Milé kolegyne, kolegovia, na dnešnej schôdzi sa venujeme odvolávaniu pani ministerky školstva. Ako to už bolo povedané, tie dôvody, aj ktoré boli uvedené v dôvodovej správe, sú najmä toho finančného charakteru, či už sa jedná o tých 600 mil. eur, ktoré mali byť, povedzme si rovno de facto rozkradnuté v rámci, v rámci nejakých výskumných projektov, čo nie je, samozrejme, vina súčasnej pani ministerky, aby sme boli objektívni, je to vina...
Milé kolegyne, kolegovia, na dnešnej schôdzi sa venujeme odvolávaniu pani ministerky školstva. Ako to už bolo povedané, tie dôvody, aj ktoré boli uvedené v dôvodovej správe, sú najmä toho finančného charakteru, či už sa jedná o tých 600 mil. eur, ktoré mali byť, povedzme si rovno de facto rozkradnuté v rámci, v rámci nejakých výskumných projektov, čo nie je, samozrejme, vina súčasnej pani ministerky, aby sme boli objektívni, je to vina predchádzajúceho ministra pána Plavčana, ktorý bol teda všeličo, ale rozhodne nie nejakým dominantným ministrom, ktorý by nejakým pevným spôsobom držal v rukách svoje ministerstvo.
Potom je tu druhý uvádzaný dôvod, o ktorom tu bolo diskutované, tých 100 mil. eur prepadnutých v rámci Operačného programu Výskum a inovácie. A tretí dôvod, ktorým bolo zase to podozrivé prideľovanie dotácií, najmä teda schránkovým firmám a firmám blízkym SNS-ke, opäť sa jednalo o výskumné, vývojové projekty.
Na jednej strane tu teda máme tieto finančné, finančné podozrenia, pochybenia, niekde doslova dokázané rozkrádačky, alebo teda šafárenie, na druhej strane tu máme kritiku najmä zo strany liberálnej opozície, to znamená OĽaNO a SaS, ktorí kritizujú tieto veci najmä preto, že sa im, samozrejme, neušlo a to, to ale, pani ministerka, nie sú všetky dôvody, ktoré, ktoré by mali viesť k vášmu odvolaniu.
My už dlhodobo sa venujeme, venujeme aj problematike školstva v Slovenskej republike a bolo to na jeseň minulého roku, keď sme sa venovali problémom slovenských škôl, nedostatku slovenských tried na území južného Slovenska. Vzniklo to, my sme aj predkladali návrh zákona v tejto oblasti, aby štát povinne zriaďoval základné školy pre slovenských žiakov, ktorí jednoducho, alebo pre slovenských rodičov, ktorí nemali kde na južnom Slovensku umiestňovať svojich žiakov, pretože pre Slovákov nebolo dostatok základných škôl a tá maďarská samospráva na južnom Slovensku im nechcela vytvárať priestor.
Potom tu bola kauza kapitána Danka, z ktorého, z ktorého falošného kapitánskeho titulu sa smejú všetci normálni vojaci a z ktorého falošného JUDr. titulu sa zase smejú všetci normálni právnici, to nie je môj výmysel ale reakcia verejnosti. A tieto, tieto problémy pokračujú.
