24. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie v rozprave
18.9.2013 o 5:17 hod.
JUDr. LL.M.
Daniel Lipšic
Videokanál poslanca
By som vás chcel, pani predsedajúca, požiadať, aby ste, už ste to dosť nezvládli, vedenie celej tejto schôdze, aby ste nerobili ešte horšie, ako to je.
Milé kolegyne, vážení kolegovia, ja by som sa tiež najskôr pridal k hodnoteniu toho, čo dnes v parlamente sa vlastne deje. Myslím si, že takúto schôdzu s takýmito, s takýmto priebehom Slovensko nemalo ani za mečiarovských čias. Vladimír Mečiar bol zvláštny, Slovensku veľmi uškodil, nebol celkom v poriadku, ale ja musím povedať, že nebol zbabelec. Robert Fico je zbabelec. Neviem si predstaviť, že by Vladimír Mečiar pri návrhu na jeho odvolanie zo sály odišiel, že by jeho poslanci boli tiež povinní zo sály odísť na jeho výzvu.
Čo sa dialo po tom, že, keďže asi inú motiváciu, ako podporovať vládu, vládni poslanci nenašli, tak našli alkohol, aby potom tuná mohli v zásade byť takí zomknutí, pretože asi v triezvom stave by to nešlo, za svojou vládou. A to, čo sa udialo po polnoci, to znamená ten incident, kedy bol inzultovaný najmä pán poslanec Viskupič podnapitými poslancami, to neboli dva decká vína; to boli tak dva deci vína, jak keď mal bývalý poslanec Cuper tie dva deci orešanského, to bolo toľko dva deci vína; tak to považujem za, za veľkú hanbu. Žiaľ, musím povedať, že je to hanba, ktorá padne na celý parlament.
Ja som si pozrel ešte v noci to, čo nakrútili médiá, jednotlivých poslancov SMER-u, ktorí boli zapojení v tomto incidente. Boli sme tuná v sále, a keď som dával návrh, procedurálny, ešte pred tým incidentom, tak už som povedal, že z čoho je taká dobrá nálada tuná, pretože tiahlo tuná z viacerých poslancov SMER-u.
Samozrejme, že si myslím, že sa nič neudeje zajtra, pretože vedenie parlamentu stratilo akýkoľvek rešpekt. Jednak iné pravidlá hry platia pre koaličných poslancov, iné pre opozičných a myslím si, že v tomto sa bude celkom veselo ďalej pokračovať.
Ako povedala pani podpredsedníčka Jurinová pred chvíľou, pred dvomi rokmi tu bola schôdza k odvolávaniu premiérky Radičovej. Hlavným dôvodom tejto schôdze bolo, bol prípad, korupčný prípad, ktorý sa týkal jedného z jej externých poradcov v kauze Osrblie, v kauze výstavby biatlonového štadiónu. Ten prípad si pamätám, bolo to v lete roku 2011, kedy sme rozbehli policajnú akciu, a keď som oznámil predsedníčke vlády, ktorá bola vtedy na dovolenke, že sme teda obvinili ľudí a zadržali niektorých ľudí vrátane jej poradcu, jej reakcia bola veľmi jednoznačná: "Obviňujte a zatýkajte, proste polícia musí mať voľné ruky, nech ide o kohokoľvek."
Samozrejme, že dnes sa na Úrade vlády zatýkať nebude, nie preto, že by tam nebola žiadna korupcia, ale preto, že dnes sa znovu vyšetrujú malé korupčné prípady, ako bola kauza Wänke, radievane v tretej lige z klubu do klubu. Napriek tomuto čestnému postoju premiérky Radičovej zvolal predseda vlády Fico schôdzu na jej odvolanie a my sme všetci prišli a boli sme tu do rána. Aj premiérka Radičová tu sedela a bola tu do rána. A počúvala aj mnohé urážky aj premiéra Fica, bola a, je žena, zvládla to. Mala dosť odvahy a čistého svedomia, musím povedať, že to zvládla. Premiér Fico je síce muž, ale on tú odvahu nikdy nemal.
Tá argumentácia, ktorú sme tu počuli od poslancov, že "no my sa nenecháme urážať", čo sme my už v tomto parlamente sa napočúvali častokrát a pripadá mi táto argumentácia ako argumentácia v škôlke škôlkarov, ktorí, jeden udrie, druhý mu to vráti, čo je normálne, a ten, čo udrel prvý, keď mu ten druhý vráti, beží za učiteľkou v materskej škôlke schovať sa pod sukňu: "Jajajaj, bijú ma, bijú ma, poďte ma zachrániť!" Tieto škôlkarské maniere, tieto zbabelé škôlkarské maniere, si myslím, že dnes predviedli na čele s pánom predsedom vlády poslanci SMER-u.
Teraz druhá moja poznámka, ktorú hovorila, pani poslankyňa Jurinová hovorila, že on by mal byť premiérom nás všetkých. No mal by byť, ale podľa mňa premiér Fico nie je premiér občanov. On je čisto lokaj svojich pánov. A keď prenikne nejaký problém, vznikne, ako vznikol, niečo praskne, je preukázané, že materiály na vládu nepripravujú ministri, ale finančné skupiny, keď sa preukáže, že de facto v štátnych podnikoch, najlukratívnejších, čo je v tomto prípade Eustream, nominuje štát de facto nominantov finančných skupín, tak si myslím, že situácia je úplne jednoznačná, že koho záujmy vláda reprezentuje. Reprezentuje záujmy svojich pánovi, reprezentuje záujmy oligarchov, reprezentuje záujmy finančných skupín.
Materiál nevznikal tak, že sa komunikovalo. Každý odborník na IT vie, ako vzniká ten list, ktorý sa volá properties. Nevzniká tak, že sa medzi sebou komunikuje, a keď nejaký niekto pripomienkuje, tak už je autor materiálu. Nie. Ten materiál vznikal a jeho základ bol na počítači J&T. Možno nejaké bodky a čiarky tam ministerstvo urobilo v rámci nejakej formálnej presnosti. Nič iné.
Ale koniec koncov ten obsah materiálu potvrdzuje, nielenže kde bol urobený, ale v koho záujme bol urobený. A bol urobený čisto v záujme J&T. A budem ešte o tom hovoriť možno v najbližších dňoch, pretože tá situácia sa zdá byť, že je jednoznačná. Považujem ju za škandalóznu.
Ja som spomínal, že tento prípad je ešte závažnejší, ešte do očí bijúcejší, ako je kauza Gorila, kde stále prebieha vyšetrovanie, niektoré veci možnože sú sporné, ale tuná je to čierne na bielom, úplne presné, a je to kauza, ktorá ďaleko presahuje kauzu Gorila.
A tak som si dovolil vám z tej kauzy, z knihy, ktorú napísal Tom Nicholson, prečítať pár statí, pretože si myslím, že aj o tejto kauze a o tom, ako funguje lokajská vláda Roberta Fica, v nejakom okamihu vznikne knižka. Takže na úvod prečítam pár statí, keďže ide o akoby príbeh kauzy porovnateľnej, ktorá už bola takto knižne zdokumentovaná.
Dvere sa otvorili a niekto z tmy vošiel do mojej izby. Nevidel som, kto to je, ale cítil som zmenu vo vzduchu, bol som si vedomý prítomného zla, ako keď sa náhle ochladí.
Keď vošiel do svetla, moje nohy sa už dotýkali zeme. Riflovú bundu mal oblečenú na mikine alebo šušťákovej vetrovke s kapucňou, v šere som to nevidel presne. Páchol ulicou. Do izby sa za ním natlačili ďalší dvaja chlapi.
„Môžem vám pomôcť?“ spýtal som sa. Absurdné, pýtať sa votrelcov, či im môžem pomôcť, ale chápal som, že oni sú v tejto miestnosti predátori a ja len korisť.
„Pomoc?“ zopakoval Riflová bunda a uškrnul sa ponad plece. A potom z jeho rukáva vystrelila päsť a hneď nato aj druhá a stretli sa s mojou hlavou.
To len na porovnanie, aj dnes tu v parlamente alebo včera v noci padali rôzne päste. Pevne verím, že neboli od ľudí s takým profilom, aký sa píše tuná v tejto knižke, ale nie som si celkom istý.
Pokračujem ďalej:
Stalo sa to v jeden zimný podvečer v roku 1998 v Bratislave, kde som pracoval ako reportér pre isté malé anglické noviny. Na Slovensku vtedy nebola vojna ako na Balkáne ani novinári pravidelne nemizli ako v Rusku, ale nad krajinou stále viala zástava divokého východu. Pod vedením kyklopského premiéra Vladimíra Mečiara sa v krajine unášalo a vraždilo, novinári boli niekoľkokrát zbití a občas im zhoreli autá, a to všetko pod starostlivým dozorom Mečiarovej tajnej služby. Mečiar v tom čase vládol Slovensku ako Sauron Stredozemiu a akokoľvek smiešne to znie dnes, keď má sedemdesiat a je už politickou fosíliou, v tom čase bola jeho moc obrovská.
Aj toto, myslím, že môže byť určitým znamením do budúcnosti pre garnitúru Roberta Fica.
Aj bitku od nepozvaných tupohlavcov som dostal zrejme za to, že som sa odvážil písať o jeho zverstvách.
Ležal som na posteli a čítal knihu Cormaca McCarthyho s príznačným názvom Vonkajšia temnota; o žene, ktorá čaká dieťa so svojím bratom. Keď sa dieťa narodí, vezmú jej ho a ona sa vydá na púť cez Apalačské pohorie, ktoré je plné zloduchov, a hľadá svoju dcéru. Temnota tej knihy sa šírila v každom priestore, v ktorom ju kto čítal, nehovoriac o mojej malej izbe na prázdnom internáte ďaleko od domova.
Takže keď títo traja tupohlavci vošli dnu, chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že sú skutoční. Jeden mal bradu, čo mu zakrývala celú tvár, trčali mu len oči; ďalší, ktorému by sa hodilo dáke apalačské meno ako Toadvine, dlhé, zúrivo rozpustené mastné vlasy po plecia.
Jediný úder, ktorý si poriadne pamätám, bol prvý, a čiastočne druhý, oba do spánkov. Zvyšok bitky som mal pocit, že sa plazím hustým bahnom, aby som sa dostal k dverám. Svietilo len slabé svetlo; a kým na mňa dopadali údery, pokúšal som sa chrániť si tvár, skryť sa v malom výklenku na chodbe a potlačiť strach.
„Prestaň!“ zareval hlas. „Daj ruky hore!“
Zaváhal som. Nie preto, že by som sa chcel brániť, ale pretože som vedel, že len čo sa vzdám, som stratený. Bol som však sám proti sebe; moje ruky proti mojej vôli vyleteli inštinktívne hore, samy od seba, a spolu s tým zmizla aj moja vôľa bojovať. Schmatli ma za zápästia, dovliekli k posteli a prinútili ma ľahnúť si na brucho. Ruky mi zviazali za chrbtom, cez hlavu prevliekli vrece. Jeden z nich, myslím, že to bol Riflová bunda, si kľakol na môj chrbát a začal ma mlátiť do hlavy. Možno bol sklamaný, že útok sa skončil tak rýchlo. Už som necítil žiadnu bolesť. Bol som taký vystrašený z celej situácie, že som nechtiac zaručal ako zviera, čo sa dostalo do pasce.
„To stačilo, zlez z neho,“ povedal veliaci hlas. Ukázalo sa, že patril Bradatému, ktorý čupel pri posteli a nadvihol vrece na mojej tvári. „Tak ako? Dýcha sa ti lepšie?“
Prikývol som. Bol menší ako jeho partneri, ktorí boli zaneprázdnení prehliadkou izby. Vďaka kapucni som z jeho tváre videl len zvláštne červené pery. „Máš fotky jednej vraždy. Šéf ma poslal, aby som ich priniesol.“
„My sme ruská mafia!“ zaškriekal jeden z chlapov. „Nie, srbské mafia,“ pridal sa k nemu druhý a rozrehotal sa. Matrac sa prehol pod kolenom a dostal som ďalší úder do hlavy.
„Prestaň s tým už!“ zreval Bradatý a znova sa sklonil ku mne: „Počúvaj, daj nám, čo potrebujeme, a my odídeme.“
Z úst mi vyšla záplava slov, trval som na tom, že nemám žiadne fotky, nemám ani len fotoaparát, nikdy som nevidel žiadnu vraždu a už vôbec nie som ten človek, ktorého hľadajú.
„Ale voláš sa Tom Nicholson, nie?“
Nová vlna zúfalstva, keď sa moja záchranná vzducholoď s menom ToNieSomJa zrútila dole. Bradatý sa postavil a ja som zostal ležať na posteli, kým všetci traja ďalej prehľadávali izbu. Záhadná hudba zipsov, šepotu, rýchlych a tvrdých pohybov. Potom sa Bradatý vrátil.
„Pozri,“ povedal, a tentoraz mi nechal vrece na tvári. „Ja proti tebe nič nemám, ale tuto moji priatelia sú profesionáli a sú ozbrojení. Je to ich živobytie. Keď mi nedáš fotky, pôjdem preč a nechám ťa tu s nimi, možno sa dobre porozprávate.“
„Nie, nie, nie,“ zamrmlal som. „Mýlite sa. Neviem, odkiaľ máte moje meno, ale ja som nikto, ja nie som ani len Slovák, ja sa do ničoho nemiešam!“
Vzdychol, akoby nad tým uvažoval. „Poviem ti, čo spravím. Pôjdem dole a spýtam sa šéfa. Ak sa mýlime, vrátim sa a osobne sa ti ospravedlním. Ale ak klameš, tak máš problém.“
Schmatli ma dva páry rúk. Zviazali mi nohy a pripútali ich k zápästiam jedným dlhým špagátom, ktorý sa točil okolo môjho krku. Bol som natiahnutý ako na škripci. Na chvíľu mi dali dole vrece a vopchali do úst jednu z mojich kravát. Potom ma preniesli na posteľ a pre istotu pripútali k jej rámu. Bradatý sa ku mne nahol: „Môžeš dýchať?“
Prikývol som, lebo som sa nevedel dočkať, kedy vypadnú. Strčil prst pod povraz na mojom krku a skontroloval ho.
„Jeden z mojich ľudí bude vonku pred dverami. Keď začuje čo len najmenší zvuk, vojde hneď dovnútra a opäť dostaneš nakladačku. Takže ani muk, kým sa nevrátime.“
A potom sa postavili a zmizli z môjho života tak rýchlo, ako do neho vpadli. Posledný zvuk, ktorý som počul, bol zvuk kľúča, ktorým za sebou zamkli.
Ticho. Najskôr som len zatvoril oči a zaťal zuby do vankúša. Nepochyboval som o tom, že Bradatý si šiel všetko overiť. Radšej sa nehýbať.
Ale potom som si uvedomil niečo iné. Že som na deviatom poschodí prázdneho internátu, a keďže všetci študenti sú doma na zimných prázdninách, kým by ma niekto našiel, bola by jar. Že keď sa hrubokrkí vrátia, nevrátia sa preto, aby sa ospravedlnili a rozviazali ma.
Podarilo sa mi dostať kravatu von z úst, ale tento proces len tuhšie pritiahol špagát okolo môjho krku. Vystrašený som sa otočil a zahryzol do toho, čo ma držalo. Bola to moja šnúra na bielizeň, plastová s lankom vnútri. Žul som ju a rezal zubami, až kým sa nepretrhla, striasol som si z hlavy vrece a oslobodil sa z uzlov na nohách a na rukách.
Posadil som sa na posteli a skontroloval škody. Ukradli mi stereo a moju zbierku cédečiek, ale nechali mi peňaženku a pas. Pozrel som pod koberec. Peniaze, čo som mal schované pre krajné prípady, tam stále boli. Zmizli aj moje kľúče, cestovná taška a nový zimný kabát. Bastardi.
Schmatol som kuchynský nôž, mysliac na strážcu za dverami. Vykopol som panel zo spodnej časti dverí, ďalším úderom som zničil zámok. Chodba však bola prázdna.
Trvalo celé veky, kým som sa dostal na prízemie. Budova mala priveľa rohov, za ktorými sa mohli útočníci skryť, a vo výťahu ležala prázdna fľaša od vodky, ktorá akoby patrila Toadvinovi. Radšej som šiel po schodoch.
Nočnému vrátnikovi sa nechcelo volať políciu. Tvrdil, že celé hodiny nikto nešiel dnu ani von a díval sa mi pri tom do opuchnutej tváre. Napokon predsa len zdvihol telefón a zavolal. Potom mi spravil čaj a nechal ma vypiť si ho v jeho miestnosti, kde ma nikto nemohol vidieť.
Prišla polícia, štyria detektívi a dvaja policajti vo svojich pekných zelených uniformách. Hľadali odtlačky prstov, zatiaľ čo ja som čakal v hale, kým povedia, čo mám robiť.
Nechali ma odísť o siedmej ráno. Kým jeden z detektívov písal správu, spýtal som sa ho, čo sa podľa neho stalo. Potriasol hlavou. Spýtal som sa ho znova, povedal som mu, že nemám kam ísť, môžem sa len tak vrátiť do svojej izby, a preto by bolo lepšie, keby mi povedal to, čo vie, aby som sa vedel zariadiť. Vzdychol.
„Asi to bola SlS-ka,“ zamrmlal. „Zastrašovanie.“
Aj v tom zmätenom stave, v ktorom som sa nachádzal, som mu odmietal uveriť. Čo už len mohlo zaujímať tajnú službu na reportérovi bez mena, ktorý píše pre zahraničné noviny s maličkým nákladom? A prečo si myslel, že tá bitka bola zastrašovanie, a nie krádež a vlámanie? Oprel sa o kreslo a rozhodol sa niečo mi povedať. „Strávili vo vašej izbe príliš veľa času,“ vysvetlil. „Keby to bolo len vlámanie a krádež, vlezú a vylezú tak rýchlo, ako môžu, nebudú sa poflakovať ďalších pätnásť minút okolo a mlátiť vás, tváriac sa, že sú mafia. Nechali tam aj váš pas a nechceli žiadne peniaze, čo znamená, že to neboli bežní zlodeji. A to, čo ukradli, odniesli vo vašej taške, takže predpokladám, že improvizovali a snažili sa predstierať krádež.“
Vyšiel som z policajnej stanice do zimného rána, kde na mňa čakalo moje dievča, vyslanec z reálneho sveta. Šiel som s ňou do jej bytu a dali sme si každý niekoľko štamperlíkov vodky. Skôr ako som šiel do práce, zavolal som do redakcie a zvestoval, čo sa stalo. Len čo som si sadol za svoj stôl, prišiel môj editor Dan Borský, potľapkal ma po pleci a položil predo mňa teplé pivo. V prehrávači zapol starú pásku Cranberries a štrngli sme si. A potom som sa zosypal.
Celé ďalšie týždne som zo srdca nenávidel Slovensko a túto nenávisť som si bránil kuchynským nožom vo vrecku môjho saka na hrudi. Nebola to bohvieaká emócia; skladala sa zo sebaľútosti a hanby. Nezarábam tu dokopy nič a teraz sa ešte musím starať o takéto hlúposti! Keď vás niekto zbije a zviaže ako bezmocné zviera, vie to celkom pekne zničiť ego. Človek nenávidí samého seba a hľadá ľahkú obeť, na ktorú by to všetko mohol hodiť.
Po mesiaci som sa odsťahoval od frajerky naspäť do svojej starej izby, pretože sa mi zdalo ponižujúce ďalej sa skrývať. Dieru na dverách zaplátali preglejkovým panelom, ale inak sa nič nezmenilo. Kúsky požutej šnúry na bielizeň a kravata ležali na posteli. Po mojom prehrávači zostal na stole zaprášený obdĺžnik. Vonkajšia temnota ležala chrbtom hore na koberci, kam spadla.
Vrátil som sa k svojmu starému životu. Venoval som sa písaniu a po čase som prestal nosiť vo vrecku kuchynský nôž, lebo všetky moje saká boli zničené. Priatelia a susedia na internáte sa ma už nepýtali, čo sa stalo. Dostal som list, v ktorom mi polícia oznamovala, že vyšetrovanie je uzavreté a nič sa nezistilo. Páchateľ neznámy.
Myslím, že presne to bol moment, keď som sa rozhodol napísať knihu. Nie ako dáku odplatu „mafiánom“, ani ako liek na moje zranené ego. Nie, rozhodol som sa jednoducho preto, že po prvýkrát som bol aj ja sám súčasťou toho, čo sa dialo okolo. Namiesto toho, aby som odišiel urazený do Kanady, chcel som zostať a byť členom „cnostnej minority“, ktorá odporuje Mečiarovi. Povedal som si, že môj monokel a ukradnuté veci sú platnou vstupenkou do tejto skupiny. Ale ako som mohol prispieť? Nemal som nič, len fakt, že som už aj ja patril k tým, ktorých dala moc zmlátiť.
Kým sa to nestalo, Slovensko bolo pre mňa exotické miesto, kde sa dá stráviť niekoľko rokov, kým sa rozhodnete, čo so svojím životom. Pozorovatelia ako ja – učitelia angličtiny, dobrovoľníci mierových zborov, smutní právnici a manažéri, ktorých poslali firmy namiesto do Barcelony do Bratislavy – spoločne prežívali postkomunistickú frašku, preplnenú charaktermi ako Mečiar a jeho vtedy obézny šéf tajnej služby Ivan Lexa. Z ničoho nič som sa však sám ocitol uprostred tejto hry a začal som si všímať – a nenávidieť – albánskych vekslákov pred Tescom, čierny Mercedes, čo patroloval mestom, steroidové monštrá, ktoré „chránili“ bary v centre mesta. Hrubokrkí vládli národu, v politike aj na uliciach, a ich vulgárnosť bola všadeprítomná a všetkým na očiach.
Každému, kto sa na situáciu pozrel zbližša, bolo jasné, že na Slovensku nešlo o to, že sa pohybovalo smerom k ruskému štýlu neslobodnej demokracie; Slovensko bolo v podstate unášané miestnymi oligarchami, ktorí si chceli z neho vytvoriť vlastné panstvo uprostred strednej Európy. Konečne som pochopil, prečo toľko mladých ľudí odchádzalo do zahraničia a prečo sa tisícky ľudí angažovali v protivládnych protestoch.
Ako dávno bolo, zdanlivo, to leto roku 1998! Mečiar prehral vo voľbách a medzinárodná izolácia, do ktorej Slovensko hnal, je dnes len poznámkou pod čiarou v historických knihách. Najmúdrejší z hrubokrkých vymenili steroidy za obleky a novinári sú dnes napádaní len slovne, dokonca často z opodstatnených dôvodov.
V podstate sa však toho zmenilo len veľmi málo. Kleptokracia, ktorú Mečiar priniesol, zostala na svojich miestach; dnes je len o niečo viac sofistikovaná. Väčšina voličov stále zúfalo nerozumie verejným otázkam a v nekonečných politických škandáloch nevidia žiadne zákulisie. Povedia si len: „Všetci politici kradnú.“ Sviniari stále dostávajú vysoké úrady – Mečiarov nasledovník Robert Fico je dlhodobo v pozícii najdôveryhodnejšieho politika krajiny – a ľudia vnímajú politiku tak, že menší zlodeji nahrádzajú väčších a naopak. Akoby sa pokazený dom dal opraviť tým, že vymeníte nájomníkov.
Neodišiel som, ale trvalo mi desaťročie, kým som pochopil prečo. Dôvodom je táto kniha. Je o moci a o tom, ako sa na Slovensku zneužíva na zbohatnutie. Je o organizovanom zločine – nie o bezduchých praktikách miestnych gangstrov, ale o tom, ako oligarchovia a politici vybabrali so systémom, aby zbohatli. Je tiež o tebe a o mne, o našej stratenej nevinnosti a o bolestivom poznaní toho, ako to na Slovensku funguje. Je to môj príspevok k činnosti cnostných minorít a je to moja odpoveď tým trom mužom v mojej izbe a všetkému, čo reprezentovali. Toto je pre vás, chlapci, a pre tých, čo vás poslali.
Hneď ako otvoril dvere, vedel som, že niečo nie je v poriadku. Namiesto toho, aby ma pozval dnu, povedal, aby som podržal výťah a zobral si z vešiaka bundu. Kým zamykal, chcel som sa niečo spýtať, ale on pokrútil hlavou. Výťahom sme sa odviezli až celkom dole, po celý čas v úplnom tichu.
Mal som Petra rád od prvej chvíle, čo som ho spoznal. Bol to prvý tajný, s ktorým som sa stretol, takže keď som v jedno júlové popoludnie v roku 2008 prišiel do krčmy Česká pivnica a hľadal som muža v červenej šiltovke, nevedel som celkom, čo mám čakať – možno nejakú sivú myš s okuliarmi bez emócií. Namiesto toho mal muž, ktorý zdvihol obočie namiesto pozdravu, takmer dva metre, začínajúcu plešinu, teplé vlhké ruky a výrazné, akoby sklamané ústa.
Výťah prešiel prízemie a zastavil sa v pivnici. Potichu sme prešli pomedzi škatule a čistiace prostriedky do výklenku vzadu.
„Suspendovali ma,“ zašepkal. „Kým prebieha vyšetrovanie, mám domáce väzenie, ale som si istý, že toto je koniec.“
„Do riti,“ vydýchol som, a zrazu som sa zľakol, že som ho nejako prezradil. „Nikdy som nikomu nepovedal, že sa stretávame, ani vlastnej manželke nie. Jediná vec, ktorú môžu mať, sú e-maily, čo sme si písali. Možno majú tie…“
„To je moja vina, nie tvoja,“ šepkal ďalej. „Pravdepodobne ma už dlhšie sledovali. Som v tajnej službe jedenásť rokov, a to je dosť dobrý dôvod na to, aby som bol pre nových šéfov nespoľahlivý. Neviem, čo ich naštartovalo, ale majú fotky. Je koniec.“
Možno existujú novinári, ktorých príbehy vznikajú na základe vnútornej inšpirácie alebo starostlivého pozorovania, ale ja takým nie som. Možno nemám fantáziu, možno som príliš lenivý. Ale keď je na Slovensku tak veľa ľudí, čo chcú povedať svoj príbeh, keď je pritom tak veľa dobrých príbehov, nie je dôvod, aby som krkolomne vytváral nápady.
Tak sa to začalo aj s Petrom. „Dobrý deň, pán Nicholson,“ začínal e-mail, ktorý som dostal v jeden neskorý večer. „Som príslušník bezpečnostných zložiek Slovenskej republiky. Chcel by som sa s vami stretnúť. Detaily vám poskytnem osobne. Pošlite mi, prosím, svoje telefónne číslo, na ktoré vám môžem zavolať, a možný čas stretnutia.“
Za tie roky som dostal desiatky podobných e-mailov, ale tento bol niečím iný. Žiadne zaručené sľuby o poklade, žiadne osobné rozhorčenie ani hlúposti zo špionážnych noviel („založte si anonymný účet v internetovej kaviarni a píšte mi len odtiaľ“). Slovné spojenie „bezpečnostné zložky“ znelo lákavo, rovnako ako pisateľova istota, že má pre mňa niečo dôležité.
