3. schôdza

Ďakujem za slovo. Neviem, či som dobre počúval, ale neviem presne, čím vykopávame otvorené dvere. Referendum v takom stave, v akom je, je fakticky neuplatniteľné, a pokiaľ viem, nikto to doposiaľ ešte nezmenil, ani sa o to nepokúsil. Čiže tie dvere, asi som zle, zle fakt počúval.
Hovorili ste o nejakých zneužívaniach referenda. Mne sa páči, že pomenúvate tie problémy, ktoré môžu nastať. My sme spravili ten krok A a dali sme návrh, ktorý má umožniť ľuďom reálne vykonávať ich ústavné právo na participácie výkonu štátnej moci.
Ak som správne pochopil, SaS principiálne súhlasí s návrhom, rada by však upravila niektoré detaily. Mne sa niektoré veľmi páčia, návrh pána Sulíka bol podľa mňa veľmi dobrý. Iné podľa mňa vyrieši až aplikačná prax, prípadne Ústavný súd, tak ako to robil doteraz, vo svojej rozhodovacej činnosti pomenoval referendum tak, aby ho pomenoval alebo definoval referendum ako nevyhnutnosť účasti ľudí na rozhodovaní o verejných veciach.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Len veľmi krátko na pána poslanca Matoviča, pána Kadúca. Ja som to myslel s tým vykopávaním otvorených dverí tak, že počuli ste naše podporné stanovisko poslaneckého klubu SaS a Igor vo svojej úvodnej reči spomenul, že nešiel rokovať so žiadnymi inými poslaneckými klubmi, lebo jednoducho a priori predpokladal, že takýto návrh jednoducho žiadna iná politická strana okrem vašej, alebo hnutia, alebo toho klubu, čo ste, nepodporí.
No, nuž ja som to Igorovi chcel vyvrátiť a myslím, že som to dostatočne vyvrátil v mojom príspevku, pretože my naozaj podporíme tento návrh. A keby Igor prišiel pred schôdzou za poslaneckým klubom SaS a požiadal by o podporu, tak by tú podporu dostal. Čiže to som myslel tým vykopávaním otvorených dverí a možno tá moja reakcia bola trochu ironickejšia, tak sa Igorovi za to ospravedlňujem, ale trochu ma to nahnevalo.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Dámy a páni, kolegovia, kolegyne, na rozdiel od všetkých predchádzajúcich rečníkov ja s návrhom na zníženie alebo zrušenie kvóra pre platnosť referenda zásadne a hlboko nesúhlasím a vysvetlím prečo.
Zároveň považujem za potrebné povedať, že necítim od predkladateľov žiadny zlý úmysel. Ja cítim úprimnú snahu akosi odovzdať viacej, viacej rozhodovacej moci do rúk ľudu. Ale teraz vysvetlím, prečo to považujem za nebezpečný nápad bez toho, aby som akokoľvek pohŕdal schopnosťou a právom ľudu rozhodnúť.
V čo však neverím, je štatistické chápanie reprezentatívnosti a najmä štatistické chápanie legitimity. Legitimita je oprávnenosť rozhodnutia, nie legalita, legitimita - oprávnenosť rozhodnutia.
Možnože by bolo fajn, keby sme sa vrátili trošku v histórii a povedali si, že prečo ten spor okolo ľudového hlasovania, okolo plebiscitu, okolo referenda je vlastne neuzavretý, neskončený. Veľmi často počúvam argument, že vo Švajčiarsku to funguje. Lenže Švajčiarsko je čosi, čo sa volá prípad sui generis. Švajčiarsko je prípad, ktorý je neopakovateľný, lebo do švajčiarskeho systému rozhodovania je zapísaná história od 13. storočia, história rozhodovania sprostredkovaného v tých jednotlivých mestských, miestnych a kantonálnych komunitách, kde sa názor proste mužov v nejakej obci prejavil spoločným hlasovaním niekde na námestí alebo nádvorí a oni poslali svojho reprezentanta, aby za nich tam ad referendum proste vyjadril, vyjadril svoj názor na vyššej úrovni.
