35. schôdza

Ďakujem. Ja by som sa k dvom veciam vyjadril stručne.
Po prvé. Po prvé som rád, že viacerí kolegovia našli konzervatívne krídlo SMER-u, to je fajn podľa mojej mienky, otázka je, že kde to konzervatívne krídlo SMER-u bolo, keď sa hlasovalo o etických veciach v parlamente v minulosti, lebo všetci poslanci SMER-u s výnimkou pána poslanca Podmanického vždy hlasovali opačne. Tak neviem, či len on je to konzervatívne krídlo, alebo sa nejak náhodou pred prezidentskými voľbami výrazne rozrástlo, tesne pred voľbami narástlo, ale aj to je možné.
Druhá ale poznámka sa týka znovu témy justície. Je mi veľmi ľúto a ja pevne verím, že v ústnej rozprave sa k tomu vyjadria poslanci, ktorí návrh dali, ako si predstavujú fungovanie preverovania spoľahlivosti sudcov. Ja som o tom hovoril trošku rozsiahlejšie, že ako to nebude fungovať alebo ako to je zneužiteľné. Ani vo faktickej poznámke, ani v rozprave nevystúpil nikto, kto by tento návrh obhajoval, nikto. Je to gro novely ústavy, absolútne väčšia časť novely ústavy, ale nikto z navrhovateľov to nevie obhájiť.
A preto by som rád aj vo faktickej možno vyzval navrhovateľov, to je jedno, či z ľavej, alebo z pravej strany, ktorí tvrdia, že je to fajn navrhnuté a je to celkom dobré, aby vystúpili v rozprave verejne a povedali nám, ako si predstavujú ten proces. Lebo dávať väčšiu kompetenciu zlyhávajúcim orgánom, v tajnom hlasovaní Súdnej rade a disciplinárnym senátom, ktoré nevedia ani zvoliť kandidátov na sudcov Európskeho súdu, to považujem za obrovské riziko, ku ktorému sa nikto z navrhovateľov nevyjadril.

Ďakujem, kolegovia, za poznámky. K téme rómskeho splnomocnenca. Koľkí z vás, kolegovia, museli hlasovať a tu vás niekto nútil hlasovať pri spojení dvoch nesúvisiacich tém za rómskeho splnomocnenca. Koľkí z vás, vo vašich politických stranách dali na zvoliteľné miesto Róma, aby mohol riešiť otázku, ktorá prioritne zaujíma spoločnosť za cenu obrovských politických nákladov, keď jedna z politických strán, ktorá tu už teraz nesedí, vám dáva nálepku, že ťaháte cigána do parlamentu. Proste nikto to neurobil, nikto vás nenútil hlasovať, nikto nespájal témy a absolútne čisto a jasne rómsky splnomocnenec, poslanec za našu stranu robí svoju agendu. Toto je rozdiel medzi politickým kšeftom, lebo kšeft musí mať dve strany, a ten kšeft je o tom, že tuná niekomu záleží na hodnotových témach ochrany rodiny a niekto si pragmaticky vybral túto tému zo všetkých možných a chce nejakým spôsobom nie rozhodovať, ale rozohrávať bezpečnostné a spravodajské hry pri sudcoch tejto krajiny, a to nečistí justíciu, justícia sa totižto nedá vyčistiť tak, že tu budeme okolo sudcov rozohrávať spravodajské hry.
A k pánovi Kaníkovi. Presne si to pomenoval, Ľudo, si hovoril o tom, že príležitosť treba využiť, a možnože, keď sa pomýliš, aj pravdu povieš. Lenže príležitosť robí zlodeja. A tá a toto je to známe, že pri tejto situácii je tá príležitosť využitá veľmi zle. Spojením nespojiteľných tém, spravodajské hry okolo sudcov, kde zavádzate možný strach tých sudcov pri rozhodovacej činnosti, že ich niekto bude pri rozhodovacej činnosti chcieť vyzliekať z talárov. Toto nechápem, že sa dá obhajovať stále a stále... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dámy a páni, nebudem hovoriť dlho. To, čo som chcel povedať k tomuto návrhu ústavy, som povedal vo svojom prvom vystúpení v piatok, keď sme začali rokovať o tomto návrhu, a prípadne vo faktických poznámkach na predrečníkov.
Ale predsa len, ak dovolíte, krátko by som chcel zareagovať na vystúpenie pána poslanca Poliačika, ktorý vystúpil v piatok po mojom vystúpení. Potiaľ, keď hovoril a komentoval moje názory na manželstvo, na rodinu, tak považujem za, by som povedal, v poriadku, legitímne, dokonca aj korektné a nič mu teda nevyčítam. Ale on v závere svojho vystúpenia okrem toho, že ma poslal do minulosti, tak povedal, že veľmi dobre Brocku pozná. Ja som si to vypočul až neskôr, spätne to jeho vystúpenie a on povedal, že tu nemá taký človek čo robiť, lebo on ho veľmi dobre pozná, keď niekoľko rokov dozadu zasahoval do akademických slobôd Trnavskej univerzity. (Reakcia z pléna.) Ako poslanec. Ja som si v prvej chvíli myslel, že pán Poliačik ako mladý poslanec si ma pomýlil s Dušanom Slobodníkom. Možno si ho pamätáte, to bol minister kultúry za HZDS, vtedy, keď chceli zlikvidovať Trnavskú univerzitu, tak ten vylamoval zámky na Trnavskej univerzite. Ale ja, ak ma niečo spája s Trnavskou univerzitou, tak to je to, že som bol pri tom, keď vznikala, ako poslanec a pri tom návrhu. To znamená, to je asi všetko. No, tak som šiel dnes ráno za pánom poslancom Poliačikom a som sa ho pýtal, že ako to myslel, alebo ak by mi prípadne to dokreslil, kedy som ja zasahoval do akademických slobôd vysokej školy. Pán Poliačik mi povedal, že to bolo niekedy v roku 2006, keď štrajkovali študenti na Filozofickej fakulte a šlo o nejaké učebné osnovy, a ja som, on počul, že ja som v tom čase bol u rektora Trnavskej univerzity.
