11. schôdza

Dobre.
Pán... (Reakcia z pléna.)
Takže nasleduje obedňajšia prestávka.

(Prerušenie rokovania o 12.15 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dočkáme ešte na navrhovateľa vlády, aby sme mohli začať v popoludňajšom rokovaní deviateho dňa 11. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky v prerušenej rozprave v druhom čítaní o vládnom návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2013. Je to tlač číslo 176. Takže, pán minister, nech sa páči, vitajte.
Pán spravodajca je takisto prítomný.
Pokračujeme vlastne blokom ústne prihlásených rečníkov.
Dávam teraz slovo poslancovi Ivanovi Miklošovi, pripraví sa po ňom pán Štefan Kuffa.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády minister financií, vážené dámy, vážení páni, dáma, vážení páni, milí kolegovia, na rozpočet verejnej správy na budúci rok som naozaj čakal nedočkavo aj preto, že na tom sa všetci určite zhodneme, že je to dôležitý dokument, že je to zákon roka, ako sa mu hovorí, ale aj preto, že som predpokladal, že tento dokument naznačí, akým smerom chce vláda vedená stranou SMER Slovensko viesť.
Nadviažem na začiatku v tomto na vystúpenie môjho kolegu poslanca Dzurindu, ktorý tiež o tomto hovoril, a považujem to za zásadne dôležité, o čom svedčí aj to, že som sa tomu v istom zmysle venoval už v diskusii o programovom vyhlásení vlády Roberta Fica. Možno si niektorí z vás spomenú, že som vtedy vlastne hovoril, že vláda Roberta Fica, druhá vláda Roberta Fica, bude vlastne prvýkrát v situácii, aj keď Robert Fico už vládne druhýkrát, keď bude musieť naozaj vládnuť, naozaj vládnuť v tom zmysle, že už nebude stačiť nič nerobiť a tešiť sa najskôr z rastúcej ekonomiky, rastúcich príjmov a neskôr, keďže ekonomika počas krízy prepadla, tak ďalej pokračovať v rozdávaní na úkor dlhu a deficitu. Ale situácia je iná v tom, že dobré časy sú za nami, ale aj sú vyčerpané rezervy, rezervy ďalšieho zadlžovania a ďalšieho deficitného financovania, čo je dané aj prísnymi európskymi pravidlami, aj prísnymi domácimi pravidlami, schváleným zákonom o rozpočtovej zodpovednosti. Ale nakoniec najviac je to dané stavom na finančných trhoch, ktoré by veľmi rýchlo nečinnosť vlády v konsolidácii a znižovaní deficitu vytrestali. Preto si dovolím povedať, že tento rozpočet je dôležitý aj v tom zmysle, že je to prvý skutočný rozpočet oboch vlád Roberta Fica, v tom zmysle skutočný, že je to prvýkrát rozpočet, ktorý musí konsolidovať.
Pán Počiatek, predchodca pána ministra Kažimíra, ktorý bol v čase ministrovania pána Počiatka štátnym tajomníkom, bol omnoho šťastnejší minister financií alebo mohol byť omnoho šťastnejší minister financií, pretože on to konsolidovať nemusel a ani to nerobil. Za 2,5 roka vládnutia prvej vlády Roberta Fica boli príjmy vďaka reformám a rekordnému rastu enormne vysoké, vyššie ako rozpočty. V krízových rokoch zase vláda Roberta Fica rekordne rýchlo zadlžovala Slovensko, o čom najlepšie svedčí fakt, že verejné výdavky v rokoch krízy vzrástli na Slovensku najrýchlejšie spomedzi všetkých krajín európskej dvadsaťsedmičky.
Pri programovom vyhlásení vlády som upozornil na to, že programové vyhlásenie nedáva odpoveď na otázku, akým smerom chce vláda na čele so stranou SMER vlastne krajinu smerovať, akú víziu má, ako chce, aby krajina vyzerala po štyroch, možno aj viac rokoch vládnutia tejto strany. Poukázal som najmä na rozpor medzi na jednej strane sľubmi, ktoré programové vyhlásenie vlády sľubovalo, kde programové vyhlásenie vlády sľubovalo všetko všetkým, a zároveň záväzkom konsolidovať, teda znížiť deficit verejných financií. A povedal som, že jednoducho obe tieto veci sa robiť nedajú a že čas ukáže čo vlastne vláda robiť bude a že tá hodina pravdy príde pomerne rýchlo.
Rozpočet predložený vládou, o ktorom teraz diskutujeme, je dôležitý v tom, že vlastne nastala hodina pravdy, že tento rozpočet ukazuje, či to vláda konsolidovať chce alebo nie, ale aj to, ako to chce vláda robiť. A naznačuje, aj keď to neukazuje veľmi jasne, ale to naznačuje, ako bude Slovensko v budúcnosti vyzerať a akým spôsobom chce viesť Slovensko vláda Roberta Fica v budúcnosti. A ten obraz, žiaľbohu, nie je radostný a nie je pozitívny.
Ja som spomenul aj citát pána ministra Kažimíra, nebudem to citovať teraz úplne presne, ale v zásade budem parafrázovať, kde povedal na rokovaní výboru k programovému vyhláseniu vlády: „Povedzme si konečne otvorene, na čo štát má a na čo štát nemá, čo budeme financovať a čo nebudeme financovať.“ Ja som veľmi ocenil tento výrok. A čakal som, keďže to bolo povedané ešte pri programovom vyhlásení vlády na jar a keďže taká ambícia tu bola, že tento rozpočet nám to napovie, čo teda budeme alebo nebudeme v situácii obmedzených zdrojov financovať. No, tá odpoveď tu čiastočne je, ale len čiastočne, ale zároveň je dosť smutná a nie veľmi povzbudzujúca.
Takže by som prešiel k veci z hľadiska toho, že tento rozpočet čo nám ukazuje a čo nám neukazuje o budúcom smerovaní Slovenska.
Najskôr to, čo je pozitívne, lebo sú v ňom aj veci pozitívne, na ktoré treba poukázať a ktoré treba vyzdvihnúť. Je dobré, že rozpočet potvrdzuje záväzok vlády ešte z programového vyhlásenia, že chce konsolidovať verejné financie, že chce znížiť deficit verejných financií pod 3 % v roku 2013. Pozitívne je aj to, že ten rozpočet v zásade, aj keď sú tam isté výnimky, je transparentný a je v súlade aj s tými požiadavkami ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Ale zároveň treba povedať, že tým sa tie pozitíva vlastne takmer vyčerpávajú.
Chcem byť a budem korektný. Postavím to na číslach samotného rozpočtu a na citáciách z vládnych materiálov, aj keď musím spomenúť hneď na začiatku, že keď som sa pripravoval na toto vystúpenie, tak som si v rámci tej prípravy prečítal aj vystúpenia k rozpočtom predchádzajúcim, najmä k tomu poslednému z nich. A viete, že som ich tu predkladal pomerne veľa. Šesť rozpočtov som predkladal v tejto sále. A bol som ešte pri viacerých z nich. A bolo by dnes veľmi ľahké a možno aj atraktívne dnes citovať z vystúpení či už dnešného pána premiéra Fica alebo pána dnešného ministra Počiatka alebo pána dnešného ministra financií Kažimíra z ich vystúpení o rozpočte na rok 2012 alebo aj o tých predchádzajúcich rozpočtoch. Bolo by to dokonca až pikantné v niektorých oblastiach. Ale to nechám na záujemcov, nech si to prečítajú, nech si to pozrú.
Takže k tomu, čo považujem za zlé v rozpočte.
Podľa môjho názoru najväčším a zásadným nedostatkom rozpočtu verejnej správy na roky 2013 až 2015 je to, že síce ide uskutočniť zníženie deficitu verejných financií, ale veľmi zlý je spôsob, akým to ide urobiť, pretože spôsob, akým tento rozpočet navrhuje konsolidovať verejné financie, je neudržateľný, poškodzuje a ohrozuje našu konkurencieschopnosť, konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky, ohrozuje budúci rast slovenskej ekonomiky, ohrozuje rast zamestnanosti a životnej úrovne.
