27. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie v rozprave
10.12.2013 o 18:10 hod.
Mgr.
Magdaléna Vášáryová
Videokanál poslanca
Pán predsedajúci, ďakujem veľmi pekne. Vážené dámy, vážení páni, pár slov k rozpočtu kultúry. Teda myslela som si, že budem prvá, ale som tretia. Pokúsim sa doplniť ten obraz, ktorý teraz pred vami vznikol. Vládou SMER-u často spomínaná konsolidácia verejných financií, a mnohí to tu zdôraznili, že to je taký jednorazový švindeľ, sa v roku 2014 zreteľne prejaví aj v rozpočte pre kultúru Slovenskej republiky. Môžeme sa dnes len dohadovať, aké budú náklady chýb, ktoré teraz robíme. V kultúre chyby sa prejavia niekedy hneď a niekedy až o 15, 20 rokov, a tie chyby vo vzdelaní, v kultúrnom správaní sa, schopnosti kultivovať naše prostredie v Slovenskej republike. Len aby sme sa nedožili prekvapení, ktoré sa na nás dnes valia, a my sa zbytočne čudujeme.
Z balíka verejných financií teda získava kultúra sumu približne 182 mil. eur. Ide o pokles, ako už moji kolegovia povedali, o 4,77 mil. eur. Je pravda, že v súčasnej dobe ministerstvo kultúry pripravuje novú stratégiu kultúry pre obdobie rokov 2014 - 2020. Ale zostáva otázkou, nakoľko je za daných finančných okolností možné naplniť aspoň niektoré ciele uvedenej stratégie?
Lebo tak ako sme si už pri vládach Roberta Fica zvykli, trojročný rozpočet je už len fiktívny. Sú to len opisované figúry, teda čísla na druhý a tretí rok. My nevieme, na čo sa majú naše kultúrne inštitúcie a kultúra na Slovensku pripraviť. Snažiť sa z toho vydedukovať, ako sa bude rozpočet vyvíjať v rokoch 2015 a 2016, na to by sme potrebovali krištáľovú guľu, ale na to má tu monopol niekto iný než ja.
Stratégia kultúry, ktorá je zatiaľ teda v procese tvorby, rozhodne nechcem ju, ako negatívne o nej hovoriť, a predstavuje súbor ambicióznych a odvážnych myšlienok ľudí z našich kultúrnych inštitúcií, ktorí nám sa snažia predstaviť kultúru ako niečo, čím je presiaknutý celý náš život a od čoho jasne závisí osud Slovenska a jeho budúcnosť. Kreativita sa nám dnes zdá nevyčerpateľným zdrojom, ale bez dobre nastaveného systému podpory kultúry a umenia a osobností v nich musíme počítať s tým, že špičkové kreatívne osobnosti tak, ako vždy odchádzali zo Slovenska, zo Slovenska odchádzať budú. Situácia, kedy dochádza rok od roka k znižovaniu počtu zamestnancov kultúrnych inštitúcií, ako hovoril pán poslanec Viskupič, ktoré sú v gescii ministerstva kultúry, nulová valorizácia ich platov, ich znižovanie, nie je ďalej strategicky udržateľná. V súčasnosti je totiž priemerná mzda v sektore kultúry, a teraz citujem jeden materiál, nižšia o 88 eur ako priemerná mzda zamestnancov v hospodárstve Slovenskej republiky.
Pán minister, toto nie je dobrá situácia. Nemotivačný odmeňovací systém v rozpočtových a príspevkových organizáciách, rovnako ako nízke finančné ohodnotenie naprieč sektorom, nás pripravuje o možnosť zamestnávať, udržať si a kultivovať kvalitných ľudí. Prvou strategickou témou pripravovanej vízie na ministerstve kultúry je formovanie kultúrnych potrieb a dopytu po kultúre. Ide hlavne o akcent potreby vzdelávania a aktívnej participácie občanov na kultúre. V rozpočte napríklad zaznamenávame navýšenie transferu o 500 000 eur pre Audiovizuálny fond, ktorému sa zrazu kladie za úlohu nie vyrábanie audiovizuálnych diel, teda podpora výroby audiovizuálnych diel, ale vzdelávanie a audiovizuálna výchova. Audiovizuálny fond toto nikdy nerobil a čiastkové stratégie vzdelávania nachádzame aj medzi ďalšími zámermi kapitoly. V rozpočte ale nenachádzame žiadnu podporu pre inštitúcie, ktoré priamo zabezpečujú výchovu a vzdelávanie v rámci svojich poslaní. Čo to teda znamená? Tých 500 000 eur je len taká zásterka ako zvýšiť rozpočet Audiovizuálneho fondu. Mám však problém vysvetliť si napríklad takzvané strategické tvrdenia typu a, prosím, počúvajte aspoň tí, čo ste tu, ja tomu nerozumiem, "podpora funkčných prvkov v systéme vzdelávania ku kultúre na všetkých úrovniach a všetkými formami". To je vraj stratégia. Ja tomu nerozumiem. Nezabúdajme, že predsa okresali sme na maximálnu možnú mieru výchovu, či už hudobnej výchovy, kreslenia a tak ďalej a tak ďalej. Nedostatočne podporujeme čítanie, gramotnosť, porozumenie textu. Nečudujme sa predsa, že v týchto ukazovateľoch je Slovensko na posledných miestach medzi krajinami OECD podľa hodnotenia PISA. Napriek tomu, že aj samosprávy predsa vynakladajú nemalé množstvo prostriedkov na aktivity, ktoré spadajú pod kultúru, v rozpočte nenájdeme jedinú zmienku o tom, akým spôsobom by ministerstvo kultúry spolupracovalo s týmito samosprávnymi rozpočtami s cieľom docieliť synergický efekt. Lebo peňazí vždy v kultúre bude málo. O tom niečo vieme. Stratégia hovorí o zavedení akéhosi systémového opatrenia, takzvané zavedenie percentuálneho spodného limitu na jedného obyvateľa z verejných samosprávnych rozpočtov. Ale toto nie je systémové opatrenie. Štát sa opäť nespráva motivačne, len sa zbavuje zodpovednosti a prenáša ju ďalej pod rúškom liberálnej fiškálnej decentralizácie na iných. Namiesto participatívneho spolufinancovania, ktoré by bolo pre vybrané regióny a pre vybrané témy veľmi motivujúce, sa zrieka akejkoľvek strategickej objednávky a je mu jedno, či z toho jedného percenta kultúre v danom regióne bude znamenať zorganizovanie dedinskej zábavy alebo realizáciu naozaj umelecky kvalitného podujatia. Kým štát neprevezme časť zodpovednosti a neuvedomí si, že je kompetentný zaručiť pre svojich občanov za ich peniaze kvalitnú kultúru, žiadna stratégia nebude realizovaná, ani tá pripravovaná.
Ďalej čo vzniká, je Fond pre umenie. O tomto pripravovanom fonde viem dosť veľa, dokonca som tajne niečo pripomienkovala, a ten by mal predstavovať systematickú podporu pôvodnej umeleckej tvorby, sa okrem iného hovorí, že zabezpečí širokú prezentáciu pôvodnej tvorby vo vybraných oblastiach umenia. Are lungs principal, teda systém grantovej podpory, v krátkosti povedané, kultúry a umenia cez akúsi agentúru, ako je to v mnohých európskych krajinách, je veľmi dobrá myšlienka. Presadzujem ju už tretie volebné obdobie. Ale jeho koncipovanie za podmienky, že grantový systém bude mať menej peňazí ako minulý rok, zase môže skončiť len v tej bežnej strašnej praxi, kedy sa 20 mil. eur rozdelí medzi obrovské množstvo žiadateľov systémom každému trochu a nikomu dostatočne. Skrátka, každému trochu, aby bol každý spokojný, ale každý dostane len na veľmi nízky let.
To sa týka aj podpory kultúrnych aktivít v zahraničí. Nájdete v koncepcii ministerstva kultúry, ktorú predstavuje aj tento rozpočet, nejakú prioritu? Takú, ktorá by bola podporená aj zásadným rozpočtom, a nielen skutočnosť, že do zahraničia vycestuje, nie štyri súbory, ale päť? A opäť systém každému trochu. To naozaj nie je zásadný prelom prezentovania súčasnej slovenskej kultúry v zahraničí. A aj keď sa hovorí o jednotnom brandingu a spolupráci s kultúrnymi inštitútmi v zahraničí, dokonca dnes už ako samostatnej téme, pokiaľ ministerstvo kultúry neurčí priority na každý rok a nevyznačí v rozpočte financie na tento bod svojej stratégie, skončíme zase pri podujatiach, ktoré neznamenajú žiaden prelom v prezentácii slovenskej kultúry v zahraničí. A to už nespomínam koncepciu brandingu Slovenskej republiky v zahraničí, ktorá stále leží na stole pána ministra zahraničných vecí Lajčáka, ale nemá ju kto realizovať, lebo tím, ktorý ju vytvoril, bol rozprášený z politických dôvodov.
Ucelená realistická koncepcia a atraktívny branding, teda synergické prepojenie uvedených procesov je predsa jediným predpokladom pre to, aby sa značne zvýšila efektívnosť vynaložených prostriedkov.
Pár slov o kapitálových výdavkoch. Už moji predrečníci mnohokrát tu v niekoľkohodinových prejavoch pomenovali rozpočet na rok 2014 ako rozpočet prezidentský, teda ľúbivý, s tým, že čo bude potom, nás zatiaľ nezaujíma. To až na budúci rok. Je to rozpočet v tomto prípade nezodpovedný, lebo keď si predáme chladničku alebo určitú budovu, skoro som sa preriekla, pán minister, vylepšíme si jednorázovo rozpočet, ale na budúci rok si chladničku budeme musieť kúpiť, alebo budeme žiť bez nej. Kapitálové výdavky sú neporovnateľne nižšie a predstavujú 1,5 mil. eur, ale aj táto suma je viazaná len pre RTVS. Čiže limit kapitálových výdavkov nula.
Rozpočet nám hlási: nič sa nebude rozvíjať, ak pominiem nekonečne sa tiahnucu story rekonštrukcie Národnej galérie. A pritom problém RTVS nám zostáva. Zle vypočítaný prechod na daň zo zástrčky, deficit plátaný zo štátneho rozpočtu pod pláštikom zmluvy so štátom. Veď my, čo chodíme občas na Radu RTVS, vieme, že rozpočet je vo veľkej kríze. Mnohým oddeleniam hrozí kolaps. A pán smerácky generálny riaditeľ bije na poplach. Výnos z úhrady za služby verejnosti, teda daň zástrčková, bude mať podľa prognóz klesajúcu tendenciu každý rok. Každý rok bude treba vynaložiť viacej peňazí na to, aby sa RTVS udržalo aspoň v akom-takom chode. V rozpočte sa samozrejme opäť stretávame aj s odpredajom prebytočného majetku. Ale o tom už hovoril môj kolega pán Viskupič a dobre sme sa na tom zasmiali. A ak ministerstvo ďalej odvážne hlási vo svojej pripravovanej stratégii obnovu infraštruktúry a investovanie, ďalšie do obnovy kultúrneho dedičstva, prepáčte, v tomto rozpočte sa dá povedať celkom otvorene, že je to blá-blá-blá.
Kto sa nám všetko sťažuje na rozpočet? Pán poslanec Viskupič už hovoril o Rade pre vysielanie a retransmisiu. Mínus 18 percent. Navýšenie pokút zo 170 000 na 340 000. Policajná záležitosť. ÚPN, Ústav pamäti národa, pokles o 73 000 eur. Ale sú aj takí, ktorí sú veľmi šťastní z tohto rozpočtu. TASR, čiže nevedno, ako že vraj verejnoprávna inštitúcia, TASR dostane o 35,7 % viac. A teraz mi povedzte, vážené kolegyne a kolegovia, čo také robí TASR, ktorá je zároveň aj na trhu? Funguje na trhu a zarába. Čo také robí, že dostane o 35,7 % viac? V čom to spočíva? My sme sa na výbore pýtali na to, ale nie a nie dostať nejakú normálnu odpoveď.
Ani Matica slovenská nepríde skrátka. Dostane svojich obvyklých 1,5 mil. eur. Ale, priatelia, ona z toho financuje Slovenské pohľady a Slovenské národné noviny, ktoré sú dnes, bohužiaľ, tréningovým táborom profašistických a antieurópskych stanovísk, ja neviem, či to čítate, spolu s časopisom Kultúra, ktorý má teraz v rozpočte 14 000 eur. A s niektorými článkami v kultúrnom týždenníku, v Literárnom týždenníku podporujeme noviny, ktoré sú tréningovým táborom toho, čo nás tak desí v Banskej Bystrici u pána Kotlebu. Ale veď tam si to skúšajú!
Povedzme si, pripomeňme si, čo povedal premiér Fico na oslavách Matice. "Náš nezávislý štát sme prednostne nezakladali pre menšiny, akokoľvek si ich vážime, ale najmä pre slovenský štátotvorný národ, lebo práve Slováci nemohli v bývalom spoločnom Československu rozvinúť všetky svoje schopnosti a talenty." A komentár na tento prejav na stránkach Slovenských národných novín? "Jeho slová v nasledujúcich dňoch vyvolali nevôľu a hystériu medzi neoliberálmi, kozmopolitmi a neprajníkmi." Kto používa takýto slovník? Položte si tú otázku, prosím. (Reakcia z pléna.) Odpovedali ste, pán poslanec, áno.
A pritom jedna vec, priatelia. Viete, koľko dostalo slovenské Múzeum Slovenského národného povstania, aby zorganizovali oslavy, okrúhle oslavy Slovenského národného povstania? Dvadsaťpäťtisíc eur. Koľko dostala Matica slovenská na oslavy svojho okrúhleho výročia, pri ktorom sa prezentovali aj tieto neofašistické sily? Dvestopäťdesiat tisíc eur. Desať násobne viacej! Čudujete sa? Čudujete sa, že narastá extrémizmus?! Ja sa vôbec nečudujem. Je to logický krok, keď sa štát takýmto spôsobom, či už cez Úrad vlády alebo ministerstvo kultúry, správa. Takže prestaňme sa čudovať.
Pár slov k digitalizácii. Ja viem, že digitalizácia, pretože je platená z európskych peňazí, nie je súčasťou rozpočtu, ale ona bude súčasťou rozpočtu, pretože, keď dôjdu európske peniaze, my sme zaviazaní, aby sme v tom ďalej pokračovali. My musíme dať koncepciu, čo budeme s týmito digitalizovanými národnými našimi klenotmi, čo budeme s nimi ďalej robiť. Akým spôsobom budú digitalizované tieto klenoty? Ako budú uskladnené? Ako k nim bude prístup? A tak ďalej a tak ďalej. Vidíte to v tomto rozpočte? No ani náhodou, ani náhodou. Ja sa roky snažím, aby tých 217 mil. eur nepretieklo ako riečicou a aby sme z toho naozaj mali, z toho výnimočného daru pre slovenskú kultúru, aký už nikdy v živote nedostaneme. Ja už som sa aj, nezmierila som sa, s tým sa nikdy nezmierim, ale už, už nemôžem stále len napádať tie predražené zmluvy s firmou TMG. Prešla som si v týchto týždňoch všetky, skoro všetky tie digitalizačné pracoviská. Sú tam neuveriteľné, zlé podmienky, pretože až teraz začínajú navážať nábytok. Tí ľudia digitalizujú naše národné dedičstvo a majú veci položené na, na takých doskách, pretože ešte zatiaľ... Na paletách, áno. Určite ste tam boli tiež. Ja som si to bola prezrieť. Na paletách. Teraz, teraz im prichádza nábytok, aby vôbec mohli tam proste normálne existovať. Oneskorene dostávajú techniku. A tak ďalej a tak ďalej. Ale robia, robia všetko, čo môžu. Riaditelia našich kultúrnych inštitúcií vracajú nedobre urobené veci. Bola som toho sama svedkom. Je to neuveriteľná práca a treba oceniť všetkých, ktorí sa na tej digitalizácií zúčastňujú, a hlavne tých šéfov, ktorí strážia, aby tá kvalita bola a vracajú to tým, TMG, aj šesťkrát, kým to nie je dokonalé. Jediní, ktorí nevracajú, je Slovenská národná knižnica. Tá, ktorá robí 70 % obsahu našej digitalizácie. A to padne na hlavu pána ministra kultúry, nie na vašu, pán minister financií. A to len na okraj rozpočtu, že nemáme v tomto rozpočte na rok 2014 žiadne výhľady, čo ďalej bude s digitalizáciou.
Mohla by som tu dlho hovoriť o myšlienke nákupu slovacík, a veľmi dobrá myšlienka. V rozpočte? Nič v podstate. Rozvoj múzeí a galérií, roky čakáme na zákon, ktorý by bol konečne kompatibilný s nejakými európskymi podmienkami. Nemáme. Už od roku 2006 naň čakáme. Naopak, pán minister zrušil ďalšie legislatívne úlohy. Napríklad zákon o divadelnej činnosti, čo by mohlo zaujímať nášho predsedu výboru, pretože ten, tento zákon mohol riešiť mnohé veci, na ktoré sa dnes sťažoval. A netrpezlivo čakáme na autorský zákon. Ak si niekto myslí, že debata o autorskom zákone bude jeden a pol roka, tak je na veľkom omyle. To znamená, ak ho nemáme ešte ani k nahliadnutiu, na čom bude spočívať moderný autorský zákon, no tak budeme na tom teda veľmi zle. Roboty ako na kostole. Ale zdá sa mi, keď sa pozriete, čo dostávame na výbor pre kultúru a média, tak musíme konštatovať, že ministerstvo kultúry sladko spí.
Vzhľadom na to, a to je moja posledná, posledné, čo chcem k tomuto rozpočtu povedať, že úradníci ministerstva kultúry práve na základe tejto novej stratégie, ktorá sa chystá, budú mať nové a veľmi dôležité právomoci, ja samozrejme ako stredopravá politička musím protestovať proti tomu, aby úradníci dostávali takéto veľké kompetencie. Ale tak je to v stratégii. Všetky dôležité úlohy z novej stratégie sú určené pre úradníkov, keďže nie sú zriadené žiadne odborné skupiny zložené z expertov. Je to škoda preto, že z rozpočtu vôbec nemôžeme analyzovať mzdové výdavky týchto všemocných úradníkov na ministerstve kultúry, a bolo by načim, ako hovorili naši predkovia.
A posledné slová. Chcela by som sa opýtať, ako sa z tohto rozpočtu môžeme dozvedieť, koľko dávame vlastne na rozvoj súčasnej kultúry a umenia a koľko dávame na reštaurovanie, udržiavanie a obnovu toho, čo nám zanechali bývalé generácie? Tento pomer sa nedá z rozpočtu analyzovať a on by nám ukázal, nakoľko nám v skutočnosti záleží na dnešných našich talentoch a osobnostiach týchto nových generácií, ktoré nastupujú, a koľko venujeme na tie, hlavne komunistickým režimom trestuhodne zničené pamiatky. Tento počet by nám ukázal, akým smerom sa slovenská kultúra uberá.
A len jedna poznámka. V Pisztoryho paláci, o ktorý sa starám teraz jeden a pol roka, bola výstava v rámci of photography, ktorá sa volala Stratená generácia Y. Najprv som sa rozčúlila, aká môže byť dnešná generácia 20 a 28 stratená? Stratená generácia sme boli my, ktorým, keď sme mali 20, padla znovu železná opona pred nosom. Ale keď som si pozrela tú výstavu druhý-, tretíkrát, pochopila som, že táto generácia sa cíti byť stratená. Škoda, že ste tú výstavu nevideli. Oni fotografujú len sami seba, sami seba. Oni len seba, ako stoja, ako sa vyčítavo na nás dívajú, nemajú žiaden vzťah, keď vidíte tie fotografie, ani k prírode, ani k zvieratám, ani k rodine, ani k deťom, veciam, nič. Možno toto je výraz tej mladej generácie, že jednoducho tá kultúra, ako keby sme zostali stáť na mieste, prešľapujeme, osobnosti niektoré sa vyšmyknú, odídu radšej, nechcem menovať. S týmto treba niečo urobiť, lebo budeme sa stále čudovať.
Ďakujem veľmi pekne.
Autorizovaný
Vystúpenia
18:06
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:06
Jozef ViskupičA z celého ducha toho prejavu si myslím, pán predseda, že si veľmi zastrčený v minulosti a odkazy exministrom financií nie sú celkom pre rok 2014 zaujímavé, pretože sú súčasťou monolitnej vlády. A vy máte realizovať, už vládnete druhý rok. To znamená, ten kondicionál odstrániť a robiť a neznižovať kultúre rozpočet, čo je v rozpore s programovým vyhlásením.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.12.2013 o 18:06 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Ďakujem. Rozmýšľal som, že či zareagujem, ale nedá mi jeden podnet, pán predseda. Trošička z hľadiska rozpočtu som sa dozvedel, alebo z roku 2014 som sa dozvedel o tom, že pán minister financií chodí do divadla a číta knihy, čo je aj z môjho pohľadu veľmi prínosné. Ale v celom tom prejave som zachytil také, ja neviem, komu presne ste, ste chcel, pán predseda, adresovať. Pretože ak vládny, vládny politik alebo poslanec vládnej strany hovorí v takýchto kategóriách, "ak by sme zrealizovali, mohli by sme", nemôžeme chcieť od eurofondov, že nám zachránia, teraz parafrázujem, hovorí o tom, či nie je doba zrelá na zmenu orientovať sa na kultúru a dáva na konci otáznik. Takže ak by toto robil opozičný poslanec, tak tomu celkom rozumiem. Vy by ste skôr mali hovoriť, že preto revitalizujeme kultúrne pamiatky, lebo chceme dosiahnuť toto. Na čo tam je kondicionál? Načo? Ak by ste, vy máte realizovať, doba je zrelá na to, aby sme sa orientovali na kultúru, a netreba sa na to pýtať. Tak to je.
A z celého ducha toho prejavu si myslím, pán predseda, že si veľmi zastrčený v minulosti a odkazy exministrom financií nie sú celkom pre rok 2014 zaujímavé, pretože sú súčasťou monolitnej vlády. A vy máte realizovať, už vládnete druhý rok. To znamená, ten kondicionál odstrániť a robiť a neznižovať kultúre rozpočet, čo je v rozpore s programovým vyhlásením.
Ďakujem.
Autorizovaný
18:08
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:08
Dušan JarjabekTrošku treba sa zamyslieť nad tým, že keby nebolo tej tupej minulosti, tak by aj súčasná prítomnosť bola trošku iná. Vtedy sa tieto inštitúcie zrušili úplne zbytočne.
Dnes, hovorím, musíme sa k týmto veciam vracať, aby sme si isté veci vedeli zdôvodniť. Na ministerstve kultúry existuje nová stratégia kultúry pre x rokov dopredu a budem veľmi rád, že konečne minister kultúry, ktorý príde po tomto ministrovi kultúry, bude mať šancu na čosi nadviazať. Doteraz to tak nebolo. Lebo čo minister kultúry, to skaza. Je to tak. To si treba otvorene povedať.
Mám hovoriť, čo sa udialo za ministra kultúry Chmela? Nechcem v tomto pokračovať.
Ďakujem za pozornosť.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.12.2013 o 18:08 hod.
doc. Mgr. art.
Dušan Jarjabek
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. No, vážený pán podpredseda, akosi sa ti nepodarilo pochopiť. Ja sa k tej minulosti musím vracať preto, lebo keby nebolo tej minulosti, keby ne... Mám v tejto chvíli začať hovoriť o konkrétnych inštitúciách, ktoré zanikli? Mám hovoriť, čo všetko spôsobili takí ministri kultúry, ako bol nádejný, ako bol vtedajší minister kultúry, v súčasnosti nádejný kandidát na prezidenta Milan Kňažko? Mám začať hovoriť, čo všetko tento človek v rámci kultúry, ktoré inštitúcie zanikli? A zanikli úplne zbytočne? Ktoré žánre sa stratili? Ktoré orchestre už dnes neexistujú? Aká hudobná kultúra bola kedysi na Slovensku a aká je dnes? Mám o tomto všetkom hovoriť?!
Trošku treba sa zamyslieť nad tým, že keby nebolo tej tupej minulosti, tak by aj súčasná prítomnosť bola trošku iná. Vtedy sa tieto inštitúcie zrušili úplne zbytočne.
Dnes, hovorím, musíme sa k týmto veciam vracať, aby sme si isté veci vedeli zdôvodniť. Na ministerstve kultúry existuje nová stratégia kultúry pre x rokov dopredu a budem veľmi rád, že konečne minister kultúry, ktorý príde po tomto ministrovi kultúry, bude mať šancu na čosi nadviazať. Doteraz to tak nebolo. Lebo čo minister kultúry, to skaza. Je to tak. To si treba otvorene povedať.
Mám hovoriť, čo sa udialo za ministra kultúry Chmela? Nechcem v tomto pokračovať.
Ďakujem za pozornosť.
Autorizovaný
18:10
Vystúpenie v rozprave 18:10
Magdaléna VášáryováZ balíka verejných financií teda získava kultúra sumu približne 182 mil. eur. Ide o pokles, ako už moji kolegovia povedali, o 4,77 mil. eur. Je pravda, že v súčasnej dobe ministerstvo kultúry pripravuje novú stratégiu kultúry pre obdobie rokov 2014 - 2020. Ale zostáva otázkou, nakoľko je za daných finančných okolností možné naplniť aspoň niektoré ciele uvedenej stratégie?
Lebo tak ako sme si už pri vládach Roberta Fica zvykli, trojročný rozpočet je už len fiktívny. Sú to len opisované figúry, teda čísla na druhý a tretí rok. My nevieme, na čo sa majú naše kultúrne inštitúcie a kultúra na Slovensku pripraviť. Snažiť sa z toho vydedukovať, ako sa bude rozpočet vyvíjať v rokoch 2015 a 2016, na to by sme potrebovali krištáľovú guľu, ale na to má tu monopol niekto iný než ja.
Stratégia kultúry, ktorá je zatiaľ teda v procese tvorby, rozhodne nechcem ju, ako negatívne o nej hovoriť, a predstavuje súbor ambicióznych a odvážnych myšlienok ľudí z našich kultúrnych inštitúcií, ktorí nám sa snažia predstaviť kultúru ako niečo, čím je presiaknutý celý náš život a od čoho jasne závisí osud Slovenska a jeho budúcnosť. Kreativita sa nám dnes zdá nevyčerpateľným zdrojom, ale bez dobre nastaveného systému podpory kultúry a umenia a osobností v nich musíme počítať s tým, že špičkové kreatívne osobnosti tak, ako vždy odchádzali zo Slovenska, zo Slovenska odchádzať budú. Situácia, kedy dochádza rok od roka k znižovaniu počtu zamestnancov kultúrnych inštitúcií, ako hovoril pán poslanec Viskupič, ktoré sú v gescii ministerstva kultúry, nulová valorizácia ich platov, ich znižovanie, nie je ďalej strategicky udržateľná. V súčasnosti je totiž priemerná mzda v sektore kultúry, a teraz citujem jeden materiál, nižšia o 88 eur ako priemerná mzda zamestnancov v hospodárstve Slovenskej republiky.
