2. schôdza

Ďakujem pekne. Pán poslanec Mikloško, nemôžem súhlasiť s niektorými vašimi vyjadreniami, najmä ohľadom lietajúcich profesorov a ohľadom toho kolotoča, ktorý ste spomínali na vytváranie nových a nových docentov a profesorov, pretože v niektorých odboroch dokonca nám chýbajú, napríklad v odbore právo niektorí profesori a docenti, tak aby vôbec mohli byť garantované odbory v treťom stupni štúdia, takže sa vôbec ani noví, noví docenti a profesori nemôžu "vyrobiť" takzvane, v úvodzovkách, pretože vôbec tieto odbory nemôžu byť akreditované, keďže nám tieto kádre chýbajú.
Ďakujem.

Ak dovolíš Jožko, tak aj ja, tak by som reagoval na tú tvoju rozpravu, keď sa poznáme ako aj roky a sme dlhoročne ako priatelia aj rodiny spriaznené. Dával som ako pozor a naozaj, tie veci, ktoré boli spomenuté, tie drogy a vplyv tých negatívnych vecí na tú mládež, bolo by dobré naozaj, aj vláda aby sa aj na tieto veci ako zamerala, to rovnako aj tá televízia, ktorá takisto ako médium má veľký vplyv na výchovu mládeže. Krízu spôsobila ľudská ako chamtivosť, naozaj je to pravdivý výrok, a predovšetkým nedostatok ako morálky. A ja som to tak spomínal istého času, že je treba, potrebné vytvoriť taký morálny euroval, lebo nejaký euroval vyskladaný z bankoviek, eurobankoviek nezachráni túto Európu, ale naozaj prihlásiť sa aj ku kresťanským hodnotám a princípom, my máme nádherný odkaz v Ústave Slovenskej republiky, kde sa hlásime k odkazu svätých, Cyrila a Metoda. Myslím si, že to vystihuje ako veľmi dobre, tam to je veľmi pekne napísané. K tým eurofondom, tým nelegálnym províziám, tak to je tak na políciu, nech tieto veci ako šetria. No a: "Mladí sú rýchli, starí poznajú skratky," to je také ako veľmi pekné, ale aby sme boli aj v takej vzájomnej úcte a mali v úcte aj mladých ľudí, starších si vážili, ale tak, takisto aj mladí ľudia si zaslúžia rovnako dôstojnosť.
Ďakujem, len toľko som chcel.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Ja by som chcel poďakovať pánu poslancovi Mikloškovi. Tak som si uvedomil, keď som ho počúval, že je to veľmi vzácne, že máme takýchto ľudí v parlamente, ja som si ešte rýchlo stihol pozrieť, lebo som to vedel len zhruba, jeho volebné výsledky a on sa prekrúžkoval z tridsiateho štvrtého nezvoliteľného miesta. To znamená, je tu z vôle voličov. Možno niekto má predstavu, že už takí starí páni by mali sedieť doma a baviť vnúčatá, ktorých má, ako spomenul, jedenásť, ale ja si myslím, že sme demokratický štát a vôľa voličov rozhodla, že pán Mikloško tu bude, čo ja veľmi vítam osobne. A chcel by som vás tak pozvať k takému rešpektu, ja osobne pokladám za veľmi zlý príklad, ak rozpráva taký zaslúžilý 73-ročný muž a je tu neuveriteľný šum a rozprávanie sa. Viete ako, ja ako učiteľ, čo poviem žiakom, že ako sa správajú tí poslanci v parlamente, a od nich budem chcieť, aby sa správali žiaci slušne voči učiteľom. Takže ja vás tak pekne poprosím, aby sme mali úctu, ak nie k tým, možno takým uchám ako som napríklad ja, tak k pánu Mikloškovi.
Takže ešte raz, ďakujem vám, prepáčte a ďakujem aj vám.

Kartu.