Dámy a páni, je to možné, že som bol u rektora Trnavskej univerzity a bol som možno aj trikrát, vždycky bol iný rektor a tak nejak som si to považoval za svoju povinnosť, možno to bolo pri kávičke, ale tento pán poslanec ako z tejto informácie vydedukoval, že ja som zasahoval do akademických slobôd vysokej školy. Samozrejme, že sa ma to dotklo, a som poprosil pána poslanca Poliačika, aby tieto, čo sa babe snilo, aby to dal na poriadok, lebo jednoducho nezakladá sa to jeho obvinenie na žiadnych relevantných argumentoch. Je to, je to čisté osočenie a ja som ho poprosil, aby využil tú príležitosť a sa mi ospravedlnil, že teda, že to tak nebolo. On to doteraz neurobil a ja si považujem za povinnosť ho požiadať ešte raz, aby sa mi ospravedlnil, pretože naozaj táto inštitúcia aj tieto rozpravy výrazne ovplyvňujú správanie ľudí aj vonku, aj mimo tejto budovy. A jednoducho takéto podpásovky nepatria ani sem, ani na ulicu.
Čiže, pán poslanec Poliačik, ak má vaše slovo mať nejakú cenu, a to znamená, aj tie argumenty, ktoré používate pri vecných témach, tak sa, vás poprosím, aby ste sa k tejto veci postavili ako chlap.
Ďakujem za vašu pozornosť.

Pán kolega, situácia vtedy bola taká, že vedenie Trnavskej univerzity, ktoré stálo za vtedajšou dekankou Filozofickej fakulty Naništovou, sa oháňalo právnou analýzou, ktorá bola vypracovaná Jánom Čarnogurským vtedy, a hovorilo sa o dvoch menách pri podporení pani Naništovej, ktorá podľa mňa protizákonne zasahovala do študijných, do študijných programov na univerzite, a to bolo meno vaše a meno vášho pána kolegu Hrušovského. Ja... (Reakcia z pléna.) Ja...
Ešte raz, ako som kúpil, tak predávam. Ľudia, ktorí mi túto informáciu povedali, nemám dôvod im nedôverovať a v mnohých iných veciach im dôverujem. To znamená, vy si to nemusíte pamätať, ja som vtedy bol čerstvo, čerstvo graduovaný študent z Trnavskej univerzity, ale v momente, keď, alebo, alebo teda absolvent, v momente, keď bol vytváraný obrovský tlak na študentov filozofie, ktorí sa bili za svoje vlastné práva, aby mohli študovať to, čo chcú a ako chcú, tak jediný politický tlak, o ktorom sa hovorilo na Trnavskej univerzite, bol tlak zo strany KDH. A boli spomenuté presne tieto dve mená. To znamená, ja sa vám nemôžem ospravedlniť za niečo, čo, čo považujem za hodnovernú informáciu, ktorú som v tej dobe dostal, a tým pádom OK, v prípade, že, že sa dostaneme do situácie, že tvrdenie proti tvrdeniu, tak nech si každý situáciu vyhodnotí tak, ja ešte raz zopakujem, ako som kúpil, tak som podal ďalej.
Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážený pán predsedajúci, kolegovia a kolegyne, ja ako aj pri prvom čítaní vzhľadom k tomu, že nie som právnik a rozsah tých justičných potrieb alebo navrhovaných zmien ako nechcem zľahčovať a nechcem sa dopustiť nejakej odbornej chyby, budem sa trošku v nie dlhom príspevku venovať niektorým nuansám v tej oblasti hodnotovej, teda v téme manželstva, možno aj s trošku takými bizarnejšími, bizarnejšími akcentmi. Ja, aby som neimprovizoval, rád si svoje texty fixujem, a ak dovolíte, vám z toho trochu odčítam, mám nádej, že to niektorých zaujme.
Bez bázne a hany priznávam, že som ctiteľom sviatostného manželstva - to tu neriešime, samozrejme -, o ktorom zvečnený Ján Pavol II. vo svojom diele Teológia tela napísal, že je rovnako vážne ako celibátne kňazstvo, s ktorým tvorí komplementárnu jednotu. Tmelom jednoty oboch týchto foriem životného povolania je vernosť. Vernosť, vernosť. Ako každá disciplína, ktorá si vyžaduje vôľu, charakter aj odvahu, aj táto je, samozrejme, ťažká. Prináša riziká, krízy. Viem, že v aktuálnom trende tej relativizácie všade navôkol a absurdného rozširovania takzvaných ľudských práv nad rámec zdravého rozumu a prirodzenosti opretej o logiku prírody tieto posvätné inštitúcie, teda aj manželstvo, nie sú práve v najlepšej kondícii. To však ale nemôže byť dôvodom, aby sme si slobodu a zdravie ľudského rodu, národnej society plietli so sentimentalizmom. Vo viacerých faktických poznámkach som o tom preháňaní emocionality hovoril.
Nová tolerancia opretá o nenáležité city a politicky korektnú citlivosť, senzibilitu a často aj "senzi debilitu" nadobúda formu kultúrnej epidémie a novej tyranie. Má podobu ľubovoľnej párovej variability, ktorá sa usiluje normalizovať právnymi normami. A to si už vôbec nechcem predstaviť možné variability mimo vzťahového priestoru ľudského rodu, lebo aj takéto trendy jestvujú.