Pán minister, toto nie je dobrá situácia. Nemotivačný odmeňovací systém v rozpočtových a príspevkových organizáciách, rovnako ako nízke finančné ohodnotenie naprieč sektorom, nás pripravuje o možnosť zamestnávať, udržať si a kultivovať kvalitných ľudí. Prvou strategickou témou pripravovanej vízie na ministerstve kultúry je formovanie kultúrnych potrieb a dopytu po kultúre. Ide hlavne o akcent potreby vzdelávania a aktívnej participácie občanov na kultúre. V rozpočte napríklad zaznamenávame navýšenie transferu o 500 000 eur pre Audiovizuálny fond, ktorému sa zrazu kladie za úlohu nie vyrábanie audiovizuálnych diel, teda podpora výroby audiovizuálnych diel, ale vzdelávanie a audiovizuálna výchova. Audiovizuálny fond toto nikdy nerobil a čiastkové stratégie vzdelávania nachádzame aj medzi ďalšími zámermi kapitoly. V rozpočte ale nenachádzame žiadnu podporu pre inštitúcie, ktoré priamo zabezpečujú výchovu a vzdelávanie v rámci svojich poslaní. Čo to teda znamená? Tých 500 000 eur je len taká zásterka ako zvýšiť rozpočet Audiovizuálneho fondu. Mám však problém vysvetliť si napríklad takzvané strategické tvrdenia typu a, prosím, počúvajte aspoň tí, čo ste tu, ja tomu nerozumiem, "podpora funkčných prvkov v systéme vzdelávania ku kultúre na všetkých úrovniach a všetkými formami". To je vraj stratégia. Ja tomu nerozumiem. Nezabúdajme, že predsa okresali sme na maximálnu možnú mieru výchovu, či už hudobnej výchovy, kreslenia a tak ďalej a tak ďalej. Nedostatočne podporujeme čítanie, gramotnosť, porozumenie textu. Nečudujme sa predsa, že v týchto ukazovateľoch je Slovensko na posledných miestach medzi krajinami OECD podľa hodnotenia PISA. Napriek tomu, že aj samosprávy predsa vynakladajú nemalé množstvo prostriedkov na aktivity, ktoré spadajú pod kultúru, v rozpočte nenájdeme jedinú zmienku o tom, akým spôsobom by ministerstvo kultúry spolupracovalo s týmito samosprávnymi rozpočtami s cieľom docieliť synergický efekt. Lebo peňazí vždy v kultúre bude málo. O tom niečo vieme. Stratégia hovorí o zavedení akéhosi systémového opatrenia, takzvané zavedenie percentuálneho spodného limitu na jedného obyvateľa z verejných samosprávnych rozpočtov. Ale toto nie je systémové opatrenie. Štát sa opäť nespráva motivačne, len sa zbavuje zodpovednosti a prenáša ju ďalej pod rúškom liberálnej fiškálnej decentralizácie na iných. Namiesto participatívneho spolufinancovania, ktoré by bolo pre vybrané regióny a pre vybrané témy veľmi motivujúce, sa zrieka akejkoľvek strategickej objednávky a je mu jedno, či z toho jedného percenta kultúre v danom regióne bude znamenať zorganizovanie dedinskej zábavy alebo realizáciu naozaj umelecky kvalitného podujatia. Kým štát neprevezme časť zodpovednosti a neuvedomí si, že je kompetentný zaručiť pre svojich občanov za ich peniaze kvalitnú kultúru, žiadna stratégia nebude realizovaná, ani tá pripravovaná.
Ďalej čo vzniká, je Fond pre umenie. O tomto pripravovanom fonde viem dosť veľa, dokonca som tajne niečo pripomienkovala, a ten by mal predstavovať systematickú podporu pôvodnej umeleckej tvorby, sa okrem iného hovorí, že zabezpečí širokú prezentáciu pôvodnej tvorby vo vybraných oblastiach umenia. Are lungs principal, teda systém grantovej podpory, v krátkosti povedané, kultúry a umenia cez akúsi agentúru, ako je to v mnohých európskych krajinách, je veľmi dobrá myšlienka. Presadzujem ju už tretie volebné obdobie. Ale jeho koncipovanie za podmienky, že grantový systém bude mať menej peňazí ako minulý rok, zase môže skončiť len v tej bežnej strašnej praxi, kedy sa 20 mil. eur rozdelí medzi obrovské množstvo žiadateľov systémom každému trochu a nikomu dostatočne. Skrátka, každému trochu, aby bol každý spokojný, ale každý dostane len na veľmi nízky let.
To sa týka aj podpory kultúrnych aktivít v zahraničí. Nájdete v koncepcii ministerstva kultúry, ktorú predstavuje aj tento rozpočet, nejakú prioritu? Takú, ktorá by bola podporená aj zásadným rozpočtom, a nielen skutočnosť, že do zahraničia vycestuje, nie štyri súbory, ale päť? A opäť systém každému trochu. To naozaj nie je zásadný prelom prezentovania súčasnej slovenskej kultúry v zahraničí. A aj keď sa hovorí o jednotnom brandingu a spolupráci s kultúrnymi inštitútmi v zahraničí, dokonca dnes už ako samostatnej téme, pokiaľ ministerstvo kultúry neurčí priority na každý rok a nevyznačí v rozpočte financie na tento bod svojej stratégie, skončíme zase pri podujatiach, ktoré neznamenajú žiaden prelom v prezentácii slovenskej kultúry v zahraničí. A to už nespomínam koncepciu brandingu Slovenskej republiky v zahraničí, ktorá stále leží na stole pána ministra zahraničných vecí Lajčáka, ale nemá ju kto realizovať, lebo tím, ktorý ju vytvoril, bol rozprášený z politických dôvodov.
Ucelená realistická koncepcia a atraktívny branding, teda synergické prepojenie uvedených procesov je predsa jediným predpokladom pre to, aby sa značne zvýšila efektívnosť vynaložených prostriedkov.
Pár slov o kapitálových výdavkoch. Už moji predrečníci mnohokrát tu v niekoľkohodinových prejavoch pomenovali rozpočet na rok 2014 ako rozpočet prezidentský, teda ľúbivý, s tým, že čo bude potom, nás zatiaľ nezaujíma. To až na budúci rok. Je to rozpočet v tomto prípade nezodpovedný, lebo keď si predáme chladničku alebo určitú budovu, skoro som sa preriekla, pán minister, vylepšíme si jednorázovo rozpočet, ale na budúci rok si chladničku budeme musieť kúpiť, alebo budeme žiť bez nej. Kapitálové výdavky sú neporovnateľne nižšie a predstavujú 1,5 mil. eur, ale aj táto suma je viazaná len pre RTVS. Čiže limit kapitálových výdavkov nula.
Rozpočet nám hlási: nič sa nebude rozvíjať, ak pominiem nekonečne sa tiahnucu story rekonštrukcie Národnej galérie. A pritom problém RTVS nám zostáva. Zle vypočítaný prechod na daň zo zástrčky, deficit plátaný zo štátneho rozpočtu pod pláštikom zmluvy so štátom. Veď my, čo chodíme občas na Radu RTVS, vieme, že rozpočet je vo veľkej kríze. Mnohým oddeleniam hrozí kolaps. A pán smerácky generálny riaditeľ bije na poplach. Výnos z úhrady za služby verejnosti, teda daň zástrčková, bude mať podľa prognóz klesajúcu tendenciu každý rok. Každý rok bude treba vynaložiť viacej peňazí na to, aby sa RTVS udržalo aspoň v akom-takom chode. V rozpočte sa samozrejme opäť stretávame aj s odpredajom prebytočného majetku. Ale o tom už hovoril môj kolega pán Viskupič a dobre sme sa na tom zasmiali. A ak ministerstvo ďalej odvážne hlási vo svojej pripravovanej stratégii obnovu infraštruktúry a investovanie, ďalšie do obnovy kultúrneho dedičstva, prepáčte, v tomto rozpočte sa dá povedať celkom otvorene, že je to blá-blá-blá.
Kto sa nám všetko sťažuje na rozpočet? Pán poslanec Viskupič už hovoril o Rade pre vysielanie a retransmisiu. Mínus 18 percent. Navýšenie pokút zo 170 000 na 340 000. Policajná záležitosť. ÚPN, Ústav pamäti národa, pokles o 73 000 eur. Ale sú aj takí, ktorí sú veľmi šťastní z tohto rozpočtu. TASR, čiže nevedno, ako že vraj verejnoprávna inštitúcia, TASR dostane o 35,7 % viac. A teraz mi povedzte, vážené kolegyne a kolegovia, čo také robí TASR, ktorá je zároveň aj na trhu? Funguje na trhu a zarába. Čo také robí, že dostane o 35,7 % viac? V čom to spočíva? My sme sa na výbore pýtali na to, ale nie a nie dostať nejakú normálnu odpoveď.
Ani Matica slovenská nepríde skrátka. Dostane svojich obvyklých 1,5 mil. eur. Ale, priatelia, ona z toho financuje Slovenské pohľady a Slovenské národné noviny, ktoré sú dnes, bohužiaľ, tréningovým táborom profašistických a antieurópskych stanovísk, ja neviem, či to čítate, spolu s časopisom Kultúra, ktorý má teraz v rozpočte 14 000 eur. A s niektorými článkami v kultúrnom týždenníku, v Literárnom týždenníku podporujeme noviny, ktoré sú tréningovým táborom toho, čo nás tak desí v Banskej Bystrici u pána Kotlebu. Ale veď tam si to skúšajú!
Povedzme si, pripomeňme si, čo povedal premiér Fico na oslavách Matice. "Náš nezávislý štát sme prednostne nezakladali pre menšiny, akokoľvek si ich vážime, ale najmä pre slovenský štátotvorný národ, lebo práve Slováci nemohli v bývalom spoločnom Československu rozvinúť všetky svoje schopnosti a talenty." A komentár na tento prejav na stránkach Slovenských národných novín? "Jeho slová v nasledujúcich dňoch vyvolali nevôľu a hystériu medzi neoliberálmi, kozmopolitmi a neprajníkmi." Kto používa takýto slovník? Položte si tú otázku, prosím. (Reakcia z pléna.) Odpovedali ste, pán poslanec, áno.
A pritom jedna vec, priatelia. Viete, koľko dostalo slovenské Múzeum Slovenského národného povstania, aby zorganizovali oslavy, okrúhle oslavy Slovenského národného povstania? Dvadsaťpäťtisíc eur. Koľko dostala Matica slovenská na oslavy svojho okrúhleho výročia, pri ktorom sa prezentovali aj tieto neofašistické sily? Dvestopäťdesiat tisíc eur. Desať násobne viacej! Čudujete sa? Čudujete sa, že narastá extrémizmus?! Ja sa vôbec nečudujem. Je to logický krok, keď sa štát takýmto spôsobom, či už cez Úrad vlády alebo ministerstvo kultúry, správa. Takže prestaňme sa čudovať.
Pár slov k digitalizácii. Ja viem, že digitalizácia, pretože je platená z európskych peňazí, nie je súčasťou rozpočtu, ale ona bude súčasťou rozpočtu, pretože, keď dôjdu európske peniaze, my sme zaviazaní, aby sme v tom ďalej pokračovali. My musíme dať koncepciu, čo budeme s týmito digitalizovanými národnými našimi klenotmi, čo budeme s nimi ďalej robiť. Akým spôsobom budú digitalizované tieto klenoty? Ako budú uskladnené? Ako k nim bude prístup? A tak ďalej a tak ďalej. Vidíte to v tomto rozpočte? No ani náhodou, ani náhodou. Ja sa roky snažím, aby tých 217 mil. eur nepretieklo ako riečicou a aby sme z toho naozaj mali, z toho výnimočného daru pre slovenskú kultúru, aký už nikdy v živote nedostaneme. Ja už som sa aj, nezmierila som sa, s tým sa nikdy nezmierim, ale už, už nemôžem stále len napádať tie predražené zmluvy s firmou TMG. Prešla som si v týchto týždňoch všetky, skoro všetky tie digitalizačné pracoviská. Sú tam neuveriteľné, zlé podmienky, pretože až teraz začínajú navážať nábytok. Tí ľudia digitalizujú naše národné dedičstvo a majú veci položené na, na takých doskách, pretože ešte zatiaľ... Na paletách, áno. Určite ste tam boli tiež. Ja som si to bola prezrieť. Na paletách. Teraz, teraz im prichádza nábytok, aby vôbec mohli tam proste normálne existovať. Oneskorene dostávajú techniku. A tak ďalej a tak ďalej. Ale robia, robia všetko, čo môžu. Riaditelia našich kultúrnych inštitúcií vracajú nedobre urobené veci. Bola som toho sama svedkom. Je to neuveriteľná práca a treba oceniť všetkých, ktorí sa na tej digitalizácií zúčastňujú, a hlavne tých šéfov, ktorí strážia, aby tá kvalita bola a vracajú to tým, TMG, aj šesťkrát, kým to nie je dokonalé. Jediní, ktorí nevracajú, je Slovenská národná knižnica. Tá, ktorá robí 70 % obsahu našej digitalizácie. A to padne na hlavu pána ministra kultúry, nie na vašu, pán minister financií. A to len na okraj rozpočtu, že nemáme v tomto rozpočte na rok 2014 žiadne výhľady, čo ďalej bude s digitalizáciou.
Mohla by som tu dlho hovoriť o myšlienke nákupu slovacík, a veľmi dobrá myšlienka. V rozpočte? Nič v podstate. Rozvoj múzeí a galérií, roky čakáme na zákon, ktorý by bol konečne kompatibilný s nejakými európskymi podmienkami. Nemáme. Už od roku 2006 naň čakáme. Naopak, pán minister zrušil ďalšie legislatívne úlohy. Napríklad zákon o divadelnej činnosti, čo by mohlo zaujímať nášho predsedu výboru, pretože ten, tento zákon mohol riešiť mnohé veci, na ktoré sa dnes sťažoval. A netrpezlivo čakáme na autorský zákon. Ak si niekto myslí, že debata o autorskom zákone bude jeden a pol roka, tak je na veľkom omyle. To znamená, ak ho nemáme ešte ani k nahliadnutiu, na čom bude spočívať moderný autorský zákon, no tak budeme na tom teda veľmi zle. Roboty ako na kostole. Ale zdá sa mi, keď sa pozriete, čo dostávame na výbor pre kultúru a média, tak musíme konštatovať, že ministerstvo kultúry sladko spí.
Vzhľadom na to, a to je moja posledná, posledné, čo chcem k tomuto rozpočtu povedať, že úradníci ministerstva kultúry práve na základe tejto novej stratégie, ktorá sa chystá, budú mať nové a veľmi dôležité právomoci, ja samozrejme ako stredopravá politička musím protestovať proti tomu, aby úradníci dostávali takéto veľké kompetencie. Ale tak je to v stratégii. Všetky dôležité úlohy z novej stratégie sú určené pre úradníkov, keďže nie sú zriadené žiadne odborné skupiny zložené z expertov. Je to škoda preto, že z rozpočtu vôbec nemôžeme analyzovať mzdové výdavky týchto všemocných úradníkov na ministerstve kultúry, a bolo by načim, ako hovorili naši predkovia.
A posledné slová. Chcela by som sa opýtať, ako sa z tohto rozpočtu môžeme dozvedieť, koľko dávame vlastne na rozvoj súčasnej kultúry a umenia a koľko dávame na reštaurovanie, udržiavanie a obnovu toho, čo nám zanechali bývalé generácie? Tento pomer sa nedá z rozpočtu analyzovať a on by nám ukázal, nakoľko nám v skutočnosti záleží na dnešných našich talentoch a osobnostiach týchto nových generácií, ktoré nastupujú, a koľko venujeme na tie, hlavne komunistickým režimom trestuhodne zničené pamiatky. Tento počet by nám ukázal, akým smerom sa slovenská kultúra uberá.
A len jedna poznámka. V Pisztoryho paláci, o ktorý sa starám teraz jeden a pol roka, bola výstava v rámci of photography, ktorá sa volala Stratená generácia Y. Najprv som sa rozčúlila, aká môže byť dnešná generácia 20 a 28 stratená? Stratená generácia sme boli my, ktorým, keď sme mali 20, padla znovu železná opona pred nosom. Ale keď som si pozrela tú výstavu druhý-, tretíkrát, pochopila som, že táto generácia sa cíti byť stratená. Škoda, že ste tú výstavu nevideli. Oni fotografujú len sami seba, sami seba. Oni len seba, ako stoja, ako sa vyčítavo na nás dívajú, nemajú žiaden vzťah, keď vidíte tie fotografie, ani k prírode, ani k zvieratám, ani k rodine, ani k deťom, veciam, nič. Možno toto je výraz tej mladej generácie, že jednoducho tá kultúra, ako keby sme zostali stáť na mieste, prešľapujeme, osobnosti niektoré sa vyšmyknú, odídu radšej, nechcem menovať. S týmto treba niečo urobiť, lebo budeme sa stále čudovať.
Ďakujem veľmi pekne.
Vystúpenie v rozprave
10.12.2013 o 18:10 hod.
Mgr.
Magdaléna Vášáryová
Videokanál poslanca
Pán predsedajúci, ďakujem veľmi pekne. Vážené dámy, vážení páni, pár slov k rozpočtu kultúry. Teda myslela som si, že budem prvá, ale som tretia. Pokúsim sa doplniť ten obraz, ktorý teraz pred vami vznikol. Vládou SMER-u často spomínaná konsolidácia verejných financií, a mnohí to tu zdôraznili, že to je taký jednorazový švindeľ, sa v roku 2014 zreteľne prejaví aj v rozpočte pre kultúru Slovenskej republiky. Môžeme sa dnes len dohadovať, aké budú náklady chýb, ktoré teraz robíme. V kultúre chyby sa prejavia niekedy hneď a niekedy až o 15, 20 rokov, a tie chyby vo vzdelaní, v kultúrnom správaní sa, schopnosti kultivovať naše prostredie v Slovenskej republike. Len aby sme sa nedožili prekvapení, ktoré sa na nás dnes valia, a my sa zbytočne čudujeme.
Z balíka verejných financií teda získava kultúra sumu približne 182 mil. eur. Ide o pokles, ako už moji kolegovia povedali, o 4,77 mil. eur. Je pravda, že v súčasnej dobe ministerstvo kultúry pripravuje novú stratégiu kultúry pre obdobie rokov 2014 - 2020. Ale zostáva otázkou, nakoľko je za daných finančných okolností možné naplniť aspoň niektoré ciele uvedenej stratégie?
Lebo tak ako sme si už pri vládach Roberta Fica zvykli, trojročný rozpočet je už len fiktívny. Sú to len opisované figúry, teda čísla na druhý a tretí rok. My nevieme, na čo sa majú naše kultúrne inštitúcie a kultúra na Slovensku pripraviť. Snažiť sa z toho vydedukovať, ako sa bude rozpočet vyvíjať v rokoch 2015 a 2016, na to by sme potrebovali krištáľovú guľu, ale na to má tu monopol niekto iný než ja.
Stratégia kultúry, ktorá je zatiaľ teda v procese tvorby, rozhodne nechcem ju, ako negatívne o nej hovoriť, a predstavuje súbor ambicióznych a odvážnych myšlienok ľudí z našich kultúrnych inštitúcií, ktorí nám sa snažia predstaviť kultúru ako niečo, čím je presiaknutý celý náš život a od čoho jasne závisí osud Slovenska a jeho budúcnosť. Kreativita sa nám dnes zdá nevyčerpateľným zdrojom, ale bez dobre nastaveného systému podpory kultúry a umenia a osobností v nich musíme počítať s tým, že špičkové kreatívne osobnosti tak, ako vždy odchádzali zo Slovenska, zo Slovenska odchádzať budú. Situácia, kedy dochádza rok od roka k znižovaniu počtu zamestnancov kultúrnych inštitúcií, ako hovoril pán poslanec Viskupič, ktoré sú v gescii ministerstva kultúry, nulová valorizácia ich platov, ich znižovanie, nie je ďalej strategicky udržateľná. V súčasnosti je totiž priemerná mzda v sektore kultúry, a teraz citujem jeden materiál, nižšia o 88 eur ako priemerná mzda zamestnancov v hospodárstve Slovenskej republiky.
Pán minister, toto nie je dobrá situácia. Nemotivačný odmeňovací systém v rozpočtových a príspevkových organizáciách, rovnako ako nízke finančné ohodnotenie naprieč sektorom, nás pripravuje o možnosť zamestnávať, udržať si a kultivovať kvalitných ľudí. Prvou strategickou témou pripravovanej vízie na ministerstve kultúry je formovanie kultúrnych potrieb a dopytu po kultúre. Ide hlavne o akcent potreby vzdelávania a aktívnej participácie občanov na kultúre. V rozpočte napríklad zaznamenávame navýšenie transferu o 500 000 eur pre Audiovizuálny fond, ktorému sa zrazu kladie za úlohu nie vyrábanie audiovizuálnych diel, teda podpora výroby audiovizuálnych diel, ale vzdelávanie a audiovizuálna výchova. Audiovizuálny fond toto nikdy nerobil a čiastkové stratégie vzdelávania nachádzame aj medzi ďalšími zámermi kapitoly. V rozpočte ale nenachádzame žiadnu podporu pre inštitúcie, ktoré priamo zabezpečujú výchovu a vzdelávanie v rámci svojich poslaní. Čo to teda znamená? Tých 500 000 eur je len taká zásterka ako zvýšiť rozpočet Audiovizuálneho fondu. Mám však problém vysvetliť si napríklad takzvané strategické tvrdenia typu a, prosím, počúvajte aspoň tí, čo ste tu, ja tomu nerozumiem, "podpora funkčných prvkov v systéme vzdelávania ku kultúre na všetkých úrovniach a všetkými formami". To je vraj stratégia. Ja tomu nerozumiem. Nezabúdajme, že predsa okresali sme na maximálnu možnú mieru výchovu, či už hudobnej výchovy, kreslenia a tak ďalej a tak ďalej. Nedostatočne podporujeme čítanie, gramotnosť, porozumenie textu. Nečudujme sa predsa, že v týchto ukazovateľoch je Slovensko na posledných miestach medzi krajinami OECD podľa hodnotenia PISA. Napriek tomu, že aj samosprávy predsa vynakladajú nemalé množstvo prostriedkov na aktivity, ktoré spadajú pod kultúru, v rozpočte nenájdeme jedinú zmienku o tom, akým spôsobom by ministerstvo kultúry spolupracovalo s týmito samosprávnymi rozpočtami s cieľom docieliť synergický efekt. Lebo peňazí vždy v kultúre bude málo. O tom niečo vieme. Stratégia hovorí o zavedení akéhosi systémového opatrenia, takzvané zavedenie percentuálneho spodného limitu na jedného obyvateľa z verejných samosprávnych rozpočtov. Ale toto nie je systémové opatrenie. Štát sa opäť nespráva motivačne, len sa zbavuje zodpovednosti a prenáša ju ďalej pod rúškom liberálnej fiškálnej decentralizácie na iných. Namiesto participatívneho spolufinancovania, ktoré by bolo pre vybrané regióny a pre vybrané témy veľmi motivujúce, sa zrieka akejkoľvek strategickej objednávky a je mu jedno, či z toho jedného percenta kultúre v danom regióne bude znamenať zorganizovanie dedinskej zábavy alebo realizáciu naozaj umelecky kvalitného podujatia. Kým štát neprevezme časť zodpovednosti a neuvedomí si, že je kompetentný zaručiť pre svojich občanov za ich peniaze kvalitnú kultúru, žiadna stratégia nebude realizovaná, ani tá pripravovaná.
Ďalej čo vzniká, je Fond pre umenie. O tomto pripravovanom fonde viem dosť veľa, dokonca som tajne niečo pripomienkovala, a ten by mal predstavovať systematickú podporu pôvodnej umeleckej tvorby, sa okrem iného hovorí, že zabezpečí širokú prezentáciu pôvodnej tvorby vo vybraných oblastiach umenia. Are lungs principal, teda systém grantovej podpory, v krátkosti povedané, kultúry a umenia cez akúsi agentúru, ako je to v mnohých európskych krajinách, je veľmi dobrá myšlienka. Presadzujem ju už tretie volebné obdobie. Ale jeho koncipovanie za podmienky, že grantový systém bude mať menej peňazí ako minulý rok, zase môže skončiť len v tej bežnej strašnej praxi, kedy sa 20 mil. eur rozdelí medzi obrovské množstvo žiadateľov systémom každému trochu a nikomu dostatočne. Skrátka, každému trochu, aby bol každý spokojný, ale každý dostane len na veľmi nízky let.
To sa týka aj podpory kultúrnych aktivít v zahraničí. Nájdete v koncepcii ministerstva kultúry, ktorú predstavuje aj tento rozpočet, nejakú prioritu? Takú, ktorá by bola podporená aj zásadným rozpočtom, a nielen skutočnosť, že do zahraničia vycestuje, nie štyri súbory, ale päť? A opäť systém každému trochu. To naozaj nie je zásadný prelom prezentovania súčasnej slovenskej kultúry v zahraničí. A aj keď sa hovorí o jednotnom brandingu a spolupráci s kultúrnymi inštitútmi v zahraničí, dokonca dnes už ako samostatnej téme, pokiaľ ministerstvo kultúry neurčí priority na každý rok a nevyznačí v rozpočte financie na tento bod svojej stratégie, skončíme zase pri podujatiach, ktoré neznamenajú žiaden prelom v prezentácii slovenskej kultúry v zahraničí. A to už nespomínam koncepciu brandingu Slovenskej republiky v zahraničí, ktorá stále leží na stole pána ministra zahraničných vecí Lajčáka, ale nemá ju kto realizovať, lebo tím, ktorý ju vytvoril, bol rozprášený z politických dôvodov.
Ucelená realistická koncepcia a atraktívny branding, teda synergické prepojenie uvedených procesov je predsa jediným predpokladom pre to, aby sa značne zvýšila efektívnosť vynaložených prostriedkov.
Pár slov o kapitálových výdavkoch. Už moji predrečníci mnohokrát tu v niekoľkohodinových prejavoch pomenovali rozpočet na rok 2014 ako rozpočet prezidentský, teda ľúbivý, s tým, že čo bude potom, nás zatiaľ nezaujíma. To až na budúci rok. Je to rozpočet v tomto prípade nezodpovedný, lebo keď si predáme chladničku alebo určitú budovu, skoro som sa preriekla, pán minister, vylepšíme si jednorázovo rozpočet, ale na budúci rok si chladničku budeme musieť kúpiť, alebo budeme žiť bez nej. Kapitálové výdavky sú neporovnateľne nižšie a predstavujú 1,5 mil. eur, ale aj táto suma je viazaná len pre RTVS. Čiže limit kapitálových výdavkov nula.
