37. schôdza

Ďakujem za slovo. Štefan, ďakujem aj tebe, že podporíš aspoň jeden z mojich dvoch pozmeňovacích návrhov, ale chcem sa vyjadriť k tomu, že ti vadia tie sankcie. Veď ja som povedal, vadia aj mne, je to ťažká téma. Je to vec, ktorá nás poškodzuje, len som nepočul ani dnes, ani v súvislosti s tým, čo sa na Ukrajine deje, žiadnu inú realistickejšiu postupnosť, ktorá by pomohla Ruskú federáciu zastaviť v tom, čo evidentne pácha. A tie sankcie budú fungovať len za jednej podmienky, že tie Svätoplukove prúty sa nevzťahujú len na zväz slovanský, ale kľudne to môžme ponúknuť aj Bruselu len vtedy, ak budeme jednotní, tak len vtedy môžme dokázať aj silnému ruskému susedovi, aj keď neni naším bezprostredným susedom, že vieme ovplyvniť jeho správanie, pretože aj on žije v reálnom ekonomickom prostredí. Ekonomické sankcie sú nevďačné a ťažké. Oveľa nevďačnejšie a ťažšie je, keď miesto sankcií naozaj rinčia granáty. Myslím si, že ak si dáme tieto veci na váhy, tak naše rozhodnutie, či sankcie áno, či nie, by malo byť pomerne jednoduché.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážení prítomní poslanci, dovoľte mi k tak závažnej a citlivej téme, akou je aj formovanie nášho diplomatického postoja k dianiu a situácii na Ukrajine zaujať aj môj postoj. Tento môj postoj som formovala na základe viacerých diskusných príspevkov, ktoré som si mala možnosť – či už od vládnych poslancov, alebo aj od zástupcov opozície – vypočuť. V priebehu doterajšieho rokovania o situácii na Ukrajine tu naozaj odznelo na parlamentnej pôde viacero argumentov a v zásade medzi opozíciou a vládnou stranou ide o postoje protichodného obsahu. A aj keď zásadné stanovisko, resp. vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k situácii na Ukrajine a postoj Slovenska znie veľmi všeobecne, až takmer frázovito, ja dobre viem, že k jednoznačnému postoju postupu Slovenska a konkrétnym krokom vstupu do riešenia konfliktu sa i tak Slovensko nevyhne. Je potrebné zaujať rozhodný a jasný postoj a bude nevyhnutné zaujať, nie je možné zaujať ho bez toho, aby sme si povedali pravdu o tom, aký skutočný a pravdivý význam a prínos má pre nás Európska únia a spoločný postup s NATO. Kreovať toto stanovisko bez vyhodnotenia reálnych dopadov nášho vstupu do Európskej únie a spolupráce s NATO jednoducho nie je možné. Už nie je možné ostať viac v klame. Nepostačí a nepomôže už ani žiadna prázdna a plochá propaganda. Je potrebné ísť hlbšie po poznaní a vyhodnotení konkrétnych argumentov.
Postoj k Ukrajine považujem za kľúčový, a to nielen preto, že zahraničné, zahraničnopolitická orientácia je určujúca pre určenie vnútroštátnej politiky, ale aj preto, že sa týka možností záchrany životov zbytočne umierajúcich ľudí. Aj preto, že tento nehumánny proces môžeme pozitívne ovplyvniť a dokonca aj zastaviť. Formovanie spoločného politického postoja k situácii na Ukrajine, ako sa ukázalo i v priebehu spoločného rokovania výborov a v parlamente, nie je možné oddeliť od dlhodobo nastolenej a napriek tomu účelovo prehliadanej spoločenskej objednávke. Nie je možné oddeliť ho od požiadavky vykonať objektívnu previerku a audit významu a výhod nášho členstva v prozápadne a proeurópsky orientovaných integračných zoskupeniach. Ak sme túto požiadavku doteraz úspešne obchádzali a zahmlievali skutočnosť, ja verím, že teraz je už všetkým jasné, že ďalej sa to jednoducho nedá. Je čas vyložiť karty na stôl. My nevyhnutne pre formovanie správnych a korektných zahraničnopolitických postojov k uskutočňovaniu potrebných spoločensko-politických a občianskych zmien u našich susedov potrebujeme nastaviť zrkadlá a mať odvahu vidieť skutočnú podobu, obsah a dopady integračných procesov i v našej krajine.
Diskusia z leta k vyhodnoteniu desiatich rokov členstva Slovenskej republiky v Európskej únii sa tak ukazuje byť nepostačujúca. Pre nedôslednosť sa nám opäť vrátila na pôdu parlamentu a vyhodnotiť, vidieť skutočnú podobu obsahu a dopadov integračných výsledkov, pozrieť sa pravde do očí si vyžaduje naozaj obrovský diel politickej odvahy. Politickej odvahy spojenej so schopnosťou pokory, sebakritiky a schopnosťou priznať si zodpovednosť za zjašenosť, účelovosť, propagandu a uskutočnené omyly. Ja som presvedčená, že bez odhalenia skrytej pravdy a reálneho posúdenia súčasnej situácie, dopadov, zmyslu a významu globalizačných procesov a integračných snáh Slovenska nemožno správne a zodpovedne ani formulovať zahraničnopolitické postoje k Ukrajine a ani východiská pre budúcnosť a osud našej krajiny. Objektívne vyhodnotiť záujem Ukrajincov vstúpiť do Európskej únie nemožno bez objektívneho posúdenia toho, čo sme my ako krajina dosiahli a čo už máme za sebou. Nevyhneme sa bilancii toho, čo nám integračný proces skutočne priniesol a do akej miery sa naplnili predsavzaté ciele, ku sledovaniu ktorých nás v referende o vstupe do Európskej únie a NATO vyzvali, ku ktorej, ku ktorým v referende boli vyzvaní aj naši občania.
Rozpor občanov na Ukrajine, čo sa týka otázky pristúpenia k Európskej únii, ako aj nízka účasť našich občanov v európskych voľbách sú veľmi vážnymi signálmi. Signálmi, ktorým práve pre eskaláciu diania a situácie na Ukrajine je potrebné sa venovať, ktorým je potrebné venovať zvýšenú pozornosť, a to nielen preto, aby sme realizovali snahu formulácie jednotného stanoviska pre dosiahnutie udržateľného prímeria, ale aj preto, že Slovensko v tomto mierovom procese zohráva z môjho pohľadu a presvedčenia nezastupiteľnú, ak nie priam rozhodujúcu úlohu.
Väčšina opozičných poslancov vo svojich vystúpeniach poukazovala v snahe presadiť spoločný postup Slovenska s vojenským zoskupením NATO na význam európskej integrácie a potrebu uskutočnenia civilizačných zmien. Ich podstatou, ako sa minule vyjadril a predniesol aj pán Mikuláš Dzurinda, je preniesť na Ukrajinu to, čo sa už na Slovensko prinieslo, a to sú idey a hodnoty Západu. Ak som tomuto odkazu pána poslanca Dzurindu, ale aj iných opozičných poslancov ako, pripúšťam, mladá politička správne rozumela, ak som ich správne pochopila, za tie najdôležitejšie hodnoty označil demokratizáciu našej spoločnosti, pluralitu a prosperitu.
Porovnávajúc spokojnosť niektorých opozičných poslancov s dosiahnutým stavom, s dosiahnutým naplnením, s dosiahnutím a naplnením týchto ideí a hodnôt, porovnávajúc to s reálnym stavom a skutočnosťou, ja postoje, poznajúc aj teda postoje a nálady obyčajných ľudí, mám stotisíc dôvodov pochybovať o naplnenosti prezentovaných ideí a hodnôt Západu. Ak sa pozrieme na jednu z tých dosiahnutých mét, o ktorej tu opoziční poslanci rozprávali, a to je demokratizácia spoločnosti, mám skúsenosť s tým, do akej miery sú postoje ľudí, v ktorých sa prejavujú ich záujmy formou petície, a to boli rôzne petície, či už o vode, o pôde, aj teraz prebiehajúca petícia za zachovanie mieru, mám osobnú aj pracovnú skúsenosť s tým, akým spôsobom sú tieto petície zohľadňované. Moja skúsenosť a poznanie skôr svedčí o tom, že priama účasť občanov cez organizované petičné akcie je ignorovaná. Mrzí ma, že aj niekoľko státisícová petičná akcia, ktorá bola predložená novozvolenému prezidentovi, túto petíciu čaká rovnaký osud.
Akú teda demokratizáciu spoločnosti sme naozaj na Slovensku dosiahli, ak v celej spoločnosti vládne iba jedna strana a zneužívajúc svoju dominanciu, si uzurpuje moc, kde sa len dá? Aká demokratizácia spoločnosti, keď v deň oslavy ústavy do parlamentu nepustíme občanov a ani legitímne demokraticky zvoleného poslanca? Aká demokratizácia spoločnosti, ak ľudí, čo majú iné názory, nepustíme už ani na parlamentný balkón? Aká demokratizácia spoločnosti, ak rastúca potreba účasti občanov na rozhodovaní o osude našej krajiny, ak volanie po zmene zákona o referende sledujúcej zníženie kvóra sa pre politickú nevôľu stalo skôr sci-fi fikciou a utópiou? Aká demokratizácia spoločnosti, ak elementárne a oprávnené nároky občanov sú nevymožiteľné pre prieťahy a mocenské ovplyvňovanie, v úvodzovkách povedané, tzv. nezávislých súdov. K tomuto skvelému obrazu demokratizácie spoločnosti už len prispieva porušenie a účelová likvidácia mnohých ľuďom prospešných občianskych združení, ktoré už nielenže, nielenže neparticipujú pri legislatívnej činnosti, sú z nej vynechávané, ale rovnako zápasia pre neexistujúcu podporu štátu s vlastným prežitím.
