7. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o návrhu poslankyne Národnej rady Jany Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o dôvode novej právnej úpravy a súlade návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení.
Návrh zákona obsahuje doložku vybraných vplyvov a doložku zlučiteľnosti právneho predpisu s právom Európske únie.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady z 15. augusta 2012 č. 165 a podľa § 71 rokovacieho poriadku navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny a výbor pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Vážená pani predsedajúca, ďakujem, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, ja chcem len vyjadriť, že som veľmi rád, že pani kolegyňa Žitňanská podala teraz tento pozmeňujúci návrh a navrhla, aby sme znovu zaviedli druhú časovú oponu. Ale bol som veľmi prekvapený tým, že ona je neplatná alebo teda že nefunguje. Viem, naposledy som stopoval, že bola platná v roku 2007. A ako vtedy občiansky aktivista viem o tom, že mnohí rodičia veľmi oceňovali, že v našej krajine na to dbáme, že sú označované niektoré typy vysielania ako nevhodné, tak že sú nie vysielané v takom čase, v ktorom to môže zle a negatívne dopadnúť na našich mladých ľudí.
Ja neviem pochopiť, a pýtal som sa na to pána ministra Maďariča, pretože on bol vtedy minister, v roku 2007, pýtal som sa ho pred pár dňami, keď tu sedel, že prečo zmizla tá druhá časová opona. Ona sa vyparila. Proste bola v tej vyhláške, platila, mala dobrý efekt, ale jednoducho prestala existovať. Ja to viem preto, že mnoho mojich známych reagovalo sťažnosťami a odvolávalo sa na to, že takéto zlé programy, ktoré zasahujú naše deti a mladých ľudí, jednoducho nemajú byť vysielané. A Rada pre vysielanie a retransmisiu odpovedala bezmocne slovami: „My nemáme na základe čoho reagovať.“
No a ja som často prežil taký hnev, že ako je to možné, že žijeme v krajine, ktorá nepomáha rodičom, aby sme mohli nejakým spôsobom ochrániť našich mladých ľudí. A ja nemyslím si, že je namieste tá odpoveď, ako viacerí kolegovia poslanci mi povedali, že to je len a len v rukách rodičov, čo dokážu urobiť so svojimi deťmi. Mne sa to nezdá namieste. Veď nie na to máme tvoriť zákony alebo sa dohodnúť, aké pravidlá platia v spoločnosti, aby sme chránili to najcennejšie, čo máme? Viete, mne je smiešna tá reklama na pivo, myslím, Zlatý Bažant, že to je najcennejšie, čo máme, pričom tam bol nejaký slovenský turista, ktorý ťahal to najcennejšie, čo máme, na vrchol tatranského kopca nejakého, a z druhej strany prišiel poľský turista a kričal: „Máš zlotý?“ A on mu tiež dal zloté ako tie poľské. Tak to nie je to najcennejšie, čo máme, že máme pivo, určite. To najcennejšie, čo máme, jednoznačne a len, a ja si myslím, že na to by sa mohlo ozvať zborové áno, keď to poviem, na Slovensku, sú deti, mládež, mladí ľudia, to, že sme schopní ich tu vôbec mať a zabezpečiť im prostredie, ktoré ich bude dobre spoločensky motivovať. Ale ja neviem, či ja nehovorím len nejaké naivné predstavy o tom, že by to tak snáď mohlo byť.
Ja som tak rád, že pán minister vydal to, čo som si tu s údivom čítal, ten otvorený list ministra kultúry, adresovaný ústavným činiteľom, predstaviteľom kultúry, školstva, cirkvi, tretieho sektora, v neposlednom rade súkromným televíznym vysielateľom. Myslím si, že ste ho všetci dostali, lebo prišiel v skrátenej forme aj každému poslancovi. Je to pravda, že každému prišiel od pána ministra? Ty si to dostal, pán kolega? (Reakcia z pléna.) Dobre, tak viem, že to prišlo aj poslancom v skrátenej forme. A vyzýva spoločnosť pán minister, a je to úžasné, že takýto krok minister urobil, lebo však to je jeho úloha byť ministrom kultúry a vyzvať verejnosť sa kultúrnejšie správať, a vyzval dokonca majiteľov súkromných televízií, aby sa kultúrnejšie správali, aj keď to uznáva, že vedú boj o diváka, v konečnom dôsledku o svoj zisk, ale často je to na hranici dobrého vkusu a akceptovaného bulváru. No ale nadobudol pocit, že už pritvrdili najhrubším spôsobom.
