2. schôdza

Pán kolega, citovali ste z programového vyhlásenia vlády krásne vyhlásenia o boji proti korupcii a o boji proti úžere. Hovorili ste, aké je skvelé, že má Slovensko jednofarebnú vládu. Pripomeniem, že jednofarebnú vládu sme na Slovensku mali 40 rokov a ako sme dopadli. K tej korupcii a boju proti úžere, po jednom mesiaci vládnutia tu máme prvé skutky vlády, tak vy asi neviete, ale ja vám to teda poviem, realita je taká, po tom jednom mesiaci, že pán minister práce pred pár dňami dal vyhodiť z úradu vysoko postavenú úradníčku, ktorá za mojej éry, za môjho pôsobenia ako policajný agent aktívne spolupracovala s príslušným útvarom ministerstva vnútra na odhaľovaní korupcie, ktorý viedol až do jednej zo známych finančných skupín. Bola odsúdená malá ryba v posledných dňoch, ale všetka česť pred touto mojou bývalou kolegyňou, ktorá už dnes má v rukách výpoveď.
Pokiaľ ide o boj proti úžere, ďalší fakt. Pán minister práce dal v minulých dňoch stopnúť nami starostlivo a dlho veľmi ťažko pripravovaný projekt IP kariet, ktorý získal podporu mnohých starostov na Slovensku, a práve preto, lebo to mal byť jeden z prvých, ale veľmi dôležitých krokov v boji proti úžere v rôznych či už osadách, ale aj na iných miestach Slovenska. Nemusím to dúfam, viac rozvádzať, asi ten projekt poznáte.

Ďakujem pekne. Pán primátor Martina už tu nie je, ale ja som veľmi rád, že existuje ten transparentný Martin, ale práve to, čo ste povedali, aj ja som stretol skupinu vyšetrovateľov, ktorí sa mi sťažovali, že boli odvolaní, keď všetko dovyšetrovali, tak sa to podalo na vyššie miesta a prokurátor im to proste zobral alebo zamietol a potom sa to nedovyšetrovalo a takýchto vecí sme počuli na Slovensku veľa. Ja tvrdím, že ak to zákonodarci nebudú postihovať a budeme stále hovoriť, že nejako to nejde, tak my nebudeme zvyšovať vážnosť naozaj rešpektu voči krajine a vymožiteľnosť práva sa tak nedeje. Teraz niekto ste mi hovorili, že kritizujem dopredu. Nie, nie, ja stále chcem hovoriť, že mne sa náhodou váš program páči a zároveň tie biľagy sú také nepekné na tom, ja sa teším, ak áno, ak tá vymožiteľnosť práva bude reálna. Pán kolega poslanec, skvelé, to je úžasné, ak toto sa stane na Slovensku, tak za štyri roky a tých 640 sľubov, by som chcel za tie štyri roky aj vidieť, že keď možno, že tretina sa naplní, tak fantastické a za štyri roky možno vládu zhodnotiť, nie. Tak tešme sa na to a toto je naozaj to najpodstatnejšie, vymožiteľnosť práva na Slovensku.
Kauza pána Richtera, ja ju neviem zhodnotiť, ja len viem, že pán Richter mohol reagovať a môže predsa Slovensku ukázať, ako tie veci sú. Ak sa budeme báť mediokracie, máte pravdu, ale vy by ste mali byť silnejší a on sa vážne nevie dostať do médií? To potom je čudné, aby to tak bolo, tak kto nám tu vládne, novinári alebo bankové spoločnosti? Komu patrí Slovensko, patrí Slovensku. Nie? Slovákom. Komu patrí potom, tak sme všetci, čo sme tu? My sme tu zavretí ako v nejakom tanku a nič nemôžme urobiť?
