Videokanál poslanca

Ďakujem, som rád, že som sa dostal k slovu. Pán kolega Dostál, spomínali ste rolu prezidenta. Ja sa tu len trošku vrátim do histórie. Nepôjdem do 30. rokov do Nemecka, odtiaľ pochádza termín noc dlhých nožov, aby sme vedeli, práve vtedy, keď sa búrala úplne demokracia v Nemecku, ale pôjdem do Československa roku 1948. Prezident Beneš, ktorý bol taký tiež čestný, nepísaný predseda národných socialistov a veľkých kamarátov komunistov, tak prezident Beneš sa podieľal na uchopení moci komunistami, pretože nezvládol vládnu krízu a dokonca niektorí hovoria, že tam bol aj úmysel a ja preto o tom hovorím, že takisto ako v Nemecku, aj v Československu o niekoľko rokov neskôr, vznikla teda tá diktatúra, nastupovala nie nejakou strmou revolúciou, ale postupne. Dokonca sa využívala ústava a takisto ako v Nemecku, aj v Československu zohral rozhodujúcu rolu prezident. Prezident Beneš umožnil, aby sa zostavila vláda, ktorá bola povoľná práve komunistom a vlastne ten proces sa, potom prišli zmeny zákonov, tak ako sa menia zákony tu a potom vlastne ten proces sa zavŕšil až o tri mesiace, keď sme mali voľby do, v Československu voľby jednotnej kandidátky Národného frontu. Aj tu počúvame o zmene volebného systému, tie paralely sú veľmi nebezpečné, ja by som veľmi nerád bol, aby sme ich potom niekedy spomínali, že skutočne, že sa nám to tu naplnilo druhý raz v priebehu sto rokov, ale skutočne si uvedomme, že niekedy to prichádza vyslovene plazivo, postupnými krokmi, zneužívaním parlamentného systému, ale potom už je neskoro, potom sa z toho nedá vyhrabať, preto o to viac je mimoriadne dôležité, aby sme boli pevnou súčasťou Európskej únie a nespochybňovali aspoň to, lebo to je asi posledná kotva, ktorú tu máme. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Kolega, kolega Čaučík, však si vysvetlil podstatu veci, ktorej sa mal venovať vlastne tento návrh zákona. Dostalo sa tam niečo úplne iné. Ja musím povedať, že, kolegovia z vládnych strán, vystavili ste nás do nechutnej dilemy, pretože na jednej strane tu máme riešiť reálne problémy, s ktorými zápasia ľudia na Slovensku, mal... nikto tu zatiaľ nepovedal, ak som dobre počúval, že tieto drobné krádeže, ktoré rastú, je za nimi aj ekonomická stránka veci. To znamená, že ten dosah konsolidačných balíkov je veľmi silný na ľudí a bude budúci rok ešte silnejší.
Ale vrátim sa k téme. Vy ste nás vystavili do dilemy, vlastne ako sa k tomuto postaviť, keďže ste tam vsunuli veci, ktoré sem vôbec nepatria. To je skutočne pravda. A ja si dovolím povedať, že takýmto spôsobom sa zákony jednoducho robiť nemôžu. A zákony zvlášť, ktoré sa týkajú trestného konania osôb. Je to skutočne veľmi vážne a ja tu často spomínam v tejto snemovni, že pociťujeme veľmi silný útok na inštitúcie. Ja mám už teraz dojem, že toto je útok priamo na parlament, na parlamentarizmus na Slovensku, pretože takýmto spôsobom urobiť zákony, podľa ktorých sa má riadiť celá spoločnosť, dehonestuje vôbec celý parlament. Uvedomte si, kolegovia z vládnych strán, aj nás, čo sme v opozícii, to dehonestuje celú túto inštitúciu. My sa pohybujeme od mantinelu k mantinelu v takých dôležitých zákonoch, ako sú, ako sú trestné kódexy. To je neprijateľné, aby sme takto postupovali ďalej!
A obávam sa, že ak, ak to má pokračovať, tak tento parlament sa stane v budúcnosti nefunkčným.

Áno, ja sa pripájam k tomu, čo ste, kolegovia, povedali, a to je skutočne, možno niekomu aj napadlo, že ak nám nesedí tá inštitúcia, tak čo tak ju zrušiť, možno premenovať, ale (povedané so smiechom) v podstate zmeniť, zmeniť jej, zmeniť jej vedenie a možno ju nejakým spôsobom pacifikovať. Áno, áno, myslím si, že to je legitímna úvaha, pretože tak, ako sa správa vláda k Rade pre rozpočtovú zodpovednosť, tak to nasvedčuje, že keby bola taká príležitosť, môže sa také niečo stať.
