Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, vystupujem za KDH k tomuto návrhu na skrátené legislatívne konanie. Ako tu už bolo viackrát povedané, tak dokonca na jar by mali samosprávy dostať 225 miliónov eur, z toho 158 miliónov eur obce a 68 miliónov eur vyššie územné celky.
Preto som začal s číslami, že chýba mi pri takomto návrhu a navyše na skrátené legislatívne konanie nejaký výpočet. Pozeral som sa do podkladov, nenašiel som tam žiaden prepočet, žiaden prepočet ministerstva financií, prečo práve takéto, takéto množstvo prostriedkov. Áno, je to zrejmé, že v máji bude ten výpadok, o ktorom sa tu hovorilo, ale keď máme sa pod niečo podpísať, tak by sme veľmi radi videli, ako sme dospeli k číslam, či náhodou tie čísla nejakým spôsobom nie sú deformované.
Tým nechcem povedať, že samosprávy si peniaze nezaslúžia, určite si ich zaslúžia, pretože nie zaslúžia, ony im patria, tie peniaze. Zaznelo tu viackrát, že samosprávam vznikajú tieto výpadky preto, že predchádzajúca vláda prijala zvýšený daňový bonus. Z tohto miesta môžem povedať, že KDH podporuje daňový bonus, ale na druhej strane v jednej vete musím povedať, že to nebolo dotiahnuté do konca. To znamená, tak ako bol uplatnený daňový bonus, mali sme mať nový spôsob alebo výpočet, ako sa budú financovať samosprávy. Ja sa potom budem tomu venovať viac pri prvom čítaní.
Takže máme pred sebou skrátené legislatívne konanie. Tie peniaze, pochopiteľne, boli zo štátneho rozpočtu, ja som sa trochu pozrel na štátny rozpočet, na jeho plnenie za I. kvartál do 31. marca, no a nevyzerá to nejako povzbudzujúco, pretože príjmy štátneho rozpočtu medziročne klesli o 5 % a výdavky stúpli o 6 %. Samozrejmé, že tam sa tie peniaze prelievajú medzi jednotlivými kvartálmi, ale je to, skutočne je to medziročné porovnanie. A poviem ešte dve čísla. Príjmy z eurofondov išli takmer na nulu oproti vlaňajšku. A posledné číslo, obsluha štátneho dlhu stúpla o 14 %. Hovorím, hovorím to celé preto, že možno by si skrátené legislatívne konanie zaslúžil aj zákon o štátnom rozpočte, pretože ozaj sa dostávame do veľmi nepríjemnej situácie. My sme na to upozorňovali pri schvaľovaní štátneho rozpočtu, upozorňovali sme na to, že môžu byť problémy s príjmami, pretože tento parlament prijal opatrenia, ktoré, ktoré zhoršili podnikateľské prostredie. Myslím tým hlavne nové dane, nové odvody, ale aj ďalšie predpisy, ktoré sa týkajú podnikateľov. A ja si myslím, že v priebehu roka tu budeme vidieť, že budeme žať to, to ovocie z toho, čo sme vlastne spravili, čo sme spravili koncom minulého roka. Teda ja konkrétne nie, ale poslanci vládnej koalície.
Takže opakujem, že na ten štátny rozpočet treba hľadieť. Iste, samosprávy, samosprávam patria tieto peniaze, ale musíme sa pozerať, že čo to tiež, samozrejme, urobí so štátnym rozpočtom.
Takže na záver poviem toľko, že klub KDH podporí toto skrátené legislatívne konanie napriek tým výhradám, o ktorých som, o ktorých som tu hovoril, a podporíme to preto, že samosprávy tieto peniaze potrebujú, ale pri prvom čítaní budeme upozorňovať aj na to, aby sme prijali, aby sa vláda podujala prijať systémové opatrenia, ktoré zabezpečia financovanie samospráv tak, aby sa každý rok nemuseli diať takéto, takéto kotrmelce, môžem povedať, pretože stále, stále len zaplátavame niečo. My potrebujeme skutočné systémové riešenie, a to nielen z dôvodu toho, že samosprávy musia z niečoho žiť, ale aj z toho dôvodu, že samosprávy podobne ako biznis potrebujú vypočítateľné prostredie. To znamená, aby sa nemuseli samosprávy prosíkať vláde, ale jednoducho aby mali v jasnom vzorci, mali jasné čísla, aby vedeli, akým spôsobom sa môžu pozerať do budúcna, ako budú hospodáriť. Jednoducho potrebujeme systémové financovanie samospráv.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán predseda rozpočtovej rady, vyjadrím sa za klub KDH aj ja k návrhu výdavkových limitov. Kolega Viskupič tu dosť podrobne opísal, ako to bolo za tie predchádzajúce roky.
Ja sa vrátim do roku 2011, predsa len sa vrátim. V tom roku bol prijatý zákon o rozpočtovej zodpovednosti, teda dlhová brzda ako sa bežne hovorí. A bolo to v časoch, keď nad nami visela tá grécka kríza, takže bolo to opodstatnené. A ja len poviem, presne zo 147 prítomných poslancov hlasovalo za tento zákon 146. To znamená fakticky celý parlament a boli to aj členovia strán, súčasných vládnych strán, ktoré vtedy alebo poslanci vládnych strán, ktoré vtedy hlasovali za tento rozpočet, za tento zákon.
Skočím do roku 2022. Vtedy sme schválili, alebo parlament schválil výdavkové limity a opäť vidíme, že to bola ústavná väčšina, bolo to 95 hlasov. Takže vychádzam odtiaľto, že v tomto je zhoda, aspoň bola zhoda. Čo je veľmi dôležité, pretože nám tu teraz ide o zdravie celého štátu a ide nám o všetkých občanov, ktorí sú tu, bez ohľadu na to koho volili.