Tak už som zabudol, čo som chcel povedať. (Smiech v sále a potlesk.) Nie, vážení, vážne. No, ja som bol 27 rokov na akadémii, kde som robil tvrdú vedu, matematiku, aspoň 25 rokov som učil na univerzite, čiže poznám tú úroveň spred dvadsiatich piatich rokov a poznám ju teraz. Občas oponujem nejaké docentské, profesorské práce a PhD. a tak ďalej. Myslím, že tá úroveň išla silno, silno dole a dnes naozaj ľudia dostanú docenta alebo profesora veľmi rýchlo, aj mladučkí, nijako im to nezávidím, ale docent a profesor musí mať za sebou školu, musí mať práce, musí byť známy nielen na Slovensku, ale v celej Európe. V matematike ste niečo vymysleli, museli ste mať svetový výsledok, nielenže platí tu v Bratislave alebo na Slovensku. Ja som sa stal doktorom vied v '85, už som vtedy mal okolo stovky publikácií, päť kníh, a aj vtedy som musel štyri roky na to čakať, pretože desať komisií ma muselo schváliť a tak ďalej, a tak ďalej. Nechcem sa k tomu vracať, bola to procedúra, ktorá musí aj dnes byť. Naozaj, to nie je stavovský titul, docent alebo profesor, ale to je vrcholný titul na univerzitách. Iste, to závisí od, od oblasti k oblasti, ale celkove, žiaľ, je pred nami, aby sa táto úroveň zlepšila. K tým ostatným, morálny euroval nie je zlý pojem, to nie je môj, voľakde som ho odpísal od jedného pána sudcu, ktorý má na starosti deti, bohužiaľ, meno som zabudol, ale je to dobrý nápad, že okrem eurovalu treba aj morálny euroval. To, že tu bol šum, ja som si to ani nevšimol a nezakričal som, že ruky za chrbát, ale proste tí poslanci to môžu počúvať aj niekde inde, takže vôbec im to nezazlievam, že bol šum, ja tiež občas vyprávam so susedmi.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážení členovia vlády, vážené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som vás upozornila na závažný deficit v programovom vyhlásení vlády. Uvedený dokument absolútne ignoruje sociálnu rakovinu Slovenska. Ide o závažnú diagnózu, ktorú všetci vidíme ako každú zhubnú chorobu. Ale nechcete ju vidieť. Môžete a môžeme ju presne definovať. Nepotrebujeme ani citlivé štatistiky, lebo máme obrovský sociálny problém, až taký veľký, že nás môže zviditeľniť na mape sveta. Takže, prosím, vnímajte pozorne, lebo s týmto problémom sa nestretnete, hoci žijete v jeho tieni, a nevidíte ho, kým neskončíte na ulici ako defenestrovaní poslanci. Programové vyhlásenie vlády začína slovami: "V parlamentných voľbách dňa 10. marca 2012 občania podporili realizáciu programu založeného na spoločenskej stabilite, istotách pre ľudí a proeurópskej orientácii." Môžeme iba súhlasiť s dôvodmi, pre ktoré občania takto volili, a pridávame dôraz, volebné fakty hovoria aj o iných spodných prúdoch spoločnosti. V posledných parlamentných voľbách občania Slovenska ukázali svoju podporu sociálno-solidárnej vláde, ale silným a temným hlasom vyjadrili aj túžbu mať sociálno-právny štát.
Ukázali svoju túžbu po riešení sociálno-právnych otázok v ľudských intenciách spravodlivosti. Občania žiadajú právny štát s ľudskou, ale najmä etickou a predovšetkým spravodlivou tvárou. Dôkazom je aj moja prítomnosť v tomto parlamente. Ja som líder temného hlasu spoločnosti, čo ma síce neteší, ale zaväzuje, a som dôkazom uvedenej túžby občanov, lebo v mojom individuálnom volebnom programe. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Bola riešená práve táto otázka sociálno-právnych istôt. Túžba mojich voličov sa stala aj mojou pracovnou náplňou. Naplním svoje poslanie, tak ako si to želajú voliči, ktorým sa nepáči súčasná situácia násilia a moci v našom právnom štáte.
Moji voliči z vlastnej skúsenosti vedia, že náš štát je majetkom boháčov, tých, ktorí sa kupujú, ktorí si kupujú politikov aj poslancov a zároveň vedia, ako má veľmi ďaleko náš štát od právneho štátu. Vláda, ako to uviedla vo svojom programovom vyhlásení, má svoj cieľ zvýšiť kvalitu života. Sľubuje okrem iného, že zameria pozornosť na reálne zvyšovanie zamestnanosti, sociálnu ochranu finančne slabých občanov a minimalizáciu sociálneho vylúčenia. Tiež na vysokú úroveň vzdelávania, na odbornú prípravu, na zdravie občanov, na podporu vedy, na výskum, inovácie a podobne. Súhlasím s vyslovenými cieľovými ideami, ale považujem ich v tejto forme, ako boli prezentované, za inkoherentné a diskordantné, s praktickou stránkou veci de facto nerealizovateľné. Vezmime si sociálny problém pre občana najdôležitejší - zamestnanosť. Programové vyhlásenie sa venuje na strane 18 a strane 19. Vo svojom programovom vyhlásení vláda vynechala reálny spôsob riešenia. Stratégia tvorby pracovných miest a budúcnosť práce v zamestnaneckom pomere musí mať také vnútorné a vonkajšie prostredie, ktoré je schopné priebežne obnovovať rovnováhu medzi dvomi miskami váh. A to je ekonomické potreby podnikateľov a celej spoločnosti na jednej miske a schopnosť efektívne motivovať zamestnancov na miske druhej. Kroky, ktorými sa uvedený stav dá dosiahnuť, napríklad pevne stanovenými pravidlami na trhu práce s pozitívnymi štátnymi stimulmi pre dynamické prijímanie nových pracovných síl ako istota pre zamestnávateľov a obmedzeným prepúšťaním zo zamestnania ako istota pre zamestnancov, také kroky mali byť aspoň načrtnuté. Poučme sa od politík vyspelých štátov Európskej únie, roky tolerované praktiky nespravodlivého a neetického vyháňania zamestnancov z pracovísk si vyspelé štáty Európskej únie vyriešili legislatívou. Sociálnu rakovinu už nepoznajú, hovorím o Švédsku, Francúzsku, Nemecku, Švajčiarsku alebo Rakúsku. Podobné roky sociálnej choroby budú musieť skončiť aj u nás legislatívnou úpravou. Dovtedy si musíme priznať, že žijeme v bezprávnom štáte, v ktorom bujnie sociálna rakovina. Psychický teror na pracoviskách bol pomenovaný už dávnejšie ako mobing, bossing a v niektorých štátoch Európskej únie boli aktualizované právne úpravy na elimináciu uvedených sociálnych rakovín.