Ja ťa, kolega František, trošku doplním. Je tam tá rada, tá rada je plná, je obsadená, hej, teraz tá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, personálne, ale je tam presluhujúci človek, tak by som to povedal. Tak to funguje. Ale v podstate máš pravdu, pretože ten človek, ktorý tam presluhuje, tak v podstate on nevie dňa ani hodiny, hej, a tiež ako byť na mieste predsedu, tak neviem, neviem, s kým počítať, hej? Pretože kto, kto bude ten môj nový kolega? Taký alebo hentaký, hej? Takže je to, samozrejme, nebezpečná situácia, keď sa to personálne takýmto spôsobom podceňuje, alebo účelovo naťahuje, aby sa, aby, aby tá rada konala, aby bola pacifikovaná týmto spôsobom.
Takže ja len zopakujem, v každom prípade, by sme sa mali vážne zamyslieť nad tým, ako Rade pre rozpočtovú zodpovednosť vrátiť jej váhu a obávam sa, že možno bude musieť prísť až na nejaký kolaps, hej, aby sme si potom uvedomili, že tá rozpočtová rada nás pred tým kolapsom vystríhala.

ešte stále to Grécko, ktoré bolo vtedy pred nami a ďaleko pred nami. Desať rokov, desať rokov ešte to tí Gréci cítia. Ja často chodím do Grécka, tak to vidím. Milión Grékov opustilo štát, milión Grékov, pretože zrazu bolo v tom štáte zle. Chceme toto? A Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, hoci, hoci to robí, robí veľmi opatrným spôsobom, ale v podstate nás upozorňuje na to, že ak budete takto pokračovať, tak sa na tú grécku cestu dostaneme. Toto nám hrozí. To znamená, tu nerokujeme o nejakých fazuľkách, keď tu máme túto správu. My rokujeme o tom, čo bude s týmto štátom o niekoľko rokov. Ak budeme takto pokračovať ďalej, tak sa dostaneme na tú grécku cestu. A toto robí rozpočtová rada.
A teraz, čo s ňou robí vláda? Pozrime sa, čo s ňou robí vláda. Minister financií tu stál a predstavoval štátny rozpočet na budúci rok. Rozpočtovej rade venoval hádam tretinu svojho vystúpenia a štýl takéhoto: Čo to s nami robia? To je politická inštitúcia? To re... predsedu, ta toho si tam dali Oľanáci a neviem čo vykrikoval. Samozrejmé, že vždy sú politické nominácie, keď sa dopĺňa rozpočtová rada. Ale on dehonestoval túto inštitúciu v priamom prenose. On neútočil na predsedu, on útočil na inštitúciu. To je dôležité. A keď si rozoberiete rad-radom, ako sa tu útočí na inštitúcie, však sme, máme čerstvý príklad, úrad pre oznamovateľov, my sme ho zničili, my sme zničili inštitúciu, a ničíme tie inštitúcie jedny za druhým, jednu za druhou. A tým pádom vlastne ničíme štát. To je veľmi dôležitá vec.
A nie, aby sa nečkalo len ministrovi financií, ja som bol nedávno na diskusii, na verejnej diskusii v rozhlase s ministrom práce. Išiel vybuchnúť. Čo to tí v tej rozpočtovej rade robia? Oni si, oni vyčíslili, že aký bude dosah tretieho konsolidačného balíka na ľudí, na rodinu s dvoma deťmi, 850 eur. To nemajú vlastnú robotu? To musia toto vyčíslovať, takúto nadprácu robiť? A čo majú robiť? Prosím vás pekne, čo majú, však to je ich robota. Keď rozpočtová rada vypočíta, že len pre tretí konsolidačný balík bude hrubý domáci produkt, rast hrubého domáceho produktu skoro o pol percenta nižší, a tak ako to je, to je skutočne ako je to tak. Jednoducho oni to, oni musia na to upozorňovať. A my to hádžeme, nie my, ale vláda to hádže do koša. A ešte dehonestuje túto inštitúciu.
Takže my sa doslova zahrávame s ohňom a skončí to tým, že, opakujem, zákon, ústavný zákon prijalo celé politické spektrum. Celé politické spektrum. Tuším to bolo 2015, ak si to dobre pamätám. Celé politické spektrum. A teraz jedna časť politického spektra, lebo jej to vyhovuje, lebo sa cíti prichytená, tak jedna časť politického spektra bude túto inštitúciu dehonestovať a neviem, kam ju chce až dotlačiť. Však my si týmto spôsobom, vlastne my sa chceme klamať. My sa chceme klamať, pretože nie sme schopní sa pozrieť do zrkadla, čo sa deje.
