť hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva a sú to práve jeho regionálne špecifiká, ktoré treba odborne pomenovať, klasifikovať a často je to pre výskum zásadná i zodpovednejšia úloha ako pri povedzme erbových inštitúciách národného významu. Prípadné neodborné vedenie inštitúcie už na regionálnej úrovni by mohlo mať na oblasť práce s kultúrnym dedičstvom nedozierne následky, a preto v tomto prípade vítam, že navrhovatelia urobili spiatočku a výberové konanie ako podmienku pre menovanie štatutárneho orgánu múzeí a galérií vrátili späť do hry. Odpadlo však výberové konanie, čo je, verejné výberové konanie, čo je z hľadiska transparentnosti zrejme ten optimálny spôsob výberu štatutára. Aspoň pri inštitúciách zriaďovaných ministerstvom kultúry by stálo za úvahu povinné verejné výberové konanie ponechať, lebo tam je argument o vysokých nákladoch na takýto typ konania asi irelevantný. Na druhej strane v čase, keď sociálne médiá umožňujú komukoľvek vysielať verejne cez jednoduché kliknutie na príslušné ikonky, je argument o zrušení verejných výberových konaní z dôvodu vysokých nákladov irelevantný asi na každej úrovni ich konania.
Vrátim sa však k bodu, ktorý umožňoval odvolať štatutára bez udania dôvodu, ktoré sa pozmeňovacím návrhom z návrhu novely zákona odstraňuje. Je to len zdanlivé odstránenie tohto prejavu svojvôle zo strany zriaďovateľa, lebo do, sa do zákona dostáva kompetencia v znení, že zriaďovateľ menuje a odvoláva, citujem, "zriaďovateľ menuje a odvoláva", čo mu aj bez špeciálneho paragrafu umožňuje nevhodného štatutára odvolať z akéhokoľvek dôvodu alebo aj bez dôvodu. Teda odvolávam, čo som odvolal, a dopĺňam, aby som mohol kohokoľvek kedykoľvek odvolať. Tak to môžem parafrázovať.
Navrhovateľ na výbore pre kultúru a médiá argumentoval tým, že medzi zriaďovateľom a štatutárom nemusí zafungovať chémia, a preto tam táto možnosť je. Tento argument však, žiaľ, len dokazuje, o čo tu ide a ako nám to ukazujú predstavitelia vládnej moci, že je to spriechodnenie politiky „našich ľudí“ s tou správnou chémiou. Problém je, že obsahom tej chémie nemusí byť odbornosť a kvalita, ale napríklad príslušnosť k jednej politickej strane či servilnosť k aktuálnej politickej moci.
Inými slovami povedané, aj pri tomto zákone sa vládna moc snaží do zákona vtesnať mechanizmus, ako ovládnuť aj tento typ inštitúcií. A tým, že zákon, že je zákon platný aj pre všetky stupne samospráv, podporuje, žiaľ, svojvoľnosť konania politikov na úkor odbornosti. Do tohto výpočtu patria tiež štandardy, ktoré bude pre múzeá a galérie pripravovať ministerstvo kultúry, a podľa oblastí, ktoré pozmeňovací návrh spomína, to vyzerá tak, že okrem personálneho ovládnutia inštitúcií je tu snaha ovládnuť tieto inštitúcie aj obsahovo či metodicky a to na úkor kurátorskej nezávislosti. Veľmi si želám, aby sa nestalo to, že múzeá a galérie budú po novom napĺňať zadania vládnej doktríny a to na úkor hľadania svojich špecifík z regionálneho pôsobenia či umeleckých a kurátorských zámerov, ktoré môžu často, aj musia byť skôr katalyzátor spoločenských tém a problémov ako ich slepým agitátorom.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, milé kolegyne, milí kolegovia, vláda predložila na rokovanie Národnej rady novelu zákona o regulácii v sieťových odvetviach a niekoľkých ďalších zákonov. Ide o návrh rozsiahlej zmeny. Len upozorním, že vlastne tejto regulácii podliehajú tie sieťové odvetvia, to znamená elektroenergetika, plyn, voda, teplo, a keďže ide o rozsiahlu zmenu, ktorá je predložená, tak som očakával také trošku zakotvenie, zarámcovanie celej tej problematiky, pretože je to oblasť, ktorá sa dotýka širokých skupín obyvateľstva, takisto biznisu, priemyslu.
Očakával som, že ten rámec bude, zhruba sa v ňom dozvieme, že akým, ako chce, ako vláda mieni postupovať v týchto oblastiach, ktoré som vymenoval, to znamená v energetike, teplárenstve, vo vode, a akým spôsobom mieni pristupovať aj k samej regulácii, pretože mnohí si možno pamätáte, že Slovensko sa začalo uberať cestou deregulácie cien elektrickej energie a plynu v minulosti. Napríklad v susednej Českej republike takúto reguláciu vôbec nemajú a ustupuje sa od týchto regulácií. My zatiaľ nepoznáme odpoveď, že akým, akým smerom sa pôjde na Slovensku ďalej. Ako vieme, tak posledné vlády, ktoré tu máme, tak siahli pri regulácii cien na všeobecný hospodársky záujem a v podstate odobrali Úradu pre reguláciu sieťových odvetví určitú kompetenciu a sama vláda prišla s tými stropovými cenami, ktoré dnes poznáme.
Chýbajú mi tam aj ďalšie veci do toho základného rámca, keďže hovoríme o takejto veľkej, veľkej novele, že akým spôsobom mieni Slovensko pristupovať k zásobovaniu energonosičmi. Dnes napriek tomu, že máme vojnu na Ukrajine a sú, je tu embargo proti, proti Rusku, tak Slovensko stále 90 % plynu dováža z Ruska, Slovensko odoberá jadrové palivo z Ruska a takisto má výnimku na spracovanie ruskej ropy, ktorá sa raz skončí.
