22. schôdza

Ja som na Úniu miest zabudol. Samozrejme, budem veľmi rád, keď budeme s nimi o tom konzultovať, však tam je bývalý minister školstva, pán Ftáčnik, tiež ktorý nie je v ZMOS-e, ale v Únii miest, pretože naše mestské zastupiteľstvo to zablokovalo, aby sme v podstate hľadali to, čo nás spája, nie to, čo nás rozdeľuje, hovorím o Bratislave, kde som poslancom. Prirodzene, je tragédia to, že nemáme jedného partnera, že sa zbytočne v minulosti tieto sily trieštili v oblasti samosprávy, teda hovorím všeobecne, Únie miest a ZMOS-u. Naopak, by bolo dobré, keby sme mali jedného partnera. Ale keď sú dvaja, tak ich treba vypočuť, lebo možno budeme poznať aj názory trošku kontraproduktívne iného charakteru, inšpirujúce a tak ďalej a tak ďalej.
Pán Fronc, ja nie som proti tomu. Však my sme mali veľké diškurzy ešte vo výbore v rokoch 2002 až 2006. Vy ste boli pán minister. No a veľmi často ste vy ako pán minister akceptovali aj návrhy, ktoré odzneli aj zo strany terajšej opozície, to musím priznať, lebo sa našiel taký konsenzus, že sa to dostalo do spoločnej správy. A spoločná správa v podstate, to je stanovisko výboru, kde sa tieto veci zrealizovali. Ale bolo to predovšetkým od vás, že ste boli aj vy ústretový, že ste tieto mnohé rokovania k niektorým závažným veciam či už o financovaní školstva alebo postavení školstva v oblasti samosprávy – školy – zriaďovateľa zvolávali na ministerstve školstva, kde chodievali poslanci tak koalície, ako aj opozície, čo teraz, žiaľ, nie je. A mňa veľmi mrzí to, že nie ste vo výbore. Musím povedať otvorene, že mi tam chýbate. Možno inak mnohé veci by sa dali pozitívne riešiť.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja sa budem snažiť byť trošku stručnejší a pragmatickejší.
Na úvod by som chcel povedať, že naozaj zákon o pedagogických zamestnancoch bol jedným z nosných kameňov celej školskej reformy. Dokonca si dovolím povedať, že je na úrovni školského zákona, pretože zasahuje podstatným spôsobom do života takmer 70 000 pedagógov.
Súhlasím aj s tým, že počas jeho krátkej existencie je naozaj potrebné, aby sa niektoré jeho časti doladili tak, aby bol vyvážený pre všetkých pedagógov, pretože prax ukáže, čo napraviť treba.
Všimol som si aj to, a poviem rovno, že, a to si celkom vážim, táto novela nezasahuje do základných princípov a do celej filozofie zákona ako takého a v podstate ho necháva na ďalšie obdobie postavený na tých princípoch, ktoré boli schválené a na základe ktorých je postavený.
Sú tam ale dve veci, ktoré však dosť podstatne môžu narušiť, vyhýbam sa slovu znehodnotiť, celý tento zákon. A dovolím si na ne poukázať.
Za prvé riziko osobne považujem presun kompetencií na riaditeľov škôl v rámci systému uznávania kreditoch. To považujem za vážnu systémovú chybu, pretože celý ten zákon bol postavený na tom, že subjektívny vplyv tam nebude, pretože sme sa báli toho, že akonáhle sem vpustíme subjektívny vplyv, že niekto môže rozhodovať o kreditoch bez merateľných výsledkov, a ak už tie merateľné výsledky sú, tak môžu ísť do systému, nepotrebujeme tu subjektívny vplyv, tak môže ukrivdiť, môže narobiť škody. A škoda by bola, aby takýto veľký zložitý komplikovaný zákon bol postavený na subjektívnom vplyve niektorých riaditeľov, pretože, ako hovorím, môžu či už svojou neznalosťou alebo aj určitými nie celkom spravodlivými alebo informáciami, alebo odhadom uškodiť tým, ktorí sa poctivo vzdelávajú, tým, že im tieto kredity jednoducho neprisúdi. To považujem za vážnu chybu.
Myslím si, že riešenie by mohlo byť v tom, že aj dnes už je to nastavené tak, že riaditeľ školy predsa súhlasí s tým, kto sa akého vzdelávania zúčastní na základe toho, aké má škola zameranie, potreby, akých pedagógov potrebuje, či má jazykárov a tak ďalej. A v rámci svojho zamerania riaditeľ má také kompetencie, aby takéto niečo schvaľoval. Pokiaľ to nie je celkom dostatočné a je možné, že tam to tak aj je, tak skúsme skôr posúdiť tieto kompetencie, aby riaditeľ mohol v rámci svojich výchovno-vzdelávacích plánov činností rozhodovať o tom, kto sa kde zúčastní. Ale už keď sa niekto toho zúčastní, tak už mu nechajme tie kredity, tak už mu ich neberme, lebo ja to považujem za nespravodlivé a nekorektné voči týmto pedagógom.
Aj tie príklady, ktoré ste uviedli v tej dôvodovej správe, že ak sa niekto zúčastní lyžiarskeho kurzu, tak nemôže mať kredit. Ako je možné, že ho tam ten pán riaditeľ pustil? A ak tam šiel bez jeho súhlasu, tak potom súhlasím, áno, tak ten kredit sa mu uznať nemusí. Ale nevieme, či to bolo alebo nebolo z jeho súhlasom. Čiže tým, že by sme skúsili kompetencie posilniť takýmto spôsobom, tak sa mi zdá byť ten princíp korektnejší. A nezasahuje nám do toho systému toho automatického uznávania kreditov v rámci celého systému.
