12. schôdza

13.12.2012 - 13.12.2012
 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vstup predsedajúceho

13.12.2012 o 20:37 hod.

JUDr.

Renáta Zmajkovičová

Videokanál poslanca
Poslať e-mailom
 
 
 

Vystúpenia

Zobraziť vystúpenia predsedajúceho
 
 

Vstup predsedajúceho 20:37

Renáta Zmajkovičová
Skontrolovaný text
V rozprave vystúpi pán poslanec Šebej, pripraví sa pán poslanec Mikloško. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.
Skryt prepis

Vstup predsedajúceho

13.12.2012 o 20:37 hod.

JUDr.

Renáta Zmajkovičová

Videokanál poslanca
Poslať e-mailom

Vystúpenie v rozprave 20:39

František Šebej
Skontrolovaný text
Zobrazit prepis
Ďakujem, pani podpredsedkyňa. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ja sa teraz nepustím do diskusie o tom, že či môžeme, alebo máme a či máme z čoho učiteľom zvýšiť platy a či je, alebo nie je v poriadku do detailov všetko to, čo v danej chvíli robí ministerstvo školstva, ale využijem túto chvíľu na to, aby som povedal niečo, čo siaha trochu ďalej.
Chcem rozprávať o vzdelaní ako takom a o tom, čo ako vzniká a čo vlastne naše školy, základné, stredné, aj vysoké robia a čo nerobia. A nebudem hovoriť o tom, kto za to môže, budem len hovoriť o tom, že aká je diagnóza v danej chvíli, lebo môže za to, plus-mínus, za obdobie posledných niekoľko desaťročí, nielen tých dvoch, ktoré nasledovali po novembri '89, takmer, takmer každý, kto sa školstva dotkol, a niektoré veci, ktoré poviem, sa ani tak veľmi netýkajú školstva, ako spoločnosti ako takej. Lebo to školstvo pôsobí v nejakom kontexte, v nejakej spoločnosti. Vysvetlím, čo mám na mysli.
Predovšetkým vystupujem tu preto, lebo dlhé roky, síce nie na, ako moje jediné zamestnanie, ale vedľajším pôsobením som bol vysokoškolský pedagóg, a teda, teda som si čosi odučil, a tak trochu viem, o čom hovorím, a viem, čo je to, čo je to kontakt so študentmi, čo je to vzdelávanie. Predovšetkým chcem povedať, že už niekde v základnom texte, ktorým je definovaný náš štát, teda v našej ústave, je vo formulácii niečo v neporiadku. My napríklad máme zakotvené právo na vzdelanie, pričom v skutočnosti vzdelanie žiadny zákon, vzdelanie nedokáže zabezpečiť žiadny zákon. Druhá vec je právo na vzdelávanie... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Skryt prepis

Vystúpenie v rozprave

13.12.2012 o 20:39 hod.

PhDr. CSc.

František Šebej

Videokanál poslanca
Poslať e-mailom

Vstup predsedajúceho 20:39

Jana Laššáková
Skontrolovaný text
Pán poslanec, chvíľočku počkajte, ja by som poprosila navrhovateľa, aby bol tu prítomný, keď rokujeme, alebo niekto, kto bol poverený. Dobre. Nech sa páči. Nech sa páči, prepáčte, pán poslanec.
Skryt prepis

Vstup predsedajúceho

13.12.2012 o 20:39 hod.

JUDr.

