9. schôdza

Ďakujem. Chcem zareagovať iba na faktické poznámky.
Predovšetkým chcem pánovi poslancovi Dostálovi povedať, že ak aj... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ak aj nastúpi po tom, čo je nezvolený generálny prokurátor, prvý námestník, uvedomme si, že Generálna prokuratúra je monokraticky riadený orgán. A pokiaľ nemá plnú autoritu ten, kto vedie Generálnu prokuratúru, nemá ani dostatok legitimity na prijímanie takých rozhodnutí, ktoré by inak prijímal generálny prokurátor riadne zvolený a vymenovaný.
Druhá vec sa týka ústavných sťažností. Zdá sa, že aj súčasný generálny prokurátor podáva ústavnú sťažnosť na Ústavný súd a môže sa nám naozaj stať, že zvolíte vo verejnej voľbe generálneho prokurátora, čo teda príliš nepredpokladám, lebo nie ste schopní sa dohodnúť ani na iných veciach, a táto voľba bude v tieni ústavných sťažností a konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Uvedomme si, že tu môže byť... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Uvedomme si, že môže vzniknúť situácia, že tu bude pôsobiť generálny prokurátor, ktorého zvolíte nedemokraticky vo verejnej voľbe, bude prijímať päť alebo šesť mesiacov, možno celý rok, konkrétne rozhodnutia, ktoré sa týkajú monokratického riadenia Generálnej prokuratúry, to sú personálne otázky, pokyny, ktoré môže dávať prokurátorom, a potom vyhlási Ústavný súd, že táto voľba generálneho prokurátora bola v rozpore s ústavou, tak ako to urobil Ústavný súd napríklad pri rozhodnutí Súdnej rady vo veci voľby predsedu Najvyššieho súdu pána Harabina.
Riskujete s právnym štátom, páni. O ničom inom nehovoríme. My vás len vyzývame, dohodnite sa a zvoľte generálneho prokurátora podľa pravidiel, ktoré platia teraz. To znamená v tajnej, demokratickej voľbe bez toho, aby ste si fotili lístky a aby ste sa kontrolovali. Majte odvahu a urobte to. Ak sa neviete dohodnúť, choďte od toho preč. (Potlesk.)

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, bolo mi povedané, že výhodou tohto je to, že mi nikto nebude skákať do reči (smiech rečníka) a zas je výhodou, že si môžem rozprávať, čo chcem, úplne. (Smiech v sále.) Budem stručný. Prejdem len ozaj niektoré také tie zásadné veci bez vaty, ktoré chcem povedať.
Tento zákon, táto novela zákona v podstate hodnotí tri veci: povinná angličtina - jeden cudzí jazyk, Braillovo písmo a výpis, teda výpis z vysvedčení.
K Braillovmu písmu sa nebudem vyjadrovať. Podľa môjho názoru to, čo je tu navrhnuté, môže byť, doteraz to riešil § 144 školského zákona ods. 3, čo som si ja myslel, že stačí, ale v poriadku.
Pokiaľ ide o povinnú angličtinu, treba povedať, že ten text, ktorý je v zákone, to má len jeden riadok, ovládať anglický jazyk a aspoň jeden ďalší cudzí jazyk a vedieť ich používať, je podľa mňa tak vágna formula, že ťažko z nej vyjsť, že prečo vlastne sa do zákona dáva toto. Pretože nemáme ani jeden predmet iný ako je slovenský jazyk alebo matematika, že zo zákona musí byť, sa vyučovať, pretože na to je štátny vzdelávací program, ktorý je v kompetencii ústredného úradu štátnej moci a to je ministerstvo školstva. A práve angličtinu ako jeden jediný predmet dávame do zákona a ešte ho nedefinujeme, akou úrovňou tí naši žiaci by mali vedieť, lebo používať a vedieť, to je málo, je milión kritérií dnes už presne definovaných v rámci európskeho rámca, ktoré presne hovoria, aká má byť úroveň maturanta. To v školskej reforme je nadefinované presne, že aká úroveň znalosti cudzieho jazyka prvého a druhého v rámci maturít musí byť dosiahnutá, pokiaľ si pamätám, je to zhruba na úrovni súčasnej štátnice, čo je dosť, čo by bola fantázia, keby každý vedel cudzí jazyk.