Páni, pán Martvoň, brať meno Božie nadarmo, znamená vysmievať sa z neho, znevažovať ho. Nie požiadať Boha o požehnanie pre túto krajinu a pre poslancov, pre veriacich a neveriacich ľudí. Takže ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, členovia vlády, vážení hostia, prvá vec, ktorú som urobil, keď som sa pozeral na programové vyhlásenie tejto vlády, bolo Ctrl F a zadal som si do vyhľadávania slovíčko sloboda. Dokument hovorí nula, neni. Skúšal som v iných gramatických tvaroch, v singulári nula, neni. Tak skúsil som v pluráli aspoň a nejaké štyri, päť kúskov sa tam našlo, ale vždycky iba v tých takých prilepených, floskuloidných vyjadreniach o tom, ako treba ochraňovať, hlavne v medzinárodnom práve a v medzinárodných stykoch, ako treba ochraňovať slobody a zaoberať sa slobodami a v justícii, aby, ako treba ochraňovať slobody, ale sloboda ako hodnota, na ktorej by mala byť postavená naša spoločnosť, v programovom vyhlásení tejto vlády chýba, a tak mám také podozrenie, že sloboda tejto vláde smrdí, prekáža, vadí, že sloboda nie je niečo, čo by táto vláda chcela, aby si občania Slovenska pestovali, aby na nej stavali, aby ju rozvíjali. Nechcú slobodu občanov zvyšovať, maximálne tak, chcú všeobecne zadefinované a medzinárodnými dokumentmi popísané slobody chrániť, a to je málo.
Jedna oblasť, kde ma to mimoriadne mrzí, je oblasť školstva. Pán minister je tu, som rád, že počúva. Nie je blbosťou, nie je blbosťou, pán minister, že slobody je v školstve málo. Vy to sám viete. Učiteľ nemá slobodu učiť tak, ako by chcel, lebo je zavalený byrokraciou, papiermi a nariadeniami a nie je možné, aby sa poctivo pripravil na hodinu len kvôli tomu, že musí na základnej škole vyškrtávať triedne knihy sprava doľava a na gymnáziu zľava doprava. (Hlas z pléna.)
Však, ale hovoríš, že hovorím blbosti, tak mu hovorím, aký je stav.
Slobodu nemajú ani deti. Snažili sme sa to riešiť. Slobodu nemajú ani deti. Napriek tomu, že oni sú tými, ktorí budú formovať budúcnosť tohto štátu, tejto krajiny, budúcnosť Slovenska, nepýtame sa ich, aké sú ich potreby. Opäť máme ministra, ktorý podľa programového vyhlásenia vlády vie, ako bude vyzerať v budúcnosti tento svet. Vie, aké budú potreby trhu, vie, aké budú potreby spoločnosti, vie, čo deti potrebujú, a z moci štátom mu zvolenej, on im to do tých rukách dá, a to je zle.
Už som to povedal včera a zopakujem to ešte raz. Učitelia vychovaní drezúrou 70. rokov, nemôžu vzdelávať deti 20. rokov 21. storočia, pretože sú to pre nich mimozemšťania, oni im nerozumejú, oni nevedia, ako rozmýšľajú, čo chcú a aké majú potreby, a preto by sa mali v prvom rade od nich učiť.
Vo svete stále viac zaznieva potreba tzv. Child-oriented education, vzdelávania orientovaného na potreby dieťaťa. Nepýtame sa, čo potrebuje spoločnosť. Nepýtame sa čo potrebuje pracovný trh, pýtame sa, čo je najväčšou potrebou dieťaťa a čo mu musíme na školách dať na to, aby spoločnosť bola v budúcnosti podľa našich predstáv, hodnotových, a tam je to jednoduché. Dieťa má mať čo najviac slobody, už od útleho veku troch rokov, sa má čo najviac rozhodovať. Má poznať svoje hranice, ale v rámci nich má samourčovať svoju vlastnú cestu a toto sú princípy, ktoré aj do predškolského aj do základnoškolského aj do stredoškolského prostredia by sme mali zavádzať. To sú princípy, na ktorých bolo písané aj programového vyhlásenie bývalej vlády, a to sú princípy, ktoré dnes v programovom vyhlásení vlády chýbajú.
A musím smutne konštatovať, že aj z posledných vyjadrení a krokov pána ministra to vyzerá, že kým doteraz sa školstvo aspoň po maličkých kúskoch pohybovalo vpred, tak ak nezmení svoj názor a svoje postupy, tak žijeme veľký skok dozadu, naspäť do 70. rokov 20. storočia, kedy štát vedel najlepšie, čo je pre deti dobré, dopravil im to priamo do lavíc, každému rovnako, píšte všetci modrým perom, iná farba nebude.
