Videokanál poslanca

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, ktorý má tlač číslo 37. Návrh zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovaní návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej ...
=====

Ja to, ja to využijem na tú, na tú len otázku na odpoveď otázky. Keďže už som nemal priestor. Je to samozrejmé, samozrejmé je to tá otvorenosť toho návrhu dáva voľnosť aj interpretácie, pretože keby som robil absorudum príklady tak niekto by žiadal termíny na urgentný príjem tak to by nemohlo fungovať. Čiže zároveň predpokladá sa tam aj nejaká súčinnosť toho samotného poistenca aj tej poisťovne a tá poisťovňa samozrejme má nárok si to zadefinovať si to vynucovať cez tie samotné zmluvy, keď, keď uzatvára zmluvy so samotnými poskytovateľmi. A zároveň druhý krok samozrejme v tomto zákone je to ako sa to robilo pri reforme nemocníc, že sa dajú zadefinovať podzákonné normy, ktoré určujú už konkrétne nejaké nároky, pri ktorých špecializáciách to má zmysel a, kde nie. Takže ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za tento príspevok. Súhlasím s tým. Je to taká prvá lastovička, pretože aj to, čo si Tomáš ty spomínal, čo sú čakacie lehoty a objednávanie sú to trošku dve separátne veci, pretože objednávanie vie fungovať aj bez tých čakacích lehôt. Ale áno. Keby som, keby sme boli v exekutíve a mali by sme túto debatu, ktorú tu zase ministerku tu žiaľ nevidím na túto debatu, tak by sa malo postupovať presne týmto spôsobom. Idem merať čakacie lehoty, idem si odmerať, kde to je najkom, najzložitejšie. Je rozdiel medzi špecializáciami, ale je rozdiel možno aj pri aj v jednej špecializácii medzi praxami. Niekto môže mať väčšiu prax, niekto menšiu, niekto sa viac špecializuje na diskazarizáciu, niekto na prvovyšetrenia, niekto možno si to vie horšie manažovať, niekto lepšie, čo tento návrh v čom sa snaží urobiť takú tú, takú tú prvú lastovičku je to, že necháva relatívne veľkú voľnosť tím poisťovniam aj poskytovateľom. Nemyslím si, že by to mal robiť štát, že by tlačil na tých samotných poskytovateľov, pretože tí poskytovatelia sú prakticky súkromní. On to nevie priamo implementovať tiež by ich musel iba reguláciou naháňať. Tu priamu, ten priamy vplyv na tých poskytovateľov tých ambulantných najväčší má stále tá poisťovňa v súčasnosti. Samozrejme sú tu nejaké pokusy, aby sme, si to spomenul, aby sme urobili nejaký objednávkový systém štátny, okej v poriadku. Počul som, zaregistroval som to ja v minulosti, že ministerstvo sa snažilo, ale vnímam toto ako prvú lastovičku. Je to relatívne všeobecný návrh, ktorý necháva voľnosť tím samotným poisťovniam, aby si zadefinovali ako to chcú urobiť. Necháva voľnosť aj tím samotným poskytovateľom. Nemusí každý fungovať v tom aby si mal hneď informačný systém. Niekedy je aj lepšie to, keď niekto aspoň využíva nejaké objednávanie telefonické do zošita, je to stále lepšie v mnohých prípadoch ako nerobiť žiadne objednávanie. Pretože je úlohou aj tých poisťovní, ale aj nás politikov aj z toho samotného ministerstva vysvetliť tím samotným poskytovateľom, že je aj vo vašom záujme, aby ste tých pacientov lepšie manažovali a objednávali. Ušetríte svoj čas a šetríte náklady, aby sa to neskomplikovalo, aby nečakali v tej čakárni každý deň. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, vážené kolegyne, vážení kolegovia, druhý zákon ktorý ja predkladám sa venuje tzv. manažmentu pacienta alebo trošku aj ceste pacienta. Je to ten problém, ktorý som tu spomenul aj v predošlom predošlom príspevku, že je mi naozaj ľúto, že tu musia stáť opoziční poslanci a diskutujú iba opoziční poslanci prakticky o tom, ako plniť vládne vládne sľuby alebo vládne priority, pretože ja keď si pozriem Programové vyhlásenie vlády v časti zdravotná politika, tak tá je slovom pacient naplnená od A po Z, od začiatku po koniec. Pacient bude stredom celého snaženia, chceme vrátiť pacienta do centra poskytovania zdravotnej starostlivosti, chceme určiť cestu pacienta, chceme zlepšiť manažment pacienta, no ale zatiaľ som nevidel žiadne návrhy, nevidel som ani diskusiu o tom, že by ministerstvo, že by teda niečo navrhovalo.