Ďalej je to to, že slobodná voľba výberu, si myslím, je v súčasnej dobe, mala by byť rozhodujúca, nie je žiadny dôvod diskriminovať iné svetové jazyky takýmto striktným povedaním iba anglický jazyk alebo anglický jazyk ako prvý jazyk. Žiadna smernica Európskej únie nehovorí o tom, že je to práve anglický jazyk, ktorým majú vedieť hovoriť všetci občania Európskej únie. To nikde nie je napísané, ani by si to nikto netrúfol. A my si to dáme, pretože ak to bude povinné a zo zákona v základných školách, tak hovoríme, že každý musí vedieť anglický jazyk. A to sa mi zdá byť tvrdé.
Potom je tu otázka, že prečo je to takto dané, prečo je to takto napísané, nie je tu pán poslanec Beblavý, toto či nie je ten taký ľahší politický bod, že si povieme, dáme to do zákona, a tým všetci povedia hurá, naše deti budú vedieť po anglicky. A to je lacná politika a si myslím, že od takéhoto deklaratívneho vyjadrenia po ten skutok je tak ďaleko, že dokonca to môže aj naopak, môže zľahčovať veci, však už to tam máme, je svätý pokoj.
Potom k tým praktickým veciam, ktoré sa toho týkajú. Stále tvrdím, že nie je správne učiť s nekvalifikovanými učiteľmi, že to bude menšie zlo, ako si počkať, alebo to, čo my sme zaviedli, povinne, ale niektorý zo svetových cudzích jazykov, kde sa to dá aj ľahšie dosiahnuť, pretože máme obrovské množstvo francúzštinárov, nemčinárov, španielčinárov, ktorí vedia od 3. ročníka učiť. Ale ak získa zlé návyky, možnože aj ja ich mám, možnože aj vy, pán minister, z detstva v angličtine, výslovnosť, tak to je celý život s vami. To už vám nikto z toho hrdla a z toho ucha nevytlačí. Čiže nemyslím si, že je správne, naopak, som presvedčený, že to nie je správne, aby učili nekvalifikovaní ľudia, lebo ak to vštepia týmto 9-10-ročným deťom, tak to sa bude s nimi ťahať celý život a to je už potom naša zodpovednosť.
Som za to, aby sa vytvárali podmienky. Argumenty, tak či tak máme do 80 % detí, ktoré si vyberú anglický jazyk, prečo by minimálne tých 20 % sa nemohlo učiť niektorý iný svetový jazyk. Učitelia podľa mojich výpočtov, chýba asi 1 200 učiteľov, ktorých nemáme. To, čo v súčasnosti prebieha, a dokonca som počul, pán minister, čo by mi bolo ľúto, že ten projekt sa má zastaviť kvôli niektorým formálnym nedostatkom vo vzdelávaní učiteľov cudzích jazykov, vraj sa má zastaviť, ale tak či tak je to len pre prvý stupeň, čiže pre tretí a štvrtý ročník, ale všetky cudzie jazyky, nielen anglický, čiže sú tam aj nemčinári, aj francúzštinári a španielčinári a títo sú pripravení na to, aby to, čo je v zákone, od tretieho ročníka jeden cudzí svetový jazyk, bolo zabezpečené. Tým pádom títo, ktorí majú nemčinu, francúzštinu, sú nepoužiteľní pre tento náš zákon a možnože ich je až 30 - 40 % a to je škoda. To je škoda. Takže nad tým by som sa tiež zamyslel, že či nevyužiť aj týchto ľudí. Samozrejme, že vzdelávanie pedagógov pre druhý stupeň nemáme ani zavedené, čiže nikto sa tým učiteľom nevenuje. Takže za dva roky tak či tak bude obrovský problém, ako zabezpečiť na druhom stupni.