Muž a žena, oni dvaja, podčiarkujem, dvaja, v gramatických, v gramatickej morfológii, teda v tvarosloví, to dvaja je číslovka. V ústavnoprávnom výbore s ňou nebol zásadnejší problém, no do inej významovej rotácie sa dostala číslovka jeden, jedna. Viem si predstaviť, že u niektorých citlivých duší sa to mohlo dotknúť zamínovaného územia rozvodovej mentality, ktorá takisto prispela k rozvoľneniu manželského étosu. Jeden z našich kolegov to v prvom čítaní priznal, keď s istou satisfakciou hovoril, že predkladaná ústavná definícia nijako nevylučuje možnosť takzvaného opravného prostriedku, a teda nemá problém túto zmenu a túto definíciu v ústave podporiť. Legislatívna prax sa neraz môže dotknúť, potknúť, prepáčte, práve na mnohovýznamovosti a viacznačnosti slovných druhov. Dobrým príkladom je osud spojky "a" vo vzťahu muž a žena. Španielsky ústavný súd ju v definícii manželstva posúdil ako možnosť, ktorá nevylučuje ľubovoľný počet navzájom zavzťahovaných mužských párov a ženských párov. To a zostalo, to sa rozšírila variabilita na jednej aj na druhej strane. Tak sa prostá priraďovacia spojka "a" zmenila na vzťahovú formuláciu, ktorá je dnes v našom ústavnom návrhu medzi. Medzi. Aby tam bola tá interakcia, interpersonálna, medziľudská, medziosobnostná, aby tam bola naplno vyjadrená.
Tieto zdanlivo nepodstatné pohyby spomínam najmä preto, aby bolo jasné, že ani táto časť ústavnej zmeny nebola celkom jednoduchá, aj keď nepracovala s inou predstavou ako muž a žena tvoriaci pár. Z alternatívneho ľudskoprávneho prostredia zaznievajú hysterické hlasy o čomsi, čo táto ústavná definícia nerieši, teda experimentálnu a v našej kultúrnej a duchovnej tradícii exotickú párovú zameniteľnosť a ľubovoľnosť. Dostal som dokonca niekoľko emotívnych mailov z radov bojových aktivistov, kde apelujú na moje svedomie, dokonca na môj spánok, keď zistím, ako som húfy svojich blížnych vyhnal z pásma rovnosti pred zákonom.
Bratia a sestry, to je ale hlboké nedorozumenie. Neviem si predstaviť krajšiu rovnosť, než akú definujeme v zmene ústavy, totálna, absolútna, biologicky, prírodne, sociálne, rodinne, kreatívne, komplementárne, ak chcete, áno, aj mysticky definovaná rovnosť medzi mužom a ženou pri plnom rešpekte ich krásnej odlišnosti a osobnostnej originality. Je snáď niečo morálne zlé chcieť spoločenské dobro? Silná rodina - lepšia Európa. Naozaj sa v tejto sále nájde niekto, komu ideály národného zdravia prekážajú či nebodaj ubližujú?
Záver mojej krátkej rozpravy je skôr pre mužov, ale ženy azda odpustia, možno je to taká trošku na zľahčenie celej tej diskusnej atmosféry. V každom mužovi, v každom mužovi, či je to vidieť viac alebo menej, drieme malý márnivý narcis a nepriznaný mačo, v každej žene túžba byť videná, povšimnutá, zbadaná a počuť obdivné slová. A je to tak v poriadku. Ja to nazývam pohyblivý sviatok rovnováhy v ľudskom rode. Neviem ako v ženskom, ale v mužskom tábore často a najmä s pribúdajúcim vekom objavujem rastúcu menšinu mizogýnov. Mizogýn, viete, to je taká tá kategória takého problematickejšieho vnímania sveta žien. Mizogýnov, ktorí si podobne ako Jake z románu Kingsley Amisa uvedomujú, že so ženami je to rovnako ťažké, že so ženami je to rovnako ťažké ako bez nich. Ale skepsa a rezignácia pri tomto type uvažovania narastá, a to o to viac, o čo viac sme uverili západnému konceptu romantickej lásky. Romantickej lásky. To je taká láska, ktorá, keď sa minú emocionálne dôvody, nemá žiadny iný dôvod pokračovať v tom vzťahu. A na tomto sa bičujeme, toto používame ako argumenty, tú emočnú energiu, ktorá ide so vzťahom medzi mužom a ženou.
No ale aby som dokončil o tých mizogýnoch. Čo ak sa títo unavení mizogýni raz naštvú a zaklopú na parlamentné vráta a budú chcieť uzákoniť sebestačnosť? Právo fatálnej polovičnej plnosti? Našťastie toto v katalógu cnosti a overených ideálov, akým má byť každá nadčasová ústava, neriešime.
Ďakujem.

Ja nechcem reagovať, pán kolega, na mizogýnov (povedané so smiechom), ale, ale tvoje vystúpenie som počúval s takým, s takou úľavou a spomenul som si nedávno na jednu krásnu epizódu.
Bol som svedkom takého rozprávania, kde mladé dievča, Nórka, Nórka z európskeho severu, z protestantského prostredia, mladé vydaté dievča, ktorá veľmi ťažko v živote niesla to, že jej rodičia sa rozviedli, čiže bola akoby teda z manželstva, ktoré nevyšlo, a kamarátkam svojim, bývalým spolužiačkam z vysokej školy sa chválila, že ona má manžela katolíka. A hovorí im ako dôvetok, že viete, oni sa nesmú rozvádzať. A ona to hovorila ako takú (povedané so smiechom), chcem povedať (reakcia z pléna), nie hrozbu (povedané so smiechom), pre niekoho hrozbu, ale v jej prípade to bolo vidieť, ako tá osoba túži po niečom pevnom a stabilnom, proste ako bola celý život traumatizovaná z toho, že, že trebárs ten vzťah jej rodičov nevyšiel a ona by to nechcela zopakovať, že túži po niečom pevnom, istom.
A ten argument, že oni sa nesmú rozvádzať, to bolo tak milé, naozaj, že som sa v tejto chvíli chcel podeliť s tebou o túto epizódu, lebo som ti to ešte nehovoril.

Ďakujem za slovo. Ja chcem iba tiež poďakovať kolegovi a tá hra čísloviek, ktorú hneď v úvode ako rozprával, áno, ono tie čísla môžu zohrávať v našich rolách a jednak aj spoločensky, ale aj osobne veľmi dôležitú rolu, a tak ako si spomenul to Španielsko, ináč aj mňa to napadlo, jeden muž a jedna žena. Čo to je potom? Viac mužov? Viac žien? Hej, aby niekto potom zas túto pasáž tiež nejako tak nenapádal.