Takže, prosím vás, keď rokujeme o tejto, o tejto správe, uvedomme si aj tieto veci. Ja by som bol veľmi rád napríklad, čo je legitímna požiadavka, aby v prípade schvaľovania rozpočtu, štátneho rozpočtu, bol povinne prítomný predseda rady. Povinne prítomný. Nieže ako to bolo tento rok, že mu tri dni pred tým, ako sa rokovalo o rozpočte, poslali nejaký, nejaký rozpočet, hej? Tak sa muselo cez víkend nejako, nejako chystať a bol som na tom zasadnutí výboru, nedostal ani poriadne slovo predseda rozpočtovej rady. To takto, takto chceme pokračovať ďalej? Prosím vás pekne, zamyslime sa nad tým.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda rozpočtovej rady, na úvod poviem toľko, že na tejto schôdzi, na tejto schôdzi sme vlastne mali doplniť Radu pre rozpočtovú zodpovednosť, je tam presluhujúci člen a ťahá sa to niekoľko mesiacov. Takže nielen Ústavný súd, ale vidíme, že aj rozpočtová rada a ak by som tieto inštitúcie prirovnal, tak povieme, že Ústavný súd je garantom ústavnosti, čo sa týka triezveho prístupu, čo sa týka našich právnych predpisov. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť je garantom, garantom toho, že je tu niekto, kto stráži verejné financie. To nie je nejaký prázdny pojem alebo, alebo nejaký technický pojem, hoci tu dnes technicky väčšinou diskutujeme, keďže sa na finančnom výbore nedalo o tom týmto spôsobom diskutovať, teraz sa nám to presúva priamo do pléna. Rovnako som potešený ako, ako, ako kolega Kišš tým, že sa predsa táto rada, táto správa dostala na rokovanie tejto snemovne, i keď to je v hodine dvanástej, by som povedal, pretože nie dni, ale hodiny, hodiny snemovania sú spočítané, tohtoročné hodiny.
Takže máme pred sebou správu hodnotia plnenia pravidiel rozpočtovej zodpovednosti a pravidiel rozpočtovej transparentnosti za rok 2024. Ja viem, ťažký pojem, ale vytvorila ho ústavná inštitúcia, vytvorila túto správu a ja pripomeniem, že táto ústavná inštitúcia vznikla z vôle celého politického spektra, ktoré tu bolo v časoch, keď vlastne tu, sa tu, sa tu rozbehla grécka kríza. To znamená, zrazu nastal obrovský strach, aby, aby, aby ten, aby, aby tento problém neprerástol hranice Grécka, aby nezasiahol celú eurozónu a tým pádom aj Slovensko, ktoré sa stalo členom eurozóny. Ústavná inštitúcia by mala byť aj ústavne vážená, to znamená, že by sme si ju mali vážiť. My sme tu pred chvíľou mali predsedu Ústavu pamäti národa, ktoré, ktorého si vážime a takisto by sme si mali vážiť aj predsedu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, pretože, opakujem, je to strážca verejných financií a mal by mať dostatočnú váhu.
Keď sa pozrieme na tú správu, ona je už dosť stará, hej, lebo však už dávno sme ju nemali rokovať, ale keď vypichnem aspoň pár, pár tých záverov, tých odporúčaní z tej správy, tak vám poviem, že tie odporúčania sú stále aktuálne. Je to vysvedčenie vlastne, nepovedal by som, iba pre vládu Roberta Fica, ale by som povedal, že tá správa je vysvedčením predchádzajúcich vlád, o chvíľku sa o tom zmienim. Takže, ako som povedal, tá správa sa venuje pravidlám rozpočtovej zodpovednosti a pravidlám rozpočtovej transparentnosti, teda dvom okruhom.
V prvom okruhu tie odporúčania, ktoré sa týkajú pravidiel rozpočtovej zodpovednosti, spomeniem dve odporúčania. Prvé je sledovanie čistého namiesto hrubého dlhu a zmodernizovanie dlhovej brzdy. Tak, prosím pekne, ja tu teraz nejdem vysvetľovať, čo je hrubý a čistý dlh, len poviem toľko, že keď sa tvorila, tvoril zákon, aj táto rada, tak nikto nečakal, že príde taký šok, celosvetový šok ako bola kríza pandémie, ako bola, bol covid, ktorý zasiahol v podstate celý svet a mnohé veci obrátil naruby. Zistili sme, že ten zákon zrazu nepočítal s takýmto niečím a vidíme pokusy už za prechádzajúcich vlád Igora Matoviča, vidíme pokusy, aby sa modernizoval tento predpis, Rada pre rozpočtovú zodpovednosť má dosť jasnú predstavu, akým spôsobom by sa modernizoval a jedno, jeden z tých hlavných bodov modernizácie, je, aby sa posudzoval nie hrubý dlh, ale čistý dlh. To znamená, že keď to poviem polopatisticky, nielen to, čo si štát napožičiaval, ale aj čo má napožičiavané a jednoducho bral do úvahy aj to, že akým spôsobom má naakumulované peniaze v štátnych aktívach.
