27. schôdza

Pán poslanec Vašečka. Nie je v rokovacej sále, stráca poradie. Nie je tu pán poslanec Vašečka. Bol posledný písomne prihlásený.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, dávam teraz možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Všetci využili svoju možnosť sa prihlásiť? Poprosím. Čiže osemnásť poslankýň a poslancov. Dvadsať. Ešte raz mi to, poprosím technikov, ukážte. Prvý pán poslanec Jarjabek a na záver, keby ste boli takí dobrí, mi, technici, ukážte mi ten shrink, je pani poslankyňa Hufková, áno. Končím možnosť sa prihlásiť. (Hlasy z pléna.) Jarjabek, Mikloš, Vášáryová, Petrák, Raši, Mičovský, Mikuš, Hraško, Kaník, Muránsky, ďalšiu stranu poprosím, Mikloško, Miškov, Žitňanská, Sulík, Viskupič, Csicsai, Číž, Procházka, Érsek, Hufková, ešte aj pre 23, pán poslanec Hrnčiar, na záver plodne pán poslanec Hlina. Končím možnosť sa prihlásiť. (Výkrik v sále.)
Poprosím, prvý bol pán poslanec Jarjabek, takže vám... Pána poslanca Hrnčiara zaraďte na koniec. Poprosím pána poslanca Hrnčiara na záver rozpravy a začne pán poslanec Jarjabek.
Takže pán poslanec Jarjabek, nech sa páči.

Príjemný dobrý deň, dámy a páni. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, dámy a páni, pokúsim sa byť stručný a budem sa držať len rozpočtu v rámci rezortu kultúry.
Dámy a páni, táto situácia sa každoročne opakuje. Vždy, keď príde reč na zákon o štátnom rozpočte, vystúpime tu niekoľkí, aby sme upozornili, že kultúra síce dačo stojí, ale na nekultúrnosť sa podstatne viac dopláca. Chcem svoje stanovisko k návrhu štátneho rozpočtu tentoraz uviesť pochvalou. Som rád, že máme po dlhom čase ministra financií, ktorý sa na oblasť kultúry nepozerá ako na pasívneho požierača peňazí, že máme ministra financií, ktorý z prirodzeného záujmu číta beletriu a navštevuje kultúrno-umelecké podujatia, a teda má aj predstavu o tom, ako sa prostriedky v rezorte kultúry využívajú. Som rovnako rád, že v čase veľkých úsporných opatrení v rozličných sférach spoločenského života podľa návrhu štátneho rozpočtu síce prostriedky určené na kultúru zázračne nerastú, ale ani sa významne nestrácajú.
Preto ma rozladilo, keď som tu počúval iného bývalého vládcu slovenských financií, ktorý sa do dejín zapísal svojim úsilím presvedčiť nás všetkých, že nové národné divadlo nepotrebujeme a je to len hŕba betónu, ktoré bude lepšie vo vlastníctve súkromného investora. Pán Mikloš mal veľa možností dokázať, že mu na kultúre a kultúrnosti záleží a že chce, aby občan našej republiky mal primeranú príležitosť navštevovať kultúrne podujatia. Nevyrušuje ma, že ho častejšie vidno na "smotánkovských akciách" a do opery si zájde akurát tak zaplesať. Vkus, napokon, majú ľudia rôzny a estetické preferencie tiež. Ale pripomeňme si, pán Mikloš v roku 2011, ale i predtým v rokoch 1999 a 2006 kultúre medziročne priznal, teda peniaze bral, respektíve nevytváral podmienky na to, aby sa kliešte medzi situáciou u nás a vo vyspelej Európe aspoň viac neotvárali, bez ohľadu na to, že ekonomika rástla a o kríze sme nechyrovali. Pán Mikloš, ako pravá ruka Mikuláša Dzurindu, vnímal kultúru ako zostatkový rezort a tak sa k nej aj správal. Pred médiami bol veľkorysý a nebál sa pochváliť, že vo vláde schválil rekonštrukciu národných kultúrnych ustanovizní, sídiel budovy Slovenskej filharmónie a Slovenskej národnej galérie, akurát na ich realizáciu museli hľadať zdroje až jeho nástupcovia. A teda slovenská kultúra a kultúra národnostných menšín práve v dôsledku ich majstrovania so štátnym rozpočtom disponuje približne o tretinu prostriedkov, ktorej mala mať k dispozícii, keby sme aj v tejto sfére tak usilovne dobiehali vyspelú Európu, ako ju dobiehame, ba aj predbiehame, cenami potravín, benzínu či daňami na tabak. To je jednoducho fakt a stačí, aby si opoziční ekonómovia, ktorí teraz nesúhlasne vrtia hlavičkami, otvorili niektoré z publikácií iného ekonóma, európsky renomovaného špecialistu Oskara Novotného, ktoré už roky na tento, ktorý na tento fakt a, čo je ešte horšie, nelepšiaci sa trend upozorňuje.