Štát môže, ba musí vstupovať a stimulovať, robiť rozvoj dosiahnuteľným uplatňovaním, pevne stanoveným, stimulačných pravidiel a zákonov, ktoré budú čitateľne a predvídateľne riešiť nežiaduce zmeny v globálnom prostredí. Štát by mal byť rodinným mediátorom, ktorý nedovolí silnejšiemu členovi rodiny žrať do prasknutia, a nemal by dovoliť ani umieranie na ulici inému, mentálne, fyzicky či obojako slabému členovi rodiny. Kvalitné pracovné miesta sa tvoria v procese zdokonaľovania ľudskej práce. Cieľom vládnej politiky zamestnanosti je aj tvorba trhovo komfortných nástrojov, a tiež takých pracovných podmienok, aby hospodárstvo nielen efektívne využívalo pracovnú silu, ale aby ju aj kvalitatívne rozvíjalo a pridávalo jej hodnotu. Pre každého občana Slovenska je dôležité mať prácu, preto je zarmucujúce zistenie, a zároveň veľmi znepokojujúce pre našu mládež, ako roky tvrdého elitného štúdia ukončeného univerzitným diplomom padajú do balastu sociálnej rakoviny, lebo je ťažké nájsť pracovisko, kde by fungovali dobré pracovné vzťahy budované na princípoch bratstva, vzájomnej úcty, rovnosti, slobody a základných práv ľudí. Na mnohých pracoviskách nie je možné, aby sa obojstranne výhodne využívala pracovná sila, ako v prospech zamestnávateľa, rovnako aj pre úžitok zamestnanca, a zároveň s rozvojom úrovne zamestnávateľa, aby sa rozvíjala aj hodnota práce zamestnanca. Hlúpy a tichý zamestnanec je zbožňovaná ikona kapitalizmu alias sociálna rakovina a bujnie už pridlho.
Programové vyhlásenie vlády uvádza, že vláda chce trvalo udržať rast kvality života, založený na istotách nielen krátkodobých, ale aj dlhodobých. Podľa takejto reči si vláda neuvedomuje legislatívnu potrebu zákazu zneužívania nadbytku pracovných síl. Nadbytok pracovných síl zneužívaný zamestnávateľmi proti vlastným zamestnancom na zvyšovanie výkonu nad rámec dohody o zamestnaní. Toto by malo byť trestané ako zločin, je to krádež osobnej energie zamestnanca. Vylúčením psychického tlaku na zvyšovanie výkonnosti zamestnancov nad rámec dohodnutej pracovnej povinnosti by malo dôjsť k úprave aspoň jedného aspektu v pracovnoprávnych vzťahoch. Do tejto kategórie evidentne patrí zneužívanie nadbytku pracovných síl. Preto moje poslanie považujem za dôležité a uvedomujem si exkluzívnu zodpovednosť tým viac, čím bezprávnejšia je naša spoločnosť, respektíve čím prázdnejšie je právne vákuum, v ktorom mohutnie bezprávie, násilie na pracoviskách. Snažme sa čím skôr, aby bezprávie ako právne vákuum nestíhalo brať životy a nespôsobovalo utrpenie zamestnancom a ich rodinným príslušníkom.