Výdavkové alebo zákon o rozpočtovej zodpovednosti v podstate hovorí o tom, že by sme sa mali vrátiť k tým našim Maastrichtským kritériám, ktoré nám hovoria o tom, že dlh Slovenska nesmie prekročiť 60 % hrubého domáceho produktu. Ale výdavkové limity sú dôležité z mnohých ďalších dôvodov. Ja spomeniem, spomeniem len jeden, a to je, už sa to tu dnes spomínalo, je to plán obnovy, kde sa vláda, pri ktorom sa vláda zaviazala sama, že tieto výdavkové limity prijme do svojej legislatívy. Aj to tak spravila a nejde, nejde len, nejde o nejaké bezvýznamné opatrenie. Ja to ilustrujem na príklade, že práve pre neprijatie výdavkových limitov v štátnom rozpočte nám hrozí, že prídeme o peniaze z plánu obnovy. Ja pri tomto chcem zdôrazniť, že často sa hovorí, že prídeme o peniaze.
Chcem pri tomto zdôrazniť, že tu nejde iba o to, že prídeme o peniaze. My možno tie peniaze zaplatíme, hoci ich neminieme. A poviem prečo. Lebo bolo to vlastne po prvý raz v histórii Európskej únie, keď komisia si požičala, Európska komisia si požičala peniaze, aby ich mohla dať členským štátom na financovanie plánu obnovy. A Európska komisia bude musieť tie peniaze vrátiť. Stále nie je jasné, ako bude tie peniaze vracať, možno že to bude zo zvýšených členských príspevkov, možno že to bude z nejakej novej únijnej dane, to zatiaľ nevieme. Ale v každom prípade sa na tom budeme podieľať aj my, aj naši daňovníci, aj naši občania. A je celkom možné, že tie peniaze nevyčerpáme a budeme za ne platiť. Toto treba pripomínať.
To znamená, nielen prepadnú tie peniaze, ale aj dlh za to, čo neminieme. Platenie dlhu za to, čo neminieme.
Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, pochopiteľne, je tu na to, aby sledovala zdravie verejných financií. Je to apolitická inštitúcia, je to jej psou povinnosťou, aby nás upozorňovala, či sme z tej strany, alebo hentej strany, či taká, alebo hentaká vláda. V akom stave sú verejné financie a čo nám hrozí.
Vláda pre rozpočtovú zodpovednosť jasne povedala, že potrebujeme konsolidovať tempom 0,5 % HDP, odporúča až trištvrte % HDP. A Rada pre rozpočtovú zodpovednosť to nerobí preto, že by sa si robila vlastnú politiku. Opakujem, je to inštitúcia, ktorú sme si schválili takmer všetkými hlasmi poslancov. Takže na to tu je.
Veľa sa tu hovorilo o tom, že kto za to môže, že sme v takom stave, v akom sme. My sme vo vláde neboli 8 rokov, ani v parlamente, takže nám sa teraz hovorí ľahko. Ale predsa len pár, a preto skúsim, skúsim pár slovami aspoň povedať, že čo nás doviedlo do tohto stavu. Určite musíme načrieť aj do obdobia rokov pred rokom 2020. Ja sa na to veľmi dobre pamätám, v roku 2019 keď Národná rada schvaľovala rozpočet verejnej správy na rok 2020, na volebný rok, tak vtedy sám minister financií, ktorý bol ten istý, čo je dnes, tak neveril v podstate sám svojmu rozpočtu. Ony tie plány boli, že ten rozpočet bude vyrovnaný a v tom štvorročnom cykle, funkčnom období vlády. Napokon bol, bol ten deficit tam bol a sám minister financií neveril, že ten deficit bude taký nízky, že bude vyšší.
A skutočne ten deficit bol potom vyšší.
A spomeňme si na obdobie vo februári 2020, keď vtedajší vládni poslanci si schválili v podstate to, čo máme dnes na stole, teda 13. dôchodok a vtedy sa na deficit už vôbec nemyslelo. Spomeňme si tiež na to, že v dobrých časoch vláda napríklad znižovala daň z pridanej hodnoty, čo je najvýznamnejšia, jedna z najvýznamnejších daní pri výbere, znižovala daň z pridanej hodnoty na vybrané potraviny, základné potraviny v čase, keď to nebolo nutné. To všetko ovplyvňuje, samozrejme, hospodárenie verejných financií.
Nasledujúce vlády, ktoré prišli, či to už bola "Matovičova" alebo "Hegerova" vláda, dostali poriadne šoky, aby vedeli spravovať verejné financie. Však všetci vieme, že tu bola pandémia, všetci vieme, že tu bola ukrajinská vojna, všetci vieme o tom, že prišla energetická kríza, nemali to jednoduché. Tým ich nechcem ospravedlňovať. Boli tu skutočne prípady, keď sa zbytočne plytvalo verejnými financiami. Spomeňte si na očkovaciu lotériu, dodnes nie je poriadne vyhodnotená, či vlastne mala nejaký efekt, vyhodilo sa desiatky miliónov eur.
Ja som tu upozorňoval, keď sa schvaľoval, keď sa diskutovalo o rozpočte verejnej správy na tento rok, že aby sme vychádzali z realistických predpokladov. Pamätám sa, tuto sedel vedľa pán Muňko a vtedy mi aj prikyvoval.
Hovoril som o tom, že zvažujme, čo bude, ako sa bude vyvíjať naša ekonomika. A vtedy som upozorňoval, že no tak, však nie je to, nie je to, nie je to žiadna novota, vieme o tom, že my dosť kopírujeme vývoj v Nemecku a vtedy som upozorňoval, pozor, aký bude vývoj v Nemecku. Nemecko je v recesii, Nemecko je vo vážnej recesii. Do Nemecka vyvážame 22 % nášho vývozu a keď do toho zarátame štáty, ktoré sú naviazané na nemeckú ekonomiku, ako sú Rakúsko, Česko, Poľsko, tak môžem, dovolím si povedať, že polovica vývozu je ovplyvnená spotrebou v Nemecku. A to je veľmi vážna vec. A štatistické čísla skutočne hovoria, že situácia je vážna. Posledné číslo, ktoré som našiel, je november 2023. Po stálom raste vývozu Slovenska, medziročnom, keď hovorím o mesiacoch, v novembri poklesol vývoz. Poklesol oproti novembru 2022, to sú veľmi vážne signály. Čo to znamená, ak sa nebude dariť motoru Európy, ako sa dakedy nazývalo Nemecko, ktoré už dnes mnohí nazývajú chorým mužom Európy, ak sa nebude dariť Nemecku, nebude sa dariť ani Slovensku. Tým pádom sa nebude napĺňať štátna pokladnica a keď budem vyrátavať pomerné ukazovatele z hrubého domáceho produktu, tak sa nám to všetko bude zhoršovať, pochopiteľne. Musíme to brať do úvahy.