Jana Laššáková

Videokanál poslanca
Poslať e-mailom

Vystúpenie v rozprave 21:06

František Šebej
Skontrolovaný text
Zobrazit prepis
... právo na vzdelávanie, zaručené právo na vzdelávanie, čiže na to, aby človek prinajmenej dostal k dispozícii to, z čoho má vzniknúť vzdelanie, teda ten proces, to je druhá vec. Ale vzdelanie ako také je výsledok vzdelávania a tu už si každý nesie proste v sebe. A nie všetko, čo našim deťom a mladým dávame, sa rovná vzdelaniu. A nie všetko je použiteľné ako vzdelanie.
Chcem teda povedať, že rád by som tuná videl školu, ktorá pripravuje na život, na každodenný život a to, čo si z nej deti odnášajú, je niečo, čo budú používať celý život ako nástroj. Nie vždy to tak je. Chcem povedať, že vzdelávanie, vzdelanie pozostáva prinajmenej okrem vedomostí a schopností ešte z jednej zložky, a to tej, ktorá je nemenej dôležitá a ktorú môj priateľ Peter Tatár nazval kultúrnou homogenitou populácie.
Ono to znie nezrozumiteľne, ale je to napríklad písaná a nepísaná etika a morálka, ktorá stmeľuje spoločnosť, v ktorej žijeme a ktorá umožňuje spoločenstvu, ktoré tvoríme, pretrvať v dejinách. Sú to overené pravidlá pre prežitie a rozvoj spoločenstva, národa, krajiny, populácie, pre schopnosť zdolávať prekážky, napr. tie, ktorým teraz čelíme v podobe krízy. Sú to základné stratégie, ktorými komunikujeme medzi sebou, základná suma informácií potrebná na to, aby sme komunikovali a spolupracovali ako ľudia medzi sebou. Zvyky, ktoré, zvyky, postupy, stratégie, vzorce správania, ktoré definujú našu civilizáciu a robia ju úspešnou alebo neúspešnou v spolupráci alebo v súťaži s inými civilizáciami. S tým sa práve stretávame. Poskytuje naša škola toto všetko v takejto podobe? Ja mám pocit, že nie, že sme ako spoločenstvo k tomu všetkému pristúpili strašne mechanicky.
Toto je niečo, k čomu sa ešte vrátim, celá táto obrovská oblasť, tento okruh vecí, ktoré nie sú sumou informácií, ale sú niečím iným, sú sociálnym kapitálom a morálnym kapitálom, ktorý by sme mali dostať a ktorý nedostávame, alebo aspoň nie v tej miere a v tej podobe, ktorý by bol potrebný.
V tejto súvislosti trochu odbočím a spomeniem si na niečo, čo som nevidel u nás, ale, ale úplne na opačnom konci sveta, v Japonsku, som sa náhodou vyskytol v sobotu v takom rekreačnom rezorte pri mori, čo bola obrovská plocha, na ktorej boli futbalové ihriská, bejzbalové ihriská, trávnaté plochy, všetko možné, bolo to pri mori, boli tam pláže, hotely a všetko možné a v ten deň práve bolo v meste Naha na Okinawe čosi ako školský deň. Všetky stredné školy toho mesta, to je mesto asi také veľké ako Bratislava povedzme aspoň čo do počtu obyvateľov, tak mali nejaký športový deň. Videl som tam niečo absolútne šokujúce, pre nás, pre, ktorí sme zvyknutí na, by som povedal, trošku divokejšie maniere našej adolescentnej mládeže. Ja som tam na tých trávnatých plochách videl triedy, teda hlúčiky povedzme 25-30. puberťákov, ak chcete, ktorí tam pokojne sedeli, rozprávali sa medzi sebou, rozprávali sa so svojimi učiteľmi, a keď bolo treba, vstali a išli si odohrať svoj volejbalový alebo futbalový zápas a potom sa prišli naspäť posadiť. Nevidel som tam žiadne odpadky, nebol tam žiadny vresk, bolo tam ticho, ale nemal som pocit, že vidím nejaké utlačené deti alebo že vidím niekoho, kto zo samotnej úzkosti, aby nebol potrestaný, sa správa slušne. Naopak, tie decká sa zjavne bavili. Ale ten spôsob, ktorým to tam celé prebiehalo, bol tak neskutočne disciplinovaný, že iba raz odvtedy som mal ten istý pocit, a síce keď sa Japonci pokojne postavili do hodiny a hodiny trvajúcich zástupov a čakali na, povedzme na potraviny po tom nešťastí v súvislosti so zemetrasením a cunami. Inde nepredstaviteľné.