Ani s ďalšou hodnotou a ideou Západu prenesenou do našich podmienok nie sme na tom vôbec lepšie. Bola tu spomenutá pluralita názorov. Pluralita názorov sa ukázala a aj v súčasnosti pekne ukazuje v priereze stále tých istých vystupujúcich politikov pred verejnoprávnou, ale aj komerčnými finančnými skupinami kúpenými kamerami. Televízie všetky doradu sú mocensky zneužívané a finančne ovládané a už dávno spravodajsky a informačne nie sú žiadnou zárukou prísunu objektívnych informácií.
Ďalšou hodnotou alebo ideou Západu, ktorá sa mala, a mala sa po tých 10 rokoch naplniť, je dosiahnutá prosperita. O dosiahnutej prosperite v podobe vytunelovaných strategických podnikov a z nich vyneseného stámiliónového kapitálu za hranice nášho štátu už ani radšej nehovorím. Ja verím, že v spustenej propagande nikto z poslancov nezájde až tak ďaleko, že vytunelované "zmodernizované" hospodárstvo bude príkladom prosperity Slovenska. Či už pre Ukrajinu alebo ďalšie iné o asociácii k Únii zvažované štáty. Dúfam, že nik z opozičných, ale ani vládnych poslancov nemá na mysli prosperitu v podobe státisícov Slovákov hľadajúcich útočište v zahraničí. Prosperitu vykúpenú obeťami rozdelených rodín, výkonov podradných prác v mnohých prípadoch kvalifikovaných ľudí. Ja som presvedčená, že o takej prosperite naši občania pri referende v roku 2004 vôbec nesnívali a vôbec po takomto druhu prosperity ani netúžili.
Čo nám teda Západ a dlhoročné integračné úsilie devalvované rastúcou a bujnejúcou korupčnou oligarchickou mocou doma vlastne priniesli? Nedostupné eurofondy. Ako jediná záruka investícií a rozvoja sú dnes pre korupciu na všetkých vládnych a politických úrovniach nedostupné. Regionálne sociálno-ekonomické rozdiely medzi regiónmi a medzi ľuďmi nadobudli ešte väčšie, priepastné až obludné rozdiely a práve dostupnosť týchto rozvojových prostriedkov európskych fondov, ako aj vykompenzovanie, vyrovnanie sociálno-ekonomických rozdielov to boli najzávažnejšie a tie primárne ciele, s ktorými sme do EÚ, únie vstúpili. Ako sa nám podarilo tieto ciele naplniť? Ako sa nám ich podarilo naplniť v kontexte ťaživých sociálno-ekonomických dopadov, keď naši občania disponujú päťkrát nižšou minimálnou mzdou, aká je mzda v iných členských európskych krajinách? Ak naši dôchodcovia živoria z 200-, 300-eurových príjmov? Ak naši dôchodcovia, preto aby prežili, sú nútení odchádzať a slúžiť nemeckým a rakúskym dôchodcom? Ak dotácie v našej krajine do poľnohospodárstva sú päťkrát nižšie ako dotácie do poľnohospodárstva v iných starých členských európskych krajinách? Aké hodnoty Západu tu prišli, ak sa nevieme vysporiadať s ľuďmi, ktorí sú poškodzovaní úžerou? Mnohí stratili svoje domovy. Bezdomovci hladní v chlade vyspávajú na uliciach a na týchto uliciach mnohí z nich aj umierajú. Ktoré hodnoty Západu nám tu chýbali? Ktoré chceme ponúknuť ako vzorový príklad ako krajina Ukrajine? Čo tej Ukrajine ako dobrí susedia a bratia chceme vlastne ponúknuť, ak nechceme byť nepravdiví, pomýlení, zlomyseľní, zastretí a falošní? Prečo sa čudujeme niektorým Ukrajincom, ktorí sa bránia pred prínosom, prívozom týchto hodnôt a ideí Západu do ich vlastnej krajiny, pred poznaním toho, čo sme my v dobrej viere, manipulácii a v nevedomí, sledujúc ciele politickej propagandy dosiahli? Tento druh demokratizácie, plurality, prosperity? Áno, demokratizáciu v spoločnosti, pluralitu, prosperitu s trpkou príchuťou a otáznym zhmotnením prezentovaných ideí a hodnôt. To naozaj chceme aj my Ukrajinu hnať do bludiska, v ktorom sme sa my sami ocitli a z ktorej, z ktorého sa nevieme my sami ako krajina vymaniť? Aká to len môže byť slobodná vôľa Ukrajincov pristúpiť k hodnotám a ideám EÚ, ak je poliata ich vlastnou krvou? Krvou ľudí, ich životmi, čo je to za slobodu? Čo sú to za hodnoty? Sebakriticky priznávajúc povedzme, nakoľko sme oprávnení spoločensko, politicko, občianskej, obchodnej a hospodárskej klíme byť dobrým príkladom a vzorom Ukrajine. Nakoľko im môžeme byť my sami vzorom? Veď sami s neduhmi, ktoré im vyčítame, si po 10 rokov aj s pomocou Európskej únie nevieme poradiť.
Možno som mladá politička, tak ako na to upozornil pán poslanec a expremiér Dzurinda, ale som dosť zrelá na to, aby som zodpovednosti za pozíciu, na ktorej som so skúsenosťou a s prežitím oboch režimov, keď sme patrili raz k Východu a teraz zase k Západu, prezentovala svoj vlastný postoj a načrtla aj možné východiská. Som presvedčená, že tento môj postoj súladí s prianím mnohých bežných ľudí, ktorí volajú po vyváženom udržiavaní a rozvíjaní plnohodnotných vzťahov so všetkými krajinami východu, západu, severu a juhu. Neprajú si žiadne napätie a vyostrené konflikty a jednostrannú vnútroštátnu ani zahraničnopolitickú orientáciu. Jednosmerná orientácia je vždy na škodu pre toho, kto sa pre ňu odhodlá. Nerobme preto stále tie isté chyby, tie isté omyly. Som za všestranný rozvoj priateľských, mierových, hospodárskych a kultúrnych vzťahov so všetkými krajinami. So všetkými, ktoré nás ako svojprávneho plnohodnotného, rovnocenného a slobodného partnera a krajinu uznajú. Minulosť a súčasnosť spojená s krviprelievaním pre otázku vstupu Ukrajiny do Európskej únie... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Páni poslanci; prepáčte; prosím vás vzadu vpravo, keby ste trošku rešpektu voči vystupujúcej. Ďakujem.

Mezenská, Helena, poslankyňa NR SR
Ďakujem vám veľmi pekne, pani predsedajúca. Snažila som sa abstrahovať od týchto ruchov, ale vidím, že asi majú svoj účel, lebo naozaj vyrušuje to, kolegovia. Ďakujem vám veľmi pekne.
Som za všestranný rozvoj priateľských, mierových, hospodárskych a kultúrnych vzťahov so všetkými krajinami. So všetkými, ktoré nás ako svojprávneho, plnohodnotného, rovnocenného a slobodného partnera a krajinu uznajú. Minulosť a súčasnosť spojená s krviprelievaním pre otázku vstupu Ukrajiny do Európskej únie je jasným signálom, že model jednostranného pridružovania sa krajín, ako je aj naša, k Východu alebo k Západu je v koncoch. Zlyhal a čoraz viac sa stáva prežitkom. Za duálnou optikou videnia sveta a Európy, za jej delením na Východ a na Západ je treba dať raz a navždy bodku. Takéto prístupy v tvorbe novodobej politiky a diplomacie sú podľa môjho presvedčenia zastaralé. Múdri ľudia nezaťažení zlobou, krivdami z minulosti a predsudkami majú prirodzenú potrebu sa spájať, nie rozdeľovať. Ani Ukrajina a ani my nepatríme k Západu ani k Východu. Patríme sebe samým a máme právo ako suverénny štát slobodne vstupovať do vzájomne výhodných a priateľských vzťahov s krajinami celého sveta bez toho, aby nás niekto – zneužívajúc svoju dominanciu – obmedzoval.
Do jednostrannej zahraničnopolitickej orientácie nás nemá právo nik nútiť. Negatívne skúsenosti, čo máme za sebou a ktorým, žiaľ, aj dnes musíme čeliť, nás majú poučiť, že viac nedovolíme byť svedkami a obeťami ani východnej, ani západnej propagandy, že odmietame byť pokusnými králikmi. Studená vojna skončila pred 60 rokmi a tí, ktorí v tom zastaralom a prežitom, v štvavom a ľudí zbytočne deliacom vzorci chcú ostať žiť, pre tých je odkaz: Nepochopili výzvy formovania a tvorby nového sveta. Tie nestoja na delení ľudí na východných a západných, na takých či onakých. Nedopusťme viac, aby sa naši potomkovia povinne raz desaťročia učili ruštinu a potom odrazu vývoj dejín otočíme naruby. Sme stred Európy, dokonca sme jeho križovatkou, jej križovatkou a naším historickým predurčením je sa v tomto poznaní a v tejto prirodzenosti aj ukotviť. Stáť pevne na svojom mieste, na svojich základoch, bezhlavo odtrhujúc sa od svojich základov, nevrhať sa doprava ani doľava. Mať ustálené dobré a vzájomne prospešné vzťahy so všetkými, ktorí nás v našej autenticite a suverenite uznajú.
Ak naši predstavitelia budú múdri, ak my všetci budeme múdri, pochopíme, že máme byť mostom a potrebujeme východ, západ, sever a juh Európy a celého sveta spájať, spájať do jedného celku. Integrita na princípe vzájomného rešpektu a uznania je budúcnosť a ustálené riešenie, lebo je postavené na dobre, uznaní, stabilite a slobode každej krajiny, a to prispieva k stabilizácii Európy a celého sveta.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani poslankyňa.
