30. schôdza

V rozprave vystúpi za poslanecký klub SDKÚ - DS pán poslanec Fedor, nech sa páči.

Po tri a pol hodinách diskusie podnetnej, samozrejme, ďakujem, pani predsedajúca.
Vážené kolegyne, kolegovia, ak dovolíte, moje vystúpenie budem orientovať na to, ako niektorým situáciám predchádzať, lebo keď sa niektoré situácie stanú, pravda sa už hľadá ťažko a dobré riešenia neexistujú.
Niekde máme vážny problém, keď sa do sporu dostanú verejná ochrankyňa práv a minister vnútra a keď pritom padajú jednak urážlivé, jednak vážne obvinenia a pre verejnosť možno aj neoveriteľné tvrdenia, ktoré sú navzájom v rozpore. Nehovorím iba o spôsoboch, akými vláda vykázala pani ombudsmanku z rokovania vlády aj s jej správou. Aj toto samo osebe je, samozrejme, vážna vec a vláda by sa mala podľa môjho názoru aspoň ospravedlniť pani ombudsmanke, ale aj poslancom parlamentu, ktorí ju zvolili do funkcie. Aký návod dostávajú ľudia, keď sa takto voči sebe správajú dve ústavné inštitúcie?
Chcem ale hovoriť predovšetkým o podstate sporu, o zásahu polície v Moldave, o pochybnostiach, ktoré vzbudil, a protichodných hodnoteniach, ktoré vyvolal. Bolo len otázkou času, kedy sa takto stretneme, kedy sa budeme aj tu, na parlamentnej pôde, zaoberať nejakým policajným zásahom, ktorého zákonnosť alebo adekvátnosť bola vzápätí spochybnená, lebo, bohužiaľ, nejde o ojedinelý jav.
My tu nemáme možnosti ani právo posúdiť, ktorý policajný zásah bol alebo nebol adekvátny, ale si myslím, že dokážeme posúdiť, kde ide len o nejaké rečičky a kde sa javia dôvody na pochybnosti opodstatnené. Občania sú s tým konfrontovaní pomerne často. Auto s mladými ľuďmi odstavené políciou na diaľnici, streľba, neadekvátna osobná prehliadka mladej ženy, naokolo hotové policajné manévre. Všetko spolu trochu priveľa, dokonca aj keby bol taký zásah opodstatnený. Ale nebol. Tí mladí ľudia nič nezákonné neurobili, ani nebol dôvod ich z toho podozrievať. Ale v skutočnosti vraj nikto pri zásahu nepochybil. Nepochopiteľne agresívny výsluh novinárky v súvislosti s jej písaním o Vojenskom spravodajstve. Muž obviňuje políciu, že ho zbili a neoprávnene poslali na psychiatriu. Posledný zásah, resp. nezásah v Nitre. To je len niekoľko prípadov, ktoré zachytili médiá v posledných mesiacoch, niektorým z nich sme sa venovali aj my poslanci. Preverovala ich policajná inšpekcia a žiadne pochybenia polície sa oficiálne nenašli.
Lenže, bohužiaľ, pochybnosti zostali. V niektorých prípadoch sa ani nečudujem. Myslím si, že by sa nemal čudovať ani minister vnútra. Radšej by mal hľadať dôvody, prečo ľudia neveria, prečo pochybujú. A mal by to byť aj záujem samotnej polície. Lebo ani nové autá, ani nové pištole, ani nič podobné nezvýši autoritu a efektívnosť polície tak, ako keď ľudia polícii dôverujú a keď sú na jej strane.
Ale aby sme toto dosiahli, pochybenia a pochybnosti musia byť vždy riadne a nestranne vyšetrené. Dnes, žiaľ, neexistuje taká autorita, ktorej by ľudia dôverovali. Myslím ale, že existuje jedno dobré riešenie, vytvorenie samostatnej silnej a kompetenciami vybavenej inšpekcie. Táto bude vyčlenená spod priameho dohľadu a riadenia ministra vnútra. Treba vytvoriť autoritu, ktorej nestrannosti budú môcť občania uveriť. Lebo tí, ktorí sú preverovaní, a tí, ktorí preverujú, nebudú mať rovnakého politického šéfa. A to sa netýka len pána ministra osobne, ale každého ministra vnútra.
Generálna inšpekcia bezpečnostných zborov bude tak preverovať podozrenia nielen voči polícii, ale pod jej záber by spadali aj príslušníci iných represívnych zložiek. Som presvedčený, že do veľkej miery máme tu systémový problém alebo, ak chcete, nedostatok, ktorý spôsobuje, že možné pochybenia príslušníkov polície nedokáže nikto objektívne vyšetriť či preveriť.
Dôvera občanov v nestranné vyšetrenia prípadov pochybení policajtov nemôže narásť, ak minister vnútra zadá smerovanie vyšetrovania hneď na úvod, ešte pred samotným šetrením inšpekcie, ktorá je priamo podriadená - komu asi? - práve ministrovi vnútra.
Niekde zrejme máme systémový problém. A azda každý z nás už narazil na neúplné, nepresvedčivé alebo laxné preverovania policajných prešľapov. A toto potom, bohužiaľ, vrhá tieň aj na incidenty, v ktorých polícia nepochybila. Opravme teda chybu v systéme, že neexistuje nezávislá a všeobecne rešpektovaná autorita v oblasti, kde ju veľmi potrebujeme pri kontrole a vyšetrovaní podozrení a pochybení príslušníkov našich bezpečnostných zborov vrátane polície.
Pani ombudsmanka akokoľvek dobre odvádza svoju prácu, nemôže suplovať prácu kontrolných orgánov v takom širokom meradle. Je chvályhodné, keď upozorní na vykričané prípady a navrhuje dokonca riešenia. A za to jej paradoxne sa dostáva urážok a zhadzovania. Pravda je, že pani ombudsmanka spolu s jej inštitúciou ostáva azda poslednou nezávislou inštitúciou, ktorú táto vládna moc ešte neprevalcovala.
Ďakujem za pozornosť.

