2. schôdza

Pán kolega, citovali ste z programového vyhlásenia vlády krásne vyhlásenia o boji proti korupcii a o boji proti úžere. Hovorili ste, aké je skvelé, že má Slovensko jednofarebnú vládu. Pripomeniem, že jednofarebnú vládu sme na Slovensku mali 40 rokov a ako sme dopadli. K tej korupcii a boju proti úžere, po jednom mesiaci vládnutia tu máme prvé skutky vlády, tak vy asi neviete, ale ja vám to teda poviem, realita je taká, po tom jednom mesiaci, že pán minister práce pred pár dňami dal vyhodiť z úradu vysoko postavenú úradníčku, ktorá za mojej éry, za môjho pôsobenia ako policajný agent aktívne spolupracovala s príslušným útvarom ministerstva vnútra na odhaľovaní korupcie, ktorý viedol až do jednej zo známych finančných skupín. Bola odsúdená malá ryba v posledných dňoch, ale všetka česť pred touto mojou bývalou kolegyňou, ktorá už dnes má v rukách výpoveď.
Pokiaľ ide o boj proti úžere, ďalší fakt. Pán minister práce dal v minulých dňoch stopnúť nami starostlivo a dlho veľmi ťažko pripravovaný projekt IP kariet, ktorý získal podporu mnohých starostov na Slovensku, a práve preto, lebo to mal byť jeden z prvých, ale veľmi dôležitých krokov v boji proti úžere v rôznych či už osadách, ale aj na iných miestach Slovenska. Nemusím to dúfam, viac rozvádzať, asi ten projekt poznáte.

S reakciou pán poslanec Škripek.

Ďakujem pekne. Pán primátor Martina už tu nie je, ale ja som veľmi rád, že existuje ten transparentný Martin, ale práve to, čo ste povedali, aj ja som stretol skupinu vyšetrovateľov, ktorí sa mi sťažovali, že boli odvolaní, keď všetko dovyšetrovali, tak sa to podalo na vyššie miesta a prokurátor im to proste zobral alebo zamietol a potom sa to nedovyšetrovalo a takýchto vecí sme počuli na Slovensku veľa. Ja tvrdím, že ak to zákonodarci nebudú postihovať a budeme stále hovoriť, že nejako to nejde, tak my nebudeme zvyšovať vážnosť naozaj rešpektu voči krajine a vymožiteľnosť práva sa tak nedeje. Teraz niekto ste mi hovorili, že kritizujem dopredu. Nie, nie, ja stále chcem hovoriť, že mne sa náhodou váš program páči a zároveň tie biľagy sú také nepekné na tom, ja sa teším, ak áno, ak tá vymožiteľnosť práva bude reálna. Pán kolega poslanec, skvelé, to je úžasné, ak toto sa stane na Slovensku, tak za štyri roky a tých 640 sľubov, by som chcel za tie štyri roky aj vidieť, že keď možno, že tretina sa naplní, tak fantastické a za štyri roky možno vládu zhodnotiť, nie. Tak tešme sa na to a toto je naozaj to najpodstatnejšie, vymožiteľnosť práva na Slovensku.
Kauza pána Richtera, ja ju neviem zhodnotiť, ja len viem, že pán Richter mohol reagovať a môže predsa Slovensku ukázať, ako tie veci sú. Ak sa budeme báť mediokracie, máte pravdu, ale vy by ste mali byť silnejší a on sa vážne nevie dostať do médií? To potom je čudné, aby to tak bolo, tak kto nám tu vládne, novinári alebo bankové spoločnosti? Komu patrí Slovensko, patrí Slovensku. Nie? Slovákom. Komu patrí potom, tak sme všetci, čo sme tu? My sme tu zavretí ako v nejakom tanku a nič nemôžme urobiť?
Páni, pán Martvoň, brať meno Božie nadarmo, znamená vysmievať sa z neho, znevažovať ho. Nie požiadať Boha o požehnanie pre túto krajinu a pre poslancov, pre veriacich a neveriacich ľudí. Takže ďakujem.