Čiže ja to beriem ako prvú lastovičku, chcem ukázať aj ministerstvu, ale aj odbornej obci, že jedna z najväčších najväčších problémov je dostupnosť zdravotnej starostlivosti. A nie není to často ibaže tá fyzická dostupnosť o tej by sa veľa vedelo rozprávať, o tej personálnej kríze, ktorú tu máme v zdravotníctve, ale o tej dostupnosti samotnej, že si predstavte situáciu, ktorá je bežná a zažívajú ju tisícky tisíce Slovákov, Sloveniek, prídete k všeobecnému lekárovi, alebo máte nejakú zdravotnú ťažkosť v tom lepšom prípade s ak tomu všeobecnému lekárovi dostanete. Vyjdete z dverí von skončíte s výmenným lístkom k špecialistovi a neviete teda máte tam napísaného iba špecialistu a ešte ten sa požaduje a vy teraz neviete kam sa obrátiť, neviete vôbec čo urobiť, keď niekoho náhodou aj poznáte, že niekam sa chcete obrátiť, tak máte plno, alebo me, musíte čakať mesiace na nejaký termín, prípadne musia byť nejaké za poplatok sa viete dostať k tomu lekárovi.
To je obrovský problém. čo sa týmto zákonom snažím ja adresovať je to, že že niekto by tu mal, snažím sa zaviesť povinnosť, že niekto by tu mal mať zodpovednosť za tú cestu, alebo za ten manažment pacienta. V súčasnom systée, v ktorom si ja myslím, ako je nastavený by túto zodpovednosť mali mať práve zdravotné poisťovne, žiaľ zdravotné poisťovne majú stále najlepšie dáta o poskytovateľoch, majú najlepšie dáta o o zmluvách, o kapacitách týchto poskytovateľov, vedia priamo vplývať na tie kapacity, vedia na povinnosť tých poskytovateľov cez tie zmluvné podmienky. Ja si myslím, že pardon jedna s tých povinností a už to niektoré poisťovne aj v komunikácii s vyššími územnými celkami napríklad neformálne využívajú ak sa na nich obrátia a je problém zohnať nejakého lekára, tak sprostredkovávajú. Ja si myslím, že jedna z tých povinností lebo ten zákon dneska definuje, že zdravotné poisťovne majú povinnosť a on je veľmi vágny. Hovorí o tom, že majú povinnosť zabezpečiť nejakú zákonnú dostupnosť pre pacientov, nie je tam zadefinované, čo tá dostupnosť má byť. Ja si myslím, že jedno z tých dostupností je aj to, aby sa ten človek vôbec k lekárovi dostal pretože veľmi pekne sa môžme tu baviť o kvalite, čo je kvalita v zdravotnej starostlivosti, ale ak sa k tomu lekárovi ani nedostanete, tak to je nulová kvalita. To je, to sa môžme hovoriť o úplnej absencii kvality, úplnej absencii dostupnosť.
Takže ja týmto zákonom navrhujem, aby sa zaviedla povinnosť pre zdravotné poisťovne zabezpečiť poistencom a poistenkám termín u konkrétnym špecialistov, ak si ho nevedia zabezpečiť sami a požiadajú o to. aby im to zdravotná poisťovňa zabezpečila. Ako som spomínal, som presvedčený o tom, že v zdravotnej poisťovne majú najlepšie prehľad o tom, akú majú zabezpečenú sieť, aké majú kapacity tí lekári a neurčuje sa im momentálne ani konkrétny spôsob, môžu si určiť či to budú vybav nejakými informačnými systémami, alebo inými systémami, ktoré si oni zabezpečia, nejaké procesy, to už nechávame na nich, úplnú voľnosť. Myslím si, že sú tým najvhodnejším adeptom na to, aby toto mohli zabezpečovať. Ďakujem.