Ďalšia vec, ktorú spomeniem a tiež som na ňu upozorňoval pri schvaľovaní rozpočtu verejnej správy na rok 2024, sú opatrenia, ktoré zväzujú podnikateľom ruky. Teraz, samozrejme, že nebudem hovoriť len o daniach, zvýšených daniach, o zvýšených odvodoch a ďalších opatreniach, ktoré podnikateľom komplikujú život. Ja s podnikateľmi komunikujem roky. A pre podnikateľov je najdôležitejšie, úplne najdôležitejšie, stabilita a predvídateľnosť.
Prišli náhle zmeny, ktoré ich zneistili. Podnikatelia robia svoje rozhodnutie na základe analýz, ak nevedia, čo majú očakávať, tak jednoducho zneistejú. A zneistenie znamená menej investovania, no proste to je, a menej investovania znamená menej zisku a tak ďalej. Menej výberu daní. Takže upozorňoval som na to a je to skutočne vážna vec, že podnikateľov neberieme do úvahy. To nie sú tí zlí ľudia, ktorí len napĺňajú mešec. Niekedy mám taký pocit, ako keby sme len, len pozerali, že napĺňajú mešec, z ktorého sa financujú sociálne výdavky, a to sú skutočne, to sú skutočne inštitúcie, ľudia, firmy sú tí, ktorí zamestnávajú ľudí, ktorí im dávajú peniaze, aby tí zamestnanci mohli platiť dane, odvody, aby mohli nakupovať a platiť DPH.
A skutočne tá situácia Slovenska sa v posledných mesiacoch, už to môžme povedať, zhoršuje. Jedna ratingová agentúra nám znížila rating. A spomínal tu kolega Viskupič, ako požičiavanie peňazí nám stále dražie. Už skutočne sme dávno, dávno za Gréckom, čo sa týka úrokových sadzieb a tá prirážka je vysoká. A ako to povedal tu aj pán Tóth, takže pred nami asi už je len Taliansko, čo sa týka výšky.
Ja upozorním ešte na jednu vec, kým dakedy bol o slovenské dlhopisy veľký záujem, že dopyt prevyšoval aj troj-, štvor-, päťnásobne ponuku. No ak si všimnete posledné, posledné emisie dlhopisov, tak ledva, ledva niečo nad, ten záujem je, ja neviem, 20, 30 % na to, čo Slovensko ponúka. Skutočne sa môžeme obávať, to nie je strašenie, že raz to klesne pod tých 100 % a ten dopyt po slovenských cenných papieroch bude nižší ako bude ponuka vlády.
A to sú vážne veci, lebo to priamo súvisí s úrokovými sadzbami a ako tu už povedal aj kolega Viskupič, od týchto úrokových sadzieb závisia nielen hypotéky, ale ja poviem, že závisia aj úvery pre firmy. A opäť sa vrátim k tým firmám. Firmy potrebujú financovanie svojich investícií, ak nám úroky vzrastú, tak budú investovať menej. A až nebudem opisovať tú reťaz, už som ju spomínal, že čo to koniec koncov spôsobí.
Mňa najviac mrzí, najviac ma mrzí vlastne, to chcem povedať, čo sa deje v tejto republike, že sa dehonestuje práca inštitúcií. Skutočne ma to mimoriadne mrzí. A dehonestuje sa práca Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Ako sa môžu ministri vadiť s Radou pre rozpočtovú zodpovednosť a stavať ich ako do politického boja. A to nie je len Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Pozrime sa, ako sa staviame k Ústavnému súdu, ako s ním nakladáme. Skutočne mi potrebujeme úctu k inštitúciám. Jedna štúdia Inštitútu finančnej politiky, keď sa zaoberala tým, že prečo sa Slovensku hospodársky málo darí, tak zistila tá štúdia, v tej štúdii zistili, že nám nefungujú inštitúcie. Ak my si nebudeme vážiť inštitúcie, ako je Rada pre rozpočtovú zodpovednosť alebo Ústavný súd, tak ako si môžeme vážiť aj tie inštitúcie na nižšom stupni, ako budú pracovať? Skutočne ma mimoriadne zaráža, keď minister financií hovorí dehonestujúco o práci Rady pre rozpočtovú zodpovednosť a neberie, neberie jej čísla do úvahy. Zaráža ma, keď minister práce Erik Tomáš hovorí o tom, že Rada pre rozpočtovú zodpovednosť má zlé čísla a vyhlasuje do sveta také bludy, akože tým, že umožníme čerpať ľuďom 13. dôchodok, tak sa nám to vlastne do ekonomiky vráti, pretože títo ľudia budú míňať viac. To čo má za perpetuum mobile? To je dehonestovanie práce takejto dôležitej inštitúcie, ktoré musíme brať ozaj do úvahy. Aby som nebol len, aby som len nekritizoval, snažím sa vidieť aj ja nejaké východisko z tohto stavu a východisko vidím, že táto snemovňa zoberie do úvahy, to, čo nám predkladá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. A druhá vec čo poviem, čo má v rukách vláda, ešte stále to má v rukách, môže začať robiť to, čo vlastne potrebujeme. Tak ako to hovorí Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, to je úplne jasné. Ak má tento štát, táto vláda konsolidovať verejné financie, môže to robiť na príjmoch alebo na výdavkoch. Čo sa týka výdavkov, skutočne voláme po tom, aby tie výdavky boli adresné, neboli plošné.