Ja by som sa chcel ale venovať jednej veci, ktorej som, v ktorej som aj uvádzal interpeláciu na vás pani ministerka, stále som nedostal odpoveď, ale stále je teda v lehote, čiže čakám na to odpoveď a budem na ňu zvedavý. Jedná sa o, o vec, ktorú, z môjho pohľadu absolútne netolerovateľné, aby sa na slovenských školách diala. Jedná sa o príručku s názvom Učitelia proti dezinformáciám II, to znamená, že je to nejaké pokračovanie nejakej predchádzajúcej príručky, ktorý napísala nejaká Zuzana Vatrálová, Lukáš Zorád, ale teraz dôležitý Jaroslav Nagy, Irena Bihariová a Daniel Milo. Samozrejme, táto príručka vyšla ako inak s podporou ministerstva zahraničných vecí, to znamená s podporou Lajčákového ministerstva, ktorý tak štedro dotuje, dotuje mimovládne organizácie na Slovensku. Ja tu mám vytlačené, pár strán z tej brožúrky, musím to prečítať, lebo aby aj ľudia, ale aj vy, kolegovia poslanci, ste videli, že čo sa plížilo na slovenské školy medzi učiteľov, medzi žiakov. Tak v tej príručke Učitelia proti dezinformáciám, pani ministerka, sa napríklad (povedané so smiechom) píše o tom, ako spozná tzv. rizikového žiaka, citujem: Dnes je skutočne... „Dnes skutočne nie je možné rozpoznať rizikových mládežníkov podľa oblečenia, účesov či tetovania. Nie je žiadnym prekvapením, že sú to na výzor úplne bežní mladíci či dievčatá.“ Inými slovami, učitelia si majú dávať pozor na každého a šmírovať, šmírovať deti, šmírovať žiakov a hádzať ich do nejakého vreca, tam boli nejaké kritériá uvádzané, do nejakého, do nejakej zelenej zóny, žltej zóny a červenej zóny, na ktorú treba už volať, na ktorú už treba volať políciu na týchto žiakov.
Ďalšia časť, čo môže byť prvým varovným signálom: „Najlákavejším spojivom medzi extrémistickou scénou a mládežníkmi, ktorí ešte nie sú tak celkom jej členskou súčasťou, sú témy, ktorými extrémna pravica operuje. Ak učiteľ začne u študenta pozorovať súlad postojov s extrémnou pravicou, je to prvý zjavný indikátor, ktorý možno v rámci vyučovania odhaliť. Ide najmä o postoj k Rómom, alebo“ že - a teraz počúvajte -, „že žiak naznačuje nedostatky demokracie.“ To znamená veci, ktoré nefungujú tak, ako by mali. Tomuto naozaj nerozumiem, čo je extrémistické na tom, keď nejaký žiak poukazuje na nedostatky, na zlyhania systému v rámci nejakej konštruktívnej diskusie sa snaží hľadať vylepšenia, pretože aj demokracia, hoci sa to historicky ukázalo ako najlepší, najlepší spomedzi všetkých režimov riadenia spoločnosti, ale stále má svoje nedostatky, ktoré my ako spoločnosť a aj ako zákonodarci musíme nejakým spôsobom odstraňovať. Označovať takéhoto žiaka, ktorý aktívne pristupuje k spoločenskému dianiu, sleduje situáciu a snaží sa hľadať riešenia, ako ešte ďalej zlepšiť tú spoločnosť, za extrémistu a dávať ho zase do nejakej škatuľky a označovať to jeho správanie ako nejaký varovný signál mi príde naozaj ako, ako arbi..., morbídne vyslovene.
Ďalej extrémista, „podozrivý žiak je takisto aj ten, ktorý spochybňuje verifikované javy a vedecké postupy, napríklad sa skepticky vyjadruje o medicínskych dôkazoch a nedôveruje historickým faktom.“ To znamená, že človek, ktorý, alebo žiak v tomto prípade, ktorý povie, že má podozrenie a má pocit, že farmaceutické firmy nevyrábajú lieky len ako charitu, a aby pomohli ľuďom, ale že je to pre ne v prvom rade teda biznis a často tieto lieky vyrábajú buď menej účinné, alebo účelovo do nich možno vkladajú nejaké veci alebo nejaké vedľajšie látky, aby zase spôsobili nejaké iné choroby, skrátka má pochybnosti o tom, že či farmaceutické firmy naozaj robia svoje poslanie len ako nezištnú celospoločensky prospešnú činnosť, alebo to robia ako biznis, tak takýto žiak je označený za, opäť za extrémistu.
