19. schôdza

Ďakujem pekne. Ďalším rečníkom prihláseným do rozpravy je Štefan Kuffa. Prosím, aby ste ho nezdržiavali.
Štefan, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážená pani predkladateľka, spravodajca, milé kolegyne, kolegovia, tuším aj študenti hore na balkóne, aj tých vítam. Však aj o nich je reč, lebo mládež je našou budúcnosťou. Ó, mládež naša, tys' buditeľkou rána. Pavol Orságh Hviezdoslav. Chcem hneď v úvode povedať, že úsilie alebo tá snaha predkladateľky týmto zákonom, že ten zámer má dobrý, ale ja si dovolím s ním nesúhlasiť. Chcel som ako prvý vystúpiť, aby to nevyzeralo tak, že som nejak tak ovplyvnený svojimi predrečníkmi, resp. jedným, lebo ono tak tí dvaja predrečníci sa celkom tak nezhodli, ale tá povinnosť aj mne vadí tuná práve, lebo to akoby sa rozšírila povinná školská dochádza, nie od šiesteho, ale od štvrtého roku, len sme to nazvali predškolskou povinnou dochádzkou. A teda tie deti, ktoré by eventuálne rodičia sa rozhodli, že tam nechcú dať, tak sa budú musieť nejak podrobiť rôznym psychologickým testom a možno diagnostikám, analýzam. Má to byť naozaj dobrovoľne. A paradoxne, neodpustím si poznámku, mi to tak prepáčte, že práve liberáli predkladajú takýto zákon - štát musí vedieť, obec musí vedieť, štát sa musí starať, obec sa musí starať. Keby ste si tak pozreli možno tie výroky vaše smerom ako dozadu, tak zase v tej bezbrehej slobode, však nech dieťa sa rozhodne samo, hej, však. Áno, možnože je rozdiel vo veku, lebo je štvorročné dieťa a osemročné dieťa. No ale tak dobre, nájde sa tu možno človek zase taký - no veď však nech dieťa sa rozhodne, či chce chodiť alebo nechce chodiť do škôlky, hej. Keby ste toto možno predkladali, samozrejme, je to nejaký zase v tom prenesenom slova zmysle taký extrém, ale, naopak, ja by som išiel opačnou cestou, nie zavádzaním povinnej školskej dochádzky, lebo tak by som to nazval, od štvrtého roku.
Ale aby tuná, viete, a v tom môžete byť liberálni, aby tu bola sloboda rodičov rozhodnúť sa, že dokonca dieťa, ktoré absolvuje alebo teda chodí do povinnej školskej dochádzky, aby mohlo túto povinnú školskú dochádzku absolvovať doma, v rodine. Sú mnohé rodiny na Slovensku na perifériách okrajových našich regiónov, kde tieto deti majú problém dochádzať do školy, hlavne v zimných mesiacoch. Ale aj v lete je to problém, keď to dieťa má ísť nejakých 7 až 10 kilometrov a veľakrát peši, lebo tam nie je žiaden spoj. Tak aby práve táto školská dochádzka mohla sa absolvovať doma. Čo vy na to, mládežníci hore? Chceli by ste sa doma učiť? Ale museli by ste mať zodpovednú matku a zodpovedného otca, hej. To je podmienené. A aby boli spôsobilí, aby mali adekvátne vzdelanie na to, aby vás mohli vzdelávať. Ja si dovolím povedať, že nie štát ani obec nie je tým primárnym socializačným prvkom vo vzťahu k dieťaťu, ale práve rodina otec a matka. To je ten primárny proces socializácie, kde prebieha. Samozrejme, môže byť tá rodina patologická. Ale presne ako kolega Fronc to tuná spomenul, ako by sme trestali potom všetky rodiny a všetky deti, lebo musia ísť a musia absolvovať túto povinnú predškolskú dochádzku. Ja s tým naozaj nemôžem súhlasiť. Žiaľ, ani nezahlasujem za tento návrh zákona, pretože jednoducho nemá také to ratio, ktoré tuná ako chýba. Dôvodiť tým, že klesajú počty detí v predškolskej výchove. No a teraz o čo ide v podstate, aby sme napĺňali tie škôlky, ktoré sú prázdne? Aby sme zachytili ten trend, aby škôlky sa nestrácali? No veď je to na rodičoch, ako sa rozhodnú, že či teda to dieťa do predškolskej výchovy dajú alebo nedajú.