Takže my sme zaspali nie teraz počas tejto vlády, musím to povedať, ale zaspalo sa počas vlády Igora Matoviča, Eduarda Hegera, keď vtedy vládna koalícia mala ústavnú väčšinu. Ak by bola vtedy vôľa, tak by sa tento zákon zmenil a nezmenil sa, pretože nebola dohoda vo vládnej koalícii, ako vieme, najväčším problémom bolo prijatie tohto, tohto, tejto modernizácie napriek tomu, že som tam videl súhlas zo strany Slobody a Solidarity, pretože podmienila zmodernizovanie dlhodobej brzdy aj, aj zakomponovaním ústavnej daňovej brzdy. Takže sa to nestalo a tam vlastne vidíme prvé problémy, prečo sa, prečo sa znížila váha tejto inštitúcie. Pretože zrazu táto inštitúcia začala pracovať v pomeroch, začala pracovať v pomeroch a na základe takého zákona, ktorý nebral do úvahy celú pandémiu a celý ten výkyv obrovský, ktorý sme tu mali, ktorý, s ktorým potom súvisela obrovská inflácia a, spomeňme si, aj energetická kríza, o ktorej hovoríme, o tej, o tých energiách hovoríme dodnes napríklad v súvislosti s tzv. energopomocou, ktorú prijala vláda práve nedávno a dnes ju po neúspechu prvého prijatia musela zase upravovať.
Druhý bod z tých odporúčaní je posilniť záväznosť limitov verejných výdavkov ich ústavným ukotvením a ich opätovné prepojenie na koeficient, koncept dosiahnutia ochrany dlhodobej udržateľnosti hospodárenia. Takže toto je, toto je dosť dôležitá vec, pretože to, čo spravila táto vláda, teraz už budem hovoriť o tejto vláde iba, v podstate vhodila, vhodila odporúčanie, alebo by som, nie, to sú nie odporúčania, to sú vlastne, by som povedal, zákonné veci, to, čo robila, navrhla rozpočtová rada, tie limity hodila do koša a zvonila, zvolila si svoju vlastnú metodiku. To znamená, ďalší úder, ďalší úder do tejto inštitúcie, ktorá je zo zákona vlastne tým strážcom verejných financií a ktorá by mala byť maximálne rešpektovaná.
Ďalším odporúčaním, to boli tie odporúčania, dve som vybral z pravidiel rozpočtovej zodpovednosti, teraz tie pravidlá rozpočtovej transparentnosti. Opäť, hoci sa tieto odporúčania tvorili možno pred rokom alebo pred niečo menej ako rokom, tak sú stále aktuálne. Poviem dve. Zvýšiť záväznosť trojročného rozpočtu verejnej správy a schvaľovať v parlamente celý trojročný rozpočet. Prosím vás pekne, to by sme vyzerali, keby také tie rozpočty, ktoré tu boli predkladané, mali byť záväzné ako trojročné. Ja poviem len príklad. Takí boli leniví na ministerstve financií, že keď si kreslili do kolóniek, do tabuliek, že ako niektoré výdavky, alebo ja neviem, to je jedno, aké parametre, že aké budú v roku, o rok, o dva, o tri, tak zabudli, zabudli na to, že aspoň niečo by tam mali napísať, aby to nevyzeralo podozrivé a dali tam rovnaké čísla. Úplne rovnaké čísla. To znamená, vôbec nebrali vážne trojročné rozpočtovanie. Táto vláda myslí na rok dopredu, nemá, nemá dlhší výhľad, nedokáže pozerať na rok dopredu, viac ako na rok dopredu a tým pádom ja tomu hovorím, to je hospodárenie od buka do buka, od roka do roka. Čo rok dá, ideme ďalej a nejako to ešte udržíme, niečo s tým ešte spravíme, nejako obalamutíme, hej. Napríklad balamutíme tým, že hovoríme o tom, že vláda bude 500 mil. eur šetriť budúci rok. No ja som veľmi zvedavý, ako bude šetriť, to je, to sú jednoducho pár čísel na papieri, vôbec nie som o tom presvedčený, že vláda bude šetriť, jediné reálne, čo je budúci rok a na čom chce nie vláda šetriť, ale získať, je, sú, je celý tretí konsolidačný balík, ktorý je dosť jasne vyčíslený, a to je ten balík, ktorý dopadne vlastne už na, na, na peňaženky, peňaženky ľudí, peňaženky živnostníkov, to je tretí konsolidačný balík.
