21. schôdza

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, spravodajca, kolegyne, kolegovia, napadla ma jedna taká úvodná poznámka, že život to mnohokrát dokáže, že tie najdôležitejšie veci, ktoré sú ozaj rozhodujúce, odznievajú na záver dlhých úvah schôdzí, rokovaní, a aj keď viem, že to nebude úplne presné, po našej, myslím, 21. schôdzi ako keby prišiel zákon, ktorý po množstve slov, ktoré tu boli vyslovené, bol zákonom, ktorý je možno najdôležitejší. Ja viem, možno je to nadsádzka, ale možno nie darcovstvo krvi, ale možno prijímanie krvi je to, čo už dnes večer môže potrebovať ktokoľvek z nás, a my ani netušíme, že tie slová, ktoré tu zaznievajú na tému ocenenia alebo teda návrhu, ako vyzdvihnúť obrovský spoločenský význam darcov krvi, ako rýchlo sa môžu pretaviť do niečoho, keď už nerozhodujú slová, ale sekundy, možno v duchu populárneho seriálu, ktorý práve, myslím, teraz začali opäť po mnohých rokoch vysielať, volá sa Sanitka.
Ešte jedna úvodná poznámka. Kedysi som počul takú zaujímavú vetu, že vyspelosť krajiny sa dá merať rôznymi spôsobmi. A jeden z tých, ktorý je taký najviac uchopiteľný, je to, že aké množstvo darcov krvi máme v tej krajine a aké sú tam čisté verejné WC. Že to sú dva parametre, ktoré rozhodujú o tom, ako si môžme veľmi rýchlo urobiť predstavu o vyspelosti tej-ktorej krajiny. Myslím, že nie sme úplne nevyspelí z pohľadu týchto dvoch kritérií, ale aj tak sa domnievam, že tie percentá ľudí, ktorí v živote aspoň raz darovali krv, sú v porovnaní možno s okolitými krajinami alebo s európskym priemerom ešte stále nie dostatočne veľké na to, aby sme si mohli povedať, že sme nejaký líder v tejto oblasti a že nám patrí možnože postavenie, keď už môžme byť spokojní.
A preto veľmi vítam tento návrh, lebo sa domnievam, že ukazuje tú možnosť, ako množstvo slov pretaviť do konkrétnych činov. A toto je práve ten čin, ktorý môžme považovať za rozhodujúcu ukážku nášho prístupu k zdravotníctvu. Koľkokrát toto kľúčové slovo "zdravotníctvo" tu zaznelo aj na tejto schôdzi. Koľkokrát sme sa možno oprávnene vyjadrili k tomu, čo považujeme za dôležité. Bavili sme sa o výmenných lístkoch. Povedali sme, že nie sú až také dôležité. Bavili sme sa o tom, že nie zdravotné poisťovne a termíny, ale nárok pacienta na to, aby v primeraných lehotách mu boli poskytnuté štandardné úkony bez ohľadu na to, kde sa nachádza a akú má poisťovňu, a v primeraných termínoch. Áno, to je oveľa dôležitejšie.
No ale v rámci podpory takéhoto zákona máme možnosť ukázať, že takéto debaty, diskusie o výmenných lístkoch, o DRG, o všetkom, čo súvisí so zdravotníctvom, myslíme ozaj vážne a jeden konkrétny čin, podpora takéhoto zákona a podpora darcov krvi, sa môže v takejto súvislosti ukázať ako oveľa dôležitejší ako tisíc rôznych, možno aj dobre myslených slov.
Preto sa veľmi pripájam k tomu, čo tu už zaznelo, aby sme pri podpore tohto zákona naozaj, možnože úplne výnimočne, lebo už som počul, že ani jeden opozičný zákon nebude schválený, že naše návrhy sú teda vyslovené, ale dopredu odsúdené na neúspech.
No skúsme sa zmeniť z poslancov na ľudí, ktorí dnes večer budú potrebovať krv. Povedzme si, že ozaj teraz nebudú rozhodovať ani palce, ani politické kluby a že bude rozhodovať človečenstvo. Že bude rozhodovať potreba nahradiť množstvo slov, ktoré sme tu už vyslovili konkrétnym činom. Činom, ktorý premieňa každého darcu krvi, ak prijmeme tento zákon, na človeka hodného istého spoločenského uznania.