Nedajú mi tie bilingválne gymnáziá, to je jeden z dobrých projektov, ktorý sme zdedili po predchádzajúcich ministroch. Ja si myslím, že to je naozaj vynikajúci projekt, bilingválne gymnáziá, ale týmto zákonom ich zlikvidujeme. Naozaj ich zlikvidujeme, pretože to nie sú medzinárodné zmluvy, to sú rezortné zmluvy. Čiže to je len zmluva medzi ministerstvom školstva a príslušným štátom, a ak bude takýto zákon, tak tie medzinárodné dohody, kde oni posielajú učiteľov, kde posielajú knihy a kde naše deti chodia na pol roka, na rok chodia do Talianska, Francúzska študovať, no tak keď bude mať povinnú angličtinu, ako pre jazyk tam nemôže ísť. Čiže už aj kvôli tomuto by som nebol tak rigidný a povedal, že každý musí mať angličtinu ako prvý jazyk, pretože zlikvidujeme tieto bilingválne gymnáziá. A prečo by naše deti nemohli študovať aj na Sorbone, aj v Taliansku, aj v Ríme? Je to obrovská škoda. Pretože ja si myslím, že francúzština je na úrovni angličtiny a kľudne môžu mať deti francúzsky jazyk ako prvý. Lebo vy musíte, pán minister, veľmi dobre vedieť, že je obrovský rozdiel v ovládaní jazyka, či viete úradovať v jazyku, či viete, ako som niekde čítal, že ste v kine a nie všetko rozumieť, ja mám ten istý problém. Ako sa dohovorím? Dohovorím sa všade, ale úradovať v angličtine a študovať v angličtine je setsakramentský rozdiel. A práve na to boli bilingválne gymnáziá, aby toto tie naše deti dokázali, aby potom mohli študovať na týchto francúzskych, španielskych, talianskych atď. školách, a týmto im to skomplikujeme, lebo tento zákon bude mať prevahu nad zmluvami, ktoré sú uzavreté na úrovni ministerstva školstva. Opäť sa mi to zdá byť nesmierna, nesmierna škoda.
Pokiaľ ide o tie vysvedčenia, tam si myslím, pán minister, že ako v rámci tých úspor, ktoré sa, neviem, ako vy to máte spočítané, podľa mňa je to okolo 2,5 mil. korún, 2,7 možno, lebo tie posledné ročníky si budú tak či tak robiť tie výpisy. Ak zoberieme, že len na učebnicu dávame okolo 350 mil. Sk, tak tých 2,5 mil. korún nie je žiadna veľká položka, pretože my sme nezrušili to vysvedčenie, my im ho len nedáme. Ale ono bude, dáme im ho za pol roka, ale ono bude. A teraz sa pýtam, nie je to aj úcta štátu voči tým žiakom, že mu dáme riadne vysvedčenie tak, ako má byť? Skôr si myslím, že... Vždy to tak bolo totižto. Vždy to tak bolo. Neviem, cez vojnu, za vojny, ako tak bolo, ale si myslím, že aj za vojny dostávali deti vysvedčenia, môžem sa spýtať svojho deda.
Ale cesta je v tom, čo my sme začali, že sa už nemusia vysvedčenia vypisovať rukou, že by sa vysvedčenia, môžu, idú cestou internetu a dneska si každá škola predsa môže vytlačiť celý obsah vysvedčenia. Jedine, čo potrebuje kúpiť, je to tlačivo, lebo tam je vodotlač, to stojí 12 centov, sa mi zdá, takže na základe toho je to zjednodušenie už len nejakých 80 % a touto cestou by som skôr šiel, nech si to každý vytlačí a tých 2,5 mil. korún nás nezabije voči tomu, čo rozpočet ministerstva školstva, bez eurofondov je okolo 63, 64 mld. Sk, a uctíme si aj historicky, aj v súčasnosti tieto deti, keď už pol roka pracujú, a on vie, že to vysvedčenie má. Keby ho nemal, ešte ako-tak, ale má ho, vie, že je klasifikovaný, a my mu ho nedáme. Takže to si myslím, že tu sa vyleje tá voda z vaničky aj s dieťaťom a to je škoda.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážená snemovňa, ktorá si zasluhuje zvláštnu úctu, pretože tí, čo sú tu, sú ozaj výnimočne vzácni hostia.