Viete, stále vychádzam z toho, aké bezmocné sťažnosti som dostal od svojich známych aj neznámych ľudí, ktorí sa na mňa obrátili s tým, ako je možné, že naše deti poobede o 15.00 hodine, o 14.00 hodine, dokonca keď sú choré, ležia doma samé. Ja ako rodič keď som v práci, aj vy, keď tu sedíte, tak proste sme mimo svojho domova, nevieme zabezpečiť, aby naše dieťa doma bolo v bezpečí, v pokoji a nemuselo dýchať nejaký smog. Ja to nazývam to, čo tu na Slovensku máme. Je to morálny smog. Ale nedokázali sme to vyriešiť ani v rokoch minulých. Ale som presvedčený, že každý z nás keby zažil násilie na svojom dieťati, tak by zakročil. Nie je to tak? Však to nie je možné, aby sme v takom prípade nezakročili. Keby ste videli, že vám niekto udrie dieťa, tak čo spravíte? Tak sa vo vás zdvihne hnev a reagujete. Keď nás vtedy nikto nevidí, tak mu dáme poriadne po papuli. A keďže pri tom nás niekto môže vidieť a sme v predemokratizovanej spoločnosti, tak to musíme riešiť na polícii, súdmi a podobne. Hej? Ale najradšej by ste mu v tom momente takú jednu treskli, že až.
Priatelia, kedysi bolo násilie doménou ulice. Ale čo sa stalo? Domácnosť bola prístavom pokoja a mne sa zdá, že je čudné, že ako dospelí ľudia sme umožnili, aby sme v domácnostiach mali scény násilia, a to v takom čudnom rozsahu, že to proste nie je normálne. Ani dospelý človek nezažije toľko násilia v bežnom živote, akému je vystavené dieťa v obyčajnom vysielaní televízie ktorejkoľvek u nás. Máme štyri televízie na Slovensku? (Reakcia z pléna.) Tak teda nie je to vo vysielaní STV, teda by som to tak nepovedal, ale vo vysielaní televízie na Slovensku, dobre, presnejšie to definujem, takže, opakujem, je to vo vysielaní televízie na Slovensku.
Priatelia, v jednej štatistike som sa dočítal, že ide tu o tisíc násilných scén ročne, možno viacej, horšie, o sexuálne scény v rozsahu niekoľko stoviek, kde niekoľko desiatok je znásilnení. Viete, ja nechápem, ako je možné, aby sme to dovolili, aby taký zákon tu neexistoval, čo to nedovoľuje. Chceli by ste niekto fyzicky tu predstavovať svojmu dieťaťu, ako znásilňuje muž ženu? Veď to je extrém, ktorý je na zvracanie. Ale to sa deje, v našom vysielaní sa to deje tak, že to ukazujeme. Priatelia, výsledok je to, čo nazývajú psychológovia strata mravnej citlivosti a pocit neistoty, ktorý je tým vyvolávaný v mladých ľuďoch. Prečo? Pretože nechápu, že skutočný život je iný. A sú z toho zmätení. Toto sa deje v hlave malého dieťaťa.
Ja som pred pár dňami doprekladal jednu hrubú knihu, ktorá na svete bola predaná v 60 mil. kusov, zanedlho vyjde v spoločnosti jednej známej na Slovensku. A tam sa popisujú extrémne prejavy, ktoré toto pozorovanie násilia má v dopadoch na deti. Deti nepremyslene napodobňujú to, čo vidia.