A teraz prejdem, to mi tam chýba, takže to je taký úvod, a prejdem k nejakým udalostiam, ktoré sa tu už stali. Začalo sa to vlastne v závere minulého roka. V decembri 2024 (správne 2023, pozn. red.) vláda odvolala z postu predsedu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Andreja Jurisa, predsedu, lebo mal porušiť zákon o regulácii v sieťových odvetviach, keďže v minulosti nekonal nezávisle od vlády. Príslušné ustanovenie si vláda Roberta Fica vyložila mimoriadne tvrdo a pochybujem, že by takýto niekdajší nátlak ministerstva hospodárstva na Andreja Jurisa zo strany rezortu ministerstva vedeného Richardom Sulíkom bol ten skutočný dôvod, prečo Juris prišiel o túto funkciu. Tým skutočným dôvodom bolo, že vtedajší predseda úradu si dovolil vykonať to, čo v zmysle zákona, čo sa v zmysle zákona od neho očakávalo. V novembri si dovolil vydať výmer o regulovaných cenách zemného plynu, ktoré sa predsedovi vlády Robertovi Ficovi nepáčili. Fico vtedy, to si určite pamätáte, označil tohto človeka za sociálneho netvora a vyhlásil, že by ho zaškrtil vlastnými rukami.
Toto bolo z úst predsedu vlády na, na adresu predsedu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Až potom ministerstvo hospodárstva a vláda hľadali oporu v zákone.
KDH samo už v polovici roka 2023 upozorňovalo na problém, že nezávislý Úrad pre reguláciu sieťových odvetví sa pri stanovovaní cien v roku 2022 príliš nechal ovplyvňovať ministerstvom hospodárstva, čo v čase vysokej rozkolísanosti trhu napokon spôsobilo nevýhodnú situáciu pre spoločnosť a malo to výrazný vplyv na ceny, to sme kritizovali.
V decembri 2023 už vláda bez zdráhania konala. Expresne rýchlo odvolala Andreja Jurisa a rýchlo nominovala na jeho post nového predsedu Jozefa Holjenčíka, staronového predsedu teda. V ten istý deň sa postavila nad Úrad pre reguláciu sieťových odvetví a prebrala na seba právomoc stanoviť maximálne ceny zemného plynu a tepla na rok 2024. Zopakoval sa teda verdikt, ktorý vlastne, s ktorým, s ktorým prišla už vláda Eduarda Hegera pred rokom. Môžeme špekulovať, či takéto niečo bolo nevyhnutné, lebo trhové ceny už boli nižšie ako pred rokom, ale ceny stanovené zákonom podľa úradu pre reguláciu boli predsa vyššie ako stropy, s ktorými prišla vláda. Kým, predse... vtedajší predseda Andrej Juris pred koncom roka 2022 aspoň upozornil na to, že nemôže konať, hoci, hoci chcel, tým, tým mierim na to, že na konci roka 2022 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví povedal, že vláda si vlastne prebrala právomoc, a tým pádom je nad úradom. Kým vtedy, kým vtedy vtedajší predseda na to upozorňoval, v tomto novom prípade o rok neskôr nový predseda Jozef Holjenčík neprotestoval.
Vyzerá to tak, že paragraf, ktorý použila vláda na odvolanie Andreja Jurisa, by v prípade jeho nástupcu nevyužila, lebo to zatiaľ vyzerá na súzvuk medzi Ficovým kabinetom a novým šéfom úradu. Navyše, nový predseda si podľa predloženého návrhu zákona upevní svoje postavenie, a tu už idem vlastne k tejto novele. V tomto návrhu sa vypúšťa jedna z možností, prečo odvolať predsedu. Doteraz tam je, ale táto možnosť teraz vypadáva. Ja vám ju prečítam, tá platná formulácia je, že predsedu môže vláda odvolať, ak predseda poruší ustanovenia tohto zákona o zverejňovaní cenových rozhodnutí a údajov o ekonomicky oprávnených nákladoch vrátane rozsahu investícií a primeranom zisku, ktoré sú započítané do určenej alebo schválenej ceny. Takže vlastne, tie, tie, tie možnosti, ktoré môže vláda využiť pri odvolávaní predsedu, predsedu úradu, sa zužujú, tým pádom sa v podstate posilňuje jeho postavenie.
A teraz pár dôležitých postrehov k navrhovanému zákonu, na ktorom sa podieľalo, pochopiteľne, vedenie úradu. Je ich viac, začnem novinkou.
Po novom sa majú od roku 2025 regulovať zásobníky plynu na Slovensku. Citujem: "Zavedenie cenovej regulácie prístupu do zásobníka a uskladňovanie plynu je potrebné predovšetkým z dôvodu nedostatočného zabezpečenia konkurenčného prostredia na trhu s plynom, a to z dôvodu kľúčového postavenia prevádzkovateľov zásobníka na trhu s plynom, ako aj ich možnosťami zásadným spôsobom ovplyvniť iných účastníkov trhu s plynom vyplývajúcich z ich monopolného pôsobenia na trhu s plynom, obdobne ako pri iných prevádzkovateľov sietí," koniec citátu. Je to dosť komplikované, ale ja, ja sa k tomuto vrátim zrozumiteľnejšou rečou. Znamená to, je to poukázanie na fakt, že slovenské zásobníky ovládajú významní hráči, to je pravda, to vieme. Ony diktujú ceny za uskladnenie plynu, asi to je tiež pravda, preto ich treba kontrolovať, sledovať ich ceny a prípadne ich okresávať, aby si nadmieru nezarábali na svojich zákazníkoch. Tak, regulácia je regulácia, dajme tomu.
Tento zámer by sa dal pochopiť, ak by slovenské zásobníky plynu však slúžili iba pre, pre slovenských zákazníkov, to nie je pravda. ÚRSO totiž reguluje ceny na Slovensku, je to v jeho kompetencii, ale ako však vieme, firmy na západnom Slovensku neukladajú v svojich zásobníkov plynu len pre domácich zákazníkov, majú ich aj zo zahraničia. To znamená, že ak stanovíme nižšie cenu, ceny slovenských zásobníkov pre domácich klientov, napríklad pre Slovenský plynárenský priemysel, ktorý je dominantným distribútorom na Slovensku, urobíme tak aj na úkor zahraničných. Takže ideme podporovať zahraničné firmy na úkor domáceho uskladňovania? Lebo predpokladám, že potom tie nízke ceny budú mať aj tie zahraničné firmy.