Pripomeňme si jeho slová z analýz vývoja verejných výdavkov na kultúru, ktorá bola publikovaná pred rokom. Dlhodobý trend výrazného prepadu od roku 1998 do roku 2008 zapríčinilo skoro dva a pol násobne nižšie tempo rastu výdavkov na kultúru z verejných zdrojov. Alebo inak povedané, zatiaľ čo HDP rástol v uvedenom období veľmi rýchlo, spoločnosť nielenže nevenovala rovnakú pozornosť verejnej podpore kultúry ako vo východiskovom období, ale, naopak, bola skoro trojnásobne menšia. K zastaveniu prepadu podielu kultúry z verejných zdrojov dochádza paradoxne až v roku 2009. Po roku 2009 sa trend znovu otáča. Došlo k prepadu podielov z HDP z 0,51 % na 0,47 percenta. HDP rástlo skoro 3,5-násobne rýchlejšie ako podpora kultúry zo štátneho rozpočtu.
Ak si chcete tieto čísla pozrieť a podrobne preštudovať, nech sa páči, sú publikované na webe Národného osvetového centra.
Vyspelé európske spoločnosti dnes už vnímajú kultúru ako dôležitý segment spoločenského života, ktorý prostriedky nielen troví, ale i produkuje. U nás, ale pre spravodlivosť dodajme, že nielen u nás, najmä liberáli majú predstavu, že prostriedky na podporu kultúry vlastne nasilu berieme z oblastí, kde by boli využité rozumnejšie, že sa za ne mohol napríklad postaviť kilometer autostrády, či kúpiť cétečko pre niektorú nemocnicu a že sa ich vlády "milostivo" zriekajú iba preto, aby umelcov a kultúrnych pracovníkov, čo sú po väčšine predsa len známe a teda mienkotvorné osoby, tak akosi skorumpovali, aby známe tváre boli ticho. A tak im teda "dajú" nejaké peniaze, aby ich núdza nepritisla až tak, že by sa vzbúrili. No a kupujú si ich podporu, aby sa na ľud boli ochotní usmievať z modrých predvolebných tribún.
A tak sa zachováva voľakedy dávno dosiahnutý status quo a potom sa po premiérach a vernisážach v kuloároch môžeme spoločne čudovať, že zase tí a tí mladí, talentovaní a perspektívni umelci odišli do Grazu, Viedne, Mníchova, Madridu, Amsterdamu a žnú úspechy kade-tade po svete. A že tu doma to už nie to pravé orechové.
Dámy a páni, viem, že Damoklov meč 3-percentného deficitu v čase ekonomickej neistoty je pre akúkoľvek vládu veľmi vážny výkričník a že jednoducho niet teraz, pri všetkej ústretovosti a pochopení ministra financií a vlády, zdrojov, ktoré by umožnili zásadne a rýchlo zmeniť situáciu. Len vnútorná zadlženosť v oblasti starostlivosti o kultúrne dedičstvo dosahuje závratné sumy a spoliehať sa na jednorazové zdroje zo štrukturálnych fondov práve tu pričasto nemôžeme. Raz tomu bráni byrokracia, inokedy neprehľadné a často od čias rakúsko-uhorských zameriavačov katastrálne neaktualizované vlastnícke vzťahy a v neposlednom rade i večný spor medzi prívržencami teórie revitalizácie a teórie konzervácie súčasného stavu.
Pritom, ak by sa podarilo opraviť a sfunkčniť čo len časť našich kultúrnych pamiatok, mohli by veľmi zdynamizovať napríklad turistický záujem o náš štát a udržateľne by sa na dlhé roky zlepšilo aj podnikateľské prostredie pre malé firmy, živnostníkov poskytujúcich v ich okolí rozličné služby. No rád by som chcel zdôrazniť, že nemôžeme chcieť, aby sa Brusel staral aj o to, o čo sa starať máme a musíme my sami, pretože je to naša vizitka, naša výkladná skriňa. Teda nemôžeme sa spoliehať na to, že z eurofondov zafinancujeme rozvoj našej pôvodnej tvorby, že nám pomôže mapovať a z pozície konečne nezávislého a samostatného národa prerozprávať našu kultúrnu minulosť. To je povinnosťou a základnou úlohou štátu, teda i nás, zákonodarcov, a exekutívy, ktorej sme zverili operatívnu správu.
Budem sa opakovať, pretože už som z tohto miesta povedal, ale naozaj si myslím, že je potrebné, aby sme sa spoločne zamysleli nad tým, či už naozaj nie je doba zrelá na zásadné rozhodnutie zmeniť od základu pohľad tejto spoločnosti na kultúru a premietnuť ho aj do nového konceptu prípravy zásad jej financovania. Je totiž veľa problémových oblastí nášho spoločenského života, v ktorých dnes končí veľké množstvo verejných prostriedkov, pričom zmeniť situáciu v nich by mohla aj aktívnejšia koncepcia kultúry. Povedzme si pravdu, že napríklad likvidáciou siete osvetových zariadení a domov kultúry sme vyhnali na ulicu či do krčmy veľa mladých i starších ľudí, ktorí dovtedy nacvičovali divadelné ochotnícke predstavenia, hrali v dychovkách a orchestroch, modelovali v hrnčiarskych dielňach, maľovali, tancovali vo folklórnych súboroch či vydávali lokálne noviny.