Pán poslanec Poliačik, do rozpravy, nech sa páči.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, členovia vlády, vážení hostia, prvá vec, ktorú som urobil, keď som sa pozeral na programové vyhlásenie tejto vlády, bolo Ctrl F a zadal som si do vyhľadávania slovíčko sloboda. Dokument hovorí nula, neni. Skúšal som v iných gramatických tvaroch, v singulári nula, neni. Tak skúsil som v pluráli aspoň a nejaké štyri, päť kúskov sa tam našlo, ale vždycky iba v tých takých prilepených, floskuloidných vyjadreniach o tom, ako treba ochraňovať, hlavne v medzinárodnom práve a v medzinárodných stykoch, ako treba ochraňovať slobody a zaoberať sa slobodami a v justícii, aby, ako treba ochraňovať slobody, ale sloboda ako hodnota, na ktorej by mala byť postavená naša spoločnosť, v programovom vyhlásení tejto vlády chýba, a tak mám také podozrenie, že sloboda tejto vláde smrdí, prekáža, vadí, že sloboda nie je niečo, čo by táto vláda chcela, aby si občania Slovenska pestovali, aby na nej stavali, aby ju rozvíjali. Nechcú slobodu občanov zvyšovať, maximálne tak, chcú všeobecne zadefinované a medzinárodnými dokumentmi popísané slobody chrániť, a to je málo.
Jedna oblasť, kde ma to mimoriadne mrzí, je oblasť školstva. Pán minister je tu, som rád, že počúva. Nie je blbosťou, nie je blbosťou, pán minister, že slobody je v školstve málo. Vy to sám viete. Učiteľ nemá slobodu učiť tak, ako by chcel, lebo je zavalený byrokraciou, papiermi a nariadeniami a nie je možné, aby sa poctivo pripravil na hodinu len kvôli tomu, že musí na základnej škole vyškrtávať triedne knihy sprava doľava a na gymnáziu zľava doprava. (Hlas z pléna.)
Však, ale hovoríš, že hovorím blbosti, tak mu hovorím, aký je stav.
Slobodu nemajú ani deti. Snažili sme sa to riešiť. Slobodu nemajú ani deti. Napriek tomu, že oni sú tými, ktorí budú formovať budúcnosť tohto štátu, tejto krajiny, budúcnosť Slovenska, nepýtame sa ich, aké sú ich potreby. Opäť máme ministra, ktorý podľa programového vyhlásenia vlády vie, ako bude vyzerať v budúcnosti tento svet. Vie, aké budú potreby trhu, vie, aké budú potreby spoločnosti, vie, čo deti potrebujú, a z moci štátom mu zvolenej, on im to do tých rukách dá, a to je zle.
Už som to povedal včera a zopakujem to ešte raz. Učitelia vychovaní drezúrou 70. rokov, nemôžu vzdelávať deti 20. rokov 21. storočia, pretože sú to pre nich mimozemšťania, oni im nerozumejú, oni nevedia, ako rozmýšľajú, čo chcú a aké majú potreby, a preto by sa mali v prvom rade od nich učiť.
Vo svete stále viac zaznieva potreba tzv. Child-oriented education, vzdelávania orientovaného na potreby dieťaťa. Nepýtame sa, čo potrebuje spoločnosť. Nepýtame sa čo potrebuje pracovný trh, pýtame sa, čo je najväčšou potrebou dieťaťa a čo mu musíme na školách dať na to, aby spoločnosť bola v budúcnosti podľa našich predstáv, hodnotových, a tam je to jednoduché. Dieťa má mať čo najviac slobody, už od útleho veku troch rokov, sa má čo najviac rozhodovať. Má poznať svoje hranice, ale v rámci nich má samourčovať svoju vlastnú cestu a toto sú princípy, ktoré aj do predškolského aj do základnoškolského aj do stredoškolského prostredia by sme mali zavádzať. To sú princípy, na ktorých bolo písané aj programového vyhlásenie bývalej vlády, a to sú princípy, ktoré dnes v programovom vyhlásení vlády chýbajú.
A musím smutne konštatovať, že aj z posledných vyjadrení a krokov pána ministra to vyzerá, že kým doteraz sa školstvo aspoň po maličkých kúskoch pohybovalo vpred, tak ak nezmení svoj názor a svoje postupy, tak žijeme veľký skok dozadu, naspäť do 70. rokov 20. storočia, kedy štát vedel najlepšie, čo je pre deti dobré, dopravil im to priamo do lavíc, každému rovnako, píšte všetci modrým perom, iná farba nebude.
