20. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec, zamýšľal som sa pri vašom, pri vašej prezentácii nad celým tým obdobím vyše dvadsať rokov, zamýšľal som sa na tým, že pri nežnej revolúcii som bol v najproduktívnejšom veku, mal som za sebou kus života a tešil som sa na zmeny. Tešil som sa na to, ako potom následne vstúpime do Európskej únie a tešil som sa na to, čo všetko z toho bude mať táto spoločnosť.
Potom som bol sklamaný tým, keď na oltár Európskej únie sme zložili 70 mld. na oddlženie bánk, dali sme preč SPP, Francúzom a Nemcom, a zatvorili sme jadrovú elektráreň.
Ja sa pýtam, teraz je potrebné, aby sme na oltár Európskej únie zložili zase, znova ďalšie prostriedky tejto spoločnosti? A ja neviem vysvetliť našim občanom to, že prečo máme tie prostriedky dávať, keď Gréci majú priemerný plat 2800 eur a dôchodky 1500 eur. Dokedy, kde bude tá hranica, keď sa odvážime povedať, že už je to na túto spoločnosť veľa.
Stále o Európskej únii rozhodujú len Francúzi s Nemcami. Prečo aj my už nezdvihneme hlas a nepovieme, že sú veci, ktoré sú nám na obtiaž a ktoré nevieme zrealizovať?
Ďakujem.

Je mi sympatické, pán poslanec, že ste otvorili aj rozmer filozofie a nielen konkrétnych čísiel, ale, bohužiaľ, tá slovenská filozofia je predovšetkým o troch grošoch a je veľmi zrozumiteľná. To, čo my tu riešime, je, že niekomu sa ponúka, aby zálohoval, alebo požičal štvrtý groš s tým, že bude mať vidinu, že na rôznych obchodoch mu vyrobí niekto piaty groš. Tomu Slováci v živote nerozumeli a ani neverili. Takže, pokiaľ ste hovorili o filozofii a predovšetkým kresťanskej filozofii, tak spomeňte si na dvadsiatu modlitbu Kyjevských listov, kde sa hovorí: A nevyvráť nás na pohanom, alebo cudzích. Prečo by sme my mali opäť prinášať obete na oltár cudzích, keď Slovensko a slovenskí občania už toľkokrát zaplatili za vstupenky do rôznych lukratívnych klubov?
Kolega predrečník hovoril o privatizácii, čo nás vlastne stála vstupenka do Európskej únie. A tým, že ste hovorili o klube, ako by sme tam mali zostať, aby sme neboli vonku, mi to pripadá, ako keby sme boli na rovnakej zlej úrovni ako Gréci. Ale povedzme si pravdu, že dlh Slovenska na jedného obyvateľa je len štvrtinový z celkového dlhu, priemerného, štátov Európskej únie. Takže nemáme sa prečo báť, keby došlo aj k tomu najhoršiemu a utvorili by sa nejaká filtračná dvojzóna.
Ja som o tom presvedčený, že Slovensko vďaka zodpovednej politike, o ktorej aj dnes tu hovoríme a ktorú zaplatili občania, by sme boli v tej lepšej zóne, v tom lepšom klube. Nie v tom zlom, kde je momentálne Grécko.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, chcel by som vysloviť súhlas, takmer úplný súhlas s tým, čo ste povedali. A mimoriadne oceňujem to, že ste ten problém, ktorý tu riešime, tú otázku posunuli z tej operatívnej polohy nejakého zúženia mandátu do toho kľúčového ťažiska: Aj keď tiež si myslím, že mnohí ľudia môžu podľahnúť takej tej populistickej rétorike, nepomáhajme lenivým Grékom. Je mi ľúto, že vás nepočúvalo viac poslancov, lebo sú to naozaj veľmi vážne veci a veľmi vážne rozhodnutia, ktoré môžu mať ďalekosiahle dôsledky na Slovensko, jeho postavenie v Európe a našu budúcnosť v celom tom spektre tých otázok, ktoré ste otvorili.
Takže ďakujem vám za to vystúpenie.