Ale áno, naozaj, veľmi dôležité je, ten vzťah medzi mužom a ženou, aby bol trváci. Myslím si, že všetci mladí ľudia vstupujú do vzťahu, teda do manželstva s tým, že ich manželstvo naozaj bude večné, nesmrteľné, nerozdielne, nerozlučiteľné a rovnako aj deti vnímajú svojho otca, svoju matku, svojich rodičov takých, ktorí sa nerozvedú, ktorý otec neopustí našu mamu, mama neopustí nášho otca a zároveň títo rodičia neopustia svoje vlastné deti. To je veľmi dôležitý rozmer.
Veľakrát my len hľadíme tuná na, aj tuná v tejto rozprave veľmi často ako vyznieva, že muž a žena má právo. A kde sú deti? Na nich zabúdame. Hej? Veľmi a častokrát sa naozaj zabúda práve na tie deti, ktoré sú pod stresom a traumou, ak ich rodičia sa rozvádzajú. Preto to mladé nórske dievča, keď si zobralo ako katolíka s takou istotou, že už ju neopustí, áno, možno je to úsmevné, ale to je vyjadrená tá jej túžba, hej, tá túžba mať milovanú osobu, ktorá ma neopustí.
Ten rozvod alebo ten rozchod, či už mladých, alebo starších ľudí, je vždycky bolestivý. Dotkne sa jednak toho manželského, ale veľmi bolestivo sa dotýka detí, na ktoré veľmi často zabúdame.

Naozaj len veľmi krátko. Chcel by som obom kolegom poďakovať, že ich nejakým spôsobom oslovila tá moja snaha niečo priniesť k tejto téme manželstva. Predsa len ešte jedna vec v súvislosti s tým, čo aj Štefan hovoril, a možno aj s tým, čo hovoril Július. Téma osudov tých manželstiev, ktoré či sú, alebo nie sú, ale každopádne je tam nejaký problém to dostať od seba, keď je problém, závidím kultúram a sú také, závidím kultúram, ktoré nemôžu, kde manželstvá nemôžu končiť, keď sa minie zamilovanosť, pretože zamilovanosť u nich nebola dôvodom uzatvárania manželstva ani tou prvotnou príčinou. A je takých kultúr veľmi veľa. My naozaj žijeme v zajatí mýtu od čias Tristana a Izoldy, trubadúrov, truvérov, že tú lásku vnímame a najmä ten západný kontext, sú o tom fantastické knihy, takú jednu dávam do pozornosti, Večný príbeh romantickej lásky, ktoré presne analyzujú, kde je pasca západoeurópskeho konceptu lásky.
Takže ako si myslím, že by sme sa mali vrátiť k tým tradíciám a žriedlam, ktoré predchádzajú vzniku týchto mýtov.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne, aby som sa k téme, ktorou žije momentálne politicky angažujúce sa Slovensko, a to je teda ústavnými zákonmi, ktorými sa dotýkame i dvoch zásadných hodnotových sfér, a to je teda otázka, predovšetkým to, akým spôsobom chceme zadefinovať manželstvo, aké má miesto a úlohu v spoločnosti, aký má význam, a na druhej strane zase vytvoriť predpoklady pre to, aby tak kritizovaný fenomén fungovania správy štátu, ako je súdnictvo, sme sa pokúsili nejakým spôsobom zlepšiť.
V doterajších diskusiách, samozrejme, odznelo celý rad, celý rad stanovísk, pravda, dovoľte mi tak len veľmi krátko hodnotiť. Mám taký pocit, že dominujú predovšetkým politické pohľady, v nich osobitne do problematiky súdnictva, hlbší prienik a konzultovanie základných východísk toho stavu, ku ktorému navrhovatelia dospeli, ten väčšinou absentuje, ale takže pokúsim sa venovať aj, aj tomu, ale v úvode mi dovoľte predsa len ešte aj k tej prvej hodnote.
Chcem hovoriť za seba, chcem povedať tú vec hlavne, že pre mňa je manželstvo ako nevyhnutný predpoklad rodiny alebo súčasť rodiny ako základná vec, ktorá súvisí s rodinou v spoločnosti, nesmierne dôležitá, pretože má absolútne silný sociálny rozmer.
