Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúce, predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, otvárame druhý rokovací deň už s jediným bodom programu, a to návrh novely zákona o zvýšení ochrany nenarodených detí. Už v rozprave zaznelo veľa rôznych pohľadov na túto tému a myslím si, že je ešte toho veľa, čo treba povedať.
V prvom rade by som chcel úvodom, by som sa chcel sa úvodom poďakovať poslancom, ktorí už stihli vyjadriť podporu...
Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúce, predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, otvárame druhý rokovací deň už s jediným bodom programu, a to návrh novely zákona o zvýšení ochrany nenarodených detí. Už v rozprave zaznelo veľa rôznych pohľadov na túto tému a myslím si, že je ešte toho veľa, čo treba povedať.
V prvom rade by som chcel úvodom, by som sa chcel sa úvodom poďakovať poslancom, ktorí už stihli vyjadriť podporu nášmu predloženému návrhu zákona, menovite poslancovi Krajniakovi, Vašečkovi, Adamčíkovi a pánovi poslancovi Kérymu. Vašu podporu si veľmi vážime.
Od ktorého štádia je plod hodný ochrany? O tehotnú matku je postarané od chvíle identifikovania tehotenstva preto, lebo nesie v sebe nový život. O 12-týždňový plod však postarané nie je. Náš návrh ochrany života však takúto ochranu zaručuje. Veľa sa hovorí o ženách, ktoré sú v ťažkej situácii nechceného tehotenstva, aj o tom, že ich nemožno nútiť dať dieťaťu život alebo prijať poškodené dieťa. Zaiste nemožno banalizovať tieto psychicky náročné situácie. Treba urobiť všetko preto, aby sa týmto ženám poskytla pomoc a ochrana i ďalšie sprevádzanie v neľahkej ceste. V tom by bolo treba pridať. Návrh by mal počítať aj s posilnením týchto služieb a s vybudovaním siete pomoci prv, ako sa začnú uplatňovať sankcie. Na Slovensku existuje ešte veľa prekážok, byrokratizmu a neprajnosti pre akreditáciu organizácií, ktoré takúto pomoc ponúkajú alebo môžu ponúkať, nehovoriac o tom, že od štátu nedostávajú takmer nijakú podporu.
Na druhej strane nemôžeme hovoriť, že tehotné ženy sú v skutočnosti v situácii voľby mať či nemať dieťa. Ony túto voľbu už majú za sebou. Ak absolvovali sexuálnu komunikáciu s mužom, museli počítať s tým, že sa dieťa môže prípadne počať. Ani pri antikoncepčných prostriedkoch totiž neexistuje úplná ochrana pred počatím. Slobodná voľba v skutočnosti prebieha len v okamihu rozhodovania sa pre sexuálny pomer s partnerom. Po počatí dieťaťa už ide o otázku svedomia, či dieťatku matka ponechá život, alebo mu ho vezme. Dieťa sa totiž samo nevie brániť. V tomto môže zaňho hovoriť zákon, ktorý ho chráni. Ak však ide o záchranu života, či nemajú ísť bokom citové problémy ženy? V prípade ustanovenia zákona rozhodujúceho o živote a smrti dieťaťa nemôžu rozhodovať citové záležitosti, ale objektívna pravda o jeho existencii. Cit a súcit majú svoje miesto pri podpore tehotnej matky v prospech narodenia dieťaťa.
Na tému interupcií sa dá pozrieť z veľkého množstva pohľadov, či už zdravotného, psychologického, ekonomického, demografického, sociálneho, materiálneho alebo duševného, náboženského alebo ateistického a z mnoho ďalších pohľadov. Nás je tu v parlamente iba 150, ale tam vonku, najmä na internete zaznieva hlas ďalších stoviek a tisícov zástancov sprísnenia ochrany nenarodených detí.