Ako príklad ste takisto zvolili príklad napísanej učebnice, s tým, že ak je napísaná pre strednú školu, prečo by mal pán učiteľ získavať kredity na základnej škole? Také získavanie tiež nepovažujem za správne. A považujem to za systémovú chybu, pretože ak si zoberieme, koľko autorov máme na napísanie učebníc, tak vidno, že každý, kto učebnicu napíše, by ohodnotený mal byť. On tú učebnicu nepíše pre riaditeľa svojej školy, on tú učebnicu predsa píše pre všetky školy, či už sú základné alebo stredné, pre celé Slovensko. Napísať učebnicu je mimoriadne ťažká a zložitá vec. Neviem, pán minister, či ste napísali niekedy učebnicu. Ja som učebnicu napísal, mám za sebou napísaných šesť skrípt. No to je strašne ťažká práca, pretože pri nej musíte naštudovať obrovské množstvo literatúry, musíte to napísať zrozumiteľne, musíte tam mať grafické obrázky a musíte sa vzdelávať. A, samozrejme, napísať učebnicu bez vzdelávania, bez toho, že by ste nemali prehľad, čo sa deje vo svete v tej danej problematike, nedokážete. Čiže ak niekto napíše učebnicu, tak by mal dostať kredity bez ohľadu na to, čo si pán riaditeľ myslí v tej alebo onej škole. Čiže takisto si myslím, že to bol zlý príklad. A ak niekto sa vzdeláva a niekto má výkony, že to napíše, tak v rámci kreditového systému by, samozrejme, tie kredity uznané mal mať. Samozrejme, ak to domyslíme ďalej, čo bude s osemročnými gymnáziami, kde je aj základná časť výučby, aj pre stredné školy, tak tá učebnica nemôže na jednej škole, na základnej škole na druhom stupni, neplatiť a na osemročnom gymnáziu platiť len zato, že je to osemročné gymnázium.
Čiže ak to začneme ďalej rozvádzať, tak zistíme, že tam sú ďalšie a ďalšie nespravodlivosti voči kreditnému systému. Takže vynechal by som z tohto systému tieto kompetencie subjektívneho odoberania kreditov riaditeľom škôl.
Pozitívom celého tohto návrhu je to zvýšenie taríf na 12-percentný rozdiel. S tým súhlasím. To je aj na základe tých princípov. Ale to navýšenie sa mi zdá byť malé (tie 2 %) Nesúhlasím tu ani s 3 %. Treba to zvýšiť pedagógom najmenej o 6 – 7 %. A siahnuť učiteľom na rekondičné pobyty a na očkovanie, teda siahnuť na to, čo chráni pedagógom zdravie, to, si, pán minister myslím, je asi posledné, čo ste mohli urobiť. A nepovažujem to za spravodlivé ani korektné k učiteľom, aby ste im brali finančné prostriedky na to, aby mohli posilňovať svoje zdravie, a dávať im to do miezd. Buď získate tie prostriedky na mzdy vo vláde, alebo ich nezískate, ale takéto riešenie z pravého vačku do ľavého a ešte na úkor zdravia, si myslím, nie je korektné voči pedagógom.
Ja som už spomínal pri našich stretnutiach, že finančné prostriedky predsa máte alebo štát ich má. Dnes som si opäť pozrel návrh štátneho rozpočtu na tento rok a videl som, že tie výdavky sú v tomto roku o takmer 700 mil. eur vyššie, ako boli v minulom roku, ten schodok je menší kvôli tomu, že sú vyššie príjmy, ale tie výdavky sú vyššie o takmer 19 mld. Sk. Ale na školstvo z toho nešla ani koruna a školstvo má o 11 mil. eur nižšie výdavky. A dokonca vám klesá aj to percento. Kým v minulom roku bol 4,2-percentný podiel prostriedkov na školstvo zo štátneho rozpočtu, v tomto roku je to okolo 3,7 %. Už iba a budúci rok vám to klesne na 3,1 %. Čiže je rapídny počet finančných prostriedkov zo spoločného balíka, ktorý vláda k dispozícii má.
Takže, na záver, pán minister, netreba búchať do stola len kvôli tretiemu sektoru, ale aj tam, najmä kde sa búchať má. A to je na vláde, poprípade parlamente. A tie prostriedky, ktoré navyšujú štátny rozpočet, sa treba snažiť aspoň na úrovni 20 až 25 % pre školstvo získať. Ak by ste to dokázali, tak to 6- až 7-percentné zvýšenie platov sa z týchto peňazí vykryť dá. Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ctený pán minister, úvodom môjho vystúpenia by som rada ocenila snahu zamestnancov Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky o skvalitnenie zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch. Žiaľ, táto snaha v niektorých navrhovaných zmenách nesie ešte prvky nedostatočnej znalosti danej problematiky v reálnej praxi. Samozrejme, vo všeobecnej časti dôvodovej správy sa v druhom odseku tvrdí, že dôvodom predkladanej novely je vytvorenie potrebných podmienok na lepšie mzdové ohodnotenie pedagogických a odborných zamestnancov, vyrovnanie ich kvality bez ohľadu na vyučovací predmet a región, podpora ďalšieho vzdelávania učiteľov, s dôrazom na prípravu nových a zlepšovanie existujúcich školských vzdelávacích programov. No predkladaná novela v niektorých navrhovaných ustanoveniach ich práve popiera. Popiera to aj samotné ministerstvo, ktoré počas uplynulého školského roka vydalo viacero rozporuplných pokynov a organizačných zmien, ktoré z môjho pohľadu negujú kontinuálny systém vzdelávania v regionálnom školstve. Budem však hovoriť postupne k jednotlivým navrhovaným zmenám uvedeným v návrhu zákona. A v mnohom sa so mnou už stotožnili aj páni poslanci, ktorí vystúpili predo mnou.
