... ktorý skončil základnú školu, resp. ani neskončil základnú školu. Rovnako oceniť týchto dvoch ľudí podľa mňa je rovnako neprípustné.
Ako vždy k Zákonníku práce prebieha obrovská diskusia a, samozrejme, je na to dôvod, pretože ja považujem Zákonník práce za najdôležitejší zákon, ktorým štát zabezpečuje systém základných sociálnych práv fyzických osôb garantovaných Ústavou Slovenskej republiky, ale aj medzinárodnými pracovnými normami. Táto ochrana nie je paritná voči hlavným účastníkom pracovných vzťahov, teda zamestnávateľ, zamestnanec, odborová organizácia, ale prioritne smeruje voči zamestnancovi. Zvýšená ochrana zamestnancov vyplýva z prirodzeného vzťahu zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktorý na rozdiel od obchodnoprávnych vzťahov či občianskoprávnych vzťahov nie je, ale ani nemôže byť rovný.
Zamestnávateľ ako vlastník výrobných prostriedkov a organizátor celého pracovného procesu má v rukách nepomerne viac nástrojov na zabezpečenie svojich záujmov ako zamestnanec. Práve na vyváženie tohto nerovného postavenia slúži pracovnoprávne zákonodarstvo, ktorého úlohou je garantovať zamestnancovu ochranu v zmysle dôstojnej práce, ochrany života, zdravia, uspokojivých pracovných podmienok, férového odmeňovania za vykonanú prácu, ale, samozrejme, aj zladenie osobného a pracovného života. Pracovnoprávne zákonodarstvo ako súčasť systému práva má svoje špecifiká, ktoré je pri koncipovaní legislatívnych opatrení nevyhnutné rešpektovať. Z tohto hľadiska predložený návrh zákona je nesystémovým zásahom do pracovného zákonodarstva, miestami poznačený ignoráciou jeho základných princípov.
Ak už teda vláda prikročila k novelizácii Zákonníka práce, tak potom bolo nevyhnutné vychádzať z princípov európskej právnej a sociálnej kultúry, kultúry vyznávanej Medzinárodnou organizáciou práce, ale aj z tradícií nášho pracovného práva. Pracovné právo vyplývajúce zo Zmluvy o založení Európskej únie, zo smerníc Európskej únie, z Európskej sociálnej charty a z dohovorov Medzinárodnej organizácie práce, rozvíjajúcich tieto články, vždy malo, má a musí mať ochranné prvky voči zamestnancovi. Tieto rešpektujú všetky členské štáty Európskej únie. Pracovné právo Európskej únie sa dotýka a ovplyvňuje takmer polovicu národných pracovnoprávnych úprav všetkých krajín Európskej únie vrátane Slovenskej republiky. Všetky sociálne normatívy, ktoré vyplývajú zo základnej Zmluvy o založení Európskej únie vrátane jej zmien a doplnení majú priamu právnu účinnosť, preto priamo a bezprostredne zaväzujú nielen štátne orgány pri tvorbe národných právnych predpisov, ale aj všetky právnické a fyzické osoby každého členského štátu, teda aj zamestnávateľov. Aj Slovenská republika je teda povinná plniť záväzky vyplývajúce zo Zmluvy o založení Európskej únie, a teda aj tých článkov zmluvy, smerníc, nariadení, rozsudkov Európskeho súdneho dvora, ktoré sa týkajú pracovného práva. Tieto majú za cieľ podporovať zamestnanosť pracovníkov, zlepšovať pracovné podmienky, životné podmienky tak, aby sa dosiahla ich harmonizácia pri zachovaní dosiahnutej úrovne, aby sa dosiahla primeraná sociálna ochrana, aby sa rozvíjal sociálny dialóg, ľudské zdroje a aby sa do práce včlenili všetky princípy dôstojnej práce. Ide o európsky sociálny model.
Keď hovoríme o európskom sociálnom modeli, musíme do spoločných hodnôt zahrnúť aj hodnoty formulované Radou Európy v takých dokumentoch, ako je Dohovor o ľudských právach a slobodách, Európska sociálna charta, Európsky zákonník sociálneho zabezpečenia, ale predovšetkým dohody obsiahnuté v agende a dokumentoch Medzinárodnej organizácie práce. Ako vieme, Slovenská republika je nástupníckym štátom bývalej Československej republiky a bola spoluzakladateľom tejto významnej inštitúcie. Aj vaša vláda by sa mala hlásiť teda k týmto hodnotám. No nejde len o prihlásenie sa. Náš štát ratifikoval celý rad dohovorov Medzinárodnej organizácie práce a tieto medzinárodné dohovory, normy teda, majú v zmysle čl. 7 ods. 5, čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky dokonca platnosť pred slovenskými zákonmi.