Ja som v súvislosti s tým pochopil, že asi niečo, čo je tam v poriadku a u nás už tak veľmi nie, je odovzdávanie nejakého kultúrneho modelu, odovzdávanie nejakého vzorca správania, nejakých pravidiel, nejakej etiky, niečoho, čo sa nedá celkom uchopiť tak, ako sa dá uchopiť suma vedomostí povedzme z matematiky alebo zo zemepisu.
Obávam sa, že ak chcem nášmu školstvu, ale aj v našej spoločnosti, nie školstvu, lebo to školstvo funguje v nejakom, v nejakom spoločenstve, vytknúť čosi, tak to už je naša neschopnosť a v rámci toho aj neschopnosť školstva odovzdávať ďalej plnohodnotný kultúrny vzorec, ktorý nám umožnil prežiť tak dlho, našej civilizácii prežiť tak dlho.
Čo sa vlastne zmenilo od roku 1989, keď skončila tá éra, počas ktorej bolo školstvo také, aké bolo, ideologizované a unifikované až na smrť? No veľmi veľa nie. Skúsim povedať krátky zoznam vecí, ktoré by boli potrebné a nedejú sa:
a) Vzdelanie nie je verejnou mienkou chápané ako predpoklad pôvodu a trvania našej civilizácie a tiež populácie a krajiny. Vzdelanie nie je vážené. Vzdelanie je v podstate nanajvýš chápané ako nejaký, nejaký výrobný nástroj, ale určite nie ako predpoklad zachovania civilizácie samotnej. Ale to je nedorozumenie, lebo také miesto vzdelaniu v skutočnosti patrí.
b) Takmer, verejnosť takmer vôbec nevníma absolútne základnú rolu kultúrnych a etických základov civilizácie, lebo všetko sa z ničoho nič stalo relatívne. Autority zmizli. Verejná mienka a spoločenská prax uprednostňujú stratégie vedúce k hmotnému zisku aj za cenu porušovania akejkoľvek morálky, platných zákonov, aj verejne deklarovaných tradícií. "Nepokradneš!" napríklad sa stalo prázdnou floskulou, ktorá platí, len pokiaľ mám pocit, že sa niekto díva. No ale takto spoločnosť nemôže fungovať.
Vadí mi tiež, že pretrváva, a to pravdepodobne nebudete všetci súhlasiť, že je to chyba, ale podľa mňa je, etatizácia celého školstva. Úlohou štátu podľa mňa by nemalo byť vzdelanie diktovať, regulovať, riadiť a zároveň prevádzkovať a v tejto súvislosti ani nie je dobré, že Štátny pedagogický ústav má monopol na všetko, čo sa v škole smie a čo nesmie. Bolo by fajn, keby vznikla ešte aj nejaká iná autorita v tejto súvislosti. Neboli v skutočnosti zrovnoprávnené štátne a neštátne školy. Nedokážeme merať kvalitu škôl, len tak intuitívne, lebo meranie kvality škôl, a to nie je chyba tohto ministra ani terajšieho ministerstva, ale dlhodobo, nevychádza z kvality kariér ich absolventov. To je ďalší bod. Jednoducho proste niektoré školy sú lepšie a vidno to podľa toho, čo sa udeje s ich absolventmi po tom, keď vstúpia do života, ale nejako to nesledujeme, nevieme o tom.
A teraz poviem niečo ešte vážnejšie. Nevznikli moderné učebnice pre základné a stredné školy, ktoré by boli oprostené a zavrhujúce záťaž totalitných režimov v našej histórii, menovite mám na mysli dejepis, zemepis, slovenčinu a literatúru. Ale áno, nejaké učebnice sú, ale podotýkam a to je priama výčitka napríklad jednému z bývalých ministrov školstva, konkrétne ministerke Slavkovskej, nedovolila vydať pripravené moderného učebnice, na ktorých pracovali odborníci, no a teda napríklad kvalita vyučovania našich dejín závisí od kreativity učiteľov alebo od ich vlastnej, čo je fajn, ale od ich vlastnej interpretácie histórie, pokiaľ sa o čosi takého vôbec pokúsia. Ale väčšinou sa ani nepokúsia.
A Iste vás neprekvapím, keď poviem, že no ale znalosť vlastných dejín, ale aj dejín sveta je predpokladom, aby sa človek vôbec vo vlastnej civilizácii a vlastnej prítomnosti dokázal pohybovať. Lebo inak pláva vo vzduchoprázdne. To isté sa týka zemepisu, zemepis nie je geografia pustá a prázdna, proste v akýchsi rovnobežkách a poludníkoch, ale zemepis je niečo ako poznanie sveta.