Dávam slovo pánovi poslancovi Viskupičovi, v sále sa nenachádza, stráca poradie. Nech sa páči, pán poslanec Blaha, rovnako nie je v sále. Pán poslanec Číž, nápodobne. Ani jeden z menovaných sa tu neobjavil, vyhlasujem teda rozpravu za skonče... Aha, je tu pán poslanec Viskupič, nech sa páči, (búrlivé reakcie v sále), prepáčte, nedopovedala som, nedopovedala som to slovo. Nech sa páči.
Medzitým už aj pán poslanec Číž je na mieste.

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, ospravedlňujem sa za neskorší príchod, ale v debate s pánom kolegom Čížom sme boli vzadu a neuvedomili sme si, že rozprava pokročila až do fázy, kedy sme na rade.
Chcel by som povedať pár poznámok k tejto nesporne zaujímavej debate, ktorá sa rozvinula pri dvoch témach a snažil by som sa dotknúť oboch z nich. Jednak k parlamentnému vyhláseniu a aj k samostatnému bodu, a to je schválenie asociačnej dohody s Ukrajinou. Myslím si, že daná téma debatu o situácii, či už sa budeme pozerať z úzkeho a parciálneho záujmu Slovenskej republiky, alebo budeme mať na srdci záujem Európskej únie, a, samozrejme, a tu by som upriamil aj pozornosť, aby sme nestrácali zo zreteľa samostatnú entitu, ktorou je Ukrajina, o ktorej sa bazálne bavíme, je záujmom a predpokladám, že je naozaj dobromyseľným záujmom každého jedného člena tejto poslaneckej snemovne, ak teda v tomto prípade aj exekutívy, keďže tento bod prinášal minister zahraničných vecí a európskych záležitostí a máme tu teda aj príslušnú vládu.
Pár poznámok k vyhláseniu, keďže vyhlásenie ako keby sa dostalo do fázy, napriek tomu, že sme mali niekoľko zasadnutí európskeho výboru a nakoniec v dvoch dňoch zase spoločné zasadnutie zahraničného výboru a európskeho výboru, kde za prítomnosti ministra a poslancov, ako aj verejnosti sme sa snažili plénu predložiť dohodu alebo nejaký konsenzus, ktorý by viedol k možnému vyhláseniu, a to teda s ambíciou, aby ho mohla podporiť 150-členná poslanecká snemovňa, pretože naozaj konsenzus v tejto otázke, ktorý by odišiel po tvorení, teda uznesením aj pléna z Národnej rady, je dôležitý, myslím si, že pre všetky tri subjekty, ktoré som spomínal, čiže v prvom rade občanov Slovenskej republiky, občanov Ukrajiny, ako aj Európsku úniu. Je pre mňa preto trošku sklamaním a cítim smútok nad tým do, že sme sa dostali – a dalo sa to predpokladať už počas zasadnutí spoločného zasadnutia oboch výborov, že k tomuto konsenzu pravdepodobne nepríde, a mám pocit, že ak nepríde k čiastočným úpravám textu, nebude 150-členný súhlas s týmto vyhlásením.
Je mi ľúto, že sa nevieme dohodnúť na tej základnej téze, že je dôležité vydať signál európskym inštitúciám, je dôležité vydať signál susedovi a je dôležité vydať signál občanom Slovenskej republiky. Ja by som sa zastavil a pri vyhlásení mám asi tri okruhy, ktoré som chcel spomenúť. A prvým okruhom je ocenenie toho, že počas zasadnutia výboru som navrhol text, ktorý v rámci uznesenia nakoniec bol jednomyseľne prijatý, a to iba s tým úmyslom, že by sme mohli vo vyhlásení upriamiť pozornosť na občanov Ukrajiny tam, kde by mal byť ten hlavný dôraz, a to tým spôsobom, že máme na srdci, že 26., myslím, októbra v Ukrajine prebehnú voľby. Volebný proces na Ukrajine bude dôležitý z niekoľkých rovín a ak trošička, odhliadnuc od toho možno najširšieho možného kontextu, ktorý často spomínali moji predrečníci, je pre mňa a, samozrejme, aj pre Ukrajincov, aj pre nás ako suseda dôležité, ako tieto voľby dopadnú. A predtým je dôležitá ich kredibilita, resp. legitimita.
Vieme, že mandát tohoto parlamentu ukrajinského, ktorý po turbulentných časoch Majdanu, spochybňovania legitímnosti moci a medzinárodno-právne zaviazané následne, že tento parlament teda dovládne až do usporiadania volieb, mal, bolo v tom vyhlásení záväzok a tento parlament mal záväzok prijať nový volebný zákon. Asi vieme, že už do 26. októbra sa tak nestane a ukrajinské voľby sa budú diať podľa starého a stávajúceho volebného zákona. Napriek tomu sme ubezpečení, že aj tento volebný zákon umožní spravodlivo, spravodlivú a demokratickú súťaž. Čiže by som chcel oceniť aj hlasovanie kolegov z vládnej strany, aj kolegov z opozície, že sme upriamili pozornosť na to, že je záujmom Slovenskej republiky, aby v októbri prebehli nerušené spravodlivé a demokratické voľby, aby naozaj mohli mať Ukrajinci, dokonca sme tam dali poznámku po dohode s podpredsedom zahraničného výboru pánom Blanárom, že by to malo byť záujmom zúčastnených strán a celého územia Ukrajiny, čiže aj problémových častí Luhanskej alebo Doneckej oblasti, aby bolo jasné, že v novom ukrajinskom parlamente sa zídu tí reprezentanti, ktorí dokážu legitímne a s celým demokratickým mandátom sa prihlásiť k smerovaniu krajiny, a my dúfame, že to bude v mierovej atmosfére a že konflikt, ktorý bol čiastočne pribrzdený dohodou z Minska, nakoniec bude zastavený možnými rokovaniami, myslím, že vo Viedni a príde k mierovému riešeniu tohoto konfliktu.
Na iných miestach tohoto vyhlásenia, ktoré máte na stole, a tu by som chcel, než sa pohnem k druhej časti môjho vystúpenia, je dôležité poznamenať, že na viacerých miestach, a ja sa k tomu hlásim, hovoríme o diplomatickom a mierovom riešení. Nemyslím si, napriek debate, ktorá tu doteraz bola, že je tu jeden jediný zástupca, volený zástupca Slovenskej republiky, ktorý by mal na srdci inú alternatívu, a je mi naozaj alebo veľmi zle sa mi počúvajú vyjadrenia, ktoré sú podľa mňa až na hrane, o vojnových štváčoch, o porušeniach alebo skutkových podstatách, nabádaniu k vojne, pretože snaha o docielenie čo najlepšieho kompromisu aj s možnými výhradami či na jednej, alebo druhej strane by nemali viesť k tomu, že sa tu budeme navzájom obviňovať z vojnového štváčstva alebo na druhej strane z ideologického štváčstva.
Dôležité teda je, že k tomuto vyhláseniu sa hlásim a mám ambíciu to podporiť, ale dve, dve konfliktné alebo dve poznámky alebo dve vyjadrenia, ktoré v tomto vyhlásení sú, naozaj vzbudzuje otázku a pre mňa je dôležitá tá jedna, kde spomíname Spojené štáty americké. Predrečníci tu rozprávali z rôznych uhlov pohľadu, prečo spomínať v konflikte, ktorý na Ukrajine vznikol, Spojené štáty americké je scestné, a ja sa možno rečnícky pýtam na to, že kde, na akom fóre európskom, minskom alebo ruskom alebo nejakom inom sú Spojené štáty americké, a preto sa k pozmeňovaciemu návrhu, ktorý by Spojené štáty americké dostal z tohoto vyhlásenia, chcem prihlásiť. Chcem povedať, že by tam tieto štáty z rôznych dôvodov, jeden tu bol, jeden tu bol spomínaný, ten, logicky, a nie preto, že to chce od nás Únia, a nie preto alebo že uniálny text alebo text ministerstva zahraničných vecí navrhuje čosi iné, ale preto, že to má základnú elementárnu logiku, lebo neexistuje ani vilniuské fórum, ani minské fórum s tým, že by Spojené štáty americké, ak chceme zostať naozaj striktne na pôde vyhlásenia a nabádania k mierovým riešeniam, neťahať do tohoto sporu ďalšieho hegemóna.
Myslím si, že Európska únia, a som dlhodobým kritikom toho, že neexistuje jednotná politika Európskej únie. Je to chiméra. Často tu spomíname a bolo tu spomínané napríklad otázka Kosova a myslím si a dovoľte mi to, že napríklad aj Kosovo a napríklad aj vilniuské podpisovanie alebo snaha o podpísanie asociačnej dohody sú jednoznačné príklady zlyhávania jednotnosti európskej zahraničnej politiky, a to, čo sa následne dialo v Kyjeve, podľa mňa a podľa mnohých komentátorov odzrkadľuje len nemohúcnosť toho, čo chceme navonok deklarovať, a to je možná zahraničná, zahranično-politická jednota v Európskej únii. Únia ústami mnohých komentátorov sa vydala na možnú geopolitickú hru a či už, či už dohoda z, chýbala tá banálna dohoda s Ruskom alebo nechýbala alebo tie alebo rozbehla rokovania s Ukrajinou až do bodu podpisu asociačnej dohody, ktorú symbolicky; a ja som sa pýtal aj ministra Lajčáka, či máme vôbec príklad, kedy sa stalo že symbolickým potvrdením na fóre, ako bolo vo Vilniuse, či sa niekedy v diplomacii stalo, že tam prišlo k stiahnutiu podpisu, či máme niekedy v diplomacii precedens, že na, už pri symbolickom podpisovaní nejakej dohody príde k takémuto kroku jednej zo zainteresovaných strán a či naozaj príprava na tento proces nevykazovala chybu a tú chybu deklarujú rôzne, a to je, že kde bolo pri tej dohode Rusko. Zároveň ale sa pýtam, kde bolo Rusko počas tých rokovaní, pretože ten systém nefunguje ako jednosmerka, ale je otvorený a deklarovanie a predvídateľnosť asociačného procesu aj s Ukrajinou predsa sa nediala, nedeje za zatvorenými dverami, či už fóra Európskej únie v Bruseli, alebo zasadnutia, formácie Európskej rady, kde posielame aj našich ministrov zahraničných vecí, predsa nespadol z neba, predsa Vilnius a ten symbolický akt potvrdenia tejto ukrajinskej snahy nejaké rokovania predchádzali a ak hovoríme o predvídateľnosti, alebo chceme v medzinárodných vzťahoch hovoriť o predvídateľnosti, tak Európska únia rozbehnutím asociačného procesu s Ukrajinou predvídateľná predsa bola.