Cieľom programového vyhlásenia vlády by mal byť kompaktný právny systém štátu, spravodlivo vyvážený v základnom pôsobení medzi dvomi subjektmi. Vyvážený medzi štátom a občanom, kde v spore medzi zamestnávateľom a zamestnancom je štát na strane zamestnanca, kde v spore medzi štátom a zamestnávateľom je štát rovnoprávny subjekt, rovnocenný v spore. Kde v sporoch štát poskytne občanovi úplne všetko v úplnej obhajobe, aj keď je občan bez prostriedkov. Každá iná štartovacia línia pri vnímaní právneho štátu je propagáciou demagógie, respektíve návrat na koniec 19. storočia. V skutočnom kompaktnom právnom systéme podľa aktuálnych právnych reflexií získaných od občanov sa môže postaviť do súdneho sporu každý jednotlivec, hoci aj proti štátu, a nikto nesmie občana nijakou silou, ani ekonomickou, ani úradnou prevážiť. Ale každý účastník sporu má mať rovnaký nárok na spravodlivosť pri rovnakých podmienkach a všetko bezodplatne pre občanov bez prostriedkov. Ak niekto musí zložiť nejakú sumu pred začatím občianskoprávneho alebo pracovnoprávneho sporu, tak hovoríme o diktatúre kapitálu, lebo nemajetní sú vylúčení z nároku na právo, nemajetní žijú v bezprávnom štáte, aj keby bývali na právnickej fakulte. Chvalabohu, dnes máme mediálne vráta otvorené najmä vďaka internetu, ktorý sa účinne vysmieva všetkých demagógom, dokáže bojovať aj proti kapitálovej diktatúre. Vidíme, ako sociálne programy víťazia v celej kultúrnej Európe. Nemôžeme mlčať, každé politické ticho v právnom vákuu zabíja ľudí a šliape po ľudských právach. Trvalo udržateľný rast kvality života založený na istotách nielen krátkodobých, ale aj dlhodobých, ako sa píše v programovom vyhlásení vlády, je zatiaľ prázdnou frázou a bude ňou dovtedy, kým sa štát legislatívne nepostaví na stranu ekonomicky najmenších jednotlivcov, ktorí sú zároveň svojím počtom najsilnejší občania Slovenska.
Hlavným krátkodobým cieľom vlády je zníženie vysokej nezamestnanosti s osobitným zreteľom na nezamestnanosť mladých, najmä absolventov škôl, a riešenie dlhodobej nezamestnanosti. Vláda by mala pamätať na zamestnávanie mladých ľudí, ich prípravu a plynulý vstup na trh práce a zároveň sa vyvarovať pred reguláciou direktívami. Pravdou je, že regulácia školstva nedokáže vykryť okamžité potreby štátu ani teoreticky, ale ani v dlhodobej perspektíve. Ak by sa chcelo regulovať školstvo pre účely hospodárskeho rastu, musel by sa obmedziť aj slobodný pohyb pracovnej sily a to je už ťažký stredovek alebo diktatúra. Potreby trhu prinesené do štátnej regulácie školstva sú fantáziou, ale tiež hrob kultúry. Už aj preto, lebo trh sa mení každodenne. Naproti tomu legislatíva školstva by mala garantovať istotu vzdelávania od základu až po seniorské vzdelávanie najmenej pre jednu generáciu. Pre dosahovanie efektu zamestnanosti mladých absolventov stredných škôl a vysokých škôl vedie jediná cesta, pozitívne stimuly zo strany štátu, ako pre zamestnávateľov, tak aj pre zamestnancov, študentov a žiakov. Dosiahnutie hlavných krátkodobých cieľov sa dá stimulovať iba pozitívnou stimulačnou politikou.
Vážení socialisti v demokratickej vláde, čo tak zamyslieť sa trošku inak, dať učiteľom vyššie hodnotenie, sociálne výhody ako policajtom, pridať stredoškolských asistentov na chodby, aby nemusel učiteľ stáť na chodbe cez prestávku a robiť takzvaný pedagogický dozor. To je konkrétna sociálna choroba stavu učiteľského. Priama pozitívna stimulácia poskytnutím finančných, alebo nepriama - daňových výhod pre zamestnávateľa, ktorý zamestná mladých. Podobne aj finančné zvýhodnenie štúdia na určitom hospodársky preferovanom type školy, to by šlo, je to jediná možnosť, ktorá môže byť akceptovaná v modernom sociálne a právne kompaktnom systéme.
Kalendár nám ukazuje 22 rokov po nežnej revolúcii. Sťažnosti zamestnancov nám ukazujú zamestnávateľov, ktorí zabudli na svoj pôvod. Na ich pracoviskách pracujú rovnakí ľudia, blížni, všeobecne definované - citlivé ľudské bytosti. Zároveň konštatujeme, že nám za tých 22 rokov pribudli humánne zákony na ochranu domáceho zverstva. Naše nové humánne zákony síce zakazujú týranie zvierat, ale psychoteror na pracoviskách, týranie ľudí, to naše zákony ešte stále ignorujú. Podľa rakovinou prežratej legislatívy je náš občan čosi menej ako zver. V mene všetkých týraných zamestnancov, občanov Slovenska, žiadam, aby do programového vyhlásenia boli zakomponované plány na odstránenie psychickej tyranie sociálnej rakoviny.
