Dobrý deň prajem všetkým.
Vážený pán predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, kolegyne, kolegovia, dnes sa už asi všetci zhodneme na tom, že máme verejné financie v zlom stave. Hovorí to koniec koncov teda v princípe každý, s kým tuná diskutujeme, vrátane ministra financií, ktorý prirovnal slovenské verejné financie k Titanicu.
Takže dovolím si teda konštatovať, že tento fakt je nesporný. Otázka je, ako ho budeme riešiť, a teda...
Dobrý deň prajem všetkým.
Vážený pán predseda Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, kolegyne, kolegovia, dnes sa už asi všetci zhodneme na tom, že máme verejné financie v zlom stave. Hovorí to koniec koncov teda v princípe každý, s kým tuná diskutujeme, vrátane ministra financií, ktorý prirovnal slovenské verejné financie k Titanicu.
Takže dovolím si teda konštatovať, že tento fakt je nesporný. Otázka je, ako ho budeme riešiť, a teda jednak sa nezhoduje v tej diagnóze, že kto tento stav spôsobil. Ale aj keby sme teda prijali taký úzus, že teda obrátime list, nebudeme sa sporiť, kto za to môže, ale budeme hľadať riešenia. Skúsim, čo sa týka teda dnešného bodu výdavkových limitov a vôbec rozpočtovej zodpovednosti, v ktorej teda výdavkové limity nieže bytostne dotýkajú, ale sú ako keby v centre tejto agendy. A tak tento príbeh sa začal v roku 2011, keď poviem takto, drvivá väčšina, respektíve skoro všetci poslanci a poslankyne Národnej rady schválili návrh ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti.
Bol to návrh poslancov Petra Kažimíra za stranu SMER, Jozefa Kollára za stranu SaS, Anton Marcinčin - KDH, Ondrej Matej - SDKÚ, Ján Mikolaj - SNS a Ivan Švejna - Most-Híd. Inými slovami, jeden zástupca z každej koalič..., z každej parlamentnej strany, nielen koaličnej aj opozičnej a za tento návrh hlasovalo 146 zo 147 prítomných poslancov a poslankýň. Inými slovami skoro všetci boli v robote a okrem jednej pani poslankyne, všetci hlasovali za. Za hlasovali aj takí poslanci ako Robert Fico, Peter Pellegrini, Robert Kaliňák, aj mnohí dnešní poslancovia, poslanci, Dušan Muňko, Marián Saloň, teda minister Richard Raši, Vladimír Faič. Čo sa týka strany SMER, takisto všetci poslanci, ktorí boli vtedy poslancami a poslankyňami za, za ostatné politické strany. Zdržala sa len jedna poslankyňa, to je skôr taká pikoška a bola to poslankyňa za stranu SNS Anna Belousovová.
No a pointou tohto ústavného zákona bola rozpočtová zodpovednosť, tak ako, tak ako sa aj nazýva, áno. Stojí na takých štyroch pilieroch.
Prvým je dlhová brzda. Každý, kto teda sedí posledné roky v parlamente alebo, alebo sa venuje veciam verejným, tým rozpočtovým, tak sa s ňou stretol. Potom transparentnosť, ktorej súčasťou je Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá nám prináša viac svetla do verejných financií tým, že zverejňuje dáta a svoje, svoje analýzy. Tretí bod sú pravidlá pre samosprávy a ich hospodárenie. A štvrtý, dnes prerokovávané výdavkové limity.
No a prečo tieto výdavkové limity vlastne potrebujeme. Oni sú dnes v princípe synonymom rozpočtovej zodpovednosti, ergo rozpočtovej konsolidácie, ktorú teda vzhľadom na to, kde sa s verejnými financiami nachádzame, sú v princípe nevyhnutné.
A tie dôvody, ktoré zaznievajú, by som asi tak rozdelil na také tri veci. Od tých, nazvime to menej podstatných, akože formálna povinnosť, že je to zákon. Potrebujeme dodržiavať zákony v našej krajine ešte stále.
