Ďakujem, pán predseda za slovo. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, sľub vždy predstavoval záväzný inštitút a bolo otázkou cti ho plniť. Politici často dávajú verejné vyhlásenia, ktorých súčasťou je prísľub nejakej činnosti voči určitému okruhu ľudí, no zväčša iba preto, aby upokojili ich prejavy nespokojnosti, dúfajúc, že prúd času odnesie ich splnenie do nenávratna.
Týmto krátkym úvodom by som chcel pozdraviť kolegov učiteľov, pre ktorých morálna kategória cti nie je len bezduchým výrazom, ale i súčasťou ich každodennej práce a života a legitímnym spôsobom sa domáhajú splnenia verejných prísľubov im daných a z tohto miesta im vyjadriť svoju podporu.
Odraz nerovnomerného vývinu občianskej spoločnosti, ako aj pokrivenej politickej arogancie je možné badať rovnako na štátnej, ako aj na komunálnej úrovni. Odraz klientelizmu, rodinkárstva, spolužiactva či politikárčenia možno badať aj na najnižších stupňoch samospráv, rady škôl nevynímajúc. Ľudia ako keby sa nestotožnili s jednou zo základných myšlienok demokracie, sloboda je zodpovednosť.
Začal sa nový školský rok 2016/2017. Vstúpili sme doň so starými problémami a novými nádejami na zlepšenie stavu a situácie. Problémov je viac ako dosť a zasahujú širokú oblasť školstva, počnúc nedostatkom finančných prostriedkov pre školy, cez nerovnaké materiálne vybavenie jednotlivých škôl až po nedostatočné morálne i finančné ohodnotenie práce učiteľov. Nemožno opomenúť ani situácie, keď sa učitelia stávajú rukojemníkmi riaditeľa či zriaďovateľa školy, keď sú ohrozovaní skončením pracovného pomeru nie z objektívnych dôvodov, ale napríklad z dôvodu, že si dovolili nesúhlasiť s nezmyselnými nariadeniami, kriticky poukázali na nedostatky na škole, prípadne poukázali na porušenie zákonov vedením školy alebo zriaďovateľom.
Samosprávne orgány školy v podobe školských rád sú výrazným demokratickým prvkom. Tvoria ich zástupcovia učiteľov, rodičov, nepedagogických zamestnancov, na stredných školách aj študentov a v neposlednom, v neposlednom rade aj delegovaní zástupcovia zriaďovateľa. A práve zriaďovateľ školy, ktorý aktuálne rieši problémy školy, jej ďalšie ciele a smerovanie, hľadá finančné a materiálne zdroje, má významný vplyv na vedenie školy, a to prostredníctvom výberovej komisie na riaditeľa školy či školského zariadenia.
Právo veta starostu, primátora či následne miestnych poslancov hlasujúcich v kvalifikovanej väčšine voči legitímne navrhnutému kandidátovi na post riaditeľa školy či školského zariadenia pri dodržaní všetkých zákonných podmienok sa javí ako hrubý zásah do demokratickej samosprávy školy a školského zariadenia. Právo veta dáva priestor nielen politizácii tohto prostredia, ktoré by a priori malo zostať apolitické, ale aj klientelizmu a osobným predsudkom. Zriaďovateľ predsa má svojich zástupcov v rade školy, ktorých povinnosťou je pravidelne ho oboznamovať s reálnymi problémami školy a školského zariadenia a zastupovať jeho záujmy v rade. Priamy vstup ďalšej strany v podobe vetujúceho starostu, primátora, poslancov bez priamych znalostí problematiky, potrieb, ale aj bez odborných kompetencií nie je zárukou ani právnej, ani odbornej istoty školy či školského zariadenia.
Rada školy na základe výberového konania predkladá zriaďovateľovi vybraného kandidáta, ktorého má menovať na funkciu riaditeľa. Táto významná kompetencia, ktorá je súčasťou terajšej právnej úpravy, je od minulého roka 2015 radikálne obmedzená, nakoľko zriaďovateľovi prináleží právo vetovať výsledky výberového konania a nevymenovať ho do funkcie víťaza výberového konania.