Ako na pracoviskách, tak aj v politike stále viac sa prehlbuje existujúci problém otrokárstva. Túžili sme po vznešenej existencii, vznešene sme zvrhli diktatúru komunistov, ale kde zostala naša túžba dnes? Vidíme zotročenie človeka človekom v mene mamony a moci. Sťažnosti občanov svedčia, je to oveľa horšie ako v kapitalizme 19. storočia. Teraz máme platný úchylný stav otrokárstva. Zhora dole môžeš úplne všetko a zdola nahor nemôžeš vôbec nič. Žiaľ, stav patologického otrokárstva trvá dodnes. Naše slovenské otrokárstvo v holej realite nie je choré, ale je úchylné, psychopatické, ako by ho nazval poctivý psychiater. Mnohí politici sú ako hazardní hráči, hrajú o dôveru občanov, sú bežným typom politika, ale ako povedal pán Madách v Tragédii človeka: "Človeče dúfaj a bojuj." Áno, som tu, lebo mi uverili tí, ktorí ma volili. Každému z nás, každému z vás veria jeho voliči. Naši voliči, občania Slovenska, dúfajú v krajšiu budúcnosť, ktorú im pomôžeme utvoriť. Každý problém sa dá riešiť, ale iba vtedy, ak ho vieme pomenovať. Problém násilia na slovenských pracoviskách dosiaľ neriešila žiadna politická moc a zdá sa, že ani táto vláda o tom nič nevie. Aj na Slovensku potrebujeme mať odvážnych, statočných zamestnancov na pracoviskách, tak ako je to v krajinách Európskej únie. Potrebujeme občanov, ktorí sa nebudú báť poukázať na nekalé praktiky zamestnávateľov. Ak chceme vidieť viac demokracie a viac humánnych postojov, nemusíme chodiť ďaleko, stačí sa obzrieť cez plece, keď stojíme tvárou k východu a máme ako na dlani švédsky, nemecký, švajčiarsky alebo rakúsky, či iný sociálne vyspelý štátny systém. Pýtam sa, my nie sme schopní objaviť naše ľudské korene a vložiť ich do zákonov ako dôstojnú ochranu občana? Môžeme sa poučiť od politík vyspelých štátov Európskej únie. Roky tolerované praktiky nespravodlivého a neetického vyháňania zamestnancov z pracovísk budú musieť skončiť aj na Slovensku. Skôr ako sa tak stane, je potrebné utvoriť legislatívnu ochranu na, pre trpiacich prenasledovaných zamestnancov. Hovorím nielen za svojich voličov, hovorím za všetkých inteligentných, morálnych a sociálne cítiacich občanov Slovenska. Našu činnosť považujeme za dôležitú a uvedomujeme si našu exkluzívnu zodpovednosť tým viac, čím prázdnejšie je právo na ochranu zamestnanca, čím mohutnejšie je právne vákuum okolo zamestnanca, čím viac odvracajú politické nomenklatúry svoje konzervované hlavy od tejto témy, čím je národ ohlušenejší hlúposťami žabomyších vyhlásení niektorých politikov, čím ťažší je život morálneho človeka, čím viac je lož pracovným nástrojom politikov, čím viac sa riadenie zamestnancov podobá na politiku, čím viac mohutnie násilie na pracoviskách ako sociálna rakovina. Každé politické ticho v právnom vákuu zabíja ľudí a šliape po ľudských právach. Snažme sa, aby právne vákuum nestíhalo brať životy a nespôsobovalo utrpenie zamestnancom a ich rodinám. Nedostatočná definícia pojmov v zákonoch je otvorenou možnosťou deklinácie výkladu práva paralelného, scestného až protikladného výkladu. Toto by sme mali mať pred očami, ak nie nad hlavou ako Damoklov meč. Iba tak je možné tvoriť spravodlivosť v zákone.
Slovensko v novej ére spoločnosti, po takzvanej nežnej revolúcii je ťažko choré. Trpí vážnou sociálnou rakovinou. Vláda vo svojom programovom vyhlásení absolútne nerieši problémy novej spoločnosti, vyplývajúce z nových okolností. Sociálna rakovina postkomunistického štátu vznikla skrížením starých sociálnych zvykov a nových sociálnych slobôd. Vznikol hybridný problém, ktorý je rakovinou v tele spoločnosti. Predstavuje peklo v zamestnaní. Zrodil sa problém diktatúry kapitálu. V deň legálneho pádu diktatúry proletariátu. Legálny pád komunistickej moci presunul praktiky komunistickej hierarchickej moci do modernej legality. Celých 22 rokov narastá početná skupina utláčaných zamestnancov. Opisuje svoje moderné zotročenie a všetci zviditeľňujú problém, ale, žiaľ, nikto ich doteraz nechcel ani vidieť, ani počuť. Tam, kde sa odpovedá de jure neadekvátne, bezprávne, tam sa de facto neodpovedá. Tam evidentne neexistuje vládna legalita, neexistuje ani zákon, ani žiadny kompetentný úrad, či orgán, tam vládne bezprávny stav. Naša spoločnosť nosí na demokraticko-právnej