To, čo sa dialo následne, a s tým súhlasím a tu som kritický, ak mal, ak mala protistrana, alebo sa cítila v tomto spore ruská strana nejakým spôsobom obchádzaná, alebo že neexistovala pôda, kde by mohli, mohla svoje výhrady k asociačnému procesu povedať, s týmto súhlasiť celkom nemôžem, a preto aj následné kroky, ktoré ruská strana podnikla a sú všeobecne známe, to je nepriznanie, pôvodne nepriznávanie sa k vojenskej, vojenskému obsadeniu, kde možno 30-tisícová armáda bez výsostných insígnií Ruskej federácie obsadila Krym a následne sa diala z môjho pohľadu anexia Krymu a mám pocit, že to je ako keby všeobecný konsenzus, že áno, je to bazálne porušenie medzinárodného práva a nemôžeme Krym oddeľovať od celkovej situácie v Ukrajine. Nemôžeme ho oddeľovať aj preto, to som tu v debate nezachytil, pretože územná celistvosť Ukrajiny je aj záväzkom Ruskej federácie, spomínané budapeštianske memorandum, kde výmenou za odsun jadrového arzenálu z ukrajinského územia sa Ruská federácia v ´94. roku zaviazala chrániť územnú celistvosť Ukrajiny.
Ja sa v tomto kontexte chcem spýtať, že či si vie niekto vôbec na svete predstaviť to, že niekto, kto vyvíja atómovú zbraň, alebo by sme chceli hovoriť o možnom odzbrojení, čo sme nechali alebo čo nechávame, alebo čo zostáva za týmto symbolom, keďže územná celistvosť Ukrajiny zachovaná nebola, a chcel by som vidieť jednu jedinú krajinu, ktorá by vôbec uvažovala nad tým, že sa, že odzbrojí, že nebude alebo zníži svoj jadrový arzenál, alebo ho nebude ďalej vyvíjať. Pretože to, čo zostalo, potom to je, že akonáhle z Ukrajiny jadrová veľmoc nie je, tak iná mocnosť v jej tesnom susedstve môže trhať jej územie, ako sa jej zapáči, a medzinárodné spoločenstvo sa zmôže na podľa mňa veľmi platonickú kritiku. A to nehovorím, aby sme tam posielali tanky, ale ukrajinská kríza má v sebe obsiahnutú tému Krymu a chcem iba upozorniť, že Krym bol súčasťou ukrajinského územia trikrát dlhšie, ako existuje Slovenská republika.
Začul som na zahraničnom výbore aj poznámky o tom, že, myslím, že to bola kolegyňa Gabániová zo SMER-u, že Ukrajina bola predsa iba medzinárodnoprávnym konštruktom, ktorý nikdy v tých hraniciach, v ktorých Ukrajina je, nefungoval, a preto, čo sa teda deje, a Krym vždycky patril a patrí Rusku. Ja chcem iba upozorniť možno malou poznámkou, že južná hranica Slovenska je len medzinárodnoprávnym konštruktom a vôbec celý vznik Československa stál na medzinárodných a stojí dodnes na medzinárodných dohodách a aby sme nezabúdali na ten jeden a jediný fakt, že veľmoci a hegemóni majú tanky, zbrane a silu, my menšie štáty máme medzinárodné právo, a preto je dôležité dbať o to, aby parametre medzinárodných dohôd a medzinárodného práva boli dodržiavané do dôsledkov.
Dokonca sa mi veľmi zle počúvajú vyjadrenia o tom, že medzinárodné právo, OSN ako inštitúcia, sú v troskách a situácia v medzinárodnom kontexte sa nie že podobá situácii zlyhania Spojených národov v medzivojnovom období, ale dokonca sú isté historické paralely s tým obdobím, ktoré sme tu mali presne pred storočím aj v kontexte teda vypuknutia prvej svetovej vojny, kde bezmocnosť, liknavosť veľmocí viedla ku konfliktu, a preto aj hlasy o tom, že či hrozí, začína, alebo bude konflikt rozmerov tretej svetovej vojny je treba brať s veľkou vážnosťou, a preto aj rozhodovanie o vyhlásení k situácii na Ukrajine je dôležité.
Tretia poznámka k tomu, tomu vyhláseniu sa týka toho posledného odseku. Po dlhom rozmýšľaní si myslím, že ak by, ak by sme expressis verbis netrvali na tom poslednom odseku, to prijatie bez, prijatie tohoto vyhlásenia bez spomienky Spojených štátov amerických... (Ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Páni poslanci, prosím vás o kľud v miestnosti. Nech sa páči.

Viskupič, Jozef, poslanec NR SR
... by sa dalo akceptovať, a súhlasím, že v tom texte sa viackrát spomína presný odkaz na všetky strany konfliktu, takže ak ctení kolegovia neuznajú to, že tento text, ktorý bol pripravený ministerstvom zahraničných vecí, má byť bez tohoto posledného odseku, myslím si, že ak sa mám odosobniť, tak to v rámci toho textu nič nedelí a nenásobí a dal by sa konzistentne prijať.
Čo sa týka samotného procesu, a tu by som skončil k tomu vyhláseniu, čiže dúfam, že pri pozmeňovacom návrhu, ktorý predkladal, nie som si istý, či pán poslanec Šebej, alebo nejaký iný kolega, aby sa vyňala, vyňali Spojené štáty americké, som ochotný a podporím tento návrh a zároveň by sme ten text mali omnoho viacej vyčerpávajúci a konzistentný.
Chcel by som sa opýtať, keďže som členom európskeho výboru a záverom môjho vystúpenia by som chcel upozorniť aj vedenie výboru, že nie preto, že je to reprezentatívna funkcia, často tu kolegovia hovoria o tom, že niekedy je lepšie dvakrát merať a predtým, než sa strihá, aby aj z pozície vedenia výboru sme mali trošička na mysli to, že čo je naozaj záujmom Slovenskej republiky, a že záujem Slovenskej republiky je vyjadrovaný hlasovaním a nie formálnym hlasovaním, aj keď schválime týmto plénom asociačnú dohodu, nikdy som nemal ambíciu skákať proste od radosti, je to procesuálny, ale nie celkom formálny krok. Tento krok je veľmi dôležitý a je to veľmi dôležitý odkaz tým Ukrajincom, ktorí sa prihlásili, že chcú patriť k civilizačnému okruhu, ktorý, a tu aj predseda výboru spomínal vo svojom prejave Huntingtona, ktorý nie je delený ani, ani samotným týmto autorom, pretože si myslím, že otázka príslušnosti Ukrajiny a rozhodnutie Ukrajincov by malo byť vážené aj týmto plénom.
Myslím si, že našou snahou by malo byť to, že náš sused má ambíciu stať sa alebo približovať sa k prostrediu, ktoré, ktorého my sme súčasťou, a preto si chcem a kladiem otázku, že ako sa vníma, ako vníma Ukrajinec vyjadrenia, ktoré niekedy z tejto poslaneckej snemovne zaznievajú a niekedy aj ústami vedenia európskeho výboru.
Nechcel by som byť v situácii, keď si voľne spomeniem, ako historikovi mi dovoľte kúsok analógie s osemdesiatym deviatym, kedy nebolo nič jasné, takisto bolo využité z hľadiska režimu len ius resistendy alebo právo odporu, nemali sme nič legitimizované a napriek tomu sme zvládli tzv. sametovú alebo Nežnú revolúciu, ale asi by sa nám veľmi ťažko počúvalo z ukrajinských, nemeckých alebo iných štátov vtedy západnej Európy, ak by niekto hovoril o tom, že náš zápas tu na uliciach, naše štrnganie kľúčmi je geopolitický zápas a my sami do toho veľmi sme neni podstatní, naše vystúpenie alebo odvaha ľudí, ktorí vystupovali na námestiach, sú nejakí pučisti, ktorí idú proti vtedy, vtedajším režimom.
Myslím si, že tu je treba naozaj vážiť slová, a či už budeme nazerať na to, že Strana slobody je súčasťou vlády, že pravý sektor bol na Majdane, ale ako keby jednotný hlas Ukrajincov hovoril, že toto, toto je propagandistická vec, a prihováram sa za to, aby sme sa odosobnili od toho, že nikto nechce nasilu vyvážať demokratizačné a humanistické a neviem aké ciele zo Západu, ale takisto propaganda o tom, že ruský vojak chodí na dovolenku na východ Ukrajiny, pretože chce brániť Ukrajincov proti fašistickému režimu, ktorý je na Ukrajine, je rovnaká demagógia, ako znie z druhej strany.