Úplne opačný príklad ako postupuje vláda, je energetická pomoc domácnostiam v tomto roku. Viac ako miliarda eur vyhodená by som povedal, len preto, aby sa plnil nejaký predvolebný sľub. A, žiaľ, týmto sľubom zaváňa aj návrh zákona, návrh novely zákona o sociálnom poistení, ktorý mal prísť s 13. dôchodkom.
Druhá vec a posledná, ktorú poviem, je, že nemáme inú cestu ako rozprúdiť ekonomickú aktivitu na Slovensku. Spomínal som Nemecko, spomínal som tú náladu, ktorá tu je v tomto priestore. Ale my musíme, jednoducho musíme nejakým spôsobom podnietiť u nás, aby sa podnikateľom ľahšie dýchalo. Ak sa im bude ľahšie dýchať, tak tým pádom budú viac investovať, budú platiť viac daní, tak isto ich zamestnanci budú platiť dane, odvody a vlastne aj na strane príjmov urobíme opatrenia, aby sme sa dostali do takého stavu, aby nám nehrozila grécka cesta.
Aby sám minister financií tu ako stál minulý rok, aby nepotvrdzoval, že skutočne také niečo nám hrozí.
Ako nežartujme, pretože grécka cesta znamená, keď už poviem len úplne poslednú vec, grécku cestu si pripomínajme napríklad tým, že nezodpovedné zvyšovanie dôchodkov v Grécku viedlo k tomu, že tie dôchodky potom razom, razom klesli o jednu tretinu.
Ďakujem za pozornosť.

Registrujem zmenu predsedajúceho a budem rád, že budeme oslobodený od komentujúcich poznámok predsedajúceho k vystúpeniam poslancov.
K problému samému. Pán Grendel, ak ste si všimli, ja som ani jedným slovom nespomenul Maďarsko a poviem prečo. Pretože my sme veľmi vzťahovační. Jednoducho veľmi radi posúvame problém do rúk niekoho iného, pretože si ho sami nevieme vyriešiť. Ja by som bol skutočne rád, aby sme k tejto téme pristupovali tak, že sme tu v hraniciach tohto štátu, ľudia, ktorí tu žijeme, a poďme nejakým spôsobom konať a neodvolávajme sa stále na to, že nás tu niekto straší zo zahraničia alebo čo. Ja to poviem tak, že aký priestor vytvoríte, vytvoríte iným aktivitám, dajme tomu aj z iných štátov, tak takým sa ten priestor zapĺňa. Ja neviem, či, či na Spiši nejakí Poliaci neskupujú nejaké nehnuteľnosti, pretože 360 rokov patrilo toto územie Poľsku.
Takže pozrime sa na seba, skúsme my ako, ako sebavedomí ľudia, my sme tu zástupcovia všetkých obyvateľov tohto štátu, skúsme ako sebavedomí ľudia a vzdelaní ľudia sa pozrieť na tento problém a povedať si, tak robme v tom niečo. Preto som čakal od ministerky kultúry, aby predložila nejaký svoj návrh, ako by to malo vyzerať. My stále na to čakáme, že vlastne aká bude tá koncepcia v kultúre. No, možno s niečím súhlasiť budeme, možno nebudeme, ale čo bude vzácne na tom, je tá diskusia, že sa o tom bude hovoriť. Takže dúfam, že naše aktivity, ktoré tu teraz robíme, tak budú tým začiatkom, že sa ministerka kultúry k tomu vyjadrí.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo.
Ja som mal prichystaných pár viet, ale pán Szalay ma predbehol. Skutočne to, čo povedal, tak má hlavu a pätu, je to presne tak. Ja tento zákon nemám, nemám problém podporiť, ale nie pre jeho zmysluplnosť, ale pre jeho neškodnosť, by som skôr povedal, pretože predĺžiť lehotu z 30 na 60 dní, asi to má nejaký význam, ja neviem, presne aký, počuli sme, že sa to nejaví zatiaľ ako nejaký veľký problém. Ak k takémuto kroku pristupujem, ja, ja to vnímam tak, že urobím si nejakú analýzu a poviem si, no, 30 je málo, pretože toto, a 60 je možno dobre, a čo ak 90 alebo 45, hej, tak sa pozriem na to a ak je v tom skutočne problém, tak dospejem takýmto, takýmto spôsobom k tomu číslu, ktoré je to opodstatnené.
Ale ja sa prikláňam aj k tomu, že je to taká, by som povedal hanba, keď cudzí štát vykupuje pamiatky na Slovensku, je to skutočne hanba, my by sme sa mali nad tým zamyslieť, čo s tým robiť, a preto tak, ako som včera hovoril, tak aj dnes som to pripomínal a znovu to poviem, čakal by som, čakal by som, že ministerka predloží nejaký návrh, nejakú koncepciu, nejakú predstavu, čo v tejto oblasti robiť, aby sme sa pohli ďalej. Som si istý, že by sme našli spoločnú reč, pretože my, my musíme, musíme sa nejako k tomu postaviť čelom a poviem aj prečo. Tu nejde len o to, aby nejaká budova neschátrala, aby sme ju mali pekne, pekne urobenú, rekonštruovanú a tak ďalej, tu ide o oveľa hlbšiu vec. To je úcta k našej histórii a to je tiež kultúra.
Úcta k histórii znamená to, že nenecháme si spadnúť nejaký kaštieľ zo 17. storočia. To je, to je úcta k našim predkom a teda k histórii, ako som hovoril. A tá naša história sa nezačala v roku 1993, tá sa začala niekedy, no nechcem ísť zhlboka, aby ma niekto neobviňoval z nejakých konšpirácií, ale žili sme v niekoľkých štátoch posledných, ja neviem, desať, desať storočí. V niekoľkých štátoch sme žili a to je celé naša história. To znamená, ja vidím, vidím dôvody na to, aby sme robili pamätné izby pre našich, ja neviem, štúrovcov z 19. storočia, ale takisto vidím dôvod na to, aby sme si vedeli ochrániť také veci ako hrad Krásna Hôrka, aby sme dokázali prijať aj to, že sme boli súčasťou Uhorska. To je naša história a viedenský cisár bol náš kráľ tiež. Takže ja to vnímam oveľa hlbšie a práve pri takýchto návrhoch zákonov, ako sa teraz, o ktorom teraz rokujeme v parlamente, by sa tá diskusia dala otvoriť, ja by som sa mimoriadne rád do nej zapojil.