V bode 3 sa navrhuje v ustanovení § 7 ods. 3 za bodkočiarkou vypustiť slovo „základnej“, čo má za následok zmenu vety, ktorá bude svojím obsahom nariaďovať, že u učiteľa žiakov s mentálnym postihnutím sa nebude vyžadovať od pedagogického zamestnanca vyučovanie jeho aprobačných predmetov alebo predmetov jeho študijného odboru podľa vyučovacích predmetov v rozsahu jednej polovice jeho priamej vyučovacej povinnosti zníženej o jednu hodinu. Zastávam názor, že navrhovaná zmena zásadne negatívne ovplyvní kvalitu vzdelávania ťažko postihnutých detí. Ak pôvodné znenie sa viazalo iba na základnú školu, s čím som ani ja v minulosti nesúhlasila, tak teraz to zasiahne aj žiakov, ktorí sa budú vzdelávať na stredných odborných školách, niekdajších odborných učilištiach. Pýtam sa, to nám na týchto deťoch tak málo záleží, že na nich budeme šetriť?
Ak sa dôvodová správa odvoláva pri navrhovaných zmenách na podnety z praxe, akosi sa zabudlo na problém v ustanovení § 28 ods. 1 s uvádzajúcim pedagogickým zamestnancom, ktorý musí mať prvú alebo druhú atestáciu. Táto podmienka nie je problémom pri plne organizovaných základných a stredných školách. Vážnym problémom sa však môže stať pri málotriednych, dvojtriednych školách. Mám na mysli napr. situáciu so začínajúcim učiteľským manželským párom, partnermi, ktorí na začiatku svojej pracovnej kariéry začínajú aj na takýchto školách. Kto im bude uvádzajúcim učiteľom? Niekto z kolegov zo susednej školy ak áno, kedy bude tento s nimi komunikovať a odborne ich viesť, keď tiež v tom časte učí a jeho škola je vzdialená od ich školy niekoľko kilometrov? Kto zaplatí finančné náklady spojené s jeho osobnou dopravou do tejto školy? Z akých členov bude vytvorená skúšobná odborná komisia pri ukončovaní tohto vzdelávania? Veď predsa zákon by mal riešiť každú možnú situáciu existujúcu v praxi spolu s podmienkami umožňujúcimi kontinuálne vzdelávanie bez toho, aby bol niekto diskriminovaný. Základné školy nemáme len v mestách a veľkých obciach, ale aj v obciach s 200, 300 občanmi, kde sa takéto málotriedky nachádzajú. Ak teda nechceme, aby sa kontinuálne vzdelávanie stalo iba formálnym naháňaním kreditov na úkor skutočného skvalitňovania vzdelávacieho procesu, musíme si odpovedať na viacero otázok. Napr. z akého dôvodu je overovanie profesijných činností v súčasnosti najobľúbenejšia, ale i najrýchlejšia forma získavania kreditov a následne mzdového príplatku, najmä u riaditeľov škôl? Na túto formu vzdelávania je v metodicko-pedagogických centrách prihlásených najväčší počet pedagógov. Odpoveď na ňu si musí hľadať ministerstvo a, samozrejme, aj Generálne riaditeľstvo Metodicko-pedagogického centra .
V bode 9 v § 35 a novom odseku 6 sa uvádza, že pedagogický alebo odborný zamestnanec s trojročnou pedagogickou odbornou praxou môže požiadať v rámci kontinuálneho vzdelávania o overenie jeho profesijných kompetencií získaných výkonom jeho pedagogických činností. Pritom jeho adaptačné vzdelávanie bolo z tohto obdobia najviac dvojročné. Je otázne, či za tieto tri roky dosiahol takú vysokú odbornú úroveň z danej problematiky, že prekonáva vysokoškolského absolventa, ktorý absolvoval rigoróznu skúšku. Ten hneď po skončení vysokej školy musí absolvovať adaptačné vzdelávanie, ktoré je mu však uznané v jeho kariérnom raste až po piatich rokoch praxe, tak ako to uvádza ustanovenie § 61a tohto zákona. V minulosti bola rigorózna skúška bez problémov uznávaná ako náhrada I. kvalifikačnej skúšky. Myslím, že by sme sa mali k tomuto aktu ďalšieho vzdelávania vrátiť, pretože títo mladí absolventi nedostávajú na vysokých školách túto skúšku zadarmo a získanie doktorátu je obsahom, náročnosťou i výstupom porovnateľné s prvou atestáciou.
Hranie sa so slovami bez presných právnych dikcií umožňujúcich zákonný nárok na príplatok za kontinuálne vzdelávanie je v bode 25 v novom ustanovení § 47a. Spracovatelia návrhu zákona by si mali uvedomiť, že je veľký rozdiel medzi slovami „zamestnancovi zo zákona patrí príplatok“ a slovami „zamestnancovi sa priznáva príplatok“. Môj postreh sa potvrdzuje v nasledujúcich ustanoveniach tohto návrhu, kde sa týmto rozhodovaním zo strany riaditeľa, zamestnávateľa alebo zriaďovateľa môže a nemusí priznať tomu, kto sa vzdelával bez akýchkoľvek ďalších, presne definovaných podmienok.