Ďakujem pekne za slovo. Ja tiež v princípe vítam, že kolega poslanec Procházka nešiel po ekonomickej stránke veci, ale filozofickej. Možno niekto by povedal národnoštátnej, čo, myslím celkom úprimne, je obohacujúcim momentom, ktorý skutočne dáva tejto diskusii nejaký ďalší rozmer navyše. Po prvej časti vystúpenia kolegu Procházku som dokonca bol odhodlaný vystúpiť vo faktickej poznámke s poďakovaním, že vítam ďalšieho 31. podporovateľa návrhu stanoviska Národnej rady Slovenskej republiky k finančnej pomoci Helénskej republike. Po druhej časti vystúpenia som ale pochopil, že je to presne naopak, čo je normálne, prirodzené, proste tolerancia aj k iným názorom. A preto zotrvám aj ja v tej filozofickej stránke alebo v rovine tohto problému a chcem sa len opýtať kolegu Procházku, či verí v blahobyt, sociálny zmier v Európe, aj za cenu takú, že si spomínaný blahobyt a spomínaný sociálny zmier budeme naďalej, tak ako niekoľko posledných desaťročí, kupovať na dlh. Ak tomu verí, tak poprosím ešte odpoveď na druhú otázku, či verí aj tomu, že Grécko, ak všetky tieto pôžičky, ktoré sú pripravené, vyčerpá, raz, niekedy v budúcnosti bude schopné svoje záväzky aj splatiť.
Ďakujem.

Ja by som nadviazal na tú časť príspevku do rozpravy pána Procházku, v ktorej hovoril o hodnote doteraz dosiahnutej integrácie v Európskej únii, a to, čo z tohoto faktu, ktorý sa tu budoval viac ako päťdesiat rokov, my všetci, občania Európskej únie a teda aj občania Slovenska, čerpáme. Myslím si, že udržanie tohoto štandardu je asi nesporným cieľom drvivej väčšiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. A v tomto sme myslím takmer všetci za jedno. Otázka je, že, čo tieto v súčasnosti hroziace divergenčné princípy alebo divergenčné postupy, ktoré v Európskej únii sledujeme, viacej napĺňa a viac nás k tomu rozvratu zaháňa.
A ja sa v tejto súvislosti chcem aj spýtať, lebo pán Procházka to povedal vo svojom diskusnom príspevku, že podľa tých vypočutí zo súkromného sektora, verejného sektora, ktoré má, tak predpokladá, že Grécko skrachuje za dva, tri roky, pravdepodobne.
Tak ja sa pýtam, že či je, či pomáha udržaniu toho, čo sme integráciou doposiaľ získali, to, že Grécko by skrachovalo pred rokom, alebo že skrachuje o dva mesiace, alebo že skrachuje o dva roky. Že ktorá z tých troch možností nás k tej divergencii najviac posúva a ktorá z tých troch možností zachraňuje ten náš spoločný cieľ, a to je integrovaná Európa, tak ako ju poznáme dneska.
Ďakujem.

Pán poslanec, bolo to povedané veľmi pekne, povedal by som až vzletne. Veľmi pekné charakteristiky hodnôt Európskej únie. Ja sa však musím len spýtať, že či môžeme udržať tieto hodnoty, pokiaľ sa nebudú, nebude udržiavanie týchto hodnôt opierať o hodnoty, ale bude sa opierať o financovanie niečoho, čo sa nechce zmeniť. Tam je ten limit. Ja so všetkým súhlasím, čo bolo povedané, ale bez tej ekonomiky, bez toho ekonomického pohľadu sa to nedá. Jednoducho nedá sa povedať, že aby sme sa tu mali dobre, tak to zabezpečíme tým, že budeme nekriticky dávať niekde ďalšie peniaze. Tak ako sa nevyriešilo, keď ste spomenuli aj vy takú tú slovenskú realitu sociálne odkázaných, tým, že sme sociálnym systémom zotročovali ľudí, demotivovali ich od ťažkého a neľahkého hľadania si práce a zvykli sme ich žiť na sociálnych dávkach, tak to neprispelo k blahobytu a bezpečiu, ale práve k rozrastaniu sa veľmi problematickej chudoby, ktorá nie je ničím prínosným pre regióny, v ktorých sa nachádza.
Takže vždy musíme mať tie limity. A preto tie podmienky, ktoré ste aj vy spomenuli, tie správne podmienky, s ktorými minister financií ide do Bruselu, si musíme byť vedomí, že nemajú zostať len na papieri a že musíme byť mentálne pripravení na to, že keď sa nenaplnia, tak sa Grécku nepožičia.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Chcem sa všetkým poďakovať za faktické poznámky, aj za to, že ste si ma vypočuli a reagovali na to, čo som hovoril.