Pozrite, ja si spomínam na časy, keď som pred mnohými desaťročiami začínal s darcovstvom krvi, že vtedy sa vždycky, tam zaznela otázka: "Chcete dvesto korún alebo budete bezplatný?" Nikdy nás nenapadlo pýtať si dvesto korún, a to sme bolo sopliaci. Ja si myslím, že aj v starom režime práve táto vec bola vysoko oceňovaná a iste vyplývala z nedostatku krvi. Ale tej krvi je nedostatok aj teraz.
Môj syn tiež akože, možnože máme to v rodine, pravidelne ho v Prahe volajú, keď potrebujú krv, lebo má nejaké špeciálne parametre v tej krvi. A už niekedy ho až ľutujem, že veď ozaj stačí štyrikrát do roka.
Ale ako vlastne vysloviť, že nedávajme, veď to, netreba to preháňať. Keď to je jedna z tých mála vecí, ktorá môže ukázať, že to myslíme s tým, že nás zaujímajú aj veci za plotom viac ako tie, len čo máme vo vlastnom dvorečku. Koľko je foriem dobročinnosti? Koľko je foriem podpory? A tu zvlášť. Ja viem, na poslancov sa to valí. Každý má kopu výziev, ako pomôcť, ako podporiť, ako byť súcitný.
Ja si myslím, že lepšej formy, ako byť darcom krvi, asi ani niet. A preto to, čo navrhol pán poslanec Novotný, aby štát našiel doslova, ja to vidím, v tom symbolický len rozmer, žiadne veľké peniaze v tom nie sú, aby našiel silu na to, aby povedal: "Áno, vážený darca, si pre nás dôležitou osobou. Vieme, že na tebe stojí množstvo našich odborných úkonov, aby sme vedeli zachraňovať životy," je tak primerané, tak prirodzené, tak potrebné, že ozaj opakujem na záver svojho vystúpenia apel. Skúsme sa v tomto jednom jedinom prípade na záver tejto schôdze zjednotiť. Nepozrime sa na toho, kto nám ako káže hlasovať, neuvažujme v politických rovinách, uvažujme v rovine človeka, ktorý dnes večer bude potrebovať krv, lebo ho pred parlamentom zrazí auto. A povedzme si, ak takí ľudia, ktorí sú ochotní dať krv, nebudú, môj život možno už večer bude patriť histórii.
Ja viem, že to je trocha dramatický obraz, ale to sa deje aj v tejto chvíli. Aj tejto chvíli práve niekomu dávajú niečiu krv. Zachraňujú životy. A nemáme vysoké percento ľudí, ktorí sú ochotní krv darovať, aj keď neni medzi najnižšie, nepatrí v Európe. Myslím, že tam je nejakých 35 % ľudí, ktorí už darovali krv.
Takže urobme toto gesto, absolútne nepolitické, ľudské. Obyčajne z tohto miesta často vyzývame svojich partnerov politických, aj oponentov, aby sa zjednotili. Ale teraz to má akúsi vyššiu kvalitu, vyššiu potrebu, vyššiu úroveň.
A preto sa veľmi prihováram za to, aby sme ľuďom, ktorí sú darcovia krvi, poďakovali týmto spôsobom, ako navrhuje predkladateľ, a najmä aby sme inšpirovali tých, ktorí tak ešte nikdy neurobili, k tomu, aby sa tak rozhodli. A aby percento tých 35 možno stúplo na 50. Je to veľmi praktická a racionálna požiadavka a ja vám ďakujem za to, že ju možno vypočujete.
Ďakujem predkladateľovi.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou pán poslanec Uhliarik. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Nech sa páči, pán poslanec.

Ďakujem. Chcel by som vyzdvihnúť práve to jedno, jeden headline, ktorý pán poslanec Mičovský hovoril, a tým je bezplatnosť. Naozaj, títo ľudia, ktorí dávajú bezplatne krv, nedávajú to kvôli tej Tatranke a pol litra minerálky, ktoré za to dostanú, ale kvôli tomu, že chcú pomôcť ľuďom.
Práve letné obdobie sa vyznačuje najkritickejším nedostatkom v zásobovaní krvou aj preto, že tí pravidelní darcovia chodia na dovolenky, prípadne sú to študenti a chodia domov a tak ďalej.