Ochrana zamestnancov je zároveň aj hlavnou agendou Medzinárodnej organizácie práce. V súlade so zásadami ustanovenými v Deklarácii Medzinárodnej organizácii práce o základných zásadách a právach pri práci z roku 1998 a v agende o dôstojnej práci je pozornosť sústredená i v posledných rokoch prioritne aj na také otázky, ako je výzva štátov, aby vo svojich vnútroštátnych politikách neopomenuli porovnávať ekonomický rast, tvorbu pracovných miest a dôstojnú prácu, aby prostredníctvom zákonov garantovali účinnú ochranu pracovníkov v pracovnom pomere, aby zabezpečili spravodlivú hospodársku súťaž a vylúčili akékoľvek možnosti sociálneho dumpingu. Aby garantovali efektívne uskutočňovanie zamestnaneckej participácie vrátane kolektívneho vyjednávania, aby zaručili adekvátne postavenie odborovej organizácie, a teda účinnú ochranu odborových funkcionárov pred poškodzovaním ich práv zo strany zamestnávateľa.
V týchto súvislostiach dovoľte mi citovať aj niektoré z myšlienok, ja som to už kedysi tu citovala, ale za iného zloženia poslancov, bývalého nemeckého ministra práce a uznávaného nemeckého politika pána Franza Müntenferinga, ktoré som, ako povedala, citovala, ktorý, kde jednoznačne zacitujem, hovoril: "Štát založený na sociálnych princípoch je prejavom spoločnosti, v ktorej sloboda, spravodlivosť a solidarita sú kľúčovými hodnotami. V Európe už nie je potrebné diskutovať o tom, že v politike sa očakáva zodpovednosť za spoločné dobro a zabezpečenie spravodlivosti, a to aj napriek tomu, že v mnohých oblastiach dochádza ku globalizácii. Politika hrá stále najdôležitejšiu úlohu pri formovaní spoločnosti. Je to výlučné privilégium štátu. Štát má úlohu vytvárať rámcové podmienky pre vnútrospoločenskú solidaritu. Sociálny štát sa rovná organizovanej solidarite. Verí v slobodu jednotlivca a rovnosť. Sociálny štát prijíma opatrenia na ochranu občanov pred vznikom nepredvídaných životných udalostí a zároveň garantuje, že podpora v stave núdze nie je milosťou", zopakujem, nie je milosťou, "ale vynútiteľným právom. Tieto princípy platia v celej Európe. Z toho dôvodu sme sa už dohodli na sociálnych cieľoch v rámci našej metódy otvorenej koordinácie napr. v oblasti zamestnanosti, sociálnej integrácie, zaopatrenia starších, ale aj v oblasti zdravotnej starostlivosti a dlhodobej starostlivosti, avšak je potrebné zdôrazniť, že vnútorný trh môže a mal by byť modelovaný sociálnym spôsobom.
Druhým základným pilierom je sociálny trh. V Nemecku bol pripravený návrh sociálnej trhovej ekonomiky od obdobia druhej svetovej vojny a ukázalo sa, že je konkurencieschopný. Bol navrhnutý začiatkom 19. storočia a existuje jemu veľa podobných ekonomických systémov v iných európskych štátoch. Sociálna trhová ekonomika je dôkazom toho, že sociálny rozmer je nevyhnutným predpokladom pre ekonomický rast. Je to atraktívny návrh a je premietnutý aj do Lisabonskej stratégie. Lisabonská stratégia sa zameriava na dohodu o novom strategickom cieli Európskej únie, aby sa súčasne posilnila zamestnanosť, ekonomická reforma a sociálna kohézia ako súčasť znalostnej ekonomiky. Potrebujeme jeden trh v Európe, ktorý nie je zameraný len na krátkodobé zisky, ale aj na zachovanie zdrojov. Trh produkujúci zisky, ktoré sú užitočné pre každého, a trh, ktorý je ekonomickým, ekologickým a sociálnym modelom pre svet." To je koniec citátu.
Tento citát, si myslím, že absolútne zapadá na vystúpenie pána poslanca a pána Dr. Číža. Veľmi si vážim jeho vystúpenie a myslím si, že nad jeho slovami sa je potrebné zamyslieť.