Na záver poviem iba toľko, tento zákon nevidím dôvod, aby sme nepodporili, ale opakujem, nie pre jeho zmysluplnosť, ale pre jeho neškodnosť.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
To, čo hovoril kolega Szalay, tak sa k tomu plne pripájam. Najskôr treba mať nejakú predstavu, koncepciu a potom predkladať konkrétne návrhy, návrhy na konkrétne zmeny. Ak by to takto išlo, tak potom sa, pochopiteľne, očakáva, že tieto návrhy budú vládne, prejdú riadnym pripomienkovým konaním. Ak sú rozpory, tak sa rozpory odstránia, ak sa neodstránia, tak aj to sa stáva, že vláda schvaľuje zákony s rozporom, takto ich posúva do parlamentu a potom nastupuje to, čo vlastne, kde sme v tomto momente teraz.
Takže opakujem, áno, najskôr koncepcia, ciele, čo chceme dosiahnuť, ako dosiahnuť. O tom by som ja rád, veľmi, veľmi rád diskutoval. Zatiaľ nič také nemáme, ale sú to len konkrétne návrhy, ktoré idú cez poslanecké návrhy.
Ďakujem.

Dnes sme mali dlhú diskusiu o tomto návrhu zákona. Ja som trikrát, dvakrát položil otázku, o čo ide predkladateľovi. Či mu ide o to, aby sa vytvoril tlak na ceny potravín, či mu ide o podporu poľnohospodárov, alebo o sebestačnosť. Žiaľ, mali sme tu aj ministra pôdohospodárstva, ktorý nám na túto otázku nezodpovedal. Ak ide skutočne o to, aby sa stabilizovali alebo znížili ceny potravín, tak by sme potrebovali na to analýzu, pretože toto opatrenie u nás už pol roka platí, takže je čo vyhodnocovať. Takúto analýzu sme zatiaľ nedostali. Nemôžeme sa tým pádom ani na základe toho nejako kvalifikovane rozhodnúť.
Ďalšia vec, ktorá, ktorá nás trápi, je to, že na toto opatrenie malo ísť pôvodne 40 mil., teraz pôjde 30 mil. eur, čím sa zaťaží rozpočet Sociálnej poisťovne, ktorá je vo veľmi ťažkom stave.
A poslednú vec, ktorú poviem, je to selektívne opatrenie, ktoré ide na pomoc niektorým konkrétnym firmám, čím môžu byť znevýhodnené iné firmy.
Na základe toho, čo som doteraz povedal, vyhlasujem, že poslanecký klub KDH nemôže hlasovať za takýto zákon.
Ďakujem.

Ďakujem kolegom za ich reakcie. Ja sa budem venovať tomu hlavne, čo povedal pán Michelko.
Ako ste postrehli, tak ja som nevnášal do svojho príspevku ani nebol ten môj príspevok nejako motivovaný jak osobnými spormi alebo obvineniami zo strany pána Danka. To nie, snažil som sa byť skutočne vecný.
My tú situáciu sledujeme dlhodobo a dávam... dávali sme ministerke kultúry šancu, ako, ako bude postupovať, čo sa bude diať v oblasti kultúry, ale vidíme to nielen v kultúre, ale v ďalších rezortoch, ktoré podliehajú pod Slovenskú národnú stranu, že ide v prvom rade o posty. Jednoducho táto politika sa sploštila na obsadzovanie dôležitých miest a často ľudí, ktorí vlastne potom, musia potom abdikovať, pretože majú niečo za sebou, čo tam nepatrí, alebo, alebo pokrivkáva ich odbornosť.
A čo sa týka Rozhlasu a televízie Slovenska, poznám názory pána Danka, povedal mi ich, je, je za to, aby sa táto inštitúcia rozdelila. A to, ako Slovenská národná strana pristupuje aj v iných oblastiach k veciam, tak opäť sa mi to len potvrdzuje, že tam ide o obsadenie postov. Skutočne, rozpočet RTVS bol schválený, bol som na tej rade prítomný v pondelok, keď sa schválil ten rozpočet. Očakával som, ako to dopadne.
Ale jednoducho, keď rozdelíte túto inštitúciu na dvoje a spravíte z nej, prípadne ešte zmeníte štatút na... status na, na štátnu inštitúciu, potom vôbec nie je žiaden problém obsadiť vrchné miesta vlastnými nominantmi. Ja sa toho obávam. Bodaj by to tak nebolo.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážení kolegovia, vážené kolegyne, máme pred sebou návrh novely zákona o Fonde na podporu umenia. Musím povedať, že teraz toto moje vystúpenie bude tvrdšie, ako boli moje všetky doterajšie vystúpenia, a vysvetlím potom aj svoje dôvody.
My dosť dôsledne sledujeme situáciu okolo ministerstva kultúry a okolo celej kultúrnej politiky, ktorú ministerstvo kultúry a aj poslanci, ktorí reprezentujú vládnu koalíciu, čo sa týka kultúry, zastávajú. A, žiaľ, musím konštatovať, že ministerstvo kultúry, ktoré chce cez vládnych poslancov Národnej rady Slovenskej republiky zmeniť zákony, ktorými by získalo vplyv nad verejnoprávnymi fondami umenia, audiovizuálnym a národnostných menšín, rovnako plánuje zmenou zákona vymeniť doterajších štatutárov múzeí a galérií a nahradiť ich svojimi ľuďmi. Predseda Slovenskej národnej strany hovorí o zoštátnení verejnoprávnej televízie a rozhlasu a na plné ústa dodáva, ako si tam idú dosadiť svojho človeka, na ktorého bude mať vplyv.