Ja si dovolím predniesť niektoré z týchto pohľadov sem do parlamentu, aby za nás hovoril aj hlas ľudu. Prvý veľmi dobre spracovaný príspevok je pohľad do histórie, ako a odkiaľ sa vôbec legalizácia potratov dostala do našej legislatívy.
Ruská socialistická federatívna republika bola prvá krajina, ktorá v septembri 1920 legalizovala potraty. Legalizácia bola pokračovaním skorších spoločenských zmien, ktoré sa v Rusku naplno rozbehli po októbrovej revolúcii v roku 1917. Boľševická túžba zrúcať normy starého sveta skombinovaná s mizivou hodnotou konkrétneho človeka bola jedinečnou príležitosťou pre legalizáciu potratov. Komunisti nemali v láske tradičnú rodinu, vnímali ju ako zdroj útlaku žien a spoločenskej nerovnosti. Z manifestu komunizmu bolo jasné, že komunisti túžia po revolúcii v oblasti rodiny a že by radi oslabili niektoré jej spoločenské funkcie. Len pár týždňov po tom, ako prevzali boľševici v Rusku, zlegalizovali rozvody a zaviedli povinnú civilnú formu sobášu. Rozvod bol možný na základe súhlasu manželov, ale aj na základe návrhu ktoréhokoľvek z nich, hoci by s ním druhý manžel nesúhlasil. Ženy tak oficiálne dostali právo vymaniť sa z okovov rodiny. O rok neskôr, v októbri 1918 boli tieto zmeny potvrdené v novom Rodinnom kódexe. Zrušil majetkové spoločenstvo a každý z manželov sa stával výlučne vlastníkom svojho majetku.
Podľa americkej historičky Wendy Goldman boli do rodinného kódexu vnesené nielen revolučné predstavy o rovnosti medzi mužmi a ženami, ale tiež predstavy o potrebe odumretia rodiny. Ďalej píše, že podľa Alexandra Goichbarga, mladého revolučného právnika, ktorý kódex písal, bol jeho cieľom pripraviť pôdu pre to, aby sa manželstvo a rodina stali úplne prekonanými. Hoci šlo o najprogresívnejšiu právnu úpravu tej doby, už vtedy ju niektorí revolucionári vnímali len ako medzistupeň k neskoršiemu ďalšiemu oslabeniu manželstva a rodiny.
Revolúcia a búranie starých buržoáznych, kapitalistických zásad však otvorili Pandorinu skrinku a ľudia sa začali búriť aj voči iným normám. Lenin hlásal potrebu oslobodenia žien z ich z domáceho otroctva v starostlivosti o domácnosť a deti, no voči paušálnemu uvoľňovaniu mravov v sexuálnej oblasti bol spočiatku skôr kritický. V listoch z roku 1915 adresovaných svojej priateľke boľševickej političke Inesse Armandovej nešetril kritiku na jej snahu spísať manifest, v ktorom sa okrem iného dožadovala slobody v láske. Lenin sa jej vyčítavo pýtal, či má ísť o..., aj o oslobodenie od serióznosti v láske, od narode..., od rodenia detí alebo o slobodu cudzoložiť. Ak áno, nech si radšej takýto pamflet odpustí, pretože toto sú práveže praktiky skazenej buržoázie, ktoré by mala ako komunistka kritizovať. Lenže revolúcia začala žiť svojím životom a búranie noriem prehĺbilo aj búranie sexuálnych noriem, obzvlášť medzi mládežou.
Terajšia írska socialistka Emma Quinn s obdivom hladí späť na éru boľševizmu a na to s akou závratnou rýchlosťou menili spoločenské vzťahy, citujem: „Zmeny rodiny a štruktúry rodiny priviedli mnohých k úplnej zmene ich, k ich prístupu ku vzťahom. V roku 1921 prieskum komunistickej mládeže ukázal, že 21 % mužov a 14 % žien považovali manželstvo za ideál, 66 % žien preferovalo dlhodobé vzťahy založené na láske a 10 % preferovalo vzťahy s rôznymi partnermi.“
Takéto spoločenské zmeny celkom iste rozšírili aj prax potratov. Sovietska republika svojím nariadením o ochrane ženského zdravia z novembra 1920 legalizovala potrat, neoznačila ho však za výdobytok, ale skôr za menšie zlo. Nariadenie uvádza, že trestanie žien a lekárov za potrat neprináša uspokojivé výsledky a dôsledkom sú nelegálne potraty v zlých podmienkach. Ako dôsledok sa polovica žien nakazí infekciou a 4 % žien zomrú.