Ten demografický vývoj. No, možno ako-tak už je teraz stabilizovaný v posledných tých pár rokov, ale tu bol výrazný pokles, hej, počtu detí, takže tie škôlky ešte veľakrát zotrvačne dochádzajú, tak preto sú aj prázdne možno v mnohých mestách. Možno v Bratislave je ten tlak väčší ako na tie škôlky, ale proste zákonom, že by sme to dávali, že tá povinná predškolská dochádzka, že musí to to dieťa absolvovať.
A dovolím si aj nesúhlasiť, nie je na to ani argument na ten príbeh tej Lucky, ktorá tuná bola spomínaná, aby všetci ostatní rodičia mali túto povinnosť. V praxi bežnej, dovolím si povedať, aj tlmočiť tuná možno názory a pohľady mnohých pediatrov, ktorí, naopak, ktorí nedoporučujú takéto predškolské zariadenie, prostredie kolektívu z hľadiska somatického, ja nehovorím z toho psychologického, ale somatického, pôsobí negatívne na to dieťa. Lucia ty si spomínala sama, že máš tu 5-ročnú dcérku (reakcia z pléna), no tak ty si to tu spomenula, ja by som to nerozprával, ale ty si to spomenula, je chorá. No tak možno by bolo zaujímavý pohľad ako lekára, že prečo je chorá, hej? A práve môže to byť to sociálne prostredie, na mnohé deti naozaj negatívne ako pôsobí a to dieťa je sústavne choré a opakujúco. V mnohých prípadoch aj tí pediatri aj hovoria, že aby z takejto škôlky dieťa odišlo. Ono, tak ako to spomenul kolega, aby tá motivácia tuná bola. Áno, súhlasím s tým, ale rovnako, aby to nebol len štát a obce, ktoré tuná budú suplovať možno ten výchovný aspekt rodiny, ale aby materstvo bolo ako také spoločensky docenené, keď už nechceme zaplatiť tú prácu matky v rodine, ale aby sa jej to trebárs rátalo pre započítateľné roky a odpracované roky pre dôchodok. Ak sa stará o to dieťa do veku 6 rokov, tak, hej, to je taký jeden z tých príkladov. Samozrejme, by mohlo byť to, byť to materstvo docenené aj oveľa viac. Spomenuté tu boli tie práve rómske deti a možno práve o to ide predkladateľke, že len 28% rómskych detí chodilo do škôlky. No problém je u rómskych detí, je naozaj ten, že keď oni prichádzajú do školy, tak mnohé tie rómske deti majú problém porozumieť tej slovenčine. Ale tam sa zamyslieť teda nad tým, ako s tými deťmi vhodne komunikovať a pripravovať tých pedagógov, však Nitra je tuná orientovaná práve na týchto pedagógov, ktorí by mohli zvládať práve deti v tých prvých ročníkoch školy, a aby ich dokázali viesť a dostatočne motivovať.
Tiež, kolegovia, tu, dovolím si v rámci rozpravy tuná, keď tu spomenuli , spomenuli ste, že stratí sa ďalšia generácia detí tým, že by sme týmto zákon neuviedli ako do praxe. No toto neboli argumenty. Dovolím si povedať, že tu sa nestratí žiadna generácia našich detí, lebo ja si myslím, že stále ešte v našej spoločnosti drvivá rodín a rodičov je normálnych a vychovávajú tie svoje deti. Sú prípady a práve aj v zahraniční, kde, naopak, je dvojkoľajnosť vo výchove, a škôlka môže byť tá, ktorá vychováva jedným smerom, a rodičia iným smerom. A teraz, kto je ten dobrý? Rodičia hovoria, že vedú tie deti svojím, teda tým správnym smerom a dobre vychovávajú a že tie deti v tej škôlke sú demoralizované a že nie sú vychovávané a vedené správnym smerom. Prečo by sme mali my tuná zavádzať túto povinnosť, že každé dieťa od 4 rokov musí absolvovať predškolskú dochádzku?