Rozpočet nám hlási: nič sa nebude rozvíjať, ak pominiem nekonečne sa tiahnucu story rekonštrukcie Národnej galérie. A pritom problém RTVS nám zostáva. Zle vypočítaný prechod na daň zo zástrčky, deficit plátaný zo štátneho rozpočtu pod pláštikom zmluvy so štátom. Veď my, čo chodíme občas na Radu RTVS, vieme, že rozpočet je vo veľkej kríze. Mnohým oddeleniam hrozí kolaps. A pán smerácky generálny riaditeľ bije na poplach. Výnos z úhrady za služby verejnosti, teda daň zástrčková, bude mať podľa prognóz klesajúcu tendenciu každý rok. Každý rok bude treba vynaložiť viacej peňazí na to, aby sa RTVS udržalo aspoň v akom-takom chode. V rozpočte sa samozrejme opäť stretávame aj s odpredajom prebytočného majetku. Ale o tom už hovoril môj kolega pán Viskupič a dobre sme sa na tom zasmiali. A ak ministerstvo ďalej odvážne hlási vo svojej pripravovanej stratégii obnovu infraštruktúry a investovanie, ďalšie do obnovy kultúrneho dedičstva, prepáčte, v tomto rozpočte sa dá povedať celkom otvorene, že je to blá-blá-blá.
Kto sa nám všetko sťažuje na rozpočet? Pán poslanec Viskupič už hovoril o Rade pre vysielanie a retransmisiu. Mínus 18 percent. Navýšenie pokút zo 170 000 na 340 000. Policajná záležitosť. ÚPN, Ústav pamäti národa, pokles o 73 000 eur. Ale sú aj takí, ktorí sú veľmi šťastní z tohto rozpočtu. TASR, čiže nevedno, ako že vraj verejnoprávna inštitúcia, TASR dostane o 35,7 % viac. A teraz mi povedzte, vážené kolegyne a kolegovia, čo také robí TASR, ktorá je zároveň aj na trhu? Funguje na trhu a zarába. Čo také robí, že dostane o 35,7 % viac? V čom to spočíva? My sme sa na výbore pýtali na to, ale nie a nie dostať nejakú normálnu odpoveď.
Ani Matica slovenská nepríde skrátka. Dostane svojich obvyklých 1,5 mil. eur. Ale, priatelia, ona z toho financuje Slovenské pohľady a Slovenské národné noviny, ktoré sú dnes, bohužiaľ, tréningovým táborom profašistických a antieurópskych stanovísk, ja neviem, či to čítate, spolu s časopisom Kultúra, ktorý má teraz v rozpočte 14 000 eur. A s niektorými článkami v kultúrnom týždenníku, v Literárnom týždenníku podporujeme noviny, ktoré sú tréningovým táborom toho, čo nás tak desí v Banskej Bystrici u pána Kotlebu. Ale veď tam si to skúšajú!
Povedzme si, pripomeňme si, čo povedal premiér Fico na oslavách Matice. "Náš nezávislý štát sme prednostne nezakladali pre menšiny, akokoľvek si ich vážime, ale najmä pre slovenský štátotvorný národ, lebo práve Slováci nemohli v bývalom spoločnom Československu rozvinúť všetky svoje schopnosti a talenty." A komentár na tento prejav na stránkach Slovenských národných novín? "Jeho slová v nasledujúcich dňoch vyvolali nevôľu a hystériu medzi neoliberálmi, kozmopolitmi a neprajníkmi." Kto používa takýto slovník? Položte si tú otázku, prosím. (Reakcia z pléna.) Odpovedali ste, pán poslanec, áno.
A pritom jedna vec, priatelia. Viete, koľko dostalo slovenské Múzeum Slovenského národného povstania, aby zorganizovali oslavy, okrúhle oslavy Slovenského národného povstania? Dvadsaťpäťtisíc eur. Koľko dostala Matica slovenská na oslavy svojho okrúhleho výročia, pri ktorom sa prezentovali aj tieto neofašistické sily? Dvestopäťdesiat tisíc eur. Desať násobne viacej! Čudujete sa? Čudujete sa, že narastá extrémizmus?! Ja sa vôbec nečudujem. Je to logický krok, keď sa štát takýmto spôsobom, či už cez Úrad vlády alebo ministerstvo kultúry, správa. Takže prestaňme sa čudovať.
Pár slov k digitalizácii. Ja viem, že digitalizácia, pretože je platená z európskych peňazí, nie je súčasťou rozpočtu, ale ona bude súčasťou rozpočtu, pretože, keď dôjdu európske peniaze, my sme zaviazaní, aby sme v tom ďalej pokračovali. My musíme dať koncepciu, čo budeme s týmito digitalizovanými národnými našimi klenotmi, čo budeme s nimi ďalej robiť. Akým spôsobom budú digitalizované tieto klenoty? Ako budú uskladnené? Ako k nim bude prístup? A tak ďalej a tak ďalej. Vidíte to v tomto rozpočte? No ani náhodou, ani náhodou. Ja sa roky snažím, aby tých 217 mil. eur nepretieklo ako riečicou a aby sme z toho naozaj mali, z toho výnimočného daru pre slovenskú kultúru, aký už nikdy v živote nedostaneme. Ja už som sa aj, nezmierila som sa, s tým sa nikdy nezmierim, ale už, už nemôžem stále len napádať tie predražené zmluvy s firmou TMG. Prešla som si v týchto týždňoch všetky, skoro všetky tie digitalizačné pracoviská. Sú tam neuveriteľné, zlé podmienky, pretože až teraz začínajú navážať nábytok. Tí ľudia digitalizujú naše národné dedičstvo a majú veci položené na, na takých doskách, pretože ešte zatiaľ... Na paletách, áno. Určite ste tam boli tiež. Ja som si to bola prezrieť. Na paletách. Teraz, teraz im prichádza nábytok, aby vôbec mohli tam proste normálne existovať. Oneskorene dostávajú techniku. A tak ďalej a tak ďalej. Ale robia, robia všetko, čo môžu. Riaditelia našich kultúrnych inštitúcií vracajú nedobre urobené veci. Bola som toho sama svedkom. Je to neuveriteľná práca a treba oceniť všetkých, ktorí sa na tej digitalizácií zúčastňujú, a hlavne tých šéfov, ktorí strážia, aby tá kvalita bola a vracajú to tým, TMG, aj šesťkrát, kým to nie je dokonalé. Jediní, ktorí nevracajú, je Slovenská národná knižnica. Tá, ktorá robí 70 % obsahu našej digitalizácie. A to padne na hlavu pána ministra kultúry, nie na vašu, pán minister financií. A to len na okraj rozpočtu, že nemáme v tomto rozpočte na rok 2014 žiadne výhľady, čo ďalej bude s digitalizáciou.
Mohla by som tu dlho hovoriť o myšlienke nákupu slovacík, a veľmi dobrá myšlienka. V rozpočte? Nič v podstate. Rozvoj múzeí a galérií, roky čakáme na zákon, ktorý by bol konečne kompatibilný s nejakými európskymi podmienkami. Nemáme. Už od roku 2006 naň čakáme. Naopak, pán minister zrušil ďalšie legislatívne úlohy. Napríklad zákon o divadelnej činnosti, čo by mohlo zaujímať nášho predsedu výboru, pretože ten, tento zákon mohol riešiť mnohé veci, na ktoré sa dnes sťažoval. A netrpezlivo čakáme na autorský zákon. Ak si niekto myslí, že debata o autorskom zákone bude jeden a pol roka, tak je na veľkom omyle. To znamená, ak ho nemáme ešte ani k nahliadnutiu, na čom bude spočívať moderný autorský zákon, no tak budeme na tom teda veľmi zle. Roboty ako na kostole. Ale zdá sa mi, keď sa pozriete, čo dostávame na výbor pre kultúru a média, tak musíme konštatovať, že ministerstvo kultúry sladko spí.
Vzhľadom na to, a to je moja posledná, posledné, čo chcem k tomuto rozpočtu povedať, že úradníci ministerstva kultúry práve na základe tejto novej stratégie, ktorá sa chystá, budú mať nové a veľmi dôležité právomoci, ja samozrejme ako stredopravá politička musím protestovať proti tomu, aby úradníci dostávali takéto veľké kompetencie. Ale tak je to v stratégii. Všetky dôležité úlohy z novej stratégie sú určené pre úradníkov, keďže nie sú zriadené žiadne odborné skupiny zložené z expertov. Je to škoda preto, že z rozpočtu vôbec nemôžeme analyzovať mzdové výdavky týchto všemocných úradníkov na ministerstve kultúry, a bolo by načim, ako hovorili naši predkovia.
A posledné slová. Chcela by som sa opýtať, ako sa z tohto rozpočtu môžeme dozvedieť, koľko dávame vlastne na rozvoj súčasnej kultúry a umenia a koľko dávame na reštaurovanie, udržiavanie a obnovu toho, čo nám zanechali bývalé generácie? Tento pomer sa nedá z rozpočtu analyzovať a on by nám ukázal, nakoľko nám v skutočnosti záleží na dnešných našich talentoch a osobnostiach týchto nových generácií, ktoré nastupujú, a koľko venujeme na tie, hlavne komunistickým režimom trestuhodne zničené pamiatky. Tento počet by nám ukázal, akým smerom sa slovenská kultúra uberá.
A len jedna poznámka. V Pisztoryho paláci, o ktorý sa starám teraz jeden a pol roka, bola výstava v rámci of photography, ktorá sa volala Stratená generácia Y. Najprv som sa rozčúlila, aká môže byť dnešná generácia 20 a 28 stratená? Stratená generácia sme boli my, ktorým, keď sme mali 20, padla znovu železná opona pred nosom. Ale keď som si pozrela tú výstavu druhý-, tretíkrát, pochopila som, že táto generácia sa cíti byť stratená. Škoda, že ste tú výstavu nevideli. Oni fotografujú len sami seba, sami seba. Oni len seba, ako stoja, ako sa vyčítavo na nás dívajú, nemajú žiaden vzťah, keď vidíte tie fotografie, ani k prírode, ani k zvieratám, ani k rodine, ani k deťom, veciam, nič. Možno toto je výraz tej mladej generácie, že jednoducho tá kultúra, ako keby sme zostali stáť na mieste, prešľapujeme, osobnosti niektoré sa vyšmyknú, odídu radšej, nechcem menovať. S týmto treba niečo urobiť, lebo budeme sa stále čudovať.
Ďakujem veľmi pekne.
Autorizovaný
18:34
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:34
Jozef ViskupičA jednu vec, ktorú som ja zabudol a vy ste ju zdôraznili, je kauza digitalizácia. Volajme to naozaj tak, ako to je. Jedná sa o veľkú kauzu. A v rámci toho by som chcel upozorniť ministra financií na reálne neefektívne používanie finančných prostriedkov. Autor...
A jednu vec, ktorú som ja zabudol a vy ste ju zdôraznili, je kauza digitalizácia. Volajme to naozaj tak, ako to je. Jedná sa o veľkú kauzu. A v rámci toho by som chcel upozorniť ministra financií na reálne neefektívne používanie finančných prostriedkov. Autor projektu digitalizácie pán profesor Katuščák totižto hovorí, že software pre spracovanie a správu dokumentov, ktorý sa rozhodla národná knižnica kúpiť v hodnote 1 mil. 380 tis. eur bez DPH, je nepotrebný tovar a nepotrebný software na to, aby sa digitalizácia uskutočnila. Píše ako hlavný autor projektu: "Opätovne konštatujem, že nákup tohto software nie je potrebný, nezodpovedá po funkčnej a kvalitatívnej stránke cieľom a záväzným ukazovateľom projektu digitálna knižnica a digitálny archív. Toto odborné stanovisko dávam verejne do pozornosti ako vážnu vec verejného záujmu Úradu vlády, ako riadiaceho orgánu OPIS, a sprostredkovaciemu orgánu Ministerstva kultúry SR OPIS2." Čiže ja ju touto cestou dávam do pozornosti aj ministrovi financií, že tento software nie je dôležitý, stojí skoro 1,5 mil. eur bez DPH a nie je vôbec dôležité, aby sme ho nakúpili. A upozorňujem, že sa obstaráva teda niečo, čo nie je potrebné, a za európske peniaze.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.12.2013 o 18:34 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Ďakujem. Veľmi sme to neplánovali, ale medzi písomne a ústne prihlásených poslancov sa nám dostala teda do pozornosti aj kultúra. A ja sa chcem poďakovať za ten prejav.
A jednu vec, ktorú som ja zabudol a vy ste ju zdôraznili, je kauza digitalizácia. Volajme to naozaj tak, ako to je. Jedná sa o veľkú kauzu. A v rámci toho by som chcel upozorniť ministra financií na reálne neefektívne používanie finančných prostriedkov. Autor projektu digitalizácie pán profesor Katuščák totižto hovorí, že software pre spracovanie a správu dokumentov, ktorý sa rozhodla národná knižnica kúpiť v hodnote 1 mil. 380 tis. eur bez DPH, je nepotrebný tovar a nepotrebný software na to, aby sa digitalizácia uskutočnila. Píše ako hlavný autor projektu: "Opätovne konštatujem, že nákup tohto software nie je potrebný, nezodpovedá po funkčnej a kvalitatívnej stránke cieľom a záväzným ukazovateľom projektu digitálna knižnica a digitálny archív. Toto odborné stanovisko dávam verejne do pozornosti ako vážnu vec verejného záujmu Úradu vlády, ako riadiaceho orgánu OPIS, a sprostredkovaciemu orgánu Ministerstva kultúry SR OPIS2." Čiže ja ju touto cestou dávam do pozornosti aj ministrovi financií, že tento software nie je dôležitý, stojí skoro 1,5 mil. eur bez DPH a nie je vôbec dôležité, aby sme ho nakúpili. A upozorňujem, že sa obstaráva teda niečo, čo nie je potrebné, a za európske peniaze.
Ďakujem.
Autorizovaný
18:36
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:36
Magdaléna VášáryováPriatelia, na toto všetko dáva ministerstvo kultúry peniaze. Uvedomíme si to už konečne?! Alebo nie?
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.12.2013 o 18:36 hod.
Mgr.
Magdaléna Vášáryová
Videokanál poslanca
Ďakujem, pán Viskupič, že ste pripomenuli mnohé veci. A dovoľte, aby som tu využila tento priestor a povedala vám o pár článkoch z tých časopisov, o ktorých som vám hovorila. September, Literárny týždenník, článok pána Machalu o Kaleckom. Spomínate si na to meno, pán Machala? "Pán Janík, Štúr sa postrelil, Dubčeka odstavili Havlove machinácie." Literárny týždenník, ďalší týždeň. Imrich Fuhl, článok Ako sú Maďari proti Slovákom: "Jánek sa pýta Liptáka, čo hovoríte na to, že v roku 2400 zomrie posledný Slovák?" Ďalej časopis Kultúra, Ivan Štencler: "Slovenský štát bol zo všetkých štátov najlepší a na deštrukciu v Slovenskom štáte, kde bola úplná sloboda prejavu a legálnej činnosti, sa len vyhovárame." Celá strana v č. 16 z 3. 10. venovaná obrázkom bývalého prezidenta slovenského štátu Tisa. "SNP bolo záležitosťou niekoľkých dôstojníkov čechoslováckeho zamerania."
Priatelia, na toto všetko dáva ministerstvo kultúry peniaze. Uvedomíme si to už konečne?! Alebo nie?
Autorizovaný
18:37
Vystúpenie v rozprave 18:37
Ľubomír PetrákDovoľte na začiatok niekoľko čísel. Po úpravách rozpočtu vychádzajú príjmy pre obce v roku 2014 navrhované vo výške 1 mld. 815 mil. eur, z toho daň z...
Dovoľte na začiatok niekoľko čísel. Po úpravách rozpočtu vychádzajú príjmy pre obce v roku 2014 navrhované vo výške 1 mld. 815 mil. eur, z toho daň z príjmov fyzických osôb, čiže podielová daň vo výške 1 mld. 308 mil. eur. Ak to porovnáme s rozpočtom na rok 2013, kedy boli celkové príjmy 1 mld. 733 mil. a daň z príjmu fyzických osôb 1 mld. 256 mil., vidíme, že na rok 2014 je plánované oproti roku 2013 nárast daňových príjmov pre obce a mestá vo výške 4,7 %, z čoho podiel na tomto zvýšení pri dani z príjmu fyzických osôb je 4,18 percenta. Takže tak konštatujeme, dochádza k medziročnému navýšeniu daní zo štátu v prospech obcí a miest zhruba o 4,2 percenta.
Ak sa pozrieme ale na tieto veci, tak musím povedať, že prežili sme relatívne búrlivé obdobie v miestnej samospráve, predovšetkým uplynulé dva mesiace, kedy sa hovorilo o návrhu štátneho rozpočtu, o návrhu zákonov, ktoré súvisia so štátnym rozpočtom. Boli v zásade hektické. Veľa mojich kolegov a kolegýň vyjadrovalo nesúhlasné stanoviská. Ja si dovolím povedať, že často z neznalosti veci, ale často aj preto, že obce a mestá relatívne zažívajú obdobie finančných suchôt od roku 2009 a blíži sa volebný rok 2014, kedy každý z budúcich alebo opätovne kandidujúcich primátorov a starostov chce naplniť svoj rozpočet na rok 2014 a preukázať v roku 2014 aj reálne hmatateľné výsledky.
Ja len musím konštatovať, že napriek všetkým tým udalostiam, ktoré prebehli v uplynulých mesiacoch, musíme konštatovať, že nastal pozitívny posun v prípade zmiernenia tvrdosti ustanovení v zákone o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy a odkladný účinok do roku 2017 vytvára dostatočný časový priestor na to, aby sa obce a mestá prispôsobili. Zároveň sa predlžuje možnosť vykonávania negatívnych zmien v rozpočtoch z 30. júna na 31. august, čo je opätovne dobrá správa. Došlo k zmenám pri úprave zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku. Došla zmena v prípade zákona o odpadoch s pozitívnym dopadom na všetky obce a mestá oproti navrhovanému stavu.
Ak by sme si pozreli ďalšie veci, musíme konštatovať, že v plnom rozsahu bola splnená požiadavka ZMOS na dodržanie ustanovenia nariadenia vlády č. 668/2004 o rozdeľovaní výnosu dane z príjmov podľa počtu obyvateľov obce v pôvodnom znení. Tu sa ale musím pristaviť a musím upozorniť aj pána ministra, aj ctené kolegyne, kolegov, na riziká, ktoré vyplývajú z toho, akým spôsobom sa stanovuje počet obyvateľov obce. Nakoľko v tejto chvíli je počet obyvateľov obce stanovovaný zo sčítania ľudu v roku 2011 plus prirodzené úbytky a nárasty od tohto obdobia, musím povedať, že máme aj druhú evidenciu, ktorá sa volá Register obyvateľov Slovenska, ktorý je vedený ministerstvom vnútra, a objavujú sa značné disproporcie medzi jednotlivými počtami obyvateľov, ktoré vyplývajú zo sčítania ľudu a ktoré sú vedené v registri obyvateľov. Ak sa pozrieme úplne reálne na evidenciu, ktorú si vedú mestá a obce napríklad pri voličských zoznamoch, ktoré sú možno niekoľkokrát do roka aktualizované, v roku 2014 budú určite niekoľkokrát do roka aktualizované, tak zistíme, že v týchto evidenciách sa nám objavuje tretie číslo počtu osôb. A myslím si, že tento stav je dlhodobo neudržateľný. A chcel by som poprosiť aj ministra financií, aj ministra vnútra Slovenskej republiky o súčinnosť, aby sme dostali východiskovú bázu pre určovanie podielových daní tak, aby bola korektná, aby zodpovedala skutočnosti, aby odzrkadľovala skutočný počet obyvateľov v jednotlivých obciach a mestách.
Celé obdobie, predchádzajúce schvaľovaniu rozpočtu, sa niesla otázka zvýšenia podielu podielových daní zo 65,4 % pre obce a mestá na 70,3 percenta. Ja opätovne musím povedať, ak zaznieva z radov opozície kritika na konsolidáciu verejných financií vládnou stranou v roku 2014, tak sa chcem spýtať, na úkor koho v roku 2011 konsolidoval financie Ivan Mikloš, keď znížil daň z príjmu fyzických osôb, podiel dane pre obce a mestá o 5 percentuálnych bodov?
Už vtedy som upozorňoval, že rozpočet verejnej správy zahŕňa štátny rozpočet a rozpočty obcí a miest a zníženie podielu obciam a mestám znamenalo konsolidovanie štátneho rozpočtu na úkor obcí a miest. To znamená, ak títo páni dnes kritizujú túto vládu, tak pripomínam im, že oni sa chovali absolútne nezodpovedne a konsolidovali na úkor niekoho iného, čo sa vždy robí veľmi dobre.
Ja si veľmi vážim a v zásade je kladne hodnotené kolegami starostami a primátormi, že došlo k navýšeniu zo 65,4 % na 67 % pri podielových daniach. A tak isto veľmi pozitívne je vnímaný prísľub, že v priebehu roku 2014 - 2015, to znamená podľa toho, ako to budú okolnosti dovoľovať, dôjde k navýšeniu podielových daní opätovne na hranicu 70,3 % tak, ako to bolo v minulosti.
Samozrejme, že tento rozpočet má aj riziká. Ak chcem vystupovať objektívne, musím povedať, že tento rozpočet má pre obce a mestá aj riziká. Prvým rizikom je medziročný rast príjmov z dane z príjmov fyzických osôb, kde tento nárast predpokladá zvyšovanie miezd a predpokladá pokles nezamestnanosti, lebo jedine v tomto prípade môže dôjsť k výnosu z tejto dane.
Druhé riziko, ktoré sa objavuje v rozpočte, je riziko, ktoré je zohľadnené pri predaji majetku obcí a miest. Treba povedať, že v roku 2014 je to riziko z dôvodu, že stále prebieha kríza pri predaji majetku a jednoducho, ak dôjde k predaju majetku, buď sa predá pod cenu, čo nie je výhodné pre obce, mestá, ani pre spoločnosť, alebo v druhom prípade sa nepredá vôbec.
Existuje tu jedno riziko, ktoré sa týka metodiky ESA 95 v roku 2014 a tým celkového deficitu štátu v roku 2014, ktoré spočíva v tom, že obce a mestá niekoľko rokov šetrili, mali prebytkové rozpočty a ťažko sa dá predpokladať, že starostovia, primátori, ktorí budú kandidovať vo voľbách, sa budú chovať zodpovedne smerom k štátnemu rozpočtu, to znamená, nechajú prebytky potenciálne pre svojich nástupcov a nepreinvestujú ich v roku 2014, aby nechali za sebou nejakú vizitku, ktorá bude pomníkom ich pontifikátu. Všetky tieto veci sú absolútne korektné, nebude porušený žiaden zákon, len upozorňujem, že tu môže dôjsť k významnejšiemu míňaniu peňazí obcami a mestami nad hodnotu 252 mil. eur, ktorá je prognózovaná v rozpočte.
A posledná otázka, ktorú chcem vo svojom vstúpení povedať, že oceňujeme, že zvýšenie podielových daní znamená pokrytie tarifných platov zamestnancov školstva, znamená pokrytie tarifných platov zamestnancov obcí a v zásade sa dá povedať, že všetky tieto finančné požiadavky, ktoré boli pôvodne v rezerve vlády, sa cez zvýšenie podielu dane z príjmov fyzických osôb presunuli do nárokovateľnej položky a v zásade vykrývajú všetky požiadavky, ktoré vyplývajú zo zmien zákonov.
Ak by som v závere mal skonštatovať, či je tento rozpočet pre obce a mestá pozitívny alebo nie, musím úplne objektívne konštatovať, že dochádza k nárastu rozpočtu, čo za pozitívne považujem, že dochádza k úprave niekoľkých zákonov, ktoré sa týkajú obcí a miest a ich financovania, čo za pozitívne považujem. A verím, že súčinnosť, ktorá bola v uplynulom období pri príprave zmien zákonov, ale aj pri príprave rozpočtu, zostane tejto vláde aj naďalej, lebo riešenia sa dajú hľadať najlepšie za rokovacím stolom, keď majú obce a mestá na druhej strane partnera, čo v tejto chvíli majú, a nie na uliciach a na barikádach, lebo tam väčšinou dôjde k zatknutiu oboch partnerov a riešenie sa neprijme.
Takže hodnotenie, či si vieme predstaviť viac peňazí alebo nie, určite si vieme predstaviť aj viac peňazí do rozpočtu obcí a miest, ale musím konštatovať, že z toho možného, čo sa dalo získať, sme získali pravdepodobne všetko, možno aj troška viac.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie v rozprave
10.12.2013 o 18:37 hod.
Ing. CSc.
Ľubomír Petrák
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, ktorí ste tu vydržali do týchto neskorších hodín. Dovoľte mi, aby som vystúpil k návrhu rozpočtu tak, ako zvyknem vystupovať každý rok, a predovšetkým sa budem dotýkať financovania obcí a miest.
Dovoľte na začiatok niekoľko čísel. Po úpravách rozpočtu vychádzajú príjmy pre obce v roku 2014 navrhované vo výške 1 mld. 815 mil. eur, z toho daň z príjmov fyzických osôb, čiže podielová daň vo výške 1 mld. 308 mil. eur. Ak to porovnáme s rozpočtom na rok 2013, kedy boli celkové príjmy 1 mld. 733 mil. a daň z príjmu fyzických osôb 1 mld. 256 mil., vidíme, že na rok 2014 je plánované oproti roku 2013 nárast daňových príjmov pre obce a mestá vo výške 4,7 %, z čoho podiel na tomto zvýšení pri dani z príjmu fyzických osôb je 4,18 percenta. Takže tak konštatujeme, dochádza k medziročnému navýšeniu daní zo štátu v prospech obcí a miest zhruba o 4,2 percenta.
Ak sa pozrieme ale na tieto veci, tak musím povedať, že prežili sme relatívne búrlivé obdobie v miestnej samospráve, predovšetkým uplynulé dva mesiace, kedy sa hovorilo o návrhu štátneho rozpočtu, o návrhu zákonov, ktoré súvisia so štátnym rozpočtom. Boli v zásade hektické. Veľa mojich kolegov a kolegýň vyjadrovalo nesúhlasné stanoviská. Ja si dovolím povedať, že často z neznalosti veci, ale často aj preto, že obce a mestá relatívne zažívajú obdobie finančných suchôt od roku 2009 a blíži sa volebný rok 2014, kedy každý z budúcich alebo opätovne kandidujúcich primátorov a starostov chce naplniť svoj rozpočet na rok 2014 a preukázať v roku 2014 aj reálne hmatateľné výsledky.