Vysvetlím. Verejnoprávna inštitúcia a štátna inštitúcia sú dve úplne odlišné veci. Mať rozhlas a televíziu ako štátnu inštitúciu znamená, že ja určujem zo svojej kapitoly ako minister, aký bude mať rozpočet, a zároveň môžem meniť vedenie, ako sa, ako mi príde. Čo toto je? Je to politika tzv. „našich ľudí“, ktorá už desaťročia bráni efektívnemu fungovaniu verejnej a štátnej správy na Slovensku a s politikou „našich ľudí“, máme, žiaľ, dočinenia aj dodnes. Ja by som to mohol dokonca nazvať aj uzurpovanie moci v jednom rezorte. Ide doslova o ovládnutie inštitúcií.
Áno, vnímame potrebu vytvorenia spravodlivého mechanizmu prerozdeľovania verejných zdrojov cez verejnoprávne fondy, aby nedochádzalo ideoligá... ideoligaz... no... k vnášaniu ideológie do umenia... (reakcia z pléna), pomohol som si ... a protežovaniu istých tvorcov a aktivít v zmysle klanového myslenia. To myslím úplne vážne. Rovnako som pripravený diskutovať o postavení a zmysle médií verejnej služby v 21. storočí a chápem, že štát má mať cez ministerstvá právomoci kontrolovať efektívnosť, hospodárnosť a účelnosť vynaložených verejných zdrojov a mať i dosah na manažovanie verejných inštitúcií na základe svojej kultúrnej politiky. Ja tomu rozumiem, no nerobí sa to takým spôsobom, ako to predvádza ministerstvo kultúry a jeho spojenci v parlamente, ktorým ide asi len o plošnú výmenu manažérov a štatutárov kontrolných inštitúcií... kultúrnych inštitúcií.
Chcem preto najskôr vidieť a vyjadrovať sa k návrhom štrukturálnych a systémových zmien fungovania kultúrnych inštitúcií a poznať spôsoby, akými chce rezort kultúry spravovať verejné zdroje a spravodlivo ich prerozdeľovať. Preto odmietam účelovú zmenu kultúrnych zákonov, o ktorých sa v súčasnosti rokuje v parlamente a ktorá nie je ničím iným ako presadzovaním politiky "našich ľudí" podľa ľubovôle a príkazu politikov, tak ako si to v priamom prenose nárokuje predseda Slovenskej národnej strany.
Žiaľ, musím menovať jednu politickú stranu, jednu vládnu stranu, a to Slovenskú národnú stranu, lebo to, čo som povedal doteraz, sa mi v polemike potvrdilo priamo, v polemike priamo s predsedom Slovenskej národnej strany Andrejom Dankom. Štátna kultúra nemôže byť postavená na obraz jednej strany, na jej obraz jednej politickej strany, nech by bola akákoľvek silná a jej predseda akokoľvek osvietený.
To, že nemáme dnes koncepciu, ktorú som očakával, keď prichádzam so zmenami, vážnymi zmenami do zákonov, tak najskôr poviem, čo nimi chcem dosiahnuť, a vsadím ich do nejakého rámca. To znamená, že tie, že si vytvorím koncepciu a potom tú koncepciu napĺňam legislatívnymi krokmi a personálnymi zmenami. Tu vidíme, že postupujeme presne naopak, najskôr robíme personálne zmeny a potom azda príde koncepcia. Ale na Slovensku, žiaľ, nie sme zvyknutí na nejaké veľké koncepcie, alebo ako sme včera rozprávali, keď tie koncepcie alebo analýzy máme, tak ich hodíme do zásuvky.
Ja to len prirovnám k inému. Slovensko nemá desaťročia koncepciu hospodárskej politiky, tak nejako plávame, ako nám to príde, a vidíme aj to, pred chvíľou ako sme rokovali o nejakých zvýhodneniach pre poľnohospodárov, ale nie je to zasadené do nejakého širšieho rámca. Má byť Slovensko štát, ktorý bude stavať na poľnohospodárskej produkcii? Napríklad.
Preto nie je div, že nemá ani koncepciu kultúrnej politiky a ja ju možno idealisticky, ale od každej vlády očakávam. A očakávam ju aj od tejto vlády, ale, žiaľ, potvrdzuje sa, že úplne na prvom mieste sú personálne záujmy a potom ide o nejaké, potom ide o nejakú koncepciu v celej kultúre, pritom kultúra je taká dôležitá pre spoločnosť. Veď len pozrime na to, ako tá kultúra kríva tu priamo v parlamente. Aj toto je kultúra, ako sa my tu správame, ako tu rokujeme, ako sa osočujeme často jeden druhého. Kultúra znamená aj to, že predkladáme návrhy zákonov tak, ako nám to stanovujú pravidlá.
A, žiaľ, musím sa vrátiť na začiatok k tomuto návrhu zákona, áno, nie je nelegitímny, je, dá sa aj takto postupovať, lenže keby to malo ísť tak, ako to sa patrí, kultúrne, tak ministerka kultúry predloží svoj vlastný zákon, dá ho na medzirezortné pripomienkové konanie, kde sa k nemu vyjadria všetci, ktorí môžu, vyhodnotí pripomienky, prípadne odstráni rozpory, ak nie, tak aj s rozpormi to predloží do vlády a potom takýto zákon príde do parlamentu a normálnym spôsobom sa prerokúva. To, žiaľ, v tomto prípade neplatí.
Z toho nám vyplýva, že tá nekultúrnosť, ktorá sa používa pri zákonoch, a nechcem tu osočovať pána Michelka, ako robí si svoju robotu, ja teraz hovorím o ministerke kultúry, takto mala postupovať. Neviem, aký čas ju tlačí, že sa snaží robiť to iným spôsobom. Ale ak by sme boli kultúrni v tejto oblasti, tak postupujeme takto. A ešte predtým, ako som tu už povedal, by som rád videl koncepciu v tej kultúre, ako chce ministerka postupovať. Má plné právo na to ako osoba, ktorá bola poverená riadením tohto rezortu, aby predniesla svoje vlastné myšlienky a načrtla, akým spôsobom bude postupovať.