Druhé z týchto, z tejto sady odporúčaní je zverejňovať ukazovatele hospodárenia všetkých štátnych podnikov. Prosím vás pekne, vrátane, vrátane vyplácania dividend. Ja poviem len jeden príklad, ja som to tu už viackrát povedal. Keď si zoberiete energetické firmy, kde má štát celú alebo čiastočnú, čiastočnú, čiastočný podiel, tak z týchto firiem ide ročne do štátneho rozpočtu 400-500 mil. eur vo forme dividend. Krásny príklad je Slovenská energetická privatizačná a prenosová sústava. Robí sa to každý rok, povie sa im, viete čo, budúci rok potrebujeme takúto dividendu. Dobre, dosiahneme takýto zisk, tak ona dos... to je, ona je v stopercentnom vlastnení štátu. To znamená, že dosiahne sa nejaký zisk a vyplatí sa dividenda do štátneho rozpočtu. Potom príde Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ktorý spomína, či ten zisk je primeraný, či ozaj mohol byť a povie, okej, urobí fajku. Zneváženie ďalšej inštitúcie, Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Potom tu máme firmy energetické, ktoré sú napríklad Slovenské elektrárne alebo najmä Slovenský plynárenský priemysel, to je tá najväčšia dojná krava, kde sa tiež, kde sa tiež dosahuje zisk a štát príde a povie si, tak z tohto zisku tieto dividendy stiahnem do štátneho rozpočtu. Čo to spôsobuje? Keď hovorím o 400-500 mil. eur, asi vám to niečo pripomína. To je presne suma, ktorá pôjde budúci rok na energodotácie, energopomoc. My keby sme tieto dividendy oželeli, poviem to tak, štát keby oželel tie dividendy, tak nemusí robiť žiadnu energopomoc, ale tým cenám pomôže týmto spôsobom. A zase Úrad pre reguláciu sieťových odvetví hovorí, nuž, je to tak, čo má, čo má robiť, hej. Nezávislý, pripomínam, to má byť nezávislý úrad.
A posledný bod, čo poviem z tých odporúčaní, je pokračovať vo zvyšovaní porovnateľnosti rozpočtovaných a skutočných údajov. Tak to je úplný guľáš. Vy keď sa chcete dozvedieť, že vlastne ako štát hospodári, no veľmi ťažko sa dopátrate niečo a keď to sa, dokonca snažíte spárovať so schváleným rozpočtom, ďalší problém. Ja som tu včera spomínal, keď som, keď som vystupoval, už ani neviem, k čomu to bolo, ale snažil som sa získať údaje, aké je vlastne čerpanie prostriedkov z plánu obnovy a odolnosti. Desať minút som sa vŕtal v počítači, nenašiel som to. Pritom máme úrad podpredsedu vlády, ktorý padol už, úrad podpredsedu vlády, ktorý je zodpovedný za plán, plán obnovy. Nenájdete údaje. Nenájdete riadne údaje, že vlastne ako to vyzerá. Takže táto požiadavka rozpočtovej rady je stále aktuálna, žiaľ, problém je ten, že tieto odporúčania nás nachádzajú v novej situácii – hospodárenie štátu sa zhoršuje, deficity sú v podstate stále rovnaké, ale rastie nám strmo dlh. Čo to môže spôsobiť? Vráťme sa na začiatok, keď vznikal zákon a vznikala táto inštitúcia. To bol grécky, grécky problém. Mnohí z vás asi vedia, že ako Grécko dopadlo. Grécko dopadlo tak, že dôchodky sa znížili zrazu zo dňa na deň o tretinu. Nezamestnanosť vystúpila na vyše 20 %. Prepúšťali sa štátni úradníci, zmrazovali sa, znižovali mzdy. Viete, ktorý štát nás, teraz na nás v niektorých ukazovateľoch pozeral od chrbta? Grécko. My (rečníkovi priniesli pohár s vodou), ďakujem, my, ktorí, ktorí lámeme priečky, lámeme, lámeme priečky úplne tie spodné vo všetkých ukazovateľoch, čo sa týka buď životnej úrovne alebo hrubého domáceho produktu, tak za nami je ešte stále to Grécko, ktoré bolo vtedy pred nami a ďaleko pred nami. Desať rokov, desať rokov ešte to tí Gréci cítia. Ja často chodím do Grécka, tak to vidím. Milión Grékov opustilo štát, milión Grékov, pretože zrazu bolo v tom štáte zle. Chceme toto? A Rada pre rozpočtovú zodpovednosť hoci...

