Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, milí kolegovia, tiež vystúpim k tomuto zákonu, ktorý vrátil prezident republiky nám späť na rokovanie do Národnej rady, a to rozdele... to vystúpenie vystúpim na dve časti.
Prvá časť sa bude venovať samému tomuto zákonu a druhá časť sa bude venovať dôsledkom, ktorý tento zákon môže priniesť, ak bude aj schválený opätovne v Národnej rade.
Ja som k tomuto zákonu vystúpil, k tomuto návrhu zákona vystúpil už pri, pri jeho schvaľovaní v parlamente a v podstate sa potvrdili viaceré veci, ktoré som vtedy povedal. Poviem tie východiská, z ktorých som vtedy ja vychádzal. Dávam som to, tento návrh zákona do určitého rámca. Upozornil som na to, že sa tu dejú niektoré veci, ktoré súvisia s informáciami a s médiami, a to bolo odkladanie voľby členov Rady pre mediálne služby. Ako viete, tak stále to ešte gúľame pred sebou a mali by sme to pri tejto schôdzi schváliť.
Bolo, myslím si, že tým, tým ďalším krokom, ktorý je v tej reťazi, ktorý by mal nasledovať, je vytvorenie národného mediálneho úradu a to by bol vlastne úrad, ktorý by bol v rukách vládnej koalície a slúžil by nejakým spôsobom, aby reguloval, reguloval mocensky novinárov na Slovensku.
Tretia vec, čo som aj vtedy spomínal, spomenul, bola inštitúcia, ktorá sa dnes volá, ako ju nazvať, Slovenská televízia a rozhlas, bol to Rozhlas a televízia Slovenska. Je to inštitúcia, ktorá síce nám existuje, pretože vznikla z tej pôvodnej inštitúcie, ale nemá ani radu, nemá ani riaditeľa a nevieme, a nebude mať ani rozpočet, vyzerá to tak, na budúci rok. To znamená, že táto inštitúcia, ktorá má, nesie znaky alebo má niesť znaky verejnoprávnosti, tak je výrazným spôsobom oklieštená a jej činnosť je skomplikovaná.
Keď sa zastavím ešte pri tejto rade STVR, ktorá sa má voliť, tak ste si asi všimli, že táto rada má mať teda deväť členov, štyroch už zvolila, dosadila do tejto rady, dosadilo ministerstvo kultúry, nominantka Slovenskej národnej strany a ďalších päť členov sa bude voliť v parlamente. A podľa tých informácií, ktoré máme od vládnych politických strán, tak vlastne tých päť ďalších postov si rozdelia vládne strany. Okolo toho je, samozrejme, dosť dlho veľa kriku. Súvisí to aj s inými politickými pohybmi, ale výsledkom bude tak či tak, že túto radu budú v podstate ovládať vládne strany. Nikto iný tam nebude. To znamená, týmto, týmto spôsobom táto inštitúcia stratí svoju verejnoprávnosť, čo je skutočne ako veľmi vážna vec.
Dlhodobo sledujeme, aj to som hovoril, triedime novinárov na dobrých aj zlých zo strany vlády a nekončí sa to. Spomeňme si na posledné výroky predsedu vlády a predsedu SMER-u, ktorý označil novinárov za osoby posadnuté diablom. To je dosť vážne obvinenie, by som povedal.
Pripomeňme si, aj to som spomínal, vystúpenie predsedu vlády v ruskej propagandistickej televízii Rossija-1. Opäť ja tu dávam do súvislostí všetky tieto kroky, ktoré sú tu. Tá Rossija-1, však vieme, že to je televízia propagandistická a predseda vlády bol prvým predstaviteľom z Európskej únie a z NATO, ktorý v tejto televízii vystúpil, a v podstate svojím spôsobom sa prihlásil k ruskej, k ruskej politike, ktorú vedie, ktorú vedie napríklad na Ukrajine.
Takisto som upozorňoval na to, keď prejdem k tomu samotnému zákonu, že je tento návrh zákona, zákona v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá zaručuje občanom slobodu prejavu a právo na informácie.