Ja len musím konštatovať, že napriek všetkým tým udalostiam, ktoré prebehli v uplynulých mesiacoch, musíme konštatovať, že nastal pozitívny posun v prípade zmiernenia tvrdosti ustanovení v zákone o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy a odkladný účinok do roku 2017 vytvára dostatočný časový priestor na to, aby sa obce a mestá prispôsobili. Zároveň sa predlžuje možnosť vykonávania negatívnych zmien v rozpočtoch z 30. júna na 31. august, čo je opätovne dobrá správa. Došlo k zmenám pri úprave zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku. Došla zmena v prípade zákona o odpadoch s pozitívnym dopadom na všetky obce a mestá oproti navrhovanému stavu.
Ak by sme si pozreli ďalšie veci, musíme konštatovať, že v plnom rozsahu bola splnená požiadavka ZMOS na dodržanie ustanovenia nariadenia vlády č. 668/2004 o rozdeľovaní výnosu dane z príjmov podľa počtu obyvateľov obce v pôvodnom znení. Tu sa ale musím pristaviť a musím upozorniť aj pána ministra, aj ctené kolegyne, kolegov, na riziká, ktoré vyplývajú z toho, akým spôsobom sa stanovuje počet obyvateľov obce. Nakoľko v tejto chvíli je počet obyvateľov obce stanovovaný zo sčítania ľudu v roku 2011 plus prirodzené úbytky a nárasty od tohto obdobia, musím povedať, že máme aj druhú evidenciu, ktorá sa volá Register obyvateľov Slovenska, ktorý je vedený ministerstvom vnútra, a objavujú sa značné disproporcie medzi jednotlivými počtami obyvateľov, ktoré vyplývajú zo sčítania ľudu a ktoré sú vedené v registri obyvateľov. Ak sa pozrieme úplne reálne na evidenciu, ktorú si vedú mestá a obce napríklad pri voličských zoznamoch, ktoré sú možno niekoľkokrát do roka aktualizované, v roku 2014 budú určite niekoľkokrát do roka aktualizované, tak zistíme, že v týchto evidenciách sa nám objavuje tretie číslo počtu osôb. A myslím si, že tento stav je dlhodobo neudržateľný. A chcel by som poprosiť aj ministra financií, aj ministra vnútra Slovenskej republiky o súčinnosť, aby sme dostali východiskovú bázu pre určovanie podielových daní tak, aby bola korektná, aby zodpovedala skutočnosti, aby odzrkadľovala skutočný počet obyvateľov v jednotlivých obciach a mestách.
Celé obdobie, predchádzajúce schvaľovaniu rozpočtu, sa niesla otázka zvýšenia podielu podielových daní zo 65,4 % pre obce a mestá na 70,3 percenta. Ja opätovne musím povedať, ak zaznieva z radov opozície kritika na konsolidáciu verejných financií vládnou stranou v roku 2014, tak sa chcem spýtať, na úkor koho v roku 2011 konsolidoval financie Ivan Mikloš, keď znížil daň z príjmu fyzických osôb, podiel dane pre obce a mestá o 5 percentuálnych bodov?
Už vtedy som upozorňoval, že rozpočet verejnej správy zahŕňa štátny rozpočet a rozpočty obcí a miest a zníženie podielu obciam a mestám znamenalo konsolidovanie štátneho rozpočtu na úkor obcí a miest. To znamená, ak títo páni dnes kritizujú túto vládu, tak pripomínam im, že oni sa chovali absolútne nezodpovedne a konsolidovali na úkor niekoho iného, čo sa vždy robí veľmi dobre.
Ja si veľmi vážim a v zásade je kladne hodnotené kolegami starostami a primátormi, že došlo k navýšeniu zo 65,4 % na 67 % pri podielových daniach. A tak isto veľmi pozitívne je vnímaný prísľub, že v priebehu roku 2014 - 2015, to znamená podľa toho, ako to budú okolnosti dovoľovať, dôjde k navýšeniu podielových daní opätovne na hranicu 70,3 % tak, ako to bolo v minulosti.
Samozrejme, že tento rozpočet má aj riziká. Ak chcem vystupovať objektívne, musím povedať, že tento rozpočet má pre obce a mestá aj riziká. Prvým rizikom je medziročný rast príjmov z dane z príjmov fyzických osôb, kde tento nárast predpokladá zvyšovanie miezd a predpokladá pokles nezamestnanosti, lebo jedine v tomto prípade môže dôjsť k výnosu z tejto dane.
Druhé riziko, ktoré sa objavuje v rozpočte, je riziko, ktoré je zohľadnené pri predaji majetku obcí a miest. Treba povedať, že v roku 2014 je to riziko z dôvodu, že stále prebieha kríza pri predaji majetku a jednoducho, ak dôjde k predaju majetku, buď sa predá pod cenu, čo nie je výhodné pre obce, mestá, ani pre spoločnosť, alebo v druhom prípade sa nepredá vôbec.
Existuje tu jedno riziko, ktoré sa týka metodiky ESA 95 v roku 2014 a tým celkového deficitu štátu v roku 2014, ktoré spočíva v tom, že obce a mestá niekoľko rokov šetrili, mali prebytkové rozpočty a ťažko sa dá predpokladať, že starostovia, primátori, ktorí budú kandidovať vo voľbách, sa budú chovať zodpovedne smerom k štátnemu rozpočtu, to znamená, nechajú prebytky potenciálne pre svojich nástupcov a nepreinvestujú ich v roku 2014, aby nechali za sebou nejakú vizitku, ktorá bude pomníkom ich pontifikátu. Všetky tieto veci sú absolútne korektné, nebude porušený žiaden zákon, len upozorňujem, že tu môže dôjsť k významnejšiemu míňaniu peňazí obcami a mestami nad hodnotu 252 mil. eur, ktorá je prognózovaná v rozpočte.
A posledná otázka, ktorú chcem vo svojom vstúpení povedať, že oceňujeme, že zvýšenie podielových daní znamená pokrytie tarifných platov zamestnancov školstva, znamená pokrytie tarifných platov zamestnancov obcí a v zásade sa dá povedať, že všetky tieto finančné požiadavky, ktoré boli pôvodne v rezerve vlády, sa cez zvýšenie podielu dane z príjmov fyzických osôb presunuli do nárokovateľnej položky a v zásade vykrývajú všetky požiadavky, ktoré vyplývajú zo zmien zákonov.
Ak by som v závere mal skonštatovať, či je tento rozpočet pre obce a mestá pozitívny alebo nie, musím úplne objektívne konštatovať, že dochádza k nárastu rozpočtu, čo za pozitívne považujem, že dochádza k úprave niekoľkých zákonov, ktoré sa týkajú obcí a miest a ich financovania, čo za pozitívne považujem. A verím, že súčinnosť, ktorá bola v uplynulom období pri príprave zmien zákonov, ale aj pri príprave rozpočtu, zostane tejto vláde aj naďalej, lebo riešenia sa dajú hľadať najlepšie za rokovacím stolom, keď majú obce a mestá na druhej strane partnera, čo v tejto chvíli majú, a nie na uliciach a na barikádach, lebo tam väčšinou dôjde k zatknutiu oboch partnerov a riešenie sa neprijme.
Takže hodnotenie, či si vieme predstaviť viac peňazí alebo nie, určite si vieme predstaviť aj viac peňazí do rozpočtu obcí a miest, ale musím konštatovať, že z toho možného, čo sa dalo získať, sme získali pravdepodobne všetko, možno aj troška viac.
Ďakujem pekne.
Autorizovaný
18:49
Vystúpenie v rozprave 18:49
Richard RašiChcel by som využiť túto chvíľu a poďakovať sa pánovi ministrovi aj hore balkónovému tímu, ďakujem pekne, pretože, to, že návrh rozpočtu...
Chcel by som využiť túto chvíľu a poďakovať sa pánovi ministrovi aj hore balkónovému tímu, ďakujem pekne, pretože, to, že návrh rozpočtu v rámci zdravotníctva je, a to, že je dobrý a že nás všetkých potešil, svedčí o, svedčia o tom aj niektoré už priam hysterické vystúpenia kolegov z opozície, ktoré tu odzneli. Naozaj tie prvotné pocity neboli úplne, úplne ideálne. Aj my na výbore, aj všetci zdravotníci, aj pani ministerka s tým prvým návrhom nebola spokojná. A preto musím konštatovať, že táto verzia, ktorá sa dostáva vďaka pozmeňujúcemu návrhu, ktorý ministerstvo financií pripravilo a ktorý verím, že schválime, tak myslím si, že pre rok 2014 zdravotníctvo vyhralo.
V situácii, v ktorej sa nachádzame, si myslím, že treba každý rozpočet vnímať veľmi pragmaticky. A to, že sa zdroje do zdravotníctva nieže neznížili, ale, naopak, sa oproti roku 2013 v budúcom roku zvýšia, je, si myslím, úspechom každého, ktorý v rezorte pracuje.
Dovolil by som si vyjadriť aj ku kritikom rozpočtu. Teda odzneli dve zásadné kritiky od bývalého ministra zdravotníctva a od večne čakajúceho poslanca na post ministra zdravotníctva, čiže od Ivana Uhliarika, od Vila Novotného. Ale dovolil by som požiadať kolegov a kolegyne, aby im ich vystúpenia odpustili, pretože, ako sami povedali, matematika im veľmi nejde, pretože ak by sa, ktokoľvek sa pozrie na rozpočet a opomenie mantru, ako sú percentá za poistencov štátu a pozrie sa na absolútne čísla, tak rast, odkedy nastúpila nová vláda, je každoročný.
Keď si vezmeme porovnanie rokov 2012 a 2013, tak z hľadiska celkových zdrojov, ktoré prišli do rezortu v tomto roku, išlo o nárast oproti roku 2012 v tomto roku o 153 mil. eur a v tomto roku, pokiaľ sa všetky prognózy naplnia, by malo byť v zdravotníctve oproti, teda v roku 2014 oproti roku 2013, znova o takmer 150 mil. eur viac. A to napriek tomu, že tie prvotné prognózy a návrhy nevyzerali vôbec optimisticky.
Čo je ale dôležité, že na rozdiel od predchádzajúcej vlády má rezort alokované zdroje aj na sľuby a zákony, ktoré boli v Národnej rade schválené a prijaté, ktoré pripravilo ministerstvo zdravotníctva, či už sa týka platov zdravotníkov v budúcom roku, ktoré sú legislatívne upravené, alebo aj stabilizáciu sestier, ktoré, ku ktorým stále cítime istý dlh, pretože zákon, ktorý bol prijatý, nebol v súlade s legislatívou, a preto nie je aplikovaný v praxi. Tam, kde ministerstvo zdravotníctva pôsobiť vie, a to sú štátne nemocnice, sa platy lekárov vrátane služieb priblížili k sume 2,5 tis. eur a platy sestier sú viac ako tisíc eur. Bohužiaľ, je to len v nemocniciach, ktoré patria pod ministerstvo zdravotníctva, lebo tam vie ministerstvo zdravotníctva zasiahnuť. Sú to reálne čísla a nie sú to len sľuby, ktoré boli v minulosti dané a ktoré ostali nevyslyšané.
Čo je ďalším pozitívom, a verím, že navýšenie zdrojov zdravotníctva bude tento trend naďalej podporovať, je to, že dlh v zdravotníctve rastie o polovicu pomalšie, ako tomu bolo za bývalej vlády, a pritom za bývalej vlády došlo ku veľkému oddlženiu v objeme približne 300 mil. eur, ktoré bolo prípravou na transformáciu, po ktorej sa nemocnice mali úplne prestať zadlžovať. Oddlženie prebehlo, transformácia sa neuskutočnila. Už za pôsobenia bývalej vlády dlh začal enormne narastať. Pri porovnaní, narastanie dlhu za tejto vlády v porovnaní s bývalou vládou, je ten nárast o polovicu nižší. Po dlhom čase máme opäť nemocnice, štátne nemocnice, ktoré prestali robiť dlh, a mnohé, ktoré sa k pomyslenej nule na strane príjmov a výdavkov blížia.
Vrátim sa ešte k rozpočtu. Áno, myslím si, že rozpočet pre nás je úspech. Rok 2014 nebude pre nikoho ľahký a my napriek tomu, že všetky rezorty sú tlačené do šetrenia kvôli konsolidácii verejných financií, my napriek tomu budeme mať výrazne, výrazne vyššie finančné zdroje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti pre našich pacientov. Myslím si, že za posledný rok sa urobil v zdravotníctve kus poctivej a dobrej práce. A som rád, že napriek tvrdým opatreniam štátne nemocnice ukázali, že sa vedia zastabilizovať. Nie som síce prehnaný optimista, lebo som si stoličku ministra zdravotníctva skúsil, ale veľmi reálne si myslím, že jediný smer, ktorým sa štátne nemocnice pod vedením ministerstva zdravotníctva vybrali, je tým, ktorý sa môže bez väčších obmedzení, bez výrazne väčších obmedzení v pomerne dobrom zdraví cez nastávajúci ťažký rok preniesť.
A dovoľte mi, aby som ešte na záver podčiarkol to, s čím som na úvod začal, že ako návrh, pozmeňujúci návrh, ktorý ministerstvo financií pripravilo a vďaka ktorému sa do rezortu zdravotníctva dostalo dodatočne viac, viac ako 50 mil. eur oproti pôvodnému návrhu, tak možno najlepšie o tom hovorí fakt, že pán poslanec Novotný vo svojom vystúpení okrem toho, že ukazoval tabuľky, ktoré mali nielen numerické, ale aj gramatické chyby, niekoľkokrát hovoril o tom, že porovnával čísla pred pozmeňujúcim návrhom, zdôrazňoval pozmeňujúci návrh, zdôrazňoval slová ako "marketingovú politiku a vynikajúci politický marketing", čiže naozaj, keď sa argumentácia k rozpočtu, k danej kapitole, v tomto prípade ku kapitole zdravotníctva, zvrhne na to, že sa nehovorí o faktoch, ale snaží sa niekto vystúpenie, ktoré mu ministerstvo financií dodatočne navýšením zdrojov úplne zrušilo, odôvodňovať tým, že ale pôvodný návrh, teda nie ten, ktorý bude schválený, bol úplne iný, tak to je z môjho pohľadu naozaj chabá argumentácia.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Vystúpenie v rozprave
10.12.2013 o 18:49 hod.
MUDr. PhD. MPH
Richard Raši
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Príjemný dobrý večer prajem všetkým vytrvalcom, ktorí ešte ostali v pléne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, ctené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som predniesol krátky príspevok k návrhu štátneho rozpočtu a teda k zákonu o štátnom rozpočte, ktorý sa bude venovať zdravotníctvu.
Chcel by som využiť túto chvíľu a poďakovať sa pánovi ministrovi aj hore balkónovému tímu, ďakujem pekne, pretože, to, že návrh rozpočtu v rámci zdravotníctva je, a to, že je dobrý a že nás všetkých potešil, svedčí o, svedčia o tom aj niektoré už priam hysterické vystúpenia kolegov z opozície, ktoré tu odzneli. Naozaj tie prvotné pocity neboli úplne, úplne ideálne. Aj my na výbore, aj všetci zdravotníci, aj pani ministerka s tým prvým návrhom nebola spokojná. A preto musím konštatovať, že táto verzia, ktorá sa dostáva vďaka pozmeňujúcemu návrhu, ktorý ministerstvo financií pripravilo a ktorý verím, že schválime, tak myslím si, že pre rok 2014 zdravotníctvo vyhralo.
V situácii, v ktorej sa nachádzame, si myslím, že treba každý rozpočet vnímať veľmi pragmaticky. A to, že sa zdroje do zdravotníctva nieže neznížili, ale, naopak, sa oproti roku 2013 v budúcom roku zvýšia, je, si myslím, úspechom každého, ktorý v rezorte pracuje.
Dovolil by som si vyjadriť aj ku kritikom rozpočtu. Teda odzneli dve zásadné kritiky od bývalého ministra zdravotníctva a od večne čakajúceho poslanca na post ministra zdravotníctva, čiže od Ivana Uhliarika, od Vila Novotného. Ale dovolil by som požiadať kolegov a kolegyne, aby im ich vystúpenia odpustili, pretože, ako sami povedali, matematika im veľmi nejde, pretože ak by sa, ktokoľvek sa pozrie na rozpočet a opomenie mantru, ako sú percentá za poistencov štátu a pozrie sa na absolútne čísla, tak rast, odkedy nastúpila nová vláda, je každoročný.
Keď si vezmeme porovnanie rokov 2012 a 2013, tak z hľadiska celkových zdrojov, ktoré prišli do rezortu v tomto roku, išlo o nárast oproti roku 2012 v tomto roku o 153 mil. eur a v tomto roku, pokiaľ sa všetky prognózy naplnia, by malo byť v zdravotníctve oproti, teda v roku 2014 oproti roku 2013, znova o takmer 150 mil. eur viac. A to napriek tomu, že tie prvotné prognózy a návrhy nevyzerali vôbec optimisticky.
Čo je ale dôležité, že na rozdiel od predchádzajúcej vlády má rezort alokované zdroje aj na sľuby a zákony, ktoré boli v Národnej rade schválené a prijaté, ktoré pripravilo ministerstvo zdravotníctva, či už sa týka platov zdravotníkov v budúcom roku, ktoré sú legislatívne upravené, alebo aj stabilizáciu sestier, ktoré, ku ktorým stále cítime istý dlh, pretože zákon, ktorý bol prijatý, nebol v súlade s legislatívou, a preto nie je aplikovaný v praxi. Tam, kde ministerstvo zdravotníctva pôsobiť vie, a to sú štátne nemocnice, sa platy lekárov vrátane služieb priblížili k sume 2,5 tis. eur a platy sestier sú viac ako tisíc eur. Bohužiaľ, je to len v nemocniciach, ktoré patria pod ministerstvo zdravotníctva, lebo tam vie ministerstvo zdravotníctva zasiahnuť. Sú to reálne čísla a nie sú to len sľuby, ktoré boli v minulosti dané a ktoré ostali nevyslyšané.
Čo je ďalším pozitívom, a verím, že navýšenie zdrojov zdravotníctva bude tento trend naďalej podporovať, je to, že dlh v zdravotníctve rastie o polovicu pomalšie, ako tomu bolo za bývalej vlády, a pritom za bývalej vlády došlo ku veľkému oddlženiu v objeme približne 300 mil. eur, ktoré bolo prípravou na transformáciu, po ktorej sa nemocnice mali úplne prestať zadlžovať. Oddlženie prebehlo, transformácia sa neuskutočnila. Už za pôsobenia bývalej vlády dlh začal enormne narastať. Pri porovnaní, narastanie dlhu za tejto vlády v porovnaní s bývalou vládou, je ten nárast o polovicu nižší. Po dlhom čase máme opäť nemocnice, štátne nemocnice, ktoré prestali robiť dlh, a mnohé, ktoré sa k pomyslenej nule na strane príjmov a výdavkov blížia.
Vrátim sa ešte k rozpočtu. Áno, myslím si, že rozpočet pre nás je úspech. Rok 2014 nebude pre nikoho ľahký a my napriek tomu, že všetky rezorty sú tlačené do šetrenia kvôli konsolidácii verejných financií, my napriek tomu budeme mať výrazne, výrazne vyššie finančné zdroje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti pre našich pacientov. Myslím si, že za posledný rok sa urobil v zdravotníctve kus poctivej a dobrej práce. A som rád, že napriek tvrdým opatreniam štátne nemocnice ukázali, že sa vedia zastabilizovať. Nie som síce prehnaný optimista, lebo som si stoličku ministra zdravotníctva skúsil, ale veľmi reálne si myslím, že jediný smer, ktorým sa štátne nemocnice pod vedením ministerstva zdravotníctva vybrali, je tým, ktorý sa môže bez väčších obmedzení, bez výrazne väčších obmedzení v pomerne dobrom zdraví cez nastávajúci ťažký rok preniesť.
A dovoľte mi, aby som ešte na záver podčiarkol to, s čím som na úvod začal, že ako návrh, pozmeňujúci návrh, ktorý ministerstvo financií pripravilo a vďaka ktorému sa do rezortu zdravotníctva dostalo dodatočne viac, viac ako 50 mil. eur oproti pôvodnému návrhu, tak možno najlepšie o tom hovorí fakt, že pán poslanec Novotný vo svojom vystúpení okrem toho, že ukazoval tabuľky, ktoré mali nielen numerické, ale aj gramatické chyby, niekoľkokrát hovoril o tom, že porovnával čísla pred pozmeňujúcim návrhom, zdôrazňoval pozmeňujúci návrh, zdôrazňoval slová ako "marketingovú politiku a vynikajúci politický marketing", čiže naozaj, keď sa argumentácia k rozpočtu, k danej kapitole, v tomto prípade ku kapitole zdravotníctva, zvrhne na to, že sa nehovorí o faktoch, ale snaží sa niekto vystúpenie, ktoré mu ministerstvo financií dodatočne navýšením zdrojov úplne zrušilo, odôvodňovať tým, že ale pôvodný návrh, teda nie ten, ktorý bude schválený, bol úplne iný, tak to je z môjho pohľadu naozaj chabá argumentácia.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Autorizovaný
18:56
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:56
Richard SulíkA moja otázka teda je na vás, že čo si vy o tomto myslíte? Že dobre, robíte opatrenia, snažíte sa znížiť dlh, to je chvályhodné, ale fakt je teda ten, že opäť bude nejaké zadlženie, ktoré sa nenachádza v štátnom rozpočte. A zaujímal by ma teda na to váš názor, že či si myslíte, že toto je správne, nedať do rozpočtu dlh, o ktorom vieme, že vznikne.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.12.2013 o 18:56 hod.
Ing.
Richard Sulík
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Pán predseda výboru, zrejme ide o nejaké záležitosti medzi vami a Vilom Novotným, do toho ja samozrejme, že nechcem vstupovať. Ale mám na vás jednu otázku. Ešte v piatok, keď teda prebiehala debata všeobecne k rozpočtu, nie teraz k nejakým konkrétnymi jeho častiam, ako je zdravotníctvo alebo kultúra, tak padlo tu aj také, a Peter Kažimír to teda priznal, že áno, on očakáva... Ja teda počkám s mojím cenným časom, lebo mám otázku na vás, pán Raši. Tak môžem, dobre. Čiže padlo tu také, že aj Peter Kažimír očakáva, že zdravotníctvo aj tento rok spraví dlh, ale napriek tomu to nedal do rozpočtu. Ono je to teda prirovnané k situácii, keď malé deti si zakryjú oči a myslia si, že nikto ich nevidí.
A moja otázka teda je na vás, že čo si vy o tomto myslíte? Že dobre, robíte opatrenia, snažíte sa znížiť dlh, to je chvályhodné, ale fakt je teda ten, že opäť bude nejaké zadlženie, ktoré sa nenachádza v štátnom rozpočte. A zaujímal by ma teda na to váš názor, že či si myslíte, že toto je správne, nedať do rozpočtu dlh, o ktorom vieme, že vznikne.
Ďakujem.
Autorizovaný
18:58
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:58
Richard RašiĎakujem pekne.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.12.2013 o 18:58 hod.
MUDr. PhD. MPH
Richard Raši
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Pán poslanec, napriek tomu, že som do politiky vhupol rovno z manažérskej praxe, život ma naučil, že ani na dobre mienené otázky by som nemal odpovedať spontánne a zo srdca, lebo sa mi to potom mediálne veľmi zle vracia. Tak keď sa neurazíte, tak vám odpoviem písomne, aby to niekto, to dobre myslené, čo ste mi vy položili, a čo vám ja poviem, neprevrátil.
Ďakujem pekne.
Autorizovaný
9:01
Napadlo mi do tejto komornej atmosféry vstúpiť možno trocha s mierne úsmevným pokusom, aj keď ja nie som veľký humorista, že keby som bol možno poverený ako nejaký novinársky elév priniesť také...
Napadlo mi do tejto komornej atmosféry vstúpiť možno trocha s mierne úsmevným pokusom, aj keď ja nie som veľký humorista, že keby som bol možno poverený ako nejaký novinársky elév priniesť také nejaké glosy z tohto rokovania, tak by ma napadli možno také nejaké krátke vetičky, že čím je zákon dôležitejší, tým je menej zástupcov ľudu v tieni zákonnosti, to je taká zaujímavá korelácia, alebo že je veľmi málo poslancov, ktorí možno všetkým súvislostiam tak zložitého materiálu rozumejú, ale je veľmi málo tých, ktorí necítia potrebu k tomuto zákonu sa vyjadriť, to je tiež istý paradox, alebo možno keď vidím tu rozčítaný jeden denník pána ministra, tak že je len málo chvíľ, keď minister financií zdvihne zrak od rozčítanej literatúry, aby sa započúval do rozpravy k tomuto zákonu. Možno to bude tým, že si je istý, že tento zákon bude schválený a nech sa povie, čo sa povie, tak už to veľa na tom nezmení nikto z nás. A je to asi aj pravda. Pán minister to možno aj tak cíti, a preto sa venuje niekedy viacej literatúre ako rozprave. Napokon, treba uznať aj ľudsky, že počúvať štyri dni rôzne veci, ktoré on sám ako odborník vyhodnotí ako málo odborné, nemusí byť vždy ľahko zvládnuteľné. No, dobre, to bol ten pokus o humor, verím, nie veľmi úspešný, lebo nejako som nikoho nerozosmial. Ale napokon rozosmievať zástupcov ľudu akýmikoľvek bonmotmi a pri takomto zákone by bolo asi celkom málo dôstojné.
Takže poďme trocha vážnejšie. Zabŕdnem do histórie a pripomeniem starý Egypt. Tí múdri Egypťania mali dva také spôsoby, ako sa prihovoriť ľudu. Používali na to dve rôzne písma, z nich jedno sa volalo hieratické a druhé démotické. To démotické ako démos (ľud) bolo určené pre ľud, aby úradné, právne, zdravotné a rôzne spisy aj pospolitý ľud ľahšie porozumel. A ja si myslím, že by bolo celkom dobré, keby pri takomto zákone, ktorý nie je pre niekoľkých odborníkov, pre expertov, ale ktorý dopadne úplne bez rozdielu na každého občana Slovenskej republiky, sa použili tiež dva druhy prístupov, možno ten odborný, kde sa pán minister vie porozprávať s kolegami tak povediac, ani nieže je otázka, že to je z ktorej strany, ale od kolegov z ktorej profesie. To by bol ten jazyk, ktorý je povinný použiť pri takomto zákone. A potom možno by bolo celkom fajn použiť aj ten démotický jazyk, ten, aby mu ľud lepšie porozumel a aby vedel, o čom to vlastne tí poslanci štyri dni rozprávajú a keď tá väčšina zdvihne za ten zákon ruku, aby aspoň tušili, čo sa zhruba za týmto zákonom skrýva. Ja si myslím, že možno to ani nezaujíma mnohých, ale mnohých aj áno. Ale prehrýzť sa spleťou ekonomických súvislosti je naozaj nad sily občana. A napokon prečo by on mal byť tým, ktorý by sa snažil toto klbko tej Ariadninej nite, ktorá vedie labyrintom ekonomických a finančných záležitostí Slovenskej republiky, prehrýzať a odvíjať v ňom túto niť? Použijem na to jeden ani nie príklad, ale to, o čom si myslím, že je možno dôležité v tomto zákone. Ja naozaj nepôjdem do množstva čísiel. Tých tu zaznelo veľa. A ja sám, hoci som sa snažil tu poctivo sedieť, možno som boj jeden z tých, ktorí tu sedeli najviac, som sa niekedy v tých číslach strácal. Takže necítim potrebu, aby som túto chybu zopakoval alebo aby som to množstvo čísiel zväčšoval.