Keď v roku 2015 vtedajší poslanci Národnej rady schvaľovali právo veta zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa školy, vyvolalo to veľkú polemiku a jednoznačný odmietavý postoj všetkých rozumne zmýšľajúcich, ktorí si uvedomovali, aké následky môže táto zmena priniesť do demokratického a autonómneho postavenia rád škôl. Protestovali učitelia, protestovala Aliancia stredoškolákov, namietali predstavitelia školských organizácií a snáď aj niektorí riaditelia. Napriek tomu sa uvedená klauzula o práve veta zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa vsunula do zákona. Navrhovatelia sa pritom odvolávali na to, že voľba riaditeľov škôl tak bude transparentnejšia, že budú zvolení len odborne spôsobilí kandidáti, zabráni sa rodinkárstvu a klientelizmu pri presadzovaní svojho kandidáta, či sa umožní, aby dôchodkový vek presahujúci riaditelia škôl, ktorí niekoľko rokov presluhovali za pomoci svojich podporovateľov v rade školy, konečne uvoľnili miesto mladším a spôsobilejším.
Argumentovalo sa aj tým, aby rada školy nepreferovala len pôvodného riaditeľa a dostali šancu aj iní. V skutočnosti však dôvodom zmeny zákona nebolo, aby rada školy nezvolila niekoho odborne nespôsobilého. Odborne nespôsobilý kandidát je totiž vyradený na základe jednoznačných požiadaviek ešte pred samotnými voľbami.
Najčastejšou námietkou proti zrušeniu veta zriaďovateľa, ktorá, samozrejme, zaznieva práve z úst zriaďovateľov, a to ako štátnych, tak i súkromných a cirkevných je tá, že sú to oni, kto dáva školám peniaze, a majú mať tak i rozhodujúci dosah na takú podstatnú vec, akou je voľba riaditeľa vrátane spomínaného veta.
Na čo ale títo zriaďovatelia a - znovu, znovu opakujem - všetci zabúdajú, je to, že to nie sú ich peniaze. Tieto financie pochádzajú zo štátneho rozpočtu a boli získané z daní, a teda od ľudí. A práve rada školy sú títo ľudia. Sú to zástupcovia učiteľov, nepedagogických zamestnancov a hlavne rodičov. Teda práve ľudí, ktorí tým, že pracujú a platia dane, umožňujú ich finančné zabezpečenie školstva. A práve zriaďovateľské veto berie takýmto ľuďom právo rozhodovať o takých dôležitých aspektoch školstva, akým je i voľba riaditeľa. A v prenesenom zmysle i o nakladaní s financiami, ktoré pochádzajú od nich.
Existuje však ešte jeden dôvod, prečo veta v zákone: "Návrh rady školy je pre zriaďovateľa záväzný," niekomu tak veľmi prekážala. Niektorí funkcionári zriaďovateľov majú totiž svojich známych, kamarátov a manželky týchto kamarátov. Veľmi ťažko sa sľubuje týmto priateľom, že dostanú kreslo riaditeľa na škole. Ťažko sa sľubuje a ešte ťažšie sa splní, keď rada školy zvolí niekoho iného. Chcú predsa iba urobiť dobre svojmu kamarátovi a nedá sa to. Už pozametali, t. j. odvolali za zvláštnych okolností bývalého riaditeľa, znechutili väčšinu potenciálnych kandidátov, aby sa ani neprihlásili, lenže rada školy si aj tak niekde vyhrabala inú kandidátku a prekvapivo ju zvolila. Týmto predstaviteľom je jedno, že ich riaditeľku neznáša väčšina učiteľov a rodičov, lebo sa už predtým povyhrážala každému, komu mohla. Nevadí im, že atmosféra v škole bude viac ako zlá. Dôležitý je pre nich iba ich záujem - protislužba pre kamaráta. Áno, toto je skutočná príčina, prečo sa právo veta pre zriaďovateľa zaviedlo do zákona.
Rada školy ostala jediná reálna, rade školy ostala jediná reálna riadiaca právomoc - voliť riaditeľa. Načo je však orgán bez reálnych právomocí? Na nič. A môžeme ho pokojne zrušiť. Načo majú členovia rady tráviť svoj vzácny voľný čas, spisovať papiere, vyberať kandidáta, keď ich právomoc sa stala len biednym odleskom demokracie bez reálnych kompetencií? Nemá význam pre ľudí strácať čas v radách školy a nechávať zo seba robiť bláznov. Z akého dôvodu majú niečo navrhovať, keď ich návrh nie je pre zriaďovateľa ani záväzný? Snáď by stála za zmienku možnosť návrhu obmedzenia výkonu funkcie riaditeľa školy či školského zariadenia maximálne na dve volebné obdobia na jednom pôsobisku, čím by sa eliminovali obavy z klientelizmu, ako aj stagnácie, alebo pochybení spôsobených syndrómom vyhorenia, či nevhodnou sociálnou klímou na pracovisku. Nie je nič horšie ako riaditeľ zabetónovaný vo svojej funkcii vďaka lojalite členov rady školy, ktorých si tam starostlivo on sám nanominoval. Namiesto okliešťovania posledných právomocí rady školy by sa malo teda pristúpiť k systematickejším zmenám.
