19. schôdza

Panie kolegyne a kolegovia, budeme pokračovať v popoludňajšej časti rokovania dnešného dňa.
Ideme podľa zoznamu písomne prihlásených do rozpravy. Nasleduje Branislav Škripek. Nie je tu, stráca poradie. Martin Fecko. (Reakcia z pléna.) Sedí na výbore.
Ďalším je Igor Hraško, nech sa páči, Igor, máte slovo.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dnes predkladáme zákon o korupcii, resp. taký, ktorý by mal pomôcť tým, ktorí tú korupciu by mohli nahlásiť, vedeli by ohlásiť, ale sa boja. Boja sa z jednoduchého, prostého dôvodu. Každý z nás dneska má nejakú svoju rodinu, nejaké zázemie, možno aj nejakú prácu, ale o všetky tieto veci by mohol prísť, pretože okolnosti sa dokážu nasmerovať tendenčne takým smerom, že človek môže prísť o prácu, môže prísť o povesť. No a keď človek nemá prácu, aspoň ten, ktorý ju doteraz mal, tak nebude mať z čoho platiť účty, príde naňho exekúcia, príde o bývanie, príde o rodinu.
To sú veci, ktoré s korupciou úzko súvisia, a nielen to, takže do ľuftu každoročne vypúšťame 500 mil. eur. Tie peniaze, namiesto toho, aby išli do vrecka niekomu inému ako úplatok, by mohli skončiť niekde na to, aby niekto bol zaplatený a vykonal nejakú prácu v rámci firmy. Tým pádom ďalšia rodina by mohla mať postarané o poživeň, o bývanie, o bežný štandard domácnosti.
Pozerám sa tak teraz po tej rokovacej sále, rozpráva sa mi veľmi zaujímavo, oproti mne sedia dvaja poslanci, vedľa mňa sedia dvaja poslanci a za mnou už len pán predseda. Pred takouto, pred takouto prázdnou rokovacou sálou som ešte nerozprával. Nuž ale budem pokračovať, pretože rozprávam aj k našim občanom. Mnohí sledujú vysielanie z Národnej rady cez internet, prípadne si môžu pozrieť záznam rozpráv, takisto cez internet. Takže budem pokračovať.
Korupcia je naozaj neduh, ktorý pramení z toho, že existuje medzi ľuďmi taká vlastnosť, ako je bezcharakternosť. Ľudia bez charakteru, tí sa neštítia ničoho, nikoho, nezáleží im absolútne na druhých, v podstate na nikom. Možno aj na samých seba im nezáleží. Takíto ľudia potom sa neboja vypýtať si za úplne jednoduchú, triviálnu službu, ktorú možno majú aj v popise práce, že majú robiť, neboja sa vypýtať si úplatok, alebo naopak, niektorí, ktorí potrebujú ešte viac, tí sú opantaní mamonom, tak potrebujú, aby silou-mocou mali ešte viacej, tak vopchajú ten úplatok, že, no, veď spravte to, aby sme to mali my. Ja potrebujem, ja potrebujem aj to bohatstvo.
Takže to sú dva pohľady na korupciu. Z jednej strany si niekto rád vypýta, z druhej strany niekto rád dá. Ani jedno riešenie nie je dobré a má uprednostniť niekoho, kto by v normálnej, prirodzenej súťaži alebo v prirodzenom boji o niečo, o zákazku, o vybavenie, možno bol ukrátený alebo by nevyhral, pretože nie je až taký šikovný. Toto práve však potláča práve tú šikovnosť a ten racionálny boj medzi firmami, medzi obchodníkmi, medzi ľuďmi. To je nekalá praktika, ktorá kazí podnikanie, ktorá kazí priestor v spoločnosti, pretože dotláča ľudí tam, kam nechcú možno mnohí ani byť. Ale, žiaľ, je tu. Pretože bezcharakternosť je súčasť nášho života, resp. súčasť niektorých ľudí. To nielen u nás na Slovensku, to je všade vo svete. Je taká povaha, ktorá sa nechá strhnúť tou bezcharakternosťou až na úplne dno a ide bezhlavo. Ich v podstate nič iné nezaujíma, len aby mali nejaký prospech.