Vláda navrhla taký rozpočet na budúci rok a na ďalšie roky, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou síce zníži deficit pod 3 %, ale aj to je dnes riskantné, rizikové a bez prijímania ďalších dodatočných opatrení to nebude možné, ale ten spôsob je v rozpore so všetkým, čo navrhuje väčšina renomovaných ekonómov, ale aj všetky významné svetové ekonomické a finančné inštitúcie.
Budem napríklad citovať závery z najnovších štúdií OECD a Medzinárodného menového fondu, ktoré sa venovali problematike fiškálnej konsolidácie, rozpočtovej konsolidácie a ktoré zhrnuli tie skúsenosti z doterajších takýchto operácií, ale aj z teoretického výskumu z hľadiska toho, ako by tá úspešná konsolidácia, zdôrazňujem, mala prebiehať.
Prvý zásadný záver a odporúčanie týchto inštitúcií je, že pri konsolidácii by sme sa mali sústrediť na znižovanie deficitu omnoho viac na strane úspor výdavkov, ako na strane rastu daní, odvodov a poplatkov. Realita rozpočtu vlády Roberta Fica je presne opačná. Vyhodnotím toto aj na základe čísiel.
Druhé odporúčanie týchto inštitúcií je, že politiky fiškálnej konsolidácie by mali posilňovať dôveru v budúci rast a mali by prispievať k budúcemu rastu. Realita slovenského rozpočtu je presne opačná, už to môžeme vidieť aj v reakcii podnikateľského sektora a aj v zhoršujúcich sa prognózach, ktoré sa zhoršujú nielen z dôvodu zhoršovania vonkajšieho prostredia, ale aj z dôvodu zhoršovania vnútorného prostredia, či už je to Zákonník práce, alebo sú to zmeny v daniach, odvodoch a podobne.
Ďalej, fiškálne konsolidácie boli úspešné vtedy, keď sa odohrávali prevažne na výdavkovej strane. To je teda nielen teoretický záver tých štúdií, ale aj vyhodnotenie skúseností mnohých krajín, ktoré porovnávali rôzne typy fiškálnej konsolidácie v minulosti. A ukázalo sa, že vždy tie, ktoré boli úspešné, tak boli založené na tom, že viac vláda šetrila, ako zvyšovala dane.
A ďalší záver . A ja súhlasím, že v našom prípade sa nedalo vyriešiť všetko na výdavkovej strane a bolo nevyhnutné aj zvyšovať niektoré dane. Teda záver týchto štúdií je, že ak je už nevyhnutné zvyšovať dane, mali by byť takéto opatrenia len doplnkové a radšej by mali byť zvyšované nepriame ako priame dane. Realita tohto rozpočtu, je to presne naopak. Mimochodom, tieto závery potvrdil minulý týždeň aj osobne generálny tajomník OECD na návšteve Slovenska.
Takže môžeme konštatovať, že návrh rozpočtu verejnej správy je v jednoznačnom rozpore s týmito odporúčaniami, a teda ohrozí budúcu konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky, a teda aj našu úspešnú budúcnosť.
Mimochodom, len zase na ilustráciu. Minulý týždeň som bol vo Washingtone a sledoval som rokovanie Spoločného ekonomického výboru Kongresu a Senátu, kde si tento výbor prizval dvoch renomovaných amerických ekonómov. A diskutovali o spôsobe, akým ich ide konsolidovať americká exekutíva, Obamova exekutíva. Obama navrhuje pre budúci rok mix týchto opatrení, zhruba fifty-fifty, zhruba 50 % opatrení cez znižovanie výdavkov a zhruba 50 % cez zvyšovanie daní, či už je to priame zvyšovanie daní alebo rušenie tých daňových výnimiek, ktoré boli dočasné. Ale ekonómovia neboli rovnakého razenia, jeden bol bližší k vládnej politike, bol tzv. keynesiánec, druhý bol kritickejší, ale aj ten, ktorý mal bližšie k vládnej politike, považuje takýto pomer 50 na 50 v Spojených štátoch amerických za zlý, za taký, ktorý ohrozuje ekonomický rast. A podľa neho by ten pomer mal byť taký, že by mali byť dve tretiny toho znižovaním výdavkov a jedna tretina toho zvyšovaním daní. Ten druhý ekonóm, ktorý bol ešte kritickejší, tvrdil, že podľa jeho názoru by ten pomer mal byť taký, že by to malo byť 8 % na strane znižovania výdavkov a 15 % cez zvyšovanie daní, odvodov a poplatkov.
Hovorím to aj preto, aby sme si uvedomili, aký fatálne zlý je tento mix opatrení návrhu slovenského rozpočtu na budúci rok, pretože tento pomer v našom prípade je len 17 % cez znižovanie výdavkov a 83 % cez zvyšovanie daní, odvodov a poplatkov.
Naviac, je problém aj ten, že aj keď sa pozrieme na štruktúru tých daní, odvodov a poplatkov, ktoré sa zvyšujú, tak vidno, že je porušené ďalšie pravidlo, na ktorom sa zhodnú aj medzinárodné finančné inštitúcie, aj väčšina renomovaných ekonómov. A to je to, že keď už dane musíme zvyšovať, tak by sme mali zvyšovať nepriame dane, čiže spotrebné dane, majetkové dane, environmentálne dane, alebo daň z pridanej hodnoty. Ako to vyzerá zase v rozpočte na budúci rok? Vyzerá to tak, že až 80 % daňových opatrení sa udeje alebo dosiahne zvyšovaním priamych daní a odvodov, ktoré zaťažujú aktivitu. Čiže až z 80 % vláda plánuje získať vyššie zdroje zvýšením zlých daní, zlých v tom zmysle, že sú to dane, ktoré obmedzujú a ohrozujú rast, obmedzujú a ohrozujú konkurencieschopnosť.
V ďalšom svojom vystúpení budem dosť často porovnávať roky 2011 a 2013. Budem porovnávať tieto roky najmä z toho dôvodu, že rok 2011 bol prvým aj posledným celým rokom vládnutia vlády Ivety Radičovej a rok 2013 bude prvým celým rokom druhej vlády Roberta Fica. Pretože porovnávať rozpočty, kde sa v strede roka mení vláda, je dosť ošemetné, pretože ta vláda, ktorá príde, môže, samozrejme, svojimi krokmi tie čísla dosť zmeniť presúvaním napríklad príjmov alebo výdavkov z jedného roka do druhého. Ale myslím si, že porovnanie rokov 2011 a 2013 je v tomto prípade úplne, úplne korektné.
Naviac, v prospech vlády Roberta Fica pri tomto porovnaní hovoria dve veci. Prvá je tá, že vláda Roberta Fica mala viac času na prípravu rozpočtu na rok 2013, ako ho mala vláda Ivety Radičovej na rok 2011, pretože vláda Roberta Fica do úradu prišla, ak sa dobre pamätám, začiatkom apríla. Vláda Ivety Radičovej prišla do úradu začiatkom júla. Teda vláda Roberta Fica mala viac času na prípravu rozpočtu. Zároveň výhoda vlády Roberta Fica bola tá, že ide o vládu jednej strany, kde dosahovanie dohody, na tom, ako to konsolidovať, nie je také komplikované, také zložité, ako to bolo v prípade vlády Ivety Radičovej.
No a pozrime sa na to teda, ako porovnanie týchto dvoch rokov vychádza, čo nám z neho vychádza, pretože si myslím, že je to veľmi ilustratívne a veľmi poučné a že to dokazuje aj to, že tá konsolidácia je síce naplánovaná, ale je zároveň naplánovaná spôsobom, ktorý nie je dobrý, ktorý svedčí do značnej miery o bezradnosti, ale aj o neudržateľnosti navrhovaných riešení.
Najskôr si povedzme, čo budeme porovnávať.