Po druhé, neovplyvníme týmto správanie majiteľov zásobníkov, ktorí môžu odmietnuť skladovanie pre domácich dodávateľov plynu? Inými slovami, budeme mať na Slovensku dosť skladovacích kapacít, aby sme si ich, aby sme si v nich v lete uložili plyn na zimu, ktorý budú potrebovať zákazníci, napríklad domácnosti? Nebude naplnenie možno dobre, dobre mysleného úmyslu skôr úskalím? Rád by som počul predkladateľa, od predkladateľa zákona odpovede na tieto otázky.
Teraz nastupuje druhá časť, dôležitejšia časť, ešte možno ešte dôležitejšia časť novely, a to sú nové právomoci, ktoré má po novom dostať Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Poďme pekne po poriadku.
Štátny dozor v tepelnej energetike má namiesto Slovenskej obchodnej inšpekcie vykonávať úrad pre reguláciu. Ide o vážny zásah do celého súčasného systému. Nie je div, že sa voči nemu ohradili podnikateľské združenia a vláda tento návrh zákona, zákona posunula do parlamentu s neurovnanými spormi. Ja len, pozrime sa ako na, na časť tejto, tejto novely reagovala Republiková únia zamestnávateľov. Citujem: "Výkon štátneho dozoru v tepelnej energetike presahuje pôsobnosť a zameranie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví ako ústredného orgánu štátnej správy pre oblasť regulácie sieťových odvetví. Tepelná energetika je odvetvím, v ktorom dochádza najčastejšie k interakciám medzi dodávateľmi a spotrebiteľmi, významný je aj presah do oblasti správy bytových domov." Tu sme už pri konkrétnych ľuďoch, konkrétnych obyvateľoch. Pokračujem v citáte: "Predovšetkým oblasť rozpočítavania nákladov na množstvo dodaného tepla je logicky spojená s povinnosťami, ktoré správcom vyplývajú zo zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a zákona o správcoch bytových domov. Štátny dohľad v tepelnej energetike je preto oveľa viac previazaný s dohľadom nad dodržiavaním ochrany spotrebiteľa a správou bytových domov, ktoré regulácie v sieťových... ktoré sú doménou Slovenskej obchodnej inšpekcie, než s tematikou regulácie sieťových odvetviach. Zachovanie pôsobnosti Slovenskej obchodnej inšpekcie v oblasti tepelnej energetiky, energetiky, preto považujeme za vhodnejšie," koniec citátu. A to znie rozumne. A Republiková únia zamestnania, zamestnávateľov ďalej apeluje, citujem, "zvážiť prechod pôsobnosti v oblasti štátneho dozoru v energetike zo Slovenskej obchodnej inšpekcie na Úrad pre reguláciu sieťových odvetví alebo ho prinajmenšom zúžiť tak, aby ministerstvu, respektíve obchodnej, Slovenskej obchodnej inšpekcii, ktorá je v priamej riadiacej pôsobnosti ministerstva, zostal v pôsobnosti štátny dozor nad dodržiavaním povinností, ktoré sú kľúčové z hľadiska energetickej bezpečnosti Slovenskej republiky a energetickej politiky Slovenskej republiky, najmä povinnosti vyplývajúce zo všeobecného hospodárskeho záujmu. Domnievame sa, že za tieto úlohy by aj naďalej mali zodpovedať najvyššie exekutívne orgány, a nie nezávislý regulačný úrad, ktorého základnou zákonnou úlohou je zabezpečovať dostupnosť energetických tovarov za primerané ceny," koniec citátu.
Čo na takéto vážne upozornenia hovorí sám úrad pod novým vedením? "Úradu bol," citujem, "zverený, zverený výkon kompetencií, pričom v doterajšej právnej úprave dohľad nad dodržiavaním povinností podľa osobitných predpisov bol rozdelený medzi viaceré orgány dozoru," koniec citátu.
Druhý citát: "V záujme transparentného a kompetentného výkonu pôsobnosti úradu sa navrhuje, aby štátny dozor v odvetví tepelnej energetiky vykonával komplexne úrad," koniec citátu.
Ja viem, že sú to také ťažké formulácie a keď sa v tom človek aspoň trochu nevyzná, tak vyznievajú zrozumite... nezrozumiteľné, ale ja prídem k tomu záveru. Tu vidíme, že kameň narazil kameň, na kameň, a opodstatnene, a nevedno, čo z toho bude, čo sa bude v prípade návrhu takéhoto zákona vlastne diať v celom štáte, ale poďme ďalej.
Úrad pre reguláciu má prebrať kompetencie nad ďalšími oblasťami. Má vykonávať štátny dozor pri energetickej hospodárnosti budov, opäť namiesto štátnej ener... namiesto štátnej energetickej inšpekcie. Mal by prebrať na seba napríklad také veci, ako je postih na, postihovať oprávnené osoby za nedostatky v energetickej certifikáci, prerokovať priestupky, vyrubovať pokuty. Takže aj pokuty. Až na niektoré oblasti súvisiace s biopalivami má úrad pre reguláciu vykonávať štátny dozor pri podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnej kombinovanej výroby, opäť namiesto Slovenskej obchodnej inšpekcie. Nepôjde o žiadne drobnosti, za správne delikty budú môcť ísť pokuty až do 200-tisíc eur.
Úrad pre reguláciu má vykonávať štátny dozor pri pravidelných kontrolách vykurovacích systémov a klimatizačných systémov či pri skúmaní energetickej efektívnosti, a to opäť namiesto Slovenskej obchodnej inšpekcie.