tvári lepru a tvári sa, že nič nevidí. Zrkadlá obchádza alebo rozbíja. Nepíše sa diagnóza, ani sa nelieči. Slovensko je vnútorne, politicko-právne hnilé, ale má našminkovanú hnilobu. Šminkami právnych reforiem natretá chudera sa pretŕča, aby sa predávala svetu ako právna smilnica. Politicko-právnu hnilobu medializujú investigatívni redaktori, píšu a hovoria o našich rezortoch spravodlivosti, zdravotníctva či práce a sociálnych vecí a rodiny, či hociktorého iného úradu. Diagnóza je aktuálny stav, dvadsaťdvaročný stav našej spoločnosti. Už dvadsaťdva rokov sa na tento problém pozerá celé Slovensko, a doteraz ho nikto z kompetentných nechcel vidieť. Problémy vznikajúce z moderného, respektíve úchylného otrokárstva sú ikonicky orámované svetovou krízou evidovanou od roku 2008. Nedajme sa pomýliť rámom krízy. Nezbožňujme krízu viac než treba. Rakovina spoločnosti existuje už dvadsaťdva rokov a globálna krízová situácia sociálnu rakovinu iba zviditeľnila. Sociálny stav je zhoršený do vysokej až hraničnej miery únosnosti. Zhoršenie sociálnej rakoviny nepriniesli samotné účinky svetovej krízy, ale priniesli ho ekonomickí zbožňovatelia všemocnosti krízy, ktorí svojím kuvikaním o červených číslach v národnom rozpočte priamo vyzvali zamestnávateľov k tvrdým postupom proti zamestnancom. Zahájili bludný kruh temnej stránky ekonómie, menej zamestnancov, menej tovaru, menej obratu v obchode, menej ziskov. Sociálna rakovina prirýchlo metastázovala, prehnila až na koreň spoločnosti. Práceschopní občania utiekli a stále utekajú preč zo štátu. Diagnostický moment hraničnej únosnosti sociálnej rakoviny je evidentný. Sociálnou rakovinou prenasledovaní občania si ma zvolili do Národnej rady aj napriek nevýhodnému volebnému systému.
Vážení poslanci Národnej rady a vážený líder vlády Slovenskej republiky, občania Slovenskej republiky vám odkazujú, aby ste si sociálnu rakovinu Slovenska všetci v parlamente aj vo vláde uvedomili a liečili ju kompetentne, ako zvlášť dôsledne. Doterajšie prijímanie noviel Zákonníka práce smerovalo k zlepšeniu postavenia zamestnávateľa, ako sa tu už aj spomínalo, týmto spôsobom došlo k vyprázdneniu práv zamestnancov. Teraz nie je účelné zavádzať a uvádzať jednotlivé ustanovenia zákonov, ktoré znevýhodňujú zamestnancov, dôležitejšie pri deklarovaní nedostatkov programového vyhlásenia je poskytnutie priestoru pre pochopenie príčin vzniku sociálnej rakoviny. Problém nezamestnanosti ešte nikdy a nikto neriešil v dimenzii psychosociálnych a právnych súvislostí. Narastá počet nezamestnaných podávajúcich sťažnosti na zamestnávateľov, noví a novší nezamestnaní stále viac pociťujú sociálno-právnu krivdu, ktorá znásobuje ekonomickú dieru v ich súkromnom rozpočte. Občania Slovenskej republiky s nádejou hľadali v novele Zákonníka práce, či sa v ňom nepremietla aj otázka sociálno-právnej aktuálne živej krivdy. Následná občianska nespokojnosť s prácou zákonníkov vyústila do známeho výsledku posledných volieb. Občania Slovenska ukázali v týchto voľbách, že chcú mať legálnu sociálnu politiku, že chcú mať kompaktný právny systém, chcú komplexné riešenie sociálnej rakoviny.
Vážení, neodporúčam vám ignorovať rakovinu spoločnosti, ktorú vám jasne opisujem na základe bohatého materiálu nahromadeného v mojej databáze občianskeho združenia Práce a vzťahy a v dokumentoch aj našich odborníkov. Odborníkmi na túto iterdisciplinárnu politologickú tému sú psychoterapeuti, socioterapeuti, lekári, právnici, ale aj učitelia. Politológovia ani politici veru nie, lebo sú slepí, doteraz nič nezistili. A vieme, že slepí nemôže vodiť slepých. Naše odmietavé stanovisko k neúplnému programovému vyhláseniu jasne načiera z temných hlbín stavu spoločnosti a jasnou rečou hovorí potvrdené mojou pravdivosťou. Riešenie otázok našej spoločnosti nie je len otázka základných ľudských práv a slobôd, nie je to ani otázka izolovaného skvalitnenia jednotlivých ľudských práv. Je to otázka riešenia oveľa zhubnejšieho fenoménu, sociálna rakovina prerástla a nejakým spôsobom sa dotýka nás všetkých občanov Slovenska. Nakazení sú takmer všetci. Jedni nechuťou problém riešiť, čo je závažná sociálna rakovina, ale tí druhí sú obeťami rakoviny, títo sú zdeptaní rakovinou až na smrť.