K téme, o ktorej dnes hovoríme, sa tu hovorilo v prvom, druhom kole a teraz sme, dá sa povedať, hádam v treťom kole, mohlo by platiť to, čo kedysi zaviedol môj ctený priateľ Vladimír Palko, trikrát je dosť. Preto nebudem príliš zdržovať a poviem len taký zhrnujúci záverečný komentár z môjho pohľadu.
Pani spravodajkyňa predniesla veľmi kultivovane a dosť ticho svoje stanoviská a pri všetkej kultivovanosti musím nerád povedať, že s veľkou väčšinou z nich teda nesúhlasím. Chcem povedať, že ak sa tu neustále opakuje to, že sa má demokraticky rozhodovať o tom či o onom, tak ak Slovensko zavedie povinnú angličtinu, bude v dobrej spoločnosti trinástich európskych krajín, ktoré sa rozhodli nedemokraticky zaviesť povinnú angličtinu, tak ako majú zavedenú povinnú matematiku alebo povinnú biológiu, možno. Nemyslím si teda, že je v tom niečo nedemokratické.
Pani spravodajkyňa citovala, že Európa volá po viacjazyčnosti. No nepochybne volá po viacjazyčnosti. Aj moji synovia vedia bulharsky, aby sa mohli rozprávať so svojou starou mamou, ale nikdy by som nepripustil, aby na povedzme bulharčine, a nemáme inú starú mamu, ale keby sme mali povedzme albánsku nejakú, aby na bulharčine a albánčine ostalo naplnenie európskej požiadavky ich mnohojazyčnosti. Domnievam sa teda, že je primerané a dobré, aby každý, ak má vôľu, vzdelával sa v čo najväčšom počte jazykov. V tom je ten multikulturálny význam poznania jazykov.
Pokiaľ počúvam o tej požiadavke iných jazykov, nuž áno. Z mojich politických pamätí môžem uviesť, že ak stretnete delegáciu siedmich členov talianskeho senátu, je málo pravdepodobné, že viac ako jeden ovláda iný jazyk ako taliančinu. Veľmi podobne to možno bude i s francúzskymi reprezentantmi, ktorých možno niektorý ešte nejaký iný jazyk ovláda, ale nebude ho používať. Na rozdiel od tu zmieneného Nemecka, kde sa nemecký politik v zásade ani nepokúša hovoriť po nemecky a hovorí rovno po anglicky. Samozrejme, povedzme si reálne, že tak ako v iných všetkých predmetoch je záver vyučovania, resp. záver vyučovacieho procesu v rukách toho žiaka alebo študenta. Ak ten záujem má o čokoľvek, napríklad ide o čítanie kníh a niečoho iného ako bulvárnych denníkov, tak potom nedopadne v PISA-nskej štúdii tak, ako dopadli slovenskí žiaci, teda na úrovni - jemne povedané - pásma debility.
Musím teda povedať, že tí, ktorí chceli, tí využili, a tak to bude vždy aj pri výuke jazykov. Hovoriť o nemeckom, španielskom či talianskom trhu, nuž zo svojej skúsenosti z akademického pôsobenia poviem jedno. Ak tam chcete ísť robiť vedca, výskumníka a verím, že i manažéra vrcholového alebo aspoň stredného, tak sa stretnete s tímom ľudí, pre ktorých bude angličtina lingua franca. Ak chcete oberať ovocie alebo sa starať o starých ľudí, je pravdepodobné, že medzi tým, ktorý bude riadiť dovoz bedničiek s jablkami alebo pomarančmi na plantáži, nebude zrejme veľa lingvistov, tam potom by sa vám tá španielčina hodila. Musím ale povedať zároveň, že nepredpokladám, že ľudia, ktorí si idú ekonomicky oprávnene pomôcť zberom pomarančov, budú presne tí, ktorí by pri voľbe naštudovali španielčinu tak, že za tri dni budú v španielčine ako doma.