Druhá vec, ktorá ma mimoriadne zarazila v programovom vyhlásení vlády, a pán Blaha možno bude so mnou súhlasiť, keďže ho považujem za intelektuálneho strážcu sociálnodemokratických princípov v tomto parlamente a teším sa na konfrontáciu s ním. Programové vyhlásenie vlády hovorí, že manželstvo je jedinečný zväzok muža a ženy, ktorý má spoločnosť chrániť a napomáhať jeho dobro. Proti tomu nič nemám. Áno, rodina je základným prvkom spoločnosti, ale nie je jediným. Áno, heterosexuálni ľudia sú väčšinou v tejto spoločnosti, ale nie sú tu sami. Tak som si nalistoval ďalej v tom programovom vyhlásení vlády, že čo sa hovorí pri menšinách. Hovorím si, ó menšiny majú vlastnú kapitolu, super, a tam len národnostné. Žiadne iné menšiny nemáme v tomto štáte? Napriek tomu, že Stano Fořt tu už nesedí, neverím, že bol jediným teplým poslancom tejto snemovne. Nejaký tu ešte bude, máte tu ďalej bratov, sestry, deti, kamarátov, nebudeme myslieť aj na túto menšinu v tomto štáte? Pán Blaha, nepatrí to k základným atribútom sociálnej demokracie v modernej Európe? A ja sa pýtam, ako ďalej? Ďalšie štyri roky budeme ignorovať, že tu máme štyri alebo viacej percent obyvateľov Slovenska, ktorí sa nemôžu domôcť svojich základných práv na šťastný a spokojný život v tejto spoločnosti?
Ja vám poviem jednoduchý príbeh. Predstavte si, v malej obci vyrastá teplý Janko, celá dedina to o ňom vie a otec vychovaný v katolíckej viere, nie je úplne tolerantný, vykáže teplého Janka z domu. Teplý Janko príde do Bratislavy, lebo tu sa stratí, nájde si priateľa. Pätnásť, šestnásť rokov s ním žije v monogamnom peknom vzťahu, majú spolu vzťah, spoločný majetok, spoločné záväzky a jedného pekného dňa na ulici Kapucínskej, studená električka teplého Janka prejde. A teraz ten jeho partner príde do nemocnice, spýtať sa po šestnástich rokoch vzájomného spolužitia, ako sa má ten môj Janko, ako sa mu darí, a oni mu povedia: "Vy ste cudzí človek, my vám nemôžeme nič povedať." Príde faktúra domov za telefón, teplý Janko nevie faktúru zaplatiť, ale partner nemá nijaký spôsob, aby dokázal za neho splatiť jeho dlhy, lebo je preňho cudzím človekom. A keď nebodaj, tá električka trafila dobre a teplý Janko to neprežije, tak všetok jeho majetok zdedí ten jeho bigotný otec, ktorý ho vyhodil z domu a pre jeho blaho a pekný život neurobil nič, a jeho partner, v tom byte, na ktorý nemá žiadny nárok, bude plakať a nebude môcť urobiť vôbec nič.
Tak sa pýtam. Bude to pokračovať ďalej? Budeme túto menšinu naďalej ignorovať? Budeme ignorovať to, že sú to ľudia, ktorí majú svoje potreby a potrebujú si zastať svoje základné spoločenské postavenie v tejto spoločnosti? Budeme ich vynechávať z každého dokumentu, ktorá každá ďalšia vláda v tomto štáte prijme? Ak chcete vedieť zopár detailov, ako si žijú títo ľudia, čo chcú a čo sú ich základné požiadavky na to, aby mohli v tejto spoločnosti normálne fungovať, pozývam vás 9. júna 2012, príďte na Pride, porozprávajte sa s nimi. Ručím vám za to, nebudete vidieť žiadne polonahé kreatúry, ktoré tam ovešané perím budú tancovať na námestí. Budete vidieť normálnych ľudí, v normálnych vzťahoch, s normálnou, často romantickou predstavou o celoživotnom monogamnom spolužití, ktorí chcú jednoducho, aby spoločnosť uznala, že tu sú a že existujú.