Na margo problému sa pýtam, máme analyzovať otázku príčin narastajúcich dokonaných samovrážd? Krivka za posledných dvadsaťdva rokov hrozivo stúpa. Nikomu neprajem, aby sa ocitol on alebo niekto z jeho blízkych v štatistickom rozptyle krivky samovražednosti. Nikdy predtým v dejinách Slovenska nebolo tak veľa zlých právnych noriem, ktoré by umožňovali tak ľahko vyhnať zamestnanca zo zamestnania bez príčiny, len tak, lusknutím prsta. Keď si zamestnávateľ zmyslí prepustiť, tak to aj urobí a hneď v tej sekunde. A to bola len malá časť sociálnej rakoviny, ale jasne ukázala, že nie diktatúra je lepšou voľbou, ale morálny a sociálne zrelý poslanec je tá správna voľba. Preto som tu, aby som vám všetkým objasnila, a zopakujem, sama som sa sem nenominovala. Nie je cieľom mojej činnosti naprávať minulosť tým, že odsúdime konkrétnych poslancov, ani nebudeme pripomínať chyby minulosti. My, teda ja, moji spolupracovníci a moji voliči sme ochotní prijať každú pomocnú ruku od každého pri odstraňovaní uvedených omylov. Uvedomte si rozmery problému nazvaného sociálna rakovina. Je to, ako keď sa nenažraná sviňa prežerie a nedbá na prasiatko hynúce hladom, alebo zoberie blížnemu sociálne dávky a potom sa oblečie do handier a napodobňuje ho. To nie je omyl, to je asociálna deviantná politika, úmyselné formátovanie dotazníkov tak, aby sa v nich nič príjemné nemohlo ukázať. Horšie je to s praktickým právnym stavom našej republiky. Slovenské právo je bežne akceptovaným nástrojom moci bohatých a vysokopostavených, ale zároveň je poslednou zbraňou chudobných a slabých. Problémom ostáva, že druhá časť výroku nefunguje. V stave, v akom je slovenské právo dnes, je skôr bezprávnym právom pre absolútnu väčšinu občanov Slovenska, a to vďaka právnym deklináciám v aplikovaní práva. Tí, ktorí na toto moje postavenie alebo peniaze, deklinujú si výklady práv podľa svojho. Rádový občan sa svojich práv dočká len výnimočne a potom má nutkanie chváliť sudcov v médiách, čo je skutočne smiešne, fakt banálne. Tak či onak, bežný smrteľník sa výkladu práv bez intervencie Európskeho súdneho dvora nedočká. Naše fórum má k dispozícii legálnu evidenciu o tom, o tom, ako jedna sedmina nezamestnaných sa domáha svojich legitímnych práv, ktoré sú v súlade s platnými a pre Slovensko záväznými normami.
Milí poslanci, na začiatku nového volebného obdobia želám každému z vás, aby sa jeho svedomie stalo prirodzeným zákonom každého. Občania, ktorí si nás volili, od nás očakávajú, že vo všetkom, čo hovoríme a konáme, sa budeme pridŕžať toho, o čom vieme, že je to spravodlivé a správne. A na záver povzbudenie do ďalšej činnosti. Odkaz jednej vzrastom malej, a duchom veľkej ženy, ktorá povedala: "Ľudia sú nerozumní, nelogickí a sebeckí, ale aj tak ich miluj. Ak robíš dobre, ľudia ťa obvinia zo sebeckých postranných pohnútok, ale aj tak rob dobre. Ak si úspešný, získaš si falošných priateľov a skutočných nepriateľov, ale aj tak buď úspešný. Na dobro, ktoré konáš, sa zajtra zabudne, ale aj tak rob dobro. Čestnosť a úprimnosť ťa urobia zraniteľným, ale aj tak buď čestný a úprimný. Čo si po celé roky budoval, sa môže za jednu noc zrútiť, ale aj tak buduj. Ľudia naozaj potrebujú pomoc, ale možno ťa napadnú, ak im pomôžeš, ale aj tak pomáhaj ľuďom. Daj svetu to najlepšie, čo máš, a udrú ťa do tváre, ale aj tak daj svetu to najlepšie čo máš." Volala sa Matka Tereza a svojím životom potvrdila tieto slová.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem pani kolegyni Ritomskej, že upozornila, veľmi otvorene a nekompromisne, na veľmi zásadné neduhy, ktoré máme tendenciu prehliadať v našej spoločnosti, alebo sa takzvane nepatrí o nich hovoriť. Ale na druhej strane nielen v jej vystúpení, ale aj vo viacerých ďalších sa objavuje ten horizont dvadsiatich dvoch rokov, ako keby problémy vznikli len za uplynulých dvadsaťdva rokov. V niektorých prípadoch je to pravda, nechcem to spochybňovať a som presvedčený, že ona to tiež tak celkom nemyslela, ale chcem znova pripomenúť, že naozaj tie problémy sa nezačali v našej spoločnosti písať 17. novembra '89, skôr naopak, ten 17. november pri všetkých výhradách a všetkých sklamaniach, ktoré nasledujúci vývoj priniesol, práve otvoril cestu k tomu, aby sa veci, ktoré sa