Ušetrili sa rádovo stovky na prevádzke, jednorazovo sa získali možno tisíce za predaj budov a majetku, ale už len priame straty spôsobené nudiacimi sa výtržníkmi po rokoch môžeme vyčísľovať v státisícoch. Nezanikli, samozrejme, všetky tieto aktivity, ale je mnoho obcí a miest, v ktorých takto "ušetrili", a dnes kričia, že potrebujú viac peňazí na sociálne dávky, na riešenie dôsledkov vandalizmu, na obecnú políciu a čudujú sa, že mladí ľudia sú vykorenení a nemajú k obci a hodnotám všeobecne nijaký vzťah.
Koľko obecných knižníc vzalo skazu, pretože nebolo pár stovák na odmenu knihovníčky a nákup nových knižiek? Nuž, ale priamym dôsledkom toho je, že naše deti nečítajú a nerozumejú náročnejšiemu textu a o chvíľu budeme mať povesť analfabetov.
Tak usilovne sme zosmiešňovali prax hromadných návštev divadelných predstavení a koncertov cez bývalé ROH napríklad, až sa stalo, že máme dnes štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, ktorí ešte v živote neboli v divadle. Nikdy nepočuli hrať živý orchester a galéria je pre nich iba typom hypermarketu.
Dovoľte, dovoľte jeden prípad za všetky z tohto parlamentu. Ja som si v minulom volebnom období, nie v tomto, ani v tom predchádzajúcom, ale nebudem konkretizovať kedy, urobil taký malý poslanecký prieskum. Bol som v opozícii a chodil som od poslanca k poslancovi a pýtal som sa ich, či boli títo páni poslanci a pani poslankyne niekedy v divadle, niekde na koncerte. No po tomto prieskume, ktorý dopadol veľmi tragicky, som zistil jedno, 70 % poslancov zákonodarného zboru, 70 % poslancov zákonodarného zboru nemalo nič spoločného ani s divadlom, ani s koncertmi, nehovoriac už o baletných predstaveniach, nehovoriac o špecifikácii komornej opery, veľkej opery, komornej činohry a tak ďalej a tak ďalej. Sedemdesiat percent poslancov zákonodarného zboru nemalo nič spoločného s kultúrou. Tragické! Ja som presvedčený, že dnes tá situácia je určite iná, a som presvedčený, že to sa samozrejme tohto zákonodarného zboru netýka.
Myslím si, že naozaj už zvoní poplašný cengáč a mali by sme bez ohľadu na všetko to, čo nás politicky rozdeľuje, hľadať a spoločne sformulovať stratégiu kultúrneho rozvoja tejto spoločnosti s horizontom minimálne 25 rokov. Musíme to pritom urobiť nadrezortne, pretože hoci ministerstvo kultúry, a pretože ministerstvo kultúry je a bude prirodzeným a logickým centrom a koordinátorom takejto kultúrnej ofenzívy, ak má mať takýto plán zmysel a šancu uspieť, musia sa do jeho naplnenia s veľkou energiou zapojiť aj naši učitelia a školy, cirkvi, mestá a obce a ich predstavitelia, ale aj podnikatelia. Nemôžeme si to zjednodušiť na to, že budeme mať o pár desiatok či stoviek divadelných predstavení, koncertov a výstav viac, alebo že opravíme niekoľko kaštieľov, to by šlo relatívne rýchlo a jednoducho. Nás však čaká dlhá a namáhavá cesta, pretože musíme znova naučiť ľudí vnímať krásu, vážiť si krehkú hodnotu vecí, ktoré možno nie sú trhovo, teda prvoplánovo vzácne a drahé, ale majú pôvab a sú pekné. Musíme nájsť a povzbudzovať ľudí, ktorí nájdu spôsoby ako čeliť masívnemu tlaku komerčných médií, a ich neosobnými univerzálnymi šablónami, ktoré podsúvajú verejnosti modely konzumného, umelého, spotrebiteľského správania. Musíme trpezlivo aj cez seba a svoj príklad znovu vykresať v občanoch našej republiky vzťah k našim kultúrnym tradíciám a hodnotám, ktorými prispievame do európskej civilizačnej pokladnice.
Dámy a páni, len jediný raz od roku 1993 táto snemovňa sa zišla, aby sme spolu hovorili o kultúre. Bolo to vo vypätom okamihu, keď hrozil predaj nedostavanej novej budovy nášho národného divadla. Vtedy sme väčšinovo spoločnú reč našli. A dnes už vari aj niekdajší predavači v kútiku duše musia pripustiť, že predávať novostavbu bol neobyčajne hlúpy nápad. Chcel by som vám preto navrhnúť, aby sme sa v roku 2014 pokúsili nájsť spoločnú reč, pokiaľ ide o novú definíciu kultúry a kultúrnosti. Ministerstvo kultúry práve finišuje s prípravou stratégie rozvoja slovenskej kultúry. Budeme teda mať kvalifikovaný východiskový materiál. Zastupujeme tu rozličné segmenty našej spoločnosti. Pochádzame zo všetkých kútov našej vlasti. Máme teda dostatok inšpirácií a podnetov z nášho domáceho prostredia. Prizvime si pri príprave takéhoto rokovania vedcov, europoslancov, prípadne kolegov z európskych parlamentov a štátov, ktoré posun za novú paradigmu verejnej akceptácie kultúry majú úspešne za sebou, i tých, ktoré to ešte len čaká, a urobme spoločne a osvietene väčšinovo ten neľahký, ale potrebný krok do 21. storočia. Ak sa nám to podarí, budú aj diskusné vystúpenia k návrhu rozpočtu pre kultúru v budúcnosti zaujímavejšie.