Jediný spôsob, ako replikovať švajčiarsky politický systém, je zopakovať si švajčiarske dejiny, celé stáročné. Inak to nejde, nebude fungovať a v žiadnej inej komunite ľudí by to nefungovalo. Opakujem znovu, Švajčiarsko je prípad sui generis, podobne ako švajčiarska neutralita je prípad sui generis. Švajčiarska neutralita má tiež už stáročia a je to neutralita, ktorá je ozbrojená. Všetci dospelí švajčiarski muži sú vojaci a majú doma zbrane. To len bokom na, teda ako poznámku k Švajčiarsku. Švajčiarsko nemôže slúžiť ako príklad nanič, akurát na to, že je to banka sveta a môžu si všeličo dovoliť.
Ale možno sa treba vrátiť k ľudovým hlasovaniam ešte ďalej. Ako posledné referendá, ktoré v mojom srdci našli svoje miesto, ako sa mi páčili, sa odohrávali v antickom Grécku, v starých Aténach, kde sa muži museli zhromaždiť na agore, na námestí, keď rozhodovali o závažných veciach verejných, napríklad o tom, či Atény pôjdu do vojny, alebo nie, a hlasovali o tom s tým, že za to hlasovanie prevzali zodpovednosť osobnú, a to takým spôsobom, že kto hlasoval za, do tej vojny išiel ako vojak. To sa mi páči, čokoľvek iného sa mi nepáči.
Keď otcovia zakladatelia, ja mám na mysli mužov ako Thomas Jefferson, John Adams, James Madison, John Jay, debatovali o ústavnom základe Spojených štátov, tak hlavné, čoho sa báli, povedané slovami Jamesa Madisona, bola tyrania väčšiny. Lebo väčšina nie je múdra. Nikde v štatistickej väčšine sa neskrýva ani štipka múdrosti. Tým nechcem znižovať v podstate väčšinovú demokraciu. Ja len hovorím, že hľadať múdre rozhodnutia v štatistickej väčšine je hrubé nedorozumenie.
Preto Spojené štáty na úrovni svojho ústavného systému únie, teda všetkých štátov, Spojených štátov ako takých, žiadne referendu nepoznajú. A nepoznajú referendum na úrovni celoštátnej ani iné staré demokracie a veľké demokracie. Ani Nemecko nepozná na celoštátnej úrovni žiadne referendum a hneď poviem z akých dôvodov.
Ale vrátim sa k iným historickým referendám, aby som vám ukázal, že, alebo nie. Najprv sa začnem zaoberať argumentami, ktoré použil predkladateľ pán kolega Matovič. Príkladmi zo slovenskej histórie, čerstvej, lebo tak dovtedy sa na Slovensku žiadne referendá nekonali, prvé sa konalo v roku 1994 z iniciatívy veľkého politika menom Ján Ľupták a otázka v tom referende znela: "Súhlasíte, aby sa prijal zákon o preukazovaní finančných prostriedkov, ktoré boli použité pri dražbách a privatizácii?" Neprišlo ani 20 % voličov, ale keby to referendum sa stalo neexistujúcim kvórom platné, tak by sa, dámy a páni, nestalo vôbec nič, pretože každý, kto by v dražbe niečo kúpil, by doniesol papier, že si peniaze požičal z banky alebo odniekiaľ inakade. Predsa to bol hrubý nezmysel a útok na zdravý rozum, prvé slovenské referendum.
Druhé slovenské referendum, bolo to zmarené referendum, slávne, z 24. mája 1997. Vtedajší poslanec Ivan Šimko prišiel s geniálnym nápadom, že my Slováci si máme voliť prezidenta priamo, lebo už nejakú dobu bol zastupujúcim prezidentom ďalší veľký politik Vladimír Mečiar.