Kľúčový ukazovateľ, o ktorom by sme mali hovoriť, je tzv. konsolidačné úsilie, pretože, v médiách sa zvykne porovnávať všeličo, ako sa zníži deficit v roku 2013 oproti roku 2012. A môžeme to porovnávať s tým, ako to bolo v roku 2011 oproti roku 2010. Aj tu by nám vyšlo, že omnoho výraznejšie zníženie bolo dosiahnuté v roku 2011.
Ale je potrebné porovnávať konsolidačné úsilie, lebo konsolidačné úsilie očisťuje zmenu deficitu v tom-ktorom roku o tri podstatné veci, o dlhovú službu, o cyklické vplyvy a tiež o jednorazové opatrenia. Prečo je to dôležité? Dlhová služba a cyklické vplyvy sú mimo zodpovednosti vlády, najmä novo nastúpenej vlády, pretože dlhová služba znamená, to sú výdavky, ktoré sú dané tým, ako v minulosti boli tvorené deficity a aký dlh má vláda na krku, cyklické vplyvy sú zase šťastnejšia vláda, v boome keď vládne, tak, samozrejme, môže mať znížený deficit vďaka rastúcej ekonomike, ako to bolo napríklad na Slovensku v rokoch 2006, 2007, 2008. Čiže to preto treba očistiť, aby sme zistili, aký je príspevok vlády k tomu, že sa mení deficit verejných financií.
Čo sa týka toho tretieho opatrenia, o ktoré sa to očisťuje, to sú jednorazové opatrenia. Jednorazové opatrenia sú z deficitu očisťované, resp. zo zmeny deficitu, z konsolidačného balíka sú očisťované preto, že jednorazové opatrenia vám síce pomôžu teraz v tom najbližšom roku, ale zároveň vám pomáhajú neudržateľným spôsobom. Zároveň vám nevytvárajú podmienky na to, aby sa nielen verejné financie ozdravovali v budúcom roku jednorazovými opatreniami, ale aby to boli opatrenia, aby to bola konsolidácia, ktorá bude trvalejšia, ktorá prinesie naozajstné ozdravenie verejných financií.
No a pozrime sa teda na to, ako vychádza konsolidačné úsilie tejto vlády v roku 2013 nielen oproti konsolidačnému úsiliu v roku 2011, ale najmä oproti vlastným záväzkom, ktoré si táto vláda, vláda Roberta Fica, sama stanovila v Programe stability. Takže, čo sa týka toho konsolidačného úsilia, zase platí, že máme viacero čísiel, vydáva niektoré čísla tá inštitúcia, niektoré iná inštitúcia. Budem používať čísla Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, ktoré sú, mimochodom, takmer totožné s číslami Inštitútu finančnej politiky ministerstva financií len s tým rozdielom, že ten inštitút už začal vydávať od istého času aj čísla, ktoré sú s dôchodkovou reformou a bez nej, kde už sa zneprehľadňuje veľmi tá situácia, čiže úplne porovnateľné čísla. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť a Inštitút finančnej politiky hovoria, že konsolidačné úsilie v roku 2013 v prvom roku vlády Roberta Fica bude až trojnásobne nižšie, ako bolo konsolidačné úsilie v roku 2011. Konkrétne poviem, aby som bol konkrétny, tak podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť bolo konsolidačné úsilie v roku 2011, teda konsolidačné úsilie vlády Ivety Radičovej, 3,3 % HDP, kým konsolidačné úsilie podľa tohto rozpočtu, o ktorom diskutujeme bude 1,3 % HDP a podľa Inštitútu finančnej politiky to bolo 3,4 % v roku 2011, neskôr revidovali toto číslo na 3 % a v roku budúcom to bude 1,5 %. Čiže tie čísla sú naozaj veľmi blízko pri sebe.
A záver je, že podľa týchto inštitúcií, nie podľa mňa, ale podľa týchto inštitúcií, je konsolidačné úsilie vlády Roberta Fica v roku 2013 len zhruba tretinové oproti roku 2011. Inými slovami povedané, príspevok vlády k tomu, ako sa udržateľným spôsobom ozdravujú verejné financie v budúcom roku, bude len tretinový oproti príspevku vlády Ivety Radičovej v roku 2011. A ako som už spomínal, je to nielen v rozpore s tým, čo potrebujeme, a ilustruje to nielen nedostatočné úsilie, ale je to aj v rozpore so záväzkom vlastnej vlády Roberta Fica, ktorá 27. apríla 2012 schválila a do Bruselu poslala Program stability, v ktorom sa uvádza, dva citáty dovoľte mi povedať, po prvé: „Základným cieľom fiškálnej politiky Slovenskej republiky je dosiahnuť také zlepšenie fiškálnej pozície, ktoré vytvorí podmienky pre dlhodobú udržateľnosť verejných financií.“ To bol prvý citát. Druhý citát na strane 21 toho istého materiálu, toho istého dokumentu hovorí: „Konsolidačné úsilie dosiahlo v roku 2011 hodnotu 3,4 % HDP,“ ďalej, „naplnenie stanoveného cieľa na rok 2013 si vyžiada v najbližších dvoch rokoch kumulatívne konsolidačné úsilie vo výške 2,7 %.“ Teda samotný dokument schválený vládou Roberta Fica hovorí, že v rokoch 2012 a 2013 by sme mali dosiahnuť (za tie dva roky) konsolidačné úsilie 2,7 %. K tomu treba dodať, že v tomto roku 2012 bude predpokladané konsolidačné úsilie 0,1 %. Čiže logicky tento záväzok znamená, že vláda by mala predložiť taký rozpočet, ktorý pre budúci rok prinesie konsolidačné úsilie 2,6 % . Tá realita je 1,3 % podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, 1,5 % podľa Inštitútu finančnej politiky.
Ergo záver je, že konsolidačné úsilie, teda priamy efekt toho, čo vláda pre ozdravenie verejných financií robí, je tretinové v roku 2013 oproti roku 2011 a len polovičné oproti tomu, k čomu sa sama vláda zaviazala a čo naša ekonomika do budúcna potrebuje.
Takže prvým vážnym problémom predloženého rozpočtu verejnej správy na roky 2013 až 2015 je, že znižovanie deficitu je vo veľkej miere, v prevažujúcej miere z takmer piatich šestín dosahované na strane zvyšovania daní a odvodov, a nie na strane znižovania výdavkov, a tiež to, že je dosahované jednorazovými nesystémovými opatreniami, ktoré nezabezpečia dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Opakujem, svedčia o tom samotné čísla ministerstva financií, Rady pre rozpočtovú zodpovednosť a záväzky, ktoré si vláda dala v oficiálnom dokumente, ktorý sama schválila 27. apríla a poslala do Bruselu. Teda prvý problémom sú jednorazové opatrenia, ktoré nezabezpečia udržateľnosť verejných financií.
Druhý zásadný problém je prevažná väčšina opatrení na strane zvyšovania daní a len ich malá časť na strane výdavkov, ktoré ohrozia budúci ekonomický rast a našu konkurencieschopnosť.
Čo sa týka tej úspory verejných výdavkov, tak k tomu sa dostanem ešte podrobnejšie, ale faktom je, že úspora sa robí len tromi spôsobmi, plošným znižovaním bežných výdavkov a mzdových výdavkov, to je to, čo už sme nechali nakoniec navrhnuté aj vo východiskách rozpočtu na tento rok, a ďalej znižovaním výdavkov v takých oblastiach, ktoré sú často nereálne, ako je napríklad zníženie výdavkov v samosprávach na úroveň, ktorá, si dovolím tu povedať, nebude dodržaná, každý to vie, alebo ako je nedofinancovanie zdravotníctva a tvárenie sa, že k žiadnym dlhom tam dochádzať nebude, alebo ako sú aj ďalšie položky, ku ktorým sa dostanem o chvíľu.