A tak sme si dohodli stretnutie v Českej pivnici, nenápadnej krčme blízko električkovej trate v širšom centre mesta. Povedal som mu, aby čakal chlapa, ktorý vyzerá ako tulák (opis, ktorý som začal používať pri stretnutiach s neznámymi ľuďmi, ale ktorý je, nanešťastie, čoraz viac aktuálnejší). Prišiel som načas, ale on tam už sedel s pohárom piva pred sebou. Pri podaní ruky bol rýchlejší a silno mi stisol dlaň, skôr než som bol pripravený jeho stisk opätovať, čím získal nado mnou miernu prevahu. „Peter,“ predstavil sa, šacujúc ma pohľadom.
Stretnutie so zdrojom je ako rande naslepo. Niekedy viete hneď, že z toho žiaden príbeh nebude. Ako keď sa za vaším „rande“ ukáže nervózna nezamestnaná učiteľka s pokrčeným golierom a nepríjemných dychom, opisujúca nepodložené „fakty“ o drobnej krádeži, ktorú urobil jej sused. Alebo manželka, ktorá chce, aby ste odhalili údajný sexuálny záujem jej manžela o ich dcéry (počas toho pamätného šokujúceho stretnutia mi dokonca ukázala fotku).
Kým sa nestanete novinárom – teda kým sa nezačnete zaujímať o príbehy iných ľudí, ani netušíte, koľko zranených duší chodí po svete, nosí v sebe svoje bolesti a čaká na divákov. Keď sa vám párkrát stane, že sa do pasce nudy dáte chytiť, snažíte sa vyhýbať takýmto banálnym stretnutiam, ako sa len dá, najmä tým, že si zistíte o svojom zdroji čo najviac vopred. Nie vždy sa vám to však podarí a potom musíte trpieť a počúvať sled nezaujímavých udalostí. Ľudia zvyčajne prezentujú seba a svoje príbehy inak, než ako sa odohrali v skutočnosti, takže počas stretnutia neustále hľadíte na hodinky a premýšľate, ako čo najrýchlejšie odísť.
Tentoraz to tak nebolo. Peter bol typ zdroja, o akom všetci novinári snívajú. Pracoval ako topanalytik v tajnej službe, v sekcii pre ekonomickú a organizovanú kriminalitu. Podľa toho, čo mi povedal, nedávno viedol súdom schválenú sledovaciu operáciu, a teraz chcel rozpovedať svoj príbeh. „Moja rodina je v ohrození, a moji šéfovia sa mi otočili chrbtom,“ povedal. „Skúsil som všetko, čo som mohol, ale ďalej už nemám kam ísť.“
Petrov príbeh sa začína neuveriteľnou náhodou – zistil, že jeho byt susedí s konšpiračným bytom, ktorý v tom čase používala bratislavská finančná skupina na tajné stretnutia s politikmi. Keby si kúpil byt o ulicu ďalej, operácia Gorila by sa nikdy neuskutočnila.
„V živote sa také veci stávajú,“ povedal v jedno teplé jesenné popoludnie v septembri 2011. Znova sme sedeli pri pive, tentoraz v novorekonštruovanom hokejovom štadióne v Bratislave. Moji editori v časopise Trend ma požiadali, aby som zorganizoval stretnutie s Petrom; chceli jeho príbeh počuť na vlastné uši a overiť si jeho pravdivosť. „Bola to úplná náhoda,“ povedal ticho.
Stalo sa to krátko po zmene vlády v roku 1998. Peter rok predtým nastúpil ako analytik hlavnej divízie tajnej služby („Odpovedal som na inzerát v novinách,“ uškrnul sa) a hľadal pre svoju mladú rodinu väčší byt. V tých časoch si nebolo veľmi z čoho vyberať, dokonca ani v hlavnom meste, a kupujúci boli neustále ohrození možnosťou, že o svoje peniaze prídu pre podvodníkov alebo krachujúcich staviteľov. Prirodzene inteligentný Peter našiel spôsob, ako odstrániť pri kúpe bytu toto riziko: hľadal len tie projekty, v ktorých si kupovali byty ľudia z Mečiarovej vlády. Jeho argumentom bolo, že stavitelia by sa neodvážili podvádzať ľudí v takom vysokom postavení.
Natrafil na domovú výstavbu na Vazovovej ulici, ktorú stavala spoločnosť Spectrum Reality; jej vlastníkom bol realitný podnikateľ Dušan Kollár. Kollár mal blízky vzťah s Alexandrom Rezešom, bývalým Mečiarovým ministrom dopravy,... (Kýchnutie v sále.) Na zdravie.
... ktorý sa neskôr stal hlavnou hybnou silou VSŽ Košice.
„Kollár staval viaceré domy a kupoval nehnuteľnosti. A pracoval aj pre Mečiara a Rezeša,“ tvrdil Peter.
V roku 1998 mala bezpečnostná firma Guard, ktorá patrila bývalému policajtovi a členovi ŠtB Milanovi Bálišovi, zmluvu na poskytovanie ochrany pre VSŽ a jej topmanažérov, ako bol napríklad Alexander Režeš. Báliš tiež poskytoval bezpečnostné služby Vladimírovi Mečiarovi a podľa Petra aj Dušanovi Kollárovi. Pre náš príbeh je dôležité, že jeho „pravou rukou bol Zoltán Varga“.
„Po roku 1998 prevzal túto budovu Jozef Majský, neviem presne z akého dôvodu, ale zrejme mu Kollár niečo nezaplatil alebo čo,“ pokračoval Peter. „V dome už mali predaných dvadsaťpäť bytov zo štyridsiatich. Zistil som, že išlo o pätnásť Majského ľudí a desať vlastníkov blízkych Rezešovi či Vargovi. Napadlo mi, že svojich vlastných ľudí by asi neodrbávali, tak som si tam kúpil byt. A zhodou okolností bol mojím susedom Varga.“
Niekoľko rokov žili Peter a Zoltán Varga ako susedia, bez toho, aby vedeli, čím sa kto živí. Až do jesene roku 2005, kedy si Peter viackrát všimol čiernu limuzínu s vládnou poznávacou značkou a v nej vtedajšieho ministra hospodárstva, ktorý navštevoval byt jeho suseda na piatom poschodí. Ten byt patril Vargovi.
„Videl som, ako tam bežne chodil Jirko Malchárek a členovia bratislavskej finančnej skupiny, a povedal som si, ‚skúsme to‘,“ povedal Peter. „Prišiel som za šéfom, že mám suseda, ktorý robí pre jednu finančnú skupinu a s predstaviteľom tejto skupiny sa v jeho byte stretáva minister hospodárstva. Povedal som mu, že by to mohlo byť zaujímavé. Šéf súhlasil, poveril ma tým a šiel som do toho. Nerozmýšľal som o tom veľa.“
Aby odpočúvanie bolo legálne, Petrovi nadriadení podali oficiálnu žiadosť o schválenie odpočúvania Vargovho bytu na bratislavský krajský súd. Majiteľ bytu, ako sa súd dozvedel, bol „podozrivý z páchania rôznych zločinov ekonomickej povahy“, bol do toho zamotaný alkohol, ako aj „kontaktovanie sa s rôznymi ministerstvami za účelom ovplyvňovania verejných tendrov tak, aby boli zvýhodnené spoločnosti, pre ktoré pracuje.“ Vargu považovali za „hlavu organizovanej skupiny, ktorá používa korupčné praktiky na to, aby prenikla do policajného zboru Slovenskej republiky a štátnej administratívy, aby tak konsolidovala svoju moc a získala výhody.“
„Museli sme to nejako zaobaliť do toho liehu,“ povedal Peter. „Zdôvodnenie napísal môj šéf. Sudca schváli skoro všetko. Musela by tam byť napísaná nejaká úplná hlúposť, aby to sudca neschválil.“
A tak súd schválil šesťmesačnú sledovaciu akciu pod podmienkou, že sudca bude dostávať pravidelné reporty o tom, čo zachytili ploštice, aby bolo zaistené, že odpočúvanie je legitímné. Nebolo to však žiadne bežné sledovanie. Ploštice neboli schované – ako sa to bežne robievalo – v lampách a svetlách, ale namiesto toho ich počas jedného víkendu, keď bola rodina preč, namontovali do stien Petrovho bytu. Ploštice normálne vysielajú každý zvuk, ktorý zachytia, a tak sa dajú aj ľahko identifikovať, ak niekto skúma priestor za účelom vylúčenia možného odpočúvania. Prístroje použité pri akcii Gorila posielali zvuky elektrickým káblom, takže ak niekto kontroloval Zoltánov byt, ploštice vyzerali ako elektrické drôty v stene susedného bytu vedúce k vypínačom alebo zariadeniam, ako je napríklad lampa na stene.
Užívatelia bytu zjavne verili, že je úplne „čistý“, a bez zábran sa rozprávali. Bol to dialóg o kupovaní poslancov v parlamente, o nelegálnom straníckom financovaní, o vládnych aj opozičných politikoch spojených s korupčnými praktikami. V máji 2006 bola operácia predĺžená o ďalších šesť mesiacov a bola rozšírená aj na člena finančnej skupiny, pre ktorú Zoltán pracoval.
Monitorovacia skupina bola spočiatku malá. „Boli sme vlastne traja, čo sme počúvali. Celkovo k tomu malo prístup asi desať ľudí,“ spomínal Peter. „Ja som mal priamo prístup k audiu. Zo servera sa to prepisovalo na papier okamžite, najneskôr hneď na druhý deň.“ Vzhľadom na závažnosť operácie bolo do normálneho reportovania pridaných niekoľko nových procedúr. Z originálnych Gorila pások bol vytvorený tzv. skrátený záznam. Nebol to ani stostranový dokument, ktorý obsahoval najdôležitejšie informácie, vrátane priamych citácií; všetko bolo dopĺňané Petrovými poznámkami, ak bolo treba upresniť, o akej spoločnosti, resp. osobe sa debatovalo.
„Skrátené záznamy neboli vôbec typické, robilo sa to len vo výnimočných prípadoch, keď to chceli nosiť hore,“ povedal Peter. „Bežná prax je taká, že sa pracuje s doslovným prepisom, z ktorého vznikne analytický materiál a ten ide oficiálnym informačným tokom služby. Ale toto bol veľmi citlivý materiál, pretože išlo o člena vlády. Služba to riešila tak, že to nepôjde žiadnym tokom, aby nedošlo k únikom informácií; išlo to cez skrátené záznamy, ktoré nosili priamo riaditeľovi SIS Ladislavovi Pittnerovi alebo šéfovi kontrarozviedky Ľubomírovi Arpášovi.“
Všetko bežalo tak, ako malo, myslel si Peter. Jeho skrátené reporty sa dostali nielen k nadriadeným, ale aj k šéfovi SIS a k premiérovi alebo k ministrovi vnútra. „Nechcite odo mňa, pán redaktor, aby som porušil štátne tajomstvo,“ povedal chladne bývalý premiér Dzurinda v roku 2009, keď som sa ho spýtal, čo v tom čase vedel o operácii Gorila.
Ale za javiskom sa začínali veci hýbať a rozpadať. Začalo sa to tým, že operácia Gorila mala niekoľko informačných únikov. Prvé informácie unikli cez sekciu SIS, ktorá mala na starosti náboženské skupiny a politické strany. Jej riaditeľ bol rodinným priateľom Jána Rejdu, staršieho policajného dôstojníka, ktorý bol zachytený na audiozázname z Vargovho bytu. „Áno, bol to Fero,“ povedal Rejda, keď som ho konfrontoval v auguste 2011, v čase, keď odišiel z pozície šéfa policajného útvaru osobitného určenia. Riaditeľ vraj kontaktoval Rejdu vo februári 2006 a varoval ho, že SIS informovala ministerstvo vnútra o Rejdových stretnutiach v byte na Vazovovej.
„K ďalšiemu úniku došlo na hlavnom analytickom oddelení, v sekcii, kde väčšinu informácií posúvali,“ povedal Peter. „A potom došlo k tretiemu a najväčšiemu úniku.“
V máji 2006 začali médiá hovoriť o podozreniach voči šéfovi kontrarozviedky SIS Ľubomírovi Arpášovi z predaja a manipulácií bezpečnostných previerok, ktoré vydával Národný bezpečnostný úrad. Arpáša a jeho kliku nútil odísť začiatkom augusta nový riaditeľ SIS Jozef Magala. Ale skôr ako odišli, tvrdí Peter, zobral jeho starý šéf originálne audionahrávky operácie Gorila a predal ich tým, ktorí na nich boli nahratí.
Iróniou je, ako vlastne unikla aj samotná informácia o predaji – podľa Petra bola zdrojom tohto úniku pracovníčka SIS Iveta S., Arpášova nepriateľka, s ktorou nezaobchádzal v rukavičkách. „Jej muž (Stanislav S.), bývalý eštebák, bol riaditeľom odboru. Ona je stará pani, úplne nepoužiteľná, chceli ju vyhodiť, ale nemohli napriamo, tak z päťdesiatničky spravili operatívca,“ povedal Peter. „Ona bola nahnevaná na všetkých, a keď mala nejakú príležitosť kopnúť si, tak písala úplné sprostosti a prezrádzala zdroje. Mne normálne napísala priamo nejakú informáciu, že Arpáš predal penťákom také a také cédečko, napálené rozhovory, ktoré boli získané v tom a tom byte od tohto príslušníka. Normálne to dala do informačného toku, aby to videli desiatky ľudí, polovica z nich kontrarozviedka. Bola to sprostá osobná pomsta.“
Júnové voľby priniesli novú vládu a absolútnu zmenu v manažmente tajnej služby. Nastala aj nová éra uvoľnenia vzťahov. Nový manažment v auguste zastavil operáciu Gorila a začal sa tváriť, že nikdy neexistovala. Peter sa pokúšal zaangažovať úrad špeciálneho prokurátora a policajnú antikorupčnú jednotku, keďže pásky naznačovali, že vysokopostavený policajt bol na výplatnej listine finančnej skupiny, ale tajná služba odmietala pripustiť, že by mala akékoľvek poznatky o páskach, z ktorých citoval. Zatiaľ, možno vďaka množstvu dverí, na ktoré Peter klopal, sa novinky o sledovaní dostali až k Zoltánovi Vargovi, ktorý nebol dvakrát nadšený.
Neskôr, keď som skúmal Petrov príbeh, som sa stretol aj s Vargom. Bolo to krátko po tom, ako som konfrontoval majiteľa slovenskej finančnej skupiny, ktorý bol jedným z účastníkov na Petrových audiopáskach. Varga mi zavolal a pozval ma na kávu. „Budem stručný,“ povedal. „Nechodím so svojimi problémami na súdy. Ak tento príbeh napíšete, budete mať nebezpečného protivníka, ako keď si zviera bráni svoje územie.“ Z úst muža, ktorý mal takmer dva metre, ktorý kedysi viedol špeciálnu policajnú jednotku a ktorý v spise Gorila niekoľkokrát diskutuje o tom, či treba zabiť oponentov, to znelo ako vážna hrozba. Potom dodal: „Viem, kto je za tým, a s ním sa porátam osobne.“
Varga skutočne kontaktoval Petra, ktorý opisoval ich stretnutie takto: „Sedeli sme dole v podniku nejakých 15 minút pri pive. Asi štyrikrát sa mi nepriamo vyhrážal spôsobom, že keď niečo bude, tak sa stretnem s jeho chlapcami. Stále hovoril o ‚jeho chlapcoch‘. Aj teba spomenul,“ povedal Peter, preložil si ruky na stole a pozrel na mňa. „Neberiem to však vážne. Lebo keď to povie štyrikrát za 15 minút, je to prejav strachu.“
Trvalo mi roky, kým som poskladal celý obraz. Petrova situácia bola na našom prvom stretnutí asi takáto: súčasný manažment ho odmietal, bývalý predal, nepriatelia mu boli v pätách.
Sedeli sme v tej Českej pivnici za knísajúcim sa stolom a hľadeli jeden na druhého. Hral to dobre, povedal mi toho dosť na to, aby vzbudil môj záujem, ale nie všetko, aby nebol obvinený a súdený a aby prípadne neskončil vo väzení. Ako mnohí v jeho pozícii pohladil mi ego, ale nie okato. „Čítal som niektoré vaše veci. Vyzeráte, že nie ste úplne padnutý na hlavu.“ Zdal sa byť úprimne znechutený a zároveň naštvaný.
„Skôr ako čokoľvek sľúbim, chcem vidieť ukážku,“ povedal som mu. „Poďme ku mne,“ navrhol okamžite.
Nebol som nadšený týmto nápadom. Nerád chodím s neznámymi ľuďmi, ktorí mi chcú dať citlivé informácie, na neznáme miesta. Raz, keď som sa šiel stretnúť s vyšetrovateľmi, ktorí robili na prípade ropnej mafie, viezli ma autom do hotela v kopcoch pri Brezne. Ako sa postupne stmievalo a na tichú tvár môjho šoféra dopadali tiene, bojoval som s nezmyselným podozrením, že to nie je policajt, ale gangster, ktorého poslali, aby ma umlčal. V druhej podobnej situácii som sa ocitol v Glasgowe, kde som robil reportáž o roztržkách medzi miestnymi Škótmi a slovenskými rómskymi prisťahovalcami. Podišiel som k trojici drsne vyzerajúcich Rómov, čo postávali na rohu v Govanhille, a oslovil som ich po slovensky. Vymenili si pohľady a potom povedali, že informácia, ktorú potrebujem, je kúsok ďalej, mám ísť dole ulicou. Keď sme sa dostali ďalej od cesty a svetiel, začali kričať príkazy na mužov, čo postávali vo dverách domov, a tí zahodili svoje cigarety a začali sa ťahať za nami. Prišli sme k tmavému schodisku, obklopení hlučným davom. „Poďme, je to hneď tu,“ chytili ma za lakte. Mal som pocit, akoby ma niečo sťahovalo pod vodu, a tak som sa otočil a vypadol som odtiaľ, zatiaľ čo na mňa ďalej pokrikovali. Možno som to prehnal, ale môj inštinkt mi hovoril, že informácia, ktorá na mňa čakala na konci schodiska, nebola presne tá, ktorú som hľadal.
Takže som vôbec nebol nadšený, keď som stál tvárou v tvár Petrovi v maličkom výťahu. Moja paranoja však zmizla, len čo sme vošli do jeho bytu. Dvere sa otvorili a za nimi bola bežná domácnosť, pokrčené koberce na chodbe, preplnené skrine, mačací záchod a vlhký vzduch, v ktorom sa miešala opratá bielizeň, varenie a hlas televízie. Asi osemročný chlapec si robil domáce úlohy za nízkym stolom v obývačke. Kým som čakal v ponožkách na koberčeku v predsieni, Peter odložil kľúče na kuchynský drez a sadol si k synovi. Po chvíli si chlapec pozbieral školské zošity a odišiel do svojej izby. „Budeme len chvíľu,“ zakričal za ním Peter.
O polhodinu neskôr som uveril a bol som presvedčený. Bol to príbeh, ktorý rozbije akékoľvek ilúzie o tom, ako na Slovensku funguje politika.
Pani predsedajúca, ja som nečítal ten príbeh celkom náhodne, keď kauza Gorila vypukla, a je to vážna kauza, samozrejme, tak som povedal, že ten prípad je pomerne veľmi dobrou akciou spravodajskej služby, aj keď s určitou náhodou a šťastím monitorovali konšpiračný byt, a že koľko by sme ešte asi možno mali podobných prípadov, koľko ešte by sme mali iných zvierat v zoologickej záhrade, ak by každé stretnutie rôznych finančných skupín a oligarchov s politikmi bolo takýmto spôsobom zdokumentované. Lebo Penta nie je, ako nás presvedčuje aj včerajšom a dnešok, jediná finančná skupina, ktorá presadzuje svoje záujmy na úkor bežných ľudí.
Druhá moja poznámka sa týka jedného príbehu, ktorý mi hovoril jeden známy, keď sa zastavil, a určite to poznáte, je to taký Salaš Hron pri Zvolene, jak sa ide z Banskej Bystrice, a hovoril mi tento známy, že bol na bryndzových haluškách a pri vedľajšom stole sedeli miestni Zvolenčania s nejakou českou návštevou. A Česi sa pýtali, keďže kauza Gorila bola známa aj v Čechách, že čo je s tou kauzou po dajme tomu roku, odkedy vypukla. A Zvolenčania miestni povedali, no tak v princípe nič sa ďalej celkom nehýbe, jediný aktívny politik, ktorý bol v tom konšpiračnom byte, je dnes predseda vlády.
A teda tú vášeň premiéra pre finančné skupiny, pre to, aby pracoval pre nich a bol ich lokajom, nie je nič nové. Je to vec, ktorá sa ťahá už z minulosti a, myslím si, že bude aj začiatkom konca tejto vlády.
Ďakujem, pani predsedajúca.
Neautorizovaný
Vystúpenia
5:14
Vystúpenie s faktickou poznámkou 5:14
Miroslav KadúcNedá mi pripomenúť, že je 5.14 hod., a zároveň vyzdvihnúť to, že aj o takomto čase je zrejmé, že táto téma je tak dôležitá, že iba sa nečítajú tie materiály, ktoré povedzme boli dohodnuté, že sa budú čítať, ale každý jeden poslanec, ktorý vystupuje, doteraz mal pripravené aj reálne vystúpenie, nie iba čítanie. Teda to naznačuje, že je o čom rokovať a že toto je...
Nedá mi pripomenúť, že je 5.14 hod., a zároveň vyzdvihnúť to, že aj o takomto čase je zrejmé, že táto téma je tak dôležitá, že iba sa nečítajú tie materiály, ktoré povedzme boli dohodnuté, že sa budú čítať, ale každý jeden poslanec, ktorý vystupuje, doteraz mal pripravené aj reálne vystúpenie, nie iba čítanie. Teda to naznačuje, že je o čom rokovať a že toto je významný moment, ktorý by sa mal zapísať, ktorý sa určite aj zapíše.
Ešte raz ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
18.9.2013 o 5:14 hod.
JUDr. Ing.
Miroslav Kadúc
Videokanál poslanca
Ako inak, nemôžem nepoďakovať, takže, Erika, ďakujem za, za toto vystúpenie.
Nedá mi pripomenúť, že je 5.14 hod., a zároveň vyzdvihnúť to, že aj o takomto čase je zrejmé, že táto téma je tak dôležitá, že iba sa nečítajú tie materiály, ktoré povedzme boli dohodnuté, že sa budú čítať, ale každý jeden poslanec, ktorý vystupuje, doteraz mal pripravené aj reálne vystúpenie, nie iba čítanie. Teda to naznačuje, že je o čom rokovať a že toto je významný moment, ktorý by sa mal zapísať, ktorý sa určite aj zapíše.
Ešte raz ďakujem.
Neautorizovaný
5:14
Vystúpenie s faktickou poznámkou 5:14
Erika JurinováTakže, pán Přidal, počuli ste dobre, naozaj som opakovala tie veci, ako ste povedali, opakovanie je matkou múdrosti, a obávam sa, že to budem musieť ešte opakovať možno niekoľko stokrát, aby sa to niektorým dostalo do hlavy a začali nad tým rozmýšľať.
Ako Janko...
Takže, pán Přidal, počuli ste dobre, naozaj som opakovala tie veci, ako ste povedali, opakovanie je matkou múdrosti, a obávam sa, že to budem musieť ešte opakovať možno niekoľko stokrát, aby sa to niektorým dostalo do hlavy a začali nad tým rozmýšľať.
Ako Janko Mičovský hovorí, že zaujala ho veta, kde som hovorila, že či, čo malo na čo vplyv, že či pohreb na to, aby zakryla tému odvolávania, alebo opačne. Samozrejme, že bolo to myslené určite symbolicky. Zopakujem to, že Silvo Krčméry bol osobnosťou, ktorá sa postavila na odpor a celý život držala svoju líniu, nepoľavila nejakým spôsobom, a na druhej strane máme silu, moc, silnú moc, ktorá naozaj ide nie láskou, ale nátlakom. Ale kto akými zbraňami bojuje, takými zbraňami aj zahynie.
Zaujalo ma ešte, čo hovoril pán poslanec Galko o zbabelosti. Áno, to som zabudla ešte povedať, že pán premiér môže aj vždy mohol častovať opozíciu, predtým vládu Ivety Radičovej, Ivety Radičovej, čímkoľvek. Z jeho úst to všetci museli prijať, ale jemu sa nemôže dostať nič. On neznesie ani štipku kritiky, nič, žiadne ironické poznámky... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
18.9.2013 o 5:14 hod.
Ing.
Erika Jurinová
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. No, no určite, že som zopakovala veci zo začiatku, ktoré som možnože viac vysvetlila, a v závere som už iba skomprimovala to, čo bolo na začiatku povedané.
Takže, pán Přidal, počuli ste dobre, naozaj som opakovala tie veci, ako ste povedali, opakovanie je matkou múdrosti, a obávam sa, že to budem musieť ešte opakovať možno niekoľko stokrát, aby sa to niektorým dostalo do hlavy a začali nad tým rozmýšľať.
Ako Janko Mičovský hovorí, že zaujala ho veta, kde som hovorila, že či, čo malo na čo vplyv, že či pohreb na to, aby zakryla tému odvolávania, alebo opačne. Samozrejme, že bolo to myslené určite symbolicky. Zopakujem to, že Silvo Krčméry bol osobnosťou, ktorá sa postavila na odpor a celý život držala svoju líniu, nepoľavila nejakým spôsobom, a na druhej strane máme silu, moc, silnú moc, ktorá naozaj ide nie láskou, ale nátlakom. Ale kto akými zbraňami bojuje, takými zbraňami aj zahynie.
Zaujalo ma ešte, čo hovoril pán poslanec Galko o zbabelosti. Áno, to som zabudla ešte povedať, že pán premiér môže aj vždy mohol častovať opozíciu, predtým vládu Ivety Radičovej, Ivety Radičovej, čímkoľvek. Z jeho úst to všetci museli prijať, ale jemu sa nemôže dostať nič. On neznesie ani štipku kritiky, nič, žiadne ironické poznámky... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Neautorizovaný
5:17
Milé kolegyne, vážení kolegovia, ja by som sa tiež najskôr pridal k hodnoteniu toho, čo dnes v parlamente sa vlastne deje. Myslím si, že takúto schôdzu s takýmito, s takýmto priebehom Slovensko nemalo ani za mečiarovských čias. Vladimír Mečiar bol zvláštny, Slovensku veľmi uškodil, nebol...