A v dôvodovej správe som vtedy našiel pri tom zákone, že chcú chrániť povinné osoby, to je citát, že chrániť povinné osoby. To znamená povinné osoby, ktoré poskytujú informácie. Takže nie chrániť občana, ktorý to má garantované v ústave, ale chrániť toho, čo mu má tú informáciu poskytnúť. To znamená, to je presne otočené.
V podstate to malo, malo spieť k tomu, aby sa nechránil občan pred úradmi, ale úrady pred občanom.
O čo išlo? Išlo o to, aby sa podmienka na vynucovanie ústavného práva občanom skomplikovala, sťažila, jednoducho aby to bolo ťažšie pre toho občana dostať sa k týmto informáciám. A, samozrejme, že keď hovoríme o občanoch, tak hovoríme aj o špeciálnom druhu občanov, a to sú novinári, ktorí v podstate často majú jediný ten spôsob, ako tie informácie, ktoré získajú, sprostredkovať, sprostredkovať ostatným občanom.
Teraz tu máme vrátený zákon prezidentom republiky. Budem veriť tomu, že prezident vystupuje ako prezident všetkých občanov a nie ako stále zástupca jednej z politických strán, ale dobre, ja sa s mnohými tými výhradami, ktoré sú tam, stotožňujem. Napokon ako som aj povedal, práve prezident republiky napáda, napáda presne to, na čo sme upozorňovali. Len jeden citát vytiahnem: "Zákonodarca síce mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií do zákona o slobode informácií doplnil, ale nezadefinoval ani minimálne či aspoň rámcové, alebo orientačné zákonné parametre, kedy možno vyhľadávanie informácií pokladať nielen za rozsiahle, ale dokonca za také rozsiahle, že ho možno kvalifikovať ako mimoriadne rozsiahle." Zložitá formulácia a jednoznačne ide o to, podľa akého kritéria ja budem posudzovať, či ide o nejakú mimoriadnu, nejakú mimoriadnu snahu získavať tie informácie, a tým pádom to budem nejakým spôsobom regulovať, napríklad tým, nie napríklad, ale to tam v tom zákone je, že túto informáciu budem poskytovať za úhradu. No a to je ďalší problém. My sme vtedy aj navrhovali, že vypustiť, ak by aj tento zákon mal prejsť, vypustiť akúkoľvek možnosť, aby občan, ktorý dostáva informácie, musel za tie informácie aj platiť. Jednoducho preto, už aj keď pre nič iné nie, tak preto, že sú tu ľudia, osoby, ktoré na to nemajú prostriedky, aby mohli platiť za takúto informáciu. Tým pádom sa vlastne diskriminujú, a to naša ústava, pochopiteľne, zakazuje.
A z tohto dôvodu aj prezident priamo píše v tom, v tom svojom postoji, že vyplýva z tohto celého zákona svojvôľa na povinnú osobu pri poskytovaní informácií. Svojvôľa. To je veľmi dôležitá, dôležité slovo. My sme ho tiež použili. Ja som ho tiež použil pri kritike toho návrhu pri schvaľovaní zákona.
Svojvôľa je v podstate, v podstate možnosť uplatňovať si len z titulu, že ste v nejakej pozícii vynucovacie alebo uplatňovať si nejaké mocenské postavenie voči ostatným občanom, a to nad rámec, nad rámec tej svojej, tej svojej pozície a ja si rozhodnem, že čo môžem použiť, ako môžem použiť a s akým dosahom na toho človeka to môžem použiť. Takže som rád, že to prezident presne používa túto formuláciu, je to skutočne svojvôľa, čo je, čo je neúnosné, aby to bolo v zákone.
My sme vtedy navrhovali, že ak existujú ozaj problémy a chcem veriť úprimnému úmyslu zákonodarcu, zákonotvorcu v tomto prípade, že ak skutočne existujú prípady, že to je cielená činnosť, ktorá má zahlcovať úrady, no tak potom ich, prosím pekne, riešme individuálne alebo ak vyslovene chceme, že nejakým spôsobom sa nad tým zamyslíme, no tak potom sa poďme zamyslieť nad tým možnože ako novelizovať ten zákon, ale nie takýmto spôsobom, pochopiteľne.