Ďakujem vám, že ste si ma vypočuli.

Ďalším rečníkom... Na vystúpenie pána poslanca je jedna faktická poznámka.
Nech sa páči, Jozef Viskupič.

Ďakujem. Rozmýšľal som, že či zareagujem, ale nedá mi jeden podnet, pán predseda. Trošička z hľadiska rozpočtu som sa dozvedel, alebo z roku 2014 som sa dozvedel o tom, že pán minister financií chodí do divadla a číta knihy, čo je aj z môjho pohľadu veľmi prínosné. Ale v celom tom prejave som zachytil také, ja neviem, komu presne ste, ste chcel, pán predseda, adresovať. Pretože ak vládny, vládny politik alebo poslanec vládnej strany hovorí v takýchto kategóriách, "ak by sme zrealizovali, mohli by sme", nemôžeme chcieť od eurofondov, že nám zachránia, teraz parafrázujem, hovorí o tom, či nie je doba zrelá na zmenu orientovať sa na kultúru a dáva na konci otáznik. Takže ak by toto robil opozičný poslanec, tak tomu celkom rozumiem. Vy by ste skôr mali hovoriť, že preto revitalizujeme kultúrne pamiatky, lebo chceme dosiahnuť toto. Na čo tam je kondicionál? Načo? Ak by ste, vy máte realizovať, doba je zrelá na to, aby sme sa orientovali na kultúru, a netreba sa na to pýtať. Tak to je.
A z celého ducha toho prejavu si myslím, pán predseda, že si veľmi zastrčený v minulosti a odkazy exministrom financií nie sú celkom pre rok 2014 zaujímavé, pretože sú súčasťou monolitnej vlády. A vy máte realizovať, už vládnete druhý rok. To znamená, ten kondicionál odstrániť a robiť a neznižovať kultúre rozpočet, čo je v rozpore s programovým vyhlásením.
Ďakujem.

S reakciou, nech sa páči, Dušan Jarjabek.

Ďakujem pekne. No, vážený pán podpredseda, akosi sa ti nepodarilo pochopiť. Ja sa k tej minulosti musím vracať preto, lebo keby nebolo tej minulosti, keby ne... Mám v tejto chvíli začať hovoriť o konkrétnych inštitúciách, ktoré zanikli? Mám hovoriť, čo všetko spôsobili takí ministri kultúry, ako bol nádejný, ako bol vtedajší minister kultúry, v súčasnosti nádejný kandidát na prezidenta Milan Kňažko? Mám začať hovoriť, čo všetko tento človek v rámci kultúry, ktoré inštitúcie zanikli? A zanikli úplne zbytočne? Ktoré žánre sa stratili? Ktoré orchestre už dnes neexistujú? Aká hudobná kultúra bola kedysi na Slovensku a aká je dnes? Mám o tomto všetkom hovoriť?!
Trošku treba sa zamyslieť nad tým, že keby nebolo tej tupej minulosti, tak by aj súčasná prítomnosť bola trošku iná. Vtedy sa tieto inštitúcie zrušili úplne zbytočne.
Dnes, hovorím, musíme sa k týmto veciam vracať, aby sme si isté veci vedeli zdôvodniť. Na ministerstve kultúry existuje nová stratégia kultúry pre x rokov dopredu a budem veľmi rád, že konečne minister kultúry, ktorý príde po tomto ministrovi kultúry, bude mať šancu na čosi nadviazať. Doteraz to tak nebolo. Lebo čo minister kultúry, to skaza. Je to tak. To si treba otvorene povedať.
Mám hovoriť, čo sa udialo za ministra kultúry Chmela? Nechcem v tomto pokračovať.
Ďakujem za pozornosť.

Ďalším rečníkom prihláseným do rozpravy je Ivan Mikloš. Nie je v sále. Stráca poradie. Takže nasleduje Magdaléna Vášáryová.
Nech sa páči.

Pán predsedajúci, ďakujem veľmi pekne. Vážené dámy, vážení páni, pár slov k rozpočtu kultúry. Teda myslela som si, že budem prvá, ale som tretia. Pokúsim sa doplniť ten obraz, ktorý teraz pred vami vznikol. Vládou SMER-u často spomínaná konsolidácia verejných financií, a mnohí to tu zdôraznili, že to je taký jednorazový švindeľ, sa v roku 2014 zreteľne prejaví aj v rozpočte pre kultúru Slovenskej republiky. Môžeme sa dnes len dohadovať, aké budú náklady chýb, ktoré teraz robíme. V kultúre chyby sa prejavia niekedy hneď a niekedy až o 15, 20 rokov, a tie chyby vo vzdelaní, v kultúrnom správaní sa, schopnosti kultivovať naše prostredie v Slovenskej republike. Len aby sme sa nedožili prekvapení, ktoré sa na nás dnes valia, a my sa zbytočne čudujeme.
Z balíka verejných financií teda získava kultúra sumu približne 182 mil. eur. Ide o pokles, ako už moji kolegovia povedali, o 4,77 mil. eur. Je pravda, že v súčasnej dobe ministerstvo kultúry pripravuje novú stratégiu kultúry pre obdobie rokov 2014 - 2020. Ale zostáva otázkou, nakoľko je za daných finančných okolností možné naplniť aspoň niektoré ciele uvedenej stratégie?