A na záver sa teda chcem spýtať, keďže vystúpením predsedu výboru sme tu mali postavené ako keby dve konštrukcie, jedna idealistická a jedna realistická, a to aj smerom na našu exekutívu, že teda čo je výrazom, ak chceme byť realisti a nechceme hovoriť o idealizme a nechceme otvárať alebo reinkarnovať bremeno bieleho muža aj pri Ukrajine, čo je výrazom slovenského realizmu? Ak je jeho výrazom to, že inak hlasujem na europôde a inak to interpretujem v domácom prostredí, tak toto nie je realistické, toto je klamlivé. Ak bolo výrazom európskej, proeurópskej politiky a výrazom slovenského realizmu, tak by som sa, ak by tu sedel minister zahraničných vecí a európskych záležitostí, opýtal, akú hru tu hrá iný náš sused, a to je Rakúsko, ktoré na neskorú jar podpísalo South Stream, čo ide v príkrom rozpore, a využívať situáciu, ktorá sa na Ukrajine deje a politické nastavenie v Rusku a podpíšu možnú dohodu napriek všetkým legislatívnym a v celej sile Európskej únie, kde Bulharsko sa nevydalo touto cestou a podpísali dohodu o South Streame, toto ide v príkrom rozpore s domácimi záujmami Slovenskej republiky. A ak má skončiť tento proces, po ktorom sa vydali Rakúšania, ktorí neležia na zemi ako Ukrajinci, a kde by sme mali naozaj, viacero ľudí to tu spomínalo, Ukrajincom pomôcť, tak tento bilaterálny rozmer nášho západného suseda voči Ruskej federácii je pre mňa ako keby západnou, ako keby našou diplomaciou obchádzaný, a ja by som sa teda pýtal, či máme skončiť tým, že nakoniec reverz skončí takým spôsobom, že keďže Ukrajina je nestabilný partner, tak Eustream bude odpojený a my budeme tou krajinou, ktorá bude dostávať reverzný plyn, v tomto prípade z Rakúska.
Ak má byť naozaj nejaký dôraz na vyjadrenie slovenského realizmu a slovenskej diplomacie, tak tuto by som súčasne zameral pozornosť, aby sme naozaj neprišli v tomto, či už na to budeme pozerať ako geopolitický spor alebo aj to, že my v tomto spore, kde by sme mali mať hlavne ako vždy na mysli aj záujmy Slovenskej republiky, pri tomto momente neprišli skrátka.
Druhý význam, ktorý som ja nabádal aj ministerstvo zahraničných vecí, malo pre mňa to, že my máme dlhú tradíciu a Slovák a Slovenská republika mohlo využiť, podobne ako sa hlásili Estónci, podobne ako sa hlásil český prezident Zeman, a nakoniec sa stalo to, že to rokovanie možné o mieri bude vo Viedni možno aj v duchu toho, že South Stream nakoniec pri dvojhodinovej návšteve prezidenta Putina bol podpísaný, že toto rokovanie bude vo Viedni. Bratislava je päťdesiat kilometrov a tým, že poznáme a môžme povedať, že rozumieme ruskej duši, mohli sme zahrať politiku našu vlastnú a byť tým mediátorom toho sporu a ponúknuť fóra aj v historickej tradícii Bratislavy – mesta mieru, hovoril som to ministrovi na dvoch zasadnutiach výboru, aby sa stretli možno sporiace sa strany na území, ktoré nemôže byť obvinené z veľmocenských ambícií, ktoré dokáže aj z historického kontextu rozumieť aj geopolohou východnému aj západnému, keďže sme súčasťou toho západného okruhu, a tieto rokovania kľudne aspoň v rovine ponuky mohli prebehnúť. Myslím si, že nech sa budeme dívať na situáciu na Ukrajine z akéhokoľvek pohľadu, je teda dôležité apelovať tak, ako sa apeluje vo vyhlásení na mierové riešenie. Všetky ostatné falošné tóny, ktoré zaznievajú z akejkoľvek strany propagandy, skôr konflikt môžu eskalovať a nie ukľudniť, a preto toto vyhlásenie podporím napriek tomu, že mám mierne výhrady k dikcii textu v dvoch stranách, ktoré som hovoril.
Toľko. Ďakujem za pozornosť.

Ja budem mať krátku poznámku a, samozrejme, aj otázku na pána poslanca. V tej časti, kde namietal spomínané Spojené štáty americké v tomto vyhlásení, chcem sa ho len opýtať, či vysoká funkcionárka štátneho departmentu Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických alebo viceprezident Joe Biden boli na Ukrajine v Kyjeve na dovolenke a stretli sa s nezákonne, nelegitímnymi zástupcami v tom období Ukrajiny, či pánom Turčynovom, šéfom parlamentu, a, samozrejme, aj predsedom vlády Jaceňukom, či je to dobré a správne a či nie je správne, že aj Spojené štáty americké sú vo vyváženom tomto texte spomínané v našom vyhlásení, čo považujem za dobré a správne a spravodlivé.

Viete, pán poslanec, ja som sa pýtal asi trikrát na to, že či existuje oficiálne fórum, kde by Spojené štáty americké nejakým spôsobom vstupovali do možného, možného riešenia, lebo môžme ho stanovovať len zo základných parametrov, ktoré my by sme mali mať na srdci. Pýtal som sa dokonca aj dosť konkrétne, či vo Vilniuse, Minsku, v Kyjeve existuje fórum, kde by sme naozaj naším vyhlásením mali upozorňovať na to, že Ukrajina, no, no, no, takto, takto nie, vy keď sa budete stretávať na bilaterálnych rokovaniach s americkou úniou, tak Slovenská republika má na srdci to, že toto eskaluje konflikt. Ja si myslím, že nie. To, s kým sa stretáva ukrajinský premiér, nechajme na ukrajinskom premiérovi, ja si myslím, že stranou sporu, tomu, čo sa bránil aj prezident Putin pri vyjadreniach v Minsku, bolo, aby sa ruská strana do toho neťahala, že pre nás je omnoho dôležitejšie to, že či sú ruskí vojaci naozaj na dovolenke vo východných oblastiach Ukrajiny, a toto je ten podstatný fakt, ktorý nikto nespochybňuje, že táto strana konfliktu ako keby tam bola. Amerického vojaka, základňu NATO som ja na Ukrajine nezaznamenal, a preto je podľa mňa zbytočné ho v tomto texte spomínať.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Vážené kolegyne, kolegovia, nie som celkom rád, že som sa ocitol v diskusii na závere diskusie, pretože to, samozrejme, posledné vystúpenie trošku mení úlohu diskutujúceho, takže budem musieť modifikovať to, s čím som sa s vami chcel podeliť. Ale napriek tomu si myslím, že po tej diskusii, ktorá trvala skoro dva dni, že je potrebné reagovať na niektoré veci a niektoré stanoviská nejakým spôsobom aj okomentovať.
Dovoľte mi na úvod niekoľko citátov. Jeden z nich je od Georgea Friedmana z jeho knihy nasledujúcich, Nasledujúce desaťročie. Kto je George Friedman? Je to americký politológ aj pedagóg, vlastník strategickej súkromnej spravodajskej agentúry, ktorá býva označovaná za tieňovú CIA. Jej primárnym obsahom sú otázky národnej bezpečnosti, geopolitické prognózy, analýzy a tak ďalej. Ten prvý citát, a budem ich teda používať viac, je, že národy do situácie, v ktorej sú, vtláča história a tá má len málo zľutovania s ich ideologickými či inými preferenciami alebo nebodaj ich záujmami. Druhý citát je od francúzskeho filozofa Cornelia Castoriadisa, ktorý hovorí, že v súčasnosti pozoruje celkom bezprecedentný myšlienkový úpadok civilizácie. To, že všetci sme nespokojní so stavom sveta, že relatívne pokojný svet ešte po roku ´89, ktorý sme cez tie 90. roky vnímali, sa výrazne mení, ohnisko konfliktov zachvátilo prakticky celý svet od severu Afriky cez Libanon, cez Sýriu, Irak, Afganistan, Pakistan v konečnom dôsledku. No a jeden z posledných, ktorý sa rozhorel, je problém na Ukrajine.
Zaznelo tu všetko možné a všetci sme, mnohí sme využili možnosť predstaviť svoje ideologické preferencie a obávam sa ale, že treba povedať niekoľko slov zvlášť k tomu, čo povedal pán predseda výboru zahraničného, prípadne pani Vášáryová. Ja som to, dovolil by som si to prezentovať na jednom článku, ktorý som našiel, napísal ho Ivo Šebestík a volá sa Jak je tomu vlastne so slobodou slova v slobodnej spoločnosti. A hovorí, že úplná sloboda hovoriť bez zábran to, čo máte na srdci alebo aj na jazyku, bývala údajne vyhradená iba bláznom alebo ľuďom, ktorí majú zníženú hladinu pudu sebazáchovy. A hovorí, že v predkonzumných časoch povedzme, že sa vedľa týchto kategórií ale aj dopúšťali ďalší, ktorí sa hovorilo, že sú hrdinovia, a snaží sa teda vysvetliť, kto to je. Je to človek, ktorý nad výšku svojho majetku, vplyvu od dvora a prisľúbenú funkciu nadradzoval niektoré morálne hodnoty, ako je napríklad česť, spravodlivosť, pravda a podobne.
No a v tejto súvislosti teda pokúšal sa definovať, čo by asi zodpovedný politik, ktorý chce teda bojovať za tú pravdu, že čo by asi mal urobiť. A hovorí: Takto analyticky a spravodlivo založený človek v politike sa zameria napríklad na udalosti, ktoré prebiehajú na Ukrajine, a na rozdiel od väčšiny svojich kolegov si urobí ich dôkladný rozbor. Naštuduje si geopolitické súvislosti postavenia Ukrajiny za posledných najmenej sto rokov. Všimne si zmenu v silovom a mocenskom usporiadaní, ku ktorej vo svete došlo za posledných 25 rokov, predovšetkým medzi Spojenými štátmi na jednej strane a Ruskom na strane druhej. Pozrie sa na energetickú politiku veľmocí, na finančné toky kapitálu, na to, kto je komu a koľko dlžný, na úvery, obrovské zákazky, na rozmiestnenie vojenských základní vrátane takého rozmiestnenia, ktoré by mohlo v blízkej budúcnosti nastať, a vedľa toho tento súdny politik rovnako dôkladne preskúma chovanie vrcholných ukrajinských predstaviteľov od získania samostatnosti, a to bez ohľadu na to, či sa hlásia k Západu alebo sa hlásia k Rusku a čo osobne od svojho postoja očakávajú. Takto poctivo uvažujúci politik by nemal zabudnúť ani posúdiť, nakoľko ide o slobodu, bezpečie, slušnú životnú úroveň, demokraciu a ľudskú, ľudské práva obyvateľov Ukrajiny. Komu tieto hod..., ktoré, komu o tieto hodnoty naozaj ide alebo nejde, nakoľko je kto ochotný do nich investovať peniaze, a to veľa peňazí, keď doma vo svojej vlastnej zemi má vlastnej chudoby a zanedbaných oblastí nad mieru a aniž by teda do svojich, svojho obyvateľstva venoval viac, ako je nevyhnutné v danom kontexte.