Druhý bod je, že keď porušíme výdavkové limity, hrozí, hrozí nám, že nedostaneme peniaze z Bruselu, keďže sme sa k nim zaviazali v pláne obnovy.
A tretí dôvod a ten máte v koalícii v strane SMER najradšej, a to sú sociálne istoty.
Veľa, veľa, veľa ich sľubujete na, na svojich bilbordoch, v kampaniach. Ak nebudeme konsolidovať verejné financie, nebudeme dosahovať sociálne istoty, ktoré našim občanom sľubujete. A ten dôvod je ten, že vzhľadom na tú situáciu, kde sa nachádzame, a teda neúmerne sa naše verejné financie zadlžujú, dnes platíme na splátky dlhu 1,2 mld. eur, vypočítala, mimochodom, Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. A v horizonte štyroch rokov budeme platiť viac ako dvojnásobok, 2,5 mld. eur len na splátky dlhu, kvôli rastúcemu dlhu a kvôli tomu, že prirážka na dlh sa z objektívnych, teda globálnych dôvodov zvyšuje, ale zvyšuje sa aj, aj kvôli tomu, že sme vnímaní, poviem to takto, ako rizikovejšia krajina z toho pohľadu udržateľnosti verejných financií. Čiže investori, ktorí nám chcú požičať, si takpovediac nechajú za túto pôžičku zaplatiť. A z toho dôvodu budeme o štyri roky, v roku 2027 v predvolebnom roku, ak vydržíte, platiť 2,5 mld. za splátky dlhu. Trináste dôchodky, ktoré ste schválili minulý týždeň, nás stoja tie, tie plnohodnotné, 800 mil. To znamená, ak sa budeme zadlžovať tak, ako plánuje vláda vo svojom vlastnom rozpočte, nie, nielen teda v analýze Rady pre rozpočtovú zodpovednosť alebo nejakej našej, v oficiálnom vládnom dokumente vláda predpokladá, že bude platiť 2,5 mld. eur o štyri roky na splátky dlhu. Nebudete mať na trináste dôchodky, ani polovičku dvanástych, ak teda urobím túto paralelu s tým navyšovaním dlhu.
Alebo nebude na niečo iné. Možno teda, môžeme asi predpokladať, že vašou prioritou budú trináste dôchodky, ktoré, ktoré ste sľubovali a dôchodcovia si ich, samozrejme, zaslúžia, ale potom nebudeme mať na niečo iné.
Tak budeme sa musieť rozhodnúť, že čo to, čo bude, kde, kde tú 1,3 mld. škrtnete.
A možno sa rozhodnete, že nebudete dodržiavať tieto zákony, alebo teda si ich zmeníte a narastie nám deficit a dlh. Tak to znamená, že zoberiete našim deťom a vnúčatám, pretože budeme mať väčší dlh. A aj keby to bolo tak, tak ešte stále táto situácia môže byť nejakým spôsobom povedzme politicky prijateľná. Ale čo nám tuto hrozí v dnešnej situácii neúmerného dlhu, malej otvorenej ekonomiky ako je Slovensko, že ten dlh bude natoľko neúnosný, že nám investori neuveria. A potom nám hrozí tá grécka cesta, ktorou, ktorú teda mnohí tuto spomíname, čo znamená dvojnásobné dane, dôchodky o tretinu nižšie a mnohé ďalšie škrty a uťahovanie opaskov, ktoré si teda neviem predstaviť, ako chcete politicky rozchodiť, ak, ak takáto situácia nastane.