Žiaľ, sme sa toho nedočkali a výsledkom je dnes to, že máme rozoštvanú kultúrnu obec, ktorá stojí proti ministerke, a obávam sa, že pôjde to ešte ďalej, že tej ideológie sa dostáva do tej kultúry ešte viac, tá tam nemá čo hľadať. Ja len zopakujem, čo vyhlasujeme od začiatku, a sám som na to vyzýval ministerku. Prosím vás, nehodnoťte projekty z oblasti kultúry podľa toho, komu patria, akej osobe, akého je zamerania, čokoľvek, ale hodnoťte ich podľa kvality. Dá sa to tak robiť.
Takže na záver poviem iba toľko, že očakával som, že takéto dôležité zákony budú podopreté koncepciou a nepôjdeme najskôr po obsadzovaní postov „našimi ľuďmi“, tzv. „našimi ľuďmi“.
Ďakujem, skončil som. (Potlesk.)

Pán minister, som rád, že ste vypočuli hlas zástupcov ľudu a prišli ste medzi nás. Som ozaj rád, že môžeme diskutovať.
Ja som mal dnes to šťastie dvakrát vystúpiť, v prvom, v druhom čítaní, a tak ako v prvom, tak aj v druhom som sa pýtal, čo je cieľom tejto, tej... tohto návrhu. Ide nám o ceny, ide nám o pomoc poľnohospodárom alebo nám ide o sebestačnosť. Vy ste začali pri cenách, prešli ste cez pomoc poľnohospodárom a skončili ste pri sebestačnosti, takže odpoveď som nedostal.
Ale pozastavím sa predsa aspoň pri jednej vec veci. Hovorili ste o domácich potravinách a skúsenostiach z Maďarska a tak ďalej a povedali ste, že na rožku nie je napísané, či je koaličný, alebo, alebo opozičný, že musíme ťahať za jeden povraz, a bol by som veľmi rád, keby sme mohli skutočne ťahať za jeden povraz, len ja keď sa pozriem do toho rožka dnu, tak ja neviem, to zrnko múky, z ktorého bolo, bol ten rožok upečený, odkiaľ pochádza. A neviem, tá elektrina, ktorá sa používa na upečenie toho rožka, či je z Mochoviec, alebo prišla spoza hranice. Tým chcem iba toľko povedať, že definovať domáce potraviny je mimoriadne ťažká vec. Je to je to veľmi ťažké, zhruba 70 %, možno až tri štvrtiny potravín, ktoré sú na Slovensku, ktoré sa predávajú, nie veľmi, nemožno, možno označiť za zahraničné alebo veľmi ťažko za domáce, pretože domáca potravina je to, čo sa vyrobí z proto... z podkladu, ktorý príde zo zahraničia? Ako tu je to veľmi ťažké definovať, preto ak máme nejakým spôsobom pomáhať, tak si najskôr definujme, že komu chceme prečo pomáhať, a ak už teda pomáhať ideme, tak poďme pomáhať skutočne adresne, aby sa to neminulo účinkom, a využime skúsenosti z minulosti.
Mali ste možnosť. Pol roka to fungovalo. Mali ste možnosť.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, milé kolegyne, milí kolegovia, je to ozaj príležitosť mať tú možnosť vystúpiť jeden deň v dvoch čítaniach k jednému zákonu. Skutočne je to príležitosť, aká sa tak možno skoro nenaskytne, alebo že by predsa len bolo to pravidlo do budúcna?
No nechcem byť uštipačný, v každom prípade chcem hovoriť k tomu, o čom tu dnes rokujeme. Ja som už dnes doobeda spomenul, že chýba mi, chýba mi ten cieľ, ten cieľ, ktorý sleduje vláda pri predložení tohto návrhu zákona. Majú to byť ceny potravín, primerané ceny potravín, má to byť pomoc poľnohospodárom alebo to má byť dosiahnutie nejakého vyššieho percenta slovenských potravín v našich predajniach, či dokonca dosiahnutie sebestačnosti?
No keď prejdem k tomu prvému cieľu, čo sú ceny, a ktorý sa vlastne ohýbal vlani pri tom, keď sa predkladala, predkladal návrh na odvodové prázdniny prvý raz, takže vlastne boli to ceny. Hovorilo sa o cenách. Už som to dnes spomínal, spomínali to moji predrečníci, žiadna analýza, že či tých šesť mesiacov odvodových prázdnin malo doteraz vplyv na ceny potravín, nevieme.
Má to byť pomoc poľnohospodárom? Opäť, poľnohospodári potrebujú dnes niečo úplne iné ako nejaké časovo limitované odvodové úľavy. Poľnohospodári potrebujú jasnú poľnohospodársku politiku. Potrebujú poznať odpoveď na otázku, napríklad ako to bude s pomocou zo strany národnej vlády, ktorú dostávajú popri eurofondoch. Potrebujú vedieť, ako sa Slovensko postaví k protestom, ktoré sa tiahnu dnes naprieč celou Európskou úniou a súvisia s politikou celej Európskej únie.
Nuž a sebestačnosť, ja som to už spomínal dnes, opäť to spomeniem, tri štvrtiny zhruba produktov, ktoré vidíme v našich obchodoch, v podstate ani nie sú slovenské, lebo buď sú priamo zo zahraničia, alebo aj tí domáci výrobcovia niekedy použili na to zahraničné suroviny, takže často je veľmi ťažko hovoriť o tom, že tie potraviny sú pôvodom zo Slovenska. Jedno je však pravda, Slovensko má skutočne vyššie ceny potravín ako okolité štáty. Tá posledná štatistika, ktorú som našiel, štatistika Eurostatu hovorí o tom, že Slovensko má niekoľko percent drahšie potraviny ako Česko, o 10 % nižšie ceny oproti Slovensku sú v Maďarsku a o 28 % sú ceny nižšie v Poľsku. To sú údaje za rok 2022, takže zjavné je, že je to problém.
Keby sme k tomu pripočítali, to len hovorím teraz o cenách, samozrejme, že za niečo si tie potraviny ľudia musia kúpiť, keby sme k tomu pripočítali, že tie mzdy sú vyššie, napríklad v Česku alebo v Poľsku, tak Slovensko z toho vychádza ešte horšie, takže problém to je.