Ochranu zamestnancov školstva majú zabezpečovať školské odbory, ktoré tak viac či menej úspešne aj činia. Iný druh angažovanosti učiteľov na chode školy umožňuje účasť pedagogických, nepedagogických zamestnancov v rade školy, ktorá je iniciatívnym a poradným samosprávnym orgánom školy alebo školského zariadenia. Jej poslaním je vyjadrovať a presadzovať verejné záujmy, záujmy žiakov, rodičov a zamestnancov v oblasti výchovy a vzdelávania. Zdôrazním vybranú časť vety: vyjadrovať a presadzovať záujmy zamestnancov v oblasti výchovy a vzdelávania. A sme pri merite veci. Zamestnanci podriadení riaditeľovi školy majú právo prostredníctvom rady školy presadzovať iné názory a záujmy zamestnancov.
Myslí si snáď niekto, že je toto reálne možné bez negatívnych dôsledkov pre samotných zamestnancov? Ak niekto váha s odpoveďou, môžem ho z vlastnej pracovnej skúsenosti uistiť, že to bez dôsledkov možné nie je.
Dovoľte mi teraz citovať postoj predsedu, predstaviteľa, teda postoj predsedu Aliancie stredoškolákov Branislava Gigaca k tejto téme. Hovorí, že už v roku 2015, kedy poslanci Národnej rady pretlačili spolitizovanie voľby riaditeľov do zákona, študenti reagovali:
"Vyzvali sme dokonca i prezidenta republiky, rovnako ako odbory učiteľov, aby tento návrh novely zákona nepodpísal. Veto zriaďovateľa, ktorý nemusí rešpektovať rozhodnutie rady školy je úplnou mocenskou bodkou. Odpolitizovanie voľby riaditeľov sa nedá zaručiť len zrušením veta, ale hlavne spôsobom voľby riaditeľa a tým, kto ho volí. Mali by to byť výlučne členovia rady školy a nie ktokoľvek iný zo štátnej správy. Členovia rady škôl potrebujú zároveň väčšiu ochranu, pretože zamestnanec školy predsa nebude hlasovať alebo konať proti záujmom svojho riaditeľa.
S politizáciou školstva a politickými nomináciami na riaditeľské funkcie súvisí aj financovanie školstva, kde zriaďovatelia rozdeľujú jednotlivé financie školám. Potom už na škole, kde je politický nominant riaditeľ, to tak aj vyzerá. To znamená, že na aktivity školy chodia predstavitelia jednej politickej strany a akékoľvek ďalšie názory nie sú prípustné a sú považované za zlé. Je nám ľúto, že sa veľmi často zabúda, že jedným mandátom v rade školy disponujú aj žiaci. Stáva sa veľmi často, že naše názory nie sú brané vážne alebo v prípade, keď zahlasujeme inak, ako to chce riaditeľ školy, nastanú problémy.
Veľké problémy stredoškoláci a členovia Aliancie stredoškolákov pocítili počas štrajku učiteľov, kedy nám bolo často bránené zúčastňovať sa podporných aktivít učiteľov. Ale rovnako mávame problémy i my, keď riaditelia škôl nechcú púšťať na akcie Aliancie stredoškolákov svojich žiakov, lídrov žiackych školských rád, pretože sú tam aj politici z iných strán, ako sú oni sami. Odpolitizovanie voľby riaditeľov je veľká priorita Aliancie stredoškolákov. Zaradili sme ju aj medzi 4 požiadavky stredoškolákov do petície, ktorú podpísalo skoro 30-tisíc stredoškolákov. S touto petíciou sme prišli i za ministrom školstva, ktorý podľa jeho vlastných slov a vyjadrení chce túto zmenu presadiť. Otázka je, či prejde aj k činom."