Pýtam sa vás, pán minister, ale aj ostatných poslancov zo strany, ktorá si dala vznešený názov Sloboda a solidarita, ako je súladný návrh zákona, ktorý tu predkladáte, s myšlienkami o slobode a solidarite vyslovenými týmto v Európe uznávaným ministrom, ktorého som si tu dovolila zacitovať?
Rada by som poukázala aj na sociálnu náuku cirkvi katolíckej, ako ju sformuloval Ján Pavol II. vo svojich encyklikách, či už to bolo CENTESIMUS ANUS alebo LABOREM EXERCENS o ľudskej práci. Podľa tejto náuky "vlastníctvo výrobných prostriedkov, ak neprináša hodnoty, ale slúži len na prekážanie iným s cieľom dosiahnuť taký zisk, ktorý nevyrastá z celkového zveľaďovania práce a spoločenského bohatstva, ale z ich útlaku, neprípustného vykorisťovania, špekulácie a marenia solidarity, tak takéto vlastníctvo kapitálu a výrobných prostriedkov je nemorálne a z hľadiska prirodzených ľudských práv aj neprípustné. V spoločnosti, v ktorej sa popiera základné ľudské právo, a to právo vlastnou prácou zabezpečovať si prostriedky na obživu a slušnú životnú úroveň nielen pre seba a pre svoju rodinu, v ktorej opatrenia hospodárskej a sociálnej politiky neumožňujú zamestnancom dosiahnuť uspokojivú úroveň zamestnania, nemôže získať ani morálne oprávnenie vtedy, keď zodpovedným spôsobom a v primeranom čase vytvára pracovné príležitosti a ľudský rozvoj pre všetkých.
V rámci slobody trhu uznáva sociálna náuka cirkvi oprávnenú funkciu zisku ako ukazovateľa prosperujúceho podniku. Ak podnik prináša zisk, znamená to, že náležite použije výrobné faktory a ľudské potreby primerane uspokojuje. Lenže zisk nie je jediným ukazovateľom podniku. Aj v mnohých podnikoch s dobrou hospodárskou bilanciou sú totiž zamestnanci ponižovaní, zneužívaní, nedostáva sa im primeranej odmeny za prácu, ktorou pre vlastníka vytvorili zisk. To je nielen morálne neprípustné, ale neprípustné aj z hľadiska budúcej výkonnosti podniku a zachovania jeho vitality. Veď cieľom podniku nie je výlučne tvorba zisku, ale aj existencia samého podniku ako spoločenstva ľudí, ktorí sa rôznym spôsobom usilujú naplniť svoje základné životné potreby a zároveň tvoria aj zvláštnu skupinu slúžiacu celej spoločnosti. Zisk je teda regulátorom podniku, ale nie jediný. Okrem neho treba brať do úvahy ľudské, morálne faktory, ktoré sú z perspektívneho hľadiska takisto podstatné pre život v podniku." Toľko z encykliky CENTESIMUS ANUS.
Ešte zacitujem Jána Pavla II., a to nasledujúce slová: "Ide teda o to, aby sa práca človeka i sám človek nezdegradovali len na úroveň tovaru, ale aby zamestnanec bol primeraným spôsobom aj chránený v rámci podmienok života a práce."
Bohužiaľ, tohto cieľa sa treba aj v súčasnosti domáhať. Čo vy na to, páni z KDH? Ako sa postavíte k týmto vysoko humánnym myšlienkam a do akej miery podporíte snahu o likvidáciu týchto myšlienok, ktoré sme my do Zákonníka práce zakomponovali a ktoré dnes pán minister tak necitlivo a buransky zo Zákonníka práce vyhosťuje?
Pozrime sa teda, ako je predloha prerokúvaného zákona súladná s týmito princípmi.
Popri viacerých zmenách formulačného charakteru, voči ktorým nenamietam a ktoré ani nič neriešia, predložený návrh novely zákonníka považujem za hrubý zásah do existujúcich práv zamestnancov, ktorý závažne znižuje doterajší rozsah sociálnej ochrany zamestnancov. Viaceré ustanovenia nie sú súladné s duchom medzinárodných pracovných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Pre zásadný nedostatok téz považujem jasne viditeľnú snahu o prenášanie podnikateľského rizika zamestnávateľa na zamestnanca. Ide napr. o reťazenie termínovaných pracovných pomerov, zníženie zodpovednosti zamestnávateľa za neplatnú výpoveď, naviac pripomínam, že tieto ustanovenia sú dokonca v rozpore s medzinárodnými dohovormi.