To znamená, zmiešavajú sa tu rôzne veci: trh, medzikultúrnosť a podobne. Domnievam sa, že tak ako je dobré poznať základy matematiky a všetkého iného, o čom sa nehlasuje, je proste dobré rovnako bez hlasovania, ako to bolo v prípade informatiky, ktorá prenikla do školstva, aby doňho definitívne prenikla aj angličtina. Ešte raz hovorím, rád znesiem obvinenie, že sme štrnástou totalitnou krajinou, ktorá nedemokraticky zaviedla angličtinu. Nebudeme v zlej spoločnosti.
A pokiaľ ide o to, že je tu potreba pestovať multikulturalitu, no nepochybne áno. Je absolútne na vôli rozvíjajúceho sa mladého človeka ponechať, či si vyberie turkológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, alebo si vyberie nordistiku či bulgaristiku, ale ručím mu zato, že ak sa dostane do sveta, tak bude vysoko pravdepodobné, že na komunikáciu v kruhoch, v ktorých sa bude pohybovať, bude potrebovať okrem iného aj angličtinu.
Takže viackrát už sa asi vystupovať nebude a ja som presvedčený, že týmto krokom, odhliadnuc od technických potiaží, od kádrových potiaží, od všetkého toho, čo nastane a čo sa dá predpokladať, môžem povedať, že je to krok dobrým smerom. Lebo ak by sme čakali, kým budeme mať v "haptáku" v zborovni stojacich vysokokvalifikovaných, na shakespearovskej úrovni stojacich učiteľov angličtiny, nikdy by sme nezačali vzdelávaním v lingua franca Európy. Pretože najprv musí vzniknúť požiadavka a potom sa môže začať reálne napĺňať.
Veľa vecí by sa nikdy nepohlo, ak by na počiatku nebolo slovo. A tento zákon a táto jeho časť je tým slovom, ktoré bolo na počiatku potrebné.
Ďakujem za pozornosť.

Ja len kratučko. Neviem, pán poslanec, či som neprepočul, dúfam, že áno, ste tak krátko spomenuli, že ako dopadlo hodnotenie PISA, že na úrovni debility. (Reakcia poslanca.) Tak to tak nie je, pán poslanec, lebo sedíme tu traja ministri, ktorí sme zato viac-menej zodpovední. Pokiaľ ide o matematiku, v rámci kompetencie matematiky sme na 23. mieste z 56 štátov OECD, sme nadpriemer, v rámci kompetencie OECD 55 štátov. Čiže sme nadpriemer, sme porazili štáty, ako je Rakúsko, Česko, Spojené štáty, Francúzsko atď., čiže sme nadpriemer.
Pokiaľ ide o kompetencie v slovenskom jazyku a čitateľskej gramotnosti, tam sme okolo 30. miesta z 55, čo je tesne, tesne podpriemer. A v tomto hodnotení tohtoročnom sme boli vo všetkých kritériách lepší, ako sme boli pred 3-4 rokmi, takže sme v strede. Sme v strede. A nesmiete, teda moc čítate asi médiá, kde sa to dehonestovalo, ale nenapísala sa celkom pravda, že sme v strede a za nami sú také štáty vo všetkých kompetenciách, ako som povedal.
Čiže od hranice debility to má neskutočne ďaleko.