Presunuli sme základné a stredné školy na samosprávy a to je tak všetko. A teraz samosprávy, borte sa s týmto problémom, lebo stali ste sa zriaďovateľmi, no ale väčšinou ako aj poslanec, napríklad župný, ale aj miestny, proste pozerám ako sa samosprávy v hroznom nedostatku finančných prostriedkov boria s takými vecami, ako sú neopravené strechy a nevymenené okná a neopravené budovy a pod., a nemajú jednoducho kapacitu, napriek tomu, že sa snažia, nemajú kapacitu, ani ľudskú, ale už vôbec nie finančnú na to, aby sa mohli zaoberať ako vlastným účelom tých škôl. No a, samozrejme, že, pred chvíľou, myslím, pán poslanec Daniš spomínal remeslá, ktoré majú zlaté dno. Tak som svedkom každodenne, svedkom postupného zanikania učňovského školstva a vôbec odborného školstva. Kolegovia, ja neviem ktorý, ale vás je tu starostov a aj komunálnych poslancov zároveň, tak viete, že za chvíľu nebude mať kto piecť náš chlieb a opravovať naše autá a murovať naše domy.
Neviem, či je to dobrý jav. A, samozrejme, že s tým súvisí aj to, že si tie samosprávy nevedia poradiť s tým, že koľko ľudí má vlastne ambíciu a s akým talentom chodiť na stredné školy gymnaziálneho typu, na gymnáziá a či vôbec na to majú a čo budú robiť, keď takú školu skončia.
Domnievam sa tiež, že no, samozrejme, pedagógovia nie sú hodnotení podľa osobného nasadenia v prospech vzdelávania a ak sa nájdu učitelia, takí sa nájdu, lebo ja som mal takých aj vaše deti majú nepochybne takých pedagógov, ktorí ich dokážu strhnúť a poznačia ich na celý život záujmom o čosi, normálne, že zvedavosťou, záujmom, vášňou pre nejaký odbor, tak tí, takí pedagógovia sú hodnotení úplne rovnako ako takí, ktorí, ktorí tie decká možno, možno, ktorí tým deťom možno znechutia nejaký predmet alebo nejaký odbor nadosmrti. To tiež nie je v poriadku.
No a teraz jedna ďalšia vec, ktorá súvisí so vzdelaním a ktorá je ale úplne zle. Vzdelanie na všetkých stupňoch verejná mienka chápe - a teraz ukazujem prstom do verejnosti, preboha, nie na ministerstvo školstva - vzdelanie na všetkých stupňoch verejná mienka zväčša chápe ako samoúčelný cieľ na získanie osvedčenia o vzdelaní. Čiže papier a glejtu. A nie ako cestu k osobnému a spoločenskému kapitálu, akú schopnosť si podržať vlastnú kultúru a civilizáciu. Ako vzdelanie nie je chápané ako osobné bohatstvo, ako kvalita tej-ktorej osoby, ako niečo, čím je možné sa pýšiť, ale to je prázdny papier. Preto to naháňanie sa za titulmi. Akú cenu majú vlastne ozdoby pred menom a za menom, ktoré udeľujú naše akademické inštitúcie? Kolegovia, poviem vám, že z 80 % nijakú. Ja som nedávno z úplne iných dôvodov čítal históriu vzniku rôznych univerzít, možno, že niektorí viete, že úplne prvá inštitúcia, ktorá niesla toto meno, universitas je ináč v latinčine spoločenstvo, skupina ľudí a univerzita po latinsky bola univerzitou učiteľov a učencov. Prvá taká bola v Bologni v 12. storočí, také spoločenstvo prvé, ktoré malo isté privilégiá. Tak som čítal dejiny alebo teda príbehy rôznych univerzít, zaujala ma Stanfordská univerzita. Stanfordská univerzita možno viete, je niekde uprostred miesta v Kalifornii, ktoré sa volá Silicon Valley, ale tá Stanfordská univerzita tam bola dlho predtým, než vôbec vznikli informačné technológie. Ona vznikla v roku 1891. A založili ju manželia Leland a Jane Stanfordovi. Stanford university vznikla preto, že Leland Stanford po smrti svojho syna Lelanda mladšieho, ktorý zomrel na týfus, na týfusovú horúčku, sa rozhodol, že keď už nemôže pomôcť vlastnému dieťaťu, aspoň pomôže deťom iných ľudí svojím