A teraz sa pozrime, že čo to vlastne ten úrad bude kontrolovať. Ja len vyberám pár, pár tých oblastí. Úrad bude napríklad vyšetrovať, ak vlastník budovy nezabezpečí a neudržiava hydraulický vyregulovaný vykurovací systém budovy, nevybaví vykurovací systém automatickou reguláciou parametrov tepla a teplej vody vhodnou tepelnou izoláciou, to sú tie potrubia, ktoré vidíte. Takže čo to vlastne bude kontrolovať, aké, až aké drobnosti? Čo nám to tu vlastne vzniká? Úrad má svojho, Úrad pre regulácie sieťových odvetví má v svojom názve i v opise činnosti povinnosť starať sa predovšetkým o reguláciu cien a predpísaných odvetví. Čo z neho urobíme? Bude kontrolovať všetko od dodržiavania nariadení v energetike, teplárenstve, zásobovaní vodou až po najdrobnejšie veci, ako je vybavenie rozvodov tepla a teplej vody v budovách vhodnou tepelnou izoláciou? Jeho kompetencie sa výrazne rozšíria na úkor Slovenskej obchodnej inšpekcie a ďalších inštitúcií. To je vážny zásah do celého systému, taký vážny, že si vyžaduje hlbokú odbornú diskusiu, ktorá sa nesmie zúžiť na strohé medzirezortné pripomienkové konanie a možno rokovanie v tomto parlamente.
Prečo napríklad výrazne oslabujeme Slovenskú obchodnú inšpekciu? Konala doteraz zle? Kde sú analýzy, kde je, kde je, kde sú, kde je posúdenie návrhu na zlepšenie? Pri takýchto vážnych zmenách sa musia skúmať dosahy navrhovaných, týchto navrhovaných zmien. Namiesto toho dostaneme od predkladateľa suchú vetu: "Návrh nariadenia vlády nemá vplyv na rozpočet verejnej správy, na podnikateľské prostredie, životné prostredie, informatizáciu spoločnosti, na služby verejnej správy pre občana, vplyv na manželstvo, rodičovstvo, rodinu ani žiadne sociálne vplyvy." To azda predkladateľ nemyslí vážne.
A ďalej, čo to bude všetko stáť? Ako sa takáto rozsiahla agenda zvládne? Ako sa úrad pre reguláciu sieťových odvetví personálne vybaví? A napokon znovu, prečo takéto sústredenie na jeden úrad? Otázka, otázku si kladiem aj preto, lebo vnímam, akým spôsobom sa menilo vedenie úradu na konci minulého roka, keď sa v tom hrubo angažoval priamo predseda vlády. Vyzerá to na pokračovanie koncentrácie moci, ktoré sa začalo pred piatimi mesiacmi, preto od predkladateľa čakáme riadne zdôvodnenie tohto konania.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážený pán minister, kolegovia, kolegyne, v úvode musím povedať, že vítame snahu predkladateľa zákona definovanú v dôvodovej správe. Chce zlepšiť právnu úpravu vo verejnom obstarávaní s cieľom výraznej časovej úspory a odbúrania zbytočnej administratívnej záťaže. Napokon to pán minister povedal tu aj pred chvíľou toto isté, dá sa povedať, inými slovami.
Podstatnou zmenou je, že sa mení hodnota zákazky z malého, malého rozsahu z 10-tisíc na 50-tisíc eur aspoň z nášho pohľadu. Zámerom je dosiahnuť výraznú časovú úsporu a odbúrať pri zákazkách zbytočnú administratívnu záťaž. Aktuálne zákon definuje z hľadiska limitov štyri druhy zákazok. Po prvé zákazka malého rozsahu, po druhé zákazka s nízkou hodnotou, po tretie podlimitná zákazka, po štvrté nadlimitná zákazka.
V pripravovanej novele zákona o verejnom obstarávaní predkladateľ navrhuje redukovať druhy zákaziek podľa limitov a terajšie limity zvýšiť. Podľa nej by mali existovať už len tri druhy zákazok, na rozdiel od súčasnosti, a to zákazka malého rozsahu, podlimitná zákazka a nadlimitná zákazka. Navrhovaná novela zákona tak úplne vylučuje zákazku s nízkou hodnotou a tým odstraňuje postupy, ktoré na tento druh zákazky v súčasnosti upravuje zákon. Keď vypichnem tie najdôležitejšie veci, vypúšťa sa zákazka s nízkou hodnotou, zvyšuje sa limit pri podlimitných zákazkách na stavebné práce, pri ktorých nemožno podať námietky, z 800-tisíc na 1,5 mil. eur a pri podlimitných zákazkách bude možné využívať aj komerčné elektronické nástroje.
Predkladateľ navrhuje úpravu minimálnej hodnoty podlimitnej zákazky na 50-tisíc, ako som už hovoril, pričom si berie na zdôvodnenie príklady z niektorých členských štátov, iných členských štátov Európskej únie. Napríklad Írsko má túto hodnotu na presne na tých 50-tisícoch eur, Maďarsko 40-tisíc, Poľsko 30-tisíc. Cieľom je zrýchliť procesy zadávania zákazok v praxi.
Návrh novely sa zameriava aj na úpravu pojmu "bežná dostupnosť", ktorý zohráva významnú rolu pri možnosti použitia dynamického nákupného systému na obstaranie tovarov a služieb. Na obstarávanie bežne dostupných tovarov a služieb zákon upravuje takzvaný zjednodušený postup, teda postup prostredníctvom elektronickej platformy. Pod bežne dostupnými tovarmi, stavebnými prácami alebo službami na trhu dnes rozumieme také tovary, stavebné práce a služby, ktoré trh ponúka vo forme, v ktorej sa bez väčších úprav aj dodávajú. Ide tak napríklad o bežné spotrebiče, upratovacie a čistiace práce a podobne.
Od 1. júla 2024 by sa tento okruh mal rozšíriť. Pripravované zmeny navrhujú, aby sa bežne dostupné tovary, stavebné práce a služby, aby sa za bežne dostupné tovary, stavebné práce a služby považovali také, ktoré možno vrátane spôsobu ich podoby, vrátane spôsobu alebo podoby ich dodania, uskutočnenia alebo poskytovania opísať spôsobom, ktorým ich hospodárske subjekty bežne ponúkajú pre iné osoby na trhu, alebo ktorým ich opisujú pri nadobúdaní pre vlastné potreby.