Pán kolega, toľkoto. Po prvé som sa vyjadroval v kompetencii v jazyku a reč je o rodnom jazyku a v tom je to desivé. Ak tri štvrtiny mladých ľudí budúcej generácie nechápe predložený text v slovenčine, tak je to pásmo debility, nech sa pohybujeme v akomkoľvek priemernom rebríčku. Na tie rebríčky, a to, že sme v strede, vám poviem jedno. Na svete je 200 krajín, povedané hrubo, keby sme boli stá krajina vo futbale alebo v hokeji, bolo by to v priemere fajn, sme lepší ako podpriemerný, ale... (Reakcia poslanca.) Veľmi dobre. Ale znova, nie je to svedectvo desivé o celej mladej generácii sveta? To znamená, neoháňajme sa, preboha, s tým, že sme v priemere. Ak je celý stav zúfalý, tak byť v ňom v priemere je dupľom zúfalé. A jednoduchý, prostý fakt, že ten mladý človek nerozumie písaný text, je desivý. To jako môžeme sa oháňať tým, že sú ešte aj horší, ale ak je toto priemer, tak je to strašné.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Priznám sa, že túto rozpravu v piatok poobede mám vcelku rád. A mám ju rád preto, že je tu zopár ľudí a nie sú tu kamery. To znamená, že nie sú tu natoľko politické reči a skutočne je tu skôr vecná debata. Niekedy možno aj vzrušené argumenty, ale to je dobré. Aspoň občas tu znie naozaj vecná debata. A cítim potrebu sa k niektorým veciam k navrhovanému zákonu vyjadriť.
Po prvé. Minimálne to chcem povedať, že pokiaľ v minulej rozprave k tomuto zákonu pán kolega Osuský sa vyjadroval k vysvedčeniam, musím povedať, že ja mám ten istý názor. Na druhej strane. Teda ten istý názor, že si myslím, že tradíciu si treba ctiť a že je to istým spôsobom o kultúre tejto krajiny, že tie vysvedčenia, keď sú dokonca písané rukou, že o čomsi vypovedajú, ale vnímam z druhej strany, že to je možno čosi, čo sa v tejto chvíli deje, že čo odchádza v tomto svete. Za ktorým odchodom alebo s tým, že to odchádza, je mi ľúto. Ale pozrite sa na túto snemovňu, jak to odchádza. Zo dňa na deň sledujem, že... (Reakcia z pléna.)
Nie, nie, nemyslím prítomnosť, ale jak istá kultúra odchádza. Ja som presvedčený, že forma dat esse rei, že jednoducho tá forma istým spôsobom dotvára, podstatne dotvára obsah a zo dňa na deň v snemovni vidím akúsi takú laxnosť v obliekaní. Už pomaly tretina poslancov sa nenamáha, aby nosila kravatu, pretože je to pohodlnejšie. Ja si myslím, že je to istá úcta, istá kultúra, no a toto sa deje v celej spoločnosti. Žiaľbohu, že aj v tejto snemovni. Ale nie to je podstatné.
Chcem sa vyjadriť k podstatnej veci, ktorú vnímam, a to sa týka vyučovania jazyka. Viete, platilo to a platí to, že pokiaľ je nejaká ekonomika nejakej krajiny naozaj centrálna a silná, tak tá skôr alebo neskôr sa presadí. A presadí sa aj iným spôsobom. Áno, aj v tých sekundárnych javoch. A to s tým sekundárnym javom je aj uplatňovanie toho jazyka. Jednoducho dnes toľko, by som povedal, z hľadiska slovenčiny odpadu máme, ktorý sme prebrali práve z jazyka anglického, už jednoducho neexistujú slovenské slová, ktoré boli bežné, a jednoducho bežne používame, žiaľbohu, mnohé prispôsobené slová z jazyka anglického len preto, že jednoducho tá ekonomika doniesla, ja neviem, výpočtovú techniku a my pomaly sa nenamáhame prekladať, ale používame to, čo je v označení v jazyku anglickom. Takže trošku je to tak, by som povedal, plač niektorých, ktorých chápem, že chcú zachovať aj iné jazyky a je dobré, ak ich zachováme, ale toto sa ako jednoducho celkom iste pretlačí.