Zaregistroval som niekoľko otázok, myslím si, že unesú odpoveď v celku, bez toho, aby som ju nejako fragmentoval. Ja som sám povedal v tom vystúpení, že to, čo mi príde ako fanfarónské gesto, ktoré nám môže ublížiť, je tá téza pána poslanca Zajaca, že "stop, dosť, stačilo". Ale zároveň som povedal, že súčasná podoba sociálneho štátu bude potrebovať úpravu svojich základných parametrov, že spoločnosť spotreby a zábavy na dlh nemá perspektívu a nezaslúži si ju a že bruselská administratíva a byrokracia musí mať hranice toho, čo si smie dovoliť voči národným štátom a ich priamo zvoleným parlamentným reprezentáciám.
Ja len dve poznámky, možno na také dovysvetlenie. Ja verím tomu, že Slovensko je existenčne závislé od toho, aby bolo súčasťou spoločného európskeho riešenia a že keď nebude súčasťou spoločného európskeho riešenia tej, toho problému, ktorý v Európe, aj na Slovensku je,  a myslím si, že ten problém, tu nesúhlasím s pánom poslancom Rafajom, že my nemáme žiadny problém, tak mu to ublíži. A druhá poznámka, možno taká prekvapujúca, okrem slobody, ktorú vynímam pred zátvorku, tak pre mňa je sociálny zmier najdôležitejšou hodnotou v politike a spoločnosti. A je to hodnota, o ktorú stojí za to bojovať, nech je to akokoľvek drahé.
Ďakujem pekne.

Pán predsedajúci, ďakujem za ochotu, isteže budem sa snažiť byť stručný, pretože čas nás súri.
Vážené dámy a páni, a rovnako aj zrozumiteľný, nedávno som si prečítal prieskum jednej agentúry o tom, čo si myslia Slováci o zavedení eura a o pôžičke Grécku. Zhrniem, 77 % Slovákov nesúhlasí s tým, aby sme naďalej pomáhali Grécku, 68 % Slovákov nechce účasť Slovenska v trvalom eurovale a polovica občanov tejto krajiny by najradšej platila nie eurom, ale korunou. Isteže sú to momentálne nálady obyvateľstva a v krátkosti sa pokúsim povedať môj názor, čo sa pod tieto nálady podpísalo. Pokúsim sa ich identifikovať.
Na jednej strane rozumiem ľuďom, že nechcú požičiavať iným, peňazí je vždy málo a pokiaľ aj oni majú málo a, navyše, keď sú bombardovaní z médií informáciami, že idú požičiavať niekomu, kto má vyššiu životnú úroveň ako oni samotní. Taktiež nepomáha situácia, reakcia gréckej ulice a neochota Grékov uťahovať si opasok, aj napriek tomu, že na ňom majú ešte dosť voľných dierok.
Toto sa faktory pre Slovákov nepochopiteľné. Taktiež rozhodnutie Ficovej vlády vstúpiť do eurozóny, rozlúčiť sa s korunou, bolo prezentované ako veľký úspech vlády. A ja ho nespochybňujem a nehovorím o dobrom a nespochybňujem dobrý úmysel, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že eurozóna sa stala za bývalej bývalej vlády nástrojom politickej prestíže, bojom o osobné a historické zásluhy. Možno aj preto politici v celom tomto procese viac hovorili o výhodách europrojektu ako o jeho rizikách.
Bohužiaľ, s odstupom času sa jedno, to najťažšie riziko vyplavilo na povrch. Potvrdili sa obavy, že zavedenie eura sa výrazným spôsobom podpísalo na zdražení potravín a služieb. Ľudia majú hlbšie do vrecka s eurami, ako mali do vrecka s korunou. To je fakt, ktorý sa nedá vyvrátiť. Aj preto v nich ožíva nostalgia, túžba po návrate k starej dobrej korune, dokonca na uliciach sa ozývajú hlasy, že škoda, že v prezidentskom paláci nesedel namiesto Ivana Gašparoviča Václav Klaus.
Ďalšie riziko, o ktorom sa nehovorilo, alebo len málo, je fakt, ktorý momentálne riešime, že ak niektoré štáty eurozóny sa správajú nezodpovedne, míňajú viac ako zarobia, žijú nad svoje možnosti, produkujú dlhy, takéto štáty spôsobujú problémy aj štátom zodpovedným a prosperujúcim.