Milé kolegyne, vážení kolegovia, ja by som sa tiež najskôr pridal k hodnoteniu toho, čo dnes v parlamente sa vlastne deje. Myslím si, že takúto schôdzu s takýmito, s takýmto priebehom Slovensko nemalo ani za mečiarovských čias. Vladimír Mečiar bol zvláštny, Slovensku veľmi uškodil, nebol celkom v poriadku, ale ja musím povedať, že nebol zbabelec. Robert Fico je zbabelec. Neviem si predstaviť, že by Vladimír Mečiar pri návrhu na jeho odvolanie zo sály odišiel, že by jeho poslanci boli tiež povinní zo sály odísť na jeho výzvu.
Čo sa dialo po tom, že, keďže asi inú motiváciu, ako podporovať vládu, vládni poslanci nenašli, tak našli alkohol, aby potom tuná mohli v zásade byť takí zomknutí, pretože asi v triezvom stave by to nešlo, za svojou vládou. A to, čo sa udialo po polnoci, to znamená ten incident, kedy bol inzultovaný najmä pán poslanec Viskupič podnapitými poslancami, to neboli dva decká vína; to boli tak dva deci vína, jak keď mal bývalý poslanec Cuper tie dva deci orešanského, to bolo toľko dva deci vína; tak to považujem za, za veľkú hanbu. Žiaľ, musím povedať, že je to hanba, ktorá padne na celý parlament.
Ja som si pozrel ešte v noci to, čo nakrútili médiá, jednotlivých poslancov SMER-u, ktorí boli zapojení v tomto incidente. Boli sme tuná v sále, a keď som dával návrh, procedurálny, ešte pred tým incidentom, tak už som povedal, že z čoho je taká dobrá nálada tuná, pretože tiahlo tuná z viacerých poslancov SMER-u.
Samozrejme, že si myslím, že sa nič neudeje zajtra, pretože vedenie parlamentu stratilo akýkoľvek rešpekt. Jednak iné pravidlá hry platia pre koaličných poslancov, iné pre opozičných a myslím si, že v tomto sa bude celkom veselo ďalej pokračovať.
Ako povedala pani podpredsedníčka Jurinová pred chvíľou, pred dvomi rokmi tu bola schôdza k odvolávaniu premiérky Radičovej. Hlavným dôvodom tejto schôdze bolo, bol prípad, korupčný prípad, ktorý sa týkal jedného z jej externých poradcov v kauze Osrblie, v kauze výstavby biatlonového štadiónu. Ten prípad si pamätám, bolo to v lete roku 2011, kedy sme rozbehli policajnú akciu, a keď som oznámil predsedníčke vlády, ktorá bola vtedy na dovolenke, že sme teda obvinili ľudí a zadržali niektorých ľudí vrátane jej poradcu, jej reakcia bola veľmi jednoznačná: "Obviňujte a zatýkajte, proste polícia musí mať voľné ruky, nech ide o kohokoľvek."
Samozrejme, že dnes sa na Úrade vlády zatýkať nebude, nie preto, že by tam nebola žiadna korupcia, ale preto, že dnes sa znovu vyšetrujú malé korupčné prípady, ako bola kauza Wänke, radievane v tretej lige z klubu do klubu. Napriek tomuto čestnému postoju premiérky Radičovej zvolal predseda vlády Fico schôdzu na jej odvolanie a my sme všetci prišli a boli sme tu do rána. Aj premiérka Radičová tu sedela a bola tu do rána. A počúvala aj mnohé urážky aj premiéra Fica, bola a, je žena, zvládla to. Mala dosť odvahy a čistého svedomia, musím povedať, že to zvládla. Premiér Fico je síce muž, ale on tú odvahu nikdy nemal.
Tá argumentácia, ktorú sme tu počuli od poslancov, že "no my sa nenecháme urážať", čo sme my už v tomto parlamente sa napočúvali častokrát a pripadá mi táto argumentácia ako argumentácia v škôlke škôlkarov, ktorí, jeden udrie, druhý mu to vráti, čo je normálne, a ten, čo udrel prvý, keď mu ten druhý vráti, beží za učiteľkou v materskej škôlke schovať sa pod sukňu: "Jajajaj, bijú ma, bijú ma, poďte ma zachrániť!" Tieto škôlkarské maniere, tieto zbabelé škôlkarské maniere, si myslím, že dnes predviedli na čele s pánom predsedom vlády poslanci SMER-u.
Teraz druhá moja poznámka, ktorú hovorila, pani poslankyňa Jurinová hovorila, že on by mal byť premiérom nás všetkých. No mal by byť, ale podľa mňa premiér Fico nie je premiér občanov. On je čisto lokaj svojich pánov. A keď prenikne nejaký problém, vznikne, ako vznikol, niečo praskne, je preukázané, že materiály na vládu nepripravujú ministri, ale finančné skupiny, keď sa preukáže, že de facto v štátnych podnikoch, najlukratívnejších, čo je v tomto prípade Eustream, nominuje štát de facto nominantov finančných skupín, tak si myslím, že situácia je úplne jednoznačná, že koho záujmy vláda reprezentuje. Reprezentuje záujmy svojich pánovi, reprezentuje záujmy oligarchov, reprezentuje záujmy finančných skupín.
Materiál nevznikal tak, že sa komunikovalo. Každý odborník na IT vie, ako vzniká ten list, ktorý sa volá properties. Nevzniká tak, že sa medzi sebou komunikuje, a keď nejaký niekto pripomienkuje, tak už je autor materiálu. Nie. Ten materiál vznikal a jeho základ bol na počítači J&T. Možno nejaké bodky a čiarky tam ministerstvo urobilo v rámci nejakej formálnej presnosti. Nič iné.
Ale koniec koncov ten obsah materiálu potvrdzuje, nielenže kde bol urobený, ale v koho záujme bol urobený. A bol urobený čisto v záujme J&T. A budem ešte o tom hovoriť možno v najbližších dňoch, pretože tá situácia sa zdá byť, že je jednoznačná. Považujem ju za škandalóznu.
Ja som spomínal, že tento prípad je ešte závažnejší, ešte do očí bijúcejší, ako je kauza Gorila, kde stále prebieha vyšetrovanie, niektoré veci možnože sú sporné, ale tuná je to čierne na bielom, úplne presné, a je to kauza, ktorá ďaleko presahuje kauzu Gorila.
A tak som si dovolil vám z tej kauzy, z knihy, ktorú napísal Tom Nicholson, prečítať pár statí, pretože si myslím, že aj o tejto kauze a o tom, ako funguje lokajská vláda Roberta Fica, v nejakom okamihu vznikne knižka. Takže na úvod prečítam pár statí, keďže ide o akoby príbeh kauzy porovnateľnej, ktorá už bola takto knižne zdokumentovaná.
Dvere sa otvorili a niekto z tmy vošiel do mojej izby. Nevidel som, kto to je, ale cítil som zmenu vo vzduchu, bol som si vedomý prítomného zla, ako keď sa náhle ochladí.
Keď vošiel do svetla, moje nohy sa už dotýkali zeme. Riflovú bundu mal oblečenú na mikine alebo šušťákovej vetrovke s kapucňou, v šere som to nevidel presne. Páchol ulicou. Do izby sa za ním natlačili ďalší dvaja chlapi.
„Môžem vám pomôcť?“ spýtal som sa. Absurdné, pýtať sa votrelcov, či im môžem pomôcť, ale chápal som, že oni sú v tejto miestnosti predátori a ja len korisť.
„Pomoc?“ zopakoval Riflová bunda a uškrnul sa ponad plece. A potom z jeho rukáva vystrelila päsť a hneď nato aj druhá a stretli sa s mojou hlavou.
To len na porovnanie, aj dnes tu v parlamente alebo včera v noci padali rôzne päste. Pevne verím, že neboli od ľudí s takým profilom, aký sa píše tuná v tejto knižke, ale nie som si celkom istý.
Pokračujem ďalej:
Stalo sa to v jeden zimný podvečer v roku 1998 v Bratislave, kde som pracoval ako reportér pre isté malé anglické noviny. Na Slovensku vtedy nebola vojna ako na Balkáne ani novinári pravidelne nemizli ako v Rusku, ale nad krajinou stále viala zástava divokého východu. Pod vedením kyklopského premiéra Vladimíra Mečiara sa v krajine unášalo a vraždilo, novinári boli niekoľkokrát zbití a občas im zhoreli autá, a to všetko pod starostlivým dozorom Mečiarovej tajnej služby. Mečiar v tom čase vládol Slovensku ako Sauron Stredozemiu a akokoľvek smiešne to znie dnes, keď má sedemdesiat a je už politickou fosíliou, v tom čase bola jeho moc obrovská.
Aj toto, myslím, že môže byť určitým znamením do budúcnosti pre garnitúru Roberta Fica.
Aj bitku od nepozvaných tupohlavcov som dostal zrejme za to, že som sa odvážil písať o jeho zverstvách.
Ležal som na posteli a čítal knihu Cormaca McCarthyho s príznačným názvom Vonkajšia temnota; o žene, ktorá čaká dieťa so svojím bratom. Keď sa dieťa narodí, vezmú jej ho a ona sa vydá na púť cez Apalačské pohorie, ktoré je plné zloduchov, a hľadá svoju dcéru. Temnota tej knihy sa šírila v každom priestore, v ktorom ju kto čítal, nehovoriac o mojej malej izbe na prázdnom internáte ďaleko od domova.
Takže keď títo traja tupohlavci vošli dnu, chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že sú skutoční. Jeden mal bradu, čo mu zakrývala celú tvár, trčali mu len oči; ďalší, ktorému by sa hodilo dáke apalačské meno ako Toadvine, dlhé, zúrivo rozpustené mastné vlasy po plecia.
Jediný úder, ktorý si poriadne pamätám, bol prvý, a čiastočne druhý, oba do spánkov. Zvyšok bitky som mal pocit, že sa plazím hustým bahnom, aby som sa dostal k dverám. Svietilo len slabé svetlo; a kým na mňa dopadali údery, pokúšal som sa chrániť si tvár, skryť sa v malom výklenku na chodbe a potlačiť strach.
„Prestaň!“ zareval hlas. „Daj ruky hore!“
Zaváhal som. Nie preto, že by som sa chcel brániť, ale pretože som vedel, že len čo sa vzdám, som stratený. Bol som však sám proti sebe; moje ruky proti mojej vôli vyleteli inštinktívne hore, samy od seba, a spolu s tým zmizla aj moja vôľa bojovať. Schmatli ma za zápästia, dovliekli k posteli a prinútili ma ľahnúť si na brucho. Ruky mi zviazali za chrbtom, cez hlavu prevliekli vrece. Jeden z nich, myslím, že to bol Riflová bunda, si kľakol na môj chrbát a začal ma mlátiť do hlavy. Možno bol sklamaný, že útok sa skončil tak rýchlo. Už som necítil žiadnu bolesť. Bol som taký vystrašený z celej situácie, že som nechtiac zaručal ako zviera, čo sa dostalo do pasce.
„To stačilo, zlez z neho,“ povedal veliaci hlas. Ukázalo sa, že patril Bradatému, ktorý čupel pri posteli a nadvihol vrece na mojej tvári. „Tak ako? Dýcha sa ti lepšie?“
Prikývol som. Bol menší ako jeho partneri, ktorí boli zaneprázdnení prehliadkou izby. Vďaka kapucni som z jeho tváre videl len zvláštne červené pery. „Máš fotky jednej vraždy. Šéf ma poslal, aby som ich priniesol.“
„My sme ruská mafia!“ zaškriekal jeden z chlapov. „Nie, srbské mafia,“ pridal sa k nemu druhý a rozrehotal sa. Matrac sa prehol pod kolenom a dostal som ďalší úder do hlavy.
„Prestaň s tým už!“ zreval Bradatý a znova sa sklonil ku mne: „Počúvaj, daj nám, čo potrebujeme, a my odídeme.“
Z úst mi vyšla záplava slov, trval som na tom, že nemám žiadne fotky, nemám ani len fotoaparát, nikdy som nevidel žiadnu vraždu a už vôbec nie som ten človek, ktorého hľadajú.
„Ale voláš sa Tom Nicholson, nie?“
Nová vlna zúfalstva, keď sa moja záchranná vzducholoď s menom ToNieSomJa zrútila dole. Bradatý sa postavil a ja som zostal ležať na posteli, kým všetci traja ďalej prehľadávali izbu. Záhadná hudba zipsov, šepotu, rýchlych a tvrdých pohybov. Potom sa Bradatý vrátil.
„Pozri,“ povedal, a tentoraz mi nechal vrece na tvári. „Ja proti tebe nič nemám, ale tuto moji priatelia sú profesionáli a sú ozbrojení. Je to ich živobytie. Keď mi nedáš fotky, pôjdem preč a nechám ťa tu s nimi, možno sa dobre porozprávate.“
„Nie, nie, nie,“ zamrmlal som. „Mýlite sa. Neviem, odkiaľ máte moje meno, ale ja som nikto, ja nie som ani len Slovák, ja sa do ničoho nemiešam!“
Vzdychol, akoby nad tým uvažoval. „Poviem ti, čo spravím. Pôjdem dole a spýtam sa šéfa. Ak sa mýlime, vrátim sa a osobne sa ti ospravedlním. Ale ak klameš, tak máš problém.“
Schmatli ma dva páry rúk. Zviazali mi nohy a pripútali ich k zápästiam jedným dlhým špagátom, ktorý sa točil okolo môjho krku. Bol som natiahnutý ako na škripci. Na chvíľu mi dali dole vrece a vopchali do úst jednu z mojich kravát. Potom ma preniesli na posteľ a pre istotu pripútali k jej rámu. Bradatý sa ku mne nahol: „Môžeš dýchať?“
Prikývol som, lebo som sa nevedel dočkať, kedy vypadnú. Strčil prst pod povraz na mojom krku a skontroloval ho.
„Jeden z mojich ľudí bude vonku pred dverami. Keď začuje čo len najmenší zvuk, vojde hneď dovnútra a opäť dostaneš nakladačku. Takže ani muk, kým sa nevrátime.“
A potom sa postavili a zmizli z môjho života tak rýchlo, ako do neho vpadli. Posledný zvuk, ktorý som počul, bol zvuk kľúča, ktorým za sebou zamkli.
Ticho. Najskôr som len zatvoril oči a zaťal zuby do vankúša. Nepochyboval som o tom, že Bradatý si šiel všetko overiť. Radšej sa nehýbať.
Ale potom som si uvedomil niečo iné. Že som na deviatom poschodí prázdneho internátu, a keďže všetci študenti sú doma na zimných prázdninách, kým by ma niekto našiel, bola by jar. Že keď sa hrubokrkí vrátia, nevrátia sa preto, aby sa ospravedlnili a rozviazali ma.
Podarilo sa mi dostať kravatu von z úst, ale tento proces len tuhšie pritiahol špagát okolo môjho krku. Vystrašený som sa otočil a zahryzol do toho, čo ma držalo. Bola to moja šnúra na bielizeň, plastová s lankom vnútri. Žul som ju a rezal zubami, až kým sa nepretrhla, striasol som si z hlavy vrece a oslobodil sa z uzlov na nohách a na rukách.
Posadil som sa na posteli a skontroloval škody. Ukradli mi stereo a moju zbierku cédečiek, ale nechali mi peňaženku a pas. Pozrel som pod koberec. Peniaze, čo som mal schované pre krajné prípady, tam stále boli. Zmizli aj moje kľúče, cestovná taška a nový zimný kabát. Bastardi.
Schmatol som kuchynský nôž, mysliac na strážcu za dverami. Vykopol som panel zo spodnej časti dverí, ďalším úderom som zničil zámok. Chodba však bola prázdna.
Trvalo celé veky, kým som sa dostal na prízemie. Budova mala priveľa rohov, za ktorými sa mohli útočníci skryť, a vo výťahu ležala prázdna fľaša od vodky, ktorá akoby patrila Toadvinovi. Radšej som šiel po schodoch.
Nočnému vrátnikovi sa nechcelo volať políciu. Tvrdil, že celé hodiny nikto nešiel dnu ani von a díval sa mi pri tom do opuchnutej tváre. Napokon predsa len zdvihol telefón a zavolal. Potom mi spravil čaj a nechal ma vypiť si ho v jeho miestnosti, kde ma nikto nemohol vidieť.
Prišla polícia, štyria detektívi a dvaja policajti vo svojich pekných zelených uniformách. Hľadali odtlačky prstov, zatiaľ čo ja som čakal v hale, kým povedia, čo mám robiť.
Nechali ma odísť o siedmej ráno. Kým jeden z detektívov písal správu, spýtal som sa ho, čo sa podľa neho stalo. Potriasol hlavou. Spýtal som sa ho znova, povedal som mu, že nemám kam ísť, môžem sa len tak vrátiť do svojej izby, a preto by bolo lepšie, keby mi povedal to, čo vie, aby som sa vedel zariadiť. Vzdychol.
„Asi to bola SlS-ka,“ zamrmlal. „Zastrašovanie.“
Aj v tom zmätenom stave, v ktorom som sa nachádzal, som mu odmietal uveriť. Čo už len mohlo zaujímať tajnú službu na reportérovi bez mena, ktorý píše pre zahraničné noviny s maličkým nákladom? A prečo si myslel, že tá bitka bola zastrašovanie, a nie krádež a vlámanie? Oprel sa o kreslo a rozhodol sa niečo mi povedať. „Strávili vo vašej izbe príliš veľa času,“ vysvetlil. „Keby to bolo len vlámanie a krádež, vlezú a vylezú tak rýchlo, ako môžu, nebudú sa poflakovať ďalších pätnásť minút okolo a mlátiť vás, tváriac sa, že sú mafia. Nechali tam aj váš pas a nechceli žiadne peniaze, čo znamená, že to neboli bežní zlodeji. A to, čo ukradli, odniesli vo vašej taške, takže predpokladám, že improvizovali a snažili sa predstierať krádež.“
Vyšiel som z policajnej stanice do zimného rána, kde na mňa čakalo moje dievča, vyslanec z reálneho sveta. Šiel som s ňou do jej bytu a dali sme si každý niekoľko štamperlíkov vodky. Skôr ako som šiel do práce, zavolal som do redakcie a zvestoval, čo sa stalo. Len čo som si sadol za svoj stôl, prišiel môj editor Dan Borský, potľapkal ma po pleci a položil predo mňa teplé pivo. V prehrávači zapol starú pásku Cranberries a štrngli sme si. A potom som sa zosypal.
Celé ďalšie týždne som zo srdca nenávidel Slovensko a túto nenávisť som si bránil kuchynským nožom vo vrecku môjho saka na hrudi. Nebola to bohvieaká emócia; skladala sa zo sebaľútosti a hanby. Nezarábam tu dokopy nič a teraz sa ešte musím starať o takéto hlúposti! Keď vás niekto zbije a zviaže ako bezmocné zviera, vie to celkom pekne zničiť ego. Človek nenávidí samého seba a hľadá ľahkú obeť, na ktorú by to všetko mohol hodiť.
Po mesiaci som sa odsťahoval od frajerky naspäť do svojej starej izby, pretože sa mi zdalo ponižujúce ďalej sa skrývať. Dieru na dverách zaplátali preglejkovým panelom, ale inak sa nič nezmenilo. Kúsky požutej šnúry na bielizeň a kravata ležali na posteli. Po mojom prehrávači zostal na stole zaprášený obdĺžnik. Vonkajšia temnota ležala chrbtom hore na koberci, kam spadla.
Vrátil som sa k svojmu starému životu. Venoval som sa písaniu a po čase som prestal nosiť vo vrecku kuchynský nôž, lebo všetky moje saká boli zničené. Priatelia a susedia na internáte sa ma už nepýtali, čo sa stalo. Dostal som list, v ktorom mi polícia oznamovala, že vyšetrovanie je uzavreté a nič sa nezistilo. Páchateľ neznámy.
Myslím, že presne to bol moment, keď som sa rozhodol napísať knihu. Nie ako dáku odplatu „mafiánom“, ani ako liek na moje zranené ego. Nie, rozhodol som sa jednoducho preto, že po prvýkrát som bol aj ja sám súčasťou toho, čo sa dialo okolo. Namiesto toho, aby som odišiel urazený do Kanady, chcel som zostať a byť členom „cnostnej minority“, ktorá odporuje Mečiarovi. Povedal som si, že môj monokel a ukradnuté veci sú platnou vstupenkou do tejto skupiny. Ale ako som mohol prispieť? Nemal som nič, len fakt, že som už aj ja patril k tým, ktorých dala moc zmlátiť.
Kým sa to nestalo, Slovensko bolo pre mňa exotické miesto, kde sa dá stráviť niekoľko rokov, kým sa rozhodnete, čo so svojím životom. Pozorovatelia ako ja – učitelia angličtiny, dobrovoľníci mierových zborov, smutní právnici a manažéri, ktorých poslali firmy namiesto do Barcelony do Bratislavy – spoločne prežívali postkomunistickú frašku, preplnenú charaktermi ako Mečiar a jeho vtedy obézny šéf tajnej služby Ivan Lexa. Z ničoho nič som sa však sám ocitol uprostred tejto hry a začal som si všímať – a nenávidieť – albánskych vekslákov pred Tescom, čierny Mercedes, čo patroloval mestom, steroidové monštrá, ktoré „chránili“ bary v centre mesta. Hrubokrkí vládli národu, v politike aj na uliciach, a ich vulgárnosť bola všadeprítomná a všetkým na očiach.
Každému, kto sa na situáciu pozrel zbližša, bolo jasné, že na Slovensku nešlo o to, že sa pohybovalo smerom k ruskému štýlu neslobodnej demokracie; Slovensko bolo v podstate unášané miestnymi oligarchami, ktorí si chceli z neho vytvoriť vlastné panstvo uprostred strednej Európy. Konečne som pochopil, prečo toľko mladých ľudí odchádzalo do zahraničia a prečo sa tisícky ľudí angažovali v protivládnych protestoch.
Ako dávno bolo, zdanlivo, to leto roku 1998! Mečiar prehral vo voľbách a medzinárodná izolácia, do ktorej Slovensko hnal, je dnes len poznámkou pod čiarou v historických knihách. Najmúdrejší z hrubokrkých vymenili steroidy za obleky a novinári sú dnes napádaní len slovne, dokonca často z opodstatnených dôvodov.
V podstate sa však toho zmenilo len veľmi málo. Kleptokracia, ktorú Mečiar priniesol, zostala na svojich miestach; dnes je len o niečo viac sofistikovaná. Väčšina voličov stále zúfalo nerozumie verejným otázkam a v nekonečných politických škandáloch nevidia žiadne zákulisie. Povedia si len: „Všetci politici kradnú.“ Sviniari stále dostávajú vysoké úrady – Mečiarov nasledovník Robert Fico je dlhodobo v pozícii najdôveryhodnejšieho politika krajiny – a ľudia vnímajú politiku tak, že menší zlodeji nahrádzajú väčších a naopak. Akoby sa pokazený dom dal opraviť tým, že vymeníte nájomníkov.
Neodišiel som, ale trvalo mi desaťročie, kým som pochopil prečo. Dôvodom je táto kniha. Je o moci a o tom, ako sa na Slovensku zneužíva na zbohatnutie. Je o organizovanom zločine – nie o bezduchých praktikách miestnych gangstrov, ale o tom, ako oligarchovia a politici vybabrali so systémom, aby zbohatli. Je tiež o tebe a o mne, o našej stratenej nevinnosti a o bolestivom poznaní toho, ako to na Slovensku funguje. Je to môj príspevok k činnosti cnostných minorít a je to moja odpoveď tým trom mužom v mojej izbe a všetkému, čo reprezentovali. Toto je pre vás, chlapci, a pre tých, čo vás poslali.
Hneď ako otvoril dvere, vedel som, že niečo nie je v poriadku. Namiesto toho, aby ma pozval dnu, povedal, aby som podržal výťah a zobral si z vešiaka bundu. Kým zamykal, chcel som sa niečo spýtať, ale on pokrútil hlavou. Výťahom sme sa odviezli až celkom dole, po celý čas v úplnom tichu.
Mal som Petra rád od prvej chvíle, čo som ho spoznal. Bol to prvý tajný, s ktorým som sa stretol, takže keď som v jedno júlové popoludnie v roku 2008 prišiel do krčmy Česká pivnica a hľadal som muža v červenej šiltovke, nevedel som celkom, čo mám čakať – možno nejakú sivú myš s okuliarmi bez emócií. Namiesto toho mal muž, ktorý zdvihol obočie namiesto pozdravu, takmer dva metre, začínajúcu plešinu, teplé vlhké ruky a výrazné, akoby sklamané ústa.
Výťah prešiel prízemie a zastavil sa v pivnici. Potichu sme prešli pomedzi škatule a čistiace prostriedky do výklenku vzadu.
„Suspendovali ma,“ zašepkal. „Kým prebieha vyšetrovanie, mám domáce väzenie, ale som si istý, že toto je koniec.“
„Do riti,“ vydýchol som, a zrazu som sa zľakol, že som ho nejako prezradil. „Nikdy som nikomu nepovedal, že sa stretávame, ani vlastnej manželke nie. Jediná vec, ktorú môžu mať, sú e-maily, čo sme si písali. Možno majú tie…“
„To je moja vina, nie tvoja,“ šepkal ďalej. „Pravdepodobne ma už dlhšie sledovali. Som v tajnej službe jedenásť rokov, a to je dosť dobrý dôvod na to, aby som bol pre nových šéfov nespoľahlivý. Neviem, čo ich naštartovalo, ale majú fotky. Je koniec.“
Možno existujú novinári, ktorých príbehy vznikajú na základe vnútornej inšpirácie alebo starostlivého pozorovania, ale ja takým nie som. Možno nemám fantáziu, možno som príliš lenivý. Ale keď je na Slovensku tak veľa ľudí, čo chcú povedať svoj príbeh, keď je pritom tak veľa dobrých príbehov, nie je dôvod, aby som krkolomne vytváral nápady.
Tak sa to začalo aj s Petrom. „Dobrý deň, pán Nicholson,“ začínal e-mail, ktorý som dostal v jeden neskorý večer. „Som príslušník bezpečnostných zložiek Slovenskej republiky. Chcel by som sa s vami stretnúť. Detaily vám poskytnem osobne. Pošlite mi, prosím, svoje telefónne číslo, na ktoré vám môžem zavolať, a možný čas stretnutia.“
Za tie roky som dostal desiatky podobných e-mailov, ale tento bol niečím iný. Žiadne zaručené sľuby o poklade, žiadne osobné rozhorčenie ani hlúposti zo špionážnych noviel („založte si anonymný účet v internetovej kaviarni a píšte mi len odtiaľ“). Slovné spojenie „bezpečnostné zložky“ znelo lákavo, rovnako ako pisateľova istota, že má pre mňa niečo dôležité.