Druhá vec, ktorá ma mimoriadne zarazila v programovom vyhlásení vlády, a pán Blaha možno bude so mnou súhlasiť, keďže ho považujem za intelektuálneho strážcu sociálnodemokratických princípov v tomto parlamente a teším sa na konfrontáciu s ním. Programové vyhlásenie vlády hovorí, že manželstvo je jedinečný zväzok muža a ženy, ktorý má spoločnosť chrániť a napomáhať jeho dobro. Proti tomu nič nemám. Áno, rodina je základným prvkom spoločnosti, ale nie je jediným. Áno, heterosexuálni ľudia sú väčšinou v tejto spoločnosti, ale nie sú tu sami. Tak som si nalistoval ďalej v tom programovom vyhlásení vlády, že čo sa hovorí pri menšinách. Hovorím si, ó menšiny majú vlastnú kapitolu, super, a tam len národnostné. Žiadne iné menšiny nemáme v tomto štáte? Napriek tomu, že Stano Fořt tu už nesedí, neverím, že bol jediným teplým poslancom tejto snemovne. Nejaký tu ešte bude, máte tu ďalej bratov, sestry, deti, kamarátov, nebudeme myslieť aj na túto menšinu v tomto štáte? Pán Blaha, nepatrí to k základným atribútom sociálnej demokracie v modernej Európe? A ja sa pýtam, ako ďalej? Ďalšie štyri roky budeme ignorovať, že tu máme štyri alebo viacej percent obyvateľov Slovenska, ktorí sa nemôžu domôcť svojich základných práv na šťastný a spokojný život v tejto spoločnosti?
Ja vám poviem jednoduchý príbeh. Predstavte si, v malej obci vyrastá teplý Janko, celá dedina to o ňom vie a otec vychovaný v katolíckej viere, nie je úplne tolerantný, vykáže teplého Janka z domu. Teplý Janko príde do Bratislavy, lebo tu sa stratí, nájde si priateľa. Pätnásť, šestnásť rokov s ním žije v monogamnom peknom vzťahu, majú spolu vzťah, spoločný majetok, spoločné záväzky a jedného pekného dňa na ulici Kapucínskej, studená električka teplého Janka prejde. A teraz ten jeho partner príde do nemocnice, spýtať sa po šestnástich rokoch vzájomného spolužitia, ako sa má ten môj Janko, ako sa mu darí, a oni mu povedia: "Vy ste cudzí človek, my vám nemôžeme nič povedať." Príde faktúra domov za telefón, teplý Janko nevie faktúru zaplatiť, ale partner nemá nijaký spôsob, aby dokázal za neho splatiť jeho dlhy, lebo je preňho cudzím človekom. A keď nebodaj, tá električka trafila dobre a teplý Janko to neprežije, tak všetok jeho majetok zdedí ten jeho bigotný otec, ktorý ho vyhodil z domu a pre jeho blaho a pekný život neurobil nič, a jeho partner, v tom byte, na ktorý nemá žiadny nárok, bude plakať a nebude môcť urobiť vôbec nič.
Tak sa pýtam. Bude to pokračovať ďalej? Budeme túto menšinu naďalej ignorovať? Budeme ignorovať to, že sú to ľudia, ktorí majú svoje potreby a potrebujú si zastať svoje základné spoločenské postavenie v tejto spoločnosti? Budeme ich vynechávať z každého dokumentu, ktorá každá ďalšia vláda v tomto štáte prijme? Ak chcete vedieť zopár detailov, ako si žijú títo ľudia, čo chcú a čo sú ich základné požiadavky na to, aby mohli v tejto spoločnosti normálne fungovať, pozývam vás 9. júna 2012, príďte na Pride, porozprávajte sa s nimi. Ručím vám za to, nebudete vidieť žiadne polonahé kreatúry, ktoré tam ovešané perím budú tancovať na námestí. Budete vidieť normálnych ľudí, v normálnych vzťahoch, s normálnou, často romantickou predstavou o celoživotnom monogamnom spolužití, ktorí chcú jednoducho, aby spoločnosť uznala, že tu sú a že existujú.