Tak a teraz, teraz skúsim tú druhú časť svojho vystúpenia a môžem si dovoliť povedať, že mám takú tú pozíciu unikátnu, pretože bol som aj novinárom a som politikom. Takže vidím tie, tie postupy alebo vidím tie postupy, môžem povedať zákon, vidím ho z dvoch strán. Ja sa vrátim do 90-tych rokov, vtedy som pôsobil niekoľko rokov v ekonomickom týždenníku Trend a posledné roky som bol v tomto týždenníku šéfredaktorom. Bolo to veľmi vzácne obdobie, pretože sa transformovala celá spoločnosť na Slovensku, boli to skutočne veľmi zaujímavé časy a novinári mali v tomto čase veľmi dôležitú úlohu. Riešili sa problémy typu, ja som novinár od 91. roku, takže nemal som s tým obdobím predtým ako novinár nič spoločné, aj keď ľudia, aj s ktorými som pracoval, boli často novinári, ktorí pochádzali z toho predchádzajúceho obdobia a jednoducho špina bola zažratá aj v mnohých, v mnohých prípadoch.
Ale boli aj novinári, ktorí skutočne úprimne chceli ísť do toho a pomôcť pri tej transformácii spoločnosti a môžem povedať, že v Trende som takých ľudí našiel. Ja som mal na starosti, keď som tam prišiel, na starosti jednu oblasť, ešte mám osem minút, tak možno vám to rozpoviem, ktorá sa týkala privatizácie. Privatizácia bola veľmi zvláštna vec, pretože v podstate išlo o to, akým spôsobom ten majetok štátu, ktorý tu bol, tak akým spôsobom ho distribuovať možno iným, ktorí ho budú vedieť spravovať lepšie. Za týmto účelom vzniklo špeciálne ministerstvo pre privatizáciu, ktoré fungovalo niekoľko rokov, ale keď nastúpil Vladimír Mečiar a rozhodol sa, bola vtedy, možno si mnohí spomínate, bola vtedy rozbehnutá druhá vlna kupónovej privatizácie a on si povedal, že z druhej vlny nebude nič, pretože mal svoje vlastné zámery. A jedným z tých, jedným z tých spôsobov, ako tie svoje zámery naplniť, bolo rozbehnúť takzvanú veľkú privatizáciu svojským spôsobom a robil to cez Fond národného majetku. To znamená, tomu neborákovi, čo mal zo Združenia robotníkov Slovenska na starosti ako minister privatizáciu, to normálne zobral, ten si to ani nevšimol viac menej a dal to na Fond národného majetku a ten začal rozhodovať, inštitúcia, ktorá nevychádza z volieb, z ničoho a ten Fond národného majetku začal rozhodovať o tom, čo sa s tým majetkom bude robiť. A možno si spomínate, keď, keď Mečiar nastúpil v tejto snemovni alebo to bolo ešte v starom parlamente, tuším tu, bola takzvaná Noc dlhých nožov, vtedy za jednu noc sa more zákonov zmenilo a jeden z tých zákonov bol aj ten, ktorý prehadzoval tú privatizáciu z ministerstva, špeciálne určeného ministerstva na Fond národného majetku. Takže si tam sadol, nejakých 10, 12 ľudí tam bolo, ktorí, ktorí boli vo vedúcich pozíciách toho fondu, a teda rozbehla sa privatizácia s cieľom vytvoriť takzvanú kapitálotvornú vrstvu. Bolo to búrlivé obdobie spojené s kadečím, nejdem to opisovať, ale chcem povedať jednu vec. Ja ako novinár, ktorý v podstate len začínal, som robil dva, tri roky, tak som začal chodiť na ten Fond národného majetku a hovorím, dajte mi informácie.