To je, čo sa týka sociálnych istôt, a teda druhý a tretí dôvod je teda, že je to zákonná povinnosť. Ministerstvo financií porušilo svoj vlastný zákon o rozpočtovej zodpovednosti tým, že nepredložilo výdavkové limity v termíne teda pred, pred rokovaním o, o rozpočte a zazneli tu rôzne argumenty, málo času a tak ďalej. Možno sa nemusíme, teda nechcem sa týmto nejako zásadnejšie zaoberať. Sme tam, kde sme. Možno existuje aj nejaká formálna, formálny spôsob nápravy, ale, ale na to potrebujeme vidieť, vidieť niečo z ministerstva financií, nejaký návrh alebo nejaký krok, alebo proste nejakú aktivitu, ktorá teda by tento stav mala napraviť. No a ten, ten tretí dôvod, čo som spomínal, je plán obnovy.
My sme pred dvoma týždňami, Progresívne Slovensko, priniesli tú tému, že nám Brusel vyčíta, že nám zastaví 900-miliónovú štvrtú platbu z plánu obnovy. A tam bolo veľa dôvodov, prečo sa tak Brusel rozhodol. Veľa sme posledné týždne hovorili, samozrejme, o právnom štáte a o tom hanebnom promafiánskom balíčku, ktorý ste si tu schválili. Ale medzi tými dôvodmi a dokonca by som povedal, že, že najdôležitejší z hľadiska plánu obnovy boli práve tieto výdavkové limity, ktoré sú jednou z reforiem plánu obnovy, ku ktorým sme sa ako krajina zaviazali pred dvoma rokmi. A dnes sa vláda ich rozhodla nedodržať, a tým pádom spätne vlastne porušila túto, túto reformu, ku ktorej sme sa zaviazali. A toto je ten dôvod hlavný, prečo nám dnes v Bruseli 900 mil. stojí, a teda vláda, podpredseda vlády Kmec a ďalší, pán Raši, hovoria, že to je vlastne štandardná procedúra, nič sa nedeje. No tak štandardná je v tom, že Európska komisia ide podľa svojich pravidiel. Aktivovala článok, na základe ktorého pozastavila túto platbu, ale je určite neštandardný v tom, v tom vecnom merite, ktorý, ktorý v tom liste uviedla, a teda, že slovenskému rozpočtu na tento rok chýba 1,7 mld. približne, ktoré, ktoré potrebuje skonsolidovať na to, aby sa zmestila do týchto výdavkových limitov. Formálne ale týmto aj zabezpečila tieto sociálne istoty, ktoré som spomínal.
No a keď to poviem na takej, na takej metafore šoférskej, tak dlhová brzda je taká analógia ručnej brzdy, ktorú máme možnosť zatiahnuť v aute, keď teda je zle, tak potrebujeme dať taký akože tvrdý stop. A výdavkové limity sú tempomat, kedy si môžme postupne pribrzdiť podľa toho, aby sme jazdili teda bezpečne. No a keďže viac ako 10 rokov sme výdavkové limity neprijali od toho ústavného zákona, ktorý predpokladal výdavkové limity schváliť štandardným zákonom, tak sme nemali ten tempomat, nemohli sme si pribrzdiť. Jediné, čo sme mali, je tú ručnú brzdu. Ktorá aj chvíľu fungovala, kým sme ešte jazdili takpovediac ešte ako-tak primeranej rýchlosti, ona obsahuje sankčné pásma. Napríklad dáva povinnosť vláde poslať parlamentu list, ako chce vláda konsolidovať verejné financie, pri, pri istej výške, tuším 55 % HDP ako výške dlhu. Alebo zmrazuje platy ústavným činiteľom pri, v tom, v tom ďalšom sankčnom pásme, kedy teda tieto platy ústavných činiteľov máme podľa zákona o rozpočtovej zodpovednosti zmrazené. No tak tuto viete čo urobila vláda pred, pred dvoma týždňami, keďže ústavný zákon si nezmení, tak si zvýšila paušálne náhrady, a takto si zvýšila platy. To bolo celkom kúzelný spôsob, ako, ako obísť ústavný zákon. No a, ale dnes sa teda nachádzame v situácii, kedy sa rútime plnou rýchlosťou v tom, v tom Titanicu. Tá ručná brzda nám už vlastne nefunguje, alebo aj keby sme ju zatiahli, tak asi sa celá nejakým spôsobom roztrhne, rozpadne a smerujeme smerom k tej, k tej stene alebo k tomu ľadovcu. A vláda odmieta pribrzdiť, spomaliť, znížiť dlh a deficit.