Ľudový komisariát pre zdravie a spravodlivosť s cieľom chrániť zdravie žien dovolil vykonávať potraty voľne a bez poplatku, avšak výhradne lekármi v nemocniciach. Potrat bol označený za „vážne zlo pre spoločnosť“, v ktorej by však vďaka nastolenej osvete medzi pracujúcimi ženami malo postupne vymiznúť. Stal sa však presný opak.
V roku 1922 sa potom dekriminalizovala prostitúcia aj homosexualita. Podľa Jasona Yanowitza mnohí homosexuáli začali žiť otvorene homosexuálne. Dokonca bola súdom uznaná legálnosť manželstva rovnakopohlavného páru. Niektorí ľudia sa po revolúcii rozhodli žiť ako opačné pohlavie a od roku 1926 bolo legálne zmeniť si pohlavie v pase. Rusi si rýchlo začali zvykať na nové vymoženosti. Wendy Goldman uvádza, že v roku 1925 bola miera rozvodov v Rusku vyššia než v akejkoľvek inej európskej krajine, pričom na 100 sobášov pripadalo 15 rozvodov, v Moskve to bol 1 rozvod na 2 manželstvá, do toho vysoká nezamestnanosť, obzvlášť žien, takže rozvod sa stal zdrojom veľkého utrpenia pre ženy. Sovietski právnici sa napokon v roku 1926 rozhodli prijať nový Rodinný kódex, ktorým chceli tento a iné problémy odčiniť. Rusko bolo oslabené revolúciou, občianskou vojnou i prvou svetovou vojnou. Podľa historika Lewisa Siegelbauma to boli práve oficiálne obavy z klesajúcej pôrodnosti v polovici 30. rokov a snaha posilniť rodinu ako baštu spoločenskej stability, ktoré odsúdili staré, revolučné právo k zániku. V roku 1936 tak došlo k ďalším zmenám v rodinnom práve, no čo je ešte dôležitejšie, aj k obmedzeniu potratov. V máji pustili komunisti do médií návrh zákona o ochrane materstva, ktorým sa mali obmedziť potraty, ale súčasne aj zvýšiť štátna podpora pri pôrode, zaviesť podpora pre veľké rodiny, podporiť budovanie jaslí a škôlok a tiež mierne sťažiť rozvody.
Kritika obmedzenia potratov sa v médiách objavila, ale nešlo o kritiku v zmysle obmedzovania osobnej slobody či práv na vlastné telo, ale skôr o kritiku, že nemožnosť potratov spôsobí neriešiteľné problémy pre matky, ktoré by chceli pokračovať v štúdiu či v kariére. Nový zákon bol schválený 27. júna 1936 a o rodení detí a výchove občanov sa vyjadroval veľmi pozitívne ako o veľkej a zodpovednej úlohe. Potrat mohol byť vykonaný len v prípade ohrozenia života alebo vážneho ohrozenia zdravia tehotnej ženy alebo v prípade rizika vážnej dedičnej choroby. Zaviedla sa aj trestnosť nelegálneho potratu, pričom matka mohla byť potrestaná napomenutím a za opakovaný nelegálny potrat pokutou. Siegelbaum sa domnieval, že počet oficiálne zaznamenaných potratov prudko poklesol z 1,9 mil. v roku 1935 na 570-tisíc v roku 1937, ale potom začal rásť na 755-tisíc v roku 1939. Napriek trestnej zodpovednosti za vykonanie nelegálneho potratu bol skutočný počet potratov pravdepodobne o dosť vyšší.