Odsek 3 tohto ustanovenia je nejasný vo vzťahu k bodu 11, v ktorom sa rieši ustanovenie § 35 ods. 9, kde sa v novej vete obmedzuje kompetencia riaditeľa materskej školy, základnej školy, základnej umeleckej školy, jazykovej školy a školského zariadenia. V nich totiž plán kontinuálneho vzdelávania, ktorý vypracuje riaditeľ školy, za dodržiavanie ktorého je zodpovedný, bude v zmysle tejto novely platný iba po súhlase zriaďovateľa. V školách v prenesenom výkone štátnej správy sa vyžaduje iba vyjadrenie zriaďovateľa. To je jasný príklad diskriminačného postavenia týchto škôl navzájom z dôvodu rozličného financovania.
Zároveň považujem za veľký právny nedostatok to, že v týchto nových kompetenciách nie sú uvedené odkazy pod čiarou na príslušné paragrafové ustanovenia v zákone č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a v školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tí, ktorí si tento zákon preštudovali, si zaiste všimli, že tieto kompetencie tam nie sú zapracované. Na základe čoho má potom rozhodovať zriaďovateľ, keď tento citovaný zákon je v rezorte školstva lex specialis pre miestnu štátnu správu v školstve? Zastávam názor, že je to prenesený výkon štátnej správy na riaditeľa školy a orgány územnej samosprávy a tak by tieto rozhodovacie právomoci mali byť bezpodmienečne zapracované v citovanom zákone.
Ďalej, v odseku 6 sa uvádza, že riaditeľovi školy priznáva kredity zriaďovateľ. Odhliadnuc od toho, čo som už uviedla, chcem opäť upozorniť, že ak sa tieto kompetencie prideľujú, musia byť opätovne zapracované aj v ustanovení § 6 Obec, § 9 Samosprávny kraj alebo § 10 Krajský školský úrad citovaného zákona o miestnej štátnej správe v školstve. Inak sú nevykonateľné a vnášajú do právneho prostredia miestnej štátnej správy v školstve legislatívny zmätok.
A aby to nebolo všetko jednoduché, tak v tom istom ustanovení v odsekoch 3, 5 a ďalších riaditeľ priznáva kredity získané kontinuálnym vzdelávaním a vydáva osvedčenia. Aj tieto kompetencie riaditeľa mali byť zapracované do § 5 citovaného zákona o miestnej štátnej správe v školstve.
Z uvedených dôvodov zastávam názor, že tento zákon mal byť prostredníctvom osobitného článku súčasťou tohto návrhu zákona.
Odsek 10 tohto ustanovenia je podľa mňa najproblematickejší z celého návrhu zákona. Tu sa uvádza, že riaditeľ školy uzná získané kredity učiteľom alebo odborným zamestnancom v závislosti od potrieb a zamerania školy. Obdobne o pár riadkov nižšie sa to opakuje vo vzťahu k riaditeľovi školy, kde zriaďovateľ uzná ním získané kredity tiež v závislosti od potrieb a zamerania školy. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že keď jeden alebo druhý dospeje k záveru, že to nie je v súlade s tým, čo si on predstavuje, tak príplatok za získané kredity žiadateľ nezíska. Predsa zákon musí byť jednoznačný bez možnosti deformácie subjektívnym rozhodovaním. Ak niekto dostane súhlas na kontinuálne vzdelávanie a úspešne ho ukončí a získa príslušné kredity, má mať zákonný nárok na kreditný príplatok, a nie na to, či niekto niečo uzná alebo nie. Vopred upozorňujem, že toto ustanovenie vnesie do učiteľských kolektívov škôl a do vzťahov riaditeľov a zriaďovateľov škôl a školských zariadení veľmi veľa negatívnych prvkov, a to hlavne do pracovných a osobnostných vzťahov a možno aj súdnych sporov. V plnej miere sa môže na školských pracoviskách uplatňovať udavačstvo, pätolizačstvo, klientelizmus, ohováranie a podobne. Osobitne predpokladám veľa problémov u učiteliek materských škôl s právnou subjektivitou a aj bez nej na základných umeleckých školách, jazykových školách a pracovníkov školských zariadení, ktoré sú financované prostredníctvom originálnych kompetencií. Ak obec nebude mať peniaze, dnes to už tu zaznelo, čo dnes je u mnohých bežné, tak aj kontinuálne vzdelávanie bude iba súkromnou záležitosťou učiteľov týchto škôl a školských zariadení. Z uvedeného dôvodu by mali mať títo pedagogickí a odborní zamestnanci zákonný nárok na príplatky po úspešnom absolvovaní kontinuálneho vzdelávania. Samozrejme, plne súhlasím s tým, že ak sa niekto ide vzdelávať bez súhlasu riaditeľa školy a mimo plánu kontinuálneho vzdelávania príslušnej školy, čo umožňuje zákon, musí počítať s tým, že tento príplatok za vzdelávanie nezíska.