Záverom len to chcem povedať, že tuná v podstate nazýva sa to len predškolská povinná dochádzka, ale v podstate ide o predĺženie povinnej školskej dochádzky a uvedenie v tom rannom veku vo veku 4 rokov. Dovolím si ako otec rodiny povedať to, že myslím si, že najlepšie je, ak je to možné, lebo stále to nie je možné, aby to dieťa bolo doma, bolo doma s rodičmi, predovšetkým je to matka, samozrejme, aj ten otec, aby nebol absentujúci, ale aby ten proces socializácie a proces výchovy práve prebiehal v tých ranných štádiách doma. Ďakujem pekne za pozornosť.

Na vystúpenie pána poslanca Kuffu je faktická poznámka.
Lucia Nicholsonová, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne, ďakujem veľmi pekne aj za toto podnetné vystúpenie pánovi poslancovi. Ja len tak v dobrom to hovorím, že ty žiješ niekde v ideálnom svete. Ja by som sa raz na tú planétu, odkiaľ si prišiel, hrozne rada pozrela, lebo to by bolo skvelé, keby to všetko tak fungovalo, ako ty o tom rozprávaš.
Po prvé tá povinnosť a liberáli, tak k tomu len krátko. Ja sa chcem len opýtať, že či je podľa nás, čo tu sme, liberálne skladať sa na nevzdelaných, ktorí sú výdobytkom špeciálnych škôl, nevedia písať, čítať, či je liberálne, že sa im skladáme na ich živobytie do konca života. Podľa mňa to liberálne nie je, podľa mňa nie je liberálne chcieť od niekoho, kto robí za minimálnu mzdu, aby živil takúto armádu ľudí. To sa ich nikto nepýta, či to chcú alebo nechcú, či to je liberálne, alebo nie je to liberálne.
Všetkých rodičov trestáme. To odznieva. Chcem ti iba povedať, pán poslanec, že 80% tých detí už dnes je v škôlkach, tých zvyšných 25 %, to sú tie deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev, ktoré chcem podchytiť. To sú tie, ktoré tam nikdy dobrovoľne chodiť nebudú, tak ako tam dobrovoľne nechodia ani teraz, a to napriek tomu, že za tú škôlku by nemuseli platiť.
Pediatri, ktorí neodporúčajú chodiť deťom do škôlok, pretože budú choré, to počujem prvý raz. Ja sa chcem opýtať, ak sú tu vážení páni poslanci, ktorí sú pediatrami, aby sa k tomuto vyjadrili. Ja to počujem ako matka dvoch detí prvý raz. Ja mám pocit, že od tých 4 rokov je práve dôležité budovať ten imunitný systém, a práve preto by deti mali chodiť do kolektívu, aby čelili tým ochoreniam, aby vôbec nejaký imunitný systém mali.
To, že chceš učiť deti rómske v rómskom jazyku, keď teda nevedia po slovensky, považujem za absurdné, pretože potom si neviem predstaviť, keď ich tá škola jedného dňa vypľuje a oni nebudú vedieť po slovensky, že akým spôsobom sa chcú uplatniť na trhu práce napríklad. Ďakujem.

Ďakujem. S reakciou pán poslanec Kuffa. Nech sa páči.