A aj keď v programovom vyhlásení vlády o nich nie je ani slovo, pevne dúfam, že táto vláda na nich nezabudne.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Pán kolega, vo vašom vystúpení zaznelo, že vám v programovom vyhlásení vlády chýba pojem sloboda. Keby ste ten pojem chápali širšie, tak by vám tam nechýbal, pretože sloboda sa dá chápať ako svojvôľa, to je ten neoliberálny pohľad. To znamená sloboda tých bohatých a silných, alebo sa dá chápať v súvislosti s rovnosťou sloboda pre všetkých rovnako a vtedy narážame na pojem ľudských práv a najmä sociálnych práv. A tie vám určite v programovom vyhlásení chýbať nemôžu, lebo tam sa nachádzajú cez hodnotu solidarity.
Uvedomte si, že sloboda ako svojvôľa vlastne znamená, a vyjadruje to jeden klasik: "Sloboda pre šťuku, je smrť pre malé ryby." Keď dáte slobodu tým najsilnejším, pohltia tých slabších. Preto je dôležitá solidarita ako predpoklad slobody. Ale to by ste ako liberál mali vedieť, lebo určite čítate Johna Rawlsa a najznámejších liberálov v súčasnosti. Čiže, celkom nerozumiem, o čom vlastne hovoríte, keď hovoríte v tejto chvíli, že vám chýba sloboda.
No a čo sa týka tej európskej sociálnej demokracie, keď teda toľko viete o tej postmodernej a súčasnej diskusii ohľadom heterosexuálov a homosexuálov, mali by ste vedieť, že pojem teplý je politicky nekorektný a nemali by ste ho používať.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Pán kolega, viete, našťastie neslobodu máme aj pri svojom duševnom, biologickom a fyzickom vývoji. Má ju príroda, tú "neslobodu", lebo najsamprv je rampáš, potom je burčiak, potom je víno. Vy ste tu začal ako rampáš, to v dobrom berte. Ste mladý poslanec, ale vy už ste špičkový burgund francúzsky pomaly, to len ako rada staršieho kolegu, že nepreskakujte etapy.
Ale konkrétne k vám. Prosím vás, aké sú kritériá slobody? Mám len dve minúty. Teória práva a nielen práva rozoznáva klasicky tri typy štátov: sociálny alebo intervenujúci, neoliberálny alebo liberálny a anarchiu. Anarchia a sloboda je veľmi blízko, ale idem ku konkrétnym veciam, konkrétnejším. Nesloboda pedagógov, nesloboda študentov. Viete pedagóg je vždy líder. Študent a pedagóg sú dve strany tej istej, pozor, tej istej mince. Ale ja som z učiteľskej rodiny, generácie našej rodiny učili na základných školách, stredných, vysokých školách, viem o tom trošku viac ako vy a miera slobody študenta na úkor učiteľa pomaly dnes začína byť anarchiou. Čo sa týka vysokého školstva, pán kolega, tzv. kreditový systém, ja som bol proti nemu vždy. Môj osobný názor, tam sme odkopírovali model bez nejakých detailov alebo nejakej adaptácie na naše pomery, čo je chyba. V 30. rokoch, v 30. rokoch za prvej česko-slovenskej republiky ste na vysokých školách, konkrétne na právnických fakultách vedeli a nehovorí o neslobode, že rímske právo je 25. júna, skúšal ho profesor Kisling alebo profesor ten a ten v miestnosti č. 105. A bolo to v poriadku. Za prvej republiky a nebola to nesloboda. Bol systém, poriadok a každý vedel kto, čo, kedy a čo ho čaká.