Choďte preč, čo, aké informácie vám budeme dávať? No ste, ste zástupcovia štátnej inštitúcie a máte povinnosť voči občanom, aby ste ich informovali a budete ich informovať tak, že to budete robiť cez novinárov. Takže, ale ja som bol neodbytný. Ja som tam chodil, ja neviem, niekoľko mesiacov a keď už som bol taký neodbytný, ako sa píše v Biblii, klopte a otvorí sa vám, otvorilo sa. A ten, ten šéf toho Fondu národného majetku mi povedal. Tak keď to chcete, tak zavolal si toho šéfa odboru a hovorí, dajte mu tam nejaké informácie. No a ten šéf odboru mi dal, vtedy boli ešte diskety, takú disketu, tu máte a choďte. A ja som si to otvoril v tom Trende a neveril som vlastným očiam. On mi dal komplet všetko, on mi dal zoznam všetkých spoločností na Slovensku, ktoré mali v databáze, dal mi tam podiel, že koľko percent sa komu predalo a za koľko, oni iba strohé informácie vypúšťali a on mi to dal všetko.
A raz keď som prišiel do tej redakcie, sa pozerám, oni si neuvedomili, že komu dali do rúk tieto informácie. Dali ich novinárovi. Tak som šiel za šéfredaktorom a hovorím, čo mám, aký poklad. A on, spravíme špeciálnu prílohu a vtedy v tom veľkom Trende vychádzal ako Financial Times dnes, v tom Trende sme urobili špeciálnu prílohu, mala, ja neviem, 16 strán alebo koľko a tá príloha bola len jedna obrovská tabuľka, v ktorej boli všetky firmy a všetko to tam takto bolo zverejnené. To ste mali vidieť, keď to vyšlo, čo prišlo z Fondu národného majetku. To bola pre nich katastrofa. Nejako to ustáli, ale roky, roky z tejto tabuľky čerpali iní novinári, keď chceli, išli do nejakej firmy a zisťovali, že sú tam nejaké problémy, že ako tam, ako tam bežala tá privatizácia a kto to vlastne získal a za akých podmienok a odtiaľ sa vyťahovali tie informácie. Dostali sme do rúk rodinné striebro, doslova by som povedal v Trende. Preto sa k tomu vraciam k tomuto príbehu, že toto je práca novinára a vy, keď prácu, prácu, keď novinárovi zviažete ruky, tak v podstate ho odstavíte od dôležitých informácií. Od informácií, ktoré majú ľudia poznať.
Neviem, možno sme takým maličkým dielom prispeli aj k tomu, že napokon tá, tá búrlivá divoká privatizácia, ktorá, ktorá bežala vtedy a potom ona mala korekcie, takže možno, možnože sme maličkým dielom prispeli k tomu, že nastúpila iná vláda v roku 1998, ktorá mala úplne iný prístup aj k novinárom. Zhodou okolností potom ma na Fond národného majetku zavolali, či im nepôjdem robiť hovorcu. No nešiel som, lebo som chcel ostať novinárom.
Tak a teraz tá situácia dnes. Jednoducho novinári nech sú akíkoľvek, tak tí novinári pochopiteľne sú pre spoločnosť dôležití. Môžem si dovoliť hodnotiť s odstupom času, už dnes s odstupom času aj kvalitu práce novinárov, ako, ako tí novinári pracujú od toho 90-teho roku až do dnes, čo sa zmenilo. Veľmi veľa vecí sa zmenilo, ale nezmenila sa jedna vec. Ak máme demokratickú spoločnosť a chceme si ju uchovať, tak jednoducho nikdy nedokážeme, nech sme akákoľvek politická moc, s novinármi bojovať. Nedá sa to, s novinármi nikto nenabojuje. A to nám môžu tí novinári, teraz už hovorím ako politik, to nám tí novinári môžu liezť dobre na nervy a môžu dokonca o nás rozširovať informácie, ktoré nie sú pravdivé alebo skresľovať informácie, ale jednoducho ten novinár je svojím spôsobom zvláštna postava, ak hovoríme o nejakom, o nejakej trojjedinej moci, ktorá spravuje tento štát, to znamená, výkonná, vládna a súdna moc a ja by som pokojne pridal k tomu ešte aj tá moc, ktorá súvisí s informáciami, narábanie s informáciami. Jednoducho informácie a sprostredkovanie informácií je mimoriadne dôležité pre spoločnosť a nie je iná cesta ako aj tých novinárov, ktorí robia chyby, pochopiteľne, alebo sú umienení jednoducho, že chcú niekomu poškodiť, alebo sú možno zaplatení, aj to sa už deje, nie je iná možnosť s nimi nabojovať, len ako jednoducho, ak neporušili zákon, pochopiteľne, tak jednoducho len pokračovať ďalej v tom, že ja ako politik pôsobím a jednoducho do nich tlačím tie informácie, o ktorých si myslím, že tie informácie by mal novinár dostať. Nie jediná cesta. Ak dnes ideme zväzovať novinárom ruky a ideme ich triediť na takých, hentakých, myslím si, že je to, je to zbytočná, zbytočná snaha, ktorá sa minie účinkom až na jednu jedinú možnosť, a to je jednoducho, že tým novinárom začneme prikazovať, ako môžu robiť, čo môžu robiť, ale ak sa dostaneme až do tohto bodu, že novinárov budeme napríklad ako v Rusku, tak ja spomínam Rusko, že novinárov budeme likvidovať fyzicky alebo budeme ich biť, alebo ich budeme vyháňať, tak to už je fáza, že to už nehovorím o demokracii.