obrovským majetkom. A založil inštitúciu, ktorá má svojom motte, oni ho majú paradoxne v nemčine, ich motto znie, že: "Vanie vietor slobody." Slobody, podotýkam. A Stanfordská univerzita je presne to, čo by mala byť univerzita, je inštitúciou, na ktorej vzniká poznanie. V niektorých okamihoch tam vo fyzikálnom inštitúte proste na jednej chodbe sedí niekoľko nositeľov Nobelovej ceny za fyziku, to je voľajaká inštitúcia, ale to je univerzita, ktorej primárnym zmyslom a cieľom je rozširovanie ľudského poznania, nie memorovanie toho, čo už ľudia poznajú, ale výskum, základný výskum často a mnohokrát aj aplikovaný. To je univerzita. Ja som narátal na Slovensku 17 alebo 18 inštitúcií, ktoré sa hrdia titulom univerzita. Dočerta, kolegovia, koľko z nich si taký titul vlastne zaslúži? Koľko z nich je inštitúciami, na ktorých vzniká poznanie? Obávam sa, že na mnohých z nich prednášajú pedagógovia, ktorí majú tú drzosť nebotyčnú, že si sadnú pred svojich študentov a čítajú im skriptá namiesto prednášania. Na koľkých univerzitách sa robí, keď už majú ten názov, výskum hodný toho mena? Pretože to je úplne niečo iného, ak sa učíte fyziku, biológiu, medicínu alebo trebárs niektorý humanitný odbor od ľudí, ktorí svoj vlastný odbor niekam posunuli, ktorí v ňom niečo znamenajú, ktorí v ňom publikovali prelomové veci, a potom majú študentov, ako keď sa to učíte od, prepytujem, niektorých našich vysokoškolských pedagógov. Potom naše univerzity nemôžu súťažiť s poprednými univerzitami sveta, ale nejedná sa o súťaženie, ale ani vzdelanie, ktoré vzniká absolvovaním takýchto univerzít, nie je v skutočnosti vzdelaním, ktoré má cenu. No a tak sa dostávam ku titulom. Preboha, na čo sú papiere o absolvovaní takýchto univerzít a tituly, ktoré takéto univerzity udeľujú? No na ozdobu! Alebo možno na splnenie formálnych kritérií na získanie toho či onoho druhu zamestnania, ale verte mi, na nič iného to neslúži. Možno v mnohých prípadoch na ukojenie márnivosti tých, ktorí ten titul chcú. Ale mne to strašne pripomína situáciu v mojom, v niektorých teda končinách, v mojom, v mojom milovanom športe karate, to tiež s tým nesúvisí, ale všimol som si, že niektorí ľudia sú posadnutí tým, že aké technické stupne nosia opásané okolo svojho pupka. A to bez ohľadu na to, že čo vlastne vedia urobiť, či vedia vôbec, prepytujem, kopnúť a udrieť tak, aby to zodpovedalo tomu technickému stupňu, ktorým sa hrdia. Ale to je strašne jednoduchá ľudská disciplína, karate, ale univerzita je čosi iného.
A ja by som si prial, aby vzdelanie nadobudlo v tejto spoločnosti úplne inú pozíciu a opakujem, toto, čo som teraz porozprával, nie je výtka smerom na konkrétne ministerstvo, to je výtka smerovaná priamo do našej spoločnosti ako takej. Že v akom hodnotovom systéme vlastne žijeme? No a v tomto hodnotovom prostredí nie je možné urobiť niekoľko vecí, ktoré sú potrebné. Aby sa verejné prostriedky na základné a stredné vzdelanie vyčlenili spôsobom, ktorý zodpovedá jeho esenciálnemu významu. My vydávame verejné prostriedky, to je fajn, ja by som bol rád, keby sme na vzdelanie a výskum vydávali rádovo viac. Ale vydávame to mechanicky a opakujem znovu, robíme to posledných 20 rokov. Nevytvárame pravidlá na to, aby tie školy mohli medzi sebou rovnocenne súťažiť, verejné a neverejné. No hlavne si myslím, že vysoké školy by mali byť omnoho exkluzívnejšími inštitúciami. Ja som presvedčený, že je potrebné vysoké školy podporovať finančne, ale treba ich oddeliť od verejných rozpočtov, pretože v skutočnosti sú ľudské schopnosti a to aj tie intelektuálne, rozdelené prírodou, ak chcete, alebo prozreteľnosťou, alebo kým, podľa Gaussovej krivky. Najviac nás ľudí