A tak sme si dohodli stretnutie v Českej pivnici, nenápadnej krčme blízko električkovej trate v širšom centre mesta. Povedal som mu, aby čakal chlapa, ktorý vyzerá ako tulák (opis, ktorý som začal používať pri stretnutiach s neznámymi ľuďmi, ale ktorý je, nanešťastie, čoraz viac aktuálnejší). Prišiel som načas, ale on tam už sedel s pohárom piva pred sebou. Pri podaní ruky bol rýchlejší a silno mi stisol dlaň, skôr než som bol pripravený jeho stisk opätovať, čím získal nado mnou miernu prevahu. „Peter,“ predstavil sa, šacujúc ma pohľadom.
Stretnutie so zdrojom je ako rande naslepo. Niekedy viete hneď, že z toho žiaden príbeh nebude. Ako keď sa za vaším „rande“ ukáže nervózna nezamestnaná učiteľka s pokrčeným golierom a nepríjemných dychom, opisujúca nepodložené „fakty“ o drobnej krádeži, ktorú urobil jej sused. Alebo manželka, ktorá chce, aby ste odhalili údajný sexuálny záujem jej manžela o ich dcéry (počas toho pamätného šokujúceho stretnutia mi dokonca ukázala fotku).
Kým sa nestanete novinárom – teda kým sa nezačnete zaujímať o príbehy iných ľudí, ani netušíte, koľko zranených duší chodí po svete, nosí v sebe svoje bolesti a čaká na divákov. Keď sa vám párkrát stane, že sa do pasce nudy dáte chytiť, snažíte sa vyhýbať takýmto banálnym stretnutiam, ako sa len dá, najmä tým, že si zistíte o svojom zdroji čo najviac vopred. Nie vždy sa vám to však podarí a potom musíte trpieť a počúvať sled nezaujímavých udalostí. Ľudia zvyčajne prezentujú seba a svoje príbehy inak, než ako sa odohrali v skutočnosti, takže počas stretnutia neustále hľadíte na hodinky a premýšľate, ako čo najrýchlejšie odísť.
Tentoraz to tak nebolo. Peter bol typ zdroja, o akom všetci novinári snívajú. Pracoval ako topanalytik v tajnej službe, v sekcii pre ekonomickú a organizovanú kriminalitu. Podľa toho, čo mi povedal, nedávno viedol súdom schválenú sledovaciu operáciu, a teraz chcel rozpovedať svoj príbeh. „Moja rodina je v ohrození, a moji šéfovia sa mi otočili chrbtom,“ povedal. „Skúsil som všetko, čo som mohol, ale ďalej už nemám kam ísť.“
Petrov príbeh sa začína neuveriteľnou náhodou – zistil, že jeho byt susedí s konšpiračným bytom, ktorý v tom čase používala bratislavská finančná skupina na tajné stretnutia s politikmi. Keby si kúpil byt o ulicu ďalej, operácia Gorila by sa nikdy neuskutočnila.
„V živote sa také veci stávajú,“ povedal v jedno teplé jesenné popoludnie v septembri 2011. Znova sme sedeli pri pive, tentoraz v novorekonštruovanom hokejovom štadióne v Bratislave. Moji editori v časopise Trend ma požiadali, aby som zorganizoval stretnutie s Petrom; chceli jeho príbeh počuť na vlastné uši a overiť si jeho pravdivosť. „Bola to úplná náhoda,“ povedal ticho.
Stalo sa to krátko po zmene vlády v roku 1998. Peter rok predtým nastúpil ako analytik hlavnej divízie tajnej služby („Odpovedal som na inzerát v novinách,“ uškrnul sa) a hľadal pre svoju mladú rodinu väčší byt. V tých časoch si nebolo veľmi z čoho vyberať, dokonca ani v hlavnom meste, a kupujúci boli neustále ohrození možnosťou, že o svoje peniaze prídu pre podvodníkov alebo krachujúcich staviteľov. Prirodzene inteligentný Peter našiel spôsob, ako odstrániť pri kúpe bytu toto riziko: hľadal len tie projekty, v ktorých si kupovali byty ľudia z Mečiarovej vlády. Jeho argumentom bolo, že stavitelia by sa neodvážili podvádzať ľudí v takom vysokom postavení.
Natrafil na domovú výstavbu na Vazovovej ulici, ktorú stavala spoločnosť Spectrum Reality; jej vlastníkom bol realitný podnikateľ Dušan Kollár. Kollár mal blízky vzťah s Alexandrom Rezešom, bývalým Mečiarovým ministrom dopravy,... (Kýchnutie v sále.) Na zdravie.
... ktorý sa neskôr stal hlavnou hybnou silou VSŽ Košice.
„Kollár staval viaceré domy a kupoval nehnuteľnosti. A pracoval aj pre Mečiara a Rezeša,“ tvrdil Peter.
V roku 1998 mala bezpečnostná firma Guard, ktorá patrila bývalému policajtovi a členovi ŠtB Milanovi Bálišovi, zmluvu na poskytovanie ochrany pre VSŽ a jej topmanažérov, ako bol napríklad Alexander Režeš. Báliš tiež poskytoval bezpečnostné služby Vladimírovi Mečiarovi a podľa Petra aj Dušanovi Kollárovi. Pre náš príbeh je dôležité, že jeho „pravou rukou bol Zoltán Varga“.
„Po roku 1998 prevzal túto budovu Jozef Majský, neviem presne z akého dôvodu, ale zrejme mu Kollár niečo nezaplatil alebo čo,“ pokračoval Peter. „V dome už mali predaných dvadsaťpäť bytov zo štyridsiatich. Zistil som, že išlo o pätnásť Majského ľudí a desať vlastníkov blízkych Rezešovi či Vargovi. Napadlo mi, že svojich vlastných ľudí by asi neodrbávali, tak som si tam kúpil byt. A zhodou okolností bol mojím susedom Varga.“
Niekoľko rokov žili Peter a Zoltán Varga ako susedia, bez toho, aby vedeli, čím sa kto živí. Až do jesene roku 2005, kedy si Peter viackrát všimol čiernu limuzínu s vládnou poznávacou značkou a v nej vtedajšieho ministra hospodárstva, ktorý navštevoval byt jeho suseda na piatom poschodí. Ten byt patril Vargovi.
„Videl som, ako tam bežne chodil Jirko Malchárek a členovia bratislavskej finančnej skupiny, a povedal som si, ‚skúsme to‘,“ povedal Peter. „Prišiel som za šéfom, že mám suseda, ktorý robí pre jednu finančnú skupinu a s predstaviteľom tejto skupiny sa v jeho byte stretáva minister hospodárstva. Povedal som mu, že by to mohlo byť zaujímavé. Šéf súhlasil, poveril ma tým a šiel som do toho. Nerozmýšľal som o tom veľa.“
Aby odpočúvanie bolo legálne, Petrovi nadriadení podali oficiálnu žiadosť o schválenie odpočúvania Vargovho bytu na bratislavský krajský súd. Majiteľ bytu, ako sa súd dozvedel, bol „podozrivý z páchania rôznych zločinov ekonomickej povahy“, bol do toho zamotaný alkohol, ako aj „kontaktovanie sa s rôznymi ministerstvami za účelom ovplyvňovania verejných tendrov tak, aby boli zvýhodnené spoločnosti, pre ktoré pracuje.“ Vargu považovali za „hlavu organizovanej skupiny, ktorá používa korupčné praktiky na to, aby prenikla do policajného zboru Slovenskej republiky a štátnej administratívy, aby tak konsolidovala svoju moc a získala výhody.“
„Museli sme to nejako zaobaliť do toho liehu,“ povedal Peter. „Zdôvodnenie napísal môj šéf. Sudca schváli skoro všetko. Musela by tam byť napísaná nejaká úplná hlúposť, aby to sudca neschválil.“
A tak súd schválil šesťmesačnú sledovaciu akciu pod podmienkou, že sudca bude dostávať pravidelné reporty o tom, čo zachytili ploštice, aby bolo zaistené, že odpočúvanie je legitímné. Nebolo to však žiadne bežné sledovanie. Ploštice neboli schované – ako sa to bežne robievalo – v lampách a svetlách, ale namiesto toho ich počas jedného víkendu, keď bola rodina preč, namontovali do stien Petrovho bytu. Ploštice normálne vysielajú každý zvuk, ktorý zachytia, a tak sa dajú aj ľahko identifikovať, ak niekto skúma priestor za účelom vylúčenia možného odpočúvania. Prístroje použité pri akcii Gorila posielali zvuky elektrickým káblom, takže ak niekto kontroloval Zoltánov byt, ploštice vyzerali ako elektrické drôty v stene susedného bytu vedúce k vypínačom alebo zariadeniam, ako je napríklad lampa na stene.
Užívatelia bytu zjavne verili, že je úplne „čistý“, a bez zábran sa rozprávali. Bol to dialóg o kupovaní poslancov v parlamente, o nelegálnom straníckom financovaní, o vládnych aj opozičných politikoch spojených s korupčnými praktikami. V máji 2006 bola operácia predĺžená o ďalších šesť mesiacov a bola rozšírená aj na člena finančnej skupiny, pre ktorú Zoltán pracoval.
Monitorovacia skupina bola spočiatku malá. „Boli sme vlastne traja, čo sme počúvali. Celkovo k tomu malo prístup asi desať ľudí,“ spomínal Peter. „Ja som mal priamo prístup k audiu. Zo servera sa to prepisovalo na papier okamžite, najneskôr hneď na druhý deň.“ Vzhľadom na závažnosť operácie bolo do normálneho reportovania pridaných niekoľko nových procedúr. Z originálnych Gorila pások bol vytvorený tzv. skrátený záznam. Nebol to ani stostranový dokument, ktorý obsahoval najdôležitejšie informácie, vrátane priamych citácií; všetko bolo dopĺňané Petrovými poznámkami, ak bolo treba upresniť, o akej spoločnosti, resp. osobe sa debatovalo.
„Skrátené záznamy neboli vôbec typické, robilo sa to len vo výnimočných prípadoch, keď to chceli nosiť hore,“ povedal Peter. „Bežná prax je taká, že sa pracuje s doslovným prepisom, z ktorého vznikne analytický materiál a ten ide oficiálnym informačným tokom služby. Ale toto bol veľmi citlivý materiál, pretože išlo o člena vlády. Služba to riešila tak, že to nepôjde žiadnym tokom, aby nedošlo k únikom informácií; išlo to cez skrátené záznamy, ktoré nosili priamo riaditeľovi SIS Ladislavovi Pittnerovi alebo šéfovi kontrarozviedky Ľubomírovi Arpášovi.“
Všetko bežalo tak, ako malo, myslel si Peter. Jeho skrátené reporty sa dostali nielen k nadriadeným, ale aj k šéfovi SIS a k premiérovi alebo k ministrovi vnútra. „Nechcite odo mňa, pán redaktor, aby som porušil štátne tajomstvo,“ povedal chladne bývalý premiér Dzurinda v roku 2009, keď som sa ho spýtal, čo v tom čase vedel o operácii Gorila.
Ale za javiskom sa začínali veci hýbať a rozpadať. Začalo sa to tým, že operácia Gorila mala niekoľko informačných únikov. Prvé informácie unikli cez sekciu SIS, ktorá mala na starosti náboženské skupiny a politické strany. Jej riaditeľ bol rodinným priateľom Jána Rejdu, staršieho policajného dôstojníka, ktorý bol zachytený na audiozázname z Vargovho bytu. „Áno, bol to Fero,“ povedal Rejda, keď som ho konfrontoval v auguste 2011, v čase, keď odišiel z pozície šéfa policajného útvaru osobitného určenia. Riaditeľ vraj kontaktoval Rejdu vo februári 2006 a varoval ho, že SIS informovala ministerstvo vnútra o Rejdových stretnutiach v byte na Vazovovej.
„K ďalšiemu úniku došlo na hlavnom analytickom oddelení, v sekcii, kde väčšinu informácií posúvali,“ povedal Peter. „A potom došlo k tretiemu a najväčšiemu úniku.“
V máji 2006 začali médiá hovoriť o podozreniach voči šéfovi kontrarozviedky SIS Ľubomírovi Arpášovi z predaja a manipulácií bezpečnostných previerok, ktoré vydával Národný bezpečnostný úrad. Arpáša a jeho kliku nútil odísť začiatkom augusta nový riaditeľ SIS Jozef Magala. Ale skôr ako odišli, tvrdí Peter, zobral jeho starý šéf originálne audionahrávky operácie Gorila a predal ich tým, ktorí na nich boli nahratí.
Iróniou je, ako vlastne unikla aj samotná informácia o predaji – podľa Petra bola zdrojom tohto úniku pracovníčka SIS Iveta S., Arpášova nepriateľka, s ktorou nezaobchádzal v rukavičkách. „Jej muž (Stanislav S.), bývalý eštebák, bol riaditeľom odboru. Ona je stará pani, úplne nepoužiteľná, chceli ju vyhodiť, ale nemohli napriamo, tak z päťdesiatničky spravili operatívca,“ povedal Peter. „Ona bola nahnevaná na všetkých, a keď mala nejakú príležitosť kopnúť si, tak písala úplné sprostosti a prezrádzala zdroje. Mne normálne napísala priamo nejakú informáciu, že Arpáš predal penťákom také a také cédečko, napálené rozhovory, ktoré boli získané v tom a tom byte od tohto príslušníka. Normálne to dala do informačného toku, aby to videli desiatky ľudí, polovica z nich kontrarozviedka. Bola to sprostá osobná pomsta.“
Júnové voľby priniesli novú vládu a absolútnu zmenu v manažmente tajnej služby. Nastala aj nová éra uvoľnenia vzťahov. Nový manažment v auguste zastavil operáciu Gorila a začal sa tváriť, že nikdy neexistovala. Peter sa pokúšal zaangažovať úrad špeciálneho prokurátora a policajnú antikorupčnú jednotku, keďže pásky naznačovali, že vysokopostavený policajt bol na výplatnej listine finančnej skupiny, ale tajná služba odmietala pripustiť, že by mala akékoľvek poznatky o páskach, z ktorých citoval. Zatiaľ, možno vďaka množstvu dverí, na ktoré Peter klopal, sa novinky o sledovaní dostali až k Zoltánovi Vargovi, ktorý nebol dvakrát nadšený.
Neskôr, keď som skúmal Petrov príbeh, som sa stretol aj s Vargom. Bolo to krátko po tom, ako som konfrontoval majiteľa slovenskej finančnej skupiny, ktorý bol jedným z účastníkov na Petrových audiopáskach. Varga mi zavolal a pozval ma na kávu. „Budem stručný,“ povedal. „Nechodím so svojimi problémami na súdy. Ak tento príbeh napíšete, budete mať nebezpečného protivníka, ako keď si zviera bráni svoje územie.“ Z úst muža, ktorý mal takmer dva metre, ktorý kedysi viedol špeciálnu policajnú jednotku a ktorý v spise Gorila niekoľkokrát diskutuje o tom, či treba zabiť oponentov, to znelo ako vážna hrozba. Potom dodal: „Viem, kto je za tým, a s ním sa porátam osobne.“
Varga skutočne kontaktoval Petra, ktorý opisoval ich stretnutie takto: „Sedeli sme dole v podniku nejakých 15 minút pri pive. Asi štyrikrát sa mi nepriamo vyhrážal spôsobom, že keď niečo bude, tak sa stretnem s jeho chlapcami. Stále hovoril o ‚jeho chlapcoch‘. Aj teba spomenul,“ povedal Peter, preložil si ruky na stole a pozrel na mňa. „Neberiem to však vážne. Lebo keď to povie štyrikrát za 15 minút, je to prejav strachu.“
Trvalo mi roky, kým som poskladal celý obraz. Petrova situácia bola na našom prvom stretnutí asi takáto: súčasný manažment ho odmietal, bývalý predal, nepriatelia mu boli v pätách.
Sedeli sme v tej Českej pivnici za knísajúcim sa stolom a hľadeli jeden na druhého. Hral to dobre, povedal mi toho dosť na to, aby vzbudil môj záujem, ale nie všetko, aby nebol obvinený a súdený a aby prípadne neskončil vo väzení. Ako mnohí v jeho pozícii pohladil mi ego, ale nie okato. „Čítal som niektoré vaše veci. Vyzeráte, že nie ste úplne padnutý na hlavu.“ Zdal sa byť úprimne znechutený a zároveň naštvaný.
„Skôr ako čokoľvek sľúbim, chcem vidieť ukážku,“ povedal som mu. „Poďme ku mne,“ navrhol okamžite.
Nebol som nadšený týmto nápadom. Nerád chodím s neznámymi ľuďmi, ktorí mi chcú dať citlivé informácie, na neznáme miesta. Raz, keď som sa šiel stretnúť s vyšetrovateľmi, ktorí robili na prípade ropnej mafie, viezli ma autom do hotela v kopcoch pri Brezne. Ako sa postupne stmievalo a na tichú tvár môjho šoféra dopadali tiene, bojoval som s nezmyselným podozrením, že to nie je policajt, ale gangster, ktorého poslali, aby ma umlčal. V druhej podobnej situácii som sa ocitol v Glasgowe, kde som robil reportáž o roztržkách medzi miestnymi Škótmi a slovenskými rómskymi prisťahovalcami. Podišiel som k trojici drsne vyzerajúcich Rómov, čo postávali na rohu v Govanhille, a oslovil som ich po slovensky. Vymenili si pohľady a potom povedali, že informácia, ktorú potrebujem, je kúsok ďalej, mám ísť dole ulicou. Keď sme sa dostali ďalej od cesty a svetiel, začali kričať príkazy na mužov, čo postávali vo dverách domov, a tí zahodili svoje cigarety a začali sa ťahať za nami. Prišli sme k tmavému schodisku, obklopení hlučným davom. „Poďme, je to hneď tu,“ chytili ma za lakte. Mal som pocit, akoby ma niečo sťahovalo pod vodu, a tak som sa otočil a vypadol som odtiaľ, zatiaľ čo na mňa ďalej pokrikovali. Možno som to prehnal, ale môj inštinkt mi hovoril, že informácia, ktorá na mňa čakala na konci schodiska, nebola presne tá, ktorú som hľadal.
Takže som vôbec nebol nadšený, keď som stál tvárou v tvár Petrovi v maličkom výťahu. Moja paranoja však zmizla, len čo sme vošli do jeho bytu. Dvere sa otvorili a za nimi bola bežná domácnosť, pokrčené koberce na chodbe, preplnené skrine, mačací záchod a vlhký vzduch, v ktorom sa miešala opratá bielizeň, varenie a hlas televízie. Asi osemročný chlapec si robil domáce úlohy za nízkym stolom v obývačke. Kým som čakal v ponožkách na koberčeku v predsieni, Peter odložil kľúče na kuchynský drez a sadol si k synovi. Po chvíli si chlapec pozbieral školské zošity a odišiel do svojej izby. „Budeme len chvíľu,“ zakričal za ním Peter.
O polhodinu neskôr som uveril a bol som presvedčený. Bol to príbeh, ktorý rozbije akékoľvek ilúzie o tom, ako na Slovensku funguje politika.
Pani predsedajúca, ja som nečítal ten príbeh celkom náhodne, keď kauza Gorila vypukla, a je to vážna kauza, samozrejme, tak som povedal, že ten prípad je pomerne veľmi dobrou akciou spravodajskej služby, aj keď s určitou náhodou a šťastím monitorovali konšpiračný byt, a že koľko by sme ešte asi možno mali podobných prípadov, koľko ešte by sme mali iných zvierat v zoologickej záhrade, ak by každé stretnutie rôznych finančných skupín a oligarchov s politikmi bolo takýmto spôsobom zdokumentované. Lebo Penta nie je, ako nás presvedčuje aj včerajšom a dnešok, jediná finančná skupina, ktorá presadzuje svoje záujmy na úkor bežných ľudí.
Druhá moja poznámka sa týka jedného príbehu, ktorý mi hovoril jeden známy, keď sa zastavil, a určite to poznáte, je to taký Salaš Hron pri Zvolene, jak sa ide z Banskej Bystrice, a hovoril mi tento známy, že bol na bryndzových haluškách a pri vedľajšom stole sedeli miestni Zvolenčania s nejakou českou návštevou. A Česi sa pýtali, keďže kauza Gorila bola známa aj v Čechách, že čo je s tou kauzou po dajme tomu roku, odkedy vypukla. A Zvolenčania miestni povedali, no tak v princípe nič sa ďalej celkom nehýbe, jediný aktívny politik, ktorý bol v tom konšpiračnom byte, je dnes predseda vlády.
A teda tú vášeň premiéra pre finančné skupiny, pre to, aby pracoval pre nich a bol ich lokajom, nie je nič nové. Je to vec, ktorá sa ťahá už z minulosti a, myslím si, že bude aj začiatkom konca tejto vlády.
Ďakujem, pani predsedajúca.
Vystúpenie v rozprave
18.9.2013 o 5:17 hod.
JUDr. LL.M.
Daniel Lipšic
Videokanál poslanca
By som vás chcel, pani predsedajúca, požiadať, aby ste, už ste to dosť nezvládli, vedenie celej tejto schôdze, aby ste nerobili ešte horšie, ako to je.
Milé kolegyne, vážení kolegovia, ja by som sa tiež najskôr pridal k hodnoteniu toho, čo dnes v parlamente sa vlastne deje. Myslím si, že takúto schôdzu s takýmito, s takýmto priebehom Slovensko nemalo ani za mečiarovských čias. Vladimír Mečiar bol zvláštny, Slovensku veľmi uškodil, nebol celkom v poriadku, ale ja musím povedať, že nebol zbabelec. Robert Fico je zbabelec. Neviem si predstaviť, že by Vladimír Mečiar pri návrhu na jeho odvolanie zo sály odišiel, že by jeho poslanci boli tiež povinní zo sály odísť na jeho výzvu.
Čo sa dialo po tom, že, keďže asi inú motiváciu, ako podporovať vládu, vládni poslanci nenašli, tak našli alkohol, aby potom tuná mohli v zásade byť takí zomknutí, pretože asi v triezvom stave by to nešlo, za svojou vládou. A to, čo sa udialo po polnoci, to znamená ten incident, kedy bol inzultovaný najmä pán poslanec Viskupič podnapitými poslancami, to neboli dva decká vína; to boli tak dva deci vína, jak keď mal bývalý poslanec Cuper tie dva deci orešanského, to bolo toľko dva deci vína; tak to považujem za, za veľkú hanbu. Žiaľ, musím povedať, že je to hanba, ktorá padne na celý parlament.
Ja som si pozrel ešte v noci to, čo nakrútili médiá, jednotlivých poslancov SMER-u, ktorí boli zapojení v tomto incidente. Boli sme tuná v sále, a keď som dával návrh, procedurálny, ešte pred tým incidentom, tak už som povedal, že z čoho je taká dobrá nálada tuná, pretože tiahlo tuná z viacerých poslancov SMER-u.
Samozrejme, že si myslím, že sa nič neudeje zajtra, pretože vedenie parlamentu stratilo akýkoľvek rešpekt. Jednak iné pravidlá hry platia pre koaličných poslancov, iné pre opozičných a myslím si, že v tomto sa bude celkom veselo ďalej pokračovať.
Ako povedala pani podpredsedníčka Jurinová pred chvíľou, pred dvomi rokmi tu bola schôdza k odvolávaniu premiérky Radičovej. Hlavným dôvodom tejto schôdze bolo, bol prípad, korupčný prípad, ktorý sa týkal jedného z jej externých poradcov v kauze Osrblie, v kauze výstavby biatlonového štadiónu. Ten prípad si pamätám, bolo to v lete roku 2011, kedy sme rozbehli policajnú akciu, a keď som oznámil predsedníčke vlády, ktorá bola vtedy na dovolenke, že sme teda obvinili ľudí a zadržali niektorých ľudí vrátane jej poradcu, jej reakcia bola veľmi jednoznačná: "Obviňujte a zatýkajte, proste polícia musí mať voľné ruky, nech ide o kohokoľvek."
Samozrejme, že dnes sa na Úrade vlády zatýkať nebude, nie preto, že by tam nebola žiadna korupcia, ale preto, že dnes sa znovu vyšetrujú malé korupčné prípady, ako bola kauza Wänke, radievane v tretej lige z klubu do klubu. Napriek tomuto čestnému postoju premiérky Radičovej zvolal predseda vlády Fico schôdzu na jej odvolanie a my sme všetci prišli a boli sme tu do rána. Aj premiérka Radičová tu sedela a bola tu do rána. A počúvala aj mnohé urážky aj premiéra Fica, bola a, je žena, zvládla to. Mala dosť odvahy a čistého svedomia, musím povedať, že to zvládla. Premiér Fico je síce muž, ale on tú odvahu nikdy nemal.
Tá argumentácia, ktorú sme tu počuli od poslancov, že "no my sa nenecháme urážať", čo sme my už v tomto parlamente sa napočúvali častokrát a pripadá mi táto argumentácia ako argumentácia v škôlke škôlkarov, ktorí, jeden udrie, druhý mu to vráti, čo je normálne, a ten, čo udrel prvý, keď mu ten druhý vráti, beží za učiteľkou v materskej škôlke schovať sa pod sukňu: "Jajajaj, bijú ma, bijú ma, poďte ma zachrániť!" Tieto škôlkarské maniere, tieto zbabelé škôlkarské maniere, si myslím, že dnes predviedli na čele s pánom predsedom vlády poslanci SMER-u.
Teraz druhá moja poznámka, ktorú hovorila, pani poslankyňa Jurinová hovorila, že on by mal byť premiérom nás všetkých. No mal by byť, ale podľa mňa premiér Fico nie je premiér občanov. On je čisto lokaj svojich pánov. A keď prenikne nejaký problém, vznikne, ako vznikol, niečo praskne, je preukázané, že materiály na vládu nepripravujú ministri, ale finančné skupiny, keď sa preukáže, že de facto v štátnych podnikoch, najlukratívnejších, čo je v tomto prípade Eustream, nominuje štát de facto nominantov finančných skupín, tak si myslím, že situácia je úplne jednoznačná, že koho záujmy vláda reprezentuje. Reprezentuje záujmy svojich pánovi, reprezentuje záujmy oligarchov, reprezentuje záujmy finančných skupín.
Materiál nevznikal tak, že sa komunikovalo. Každý odborník na IT vie, ako vzniká ten list, ktorý sa volá properties. Nevzniká tak, že sa medzi sebou komunikuje, a keď nejaký niekto pripomienkuje, tak už je autor materiálu. Nie. Ten materiál vznikal a jeho základ bol na počítači J&T. Možno nejaké bodky a čiarky tam ministerstvo urobilo v rámci nejakej formálnej presnosti. Nič iné.