V čom možno vidieť rozšírenie chápania pojmu bežnej dostupnosti, vyplýva aj zo zdôvodnenia upraveného v dôvodovej správe k návrhu novely. Podľa nej by mala takáto nová definícia bežnej dostupnosti umožniť zahrnúť do tejto skupiny napríklad aj intelektuálne plnenie alebo plnenie, ktoré sa individualizuje na potreby verejného obstarávateľa. Pod tým si treba predstaviť napríklad niektoré služby v oblasti informačných technológií, organizáciu podujatí či zabezpečenie tvorby marketingovej kampane. Práve na uvedené príklady dôvodová správa poukazuje.
Zákon ukladá obstarávateľom povinnosť vyhotovovať referencie. Ide o elektronický dokument, ktorý obsahuje potvrdenie o dodaní tovaru, uskutočnení stavebných prác alebo o poskytnutí služieb. Referencia tak poskytuje aj informáciu o hodnotení plnenia a jeho kvalite, teda informáciu o spokojnosti obstarávateľa s tým, v akej kvalite mu dodávateľ dodal predmet plnenia, prípadne či nedošlo k odstúpeniu od zmluvy pre podstatné porušenie zmluvy zo strany dodávateľa.
Návrh novely zákona ráta s úpravou limitov vo verejnom obstarávaní, ako som už hovoril, konkrétne zrušením zákazky s nízkou hodnotou zasahuje aj do povinností, ktoré sa na tieto zákazky v súčasnosti vzťahujú. Ide práve, ide práve aj o uvedenú povinnosť zverejňovať referencie. Kým v súčasnosti napríklad ministerstvo nakupujúce tovary za 100-tisíc eur musí vyhotoviť referenciu automaticky, pretože ide o podlimitnú zákazku, v prípade prijatia novely by mu takáto povinnosť vznikla až pri zákazke na kúpu tovarov za 143-tisíc eur a viac.
Novoupravené podlimitné zákazky, pri ktorých nemožno podať námietky, tak nahrádzajú z hľadiska referencií kategóriu zákaziek s nízkou hodnotou.
Pripravovaná novela rozširuje medzi podlimitnou zákazkou, pri ktorej možno podať námietku, a podlimitnou zákazkou, pri ktorej nemožno podať námietky. Aj v prípade podlimitnej zákazky, pri ktorej nemožno podať námietky, si však návrh novely zákona vyžaduje oslovenie aspoň troch hospodárskych subjektov na predloženie ponuky. V praxi to môže znamenať, že napríklad už pri zákazke na kúpu tovaru za 50-tisíc eur bude verejný obstarávateľ povinný osloviť minimálne tri subjekty, teda takúto zákazku nebude možné zadať nejakému hospodárskemu subjektu napriamo. Súčasne však v prípade schválenia zmien limitov by až do sumy 50-tisíc eur verejný obstarávateľ nemusel vôbec aplikovať postupy podľa zákona o verejnom obstarávaní.
Na druhej strane pripravovaná novela si v prípade podlimitných zákaziek, pri ktorých možno podať námietky, vyžaduje použitie výzvy na predkladanie ponúk prostredníctvom určeného elektronického nástroja.
Tak a teraz k tej novely viac, najmä z pohľadu KDH. V navrhovanom postupe vidíme napriek viacerých kladom určité riziká. V medzirezortnom pripomienkovom konaní pripomienkovatelia vzniesli 678 pripomienok, z toho 222 zásadných. Opakujem, 678 pripomienok, z toho 222 zásadných, to je veľmi vysoký počet. Predkladateľ síce polovicu, zhruba polovicu akceptoval, ale stále tu ostalo množstvo výhrad zo strany verejnosti vrátane tej odbornej. Sú tu aj výhrady zo strany Európskej komisie.
KDH má výhrady k zverejňovaniu takzvaných podlimitných zákaziek. Do druhého čítania pripravujeme pozmeňujúci návrh. Návrh novely predpokladá, že výzva do vestníka sa povinne bude zasielať len pri zákazkách, kde možno podať námietky, teda iba pri zákazkách na stavebné práce s podlimitnou hodnotou zákazky rovnakou alebo vyššou ako 1,5 mil. eur a pri ktorých existuje cezhraničný záujem. Bolo by žiadúce, aby sa zverejňovanie netýkalo len prípadov, ak ide o podlimitnú zákazku, pri ktorej možno podať námietku, ale všetkých prípadov tak, aby bol zabezpečený rovnaký postup pre všetky podlimitné zákazky, a teda aj transparentnosť v rámci všetkých konaní. V opačnom prípade sa touto úpravou docieli len stav, keď verejní obstarávatelia budú až do limitu, kde sa začínajú nadlimitné zákazky, úplne ignorovať zákonnú úpravu a budú zadávať zákazky podľa svojho voľného zváženia. Tieto ich postupy budú v zásade absolútne nekontrolované, keďže sa... keďže vypadávajú akékoľvek nároky na transparentnosť. Rovnako platí, že v rôznych odvetviach sa takto mimo pôsobnosť zákona dostane obrovské množstvo zákaziek, čo spôsobí prakticky zánik hospodárskej súťaži v prostredí verejného obstarávania a zároveň môže vyvolať monopolné postavenie niektorých subjektov na trhu. Toto skutočne hrozí a napriek tomu, ako som povedal, že novelu tohto zákona do veľkej miery oceňujeme, tak vzniká takéto riziko. V uvedenom prípade pôjde o zákazky, ktoré podľa zákonodarcu počas rokov 2020 až 2022 tvorili 43 až 55 % z celkového počtu zákaziek zverejňovaných úradom na verejné obstarávanie.
Z uvedeného vyplýva, že pri takomto podiele zákaziek už viac nebude potrebné po prijatí navrhovanej novely zverejňovať výzvu, a teda poskytnúť informáciu všetkým potenciálnym uchádzačom, že sa môžu zúčastniť na verejnom obstarávaní. Zákonodarca tak uzatvorí trh a eliminuje zdravú hospodársku súťaž, ako som už hovoril.