je takých, ktorí sú priemerní. Tých je najviac a tá krivka má tvar zvona. Smerom ku koncu, smerom k tým, k vyššiemu intelektu aj k nižšiemu intelektu, tých ľudí ubúda. Najviac, najväčšiu masu tvoria ľudia, ktorí sú svojimi schopnosťami priemerní. Ľudia sú si neni rovní svojimi schopnosťami. Mali by mať rovné šance, ale nemajú rovnaké schopnosti. A poviem rovno, že kvalitné univerzitné vzdelanie, v plnom pochopení toho, čo vzdelanie znamená, nemôže nadobudnúť ani 30 ani 50 % populácie. Nemôže, lebo na to nemá. Podobne ako nemá väčšina populácie na to, aby súťažila v šprinte na olympiáde. Vylúčené! Preto je treba investovať najviac úsilia do toho, čo je kvalita a nepredstavovať si, že keď poskytne vysokoškolské vzdelanie 50 % populácie, že tu bude mať 50 % Albertov Einsteinov, no nebude. Jednoducho preto, že ľudia nemajú rovnaké schopnosti, a bolo by omnoho rozumnejšie, keby sme zredukovali počet vysokoškolských inštitúcií na Slovensku na realistické číslo a keby sme boli trochu náročnejší k nim.
V danom okamihu to je tak, že vysokoškolskí pedagógovia, s ktorými sa rozprávam, lebo ja už neučím, v tejto chvíli ani nemám kedy, ale nikdy, ale ja som napr. nikdy nemal problém, keď študent nevedel, vyraziť ho zo skúšky. Kľudne aj trikrát, nebolo mi ľúto času, prísť znovu a znovu a dať nové skúšobné termíny, lebo sa mi zdalo, že to je spôsob, ako prinútiť študentov sa tú látku konečne naučiť. Počúvam od vysokoškolských pedagógov, že bohuchovaj, niekoho vyrážať zo skúšky, lebo tí študenti sú predsa zdrojom nejakého príjmu, a oni si, oni nečakajú, že budú prípadne neúspešní v nejakom teste alebo na nejakej skúške. No to je hrozná chyba, lebo nič na tomto svete nie je zadarmo, ani vzdelanie, ktoré je získané bez úsilia, bez práce, bez potu a sĺz, nemá hodnotu. Je to prázdna množina, je to niečo, čo v skutočnosti nie je vzdelaním.
Ja viem, že hovorím veci, ktoré ako keby nesúviseli s témou, o ktorej dneska diskutujeme, ale kolegyne a kolegovia, verte mi, že ak máme byť ako štát, ak máme byť ako národ v tomto svete úspešný, musíme sa pozrieť tam, kde úspešní sú. Všimnite si, ako dopadli naši štvrtáci v tých matematických úlohách, alebo ako pred časom dopadli pri testoch, kde sa sledovala proste úroveň porozumenia čítanému textu. No zle! Kde dopadli najlepšie? Ak som tomu dobre rozumel, v takých končinách, ako je Singapur, Južná Kórea, Taiwan. Prečo? Tak preto, že tam je ešte zvykom vyžadovať prácu. Trvať na tom, že práca, úsilie, práca, súťaženie prípadne sú cestou k úspechu, že nič nie je automaticky nárokovateľné. Prial by som si, ja viem, že trebárs Martin Poliačik nebude súhlasiť, ale že má byť proste vzdelanie zhovievavé, liberálne a nie príliš vyžadujúce, lebo, preboha, veď klasifikácia, hodnotenie a súťaž stresuje deti. V poriadku, môžme prijať aj toto, ale potom nečakajme, že budú nadpriemerné. (Potlesk.) Nič nie je zadarmo, ani vzdelanie! Ak sa chceme pohnúť ďalej, tak ak sa chceme pohnúť ďalej, tak to, čo musíme urobiť je, že vrátiť do škôl nároky, nielen peniaze. A potom, samozrejme, si musíme aj našich pedagógov zaplatiť, ale to teraz nejdem riešiť. Ale ja si myslím, že by bolo úplne v poriadku, pokojne dať pedagógom dvojnásobné platy, lebo to je ťažká a zodpovedná práca. Ale nie automaticky, nie každému a nie za každú cenu. Ale budeme k tomu musieť raz pristúpiť, pretože by som rád, keby sa aj vrátil tomuto povolaniu rešpekt, taký spoločenský rešpekt, aký tomu povolaniu náleží, a taký, ktorý odráža to, že sú to ľudia, ktorí sa starajú o našu budúcnosť v podobe vzdelania našich detí. Ale to len na záver toho, čo som chcel dnes porozprávať. Ďakujem za pozornosť.
(Potlesk.)
Skryt prepis