Ja budem veľmi stručný a chcem naozaj zdôrazniť to čo som hovoril viackrát, že obsah toho vzdelávania sa nemení. Mení sa tá formálna väzba, kto je iba zamestnávateľom, čiže čiže, tu či je zamestnaný v ambulancii alebo v nemocnici, ten lekár musí absolvovať rovnako cestu tým systémom, aby sa dostal do tej ambulancie. Rozdiel, ja súhlasím s tým, že mala by tu byť diskusia o širšej reforme toho vzdelávania a túto diskusiu by mala asi viesť ministerka a mala by nám predstaviť nejaké nejaké zákony, zatiaľ žiadne zdravotnícke zákony okrem odkladu reformy som v parlamente nevidel, preto je zaujímavé, že opozícia tu sama so sebou diskutuje o tom, že ako ministerstvo by malo robiť širšiu reformu a my tu robíme nejaké opatrenia za ne.
A druhá vec, čo si hovoril o tých zahraničných prístupoch, že tam sú zamestnávatelia iba výhradne nemocnice, ale zároveň je rozdiel medzi SLovensko a zahraničím je ten, že oni majú oveľa viac motivačných prístupov a zároveň aj na fakultách sa viac učia napríklad o tom, čo je to práva v ambulancii, tam už oveľa viac majú tých akoby že spôsobov, ktoré ženú tých ľudí do tých ambulancií, ktoré ktoré ich akoby zvýhodňujú. Tuto na Slovensku nemáme nič. Tuto tuto vlastne tým, že prvýkrát, že čo čo sa s nejakou prácou stretne lekár, aj teoreticky, aj prakticky je iba v nemocnici, je zároveň nemáme nikoho kto by mal záujem na to vysvetliť tomu lekárovi, že naozaj choď do ambulancie to nie je len medicína, to je aj podnikateľské riziko, to je aj to, že sa musíš aktívne starať, robiť nejakú prevenciu, aktívne pracovať komunitne s tou s tou s tým svojim kmeňom. Čiže ja čo hovorím je že to je vec pohľadu. Že čo chceme akoby, že ktorú ktorú z tých (nezruz. slovo) chceme zvýhodňovať, zosilňovať. Ja si myslím, že v súčasnosti je nutné zosilňovať to puto na tú ambulanciu, pretože tam naozaj máme, že tie najväčšie nedostatky v našom zdravotnom systéme, podľa mňa. Ďakujem

Ďakujem za podporu. Ja by som, ja by som chcel zdôrazniť a doplniť teda kolegu Szalaya v tom, a chcem to naozaj zdôrazniť, že to že niekto bude teraz zamestnaný v ambulancii, že ho bude zamestnávať aj ambulancia nie len nemocnica, zároveň tam zostáva tá možnosť, že môže byť zamestnaný v nemocnici, to neznamená, že my nejak meníme tú prax. Ten človek, aj keď bude zamestnaný v ambulancii, tak to znamená, že rovnako bude musieť cirkulovať v nemocnici, rovnako bude musieť absolvovať všetky predpísané náležitosti, ktoré mu teraz v súčasnosti dáva zákon, len mne prekáža to, že viete, aj samotná...ja si pamätám, že jednou z najväčších predvolebných tém bolo, že tu máme obrovskú pediatrickú krízu. Ako nevieme pediatrov dostať do ambulancií, ako nevieme všeobecných lekárov dostať do ambulancií. Oproti ostatným vyspelým krajinám, my máme dvojnásobne menej oproti celkovému počtu, čo sa týka percent lekárov, ktorí sa rozhodnú ísť do ambulancií. A už tobôž do tých všeobecných a pediatrických. A my, síce je to kvapka v mori, sa to môže zdať ako kvapka v mori, ale pre tých ľudí je to dôrazný signál, že štát chce podporovať aby to, aby šli do ambulancií. No a my, naopak, ideme úplne opačným smerom a začneme robiť kroky na to, aby sme to ešte sťažovali, aby sme im ukazovali, že, tak tie ambulancie nie sú asi také preferované. Že možno predsa len by sme mohli ísť, by ste mohli ísť do tých nemocníc. A ja si myslím, že tie nemocnice momentálne majú oveľa väčšie garancie pre tých lekárov, čo sa týka začínajúcich, zamestnanecké pomery a podobne, garantované platy, že naozaj musíme sa zamyslieť nad tým, že keď chceme fungovať ako zdravotníctvo, ako vyspelé západné krajiny, tak potrebujeme prichádzať s opatreniami, ktoré tých lekárov naopak budú lákať do tých ambulancií. Ďakujem.