A takisto, samozrejme, aj ten, ktorý pochybuje o historických faktoch. Pretože, kolegovia, o historických faktoch sa čo? No predsa nepochybuje. Takisto je extrémista ten, a toto je dobré, má, „ten žiak extrémistický má dojem, že sa niekto neustále pokúša manipulovať ním alebo verejnosťou, vykazuje určitú sociálnu paranoju, formuluje presvedčenie, že niekto sa cieľavedome usiluje manipulovať spoločnosťou alebo sa snaží zamlčiavať pravdu. Tým niekým môžu byť napríklad štandardné médiá, v úvodzovkách slniečkari dotovaní Sorosom, homoloby Brusel, západní sionisti alebo len akýsi anonymný systém.“ To znamená, že človek, žiak, ktorý povie, vysloví podozrenie, vysloví obavu, naozaj úprimnú obavu z toho, že niekto sa prostredníctvom médií snaží manipulovať spoločnosť, je podľa tejto, tohto paškvilu, tejto mimovládnej príručky pani Bihariovej extrémista, ktorého treba pozorne sledovať.
Takisto, pani ministerka, na školách sa hovorí o tom, že extrémista je ten, ktorý sa, ten žiak, ktorý sa pri písomných prácach odvoláva na pochybné zdroje a konšpiračné weby. Ich zoznam je pravidelne aktualizovaný podľa brožúrky na stránke Konšpirátori.sk“, lebo, samozrejme, samozrejme, stránka Konšpirátori.sk hneď vie, čo je pravda a čo nie je pravda, a ako jediná si nárokuje. Podľa tej stránky Konšpirátori.sk sú napríklad konšpiračné vedy Zem a vek, Magnificat, Idemvolit.sk, Infovojna.sk, Slobodný výber.sk, Hlavné správy.sk a mnohé ďalšie. To znamená, že opäť príručka pani Bihariovej si nárokuje, nárokuje monopol na pravdu.
Takisto v brožúrke sa odporúča, aby učitelia vychovávali týchto žiakov, aby rozdali žiakom úlohu, v ktorej (povedané so smiechom) rizikový študent bude musieť pracovať s odporučenými zdrojmi, napríklad dostane za úlohu pripraviť politickú kampaň pre fiktívnu - ako inak - liberálnu stranu, v ktorej má za cieľ predstaviť svojim voličom výhody členstva Európskej únie. To znamená, nemá hľadať objektívne nejaké pozitíva, nejaké nedostatky, nie, len hľadať pozitíva v prospech Európskej únie. Vyslovene politická časť - učiteľ sa má s takýmto extrémistom baviť empaticky, ak sa rozvinie debata o extrémizme. Príklad nevhodne zvolenej reakcie: „Si ešte príliš mladý na to, aby si rozumel politike.“ „S Kotlebom môžu sympatizovať len hlupáci, ktorí nevidia, čo je zač.“ „Tebe sa ešte nedonieslo, že jeho strana je fašistická?“
Pani ministerka, školstvo by malo byť apolitické na všetkých úrovniach, ako je možné, že podpredsedníčka hnutia Progresívne Slovensko a tieňový minister, teda človek, ktorý sa hrá na ministra, za stranu OĽaNO pán Nagy, napísali príručku, ktorú, ktorú distribuujú v školách a kde hovoria, ktorých politikov majú žiaci rešpektovať, ktorých majú voliť a ktorých nemajú voliť.
Takisto pán Nagy sa v tej príručke rozpisuje o kauze Skripaľ, ako keby to niekoho zaujímalo, označuje to za rus..., proruskú propagandu, skrátka tieto veci.
No a na záver v príručke je uvedené, že túto príručku podporilo ministerstvo zahraničných vecí, Severoatlantická aliancia, a teda bola spracovaná v decembri 2018, to znamená, v čase, keď pani Bihariová už bola aktívnou političkou, podpredsedníčkou Progresívneho Slovenska a pán Nagy sa teda hral na ministra za stranu, za stranu OĽANO.
Moja otázka je veľmi jednoduchá, pani ministerka. Čo toto má znamenať? Kto toto do slovenských škôl pustil, či aj my ako politici z Ľudovej strany Naše Slovensko si môžme založiť nejakú mimovládku, nejaké občianske združenie, napísať brožúrku, vysvetľovať tam deťom naše názory a pod bojom proti, pod hlavičkou boja proti liberálnemu extrémizmu to distribuovať medzi školy, chodiť, vysvetľovať deťom a učiť ich.
Pani ministerka, buď pošlite týchto liberálov preč, alebo odstúpte a nechajte voľnú ruku niekomu, kto to spraví za vás.
Skryt prepis