Dámy a páni, ak to nechápe pán minister, mali by ste sa sami zamyslieť nad tým, že nie zamestnanec, ale zamestnávateľ je ten, kto musí za každých okolností niesť riziko svojho podnikania. Zamestnanec má svoju pracovnoprávnu zodpovednosť, ktorá sa však nemôže stotožniť a zamieňať so zodpovednosťou za výsledok podnikateľa a podnikania, a teda za výsledok činnosti svojho chlebodarcu. Viaceré ustanovenia obsahujú nedovolenú diskrimináciu zamestnancov. Obsahuje dokonca prvky nútenej práce, zavedenie 56-hodinového pracovného času, neprimerane vysoký počet hodín práce nadčas, hodín práce nadčas, nádenníckej práce, opätovne reťazenie pracovných pomerov, ktoré tu už bolo.
A ja sa pýtam, pán Mihál, kam sa chcete s týmito tendenciami dostať? Ideme späť do prvej polovice 19. storočia? Ideme do právnej kultúry ázijských štátov typu Bangladéš či Taiwan? Či sa chcete postupnými krokmi prepracovať naspäť do nevoľníctva?
Za vrchol arogancie považujem zrušenie minimálnych mzdových nárokov. To naozaj chcete, aby vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov vykonávajúcich intelektuálne náročné práce, napríklad výskumných pracovníkov, mohli vaši sponzori platiť rovnako ako ľudí so základným vzdelaním alebo dokonca s neukončeným základným vzdelaním? Aj ukrajovanie ochrany odborových funkcionárov a práv odborovej organizácie je evidentnou snahou o obmedzenia, o elimináciu akcieschopnosti odborovej organizácie. Ale zároveň aj priamo o jej likvidáciu ex lege. Čo v konečnom zámere v kombinácii so snahou o rozbitie jednoty zamestnancov môže byť aj snaha o zabránenie zamestnancom účinne obhajovať svoje práva.
Čo je to za farizejskú politiku, ak rušíte doterajšiu úroveň zákonnej ochrany zamestnancom s odvolávaním sa na možnosť kolektívneho vyjednávania? Prečo potom neposilníte postavenie odborovej organizácie a ochranu odborových funkcionárov tak, aby títo mohli slobodne a bez akéhokoľvek rizika šikanovania vyjednávať so zamestnávateľom priaznivejšie pracovné podmienky, mzdové podmienky, sociálne podmienky pre všetkých zamestnancov, či sú, alebo nie sú členmi odborov? Vy to nielenže nerobíte, práve naopak, znižujete rozsah odborovej organizácie a tiež oslabujete ochranu odborových funkcionárov.
Zástanci predloženej novely najmä z radov niektorých podnikateľských žralokov a rýchlozbohatlíkov z prostredia Republikovej únie zamestnávateľov najčastejšie argumentujú tézou o nevyhnutnosti čeliť konkurencii v rámci globálnej hospodárskej súťaže. Nemožno však súhlasiť s tendenciou neoliberálnych politikov o zabezpečovaní konkurencieschopnosti razantným znižovaním nákladov na cenu práce a súťažením v tomto smere s ázijskými či juhoamerickými firmami. Ak v minulosti čelný predstaviteľ Republikovej únie zamestnávateľov opakovane požadoval Zákonník práce priamo zrušiť alebo ho zmeniť tak, aby mohol razantne znížiť náklady na zamestnanca, prispôsobiac sa praktikám zaobchádzania so zamestnancami v textilných fabrikách v Južnej Ázii, a vy dnes k týmto požiadavkám pripájate, ja sa potom pýtam: Kde sú vaše hranice znižovania nákladov na zamestnanca? Kde sa zastavíte? Pri práci za misku ryže alebo pri detskej práci? Naozaj si myslíte, že v civilizovanej Európe s jej sociálnou a humánnou históriou a kultúrou, ku ktorej sa všetci tak hrdo hlásime, je možná adekvátna cesta za ziskom, za prosperitou a hospodárskym rastom prostredníctvom nástrojov sociálneho dumpingu, juhoázijským praktikám zaobchádzania so zamestnancami?
Ja to skutočne chápem ako spiatočnícky návrat do 19. storočia.