Takže jeden extrémny prípad skutočne reálne vám poviem. Jedenásťročný chlapec na ulici keďže sa túlal, bol z "normálnej" rodiny, ktorá sa oňho nestarala, iba sledoval televíziu, keďže vedel (Je to prípad zo zahraničia, samozrejme, nie zo Slovenska.), že na ulici nie je bezpečne, tak nosil zbraň, skutočnú, reálnu zbraň. A v jeden deň stretol niekoho, iného chlapca svojho veku. A zapáčili sa mu jeho tenisky. Tak ho požiadal, nech si ich vyzuje a nech mu ich dá. Keďže mu ich dať nechcel, tak naňho vytiahol tú zbraň. A keď si ich pod násilím, teda hrozbou toho násilia vyzul a dal mu ich, tak priložil revolver k jeho spánku, usmial sa a potiahol kohútik. Je to skutočný prípad, on ho naozaj odstrelil. Keďže bol zaistený na základe zakrvavených tenisiek, pri vyšetrovaní sa ho pýtali, čo by zmenil na svojom konaní. Tak povedal, že by si tie tenisky lepšie umyl, lebo mu je ľúto, že ho našli. Priatelia, toto je extrémny prejav straty mravnej citlivosti, akejkoľvek citlivosti vo svedomí. Ale toto je výsledok zobrazovaného nereálneho násilia a sexuálne úchylných činov.
Prečo som to povedal? Teraz tak to je, lebo som si tiež pozrel nejakú divnú reality šou. A, kolegovia, je to pravda. Ja nechcem veriť tomu, že to, čo zobrazuje naša televízia, je v skutočnosti normálny priemerný občan Slovenska. Takže jedna bláznivá relácia sa volá, že niekto si hľadá niekoho, ktosi hľadá ženu. A pripadá mi to, ako keby sme predávali, nehnevajte sa teraz na mňa, za to, čo poviem, dobytok na trhu, že proste si navzájom niekoho tu ponúkame ako nejaký tovar. A teda spôsob, akým si dotyčný hľadá ženu, je, ako keby si hľadal skutočne nejaký sexuálny objekt. Tak ja musím povedať, že mne sa nezdá, že normálny priemerný muž je takto zobrazovaný, že toto je priemerný slovenský muž, ktorý sa takto správa ku hľadaniu si životnej partnerky, ale táto televízia nám ponúka, že toto je normálny prístup ku životu.
Teraz keďže my nevieme zabezpečiť, aby takýto primitívny podradný program, ktorý zobrazuje umelým nepravdivým spôsobom život, nebol vysielaný v čase, keď sú naše deti bez dozoru doma, my tomu nevieme zabrániť, lebo náš štát tu takéto zákony nemá, naše ministerstvo kultúry ich neuviedlo do platnosti a žiadne nástroje na to nemáme, respektíve nikto nevyžaduje dodržiavanie zákonnosti, tak sa stane, že vaše dieťa je doma choré a bude sa pozerať na tú televíziu a odpozoruje tento modelový vzor správania a bude ho napodobňovať.
Odpoviem vám ďalším extrémnym prípadom, ktorý je publikovaný, ako jeden chlapec na základe krátkeho porno filmu, gay porno filmu, homosexuálneho porno filmu znásilnil svojho kamaráta, lebo si myslel, že tak sa to má. Priatelia, toto bola odpoveď vyšetrovateľovi, toto nie je vymyslené, toto je zdokumentovaný prípad, vyšetrovaný. Jeho odpoveď bola: „Po zhliadnutí toho filmu som si myslel, že tak sa to má.“ Prepáčte mne to tu pripadá, ako keby sme vychovávali zvieratá. A zase nebudeme vedieť snáď označiť vinníka? Takže mladí ľudia si naozaj nevedia určiť, čo je správne, a my sme zodpovední za to, aby sme zabránili strate citlivosti vo svedomí.
Ale keď naši rodičia musia chodiť a, samozrejme, je to tak správne, do zamestnania, potom ešte poprípade do druhého, pretože tak ťažko sa nám tu ekonomicky žije, tak sa musíme môcť spoľahnúť na niečo, čo nám zabezpečí, aby naše decká neboli vystavované násiliu a sexuálne úchylným činom, pretože voči degradujúcim účinkom televízie nik nie je imúnny. Toto sú závery psychológov, odborníkov, ktorí to tu študujú.