Nepovedal som, aby boli deti učené v rómskom jazyku, ale aby boli pedagógovia a učitelia, ktorí tej rómčine rozumejú, a aby oni im to vedeli preložiť a pretransformovať. Aby tam neviazla tá komunikácia pedagóg a učiteľ, to jest v tom prvom ročníku. Áno, problematika rómskych detí je problémom práve komunikačná, rečová bariéra, kedy tam sa zráža ten učiteľ, pedagóg a v podstate to dieťa.
Potom ďalším problémom, ktorý je u Rómov, ja som z prostredia takého, kde je veľmi veľa Rómov, vzdelanie ako také má veľmi nízku hodnotu, resp. nemá žiadnu hodnotu. Rodičia sú tí, ktorí aj počas povinnej školskej dochádzky nemotivujú svoje deti chodiť, tie rómske deti, ako do školy, ale, naopak, im povedia - veď však a načo by si chodil do tej školy. Takže to rómske prostredie je veľmi ako špecifické. No a keď 80% tých detí chodí dobrovoľne do tých škôlok, no veď o čo nám teda ide, no tak aby sme neprijímali teraz zákon, kde je táto povinnosť kvôli týmto 20%, kde zavedieme povinnosť, že musia tieto deti absolvovať povinnú školskú dochádzku. To musí a to povinné, to mi naozaj vadí a paradoxne, tak sa mi to ťažko počúva zo strany liberálov, lebo koľkokrát tuná odznelo - však dieťa má právo rozhodnúť sa, dieťa nech rozhodne.
No ja si myslím, že rodič má byť stále ten, ktorý formuje srdce a dušu dieťaťa, rodič má byť ten, ktorý vedie toto dieťa. Ja hovorím o normálnej rodine. Ja si myslím, že nie som z ideálneho prostredia, že tak ako kolegyňa to tu spomína, z normálneho rodinného prostredia. Dokonca aj to ťažké rodinné prostredie, kde deti prežívajú, možno by sme povedali, že z asociálnych rodín, tak vyšli veľakrát skvelí ľudia, vynikajúci, paradoxne.

Ďakujem pekne. Ústne prihlásený do rozpravy pán poslanec Poliačik.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, Lucia, pán sprievodca, hm, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, hostia. Musím povedať, že keď som videl prvýkrát tento návrh zákona, tak to liberálne ja sa začalo búriť, to je pravda, ale jednak my v názve strany nemáme len jedno slovo, máme tam dve. A to je solidárny návrh toto a druhák, načúval som faktom, načúval som číslam a načúval som tomu, že ako situácia tam, kde ju potrebujeme riešiť, naozaj vyzerá.
A musím povedať teda aj v reakcii na Štefana Kuffu, nemáš pravdu, Štefan, takmer v ničom, čo si hovoril, nemáš pravdu. Mnohokrát to nie je na rodičoch, či chcú dať dieťa do škôlky alebo nie, častokrát nám to klesajúce číslo detí, ktoré máme v predškolskej výchove klesá hlavne kvôli tomu, že v škôlkach nie je miesto. Nie je to tak, že by bolo menej detí a veľké prázdne škôlky, ako to bolo pred desiatimi možno rokmi. Teraz nám Husákove deti majú deti, máme obrovský nárast detí v ročníku a mnohé samosprávy nie sú schopné napĺňať tými deťmi škôlky a pre mnohé deti jednoducho v škôlkach nie je miesto. Ďalší fakt je ten, že testy na každom dieťati sa robia už teraz, testy predškolskej vyzretosti sa robia vo veku 6 rokov a na základe nich sa potom odporúča rodičom, či dieťa môže nastúpiť do prvého ročníka alebo by malo absolvovať ešte jeden ročník škôlky. Ja osobne som mal jedného prváčika, kde sme jednoznačne odporúčali rodičom, aby ho ešte rok v škôlke nechali, nedali si povedať, mal som prváka, ktorý mi prvé tri mesiace potreboval sa ešte dohrať, on potreboval dobehnúť, nebol pripravený na školu. Tri mesiace behal dokola po koberci a potom v priebehu niekoľkých mesiacov dobehol všetky ostatné deti aj na písmenkách, aj na číslach. Vďaka tomu, že som učil v Montessori škole, túto možnosť mal, lebo si sám určoval to, akým spôsobom si bude rozvrhovať svoju vlastnú prácu.