Tretí problém, ako som už naznačil, je v tom, aké dane sa zvyšujú. Aj pri programovom vyhlásení vlády som povedal, a môžem to zopakovať aj dnes, že šetriť dnes na výdavkoch je ťažšie, ako to bolo v predchádzajúcich rokoch, pretože ten priestor na nejaké také bežné šetrenie sa do značnej miery vyčerpal, a že bude treba robiť aj štrukturálne zmeny a reformy vo fungovaní verejného sektora, aby k zníženiu výdavkov mohlo dôjsť, a že teda bude nevyhnutné, keďže priestor na šetrenie je ťažší a menší, aj zvyšovať dane. No problém ale je v tom, že tento návrh štátneho rozpočtu z 80 %, keď sa bavíme o štruktúre daňových príjmov, ktoré sa zvýšia, pôjde cez zvyšovanie takých daní, ktoré ohrozujú ekonomickú aktivitu, a teda našu konkurencieschopnosť, teda cez zvyšovanie priamych daní a poplatkov a odvodov a len z 20 % cez zvyšovanie nepriamych daní.
Ďalším zásadným problémom, ktorý by som teda chcel rozobrať podrobnejšie, je, že vláda nevie šetriť. Mali sme možno aj ja, možno aj iní pomerne veľké očakávania z hľadiska toho, čo prinesie tento štátny rozpočet vo výdavkovej strane aj preto, že takéto šetrenie, takáto konsolidácia je lepšia pre ekonomiku, ale aj kvôli tomu, že vláda vyhlasovala, mala veľmi silné vyhlásenia v tejto oblasti. Premiér Robert Fico napríklad vyhlásil: „Chystáme nevídané šetrenie vo verejnom sektore.“ Minister vnútra ohlasoval najzásadnejšiu reformu verejnej správy od roku 1989 a predložil tu aj zákon, ktorý isté zmeny navrhuje. No len problém je v tom, že štátny rozpočet svedčí o opaku, a nie o šetrení, napríklad spotreba celého verejného sektora stúpne v roku 2013 o 1,1 % HDP, len na ilustráciu, spotreba verejného sektora v roku 2011 klesla o 3,5 % HDP. To je šetrenie a to je znižovanie výdavkov, čiže na jednej strane pokles o 3,5 % HDP v spotrebe verejného sektora, na druhej strane jej nárast o 1,1 %. Pritom v roku 2011 pribudlo na Slovensku 38 500 pracovných miest. V roku 2013 ich pribudne len 1 800, a to aj to len vďaka zvyšovaniu zamestnanosti vo verejnom sektore. K tomu budú čísla o chvíľu. Počet zamestnancov vo verejnom sektore stúpne v budúcom roku o 4 945 ľudí, o takmer 5 000 ľudí. V roku 2011 to isté číslo kleslo o 4 563. Takže vo verejnom sektore bude nárast o takmer 5 000 ľudí. Pritom celkový nárast počtu zamestnancov v národnom hospodárstve bude 1 800 a nebyť nárastu vo verejnom sektore, tak máme, samozrejme, celkový pokles. Na výbore pán minister argumentoval tým, že to je ale nie chyba vlády a zodpovednosť vlády, ale že to sa deje v samospráve a v tých oblastiach, ktoré štát priamo nemá pod kontrolou. No nie je to tak, pretože čísla vo vašom rozpočte, pán minister, hovoria, že čo sa týka zmeny počtu zamestnancov financovaných priamo zo štátneho rozpočtu, tak tam dôjde dokonca k ešte vyššiemu nárastu ako za celý verejný sektor ako taký. Zase porovnám dve čísla. V roku 2013 stúpne počet zamestnancov financovaných zo štátneho rozpočtu o 5 676, kým v roku 2011 klesol ich počet o 6 444. Výdavky na mzdy vo verejnom sektore tak síce klesnú o 28 miliónov v roku 2013, ale v roku 2011 klesli o 74 miliónov a zároveň v roku 2011 klesali počty zamestnancov. Čiže čo sa udeje v roku 2013? Stúpne nám počet zamestnancov vo verejnom sektore a zároveň nám klesnú mzdy. Takže, áno, budeme mať viac horšie platených zamestnancov, ako sme ich mali doteraz. Takto šetrenie určite nevyzerá alebo aspoň by vyzerať nemalo.
Čo sa týka ďalších vecí, ktoré súvisia s výdavkami a aj s rizikami rozpočtu, prejdem zrejme k ďalšej položke.
Ale ešte dovoľte teda, aby som sa vrátil k tomu citátu pána ministra Kažimíra, ktorý som privítal, keď povedal niekedy na jar, že mali by sme konečne si povedať, na čo máme a na čo nemáme, z verejných rozpočtov čo chceme financovať a čo nechceme financovať. Tak som predpokladal, že tento rozpočet nám to ukáže, že začne napĺňať túto pozitívnu ambíciu, ktorú vyslovil. Len čo nám ukázal tento rozpočet? Ukázal nám, že síce nemáme na platy učiteľov, ale máme na investičné stimuly pre pána Fiľa v Ružomberku, dokonca pre zamestnancov, ktorých neprepustí. Ukázal, že nemáme na mnohé potrebné veci, kde štát má povinnosť ich financovať, ale že máme na to, aby sme odkupovali a vyvlastňovali zdravotné poisťovne. Takže jedna vec je ambícia, zámer, druhá vec je, ako sa tá ambícia, ten zámer napĺňajú.
Čo sa týka ešte školstva, keď už som ho spomenul. Tam by som chcel niečo povedať, lebo vo faktickej poznámke určite nebudem mať dosť priestoru na to, aby som reagoval, ak pán minister teda bude reagovať, o čom neviem, či bude, ale viem už z niektorých jeho reakcií z diskusie vo výbore, ako na niektoré veci reagoval a aj v médiách, keď napríklad povedal: „No, dobre, my sme šetrili tak, že sme dávali nereálne predpoklady do rozpočtu, napríklad že sme naplánovali menej o 5 000 učiteľov v roku 2012.“ Tak k tomu by som rád využil príležitosť a povedal, ako to teda bolo a ako to je. Áno, faktom je, že po dlhej debate sme do rozpočtu napísali predpokladané zníženie počtu učiteľov o 5 000, čo by znamenalo, že ak by sa naplnil tento predpoklad, ale k tomu sme došli po diskusii aj s odbormi, tak v roku 2012, teraz hovorím o tomto roku, koľko sme tam dali, by, ak by sa naplnila táto ambícia, sme po tom znížení o 5 000 mali taký istý počet žiakov na učiteľa, aký sme ho mali v roku 2009. A zároveň, a to je veľmi dôležité, sme v roku 2012 pre tento rok pridali do rozpočtu na platy učiteľov 60 miliónov eur, čo znamená, že ak by aj nedošlo k zníženiu počtu učiteľov ani o jedného, tak aj tak v tomto roku došlo k zvýšeniu miezd a platov učiteľov o 6 %. Ak by došlo k zníženiu počtu učiteľov, tak tento nárast by bol omnoho, omnoho vyšší, v tej miere vyšší, v akej miere by sa napĺňal tento predpoklad. A dnes, keď počujeme kritiku zo strany pána ministra, tak je to zaujímavé, lebo oni argumentujú takisto pri vyjednávaniach s učiteľmi slovami: „Je vás príliš veľa, lebo demografia je taká, tak keď znížite počty učiteľov, budete si môcť zvýšiť aj platy. Ale faktom, pán minister, je, že ten nárast zdrojov roku 2012 bol vyšší, ako ste ho naplánovali vy, a možno zhruba taký, k akému sa nakoniec dopracujete po tých protestoch a štrajkoch, ktorým dnes musíte čeliť. Takže to je len na vysvetlenie, aký typ argumentácie predpokladám a očakávam aj od pána ministra možno v diskusii.
Ďalšia vec, o ktorej chcem hovoriť, je dlhodobá udržateľnosť verejných financií. Vláda, ako som teda už citoval z textu Programu stability, sa zaviazala, že chce tak robiť fiškálnu konsolidáciu, aby to zabezpečilo dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Vysvetlil som, že to nerobí. Najlepšie je to vidieť, že to nerobí, na dvoch veciach.