No a pochybujem o tom, že sa nám, aj napriek tomu, že predkladáme zákon, ktorý má napomôcť tomu, aby sa tá korupcia zmenšovala, podarí túto korupciu nejak enormne znížiť. Otázka: Prečo? No odpoveď je veľmi jednoduchá. No preto, že tí bezcharakterní ľudia sú stále medzi nami a, žiaľ, nestane sa, že z jedného dňa na druhý jednoducho vymrú. A je aj veľmi málo pravdepodobné, že sa v nich samých pohne svedomie, aby sa nesprávali tak, aby umožňovali korupčne sa spávať aj iným okolo seba. Jednoducho, niektorým to prináša výhody, prečo by sa tých výhod mali zbaviť? Hovorím, že tí sú opantaní mamonom. No a tí, ktorí zasa sa chcú nejakým iným spôsobom presadiť, tak tí radi posunú, lebo inak svojimi schopnosťami by to určite nedosiahli.
Takže, žiaľ, toto sú tie naše zlé ľudské vlastnosti, ktoré negatívnym spôsobom ovplyvňujú náš život a ovplyvňujú nielen náš, ale práve život okolo nás, no a napokon aj život v celej spoločnosti. A potom sa stáva, že sa strácajú takéto vysoké sumy, ktoré skutočne môžu byť smerované úplne niekde inde. Môžu priniesť prácu pre mnohých ľudí, môžu naštartovať procesy, ktoré budú viesť k naštartovaniu ekonomiky, k rozvoju regiónov, k pôdohospodárstvu, aby lepšie fungovalo u nás, aj k ďalším veciam. Len, žiaľ, tieto peniaze sa strácajú vo vreckách pár jedincov, pár jednotlivcov, ktorí profitujú na úkor celej spoločnosti. Toto nie je dobré, a ako som hovoril, nedá sa to ani zlikvidovať z jedného dňa na druhý. Ale ako sa hovorí, krôčik po krôčiku môžeme kráčať do vytúženého cieľa. Môžeme tam aj bežať, ale prečo by sa niekto namáhal a utekal, keď stačí ísť pomaly. Ale aj pomaly sa dá dôjsť do cieľa.
A prvým krôčikom, ktorý môžeme urobiť na ceste pri odstraňovaní korupcie, je práve náš zákon. Ten môže byť takým, ktorý bude takým varovným prstom zdvihnutým, ktorý bude takým možno malým visiacim Damoklovým mečom nad tými, ktorí by sa chceli správať takto, pretože sa môže niekto nájsť, ktorý to na nich povie, a keď sa im to dokáže, možno bude za to postihovaný.
No ale na druhej strane povedzme si, prečo by to ľudia robili, načo? Za tých vyše 20 rokov koľko bolo u nás ľudí zavretých kvôli korupcii? A takéto otázky dostávam. No prečo by sme to robili, načo? Veď ešte doteraz nikoho nezavreli a, samozrejme, týka sa to v prvom rade vysokej politiky.
Áno, aj ľudia sú už apatickí a k tomu možno niekto chce, aby sme dospeli. K úplnej apatii a k tomu, aby sa občania prestali zaujímať o dianie okolo seba, pokiaľ sa to ich osobne, bytostne nedotýka. A to je zlé. Pretože ľudia by sa mali zaujímať o to, čo sa deje okolo nich. Mali by sa zaujímať, čo sa deje v ich samospráve, na ich obciach, v ich mestách. Mali by sa zaujímať o to, čo sa deje vo vyšších územných celkoch. Mali by sa zaujímať to, čo sa deje v parlamente, to, čo sa deje vo vláde, a mali by bombardovať svojich zástupcov s tým, aby riešili ich zlú situáciu.