Súdny človek, politik nezabudne ani na historické súvislosti. Pozrie sa na postavenie Ukrajiny medzi poľským kráľom a moskovským kniežaťom, neskôr cárom, na jazykovú mapu, na hranice medzi kapita..., medzi katolicizmom a pravoslávím, obnoví si literárnu spomienku na Tarasa Buľbu, pána Wolodyjowského, pána Bohdana Chmelnického, na Lžidimitrija, na niekoľkonásobné delenie Poľska za účasti Ruska, samozrejme, poľsko-ruský konflikt po prvej svetovej vojne, Katyň, proste vezme do úvahy desiatky osôb, symbolov, anexií, intervencií aj zločinov, z ktorých niektoré v priebehu času sa stali tam tými známymi kostlivcami v skrini. Skrátka a dobre, nemôže k objektivite smerujúc posudzovať len situáciu na Ukrajine, minúť storočné konflikty a nepreklenuteľné rozpory rusko-poľské, ktoré sa v súčasnej dobe iba odvíjajú pod inými heslami a v nových, aktuálnych súvislostiach.
Európske štáty majú často príliš komplikované vzťahy na to, aby spomienka na ne zmizla z politickej histórie predovšetkým, keď sa niekomu tu a tamto a ono momentálne hodí do krámu. Takýto nezaujatý a spravodlivý človek teraz si preštuduje kauzalitu, teda príčiny javov a ich následky, a z týchto faktov potom odhadne, aké ťahy jednotliví aktéri môžu alebo nutne musia vykonať. Vie, že politické figúry sú pri svojich rozhodnutiach zajatcami svojich vlastných možností, okolností, ale aj podmienok a že ani zďaleka nerozhodujú sami. Ale na základe takto dôkladného štúdia si teda politik – objektívny a spravodlivý – utvorí názor, ktorý zodpovedá faktom, histórii, súvislostiam a hlavne situácii na medzinárodnej šachovnici.
Vystáva otázka: Čo si potom politik, pokiaľ si takúto analýzu urobí, čo si s tým, čo vie, zistí, čo si s tým počne v atmosfére, ktorú sme vytvorili napríklad v našom parlamente? Ja mám pocit, že akoby už hľadanie, poctivé hľadanie spravodlivosti, hodnôt, väzieb a toho všetkého, čo som sa snažil pripomenúť, že to bolo tým najmenším problémom.
Vážené kolegyne, kolegovia, ide pritom o veľmi zásadnú vec. Skúsme sa pozrieť v tejto súvislosti na niektoré základné geopolitické východiská. Predovšetkým ako to vyzerá napríklad v otázkach zbrojenia. Ako sú jednotliví účastníci tohto sporu na tom z hľadiska financií, ktoré venujú na zbrojenie. Spojené štáty konajú pozitívne, klesli o 5,6 % tohto roku pri svojom vojenskom rozpočte, napriek tomu však na obranu vynaložia podľa ich schváleného rozpočtu 685 mld. dolárov, teda čiastka, ktorá je o 69 % vyššia, ako tomu bolo v roku ale 2011, kedy začala teda Bushova vláda vojnu proti terorizmu v Afganistane. Rusko na základe dostupných dát v roku 2012 zvýšilo o 16 % svoje výdaje na zbrojenie s tým, že navrhovaný vojenský rozpočet by v roku 2015 sa mal navýšiť o 50 %, ale čiastka, o ktorú ide, je suma 90 mld. dolárov. Deväťdesiat miliárd dolárov, je to 4,4 % HDP a 5,2 % z celosvetových výdajov na zbrojenie.
Je zaujímavé, ako to vyzerá s predajom zbraní. Na prvých miestach teda zhodou okolností sú firmy Lockheed Martin a Boeing, ale faktom je, že 30 % svetových zbraní predajú Spojené štáty a 26 % Rusko. Toto sú fakty, ktoré niečo naznačujú.
Ďalší moment je, schvaľujeme účasť Ruska na Ukrajine a, samozrejme, objavilo sa vo vystúpeniach našich kolegov, že Rusi teda idú zaútočiť na pobaltské štáty a tak ďalej a tak ďalej, na Gruzínsko a podobne. No vyvstala tu zásadná otázka: Pamätáme si ešte, ako vlastne vyzeral proces po roku ´89? Rusi sa stiahli komplet z celého stredoeurópskeho priestoru. Vrátili sa 1 500 kilometrov na svoje územie. Medzitým sa Ruská federácia, teda Sovietsky zväz, z ktorého vznikla Ruská federácia, zmenšil tuším o polovicu? Naozaj by niekoho v Rusku napadlo, že by v týchto podmienkach, v týchto finančných vyjadreniach ako plánovalo nejaké agresívne útoky, ktorými zaútočí na západnú Európu? Vážené kolegyne, kolegovia, čiže tieto úvahy asi celkom nie asi vyplynuli z ideologického zápalu.
Nepochybne Slovensko ako krajina je členom NATO. Nepochybne sme na tom aj my ako poslanci, aj naša strana nepochybne vie, že byť členom organizácie znamená plniť jej záväzky. Na druhej strane ale to, čo sa tu stalo, že vecná diskusia, poctivé hľadanie východísk, poctivá analýza stavu a zvažovanie cez hodnotový systém, čo sa vlastne deje, vydávané za nelojalitu a za niečo, čo je proste nemysliteľné, lebo si všetko západní veľvyslanci poznamenávajú, a teda Slovensko bude nesmiernym spôsobom trpieť. Urobili sme si aspoň minimálnu predstavu, ako vyzerá vnútropolitická diskusia v Amerike? Poznáme kritikov súčasného amerického etablishmentu, o čom hovoria, ako je dynamická, ako je nesmierne silná a nesmierne kritická tá atmosféra, poznáme politickú diskusiu v západnej Európe? V Nemecku, vo Francúzsku? Nakoniec aj v Anglicku v danej situácii?
Môžem vám citovať, čo o tom hovorí bývalý veľvyslanec Anglicka v Spojených štátoch a tak ďalej, ale to nepovažujem za potrebné. Považujem za potrebné spomenúť len dve zásadné vystúpenia, jedno z nich mal Henry Kissinger, bývalý minister zahraničných vecí Spojených štátov, a druhé pán Fraser, ministerský predseda Austrálie v oných časoch, ktorý rozprával o tom, ako vyzerala situácia v čase, keď sa Rusko sťahovalo z Európy, ako vyzerali sľuby a dohody, ktoré v tomto smere vo vzťahu k Ruskej federácii, ktorá už vtedy vznikala, ako reálne sľubovali a, samozrejme, zaujímavé, ako ich aj plníme. A by ste neverili, obidvaja páni nabádajú, že nie vždy sme sa zachovali seriózne a korektne.
Počúval som veľmi pozorne vystúpenie pána predsedu výboru Šebeja na tú tému. Spomenul, že kto všetko je, ktorého záujmy sú zásadným spôsobom potierané, ohrozované a tak ďalej. Vymenoval asi desať subjektov, jeden jediný nevymenoval. Ruskú federáciu. Má právo Ruská federácia mať vôbec nejaké záujmy?
Thomas Jefferson a Deklarácia nezávislosti Spojených štátov obsahuje zásadnú vec o tom, že všetci ľudia majú rovnaké práva, že sú nedielne a všetci majú na ne právo. Má právo mať svoje záujmy aj Ruská federácia? Má mať právo na životné záujmy, má mať právo na iné národné záujmy? A aké to sú? Diskusiu na túto tému som nepočul. Nepochybne je legitímna a mali by sme o nej hovoriť a mali by sme hľadať seriózne princípy a východiská a mali by sme trošku hovoriť aj o univerzalite hodnôt, buď niečo platí iba pre niekoho, alebo máme asymetrické práva. Tu sú predsa zásadné veci, ktoré súvisia so spravodlivosťou. Nezazneli, vážené kolegyne, kolegovia, v tejto, v tejto súvislosti, a to je, bohužiaľ, tým tá diskusia automatická, neúplná a obávam sa, že nemôže smerovať k dobrým, k dobrým východiskám. A pokiaľ by sme sa snažili nejakým spôsobom definovať, čo to vlastne, aké záujmy môžu mať Rusi, ja asi znovu použijem, dovolím si použiť materiál od toho Georgea Friedmana, ktorého som spomenul a ktorého teda ani pani Vášáryová, ani nikto nemôže označiť, že to je nejaký ruský agent, pretože som jeho portfólio osobnostné vymenoval. Dovoľte mi povedať, čo teda uvádza po svojej ceste po východnej Európe George Friedman.
Z ruského pohľadu udělali Evropa..., teda urobila Amerika a Európa to, o čom vedeli, že to je pre Moskvu neni únosné, inštalovali v Kyjeve prozápadnú vládu, inštalovali v Kyjeve prozápadnú vládu. Tá teraz ovládla Ukrajinu a pokiaľ sa udrží u moci, je Ruská federácia v nebezpečí, hovorí Friedmann. Keď sa Rus pozrie na mapu, vidí tam nasledujúce: Pobaltské štáty sú v NATO, Ukrajina sa spojila so Západom. Protizápadná vláda v Bielorusku je ohrozená a ak zmení Minsk smer svojej lojality, prenikli potenciálni nepriatelia Ruska do jeho vnútra skoro tak hlboko ako nacisti, hovorí George Friedman. To bol primer, ktorý som od Rusov počul niekoľkokrát, hovorí, pre nich je veľká vlastenecká vojna, druhá svetová vojna rovnako ako hitlerova vierolomnosť stále živým mementom. Rusi nie sú ľudia dôverčiví a nemajú k tomu ani dôvod, hovorí George Friedman, to samé platí aj o Stredoeurópanoch, Turkoch a ľuďoch z Kaukazu. Luxus myslieť si o komkoľvek len to najlepšie im nedopriava celá ich minulosť.