Ešte raz žiadam a prosím poslancov SMER-u, aby sa v tomto prípade naozaj riadili, tak ako povedal poslanec Mičovský, tým, že nie je to zákon možno z opozičnej dielne, ale je to zákon o darovaní krvi a o tom, že môže pomôcť hocikomu z nás. V prípade, že aj napriek tomu sa budete politicky nejakým spôsobom musieť podriadiť a budete to posudzovať politicky ako opozičný návrh, žiadam a prosím vás, aby ste aspoň darovali krv práve v tomto období a na sklonku tejto 21. schôdze. Pár sto metrov odtiaľto je na Kramároch Národná transfúzna služba a aspoň takýmto spôsobom pomohli ľudom, ktorí to najviac budú potrebovať.
Ďakujem.

Chcete reagovať, pán poslanec Mičovský? Nie.
Nech sa páči, pán poslanec Hraško, ktorý je posledný ústne prihlásený do rozpravy.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, páni navrhovatelia, začnem s tým, že opäť poviem, že aj ja som jeden z tých, ktorý tento zákon privítal a jednoznačne ho podporím. Teraz by sa mohli niektorí kolegovia poslanci z vládnej strany, ktorí zvyknú oponovať, keď je niekto v konflikte záujmov, že: "No jasné, veď sa to týka aj teba." Áno, týka sa to aj mňa. A v prípade schválenia by sa ma tento zákon pozitívne dotkol, pretože som tiež darca krvi. Ale ja som netušil pred tými ix rokmi, keď som začal darovať krv, že niekedy budem sedieť v parlamente a že budem schvaľovať takýto zákon. Takže myslím si, že túto vec môžme odložiť bokom.
Teraz sa dotknem druhej veci, pretože u nás na Slovensku vo všeobecnosti platí, že spoločnosť si veľmi málo váži dobrovoľníkov. Dobrovoľníkov, tí, ktorí dokážu pracovať zadarmo, len s tým, že sú nadšení niečím a nepotrebujú byť za to ani nejakým spôsobom veľmi odmeňovaní. A ku takým dobrovoľníkom patria aj bezplatní darcovia krvi. Mnoho ľudí sa ma pýta, že: "No a čo máš z toho, keď daruješ krv?" Ja hovorím: "Úplne fantastický pocit. Pocit, že dokážem zachrániť život niekomu, koho ani nepoznám." A tento pocit možno pozná málo ľudí. Málo ľuďom sa možno podarilo priamo zachrániť nejaký ľudský život. Aj s tým mám osobnú skúsenosť. Ale zachrániť život niekomu neznámemu, to teší potom o to viacej. Lebo niekedy to môže byť starší človek, niekedy to môže byť človek, ktorý sa zranil pri dopravenej nehode vážne a je v najlepšom svojom rozvoji svojich síl. A, žiaľ, takýto zásah by ho mohol zo spoločnosti vylúčiť. Niekedy sú to malinké deti, ktoré potrebujú takúto pomoc.
Nie je to len, samozrejme, krv, sú to aj ďalšie výrobky, ktoré sa z krvi vyrábajú a týmto pomáhajú. Čiže nie je to len taká priama transfúzia krvi, keď je niekto napichnutý na ten krvný balíček alebo tú krvnú konzervu, ako sa to hovorí, ale sú to mnohokrát aj výrobky. Niektorí, pretože chodia na transfúznu službu alebo na transfúznu stanicu, chodia darovať krv. To je také, by som povedal, rýchly proces. Okrem toho, že teda sú tie predodberové vyšetrenia, do piatich minút ste stečený a odchádzate preč. Dáte si potom ten keks, ako to už bolo spomínané, nejakú tú minerálku, prípadne čaj alebo kávu, a odchádzate spokojný.
Ale potom sú ľudia, ktorí si chodia posedieť na dlhšie do tej Národnej transfúznej služby. Chodia si posedieť ku špeciálnemu prístroju, ktorý sa volá separátor, a tam sa separujú krvné doštičky. Tá krv sa musí z toho človeka vytiahnuť, odseparovať krvné doštičky a zvyšná krv sa mu vracia naspäť. Tento proces trvá zvyčajne okolo hodiny. A ja som sa dozvedel, keďže v poslednom čase chodím viac-menej na túto cytaferézu, som sa dozvedel, že takýmto spôsobom človek dokáže pomôcť až dvom ľuďom. Čiže klasický odber sa berie za jeden odber, pretože dokáže pomôcť jednému človeku, ale separátor dokáže pomôcť vlastne, alebo teda odber zo separátorom, cytaferéza, dokáže pomôcť až dvom pacientom. Aj takýchto ľudí je málo. Niektorí možno sa boja, možno nechcú až taký dlhý čas stráviť na transfúzke, ale takýchto ľudí by sme mali tiež nejakým spôsobom podnietiť k tomu, aby sa nebáli. Čiže najprv ich podnietiť k tomu, aby darovali krv, a potom ich usmerniť k tomu, že aj toto je jedna z možností, aj keď to trvá trošku dlhšie, ale má to svoj význam. A možno niekedy aj väčší, pretože tie krvné doštičky sú mnohokrát potrebnejšie.