Takže ostaňme pri takom jednoduchom a základnom výstupe zákona o štátnom rozpočte Slovenskej republiky na rok 2014. Nie je to tam možno presne napísané, ale neraz tu zaznievala celkom pozitívna informácia, že schodok štátneho rozpočtu na rok 2014 dosiahne, tak sa to plánuje, taký je cieľ vlády Slovenskej republiky, 2,8 % z hrubého domáceho produktu. No ja vidím, že to je v tom hieratickom písme napísané, lebo, po prvé, 2,8 %, to je celkom milé percento, ktoré naozaj má v sebe už svojou veľkosťou obsiahnuté to, že ľudí nemôže znepokojiť, 2,8 %, to je v podstate málo. Keď niekto ide do banky a dajú mu 2 %, tak síce je to vzhľadom na dnešné úrokové miery možno až priveľa, ale ľudia vedia, že to proste neznamená veľa. A z čohože to je? Z HDP? No ktože si vie predstaviť tie desiatky miliárd eur, ktoré vyprodukuje firma menom Slovenská republika a z ktorých teda ten schodok sa počíta? Ja nepochybujem, že počítať schodok štátneho rozpočtu týmto spôsobom je nielen medzinárodne uznávané, ale aj potrebné a rozumné. A vôbec ma nenapadá, že by som mal voči tomu protestovať. Určite je rozdiel vyjadrovať schodok nášho hospodárenia vo vzťahu k takej krajine, ktorá vyprodukuje 75 mld. služieb a tovarov a k takej, ktorá vyprodukuje 700 mld. Určite tá 700-miliardová si môže dovoliť úplne iný schodok ako tá 70-miliardová. Takže súhlasím s tým, že takéto porovnanie je celkom opodstatnené, a neprotestujem, ale zároveň ako zástupca mnohých občanov, ospravedlňujem sa tým, ktorí to majú jasnejšie ako ja, hovorím, že im to veľa nepovie. Jedno číslo je príliš malé, nevzbudzuje pozornosť, lebo je také mierumilovné, 2,8 %. No a to druhé je strašne veľké, desiatky miliárd, no kto má pochopiť, aké veľké sú hodnoty, ktoré sa skrývajú za desiatkami miliárd? Ľudia vedia rozlíšiť, že ja neviem je škodovka za 8 tisíc eur a mercedes za 30 tisíc. A ten rozdiel si vedia predstaviť. Ale medzi týmito dvoma číslami sa zrejme dosť mnoho z nás stratí. A tak si myslím, že by sme mali povedať občanom to, o čom tu rokujeme v tom démotickom jazyku starých Egypťanov, v tom ľudovom jazyku.
A ten ľudový jazyk mi navráva, že by sme mali zdôrazniť nasledovné. Táto firma, táto naša krajina, táto naša spoločnosť musí sa riadiť rozpočtom. To je úplne v poriadku. To nie je výmysel doby. A vieme, že na budúci rok, aby sme úspešne fungovali, aby každý dostal primerane to, čo dostať má, a aby sme nejakým spôsobom obstáli v tých zložitých súvislostiach, o ktorých vie oveľa lepšie pán minister ako ja, takže na to potrebujeme 17,2 mld. eur. To je ešte stále veľké číslo. Ale teraz keď ho dáme do tej protiváhy, že zároveň sme schopní v tejto našej krajine vyprodukovať len 13,8 mld. eur, to znamená to, čo dokážeme zarobiť, je o niečo menšie ako to, čo potrebujeme na prevádzku našej krajiny. Ten rozdiel je 3,4 miliardy alebo, aby som bol presnejší, to je menej, len to mi vyšlo z toho zaokrúhľovania, nepodstatné, možno 3,3 mld., skôr. Ešte stále to možno v tejto chvíli nevypadá tak, že by sme sa mali znepokojiť. Ale už je to znepokojivejšie ako keď som hovoril iba o tých 2,8 % schodku z HDP. A teraz keď si urobíme jednoduchý prepočet, nie možno úplne najpresnejší, ale môžeme urobiť záver z týchto dvoch zložitých čísiel, na prevádzku krajiny spotrebujeme o štvrtinu viac zdrojov, ako ich máme zarobených. Keby som to chcel dať na percentá, tak možno 24, povedzme, 25 % je to, v čom prevyšuje naša spotreba našu výrobu. To, už si myslím, by mohlo občanov zaujať viacej, lebo už hovoríme o tom, že je to istý rozdiel, ktorý bude musieť niekto raz niekedy zaplatiť. Asi sa zhodneme aj pri nízkom ekonomickom vzdelaní na tom, že to asi nedotlačíme v tlačiarňach Národnej banky ani v Kremnici dukátmi, nespustíme mašiny, aby nám 3 miliardy vyrobili, ale že to budeme musieť vytlačiť možnože z potu väčšieho pracovného úsilia. No a keď si odpustíme toto úsilie v roku 2014, že nebudeme chcieť vytlačiť toho potu miesto tých netlačených peňazí, no tak to budú musieť vytlačiť tí, čo prídu po nás.
A ja si myslím, že my by sme mali tu nielen byť naozaj pre svoje volebné obdobie, ale mali by sme byť natoľko uvážliví, že by sme si mali už teraz uvedomovať, že tie peniaze raz niekto bude musieť reálne doplatiť alebo, to je tá druhá možnosť, môžeme ich nedoplatiť a skrachovať. Ja viem, krach štátu vypadá dosť nereálne, štát má predsa len iné možnosti ako firma alebo rodina. Ale po skúsenosti s tým, ako sme vajatali okolo gréckeho rozmachu, na ktorý nebola reálna ekonomická sila, ale chuť spotrebovať tam bola, už asi cítime, že táto kategória (krach štátu) nie je úplne nereálna, a nechcem povedať, že je to vízia Slovenskej republiky, ale prst je tu zdvihnutý, ak by sme sa správali nesprávne, a to vôbec nie je otázka len jedného roka, pretože rozpočet, to je nekonečný príbeh z roka na rok, tak by sme mohli aj skrachovať.
A keďže tie miliardy sú stále veľké, tak ja skúsim povedať to tak ešte viac démotickejšie, ešte viac tým ľudovým démotickým egyptským písmom určeným ľudu. A predstavme si teraz rodinu, možnože takú štvorčlennú (rodičia, dve deti). A majú, pre jednoduchosť mi dovoľte použiť príklad, príjem 1 000 eur mesačne. Obávam sa, že takáto rodina nie je vôbec netypická a že možnože mnohé rodiny tento príjem (štvorčlenné) ani nedosahujú. Ale, dobre, nebudeme rozplakávať sa. Povieme si, že tých 1 000 eur je prípad rodiny, ktorá však potrebuje pre svoju prevádzku o 240 (o 24 %) viacej každý mesiac. To je ten schodok. Už sa to počuje teraz, predpokladám, zrozumiteľnejšie, príjem je 1 000 eur, výdaj je 1 240. Ľahkou násobilkou prídeme k tomu, že tá rodina na konci roka má deficit 2 880 eur (stotisíc korún starých). No a touto rodinou je naša krajina (Slovenská republika) v rozpočte pre rok 2014. No to je, si myslím, nie už tak nezrozumiteľné. A vo mne ako človeku, ktorý vždy sa živil vlastnou prácou a nemal nejaké dodatkové zdroje a snažil sa nemať veľa dlžôb, to osobne vzbudzuje isté také znepokojenie, pretože nechcel by som byť členom tej rodiny, ktorá každý mesiac minie o 24 % viac, ako zarobí. Ja si myslím, že určite sa nájde na to dosť veľa dôvodov, aby sa ten príklad považoval za nesprávny, pretože porovnávať tieto dve veci nebude asi úplne korektné z hľadiska vied ekonomických. Ale na druhej strane si myslím, že sa nevzďaľujeme úplne od samotnej podstaty, keď upozorňujem na to, že takáto rodina má v zásade len dve možnosti, nevšímať si to a povedať si, že veď dajako bolo, dajako bude, veď to raz niekto zaplatí, veď nás vari nezderú z kože, alebo robiť nejaké múdre opatrenia, ktoré by mali byť vyjadrením práve štátneho rozpočtu.
Dobre, a poďme teraz od tej veľkej rodiny, ktorú som porovnal s tou 1 000-eurovou mesačnou príjmovou hladinou, k tomu nášmu rozpočtu veľkej rodine. A možno tam by sa nám bolo treba na chvíľu pristaviť pri tých troch písmenkách, ktoré tu sa stali takou svätenou, ktorú uznávali dokonca všetci, aj tam po pravej strane ekonomickí experti, aj tu po ľavej strane pán minister. Tie písmenká sú RRZ (Rada pre rozpočtovú zodpovednosť). A vcelku sa mi pozdávalo, že proste je tu niečo, čo obidve strany celkom korektne a, prirodzene, úctivo uznávajú ako niečo, čo treba brať do úvahy. Ja si myslím, že aj samotný vznik tohto inštitútu a jeho poslanie je dobré. A preto je aj dobré, že ich výroky sa neberú na ľahkú váhu.
A ak by som mal zhmotniť všetky tie vyjadrenia, ktoré zaznievali na konto kritiky rozpočtu Slovenskej republiky na rok 2014, tak sa mi zdá, že najväčšia výhrada tam bola daná voči tomu, že náš rozpočet v roku 2014 používa najmä jednorazové príjmy, ktoré nie sú systémové, ktoré sa nebudú opakovať a ktoré jednoducho by nemali byť prejedené, a pomáha si nimi. A tu, pán minister, sa obraciam na vás ako na človeka, ktorý určite tomu rozumie veľmi dobre a ktorý určite musí byť práve tou križovatkou rôznych požiadaviek, tlakov, kde sa to nedá nikdy ideálne vyriešiť, skôr len optimálne, ak vôbec, kde by som možno bol ochotný uznať všetky tie zákruty, ktoré musíte povytláčať popri týchto rokovaniach a do ktorých ja vôbec nevidím, ale zdá sa mi to ako ľudsky, ľudsky, ale, samozrejme, potom aj odborne nesprávne, že vy súhlasíte s tým, aby tie jednorazové zárobky Slovenskej republiky boli prejedené. Považujem za jednoducho nevyhnutné, aby ste vy ako odborník povedali aj svojim šéfom, aj svojim kolegom, aj slovenským občanom, že viete si predstaviť rôzne zákruty, pretože politika je o zákrutách, ale nie ste ochotný akceptovať to, aby krajina, čo získa z jednorazových predajov alebo iných postavených tržieb, použila do výdajov krajiny. Ja si myslím, že vaša prvá povinnosť a povinnosť všetkých ministrov, ktorí na vašej stoličke budú sedieť, ministrov financií je povedať, že zadlženie krajiny je nebezpečná vec a keď máme tu niečo, čo jednorazovo nám pomáha pomôcť, tak je našou základnou povinnosťou tieto prostriedky vniesť na splácanie dlhov krajiny. Ak to popierate, tak potom mi to musíte vysvetliť, lebo tomu, že si tým pomôžete ako barličkou, aby sme teda sa stiahli pod tie tri percentá, rozumiem, ale vy predsa musíte zase rozumieť tomu, že nie ste ministrom len pre rok 2014 a že táto krajina bude musieť fungovať aj v rokoch 2015, 2016, 2017, 2018, 2019, 2020 aj v tridsiatych rokoch a v štyridsiatych rokoch. A tváriť sa, že my sme tí ľudia, ktorí si to môžu dovoliť nevidieť, by som prosil, minister financií takýto pocit by nemal mať. Vy ste tu naozaj človek, ktorý by nemal súhlasiť s tým, aby jednorazové profity krajiny išli niekde inde ako do umorovania dlhu Slovenskej republiky, o ktorom vieme, že tá jeho úroveň nebezpečne rastie. A baviť sa o tom, že sú tu krajiny, ktoré sú na tom oveľa horšie, sa mi zdá tak nedôstojné, ako doniesť zo školy štvorku a povedať, že ešte traja dostali guľu. To proste zodpovední politici a zodpovední ministri financií hovoriť nemôžu.
A, opäť, urobme zase návrat z veľkej rodiny do tej malej, do tej, o ktorej sme si povedali, že tá rodina zarába tých 1 000 eur mesačne, ale že preje tých 1 240 mesačne, že každý mesiac spotrebuje o 240 eur viacej a do roka urobila manko 2 880 eur. To je rodina menom Slovenská republika.
No keď sme pri tomto základnom postuláte, ktorý vydala Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, tak ma napadá taký príklad, o ktorom by som veľmi rád povedal, že ho považujem možno zase za ten démotický, ľudový, ktorý tu by mal zaznieť. Ak sa dostala tá rodina do tohto stavu, že tritisíc eur vyrobila deficitu, tak určite bude sa snažiť to nejako riešiť. Povedzme, že tá rodina zistí, že má chalupu pod Poľanou, ktorú má síce strašne rada, do ktorej chodí, ale ktorú by mala teda v tejto chvíli predať, pretože tak jej velí tá zodpovednosť. A tu sme pri tom bode, kde sa teda chcem opäť dotknúť toho základného výroku Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Dobre, predali chatu a teraz majú dve možnosti, alebo budú ďalej tie peniaze prejedať a o rok o dva roky sú tam kde boli, lebo tých pár tisíc eur jednoducho naviac nevystačí, alebo sa rozhodnú zainvestovať do svojej rodiny a povedať si, že to takto ďalej nepôjde, že tú chatu musia použiť na to, aby zateplili barak a aby náklady na vykurovanie im klesli o 200 eur mesačne, a tým pádom zistia, že sa blížia k vyrovnanému rozpočtu. Pán minister, viním vás z toho, že toto ste neboli ochotný do rozpočtu zapracovať. Ja budem veľmi rád, ak v záverečnej reči poviete, že to sú nepochopenia podstaty a že to tak nie je. Ja som tu ozaj tri dni sedel, ozaj som sa snažil počúvať aj vás, aj všetkých kolegov zľava aj sprava a ozaj si myslím, že v tomto sa nachádza kardinálny bod vašej chyby pri štátnom rozpočte. Som si vedomý toho, že nevidím do súvislostí, som si vedomý toho, že patrím medzi tých ľudí, ktorým treba hovoriť tým ľudovým, démotickým jazykom, ale ja vás prosím, aby ste na to prihliadli, že dve promile občanov sú schopné baviť sa na vašej úrovni možnože, z ekonomických viet to presne nemôže byť odpoveď pre tých 99,8 % občanov, ktorí by mali vedieť, ako táto krajina chce v roku 2014 a v rokoch nasledovných bez ohľadu na to, kto tu bude slúžiť tejto krajine, vyzerať.
A teda túto časť ukončím tým, že ak sa to nedozvieme, ako chceme teda pristúpiť k tejto základnej veci, ak to naozaj nebude jasné, ak vy nie ste ochotný v tomto rozpočte povedať, že, dobre, treba urobiť nejaký krok aj späť a jednoducho sa pozrieť aj do rokov budúcich, aby vás nieže neobviňovali z toho, že to je rozpočet pre to, aby ste boli pekný v roku 2014, ale pre to, že vy viete, že vás to jednoducho raz dobehne možno ako ministra, možno ako premiéra a možno aj ako občana, možno vaše deti to raz dobehne, ktoré zaspomínajú na svojho otca, ktorý robil ministra financií a ktorý nedovidel do budúcnosti, ja vás prosím, pokúste sa v rozpočte na rok 2014 do tej budúcnosti vidieť z toho pohľadu, aby sme neprejedali to, na čo nemáme právo, a aby sme neblížili náš štátny dlh k nebezpečným hraniciam, za ktorými nasledujú riešenia, ktorých dopady si nevieme ani poriadne predstaviť. To je možno jedna z tých podstát toho, čo som vám chcel povedať.
A skúsim povedať ešte niekoľko poznámok.
Ďalšia vec, ktorá mi teda ohromne vadí, je tá vec na strane 25, kde sa teda hovorí o vývoji, aktuálnom návrhu tých dividend vybraných spoločností. Ja viem, že to iba zopakujem. Veď ja som tu sedel preto, aby som počúval. Ja sa netvárim ako expert na rozpočet. A myslím, že to povedali rozhľadenejší poslanci v ekonomickej sfére ako ja, že na budúci rok máme SPP, ktorý sme tu tak často skloňovali v tomto roku, dividendy vyhnané do výšky 735 tisíc eur, hoci tohto roku iba ten istý podnik vyprodukoval 35 tisíc eur, to znamená, 20-krát viacej na budúci rok očakávame dividendu pre akcionárov ako tohto roku, no tak to sa mi zdá ako psia politika. A ak tuto SPP je taký, aký je, a dostal toľko zásahov a napriek tomu preplával, lebo vieme, že takéto materské lode preplávajú vždy a ich kapitáni sa smejú, keď okolo kľučkujú nejaké maličké torpédoborce, budiž, nech prepláva, ja naozaj nerozumiem, ako môžete pripustiť, aby sme si zobrali pôžičku, úver na to, aby sme do rozpočtu dostali 735 miliónov. To je obrovská čiastka na to, aby sme mohli akcionárom, teda aj Slovenskej republike vyplatiť tieto peniaze, respektíve možnože sú to len účtovné operácie, proste aby to v tom rozpočte vypadalo tak, že máme príjem. Opäť, ak sa mýlim, budem veľmi rád vysvetleniu, ak je to zlé videnie, že tých 35 miliónov tam bolo tohto roku tak, že to nebol žiadny problém, pretože to tak vychádzalo, a na budúci rok to bude tak výrazne zlepšené hospodárenie tej istej firmy. Okrem toho sa obávam, veď akcionárom nie je len Slovenská republika. Tie väzby sú zložité. Ja sa do toho ani nepúšťam, čo EPH, čo Eustream. Ale zrejme tu máme aj ďalších akcionárov. To znamená, že nejaké účtovné operácie, do ktorých možno nevidí pomaličky ani minister financií, pôjdu na vrub do kreditu aj iných, ako je Slovenská republika? Keby aj áno, alebo keby aj nie, už len na to, že tu existuje schopnosť požičať si bohatej firme takýto obnos, lebo keď tam asi neexistuje, tak som to vyrozumel, na to, aby sme mohli sanovať štátny rozpočet v príjmovej časti, sa pýtam ako na čosi, čo z hľadiska toho trendu 250 miliónov, 380 miliónov, 335 miliónov a, zrazu, bác, 735 miliónov, lebo je to roku 2014, a potom už iba 300 miliónov a zase 300 miliónov, prečo to takto skáče, naozaj zákony ekonomiky, ktorým podlieha SPP, a trhu velia expertom odhadovať príjem takýmto spôsobom alebo sú to zákony politickej rétoriky, politického boja.
No ja viem, že politika je naším remeslom, vaším remeslom, aj mojím remeslom. Ja som lesník, ktorý sa na chvíľočku musel stať politikom. Ale práve preto sa na to spytujem, veď sme zároveň všetci aj občania, ľudia. Ak je toto v poriadku, tak potom treba povedať jednoducho poslancom, aby sa dovyvzdelávali, aby si to prečítali niekde tam, kde im to vysvetlia, že to takto má byť, lebo ja tomuto naozaj nemôžem porozumieť, že si berieme úver do bohatej firmy, aby sme vytvorili fiktívny príjem do štátneho rozpočtu, a to nemalý. Nerozumiem tomu a budem rád, keď tomu porozumiem, a budem ešte radšej, keď to vôbec nebude tak nebezpečné a tak krivé a falošné, ako mi to v tejto chvíli, vážené plénum, vážení zástupcovia všetkých občanov, pripadá. Slúžime im. Pán minister im slúži tiež. A mal by im slúžiť pravdivými údajmi. Nevravím, že sú nepravdivé. Ja sa len spytujem, či sú dostatočne odborné a či si experti na ministerstve financií vedia s úsmevom vypočuť takýto príspevok a povedať, však tí poslanci tomu vôbec nerozumejú, pravda je úplne iná, pravda je v poriadku, ekonomické zákony neboli porušené politickými násiliami.
A poďme ďalej. Skúsme sa pozrieť ešte na jednu firmu. SPP bol spomínaný veľa a často, ale ja mám osobný vzťah k firme Cargo. Ja si veľmi dobre spomínam na júl 2009, keď vo vláde Slovenskej republiky za premiérovania Roberta Fica sa rozhodovalo o dvoch obrovských pôžičkách, jednej vo výške 200 mil. eur pre Cargo, druhej vo výške 67 mil. pre Lesy Slovenskej republiky. Tieto pôžičky mali dosť rozdielny vývoj. Tých 67 mil. vyplatených nebolo, lebo 1. júla 2009 premiér vlády Robert Fico rozhodol, že kým tí piati lesníci stoja pred Úradom vlády a kým sa ich kolegovia v Banskej Bystrici na Lesoch Slovenskej republiky búria, tak dovtedy pozastavuje pánovi ministrovi Becíkovi 67 mil. eur, to znamená 2 mld. korún, aby sa to prešetrilo. Pán minister Becík povedal, že to teda musí byť, pretože ten podnik inak padne. Pán premiér bol natoľko múdry, že povedal, že sa má počkať, či to ten Becík má pravdu. A zdá sa, že premiér bol múdrejší ako pán minister Becík, pretože pozastavenie pôžičky sa preklenulo do absolútneho zrušenia. Ten podnik, napodiv, prežil, napriek veľkým krokodílím slzám pána ministra Becíka. Dokonca natoľko prežil, že v paragrafe, o ktorom budem ešte rozprávať, bolo to v § tuším 6 či ktorom, ideme dnes od tohto podniku zobrať ešte štandardne ďalšie milióny do štátneho rozpočtu. Je to krásny príklad. Ja sa len spytujem, akí experti to teda sedia na tých ministerstvách, s ktorými sa musí pán minister financií boriť, keď taký minister je schopný zabojovať na vláde, že neprežije, zahynie, zničený bude. A prečo hovorím o tých 67 mil., ktoré sme zachránili? No preto, lebo by ma zaujímalo tých 200 mil., ktoré nám síce teraz pomáhajú, pretože teda je to ako návrat zo štátneho rozpočtu, bolo to podhodnotené ako pôžička, ako bolo využitých, či vôbec bola potrebná táto operácia. Ja dávam túto otázku, možno na nesprávnom mieste. Domnievam sa, že aj táto účtovná operácia bola viac politická ako ekonomická a hospodárska. Takže to je čosi, čo si ja nemôžem pri listovaní rozpočtom odpustiť povedať, pričom mám na mysli hlavne teraz to použiť ako príklad toho, ako sa vysokí predstavitelia úradov, ktorí zastupujú ľud, ministerstiev dokážu ľahostajne, nezodpovedne správať, keď argumentujú na vláde. Ja pevne verím, že to patrí minulosti a že možno aj z toho príkladu sa poučíme. A možno už nielen Lesy Slovenskej republiky, ale ani Cargo nebudú dostávať pôžičky, ktoré sú viac trestom ako pomocou. Ja viem, pre niekoho sú pomocou. Aj na tých 67 mil. sa tešilo množstvo dodávateľov. Ale rozhodnutie bolo také, že neprešlo. Spytujem sa, prečo to prešlo v Cargu. A v tejto chvíli pán minister povie, ale, dobre, aspoň prichádza nejaká splátka. Neviem, možno je fiktívna, možno reálna, ospravedlňujem sa za to, že to neviem.
Takže to bola druhá časť.
A skúsim prejsť takpovediac možnože aj do finále.
Ale, áno, určite vás nebudem zdržiavať množstvom čísiel, tak ako som to sľúbil, bude tu ešte reč o práve už konkrétne tých paragrafoch, ktoré máme v návrhu zákona o štátnom rozpočte. Ozaj ten samotný zákon je veľmi stručný. Práve včera to, myslím, pán poslanec Kollár aj tak trocha vyglosoval, že ako je to možné, že zo šiestich paragrafov je zrazu deväť. A on teda zistil, že tam pribudla šestka, sedmička a osmička s tým, že sa v nich hovorí o mimoriadnych odvodoch niektorých štátnych podnikov. No ja tomu rozumiem, resp. viem, že to sa tam muselo dostať, to nebola nejaká svojvôľa ministra alebo jeho ľudí, zákon o štátom podniku hovorí, že ak má byť mimoriadny odvod, tak to musí byť schválené zákonom. Takže iná možnosť tu nebola.
Ale ja sa teraz chcem pozrieť ešte nie tak na tú šestku, kde sú Lesy Slovenskej republiky, ale chcem sa pozrieť na tú osmičku, kde je LPM Ulič, Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, ktorý má do štátneho rozpočtu odviesť v roku 2014 osobitný odvod v sume 300 tisíc eur. To nie je veľká suma. Ale čo je veľké a čo je malé? Považujem tento paragraf za ukážku asociálnosti prístupu vlády Slovenskej republiky k občanom vo forme rozpočtu tak, ako je predložený.
Vážený pán minister, vy ste východniar, ja sa ozaj spytujem so zvedavosťou, lebo ja mám Slovensko rád a poznám ho od Kútov až po Novú Sedlicu, vy ste niekedy boli na Uliči, na tej zakarpatskej republike, ako ju domáci nazývajú, kde keď už prejdete za Starinu, tak všetky potoky tečú už na Ukrajinu? A je to kraj, ktorý je skutočne ťažko skúšaný už desaťročia, ak nie stáročia, kde dodnes je síce obrovská krása z hľadiska kultúrnych a prírodných zdrojov, ale kde je zároveň aj obrovská bieda a kde je posledný zamestnávateľ, jeden z posledných zamestnávateľov, čo ako-tak ešte prežíva, Lesopoľnohospodársky majetok Ulič. A vy do zákona o štátnom rozpočte napíšete, že z tohto podniku chcete do štátneho rozpočtu dostať mimoriadny odvod 300 tisíc eur. Pán minister, keby ste si toto lepšie premysleli alebo keby sa na to lepšie pozrel na to pán premiér Fico, tak ja pevne verím, že by ste si boli povedali, no tak tomuto Uliču dajme pokoj. Možno na to aj má, veď, viete, no ja ešte o tom budem rozprávať, keď lesy stisnete, tak dostanete z nich aj miliardu. Tie hodnoty tam sú. Len to si nesmieme dovoľovať, ale, dobre.