Ale koniec koncov ten obsah materiálu potvrdzuje, nielenže kde bol urobený, ale v koho záujme bol urobený. A bol urobený čisto v záujme J&T. A budem ešte o tom hovoriť možno v najbližších dňoch, pretože tá situácia sa zdá byť, že je jednoznačná. Považujem ju za škandalóznu.
Ja som spomínal, že tento prípad je ešte závažnejší, ešte do očí bijúcejší, ako je kauza Gorila, kde stále prebieha vyšetrovanie, niektoré veci možnože sú sporné, ale tuná je to čierne na bielom, úplne presné, a je to kauza, ktorá ďaleko presahuje kauzu Gorila.
A tak som si dovolil vám z tej kauzy, z knihy, ktorú napísal Tom Nicholson, prečítať pár statí, pretože si myslím, že aj o tejto kauze a o tom, ako funguje lokajská vláda Roberta Fica, v nejakom okamihu vznikne knižka. Takže na úvod prečítam pár statí, keďže ide o akoby príbeh kauzy porovnateľnej, ktorá už bola takto knižne zdokumentovaná.
Dvere sa otvorili a niekto z tmy vošiel do mojej izby. Nevidel som, kto to je, ale cítil som zmenu vo vzduchu, bol som si vedomý prítomného zla, ako keď sa náhle ochladí.
Keď vošiel do svetla, moje nohy sa už dotýkali zeme. Riflovú bundu mal oblečenú na mikine alebo šušťákovej vetrovke s kapucňou, v šere som to nevidel presne. Páchol ulicou. Do izby sa za ním natlačili ďalší dvaja chlapi.
„Môžem vám pomôcť?“ spýtal som sa. Absurdné, pýtať sa votrelcov, či im môžem pomôcť, ale chápal som, že oni sú v tejto miestnosti predátori a ja len korisť.
„Pomoc?“ zopakoval Riflová bunda a uškrnul sa ponad plece. A potom z jeho rukáva vystrelila päsť a hneď nato aj druhá a stretli sa s mojou hlavou.
To len na porovnanie, aj dnes tu v parlamente alebo včera v noci padali rôzne päste. Pevne verím, že neboli od ľudí s takým profilom, aký sa píše tuná v tejto knižke, ale nie som si celkom istý.
Pokračujem ďalej:
Stalo sa to v jeden zimný podvečer v roku 1998 v Bratislave, kde som pracoval ako reportér pre isté malé anglické noviny. Na Slovensku vtedy nebola vojna ako na Balkáne ani novinári pravidelne nemizli ako v Rusku, ale nad krajinou stále viala zástava divokého východu. Pod vedením kyklopského premiéra Vladimíra Mečiara sa v krajine unášalo a vraždilo, novinári boli niekoľkokrát zbití a občas im zhoreli autá, a to všetko pod starostlivým dozorom Mečiarovej tajnej služby. Mečiar v tom čase vládol Slovensku ako Sauron Stredozemiu a akokoľvek smiešne to znie dnes, keď má sedemdesiat a je už politickou fosíliou, v tom čase bola jeho moc obrovská.
Aj toto, myslím, že môže byť určitým znamením do budúcnosti pre garnitúru Roberta Fica.
Aj bitku od nepozvaných tupohlavcov som dostal zrejme za to, že som sa odvážil písať o jeho zverstvách.
Ležal som na posteli a čítal knihu Cormaca McCarthyho s príznačným názvom Vonkajšia temnota; o žene, ktorá čaká dieťa so svojím bratom. Keď sa dieťa narodí, vezmú jej ho a ona sa vydá na púť cez Apalačské pohorie, ktoré je plné zloduchov, a hľadá svoju dcéru. Temnota tej knihy sa šírila v každom priestore, v ktorom ju kto čítal, nehovoriac o mojej malej izbe na prázdnom internáte ďaleko od domova.
Takže keď títo traja tupohlavci vošli dnu, chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že sú skutoční. Jeden mal bradu, čo mu zakrývala celú tvár, trčali mu len oči; ďalší, ktorému by sa hodilo dáke apalačské meno ako Toadvine, dlhé, zúrivo rozpustené mastné vlasy po plecia.
Jediný úder, ktorý si poriadne pamätám, bol prvý, a čiastočne druhý, oba do spánkov. Zvyšok bitky som mal pocit, že sa plazím hustým bahnom, aby som sa dostal k dverám. Svietilo len slabé svetlo; a kým na mňa dopadali údery, pokúšal som sa chrániť si tvár, skryť sa v malom výklenku na chodbe a potlačiť strach.
„Prestaň!“ zareval hlas. „Daj ruky hore!“
Zaváhal som. Nie preto, že by som sa chcel brániť, ale pretože som vedel, že len čo sa vzdám, som stratený. Bol som však sám proti sebe; moje ruky proti mojej vôli vyleteli inštinktívne hore, samy od seba, a spolu s tým zmizla aj moja vôľa bojovať. Schmatli ma za zápästia, dovliekli k posteli a prinútili ma ľahnúť si na brucho. Ruky mi zviazali za chrbtom, cez hlavu prevliekli vrece. Jeden z nich, myslím, že to bol Riflová bunda, si kľakol na môj chrbát a začal ma mlátiť do hlavy. Možno bol sklamaný, že útok sa skončil tak rýchlo. Už som necítil žiadnu bolesť. Bol som taký vystrašený z celej situácie, že som nechtiac zaručal ako zviera, čo sa dostalo do pasce.
„To stačilo, zlez z neho,“ povedal veliaci hlas. Ukázalo sa, že patril Bradatému, ktorý čupel pri posteli a nadvihol vrece na mojej tvári. „Tak ako? Dýcha sa ti lepšie?“
Prikývol som. Bol menší ako jeho partneri, ktorí boli zaneprázdnení prehliadkou izby. Vďaka kapucni som z jeho tváre videl len zvláštne červené pery. „Máš fotky jednej vraždy. Šéf ma poslal, aby som ich priniesol.“
„My sme ruská mafia!“ zaškriekal jeden z chlapov. „Nie, srbské mafia,“ pridal sa k nemu druhý a rozrehotal sa. Matrac sa prehol pod kolenom a dostal som ďalší úder do hlavy.
„Prestaň s tým už!“ zreval Bradatý a znova sa sklonil ku mne: „Počúvaj, daj nám, čo potrebujeme, a my odídeme.“
Z úst mi vyšla záplava slov, trval som na tom, že nemám žiadne fotky, nemám ani len fotoaparát, nikdy som nevidel žiadnu vraždu a už vôbec nie som ten človek, ktorého hľadajú.
„Ale voláš sa Tom Nicholson, nie?“
Nová vlna zúfalstva, keď sa moja záchranná vzducholoď s menom ToNieSomJa zrútila dole. Bradatý sa postavil a ja som zostal ležať na posteli, kým všetci traja ďalej prehľadávali izbu. Záhadná hudba zipsov, šepotu, rýchlych a tvrdých pohybov. Potom sa Bradatý vrátil.
„Pozri,“ povedal, a tentoraz mi nechal vrece na tvári. „Ja proti tebe nič nemám, ale tuto moji priatelia sú profesionáli a sú ozbrojení. Je to ich živobytie. Keď mi nedáš fotky, pôjdem preč a nechám ťa tu s nimi, možno sa dobre porozprávate.“
„Nie, nie, nie,“ zamrmlal som. „Mýlite sa. Neviem, odkiaľ máte moje meno, ale ja som nikto, ja nie som ani len Slovák, ja sa do ničoho nemiešam!“
Vzdychol, akoby nad tým uvažoval. „Poviem ti, čo spravím. Pôjdem dole a spýtam sa šéfa. Ak sa mýlime, vrátim sa a osobne sa ti ospravedlním. Ale ak klameš, tak máš problém.“
Schmatli ma dva páry rúk. Zviazali mi nohy a pripútali ich k zápästiam jedným dlhým špagátom, ktorý sa točil okolo môjho krku. Bol som natiahnutý ako na škripci. Na chvíľu mi dali dole vrece a vopchali do úst jednu z mojich kravát. Potom ma preniesli na posteľ a pre istotu pripútali k jej rámu. Bradatý sa ku mne nahol: „Môžeš dýchať?“
Prikývol som, lebo som sa nevedel dočkať, kedy vypadnú. Strčil prst pod povraz na mojom krku a skontroloval ho.
„Jeden z mojich ľudí bude vonku pred dverami. Keď začuje čo len najmenší zvuk, vojde hneď dovnútra a opäť dostaneš nakladačku. Takže ani muk, kým sa nevrátime.“
A potom sa postavili a zmizli z môjho života tak rýchlo, ako do neho vpadli. Posledný zvuk, ktorý som počul, bol zvuk kľúča, ktorým za sebou zamkli.
Ticho. Najskôr som len zatvoril oči a zaťal zuby do vankúša. Nepochyboval som o tom, že Bradatý si šiel všetko overiť. Radšej sa nehýbať.
Ale potom som si uvedomil niečo iné. Že som na deviatom poschodí prázdneho internátu, a keďže všetci študenti sú doma na zimných prázdninách, kým by ma niekto našiel, bola by jar. Že keď sa hrubokrkí vrátia, nevrátia sa preto, aby sa ospravedlnili a rozviazali ma.
Podarilo sa mi dostať kravatu von z úst, ale tento proces len tuhšie pritiahol špagát okolo môjho krku. Vystrašený som sa otočil a zahryzol do toho, čo ma držalo. Bola to moja šnúra na bielizeň, plastová s lankom vnútri. Žul som ju a rezal zubami, až kým sa nepretrhla, striasol som si z hlavy vrece a oslobodil sa z uzlov na nohách a na rukách.
Posadil som sa na posteli a skontroloval škody. Ukradli mi stereo a moju zbierku cédečiek, ale nechali mi peňaženku a pas. Pozrel som pod koberec. Peniaze, čo som mal schované pre krajné prípady, tam stále boli. Zmizli aj moje kľúče, cestovná taška a nový zimný kabát. Bastardi.
Schmatol som kuchynský nôž, mysliac na strážcu za dverami. Vykopol som panel zo spodnej časti dverí, ďalším úderom som zničil zámok. Chodba však bola prázdna.
Trvalo celé veky, kým som sa dostal na prízemie. Budova mala priveľa rohov, za ktorými sa mohli útočníci skryť, a vo výťahu ležala prázdna fľaša od vodky, ktorá akoby patrila Toadvinovi. Radšej som šiel po schodoch.
Nočnému vrátnikovi sa nechcelo volať políciu. Tvrdil, že celé hodiny nikto nešiel dnu ani von a díval sa mi pri tom do opuchnutej tváre. Napokon predsa len zdvihol telefón a zavolal. Potom mi spravil čaj a nechal ma vypiť si ho v jeho miestnosti, kde ma nikto nemohol vidieť.
Prišla polícia, štyria detektívi a dvaja policajti vo svojich pekných zelených uniformách. Hľadali odtlačky prstov, zatiaľ čo ja som čakal v hale, kým povedia, čo mám robiť.
Nechali ma odísť o siedmej ráno. Kým jeden z detektívov písal správu, spýtal som sa ho, čo sa podľa neho stalo. Potriasol hlavou. Spýtal som sa ho znova, povedal som mu, že nemám kam ísť, môžem sa len tak vrátiť do svojej izby, a preto by bolo lepšie, keby mi povedal to, čo vie, aby som sa vedel zariadiť. Vzdychol.
„Asi to bola SlS-ka,“ zamrmlal. „Zastrašovanie.“
Aj v tom zmätenom stave, v ktorom som sa nachádzal, som mu odmietal uveriť. Čo už len mohlo zaujímať tajnú službu na reportérovi bez mena, ktorý píše pre zahraničné noviny s maličkým nákladom? A prečo si myslel, že tá bitka bola zastrašovanie, a nie krádež a vlámanie? Oprel sa o kreslo a rozhodol sa niečo mi povedať. „Strávili vo vašej izbe príliš veľa času,“ vysvetlil. „Keby to bolo len vlámanie a krádež, vlezú a vylezú tak rýchlo, ako môžu, nebudú sa poflakovať ďalších pätnásť minút okolo a mlátiť vás, tváriac sa, že sú mafia. Nechali tam aj váš pas a nechceli žiadne peniaze, čo znamená, že to neboli bežní zlodeji. A to, čo ukradli, odniesli vo vašej taške, takže predpokladám, že improvizovali a snažili sa predstierať krádež.“
Vyšiel som z policajnej stanice do zimného rána, kde na mňa čakalo moje dievča, vyslanec z reálneho sveta. Šiel som s ňou do jej bytu a dali sme si každý niekoľko štamperlíkov vodky. Skôr ako som šiel do práce, zavolal som do redakcie a zvestoval, čo sa stalo. Len čo som si sadol za svoj stôl, prišiel môj editor Dan Borský, potľapkal ma po pleci a položil predo mňa teplé pivo. V prehrávači zapol starú pásku Cranberries a štrngli sme si. A potom som sa zosypal.
Celé ďalšie týždne som zo srdca nenávidel Slovensko a túto nenávisť som si bránil kuchynským nožom vo vrecku môjho saka na hrudi. Nebola to bohvieaká emócia; skladala sa zo sebaľútosti a hanby. Nezarábam tu dokopy nič a teraz sa ešte musím starať o takéto hlúposti! Keď vás niekto zbije a zviaže ako bezmocné zviera, vie to celkom pekne zničiť ego. Človek nenávidí samého seba a hľadá ľahkú obeť, na ktorú by to všetko mohol hodiť.
Po mesiaci som sa odsťahoval od frajerky naspäť do svojej starej izby, pretože sa mi zdalo ponižujúce ďalej sa skrývať. Dieru na dverách zaplátali preglejkovým panelom, ale inak sa nič nezmenilo. Kúsky požutej šnúry na bielizeň a kravata ležali na posteli. Po mojom prehrávači zostal na stole zaprášený obdĺžnik. Vonkajšia temnota ležala chrbtom hore na koberci, kam spadla.
Vrátil som sa k svojmu starému životu. Venoval som sa písaniu a po čase som prestal nosiť vo vrecku kuchynský nôž, lebo všetky moje saká boli zničené. Priatelia a susedia na internáte sa ma už nepýtali, čo sa stalo. Dostal som list, v ktorom mi polícia oznamovala, že vyšetrovanie je uzavreté a nič sa nezistilo. Páchateľ neznámy.
Myslím, že presne to bol moment, keď som sa rozhodol napísať knihu. Nie ako dáku odplatu „mafiánom“, ani ako liek na moje zranené ego. Nie, rozhodol som sa jednoducho preto, že po prvýkrát som bol aj ja sám súčasťou toho, čo sa dialo okolo. Namiesto toho, aby som odišiel urazený do Kanady, chcel som zostať a byť členom „cnostnej minority“, ktorá odporuje Mečiarovi. Povedal som si, že môj monokel a ukradnuté veci sú platnou vstupenkou do tejto skupiny. Ale ako som mohol prispieť? Nemal som nič, len fakt, že som už aj ja patril k tým, ktorých dala moc zmlátiť.
Kým sa to nestalo, Slovensko bolo pre mňa exotické miesto, kde sa dá stráviť niekoľko rokov, kým sa rozhodnete, čo so svojím životom. Pozorovatelia ako ja – učitelia angličtiny, dobrovoľníci mierových zborov, smutní právnici a manažéri, ktorých poslali firmy namiesto do Barcelony do Bratislavy – spoločne prežívali postkomunistickú frašku, preplnenú charaktermi ako Mečiar a jeho vtedy obézny šéf tajnej služby Ivan Lexa. Z ničoho nič som sa však sám ocitol uprostred tejto hry a začal som si všímať – a nenávidieť – albánskych vekslákov pred Tescom, čierny Mercedes, čo patroloval mestom, steroidové monštrá, ktoré „chránili“ bary v centre mesta. Hrubokrkí vládli národu, v politike aj na uliciach, a ich vulgárnosť bola všadeprítomná a všetkým na očiach.
Každému, kto sa na situáciu pozrel zbližša, bolo jasné, že na Slovensku nešlo o to, že sa pohybovalo smerom k ruskému štýlu neslobodnej demokracie; Slovensko bolo v podstate unášané miestnymi oligarchami, ktorí si chceli z neho vytvoriť vlastné panstvo uprostred strednej Európy. Konečne som pochopil, prečo toľko mladých ľudí odchádzalo do zahraničia a prečo sa tisícky ľudí angažovali v protivládnych protestoch.
Ako dávno bolo, zdanlivo, to leto roku 1998! Mečiar prehral vo voľbách a medzinárodná izolácia, do ktorej Slovensko hnal, je dnes len poznámkou pod čiarou v historických knihách. Najmúdrejší z hrubokrkých vymenili steroidy za obleky a novinári sú dnes napádaní len slovne, dokonca často z opodstatnených dôvodov.
V podstate sa však toho zmenilo len veľmi málo. Kleptokracia, ktorú Mečiar priniesol, zostala na svojich miestach; dnes je len o niečo viac sofistikovaná. Väčšina voličov stále zúfalo nerozumie verejným otázkam a v nekonečných politických škandáloch nevidia žiadne zákulisie. Povedia si len: „Všetci politici kradnú.“ Sviniari stále dostávajú vysoké úrady – Mečiarov nasledovník Robert Fico je dlhodobo v pozícii najdôveryhodnejšieho politika krajiny – a ľudia vnímajú politiku tak, že menší zlodeji nahrádzajú väčších a naopak. Akoby sa pokazený dom dal opraviť tým, že vymeníte nájomníkov.
Neodišiel som, ale trvalo mi desaťročie, kým som pochopil prečo. Dôvodom je táto kniha. Je o moci a o tom, ako sa na Slovensku zneužíva na zbohatnutie. Je o organizovanom zločine – nie o bezduchých praktikách miestnych gangstrov, ale o tom, ako oligarchovia a politici vybabrali so systémom, aby zbohatli. Je tiež o tebe a o mne, o našej stratenej nevinnosti a o bolestivom poznaní toho, ako to na Slovensku funguje. Je to môj príspevok k činnosti cnostných minorít a je to moja odpoveď tým trom mužom v mojej izbe a všetkému, čo reprezentovali. Toto je pre vás, chlapci, a pre tých, čo vás poslali.
Hneď ako otvoril dvere, vedel som, že niečo nie je v poriadku. Namiesto toho, aby ma pozval dnu, povedal, aby som podržal výťah a zobral si z vešiaka bundu. Kým zamykal, chcel som sa niečo spýtať, ale on pokrútil hlavou. Výťahom sme sa odviezli až celkom dole, po celý čas v úplnom tichu.
Mal som Petra rád od prvej chvíle, čo som ho spoznal. Bol to prvý tajný, s ktorým som sa stretol, takže keď som v jedno júlové popoludnie v roku 2008 prišiel do krčmy Česká pivnica a hľadal som muža v červenej šiltovke, nevedel som celkom, čo mám čakať – možno nejakú sivú myš s okuliarmi bez emócií. Namiesto toho mal muž, ktorý zdvihol obočie namiesto pozdravu, takmer dva metre, začínajúcu plešinu, teplé vlhké ruky a výrazné, akoby sklamané ústa.
Výťah prešiel prízemie a zastavil sa v pivnici. Potichu sme prešli pomedzi škatule a čistiace prostriedky do výklenku vzadu.
„Suspendovali ma,“ zašepkal. „Kým prebieha vyšetrovanie, mám domáce väzenie, ale som si istý, že toto je koniec.“
„Do riti,“ vydýchol som, a zrazu som sa zľakol, že som ho nejako prezradil. „Nikdy som nikomu nepovedal, že sa stretávame, ani vlastnej manželke nie. Jediná vec, ktorú môžu mať, sú e-maily, čo sme si písali. Možno majú tie…“
„To je moja vina, nie tvoja,“ šepkal ďalej. „Pravdepodobne ma už dlhšie sledovali. Som v tajnej službe jedenásť rokov, a to je dosť dobrý dôvod na to, aby som bol pre nových šéfov nespoľahlivý. Neviem, čo ich naštartovalo, ale majú fotky. Je koniec.“
Možno existujú novinári, ktorých príbehy vznikajú na základe vnútornej inšpirácie alebo starostlivého pozorovania, ale ja takým nie som. Možno nemám fantáziu, možno som príliš lenivý. Ale keď je na Slovensku tak veľa ľudí, čo chcú povedať svoj príbeh, keď je pritom tak veľa dobrých príbehov, nie je dôvod, aby som krkolomne vytváral nápady.
Tak sa to začalo aj s Petrom. „Dobrý deň, pán Nicholson,“ začínal e-mail, ktorý som dostal v jeden neskorý večer. „Som príslušník bezpečnostných zložiek Slovenskej republiky. Chcel by som sa s vami stretnúť. Detaily vám poskytnem osobne. Pošlite mi, prosím, svoje telefónne číslo, na ktoré vám môžem zavolať, a možný čas stretnutia.“
Za tie roky som dostal desiatky podobných e-mailov, ale tento bol niečím iný. Žiadne zaručené sľuby o poklade, žiadne osobné rozhorčenie ani hlúposti zo špionážnych noviel („založte si anonymný účet v internetovej kaviarni a píšte mi len odtiaľ“). Slovné spojenie „bezpečnostné zložky“ znelo lákavo, rovnako ako pisateľova istota, že má pre mňa niečo dôležité.
A tak sme si dohodli stretnutie v Českej pivnici, nenápadnej krčme blízko električkovej trate v širšom centre mesta. Povedal som mu, aby čakal chlapa, ktorý vyzerá ako tulák (opis, ktorý som začal používať pri stretnutiach s neznámymi ľuďmi, ale ktorý je, nanešťastie, čoraz viac aktuálnejší). Prišiel som načas, ale on tam už sedel s pohárom piva pred sebou. Pri podaní ruky bol rýchlejší a silno mi stisol dlaň, skôr než som bol pripravený jeho stisk opätovať, čím získal nado mnou miernu prevahu. „Peter,“ predstavil sa, šacujúc ma pohľadom.
Stretnutie so zdrojom je ako rande naslepo. Niekedy viete hneď, že z toho žiaden príbeh nebude. Ako keď sa za vaším „rande“ ukáže nervózna nezamestnaná učiteľka s pokrčeným golierom a nepríjemných dychom, opisujúca nepodložené „fakty“ o drobnej krádeži, ktorú urobil jej sused. Alebo manželka, ktorá chce, aby ste odhalili údajný sexuálny záujem jej manžela o ich dcéry (počas toho pamätného šokujúceho stretnutia mi dokonca ukázala fotku).
Kým sa nestanete novinárom – teda kým sa nezačnete zaujímať o príbehy iných ľudí, ani netušíte, koľko zranených duší chodí po svete, nosí v sebe svoje bolesti a čaká na divákov. Keď sa vám párkrát stane, že sa do pasce nudy dáte chytiť, snažíte sa vyhýbať takýmto banálnym stretnutiam, ako sa len dá, najmä tým, že si zistíte o svojom zdroji čo najviac vopred. Nie vždy sa vám to však podarí a potom musíte trpieť a počúvať sled nezaujímavých udalostí. Ľudia zvyčajne prezentujú seba a svoje príbehy inak, než ako sa odohrali v skutočnosti, takže počas stretnutia neustále hľadíte na hodinky a premýšľate, ako čo najrýchlejšie odísť.
Tentoraz to tak nebolo. Peter bol typ zdroja, o akom všetci novinári snívajú. Pracoval ako topanalytik v tajnej službe, v sekcii pre ekonomickú a organizovanú kriminalitu. Podľa toho, čo mi povedal, nedávno viedol súdom schválenú sledovaciu operáciu, a teraz chcel rozpovedať svoj príbeh. „Moja rodina je v ohrození, a moji šéfovia sa mi otočili chrbtom,“ povedal. „Skúsil som všetko, čo som mohol, ale ďalej už nemám kam ísť.“
Petrov príbeh sa začína neuveriteľnou náhodou – zistil, že jeho byt susedí s konšpiračným bytom, ktorý v tom čase používala bratislavská finančná skupina na tajné stretnutia s politikmi. Keby si kúpil byt o ulicu ďalej, operácia Gorila by sa nikdy neuskutočnila.
„V živote sa také veci stávajú,“ povedal v jedno teplé jesenné popoludnie v septembri 2011. Znova sme sedeli pri pive, tentoraz v novorekonštruovanom hokejovom štadióne v Bratislave. Moji editori v časopise Trend ma požiadali, aby som zorganizoval stretnutie s Petrom; chceli jeho príbeh počuť na vlastné uši a overiť si jeho pravdivosť. „Bola to úplná náhoda,“ povedal ticho.
Stalo sa to krátko po zmene vlády v roku 1998. Peter rok predtým nastúpil ako analytik hlavnej divízie tajnej služby („Odpovedal som na inzerát v novinách,“ uškrnul sa) a hľadal pre svoju mladú rodinu väčší byt. V tých časoch si nebolo veľmi z čoho vyberať, dokonca ani v hlavnom meste, a kupujúci boli neustále ohrození možnosťou, že o svoje peniaze prídu pre podvodníkov alebo krachujúcich staviteľov. Prirodzene inteligentný Peter našiel spôsob, ako odstrániť pri kúpe bytu toto riziko: hľadal len tie projekty, v ktorých si kupovali byty ľudia z Mečiarovej vlády. Jeho argumentom bolo, že stavitelia by sa neodvážili podvádzať ľudí v takom vysokom postavení.
Natrafil na domovú výstavbu na Vazovovej ulici, ktorú stavala spoločnosť Spectrum Reality; jej vlastníkom bol realitný podnikateľ Dušan Kollár. Kollár mal blízky vzťah s Alexandrom Rezešom, bývalým Mečiarovým ministrom dopravy,... (Kýchnutie v sále.) Na zdravie.
... ktorý sa neskôr stal hlavnou hybnou silou VSŽ Košice.
„Kollár staval viaceré domy a kupoval nehnuteľnosti. A pracoval aj pre Mečiara a Rezeša,“ tvrdil Peter.
V roku 1998 mala bezpečnostná firma Guard, ktorá patrila bývalému policajtovi a členovi ŠtB Milanovi Bálišovi, zmluvu na poskytovanie ochrany pre VSŽ a jej topmanažérov, ako bol napríklad Alexander Režeš. Báliš tiež poskytoval bezpečnostné služby Vladimírovi Mečiarovi a podľa Petra aj Dušanovi Kollárovi. Pre náš príbeh je dôležité, že jeho „pravou rukou bol Zoltán Varga“.