Tí darcovia krvi mali kedysi nejaké výhody ešte do roku 2002, kedy boli tieto výhody zrušené, úplne všetky. Ja si pamätám, že moji kamaráti, ktorí mali Zlatého Janského plaketu, sa vozili v autobusoch MHD zdarma. Nepripadá mi to síce ako veľká výhoda, ale pomôže, pokiaľ človek nemá k dispozícii auto a že naozaj využíva tú verejnú dopravu. Boli isté výhody pri tom, že sa neplatili dvadsaťkorunáčky za predpisy a podobné záležitosti. Boli uprednostnení v určitých výkonoch. A toto bolo jediné poďakovanie, á, ešte som zabudol jedno, mohli si odpisovať zo základu dane, myslím, že vtedy to bolo 2 000 korún za jeden odber, to znamená, že 8 000 korún si mohli odpísať zo základu dane počas jedného roka. Lebo zvyčajne, keď máte odber, tri mesiace máte rekonvalescenciu, to znamená, že štyrikrát do roka môžete štandardným spôsobom darovať krv. Pri cytaferéze je to viackrát, pretože tam sa tie krvné doštičky obnovujú o čosi rýchlejšie.
To znamená, že toto boli výhody, ktoré mal ten dotyčný, že bezplatne daroval svoju najvzácnejšiu tekutinu. Bolo to tuná už spomínané, ten, kto si potrebuje riešiť svoju finančnú situáciu a vidí v tom isté finančné ohodnotenie z darovania krvi, mnohokrát sa vykašle na naše zdravotné transfúzne služby, zbehne do Rakúska, kde za to slušným spôsobom platia. To znamená, že na Slovensku nám naozaj ostávajú len tí, ktorí chcú nezištne pomôcť takýmto spôsobom. Tí to nerobia pre ocenenie, tí to nerobia pre výhody, tí to robia preto, že to chcú a že ten pocit pomoci majú v sebe tak nejak už zakorenený. Nezištnej pomoci.
To znamená, že takýmto ľudom by sa naozaj malo nejakým spôsobom poďakovať. Poďakovať, pretože nikto im nepoďakuje. Pardon, ďakuje sa im vždy, keď dostávajú ocenenie, tú Janského plaketu. Ale to je v podstate jediný spôsob poďakovania za to, že na Slovensku darujú krv, ktorá pomáha občanom Slovenskej republiky.
Pokiaľ túto krv na Slovensku nemáme, musíme ju dovážať. A pokiaľ za ňu v Rakúsku dobre platia, za darovanie, koľko asi potom stojí nás, keď ju musíme kupovať? Nemyslíte si, že potom sú to vyššie výdavky na našu zdravotnú starostlivosť? Takže ja si osobne myslím, že je lepšie, keď krv našim občanom dáme od našich občanov. A nemusíme ju kupovať.
Ako už bolo spomínané, prichádza letná sezóna a transfúzne stanice vždycky majú v letných mesiacoch problém s krvou, pretože väčšina ľudí odchádza preč, a pokiaľ sa vrátia, a možno boli na dovolenkách v trópoch, kedy vlastne nemôže človek darovať, musí si dať skontrolovať, samozrejme, najprv krv, urobiť nejaké vyšetrenia a z toho vyplynie teda, či môže, alebo nemôže, je tam určitá doba, kedy sa teda vylučuje z darovania, najmä keď sa ide do trópov a podobne. Nebodaj, že ho tam ešte niečo poštípe a podobne. Takže toto sú mesiace, kedy naozaj tej krvi je málo.
Aj študenti, ktorí cez rok daruvávajú na vysokých školách tam, kde študujú, tak v letných mesiacoch odchádzajú domov, aj keď tam určite majú možnosti darovať, ale chodia väčšinou po brigádach, potrebujú si zarobiť nejaké to euro navyše, aby mali na prilepšenie, a vtedy ich asi netrápi nejaké darovanie krvi.
Preto si myslím, že je dobré, keď prichádzame opäť, pretože v roku 2009 prišla jedna poslankyňa, Tóthová, s návrhom aspoň teda urobiť daňovú úľavu tým, ktorí darujú krv, vo výške 65 eur za opäť maximálne 4 odbery. Ale iná výhoda tam nebola.