Toľko citácia predsedu alebo prezidenta Aliancie stredoškolákov Branislava Gigaca. Stíham ešte? Koľko je hodín?
Moje vlastné skúsenosti hovoria za všetko. Odkedy vznikla inštitúcia rady školy, pracoval som v nej, pracoval som v nej ako zástupca pedagogických pracovníkov. Bol som zvolený legitímne, v tajnom hlasovaní, drvivou väčšinou svojich kolegov. Pre objektívnosť treba povedať, že funkcia člena rady školy nie je nijako atraktívna a učitelia sa do nej nehrnú. Je ľahšie preniesť zodpovednosť na svojho kolegu a nechať ho nastavovať chrbát za ostatných. Ale aj o tom je život.
Podľa mojich zozbieraných poznatkov od iných učiteľov a vlastných skúseností na Slovensku fungujú dva typy rady školy. Ten prvý je založený na komunikácii a skutočnej demokracii. Zástupcovia pedagógov či rodičov v nej otvorene diskutujú aj o chúlostivých témach, otvorene pomenúvajú problémy a nedostatky, riaditeľ sa nebráni ich kritike a je prístupný novým riešeniam.
Druhý typ je založený na autokratickom postavení riaditeľa. Ten na rade školy iba informuje členov rady, často uhnaným spôsobom, o štatistikách, o vzdelávaní, dochádzke, víziách školy a podobne. Navonok všetko funguje tak, ako má. Lenže s tým rozdielom, že učitelia mlčia, lebo sa neodvážia nahlas hovoriť o interných problémoch, rodičia sa nepýtajú, lebo sa boja, aby sa im deťom niekto nepomstil cez známky. Tento model fungovania rady školy, ktorý bol typický skôr pre Severnú Kóreu či Bielorusko, nikomu neublíži a nič nepokazí. Po hodinke či dvoch strávených pri kávičke a príjemnom rozhovore sa členovia rozídu domov a v duchu možno preklínajú samých seba, na čo sa vôbec nechali prehovoriť, aby kandidovali do rady školy.
Ja som mal tú česť byť členom rady školy prvého uvedeného typu. Počas 17 rokov môjho pôsobenia v rade školy temer každé zasadnutie, na ktorom som sa zúčastnil, prebiehalo v rušnej a neraz dramatickej atmosfére. Náhodný divák by si pomyslel, že tam prebieha prudká hádka. V skutočnosti to bola pracovná diskusia. Aj keď niekedy s vibrujúcimi emóciami, ale demokratická forma výmeny názorov. Asi som mal šťastie, že prvý riaditeľ na škole vnímal kritiku zo strany podriadených s vysokou dávkou tolerancie. Hoci sme sa na rade školy boli schopní aj pohádať, na druhý deň sme si boli schopní podať ruku a život išiel ďalej. Pretože obaja sme si uvedomovali, že je to v prospech celej školy, ak sa snažíme hľadať nové spôsoby jej fungovania a zlepšiť pracovnú atmosféru, ktorá sa dotýka celého kolektívu. O tom je konštruktívna diskusia.
Po výmene riaditeľa a celého vedenia školy som mal možnosť poznať odlišný prístup k podriadeným, ktorí si dovolili na pôde rady školy povedať svoj názor. Akákoľvek kritika sa u nového riaditeľa stretávala s nepochopením a odporom. Urážal sa, odmietal riešiť pred ostatnými členmi rady školy interné problémy vo vzťahoch medzi vedením a pedagogickým zborom, reagoval podráždene a odmietal prijať čokoľvek, čo nebolo vytvorené z jeho iniciatívy. Po našej výmene názorov na druhý deň neprichádzalo podanie si rúk, ale ďalšie vyostrovanie vzťahov, pribúdajúce zápisy za porušovanie pracovnej disciplíny a napokon vyvrcholenie v podobe mojej výpovede.
Vôbec sa nečudujem, ak sa učitelia nechcú angažovať v rade školy a odmietajú hoci len kandidovať. Riziko, že sa prejavenými názormi stanú pre riaditeľa napokon a napokon aj celé vedenie školy nepriateľom č. 1, je príliš vysoké. Viacerí, ktorí mi písali a riešili..., a prešli si podobnými skúsenosťami ako ja, by mi aj v tejto chvíli dali za pravdu.
Ešte stíham? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