Prvá vec je, aký je pomer jednorazových opatrení, keďže celková konsolidácia, ktorú vláda predpokladá, je zhruba vo výške 2,4 % HDP, ale len 1,3 až 1,5 % HDP je konsolidačné úsilie. Čiže z toho vám jasne vyplýva, že zhruba z toho, čo robí, tretina až polovica je vyrobená jednorazovými opatreniami, ktoré nezabezpečujú dlhodobú udržateľnosť verejných financií.
Druhá vec je dôvod, prečo je dlhodobá udržateľnosť verejných financií ohrozená. Volá sa to zdecimovanie 2. piliera. Na prvý pohľad je to trošku zložitejšie. A určite pán minister bude argumentovať tým, že vlastne ono to zlepšuje dlhodobú udržateľnosť verejných financií, lebo tým, že štát dlhodobo bude musieť vykrývať vzniknutú 2. pilierom o polovičku menšiu tú dieru, deficit bude o 500 miliónov eur ročne menší znížením príspevkov do 2. piliera, tak vlastne tým zvyšujeme udržateľnosť verejných financií. A ono to vidno čisto technicky vzaté, keď si pozriete aj čísla. Tak do nejakých rokov 2045 – 2050 to naozaj aj platí. Len problém je, že potom sa to dramaticky zhorší. A ten problém je aj v tom, a nakoniec na to stačí zdravý sedliacky rozum, ak najsilnejším konsolidačným opatrením vlády je, že každý rok minie navyše 500 miliónov eur, ktoré by inak nemala, pretože by si ich ľudia sporili na svoje dôchodky a na svoje účty, tak je evidentné, že to musí zhoršovať v skutočnosti dlhodobú udržateľnosť verejných financií. A faktom je, že najsilnejším konsolidačným opatrením vlády je zdecimovanie 2. piliera. Na budúci rok chce vláda získať 700 miliónov eur týmto, 500 miliónov eur tým, že už budú príspevky len 4 %, nie 9 %, a vyše 200 miliónov si naplánovala od tých ľudí, ktorí vystúpia z 2. piliera. No ukazuje sa, že, chvalabohu, neplatí to, že by ľudia masovo odtiaľ vystupovali. Čiže ani táto rezerva sa zjavne nevytvorí, ale čo je evidentné, je, že vláda od budúceho roka bude míňať o 500 miliónov eur každoročne viac oproti stavu, keby sa nemenili parametre 2. piliera. Inými slovami, tieto peniaze by nemala vláda k dispozícii, ale mali by ich na svojich účtoch ľudia, kde by sa im zhodnocovali a kde by im takto zabezpečovali ich budúce dôchodky. Znamená to, že vláda by musela konsolidovať viac inými opatreniami najmä na výdavkovej strane, čo nerobí. Čiže, povedané ešte inak, vláda si pomáha zdecimovaním 2. piliera a získava peniaze, ktoré minie hneď, ktoré by minuté byť nemali a mali by sa usporiť.
Ešte poznámka k tomu pomeru výdavkov a príjmov, teda pomeru opatrení na výdavkovej strane, kde vláda nešetrí, a na strane zvyšovania daní, kde, naopak, dane zvyšuje hlava-nehlava. Možno budú k tomu diskusie, lebo už v diskusii v reakcii pána predsedu výboru boli spochybňované také čísla, onaké čísla, a určite sa bude šibrinkovať všelijakými číslami.
Takže by som aj toto vyjasnil ešte predtým, ako budem mať menej priestoru vo faktických poznámkach. Vláda si do rozpočtu nakreslila, že môže interpretovať alebo mohla, už ani nemôže, ale mohla interpretovať tieto čísla tak, že to nie je tak, že to bude 83 % zvyšovaním daní a len 17 % znižovaním výdavkov, a že podľa nej to bude tretina, čiže zhruba 33,34 %, úsporami na výdavkoch a dve tretiny na zvyšovaní daní. No len tento pomer by platil len vtedy, keby rezerva, ktorú si vláda naplánovala, nebola minutá. Ale už sama vláda pri aktualizácii prognózy jednu časť tej rezervy rozpustila a druhá časť rezervy, ktorú si chce vytvoriť z peňazí od ľudí, ktorí odídu z 2. piliera, tá sa zjavne tiež nenaplní alebo naplní v omnoho, omnoho menšej miere. Takže ak tvrdím, že ten pomer medzi tým, ako vláda vie šetriť sama na sebe a ako zvyšuje dane, odvody a poplatky, je taký, aký je, že len z jednej šestiny vláda šetrí na sebe a z piatich šestín to vláda rieši zvyšovaním daní, odvodov, je korektne pravdivý a je v zásadnom rozpore s tým, čo hovoria všetky relevantné ekonomické autority.
A ešte spomeniem jednu vec, pretože faktom je, že zmenami, ktoré sme schválili v 1. pilieri tu v Národnej rade na návrh vlády, sa zlepšila dlhodobá udržateľnosť verejných financií oproti stavu, keby sa to nebolo urobilo. Pripomeniem, tie zmeny spočívali v troch veciach, ak si pamätáte, zmenil sa spôsob indexácie dôchodkov z toho švajčiarskeho na dôchodcovskú infláciu, zvýšila sa miera solidarity tým, že sa zastropovali najvyššie dôchodky, a, po ďalšie, zaviedol sa vzorec na automatické predlžovanie veku odchodu do dôchodku podľa demografie, ale neschválila sa štvrtá vec, ktorá bola pripravená ešte vo vláde Ivety Radičovej. A to je stanovovanie hodnoty dôchodkového bodu podľa demografie. A len chcem upozorniť, ilustrovať, akým spôsobom funguje vláda Roberta Fica. Týmito zmenami sa bude teraz hrdiť, ale, samozrejme, len v tej makroekonomickej oblasti, lebo to znižuje riziko dlhodobej neudržateľnosti. Ale v programovom vyhlásení sa k ničomu takému neprihlásila. A v prvom Programe stability, ktorý poslala do Bruselu, to ani nebolo. Len Brusel povedal: „Vážení, ale to nemyslíte vážne. Ak neurobíte zmeny v 1. pilieri, tak ten systém vám krachne.“ Pod tlakom Bruselu schválili Doplnok k Programu stability. A v tom doplnku už to je. A potom v októbri to schválili, aj keď v tom neboli všetky štyri opatrenia, ale len tri z tých štyroch opatrení. Kto tomu neverí, nech si pozrie na stránke Úradu vlády rokovania vlády, rokovanie prvýkrát o Programe stability a potom o niekoľko týždňov doplnkové ďalšie rokovanie o Programe stability, kde to už bolo. A, mimochodom, to sú opatrenia, ktoré vláda Ivety Radičovej mala pripravené. Vo vláde boli tie zákony už schválené, len už potom nestihli byť schválené v Národnej rade. Takže my sme ich pripravovali a schvaľovali, nie preto, že by nás k tomu dokopal Brusel, ale preto, že si myslíme, že je dôležité, aby sme nezadlžovali budúce generácie, aby sme verejné financie riadili tak, aby to bolo udržateľné aj z dlhodobého hľadiska.
No a ďalšia vec, predposledná, pri ktorej sa chcem podrobnejšie zastaviť, sú riziká tohto rozpočtu, ktoré by som rozdelil na dve skupiny. Nazvem ich v prvej skupine objektívne riziká a v druhej skupine subjektívne riziká.