Takže tá hranica medzi slobodou, neslobodou, poriadkom a systémom je veľmi citlivá a nehádzal by som týmto pojmom takto zľava doprava. Okrem toho sedemdesiate roky, vy ste sa narodil v '72, myslím... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Pán poslanec Poliačik, použili ste také zvyčajné klišé, ktoré používate dosť často a ľudia vám podobní pri snahe presadiť homosexuálne partnerstvá, že v situácii, ak by jeden z partnerov bol hospitalizovaný, ten druhý partner nemá možnosť sa informovať o jeho zdravotnom stave. Súčasný právny stav nebráni jednému z týchto alebo obidvom týchto partnerov, aby podpísali svoj dobrovoľný prejav vôle, ktorý si overia u lekára, kde prejavia vôľu, aby v prípade jeho hospitalizácie bola informovaná tá a tá osoba. Žiadny lekár nemá žiadny dôvod takúto overenú vôľu pacienta nerešpektovať. Čiže myslím si, že stojí to na vratkých nohách tento hlavný váš argument. A naozaj nevytvárajme problém tam, kde nie je.

Ďakujem za slovo. Ja k tej slobode len toľko som chcel dodať, pán kolega to pekne ako zhodnotil ako pred chvíľou, ale ja len chcem doplniť. Sloboda bez zodpovednosti neexistuje. Nie je to možné. A v poslednom období zvlášť aj na Slovensku, ale aj vo svete koľkokrát to ako vnímame. Každý si predstavuje tú slobodu po svojom. Rovnako aj demokraciu. Môžem si robiť, čo chcem. Pán kolega, dovolím si povedať, ja takto nevnímam ako túto slobodu, lebo sloboda bez zodpovednosti nie je slobodou, hej, a zotročuje ako tých ďalších ako ľudí okolo seba.
Chcem reagovať tuná na to programové vyhlásenie vlády, kde kolega Poliačik spomenul tie národnostné menšiny, a že sú tu ešte aj iné menšiny. Ja som si nikdy ešte nevypočul rozprávku "O teplom Jankovi" a nemyslel som si, že ju budeme počúvať tuná v parlamente, lebo ja poznám rozprávku o Jankovi Hraškovi, ale o "teplom Jankovi" nepoznám. (Smiech v sále.)
A chcem ešte doplniť toľko, že... a studená električka a podobne tieto veci, to je hrozné úplne a dehonestujúce aj pre týchto opačne orientovaných ľudí. Ja dovolím si povedať, je to môj osobný názor. Kedysi medzinárodná zdravotná organizácia WAHO, WHO, no poplietol som to trošku, prepáčte, ale sledujem si ten čas, tak preto, tak homosexualita bola zaradená medzi duševné poruchy. Je to veľmi vážna vec. To akokeby sme nechali chorého človeka behať po uliciach a nevenovali sa im, týmto ľuďom. Týmto ľuďom treba špeciálny prístup, ale nedávať im ako takéto slobody, lebo môžeš robiť to, čo chceš, ešte aj policajná eskorta týchto ľudí bude chrániť a za peniaze našich daňových poplatníkov. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja som si tuná k veľkému orátorovi pánovi Poliačikovi dovolil byť kritický v jednom blogu, kde som teda bol trošku kritický k tomu marihuanovému pochodu, ktorý on bol veľkým propagátorom, a doznal kvalít šéfa debatných spoločností a vrátil mi loptičku naozaj príznačne. Poslal ma dojiť ovce a variť guláš. Je to tak, že keď argumentačne je to slabšie, tak ideme po, ideme na osobu a ideme byť osobným. Neviem, priznám sa, po čom tu pán Poliačik volal, čo sa toho školstva týka, že dieťa má mať čo najviac slobody. Ja neviem, až tak to nesledujem, možnože existuje niekde škola, kde sedia na vankúšoch v kruhu a brumia "óhm"... (Smiech v sále.)... a možno budú aj školy, kde im budú prednášať dvaja chlapi držiaci sa za ruku, ale verím, pán Poliačik, že ako liberál a vyznávač slobody mi nebudete mať za zlé, keď chcem, aby moje deti sedeli v lavici, mali prestávku a mali normálneho učiteľa, teda vysporiadaného. Toto je myslím, že také, čo by sme sa mali k tomu vrátiť, aby sme sa neznásilňovali navzájom, lebo po takej slobode ja nevolám. Sloboda je zodpovednosť, ako to povedal aj kolega, s tým sa plne stotožňujem. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja oceňujem snahu pána Poliačika byť taký in, a teda tie moderné trendy, a to je dobré. To ako teraz nehovorím ako nejaké zosmiešňujúce, naozaj to oceňujem. A myslím si, že naozaj môžem povedať, že sa v tejto oblasti deje niekedy nejaká diskriminácia a dejú sa určité osobné krivdy, buďme objektívni a tieto treba riešiť. Ale, nemyslím si, že je to nejaké právo menšiny. Privilégiá, ktoré požíva rodina sú tu preto, lebo je to pre dobro spoločnosti. Privilégiá, ktoré by dávali homosexuálne zväzky na úroveň heterosexuálnych a povedzme teda priamo, manželstvá, rodiny nie sú pozitívne pre spoločnosť. A preto ich nemáme prečo priznávať jednotlivcom. To je môj názor. Môžte mať iný.