Druhá poznámka k tým jazykom, a pokladám to za dôležité a vidím aj celú slabinu, ale prepáč, pán exminister, ale to som ti hovoril a to je dôsledok toho, čo si ty urobil v reforme jazykov. Pretože tá slabina celého toho programu je v tom, že naozaj ako to zabezpečiť vyučujúcimi. Vtedy som ti hovoril, na základe skúseností, ktoré mali v Českej republike, že Slovensko na to potrebuje investovať, aby takúto reformu naozaj zodpovedne spustilo, 50 mil. eur, dnes to poviem okolo pol druha miliardy. Česi, keď to začali, investovali 2 mld. a potom ešte ďalšie 2 mld. českých korún, aby urobili reformu jazykov. Urobili.
Jednoducho vnímam, že v tejto chvíli pánovi ministrovi nezostane nič iné, len z tých 6 %, s ktorými môže disponovať, bude to musieť kdesi inde krátiť a tých 6 % do značnej miery sa pokúsiť venovať z nich čo najväčšiu čiastku na reformu jazykov a konkrétne na vyučovanie jazyka anglického. To jednoducho je proces, ktorý si ty spustil, a myslím si, že už je len v inom obraze, a to v obraze, že teraz sa hovorí o angličtine.
Ale predsa len jednu vec, a to pokladám asi na záver za to najpodstatnejšie, istým spôsobom chcem vyzvať pána ministra, ja som sa o to pokúšal, ale myslím, že by to mohlo byť znova aktuálne a pokúsiť sa o to, Európska únia nám v oblasti vzdelávania nemôže nič diktovať. Môžeme sa dohodnúť na niečom, pretože vzdelanie je výsostná kompetencia každej členskej krajiny. Na druhej strane Európska únia si dáva ciele, hovorí, a to je známe, zaznelo to, myslím, aj tuná od pani spravodajkyne, áno, chce, aby každý európsky občan bol schopný hovoriť aspoň dvoma jazykmi okrem materinského jazyka. Ale pokiaľ toto hovorí, má predsa urobiť aj niečo v prospech toho. Deklarovať a klásť si ciele je málo. A to, čo môže urobiť, a to by som chcel poprosiť aj pána ministra, aby jednoducho sa o to usiloval, existuje rovnaká Rada ministrov Európskej únie pre vzdelanie a jednoducho vytvoriť program na podporu vyučovania cudzích jazykov. A konkrétne poviem to, aby Európska únia jednu malú čiastku finančných prostriedkov, ktoré dáva na dotácie v poľnohospodárstve trebárs, venovala konečne na to, že chce byť ekonomikou, ktorá bude konkurencieschopná s ekonomikou Spojených štátov, teda do vzdelania, a to takým spôsobom, že podporí tzv. pedagógov, ktorí sem určite prídu, keď ich podporia, native speakers. Vidíte ja som použil anglický výraz. Teda tých, pre ktorých je angličtina rodný jazyk. Určite, ak to zafinancuje, nemálo mladých ľudí by prišlo sem, a nielen na Slovensko, lebo ten istý problém majú v Maďarsku, v Poľsku a v ďalších krajinách, ktoré by mohli naozaj reálne silne podporiť to, že sa tento jazyk bude inak učiť a minimálne aspoň na pár rokov, keby sa to udialo v nejakom prechodnom období, pokiaľ sa niektoré mechanizmy zabehnú, bolo by to užitočné.
Čiže tam smeruje vlastne moje vystúpenie, poprosiť pána ministra, ale aj ho vyzvať, aby v tomto smere bol aktívny podľa možností. Ja viem, že celkom iste nájde spojencov, pretože minimálne viem, že v tých krajinách, ktoré sú nové členské krajiny, ktoré sú vo V4 povedzme, bude mať určite podporu. A toto si myslím, že by bol dobrý krok, ktorý by nám pomohol.
Ďakujem pekne.