„Po roku 1998 prevzal túto budovu Jozef Majský, neviem presne z akého dôvodu, ale zrejme mu Kollár niečo nezaplatil alebo čo,“ pokračoval Peter. „V dome už mali predaných dvadsaťpäť bytov zo štyridsiatich. Zistil som, že išlo o pätnásť Majského ľudí a desať vlastníkov blízkych Rezešovi či Vargovi. Napadlo mi, že svojich vlastných ľudí by asi neodrbávali, tak som si tam kúpil byt. A zhodou okolností bol mojím susedom Varga.“
Niekoľko rokov žili Peter a Zoltán Varga ako susedia, bez toho, aby vedeli, čím sa kto živí. Až do jesene roku 2005, kedy si Peter viackrát všimol čiernu limuzínu s vládnou poznávacou značkou a v nej vtedajšieho ministra hospodárstva, ktorý navštevoval byt jeho suseda na piatom poschodí. Ten byt patril Vargovi.
„Videl som, ako tam bežne chodil Jirko Malchárek a členovia bratislavskej finančnej skupiny, a povedal som si, ‚skúsme to‘,“ povedal Peter. „Prišiel som za šéfom, že mám suseda, ktorý robí pre jednu finančnú skupinu a s predstaviteľom tejto skupiny sa v jeho byte stretáva minister hospodárstva. Povedal som mu, že by to mohlo byť zaujímavé. Šéf súhlasil, poveril ma tým a šiel som do toho. Nerozmýšľal som o tom veľa.“
Aby odpočúvanie bolo legálne, Petrovi nadriadení podali oficiálnu žiadosť o schválenie odpočúvania Vargovho bytu na bratislavský krajský súd. Majiteľ bytu, ako sa súd dozvedel, bol „podozrivý z páchania rôznych zločinov ekonomickej povahy“, bol do toho zamotaný alkohol, ako aj „kontaktovanie sa s rôznymi ministerstvami za účelom ovplyvňovania verejných tendrov tak, aby boli zvýhodnené spoločnosti, pre ktoré pracuje.“ Vargu považovali za „hlavu organizovanej skupiny, ktorá používa korupčné praktiky na to, aby prenikla do policajného zboru Slovenskej republiky a štátnej administratívy, aby tak konsolidovala svoju moc a získala výhody.“
„Museli sme to nejako zaobaliť do toho liehu,“ povedal Peter. „Zdôvodnenie napísal môj šéf. Sudca schváli skoro všetko. Musela by tam byť napísaná nejaká úplná hlúposť, aby to sudca neschválil.“
A tak súd schválil šesťmesačnú sledovaciu akciu pod podmienkou, že sudca bude dostávať pravidelné reporty o tom, čo zachytili ploštice, aby bolo zaistené, že odpočúvanie je legitímné. Nebolo to však žiadne bežné sledovanie. Ploštice neboli schované – ako sa to bežne robievalo – v lampách a svetlách, ale namiesto toho ich počas jedného víkendu, keď bola rodina preč, namontovali do stien Petrovho bytu. Ploštice normálne vysielajú každý zvuk, ktorý zachytia, a tak sa dajú aj ľahko identifikovať, ak niekto skúma priestor za účelom vylúčenia možného odpočúvania. Prístroje použité pri akcii Gorila posielali zvuky elektrickým káblom, takže ak niekto kontroloval Zoltánov byt, ploštice vyzerali ako elektrické drôty v stene susedného bytu vedúce k vypínačom alebo zariadeniam, ako je napríklad lampa na stene.
Užívatelia bytu zjavne verili, že je úplne „čistý“, a bez zábran sa rozprávali. Bol to dialóg o kupovaní poslancov v parlamente, o nelegálnom straníckom financovaní, o vládnych aj opozičných politikoch spojených s korupčnými praktikami. V máji 2006 bola operácia predĺžená o ďalších šesť mesiacov a bola rozšírená aj na člena finančnej skupiny, pre ktorú Zoltán pracoval.
Monitorovacia skupina bola spočiatku malá. „Boli sme vlastne traja, čo sme počúvali. Celkovo k tomu malo prístup asi desať ľudí,“ spomínal Peter. „Ja som mal priamo prístup k audiu. Zo servera sa to prepisovalo na papier okamžite, najneskôr hneď na druhý deň.“ Vzhľadom na závažnosť operácie bolo do normálneho reportovania pridaných niekoľko nových procedúr. Z originálnych Gorila pások bol vytvorený tzv. skrátený záznam. Nebol to ani stostranový dokument, ktorý obsahoval najdôležitejšie informácie, vrátane priamych citácií; všetko bolo dopĺňané Petrovými poznámkami, ak bolo treba upresniť, o akej spoločnosti, resp. osobe sa debatovalo.
„Skrátené záznamy neboli vôbec typické, robilo sa to len vo výnimočných prípadoch, keď to chceli nosiť hore,“ povedal Peter. „Bežná prax je taká, že sa pracuje s doslovným prepisom, z ktorého vznikne analytický materiál a ten ide oficiálnym informačným tokom služby. Ale toto bol veľmi citlivý materiál, pretože išlo o člena vlády. Služba to riešila tak, že to nepôjde žiadnym tokom, aby nedošlo k únikom informácií; išlo to cez skrátené záznamy, ktoré nosili priamo riaditeľovi SIS Ladislavovi Pittnerovi alebo šéfovi kontrarozviedky Ľubomírovi Arpášovi.“
Všetko bežalo tak, ako malo, myslel si Peter. Jeho skrátené reporty sa dostali nielen k nadriadeným, ale aj k šéfovi SIS a k premiérovi alebo k ministrovi vnútra. „Nechcite odo mňa, pán redaktor, aby som porušil štátne tajomstvo,“ povedal chladne bývalý premiér Dzurinda v roku 2009, keď som sa ho spýtal, čo v tom čase vedel o operácii Gorila.
Ale za javiskom sa začínali veci hýbať a rozpadať. Začalo sa to tým, že operácia Gorila mala niekoľko informačných únikov. Prvé informácie unikli cez sekciu SIS, ktorá mala na starosti náboženské skupiny a politické strany. Jej riaditeľ bol rodinným priateľom Jána Rejdu, staršieho policajného dôstojníka, ktorý bol zachytený na audiozázname z Vargovho bytu. „Áno, bol to Fero,“ povedal Rejda, keď som ho konfrontoval v auguste 2011, v čase, keď odišiel z pozície šéfa policajného útvaru osobitného určenia. Riaditeľ vraj kontaktoval Rejdu vo februári 2006 a varoval ho, že SIS informovala ministerstvo vnútra o Rejdových stretnutiach v byte na Vazovovej.
„K ďalšiemu úniku došlo na hlavnom analytickom oddelení, v sekcii, kde väčšinu informácií posúvali,“ povedal Peter. „A potom došlo k tretiemu a najväčšiemu úniku.“
V máji 2006 začali médiá hovoriť o podozreniach voči šéfovi kontrarozviedky SIS Ľubomírovi Arpášovi z predaja a manipulácií bezpečnostných previerok, ktoré vydával Národný bezpečnostný úrad. Arpáša a jeho kliku nútil odísť začiatkom augusta nový riaditeľ SIS Jozef Magala. Ale skôr ako odišli, tvrdí Peter, zobral jeho starý šéf originálne audionahrávky operácie Gorila a predal ich tým, ktorí na nich boli nahratí.
Iróniou je, ako vlastne unikla aj samotná informácia o predaji – podľa Petra bola zdrojom tohto úniku pracovníčka SIS Iveta S., Arpášova nepriateľka, s ktorou nezaobchádzal v rukavičkách. „Jej muž (Stanislav S.), bývalý eštebák, bol riaditeľom odboru. Ona je stará pani, úplne nepoužiteľná, chceli ju vyhodiť, ale nemohli napriamo, tak z päťdesiatničky spravili operatívca,“ povedal Peter. „Ona bola nahnevaná na všetkých, a keď mala nejakú príležitosť kopnúť si, tak písala úplné sprostosti a prezrádzala zdroje. Mne normálne napísala priamo nejakú informáciu, že Arpáš predal penťákom také a také cédečko, napálené rozhovory, ktoré boli získané v tom a tom byte od tohto príslušníka. Normálne to dala do informačného toku, aby to videli desiatky ľudí, polovica z nich kontrarozviedka. Bola to sprostá osobná pomsta.“
Júnové voľby priniesli novú vládu a absolútnu zmenu v manažmente tajnej služby. Nastala aj nová éra uvoľnenia vzťahov. Nový manažment v auguste zastavil operáciu Gorila a začal sa tváriť, že nikdy neexistovala. Peter sa pokúšal zaangažovať úrad špeciálneho prokurátora a policajnú antikorupčnú jednotku, keďže pásky naznačovali, že vysokopostavený policajt bol na výplatnej listine finančnej skupiny, ale tajná služba odmietala pripustiť, že by mala akékoľvek poznatky o páskach, z ktorých citoval. Zatiaľ, možno vďaka množstvu dverí, na ktoré Peter klopal, sa novinky o sledovaní dostali až k Zoltánovi Vargovi, ktorý nebol dvakrát nadšený.
Neskôr, keď som skúmal Petrov príbeh, som sa stretol aj s Vargom. Bolo to krátko po tom, ako som konfrontoval majiteľa slovenskej finančnej skupiny, ktorý bol jedným z účastníkov na Petrových audiopáskach. Varga mi zavolal a pozval ma na kávu. „Budem stručný,“ povedal. „Nechodím so svojimi problémami na súdy. Ak tento príbeh napíšete, budete mať nebezpečného protivníka, ako keď si zviera bráni svoje územie.“ Z úst muža, ktorý mal takmer dva metre, ktorý kedysi viedol špeciálnu policajnú jednotku a ktorý v spise Gorila niekoľkokrát diskutuje o tom, či treba zabiť oponentov, to znelo ako vážna hrozba. Potom dodal: „Viem, kto je za tým, a s ním sa porátam osobne.“
Varga skutočne kontaktoval Petra, ktorý opisoval ich stretnutie takto: „Sedeli sme dole v podniku nejakých 15 minút pri pive. Asi štyrikrát sa mi nepriamo vyhrážal spôsobom, že keď niečo bude, tak sa stretnem s jeho chlapcami. Stále hovoril o ‚jeho chlapcoch‘. Aj teba spomenul,“ povedal Peter, preložil si ruky na stole a pozrel na mňa. „Neberiem to však vážne. Lebo keď to povie štyrikrát za 15 minút, je to prejav strachu.“
Trvalo mi roky, kým som poskladal celý obraz. Petrova situácia bola na našom prvom stretnutí asi takáto: súčasný manažment ho odmietal, bývalý predal, nepriatelia mu boli v pätách.
Sedeli sme v tej Českej pivnici za knísajúcim sa stolom a hľadeli jeden na druhého. Hral to dobre, povedal mi toho dosť na to, aby vzbudil môj záujem, ale nie všetko, aby nebol obvinený a súdený a aby prípadne neskončil vo väzení. Ako mnohí v jeho pozícii pohladil mi ego, ale nie okato. „Čítal som niektoré vaše veci. Vyzeráte, že nie ste úplne padnutý na hlavu.“ Zdal sa byť úprimne znechutený a zároveň naštvaný.
„Skôr ako čokoľvek sľúbim, chcem vidieť ukážku,“ povedal som mu. „Poďme ku mne,“ navrhol okamžite.
Nebol som nadšený týmto nápadom. Nerád chodím s neznámymi ľuďmi, ktorí mi chcú dať citlivé informácie, na neznáme miesta. Raz, keď som sa šiel stretnúť s vyšetrovateľmi, ktorí robili na prípade ropnej mafie, viezli ma autom do hotela v kopcoch pri Brezne. Ako sa postupne stmievalo a na tichú tvár môjho šoféra dopadali tiene, bojoval som s nezmyselným podozrením, že to nie je policajt, ale gangster, ktorého poslali, aby ma umlčal. V druhej podobnej situácii som sa ocitol v Glasgowe, kde som robil reportáž o roztržkách medzi miestnymi Škótmi a slovenskými rómskymi prisťahovalcami. Podišiel som k trojici drsne vyzerajúcich Rómov, čo postávali na rohu v Govanhille, a oslovil som ich po slovensky. Vymenili si pohľady a potom povedali, že informácia, ktorú potrebujem, je kúsok ďalej, mám ísť dole ulicou. Keď sme sa dostali ďalej od cesty a svetiel, začali kričať príkazy na mužov, čo postávali vo dverách domov, a tí zahodili svoje cigarety a začali sa ťahať za nami. Prišli sme k tmavému schodisku, obklopení hlučným davom. „Poďme, je to hneď tu,“ chytili ma za lakte. Mal som pocit, akoby ma niečo sťahovalo pod vodu, a tak som sa otočil a vypadol som odtiaľ, zatiaľ čo na mňa ďalej pokrikovali. Možno som to prehnal, ale môj inštinkt mi hovoril, že informácia, ktorá na mňa čakala na konci schodiska, nebola presne tá, ktorú som hľadal.
Takže som vôbec nebol nadšený, keď som stál tvárou v tvár Petrovi v maličkom výťahu. Moja paranoja však zmizla, len čo sme vošli do jeho bytu. Dvere sa otvorili a za nimi bola bežná domácnosť, pokrčené koberce na chodbe, preplnené skrine, mačací záchod a vlhký vzduch, v ktorom sa miešala opratá bielizeň, varenie a hlas televízie. Asi osemročný chlapec si robil domáce úlohy za nízkym stolom v obývačke. Kým som čakal v ponožkách na koberčeku v predsieni, Peter odložil kľúče na kuchynský drez a sadol si k synovi. Po chvíli si chlapec pozbieral školské zošity a odišiel do svojej izby. „Budeme len chvíľu,“ zakričal za ním Peter.
O polhodinu neskôr som uveril a bol som presvedčený. Bol to príbeh, ktorý rozbije akékoľvek ilúzie o tom, ako na Slovensku funguje politika.
Pani predsedajúca, ja som nečítal ten príbeh celkom náhodne, keď kauza Gorila vypukla, a je to vážna kauza, samozrejme, tak som povedal, že ten prípad je pomerne veľmi dobrou akciou spravodajskej služby, aj keď s určitou náhodou a šťastím monitorovali konšpiračný byt, a že koľko by sme ešte asi možno mali podobných prípadov, koľko ešte by sme mali iných zvierat v zoologickej záhrade, ak by každé stretnutie rôznych finančných skupín a oligarchov s politikmi bolo takýmto spôsobom zdokumentované. Lebo Penta nie je, ako nás presvedčuje aj včerajšom a dnešok, jediná finančná skupina, ktorá presadzuje svoje záujmy na úkor bežných ľudí.
Druhá moja poznámka sa týka jedného príbehu, ktorý mi hovoril jeden známy, keď sa zastavil, a určite to poznáte, je to taký Salaš Hron pri Zvolene, jak sa ide z Banskej Bystrice, a hovoril mi tento známy, že bol na bryndzových haluškách a pri vedľajšom stole sedeli miestni Zvolenčania s nejakou českou návštevou. A Česi sa pýtali, keďže kauza Gorila bola známa aj v Čechách, že čo je s tou kauzou po dajme tomu roku, odkedy vypukla. A Zvolenčania miestni povedali, no tak v princípe nič sa ďalej celkom nehýbe, jediný aktívny politik, ktorý bol v tom konšpiračnom byte, je dnes predseda vlády.
A teda tú vášeň premiéra pre finančné skupiny, pre to, aby pracoval pre nich a bol ich lokajom, nie je nič nové. Je to vec, ktorá sa ťahá už z minulosti a, myslím si, že bude aj začiatkom konca tejto vlády.
Ďakujem, pani predsedajúca.
Neautorizovaný
6:13
Vystúpenie s faktickou poznámkou 6:13
Alojz PřidalAle chcel by som sa vyjadriť k tomu, čo hovoril na začiatku, že je veľmi dôležité, kde ten materiál vznikal. Aj keby ten materiál nevznikal vo firme J&T, ako jednoducho pre mňa je dôležité to, ako ten materiál vypadá. A vypadá tak, že jednoducho ako by určite vznikal vo firme J&T. Jednoducho je to...
Ale chcel by som sa vyjadriť k tomu, čo hovoril na začiatku, že je veľmi dôležité, kde ten materiál vznikal. Aj keby ten materiál nevznikal vo firme J&T, ako jednoducho pre mňa je dôležité to, ako ten materiál vypadá. A vypadá tak, že jednoducho ako by určite vznikal vo firme J&T. Jednoducho je to naozaj písané pre nich a len táto firma EPH bude mať z toho profit.
Ale by som chcel povedať, aby sme sa nevzdávali, pretože Robert Fico už raz ustúpil. Bolo to 19. 12. pred Vianocami, keď tu v zrýchlenom legislatívnom konaní chceli okradnúť občanov Slovenska za 15 rokov cez PPC o 15 mld. korún. A vtedy, si na to spomínam, ako som tiež sledoval počítač, tak Pente to došlo skorej ako vláde a ústami hovorcu, myslím si, že to bol Danko, povedal, že ten zákon je zlý. Nakoniec od toho ustúpili a ja ešte verím, že aj finanční žraloci, aj J&T, akože možno nájdu v sebe trošku svedomia a pochopia, že takto nemôžu okrádať Slovensko a že oni povedia Robertovi Ficovi, ako poďme od toho. Záleží aj na nás, aby sme neprestali ako upozorňovať občanov na to, čo sa tu ide robiť.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
18.9.2013 o 6:13 hod.
Mgr.
Alojz Přidal
Videokanál poslanca
Ja by som chcel poďakovať Danielovi Lipšicovi, ako celkom ma prekvapil jeho skoro umelecký prednes, to som nečakal, aj keď už ho dlho poznám.
Ale chcel by som sa vyjadriť k tomu, čo hovoril na začiatku, že je veľmi dôležité, kde ten materiál vznikal. Aj keby ten materiál nevznikal vo firme J&T, ako jednoducho pre mňa je dôležité to, ako ten materiál vypadá. A vypadá tak, že jednoducho ako by určite vznikal vo firme J&T. Jednoducho je to naozaj písané pre nich a len táto firma EPH bude mať z toho profit.
Ale by som chcel povedať, aby sme sa nevzdávali, pretože Robert Fico už raz ustúpil. Bolo to 19. 12. pred Vianocami, keď tu v zrýchlenom legislatívnom konaní chceli okradnúť občanov Slovenska za 15 rokov cez PPC o 15 mld. korún. A vtedy, si na to spomínam, ako som tiež sledoval počítač, tak Pente to došlo skorej ako vláde a ústami hovorcu, myslím si, že to bol Danko, povedal, že ten zákon je zlý. Nakoniec od toho ustúpili a ja ešte verím, že aj finanční žraloci, aj J&T, akože možno nájdu v sebe trošku svedomia a pochopia, že takto nemôžu okrádať Slovensko a že oni povedia Robertovi Ficovi, ako poďme od toho. Záleží aj na nás, aby sme neprestali ako upozorňovať občanov na to, čo sa tu ide robiť.
Ďakujem.
Neautorizovaný
6:15
Vystúpenie s faktickou poznámkou 6:15
Jozef ViskupičČiže dúfam napriek...
Čiže dúfam napriek hodine, že poznatky, na ktoré nikto nie je, dúfam, hrdý, ktoré vyplynuli potom ako kauza Gorila na príbehu alebo na osobnom vložení sa jedného novinára, ktorý vyvinul takmer dvojročné úsilie, napriek tomu, čo bolo citované z daného príspevku, aká perzekúcia ho čakala, je mementom a zdvihnutým prstom nad tým, aby arogancia mocných nepresiahla nejaké medze a aby sme si skutočne uvedomili, že ak budeme zabúdať na takéto veci, nič iné nám nezostáva, iba ich prežiť znova.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
18.9.2013 o 6:15 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Ďakujem, pán predseda. Chcel by som povedať, že aj tento príspevok do rozpravy nebol márny. Verím tomu, že pripomenutie aj tejto nedávnej histórie je, ak síce troška v umeleckom spracovaní, je veľmi dobrým a prínosným momentom v tejto rozprave, pretože ak zabudneme na svoju históriu a na históriu a túto nepeknú históriu, tak sme odsúdení ju prežiť znova. A presne o tom sa bavíme, aby sme ju nemuseli prežívať znova.
Čiže dúfam napriek hodine, že poznatky, na ktoré nikto nie je, dúfam, hrdý, ktoré vyplynuli potom ako kauza Gorila na príbehu alebo na osobnom vložení sa jedného novinára, ktorý vyvinul takmer dvojročné úsilie, napriek tomu, čo bolo citované z daného príspevku, aká perzekúcia ho čakala, je mementom a zdvihnutým prstom nad tým, aby arogancia mocných nepresiahla nejaké medze a aby sme si skutočne uvedomili, že ak budeme zabúdať na takéto veci, nič iné nám nezostáva, iba ich prežiť znova.
Ďakujem.
Neautorizovaný
6:17
Vystúpenie s faktickou poznámkou 6:17
Zsolt SimonJa by som ťa rád doplnil a možnože povedal občanom. Tí, ktorí sú nespokojní s takýmto postojom, s takouto aroganciou moci, ktorá ide od súčasnej vlády, aby prišli, tak ako včera tu v rokovacej sále na balkóne prejavili svoj názor, aby prišli pred Úrad vlády a začali prejavovať svoj názor pred Úradom vlády, tam, kde skutočný konšpiračný byt dnes existuje alebo kde sa šijú najväčšie konšpirácie, aby zabránili takémuto postupu. Pretože ako aj kolega Přidal povedal, Robert Fico dokáže prehodnotiť svoj postoj, ale opojený mocou jedine za podmienok, že sa prejaví vôľa občanov. A ja si myslím, že najlepší spôsob je, keď to začnú prejavovať nie tu v parlamentu, ale pred Úradom vlády.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
18.9.2013 o 6:17 hod.
Ing.
Zsolt Simon
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, pán kolega Lipšic, za prednesenie tohto prejavu a v každom prípade by som veľmi rád ťa doplnil. I keď sa pomaly blížime ku koncu dnešného rokovacieho dňa, teda rokovacej noci, pretože Robert Fico natoľko pustil do spodného prádla s celým SMER-om, že nechcú verejne diskutovať o tom, ako predali túto krajinu finančným skupinám, o prepojení na J&T, o tej krádeži, ktorú robia s SPP na úkor občanov tejto krajiny, a chcú diskutovať iba v noci.
Ja by som ťa rád doplnil a možnože povedal občanom. Tí, ktorí sú nespokojní s takýmto postojom, s takouto aroganciou moci, ktorá ide od súčasnej vlády, aby prišli, tak ako včera tu v rokovacej sále na balkóne prejavili svoj názor, aby prišli pred Úrad vlády a začali prejavovať svoj názor pred Úradom vlády, tam, kde skutočný konšpiračný byt dnes existuje alebo kde sa šijú najväčšie konšpirácie, aby zabránili takémuto postupu. Pretože ako aj kolega Přidal povedal, Robert Fico dokáže prehodnotiť svoj postoj, ale opojený mocou jedine za podmienok, že sa prejaví vôľa občanov. A ja si myslím, že najlepší spôsob je, keď to začnú prejavovať nie tu v parlamentu, ale pred Úradom vlády.
Ďakujem.
Neautorizovaný
6:18
Vystúpenie s faktickou poznámkou 6:18
Helena MezenskáRovnako chcem poďakovať všetkým občanom, ktorí sledujú tento záznam. Sme svedkami boja za záchranu našej krajiny, za záchranu základných princípov demokracie, za záchranu ľudskej dôstojnosti a za záchranu...
Rovnako chcem poďakovať všetkým občanom, ktorí sledujú tento záznam. Sme svedkami boja za záchranu našej krajiny, za záchranu základných princípov demokracie, za záchranu ľudskej dôstojnosti a za záchranu toho, aby sme tu mohli viesť plnohodnotný život. Bez toho, aby sme túto našu krajinu neoslobodili, to možné nebude.
Ďakujem všetkým, ktorí vydržali a ktorí nás stále v tomto našom úsilí podporujú. (Potlesk.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
18.9.2013 o 6:18 hod.
Mgr.
Helena Mezenská
Videokanál poslanca
Ja chcem poďakovať nielen pánovi Lipšicovi, ale aj všetkým tu prítomným poslancom za ich poslaneckú a občiansku statočnosť, za ich spolupatričnosť a výdrž, ktorú počas dnešnej, ja verím, že historickej parlamentnej noci prejavili.
Rovnako chcem poďakovať všetkým občanom, ktorí sledujú tento záznam. Sme svedkami boja za záchranu našej krajiny, za záchranu základných princípov demokracie, za záchranu ľudskej dôstojnosti a za záchranu toho, aby sme tu mohli viesť plnohodnotný život. Bez toho, aby sme túto našu krajinu neoslobodili, to možné nebude.
Ďakujem všetkým, ktorí vydržali a ktorí nás stále v tomto našom úsilí podporujú. (Potlesk.)
Neautorizovaný
6:19
Vystúpenie s faktickou poznámkou 6:19
Daniel LipšicJa som bol teraz chvíľku doma sa osprchovať, prezliecť a pozrieť synov, ktorí spia, a myslím si, že ak tú povinnosť už nemáme voči sebe, tak máme voči našim vlastným deťom, aby v tejto krajine, keď vyrastú, reálne rozhodovali ony a nie...
Ja som bol teraz chvíľku doma sa osprchovať, prezliecť a pozrieť synov, ktorí spia, a myslím si, že ak tú povinnosť už nemáme voči sebe, tak máme voči našim vlastným deťom, aby v tejto krajine, keď vyrastú, reálne rozhodovali ony a nie za nich nejakí páni oligarchovia, skupiny, ktoré budú ovládať ako bábky, ako lokajov politikov, ktorí sa vážne tvária, ale v skutočnosti sú zbabelí, predajní a skorumpovaní.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
18.9.2013 o 6:19 hod.
JUDr. LL.M.
Daniel Lipšic
Videokanál poslanca
Chcel som sa poďakovať reagujúcim poslancom. Ja si myslím, že to má zmysel a má zmysel odkrývať to, čo robí dnešná vláda, a to, že vlastne vykonáva príkazy len svojich pánov, ani nie tak kvôli nám, možno.
Ja som bol teraz chvíľku doma sa osprchovať, prezliecť a pozrieť synov, ktorí spia, a myslím si, že ak tú povinnosť už nemáme voči sebe, tak máme voči našim vlastným deťom, aby v tejto krajine, keď vyrastú, reálne rozhodovali ony a nie za nich nejakí páni oligarchovia, skupiny, ktoré budú ovládať ako bábky, ako lokajov politikov, ktorí sa vážne tvária, ale v skutočnosti sú zbabelí, predajní a skorumpovaní.
Neautorizovaný
6:20
Vystúpenie 6:20
Richard SulíkDnes tu padlo, ja som teda aj veľkú časť pozeral online, dnes tu padlo také zaujímavé tvrdenie, že teda takéto šliapanie demokracie ešte tento parlament nezažil. Nie je to úplne pravda. Zažili sme už noc dlhých nožov z 3....