Čo sa týka bigotného katolíckeho otca z "rozprávky o teplom Jankovi", áno, veľmi často sa môžu diať takéto zranenia, krivdy, ale poviem fakt, že toto nie je ale postoj katolíckej cirkvi, aby sme z bigotného katolíckeho otca z rozprávky neurobili štandardný postoj katolíckej cirkvi. Katechizmus katolíckej cirkvi hovorí o tom, že táto vec je morálne zlá, že je to zvrátenosť, takýto postoj. Ale na druhej strane hovorí, že takýchto ľudí nemáme diskriminovať, to znamená, že by sme ich mali ponižovať, urážať, ubližovať im. Vyriešme to, riešme to, ale nemyslím si, že v súčasnosti dnes je to nejaká téma, ktorá by sa dala nejak presadiť. A je to také zvláštne, že sociálnodemokratická, alebo ak chceme socialistická strana SMER je v tomto prípade je podľa mňa zárukou, že sa to v najbližších štyroch rokoch nejak dramaticky nepohne. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán Poliačik, povedali ste, že sú tu 4 % ľudí s takouto orientáciou. Až päť? Viete, mne sa zdá, že toto je taký šikovný pojem, už sa to používa, sa mi zdá nejakých osem rokov sa proste hovorí. To je štatistika celosvetová, slovenská alebo len z okolia nejakého mestečka? Pretože to by znamenalo, že keď je nás 5,5 milióna, tak je tu 220-tisíc homosexuálov alebo ľudí rôzneho iného zamerania. Ja som presvedčený, že to tak nie je na Slovensku. Viac, hovorí pán Poliačik, tak ja som stretol v živote ešte len jedného, ale nevadí, ešte som nedorazilo úplne všetko. Prídem na "Pride", lebo tam ich bude naozaj asi z celej republiky všetkých. Ale budem sa tam snažiť akokoľvek sa s nimi porozprávať, lebo ma to zaujíma viacej. Ale zrejme sem ešte, preto si myslím, že ich je tu nie 4 %, že tu na Slovensku nie je 220-tisíc ľudí iného zamerania sexuálneho, lebo sem ešte všetky módne trendy nedorazili zo Spojených štátoch amerických alebo zo západného sveta. Napríklad ešte tu nemáme dosť veľa transvestitov, dosť veľa rôznych iných ľudí. Ja som takého videl v Londýne na ulici a keď som tam bol autom sťahovať kamaráta, tak som sa pozeral na jednu milú dámu na ulici a ona bola strašne zvláštna. A tak som sa na ňu pozeral dlhšie, až mi prešla jedna červená a ona sa totiž, zvláštna bola tým, že bola sympatická, dobre poobliekaná, skoro aj trochu sexi, ale ona sa správala tak čudne, až som nemohol z nej spustiť oči, až som za chvíľku zbadal, že má mužské správanie, pretože robila veci, ťahy a prejavy, ktoré žena nikdy v živote neurobí. A tak som si uvedomil, že ono je to vlastne ťažké. Takže ja sa budem zaujímať o "Pride", ale nemyslím si, že hovoríte pravdu, že na Slovensku sú 4 % obyvateľov tohto zamerania a že potrebujeme naozaj sa celou tou agendou až tak veľmi zaoberať.