Lebo tak ako sme si už pri vládach Roberta Fica zvykli, trojročný rozpočet je už len fiktívny. Sú to len opisované figúry, teda čísla na druhý a tretí rok. My nevieme, na čo sa majú naše kultúrne inštitúcie a kultúra na Slovensku pripraviť. Snažiť sa z toho vydedukovať, ako sa bude rozpočet vyvíjať v rokoch 2015 a 2016, na to by sme potrebovali krištáľovú guľu, ale na to má tu monopol niekto iný než ja.
Stratégia kultúry, ktorá je zatiaľ teda v procese tvorby, rozhodne nechcem ju, ako negatívne o nej hovoriť, a predstavuje súbor ambicióznych a odvážnych myšlienok ľudí z našich kultúrnych inštitúcií, ktorí nám sa snažia predstaviť kultúru ako niečo, čím je presiaknutý celý náš život a od čoho jasne závisí osud Slovenska a jeho budúcnosť. Kreativita sa nám dnes zdá nevyčerpateľným zdrojom, ale bez dobre nastaveného systému podpory kultúry a umenia a osobností v nich musíme počítať s tým, že špičkové kreatívne osobnosti tak, ako vždy odchádzali zo Slovenska, zo Slovenska odchádzať budú. Situácia, kedy dochádza rok od roka k znižovaniu počtu zamestnancov kultúrnych inštitúcií, ako hovoril pán poslanec Viskupič, ktoré sú v gescii ministerstva kultúry, nulová valorizácia ich platov, ich znižovanie, nie je ďalej strategicky udržateľná. V súčasnosti je totiž priemerná mzda v sektore kultúry, a teraz citujem jeden materiál, nižšia o 88 eur ako priemerná mzda zamestnancov v hospodárstve Slovenskej republiky.
Pán minister, toto nie je dobrá situácia. Nemotivačný odmeňovací systém v rozpočtových a príspevkových organizáciách, rovnako ako nízke finančné ohodnotenie naprieč sektorom, nás pripravuje o možnosť zamestnávať, udržať si a kultivovať kvalitných ľudí. Prvou strategickou témou pripravovanej vízie na ministerstve kultúry je formovanie kultúrnych potrieb a dopytu po kultúre. Ide hlavne o akcent potreby vzdelávania a aktívnej participácie občanov na kultúre. V rozpočte napríklad zaznamenávame navýšenie transferu o 500 000 eur pre Audiovizuálny fond, ktorému sa zrazu kladie za úlohu nie vyrábanie audiovizuálnych diel, teda podpora výroby audiovizuálnych diel, ale vzdelávanie a audiovizuálna výchova. Audiovizuálny fond toto nikdy nerobil a čiastkové stratégie vzdelávania nachádzame aj medzi ďalšími zámermi kapitoly. V rozpočte ale nenachádzame žiadnu podporu pre inštitúcie, ktoré priamo zabezpečujú výchovu a vzdelávanie v rámci svojich poslaní. Čo to teda znamená? Tých 500 000 eur je len taká zásterka ako zvýšiť rozpočet Audiovizuálneho fondu. Mám však problém vysvetliť si napríklad takzvané strategické tvrdenia typu a, prosím, počúvajte aspoň tí, čo ste tu, ja tomu nerozumiem, "podpora funkčných prvkov v systéme vzdelávania ku kultúre na všetkých úrovniach a všetkými formami". To je vraj stratégia. Ja tomu nerozumiem. Nezabúdajme, že predsa okresali sme na maximálnu možnú mieru výchovu, či už hudobnej výchovy, kreslenia a tak ďalej a tak ďalej. Nedostatočne podporujeme čítanie, gramotnosť, porozumenie textu. Nečudujme sa predsa, že v týchto ukazovateľoch je Slovensko na posledných miestach medzi krajinami OECD podľa hodnotenia PISA. Napriek tomu, že aj samosprávy predsa vynakladajú nemalé množstvo prostriedkov na aktivity, ktoré spadajú pod kultúru, v rozpočte nenájdeme jedinú zmienku o tom, akým spôsobom by ministerstvo kultúry spolupracovalo s týmito samosprávnymi rozpočtami s cieľom docieliť synergický efekt. Lebo peňazí vždy v kultúre bude málo. O tom niečo vieme. Stratégia hovorí o zavedení akéhosi systémového opatrenia, takzvané zavedenie percentuálneho spodného limitu na jedného obyvateľa z verejných samosprávnych rozpočtov. Ale toto nie je systémové opatrenie. Štát sa opäť nespráva motivačne, len sa zbavuje zodpovednosti a prenáša ju ďalej pod rúškom liberálnej fiškálnej decentralizácie na iných. Namiesto participatívneho spolufinancovania, ktoré by bolo pre vybrané regióny a pre vybrané témy veľmi motivujúce, sa zrieka akejkoľvek strategickej objednávky a je mu jedno, či z toho jedného percenta kultúre v danom regióne bude znamenať zorganizovanie dedinskej zábavy alebo realizáciu naozaj umelecky kvalitného podujatia. Kým štát neprevezme časť zodpovednosti a neuvedomí si, že je kompetentný zaručiť pre svojich občanov za ich peniaze kvalitnú kultúru, žiadna stratégia nebude realizovaná, ani tá pripravovaná.