Dnes tu padlo, ja som teda aj veľkú časť pozeral online, dnes tu padlo také zaujímavé tvrdenie, že teda takéto šliapanie demokracie ešte tento parlament nezažil. Nie je to úplne pravda. Zažili sme už noc dlhých nožov z 3. na 4. novembra ´94, to budeme čoskoro oslavovať 19. výročie, kedy sa dostal k moci Vladimír Mečiar a tá jeho slávna partička. Predsedom parlamentu bol vtedy Ivan Gašparovič. A po zvolení sa nedialo najprv po voľbách a zvolení Vladimíra Mečiara sa nedialo najprv dlho nič, mesiac možno, úplne ticho. Zrazu nastala noc dlhých nožov a behom jednej noci sa pošliapali, vtedy teda ešte veľmi mladého štátu, všetky pravidlá, ako to vyčíňanie mocenské, to bolo niečo hrozné. Opozičných politikov napchali do výboru pre životné prostredie a tak ďalej.
Opozícia sa na protest zdvihla a odišla, že nebude sa na také divadlo pozerať a nebude účinkovať a spolu hrať pri tomto divadle. Jeden mladý poslanec, mal sotva 30 rokov, z opozície tu však ostal a celú noc tým ľuďom, ktorí si mysleli, že takto strhnú na seba moc, tejto partii gaunerov tu kládol odpor. Hlásil sa faktickými, celú noc upozorňoval na to, že to, čo sa deje, je čisté svinstvo. Ten mladý poslanec sa volal Robert Fico. Vtedy určite mal ešte iné alebo mal ešte vôbec nejaké ideály, ja teda chcem veriť, že existovalo obdobie povedzme pred tými 19. rokmi, kedy Robert Fico bol presvedčený o tom, že dokáže túto krajinu spraviť lepšou.
Žiaľ, ako tak čas ubiehal a hlavne teda keď sa nestal generálnym prokurátorom a rozhodol sa založiť si vlastnú stranu, čo to bolo okolo roku ´99 až 2000, čo ja ako človek pravicovo zmýšľajúci som vnímal celkom s takým optimizmom, tak odvtedy sa udialo, bohužiaľ, príliš veľa vecí od zháňania peňazí vlastnou hlavou po popíjanie Coly a až po uverejnenie tej povestnej 30-sekundovej nahrávky, na ktorej zháňa peniaze vlastnou hlavou. A podľa dostupných informácií je to len výsek z nejakej dvojhodinovej nahrávky a, samozrejme, by mohlo byť hrozne, hrozne nepríjemné, keby taká nahrávka sa zjavila.
Už jeden poslanec mal také pokusy, ale potom s tým z nejakých dôvodov prestal, je to pán poslanec, teda člen SMER-u pán Hanzel, ktorý bol aj v minulosti poslancom. No ale na druhej strane také 30-sekundové zverejnenie bohate, bohate postačí na to, aby Robert Fico skákal tak, ako píska ten, ktorý takouto nahrávkou disponuje. V takejto krajine žijeme.
Tým nechcem povedať, že my, resp. ja osobne, by sme boli bez chýb, ale toto je niečo kategoricky iné. To je, ako keď deti sa hrajú na pieskovisku, hádžu po sebe snehové gule či pieskové gule, kamienky a potom jeden zrazu vytiahne guľomet. To, skrátka, je úplne niečo iné a to je to, čo našu krajinu nebezpečne niekam rúti.
Toto sa dialo, samozrejme, že aj za Mečiara. Vtedy tá partička, ja si spomínam na jedného pána, o mŕtvych teda len v dobrom, ale ktorý tvrdil, že každú jednu korunu, ktorú on vlastní, si poctivo zarobil, pán Rezeš. A bolo veľa iných, bolo takých, ktorí si dávali pusy cez telefón, keď sa stiahne nejaké vyšetrovanie a tak ďalej. To bolo niečo hrozné.
Ale ten podstatný rozdiel je v tom, že Európska únia hrala veľmi silnú rolu. Na Slovensko chodili demarše, chodili upozornenia, bol silný tlak zo strany Európskej únie na Vladimíra Mečiara, ktorý tiež pomohol k tomu, že ten pán potom jedného dňa odišiel do zabudnutia.
Toto je dnes iné. Dnes Robert Fico teda nielenže poslušne plní to, čo mu hovoria tu domáci páni, ale on aj poslušne robí to, čo mu hovoria v zahraničí. A tým pádom prečo by sa mali tam vládnuci socialisti nejak vzrušovať nad tým, čo sa tu deje? Hlavne, že nie sú žiadne problémy pri rôznych eurovaloch a rôznych pôžičkách do Španielska, súkromným bankám a tak ďalej a potom privrú tí páni oči. To, že sa tu rozkrádajú eurofondy, to je všetkým úplne jasné a všeobecne známe. Čo robí Európska komisia v tejto veci? Vôbec, vôbec nič. Zatvorila oči, tvári sa, že všetko je v najlepšom poriadku. Väčšina ľudí zrejme ani nevie, ako sa volá zástupca Európskej komisie na Slovensku. A ja teda si nepamätám, kedy tento pán by sa bol ozval v súvislosti s nejakou, alebo všeobecne v súvislosti s korupciou. Volá sa pán Chrenek.
Toľko na úvod, aby som teda aj z môjho pohľadu opísal situáciu, tú nepeknú situáciu, v ktorej žijeme. Toto nie je o tom, či ľavica, či pravica. Ja teda, aj keď nesúhlasím, ale uznávam legitimitu ľavicových cieľov, uznávam to, že, dobre, tak nech štát stavia byty, nájomné byty, i keď ja by som to nerobil, ale je to legitímny cieľ, keď, skrátka, taká vláda bola zvolená. Ale nikto nevolil predsa vládu pre to, aby nám tu vládli finančné skupiny. Finančné skupiny tu, samozrejme, nevládnu, že od rána do večera, že každý deň, každé ráno brífing, tak, dobre, čo ideme dnes ráno, aké rozhodnutie, neviem. Im bohate stačí pár takýchto rozhodnutí. Pár takýchto kšeftov, ako je SPP.
Aby sme mali nejakú predstavu, o čo ide, tak začnem od tej zmluvy, o ktorej už bolo párkrát dnes povedané, i keď Robert Fico vo svojom prejave tú zmluvu nespomenul jedným jediným slovom, pričom to je kľúčový dokument potrebný pre pochopenie celej tejto kauzy.
Zmluva bola uzatvorená v roku 2008 za nejaké ceny. Rok 2008, to bol ten rok, kedy vypukla kríza oficiálne, 15. september 2008 bol deň, kedy skrachovala banka Lehman Brothers. No, vtedy, samozrejme, ceny poklesli, ropa stála 140 dolárov, cena plynu bola naviazaná na nejaký deväťmesačný priemer ropy a tak ďalej.
Manažment vtedy urobil veľkú chybu. Urobil tú chybu, že v 2008. roku, krátko, tesne pred vypuknutím krízy podpísal zmluvu na 20 rokov. No, samozrejme, po vojne je každý vojak generál. Som presvedčený, že tí ľudia konali v dobrom úmysle a mysleli si, že tie ceny budú rásť ďalej. No, už jedno, či konali v dobrom úmysle, alebo nie, alebo mali vedieť, nemali vedieť, to všetko je úplne jedno preto, lebo tu vstupuje do hry niečo ako podnikateľské riziko. Skrátka, uzavreli zmluvu a teraz jednoducho 20 rokov musia dostáť svojim záväzkom.
Táto zmluva teda hovorí, že SPP sa zaviaže odobrať nejaký objem "x" za nejaké ceny "y". Problém je v tom, že po prvé SPP už dnes nepredá objem "x" preto, lebo napríklad významní zákazníci ako Duslo Šaľa, jeden z najväčších odberateľov plynu, odskočili. Už nekupujú od SPP. Kupujú plyn lacnejšie inde. No a to je jeden faktor.
Druhý faktor je, že všeobecne klesla cena plynu, tak jak, teda prepáčte, všeobecne klesla spotreba plynu tak, ako rástla cena. To je úplne jednoduchý zákon o dopyte a ponuke, ktorý teda vraví, že čím ide viac cena hore, tým je dopyt menší. Domácnosti začali šetriť. Za socializmu bolo úplne bežné vetrať, resp. regulovať teplotu tak, že sa v zime otvorilo okno. Dnes nie. Dnes už sú moderné kúrenia, regulácie, aj tie kúrenia menej spotrebujú, majú vyššiu účinnosť. (Reakcia z pléna.) Samozrejme, sa aj reguluje zatepľovanie. Ďakujem. Reguluje sa tak, že keď človek ide ráno do roboty, tak kúrenie automatika, regulácia zníži teplotu a tak ďalej atď. To všetko viedlo k tomu, že sa jednoducho nespotrebuje také množstvo, aké si mysleli manažéri v SPP v roku 2008.
Čiže máme tu nejakú zmluvu. Zmluva je uzatvorená na 20 rokov. Päť rokov prešlo, čaká nás ešte 15 rokov, kedy SPP, tá zmluva je takzvaná take or pay, to znamená, buď to zoberieš, odkúpiš, alebo jednoducho zaplatíš tú cenu a nezaujíma nás, čo spravíš s tým plynom. Takže je tu zmluva, ktorá má priveľké množstvá, priveľké ceny. Tie ceny, o tom sa vie, sú 20 % nad trhovými cenami, niekedy aj viac. Tá trhová cena, samozrejme, že kolíše.
Stala sa teda manažérska chyba a mali by to predsa znášať tí vlastníci, ktorí v čase, kedy sa tá chyba udiala, to znamená 49 % súkromný, 51 % štát. Aj o tom by sa ešte dalo diskutovať, lebo v SPP, ako sme od Roberta Fica správne počuli, podiel v predstavenstve je 4 : 3 v prospech 49-percentného súkromného vlastníka. Tak dobre, tak nech sa tá strata teda nejak znáša.
Do toho vstupuje aj to, že centrálnou časťou politiky Roberta Fica je: my udržíme ceny plynu. Ja teda nerozumiem úplne presne, prečo s takouto vervou nebojuje Robert Fico aj za to, aby udržal ceny elektriny alebo ceny benzínu. Pri benzíne má Slovensko jednu z najvyšších spotrebných daní na svete, ale... (Reakcie z pléna.) A elektriny, nehovoriac o elektrine, kde poplatky za prenos sú jedny z najvyšších v Európe. No ale dobre. Tam, skrátka, zrejme z toho plynu je viac politických bodov. A ja teda aj nepopieram, že plyn má strategický význam pre Slovensko už aj preto, že to percento plynofikácie, neviem, možno pán Přidal to bude vedieť presnejšie, je mimoriadne vysoké. Pokiaľ si spomínam, vyše 70 % domácností má možnosť plyn odoberať. Nie však toľko domácností naozaj plyn odoberá. Keď ten plyn zdražel, tak veľa práve chudobných ľudí, ľudí s nízkymi príjmami prešlo na vykurovanie drevom, drevenými peletami, kadečím možným. Bolo obdobie, kedy sa oplatilo si oživiť späť akumulačky. Podaktorí majú aj alternatívne zdroje, možno, a tak ďalej.
Čiže zďaleka nie každá nízkopríjmová domácnosť kúri plynom. Ale ja teda poznám niekoľko ľudí, ktorí plynom vykurujú svoje vily. Napríklad Ján Počiatek. O ňom je známe, že má takú celkom príjemnú chajdu, nejakých skromných tisíc metrov, ako sa na správneho sociálneho demokrata patrí. Predpokladám, aj pán predseda v tom mestskom parku kúri plynom.
No, otázka je, či teraz musí štát dotovať ceny plynu na úkor úplne všetkých. Možnože cez vyššiu DPH alebo cez iné dane. Či to teda teraz naozaj, alebo cez daň z príjmu, ktorú zaplatia po novom viac chudobní ako bohatí po tom, ako socialistická vláda v nejakom tom svojom čiernobielom videní sveta zdvihla daň, tak teda zaviedla tzv. milionársku daň, kedy musí daňovník s príjmami nad 2 850 eur, to teda je už nechutný milionár, musí platiť 25 %. K tomu pre majiteľov firiem nielenže pre firmy zvýšili daň z 19 na 23, ale ešte aj pridali zdravotný odvod vo výške 14 % do celkom slušného vymeriavacieho základu až nejakých 140-tisíc eur. Tí ľudia sa budú vyhýbať dani, kde len budú môcť. Teda väčší podiel bude tých chudobných na tej novej dani. To zistia, keď si spravia štatistiku aj páni.
Čiže chudobní budú platiť za to, aby mali bohatí lacnejší plyn. Aj toto sa stane. Preto je to veľmi ošemetné, takáto politika. Ale povedzme, že stále ešte sa toto dá nejak chápať, že, dobre, to je legitímne, z toho tá sociálna demokracia žije. Veď nakoniec, čo iné by ľuďom ponúkla? Ale problém sú tie škody, ktoré pri tom vznikajú.
Tak vrátim sa k tej zmluve, tá je ešte na 15 rokov a tá ročná strata, ktorá vzniká, je nejakých 70 mil. eur. Niekedy je to aj 50, ale bolo už aj viac ako 70. Bolo aj 100. To je tá strata, o ktorej donedávna Robert Fico tvrdil, aj pán Malatinský, že, či pán Holjenčík, že strata neexistuje.
No a teraz, keď si vláda povie, že vládna politika je taká, že budeme dotovať ceny plynu pre chudobných, čo ako som pred chvíľkou hovoril, nie je pravda, že to je len pre chudobných, a pokiaľ to je tak, že bude sa to tá strata vykrývať zo ziskov, ktoré generuje tranzit plynu, tzv. rúra, to je ten ropovod, ktorý tu bol za socializmu krížom cez republiku natiahnutý a cez ktorý prúdi veľké množstvo plynu na Západ, ale aj to nemusí byť večne, no tak ešte ako tak s prižmúrenými očami sa dá povedať, no tak budiž. Tak tam sú zisky, pred tým, ako sa rozkradnú, tak nech sa s nimi dotuje nižšia cena plynu. Okey.
No ale toto práve končí. Lebo zisky, tie nechal Robert Fico kamošom z J&T a teraz už aj tým novým z EPH, a tá strata sa už teraz nebude vykrývať z týchto ziskov. Strata bude musieť byť krytá zo štátneho rozpočtu preto, lebo už predaj plynu domácnostiam nie je v tej skupine. Už je to vyňaté a na 100 % patrí táto prázdna, vybrakovaná matka štátu. A štát bude musieť nejak vykrývať. Áno, môže to robiť naďalej z tých dividend, ktoré mu budú chodiť, ale už má na to len polovicu tých dividend. Dnes mohol tú stratu vykrývať z celých dividend.
Keď teda si povieme, že tá strata je okolo 70 mil. ročne a krát 15 rokov, čo ešte zmluva má platiť, je to 1 mld. eur; 15 krát 70 je 1 050, čiže 1 mld. No a z tohto mal 49 % pôvodne hradiť, kryť súkromný vlastník. To je 490 mil.; 500 mil. eur, to je veľmi pekný darček, i keď ho natiahnete na 15 rokov, ale veď to neutečie, keď sa raz toto rozhodnutie spraví. No, tak 500 mil. eur. Otázka je: Koľko za to by bol ochotný zaplatiť ten ako všimné, ktorý takejto straty je ušetrený? 500 mil. za 15 rokov. No, niečo by mohlo aj kápnuť. Ale nechceme si, samozrejme, že myslieť, že tečú nejaké provízie, že?
Teraz by som ešte rád povedal, budem čoskoro končiť, pán predseda, asi o desať minút. By som rád povedal niečo k takzvanému rezervnému plynu. To bol silný argument Roberta Fica, že ale čo, veď ja tutok mám za 170 či 150, či koľko miliónov rezervný plyn a z neho vykryjeme stratu na najbližšie roky a potom už strata nebude.
Tak najprv k tomu rezervnému plynu. Ten rezervný plyn, on sa volá aj poduškový plyn, je tzv. technologický plyn, ktorý musí byť neustále skladovaný v podzemných zásobníkoch. Inak by sa tie zásobníky, tie podzemné zásobníky znehodnotili. To, samozrejme, nie je niečo, čo niekto vybudoval, že vykopal jamu do zeme a tam dal nejaké oceľové alebo nerezové zásobníky. Tie podzemné zásobníky, to sú bývalé ložiská plynu, ktoré tam, samozrejme, ak sa ten plyn vyťažil, tam nie je vákuum, sú tam rôzne piesky, voda, neviem čo. No a aby sa dali využiť, tým jak sa vyťaží ten plyn, tak, samozrejme, tam vzniká podtlak, no tak putuje tam tá voda cez tie piesky a resp. tie piesky sa nasycujú vodou. Aby sa to dalo využiť ako zásobník, treba najprv ten tzv. poduškový plyn, ten rezervný plyn, vtlačiť do tých zásobníkov. Skrátka, musí sa tam tá bublina vytvoriť. Až potom sa dajú tie zásobníky použiť.
Keby teraz nový vlastník SPP, naša slávna vláda na čele s Robertom Ficom spravila to, že ten plyn jednoducho vytiahne a predá ho, no tak tie zásobníky zničí. Problém je ale, že nemôže tie zásobníky zničiť preto, lebo existuje veľký rozdiel medzi dodávkami a spotrebami. Konkrétne to znamená, a to už odkedy ten plynovod existuje, sa toto zistilo, v lete, logicky v lete je teplo, v lete sa nekúri, nevykuruje, no tak vtedy je spotreba plynu výrazne, výrazne nižšia. To nie je že polovica, to je možno 1 : 20, skrátka, obrovské rozdiely sú. Zatiaľ teda čo v lete by ten plynovod bol vyťažený na pár percent, päť, možno desať, no to v zime jeho kapacita nestíhala. Ona nestíhala od prvého roku v zime tá kapacita plynu. To sa zistilo. Potom jasné, dá sa, povedzme pod ten, plyn môže prúdiť pod vyšším tlakom, problém je, že potom by sa zničila rúra.
Keď jedného dňa si niekto povie, že chce výrazne uškodiť, poškodiť Eustream, a. s., to je tá dcérska spoločnosť, ktorej táto rúra patrí, tak výrazne zvýši tlak v tej rúre, pretlakuje tú rúru, tým ju poškodí. No. Aby teda ten tlak v tej rúre bol približne rovnaký cez ten rok, no tak je nutné tie zásobníky používať. V lete sa tam ten plyn pumpuje, v zime sa odtiaľ čerpá. To, si myslím, je úplne logické. Takže preto sa začali budovať tieto zásobníky.
Najprv to bola spoločnosť Nafta, ktorú podľa slov Vladimíra Mečiara sprivatizoval pán Gašparovič cez nastrčeného Poóra za nižšiu cenu, ako bol ročný zisk. Pričom vyplatenie ceny nebolo ihneď, ale to nie je podstatné.
No ale pri tej spotrebe plynu, ktorá tu bola pred 15 rokmi, nebola, nestačil tento zásobník, tieto zásobníky, ktoré prevádzkovala Nafta, a tak Slovensko požiadalo o pôžičku z Európskej investičnej banky na vybudovanie ďalších zásobníkov. A zrazu sa nejak objavila aj podmienka, že musia byť aj zahraniční spoluvlastníci. To bola v tých rokoch taká veľká móda, keď všetci si mysleli, že zahraničný spoluvlastník to dokáže riadiť lepšie. Bohužiaľ, aj to nie je žlté z vajca, ale to nechám teraz bokom.
No tak vznikla táto podmienka a založila sa spoločnosť Pozagas. Pozagas a jej akcionármi mali byť Nafta, SPP, Gaz de France, Ruhrgas a OMV. OMV však na poslednú chvíľu odskočilo a riešili situáciu len zmluvou o spoločnom využívaní projektovaných zásobníkov. Pôžička bola splatená. Boli to stámilióny korún. No a súčasťou tejto investície bol v obidvoch prípadoch, aj prípade Nafty, aj Pozagasu, nákup tzv. poduškového plynu. Jednorazová investícia. Ten plyn tam sa zakope, teda natlačí a ktorý teda bol zatlačený do toho ložiska.
Tu vznikli aj straty, pretože tie reálne geologické štruktúry nebolo možné na začiatku úplne presne odhadnúť a spotrebovalo sa viac poduškového plynu, ako sa pôvodne plánovalo, a približne 10 rokov trvalo, pokiaľ sa vybudovalo to ložisko. Čiže 10 rokov sa to buduje, musí to byť veľmi precízne monitorované, kde sú tam úniky, pretlaky a tak ďalej, čo sa deje. Teraz len tak ako pri tej úrovni odbornosti, akou vláda Roberta Fica aj on osobne pristupuje napríklad k daňovému systému, by ma vôbec neprekvapilo, keby ten plyn odtiaľto jednoducho vytiahli. Len treba povedať, že to, čo sa 10 rokov budovalo, tie zásobníky by boli zničené. Mohlo by dôjsť k nekontrolovateľným únikom až k deštrukcii geologických štruktúr. Nielen tých, ale napríklad aj vybavenia, ktoré tam je, sond a podobne.
Takže toľkoto k tým zásobníkom a k tomu rezervnému plynu. Preto je, to je úplná chiméra si teraz myslieť, že, výborne, my sme tu dostali 170 mil. eur v rezervnom plyne a to teraz speňažíme. To nebude možné speňažiť, a preto sa toho aj tí akcionári súkromní vzdali, veď načo by im to bolo. Dá sa s tým kšeftovať? Nedá. Tak preč s tým.
No a posledných pár minút by som chcel venovať tomu, že teda keď tí súkromní vlastníci nebudú mať zrazu najbližších 15 rokov takú obrovskú stratu, 190, 500 mil. eur, koľko by teda boli ochotní za to zaplatiť? Veď nerobme si ilúzie, že sa to robí za pekné oči. Nerobí. Predsa tie hodinky v cene ročného platu musia odniekadiaľ prísť.
Veď skúsme si tu predstaviť, každý má nejaký svoj ročný plat, tak ja viem o vás, ctení kolegovia, že máte ročný plat tu z Národnej rady približne 30-tisíc eur, ale tak je ešte aj veľa ďalších príjmov, vidieť to v tých daňových priznaniach. Čiže oficiálne príjmy, vidíme, sú známe. Tak teraz si skúste vy predstaviť, že celý váš ročný príjem dáte do takej haraburdy, ako sú hodinky, čo dnes čas ukazuje každý jeden mobil. Kto to spraví? Ktorý človek, ktorý zarába ročne, rok čo rok, 30-tisíc, lebo Robert Fico nemá iné príjmy, nemá iné príjmy, rok čo rok zarába 30-tisí, ktorý človek dá svoj ročný plat do hodiniek? To ja si toto nedokážem predstaviť.
Môj ročný plat je približne 100-tisíc eur, no ja si neviem predstaviť, že na takú haraburdu, ja by som teda ani 100-tisíc eur do auta nedal, ale na hodinky to, a na niekoľko takých hodiniek, nie jedny, päť, desať, aby som ja 5 rokov robil na hodinky? Kto má tomuto uveriť?!
Takže netvárme sa, aj keď Robert Fico, samozrejme, do súdneho dňa bude tvrdiť, že to je všetko čisté. Netvárme sa, že toto je čisté.
Neviem, kto si spomína, a to je moja posledná poznámka, pôvodne chcela, chceli títo investori okolo J&T 60 mil. za túto schránku, 60 mil. eur, teraz chcú už iba 1 euro, teda resp. nula eur. No to predsa nespraví žiaden súkromný investor. Veď prečo by sa ochudobnil? Viete, čo sa za 60 mil. dá kúpiť? To už nie sú jedny hodinky. To je už jachta, to je lietadlo. A to nie že hocijaké, obyčajné prúdové lietadlo, aké tu má bežne nejaký. Nie, nie. To je vážny Jet, ktorého prevádzka stojí mil. eur ročne. No tak za 60 mil. môžem mať Jet a na 10 rokov a ešte si ho môže, ešte aj ďalší si kúpiť, to nikto predsa nedaruje len tak, ani bohatí ľudia.
Na druhej strane ten človek, ktorý môže do tohto rozhodovania významne vstúpiť, jemu stačí kúpiť pár hodiniek. To sú tak silné, silné súvislosti a tak jasné vzťahy, že nech mi nikto netvrdí, že toto je čisté.
Čomu ja len nerozumiem, lebo všetkým je zrejmé, že keď má SMER 16-tisíc členov a 83 poslancov, nie je možné predsa, aby každý mal nejaké obrovské množstvo peňazí. Ja nerozumiem, že aj slušní ľudia, ktorí sa v strane SMER nachádzajú, aj medzi poslancami, ja tam viacerých poznám, že im to nevadí. Že im to nevadí, keď niekto ich používa ako nejaký štít na to, aby si mohol kúpiť hodinky trebárs aj jedny denne. Ja tomu jednoducho nerozumiem.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť.
Ďakujem pekne. Ďakujem pekne za slovo, pán predseda, vítam, zdravím kolegov, v boji proti boľševikovi nastúpili čerstvé sily, tak dovoľte aj mne povedať pár slov k predaju SPP, ale predtým ešte k tejto zvláštnej noci.
Dnes tu padlo, ja som teda aj veľkú časť pozeral online, dnes tu padlo také zaujímavé tvrdenie, že teda takéto šliapanie demokracie ešte tento parlament nezažil. Nie je to úplne pravda. Zažili sme už noc dlhých nožov z 3. na 4. novembra ´94, to budeme čoskoro oslavovať 19. výročie, kedy sa dostal k moci Vladimír Mečiar a tá jeho slávna partička. Predsedom parlamentu bol vtedy Ivan Gašparovič. A po zvolení sa nedialo najprv po voľbách a zvolení Vladimíra Mečiara sa nedialo najprv dlho nič, mesiac možno, úplne ticho. Zrazu nastala noc dlhých nožov a behom jednej noci sa pošliapali, vtedy teda ešte veľmi mladého štátu, všetky pravidlá, ako to vyčíňanie mocenské, to bolo niečo hrozné. Opozičných politikov napchali do výboru pre životné prostredie a tak ďalej.
Opozícia sa na protest zdvihla a odišla, že nebude sa na také divadlo pozerať a nebude účinkovať a spolu hrať pri tomto divadle. Jeden mladý poslanec, mal sotva 30 rokov, z opozície tu však ostal a celú noc tým ľuďom, ktorí si mysleli, že takto strhnú na seba moc, tejto partii gaunerov tu kládol odpor. Hlásil sa faktickými, celú noc upozorňoval na to, že to, čo sa deje, je čisté svinstvo. Ten mladý poslanec sa volal Robert Fico. Vtedy určite mal ešte iné alebo mal ešte vôbec nejaké ideály, ja teda chcem veriť, že existovalo obdobie povedzme pred tými 19. rokmi, kedy Robert Fico bol presvedčený o tom, že dokáže túto krajinu spraviť lepšou.