Kolegovia, ja by som po tak vážnych výzvach vášho pána ministra vyzval cirkvi, aby na tom pracovali, ako to skutočne žiada pán minister. Ale ja by som chcel vedieť, ako na tom môžu cirkvi pracovať. Neviem si predstaviť, že by cirkevní predstavitelia mohli žiadať našich vysielateľov alebo majiteľov tlačových médií, že dôjdu za nimi biskupi katolíckej, evanjelickej, pravoslávnej cirkvi alebo predstavitelia protestantských cirkví a pôjdu za nimi s papiermi, kde bude uvedené: „Viete, majitelia televízií a časopisov, my vás žiadame ako morálne autority na Slovensku, neuverejňujte toto alebo to.“ Tak oni sa im vysmejú. Takže ja by som chcel vedieť, ako to pán minister myslel, lebo pred pár dňami som si tu k nemu sadol. A hovorím: Veď, pán minister, to máte v rukách najviac vy a teraz aj strana, ktorá to tu môže schváliť jedným hlasovaním, 83 hlasmi. Tam keď sa objaví na tej modrej obrazovke, že je to schválené, ja zatlieskam a poviem kolegom, že je to fantastické a že treba to spraviť.
Teraz ako nový poslanec sa tu pýtam kolegov aj z opozičných strán, aj z terajšej vládnucej strany, či takto sa to robí, že nemôžeme si navzájom nič uznať. Tak toto nie je poslankyňa strany SMER, je to mladá pani Žitňanská, ktorá nepatrí do vašej strany, ktorá to navrhuje. Odmietneme to preto. Alebo môže sa to schváliť? Mne by sa to zdalo tak skutočne naivne nováčikovsky, že dobré veci, ktoré majú chrániť na Slovensku zdravé veci, morálny vývin detí, musíme podporiť, že je to absolútne potrebné.
A ak teda reagujeme na pána ministra kultúry, prinútiť súkromný sektor zdravo sa správať k nášmu spoločenskému priestoru naozaj môžeme iba zákonmi, to je jedna možnosť, po druhé, vyžadovaním kontroly s tým, že budú udeľované také tresty, ktoré zastrašia, nie napríklad päťtisícová pokuta, ktorú si vyberie v štyrikrát vyššej výške na reklamách ten majiteľ súkromného média alebo tlačového média. Jeho to tak vôbec nebude bolieť.
Ale ja už som sa dočítal, že my máme aj celkom dobré a silné zákony na ochranu mravnosti. Lenže sú tam aj také extrémne tresty, ktoré akoby vôbec nič neznamenali. Ja som ešte ani nepočul, že by niekto naozaj bol potrestaný odňatím slobody v dlhotrvajúcom rozsahu za publikovanie všelijakých sprostých vecí, hoci sa to na Slovensku deje. Ale ja som ešte nepočul, že by vážne niekto bol za to odsúdený. Takže máme zákony, ktorých dodržiavanie nevyžadujeme? Je to znovu otázne. Potom pozeráme sa tu iba na seba, nechávame to tak. A najlepšie sú tie odpovede: „No, ale, však keď je to všade...“
Kolegovia, ja si myslím, že toto je nutné zastaviť, pretože ak minister začne kričať, že toto už je extrémne, je to hrubé, sprosté, vulgárne, idiotizuje nás to, ako on to tu hovorí, tak v tom prípade niet inej šance, len schváliť tento zákon. Poprípade ho poriadne sprísnime ešte. A zabráňme tomu, aby sme tu všetci dýchali to, čo opakovane som nazval morálnym smogom. A dosiahnime, že sa nemusíme báť zapnúť televízor, ako to tu povedal pán poslanec Hlina, aby sme sa nebáli zapnúť televízor. Bolo by dobré to schváliť? Ja by som bol vďačný, keby to tak bolo.