Ďalej čo vzniká, je Fond pre umenie. O tomto pripravovanom fonde viem dosť veľa, dokonca som tajne niečo pripomienkovala, a ten by mal predstavovať systematickú podporu pôvodnej umeleckej tvorby, sa okrem iného hovorí, že zabezpečí širokú prezentáciu pôvodnej tvorby vo vybraných oblastiach umenia. Are lungs principal, teda systém grantovej podpory, v krátkosti povedané, kultúry a umenia cez akúsi agentúru, ako je to v mnohých európskych krajinách, je veľmi dobrá myšlienka. Presadzujem ju už tretie volebné obdobie. Ale jeho koncipovanie za podmienky, že grantový systém bude mať menej peňazí ako minulý rok, zase môže skončiť len v tej bežnej strašnej praxi, kedy sa 20 mil. eur rozdelí medzi obrovské množstvo žiadateľov systémom každému trochu a nikomu dostatočne. Skrátka, každému trochu, aby bol každý spokojný, ale každý dostane len na veľmi nízky let.
To sa týka aj podpory kultúrnych aktivít v zahraničí. Nájdete v koncepcii ministerstva kultúry, ktorú predstavuje aj tento rozpočet, nejakú prioritu? Takú, ktorá by bola podporená aj zásadným rozpočtom, a nielen skutočnosť, že do zahraničia vycestuje, nie štyri súbory, ale päť? A opäť systém každému trochu. To naozaj nie je zásadný prelom prezentovania súčasnej slovenskej kultúry v zahraničí. A aj keď sa hovorí o jednotnom brandingu a spolupráci s kultúrnymi inštitútmi v zahraničí, dokonca dnes už ako samostatnej téme, pokiaľ ministerstvo kultúry neurčí priority na každý rok a nevyznačí v rozpočte financie na tento bod svojej stratégie, skončíme zase pri podujatiach, ktoré neznamenajú žiaden prelom v prezentácii slovenskej kultúry v zahraničí. A to už nespomínam koncepciu brandingu Slovenskej republiky v zahraničí, ktorá stále leží na stole pána ministra zahraničných vecí Lajčáka, ale nemá ju kto realizovať, lebo tím, ktorý ju vytvoril, bol rozprášený z politických dôvodov.
Ucelená realistická koncepcia a atraktívny branding, teda synergické prepojenie uvedených procesov je predsa jediným predpokladom pre to, aby sa značne zvýšila efektívnosť vynaložených prostriedkov.
Pár slov o kapitálových výdavkoch. Už moji predrečníci mnohokrát tu v niekoľkohodinových prejavoch pomenovali rozpočet na rok 2014 ako rozpočet prezidentský, teda ľúbivý, s tým, že čo bude potom, nás zatiaľ nezaujíma. To až na budúci rok. Je to rozpočet v tomto prípade nezodpovedný, lebo keď si predáme chladničku alebo určitú budovu, skoro som sa preriekla, pán minister, vylepšíme si jednorázovo rozpočet, ale na budúci rok si chladničku budeme musieť kúpiť, alebo budeme žiť bez nej. Kapitálové výdavky sú neporovnateľne nižšie a predstavujú 1,5 mil. eur, ale aj táto suma je viazaná len pre RTVS. Čiže limit kapitálových výdavkov nula.
Rozpočet nám hlási: nič sa nebude rozvíjať, ak pominiem nekonečne sa tiahnucu story rekonštrukcie Národnej galérie. A pritom problém RTVS nám zostáva. Zle vypočítaný prechod na daň zo zástrčky, deficit plátaný zo štátneho rozpočtu pod pláštikom zmluvy so štátom. Veď my, čo chodíme občas na Radu RTVS, vieme, že rozpočet je vo veľkej kríze. Mnohým oddeleniam hrozí kolaps. A pán smerácky generálny riaditeľ bije na poplach. Výnos z úhrady za služby verejnosti, teda daň zástrčková, bude mať podľa prognóz klesajúcu tendenciu každý rok. Každý rok bude treba vynaložiť viacej peňazí na to, aby sa RTVS udržalo aspoň v akom-takom chode. V rozpočte sa samozrejme opäť stretávame aj s odpredajom prebytočného majetku. Ale o tom už hovoril môj kolega pán Viskupič a dobre sme sa na tom zasmiali. A ak ministerstvo ďalej odvážne hlási vo svojej pripravovanej stratégii obnovu infraštruktúry a investovanie, ďalšie do obnovy kultúrneho dedičstva, prepáčte, v tomto rozpočte sa dá povedať celkom otvorene, že je to blá-blá-blá.
Kto sa nám všetko sťažuje na rozpočet? Pán poslanec Viskupič už hovoril o Rade pre vysielanie a retransmisiu. Mínus 18 percent. Navýšenie pokút zo 170 000 na 340 000. Policajná záležitosť. ÚPN, Ústav pamäti národa, pokles o 73 000 eur. Ale sú aj takí, ktorí sú veľmi šťastní z tohto rozpočtu. TASR, čiže nevedno, ako že vraj verejnoprávna inštitúcia, TASR dostane o 35,7 % viac. A teraz mi povedzte, vážené kolegyne a kolegovia, čo také robí TASR, ktorá je zároveň aj na trhu? Funguje na trhu a zarába. Čo také robí, že dostane o 35,7 % viac? V čom to spočíva? My sme sa na výbore pýtali na to, ale nie a nie dostať nejakú normálnu odpoveď.