Pán poslanec, na vaše vystúpenie sú dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.
Nech sa páči, pani poslankyňa Vášáryová.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pri všetkých týchto rečiach, ktoré tu počúvame, by sme si mali uvedomiť, že Slovenská republika má jeden z najvyšších počtov policajtov v porovnaní so štátmi OECD. My máme skoro najviac policajtov. Čo to znamená? Je snáď kriminalita na Slovensku taká vysoká? Vôbec nie. Vôbec nie. Kriminalita na Slovensku, tak ako aj v ostatných krajinách, sociológovia sa nevedia zhodnúť na tom, prečo stále klesá. Ale my máme stále viacej a viacej policajných represívnych zložiek. O tom sa tu vôbec nehovorí.
Prečo to máme? Čo, čo robia tak naši občania, že musíme mať najviac policajtov medzi kultivovanými demokratickými štátmi?

Pani poslankyňa Mezenská.

No, ja si nemyslím, pán Fedor, aj keď sa mi páčil váš príspevok, že tejto situácii a zmierneniu napätia, eliminácii radikalizmu pomôže nová inštitúcia.
Slovensko sa vyznačuje nadmieru prebujnelým aparátom. My tu naozaj máme zriadené kontrolné orgány, kontrolu pre kontrolu, inšpekciu pre inšpekciu. Ja si myslím, že toto nám naozaj nepomôže. Skôr nám pomôže to, že sa každý pozrie sám do svojho svedomia a tí, ktorí vyvolávajú toto napätie, takto vnímam aj kauzu, ktorá je predmetom dnešnej schôdze.
Ja tu vidím chybu na obidvoch stranách. Ak si tí, ktorí vyvolávajú toto napätie, sú lační, hladní po agresii, ak si vstúpia do svedomia a začnú rozmýšľať nad tým, ako rešpektovať slobodu a práva, právo na slobodu voči sebe navzájom. Naozaj v tejto spoločnosti, v našej spoločnosti cítiť čoraz väčšiu demoralizáciu, čoraz väčšiu nečinnosť poverených kompetentných orgánov a čoraz menšiu slušnosť a rešpekt na kompetentných miestach.

Pán poslanec Fedor, s reakciou na faktické poznámky.