Vážené kolegyne, kolegovia, my žijeme 20 rokov, 23 rokov po transformácii a žijeme v hodnotovom systéme, ktorý sa nazýva neoliberalizmus. V rámci tohto hodnotového systému máme tendenciu hovoriť o tom, že predovšetkým je človek zodpovedný sám za seba, že za sociálnu kvalitu života, hlavne za riziká, ktoré sprevádzajú život, zodpovedá rodina. Zavádzame rôzne, je to, je to prevažne teda téma konzervatívnych politikov, ale veľmi silne tu odznieva. Zaviedli sme veľmi vážne inštitúty toho typu, že, že manželovi zostáva vyživovacia povinnosť voči druhému manželovi aj po rozvode manželstva. Vytvárame atmosféru, že nie spoločnosť už nesie zásadný, zásadnú zodpovednosť za sociálnu sieť, ale že teda zohráva významnú úlohu rodina, aby tá rodina sa starala aj o svojich starých rodičov. Častokrát pre rodinu vytvárame, už teda pokúsime sa, znižujeme sociálne štandardy, škôlky a podobné, resp. sú tak drahé, že výrazne obmedzujú rodinu.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, ak hovoríme o rodine a o takto postavenom koncepte, keď spoločnosť má hrozne málo peňazí na to, aby vytvárala tak veľkorysú ani nie sociálnu záchrannú sieť, ale tak sociálne predpoklady pre kvalitu života. Pre kvalitu života, to je jedna z ďalších hodnôt, o ktorých sme prestali hovoriť. Je veľmi zaujímavé, že práve v liberálnom koncepte v minulosti bolo, že treba zbaviť rodinu tej zásadnej zodpovednosti, pretože tá povinnosť človeka v rodine obmedzuje, človeka v jeho rozlete, že mladú rodinu novú práve tá starosť o svojich chorých a iných rodičov likviduje, že likviduje ich sociálnu základňu a že, naopak, spoločnosť musí vstupovať do tohto zápasu a musí nájsť dostatok prostriedkov na to, aby v danom prípade tú jednogeneračnú rovinu udržala. To bol práve ten liberálny koncept. Všetko sa zmenilo, a keď pozriete v tomto konflikte, kto akú hrá rolu, zrazu vidíte tie obrovské paradoxy, ktoré tu sú. To znamená, že pravdepodobne spoločnosť potrebuje hlbokú diskusiu, aby sme si ujasnili, o čom vlastne hovoríme. Vážení kolegovia, viacerí, predovšetkým teda tí, ktorí majú skôr manažérske skúsenosti, hovorili viac-menej s dešpektom o tom, že tu chceme hovoriť o hodnotách. Ja som presvedčený, že naša spoločnosť je tehotná potrebou hovoriť o hodnotách, ale hovoriť o hodnotách komplexne. A jednou z nich, na ktoré sa chcem zamerať, je práve hodnota kvality života. Nemáme znovu začať pracovať nad tým, že všetci naši ľudia potrebujú zdravotné prehliadky, že všetci naši ľudia, že treba skracovať pracovný čas, že treba vytvárať materiálne predpoklady pre voľnočasové aktivity? Veď to sa úplne stratilo. Na jednej strane hovoríme, ochraňujeme rodinu, ochraňujeme manželstvo, ale je nám úplne jedno, že nám odchádza 300-tisíc ľudí za prácou do zahraničia! Ako vyzerá potom tá ich rodina? Ak som, ja budem hlasovať za zákon a za manželstvo, tak okrem hodnôt, ktoré ich aj konzervatívne uznávam, že to manželstvo význam má, budem hlasovať zo sociálneho hľadiska. My rodinu musíme podporovať. Veď nikdy sme sa nenachádzali v tak dramatickej demografickej kríze, ako sa nachádzame teraz. Vymierame ako Slováci, ako Slovensko. Máme už druhý alebo tretí rok nižší počet obyvateľov ako v roku predchádzajúcom, a ak chcem niečo urobiť, a všetci hovoríme o potrebe, že, že máme niečo pre to urobiť, aby sme vytvorili podmienky pre to, aby sme túto demografickú krízu zastavili, tak okrem sociálnych podmienok potrebujeme aj inštitucionálne. Pozná niekto lepšiu formu pre výchovu detí, ako je manželstvo?
Za takýchto okolností si myslím, že práve tento sociálny rozmer pre mňa bude určujúci, a to je ten moment, pre ktorý sa budem, pre ktorý stlačím to tlačítko bez akýchkoľvek problémov, a budem veľmi rád, ak sa o nastolených otázkach napríklad, ktoré som spomenul, budeme baviť aj niekedy inokedy. Viete, túto diskusiu sprevádza všeličo, pán kolega z OĽaNO, tu teraz treba otvoriť Mečiarove amnestie, vstupovať rôznym spôsobom do tejto ústavy. By ste neverili, mám desiatky podnetov, čo si viem predstaviť, že tu môžem navrhovať. Viete, taký jeden len jediný spomeniem. Ten článok môj obľúbený 14 z nemeckej ústavy, kde je napísané po vete "Vlastníctvo zaväzuje..." tá druhá veta: "Vlastníctvo musí slúžiť verejnému záujmu." To je zásadná hodnotová otázka, ktorú musíme vyriešiť, do akej miery je možno obmedziť vlastníctvo, do akej miery sme spoločnosťou, ktorá jednoducho musí mať objektívnu starosť o všetky vrstvy svojej spoločnosti a ich rovnomerný rozvoj.
Pán Lipšic tu hovoril o rôznych veciach, len ma napadá taká jedna taká vec, on dal návrh na Ústavný súd pre zákaz pozitívnej diskriminácie. Len za tých okolností nám končia siroty, majú 18 rokov, opúšťajú domovy dôchodcov. Aký máme vytvorený priestor pre týchto ľudí, keď sme takí humánni a máme starosť o sociálnu, o sociálne zdravie našich ľudí, ako sa o nich staráme? Naozaj by nepotrebovali rozvedené matky intenzívnejšiu starostlivosť o to, aby sa mohli starať o deti, alebo aj tie, ktoré sa rozhodnú mať dieťa bez partnera? Naozaj vytvárame materiálne podmienky? A potom, samozrejme, druhá otázka, povieme, áno, druhá otázka je, ale a ako ich vytvoríme. Akým spôsobom dostaneme do verejného prostredia viac peňazí? Zjednodušené veci sú, kradne sa a tak ďalej a prestane sa kradnúť a bude to dobre. Nebude. Dneska sociológovia veľmi vážne pracujú aj s tými peniazmi, ako vyzerajú v štátnych a národných rozpočtoch, ktoré sa akože užijú neseriózne, aké je to reálne percento, a kde sú skutočné úniky.
Ako to vyzerá, ja som už tu hovoril, v Anglicku urobila jedna veľmi renomovaná audítorská firma prieskum na túto tému, ako sa zneužívajú sociálne dávky. Zistili, 11 mld. je kontaminovaných tým, že by mohli byť používané neseriózne. Ako sa strácajú peniaze v daňovom systéme cez daňové úniky? 140 mld., vážené kolegyne, až 180! Tu sú tie pomery. Čiže ak potrebujeme mimoriadne schôdze, potrebujeme diskusie o tomto. Ako fungujeme, ako zvyšovať, ako vytvárať predpoklady pre väčšie peniaze do verejného priestoru, ako sanovať základné inštitúcie, ktoré sú predpokladom aspoň pre základné štandardy pre sociálny život našich občanov a za istých okolností môžu smerovať aj k tomu, že sa ich život zlepší. Opačné aktivity máme podporovať? Asi nie.