Ani Matica slovenská nepríde skrátka. Dostane svojich obvyklých 1,5 mil. eur. Ale, priatelia, ona z toho financuje Slovenské pohľady a Slovenské národné noviny, ktoré sú dnes, bohužiaľ, tréningovým táborom profašistických a antieurópskych stanovísk, ja neviem, či to čítate, spolu s časopisom Kultúra, ktorý má teraz v rozpočte 14 000 eur. A s niektorými článkami v kultúrnom týždenníku, v Literárnom týždenníku podporujeme noviny, ktoré sú tréningovým táborom toho, čo nás tak desí v Banskej Bystrici u pána Kotlebu. Ale veď tam si to skúšajú!
Povedzme si, pripomeňme si, čo povedal premiér Fico na oslavách Matice. "Náš nezávislý štát sme prednostne nezakladali pre menšiny, akokoľvek si ich vážime, ale najmä pre slovenský štátotvorný národ, lebo práve Slováci nemohli v bývalom spoločnom Československu rozvinúť všetky svoje schopnosti a talenty." A komentár na tento prejav na stránkach Slovenských národných novín? "Jeho slová v nasledujúcich dňoch vyvolali nevôľu a hystériu medzi neoliberálmi, kozmopolitmi a neprajníkmi." Kto používa takýto slovník? Položte si tú otázku, prosím. (Reakcia z pléna.) Odpovedali ste, pán poslanec, áno.
A pritom jedna vec, priatelia. Viete, koľko dostalo slovenské Múzeum Slovenského národného povstania, aby zorganizovali oslavy, okrúhle oslavy Slovenského národného povstania? Dvadsaťpäťtisíc eur. Koľko dostala Matica slovenská na oslavy svojho okrúhleho výročia, pri ktorom sa prezentovali aj tieto neofašistické sily? Dvestopäťdesiat tisíc eur. Desať násobne viacej! Čudujete sa? Čudujete sa, že narastá extrémizmus?! Ja sa vôbec nečudujem. Je to logický krok, keď sa štát takýmto spôsobom, či už cez Úrad vlády alebo ministerstvo kultúry, správa. Takže prestaňme sa čudovať.
Pár slov k digitalizácii. Ja viem, že digitalizácia, pretože je platená z európskych peňazí, nie je súčasťou rozpočtu, ale ona bude súčasťou rozpočtu, pretože, keď dôjdu európske peniaze, my sme zaviazaní, aby sme v tom ďalej pokračovali. My musíme dať koncepciu, čo budeme s týmito digitalizovanými národnými našimi klenotmi, čo budeme s nimi ďalej robiť. Akým spôsobom budú digitalizované tieto klenoty? Ako budú uskladnené? Ako k nim bude prístup? A tak ďalej a tak ďalej. Vidíte to v tomto rozpočte? No ani náhodou, ani náhodou. Ja sa roky snažím, aby tých 217 mil. eur nepretieklo ako riečicou a aby sme z toho naozaj mali, z toho výnimočného daru pre slovenskú kultúru, aký už nikdy v živote nedostaneme. Ja už som sa aj, nezmierila som sa, s tým sa nikdy nezmierim, ale už, už nemôžem stále len napádať tie predražené zmluvy s firmou TMG. Prešla som si v týchto týždňoch všetky, skoro všetky tie digitalizačné pracoviská. Sú tam neuveriteľné, zlé podmienky, pretože až teraz začínajú navážať nábytok. Tí ľudia digitalizujú naše národné dedičstvo a majú veci položené na, na takých doskách, pretože ešte zatiaľ... Na paletách, áno. Určite ste tam boli tiež. Ja som si to bola prezrieť. Na paletách. Teraz, teraz im prichádza nábytok, aby vôbec mohli tam proste normálne existovať. Oneskorene dostávajú techniku. A tak ďalej a tak ďalej. Ale robia, robia všetko, čo môžu. Riaditelia našich kultúrnych inštitúcií vracajú nedobre urobené veci. Bola som toho sama svedkom. Je to neuveriteľná práca a treba oceniť všetkých, ktorí sa na tej digitalizácií zúčastňujú, a hlavne tých šéfov, ktorí strážia, aby tá kvalita bola a vracajú to tým, TMG, aj šesťkrát, kým to nie je dokonalé. Jediní, ktorí nevracajú, je Slovenská národná knižnica. Tá, ktorá robí 70 % obsahu našej digitalizácie. A to padne na hlavu pána ministra kultúry, nie na vašu, pán minister financií. A to len na okraj rozpočtu, že nemáme v tomto rozpočte na rok 2014 žiadne výhľady, čo ďalej bude s digitalizáciou.