Ako súčasnej vláde v skutočnosti záleží na pedagogických a odborných zamestnancoch, o tom svedčí nové znenie § 53 uvedené v bode 31. Opakujem sa, ale musím to povedať. Zrušenie rekondičných pobytov pedagogických a odborných zamestnancov, myslím si, nebolo šťastným rozhodnutím. Neuznať osobitnú psychickú, fyzickú a zdravotnú náročnosť práce v oblasti výchovy a vzdelávania na našich školách je, myslím si, hanbou. Odstránenie tejto minimálnej starostlivosti štátu o týchto zamestnancov je urážajúce pre celý učiteľský stav. Zároveň zavádza diskrimináciu do tohto povolania tým, že poskytuje ochranu proti chrípke a hepatitíde typu A a typu B iba tým pedagogickým a odborným zamestnancom, ktorí pracujú v školách alebo školských zariadeniach, ktoré navštevuje najmenej 50 % detí alebo žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia z celkového počtu žiakov. Táto laická neodborná a diskriminačná zmena nepočíta s tým, že všetci pedagogickí a odborní zamestnanci škôl a školských zariadení sú v dennom styku aj s potenciálne rizikovými deťmi a žiakmi, ktorí vôbec nemusia byť zo sociálne znevýhodneného prostredia. Z dôvodovej správy som sa dozvedela, že z finančných prostriedkov, ktoré sa naplánovali na rekondičné pobyty a očkovanie pedagogických a odborných zamestnancov, sa budú uhrádzať príplatky, ktoré sú priznávané za úspešné absolvovanie a získanie kreditov v kontinuálnom vzdelávaní. Pevne verím, že ak sa o tomto hazarde so zdravím pedagogických a odborných zamestnancov dozvie široká učiteľská verejnosť regionálneho školstva, tak sa to iste aj adekvátne zohľadní pri najbližších parlamentných voľbách.
Občas sa mi u predkladateľov tohto návrhu vidí, že pravá ruka nevie, čo robí ľavá. Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky spustilo tzv. Projekt znižovania administratívnej záťaže učiteľov a riadiacich zamestnancov základných a stredných škôl, tzv. debyrokratizáciu školstva. Ako to však v mysli je jasne vidieť v ustanoveniach § 58 a § 59, zavedením centrálneho registra a určením údajov, ktoré budú musieť každý mesiac riaditelia škôl nahlasovať, ak sa udiala nejaká zmena, je vizitkou ignorancie projektu. Už len napísanie požadovaných údajov do uvedených kolónok u každého pedagogického a odborného zamestnanca školy bude poriadnou administratívnou záťažou pre riaditeľov škôl. Zároveň proces samotnej registrácie v systéme a zákonné možnosti vstupu do registra iným orgánom uvedeným v § 58 ods. 8 a 9 nezabezpečia ochranu osobných údajov jednotlivých zamestnancov. Možný únik osobných a pracovných údajov môže znepríjemniť výchovno-vzdelávaciu prácu mnohým pedagogickým a odborným zamestnancom zo strany nielen zákonných zástupcov žiakov, ale aj zriaďovateľov škôl a školských zariadení. Do tohto centrálneho registra by mal mať prístup iba riaditeľ školy, poverený zamestnanec miestnej štátnej správy a ministerstva školstva, ak zákon hovorí, že tento register je neverejný.
Niekoľko slov k článku III, ktorým sa vstupuje do zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V novom ustanovení § 14d ods. 1 sa uvádza, že zamestnávateľ poskytne príplatok učiteľovi za výkon pedagogickej činnosti v triede základnej školy s najmenej 30 % individuálne začlenených žiakov so zdravotným znevýhodnením alebo so žiakmi zo sociálne znevýhodneného prostredia z celkového maximálneho počtu žiakov v triede, ak v triede nepôsobí asistent učiteľa. Ak by som sa akokoľvek nechcela opakovať, tak to musím urobiť. Opäť sú v hre peniaze na úkor všetkých zúčastnených vo výchovno-vzdelávacom procese. My, ktorí sme pracovali v školstve, vieme, že asistent nie je učiteľ, ale pomocník, neodborník na samotnú metodiku vyučovania jednotlivých predmetov poskytujúci pomocné služby vyučujúcemu. Výchova a vzdelávanie je však len a len na učiteľovi. Ten musí hľadať a používať najvhodnejšie metódy a formy práce u týchto žiakov. Len na ňom a jeho odbornej práci leží zodpovednosť za osvojenie si príslušného tematického celku žiakmi. Nie je to na asistentovi. Preto príplatok by mal dostať aj vtedy, ak je v triede asistent, lebo ten je priznávaný za výkon pracovnej činnosti, za ktorú je hodnotený. Predkladateľ však počíta s tým, že školy radšej nebudú žiadať asistentov, lebo je lepších 30 % pre učiteľa, nakoľko chudobnému je každé euro dobré, a pomocnú prácu asistenta oželie. Zároveň si ministerstvo týmto odbúra tlaky škôl v požiadavkách na asistentov a ušetrí peniaze na ich platy, ktoré sú vyššie ako uvedený príplatok plynúci z normatívneho financovania na žiaka. Je to naozaj dobre vymyslené, len to má jeden háčik, že doplatia na to v prvom rade žiaci tým, že je viac ako pravdepodobný pokles ich vzdelávacích výsledkov, školy sa budú chcieť logicky postupne zbavovať asistentov, z ktorých mnohí pravdepodobne skončia na úradoch práce, a preťažení, frustrovaní učitelia to určite pocítia na svojom zdraví. To však zrejme predkladateľa nezaujíma.