Je pravda, že tento postup bol možný aj v doterajšej právnej úprave, avšak finančný limit, do ktorého bol takýto postup možný, bol značne nižší, čo aspoň čiastočne limitovalo nehospodárne nakladanie so štátnymi finančnými prostriedkami. Pre verejného obstarávateľa to bude znamenať, že nebude musieť postupovať tak, aby zohľadnil jednotlivé princípy verejného obstarávania, najmä princíp hospodárnosti a efektívnosti, vychádzajúc pri tom predovšetkým z druhu, rozsahu, dostupnosti a hodnoty predmetu zákazky. Rovnako sa môže spochybniť, aby vynaložené náklady na predmet zákazky boli v primeranej kvalite a cene.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, všetko má svoje za a všetko má, má svoje za a proti. Treba zvažovať medzi rýchlosťou procesu verejného obstarávania na jednej strane a transparentnosťou a dodržaním únijných pravidiel na druhej strane. Ozaj to musíme vážiť veľmi pozorne, aby sme sa nepreklopili z jednej, z jednej hraničnej situácie do opačnej. V prípade vypustenia tzv. ex ante oznámenia, povinnosti tzv. ex ante oznámenia pri priamom rokovacom roko... konaní sa znižuje transparentnosť. Verejnosť ani podnikatelia nebudú vedieť o zámere uzavrieť zmluvu cez priame konanie a dozvedia sa o tom až v podstate z Centrálneho registra zmlúv.
Ďalší problém, ďalší problém je v zúžení okruhu subjektov oprávnených podať námietky. Podľa navrhovateľa sa má vypustiť oprávnenie osoby, ktorej práva a chránené záujmy boli alebo mohli byť dotknuté, ako aj orgánu štátnej správy, ktorý poskytuje prostriedky z európskych fondov. Námietky bude môcť podať len uchádzač, záujemca alebo účastník súťaže návrhov. Osobitným problémom, ktorý si zasluhuje pozornosť, je, že v praxi sa opakuje, opakovane vyskytujú prípady, že do požiadaviek na uchádzačov o verejné obstarávanie sa vkladajú požiadavky na certifikáciu personálu, resp. systémového riadenia, ktoré nie sú legitímne a majú jediný cieľ: uprednostniť uchádzačov, ktorí sú vopred s obstarávateľom dohodnutí a chcú takýmto spôsobom diskvalifikovať ostatných uchádzačov. Preto stojí za zváženie poveriť Úrad pre verejné obstarávanie na vydávanie samostatnej vyhlášky k odbornej a technickej normalizácii, aby sa preukázane technickej, resp. odbornej spôsobilosti uchádzačov nezneužívalo na diskriminačné konanie či na zvýhodňovanie dopredu pripravených alebo vybraných uchádzačov.
Zákon o verejnom obstarávaní je jedným z pravidiel, ktoré vo veľkej miere určujú efektívnosť vynakladania finančných prostriedkov vo verejnej správe. V nie dávnej minulosti zákonodarca pristúpil k podmienke, že jediným kritériom pri vyhodnotení verejného obstarávania je cena. Bolo to z dôvodu, že v mnohých prípadoch sa zákon zneužíval. Nebolo to šťastné riešenie, lebo sa dostatočne nezohľadňovali kvalitatívne podmienky predmetu obstarávania, resp. referencie dodávateľa. Súčasný zákon tieto problémy rieši, podľa môjho názoru, v dostatočnej miere.
Jednou z vecí, ktoré rieši súčasná novelizácia zákona, je zvyšovanie limitov verejného obstarávania a zlúčenie podlimitných zákazok s nízkou hodnotou, ako som už spomínal. Je to údajne s cieľom zjednodušiť systém verejného obstarávania, ktoré má vplyv na fungovanie verejnej správy a čerpanie eurofondov. Avšak skúsenosti z ostatných rokov ukazujú, že nie samo verejné obstarávanie je najväčším problémom, skôr sú to prieťahy vo verejnom obstarávaní, ktoré spôsobuje riadiaci orgán svojimi kontrolami a vyjadreniami. Kontrola verejného obstarávania z pozície riadiaceho orgánu často trvá aj niekoľko rokov. To spôsobuje obrovské problémy obstarávateľov pri podpísaní zmlúv s dodávateľmi, plánovaním čerpania rozpočtov a pre dodávateľov dodržanie ceny. Ak k realizácii zákazky dôjde niekoľko rokov po verejnom obstarávaní, ponúkanú cenu v obstarávaní nie je možné dodržať a je potrebné verejné obstarávanie opakovať. Nehovoriac, nehovoriac o tom, že riadiace orgány nepristupujú vždy rovnako k hodnoteniam verejného obstarávania. Prakticky všetci verejní obstarávatelia smerovali svoje sťažnosti k tomuto problému, smerom k riadiacim orgánom.
Na zjednodušenie a zrýchlenie verejného obstarávania vládny návrh zákona niekoľkonásobne zvýšil limity na jednotlivé, jednotlivé druhy verejných obstarávaní, napríklad na stavebné práce budú obce a menšie mestá zabezpečovať prakticky všetky stavebné činnosti priamym zadaním a to okrem veľkých investícií, ku ktorým, ku ktorým dochádza raz za niekoľko rokov. Ako som spomenul, že v istom čase zákonodarca použil ako jediné kritérium cenu, bolo to preto, lebo pokušenie pri riadených, riadení vecí verejných je veľké av tomto čase bolo mnoho prípadov, ktoré skončili až trestným stíhaním. Domnievam sa, že v rámci spravovania vecí verejných je dobré, keď platia jasné pravidlá. Pri takto nastavených limitoch verejného obstarávania je možné, dokonca pravdepodobné, že podobné prípady sa môžu opakovať. Preto sa domnievam, že popri všetkých pozitívnych technických zmenách v návrhu zákona zvýšenie navrhovaných limitov môže byť rizikom. Len aplikačná prax a blízka budúcnosť ukáže, či moja, či sa moja obava naplní.