Dámy a páni, zhrniem, ľudia nechcú teda euroval, nechcú požičiavať a polovica nechce platiť eurom, ale radšej starou dobrou korunou. Aj preto je absolútne namieste, aby sme o takej téme, ako je pôžička Grécku, o problémoch eurozóny diskutovali v parlamente. My politici v súvislosti s touto témou máme len dve možnosti, dve cesty - vychádzať z prieskumov verejnej mienky alebo vysvetľovať ľuďom, o čo konkrétne ide, aké sú naše možnosti v tomto konkrétnom čase a priestore. Prvá cesta, dovolím si ju nazvať, je oveľa, prvá cesta, dovolím si ju nazvať cestou populárnou, je oveľa ľahšia, jednoduchšia a z krátkodobého hľadiska pre niektorých politikov a politické strany aj rentabilná, ale pre krajinu, pre Slovensko a jeho prosperitu môže byť škodlivá. Druhá cesta, nazvem ju pravdivá, je oveľa ťažšia, zdĺhavejšia, bolestivá, nepopulárna a môže z krátkodobého hľadiska pre niektorých politikov a politické strany priniesť aj politické náklady, ba dokonca preferenčné straty, ale pre Slovensko a jeho prosperitu z dlhodobého hľadiska znamená prospech a stabilitu.
Dámy a páni, musím sa opraviť, skoro by som zabudol na jednu dôležitú vec. Parlamentná diskusia na tému gréckej pôžičky ukázala, že existuje aj ďalšia možnosť, pomenujem ju - smer tretia cesta. Vyzerá asi takto a pomôžem si citátom jedného opozičného politika, ktorý tu práve sedí, citujem: "Za tento štát, za jeho politiku, nesie zodpovednosť súčasná koalícia či vo vláde alebo v parlamente. Je zodpovednosťou tejto koalície a tejto vlády urobiť rozhodnutie aj vo veci pomoci Grécku." Dovolím si nesúhlasiť s týmto názorom. Otázka, o ktorej dnes rokujeme, v každej slušnej krajine musí byť záležitosťou celého parlamentu, každého poslanca, ktorému záleží na ľuďoch.
Vážené kolegyne a kolegovia, vráťme sa ale k dvom cestám - k populárnej a k pravdivej. Ja sa vyberiem druhou cestou. Aj keď to možno vyznie cynicky, dnes už európske štáty nepožičiavajú Grécku zo solidarity, alebo z presvedčenia, že mu môžu pomôcť. Dávajú mu peniaze preto, aby sa sami zachránili. Bolo by nepoctivé a naivné tvrdiť, že zvýšený euroval zachráni grécku ekonomiku. Nie. Grécko už de facto je v bankrote. To, čo euroval môže dosiahnuť, je to, aby tento proces pokračoval riadene, usporiadanie a teda spôsobil čo najmenšie škody. Dnes už nerokujeme, či peniaze vyhadzujeme z okna, ale o tom, aby sa tieto peniaze aspoň čiastočne vrátili dverami a nezhoreli niekde v krbe neriadeného bankrotu. My nemôžeme brať na ľahkú váhu varovania, že bankrot Grécka bude mať dôsledky na ekonomiku európskych štátov. A že tieto dopady budú tým ťažšie a náklady budú tým vyššie, čím neriadenejší bankrot tu bude. Opriem sa o argument pána kolegu Kollára, že Volkswagen neprišiel na Slovensko preto, že požičiame Grécku a teda, ak Grécku nepožičiame, nezbalí si kufre a neodíde. To je pravda, ale bankrot Grécka spomalí rast ekonomiky Nemecka o 6,5 %. My sme prežili podobné zníženie, Nemci ho nepochybne tiež prežijú, to je pravda, bohužiaľ, ale začnú šetriť a napríklad prestanú kupovať autá. Naše automobilky a na ne naviazané odvetvia začnú mať problémy a v tej chvíli utrpí naša ekonomika a naši občania
My tiež nechceme darovať peniaze Grécku, aby si udržali svoju slušnú životnú úroveň. Chceme byť zodpovední a presadzovať také podmienky a také riešenia, ktoré neohrozia životnú úroveň našich ľudí. Taktiež chceme, aby Gréci ručili za pôžičku svojim majetkom, taktiež budeme trvať na tom, aby sa súkromní investori, najmä banky, zapojili do záchranného plánu Grécka a obetovali časť svojich ziskov. Budeme žiadať, aby Gréci ručili za pôžičku hmotným majetkom - kto vie, o čo ide, vie, že to bude veľmi citlivé rozhodovanie - a budeme žiadať, aby Grécko zmenilo štýl svojho neudržateľného spôsobu života.