A aj keď v programovom vyhlásení vlády o nich nie je ani slovo, pevne dúfam, že táto vláda na nich nezabudne.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Faktické poznámky páni poslanci Blaha, Mamojka, Matovič, Kuffa, Hlina, Vašečka a pán poslanec Škripek. Končím možnosť sa prihlásiť.
Pán poslanec Blaha.

Pán kolega, vo vašom vystúpení zaznelo, že vám v programovom vyhlásení vlády chýba pojem sloboda. Keby ste ten pojem chápali širšie, tak by vám tam nechýbal, pretože sloboda sa dá chápať ako svojvôľa, to je ten neoliberálny pohľad. To znamená sloboda tých bohatých a silných, alebo sa dá chápať v súvislosti s rovnosťou sloboda pre všetkých rovnako a vtedy narážame na pojem ľudských práv a najmä sociálnych práv. A tie vám určite v programovom vyhlásení chýbať nemôžu, lebo tam sa nachádzajú cez hodnotu solidarity.
Uvedomte si, že sloboda ako svojvôľa vlastne znamená, a vyjadruje to jeden klasik: "Sloboda pre šťuku, je smrť pre malé ryby." Keď dáte slobodu tým najsilnejším, pohltia tých slabších. Preto je dôležitá solidarita ako predpoklad slobody. Ale to by ste ako liberál mali vedieť, lebo určite čítate Johna Rawlsa a najznámejších liberálov v súčasnosti. Čiže, celkom nerozumiem, o čom vlastne hovoríte, keď hovoríte v tejto chvíli, že vám chýba sloboda.
No a čo sa týka tej európskej sociálnej demokracie, keď teda toľko viete o tej postmodernej a súčasnej diskusii ohľadom heterosexuálov a homosexuálov, mali by ste vedieť, že pojem teplý je politicky nekorektný a nemali by ste ho používať.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pán poslanec Mamojka.

Ďakujem za slovo. Pán kolega, viete, našťastie neslobodu máme aj pri svojom duševnom, biologickom a fyzickom vývoji. Má ju príroda, tú "neslobodu", lebo najsamprv je rampáš, potom je burčiak, potom je víno. Vy ste tu začal ako rampáš, to v dobrom berte. Ste mladý poslanec, ale vy už ste špičkový burgund francúzsky pomaly, to len ako rada staršieho kolegu, že nepreskakujte etapy.
Ale konkrétne k vám. Prosím vás, aké sú kritériá slobody? Mám len dve minúty. Teória práva a nielen práva rozoznáva klasicky tri typy štátov: sociálny alebo intervenujúci, neoliberálny alebo liberálny a anarchiu. Anarchia a sloboda je veľmi blízko, ale idem ku konkrétnym veciam, konkrétnejším. Nesloboda pedagógov, nesloboda študentov. Viete pedagóg je vždy líder. Študent a pedagóg sú dve strany tej istej, pozor, tej istej mince. Ale ja som z učiteľskej rodiny, generácie našej rodiny učili na základných školách, stredných, vysokých školách, viem o tom trošku viac ako vy a miera slobody študenta na úkor učiteľa pomaly dnes začína byť anarchiou. Čo sa týka vysokého školstva, pán kolega, tzv. kreditový systém, ja som bol proti nemu vždy. Môj osobný názor, tam sme odkopírovali model bez nejakých detailov alebo nejakej adaptácie na naše pomery, čo je chyba. V 30. rokoch, v 30. rokoch za prvej česko-slovenskej republiky ste na vysokých školách, konkrétne na právnických fakultách vedeli a nehovorí o neslobode, že rímske právo je 25. júna, skúšal ho profesor Kisling alebo profesor ten a ten v miestnosti č. 105. A bolo to v poriadku. Za prvej republiky a nebola to nesloboda. Bol systém, poriadok a každý vedel kto, čo, kedy a čo ho čaká.
Takže tá hranica medzi slobodou, neslobodou, poriadkom a systémom je veľmi citlivá a nehádzal by som týmto pojmom takto zľava doprava. Okrem toho sedemdesiate roky, vy ste sa narodil v '72, myslím... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Pán poslanec Matovič.