Žiaľ, ako tak čas ubiehal a hlavne teda keď sa nestal generálnym prokurátorom a rozhodol sa založiť si vlastnú stranu, čo to bolo okolo roku ´99 až 2000, čo ja ako človek pravicovo zmýšľajúci som vnímal celkom s takým optimizmom, tak odvtedy sa udialo, bohužiaľ, príliš veľa vecí od zháňania peňazí vlastnou hlavou po popíjanie Coly a až po uverejnenie tej povestnej 30-sekundovej nahrávky, na ktorej zháňa peniaze vlastnou hlavou. A podľa dostupných informácií je to len výsek z nejakej dvojhodinovej nahrávky a, samozrejme, by mohlo byť hrozne, hrozne nepríjemné, keby taká nahrávka sa zjavila.
Už jeden poslanec mal také pokusy, ale potom s tým z nejakých dôvodov prestal, je to pán poslanec, teda člen SMER-u pán Hanzel, ktorý bol aj v minulosti poslancom. No ale na druhej strane také 30-sekundové zverejnenie bohate, bohate postačí na to, aby Robert Fico skákal tak, ako píska ten, ktorý takouto nahrávkou disponuje. V takejto krajine žijeme.
Tým nechcem povedať, že my, resp. ja osobne, by sme boli bez chýb, ale toto je niečo kategoricky iné. To je, ako keď deti sa hrajú na pieskovisku, hádžu po sebe snehové gule či pieskové gule, kamienky a potom jeden zrazu vytiahne guľomet. To, skrátka, je úplne niečo iné a to je to, čo našu krajinu nebezpečne niekam rúti.
Toto sa dialo, samozrejme, že aj za Mečiara. Vtedy tá partička, ja si spomínam na jedného pána, o mŕtvych teda len v dobrom, ale ktorý tvrdil, že každú jednu korunu, ktorú on vlastní, si poctivo zarobil, pán Rezeš. A bolo veľa iných, bolo takých, ktorí si dávali pusy cez telefón, keď sa stiahne nejaké vyšetrovanie a tak ďalej. To bolo niečo hrozné.
Ale ten podstatný rozdiel je v tom, že Európska únia hrala veľmi silnú rolu. Na Slovensko chodili demarše, chodili upozornenia, bol silný tlak zo strany Európskej únie na Vladimíra Mečiara, ktorý tiež pomohol k tomu, že ten pán potom jedného dňa odišiel do zabudnutia.
Toto je dnes iné. Dnes Robert Fico teda nielenže poslušne plní to, čo mu hovoria tu domáci páni, ale on aj poslušne robí to, čo mu hovoria v zahraničí. A tým pádom prečo by sa mali tam vládnuci socialisti nejak vzrušovať nad tým, čo sa tu deje? Hlavne, že nie sú žiadne problémy pri rôznych eurovaloch a rôznych pôžičkách do Španielska, súkromným bankám a tak ďalej a potom privrú tí páni oči. To, že sa tu rozkrádajú eurofondy, to je všetkým úplne jasné a všeobecne známe. Čo robí Európska komisia v tejto veci? Vôbec, vôbec nič. Zatvorila oči, tvári sa, že všetko je v najlepšom poriadku. Väčšina ľudí zrejme ani nevie, ako sa volá zástupca Európskej komisie na Slovensku. A ja teda si nepamätám, kedy tento pán by sa bol ozval v súvislosti s nejakou, alebo všeobecne v súvislosti s korupciou. Volá sa pán Chrenek.
Toľko na úvod, aby som teda aj z môjho pohľadu opísal situáciu, tú nepeknú situáciu, v ktorej žijeme. Toto nie je o tom, či ľavica, či pravica. Ja teda, aj keď nesúhlasím, ale uznávam legitimitu ľavicových cieľov, uznávam to, že, dobre, tak nech štát stavia byty, nájomné byty, i keď ja by som to nerobil, ale je to legitímny cieľ, keď, skrátka, taká vláda bola zvolená. Ale nikto nevolil predsa vládu pre to, aby nám tu vládli finančné skupiny. Finančné skupiny tu, samozrejme, nevládnu, že od rána do večera, že každý deň, každé ráno brífing, tak, dobre, čo ideme dnes ráno, aké rozhodnutie, neviem. Im bohate stačí pár takýchto rozhodnutí. Pár takýchto kšeftov, ako je SPP.
Aby sme mali nejakú predstavu, o čo ide, tak začnem od tej zmluvy, o ktorej už bolo párkrát dnes povedané, i keď Robert Fico vo svojom prejave tú zmluvu nespomenul jedným jediným slovom, pričom to je kľúčový dokument potrebný pre pochopenie celej tejto kauzy.
Zmluva bola uzatvorená v roku 2008 za nejaké ceny. Rok 2008, to bol ten rok, kedy vypukla kríza oficiálne, 15. september 2008 bol deň, kedy skrachovala banka Lehman Brothers. No, vtedy, samozrejme, ceny poklesli, ropa stála 140 dolárov, cena plynu bola naviazaná na nejaký deväťmesačný priemer ropy a tak ďalej.
Manažment vtedy urobil veľkú chybu. Urobil tú chybu, že v 2008. roku, krátko, tesne pred vypuknutím krízy podpísal zmluvu na 20 rokov. No, samozrejme, po vojne je každý vojak generál. Som presvedčený, že tí ľudia konali v dobrom úmysle a mysleli si, že tie ceny budú rásť ďalej. No, už jedno, či konali v dobrom úmysle, alebo nie, alebo mali vedieť, nemali vedieť, to všetko je úplne jedno preto, lebo tu vstupuje do hry niečo ako podnikateľské riziko. Skrátka, uzavreli zmluvu a teraz jednoducho 20 rokov musia dostáť svojim záväzkom.
Táto zmluva teda hovorí, že SPP sa zaviaže odobrať nejaký objem "x" za nejaké ceny "y". Problém je v tom, že po prvé SPP už dnes nepredá objem "x" preto, lebo napríklad významní zákazníci ako Duslo Šaľa, jeden z najväčších odberateľov plynu, odskočili. Už nekupujú od SPP. Kupujú plyn lacnejšie inde. No a to je jeden faktor.
Druhý faktor je, že všeobecne klesla cena plynu, tak jak, teda prepáčte, všeobecne klesla spotreba plynu tak, ako rástla cena. To je úplne jednoduchý zákon o dopyte a ponuke, ktorý teda vraví, že čím ide viac cena hore, tým je dopyt menší. Domácnosti začali šetriť. Za socializmu bolo úplne bežné vetrať, resp. regulovať teplotu tak, že sa v zime otvorilo okno. Dnes nie. Dnes už sú moderné kúrenia, regulácie, aj tie kúrenia menej spotrebujú, majú vyššiu účinnosť. (Reakcia z pléna.) Samozrejme, sa aj reguluje zatepľovanie. Ďakujem. Reguluje sa tak, že keď človek ide ráno do roboty, tak kúrenie automatika, regulácia zníži teplotu a tak ďalej atď. To všetko viedlo k tomu, že sa jednoducho nespotrebuje také množstvo, aké si mysleli manažéri v SPP v roku 2008.
Čiže máme tu nejakú zmluvu. Zmluva je uzatvorená na 20 rokov. Päť rokov prešlo, čaká nás ešte 15 rokov, kedy SPP, tá zmluva je takzvaná take or pay, to znamená, buď to zoberieš, odkúpiš, alebo jednoducho zaplatíš tú cenu a nezaujíma nás, čo spravíš s tým plynom. Takže je tu zmluva, ktorá má priveľké množstvá, priveľké ceny. Tie ceny, o tom sa vie, sú 20 % nad trhovými cenami, niekedy aj viac. Tá trhová cena, samozrejme, že kolíše.
Stala sa teda manažérska chyba a mali by to predsa znášať tí vlastníci, ktorí v čase, kedy sa tá chyba udiala, to znamená 49 % súkromný, 51 % štát. Aj o tom by sa ešte dalo diskutovať, lebo v SPP, ako sme od Roberta Fica správne počuli, podiel v predstavenstve je 4 : 3 v prospech 49-percentného súkromného vlastníka. Tak dobre, tak nech sa tá strata teda nejak znáša.
Do toho vstupuje aj to, že centrálnou časťou politiky Roberta Fica je: my udržíme ceny plynu. Ja teda nerozumiem úplne presne, prečo s takouto vervou nebojuje Robert Fico aj za to, aby udržal ceny elektriny alebo ceny benzínu. Pri benzíne má Slovensko jednu z najvyšších spotrebných daní na svete, ale... (Reakcie z pléna.) A elektriny, nehovoriac o elektrine, kde poplatky za prenos sú jedny z najvyšších v Európe. No ale dobre. Tam, skrátka, zrejme z toho plynu je viac politických bodov. A ja teda aj nepopieram, že plyn má strategický význam pre Slovensko už aj preto, že to percento plynofikácie, neviem, možno pán Přidal to bude vedieť presnejšie, je mimoriadne vysoké. Pokiaľ si spomínam, vyše 70 % domácností má možnosť plyn odoberať. Nie však toľko domácností naozaj plyn odoberá. Keď ten plyn zdražel, tak veľa práve chudobných ľudí, ľudí s nízkymi príjmami prešlo na vykurovanie drevom, drevenými peletami, kadečím možným. Bolo obdobie, kedy sa oplatilo si oživiť späť akumulačky. Podaktorí majú aj alternatívne zdroje, možno, a tak ďalej.
Čiže zďaleka nie každá nízkopríjmová domácnosť kúri plynom. Ale ja teda poznám niekoľko ľudí, ktorí plynom vykurujú svoje vily. Napríklad Ján Počiatek. O ňom je známe, že má takú celkom príjemnú chajdu, nejakých skromných tisíc metrov, ako sa na správneho sociálneho demokrata patrí. Predpokladám, aj pán predseda v tom mestskom parku kúri plynom.
No, otázka je, či teraz musí štát dotovať ceny plynu na úkor úplne všetkých. Možnože cez vyššiu DPH alebo cez iné dane. Či to teda teraz naozaj, alebo cez daň z príjmu, ktorú zaplatia po novom viac chudobní ako bohatí po tom, ako socialistická vláda v nejakom tom svojom čiernobielom videní sveta zdvihla daň, tak teda zaviedla tzv. milionársku daň, kedy musí daňovník s príjmami nad 2 850 eur, to teda je už nechutný milionár, musí platiť 25 %. K tomu pre majiteľov firiem nielenže pre firmy zvýšili daň z 19 na 23, ale ešte aj pridali zdravotný odvod vo výške 14 % do celkom slušného vymeriavacieho základu až nejakých 140-tisíc eur. Tí ľudia sa budú vyhýbať dani, kde len budú môcť. Teda väčší podiel bude tých chudobných na tej novej dani. To zistia, keď si spravia štatistiku aj páni.
Čiže chudobní budú platiť za to, aby mali bohatí lacnejší plyn. Aj toto sa stane. Preto je to veľmi ošemetné, takáto politika. Ale povedzme, že stále ešte sa toto dá nejak chápať, že, dobre, to je legitímne, z toho tá sociálna demokracia žije. Veď nakoniec, čo iné by ľuďom ponúkla? Ale problém sú tie škody, ktoré pri tom vznikajú.
Tak vrátim sa k tej zmluve, tá je ešte na 15 rokov a tá ročná strata, ktorá vzniká, je nejakých 70 mil. eur. Niekedy je to aj 50, ale bolo už aj viac ako 70. Bolo aj 100. To je tá strata, o ktorej donedávna Robert Fico tvrdil, aj pán Malatinský, že, či pán Holjenčík, že strata neexistuje.
No a teraz, keď si vláda povie, že vládna politika je taká, že budeme dotovať ceny plynu pre chudobných, čo ako som pred chvíľkou hovoril, nie je pravda, že to je len pre chudobných, a pokiaľ to je tak, že bude sa to tá strata vykrývať zo ziskov, ktoré generuje tranzit plynu, tzv. rúra, to je ten ropovod, ktorý tu bol za socializmu krížom cez republiku natiahnutý a cez ktorý prúdi veľké množstvo plynu na Západ, ale aj to nemusí byť večne, no tak ešte ako tak s prižmúrenými očami sa dá povedať, no tak budiž. Tak tam sú zisky, pred tým, ako sa rozkradnú, tak nech sa s nimi dotuje nižšia cena plynu. Okey.
No ale toto práve končí. Lebo zisky, tie nechal Robert Fico kamošom z J&T a teraz už aj tým novým z EPH, a tá strata sa už teraz nebude vykrývať z týchto ziskov. Strata bude musieť byť krytá zo štátneho rozpočtu preto, lebo už predaj plynu domácnostiam nie je v tej skupine. Už je to vyňaté a na 100 % patrí táto prázdna, vybrakovaná matka štátu. A štát bude musieť nejak vykrývať. Áno, môže to robiť naďalej z tých dividend, ktoré mu budú chodiť, ale už má na to len polovicu tých dividend. Dnes mohol tú stratu vykrývať z celých dividend.
Keď teda si povieme, že tá strata je okolo 70 mil. ročne a krát 15 rokov, čo ešte zmluva má platiť, je to 1 mld. eur; 15 krát 70 je 1 050, čiže 1 mld. No a z tohto mal 49 % pôvodne hradiť, kryť súkromný vlastník. To je 490 mil.; 500 mil. eur, to je veľmi pekný darček, i keď ho natiahnete na 15 rokov, ale veď to neutečie, keď sa raz toto rozhodnutie spraví. No, tak 500 mil. eur. Otázka je: Koľko za to by bol ochotný zaplatiť ten ako všimné, ktorý takejto straty je ušetrený? 500 mil. za 15 rokov. No, niečo by mohlo aj kápnuť. Ale nechceme si, samozrejme, že myslieť, že tečú nejaké provízie, že?
Teraz by som ešte rád povedal, budem čoskoro končiť, pán predseda, asi o desať minút. By som rád povedal niečo k takzvanému rezervnému plynu. To bol silný argument Roberta Fica, že ale čo, veď ja tutok mám za 170 či 150, či koľko miliónov rezervný plyn a z neho vykryjeme stratu na najbližšie roky a potom už strata nebude.
Tak najprv k tomu rezervnému plynu. Ten rezervný plyn, on sa volá aj poduškový plyn, je tzv. technologický plyn, ktorý musí byť neustále skladovaný v podzemných zásobníkoch. Inak by sa tie zásobníky, tie podzemné zásobníky znehodnotili. To, samozrejme, nie je niečo, čo niekto vybudoval, že vykopal jamu do zeme a tam dal nejaké oceľové alebo nerezové zásobníky. Tie podzemné zásobníky, to sú bývalé ložiská plynu, ktoré tam, samozrejme, ak sa ten plyn vyťažil, tam nie je vákuum, sú tam rôzne piesky, voda, neviem čo. No a aby sa dali využiť, tým jak sa vyťaží ten plyn, tak, samozrejme, tam vzniká podtlak, no tak putuje tam tá voda cez tie piesky a resp. tie piesky sa nasycujú vodou. Aby sa to dalo využiť ako zásobník, treba najprv ten tzv. poduškový plyn, ten rezervný plyn, vtlačiť do tých zásobníkov. Skrátka, musí sa tam tá bublina vytvoriť. Až potom sa dajú tie zásobníky použiť.
Keby teraz nový vlastník SPP, naša slávna vláda na čele s Robertom Ficom spravila to, že ten plyn jednoducho vytiahne a predá ho, no tak tie zásobníky zničí. Problém je ale, že nemôže tie zásobníky zničiť preto, lebo existuje veľký rozdiel medzi dodávkami a spotrebami. Konkrétne to znamená, a to už odkedy ten plynovod existuje, sa toto zistilo, v lete, logicky v lete je teplo, v lete sa nekúri, nevykuruje, no tak vtedy je spotreba plynu výrazne, výrazne nižšia. To nie je že polovica, to je možno 1 : 20, skrátka, obrovské rozdiely sú. Zatiaľ teda čo v lete by ten plynovod bol vyťažený na pár percent, päť, možno desať, no to v zime jeho kapacita nestíhala. Ona nestíhala od prvého roku v zime tá kapacita plynu. To sa zistilo. Potom jasné, dá sa, povedzme pod ten, plyn môže prúdiť pod vyšším tlakom, problém je, že potom by sa zničila rúra.
Keď jedného dňa si niekto povie, že chce výrazne uškodiť, poškodiť Eustream, a. s., to je tá dcérska spoločnosť, ktorej táto rúra patrí, tak výrazne zvýši tlak v tej rúre, pretlakuje tú rúru, tým ju poškodí. No. Aby teda ten tlak v tej rúre bol približne rovnaký cez ten rok, no tak je nutné tie zásobníky používať. V lete sa tam ten plyn pumpuje, v zime sa odtiaľ čerpá. To, si myslím, je úplne logické. Takže preto sa začali budovať tieto zásobníky.
Najprv to bola spoločnosť Nafta, ktorú podľa slov Vladimíra Mečiara sprivatizoval pán Gašparovič cez nastrčeného Poóra za nižšiu cenu, ako bol ročný zisk. Pričom vyplatenie ceny nebolo ihneď, ale to nie je podstatné.
No ale pri tej spotrebe plynu, ktorá tu bola pred 15 rokmi, nebola, nestačil tento zásobník, tieto zásobníky, ktoré prevádzkovala Nafta, a tak Slovensko požiadalo o pôžičku z Európskej investičnej banky na vybudovanie ďalších zásobníkov. A zrazu sa nejak objavila aj podmienka, že musia byť aj zahraniční spoluvlastníci. To bola v tých rokoch taká veľká móda, keď všetci si mysleli, že zahraničný spoluvlastník to dokáže riadiť lepšie. Bohužiaľ, aj to nie je žlté z vajca, ale to nechám teraz bokom.
No tak vznikla táto podmienka a založila sa spoločnosť Pozagas. Pozagas a jej akcionármi mali byť Nafta, SPP, Gaz de France, Ruhrgas a OMV. OMV však na poslednú chvíľu odskočilo a riešili situáciu len zmluvou o spoločnom využívaní projektovaných zásobníkov. Pôžička bola splatená. Boli to stámilióny korún. No a súčasťou tejto investície bol v obidvoch prípadoch, aj prípade Nafty, aj Pozagasu, nákup tzv. poduškového plynu. Jednorazová investícia. Ten plyn tam sa zakope, teda natlačí a ktorý teda bol zatlačený do toho ložiska.
Tu vznikli aj straty, pretože tie reálne geologické štruktúry nebolo možné na začiatku úplne presne odhadnúť a spotrebovalo sa viac poduškového plynu, ako sa pôvodne plánovalo, a približne 10 rokov trvalo, pokiaľ sa vybudovalo to ložisko. Čiže 10 rokov sa to buduje, musí to byť veľmi precízne monitorované, kde sú tam úniky, pretlaky a tak ďalej, čo sa deje. Teraz len tak ako pri tej úrovni odbornosti, akou vláda Roberta Fica aj on osobne pristupuje napríklad k daňovému systému, by ma vôbec neprekvapilo, keby ten plyn odtiaľto jednoducho vytiahli. Len treba povedať, že to, čo sa 10 rokov budovalo, tie zásobníky by boli zničené. Mohlo by dôjsť k nekontrolovateľným únikom až k deštrukcii geologických štruktúr. Nielen tých, ale napríklad aj vybavenia, ktoré tam je, sond a podobne.
Takže toľkoto k tým zásobníkom a k tomu rezervnému plynu. Preto je, to je úplná chiméra si teraz myslieť, že, výborne, my sme tu dostali 170 mil. eur v rezervnom plyne a to teraz speňažíme. To nebude možné speňažiť, a preto sa toho aj tí akcionári súkromní vzdali, veď načo by im to bolo. Dá sa s tým kšeftovať? Nedá. Tak preč s tým.
No a posledných pár minút by som chcel venovať tomu, že teda keď tí súkromní vlastníci nebudú mať zrazu najbližších 15 rokov takú obrovskú stratu, 190, 500 mil. eur, koľko by teda boli ochotní za to zaplatiť? Veď nerobme si ilúzie, že sa to robí za pekné oči. Nerobí. Predsa tie hodinky v cene ročného platu musia odniekadiaľ prísť.
Veď skúsme si tu predstaviť, každý má nejaký svoj ročný plat, tak ja viem o vás, ctení kolegovia, že máte ročný plat tu z Národnej rady približne 30-tisíc eur, ale tak je ešte aj veľa ďalších príjmov, vidieť to v tých daňových priznaniach. Čiže oficiálne príjmy, vidíme, sú známe. Tak teraz si skúste vy predstaviť, že celý váš ročný príjem dáte do takej haraburdy, ako sú hodinky, čo dnes čas ukazuje každý jeden mobil. Kto to spraví? Ktorý človek, ktorý zarába ročne, rok čo rok, 30-tisíc, lebo Robert Fico nemá iné príjmy, nemá iné príjmy, rok čo rok zarába 30-tisí, ktorý človek dá svoj ročný plat do hodiniek? To ja si toto nedokážem predstaviť.
Môj ročný plat je približne 100-tisíc eur, no ja si neviem predstaviť, že na takú haraburdu, ja by som teda ani 100-tisíc eur do auta nedal, ale na hodinky to, a na niekoľko takých hodiniek, nie jedny, päť, desať, aby som ja 5 rokov robil na hodinky? Kto má tomuto uveriť?!
Takže netvárme sa, aj keď Robert Fico, samozrejme, do súdneho dňa bude tvrdiť, že to je všetko čisté. Netvárme sa, že toto je čisté.
Neviem, kto si spomína, a to je moja posledná poznámka, pôvodne chcela, chceli títo investori okolo J&T 60 mil. za túto schránku, 60 mil. eur, teraz chcú už iba 1 euro, teda resp. nula eur. No to predsa nespraví žiaden súkromný investor. Veď prečo by sa ochudobnil? Viete, čo sa za 60 mil. dá kúpiť? To už nie sú jedny hodinky. To je už jachta, to je lietadlo. A to nie že hocijaké, obyčajné prúdové lietadlo, aké tu má bežne nejaký. Nie, nie. To je vážny Jet, ktorého prevádzka stojí mil. eur ročne. No tak za 60 mil. môžem mať Jet a na 10 rokov a ešte si ho môže, ešte aj ďalší si kúpiť, to nikto predsa nedaruje len tak, ani bohatí ľudia.
Na druhej strane ten človek, ktorý môže do tohto rozhodovania významne vstúpiť, jemu stačí kúpiť pár hodiniek. To sú tak silné, silné súvislosti a tak jasné vzťahy, že nech mi nikto netvrdí, že toto je čisté.
Čomu ja len nerozumiem, lebo všetkým je zrejmé, že keď má SMER 16-tisíc členov a 83 poslancov, nie je možné predsa, aby každý mal nejaké obrovské množstvo peňazí. Ja nerozumiem, že aj slušní ľudia, ktorí sa v strane SMER nachádzajú, aj medzi poslancami, ja tam viacerých poznám, že im to nevadí. Že im to nevadí, keď niekto ich používa ako nejaký štít na to, aby si mohol kúpiť hodinky trebárs aj jedny denne. Ja tomu jednoducho nerozumiem.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť.
Neautorizovaný
6:49
Vystúpenie s faktickou poznámkou 6:49
Alojz PřidalJa som si všimol, že pán minister Malatinský sa veľmi, veľmi vyhýba tomu, že čo vyrokuje, a on nechce povedať žiadne číslo. On len hovorí o tom, že to je nádejné. A tak som sa...
Ja som si všimol, že pán minister Malatinský sa veľmi, veľmi vyhýba tomu, že čo vyrokuje, a on nechce povedať žiadne číslo. On len hovorí o tom, že to je nádejné. A tak som sa snažil zistiť teda, že po tom znovuprerokovaní o koľko poklesne teda tá strata. A v Pravde som sa dočítal, že pán Robert Fico hovoril, že o polovičku by to mohlo poklesnúť. Aj keby to pokleslo o polovičku, čomu ja, teda tomu neverím, tak jednoducho tuná budú občania Slovenska, daňoví poplatníci okradnutí o 300 mil. eur, o 9 mld. korún za 15 rokov. To je jednoducho niečo strašné.
A keďže sa nemôžem obrátiť na pána Roberta Fica, aby zastavil tento biznis, lebo tu nie je, chcel by som sa obrátiť na pána Kellnera, jeho PPF, pána Křetínského, neokrádajte nás, páni, neokrádajte našich občanov Slovenska! Majte Boha pri sebe, nerobte to, nechajte si svoj 49-percentný podiel, pretože tie peniaze, ktoré získate, nebudú požehnané. Vy chcete jesť hrozno, ale možno raz vašim deťom z toho stŕpnu zuby. Choďte od toho, stretnite sa s Robertom Ficom a skončite túto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
18.9.2013 o 6:49 hod.
Mgr.
Alojz Přidal
Videokanál poslanca
Dobrá práca, pán Sulík. Jednoducho, naozaj nejde o nič iné. Ide tu o podľa vás 500, podľa mňa o 600 mil. eur, ktoré vláda chce darovať nejakým finančným žralokom počas 15 rokov pri súčasnej cenovej hladine, pri zmluve, ktorá je dohodnutá, zatiaľ, s Gazpromom.
Ja som si všimol, že pán minister Malatinský sa veľmi, veľmi vyhýba tomu, že čo vyrokuje, a on nechce povedať žiadne číslo. On len hovorí o tom, že to je nádejné. A tak som sa snažil zistiť teda, že po tom znovuprerokovaní o koľko poklesne teda tá strata. A v Pravde som sa dočítal, že pán Robert Fico hovoril, že o polovičku by to mohlo poklesnúť. Aj keby to pokleslo o polovičku, čomu ja, teda tomu neverím, tak jednoducho tuná budú občania Slovenska, daňoví poplatníci okradnutí o 300 mil. eur, o 9 mld. korún za 15 rokov. To je jednoducho niečo strašné.
A keďže sa nemôžem obrátiť na pána Roberta Fica, aby zastavil tento biznis, lebo tu nie je, chcel by som sa obrátiť na pána Kellnera, jeho PPF, pána Křetínského, neokrádajte nás, páni, neokrádajte našich občanov Slovenska! Majte Boha pri sebe, nerobte to, nechajte si svoj 49-percentný podiel, pretože tie peniaze, ktoré získate, nebudú požehnané. Vy chcete jesť hrozno, ale možno raz vašim deťom z toho stŕpnu zuby. Choďte od toho, stretnite sa s Robertom Ficom a skončite túto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Neautorizovaný