Stratená generácia, o ktorej ja som hovoril, nebola stratená generácia prierezová celého populačného ročníka, bola to stratená generácia ďalšia v tých osadách. My máme niekoľko stratených generácií. Máme tu deti, ktorých rodičia aj ktorých starí rodičia sú odchovancami špeciálnych škôl, kde sa už ani neráta s normálnym zaradením do výchovného pedagogického procesu. Máme tak chorý systém zaraďovania do špeciálnych škôl, že jednak riaditelia špecializovaných škôl chcú mať čo najviac detí, lebo je tam trikrát, pomaly trikrát taký normatív ako na normálnej škole a jednak, tie akože normálne a dobré školy sa zbavujú rómskych detí len preto, aby sa s nimi nemuseli zaoberať. V prvom ročníku povedia - on nevie, čo je ceruzka, on nevie, čo je guma, on nevie, čo sú prezuvky, on nevie po slovensky, šup s ním do špeciálnej školy. To dieťa nemá žiadny poriadny, žiadny mentálny hendikep. Nie je žiadny dôvod, aby v špeciálnej škole bolo. Jediný dôvod, prečo je vyhodené z prvého ročníka, je, že nie sú kapacity na to, aby on tie dva posledné roky pred školou nejakým spôsobom dobehol. A práve tá štatistika OECD, o ktorej hovorila Lucia, potvrdzuje, že keby sme tam v tom rozmedzí rokov 3. až 6. roku veku investovali do toho základného vzdelania, čo sa týka hrubej a jemnej motoriky, čo sa týka sociálnych návykov, aby to decko vedelo, čo je pastelka, tak je vysoká pravdepodobnosť, že to dieťa príde až k mature. Ja nehovorím o stratenej generácii celoprierezovej, tých, tých 80 % obyvateľstva alebo 85, jediné, čo sa s nimi bude diať, je to, že ten plošný test, ktorý sa doteraz robil na úrovni 6 rokov sa posunie na úroveň 4 rokov. Tak ako teraz každé 6-ročné dieťa ide na test školskej zrelosti, tak takýmto spôsobom sa posunie na tú úroveň 4 rokov, kde sa bude, kde sa bude skúmať v prvom rade dostatočne podnetné prostredie pre jeho rozvoj. Ak ten test vyhodnotí na základe pár základných kritérií, že áno, toto dieťa má podnetné prostredie a v jeho vývoji nedochádza k žiadnym abnormalitám, tak kľudne nech zostane doma. To nebude žiadna výnimka, kvôli ktorej bude treba behať po úradoch. Tam na základe plošného zhodnotenia detí v 4 rokoch sa povie, toto dieťa má štandardné podnetné prostredie a môže kľudne ostať doma. V prípade, že ale nebude to prostredie podnetné dostatočne, v prípade, že to dieťa sa nebude vedieť umyť, že to dieťa sa nebude vedieť obuť, že nebude vedieť, čo je guma, čo je pastelka, a že nebude vedieť priradiť obrázok ku slovu len preto, že to slovo nikdy nepočulo, tak to dieťa pôjde do škôlky. A na základe štatistík, ktoré tu Lucia prezentovala, toto dieťa bude mať oveľa vyššiu šancu neprepadnúť sitom vo veku šiestich rokov a neskončiť v špeciálnej škole. Ak mi niekto ukáže lepší návrh, liberálnejší návrh, kde nebudeme musieť zbytok populácie zaťažovať tým testovaním, tak poviem, áno, existuje lepšie riešenie. Ale ja na základe posledných mesiacov a mesiacov diskusií aj s Luciou, aj s mnohými inými ľuďmi a takisto vnútri v SaS-ke sme to nemali ľahké, vlastným liberálnym kolegom vysvetliť, prečo takýto zákon predkladáme. Ak mi niekto ukáže lepšie riešenie v dnešnej situácii, tak som s ním na lodi. Ak splnomocnenec vlády začne pracovať a niečo predkladať, lebo toto bola téma jeho prvej tlačovky, som s ním na jednej lodi. Ale my nemôžeme čakať do nekonečna. Povinnú predškolskú dochádzku dokonca má pán minister Čaplovič v tej správe, ktorú nám sem preložil, predložil. A povinná predškolská dochádzka sa spomína v každom jednom texte, ktorý sa zaoberá deťmi z menej podnetného prostredia a so sociálne vylúčených skupín obyvateľstva.