A možno máme možnosť sa na to zasa pozrieť. Vy mnohí ste tu drvivá väčšina, už starí skúsení politici. Ja znovu budem mať možnosť si povedať: Naivka naivná, hlúpučká, snáď nečakaj, že by to bola realita, zabráňme konaniu morálneho zla na Slovensku, dosiahnime ochranu detí a mládeže, vyžadujme dodržiavanie zákonov, spravme to tak prísne, že to bude aj dosiahnuteľné a že naozaj uvidíme, že potlačíme to, čo všetci nechceme mať. Mňa totiž nebaví svojim chlapcom vysvetľovať, prečo na niektoré scény aj nechtiac sa pozeráme do televízie, prečo to je v tej televízii. Ja im to neviem vysvetľovať.
Takže ďakujem vám za pozornosť a najviac by som vám chcel poďakovať za to, že celá táto polovica poslaneckej snemovne stlačí gombík „áno“. Jedine žeby „nie“. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážení páni kolegovia, vážené pani kolegyne, ja s predrečníkom súhlasím a súhlasím aj s predkladateľkou. A súhlasím aj s pánom ministrom. A teším sa, že sa nájde podpora, predpokladáme, dúfajme, pre takýto návrh. Ja deti mám štyri doma. Takže ja presne viem, prečo u nás televízia skoro nikdy nie je zapnutá. Po dnešnej debate o neliberalizácii pohybu ľudí v lesoch alebo cyklistov v lesoch pevne verím, že aj vládna strana sa postaví za reguláciu toho bohumilého kroku, ktorý sa tu predkladá, a prinútime ten súkromný sektor k tomu, aby kultúrne vysielal veci, ktoré sú verejne prístupné.
Chcel by som ešte pripomenúť, že v počítačoch sa dá nastaviť určitá úroveň ochrany pred znázornením násilia a sexuálneho obsahu a tak ďalej, takisto v káblových sieťach platených je možné nastaviť rôzne úrovne, alebo detské zámky, alebo aj automaticky naskakujú pri rôznych programoch, teda zakódované obsahy. A neviem, prečo by sa vo voľne vysielaných programoch nemohlo toto zákonom zabezpečiť. Ja verím tomu, že aj súkromní vysielatelia budú mať na tom záujem, lebo vlastne prestane sa súperiť a sa predbiehať v tom, kto vie väčší vulgarizmus ukázať a takto lacno upútať svojich divákov ku obrazovkám. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Škripek hovoril o tom príbehu, ako si dieťa v podstate zamení to, čo vidí v televízii, s realitou a myslí si, že takto treba žiť a takto je to správne. Ja som ako lekár tiež bol konfrontovaný s jedným takým strastiplným príbehom, kde osemročný brat skočil trojročnej sestre na hrudník a spôsobil jej zranenia, ktorým podľahla z dôvodu, že to videl vo wrestlingu. A myslel si, že to je normálny spôsob zápasenia, že to takto sa dá, lebo takto to bolo v televízii. A pamätám sa, že to mnou hlboko zatriaslo. Ja nie som ortodoxný človek ani prehnaný konzervatívec a rozumiem aj liberalizmu, ale priznám sa, že aj mne vadí to, keď v sobotu a v nedeľu trošku mám doobeda čas, pozeráme televíziu spolu s mojím šesťročným synom a štvorročnou dcérou a vidím doobeda v sobotu a v nedeľu toľko násilia a sexu, krvi, drog a alkoholu, že sám som zhrozený z tých programov, ktoré idú, o to viac, že keď prepnem na rakúsku alebo nemeckú televíziu, lebo máme doma káblovku, tak tam vidím normálne detské programy, nie také, aké dávajú naše komerčné televízie aj štátna televízia.
Takže chcem povedať, že veľmi dobre rozumiem tomuto návrhu zákona, poslanecký klub SDKÚ – DS podporí tento návrh zákona v prvom čítaní.