Samozrejme, nie všetci súdruhovia sa s novými trendmi stotožnili. Lev Trockij vo svojej knihe Zradená revolúcia, ktorú napísal v roku 1936 v exile, uviedol, že „(...) revolučná sila dala žene právo na potrat, čo je v podmienkach núdze a rodinných problémov (...) jedno z jej najdôležitejších občianskych, politických a kultúrnych práv.“
Táto rétorika bola predzvesťou, že revolúcia zatiaľ nepredviedla všetko. Po Stalinovej smrti sa k moci dostal Nikita Chruščov a opäť došlo k paradoxnej situácii. Chruščov bol v otázkach rodiny a potratov skôr konzervatívny, no napriek tomu to bol práve on, kto umožnil opätovnú legalizáciu potratov. Viedla ho k tomu asi hlavne snaha predchádzať nelegálnym potratom. Najskôr bola v roku 1954 zrušená trestná zodpovednosť žien za potrat a následne v novembri 1955 boli zrušené obmedzenia potratu, ktorý sa opäť mohol spraviť legálne na žiadosť v nemocnici. Legalizácia potratu však mala byť vyvážená masívnou kampaňou proti potratom. V novom predpise sa uvádzalo, že pokles počtu potratov v budúcnosti môže byť garantovaný ďalším zväčšovaním štátnych opatrení na podporu materstva a tiež opatrení vzdelávacej a osvetovej úvahy. Zrušenie zákazu potratov tiež umožňuje eliminovať veľkú ujmu na zdraví žien spôsobenú potratmi vykonanými mimo nemocníc a často nevzdelanými osobami. Ako opisuje Amy Randall zo Santa Clara Univerzity, kampaň proti potratom bola do veľkej miery robená zdravotníckymi pracovníkmi v ženských zdravotných zariadeniach, ale aj na iných miestach, ako boli pracoviská, školy, verejné priestranstvá a podobne. V roku 1956 sa napríklad konala, konalo 20-tisíc protipotratových prednášok a besied v meste Taškent, bol natočený film o škodlivosti potratu, pričom sa za nebezpečný, pričom za nebezpečný sa označoval nelegálny, ale aj legálny potrat. Niektoré kampane sa zameriavali aj na mužov, aby boli zodpovednými manželmi a otcami. Napriek kampaniam boli počty potratov v Sovietskom zväze veľmi vysoké. Oficiálna štatistika z tohto obdobia neexistuje, podľa niektorých internetových zdrojov však Sovietsky zväz koncom 50. až 60. rokov patril medzi krajiny s najvyššou potratovosťou, s asi 6 - 7 mil. potratov ročne. Podobný údaj sa nachádza aj v Johnstonovom archíve.
Československo prispôsobilo svoju potratovú legislatívu Sovietskemu zväzu už v roku 1950 prijatím nového Trestného zákona. Po vzore Sovietskeho zväzu bola zrušená trestnosť potratov v prípade ohrozenia života a zdravia ženy alebo v prípade rizika vážnej dedičnej choroby. Po opätovnej legalizácii potratov v Sovietskom zväze muselo k tomu kroku pristúpiť aj krajiny východného bloku - Bulharsko, Maďarsko a Poľsko a v roku 1956, Československo a Rumunsko v roku 1957, Juhoslávia, Juhoslávia v roku 1960. U nás bol prijatý zákon, ktorý legalizoval potraty zo zdravotných dôvodov alebo z iných dôvodov hodných osobitného zreteľa, a to 19. decembra 1957. Potrat na žiadosť bol u nás zlegalizovaný až o 30 rokov neskôr. Argumenty, ktoré v decembri 1957 odzneli v rozprave v prospech potratového zákona, pripomínajú tie, ktoré sa uvádzali v Sovietskom zväze. „Dôsledné plnenie úloh, ktoré vyplynulo z nového znenia zákona o umelom prerušení tehotenstva, povedie nielen k dokonalejšej ochrane zdravia žien, ale budú mať aj priaznivý vplyv na populačný vývoj v našom štáte a na výchovu ľudí,“ uviedla pred 60 rokmi poslankyňa Šťastná.