Vo väzbe na to, čo hovorí pán vážený kolega zo SaS-u, ktorý obhajuje úplne logicky, veď tieto pohľady sú v Európe v podstate nie neobvyklé. Asi tu bude potrebné akceptovať elementárny princíp, ktorý platí vôbec pre vzťah väčšiny a menšiny. Väčšina má zásadné povinnosti k menšine, ale rovnako má menšina zásadné povinnosti k väčšine. To platí nielen v tejto otázke. Zoberme si otázku národnostnú, pozrite sa na konštrukcie medzinárodných zmlúv, napr. dohovory o občianstve, dohovory o menšinových právach a podobne, všade máte jednoznačne definované práva a povinnosti väčšiny, ale hneď vzápätí máte formulované práva a povinnosti menšiny. Ak sa presadzujú aktivity homosexuálnych párov permanentnými demonštráciami a spôsobom, ktorý uráža, uráža etické vnímanie hodnôt slušnosti 50 % populácie, tak pravdepodobne spoločnosť má právo v danom prípade urobiť nejaké regulačné opatrenia, samozrejme, citlivo a so zmyslom pre vec. Ale jednoducho tieto veci sa riešiť musia a politika musí byť, ako som už spomenul, aj službou. Politika slúži občanom. Politik si nemôže dovoliť to, čo si on myslí a považuje momentálne za správne, presadzovať ako absolútne primárne a jedinečné. Som presvedčený, že jeho psou povinnosťou je vnímať situáciu tak, aké sú názory spoločnosti, a vytvoriť podmienky, aby za možných podmienok sa vytvorilo čo najoptimálnejšie prostredie, aby sa harmonizovali vzťahy, aby nikto nemal pocit, že je odmietaný, aby každý mal pocit, že má hlas a s jeho názorom sa každý zaoberá, ale v konečnom dôsledku musíme akceptovať aj väčšinový mechanizmus riešení a musíme akceptovať tak menšinové, ale zároveň aj väčšinové práva. Toľkoto, ak mi dovolíte, by som k tomu prvému problému.
A teraz k problému druhému. Vážené kolegyne, súdnictvo. Bojím sa, že mnoho vecí nerezonuje u nás ani v mediálnom prostredí, a následne ani vo verejnosti. Aký bol mechanizmus správy súdnictva v minulosti? Ak si trošku pamätáte, no zásadný. Minister spravodlivosti danej krajiny má zásadné oprávnenia, vymenoval okresných súdov, navrhoval a spracúval v rámci štátu na rozsahu rozpočtových prostriedkov pre súdnictvo, riešil problémy súdnictva, mal veľmi významné kádrové, zdrojové teda predpoklady, možnosti a podobne.
Samozrejme, demokratizáciou a demokratickými inštitútmi, ktoré sme chceli preberať, nepochybne začal veľmi silný rozvoj samosprávnosti. Ale rozvoj samosprávnosti, ktorý sme prijali u nás schválením tohto typu súdnictva, to je práca pána poslanca Lipšica a pani poslankyne Žitňanskej. To je tzv. samosprávny model súdnictva, ktorý vychádzal z predpokladu, že principiálne politická činnosť, teda exekutívna, keďže politickú niekto garantuje, v konečnom dôsledku prináša iba vmiešanie sa do súdnictva, ovplyvňovanie súdnictva a je vlastne tým zásadným zdrojom problémov, preto je potrebné úplne odtlačiť od politiky a od exekutívnej moci sudcovský stav a vytvoriť mechanizmus samosprávy. Čo reálne v tomto stave, ktorý vytvoril pán Lipšic, zostalo štátu, čo zostalo napríklad strane SMER? Máme ministra financií, ktorý navrhuje alebo pracuje, teda ministra spravodlivosti, ktorý spolupracuje s ministrom financií, a hľadajú rozsah prostriedkov, koľko pôjde do súdnictva, aj chcú mať k dispozícii legislatívnu právomoc. Tým v podstate právomoci a kompetencie ministra spravodlivosti končia.
Ako vyzerá sudcovský stav? Zvolili sme sudcovskú radu, rozhodli sme kto a ako bude kreovaný, štátu zostali ešte zbytkové veci, že sme povedali, akým spôsobom sa bude kreovať, teda pán Lipšic svojho času a my sme to schválili. Bude sa to robiť tak, že jednoducho polovicu zhruba, nehovorím to úplne presne, nominujú sudcovia, sudcovské organizácie, časť Národná rada, časť vlády, časť prezident. Toto je ten a tým to opäť končí. My vo vzťahu k sudcovskej rade ako Národná rada nemáme žiadne oprávnenia. Za tých okolností čo zostáva na to, aby kontrolovalo a reálne dozeralo na dobrý, dobre fungujúci mechanizmus v sudcovskom stave? Zostáva verejná mienka, zostáva vnútorný samosprávny mechanizmus kontroly. Ako vyzerá, vážené kolegyne, kolegovia? V minulosti, všetci veľmi dobre vieme, tak lekársky stav, tak sudcovský stav, aj iné stavy majú veľmi silnú tendenciu k tomu, obraňovať sudcovskú etiku, svoje, svoje odvetvové kolegiálne džentlmenské vzťahy a takáto kontrola je málokde efektívna. Ona sa, ak sa vytvorí ten stav, že naozaj silná zodpovednosť sudcov nielen za ich záujmy a za ich potreby, ale aj za objektívny stav fungovania súdnictva, to je veľmi ťažko dosiahnuteľné a malo by sa to riešiť čistou sudcovskou samosprávou, ako je to tu. My sme to veľmi zásadne oponovali. Nepomohlo. Nepomohlo. Tento stav, tento typ samosprávy, ktorý máme my tu, je málokde. Je dramaticky menšinový u nás a rieši sa to spravidla kombináciou exekutívnych právomocí, právomocí ministra a stavovských organizácií v rámci, v rámci súdnictva.