Ďakujem za príspevok. Len v stručnosti. My chceme mať policajtov, chceme mať efektívny aj represívny aparát. Ale tento musí byť dôsledne kontrolovaný, aby boli nastavené mechanizmy následnej kontroly tak, aby práve príslušníci týchto represívnych orgánov nemohli konať svojvoľne. A keď nejaké podozrenia vzniknú, aby bolo zaručené, že tieto podozrenia budú riadne a nestranne vyšetrené.
Pani poslankyni Mezenskej chcem len povedať toľko, že nie, nejednalo by sa o novú inštitúciu. Nie, ja nie som prívrženec nových inštitúcií. Išlo by o reorganizovanie toho, ako to funguje, resp. nefunguje v súčasnosti, keď vidíme, že inšpekcia ministra vnútra podlieha priamo ministrovi vnútra. Takže kontrolovaní, alebo tí, ktorí majú byť kontrolovaní, podliehajú priamo tomu, ktorý zamestnáva tých, ktorí sú kontrolóri. Jednoducho tam je priama podriadenosť. Takže ja som za vytvorenie, vytiahnutie tejto inšpekcie spod právomoci ministra vnútra a to by bola podľa môjho názoru efektívne zorganizovaná kontrolná inštitúcia, ktorá môže fungovať.
Pretože, žiaľ, len na odvolávanie sa na svedomie nám nepomôže. Máme zákony, ktoré treba riadne kontrolovať. Máme políciu, ktorú treba ale riadne kontrolovať.

Poprosím pána poslanca Pavla Hrušovského, ktorý za klub KDH prednáša, teda nech sa páči.