Za objektívne riziká, za tie ani minister, ani vláda nemôže, tie sú dané vývojom v Európe, v eurozóne, vo svetovej ekonomike. A fakt je, že ten vývoj nie je jednoduchý. Na druhej strane ale treba povedať, lebo už to sledujem, ako jednotliví predstavitelia vlády začínajú s obľubou viac a viac používať slovo kríza a všetky problémy, ktoré tu existujú, hádzať na krízu, áno, situácia nie je jednoduchá. Zároveň platí ale, že aj po znížení prognózy rastu na budúci rok budeme mať najvyšší alebo jeden z najvyšších ekonomických rastov v Európskej únii. A čo by takí naši susedia ako napríklad Česko alebo Maďarsko dali za taký rast, aký prognózujeme, aj keď je malý. Čiže tá situácia nie je jednoduchá. Ale zas vyhovárať sa na ňu nie je namieste. No a sú tie objektívne riziká. Teda tam musím vládu pochváliť v tom zmysle, že reaguje pružne a že keď sa ukázalo, že ten vývoj je horší, tak sa aktualizovala prognóza a predložila vláda dodatočné opatrenia, aj keď spočívali v zásade len v rozpustení rezervy, ale na rozdiel od minulosti, keď si spomenieme na rok 2009, keď už bolo jasné, že kríza zasiahla na jeseň celý svet, padol Lehman Brothers, padali finančné trhy, prelievala sa do reálnej ekonomiky a vtedy odmietla vláda Roberta Fica meniť rozpočet a fungovali sme podľa absolútne nereálneho rozpočtu, chcem pochváliť pána ministra v tom, že ministerstvo reaguje pružne a že vlastne koriguje tieto odhady.
Už ale nemôžem ministerstvo ani pána ministra, ani vládu pochváliť za tú druhú skupinu. A to sú tzv. subjektívne, teda ja ich tak nazývam, riziká, ktoré v rozpočte sú nie z objektívnych dôvodov ja neviem vonkajšieho ekonomického prostredia, ale z toho, že ten rozpočet je jednoducho pripravený zle. Už som spomenul dve veci, nakoniec, spomína ich aj v poslednom stanovisku Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Sú to samosprávy a je to zdravotníctvo.
Napriek tomu, že rok 2013 bude predvolebným rokom, vláda predpokladá zníženie oproti realite roku 2011 o 150 miliónov eur pre samosprávy, pričom vláda nemá žiadnu nejakú konkrétnu efektívnu páku, ako by samosprávam zabránila, aby jednoducho svoje výdavky zvýšili. Takže ja si dovolím povedať, že realita bude taká, že samosprávy zvýšia tento deficit a že sa nenaplní predpoklad rozpočtu v tejto oblasti.
Zdravotníctvo detto. Nebudem to podrobnejšie rozoberať, potvrdzuje to aj stanovisko Rady pre rozpočtovú zodpovednosť.
Ale sú tam aj ďalšie zaujímavé veci, takže dovoľte, aby som spomenul tie, pretože sa tak často o nich nekomunikovalo doteraz.
Rozpočet predpokladá, že Slovenské elektrárne odvedú zhruba 20 miliónov eur vďaka spusteniu novej Jadrovej elektrárne v Mochovciach. Dovolím si povedať, že zrejme všetci na Slovensku okrem ministerstva financií vedia, že Jadrová elektráreň Mochovce v roku 2013 spustená nebude.
Ďalej, rozpočet si polepšuje 19,5 mil. eur splátkou úveru od Carga, pričom ale Cargo je stratová spoločnosť a ministerstvo a vláda musí vedieť, že to nie je reálny príjem a ak Cargo takéto peniaze odvedie, tak o to zvýši viac svoju stratu, ktorú bude musieť verejný rozpočet v budúcnosti hradiť. Ide, mimochodom, o podobnú fintu, akú urobila prvá vláda Roberta Fica, keď dala nemocniciam a železničným spoločnostiam peniaze, ktoré formálne deklarovala ako úver. Pritom každý vedel, že sú v takej kondícii aj nemocnice, aj železnice, že nikdy tieto peniaze vrátiť nebudú vedieť. A potom to do deficitu spadlo nám v roku 2011, pretože Európska únia až spätne, samozrejme, keď overovala tie veci, tak na túto kamufláž prišla. A dala tieto peniaze do výdavkov v roku, keď na to prišla, čiže bolo to v roku 2011, nie v roku 2009, keď to urobila vláda Roberta Fica. A na to, že to bola kamufláž, sme upozorňovali už vtedy, keď to vláda urobila. A potvrdilo sa to o dva roky neskôr. Znovu, pri príjmoch z Carga ide o niečo podobné,
Pri Cargu by som vám ešte chcel pripomenúť, že ak by prvá vláda Roberta Fica nebola zrušila privatizáciu tohto podniku, tak by mohol štátny rozpočet získať obrovské peniaze. A zároveň by ten podnik bol súčasťou medzinárodnej siete, pretože záujemcom bolo rakúske Cargo, ktoré potom vstúpilo do maďarského Carga. Rakúsko po zrušení tejto privatizácie odkúpilo maďarské Cargo, samozrejme, presmerovalo všetky toky dopravné, ktoré predtým aj išli cez Slovensko, cez svoju firmu, teda cez Maďarsko. A aj preto podnik bol v takej a je v takej zlej situácii, v akej je.
Pritom vám chcem tiež pripomenúť, že dnes keď ho už budete nútení privatizovať, to budete nazývať inak, lebo táto vláda je veľmi kreatívna aj vo vymýšľaní nových názvov. Neviem, či ste si všimli, ale aby nemuseli použiť slovo privatizácia, tak neviem, ktorý génius to bol, ale niekto vymyslel, že oni to budú volať zámena aktív. Napríklad keďže potrebujú peniaze na vyvlastnenie zdravotných poisťovní súkromných a tie peniaze nevedia získať inak ako napríklad predajom Telekomu, ale aby nemuseli priznať, že ten Telekom predávajú alebo niečo podobné s ním robia, tak to tak vymysleli ako názov zámena aktív. Takže takýto newspeak nám tu vzniká, čo je veľmi, veľmi milé.
Ďalej, nie je jasné, a to je ďalšie riziko rozpočtu, ako je možné, že pri niektorých monopoloch sa predpokladá napriek špeciálnemu odvodu v roku 2012 a napriek tlaku na ceny to, keď pán premiér neustále vyhlasuje, že nedovolí, aby sa ceny zvyšovali, ale v štátnom rozpočte predpokladáme, že odvedú viac, ako boli doterajšie odhady, keď sme robili rozpočet my, alebo ako bol pôvodný návrh ešte pána ministra.
Takže takýchto rizík je tam, žiaľbohu, omnoho viac, a teda musím konštatovať, že ten rozpočet, nakoniec, konštatuje to Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá hovorí, bez dodatočných ďalších opatrení nebude možné ten zámer znížiť deficit pod 3 % naplniť. A to pritom Rada pre rozpočtovú zodpovednosť robila svoje stanovisko ešte pred aktualizáciou prognózy, na základe ktorej sa rozpustili všetky rezervy. Takže ak to platilo pred mesiacom, alebo neviem, kedy presne vyšlo stanovisko Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, tak dnes to platí o to viac, že v rozpočte sú pomerne významné riziká a že bez ďalších dodatočných opatrení nebude možné naplniť tento rozpočet.
No a posledná oblasť, ktorej sa chcem dotknúť, súvisí znovu s tým, akým smerom bude vláda strany SMER viesť alebo smerovať Slovensko do budúcna. Vrátim sa k tomu, začal som tým a považujem to za úplne najdôležitejšie.
O prvej dekáde tohto storočia, tisícročia a o tom, či Slovensko úspešné bolo alebo nie, si môžete myslieť, čo chcete, a môžete to interpretovať, ako chcete, ale neodškriepiteľný fakt je, že Slovensko v ekonomickej oblasti v tejto dekáde úspešné bolo, bolo najrýchlejšie rastúcou ekonomikou spomedzi EÚ 27, čo okrem iného znamená, že sme sa dokázali výrazne dotiahnuť na Českú republiku v ekonomickej úrovni, a za ekonomickou úrovňou postupne ide aj životná úroveň, a že sme dokázali napríklad predbehnúť Maďarsko počas tej dekády, keď vlastne hospodársku politiku určovali dve vlády Mikuláša Dzurindu a nezrušila toto smerovanie ani prvá vláda Roberta Fica. Ja by som bol trošku menej zhovievavý možno, ako bol môj kolega Mikuláš Dzurinda, k tomu čo vlastne prvá vláda Roberta Fica robila alebo nerobila, ale faktom je, že s ním úplne súhlasím v tom, že ona smerovanie krajiny nezmenila. Ona vlastne v tomto zmysle nerobila nič. Ani nepokračovala ani neprehlbovala tie reformy, ale ani ich nerušila. Ani to robiť nemusela, na začiatku 2,5 roka enormný nárast peňazí, stačilo rozdávať z toho, čo prinášala ekonomika, a výnos daní, dva posledné dva krízové roky pokračovanie v takom istom rozdávaní cez zadlžovanie, cez rekordné deficity a dlh.