Ďalšia vec je špecifickosť, špecifickosť veku 3 až 6 rokov. Je to práve vek, v ktorom sa u detí vyvíjajú základné sociálne návyky, kde sa buduje vzťah k autoritám. Kde počas troch rokov dieťa definuje svoj vzťah k spoločnosti. Ak v tomto období zanedbáme niektoré základné faktory, ktoré by mali vo výchove toho dieťaťa byť, tak v šiestich rokoch sa častokrát tá brána uzavrie a už sa nedostaneme naspäť. Ja keď som začínal pracovať s mladými ľuďmi, tak som začínal na, vo veku 14 až 18 rokov a myslel som si, aké sú tie deti tvárne. Kdeže! To sú dospelí ľudia. Tam už sa nedá robiť takmer nič. Tak som išiel na druhý stupeň základnej školy a tam som zistil, že takisto už sa dá urobiť veľmi málo. A keď som začal učiť 6-ročné deti a mal som prvý stupeň a behali mi tam po tom koberci, tak som zistil, že v šiestich rokoch už mnohé veci sú jednoznačne v charaktere toho dieťaťa zadefinované. A nevravím, že je neskoro, ale tá tvárnosť je tiež nižšia, než som si myslel. Predškolská výchova pre deti z nie štandardného prostredia, ktoré na Slovensku dokázateľne máme, je základný kľúč k celej ich budúcnosti životnej.
A v prípade, že mi dokážete ukázať jedno pravidlo, ktokoľvek z vás, ktoré dokáže natargetovať, zacieliť tú nutnosť predškolskej výchovy pre tieto deti, tak môžme sa rozprávať o alternatívach. Ale planú kritiku, na tú už je, myslím si, neskoro. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán poslanec. Na vaše vystúpenie sú dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.
Nech sa páči, pán poslanec Viskupič.

Ďakujem, pani predsedajúca. Súhlasím, Martin, v podstate so všetkými tromi bodmi, ako som ich zachytil z tej tvojej poznámky k danému návrhu zákona. Súhlasím s tým, že bol výpadok generačný alebo v natalite v 90. rokoch a bola aj celková línia taká, že zatvárajme v podstate škôlky a o deti sa budú starať matky. Nakoniec sme zistili po mnohých rokoch, že to takto nie je celkom. Môj, moja osobná skúsenosť hovorí o tom, že samospráva jedného krajského mesta má problém so 120, 160 deťmi, ktoré sa nedokážu umiestniť do škôlok, pretože boli zavreté a nové sa nezriaďujú. Takže cestou, ktorú, ktorou ste sa napriek vašej, vášmu ideologickému presvedčeniu, ktoré je viac-menej liberálne, vydali, a to je zaviesť pravidlo tam, kde chýba. A to je, že ak niekomu chýbajú návyky, je pre spoločnosť užitočné mu tieto návyky nejakým spôsobom dať. Či už debata bude o..., či to má začať pri štyroch rokoch alebo piatich. Tam si myslím, že sa môžme baviť, ale kritizovať tento zámer, ktorý je, tak ako si spomínal, mám pocit, cez celé politické spektrum vo všetkých relevantných dokumentoch, je dobrým zámerom a ja sa teším, že niekto to sformuloval do legislatívneho návrhu a môžme sa tu zaoberať tým. Ďakujem.