Najcennejšie, čo máme, máme ľudské zdroje a ľudskú pracovnú silu a mali by sme sa snažiť čo najviac ju vzdelávať a dávať ľuďom čo najviac možností a zručností, aby sa dokázali živiť sami.
Chápem a chcem vás ubezpečiť, že vnímam potreby úspory výrobných nákladov a nevyhnutnosti flexibility práce, avšak musím zásadne odmietnuť tvrdenia, že kľúčovým nástrojom zabezpečenia konkurencieschopnosti je cesta razantného znižovania nákladov spojených s ľudskými zdrojmi. Naopak, ak hovoríme o vedomostnej ekonomike, nemožno nespomenúť zamestnanca ako nevyčerpateľný zdroj prosperity. Rovnako považujem za pomýlené, absolútne scestné mýty o tom, že obmedzením práv zamestnancov dosiahneme vyššiu zamestnanosť. To ste akí ekonómovia, páni predkladatelia, keď hovoríte takéto bludy?
Za dôkaz považujem, aj niektorí lakomí zamestnávatelia, keď sme v roku 2007 predkladali podobu našej novely Zákonníka práce, tvrdili, že posilnenie práv zamestnancov povedie k prepúšťaniu a k znižovaniu zamestnanosti. Opak sa stal pravdou. Behom roka sme dosiahli najnižšiu evidovanú mieru nezamestnanosti, 7,36 % v auguste v roku 2008, kým nastúpili dopady z celosvetovej finančnej krízy. Nezamestnanosť klesala. Podarilo sa aj v roku 2010, počnúc mesiacom február, naštartovať klesanie miery nezamestnanosti. Vy, ktorí ste sa uchádzali a pred voľbami ste pravidelne pomaly každý týždeň zvolávali tlačovku a hovorili o opatreniach, ktoré urobíte a ktoré budú smerovať k okamžitému riešeniu vysokej miery nezamestnanosti, ste túto mieru nezamestnanosti, evidovanú mieru nezamestnanosti ešte zvýšili. Čo je ešte horšie, výrazne ste zvýšili nárast dlhodobej miery nezamestnanosti takmer o 50-tisíc ľudí. A dlhodobá miera nezamestnanosti je jeden z najrizikovejších faktorov, ktorý tu máme a ktorý sa najťažšie rieši.
Z návrhu zákona je viac ako jasné, že sa usilujete o zámerné dávkovanie neistoty, ktorého cieľom je postupné zbavovať zamestnancov sociálnych práv, paralyzovať odbory, tlačiť na znižovanie miezd neplatených či málo zaplatených nadčasov, či iných bonusov pre zamestnanca. Nie ste, samozrejme, osamelí v týchto snahách. Je príznačné, že vás k tomu tlačia neoliberálni ekonómovia, ale hlavne niektorí podnikatelia, s ktorými ste v spojení a ktorí sú vašimi sponzormi a ktorých nemožno nazvať inak ako raní kapitalisti.
Je preto logické a v modeli sociálnej Európy aj odôvodnené, že európska koncepcia dobrej práce vychádza z princípov flexikurity, ktoré popri hospodárskej prosperite, konkurencieschopnosti firiem a flexibilite trhu práce kladú dôraz aj na bezpečnú prácu, ktorej zamestnanec používa aj adekvátne sociálne istoty. Tieto princípy sú zakomponované vo viacerých záväzných dokumentoch Európskej únie, okrem iného je to, samozrejme, aj Stratégia Európa 2020. Tento koncept je však, ako sa mi zdá, pánovi ministrovi absolútne neznámy pojem. Nielenže na ňom nestavia filozofiu zákonov, ktoré nám tu postupne predkladá, ale zrušil aj tzv. Národný projekt flexiistoty, na ktorý sa Slovenská republika zaviazala a ktorý je povinný vypracovať každý členský štát Európskej únie.
Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, táto novela Zákonníka práce je zlá a neodborná, škodí ľuďom práce, posúva ich do pozície ľahko platenej pracovnej sily bez adekvátnej sociálnej ochrany, bez adekvátnych garancií spravodlivej mzdy za prácu. Dotýka sa viac ako dvoch miliónov jedného státisíc šesťdesiatosemtisíc zamestnancov. A preto tento návrh zákona nielenže nepodporím ja, ale ani strana SMER - sociálna demokracia. Ale tak ako pán poslanec Ondruš podal poslanecký návrh, v ktorom povedal, aby nebol postúpený tento zákon do druhého čítania, bol vrátený na prepracovanie, pridávam sa k tomuto návrhu.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