Dovolím si osobnú odbočku. Ja som mu osobne vtedy povedal, Ivan, to nie je dobrý nápad, lebo my sme parlamentná demokracia, kde prezident zastáva prevažne, by som povedal, reprezentatívnu a symbolickú funkciu, len čiastočne kontrolnú a nepožaduje to mieru legitimity, ktorú dáva ľudové hlasovanie, a je to cudzí prvok v parlamentnej demokracii. Ale on si povedal, že mobilizujeme tým proste protimečiarovskú opozíciu. Vyzbieralo sa vtedy 521-tisíc podpisov a na svete bola referendová otázka.
Na to vládna moc reagovala ďalšími tromi totálne perfídnymi otázkami o našom vstupe do Severoatlantickej aliancie. Tie otázky zneli: "Ste za vstup Slovenskej republiky do NATO?" Čo ešte, prosím, bola otázka, ktorá je, považoval by som ju za legitímnu, lebo to je vážne rozhodnutie. Ale nasledovali dve ďalšie otázky, ktoré podsúvali čosi, čo v skutočnosti nikdy nebolo na stole, aby sa ovplyvnila odpoveď na tú prvú otázku. Tá druhá znela, že: "Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenskej republiky?" Nikto nám nikdy žiadne jadrové zbrane pod nos nestrkal, naozaj nikto a doteraz nám ich ani nestrčil. A tá tretia bola, že: "Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území Slovenskej republiky?" Ani to nám nikto neponúkal. Neponúkal. To referendum bolo nakoniec zmarené vtedajším ministrom vnútra, lebo proste niekde sa distribuovali štyri otázky, niekde tri otázky. Prišlo len 10 % oprávnených voličov.
Keby ale bolo zrušené kvórum, tak tých 10 % by fakticky zablokovalo naše členstvo v Severoatlantickej aliancii. No to by bola veľká radosť v malom domčeku!
Potom bolo referendum v roku 1998, ktoré už Igor Matovič spomínal, jednalo sa o privatizáciu, opäť bolo to iniciované HZDS. Jednalo sa o neprivatizáciu Západoslovenských energetických závodov, Stredoslovenských, Východoslovenských, plynárenského priemyslu, Slovenských elektrární, Transpetrolu. No, ja na rozdiel od kolegu Matoviča si nemyslím, že je takým požehnaním pre štát vlastniť takéto podniky. Práve naopak, ony naozaj fungujú iba tam, kde sú vlastnené súkromnými korporáciami.
Existuje na to milión dôkazov a prosím, nemenujte mi pološtátne alebo štátne giganty Gazprom alebo Ruhrgas, alebo podobne, leto to je, to je veľmi netypické a ony fungujú dosť neefektívne.
To referendum bolo neplatné. Ak by nebolo neplatné, mali by sme značné problémy, by som povedal, keby tie podniky neboli privatizované.
Referendum z 11. 11. 2000, no to je závažná vec. Znovu to iniciovali HZDS a SNS, ktoré boli presne dva roky predtým porazené vo voľbách, a tá otázka referendová znela: "Ste za to, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na ústavnom zákone, ktorý by znel: Volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky zvolenej v roku 1998 sa skončí dňom volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré sa vykonajú do 150 dní od vyhlásenia výsledkov referenda?" Špinavý trik. Pokus použiť manipulovanú vôľu ľudu na skrátenie volebného obdobia. Opakujem znovu, špinavý trik.
Prišlo 20,03 % občanov a referendum nebolo platné. Keby bolo platné, tak sa urobí precedens, že kedykoľvek si, a platilo by to, čo ste si povedali vy, že zrušíte kvórum na referendum, kedykoľvek by nejaká skupina aktivistov, nejakí lobisti, ktorí dokážu dostať k referendovým urnám 5 % obyvateľov, mohli zrušiť výsledky volieb. Úplne by sa rozrušil náš politický systém a krajina by sa stala prakticky neovládateľná, lebo by sme žili od referenda k referendu. To by bolo také požehnanie? Mne sa zdá, že nie.