No a tá, a to som už do istej miery spomínal, ale tá dlhová brzda nám niekoľko rokov fungovala, hej? Že tie, tie sankcie, ktoré predpokladala, sa do istej miery ukázali ako účinné, hej? Spomínal som zmrazenie platov, tá, tá informácia od vlády smerom k parlamentu. Mimochodom, tým, tým najväčším, tým posledným pásmom je, alebo tou hranicou je hlasovanie o dôvere vláde, ak prekročí ten, ten, ten horný limit.
To sú všetko veci, ktoré teda tvorcovia, ktorých som spomínal, a teda všetci prítomní tuto v sále vtedy v roku 2011 predpokladali, že by mohli fungovať. No len čo sa stalo? Zhrnul by som to do takýchto dvoch bodov.
Prvé je, že chýbal nám ten tempomat, výdavkové limity, ktoré neumož..., alebo neprikázali vláde, aby, aby išla len takou rýchlosťou, ako, ako si môže, môže dovoliť, aby jazdila bezpečne, za prvé.
A za druhé, a to je podľa mňa najsmutnejšia správa o našom stave republiky, je to, že už neplatia pravidlá, ktoré platili v roku 2011. Sami sme to videli. To, akým, akým spôsobom pretláčate veci, akým spôsobom si meníte pravidlá. Koniec koncov aj tie platy. Veď je legitímna debata, koľko by mali zarábať členovia vlády, avšak vy odmietate ísť podľa existujúcich pravidiel a hľadáte, hľadáte okľuky, ako, ako proste, ako obísť všetko, čo, čo vám nevyhovuje a zariadiť si, zariadiť si tak, ako to potrebujete.
No a to isté sa týka aj, aj verejných financií. Opäť, vláda odmieta konsolidovať vo svojom vlastnom rozpočte, síce tvrdí, že konsoliduje, ale jediný dôvod, prečo im na papieri tá konsolidácia vychádza, sú, je, je zaúčtovanie energopomoci, ktorú teda ministerstvo financií započítava ináč ako všetky ostatné inštitúcie, ktoré, ktoré poznáme, či už je to Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, Európska komisia a ďalšie, ktoré sa venujú, venujú našim verejným financiám, Národná banka Slovenska je tretia, ktorá mi chvíľku vypadla.
Všetky ostatné inštitúcie ako ministerstvo financií hovoria, že to je takto, ministerstvo financií hovorí, že to je ináč. Dobre, aj keď bude mať ministerstvo financií pravdu, čo si v tejto chvíli neviem úplne predstaviť, ale, ale, ale nech to tak je, tak stále, stále tá konsolidácia je minimálna a podľa týchto čísel, s tou, takto zarátanou energopomocou, nám to vychádza, že za tú splátku dlho budeme platiť 2,5 mld., ako som hovoril. Hej? To je za predpokladu týchto čísel. To je ešte, teda vo verejných financiách to voláme defaultný scenár alebo teda nejaký východiskový, za, za nezmenených iných, iných okolností.
No a okrem toho teda, že nekonsoliduje, takto hazarduje s dôverou a, a teda plnou rýchlosťou ide po tom útese gréckej cesty alebo teda smerom k ľadovcu, ako povedal minister financií aj tuto v pléne. Okrem toho ohrozuje 900 mil. z plánu obnovy a takisto nám teda avizovala nejakú právnu analýzu, teda konkrétne ministerstvo financií, podľa ktorej sa opäť vraj všetci mýlime, lebo, lebo ten výklad legislatívy je teda odlišný.
No ale v každom prípade, ja by som si želal, aby sme našli to spoločné riešenie, kľudne aj stoštyridsiatimi šiestimi poslancami a poslankyňami, ktoré, ktoré odhlasujú to správne riešenie, ale na to potrebujeme, aby ste s niečím prišli, aby sa vôbec diala nejaká diskusia.