Takže ak si chceme zachovať demokraciu, tak musíme mať prijateľné zákony a musíme mať, pochopiteľne, aj, aj vyvážený vzťah, vzťah s médiami. Ja skutočne si prajem, aby sme ten vzťah mali veľmi dobrý, a preto, keď sa vrátim k tomuto zákonu, tak poviem toľko, že ak sme chceli ozaj, ak tu bol, stále verím, dobrý úmysel ľudí, ak tu bol ozaj úmysel niečo skvalitniť, tak potom, prosím vás, nerobme to tým, že príde poslanec s nejakým návrhom.
Aké je, také je to ministerstvo kultúry a ja som za to, aby bolo obsadené na tom vrchole iným človekom, ale aké je, také je, tak rezortne mu táto vec patrí. To znamená, vláda musí prísť s návrhom, musí identifikovať, kde sú problémy, prísť s návrhom, dať ten návrh zákona do riadneho pripomienkového konania a riadny legislatívny proces, potom sa o nás, teda o tom zákone s nami všetkými v parlamente rozprávať, poriadne to nechať prejsť cez výbor a potom možno o tom zákone hlasovať. Toto je normálny štandardný proces, ktorý v takejto citlivej otázke, ako je pôsobenie médií a práca s informáciami, je mimoriadne dôležité práve, aby tu nastal, aby tu sme využili presne to, čo nám vlastne zažitá prax pri tvorbe zákonov na Slovensku za posledných 30 rokov ponúka. Jednoducho musíme to takto spraviť a ja si myslím, že, že ak by sme pristúpili k tomu takýmto spôsobom, tak aj tie reakcie, ktorý tento návrh zákona vyvolal v médiách, zase tento zákon v médiách, tak by boli iné tie informácie.
Ja si dokonca viem predstaviť, že by sa s tými médiami komunikovalo. Hovorím, teraz som na druhej strane, som politik, ale ja nevidím dôvod, prečo by sme si my ako politici nemohli na jednej veľkej konferencii sadnúť za jeden stôl s novinármi, s vydavateľmi a prečo by sme o tom nemohli diskutovať. Ja si myslím, že bola by to schodná cesta a bola by to skutočne príležitosť na, príležitosť na to, aby nám aj tie deformácie, ktoré v tom novinárskom prostredí máme, skutočne sú tie deformácie, tak aby sme ich odstraňovali. Ja som viackrát bol na zasadnutí Rady slovenskej televízie, teda Rozhlasu a televízie Slovenska vtedy ešte a sedel som tam medzi tými ľuďmi v tej rade a boli tam problémy. Jednoducho v tej inštitúcii boli problémy, ale videl som ich riešiteľné práve na zasadnutiach tej rady. A ak nedostačovali kompetencie tej rady na to, aby sa riešili problémy, tak nech sa páči, ale vy z tej rady, skúste navrhnúť vy, ako by sa mal zmeniť zákon. Takto by sme mali postupovať aj v tejto oblasti. Ďakujem za pozornosť.