Spomínal som to už, že v krízových rokoch malo Slovensko za Ficovej vlády najvyšší nárast verejných výdavkov spomedzi všetkých krajín európskej dvadsaťsedmičky. Aby som to povedal možno ešte výstižnejšie alebo porovnateľnejšie, priemerný nárast verejných výdavkov v Európskej únii v rokoch 2006 až 2010 oproti predchádzajúcim štyrom rokom bol 18 %. Na Slovensku bol tento nárast 35 %, na Slovensku vzrástli celkové verejné výdavky počas štyroch rokov prvej vlády Roberta Fica dvojnásobne rýchlejšie, ako vzrástli v priemere za Európsku úniu v rokoch 2006 až 2010 oproti rokom 2002 až 2006.
Teraz je, samozrejme, situácia iná. Preto som už pri programovom vyhlásení vlády povedal, že bude veľmi zaujímavé, z programového vyhlásenia sa to nedalo vydedukovať, vidieť, ako si vlastne SMER predstavuje budúce Slovensko. Predpokladal som, že sme to nevideli z programového vyhlásenia vlády, tam sa sľúbilo všetko všetkým, pán premiér z tohto miesta povedal, že to programové vyhlásenie vlády je skvelé, lebo bolo prediskutované asi na 100 pracovných rokovaniach so zamestnávateľmi, odbormi, cirkvami, NGO-čkami. Áno, a so všetkými sa dohodli, áno, lebo všetkým všetko sľúbili. A do toho programového vyhlásenia to aj napísali. Akurát zároveň realita alebo aj zámer znižovať deficit verejných financií a ozdravovať verejné financie, samozrejme, nepustia. A bolo jasné, že takéto programové vyhlásenie vlády je absolútne nereálne.
Preto som so záujmom očakával, čo nám prinesie tento rozpočet. Teraz prišla hodina pravdy v tom zmysle, aké Slovensko budeme mať, akú ekonomiku budeme mať, ako budeme konkurencieschopní, a tuto je najhoršia správa, ktorú nám rozpočet posiela, pretože, verejné financie v roku 2013, ale aj v ďalších budúcich rokoch nebudú závisieť len od toho, aký rozpočet tu odhlasuje parlamentná väčšina, ale predovšetkým od toho, ako sa bude v budúcnosti dariť našej ekonomike, či bude naša ekonomika úspešná v globálnej konkurencii, ktorá sa zostruje, alebo či úspešná nebude. A v tomto zmysle je ten rozpočet a nielen rozpočet, ale aj veci, ktoré s ním súvisia, veľmi zlou správou, pretože hovorí o tom, že krajina sa pod vedením strany SMER vydala opačným smerom, opačným smerom, ako by sme potrebovali. Prečo?
Čo sú nevyhnutné predpoklady na to, aby sa zvyšovala naša konkurencieschopnosť a aká je realita, skúsme si porovnať tie najdôležitejšie veci. Je to, po prvé, dobré a stále sa zlepšujúce podnikateľské prostredie, realita je, že zhoršuje sa. Je to, po druhé, dobrá a zlepšujúca sa vymožiteľnosť práva, transparentnosť. Zlepšuje sa alebo sa zhoršuje? Dovolím si povedať, že je úbohá a určite sa nezlepšuje, ak sa nezhoršuje. Flexibilita trhov, najmä flexibilita trhu práce je ďalšia nevyhnutná podmienka konkurencieschopnosti. Otázka je: Zlepšuje sa situácia v tejto oblasti na Slovensku alebo sa skôr zhoršuje? Myslím, že je to jednoznačné, zhoršuje sa. Ďalej, nevyhnutný predpoklad konkurencieschopnosti je prostredie, ktoré motivuje investovať, vyrábať, pracovať a vzdelávať sa. A zmeny, ktoré vláda prijíma, zvyšujú motiváciu investovať, zvyšujú motiváciu pracovať, zvyšujú motiváciu vzdelávať sa alebo je to skôr naopak? Ďalší nevyhnutný predpoklad úspechu budúcnosti je efektívny verejný sektor, efektívna verejná správa, ktorá za málo peňazí dáva kvalitné dobré verejné služby. Aká je situácia v tejto oblasti? Myslím, že odpoveď je zjavná. Ďalší predpoklad konkurencieschopnosti je kvalitné a zlepšujúce sa školstvo, vzdelanie, veda, výskum, vedomostná ekonomika, to, aby sme nemuseli byť teda, lebo ani nebudeme môcť tým byť, navždy montážnou dielňou. Robert Fico v minulosti rád kritizoval našu hospodársku politiku a hovoril o nej, že vlastne vytvára zo Slovenska montážnu dielňu. No len dnes treba povedať, že keby sme neboli tou montážnou dielňou, tak už dnes sme v recesii, lebo jediné, čo dnes drží slovenskú ekonomiku mimo červených čísiel, sú automobilky a ich subdodávatelia a investície, ktoré sem prišli počas reforiem a vďaka reformám a prípadne po reformách, keď ešte ekonomika bežala a fungovala.
Mimochodom, minule som si uvedomil, my máme stále ambíciu myslieť, a zaznelo to tu v predchádzajúcej diskusii, o konkurencii z Ázie, lebo najmä konkurencia z Ázie, ale aj z iných tých nových emerging markets zostruje globálnu konkurenciu. Ale Čína napr. už dávno nie je krajinou, kde sa vyrábajú len lacné odevy, hračky a športové potreby a lacná podradná spotrebná elektronika, tento rok je tam prelomový napr. v tom, že prvýkrát v tomto roku sa stala najväčšou IT firmou na svete čínska firma Huawei. Táto firma, ktorá bola založená pred 25 rokmi v roku 1988, je privátna a založená bývalým armádnym dôstojníkom. Táto firma dnes zamestnáva 140 000 ľudí. Dosahuje obrat 38 mld. dolárov. Investuje do vedy a výskumu 3,8 mld. dolárov ročne. A zo 140 000 zamestnancov, ktorých táto firma má v 140 krajinách sveta, 46 % pracuje vo výskume a vývoji. Tým chcem len ilustrovať, že ten svet sa hýbe, svet nestojí. Mimochodom, pozrite si rebríčky napr. šanghajskej kvality zahraničných univerzít, ale pozrite si ich aj vo vývoji za posledné roky, a tak zistíte obrovský nástup a vzostup čínskych, ale aj iných ázijských univerzít z hľadiska kvality. Svet nestojí, svet nestojí a my sme sa rozbehli v protismere na čele so stranou SMER. To je ten zásadný problém, to je tá zásadná zlá správa, ktorú tento rozpočet vysiela.
Takže dovoľte, aby som uzavrel svoje vystúpenie tým, že tento rozpočet nie je dobrým rozpočtom, aj keď má svoje pozitíva, o ktorých som hovoril, ale tie negatíva výrazne, výrazne tu prevyšujú. Sú v ňom obrovské riziká. Spôsob, akým sa ide dosiahnuť konsolidácia verejných financií, je zlý a škodlivý pre našu konkurencieschopnosť. Tento rozpočet je jasným dôkazom toho, že vláda nevie šetriť, vie len zvyšovať dane a odvody. A v zásade je dôkazom toho rozpočet, ale spolu s ďalšími vecami, o ktorých som tu hovoril najmä v závere, jasným dôkazom toho, že vláda nie je schopná riadiť krajinu tak, aby to bolo v prospech našej úspešnej budúcnosti. Vláda, samozrejme, má úplnú legitimitu, získala dôveru voličov a tým pádom, samozrejme, má legitimitu prijímať opatrenia, aké prijíma, prípadne aj iné. Ale zároveň treba veľmi jasne a otvorene povedať, že silná legitimita neznamená aj kompetenciu.