Pri veľkom podniku bude iná reč, ale LPM je také torzo istej štruktúry z minulosti štátneho spravovania lesného majetku. Ulič, môžeme povedať, je ukážka problémov tých, ktoré v roku 1962 možno Ladislav Mňačko opísal, že keď tadiaľ sa potuloval, že to je tam, kde končia prašné cesty. Možno ste to brali na literatúre. A Ulič, to bola ponúknutá oblasť, kde je ukážková bieda, ešte stále, a kde teda aj tie vtedajšie propagandistické vety hovorili o tom, že už to tak nebude. Verte tomu, že to dodnes tak je, verte tomu, že keby ste sa boli nad tým trochu zamysleli s pánom premiérom, tak ten paragraf by ste si boli odpustili. Veď ja predsa viem, že vaši experti citlivo vnímajú to, čo sa ľuďom môže nepáčiť. Vám Uličania nestoja za to, aby ste sa im páčili?
Pozrite sa, mali sme tu zákon o lesoch, pán minister dostal informáciu, pokyn alebo prosbu od pána premiéra, veď to tak aj bolo medializované, teda o tých hubách, to je tak strašne tam napísané, že ten zákon treba stiahnuť. Veď o tom zákone o lesoch je obrovské množstvo vecí, ktoré som chcel aj podporiť, aj schváliť. A verím, že v januári tak urobím. Sú tam aj veci oveľa zložitejšie, ktoré nestoja možno za podporu alebo možno aj za nejaké spracovanie, ale som sa musel usmiať, že pri zákone o najväčšom bohatstve štátu, o lesoch, pán premiér bol taký taktik a diplomat, že si povedal, no, pozor, každý druhý Slovák je hubár, my ideme naštvať ľudí s tým, že nebudú môcť ísť do lesa, treba to stiahnuť. No, dobre, skláňam sa. Je to určite schopnosť vašich poradcov. Vyhodnocujete to, čo ľudia vnímajú ako dôležité. Možno až na druhom mieste je to, čo je ozaj dôležité, lebo zákon o lesoch nestojí na hubách. Ale uznávam to, že to bol celkom bystrý ťah, pretože to, ako budú spracované kalamity, to je otázka, ktorá ľudí možno nemusí tak vzrušovať, ale to, že by mi niekto zakazoval chodiť na huby, a to dokonca sociálny SMER, tak to by teda bolo. Dobre, premiér to vyhodnotil správne.
Ja sa spytujem, ako ste si mohli dovoliť takto vyhodnotiť či nevyhodnotiť to, že máme taký kút ukážkovo krásny a ukážkovo biedny, ako je Uličsko, a vy z jediného zamestnávateľa, ktorý ako-tak prežíva, idete tam podojiť 300 tisíc eur mimoriadnym odvodom do štátneho rozpočtu. Pán minister, je to nepochopenie, neúcta. A možno tí tvrdší poslanci by vám povedali, že je to aj prejav arogancie. Ja verím, že to nie je z vašej strany arogancia. Nemôžete všetko čítať a nemôžete všetko vedieť, ale osem či deväť paragrafov, ktoré dávate do zákona o štátnom rozpočte, tie by ste veru prečítať mohli a mali.
Viete, na budúci rok je rok 2014, je sto rokov od prvej svetovej vojny. Ak máme dačo v tom kraji, v tom bohom zabudnutom Uličsku, tak sú to tie nádherné drevené kostolíky, to kultúrne svetové dedičstvo v podobe týchto stavieb aj prírodné svetové dedičstvo UNESCO v podobe pralesov. No keby ste sa boli práveže, naopak, dohodli, že dostane mimoriadny prídel v tom § 8 ten Ulič, tento ukážkovo zabudnutý kút. Ja vravím, že to je jediná exotika v rámci Slovenska. Keď chcem ísť do zahraničia a nechcem opustiť hranicu Slovenskej republiky, tak idem na Ulič. Tam mám pocit, že som sa dostal do inej krajiny, nádhernej krajiny, vďaka aj tomu možno zanedbaniu ešte stále takej mystickej krajiny. Keby ste si boli povedali, že tam na 100. výročie prvej svetovej vojny obnovíme tie cintoríny z prvej svetovej vojny. Viete, ako sa stavajú k cintorínom z prvej svetovej vojny Taliani, Slovinci? Majú ich krajšie a dôstojnejšie, ako my máme pamätník na Slavíne Sovietskej armáde tu v Bratislave. Choďte sa pozrieť, aké sú tam tabule, ktoré popisujú Slavín. Poznáte to, páni ministri, keď sa tam idete pokloniť, aké sú tam tabule? A na tom Uličsku práve treba to bolo urobiť, dať tam prostriedky na to, aby tento zabudnutý ukážkový a ťažko skúšaný kút nebol postihovaný mimoriadnymi odvodmi, ale mimoriadnymi podporami, pretože tam žijú tiež ľudia. To je vec...
Počkám na pána ministra, ja mu potrebujem teraz predložiť záver mohutný. No tak, nemôže tu chýbať pán minister. Ja sa učím. Pán poslanec Hlina má pravdu. (Reakcia z pléna.) Jasné, veď ja viem, pani podpredsedníčka Národnej rady. Pán minister príde a ja počkám. Má to ťažké. Ja uznám, že pán minister keď musí počúvať desiatky poslancov, tak... (Hlasy v sále.) Tak zase tie noviny číta, by som povedal, bulvárne. Ja tie noviny nečítam. (Reakcia z pléna.) Iné noviny číta pán minister... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán minister je tu. Nech sa páči, pokračujte, pán poslanec.
Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne, budem pokračovať. A budem pokračovať malou vsuvkou. Včera sme boli obvinení jedným pánom z vládnej strany, že sme teda akože málo kultúrni, lebo včera sme končili, ako si pamätáte, kultúrou. No veru, bola tam len taká pripomienka, že málo chodíme do divadla. Ja sa snažím tam chodiť. Aj sa snažím čítať rozumné veci. Ale fakt je teda ten, že súhlasím s tým, že možnože tá kultúrnosť by nemala byť vyjadrená len tými chýbajúcimi či dodanými prostriedkami do kapitoly kultúry, ale aj tým, ako sa my správame, akým sme vzorom. Ak minister financií číta bulvár, tak má na to plné právo. Len ja si myslím, že je tým škoda jeho času. Je to príliš vzácny človek, aby sa venoval bulváru počas rozpravy o štátnom rozpočte.
Takže skončili sme tým, že pán minister je síce východniar, že na Uličsku možno už bol, ale napriek tomu nemá s ním súcit. A ja ho prosím, aby súcit mal, aby takéto paragrafy sa v štátnom rozpočte viacej nezjavovali. Ja viem, že na tom štátny rozpočet nestojí, ale považujem to za ukážku toho, ako nevieme prejaviť dostatočné pochopenie, empatiu pre potreby krajiny. Tých 300 tisíc nás nespasí, ale je to urážka ľudí, ktorí ťažko žijú a ktorým bolo treba pomôcť, dokonca v krajine, ako som povedal, kde sú nádherné pralesy, nádherné kostolíky, zanedbané cintoríny z prvej svetovej vojny. Tých 300 tisíc eur keby sme dali na túto oblasť kultúry, keby ste ich presunuli pánovi ministrovi financií, tak by sme urobili pre budúcnosť Slovenska obrovský krok. A, opakujem, kto sa chce učiť, ako sa správať k takýmto hodnotám, nech ide to toho kapitalistického Talianska, na rieku Soču do Slovinska, ako si tam pripomínajú prvú svetovú vojnu. Máme budúci rok jej sté výročie. Prvá svetová vojna nás chytila iba okrajovo. To je hodnota, ktorá môže do tejto krajiny priniesť to, o čom sme aj včera tu rozprávali, trvalé nabudenie cestovného ruchu. Ľudia sem nebudú chodiť kvôli Kempinskim a kvôli Hiltonom, ale kvôli atrakciám takéhoto typu radi prídu.
No a poďme teda k tomu záveru. A ten záver si dovolím naformulovať jednou osobitnou prílohou, ktorú odovzdám pánovi ministrovi. Je to tabuľka 17, ja ju mám takto spracovanú. (Ukázanie tabuľky 17). A, pozrime sa, drží. A má číslo sedemnásť kvôli tomu, že tých hlavných tabuliek, ako som si všimol, je šestnásť, nevravím o tom množstve príloh, ktoré tam je. A tá sedemnástka, tabuľka by mala byť tá, o ktorej si myslím, že by teda mohla byť dodaná do štátneho rozpočtu, pretože som si prečítal túto knižku, jeden z poslancov ju rád spomína, ja to nemám celkom naštudované, proste ja verím tomu, že, ozaj, kapitalizmom nekončí vývoj spoločnosti a že preto si aj rád prečítam, čo teda má prísť po ňom.
A ekonomická demokracia dnes a v budúcnosti je ozaj zaujímavý príklad. Dosť často sa pracuje tu s menom Schweickart. A bez toho, aby som vás zaťažoval tým, ako on vidí vývoj toho, čo teda príde po tom často drásajúcom a nesociálnom kapitalizme, proste ten postkapitalizmus, nebudem hovoriť nič, len som si podtrhol takúto vetu: „Ekonomická globalizácia sa však v posledných rokoch úspešne snaží kvalitu svetového ekonomického procesu povýšiť cez hranice a najmä ponad hranice štátov, bezhraničná ekonomika je však vysnívaný koniec dejín.“ A tá posledná veta, ktorá by mala byť dvakrát podčiarknutá, znie: „Obnoviť funkčnosť ekonomických hraníc štátov znamená predovšetkým obnoviť dôstojnosť človeka.“ Ekonóm, ktorý, myslím, by nemal byť ideovo vzdialený vládnej strane, je to napokon vydavateľstvo, v ktorom publikuje viacero ich poslancov alebo aktivistov svoje práce, zaujímavé práce, hodné prečítania (Prečo nie?), tento zdôrazňuje, že v tom postkapitalizme, v tom pohľade, keď už nebudú trhové vzťahy také, aké sú dnes, bude základná dôstojnosť človeka. Možno vám to pripomína čosi minulé. Mne to pripomína vetu, ktorá je veľmi dôležitá.
A tá tabuľka, ktorú som si dovolil teda vymyslieť ako ten návrh na doplnok štátneho rozpočtu, je vlastne debatou o dôstojnosti človeka, ktorá by mala priniesť reálne plusy do rozpočtu Slovenskej republiky, lebo, už sme to povedali viackrát, z malých chyží sa skladajú veľké chyže, z malých rodín slovenských sa skladá tá veľká slovenská rodina. No ak my máme učiteľa v Košiciach, ktorý poukáže na zlé, a opäť to bude eufemizmus, zmluvy a ktorého za to z práce vyhodíme, ak tu máme kontrolórku pre lesnícke inštitúcie, ktorá poukáže len na 700 tisíc eur, ktoré boli použité veľmi divným spôsobom, opäť to bude eufemizmus, ak tu máme novinára, ktorý poukáže na podivné nákupy v takom ťažko skúšanom zdravotníctve a ktorého za to jeho šéfovia odmenia uvoľnením z práce, nuž, pán minister financií, aj vás toto musí zaujímať. To sú veci, ktoré majú na naše hospodárenie priamy dopad, pretože je to jasný odkaz občanom: „Veľmi sa o to nezaujímajte, lebo môžete doplatiť na to podľa algoritmu zla.“ Ten algoritmus zla je nasledovný. Najprv roky pracujete, viete, že všetko nie je ideálne, potom v jednej chvíli ani neviete, prečo to tak je, poviete si dosť, už sa na to pozerať nebudete, tak na to upozorníte svojho zamestnávateľa a ten vám nepovie, že vás teda za to ide potrestať, to vie, že by nebolo taktické, tak len zistí pri najbližšej organizačnej zmene, ktorú vie urobiť z mesiaca na mesiac, že ste preňho prebytočný. No ak budeme takéto odkazy dávať ľuďom, tak sa potom ľahko môžeme dopracovať k tomu, že naozaj nám bude v našom rozpočte schodok narastať.
A preto si dovolím tú tabuľku prečítať. Sú to investície. Viackrát tu už zaznela reč o tom, že investície sú základom toho, aby sme sa mohli systémovo pozviechať, že bez investícií nie je možné očakávať systémové zmeny. A ja som ich nazval investície do morálnej obrody krajiny (tabuľka 17 Príloha k štátnemu rozpočtu na rok 2014). Druh investícií tu má veľmi jednoduchý nápis. Volá sa Návrat viery občanov Slovenskej republiky v spravodlivosť. Samozrejme, investícia vyžaduje kapitál. Tak ten kapitál vkladám do stĺpca b a má tri časti, časť A, prijať zákon o podpore, ochrane a odmeňovaní bojovníkov proti korupcii, tu v tomto priestore, v sieni zákonnosti z úst vládnych poslancov som si to dvakrát vypočul, že ľudia, ktorí by mali byť chránení zákonom o podpore, ochrane a odmeňovaní bojovníkov proti korupcii, sú udavači. Nebudem menovať tých dvoch poslancov, je to raz navždy zapísané v záznamoch Národnej rady Slovenskej republiky. Také slová si táto snemovňa ani občania, ani tí vyhadzovaní, ani tí nevyhadzovaní, ustráchaní nezaslúžia, pretože, pán minister, tu môžete vidieť priamu príčinnú súvislosť s tým, že náš schodok možno nie je dramatický, ale má nebezpečné tendencie. Takže v bode B som si dovolil napísať do tejto mimoriadnej tabuľky, že je potrebné zabezpečiť návrat ľudí odídených za schopnosť povedať pravdu. Verte tomu, že ak to dokážete a máte na to dostatok možností, tak politickú žatvu, prospešnú žatvu bude žať SMER. A ja vás uisťujem, ja som sa tu s nikým nespolčil, ja tu nepotrebujem nič vracať nikomu, ani pánovi Matovičovi, ani pánovi Dzurindovi, ani pánovi Ficovi, ja budem prvý ten, ktorý vám zatlieska a poďakuje vašim ministrom, ktorí tu vystúpia a povedia: „Áno, takíto ľudia sú pre nás vzorom, príkladom, takíto ľudia sú pre nás motorom, ktorý ženie krajinu dopredu, takíto ľudia sú pre nás zdrojom v príjmovej časti rozpočtu Slovenskej republiky, pretože práve to sú tí, ktorí nepripustia, aby sa peniaze míňali.“ To je zase eufemizmus, nesprávnym smerom. Samozrejme, ten eufemizmus sa dá nahradiť oveľa tvrdšími výrazmi. Na čo ich používať, v tom si rozumieme. No a v tom vloženom kapitáli je aj písmeno C. A to je zase priestor, ja som to nazval, prečítam to, „Verejná deklarácia podpory protikorupčného boja veľkou trojkou republiky“.
Ak pán prezident republiky, ak pán predseda parlamentu a ak pán predseda vlády jasne z úst ako najvyšších predstaviteľov zadefinujú a povedia, že títo ľudia, ktorí doteraz boli odchádzaní z práce, sú pre nich ľuďmi, ktorí požívajú ich plnú úctu a dávajú ich ostatným občanom za vzor správania, verte tomu, že tu sa stane malý zázrak. A ja pevne verím, že vy si to uvedomujete. Ja verím, že cítite, že rastúce percentá strany SMER alebo teda tie stále vysoké nie sú všetko, že možno cítite aj tú rastúcu nespokojnosť, ktorá možno nie je tak presne zisťovaná štatistickými prieskumami. Ale ja cítim, že možnože aj prípad Trnka, aj predvčerajší prípad z Trnavy, z Daňového riaditeľstva, sú to presne tie veci, ktoré budete chcieť robiť. A ja vravím, nemám problém vám za to verejne a ozaj úprimne poďakovať. Mňa trápi, ako žijú naše deti, mňa trápi, za aké peniaze musia pracovať, a ja som presvedčený a verím, ako my všetci veríme, že v absolútnej väčšine naši spoluobčania a občania sú statoční ľudia, ktorí možno majú niekedy menej odvahy. A napokon, prečo by ju aj mali mať? My sme tí, ktorí by mali mať odvahu povedať pravdu. A jedna z právd je taká, že táto krajina prichádza o 500 miliónov eur, minimálne práve kvôli tomu, že nevieme jasne povedať takým pánom, ktorí robia divné rozhodnutia z najvyšších miest, že ich robia zle. Ak to my nevieme povedať občanom, ktorí majú odvahu povedať týmto pánom, že ich robia zle, že sú pre nás vzorom a že sa pred nimi hlboko skláňame a že sa pred nimi hlboko skláňa trojica najvyšších predstaviteľov štátu, verte tomu, že ak toto povie tá vysoká trojica, budete mať ľahšiu situáciu a možno budete ministrom financií ešte ďalšie dve volebné obdobia a poviete si, že nie 2,8 %, ale vyrovnaný rozpočet budete môcť ohlásiť tejto krajine. Paráda, a prečo nie? Veď občanom naozaj nezáleží na tom, kto tu vládne. Občanom záleží na tom, aby sa tu vládlo spravodlivo a dobre. Zatiaľ ich o tom presviedčame. A bola to aj tá prestrelka pri rozpočte: „Pravda je tá moja.“ Nie, ani tamtá časť nemala vo všetkom pravdu. Určite sa mali podrobnejšie pozrieť na to divné rozhodnutie, keď niekoľko mesiacov vaši úradníci rozpisovali vlani daňové priznania aj všetky výkazy ručne, keď zlyhali systémy, pri ktorých všetci čvirikali, že pán minister financií povedal, že ktosi musí vyhrať a keď nevyhrá on, tak radšej nech nič nie je. Takže, áno, určite to nebolo fér. A kopa ďalších vašich rozhodnutí z tejto druhej strany nebolo fér. Občania sú z toho unavení. Ale určite budú vďační za to, keď budú počuť, že štátny rozpočet je možné podporiť práve ich odvahou, za ktorú sa im ďakuje, a nie vyhadzuje z práce.
Takže ja viem, že to nebude celkom akosi zapracované do rozpočtu Slovenskej republiky, pán minister financií, ale napriek tomu, to, už čo s tým urobíte, neviem, určite sa to dalo urobiť aj lepšie, ja si vám dovolím predložiť tabuľku 17 ako dôležitú súčasť toho, veď ste minister financií, ale ste mladý človek. Choďte sa niekedy pozrieť na ten Ulič, či ste tam neprestrelili, skúste aj tú tabuľku preštudovať. Je jednoduchá. A určite ani Samuelson, ani Keynes by nepovedali, že ju treba zaradiť do tých učebníc. Ja mám tie učebnice celkom rád, aj keď som ich nikdy nedočítal do konca, ale stoja možno za to.
Takže to bolo asi to, čo som považoval za potrebné povedať.
A, pán minister, ešte stále je otvorená rozprava, ešte stále môžete povedať pánovi premiérovi, napríklad, že by sme možno mali to, čo jednorazovo získame, predsa len presunúť, aspoň symbolicky, aspoň povedať tým poslancom, že v dačom ste mali pravdu. Veď vy ste jeden z tých ministrov, ktorí toto dokážu. Niekedy ozaj ja vás rád počúvam, lebo vy máte v sebe ten prvok, že sa netvárite ako majster sveta, že všetko je absolútne presné, ako poviete vy. Vy ste z nich jeden z mála, ktorý pripúšťa pochybnosť. A je to veľmi sympatické. Takí ľudia vždy získavajú. Skúste túto škáru nádeje rozšíriť a povedať si: „Neprejedzme to, znížme aspoň o časť toho, čo ideme odpredať jednorazovo a zarobiť jednorazovo, štátny dlh, ktorý líže tých 57 % pomaly. Získate tým. Možno sme všetci čítali Sofiinu voľbu. Bola to dramatická vec. Toto nie je také dramatické, ale napriek tomu je tu istá voľba, voľba medzi tým a tým, že vykročíme smerom, ktorý nebude nútiť tlačiť túto krajinu falošné peniaze a tlačiť naše deti do toho, aby naše dlhy splatili, pretože, opakujem, a tým končím, my sme tu nie poslanci pre šieste volebné obdobie, pre roky 2012 – 2016, my sme tu poslanci, ktorí dostali veľkú úlohu maličkú časť histórie tejto krajiny zastupovať svojich občanov a odovzdať tento mandát tým, ktorí prídu po nás, iba s jedným parametrom, aby to bolo o niečo lepšie, ako vtedy, keď sme sem prichádzali. O to vás pekne prosím. A myslím si, že práve toto je v našej moci.
Ešte som predsa len zabudol, takže sa ospravedlňujem, ja som vlastne zabudol pri tom Uliči, čom som sa tak trocha doň zarozprával, povedať niečo o Lesoch Slovenskej republiky. Ten paragraf je tu už tretíkrát. Ja som si myslel, že to bol iba taký výmysel pána ministra Simona, taká jednorazovka. Ale vidím, že to má úspech a že to teda nabralo celkom pre financmajstrov sympatické, pre lesníkov nesympatické, ale pre občanov by to malo byť tiež nesympatické, parametre, pretože, viete, povedať si, že ten podnik môže každý rok dať mimoriadny odvod 5 miliónov eur, je to možné. Keď spomeniete 20 miliónov, tak to bude 20 miliónov, keď spomeniete 50 miliónov, ja vás uisťujem, že generálny riaditeľ Lesov Slovenskej republiky dá aj 50 miliónov. Len je to absolútne protiľudové, protilesnícke, protiobčianske a protiperspektívne pre verejnosť. Keď som sa na to pýtal pána štátneho tajomníka Pellegriniho, teda vášho zástupcu na výbore, kde sa prejednával rozpočet, tak som pochopil, že treba o tom rozprávať, pretože viete, čo bolo na tom zarážajúce? Nie to, čo povedal, ale to, akým tónom to povedal: „No, samozrejme, pán poslanec, veď predsa keď má niekto nejaký podnik a my ako štát ho máme, no tak je základná povinnosť, aby sme z toho podniku zarábali peniaze.“ Je to tragický omyl, je to vážna chyba. Ďakujem za to, že pán Pellegrini to úprimne povedal. A odkazujem mu aj z tohto miesta, že každý občan, tobôž keď má slúžiť na vysokom úradníckom mieste tomuto národu, týmto národom alebo tejto krajine, má mať na mysli tú perspektívu.
Poviem iba jednu vec, máte radi štatistiku. Tie lesy sú naozaj zdrojom úplne niečoho iného ako zo ziskov z dreva. Naozaj chcete mať všetci tuná v pohári čistú vodu, dýchať vzduch, ktorý sa dá dýchať, mať krajinu nesponzorovanú, neodviatu. A myslieť si, že práve toto je riešenie, že dokážeme z takéhoto podniku odčerpať prostriedky? Napríklad iba jednu štatistiku poviem. Viete, koľko majú Švajčiari lesných ciest? (To je inak základ hospodárenia, ale aj bezpečnosti štátu a zásahov aj mimoriadnych.) Vyše 40 metrov na hektár. Toť tuná za riekou Dunaj majú ich Rakúšania 38 metrov bežných na hektár lesa. Viete, koľko ich máme na Slovensku? 10,2 metra na hektár. Je to štyrikrát menej oproti nim. Ja nechcem, veď už to tu zaznelo, prirovnávať sa k Švajčiarsku. Veď vieme, že je to čosi, kde môžeme upierať zraky. A napokon ani tam nebude všetko ideálne. Netvrdím, že máme ísť tým smerom po každej stránke, ale už keby sme chceli pomôcť tejto krajine, nielen z hľadiska rozpočtu, ale aj z hľadiska toho, čo by malo byť cieľom, to znamená pomôcť tomu, aby sme tu mali zdravú, krásnu krajinu, nuž tak ak už ich tých 5 miliónov im berieme, tak by sme ich hádam mali viazať úplne jasne na to, že ideme zvýšiť hustotu lesnej cestnej siete. Alebo to vám možno bude bližšie, každá povodeň vzniká nie tu dole na Dunaji, kde potom staviame hliníkové veľké oceľové bariéry, ale vzniká v horách. Hradenie bystrín bolo voľakedy za starých čias základnou povinnosťou, jednou z množstva povinností lesníkov. Dneska do toho nedávame nič, alebo takmer nič.
Keby ste povedali Lesom Slovenskej republiky, že 500 miliónov im už teraz nezoberieme, pretože to, čo vytvoril pán Simon, bolo inšpiratívne, ale nechceme v tom pokračovať a necháme to pre to, aby to slúžilo tejto krajine, ej, veru lepšie by ste, pán minister, boli urobili. A opäť si myslím, že päť miliónov, aj keď platí babka k babke, ja viem, to sú veci, ktoré treba ozaj zvažovať, čo je ťažký kaliber a čo je len gumipuška. Gumipuškou nedokážeme uloviť nič, môžeme len trocha popukať. A to je zlý príklad, prepáčte, ale rozhodne si myslím, že bolo treba tieto paragrafy si odpustiť a keď už áno, tak bolo treba tam dať ešte ďalší paragraf a tieto prostriedky účelovo viazať, pretože to by bol prejav dobrého hospodára. Ja verím, že takým chcete byť. Ja vám k tomu aj všetko dobré prajem. Naozaj nemám potrebu sa tu nejakým spôsobom tváriť ako mudrlant, ktorý rozumie vašej profesii. Je to veľmi zložitá profesia a máte veľa tlakov. Skúste urobiť kompromis, ktorý ešte môžete urobiť, pretože sme stále v otvorenej rozprave.
Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ďakujem za pozornosť.
Vystúpenie v rozprave
11.12.2013 o 9:01 hod.
Ing. CSc.
Ján Mičovský
Videokanál poslanca
Dobré ráno. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán minister financií, vážené kolegyne, kolegovia, otvárame dnes štvrtý rokovací deň rokovania o štátnom rozpočte, bude posledný možno, možno nie.
Napadlo mi do tejto komornej atmosféry vstúpiť možno trocha s mierne úsmevným pokusom, aj keď ja nie som veľký humorista, že keby som bol možno poverený ako nejaký novinársky elév priniesť také nejaké glosy z tohto rokovania, tak by ma napadli možno také nejaké krátke vetičky, že čím je zákon dôležitejší, tým je menej zástupcov ľudu v tieni zákonnosti, to je taká zaujímavá korelácia, alebo že je veľmi málo poslancov, ktorí možno všetkým súvislostiam tak zložitého materiálu rozumejú, ale je veľmi málo tých, ktorí necítia potrebu k tomuto zákonu sa vyjadriť, to je tiež istý paradox, alebo možno keď vidím tu rozčítaný jeden denník pána ministra, tak že je len málo chvíľ, keď minister financií zdvihne zrak od rozčítanej literatúry, aby sa započúval do rozpravy k tomuto zákonu. Možno to bude tým, že si je istý, že tento zákon bude schválený a nech sa povie, čo sa povie, tak už to veľa na tom nezmení nikto z nás. A je to asi aj pravda. Pán minister to možno aj tak cíti, a preto sa venuje niekedy viacej literatúre ako rozprave. Napokon, treba uznať aj ľudsky, že počúvať štyri dni rôzne veci, ktoré on sám ako odborník vyhodnotí ako málo odborné, nemusí byť vždy ľahko zvládnuteľné. No, dobre, to bol ten pokus o humor, verím, nie veľmi úspešný, lebo nejako som nikoho nerozosmial. Ale napokon rozosmievať zástupcov ľudu akýmikoľvek bonmotmi a pri takomto zákone by bolo asi celkom málo dôstojné.