Ja sa len pridávam k tomu, že Ústav pamäti národa, ktorý kočuje po Bratislave už roky, ktorého vyhodili z budovy na námestí SNP a teraz opäť je v prenajatých priestoroch, tak si skutočne zaslúži svoje vlastné sídlo. A to tým skôr ako sme sa spomínali aj s kolegom Mikloškom, že v tých priestoroch by ozaj malo byť aj dôstojné miesto pre múzeum, múzeum obetí komunistického režimu. Skutočne si to musíme, musíme si to pripomínať. Je veľmi smutné, keď naše deti alebo ja poviem za seba, moji vnuci vyrastajú v prostredí, keď ani vôbec si nevedia predstaviť, čo to vlastne za režim bol. No a však to je už okrídlená vec, že okrídlená veta, že kto si nepamätá aká bola tá minulosť, tak sa nepoučí do budúcnosti. Je skutočne veľmi dôležité si to pripomínať a ešte zopakujem opäť, Ústav pamäti národa vyvíja aj medzinárodné aktivity, však to vidíme aj z tej správy a je ozaj dôležité, aby sme tu na východ od bývalej železnej opony, aby sme sprostredkovali dostatočne dôrazne informácie našim partnerom v západných demokraciách, ktoré si komunizmus nikdy nezažili. Ony skutočne musia vedieť, čo to ten komunizmus bol. Však stačí sa pozrieť, však František Mikloško má veľkú zásluhu na tom, že vyšla kniha o zločinoch komunizmu na Slovensku. Stačí si pozrieť, keď sa človek začíta do tej...ja som sa teda tomu venoval aj odborne, ale laik, keď sa do toho začíta tak zistí, že čo sa, aké strašné veci sa tu diali na Slovensku a my si to stále nepripomíname dôstojným spôsobom.

Ďakujem za vaše reakcie na moje vystúpenie. Ja sa pár slovami budem venovať tomu, čo povedal František Mikloško. On spomenul nutnosť, aby sme postavili múzeum obetí komunizmu. Ja som sa v tom osobne angažoval dosť veľa. Takisto aj s pánom Mikloškom a pán Sivoš tiež vie o tom. Ja skutočne si prajem, aby sme niečo takéto, takéto múzeum na Slovensku dokázali postaviť, aj keď je to už 36 rokov, ale nech sa to podarí, pretože je nám hanba, že niečo také majú Poliaci, niečo také majú Česi, niečo také majú Maďari a my Slováci ako my nedokážeme a tiež pobaltské štáty, však je to známe, ale my Slováci si nedokážeme vlastne sami povedať, že čo sa tu dialo za tie roky. Bagatelizujeme tú našu minulosť. A ja hovorím, keď bagatelizujeme našu minulosť, tak vlastne si ani nevšímame, ak sa nám plazivo dostáva vôbec do riadenia tohto štátu sa nám dostávajú nebezpečné trendy. Ja to skutočne nazývam nebezpečné trendy, keď hovoríme o režimoch, ktoré sú veľmi podobné tým, ktoré sme tu mali pred rokom 1989 ako o režimoch, ktoré sú pre nás prijateľné. Je to výsmech vôbec pre tých, ktorí za toho režimu trpeli. A druhá vec čo poviem, my na Slovensku máme, alebo v týchto štátoch, ktoré si zažili komunizmus máme obrovskú aj povinnosť voči západným demokraciám, ktoré si neprežili na vlastnej koži komunizmus, aby sme im hovorili o tom, čo to je, pretože vidíme, že tam sa s tým komunizmom stále koketuje a veľmi otvorene, ako keby Che Guevara bol najväčší hrdina sveta. Skutočne komunizmus je nebezpečná vec a je práve na nás, aby sme to pripomínali a Ústav pamäti národa má šancu, aby... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

posudok má váhu, to je mimoriadne dôležité, pretože žijeme v čase, keď vlastne defraudujeme naše inštitúcie, však sme tu o tom, nebudem chodiť ďaleko, máme tu úrad pre oznamovateľov, čo sme s ním spravili tento týždeň, sme ho zrušili, táto snemovňa ho zrušila. Takže my sme v čase úpadku inštitúcií, by som dokonca povedal aj ich úmyselného nahlodávania a rozkladu a štát musí stáť na inštitúciách. Keď inštitúcie nefungujú, nefunguje celý štát a to sa netýka len, to sa netýka len spoločnosti, týka sa to aj biznisu, napríklad teraz pred chvíľou sme tu hovorili ja neviem o obchodnom registri. Skutočne o súdoch. Ak tieto inštitúcie nefungujú, tak sa nedarí pochopiteľne