Za týchto okolností, ktoré tu máme teraz, SMER hľadá riešenie. Je jasné, že vstúpiť do tohto stavu je možné len ústavnou aktivitou. Na ústavnú aktivitu potrebujete partnerov a hľadáte a vytvárate podmienky. Vytvorili sa. Čo vlastne týmto spôsobom chceme? Zisťujeme, že v sudcovskom stave sa objavujú veľmi vážne fenomény, veľmi vážne fenomény, častokrát hrubé nedbalosti, že nám vážnych zločincov sudcovia nechajú z formálnych dôvodov vypadnúť. Vznikajú rôzne typy vzťahových konfliktov v rámci, v rámci justícií. Vzniká nedostatočný dohľad nad kvalitou sudcovskej práce, kde sa objavuje dosť veľký rozsah nepripravenosti na súdne konanie a aj veľmi vážne rozhodnutia o korupcii.
Vážené kolegyne, kolegovia, pokiaľ hovoríme o sudcovskom stave, sudcovský stav v Spojených štátoch, pokiaľ nevznikli veľké korporácie, bol druhý až tretí politicky najsilnejší stav v Spojených štátoch. Je nesmierne silný, ale nepochybne nie je jednoduché pre žiadnu politickú moc vstupovať s ním do prípadného konfliktu. Nie je to vôbec jednoduché. SMER aj KDH našlo odvahu vstupovať do týchto vecí a verím, samozrejme, s predpokladom, že drvivá väčšina sudcov je serióznych a pochopí, že volanie spoločnosti, existujúci stav, ale aj konkrétne potreby spoločnosti si vyžadujú vstúpiť a hľadať mimoriadne prostriedky na to, aby sme vytvorili predpoklad pre dobré fungovanie súdnictva. Nepochybne nikomu z nás nie je príjemné to, keď sa stane, že sudcovia oprávnene budú hovoriť: "No áno, výborne, tak my sme vstúpili do sudcovského stavu za istých podmienok, boli sme vymenovaní prezidentom, sme doživotní sudcovia. Aký mechanizmus previerok, aký mechanizmus kontroly?" Nastúpi celý rast problémov.
Na druhej strane nepochybne je možné, že za týchto okolností ten stav pseudoretroaktivity je možno prelomiť. Je to objektívne dané, je to možné a naozaj som presvedčený, že v danom prípade sudcovia pochopia, že jednoducho to, aby sa vytvoril predpoklad, že sudcovský stav je korektný, to je predsa záujmom aj sudcov.
Je potrebné očistiť ten veľmi nepriaznivý obraz súdnictva v spoločnosti a vytvoriť predpoklady pre to, aby naozaj nekalé konania v súdnom systéme boli, boli napravené, aby naozaj nedochádzalo k tak zásadným pochybnostiam a aby bolo možné zlepšiť, zlepšiť stav. A, samozrejme, nebude to jednoduché. Nejde to len tak.
Potrebujeme aj korektné mediálne prostredie, pretože to je rozhodujúce. Náš politický hlas, parlamentu, ďaleko do spoločnosti nezájde, ale mediálne pretriasanie problémov a skutočné analytické práce, ktoré objektívne zhodnotia stav, nebudú hádzať do jedného vreca celý obrovský rad veľmi kvalitných sudcov, ktorí pracujú, ktorí si seriózne vykonávajú svoju prácu a podobne, a že budú vytvárať taký tlak, že budeme vedieť nielen haniť neustále stav, ale tie veci, ktoré sú v súdnictve dobré, budeme ich vedieť aj oceniť. Vtedy môžme mu vytvoriť korektný priestor pre to, aby sudcovský stav rástol, pretože naozaj ten politický, politický tlak je, je výrazne limitovaný.
Problém je, ktorý sa tu diskutuje, pán Lipšic v tomto smere bol vedúci, ale pridal sa aj pán Viskupič, akým spôsobom kto vlastne bude vykonávať tie previerky, ako tie previerky a ako tam môže konať tá skorumpovaná Súdna rada. Pán Lipšic, len taká zásadná otázka. A kto teraz vykonáva disciplinárnu právomoc v rámci súdnictva, ktorá doteraz, bolo previerok, bola jediným nástrojom na to, aby bolo možné potrestať prípadného sudcu za nekalé konanie? Taký mechanizmus, aký ste vytvorili. Tu sme v parlamente zvolili disciplinárne senáty a disciplinárne senáty budú konať. To znamená, jediným zradcovským orgánom v súdnictve je sudcovská rada, ktorú ste vy vyhlásili politicky za nekalú? Však bola vytvorená presne na základe pravidiel, ktoré ste stanovili! SMER v tomto smere na rozdiel od vás, vážení kolegovia, odpustite mi aj politickú poznámku, neporušoval dosiahnutý stav fungovania demokratických inštitúcií.
Nechcem vám znovu pripomínať situáciu v médiách, ako dopadla. Prišli ste, zistili ste dramatické pochybenia a navolili ste si vlastnú radu. My sme nič také neurobili, absolútne sme rešpektovali všetky podmienky stanovené pre kreovanie Súdnej rady, ako ste ich stanovili. A už úplne úsmevný paradox je, že v tom rokovaní sa stalo, že teda obrovský tlak bol na to, že nesmie vymenovať člena Súdnej rady, nesmie ponúkať prezident, pretože hrozilo, že bude prezidentom člen SMER-u. Akonáhle sa prezidentom stal iný náš vážený občan, v tom prípade zrazu je nesmierne dôležité prezidentovi dávať neustále celý rad ďalších právomocí, a predovšetkým teda kreovať Súdnu radu. Viete, aká by bola odozva SMER-u? Dobre, prezident bude kreovať, keď to chcete, vážené kolegyne, kolegovia.