Takže poďme trocha vážnejšie. Zabŕdnem do histórie a pripomeniem starý Egypt. Tí múdri Egypťania mali dva také spôsoby, ako sa prihovoriť ľudu. Používali na to dve rôzne písma, z nich jedno sa volalo hieratické a druhé démotické. To démotické ako démos (ľud) bolo určené pre ľud, aby úradné, právne, zdravotné a rôzne spisy aj pospolitý ľud ľahšie porozumel. A ja si myslím, že by bolo celkom dobré, keby pri takomto zákone, ktorý nie je pre niekoľkých odborníkov, pre expertov, ale ktorý dopadne úplne bez rozdielu na každého občana Slovenskej republiky, sa použili tiež dva druhy prístupov, možno ten odborný, kde sa pán minister vie porozprávať s kolegami tak povediac, ani nieže je otázka, že to je z ktorej strany, ale od kolegov z ktorej profesie. To by bol ten jazyk, ktorý je povinný použiť pri takomto zákone. A potom možno by bolo celkom fajn použiť aj ten démotický jazyk, ten, aby mu ľud lepšie porozumel a aby vedel, o čom to vlastne tí poslanci štyri dni rozprávajú a keď tá väčšina zdvihne za ten zákon ruku, aby aspoň tušili, čo sa zhruba za týmto zákonom skrýva. Ja si myslím, že možno to ani nezaujíma mnohých, ale mnohých aj áno. Ale prehrýzť sa spleťou ekonomických súvislosti je naozaj nad sily občana. A napokon prečo by on mal byť tým, ktorý by sa snažil toto klbko tej Ariadninej nite, ktorá vedie labyrintom ekonomických a finančných záležitostí Slovenskej republiky, prehrýzať a odvíjať v ňom túto niť? Použijem na to jeden ani nie príklad, ale to, o čom si myslím, že je možno dôležité v tomto zákone. Ja naozaj nepôjdem do množstva čísiel. Tých tu zaznelo veľa. A ja sám, hoci som sa snažil tu poctivo sedieť, možno som boj jeden z tých, ktorí tu sedeli najviac, som sa niekedy v tých číslach strácal. Takže necítim potrebu, aby som túto chybu zopakoval alebo aby som to množstvo čísiel zväčšoval.
Takže ostaňme pri takom jednoduchom a základnom výstupe zákona o štátnom rozpočte Slovenskej republiky na rok 2014. Nie je to tam možno presne napísané, ale neraz tu zaznievala celkom pozitívna informácia, že schodok štátneho rozpočtu na rok 2014 dosiahne, tak sa to plánuje, taký je cieľ vlády Slovenskej republiky, 2,8 % z hrubého domáceho produktu. No ja vidím, že to je v tom hieratickom písme napísané, lebo, po prvé, 2,8 %, to je celkom milé percento, ktoré naozaj má v sebe už svojou veľkosťou obsiahnuté to, že ľudí nemôže znepokojiť, 2,8 %, to je v podstate málo. Keď niekto ide do banky a dajú mu 2 %, tak síce je to vzhľadom na dnešné úrokové miery možno až priveľa, ale ľudia vedia, že to proste neznamená veľa. A z čohože to je? Z HDP? No ktože si vie predstaviť tie desiatky miliárd eur, ktoré vyprodukuje firma menom Slovenská republika a z ktorých teda ten schodok sa počíta? Ja nepochybujem, že počítať schodok štátneho rozpočtu týmto spôsobom je nielen medzinárodne uznávané, ale aj potrebné a rozumné. A vôbec ma nenapadá, že by som mal voči tomu protestovať. Určite je rozdiel vyjadrovať schodok nášho hospodárenia vo vzťahu k takej krajine, ktorá vyprodukuje 75 mld. služieb a tovarov a k takej, ktorá vyprodukuje 700 mld. Určite tá 700-miliardová si môže dovoliť úplne iný schodok ako tá 70-miliardová. Takže súhlasím s tým, že takéto porovnanie je celkom opodstatnené, a neprotestujem, ale zároveň ako zástupca mnohých občanov, ospravedlňujem sa tým, ktorí to majú jasnejšie ako ja, hovorím, že im to veľa nepovie. Jedno číslo je príliš malé, nevzbudzuje pozornosť, lebo je také mierumilovné, 2,8 %. No a to druhé je strašne veľké, desiatky miliárd, no kto má pochopiť, aké veľké sú hodnoty, ktoré sa skrývajú za desiatkami miliárd? Ľudia vedia rozlíšiť, že ja neviem je škodovka za 8 tisíc eur a mercedes za 30 tisíc. A ten rozdiel si vedia predstaviť. Ale medzi týmito dvoma číslami sa zrejme dosť mnoho z nás stratí. A tak si myslím, že by sme mali povedať občanom to, o čom tu rokujeme v tom démotickom jazyku starých Egypťanov, v tom ľudovom jazyku.
A ten ľudový jazyk mi navráva, že by sme mali zdôrazniť nasledovné. Táto firma, táto naša krajina, táto naša spoločnosť musí sa riadiť rozpočtom. To je úplne v poriadku. To nie je výmysel doby. A vieme, že na budúci rok, aby sme úspešne fungovali, aby každý dostal primerane to, čo dostať má, a aby sme nejakým spôsobom obstáli v tých zložitých súvislostiach, o ktorých vie oveľa lepšie pán minister ako ja, takže na to potrebujeme 17,2 mld. eur. To je ešte stále veľké číslo. Ale teraz keď ho dáme do tej protiváhy, že zároveň sme schopní v tejto našej krajine vyprodukovať len 13,8 mld. eur, to znamená to, čo dokážeme zarobiť, je o niečo menšie ako to, čo potrebujeme na prevádzku našej krajiny. Ten rozdiel je 3,4 miliardy alebo, aby som bol presnejší, to je menej, len to mi vyšlo z toho zaokrúhľovania, nepodstatné, možno 3,3 mld., skôr. Ešte stále to možno v tejto chvíli nevypadá tak, že by sme sa mali znepokojiť. Ale už je to znepokojivejšie ako keď som hovoril iba o tých 2,8 % schodku z HDP. A teraz keď si urobíme jednoduchý prepočet, nie možno úplne najpresnejší, ale môžeme urobiť záver z týchto dvoch zložitých čísiel, na prevádzku krajiny spotrebujeme o štvrtinu viac zdrojov, ako ich máme zarobených. Keby som to chcel dať na percentá, tak možno 24, povedzme, 25 % je to, v čom prevyšuje naša spotreba našu výrobu. To, už si myslím, by mohlo občanov zaujať viacej, lebo už hovoríme o tom, že je to istý rozdiel, ktorý bude musieť niekto raz niekedy zaplatiť. Asi sa zhodneme aj pri nízkom ekonomickom vzdelaní na tom, že to asi nedotlačíme v tlačiarňach Národnej banky ani v Kremnici dukátmi, nespustíme mašiny, aby nám 3 miliardy vyrobili, ale že to budeme musieť vytlačiť možnože z potu väčšieho pracovného úsilia. No a keď si odpustíme toto úsilie v roku 2014, že nebudeme chcieť vytlačiť toho potu miesto tých netlačených peňazí, no tak to budú musieť vytlačiť tí, čo prídu po nás.
A ja si myslím, že my by sme mali tu nielen byť naozaj pre svoje volebné obdobie, ale mali by sme byť natoľko uvážliví, že by sme si mali už teraz uvedomovať, že tie peniaze raz niekto bude musieť reálne doplatiť alebo, to je tá druhá možnosť, môžeme ich nedoplatiť a skrachovať. Ja viem, krach štátu vypadá dosť nereálne, štát má predsa len iné možnosti ako firma alebo rodina. Ale po skúsenosti s tým, ako sme vajatali okolo gréckeho rozmachu, na ktorý nebola reálna ekonomická sila, ale chuť spotrebovať tam bola, už asi cítime, že táto kategória (krach štátu) nie je úplne nereálna, a nechcem povedať, že je to vízia Slovenskej republiky, ale prst je tu zdvihnutý, ak by sme sa správali nesprávne, a to vôbec nie je otázka len jedného roka, pretože rozpočet, to je nekonečný príbeh z roka na rok, tak by sme mohli aj skrachovať.
A keďže tie miliardy sú stále veľké, tak ja skúsim povedať to tak ešte viac démotickejšie, ešte viac tým ľudovým démotickým egyptským písmom určeným ľudu. A predstavme si teraz rodinu, možnože takú štvorčlennú (rodičia, dve deti). A majú, pre jednoduchosť mi dovoľte použiť príklad, príjem 1 000 eur mesačne. Obávam sa, že takáto rodina nie je vôbec netypická a že možnože mnohé rodiny tento príjem (štvorčlenné) ani nedosahujú. Ale, dobre, nebudeme rozplakávať sa. Povieme si, že tých 1 000 eur je prípad rodiny, ktorá však potrebuje pre svoju prevádzku o 240 (o 24 %) viacej každý mesiac. To je ten schodok. Už sa to počuje teraz, predpokladám, zrozumiteľnejšie, príjem je 1 000 eur, výdaj je 1 240. Ľahkou násobilkou prídeme k tomu, že tá rodina na konci roka má deficit 2 880 eur (stotisíc korún starých). No a touto rodinou je naša krajina (Slovenská republika) v rozpočte pre rok 2014. No to je, si myslím, nie už tak nezrozumiteľné. A vo mne ako človeku, ktorý vždy sa živil vlastnou prácou a nemal nejaké dodatkové zdroje a snažil sa nemať veľa dlžôb, to osobne vzbudzuje isté také znepokojenie, pretože nechcel by som byť členom tej rodiny, ktorá každý mesiac minie o 24 % viac, ako zarobí. Ja si myslím, že určite sa nájde na to dosť veľa dôvodov, aby sa ten príklad považoval za nesprávny, pretože porovnávať tieto dve veci nebude asi úplne korektné z hľadiska vied ekonomických. Ale na druhej strane si myslím, že sa nevzďaľujeme úplne od samotnej podstaty, keď upozorňujem na to, že takáto rodina má v zásade len dve možnosti, nevšímať si to a povedať si, že veď dajako bolo, dajako bude, veď to raz niekto zaplatí, veď nás vari nezderú z kože, alebo robiť nejaké múdre opatrenia, ktoré by mali byť vyjadrením práve štátneho rozpočtu.
Dobre, a poďme teraz od tej veľkej rodiny, ktorú som porovnal s tou 1 000-eurovou mesačnou príjmovou hladinou, k tomu nášmu rozpočtu veľkej rodine. A možno tam by sa nám bolo treba na chvíľu pristaviť pri tých troch písmenkách, ktoré tu sa stali takou svätenou, ktorú uznávali dokonca všetci, aj tam po pravej strane ekonomickí experti, aj tu po ľavej strane pán minister. Tie písmenká sú RRZ (Rada pre rozpočtovú zodpovednosť). A vcelku sa mi pozdávalo, že proste je tu niečo, čo obidve strany celkom korektne a, prirodzene, úctivo uznávajú ako niečo, čo treba brať do úvahy. Ja si myslím, že aj samotný vznik tohto inštitútu a jeho poslanie je dobré. A preto je aj dobré, že ich výroky sa neberú na ľahkú váhu.
A ak by som mal zhmotniť všetky tie vyjadrenia, ktoré zaznievali na konto kritiky rozpočtu Slovenskej republiky na rok 2014, tak sa mi zdá, že najväčšia výhrada tam bola daná voči tomu, že náš rozpočet v roku 2014 používa najmä jednorazové príjmy, ktoré nie sú systémové, ktoré sa nebudú opakovať a ktoré jednoducho by nemali byť prejedené, a pomáha si nimi. A tu, pán minister, sa obraciam na vás ako na človeka, ktorý určite tomu rozumie veľmi dobre a ktorý určite musí byť práve tou križovatkou rôznych požiadaviek, tlakov, kde sa to nedá nikdy ideálne vyriešiť, skôr len optimálne, ak vôbec, kde by som možno bol ochotný uznať všetky tie zákruty, ktoré musíte povytláčať popri týchto rokovaniach a do ktorých ja vôbec nevidím, ale zdá sa mi to ako ľudsky, ľudsky, ale, samozrejme, potom aj odborne nesprávne, že vy súhlasíte s tým, aby tie jednorazové zárobky Slovenskej republiky boli prejedené. Považujem za jednoducho nevyhnutné, aby ste vy ako odborník povedali aj svojim šéfom, aj svojim kolegom, aj slovenským občanom, že viete si predstaviť rôzne zákruty, pretože politika je o zákrutách, ale nie ste ochotný akceptovať to, aby krajina, čo získa z jednorazových predajov alebo iných postavených tržieb, použila do výdajov krajiny. Ja si myslím, že vaša prvá povinnosť a povinnosť všetkých ministrov, ktorí na vašej stoličke budú sedieť, ministrov financií je povedať, že zadlženie krajiny je nebezpečná vec a keď máme tu niečo, čo jednorazovo nám pomáha pomôcť, tak je našou základnou povinnosťou tieto prostriedky vniesť na splácanie dlhov krajiny. Ak to popierate, tak potom mi to musíte vysvetliť, lebo tomu, že si tým pomôžete ako barličkou, aby sme teda sa stiahli pod tie tri percentá, rozumiem, ale vy predsa musíte zase rozumieť tomu, že nie ste ministrom len pre rok 2014 a že táto krajina bude musieť fungovať aj v rokoch 2015, 2016, 2017, 2018, 2019, 2020 aj v tridsiatych rokoch a v štyridsiatych rokoch. A tváriť sa, že my sme tí ľudia, ktorí si to môžu dovoliť nevidieť, by som prosil, minister financií takýto pocit by nemal mať. Vy ste tu naozaj človek, ktorý by nemal súhlasiť s tým, aby jednorazové profity krajiny išli niekde inde ako do umorovania dlhu Slovenskej republiky, o ktorom vieme, že tá jeho úroveň nebezpečne rastie. A baviť sa o tom, že sú tu krajiny, ktoré sú na tom oveľa horšie, sa mi zdá tak nedôstojné, ako doniesť zo školy štvorku a povedať, že ešte traja dostali guľu. To proste zodpovední politici a zodpovední ministri financií hovoriť nemôžu.
A, opäť, urobme zase návrat z veľkej rodiny do tej malej, do tej, o ktorej sme si povedali, že tá rodina zarába tých 1 000 eur mesačne, ale že preje tých 1 240 mesačne, že každý mesiac spotrebuje o 240 eur viacej a do roka urobila manko 2 880 eur. To je rodina menom Slovenská republika.
No keď sme pri tomto základnom postuláte, ktorý vydala Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, tak ma napadá taký príklad, o ktorom by som veľmi rád povedal, že ho považujem možno zase za ten démotický, ľudový, ktorý tu by mal zaznieť. Ak sa dostala tá rodina do tohto stavu, že tritisíc eur vyrobila deficitu, tak určite bude sa snažiť to nejako riešiť. Povedzme, že tá rodina zistí, že má chalupu pod Poľanou, ktorú má síce strašne rada, do ktorej chodí, ale ktorú by mala teda v tejto chvíli predať, pretože tak jej velí tá zodpovednosť. A tu sme pri tom bode, kde sa teda chcem opäť dotknúť toho základného výroku Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Dobre, predali chatu a teraz majú dve možnosti, alebo budú ďalej tie peniaze prejedať a o rok o dva roky sú tam kde boli, lebo tých pár tisíc eur jednoducho naviac nevystačí, alebo sa rozhodnú zainvestovať do svojej rodiny a povedať si, že to takto ďalej nepôjde, že tú chatu musia použiť na to, aby zateplili barak a aby náklady na vykurovanie im klesli o 200 eur mesačne, a tým pádom zistia, že sa blížia k vyrovnanému rozpočtu. Pán minister, viním vás z toho, že toto ste neboli ochotný do rozpočtu zapracovať. Ja budem veľmi rád, ak v záverečnej reči poviete, že to sú nepochopenia podstaty a že to tak nie je. Ja som tu ozaj tri dni sedel, ozaj som sa snažil počúvať aj vás, aj všetkých kolegov zľava aj sprava a ozaj si myslím, že v tomto sa nachádza kardinálny bod vašej chyby pri štátnom rozpočte. Som si vedomý toho, že nevidím do súvislostí, som si vedomý toho, že patrím medzi tých ľudí, ktorým treba hovoriť tým ľudovým, démotickým jazykom, ale ja vás prosím, aby ste na to prihliadli, že dve promile občanov sú schopné baviť sa na vašej úrovni možnože, z ekonomických viet to presne nemôže byť odpoveď pre tých 99,8 % občanov, ktorí by mali vedieť, ako táto krajina chce v roku 2014 a v rokoch nasledovných bez ohľadu na to, kto tu bude slúžiť tejto krajine, vyzerať.
A teda túto časť ukončím tým, že ak sa to nedozvieme, ako chceme teda pristúpiť k tejto základnej veci, ak to naozaj nebude jasné, ak vy nie ste ochotný v tomto rozpočte povedať, že, dobre, treba urobiť nejaký krok aj späť a jednoducho sa pozrieť aj do rokov budúcich, aby vás nieže neobviňovali z toho, že to je rozpočet pre to, aby ste boli pekný v roku 2014, ale pre to, že vy viete, že vás to jednoducho raz dobehne možno ako ministra, možno ako premiéra a možno aj ako občana, možno vaše deti to raz dobehne, ktoré zaspomínajú na svojho otca, ktorý robil ministra financií a ktorý nedovidel do budúcnosti, ja vás prosím, pokúste sa v rozpočte na rok 2014 do tej budúcnosti vidieť z toho pohľadu, aby sme neprejedali to, na čo nemáme právo, a aby sme neblížili náš štátny dlh k nebezpečným hraniciam, za ktorými nasledujú riešenia, ktorých dopady si nevieme ani poriadne predstaviť. To je možno jedna z tých podstát toho, čo som vám chcel povedať.
A skúsim povedať ešte niekoľko poznámok.
Ďalšia vec, ktorá mi teda ohromne vadí, je tá vec na strane 25, kde sa teda hovorí o vývoji, aktuálnom návrhu tých dividend vybraných spoločností. Ja viem, že to iba zopakujem. Veď ja som tu sedel preto, aby som počúval. Ja sa netvárim ako expert na rozpočet. A myslím, že to povedali rozhľadenejší poslanci v ekonomickej sfére ako ja, že na budúci rok máme SPP, ktorý sme tu tak často skloňovali v tomto roku, dividendy vyhnané do výšky 735 tisíc eur, hoci tohto roku iba ten istý podnik vyprodukoval 35 tisíc eur, to znamená, 20-krát viacej na budúci rok očakávame dividendu pre akcionárov ako tohto roku, no tak to sa mi zdá ako psia politika. A ak tuto SPP je taký, aký je, a dostal toľko zásahov a napriek tomu preplával, lebo vieme, že takéto materské lode preplávajú vždy a ich kapitáni sa smejú, keď okolo kľučkujú nejaké maličké torpédoborce, budiž, nech prepláva, ja naozaj nerozumiem, ako môžete pripustiť, aby sme si zobrali pôžičku, úver na to, aby sme do rozpočtu dostali 735 miliónov. To je obrovská čiastka na to, aby sme mohli akcionárom, teda aj Slovenskej republike vyplatiť tieto peniaze, respektíve možnože sú to len účtovné operácie, proste aby to v tom rozpočte vypadalo tak, že máme príjem. Opäť, ak sa mýlim, budem veľmi rád vysvetleniu, ak je to zlé videnie, že tých 35 miliónov tam bolo tohto roku tak, že to nebol žiadny problém, pretože to tak vychádzalo, a na budúci rok to bude tak výrazne zlepšené hospodárenie tej istej firmy. Okrem toho sa obávam, veď akcionárom nie je len Slovenská republika. Tie väzby sú zložité. Ja sa do toho ani nepúšťam, čo EPH, čo Eustream. Ale zrejme tu máme aj ďalších akcionárov. To znamená, že nejaké účtovné operácie, do ktorých možno nevidí pomaličky ani minister financií, pôjdu na vrub do kreditu aj iných, ako je Slovenská republika? Keby aj áno, alebo keby aj nie, už len na to, že tu existuje schopnosť požičať si bohatej firme takýto obnos, lebo keď tam asi neexistuje, tak som to vyrozumel, na to, aby sme mohli sanovať štátny rozpočet v príjmovej časti, sa pýtam ako na čosi, čo z hľadiska toho trendu 250 miliónov, 380 miliónov, 335 miliónov a, zrazu, bác, 735 miliónov, lebo je to roku 2014, a potom už iba 300 miliónov a zase 300 miliónov, prečo to takto skáče, naozaj zákony ekonomiky, ktorým podlieha SPP, a trhu velia expertom odhadovať príjem takýmto spôsobom alebo sú to zákony politickej rétoriky, politického boja.
No ja viem, že politika je naším remeslom, vaším remeslom, aj mojím remeslom. Ja som lesník, ktorý sa na chvíľočku musel stať politikom. Ale práve preto sa na to spytujem, veď sme zároveň všetci aj občania, ľudia. Ak je toto v poriadku, tak potom treba povedať jednoducho poslancom, aby sa dovyvzdelávali, aby si to prečítali niekde tam, kde im to vysvetlia, že to takto má byť, lebo ja tomuto naozaj nemôžem porozumieť, že si berieme úver do bohatej firmy, aby sme vytvorili fiktívny príjem do štátneho rozpočtu, a to nemalý. Nerozumiem tomu a budem rád, keď tomu porozumiem, a budem ešte radšej, keď to vôbec nebude tak nebezpečné a tak krivé a falošné, ako mi to v tejto chvíli, vážené plénum, vážení zástupcovia všetkých občanov, pripadá. Slúžime im. Pán minister im slúži tiež. A mal by im slúžiť pravdivými údajmi. Nevravím, že sú nepravdivé. Ja sa len spytujem, či sú dostatočne odborné a či si experti na ministerstve financií vedia s úsmevom vypočuť takýto príspevok a povedať, však tí poslanci tomu vôbec nerozumejú, pravda je úplne iná, pravda je v poriadku, ekonomické zákony neboli porušené politickými násiliami.
A poďme ďalej. Skúsme sa pozrieť ešte na jednu firmu. SPP bol spomínaný veľa a často, ale ja mám osobný vzťah k firme Cargo. Ja si veľmi dobre spomínam na júl 2009, keď vo vláde Slovenskej republiky za premiérovania Roberta Fica sa rozhodovalo o dvoch obrovských pôžičkách, jednej vo výške 200 mil. eur pre Cargo, druhej vo výške 67 mil. pre Lesy Slovenskej republiky. Tieto pôžičky mali dosť rozdielny vývoj. Tých 67 mil. vyplatených nebolo, lebo 1. júla 2009 premiér vlády Robert Fico rozhodol, že kým tí piati lesníci stoja pred Úradom vlády a kým sa ich kolegovia v Banskej Bystrici na Lesoch Slovenskej republiky búria, tak dovtedy pozastavuje pánovi ministrovi Becíkovi 67 mil. eur, to znamená 2 mld. korún, aby sa to prešetrilo. Pán minister Becík povedal, že to teda musí byť, pretože ten podnik inak padne. Pán premiér bol natoľko múdry, že povedal, že sa má počkať, či to ten Becík má pravdu. A zdá sa, že premiér bol múdrejší ako pán minister Becík, pretože pozastavenie pôžičky sa preklenulo do absolútneho zrušenia. Ten podnik, napodiv, prežil, napriek veľkým krokodílím slzám pána ministra Becíka. Dokonca natoľko prežil, že v paragrafe, o ktorom budem ešte rozprávať, bolo to v § tuším 6 či ktorom, ideme dnes od tohto podniku zobrať ešte štandardne ďalšie milióny do štátneho rozpočtu. Je to krásny príklad. Ja sa len spytujem, akí experti to teda sedia na tých ministerstvách, s ktorými sa musí pán minister financií boriť, keď taký minister je schopný zabojovať na vláde, že neprežije, zahynie, zničený bude. A prečo hovorím o tých 67 mil., ktoré sme zachránili? No preto, lebo by ma zaujímalo tých 200 mil., ktoré nám síce teraz pomáhajú, pretože teda je to ako návrat zo štátneho rozpočtu, bolo to podhodnotené ako pôžička, ako bolo využitých, či vôbec bola potrebná táto operácia. Ja dávam túto otázku, možno na nesprávnom mieste. Domnievam sa, že aj táto účtovná operácia bola viac politická ako ekonomická a hospodárska. Takže to je čosi, čo si ja nemôžem pri listovaní rozpočtom odpustiť povedať, pričom mám na mysli hlavne teraz to použiť ako príklad toho, ako sa vysokí predstavitelia úradov, ktorí zastupujú ľud, ministerstiev dokážu ľahostajne, nezodpovedne správať, keď argumentujú na vláde. Ja pevne verím, že to patrí minulosti a že možno aj z toho príkladu sa poučíme. A možno už nielen Lesy Slovenskej republiky, ale ani Cargo nebudú dostávať pôžičky, ktoré sú viac trestom ako pomocou. Ja viem, pre niekoho sú pomocou. Aj na tých 67 mil. sa tešilo množstvo dodávateľov. Ale rozhodnutie bolo také, že neprešlo. Spytujem sa, prečo to prešlo v Cargu. A v tejto chvíli pán minister povie, ale, dobre, aspoň prichádza nejaká splátka. Neviem, možno je fiktívna, možno reálna, ospravedlňujem sa za to, že to neviem.
Takže to bola druhá časť.
A skúsim prejsť takpovediac možnože aj do finále.
Ale, áno, určite vás nebudem zdržiavať množstvom čísiel, tak ako som to sľúbil, bude tu ešte reč o práve už konkrétne tých paragrafoch, ktoré máme v návrhu zákona o štátnom rozpočte. Ozaj ten samotný zákon je veľmi stručný. Práve včera to, myslím, pán poslanec Kollár aj tak trocha vyglosoval, že ako je to možné, že zo šiestich paragrafov je zrazu deväť. A on teda zistil, že tam pribudla šestka, sedmička a osmička s tým, že sa v nich hovorí o mimoriadnych odvodoch niektorých štátnych podnikov. No ja tomu rozumiem, resp. viem, že to sa tam muselo dostať, to nebola nejaká svojvôľa ministra alebo jeho ľudí, zákon o štátom podniku hovorí, že ak má byť mimoriadny odvod, tak to musí byť schválené zákonom. Takže iná možnosť tu nebola.
Ale ja sa teraz chcem pozrieť ešte nie tak na tú šestku, kde sú Lesy Slovenskej republiky, ale chcem sa pozrieť na tú osmičku, kde je LPM Ulič, Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, ktorý má do štátneho rozpočtu odviesť v roku 2014 osobitný odvod v sume 300 tisíc eur. To nie je veľká suma. Ale čo je veľké a čo je malé? Považujem tento paragraf za ukážku asociálnosti prístupu vlády Slovenskej republiky k občanom vo forme rozpočtu tak, ako je predložený.