Záverom svojho vystúpenia by som chcela vysloviť poľutovanie nad tým, že pri spracovaní tohto návrhu sme neboli prizvaní aj my, poslanci z opozície, aby sme hľadali spoločné východiská v problematike nielen samotného kontinuálneho vzdelávania pedagogických a odborných zamestnancov, ale aj o postavení týchto zamestnancov v našej spoločnosti. Z vecného hľadiska musím uznať, že spracovatelia predkladanej novely sa snažili niektoré problémy kontinuálneho vzdelávania vyriešiť. Veľká časť ich snaženia však nesie znaky diskriminácie, je legislatívne nejasná a niektoré ustanovenia priam dehonestujú pedagogických a odborných zamestnancov v školstve. Zároveň nezapracovanie nových kompetencií riaditeľov škôl a zriaďovateľov škôl a školských zariadení do zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vnáša do legislatívy rezortu školstva právny neporiadok. Z uvedených dôvodov navrhujem nepokračovať v druhom čítaní o návrhu a vrátiť predkladateľovi túto novelu na dopracovanie. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Pani kolegyňa, hovorili ste o zrušení rekondičných pobytov, o zrušení vakcinácie na hepatitídu. Chcem sa vás opýtať, aké to rekondičné pobyty sa zrušili, koľko ich už bolo, pretože ja sa dívam do zákona, ktorý ste prijali 24. júna 2009. Bol to taký prísľub, že budúca vláda možno to urobí v roku 2012. Čiže zatiaľ sa nezrušilo nič, čo bolo, iba maximálne nejaký prísľub za to, že tie peniaze idú na platy. Takže vyhrážať sa tým, že sa to prejaví dokonca pri hlasovaní vo voľbách, nepokladám veru za vhodné. Ďakujem.

No, pani kolegyňa, neviem, či ste učili v triede, kde nastúpil asistent k nejakému žiakovi. Ja som mal v triede dyslektického chlapca, ktorý mal problémy pri učení. A naozaj spotreboval veľa energie učiteľa, keďže potreboval mimoriadnu starostlivosť. A môžem povedať, že nastúpením asistenta je učiteľ nie odbremenený tým, že by stratil zodpovednosť za výsledky toho žiaka, ale vážnou porciou energie, ktorú by musel inak venovať žiakovi so špeciálnymi potrebami. A myslím si, že je správne odmeniť asistenta v prípade, že v takej triede je, a ponechať odmenu učiteľa na tej úrovni, na ktorej je, pretože reálne jemu práca s tým konkrétnym žiakom alebo skupinou žiakov, ktoré majú špeciálne potreby, odpadá.

Ďakujem veľmi pekne. Ja sa chcem pani poslankyni poďakovať, lebo všetky argumenty, ktoré vo svojom vystúpení uviedla, sú logické, odborne zaiste akceptovateľné širokou pedagogickou verejnosťou. Myslím si, že bude len na škodu veci, ak ňou uvádzané nedostatky sa neodstránia a v druhom čítaní sa pozitívne nepremietnu vo vylepšenom zákone o pedagogických zamestnancoch. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo.
Pán poslanec Fronc, viete, bol to prísľub. Ale myslím si, že tento prísľub oceňovali pedagogickí aj odborní zamestnanci. A ja verím, že pokiaľ by sme pokračovali v našich snaženiach, tak tieto prísľuby by neboli len prísľubmi, ale by sa aj realizovali. Takže to je prvá vec. O chvíľku touto novelou ich zrušíte, resp. aj tú nádej, ktorú mali pedagogickí a odborní zamestnanci, im zoberiete.
Nuž a, pán poslanec Poliačik, učila som v takejto triede, v Krajnej Poľane. A musím povedať, že ste ma nepočúvali zrejme dostatočne, keď som to kritizovala v rámci tejto navrhovanej novely.
Ja na záver by som ešte chcela povedať toľko, že teším sa tomu, že odzneli tu slová o tom, že budeme spoločne diskutovať o tomto zákone. Myslím si, že je veľmi potrebný. A nakoniec, aj pán minister vo včerajšej diskusii potvrdil, ak ho môžem parafrázovať, že to, čo je v tomto zákone, čo sa týka objektívnosti financovania, je nespochybniteľné a nevie si predstaviť iný model. Takže nebolo to zas nastavené až tak zle, aby ste nás takto kritizovali. Ďakujem pekne.

Vážení páni poslanci, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som vystúpil k predkladanému návrhu zákona z dielne ministerstva školstva. Vzhľadom na to, že je prvé čítanie, dovoľte mi vyjadriť sa aj celkovo k návrhu, ako aj k jeho niektorým najvýznamnejším črtám. Mali sme zatiaľ možnosť vypočuť si najmä príspevky členov opozície, teda s výnimkou pána spravodajcu. A musím povedať, že z môjho pohľadu tieto príspevky majú ďaleko od pravdivého obrazu, by som použil túto frázu ešte z deväťdesiatych rokov. A keby som mal vedľa seba návrh zákona a ich vyjadrenia, tak by som niekedy obtiažne identifikoval, že sa jedná o ten návrh, ktorý tu práve máme. Preto si myslím, že, nechcem hovoriť dlho ani široko, je vhodné povedať trošku filozoficky, čo je za tým návrhom, a to napriek tomu, že aj ja osobne mám niektoré kritickejšie poznámky. A myslím, že niektoré veci bude v ňom lepšie zmeniť.
Tento zákon mení dve veci. Mení pomerne rozsiahle spôsob prideľovania kreditov v rôznych oblastiach. O tom pomerne bolo už veľa povedaného. A zároveň mení aj platové tabuľky učiteľov. A dovolím si dokonca povedať, že tie najvýznamnejšie zmeny sa v ňom týkajú skôr tých platových tabuliek učiteľov ako tých samotných kreditov, hoci, samozrejme, platová tabuľka je vec jednoduchá a zaberá len pol strany, ale jej dopad je niekedy významnejší ako desiatok strán niektorých iných regulácií.
Dovoľte mi povedať, v čom ten zákon je posun podľa mňa správnym smerom. Potom chvíľku budem hovoriť o tom, v čom by podľa mňa bolo vhodné ho aj posunúť ešte ďalej.