Podľa štatistík za Slovenskú republiku bolo na základe predpisov legalizujúcich potraty za 60 rokov ich existencie vykonaných 1 438 000 umelých potratov. To znamená, že v dôsledku umelého potratu u nás zomrelo každé štvrté dieťa. Na záver by som rád prečítal manifest Pochodu za život z roku 2013, ktorý vytvorili účastníci Národného pochodu za život v Košiciach:
„My účastníci Národného pochodu za život sme sa dnes 22. septembra 2013 zišli v Košiciach, aby sme verejne vyjadrili naše presvedčenie, že život každého človeka je neoceniteľný, preto má byť bezpodmienečne chránený počas celej jeho dĺžky od počatia po prirodzenú smrť a má byť rešpektovaná jeho ľudská dôstojnosť. Rovnako má byť osobitným spôsobom chránená a podporovaná rodina založená manželstvom muža a ženy, nakoľko iba v takejto rodine sa vytvárajú ideálne podmienky na vznik a rozvoj života človeka. Starostlivosť o deti a ich výchova je právom a zodpovednosťou rodičov, deti majú právo na rodičovskú ochranu, výchovu a starostlivosť. Ako členovia tejto spoločnosti sme si vedomí našej spoluviny za súčasný stav, kým sme pričasto ako súčasť mlčiacej väčšiny nebránili právo na život a nevytvárali vhodné podmienky na jeho rozvoj. Súčasný stav je natoľko vážny, že nás vyzýva ku konkrétnym činom, vyzýva nás postaviť sa za ochranu každého jedného človeka, aj toho nenarodeného. Vyzývame preto všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa konkrétne zasadili za:
1. ochranu a úctu ku každému človeku od jeho počatia po prirodzenú smrť a šírenie týchto hodnôt v našej spoločnosti,
2. rešpektovanie dôstojnosti každého človeka,
3. pomoc ľuďom v núdzi, osobitne tehotným ženám, mnohopočetným rodinám a rodinám v ťažkej životnej situácii,
4. ukončenie zločinov na nevinných nenarodených deťoch a násilia páchaného na ženách v mene „možnosti voľby“,
5. ochranu manželstva muža a ženy ako kolísky života a základnej bunky spoločnosti,
6. rešpekt a garanciu osobitného práva rodičov na výchovu svojich detí.
Osobitne vyzývame všetkých verejných činiteľov, zvlášť poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, vládu Slovenskej republiky a všetky štátne inštitúcie, aby:
1. vytvorili legislatívne podmienky na to, aby bol chránený každý človek od počatia po prirodzenú smrť,
2. legislatívnym spôsobom zabezpečili ochranu manželstva muža a ženy ako jedinečného a ničím nenahraditeľného zväzku, ktorý je rešpektovaním prirodzeného zákona rozpoznateľného rozumom,
3. vytvorili také poradné a podporné mechanizmy, ako aj ekonomické a sociálne podmienky, v ktorých by sa rodiny nebáli prijímať deti,
4. aktívne podporili také inštitúcie, ktoré sú zamerané na pomoc rodinám v núdzi a tehotným ženám, aby nemuseli uvažovať o potrate.
Vedomí si svojej zodpovednosti v minulosti, dnes i za budúcnosť našich detí a celej spoločnosti kráčame tu dnes spokojne, ale zároveň odhodlane a jednoznačne. Naše úsilie nie je jednorazovým počinom, ale pevným rozhodnutím vytrvať v úsilí, aby sme spoločne dosiahli tieto ciele.
Nech nám v tom Pán Boh pomáha!“
Ďakujem pekne za vašu pozornosť.
Skryt prepis