Ďakujem pekne. Pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som aj ja krátko zaujal stanovisko k prerokovávanému bodu programu, ktorý skupina poslancov navrhla, a pán predseda zvolal rokovanie schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Priznám sa vám, že keď s touto iniciatívou moji kolegovia prišli za mnou a prečítal som si návrh, tak mal som isté obavy o to, že či je to vhodné, aby sme vnášali túto ťažkú a náročnú politiku do Národnej rady a takto nepripravení sa pokúsili veľmi otvorene, ale aj pravdivo ten problém pomenovať. Ale povedal som si, áno, asi je to treba aj v súvislosti s tým, čo sa stalo v Moldave nad Bodvou. A bol som s tým veľmi podrobne oboznámený, lebo som aj členom výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, kde, tak ako spomenul pán predseda, sme mali možnosť niekoľkokrát otvorene o tom diskutovať, vypočuť si aj zástupcov Policajného zboru, zástupcov občianskych iniciatív, občanov Moldavy nad Bodvou, ale aj poškodených Rómov.
Keď sme návrh podali, neveril som, že tá schôdza bude. Keď som sa ale dozvedel, že tá schôdza bude, zrazu mi tam začalo niečo vadiť. Prečo vlastne ste, páni zo SMER-u, súhlasili s tým, že ako prvá schôdza v tomto volebnom období iniciovaná poslancami opozície bude schválená a program bude prerokovaný?
Pochopil som to vtedy, keď pán podpredseda vlády a minister vnútra vystúpil. Vystúpil a chcel nás rozdeliť medzi dva tábory. Tí, ktorí hájime práva tých, voči ktorým je väčšina nahnevaná, lebo však to sú takí darmožráči, ktorým je treba len naložiť, ktorých je treba len kritizovať a už nech sa oni postarajú sami o seba. A tá obava sa naplnila po tom, keď pán minister vystúpil, že akú hru vlastne a kde nás chcete zatlačiť.
Priatelia, vôbec to nie je o tom. Naozaj, to vôbec nie je o tom. A keď som sa pripravoval na vystúpenie, viacerí kolegovia ma upozornili: "Prosím ťa, nevystúp, lebo ti to poškodí." Nie, priatelia, tu nemôže byť obava ani strach. Tu ma k tomuto vystúpeniu nútila povinnosť.
A prečo asi tá vláda odmietla prerokovať správu verejnej ochrankyne ľudských práv za jej prítomnosti? Nuž potvrdzuje asi aj to, že v roku 2011, 23. februára, sme schvaľovali veľkú novelu Ústavy Slovenskej republiky, pri schvaľovaní ktorej sme schválili nový článok a zriadili ústavnú funkciu verejného ochrancu ľudských práv. Vtedy poslanec Národnej rady, pán poslanec Fico, priatelia, za túto novelu ústavy nehlasoval. (Rečník zobral do rúk papier s veľkosťou A4 a ukázal ho plénu.) Tak asi mal dôvod aj teraz, keď jemu už vtedy možno táto funkcia prekážala, aby sa vôbec takýmto nejakým problémom vláda Slovenskej republiky zaoberala preto, lebo to nebolo rozhodnutie pána ministra Kaliňáka.
V tejto vláde, v tejto krajine, v tejto koalícii, pokiaľ vám nedá súhlas váš predseda, priatelia, vy neurobíte nič. Takto to je. Žiaľbohu, takto prerastá strana so štátom a takto sa prejavuje. Politika znesie aj tvrdé termíny. Nakoniec ich spomenul aj pán minister, arogancia moci a opojenosť mocou.
My sme tu nemuseli dnes sa trápiť s týmto problémom, keby ste v decembri minulého roku na návrh predsedu výboru alebo kolegyne Žitňanskej správu Jany Dubovcovej boli zaradili na rokovanie Národnej rady. To tu nemuselo byť, tento cirkus, ktorého sme tu svedkami. Naozaj nie. My sme sa tu pokojne za prítomnosti verejnej ochrankyne ľudských práv mohli týmto problémom zaoberať. Nie vyšetrovať. Na to sú iné orgány, ktoré ja rešpektujem a ktorým dôverujem a verím, že budú nezávislé pri vyšetrovaní aj tohoto závažného porušenia zo zneužitia práva alebo porušenia práva.
Keď sa ktorýkoľvek občan Slovenskej republiky dopustí porušenia zákona, tak spácha priestupok alebo trestný čin. Priatelia, ak sa ale porušenia práva dopustí štátny orgán, tak končí právny štát. A ja mám obavu, že tu v tomto bode sa niekde aktuálne nachádzame.
To nie je o tom, či verejná ochrankyňa ľudských práv má, alebo nemá zákonné alebo ústavné právo sa zúčastňovať na rokovaní vlády. Je tu istá úcta, ktorá by mala byť medzi jednotlivými ústavnými orgánmi rešpektovaná, že sa minimálne vypočujeme. Že ak ide o tak vážny problém, akého sme svedkami a ktorý prerokovávame aj teraz, čo vadilo vláde, aby tá Dubovcová tam vystúpila a svoje stanovisko predniesla? Len ak to nebolo stanovisko také, aké ste chceli alebo aké vládna koalícia chcela mať, no tak potom sa prejavila moc, sila, nie rozum a úcta k inému ústavnému činiteľovi Slovenskej republiky.
Preto, priatelia, obávam sa o rozklad základného fungovania mocenských a ústavných orgánov v Slovenskej republike. A nehnevajte sa na mňa, ale musím sa ešte vrátiť k obdobiu, kedy to začalo. A my sme si na to, alebo pomaly si na to zvykáme ako na nejaký normálny stav. Začalo to vtedy, keď sme zvolili kandidáta na generálneho prokurátora a prezident Slovenskej republiky odmietol tohoto riadne zvoleného kandidáta za generálneho prokurátora vymenovať. Vtedy to začalo. (Potlesk.) A potom ste si, samozrejme, trúfli aj vy. Keď si môže dovoliť prezident, prečo by sme si nemohli dovoliť aj my cez premiéra na vláde? A už nehovoriac o tom, že aj tu v parlamente.
Preto som spomenul, že to už tu dávno mohlo byť za nami a nemuseli sme sa tu dnes jeden druhého podozrievať, kto je väčší alebo menší zástanca slobody, ľudských práv a tak ďalej a tak ďalej.
Čo ma ale mrzí z toho, čo sme dnes počuli aj z úst zástupcu vlády, priatelia, to je zneistenie občanov Slovenskej republiky o nestrannosti vykonávania Úradu verejného ochrancu ľudských práv. Lebo viackrát tu zaznelo, že my to politicky zneužívame, že verejná ochrankyňa ľudských práv je politická nominantka opozície. Je to hlúposť, priatelia. Ani predtým ombudsman, ktorý bol zvolený vtedy ako poslanec za HZDS, pán Kandráč, nepovažoval som ho nikdy za straníckeho nominanta. A rovnako za stranícku nominantku nepovažujem ani terajšiu verejnú ochrankyňu ľudských práv a ju si vážim aj ako človeka.
Dámy a páni, ona bola sudkyňou Slovenskej republiky. U koho viacej, ak nie od nej, čakám nezávislý postoj, jej nezávislý názor aj na takúto vec, ako sú ľudské práva. Preto ako vráťme sa do reality. Vráťme sa k tomu, k čomu vlastne sme túto schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky zvolali.
Zvolali sme ju preto, lebo vy nerešpektujete, odmietate a arogantne sa správate voči iným ústavným orgánom Slovenskej republiky. O tomto sa rozprávajme. O ničom inom.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)