No ale, ako som hovoril, ľudia sú vo väčšine apatickí, veď aj tak to bude tak, ako to je. No keď si to povieme všetci, tak už sa nám neostáva nič iné len s tým zmieriť a čakať, kedy príde smrť. Ale toto nie je riešenie. My sa predsa musíme postaviť voči problémom, my sa musíme zaujímať o to, čo sa deje okolo nás. Lebo keď skutočne všetci podľahneme apatii, tak potom neostáva nič iné, len skutočne čakať. Ale potom ani sa nikto nemôže rozčuľovať, že čo sa deje, hej. Pokiaľ budú všetci apatickí, tak tí, ktorí sú zvyknutí na to, že ľudia sú v takej letargii, tak budú zneužívať ten systém na to, aby profitovali z neho na úkor práve tých apatických. My potrebujeme, naopak, v ľuďoch naštartovať procesy aj práve zákonom, ktorý má podporiť ľudí tých, ktorí sa postavia proti korupcii, ktorí nahlásia korupciu, aby neboli za to postihovaní nielen oni, ich okolie, ich najbližšia rodina, ich spolupracovníci. K tomuto to má smerovať. To je ten prvý malý krôčik na tej ceste pri odstraňovaní korupčného správania sa medzi nami.
Je to naozaj zložitá téma a dlho sa o nej dá rozprávať. Ja už len dve také poznámky, ktoré som zaznamenal ešte v úvode, že vraj zákon nebol prejednávaný v iných kluboch alebo s inými klubmi. Nuž, od ´89. sa tá situácia vyvíjala svojím spôsobom a myslím si, že politické strany už mali dostatok času, aby sa s týmto problémom mohlo začať zápasiť. Ale nezačalo. Opäť otázka: Prečo? No lebo to všetkým vyhovuje. Aj keď sa tuná krúti hlavou, že, ale pritom vieme o veciach, ktoré sa dejú okolo nás, len, žiaľ, nedajú sa dokázať. Ja by som si vedel predstaviť, žeby tuná bolo zavretých pár desiatok ľudí pre výstrahu. Ale, žiaľ, nie sú.
A ja som to už tuná párkrát povedal v pléne parlamentu. Súčasné politické strany, ktoré sú už tí starí harcovníci, navzájom po sebe len breškajú ako takí malí psíci, lebo vedia, že sa nikdy nepohryzú. Pretože automaticky, akoby jeden druhého uhryzol, spustí sa lavína a sú tuná dohryzení všetci a tým pádom už nemajú šancu dostať sa zase do parlamentu. Takže táto situácia vyhovuje, žiaľ, tým, ktorí sú tu a rozhodujú o týchto zákonoch. My sme tu noví a to je nebezpečné, pretože nemáme za sebou korupčné škandály, nie sme ovplyvniteľní, manipulovateľní, preto nemáme problém s takýmto zákonom, ale možno väčšina áno. To sa koniec koncov ukáže pri hlasovaní.
No a vraj je to len propaganda. Tak neviem si predstaviť, žeby sa s takouto propagandou niekto skutočne takto natrápil, ako sme sa my natrápili s prípravou tohto zákona. Myšlienka totižto už skrsla v nás veľmi dávno. Aj prvotné náznaky zákonov boli pripravené, len sme zistili, že ten proces nie je taký jednoduchý. Preto sa čakalo ešte dve schôdze de facto, kým sme tento zákon predložili do parlamentu. Takže žiadna propaganda. Tvrdá práca. A stojíme si za tým.
No a v každom prípade z tohto miesta určite budem žiadať o podporu takéhoto zákona, novely zákona, ktorý má poslúžiť na to, aby sa ľudia nebáli nahlasovať korupciu.
Ďakujem pekne.

K slovu sa hlási teraz pán spravodajca, nech sa páči.