Vystúpenie v rozprave

13.12.2012 o 21:06 hod.

PhDr. CSc.

František Šebej

Videokanál poslanca
Poslať e-mailom

Vstup predsedajúceho 21:06

Jana Laššáková
Skontrolovaný text
Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami páni poslanci: Poliačik, Halúz, Vaľová, Fronc, Frešo, pán poslanec Gál.
Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Dajte aj pána poslanca Gála lebo kartu si zabudol. Tak sa prihlás, pán poslanec.
Takže nech sa páči, pán poslanec Poliačik.
Skryt prepis

Vstup predsedajúceho

13.12.2012 o 21:06 hod.

JUDr.

Jana Laššáková

Videokanál poslanca
Poslať e-mailom

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21:12

Martin Poliačik
Skontrolovaný text
Zobrazit prepis
Ferko, asi nie úplne ešte stále chápeš, o čo mne ide vo vzdelávaní. Ja ťa veľmi rád zoberiem medzi decká, ktoré som učil, lebo tam sa práca vyžaduje a vyžaduje sa dennodenne od rána, až kým z tej, až kým z tej školy neodídu, ale nie je založená na súťažení a nie je založená na tlaku hodnotením. Je založená na vnútornej motivácii toho decka, ktorá sa podporuje, aby sa, presne tak ako si povedal v tom svojom príhovore, zapálilo pre nejakú vec, aby v nej našlo nejaký zmysel a aby využívalo svoju prirodzenú zvedavosť, ktorú to dieťa má, na to, aby sa o tej veci čo najviac naučilo. Takže ja viem, že ten starý svet je ešte ako založený na disciplíne, poriadku a autoritách, ale aj ten svet pomaly končí a nastupuje skôr svet, kde disciplína je viacej vnútorná, autorita je viacej nahrádzaná sebaistotou a sebadôverou a ten poriadok je vnášaný tým, že dieťa samo od seba chápe a je vychovávané k tomu, že ľudia, ktorí žijú v usporiadanej spoločnosti, sa majú jednoducho lepšie. Takže, ak dovolíš, ja ťa veľmi rád niekedy zoberiem pozrieť sa do tej školy a možno, a možno, že prehodnotíš aj tú potrebu súťaživosti alebo vyžadovania tlaku cez kvalifikáciu a hodnotenie v školstve. Ďakujem.
Skryt prepis

Vystúpenie s faktickou poznámkou

13.12.2012 o 21:12 hod.

Mgr.

Martin Poliačik

Videokanál poslanca
Poslať e-mailom

21:12

Jana Laššáková
Skontrolovaný text
Pán poslanec Halúz, nech sa páči.
Skryt prepis

13.12.2012 o 21:12 hod.