A vážim si, to že pani poslankyňa, takisto aj pán poslanec Škripek to povedal, prišla s takýmto návrhom zákona, lebo je dobré, že o tom hovoríme. Treba o tom diskutovať, tak ako sme včera diskutovali o vážnych problémoch, aj toto považujem za nesmierne vážny problém našej spoločnosti a toho, voči čomu všetkému sme sa akosi stali imúnnymi, pričom vôbec nám to nevadí, lebo nejako sa nám nehodí o tom rozprávať. Treba o tom rozprávať, lebo to, čo sa deje, nie je normálne. Ďakujem pekne.

Ja nadviažem na svojich predrečníkov. A chcem sa poďakovať pánovi Škripekovi, kolegovi, že vystúpil v takom duchu, pretože ozaj to, čo je asi najcennejšie, čo máme, sú naše deti. To potvrdzujem úplne.
A súhlasím aj s tým, čo hovoril on, ale aj pani predkadateľka, že či už v dopoludňajších, víkendových alebo aj v popoludňajších denných seriáloch a programoch je to tam prešpikované násilím, intrigami, klamstvami, drogami, keď to pozerajú malé deti a bez dodatočného vysvetlenia, samozrejme, aj keď sa im to vysvetlí, tak to považujú za normál.
A súhlasím aj s tým, čo povedal môj predrečník, že ktorí iní, už teda keď nie zákonodarcovia by mali určovať určité mantinely spôsobu a života a pravidiel spoločnosti. Ale to platí aj pre rozširovanie a propagovanie, povedzme, vecí, ktoré uznáme, že nepatria pred oči detí, do zátvorky dávam, v niektorých prípadoch ani pred oči dospelých.
A tento návrh zákona, ktorý predložila kolegyňa Žitňanská, považujem za taký malý krok alebo krôčik prvý, a chcem jej aj poďakovať za odvahu, ktorý pomôže rodičom, ale aj učiteľom pri výchove detí a trošku pomôže aj tomu, aby naša mládež vyrastala minimálne v tom mediálnom prostredí trochu zdravšie. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Braňo, ďakujem za tvoje vystúpenie, nedá s nič povedať, iba bravo, lebo cítim to aj tak, ako si to všetko povedal, áno, aby sme sa nebáli zapnúť televízor, čo tam uvidíme, ale nie iba my, teda deti, ale aj dospelí. A myslím, že v Rusku, keď si dobre spomeniem, lebo som učil ruštinu, môžem povedať jeden taký výraz sašjol iz uma, to znamená, zišiel z rozumu. Ja sa pýtam: My schádzame z rozumu, kam sa vlastne rútime, čo chceme, čo chceme mať z našich detí? Veď deti v súčasnosti keď si pozrieme, koľko sedia pred televíziou a pred inými médiami, veď to je podstatná časť dňa, by som povedal. Už nevidíme, že by behali po ihriskách, že by sa stretávali v nejakých tých krúžkoch v CVČ. To je minimum, zisťujem. Ja momentálne nestíham sa pozerať. Na našej ulici, kde žijem v mestskej časti pri Prešove, ja tie decká ani nepoznám normálne. A žije tam možnože 3 000 ľudí. Ja neviem, kde to všetko je. To je všetko asi pri tých médiách, každý doma zašitý. Tak ja hovorím proste, urobme všetko preto, aby sme nedegradovali krásu života, aby sme nezničili ten rozlet tých mladých, tie hodnoty, ktoré chceme v nich vypestovať, aby sme nemuseli sa raz hanbiť, keď tam budeme si to pred tým najvyšším raz dokladovať, že čo sme tu robili, aby sme povedali, že ďalšia generácia je hodná nás, my sme hodní našich predkov, aby sme sa v kľude mohli pozrieť im do očí, že nám pripravili budúcnosť, ktorú si my vážime, a chceme tie hodnoty preniesť ďalej. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Pán poslanec, vystihli ste to vo svojom vystúpení a veľmi zrozumiteľne ste poukazovali na tie negatívne javy. Ani ja neverím, že normálny slovenský priemerný človek je taký, aký vzor sa mu predstavuje v tých perfídnych, patologických programoch. Ale nejde len o vzor. Som presvedčená, že toto vnímanie, nasávanie týchto obrazov a programov spúšťa istý patologický proces, pričom sa interiorizuje, teda zvnútorňuje ten model správania do takej miery, že nielenže sa stane vzorom, ale že dlhodobým pozeraním takýchto programov sa ten človek stotožňuje s takým správaním do takej miery, že sa to postupne začne stávať normou správania. A toto považujem za ten nebezpečný prvok toho celého.