Mohla by som tu dlho hovoriť o myšlienke nákupu slovacík, a veľmi dobrá myšlienka. V rozpočte? Nič v podstate. Rozvoj múzeí a galérií, roky čakáme na zákon, ktorý by bol konečne kompatibilný s nejakými európskymi podmienkami. Nemáme. Už od roku 2006 naň čakáme. Naopak, pán minister zrušil ďalšie legislatívne úlohy. Napríklad zákon o divadelnej činnosti, čo by mohlo zaujímať nášho predsedu výboru, pretože ten, tento zákon mohol riešiť mnohé veci, na ktoré sa dnes sťažoval. A netrpezlivo čakáme na autorský zákon. Ak si niekto myslí, že debata o autorskom zákone bude jeden a pol roka, tak je na veľkom omyle. To znamená, ak ho nemáme ešte ani k nahliadnutiu, na čom bude spočívať moderný autorský zákon, no tak budeme na tom teda veľmi zle. Roboty ako na kostole. Ale zdá sa mi, keď sa pozriete, čo dostávame na výbor pre kultúru a média, tak musíme konštatovať, že ministerstvo kultúry sladko spí.
Vzhľadom na to, a to je moja posledná, posledné, čo chcem k tomuto rozpočtu povedať, že úradníci ministerstva kultúry práve na základe tejto novej stratégie, ktorá sa chystá, budú mať nové a veľmi dôležité právomoci, ja samozrejme ako stredopravá politička musím protestovať proti tomu, aby úradníci dostávali takéto veľké kompetencie. Ale tak je to v stratégii. Všetky dôležité úlohy z novej stratégie sú určené pre úradníkov, keďže nie sú zriadené žiadne odborné skupiny zložené z expertov. Je to škoda preto, že z rozpočtu vôbec nemôžeme analyzovať mzdové výdavky týchto všemocných úradníkov na ministerstve kultúry, a bolo by načim, ako hovorili naši predkovia.
A posledné slová. Chcela by som sa opýtať, ako sa z tohto rozpočtu môžeme dozvedieť, koľko dávame vlastne na rozvoj súčasnej kultúry a umenia a koľko dávame na reštaurovanie, udržiavanie a obnovu toho, čo nám zanechali bývalé generácie? Tento pomer sa nedá z rozpočtu analyzovať a on by nám ukázal, nakoľko nám v skutočnosti záleží na dnešných našich talentoch a osobnostiach týchto nových generácií, ktoré nastupujú, a koľko venujeme na tie, hlavne komunistickým režimom trestuhodne zničené pamiatky. Tento počet by nám ukázal, akým smerom sa slovenská kultúra uberá.
A len jedna poznámka. V Pisztoryho paláci, o ktorý sa starám teraz jeden a pol roka, bola výstava v rámci of photography, ktorá sa volala Stratená generácia Y. Najprv som sa rozčúlila, aká môže byť dnešná generácia 20 a 28 stratená? Stratená generácia sme boli my, ktorým, keď sme mali 20, padla znovu železná opona pred nosom. Ale keď som si pozrela tú výstavu druhý-, tretíkrát, pochopila som, že táto generácia sa cíti byť stratená. Škoda, že ste tú výstavu nevideli. Oni fotografujú len sami seba, sami seba. Oni len seba, ako stoja, ako sa vyčítavo na nás dívajú, nemajú žiaden vzťah, keď vidíte tie fotografie, ani k prírode, ani k zvieratám, ani k rodine, ani k deťom, veciam, nič. Možno toto je výraz tej mladej generácie, že jednoducho tá kultúra, ako keby sme zostali stáť na mieste, prešľapujeme, osobnosti niektoré sa vyšmyknú, odídu radšej, nechcem menovať. S týmto treba niečo urobiť, lebo budeme sa stále čudovať.
Ďakujem veľmi pekne.

Na vystúpenie pani poslankyne je jedna faktická poznámka.
Nech sa páči, Jozef Viskupič.

Ďakujem. Veľmi sme to neplánovali, ale medzi písomne a ústne prihlásených poslancov sa nám dostala teda do pozornosti aj kultúra. A ja sa chcem poďakovať za ten prejav.
A jednu vec, ktorú som ja zabudol a vy ste ju zdôraznili, je kauza digitalizácia. Volajme to naozaj tak, ako to je. Jedná sa o veľkú kauzu. A v rámci toho by som chcel upozorniť ministra financií na reálne neefektívne používanie finančných prostriedkov. Autor projektu digitalizácie pán profesor Katuščák totižto hovorí, že software pre spracovanie a správu dokumentov, ktorý sa rozhodla národná knižnica kúpiť v hodnote 1 mil. 380 tis. eur bez DPH, je nepotrebný tovar a nepotrebný software na to, aby sa digitalizácia uskutočnila. Píše ako hlavný autor projektu: "Opätovne konštatujem, že nákup tohto software nie je potrebný, nezodpovedá po funkčnej a kvalitatívnej stránke cieľom a záväzným ukazovateľom projektu digitálna knižnica a digitálny archív. Toto odborné stanovisko dávam verejne do pozornosti ako vážnu vec verejného záujmu Úradu vlády, ako riadiaceho orgánu OPIS, a sprostredkovaciemu orgánu Ministerstva kultúry SR OPIS2." Čiže ja ju touto cestou dávam do pozornosti aj ministrovi financií, že tento software nie je dôležitý, stojí skoro 1,5 mil. eur bez DPH a nie je vôbec dôležité, aby sme ho nakúpili. A upozorňujem, že sa obstaráva teda niečo, čo nie je potrebné, a za európske peniaze.
Ďakujem.