Napriek tomu KDH uvedený návrh zákona oceňuje. Po jeho uplatnení očakáva, že sa zjednoduší proces verejného obstarávania, ktorý je dnes dlhý a náročný. V prípade samospráv vedie k tomu, že sťažuje realizáciu zákaziek alebo ich vyslovene znemožňuje. Preto sme pripravení podporiť ho v prvom čítaní. Zároveň budeme zvažovať úskalia a presadzovať vylepšenia, o ktorých som hovoril.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo.
Kolega Dostál, kolega Grendel tu hovoril o tom, že kritizo... neberie vážne kritiku, že sme vo výbore nediskutovali o týchto návrhoch zákonov. Ja sám som povedal, že zákony sa robia do zlého počasia. Súhlasím aj s pánom Mikloškom, ktorý hovorí, však keby ste, dokonca som aj na výbore povedal, že, že ak stále sa snažím veriť tomu, že máte dobrú vôľu, ale predstavte si, že príde niekto, niekto po vás, kto takto pripravené zákony doslova zneužije.
Druhá vec. Poslanec Grendel hovoril o tom, že, že ten, tá rada fondu bude zostavená tak, že bude politicky ovládaná, áno, áno, ja sa s tým stotožňujem a môže, môže nám predkladateľ hovoriť o tom, že má dobrý úmysel a že skutočne mu ide o vec. Ja sa obávam, že nemusí to byť tak, pozrite sa na vývoj okolo RTVS. Najskôr, najskôr RTVS bola snaha rozdeliť s argumentom že sa nedarí rozhlasu, ktorý je podfinancovaný. Potom sa hľadali spôsoby, ako, ako sa pozrieť na hospodárenie RTVS, že uzatvára zmluvy s externistami, potom sa siahlo na rozpočet RTVS koncom minulého roka, teraz sa predkladá úplne nový zákon, podľa ktorého by mala RTVS zaniknúť a vzniknúť úplne nová inštitúcia. Takže ten ťah, ten ťah je jasný. Obávam sa, že pri fondoch to bude veľmi podobné, lebo, lebo v podstate je to z jednej kuchyne, obidva tieto návrhy zákonov, a hrozí tam veľké riziko, skutočne veľké riziko, že inštitúcie, ktoré som dnes spomínal, tak budú politicky ovládnuté.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, prajem vám príjemné presné poludnie, dvanásť hodín. Vystúpenie je za, za KDH, klub KDH k tomuto návrhu zákona. Teraz prednesiem.
Sloboda prejavu patrí k základným slobodám demokratického zriadenia a je to aj jedna zo základných konzervatívnych hodnôt. Prečo to hovorím? Pretože aj umenie patrí k aktom takejto slobody, ktorá je chránená Ústavou Slovenskej republiky. Vytvoriť dôstojné podmienky na uplatňovanie tohto druhu prejavu je teda pre štát jednou zo základných úloh. Z dejín najmä totalitných režimov však vieme, že tento typ slobody asi hneď po slobode vierovyznania a náboženského presvedčenia najviac prekáža tým, ktorí majú v rukách moc. A sú to umelci, ktorí patria na jednej strane k najviac zneužívaným v prospech ideológie, ako napríklad v legendárnej anticharte v roku 1977 počas československého komunistického režimu.
Na druhej strane sú to umelci, aj pre nás sú umelci aj prenasledovanými či ostrakizovanými, ak si svoju, svojou slobodou umeleckého prejavu dovolia prinášať na svetlo sveta niečo, čo politickej moci nesedí, prípadne čo ju priamo kritizuje, tak ako nám to predviedol napríklad v 30. rokoch minulého storočia vodca Nemeckej ríše. Vtedy propagandisticky urobil výstavu avantgardných umelcov ako ukážku odsúdeniahodného umenia a následne to urobil výstavou moci, moci vyhovujúcich umelcov. Tí mali najlepšie reprezentovať mytologické podhubie národnosocialistickej ideológie. Sú to, samozrejme, extrémy v dejinách, avšak na poučenie, aby sme sa týmto totalitným dejinám ani len trochu nepriblížili, je dobré si ich pripomínať vždy, keď sa politická moc správa tak, ako by slobodu prejavu, v tomto prípade umeleckého prejavu, chcela z pozície moci riadiť. A spôsob, akým pristúpila vládna koalícia k zmene zákona o Fonde na podporu umenia, mi, žiaľ, presne takéto snahy pripomína.
Z legislatívneho hľadiska je nepochopiteľné, že také závažné zmeny vo fungovaní Fondu na podporu umenia nepredkladá ministerka kultúry a rezort, ktorý, pod ktorý fond spadá, ale ide o poslanecký návrh. Je nepochopiteľné, že novelizácii zákona nepredchádzalo riadne medzirezortné pripomienkové konanie a dokonca ani zástupcovia Fondu na podporu umenia neboli prizvaní na rokovanie s poslancami. Je zarážajúce, že v znení zákona, ktoré sa odhlasovalo po prvom čítaní, pozmeňujúcim návrhom samého predkladateľa pred druhým čítaním naberá absolútne nové kontúry a prináša do fungovania fondu zásadné zmeny.
Ja som už pred prvým čítaním upozorňoval na to, že sa tu niekto pokúša z pozície moci postupne ovládnuť verejnoprávnu inštitúciu, akou je Fond na podporu umenia. To, čo však prichádza do pléna Národnej rady v podobe pozmeňujúceho návrhu, sa už na nič netvári a dovolím si povedať, že ide o zoštátnenie Fondu na podporu umenia, ktorého podoba sa ako tak, nezávislého fungovania sa kreovala veľmi dlhé obdobie. Samozrejme sú veci, ktoré na fungovanie Fondu na podporu umenia vnímam kriticky aj ja. Napríklad nevysvetliteľné nepridelenie podpory niektorým významným projektom, dokonca s odôvodnením, že nenapĺňajú dostatočnú umeleckú kvalitu. A zdá sa, že, že dôvodom je najmä iné hodnotové nastavenie hodnotiacej komisie, ako to, ktoré mnou myslené projekty reprezentujú. To, samozrejme, to je, samozrejme, neprípustné a je legitímne hľadať spôsob, ako prostredie podpory umenia odbremeniť od jednostranných ideologických rozhodnutí, ktoré v súčasnosti nahrávajú, nebojím sa povedať, progresívnej ideológii na úkor tých konzervatívnejších, či tých, ktoré prinášajú kresťanskú tematiku.