Len by som tu chcela ešte pripomenúť, že ja by som do tejto kategórie neposúvala iba deti, tie sú tam, samozrejme, v prvom rade. Ale to platí aj pre nás dospelých, pretože to otupuje aj naše nastavenie istého štandardu vnímania aj morálky, aj mravnosti, a preto ja osobne veľmi vítam takúto iniciatívu pani poslankyne Žitňanskej. Ja aj klub KDH to podporíme a prihováram sa, aby aj ostatní poslanci podporili a všetci poslanci podporili tento návrh zákona.

Ďakujem. Áno, treba o tomto probléme diskutovať a pripraviť takú právnu normu, v ktorej by bola sila túto problematiku riešiť. Myslím si, že tento návrh, ktorý je, má ambíciu ju riešiť, ale je nedostatočný a svojím spôsobom nejde do dôsledkov. Bulvarizácia, vulgarizácia spoločnosti, inkriminované programy v istom období, ktoré sa vysielajú nielen na okruhu slovenských vysielateľov, ale aj na okruhu susedných vysielateľov, jednoducho vyžadujú potrebu, aby sme svojím spôsobom koordinovali túto problematiku. Sami dobre viete, že sú to isté reality šou, ktoré v tom istom čase idú aj na slovenskom, aj na českom okruhu. Tie isté seriály idú aj na slovenských a na českých okruhoch. Sú to príbuzné štáty, príbuzné jazyky, ktorým mladší aj starší rozumejú.
Zákon o vysielaní a retransmisii by nemal riešiť len problematiku televízneho vysielania, ale mal by riešiť aj problematiku internetu. Tu sme nejakým spôsobom zaostali a nevieme do tohto vstupovať. Je tu neskutočne veľká možnosť ovplyvňovania spoločnosti.
Vulgarizácia, bulvarizácia nás v súčasnom období stretávajú na každom jednom kroku, aj tu v parlamente, aj v škole, aj na ulici. A týmto spôsobom sa to prenáša aj do spoločnosti, či si to uvedomiť chceme alebo nie.
Vzhľadom na to vítam iniciatívu pána ministra vzhľadom na to, že je to aj v jeho kompetencii, pretože prvú časovú oponu rieši vyhláška ministerstva kultúry. A táto časová opona ide svojím spôsobom nad rámec vyhlášky. A vieme, že by to mohlo byť.
Ale tak koncipovaný zámer, ako ste ho vy urobili, pani poslankyňa, alebo ako je urobený v tomto návrhu zákona, dokonca je benevolentný a umožňuje to, aby všetky... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Ďakujem aj vám, pán Senko, že vlastne oceňujete tieto veci. Možnože ste zrovna chceli povedať, že to pani Žitňanská neurobila nejako presne, aj ja som už počul, že nejakú chybičku tam má ten jej návrh, a že kvôli tomu nie je celkom účinný. No ja neviem ako to je, ale však sa to dá nejako napraviť. Podstatné je len, aby prešiel tento návrh v nejakej veľmi dobrej forme. A ja som teda rád, že sa tu ozýva, že je dobré, aby sme sa snažili zastaviť vulgarizáciu a hrubnutie spoločnosti.