ani biznisu. A keď a nedarí biznisu, tak sa už nedarí potom nikomu, pretože štát, vláda môže mať plné ústa sociálnej spravodlivosti a plné ústa dotácií pre ľudí atď., keď tie dotácie tú spravodlivosť niet z čoho napĺňať, tak jednoducho sú to len prázdne slová. Takže ja želám Ústavu pamäti národa a pánovi predsedovi, aby a ústavu ďalej darilo. Skutočne, čo sa mňa týka osobne a myslím si aj celého klubu KDH má našu podporu tento ústav. My mu prajeme, aby fungoval ďalej a myslíme si, že tento ústav by mal fungovať ďalej, pretože sú aj štáty, ja neviem napríklad Nemecko, kde už išli cestou, že tento úrad zrušili, ale myslím si, že na Slovensku potrebujeme úrad aj po 36 rokoch, ako sme ten minulý režim nechali padnúť a zakončím výrokom človeka, mysliteľa, ktorého si veľmi vážim, volá sa Dahrendorf a ten povedal, že ak chcete zmenu systému, aby sa skutočne tá zmena systému udiala a zasiala do spoločnosti naplno, potrebujete tri generácie. Tri generácie, to znamená 60 rokov, keď dobre počítam. Zatiaľ máme za sebou 39, to znamená dve tretiny, 36, ani nie dve tretiny. Takže my potrebujeme ďalšie roky, ďalšie desaťročia a myslím si, že v tomto budovaní vôbec celej historickej pamäte na Slovensku má ÚPN nezastupiteľné miesto. Ďakujem za pozornosť.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Rovnako by som sa rád vyjadril k výročnej správe ústave, výročnej správe Ústavu pamäti národa. Musím povedať vlastne tak ako moji predrečníci, že si vysoko vážim prácu tejto inštitúcie, pretože popri tom, čo robí, popri skúmaní, archivovaní, publikovaní, organizovaní podujatí, osvete, prednáškach, výstavách a tak ďalej, tak robí ďalšie aktivity, ktoré sú veľmi významné pre našu spoločnosť. Ja len spomeniem aspoň dve také dôležité veci. Jedna vec je, že Ústav pamäti národa udeľuje ceny, udeľuje ceny konkrétnym postavám, konkrétnym ľuďom. Ja si myslím, že to je v našej spoločnosti, kde je vyslovene problém, aby sme si dokázali vážiť autority, teda, aby sme si dokázali vážiť ľudí za ich nezištnú činnosť a obetavú, tak to je mimoriadne dôležité, aby sme vyzdvihovali práve takýchto ľudí, ktorí boli ochotní nasadiť samého seba do zápasu s totalitnými režimami. Je to mimoriadne dôležité a myslím si, že je to aj dôležité z hľadiska, z hľadiska výchovy, čo tu bolo tiež spomínané. Druhá vec, ktorú spomeniem je, že Ústav pamäti národa je ten, ktorý vlastne stále stráži tie míľniky, míľniky, ktoré nás sprevádzali v 20. storočí. Vyslovene sú to hlavne roky 1948, 1968 a 1989. To sú míľniky našej spoločnosti a treba si tieto míľniky pripomínať. Skutočne napríklad aj v dnešnom období, áno, bola tu polemika, či žijeme vlastne v netotalitnom režime? Nežijeme., samozrejme, že nie, ale keď si spomenieme napríklad na rok 1948, tak vlastne parlamentnou ústavnou cestou sa dostala k moci jedna jediná strana, ktorá potom vlastne dokonala to dielo, až dá sa povedať o dva, o dva mesiace, o tri mesiace, ak si dobre pamätám, voľbami, ktoré už boli úplne zmanipulované a kde táto strana získala, získala monopol a potom však vieme, čo nasledovalo ďalších 40 rokov. Ďalšia vec, ktorú spomeniem, je, že je to práve Ústav pamäti národa, ktorý organizuje festivaly Slobody od nežnej revolúcie v roku 1989. Je tam už 15 ročníkov, ak si dobre pamätám. Opäť je to mimoriadne dôležité, aby sme si aj tento rok vlastne ten program zahŕňa dva týždne podujatí. Je veľmi dôležité, aby sme si pripomínali, pripomínali rok 1989, tým skôr, že tento rok sme 17. november neoslavovali ako sviatok, teda deň pracovného pokoja. Sviatok to síce bol, ale iba na papieri, pretože bol, to bol to pracovný deň. Takže je veľmi dôležité, aby tu bola inštitúcia, ktorá, ktorá stráži, bedlivo stráži, aby sme si to ďalej, ďalej pripomínali. Nevidím v tomto štáte, nevidím v tejto republike