Rovnako vnímam ako problém regionálnu neproporcionalitu, čo sa týka množstva prerozdelených projektov, kde treba hľadať spravodlivý mechanizmus, ktorý by umožnil umelcom dôstojne tvoriť a existovať aj v regiónoch. Určite sa treba pozrieť na podporu umenia na základe rozdeľovania podľa toho, či vzniká v zriaďovacích, či nezria... v zriaďovaných či nezriaďovaných inštitúciách a či naozaj nehľadať iný mechanizmus na podporu zriaďovaných inštitúcií, ktorých ráz činnosti je iný, ako v oblasti nezávislého umenia. Rovnako je na úvahu vzhľadom na výšku rozpočtu fondu, ako sa pozerá na klasifikovanie a definovanie umenia, ktoré podporuje, a či by nestálo za úvahu v tejto oblasti urobiť poriadok a podporovať prioritne naozaj umeleckú činnosť. To všetko si zaslúži odbornú diskusiu, ale nie nálet vládnej moci, ktorého výsledkom nebudú systémové a vecné zmeny k lepšiemu, ale len mocenské ovládnutie Fondu na podporu umenia ministerstvom kultúry, lebo o to v navrhovanej novelizácii zákona podľa predloženého pozmeňujúceho návrhu ide.
Všetci máte návrh pred sebou a tak si dovolím upozorniť na tie najzávažnejšie zmeny, ktoré zákon v prvom čítaní neobsahoval. Doterajšie nezávislé hodnotiace komisie majú byť len poradné orgány pre radu fondu, ktorá bude po novom rozhodovať o pridelení finančných prostriedkov na umelecké projekty. Keďže ide o tisícky podporených projektov ročne, je otázne, či bude rada fondu v tomto nastavení vôbec túto agendu zvládať. Obávam sa, že to môže činnosť fondu totálne paralyzovať. Pointa, prečo však bude po novom rozhodovať rada fondu, je však zvýšenie jej členov. Ich počet sa zvýši z doterajších deväť na trinásť, z čoho osem, opakujem osem, osem členov má priamo menovať ministerstvo kultúry. A tu práve nastáva paradigmická zmena, paradigmatická zmena vo fungovaní fondu tým, že pomer členov rady fondu sa väčšinou dostáva do rúk zástupcom ministerstva kultúry. A tým dochádza k zrušeniu jeho nezávislého postavenia i verejnoprávneho postavenia.
Zvyšuje sa dokonca aj finančný podiel rozpočtu na prioritné projekty ministerstva kultúry zo súčasných 20 na 25 %, čím sa logicky zníži podiel prostriedkov pre ostatné, na ostatné umelecké projekty. Už dnes je dopyt projektov trojnásobne vyšší, ako rozpočet 20 miliónov eur, ktorým Fond na podporu umenia disponuje. A avizované zvýšenie o 200-tisíc nikomu nepomôže, keďže to aj tak väčšinou zhltnú zvýšené náklady na réžiu fondu, ktoré rastú z piatich na šesť percent, a finančne bude treba nejako uspokojiť aj zvýšený počet členov rady fondu.
Zásadnou kritickou pripomienkou doterajšieho fungovania fondu bola nemožnosť odvolať sa proti rozhodnutiu, čo sa však za istých okolností dalo urobiť. Avšak terajšie znenie zákona odvolanie a priori vylučuje, čo pri navrhovaných zmenách smerujúcich k zoštátneniu fondu vytvára princíp autokratického rozhodovania o prerozdeľovaní prostriedkov na umeleckú činnosť.
Pri rokovaní výboru pre kultúru a médiá zo strany navrhovateľov argumentačne zaznievala akási osobná nespokojnosť s tým, ako fond fungoval. A preto sa neviem ubrániť dojmu, že spôsob, akým sa zákon predkladá, i jeho vecná stránka, ktorá ruší jeho nezávislosť v prospech mocenského rozhodovania, je skôr výsledkom osobnej pomsty, ako snahy o systémové riešenia.
Ešte raz opakujem, že aj ja sa na mnohé z doterajšieho fungovania fondu pozerám kriticky a volám po náprave, no takýto spôsob, ktorý prináša paradigmickú zmenu fungovania nezávislého fondu na fond závislý od aktuálnej moci, odmietam. Navrhovatelia zákona si asi dostatočne neuvedomujú, že tá budúca aktuálna moc môže mať ideologické znamienko, ktoré tej súčasnej moci, teda im nebude vôbec vyhovovať a takýmto zákonom, ktorý neprezieravo uspokojuje len ich súčasné volanie po vybavovaní si účtov, pripravia podhubie niečomu, čo im v budúcnosti nebude vôbec, ale vôbec po vôli. A umeniu samému, samému už tobôž nie.
A preto, aby som bol aj konštruktívny, a preto by sme sa mali spoločne najskôr zamyslieť nad tým, čo je umenie. Aké je jeho miesto v spoločnosti, čo je kultúra, kultúrna politika. A či nie je pre štát prospešnejšie, keď popri svojim, popri svojich rozpoč... príspev... popri svojich rozpočtových, príspevkových a verejnoprávnych či štátnych samostatných organizáciách, kde má predsa len dostatočné kompetencie na vytvorenie, na vytváranie kultúrnej politiky, nechá priestor aj na fungovanie toho typu umenia, ktoré len napĺňa ústavou garantovanú slobodu prejavu, a nechá pre túto oblasť nezávisle od aktuálnej moci existovať verejnoprávny fond, ktorý túto slobodu prejavu bude umelcom z finančného hľadiska pomáhať uskutočňovať.
Ďakujem vám za pozornosť.