Takže poprosím, ja si nechcem nevšimnúť, že napriek všetkému sa tu povedalo, trošičku začína vznikať v slovenskom parlamente atmosféra, že sa začíname naozaj zaoberať nie nezmyselnými, malými - a nové strany to asi musia robiť - prezentačnými aktivitami seba samých, ale že začíname sa naozaj zaoberať skutočnými problémami krajiny, že sa už trošku dokážeme rozprávať. Ak tu zostane tento jediný problém, pán Viskupič, kto bude robiť tie previerky, a Súdna rada a väzby, to sa dá vyriešiť a môžeme všetci tu v parlamente sledovať, ako bude vyzerať ten stav. Môže to byť pod naším spoločným dohľadom, ale ten štandardný mechanizmus, ak mám zistiť, či sudca pije, či ten sudca je nedôveryhodný, či sa v súkromí stýka sa mafiánmi, čo znižuje predpoklady pre kvalifikovaný výkon funkcie, to hádam nebude robiť Súdna rada. Alebo kto to bude robiť? A ak to bude robiť, ak to bude robiť príslušný úrad, ktorý to robí teraz, v takom prípade nebude zohľadňovať statusy vašej sudcovskej samosprávy. Zrazu bude tento orgán, ktorý, pri všetkej úcte, so súdnictvom nič nemá, robiť absolútne a zásadné rozhodnutia? Veď jeho úlohou bude pripraviť seriózne poznatkové pozadie pre kvalitné rozhodnutie Súdnej rady.
Neviem si predstaviť nejaký iný, každý systém tohto typu má svoje možnosti zneužitia. Neexistuje dokonalý, dokonalý je ten, že nerobíte nič, vtedy to funguje. V tomto zmysle nehrozia žiadne problémy, hrozia iné a bez toho, ak nevstúpime do kvalitatívnej očisty súdnictva, a na to potrebujeme efektívny mechanizmus, štandardné disciplinárne konanie zlyhalo - súhlasíme, pán Lipšic pravdepodobne spolu so mnou - a nestačí. To znamená, k tomu všetkému, čo robíme, budeme musieť pristúpiť k celkom iným veciam. Budeme musieť pristúpiť k tomu, že v rámci súdnictva začneme vyhodnocovať dobré a zlé konanie. Vytvoríme predpoklady pre profesijný rast. V kádrovej politike - môžem použiť tento termín - bude naozaj ten, kto robí korektnú profesijnú kariéru, robí dobre svoju prácu, bude mať naozaj nárok a iba taký stane funkčne vyšším v tom klasickom hierarchickom postupe, ako sa to stane. Musíme sa na to pozerať, musíme vytvárať kvalitný mechanizmus vyhodnocovania, vyhodnocovania sudcovskej činnosti. Musíme stanovovať, či chceme alebo nechceme, štandardy pre výkon sudcovskej práce a kontrolovať. Kto to bude robiť? Súdna rada s veľkým aparátom? Čo urobíme s ministerstvom spravodlivosti? Netreba nejakú primeranú mieru kontroly, kontroly súdnictva aj zastupiteľským zborom? Ale my nemôžme robiť tú kontrolu nijako inak, len prostredníctvom nášho ministra, ktorého si sem zavoláme a ktorého sa budeme pýtať, ako funguje sudcovský stav, a pokiaľ nebude fungovať dobre, máme právo ho odvolať, vážené kolegyne, kolegovia, člena Súdnej rady nie.
To znamená, pravdepodobne do budúcnosti nebude zlé premyslieť ešte nejaký previazaný model výkonnej moci a sudcovskej rady, prípadne aj vzájomnými vecami, ale jednoducho, aby tá aktivita, ktorá smeruje ku kontrole a zabezpečovaniu pozitívnych činností v súdnictve, aby bola evidentná a jasná. To si myslím, že je cesta, a ešte raz, dovoľte mi vyzvať k racionálnej diskusii, opustime tentokrát, do volieb je predsa ešte len ďaleko, nech sú, nie sú tu iba politické ataky, nie sú to politické záujmy, nech sa vážení kolegovia prezentujú odbornými znalosťami a riešeniami, s ktorými sa dá diskutovať, ktoré sa dá počúvať a ktoré sa dajú pre prípad aj schváliť.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. Pán poslanec, ja na vás nezvyknem reagovať, lebo jednak neviem úplne sledovať tok vašich myšlienok, sa priznám, ale na jednu vec zareagujem, pretože by som vás požiadal, keby ste už prestali v tomto parlamente, robíte to opakovane, vyslovene klamať. Ja som Súdnu radu nezavádzal, ja som ju nepresadzoval, neobhajoval ani som nehlasoval za ňu. Pokiaľ viem, bol to návrh poslancov okrem iného, okrem iných, viacerých, teraz, ktorí sú v SMER-e a boli predtým v SDĽ-ke. To znamená, vás poprosím, vecné otázky, konkrétne, prestaňte o nich klamať. Už ste sa naklamali toho dosť, ohľadne odpočúvania poslancov, to sa dá ľahko zistiť. V ktorom roku prešla novela ústavy, kto ju navrhoval, kto ju obhajoval, kto za ňu hlasoval? Poprosím vás, vecne. Keď som navrhoval niečo ja, či to boli trestné kódexy, Špeciálny súd, Špeciálna prokuratúra, kľudne ma kritizujte, kedy chcete, nie je problém. Ale za veci, ktoré som nenavrhoval, neobhajoval, nehlasoval za ne, vás poprosím, neklamte. Ja vás potom budem musieť považovať za notorického klamára v tomto parlamente. To je prvá poznámka.
Druhá poznámka. Vy hovoríte, že sa zhodneme na jednej veci, že štandardné disciplinárne konania zlyhali. No, súhlasím. A vy idete robiť čo? Vy idete robiť kontinuálne previerky sudcovskej spôsobilosti cez zlyhávajúce disciplinárne konania. Vy posilňujete kompetencie Súdnej rady a disciplinárnych senátov, teda zlyhávajúcich inštitúcií, bez jasných vopred daných pravidiel. Obávam sa, že ani vy neviete, ako prebieha proces previerok, už som to vysvetľoval, ale ešte to vysvetlím ešte v ústnom potom vystúpení v rámci, v rámci rozpravy.
Nikto z vás nevie obhájiť, na základe akých kritérií pri sporných skutočnostiach bude Súdna rada rozhodovať? Na základe žiadnych kritérií. A nikto z vás to nevie pomenovať, lebo to proste... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)