JUDr.

Jana Laššáková

Videokanál poslanca
Poslať e-mailom

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21:14

Milan Halúz
Skontrolovaný text
Zobrazit prepis
Ďakujem. Pán poslanec Šebej, ja sa vám chcem poďakovať za toto vystúpenie. Mne osobne sa toto vystúpenie dneska asi najviac páčilo a ja sa stotožňujem s názormi, ktoré ste predniesli, a myslím si, že aj pán minister vo veľa veciach, myslím si, že vo väčšine súhlasil s vami, a vy ste otvorili viacero tém, ktoré presne toto ministerstvo a pán minister riešia a do budúcnosti sa snažia aj vyriešiť. Keď len tri veci vypichnem, čo ste sa dotkli tých remesiel. Presne o tom to je, že dneska žiadne, že končia remeslá a presne to je snaha toho ministerstva, aby sa zachovali odborné školy a takisto, čo sa týka tých univerzít, takisto plne súhlasím a myslím si, že aj pán minister. Ďakujem.
Skryt prepis

Vystúpenie s faktickou poznámkou

13.12.2012 o 21:14 hod.

Bc.

Milan Halúz

Videokanál poslanca
Poslať e-mailom

21:14

Jana Laššáková
Skontrolovaný text
Pani poslankyňa Vaľová, nech sa páči.
Skryt prepis

13.12.2012 o 21:14 hod.

JUDr.

Jana Laššáková

Videokanál poslanca
Poslať e-mailom

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21:15

Jana Vaľová
Skontrolovaný text
Zobrazit prepis
Ďakujem veľmi pekne. Pán poslanec Šebej, ja s vami súhlasím, čo ste povedali, a konečne ste sa po toľkých rokoch dočkali, pretože náš minister, presne o to mu ide, čo ste všetko rozprávali, a postupne tieto kroky robíme, pretože musím povedať a súhlasím s tým, že vlastne stredné alebo vlastne učňovské školstvo nám zaniká. My sme dokonca museli v Prešovskom kraji premenovať školy na odborné školy, lebo rodičia nechceli dávať svoje deti na učňovské školy. Čiže tým, že sme určitým spôsobom limitovali, aby vlastne na tie gymnáziá všetci nešli a aby tam išli ozaj tí študenti, ktorí na to majú. Tak ako ste povedal, že treba vrátiť nároky do školstva, tak skutočne pán minister postupne tak, ako ste to všetko vymenovali, postupuje. Takže po rokoch ste sa konečne dočkali, že nastúpila vláda, ktorá začína tieto kroky robiť, ktoré v spoločnosti potrebujeme, a čo sa týka financovania škôl, tak by som chcela povedať iba toľko, že nie vždy to záleží od ministerstva a od ministra, ale skutočne je veľmi dôležité, kto je zriaďovateľ.
Ja si dovolím povedať, že pokiaľ mám poznatky v svojom meste, tak základné školstvo u mňa má vyššie platy ako stredné školstvo. Záleží to od zriaďovateľa, záleží to od hospodárenia, záleží to od riaditeľa. Nie vždy je to ministerstvo na príčine a niekedy skutočne treba, ako ste vy povedali, že treba vedieť kto, ako a kde odmeňuje a kto na čo míňa peniaze a to je veľmi dôležité. Takže možno naozaj niekedy tie finančné toky sú alebo idú aj z ministerstva tak, ako majú ísť, ale skutočne tí zriaďovatelia nie všetci majú rovnakú nejakú zodpovednosť alebo rovnakú stratégiu na to, ako majú učiteľov odmeňovať. Nehovorím, že tí učitelia sú odmeňovaní v spoločnosti vynikajúco, ale povedzme si dneska, kto je spokojný so svojím platom a kto je odmeňovaný tak, ako by to malo byť? To by sme museli skutočne ísť do celkovej koncepcie nejakého odmeňovania. Ďakujem.
Skryt prepis

Vystúpenie s faktickou poznámkou

13.12.2012 o 21:15 hod.

PhDr.

Jana Vaľová

Videokanál poslanca
Poslať e-mailom