Áno. Ďakujem pekne. Áno, ja s tým súhlasím, čo si povedal, len, samozrejme, že keby neboli európske fondy, tak sa tá reforma nespustí. A práve tento prvý projekt na vzdelávanie učiteľov cudzieho jazyka pre prvý stupeň stojí okolo 1,5 mld. slovenských korún. To je tak veľký projekt. Tam sa nám prihlásilo viac ako 5 000 pedagógov z celého Slovenska, ale to je len pre prvý stupeň. Čiže bude treba, aby ešte pán minister pripravil druhý projekt a to je pre druhý stupeň možno vrátane stredných škôl, ale to už bude ďalších možno 10 000 pedagógov. Ale ten projekt bol v pláne. Takže bude dobré, aby ste to naozaj pripravili, pretože to bol len prvý krok pre prvý stupeň aj tak a ony dodnes chodia. Aj 2-3-krát do týždňa chodia tie učiteľky, ja to veľmi oceňujem, je to jeden z najťažších projektov aj pre nás, ale aj pre tých pedagógov a naozaj sa učia v rámci rekvalifikácie. Je na to autorizovaný nový študijný program.
Treba na druhej strane rozprávať trošku s dekanmi, pretože dekani nechcú otvoriť nový študijný program taký, kde by každý absolvent Pedagogickej fakulty prvý stupeň mal rovno aprobáciu na cudzí jazyk. To je nevyhnutné. A možnože by, pán minister, bolo to treba urobiť aj na druhý stupeň. Čiže aby nevyšiel z Pedagogickej fakulty pedagóg, ktorý nemá aprobáciu na cudzí jazyk. Vy teda hovoríte anglicky, ja hovorím, že niektorý zo svetových. Ale mal by ju mať povinne každý a, čiže na tom sa robí, len mám také informácie, žiaľ, že kvôli formálnym sa ten projekt zastavuje, že to tam nefunguje celkom dobre. Bola by to obrovská škoda, preto by som vás, pán minister, chcel vyzvať, aby ste sa osobne do toho nejakým spôsobom vložili, aby ten projekt, ktorý na ŠPÚ funguje, aby išiel ďalej.
A tam sú aj tí native speakers, v tom projekte, čiže majú sa zúčastniť, aj sa zúčastňujú, aj títo. A potom treba podľa mňa tie bilingválne gymnáziá rozširovať. To bol vynikajúci projekt a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Rád by som poďakoval kolegovi Froncovi za možno z hľadiska obsahu marginálne, ale veľmi trefné a dobré vyjadrenia. Nechcem, aby sme tu s Martinom vyzerali ako nejakí staromilní dedkovia, ale mňa napadá, akokoľvek celý život nerád nosím kravatu, keď vidím v parlamente kolegov bez kravaty, že by som mal zvolať: "O tempora! O mores!"
Nezdá sa mi, že to je dobrá cesta, tak ako sa mi rovnako nezdá dobrá cesta inak marginália z jeho vystúpenia, keď hovoril o obohacovaní slovenčiny nezmyselnými cudzorodými slovami. Sám ako lekár môžem povedať, že som zdesený z toho, že čím ďalej viacej sa dozvedám, že pacient s psoriázou alebo dievčina s akné nie sú liečení, ale manažovaní. Je proste dnes nie liečba psoriázy, ale manažment psoriázy. S dovolením, sa mi otvára nožík vo vrecku, keď počujem takéto obohacujúce prvky, čo ovšem nijako nesúvisí s tým, že by som snáď chcel poprieť existenčný význam angličtiny pre budúcnosť vzdelaných mladých ľudí, pre ktorých nebude ani ich rodný jazyk prekážkou.
A toľko len teda k tomu, že som hovoril o jazykovej neschopnosti pochopiť text. A akokoľvek sme v priemernej polohe v PISA-rskej štúdii v porovnaní s OECD, jednoducho ak je celkový stav nízky, tak byť v ňom v priemere je alarmujúce. A mám pocit, že mladá generácia, a opäť je to možno trápne, dedkovstvo chápe, číta a zaujíma sa o tento spôsobom obohacovania svojich hláv oveľa menej ako naša a tie výsledky sú presne v tomto. Nemyslím si, že by tri štvrtiny mojich spolužiakov zo základnej školy nedokázali pochopiť a akceptovať obsah nejakého textu.