A teraz čo s týmto problémom robiť? Máme tu predloženú novelu zákona, ktorá hovorí o tom, že teda po novom tých niečo vyše 30 mil. eur pomôže slovenským poľnohospodárom a azda to niečo spraví aj s cenami potravín. Tak ako to tu pán Sulík pred chvíľou hovoril a porovnával tie milióny s miliardami, tak je jasné, že ak by sme to aj chceli dosiahnuť, tak to je, to je skutočne mizivá, mizivý príspevok. Takže čo s tým robiť?
Nepôjdem po príklady ďaleko, pôjdem do Českej republiky. Takisto ako u nás pôsobí Protimonopolný úrad, tak v Českej republiky je to Úrad pre ochranu hospodárskej súťaže. A tento úrad si dal aspoň tú robotu, že zhruba pred rokom zanalyzoval celý trh v Českej republike od pestovania plodín až po konečný predaj v predajniach. Neprišiel s nejakým presnými číslami, ale prišiel aspoň s tým, že charakterizoval tie jednotlivé stupne od výroby, od pestovania potravín až po, až po ten predaj a zisťoval na tých jednotlivých horizontálnych úrovniach jednotlivých, zisťoval, že či, ako tam je koncentrovaný trh. A prišiel so zaujímavým výsledkom. Napríklad Česi majú veľmi podobný problém ako my a to je vo výkupe. Tiež tam je výkup dosť koncentrovaný. U nás sa nič také neudialo. Český protimonopolný úrad dostane podľa všetkého, tak ako sa tam vyvíja politika, dostane nové právomoci. To znamená, bude mať oveľa silnejšie právomoci pri skúmaní trhu, či nedochádza k dominantnému postaveniu jednotlivých firiem, alebo zneužívaniu, zneužívaniu postavenia. Keďže protimonopolný úrad český tiež má dosť slabé kompetencie, tak mu tie kompetencie idú zvýšiť.
Takže jednu cestu, ja som hovoril priamo s pracovníkmi protimonopolného úradu, ktorí mi hovoria, že nemôžu vchádzať do niektorých vecí, nemajú na to právomoci, takže ak chceme, aby ceny boli nižšie, posilnime protimonopolný úrad, ktorý tu slúži na to, aby strážil trh. Ak je postavenie na trhu zneužívané, konkurencia je nízka, tak potom sú ceny vysoké.
Druhé opatrenie, v priebehu II. polroka minulého roka na Slovensku klesali ceny najpomalšie v celej eurozóne. My máme dnes zhruba trojnásobnú infláciu, ako je priemer eurozóny. Čo je za tým? Samozrejme, že za tým je viac ukazovateľov, ale jeden dôležitý spomeniem, ceny energií. Ceny energií pre našich poľnohospodárov, pre našich obchodníkov, pre okolie sú vysoké. Sú vysoké v porovnaní s okolitými štátmi. Mne chýba vládna koncepcia, ako pristupovať v energetickej pomoci firmám, či im vôbec pomáhať, a ak pomáhať, akým spôsobom. Ak vojdeme do energií, tak vojdeme koniec koncov aj do cien potravín.
Tretia vec, ktorú spomeniem, a posledná je predaj, regionálny predaj potravín. Máme ho komplikovaný. Napríklad je veľmi silno zviazaný hygienickými predpismi. Hovorím o predaji z dvora. Samozrejme, že predaj z dvora nás nevytrhne, ale ten regionálny cyklus potravín môže priniesť, môže priniesť prijateľnejšie produkty pre tých, pre tých lokálnych spotrebiteľov. Navyše môžeme s tým predajom z dvora niečo robiť. Môžeme, môžeme znížiť daň z pridanej hodnoty pri tomto tovare. To by bol taký ďalší, taká ďalšia pomoc pri znižovaní cien potravín.
Ono nemáme žiadne zázračné opatrenia, čo s tým robiť. Ja som tu spomenul tri. Možno by ste našli aj ďalšie opatrenia. Ja som včera si vypočul jedno od riaditeľa finančného výboru pána Blcháča, ktorý hovoril, že môžeme ešte znížiť DPH na potraviny. Nuž, poviem k tomu toľko, že vláda Roberta Fica si už vyčerpala možnosti v dobrých časoch, keď znižovala DPH na potraviny, na základné potraviny z 20 na 10 %. Teda ak by sme dnes ešte pristúpili k znižovaniu DPH, tak môžme skončiť niekde na 5 %. A ako viete veľmi dobre, ak sa zníži DPH o 5 %, tak v podstate to s tými cenami nepohne, pretože sa to niekde v tom reťazci rozpustí, tie, tá dépeháčka. A navyše je to výpadok pre štátny rozpočet, je to dosah na verejné financie, ktorý v tom žalostnom stave, ktorý dnes máme, tak by bol opäť len ďalším polienkom do... ďalším polienkom do ohňa.
Takže keď to na záver zhrniem, toto opatrenie, ktoré tu je predstavené, vnímam ako opatrenie, ktoré neprispeje v podstate k ničomu. Je selektívne, ide na určité firmy, všíma si iba zamestnancov, nemyslí na živnostníkov. Často živnostníci sú poľnohospodári, ktorí hospodária, a navyše s mizivým dosahom, s mizivým dosahom na ceny potravín. Ja by som čakal, že tak ako sme videli, možno ste mnohí videli tú tlačovku, ktorá bola v úrade predsedu vlády, kde boli na stole tie produkty, ktoré sa tu toľko spomínali, tak tam to vyzeralo, akože vláda ide, ide zobrať rad opatrení, ktorými, ktorými tie ceny skrotí. Ja zatiaľ nevidím žiadne konkrétne vážne opatrenia. Ak hovoríme o posilnení právomocí, alebo dosahu Slovenskej obchodnej inšpekcie, nečakajme od toho veľa. Slovenská obchodná inšpekcia má svoje miesto, má čo kontrolovať, ale nečakajme, že Slovenská obchodná inšpekcia nám spôsobí, jej konanie spôsobí, že budeme mať nižšie ceny potravín.
Ďakujem, to je všetko, skončil som.