Vážený pán minister, vy ste východniar, ja sa ozaj spytujem so zvedavosťou, lebo ja mám Slovensko rád a poznám ho od Kútov až po Novú Sedlicu, vy ste niekedy boli na Uliči, na tej zakarpatskej republike, ako ju domáci nazývajú, kde keď už prejdete za Starinu, tak všetky potoky tečú už na Ukrajinu? A je to kraj, ktorý je skutočne ťažko skúšaný už desaťročia, ak nie stáročia, kde dodnes je síce obrovská krása z hľadiska kultúrnych a prírodných zdrojov, ale kde je zároveň aj obrovská bieda a kde je posledný zamestnávateľ, jeden z posledných zamestnávateľov, čo ako-tak ešte prežíva, Lesopoľnohospodársky majetok Ulič. A vy do zákona o štátnom rozpočte napíšete, že z tohto podniku chcete do štátneho rozpočtu dostať mimoriadny odvod 300 tisíc eur. Pán minister, keby ste si toto lepšie premysleli alebo keby sa na to lepšie pozrel na to pán premiér Fico, tak ja pevne verím, že by ste si boli povedali, no tak tomuto Uliču dajme pokoj. Možno na to aj má, veď, viete, no ja ešte o tom budem rozprávať, keď lesy stisnete, tak dostanete z nich aj miliardu. Tie hodnoty tam sú. Len to si nesmieme dovoľovať, ale, dobre.
Pri veľkom podniku bude iná reč, ale LPM je také torzo istej štruktúry z minulosti štátneho spravovania lesného majetku. Ulič, môžeme povedať, je ukážka problémov tých, ktoré v roku 1962 možno Ladislav Mňačko opísal, že keď tadiaľ sa potuloval, že to je tam, kde končia prašné cesty. Možno ste to brali na literatúre. A Ulič, to bola ponúknutá oblasť, kde je ukážková bieda, ešte stále, a kde teda aj tie vtedajšie propagandistické vety hovorili o tom, že už to tak nebude. Verte tomu, že to dodnes tak je, verte tomu, že keby ste sa boli nad tým trochu zamysleli s pánom premiérom, tak ten paragraf by ste si boli odpustili. Veď ja predsa viem, že vaši experti citlivo vnímajú to, čo sa ľuďom môže nepáčiť. Vám Uličania nestoja za to, aby ste sa im páčili?
Pozrite sa, mali sme tu zákon o lesoch, pán minister dostal informáciu, pokyn alebo prosbu od pána premiéra, veď to tak aj bolo medializované, teda o tých hubách, to je tak strašne tam napísané, že ten zákon treba stiahnuť. Veď o tom zákone o lesoch je obrovské množstvo vecí, ktoré som chcel aj podporiť, aj schváliť. A verím, že v januári tak urobím. Sú tam aj veci oveľa zložitejšie, ktoré nestoja možno za podporu alebo možno aj za nejaké spracovanie, ale som sa musel usmiať, že pri zákone o najväčšom bohatstve štátu, o lesoch, pán premiér bol taký taktik a diplomat, že si povedal, no, pozor, každý druhý Slovák je hubár, my ideme naštvať ľudí s tým, že nebudú môcť ísť do lesa, treba to stiahnuť. No, dobre, skláňam sa. Je to určite schopnosť vašich poradcov. Vyhodnocujete to, čo ľudia vnímajú ako dôležité. Možno až na druhom mieste je to, čo je ozaj dôležité, lebo zákon o lesoch nestojí na hubách. Ale uznávam to, že to bol celkom bystrý ťah, pretože to, ako budú spracované kalamity, to je otázka, ktorá ľudí možno nemusí tak vzrušovať, ale to, že by mi niekto zakazoval chodiť na huby, a to dokonca sociálny SMER, tak to by teda bolo. Dobre, premiér to vyhodnotil správne.
Ja sa spytujem, ako ste si mohli dovoliť takto vyhodnotiť či nevyhodnotiť to, že máme taký kút ukážkovo krásny a ukážkovo biedny, ako je Uličsko, a vy z jediného zamestnávateľa, ktorý ako-tak prežíva, idete tam podojiť 300 tisíc eur mimoriadnym odvodom do štátneho rozpočtu. Pán minister, je to nepochopenie, neúcta. A možno tí tvrdší poslanci by vám povedali, že je to aj prejav arogancie. Ja verím, že to nie je z vašej strany arogancia. Nemôžete všetko čítať a nemôžete všetko vedieť, ale osem či deväť paragrafov, ktoré dávate do zákona o štátnom rozpočte, tie by ste veru prečítať mohli a mali.
Viete, na budúci rok je rok 2014, je sto rokov od prvej svetovej vojny. Ak máme dačo v tom kraji, v tom bohom zabudnutom Uličsku, tak sú to tie nádherné drevené kostolíky, to kultúrne svetové dedičstvo v podobe týchto stavieb aj prírodné svetové dedičstvo UNESCO v podobe pralesov. No keby ste sa boli práveže, naopak, dohodli, že dostane mimoriadny prídel v tom § 8 ten Ulič, tento ukážkovo zabudnutý kút. Ja vravím, že to je jediná exotika v rámci Slovenska. Keď chcem ísť do zahraničia a nechcem opustiť hranicu Slovenskej republiky, tak idem na Ulič. Tam mám pocit, že som sa dostal do inej krajiny, nádhernej krajiny, vďaka aj tomu možno zanedbaniu ešte stále takej mystickej krajiny. Keby ste si boli povedali, že tam na 100. výročie prvej svetovej vojny obnovíme tie cintoríny z prvej svetovej vojny. Viete, ako sa stavajú k cintorínom z prvej svetovej vojny Taliani, Slovinci? Majú ich krajšie a dôstojnejšie, ako my máme pamätník na Slavíne Sovietskej armáde tu v Bratislave. Choďte sa pozrieť, aké sú tam tabule, ktoré popisujú Slavín. Poznáte to, páni ministri, keď sa tam idete pokloniť, aké sú tam tabule? A na tom Uličsku práve treba to bolo urobiť, dať tam prostriedky na to, aby tento zabudnutý ukážkový a ťažko skúšaný kút nebol postihovaný mimoriadnymi odvodmi, ale mimoriadnymi podporami, pretože tam žijú tiež ľudia. To je vec...
Počkám na pána ministra, ja mu potrebujem teraz predložiť záver mohutný. No tak, nemôže tu chýbať pán minister. Ja sa učím. Pán poslanec Hlina má pravdu. (Reakcia z pléna.) Jasné, veď ja viem, pani podpredsedníčka Národnej rady. Pán minister príde a ja počkám. Má to ťažké. Ja uznám, že pán minister keď musí počúvať desiatky poslancov, tak... (Hlasy v sále.) Tak zase tie noviny číta, by som povedal, bulvárne. Ja tie noviny nečítam. (Reakcia z pléna.) Iné noviny číta pán minister... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán minister je tu. Nech sa páči, pokračujte, pán poslanec.
Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne, budem pokračovať. A budem pokračovať malou vsuvkou. Včera sme boli obvinení jedným pánom z vládnej strany, že sme teda akože málo kultúrni, lebo včera sme končili, ako si pamätáte, kultúrou. No veru, bola tam len taká pripomienka, že málo chodíme do divadla. Ja sa snažím tam chodiť. Aj sa snažím čítať rozumné veci. Ale fakt je teda ten, že súhlasím s tým, že možnože tá kultúrnosť by nemala byť vyjadrená len tými chýbajúcimi či dodanými prostriedkami do kapitoly kultúry, ale aj tým, ako sa my správame, akým sme vzorom. Ak minister financií číta bulvár, tak má na to plné právo. Len ja si myslím, že je tým škoda jeho času. Je to príliš vzácny človek, aby sa venoval bulváru počas rozpravy o štátnom rozpočte.
Takže skončili sme tým, že pán minister je síce východniar, že na Uličsku možno už bol, ale napriek tomu nemá s ním súcit. A ja ho prosím, aby súcit mal, aby takéto paragrafy sa v štátnom rozpočte viacej nezjavovali. Ja viem, že na tom štátny rozpočet nestojí, ale považujem to za ukážku toho, ako nevieme prejaviť dostatočné pochopenie, empatiu pre potreby krajiny. Tých 300 tisíc nás nespasí, ale je to urážka ľudí, ktorí ťažko žijú a ktorým bolo treba pomôcť, dokonca v krajine, ako som povedal, kde sú nádherné pralesy, nádherné kostolíky, zanedbané cintoríny z prvej svetovej vojny. Tých 300 tisíc eur keby sme dali na túto oblasť kultúry, keby ste ich presunuli pánovi ministrovi financií, tak by sme urobili pre budúcnosť Slovenska obrovský krok. A, opakujem, kto sa chce učiť, ako sa správať k takýmto hodnotám, nech ide to toho kapitalistického Talianska, na rieku Soču do Slovinska, ako si tam pripomínajú prvú svetovú vojnu. Máme budúci rok jej sté výročie. Prvá svetová vojna nás chytila iba okrajovo. To je hodnota, ktorá môže do tejto krajiny priniesť to, o čom sme aj včera tu rozprávali, trvalé nabudenie cestovného ruchu. Ľudia sem nebudú chodiť kvôli Kempinskim a kvôli Hiltonom, ale kvôli atrakciám takéhoto typu radi prídu.
No a poďme teda k tomu záveru. A ten záver si dovolím naformulovať jednou osobitnou prílohou, ktorú odovzdám pánovi ministrovi. Je to tabuľka 17, ja ju mám takto spracovanú. (Ukázanie tabuľky 17). A, pozrime sa, drží. A má číslo sedemnásť kvôli tomu, že tých hlavných tabuliek, ako som si všimol, je šestnásť, nevravím o tom množstve príloh, ktoré tam je. A tá sedemnástka, tabuľka by mala byť tá, o ktorej si myslím, že by teda mohla byť dodaná do štátneho rozpočtu, pretože som si prečítal túto knižku, jeden z poslancov ju rád spomína, ja to nemám celkom naštudované, proste ja verím tomu, že, ozaj, kapitalizmom nekončí vývoj spoločnosti a že preto si aj rád prečítam, čo teda má prísť po ňom.
A ekonomická demokracia dnes a v budúcnosti je ozaj zaujímavý príklad. Dosť často sa pracuje tu s menom Schweickart. A bez toho, aby som vás zaťažoval tým, ako on vidí vývoj toho, čo teda príde po tom často drásajúcom a nesociálnom kapitalizme, proste ten postkapitalizmus, nebudem hovoriť nič, len som si podtrhol takúto vetu: „Ekonomická globalizácia sa však v posledných rokoch úspešne snaží kvalitu svetového ekonomického procesu povýšiť cez hranice a najmä ponad hranice štátov, bezhraničná ekonomika je však vysnívaný koniec dejín.“ A tá posledná veta, ktorá by mala byť dvakrát podčiarknutá, znie: „Obnoviť funkčnosť ekonomických hraníc štátov znamená predovšetkým obnoviť dôstojnosť človeka.“ Ekonóm, ktorý, myslím, by nemal byť ideovo vzdialený vládnej strane, je to napokon vydavateľstvo, v ktorom publikuje viacero ich poslancov alebo aktivistov svoje práce, zaujímavé práce, hodné prečítania (Prečo nie?), tento zdôrazňuje, že v tom postkapitalizme, v tom pohľade, keď už nebudú trhové vzťahy také, aké sú dnes, bude základná dôstojnosť človeka. Možno vám to pripomína čosi minulé. Mne to pripomína vetu, ktorá je veľmi dôležitá.
A tá tabuľka, ktorú som si dovolil teda vymyslieť ako ten návrh na doplnok štátneho rozpočtu, je vlastne debatou o dôstojnosti človeka, ktorá by mala priniesť reálne plusy do rozpočtu Slovenskej republiky, lebo, už sme to povedali viackrát, z malých chyží sa skladajú veľké chyže, z malých rodín slovenských sa skladá tá veľká slovenská rodina. No ak my máme učiteľa v Košiciach, ktorý poukáže na zlé, a opäť to bude eufemizmus, zmluvy a ktorého za to z práce vyhodíme, ak tu máme kontrolórku pre lesnícke inštitúcie, ktorá poukáže len na 700 tisíc eur, ktoré boli použité veľmi divným spôsobom, opäť to bude eufemizmus, ak tu máme novinára, ktorý poukáže na podivné nákupy v takom ťažko skúšanom zdravotníctve a ktorého za to jeho šéfovia odmenia uvoľnením z práce, nuž, pán minister financií, aj vás toto musí zaujímať. To sú veci, ktoré majú na naše hospodárenie priamy dopad, pretože je to jasný odkaz občanom: „Veľmi sa o to nezaujímajte, lebo môžete doplatiť na to podľa algoritmu zla.“ Ten algoritmus zla je nasledovný. Najprv roky pracujete, viete, že všetko nie je ideálne, potom v jednej chvíli ani neviete, prečo to tak je, poviete si dosť, už sa na to pozerať nebudete, tak na to upozorníte svojho zamestnávateľa a ten vám nepovie, že vás teda za to ide potrestať, to vie, že by nebolo taktické, tak len zistí pri najbližšej organizačnej zmene, ktorú vie urobiť z mesiaca na mesiac, že ste preňho prebytočný. No ak budeme takéto odkazy dávať ľuďom, tak sa potom ľahko môžeme dopracovať k tomu, že naozaj nám bude v našom rozpočte schodok narastať.
A preto si dovolím tú tabuľku prečítať. Sú to investície. Viackrát tu už zaznela reč o tom, že investície sú základom toho, aby sme sa mohli systémovo pozviechať, že bez investícií nie je možné očakávať systémové zmeny. A ja som ich nazval investície do morálnej obrody krajiny (tabuľka 17 Príloha k štátnemu rozpočtu na rok 2014). Druh investícií tu má veľmi jednoduchý nápis. Volá sa Návrat viery občanov Slovenskej republiky v spravodlivosť. Samozrejme, investícia vyžaduje kapitál. Tak ten kapitál vkladám do stĺpca b a má tri časti, časť A, prijať zákon o podpore, ochrane a odmeňovaní bojovníkov proti korupcii, tu v tomto priestore, v sieni zákonnosti z úst vládnych poslancov som si to dvakrát vypočul, že ľudia, ktorí by mali byť chránení zákonom o podpore, ochrane a odmeňovaní bojovníkov proti korupcii, sú udavači. Nebudem menovať tých dvoch poslancov, je to raz navždy zapísané v záznamoch Národnej rady Slovenskej republiky. Také slová si táto snemovňa ani občania, ani tí vyhadzovaní, ani tí nevyhadzovaní, ustráchaní nezaslúžia, pretože, pán minister, tu môžete vidieť priamu príčinnú súvislosť s tým, že náš schodok možno nie je dramatický, ale má nebezpečné tendencie. Takže v bode B som si dovolil napísať do tejto mimoriadnej tabuľky, že je potrebné zabezpečiť návrat ľudí odídených za schopnosť povedať pravdu. Verte tomu, že ak to dokážete a máte na to dostatok možností, tak politickú žatvu, prospešnú žatvu bude žať SMER. A ja vás uisťujem, ja som sa tu s nikým nespolčil, ja tu nepotrebujem nič vracať nikomu, ani pánovi Matovičovi, ani pánovi Dzurindovi, ani pánovi Ficovi, ja budem prvý ten, ktorý vám zatlieska a poďakuje vašim ministrom, ktorí tu vystúpia a povedia: „Áno, takíto ľudia sú pre nás vzorom, príkladom, takíto ľudia sú pre nás motorom, ktorý ženie krajinu dopredu, takíto ľudia sú pre nás zdrojom v príjmovej časti rozpočtu Slovenskej republiky, pretože práve to sú tí, ktorí nepripustia, aby sa peniaze míňali.“ To je zase eufemizmus, nesprávnym smerom. Samozrejme, ten eufemizmus sa dá nahradiť oveľa tvrdšími výrazmi. Na čo ich používať, v tom si rozumieme. No a v tom vloženom kapitáli je aj písmeno C. A to je zase priestor, ja som to nazval, prečítam to, „Verejná deklarácia podpory protikorupčného boja veľkou trojkou republiky“.
Ak pán prezident republiky, ak pán predseda parlamentu a ak pán predseda vlády jasne z úst ako najvyšších predstaviteľov zadefinujú a povedia, že títo ľudia, ktorí doteraz boli odchádzaní z práce, sú pre nich ľuďmi, ktorí požívajú ich plnú úctu a dávajú ich ostatným občanom za vzor správania, verte tomu, že tu sa stane malý zázrak. A ja pevne verím, že vy si to uvedomujete. Ja verím, že cítite, že rastúce percentá strany SMER alebo teda tie stále vysoké nie sú všetko, že možno cítite aj tú rastúcu nespokojnosť, ktorá možno nie je tak presne zisťovaná štatistickými prieskumami. Ale ja cítim, že možnože aj prípad Trnka, aj predvčerajší prípad z Trnavy, z Daňového riaditeľstva, sú to presne tie veci, ktoré budete chcieť robiť. A ja vravím, nemám problém vám za to verejne a ozaj úprimne poďakovať. Mňa trápi, ako žijú naše deti, mňa trápi, za aké peniaze musia pracovať, a ja som presvedčený a verím, ako my všetci veríme, že v absolútnej väčšine naši spoluobčania a občania sú statoční ľudia, ktorí možno majú niekedy menej odvahy. A napokon, prečo by ju aj mali mať? My sme tí, ktorí by mali mať odvahu povedať pravdu. A jedna z právd je taká, že táto krajina prichádza o 500 miliónov eur, minimálne práve kvôli tomu, že nevieme jasne povedať takým pánom, ktorí robia divné rozhodnutia z najvyšších miest, že ich robia zle. Ak to my nevieme povedať občanom, ktorí majú odvahu povedať týmto pánom, že ich robia zle, že sú pre nás vzorom a že sa pred nimi hlboko skláňame a že sa pred nimi hlboko skláňa trojica najvyšších predstaviteľov štátu, verte tomu, že ak toto povie tá vysoká trojica, budete mať ľahšiu situáciu a možno budete ministrom financií ešte ďalšie dve volebné obdobia a poviete si, že nie 2,8 %, ale vyrovnaný rozpočet budete môcť ohlásiť tejto krajine. Paráda, a prečo nie? Veď občanom naozaj nezáleží na tom, kto tu vládne. Občanom záleží na tom, aby sa tu vládlo spravodlivo a dobre. Zatiaľ ich o tom presviedčame. A bola to aj tá prestrelka pri rozpočte: „Pravda je tá moja.“ Nie, ani tamtá časť nemala vo všetkom pravdu. Určite sa mali podrobnejšie pozrieť na to divné rozhodnutie, keď niekoľko mesiacov vaši úradníci rozpisovali vlani daňové priznania aj všetky výkazy ručne, keď zlyhali systémy, pri ktorých všetci čvirikali, že pán minister financií povedal, že ktosi musí vyhrať a keď nevyhrá on, tak radšej nech nič nie je. Takže, áno, určite to nebolo fér. A kopa ďalších vašich rozhodnutí z tejto druhej strany nebolo fér. Občania sú z toho unavení. Ale určite budú vďační za to, keď budú počuť, že štátny rozpočet je možné podporiť práve ich odvahou, za ktorú sa im ďakuje, a nie vyhadzuje z práce.
Takže ja viem, že to nebude celkom akosi zapracované do rozpočtu Slovenskej republiky, pán minister financií, ale napriek tomu, to, už čo s tým urobíte, neviem, určite sa to dalo urobiť aj lepšie, ja si vám dovolím predložiť tabuľku 17 ako dôležitú súčasť toho, veď ste minister financií, ale ste mladý človek. Choďte sa niekedy pozrieť na ten Ulič, či ste tam neprestrelili, skúste aj tú tabuľku preštudovať. Je jednoduchá. A určite ani Samuelson, ani Keynes by nepovedali, že ju treba zaradiť do tých učebníc. Ja mám tie učebnice celkom rád, aj keď som ich nikdy nedočítal do konca, ale stoja možno za to.
Takže to bolo asi to, čo som považoval za potrebné povedať.
A, pán minister, ešte stále je otvorená rozprava, ešte stále môžete povedať pánovi premiérovi, napríklad, že by sme možno mali to, čo jednorazovo získame, predsa len presunúť, aspoň symbolicky, aspoň povedať tým poslancom, že v dačom ste mali pravdu. Veď vy ste jeden z tých ministrov, ktorí toto dokážu. Niekedy ozaj ja vás rád počúvam, lebo vy máte v sebe ten prvok, že sa netvárite ako majster sveta, že všetko je absolútne presné, ako poviete vy. Vy ste z nich jeden z mála, ktorý pripúšťa pochybnosť. A je to veľmi sympatické. Takí ľudia vždy získavajú. Skúste túto škáru nádeje rozšíriť a povedať si: „Neprejedzme to, znížme aspoň o časť toho, čo ideme odpredať jednorazovo a zarobiť jednorazovo, štátny dlh, ktorý líže tých 57 % pomaly. Získate tým. Možno sme všetci čítali Sofiinu voľbu. Bola to dramatická vec. Toto nie je také dramatické, ale napriek tomu je tu istá voľba, voľba medzi tým a tým, že vykročíme smerom, ktorý nebude nútiť tlačiť túto krajinu falošné peniaze a tlačiť naše deti do toho, aby naše dlhy splatili, pretože, opakujem, a tým končím, my sme tu nie poslanci pre šieste volebné obdobie, pre roky 2012 – 2016, my sme tu poslanci, ktorí dostali veľkú úlohu maličkú časť histórie tejto krajiny zastupovať svojich občanov a odovzdať tento mandát tým, ktorí prídu po nás, iba s jedným parametrom, aby to bolo o niečo lepšie, ako vtedy, keď sme sem prichádzali. O to vás pekne prosím. A myslím si, že práve toto je v našej moci.
Ešte som predsa len zabudol, takže sa ospravedlňujem, ja som vlastne zabudol pri tom Uliči, čom som sa tak trocha doň zarozprával, povedať niečo o Lesoch Slovenskej republiky. Ten paragraf je tu už tretíkrát. Ja som si myslel, že to bol iba taký výmysel pána ministra Simona, taká jednorazovka. Ale vidím, že to má úspech a že to teda nabralo celkom pre financmajstrov sympatické, pre lesníkov nesympatické, ale pre občanov by to malo byť tiež nesympatické, parametre, pretože, viete, povedať si, že ten podnik môže každý rok dať mimoriadny odvod 5 miliónov eur, je to možné. Keď spomeniete 20 miliónov, tak to bude 20 miliónov, keď spomeniete 50 miliónov, ja vás uisťujem, že generálny riaditeľ Lesov Slovenskej republiky dá aj 50 miliónov. Len je to absolútne protiľudové, protilesnícke, protiobčianske a protiperspektívne pre verejnosť. Keď som sa na to pýtal pána štátneho tajomníka Pellegriniho, teda vášho zástupcu na výbore, kde sa prejednával rozpočet, tak som pochopil, že treba o tom rozprávať, pretože viete, čo bolo na tom zarážajúce? Nie to, čo povedal, ale to, akým tónom to povedal: „No, samozrejme, pán poslanec, veď predsa keď má niekto nejaký podnik a my ako štát ho máme, no tak je základná povinnosť, aby sme z toho podniku zarábali peniaze.“ Je to tragický omyl, je to vážna chyba. Ďakujem za to, že pán Pellegrini to úprimne povedal. A odkazujem mu aj z tohto miesta, že každý občan, tobôž keď má slúžiť na vysokom úradníckom mieste tomuto národu, týmto národom alebo tejto krajine, má mať na mysli tú perspektívu.
Poviem iba jednu vec, máte radi štatistiku. Tie lesy sú naozaj zdrojom úplne niečoho iného ako zo ziskov z dreva. Naozaj chcete mať všetci tuná v pohári čistú vodu, dýchať vzduch, ktorý sa dá dýchať, mať krajinu nesponzorovanú, neodviatu. A myslieť si, že práve toto je riešenie, že dokážeme z takéhoto podniku odčerpať prostriedky? Napríklad iba jednu štatistiku poviem. Viete, koľko majú Švajčiari lesných ciest? (To je inak základ hospodárenia, ale aj bezpečnosti štátu a zásahov aj mimoriadnych.) Vyše 40 metrov na hektár. Toť tuná za riekou Dunaj majú ich Rakúšania 38 metrov bežných na hektár lesa. Viete, koľko ich máme na Slovensku? 10,2 metra na hektár. Je to štyrikrát menej oproti nim. Ja nechcem, veď už to tu zaznelo, prirovnávať sa k Švajčiarsku. Veď vieme, že je to čosi, kde môžeme upierať zraky. A napokon ani tam nebude všetko ideálne. Netvrdím, že máme ísť tým smerom po každej stránke, ale už keby sme chceli pomôcť tejto krajine, nielen z hľadiska rozpočtu, ale aj z hľadiska toho, čo by malo byť cieľom, to znamená pomôcť tomu, aby sme tu mali zdravú, krásnu krajinu, nuž tak ak už ich tých 5 miliónov im berieme, tak by sme ich hádam mali viazať úplne jasne na to, že ideme zvýšiť hustotu lesnej cestnej siete. Alebo to vám možno bude bližšie, každá povodeň vzniká nie tu dole na Dunaji, kde potom staviame hliníkové veľké oceľové bariéry, ale vzniká v horách. Hradenie bystrín bolo voľakedy za starých čias základnou povinnosťou, jednou z množstva povinností lesníkov. Dneska do toho nedávame nič, alebo takmer nič.
Keby ste povedali Lesom Slovenskej republiky, že 500 miliónov im už teraz nezoberieme, pretože to, čo vytvoril pán Simon, bolo inšpiratívne, ale nechceme v tom pokračovať a necháme to pre to, aby to slúžilo tejto krajine, ej, veru lepšie by ste, pán minister, boli urobili. A opäť si myslím, že päť miliónov, aj keď platí babka k babke, ja viem, to sú veci, ktoré treba ozaj zvažovať, čo je ťažký kaliber a čo je len gumipuška. Gumipuškou nedokážeme uloviť nič, môžeme len trocha popukať. A to je zlý príklad, prepáčte, ale rozhodne si myslím, že bolo treba tieto paragrafy si odpustiť a keď už áno, tak bolo treba tam dať ešte ďalší paragraf a tieto prostriedky účelovo viazať, pretože to by bol prejav dobrého hospodára. Ja verím, že takým chcete byť. Ja vám k tomu aj všetko dobré prajem. Naozaj nemám potrebu sa tu nejakým spôsobom tváriť ako mudrlant, ktorý rozumie vašej profesii. Je to veľmi zložitá profesia a máte veľa tlakov. Skúste urobiť kompromis, ktorý ešte môžete urobiť, pretože sme stále v otvorenej rozprave.
Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, ďakujem za pozornosť.
Neautorizovaný