Vážené kolegyne, kolegovia, Ruská federácia je štátom, ktorý je nástupným štátom po Sovietskom zväze, tento štát sa po revolúcii dostal do situácie, že prakticky skolaboval, veľa mu nechýbalo, ak si pamätáte, v jeľcinovských dobách a bol by prestal existovať. Ja musím povedať, som sa rozprával s ruským veľvyslancom Kuznecovom, tuším ešte, keď tu bol, hovorí: No po roku ´89 sme odovzdali našim západným priateľom Rusko, urobte z nás civilizovaných ľudí, chceme žiť v modernom, modernom svete ako vy, chceme aj naši ľudia aby mali vašu životnú úroveň. Poslali k nám Goldmana Sachsa a ďalších poradcov, ktorí tam sú, za desať rokov bolo Rusko na pokraji kolapsu. Sprivatizovali sme všetko, čo sa dalo, od Chodorkovského po Abramoviča, a všetky naše peniaze odišli na Západ. Ruské peniaze z privatizácie dneska sanujú Chelsea a iné kluby na Západe, nehovorím o inom obrovskom vývoze kapitálu, pritom tam je 130, 140, 150 miliónov ľudí, ktorí boli na pokraji biedy. To Rusko sa konsolidovalo, má relatívne grandiózne plány na to, aby sa, aby sa stalo aspoň regionálnou mocnosťou, pretože má jeden zásadný moment. Nespomenul som pri tom zbrojný. Spojené štáty vlastnia 2 100 jadrových hlavíc a Rusi vlastnia 1 800 jadrových hlavíc. Pritom vieme, že 500 dokáže zničiť celý život na celej planéte. Kde sa stratila politika zadržiavania?
Vážené kolegyne, kolegovia, ja som už starší človek, ja som zažíval dokonca za totáča, pred rokom ´89, keď sme museli chodiť na školenia o mierovej politike Sovietskeho zväzu, ale vtedy bola jediná možnosť, aspoň to, čo nám vtláčali do hláv, bolo, že jednoducho jedine hospodárska súťaž môže by to, čo medzi národmi môže fungovať. Odmietali sa geopolitické princípy principiálne, odmietali sa záludné záujmy, ktoré presahujú svoje vlastné hranice z jediného jedného dôvodu, pretože práve ten geopolitický pohľad, ktorý dominoval dovtedy v Európe, spôsobil dve svetové vojny. Rôzne údaje hovoria, že Rusi stratili až 58 miliónov ľudí, nepochybne, že autori mnohí tvrdia, že časť z nich sami poslali, svoju vlastnú organizáciu, či zlými vojenskými opatreniami, alebo ideologickými vojnami, kde čím a tak ďalej. Ale keď si pozriete, ako po druhej svetovej vojne, ako vyzerali obete, tak zistíte, že Rusi viac ako 25 až 30 %, Nemci 10 %, Angličania 3 percentá.
Vážené kolegyne, kolegovia, teda pravdepodobne asi to, že v Rusku prakticky neexistuje rodina, ktorá by nemala mŕtveho v rodine, tak asi nebude rovno viesť k tomu, že by sa tie matky a tí otcovia tých detí ako rovno snažili o militarizáciu. Na druhej strane pravdepodobne teda aký je rozsah oprávnený, ktorý vieme akceptovať, ruských strategických záujmov, ktoré majú? Aj na Ukrajine?
Hovorí aj Kissinger, aj Fraser, jak som spomínal tie články o tom, že to, povedzme si úprimne, dohodnutá bola takzvaná finlandizácia Ukrajiny. Finlandizácia Ukrajiny znamenala, že presne ako Fínsko, tak aj Ukrajina nebude vstupovať do NATO, nebude vstupovať, môže vstupovať do hospodárskeho spoločenstva, bude priateľská voči Rusom a bude mať neutrálnu polohu na hranici vzhľadom na to, že sú tam nejaké historické reminiscencie zásadné. To hovorí Friedman, to hovorí, to hovorí Kissinger.
Nedodržali sme to, nedodržali sme to, vážené kolegyne, kolegovia, dneska je situácia taká, že na Ukrajine predsa fungoval riadny v rámci demokratických štandardov organizovaný život. Prvý revolučný vzostup bola Oranžová revolúcia. Na základe Oranžovej revolúcie bol inštalovaný Juščenko, pani premiérka a podobne a fungoval normálne život, bol rešpektovaný ten výsledok toho celého na tej Ukrajine. A potom nasledovali riadne voľby. A ten Janukovyč predsa vyhral v riadnych voľbách, nikto nespochybnil legitimitu, to znamená, aká je skutočná vôľa Ukrajincov? A faktom je, že prišla druhá Oranžová revolúcia, znovu prišiel Majdan a znovu prišli veľmi podivné okolnosti, ktoré pokiaľ elementárnu zásadu, ktorá patrí k civilizovanému svetu, a to je, že nech je vypočutá aj druhá strana, naznačuje v mnohých súvislostiach, ktoré nie sú celkom s kostolným riadom, ak chcete to takto iba, aby som to povedal.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, pravdepodobne to jednoduché nebude, pravdepodobne asi naozaj bude potrebné to, čo hovorí Kissinger opäť teraz, ktorý, zas ho nemôžte obviniť, alebo povedať, že to je rovno priateľ veľkého Ruska, ktorý hovorí, že jednoducho musí sa aj v týchto situáciách hľadať zvlášť v podmienkach atómového zbrojenia a podobne riešenie podmienok, riešenie situácie, ktorá tam je, že musí sa, musí sa počúvať aj druhá strana a musia sa rešpektovať záujmy aj druhej strany demokratickým spôsobom v zmysle pravidiel, ktoré budú potom následne univerzálne. Pokúšame sa ich hľadať? V každom prípade my ako krajina, ako člen NATO, ako člen Európskej únie nepochybne musíme byť lojálni k Európskej únii, ale, a musíme byť lojálny k NATO, ale musíme byť predsa lojálni aj k civilizačným hodnotám, k vlastnej civilizácii. Pokiaľ sme, by sme už tým, že sme v spoločenstve a že teda definitívne máme niekoho, kto na nás, za nás činí rozhodnutia, už nebudeme nikdy bojovať za lepšiu spoločnosť, tak ako si ju predstavujeme my sami, ak hovoríme o demokracii? Diskusia skončila? Objavil sa tento moment už aj v odbornej literatúre, hovoria, za tých okolností nepotrebujeme parlamenty, stačí dobre vyzbrojená armáda, je to vybavené.
Vážené kolegyne, kolegovia, civilizačný zápas o lepšiu spoločnosť musí byť zásadnou situáciou každej demokratickej spoločnosti. Právo analyzovať a kriticky analyzovať existujúci stav musí byť, je to nevyhnutnosťou, je to potreba pozitívneho, pozitívneho hľadania východísk, bez toho to jednoducho nejde. Prijímať jednostranne bez diskusie a dokonca s jasným vnútorným rozporom, veď to nemôže byť predsa pre moderný štát dneska niečo, ako niečo prijateľné. A dokonca to nemôže byť predmetom kritiky, obávam sa, že ľudia, ktorí tak činia, tak sami držia, trpia veľkým deficitom demokracie a asi si myslím, že už keď nič iné aspoň demokracia a dodržiavanie jej hodnôt by mohlo byť naším spoločným záujmom.
Ak dovolíte, už nebudem hovoriť ďalej o probléme Ukrajiny, pretože ja osobne si myslím, že nebolo šťastné, že sme túto diskusiu otvorili. Obávam sa, že vážení kolegovia neboli vedení vecnými motívmi, že naozaj chceme hľadať poctivo nejaké riešenia, a že to bola čisto politická aktivita. Vidieť to bolo aj dneska, keď strašne sa hlasovalo, či tu má byť premiér, ale hlasovalo iba 35 kolegov z opozície, čo obrovský záujem o diskusiu nejakým spôsobom nedokladá.
Prečo som takto hovoril, prečo som hovoril o týchto veciach? Sú dve veci, ktoré by som chcel povedať. Prvý, jeden článok, ktorý uviedol spisovateľ a publicista Ben Judah 1. 9. v americkom denníku New York Times. V tomto svojom článku vyjadruje presvedčenie, že nastal čas vyzbrojiť Ukrajinu na vojnu proti Rusku, a to aj s rizikom toho, že sa vo válke ocitne celá Európa. Tento článok bol publikovaný v New York Times! To nie sú okrajové noviny. To sú mienkotvorné noviny v Spojených štátoch a hovorí sa o vojne v Európe, vážené kolegyne, kolegovia, kde sme sa to dostali? Čo je k tomu, končí hra o fazuľky. Moskva pomenováva podmienky, pomenovala podmienky pre preventívny atómový útok. Naozaj hráme len malý futbalový zápas a tešíme sa, kto vyhrá? Ja som osobne, vážené kolegyne, presvedčený, že, že situácia, v ktorej sme, vytvorila obrovské bezpečnostné riziká a vytvorila situáciu, v ktorej som sa aj ja, v ktorej som sa ja za svojho života neocitol. Aby v americkom týždenníku niekto hovoril, že treba vojnu a, samozrejme, že bude aj s rizikom, že sa odohrá v Európe, logicky aj s dôsledkami takejto vojny, a na druhej strane, že zrazu Rusko pomenuváva svojho protivníka a pomenuváva, za akých okolností použije svoje jadrové zbrane? Obávam sa, že len táto situácia si vyžaduje celkom iný prístup k veci, celkom iný typ hodnôt, ktoré treba brať do úvahy, celkom inú medzinárodnú atmosféru a celkom inú atmosféru v Európe.