A ja musím konštatovať, ja som to spomenul už počas prvej vlády Roberta Fica, že to, čoho sme svedkami, je taká kombinácia podľa môjho názoru odbornej nespôsobilosti a aj istej ideologickej obmedzenosti v tom zmysle, že odmietame vidieť realitu, odmietame vidieť čísla a fakty. Diskusia o rovnej dani to predviedla v neuveriteľne krištáľovo čistej podobe. Argumentácia od niektorých poslancov vládnej koalície typu, že progresívna daň zrušila redistribúciu, znížila progresivitu a tak ďalej, bola proste lživá a nepravdivá. A ja to pripisujem najmä tej ideologickej obmedzenosti, ktorá ale v kombinácii s odbornou nespôsobilosťou je veľmi, veľmi nebezpečným elixírom pre budúcu úspešnosť Slovenska.
A, viete, ten rozdiel je dnes v tom, že za prvej vlády Roberta Fica v dobrých časoch, keď svetová ekonomika rástla, slovenská ekonomika rástla, to nebolo až tak vidieť, tie dôsledky takéhoto spôsobu vládnutia neboli až tak viditeľné a neboli tak rýchlo viditeľné. Len dnes je situácia iná, nielenže svetová ekonomika je v omnoho horšej situácii, ale aj sa vyčerpali rezervy, rezervy z rýchleho rastu, ktorý bol daný reformami, vstupom do Európskej únie, vstupom do eurozóny. A dnes ten zásadný rozdiel je v tom, že dnes dôsledky takejto nekompetentnej politiky, takejto neschopnosti riadiť krajinu budú omnoho rýchlejšie viditeľné. Mám obavu, že budú viditeľné už v priebehu nadchádzajúcich týždňov a mesiacov. A problém je, že tento rozpočet je len ďalším z radu dôkazov, že je to tak. A preto môžem za seba, ale aj za klub SDKÚ – DS povedať, že tento rozpočet určite nepodporíme. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

S faktickými poznámkami sa hlási šesť poslancov. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Brocka.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, ďakujem za to, ako ste takým aj vtipným spôsobom odhalili, povedal by som, firemnú kultúru strany SMER, že sa neštítia ani evidentných hlúpostí, len aby nestratili priazeň svojich oddaných ovečiek. Myslím tým na to, ako idú privatizovať a keďže vedia, že privatizácia, to je slovo a výraz s pejoratívnym významom v ich chápaní, tak vymysleli názov „zámena aktív“. A to mi pripomína jednu z detstva takú milú príhodu, že jedno dievča nevedelo povedať r, a preto, aby nemuselo používať také slová, tak vymýšľalo miesto nich ekvivalenty a hovorilo rebríku vylezón. Ale teraz vážne, dámy a páni, najmä teda kolegovia zo strany SMER, myslím, môžu všetci banovať, teda okrem tých piatich, ktorí tu v sále teraz sedeli, že keby tu sedeli, mohli by sa veľa dozvedieť o stave verejných financií a aj sa poučiť. Ja sa ospravedlňujem pánovi kolegovi Miklošovi, že som si myslel, že rozprava o štátnom rozpočte už mala svoj vrchol, lebo aj ja už som v nej vystúpil, ale teda som veľmi rád, že som zostal aj po vrchole, lebo aj ja som sa veľa zánovného dozvedel a tiež poučil.

Pán poslanec Štefanec.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Pán poslanec Mikloš veľmi jasne deklaroval na príkladoch, v čom je rozpočet zlý, ale osobitne cenné bolo jeho vystúpenie aj v tom, že odhalil chyby prvej Ficovej vlády, ktoré momentálne súčasnú vládu jednej strany dobiehajú. Nebol to len dvojnásobný rast výdavkov oproti priemeru výdavkov v krajinách Únie, ale boli to aj ideologické rozhodnutia, ktoré teraz sa ukazujú ako chybné, osobitne čo sa týka zrušenia privatizácie Carga, zrušenia privatizácie letiska. Evidentne vláda nevie, čo s tým. Evidentne vláda na to dopláca. Mimochodom, upozorňujem, že práve dlhy Železníc spolu s dlhmi nemocníc zhoršili deficit verejných financií minulý rok.
Vláda nevie, ako ďalej. A práve tým, že nestanovuje priority na budúci rok a vidí rozpočet len v horizonte jedného roku, správa sa k tomu rozpočtu, ako keby bol budúci rok koniec sveta. Len ten koniec sveta našťastie nebude, o tom som presvedčený, kolega mi tu hovorí, že bude o dva týždne, verím, že ani o dva týždne to nebude. Ale je potrebné sa pozrieť do budúcna, je potrebné zlepšovať našu konkurencieschopnosť. Ja chcem upozorniť, vážené kolegyne, kolegovia, v konkurencieschopnosti za 6 rokov sme sa prepadli z 37. priečky na 71. priečku. To je z veľkej časti obraz prvej Ficovej vlády. Bohužiaľ, nič nenasvedčuje tomu, že by sme sa mali po týchto opatreniach a po tomto rozpočte zlepšiť. Aj rozpočet veľmi prispieva k tomu, aké sú vyhliadky krajiny, či budeme investovať viac do vzdelania, či budeme zlepšovať podnikateľské prostredie, či budeme vytvárať nové pracovné miesta. Tento rozpočet k tomu neprispieva. Ďakujem.

Pán poslanec Frešo.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja sa dotknem len tej časti vystúpenia pána kolegu poslanca Mikloša, kde hovoril o náraste výdavkov za prvej Ficovej vlády. No realita je, pán poslanec, taká, že tam sa prejavilo práve víťazstvo ideológie nad ekonomikou. To znamená, prejavila sa tam v rokoch 2008 a 2009 obrovská viera, že vlastne tou spotrebou, ktorú udržíme na úver, budeme čeliť kríze. Ja upozorňujem na to, že aj tento rok bol plán, že ďalších 300 mil. pôjde na rozvojové impulzy. Niečo podobné sa chystá na budúci rok. To všetko, samozrejme, kvôli kríze padlo. Ale aj tento rok sme svedkami toho, keď ideológia víťazí nad ekonomikou. A to je práve v tom, že sa tu zvyšujú dane, ktoré brzdia konkurencieschopnosť a tvorbu pracovných miest, že sa tu sťažuje zamestnávanie nových ľudí prostredníctvom Zákonníka práce a že sa tu ohrozuje rovnako aj strednodobé financovanie alebo strednodobé financie cez vlastne branie úspor z 2. piliera. Čiže my stále narážame na to, že darmo tu vedieme takúto ekonomickú debatu, darmo tu dokonca už dokazujeme z vlastnej praxe strany SMER, že nie je správne povyšovať ideológiu nad ekonomiku, stále sa s tým stretávame aj pri tvorbe tohtoročného rozpočtu. A myslím si, že stále menej počujem, a to je pre mňa také povzbudivé, tých ideologických hlasov ich tu obhajovanie, že je to viacej v takej silnej defenzíve. Nepočul som veľa zástancov tohto rozpočtu, ktorí obhajovali, že tento rozpočet na ideologickej báze spolu so všetkými týmito opatreniami vyvedie krajinu z krízy. Skôr tu cítim také napäté očakávanie, kedy príde ďalšia rana, kedy príde ďalšia zlá prognóza a čo s tým vlastne budeme robiť a ako so všetkými tými rezervami, ktoré si aj ty popísal, resp. rizikami, mimochodom, aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť ich popísala, budú nakladať ďalej.

Pán poslanec Hlina.