A nie, my tuná budeme debatovať opoziční poslanci s nezávislou Radou pre rozpočtovú zodpovednosť a bez ministerstva financií, mimochodom, a bez nejakej aktivity. Takže skúsim to zhrnúť takto, že čo potrebujeme na to, aby, aby sme sa pohli z tohto miesta. Tak prvé je tá, prvá vec je, že by som chcel vidieť tú právnu analýzu, ktorú teda nejakú ministerstvo financií má. Pán minister financií, teda tak trochu v afekte, mi na výbore povedal, že si mám vyrobiť vlastnú, keď som sa ho opýtal, že teda, či nám ju, či nám ju ponúkne. Tak verím, že to bola len slabosť momentu. A môžme sa o nej baviť. Ale teda ja by som ju rád videl. To je prvá vec.
Druhá, potrebujeme novelu zákona o rozpočte. Čím skôr. Na to, aby sme sa vybrali cestou zdravých verejných financií, nie tou gréckou, potrebujeme konať, konať čo najskôr. Spôsob, ako to urobiť, je, v apríli v Programe stability predstaviť konsolidačný plán na, na ďalšie roky a v parlamente predstaviť novelu zákona o rozpočte, ktorá zasiahne už do tohto rozpočtu tak, aby sme, aby sme mohli dostať verejné financie čo najskôr pod kontrolu.
A tretia vec a tá je mimoriadna v týchto časoch v tom, že teda balansujeme na hrane tej dôvery finančných trhov a tou je stratégia financovania nášho dlhu. Tú formálne ministerstvo financií už päť rokov nemá, žiadnu, aspoň nie verejnú. O nejakých sa teda sem tam diskutuje na pracovných poradách, ale, ale verejnosť, legislatívci v parlamente a inde, ani finančné trhy nepoznajú tú stratégiu. A je to jeden z bodov, ako, ako by sa dala posilniť dôvera finančných trhov a investorov, na ktorých sú, bohužiaľ, naše verejné financie takpovediac odkázané.
Toľko k tejto, k tejto rozprave a rád by som ešte len veľmi krátko využil tento svoj priestor a zareagoval.
V predchádzajúcej diskusii pán poslanec Kalivoda hovoril, že teda on si myslí, že by všade na Slovensku mala byť diaľnica a hovoril o nejakých, o nejakých úradoch, ktoré, ktoré tej diaľnici bránia, tak by som chcel povedať, že poznám jeden, jeden úrad, ktorý hovorí, že potrebujeme na Slovensku čím skôr dostavať diaľničnú sieť na celom Slovensku. To obnáša dokončenie D1, napríklad aj Turany Hubová, D3 na Kysuciach, ale aj dokončenie D1 smerom na ukrajinskú hranicu. A takéto úrady vznikli, alebo sú tu na to, aby prinášali dáta a argumenty do rozhodovania, aby tvorcovia hospodárskej politiky nemuseli rozhodovať podľa toho, čo si myslia, že je správne, tak ako povedal pán Kalivoda. Lebo on si myslí, že toto by tak malo byť. Tak môj odkaz je, že na základe dát a argumentov sa môžme presvedčiť, či nejaké rozhodnutie je správne a vyhodnotiť tú hodnotu za peniaze akéhokoľvek verejného rozhodnutia, vrátane ciest a diaľníc, ktoré, mimochodom, na Slovensku staviame vyše 50 rokov a nevieme ich postaviť práve preto, že takéto inštitúcie na Slovensku nefungovali, a preto, že politici, političky sľubujú aj nemožné. V každej dedine sľubujú všetko, ale keď je prioritou všetko, tak nie je prioritou nič. A teda ja by som si želal, aby sme mali všade, kde potrebujeme cesty a ešte viac by som si želal, aby sme mali funkčné nemocnice, školy, infraštruktúru, ktorú potrebujeme na náš rozvoj.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