žiadnu inú inštitúciu, ktorá by venovala práve tomuto takú veľkú pozornosť, ako je Ústav pamäti národa a má to vlastne aj v názve, že je to ústav pamäti, pretože budovať historickú pamäť je mimoriadne náročná vec, najmä keď nám ju deformujú rozličné postoje a týka sa to aj nás politikov, ktorí sme tu. Deformujeme svojimi vyjadreniami, deformujeme svojimi postojmi k iným autoritárskym, dokonca totalitným režimom, ktoré sú na svete. Takže deformujeme to a práve preto som rád, že je zo zákona zriadená inštitúcia, ktorá si osvojila túto myšlienku a venuje sa, každoročne sa venuje, úpenlivo sa venuje tomu, aby sme si ten, tú spomienku na rok 1989 nenechali vyblednúť. Ja ešte spomeniem, že si veľmi vážim tú činnosť, ktorý, ktorú robí Ústav pamäti národa, čo sa týka prevádzkovania, prevádzkovania bádateľne, lebo áno, musíme, musíme mať otvorené dvere pre tých, ktorí chcú získať viac informácií, tiež oceňujem sprístupňovanie dokumentov po bývalých bezpečnostných zložkách štátu za roky 1939 až 1989. Áno, musíme si pamätať. Boli to konkrétni ľudia, konkrétni ľudia, ktorí tomu režimu slúžili. Nebolo to nejaké, nejaké fluidum. Nebola, neboli to, neboli to nejaké inštitúcie, by som povedal, ale boli to konkrétni ľudia, ktorí boli v tých inštitúcií a ktoré, ktorí nám, ktorí vlastne tie, ten režim držali pri moci. Zabudol som ešte na jednu vec, Ústav pamäti národa udeľuje ceny, ale aj sa vyjadruje k cenám. Toto považujem za veľmi dôležité, pretože cenu, cenu, vládnu cenu tento rok dostal človek, ktorý bol vo zväzkoch, hej? Dostal cenu od vlády, od vlády dostal cenu človek, však ja poviem meno, je to Jozef Banáš. Dostal cenu, ktorú napriek tomu, že sa podieľal na, na, na fungovaní toho režimu pred rokom 1989. To, aby niekto v tomto štáte povedal, že pozor, pozor, táto cena tam nemala byť udelená je vecou veľkej odvahy. To vôbec nie je jednoduché a nielen odvahy, ale je to aj vecou, vecou autority. Jednoducho táto inštitúcia má autoritu a to je zásluhou toho, že ako koľké roky pracuje, má autoritu a tým pádom jej slovo, ktoré vyriekne, jej posudok, jej posudok má váhu. To je mimoriadne dôležité, pretože žijeme v čase, keď vlastne defraudujeme naše inštitúcie, však sme tu o tom, nebudem chodiť ďaleko a máme tu Úrad pre oznamovateľov, čo sme s ním spravili tento týždeň? Sme ho zrušili. Táto snemovňa ho zrušila. Takže my sme v čase úpadku inštitúcií...

Ďakujem pekne za slovo.
Ja by som sa vyjadril ku kolegyni poslankyni, čo čítala teda môj výrok, neviem, z koľkého januára to bolo. Ja poviem len toľko, že dnešné úpravy Trestného zákona sú len dôsledkom zle nastavenej trestnej politiky vlády, ktorej hlavným cieľom nebolo riešiť kriminalitu, ale zahojiť svojich ľudí, je to tak. Novelu Trestného zákona, ktorú pán minister predložil, označujem skôr za neskorú prvú pomoc, ktorej potrebu vyvolala spackaná predchádzajúca úprava, verejné dostupné dáta podľa, podľa mňa jednoznačne ukazujú na rast kriminality, no vláda varovania z obcí, miest, obchodov aj samých občanov dlho ignorovala. Takže opakovanie recidívy pri drobných krádežiach Trestného zákona síce nie sú systematickým riešením, upozorňujem nie sú, samozrejme, no v situácii, v súčasnej situácii ide o jediné okamžité realizovateľné opatrenie. To je ten rozdiel od januára, to je ten rozdiel od januára od minulého roka, keď sa, ako vieme, úplne preorávali celé tieto kódexy a musím jedným dychom dodať aj to, že my sme už aj vtedy hovorili, že ak sa aj v tejto oblasti mení Trestný zákon, sme sa tým netajili, že tam treba zmeniť trestný zákon, tak treba riešiť, samozrejme, aj predpisy, ktoré súvisia s priestupkami, to je, to je veľmi dôležité. Takže to je na margo toho, čo ste si dovolili spomenúť moje meno a môj výrok, vlastne ste replikovali, replikovali výrok pána ministra.