Toto, si myslím, čo navrhuje pán Novotný, má svoje opodstatnenie a naozaj ten, ktorý nevyužíva zdravotný systém tým, že platí odvody, ale nevyužíva, pretože nebýva často chorý, nechodí ku tomu lekárovi, to znamená, že len prispieva do toho zdravotného systému, on možno bude čerpať, keď bude niekedy starší, v tom dôchodcovskom veku. Možno to niektorých prikvačí viacej, ale tým, že prispieva a dokonca prispieva dvojnásobne, pretože keď bezplatne daruje krv, tak naozaj prispieva tomu nášmu zdravotnému systému, tak by sme mu v prípade čerpania tej zdravotnej starostlivosti mali umožniť nejaké výhody. Pretože on dobrovoľne daruje, bezplatne. Vždy to máte na tej legitimácii napísané: bezplatne.
Aby ste verili, že je to naozaj tak (rečník vybral svoju legitimáciu odberu krvi), tu je to vždycky napísané, v tejto poslednej kolónke, že bezplatne. Tí, ktorí chodia darovať krv, to poznajú. Pri cytaferéze sa to nepíše, lebo tam ide cytaferéza.
Takže naozaj tento zákon je dobrý. A po dlhých, dlhých rokoch od roku 2002 máme konečne možnosť oceniť tých, ktorí naozaj nezištne, bezplatne darujú najvzácnejšiu tekutinu hneď po vode na svete.
Takže ja som za to, aby sme všetci spoločne podporili tento návrh bez toho, kto má aké stranícke tričko, pretože tu sa nejedná o to, či je niekto sprava, zľava, zo stredu, zhora, zdola, tu sa jedná o ľudí, o ľuďoch, ktorí dokážu nezištne pomáhať iným a mnohokrát ani nevedia komu.
Takže ja som rád, že takýto zákon prišiel, a chcem sa poďakovať pánovi Novotnému, že takýto zákon predložil. Vyjadrujem mu svoju plnú podporu a dúfam, že tento zákon dostane plný počet poslaneckých hlasov, ktoré budú za takýto zákon.
Ďakujem pekne.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou páni poslanci Kaník a Bublavý. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Kaník.

Ja s potešením počúvam tie výzvy k tomu, aby sme sa pozerali na tento zákon nie cez stranícku optiku. Žiaľbohu, takýchto zákonov tu už bolo viacej, nie s touto témou, ale takých, ktoré riešili naozaj reálne každodenné problémy ľudí a ktorých jednoduché schválenie by znamenalo významné zlepšenie kvality života pre všetkých, ktorí žijú na Slovensku. Ani raz sa, žiaľbohu, nestalo, že by napriek výzvam sme prelomili ten stranícky, tú stranícku mašinériu a presvedčili našich kolegov z vládnej strany, aby sa na to nedívali cez stranícke okuliare.
Zostáva mi dúfať len, že tentokrát tak do prázdnin, do leta budeme môcť zakončovať s takou lepšou správou. Ešte tu máme jeden zákon, ktorý je takisto veľmi dobrý, veľmi potrebný, pomôže konkrétnej skupine, ktorá nespravodlivo je dotknutá, no tak som zvedavý aj pri tom druhom zákone, ako sa zachová vládny SMER.

Pán poslanec Bublavý, nech sa páči.

Okrem plakiet, ktoré patria ocenením podľa kategórie, samosprávy, obce si považujú bezplatných darcov, darcov krvi podľa počtu odberov, a odmeňujú svojich občanov aj vecným, vecným darom alebo finančnou čiastkou. A aj bez príslušného zákona. A ja mám radosť, že moja rodná obec toto robí už vyše 10 rokov, že oceňuje svojich občanov, ktorí bezplatne darujú krv.
Pán poslanec Hraško, spomínal si, že v minulosti si viac cenili týchto bezplatných darcov. Áno, máš pravdu. Ja si pamätám, že najviac si cenili bezplatných darcov hlavne do roku ´89.
A viete, mrzí ma, že tento zákon, pán kolega Novotný, podávate až teraz, keď ste v opozícii, a mali ste možnosť s týmto zákonom už oveľa skôr prísť, aby sme si oceňovali bezplatných darcov. A škoda, už ten zákon mohol dávno byť v platnosti.
Ďakujem za pozornosť.

S reakciou pán poslanec Hraško, nech sa páči.