A keďže sa nám asi budú snažiť odporcovia takýchto zmien pod rôznymi zámienkami hovoriť, zrejme budú hovoriť o cenzúre alebo bránení slobode prejavu, tak ja by som chcel navrhnúť, aby z tejto poslaneckej snemovne vyšiel návrh v nejakom mohutnom chóre, že ponúkneme tejto krajine celospoločenskú dohodu, tak ako sa nesmie predávať do veku 18 rokov tabak a alkohol deťom. Všetci chápeme, že sa to najmä pri cigaretách trebárs porušuje. Ale všetci tiež vieme, že je to trestné, nemá sa to. Tak ponúknime tejto spoločnosti, a nech to ide z parlamentu a z vlády a od pána ministra, že celospoločensky musíme dbať na to, aby predovšetkým deti a mladí ľudia neboli vystavení nezmyselnému zobrazovaniu násilia, sexuálnych scén, nahoty, hlúpym a ponižujúcim spôsobom, aby sa zastavilo publikovanie v dennej tlači a v dennom vysielaní takýchto prejavov. Jednoducho spravme pre spoločnosť niečo účinné.

Ďakujem pekne. Ja len v krátkosti, lebo by som chcela reagovať na pána Senka.
K tomu, čo ste povedali, že tento návrh je nedostatočný, nejde do dôsledkov. No on ide do dôsledkov, chce zaviesť tú druhú časovú oponu a chce vyriešiť to, čo je tu vlastne ten problém. Hovorím, táto situácia v minulosti bola, boli dve časové opony. Nebolo ani toľko vysielania, ktoré by škodilo mládeži a deťom, a nebolo ani toľko sťažností.
K tomu, čo hovoríte k susedným vysielateľom, že mali by sme sa koordinovať. Ja som za to, koordinujme sa, ale nečakajme na to, že začnú niečo robiť. Začnime my a potom hovorme o tom, aké je to dobré, že u nás to funguje, ako to funguje. Ale mi pripadá naozaj alibistické hovoriť, aby sme počkali, čo najskôr urobia okolité štáty. Tak sa možno nikdy nedočkáme ničoho. A necháme si naozaj tuto akože vypúšťať do ovzdušia, pán poslanec Škripek to povedal, morálny smog?
Že sú rovnaké seriály, reality šou v okolitých krajinách. Neviem, nakoľko to viete. Ale naozaj aj reality šou, aj seriály majú niekoľko podôb, aj keď je to ten istý formát. Napríklad reality šou nerobí sa rovnako tu ako v nejakej inej krajine. Naozaj na Slovensku máme tu špecifickosť, neviem, ako to nazvať, že sú u nás čím primitívnejšie, tým lepšie. Aj seriály existujú v takých mäkších formách a v tých tvrdších. Naši televízni vysielatelia zásadne alebo väčšinou kupujú tie tvrdšie. Čiže ono naozaj dá sa to robiť aj kultivovanejšie, ale z nejakého dôvodu a možno práve kvôli tej liberálnej úprave sa roztrhlo vrece s takýmto programami. A hovorím, že čím primitívnejšie, tým lepšie sa nasadzujú z roka na rok horšie a horšie programy.
K tomu ešte, že zákon nie je dobre napísaný. Ja už som to hovorila, že nie je dobre napísaná tá novela a že to teda umožňuje, že je zákon dokonca benevolentnejší. Ja som vysvetlila, ako to je. V tom § 20 ods. 1 je napísané, že platí generálny zákaz na vysielanie programov, ktoré môžu ohroziť vývoj maloletých. A preto ja tam potom dodávam, že program alebo iné zložky programovej služby klasifikované ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov sa môžu zaradiť do vysielania medzi 20.00 hodinou a 6.00 hodinou. Čiže pozitívne vymedzujem čas, kedy sa takéto relácie môžu vysielať, lebo ináč platí generálny zákaz na takéto relácie.
Ale, opakujem, máme prvé a druhé čítania. Práve druhé čítanie slúži na to, že ak sú nejaké nezrovnalosti, ak sú nejaké pochybnosti, je tu priestor na opravenie a ja som pripravená tam vsunúť to slovíčko „len“, čiže by to znelo, „sa môžu zaradiť do vysielania len medzi 20.00 hodinou a 6.00 hodinou“, a takisto to platí pre tú druhú časovú oponu, aby bolo zrejmé, že to nie je benevolentnejšie, ale práveže to presne vymedzuje čas pre tieto relácie. Ďakujem.