tu desaťročia hromadili, začali v nejakej otvorenej diskusii riešiť, a preto sme tu aj my demokraticky zvolení, čo pred tými dvadsiatimi troma rokmi, ako všetci vieme, by nebolo možné, aby sme tu takto demokraticky a z rôznych strán a rôznych uhlov pohľadu preberali veci, pretože vtedy bolo všetko nadiktované zhora. Takže len chcem poprosiť, nevylievajme s vaničkou aj dieťa, ako sa hovorí, a neviňme len toto obdobie, pretože problémy boli možno ešte väčšie aj predtým, len sa o nich nesmelo hovoriť a zametali sme ich ešte dôslednejšie ako dnes pod koberec. Takže využime tieto predsa len nepomerne demokratickejšie pomery na to, aby sme, či už v spore alebo v konsenze tie nahromadené problémy riešili. Mnohé z nich sa pritom rodili dávno, dávno pred novembrom '89.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja som si niekoľko viet poznačil a jedna z nich je: "Štát by nemal dovoliť zomierať inému na ulici." To je taká veľmi silná veta. Ja posledných dvadsaťdva rokov naozaj vidím tých ľudí na ulici zomierať. My sa tvárime, akoby tento problém tuná neexistoval. Veľakrát tými ľuďmi opovrhujeme, úmyselne a niekedy aj, aj reálne do nich ako kopeme. Mária tu spomenula ešte jednu vážnejšiu ako vec a to bolo veľmi silné. Náš občan je menej ako zver. To je veľmi ako silné, ale naozaj aj zároveň ako pravdivé, lebo keď si psík zlomí necht alebo mačička, hneď to riešime, ale ľudia zomierajúci na ulici, prekročíme ich, robíme sa, že ich nevidíme. Títo ľudia naozaj potrebujú systematickú pomoc. Nazývame ich bezdomovci, ten terminus technicus aspoň neviem, že by niekde bol zahrnutý ako v zákonoch, ale je potrebné sa venovať tým ľuďom. Samozrejme, my ich odvrhujeme, opovrhujeme nimi všelijako, krivo na nich zazeráme. Neraz medzi týmito ľuďmi, si dovolím povedať, sú ľudia, ktorí sú psychicky chorí, oni potrebujú naozaj odbornú pomoc. Aj medicínsku, lekársku, nielen tú ako sociálnu.
A v závere, keď to Mária ako spomenula, tú Matku Terezu, mám tu ešte jednu vetu, ale to asi nestihnem, tak bolo to tiež ako veľmi pekné, ona tiež okrem iného hovorila, všetkým môže, všetkým možno pomáhať, nemožno teda všetkým pomôcť, pardon, ale milovať môžeš všetkých. Toto hovorila Matka Tereza. Uvedomovala si, že tej biedy na ulici v Kalkate je toľko veľa, že všetkým nepomôže, ale milovať ich všetkých môže. Ja len toľko na doplnenie.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani kolegyňa, blahoželám vám ku veľmi kultivovanej forme vášho prejavu, len škoda toho obsahu. Ja som si tento víkend zhodou okolností pozrel, požičal som si takú učebnú pomôcku, ktorú používa moja mama na hodinách náuky o spoločnosti - film Občiansky preukaz a z doby spred tých dvadsiatich dvoch rokov, a myslím si, že je veľmi dôležité pripomínať si túto dobu a pripomínať si zločiny toho komunistického režimu, ktoré boli páchané na mnohých naozaj nevinných ľuďoch, aby sme neboli naozaj ako tí Izraelci vedení Mojžišom na ceste z Egypta po dvadsiatich rokoch, keď už si nepamätali, aký to bol život pod tými faraónmi, a ešte boli len v polovici svojej cesty a tam práve mnohí tí ľudia začali reptať, aké je to zlé, keď nevieme, kde je náš cieľ, kedy ho dosiahneme, ako vlastne bolo dobre, keď sme vždy mali plné bruchá, zabudli už na to, že v tom čase nemali slobodu.
Minulý týždeň pri prednášaní programového vyhlásenia vlády sme sa tu v parlamente dostali k plánovaniu nových päťročníc. Tento týždeň niektorí vaši kolegovia urobili z tohto parlamentu kostol, čo je podľa mňa aj v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, mimochodom, kde sa hovorí, že štát nie je viazaný na žiadnu ideológiu, a teraz mám pocit, že naozaj, pri niektorých prejavoch sme sa dostali až niekam naspäť do 70. rokov plných socialistickej ideológie. Tie problémy, na ktoré poukazujete, sú vážne. Ale keď počujem výroky ako kuvikanie o červených číslach v rozpočtoch a vidím, kam sa dostalo Grécko, a že Slovensko opäť vykračuje na grécku cestu nezodpovednosti zadlžovania, ktorá je tým zdrojom problémov, keď si pozriem štúdie OECD a vidím, že krajiny, ktoré majú najstriktnejšie zákonníky práce, majú najväčší pomer dlhodobej nezamestnanosti a škodia ľuďom, potom sa naozaj hrozím toho, čo tu bude budúce štyri roky. (Potlesk.)