Dnešný slovenský platový systém v základnom a strednom školstve je postavený na tom, že plat učiteľa sa skladá z viacerých zložiek, ktoré majú odrážať viacero charakteristík. Tá základná zložka je samotná tarifa, ktorá by mala odrážať, samozrejme, rozdiel medzi kvalifikáciou jednotlivých učiteľov, kde rozdiel medzi jednotlivými triedami, ktorý odráža ich atestácie, je dnes 7 až 10 %. Toto návrh zákona zvyšuje na 12 %, ako už bolo povedané pánom ministrom aj viacerými predrečníkmi. Popri tom tento zákon dnes ešte prideľuje do 12 % za vlastné absolvované vzdelávanie, čo sú práve kredity, o ktorých tu práve hovoríme. A zároveň prideľuje 24 % za prax, 24 % je tým jedným percentom ročne do prvých 16 rokov a 0,5 % ešte ďalších 16 rokov praxe. Za osobný výkon učiteľa je dnes nárokovateľných 0 %. To znamená, že učiteľ, ktorý je vzdelanejší, dostane dnes o 7 až 10 % viac ako učiteľ menej vzdelaný, učiteľ, ktorý je starší môže dostať až o 24 % viac ako učiteľ, ktorý je mladší, a učiteľ, ktorý chodí na kurzy a získa za ne kredity, môže získať až o 1 % viac ako učiteľ, ktorý to nerobí.
Ja si myslím, že toto nie je vhodná filozofia platového systému, pretože filozofia, v ktorej vek je dôležitejší ako vzdelávanie a kvalifikácia a vzdelávanie a kvalifikácia sú dôležitejšie ako osobný výkon, nie je správny. A nie je možné sa diviť, že mnohým, práve tým najviac sa snažiacim učiteľom pripadá často demotivačný. Preto veľmi oceňujem v tomto návrhu to, že pán minister dvíha rozdiel medzi jednotlivými triedami, teda rozdiel medzi kvalifikáciou z tých spomínaných 7 až 10 na 12 %, a naopak, plošne dvíha všetky triedy len o zhruba cca 2 %. Poviem úprimne, že keby bolo viac peňazí, želal by som si, aby sme tú všeobecnú valorizáciu mali aspoň vo výške očakávanej inflácie na budúci rok, čo by bolo o niečo viac, a tak by to malo byť dlhodobo. A zároveň si myslím, že aj do budúcnosti by bolo vhodné ďalej dvíhať rozdiely medzi týmito triedami tak, aby naozaj to sa odrážalo primárne v plate učiteľa podľa toho, ako sa snaží robiť a akú má kvalifikáciu.
Zároveň však považujem za nešťastné, že aj tento návrh zachováva 0-percentný nárokovateľný podiel osobnej kvality a osobného výkonu. To znamená, že tam existuje nenárokovateľný osobný príplatok.
Takisto ministerstvo sa snaží ísť nepriamo riešiť aj túto problematiku, a to v podstate tým, že kredity za vzdelávanie v podstate postupne otvára aj mimovzdelávacím aktivitám, ak si vezmeme to, čo bolo kritizované aj zo strany pána profesora Mikolaja trošku iným smerom, to znamená, že možno prideliť kredity za autorstvo učebnice, písanie článkov. Takisto je tam už možnosť prideliť kredity za overenie kompetencie bez predchádzajúceho absolvovania vzdelávania v určitých oblastiach. To znamená, že ministerstvo sa posúva smerom, kde vlastne tých 12 % za vzdelávanie už nebude len za vzdelávanie, ale za aktivitu, za určité typy aktivít, to nazvime.
Zároveň ministerstvo tým, že posilňuje postavenie riaditeľa školy, taktiež zdôrazňuje ten aspekt hodnotenia učiteľa. Samozrejme, riaditeľ má primárne záujem takto podporiť učiteľov, ktorí idú tým smerom, ktorým by on tú školu chcel viesť. A hodnotenie zo strany manažéra, teda riaditeľa je v každom systéme hodnotenia vždy v nejakej miere zohľadnené. Nemusí byť 100 %. To znamená, že to, čo ministerstvo dnes v tomto návrhu robí, je, že berie tých 12 % za vzdelávanie a robí z nich 12 % za vzdelávanie a iné formy aktivity ako vnímané do určitej miery riaditeľom školy.
Z toho, čo už som povedal, to zjavne považujem za pozitívum, pretože si myslím, že treba ísť smerom, kde je naozaj odmenená aj aktivita učiteľa a jeho výkon. A neviem, či práve táto cesta v podstate rozširovania toho, čo definujeme ako vzdelávanie, je tá najlepšia. Beriem to zo strany pána ministra skôr ako provizórnu snahu o lepšie riešenie, než je to dnešné.
Myslím, že lepším riešením by tu asi bola komplexná zmena legislatívy. Tam však akceptujem argument ministra, ktorý znie, že v systéme naozaj s desiatkami tisíc učiteľov, ktorí už boli vystavení mnohým formálnym aj reálnym zmenám, je dobre citlivo zvažovať zase zásadné zvraty. A je dobré ich jednak mať podložené veľmi jasnou filozofiou a robiť ich postupne. Takže z tohto hľadiska chápem tento krok ako snahu nestresovať učiteľov tým, že sa im po xtýkrát niečo zásadné zmení bez toho, aby bol na to primeraný čas, bez toho, aby sme vyskúšali, čo tie novoty robia.
Zároveň si ale myslím, že mali by sme využiť šancu pri tomto zákone na to, aby sme takéto zmeny začali robiť, a to nasledovne.