Vážené kolegyne, kolegovia, počas tej diskusie tu ani raz nezaznelo, ako to vyzerá s postavením Európy v medzinárodnom spoločenstve. Má vôbec Európa nejaké strategické záujmy? Líšia sa európske záujmy od záujmov Spojených štátov amerických? Sú diferencované pohľady vo Francúzsku, diferencované u Angličanov, diferencované u Nemcov, áno alebo nie? Aké sú geopolitické východiská Spojených štátov pri formovaní svojej doktríny, všimnite si, že o podstate, o doktrinálnych východiskách politiky sa nedočítate nikde nič, principiálne nič, hľadal som to veľmi vážne, našiel som Friedmana, našiel som prejav pána prezidenta amerického pri West Pointe, keď uvoľňoval absolventov toho celého, a Putinov som prijal vo valdajskom programe takzvanom na tom jeho prejave. Ale východiská nás, z akých hodnôt robíme tú politiku, aké sú vnútorné princípy tej politiky, kto čo môže, aké sú pravidlá a ako hodnotíme spravodlivosť, ako má vyzerať ten svetový poriadok vlastne, o tom vieme, bohužiaľ, hrozne málo, hrozne málo.
Našiel som ale, napriek tomu musím to povedať, keď pozerám, ako to vyzerá v Európe, čo hovorí napríklad tento George Friedman o strategických záujmoch Spojených štátov v Európe, či chcem, alebo nechcem, strana 19: Po celé generácie jedným z kľúčových cieľov americkej zahraničnej politiky je nepripustiť spojenie rastúcej technickej úrovne Európy s prírodnými zdrojmi a pracovnou silou Ruska. Je to alebo nie je strategický cieľ, je legitímny, do akej miery tento cieľ vytvára pokojný priestor v Európe? No a akým spôsobom môže vlastne ovplyvniť situáciu, v ktorej sa nachádzame? Nepochybne je kritizovaný a ani netvrdím, že takto, takto postavený cieľ je súčasťou oficiálnej politickej doktríny Spojených štátov, ale napriek tomu človek, ktorý to hovorí, má veľmi významné miesto pri formovaní amerických politických doktrín. Je to legitímne? Má Európa nejaké práva? Máme hľadať alebo máme povinnosť ako občania hľadať, hľadať ciele k tomu, aby sa Európa a svet stal znovu obývateľný, aby boli jasné pozitívne perspektívy nášho rozvoja? Nemôžme sa znovu vrátiť k tej tzv. idealistickej politike, ktorá ešte v 90. rokoch fungovala, ktorá bola v polohe mierového spolunažívania medzi národmi? Počuli ste toto slovo v poslednom období? Mierové spolunažívanie národov. Počúvame prevencia, útok, prevencia, to je zárukou bezpečnosti a podobne, a tak ďalej a tak ďalej. Ale mierové spolunažívanie národov, rešpektovanie slobody vôle, tvorby svojej politiky, svojich hodnôt v jednotlivých krajinách, je to ešte súčasťou? Skúšali sme sa zamyslieť, ako nás vnímajú ako členov NATO aj so Spojenými štátmi, aj Európu iné svetadiely na svete? Ako nás vnímajú v Afrike? Ako nás vnímajú v Latinskej Amerike? Ako nás vnímajú v Ázii? Musíme byť pre nich donekonečna večným nepriateľom? Ešte aj s reminiscenciami z koloniálneho obdobia? Alebo naozaj sme nositeľmi nových pozitívnych tendencií, ktoré majú jasne humanistický základ a ktorých cieľom je utvoriť spravodlivejší svet?
A tu si myslím, že aj malý štát, ako je náš, ktorý si zachová a splní všetky svoje spojenecké a politické záväzky, na tieto veci upozorňovať bude a bude na strane tých, ktorí chcú spravodlivý svet s rovnakými príležitosťami pre všetkých, pre ktorých vojna je absolútne neprijateľným spôsobom na riešenie medzinárodných problémov.
Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. V oboch tvojich vystúpeniach, pán kolega, odzneli narážky na civilizačné smerovanie, dokonca aj v súvislosti so zeleným myslením a podobne. To je veľmi žiaduce – upriamiť pozornosť týmto smerom. Ale vyvstala mi otázka, že či prináša súčasné Rusko nejakú skutočne zelenšiu, šetrnejšiu, udržateľnejšiu, menej konzumnú a morálnejšiu alternatívu voči tým tzv. dekadentným západným hodnotám, v našom prípade reprezentovaným Európskou úniou. Bol by som tomu naozaj úprimne rád, len na to nenachádzam dostatočné podporné argumenty. Zúčastnil som sa na niekoľkých svetových summitoch a mal som možnosť takpovediac z prvej ruky porovnávať postoje Ruska a Európskej únie a stále mi to vychádza tak, že nech je už akokoľvek Európska únia nedôsledná napríklad v oblasti environmentálnej politiky, stále je aspoň akýmsi jednookým kráľom medzi slepými. O Rusku to, bohužiaľ, nemôžem povedať. Či už to bolo dlhé váhanie s jeho pristúpením ku Kjótskemu protokolu na rozdiel od členských štátov EÚ, alebo to bol postoj k prírode počas organizovania olympijských hier v Soči. Myslím si, že v členskom štáte EÚ by takýto brutálny zásah do prírody už dnes nebol možný, snáď s výnimkou Slovenska. Ani to, ako sa narábalo s pokojnými demonštrantmi z hnutia alebo nenásilnými z hnutia Greenpeace pred rokom v súvislosti s ich zatknutím, väzením, zhabaním lode atď., by asi v členskom štáte Európskej únie nebolo možné. Okrem toho tu už od minimálne ´92. roku máme medzinárodne akceptované princípy udržateľného rozvoja. Tiež sa obávam, že by Rusko z tej konfrontácie v plnení tých princípov nevyšlo moc dobre.

Dve poznámky. Neviem, či rečnícke alebo, alebo reálne. Ste sa pýtali na vyjadrenia záujmov Európskej únie, či idú v príkrom alebo koľajnicovej paralele so záujmami USA, alebo máme nejaké iné, a teda že nikto to tu nespomínal. Ja som si dovolil kritiku možnej chiméry jednotnosti zahraničnej politiky Európskej únie, pretože nič také neexistuje a sme rozsypaní v bilaterálnych vzťahoch, pri krízových scenároch je to vidieť a ten vypuklý moment je vidieť omnoho a omnoho viacej, pretože či už si budú tie hrozienka vyťahovať Rakúšania, Nemci, Francúzi, Poliaci, proste máme Európsku úniu napriek snahe zjednotiť a možno aj personálnou nomináciou na vysoký post komisárky v minulom období, ktorý má vytvárať nejaký dojem jednotnosti zahraničnej politiky a tým pádom aj nejakých geozáujmov, tak sa bavíme skôr o chimére ako o niečom reálnom. Takže áno, pýtal som sa na to a nemyslím si, že by sme mali ísť v nejakej paralelnej línii a mali by byť definované, doktrinálne definované záujmy Európskeho spoločenstva, ktoré rovnako ako vy neviem celkom odhadnúť. Navyše tomu bilaterálne vzťahy nie veľmi prospievajú.
Druhá poznámka je, keď ste sa pýtali na to alebo konštatovali ste, že sme nedodržali slovo alebo nedodržali postoj voči Ukrajine. Čo ste mali na mysli? Kto sa baví o vstupe Ukrajiny, na akom fóre kto kedy povedal, že chce Ukrajinu do NATO? Áno, dodržali sme a do dôsledkov. My sa tu bavíme o asociačnej dohode. Nie o vstupe do NATO a NATO nemá záujem, aby Ukrajina do tohoto bezpečnostného alebo obranného paktu nejakým... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo aj predrečníkovi. No naozaj v prestížnom týždenníku vyzývať k, nielen k vyzbrojeniu ako tej Ukrajiny, ale takmer ako k otvorenému konfliktu, ktorý naozaj aj napriek tomu, že by bola ohrozená celá Európa, ja cítim, netrpím žiadnymi fóbiami, ale takisto tú možnú hrozbu, ktorá tuná je a naozaj by to mohlo zachvátiť celú tú našu krajinu. Jednak teda; teda celú Európu. Vojna je absolútne neprijateľným riešením. Takto ste skončili svoj príspevok a s tým sa stotožňujem plne a s tým súhlasím. Je to neprijateľné riešenie. Forma dialógu a diplomatickými cestami treba riešiť aj tento konflikt na Ukrajine. Viem, že to nie je jednoduché. Ľahšie sa to rozpráva a oveľa ťažšie sa koná. Ale nemôžme podporovať ten nepokoj a to vraždenie, zabíjanie. Tak ako ste spomenuli v tom historickom kontexte, v Rusku naozaj niet jednej rodiny, ktorá by nebola poznačená udalosťami vojny, kde by nemali zabitého človeka. Aj v dnešnej, súčasnej dobe. To nie je len pozostatok z minulosti.
A to nepriateľstvo možno, ktoré je, aj ste tu správne historicky spomenuli to Poľsko a možno Rusko, my toto nepriateľstvo nepociťujeme voči, voči Rusku. Ruskej duši, dá sa povedať, že rozumieme veľmi dobre a možno ešte lepšie, si to dovolím povedať, ako západnému človeku. Aj keď Slovensko môže byť tým mostom medzi Východom a Západom. My veľmi dobre rozumieme Východu a myslím si, že od toho Západu a od tejto demokracie nemáme ďaleko. Áno, tak jak ste aj spomenuli, je to aj problém náboženský, a to je ten katolicizmus a pravoslávie. Tuná netreba šíriť nenávisť, ale, naopak, vnášať pokoj a porozumenie.