Panie kolegyne, kolegovia, máme na výber len z dvoch možností. Alebo nás Grécko bude stáť 350 mil. eur v prípade bankrotu riadeného, alebo nám zdražejú pôžičky o 2,6 mld. eur v prípade bankrotu neriadeného. Toto je kľúčový argument, prečo nesúhlasím s tým, aby sme obmedzili podpredsedovi vlády Ivanovi Miklošovi rokovací priestor, tak ako navrhujú naši kolegovia. Pretože znamená priamu cestu Grécka do neriadeného bankrotu. Inými slovami, veľmi drahé riešenie pre Slovensko. Zopakujem, stálo by nás to 2,6 mld. eur a to nikto z nás nechce. Prvá cesta je populárna, lákavá, a napriek tomu ju odmietam a prosím a apelujem na našich kolegov, aby tiež zišli z cesty, ktorá nám neprináša osoh.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Kolega Galbavý celkom reálne doložil výsledky prieskumov, ktoré sú celkom očakávateľné, a dávali by najavo, že tí, ktorí kráčajú s týmito prieskumami, sú populisti a chcú ísť s väčšinou. Musím povedať, že je to vždy tak, keď sa pýtaš ľudí na pekuniárne záležitosti, každý nerád púšťa groš. Flámi nie sú veľmi ochotní naďalej púšťať groš v prospech Valónov v Belgicku, ale historický pohľad nám hovorí, že niekedy sa od čisto pekuniárnej veci vlastne odvinie obrovská revolučná zmena. Typickou ukážkou takejto udalosti bola Boston Tea Party, keď išlo "presne vzaté" o platenie daní krajine za morom, ktoré sa nepáčilo osadníkom. Jeho výsledkom bol vznik prvej nie na gilotíne postavenej demokracie vo svete a odvinulo sa od toho mnohé. Ak tu zaznievali veľmi pekné a vo veľkých odsekoch schváliteľné úvahy o filozofii dnešného stavu Európy, tak ja mám na rozdiel od toho, kto ich predkladal a od stanoviska, nakoniec aj Tomášovho, ten pocit, že niekedy príde k bodu zlomu. Keď aj tak banálna vec, ako požičanie prachov, môže znamenať zmenu v postojoch, návrat k zodpovednosti, návrat k niečomu, čo sme stratili a čo nás ohrozuje oveľa viac ako znížený predaj Volkswagenov a Škôd. Myslím si, že toto môže byť tento moment.

Ďakujem za toto vystúpenie, ono mi pripomenulo niekoľko momentov už z piatkovej rozpravy. A to je také porovnávanie priamych a nepriamych následkov bankrotu Grécka. Vyzdvihuje sa tu ako keby taká myšlienka, že participujme, zaplaťme ten svoj diel, odpíšme pár miliárd a vyhneme sa tým pádom všetkým tým zlým veciam, ktoré bankrot prináša, tým nepriamym, ktoré pomenoval aj pán Galbavý. Napríklad zdraží sa nám úver, teda prefinancovanie nášho vlastného dlhu, klesne dopyt po našich výrobkoch, možno zdražia veci, ktoré dovážame z krajín mimo eurozóny, ako napr. zemný plyn, ktorý dovážame za doláre z Ruska. Možno opäť budú mať naše firmy a naši občania problém si požičať v bankách, tak ako sme to zažili po páde Lehman Brothers, áno, to sú všetko nepopierateľné, nepriame následky bankrotu Grécka a možno, že aj ďalších iných štátov v eurozóne. Otázka ale znie, že či my máme vôbec túto možnosť riešiť takúto dilemu, že buď priame a nebudú nepriame, alebo zaplatíme tie, alebo nezaplatíme tie priame a potom budeme znášať tie nepriame. Lebo ja mám obavu, že takto otázka nestojí. Otázka stojí tak, že či zaplatíme priame aj nepriame alebo len nepriame, pretože Grécko, ako sme sa tu už viacerí zhodli, skrachuje určite. To znamená, že tie nepriame následky gréckeho krachu ponesieme určite. A otázka teraz znie, či ponesieme aj tie priame náklady.
Ďakujem.