Ako už spomenul kolega Poliačik, súkromné školy sú prirodzeným centrom experimentovania v školstve, tak ako sú súkromní poskytovatelia prirodzeným centrom experimentovania v akomkoľvek systéme. Keď sa dokonca pozrieme na medzinárodné analýzy, napr. správu OECD, tak vidno, že pri zabezpečovaní verejných služieb práve význam súkromného sektora je viac v tomto dokonca ako vo vyššej efektívnosti, lebo keďže objem peňazí býva väčšinou daný a fixný, tak skôr sa prínos súkromného poskytovateľa prejavuje v tomto smere. Opäť, medzinárodné analýzy veľmi jednoznačne hovoria, že na to, aby súkromný poskytovateľ mohol svoju inovatívnosť nám predviesť, tak jednak musí byť motivovaný, čo, si myslím, na Slovensku je, keďže práve mnohé, povedal by som, okrajové niky vzdelávacieho trhu verejnými školami nie sú dostatočne obslúžené. Ale musí mu to byť aj umožnené. A čím viac ho zviažeme rovnakou reguláciou, ako zväzujeme verejné školy, tak tým je menšia šanca, že toho bude schopný.
My sme dnes, musím povedať, z pera pána ministra Mikolaja a pani štátnej tajomníčky Obrimčákovej, ktorú si inak veľmi vážim, za posledné roky urobili to, že súkromné školy sme zviazali úplne rovnakým povrazom, akým zväzujeme verejné školy, a to dokonca aj v takej veci ako sú platy. Ak sa od roku 1989 až do roku 2009 rešpektovala zmluvná voľnosť, tak to bola práve možnosť odmeňovať v súkromnom školstve. Niežeby tam z toho vznikali horibilné platy, to môže kolega Poliačik asi potvrdiť z vlastnej skúsenosti, ale predsa len práve tá možnosť experimentovať, hodnotiť práve výkon, nastaviť to úplne inak bola miestom, kde sme sa mohli učiť ako inak v školstve odmeňovať.
Ak ste náhodou čítali, myslím, včera alebo predvčerom, môžete vedieť, že známy bloger a učiteľ pán Králik zverejnil blog, kde vyzýva do vytvárania fiktívnych systémov hodnotenia práve učiteľov a ich väzby na plat. A hovorí, že treba to rok skúšať, treba vymýšľať rôzne možnosti, potom ich vždy vyskúšať simulovanie a podľa toho, čo z toho dobré vzíde, to skúsiť zaviesť do praxe. Ja som nemal čas napísať mu reakciu. A chcel som napísať, že my to nemusíme simulovať, lebo tá simulácia je vždy nepresvedčivá, nerealistická, my práve na to máme laboratórium, ktorým sú aj súkromné školy v normálnom systéme, kde takéto pilotovanie môže ľahšie prebiehať.
Z tohto dôvodu, aj preto, že je to pre mňa principiálne nevhodné, aj preto, že takéto pilotovanie potrebujeme, si myslím, že návrat pred rok 2009, teda že uvoľnenie možnosti odmeňovania v súkromných, príp. aj cirkevných školách by bolo vhodným krokom zo strany tejto novely. A umožnila by nám spojiť ten cieľ určitej stability a rozvážnosti, ale so začatím skutočnej zmeny v odmeňovaní učiteľov, aby o päť, sedem rokov tu opäť nestál poslanec a nehovoril o tom, že je nárokovateľných za kvalitu 0 %, to je osobný výkon, za prax 24, ale za kredity 12 %. Ďakujem veľmi pekne.

Pán poslanec Beblavý, ale veď ten osobný príplatok je v rukách riaditeľov škôl. Kto iný ako riaditeľ školy môže ohodnotiť pedagogický výkon? Ale povedzme to, kto mu v rámci mimopedagogických činností najviac pomáha. Pokiaľ mám vedomosti, tak viem, že to môže byť niekedy až do úrovne 8 až 11 %. Čiže to sme do systému nedávali z toho dôvodu, aby túto kompetenciu, ktorá riaditeľom škôl patrí, vedeli takýmto spôsobom ohodnotiť.
Pokiaľ ide o pedagogický výkon, ten je takisto v súčasnom zákone, v súčasnom modeli.
A kredity za napísanie učebnice sa prideľujú. Ale práve v tomto zákone je uvedené, že sa nemusia prideliť, že riaditeľ školy má právo kredity neprideliť len za tú učebnicu, ktorá je napísaná, povedzme, nebude využívaná v jeho škole alebo v jeho triede. Ale proste má kompetenciu kredity neprideliť. To považujeme za chybu.
No a pokiaľ ide o súkromné školy. Veď my máme predsa v zákone napísané, že všetky školy sú rovnocenné, štátne školy, verejné školy, cirkevné školy a súkromné školy sú rovnocenné. Nevidím dôvod, prečo by sme súkromným školám mali dávať niečo iné, experimentálne alebo ja neviem aké, vyhýbam sa slovu kvalitnejšie. Nevidím tu najmenší dôvod na to. Pokiaľ chcú robiť experimenty, sú projekty, môžu sa prihlásiť do projektov. A to sa aj deje. A v rámci projektov si môžu získať finančné prostriedky.
Pokiaľ ide o platy v týchto školách. Veď majú 100-percentnú štátnu dotáciu. To znamená, že akonáhle berú súkromné školy štátnu dotáciu, musia mať rovnaké pravidlá pre mzdy, ako ich majú verejné vysoké školy, pretože je to jediné korektné. Nemôže mať iný typ školy z tých istých peňazí inú výšky platu. Prečo by ju mal mať? Na to je kreditový systém, ktorý môže tieto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďalej s faktickou poznámkou je prihlásený pán poslanec Andrej Kolesík. Nech sa páči.