Ďalšie referendum bolo úspešné. Aj to spomínal pán kolega Matovič. 17. 5. 2003, to je referendum o vstupe do Európskej únie. To je jediné platné referendum, čo sme boli. Aj tam prišlo iba 52,15 % oprávnených voličov, 92,46 % tých, čo sa zúčastnili, boli za. K tomu by som povedal toto.
Prečo bola tá účasť taká nízka? Jednoducho preto, že tá zložitosť toho, že byť a nebyť v Európskej únii, bola väčšine ľudí absolútne cudzia. Oni nechceli byť obťažovaní možno tou otázkou, lebo ich to nezaujímalo až tak, hoci to bolo existenčné rozhodnutie, hoci to bolo rozhodnutie, vstupom do Európskej únie to bolo rozhodnutie, že sa vzdávame časti našej suverenity, že tento parlament stráca, by som povedal, právomoc rozhodovať vo veľkej časti proste toho legislatívneho priestoru, lebo preberáme automaticky pravidlá proste z vyššieho nadnárodného celku. Ale, prosím, toto referendum bolo platné. Ja som spokojný, že bolo platné. A som rád, že bolo potrebné kvórum viac ako polovica oprávnených voličov, pretože takéto rozhodnutia nemá robiť tretina ani štvrtina, ani pätina obyvateľov.
V tejto súvislosti vám chcem povedať, že bol okamih, keď malo byť referendum. Malo, lebo o tom bolo jednoduché rozhodnúť v čase, keď sa delilo Československo, vtedy malo byť referendum. Pretože ono sa rozdelilo legálnym spôsobom z rozhodnutia parlamentov a federálna ústava vtedy inštitút referenda nepoznala. My sme sa pokúšali dať pre tieto prípady, len pre tieto prípady, v tom období 1990 až ´92, bol som pri tom, do federálnej ústavy inštitút referenda. Václav Havel aj doniesol do parlamentu návrh päťbodový, proste zmeny ústavy. Kvôli úplne malicherným a hlúpym konfliktom medzi jednotlivými poslaneckými klubmi to neprešlo.
Ja nehovorím, že samo osebe rozdelenie republiky neprinieslo nič pozitívneho, ale bol to okamih, lebo to bola jednoduchá vec, chceme žiť spolu, alebo nie? Keď bolo podľa mňa legitímne opýtať sa ľudu, vtedy sa politická trieda ľudu neopýtala. Ale opakujem znovu. Toto sú unikátne okamihy v histórii, keď sa treba opýtať celého ľudu. Ľudu. Ľud netreba zaťažovať parciálnymi zložitými problémami, kde politici zneužívajú v podstate informačnú asymetriu, že oni sú nositeľmi všetkých informácií a, bohužiaľ, väčšina ľudí nemá ako mať to penzum informácií.
Ja na rozdiel od mnohých mojich, ináč rovnako zmýšľajúcich kolegov, proste som sa tak vcelku smial na referendách o Lisabonskej zmluve. Čítali ste Lisabonskú zmluvu? Ja dám ruku do ohňa za to, že v tejto snemovni, z nás 150, keď je 15 takých, čo ten hrozný, zložitý, príšerný, nečitateľný text čítalo, tak si dám odrezať ruku! Alebo si dalo tú námahu, že vie presne, čo je kde. Má to byť text, podľa ktorého žije celá naša Únia, a svojím spôsobom aj žije, ale toto odovzdať do ruky ľudu na rozhodnutie je, by som povedal, perfídnosť, lebo, preboha, tá otázka je príliš zložitá na odpoveď "áno", "nie". Toto bol okamih, keď sa nemali parlamenty proste striasť svojej zodpovednosti. Ja si aspoň myslím. Okej, ale to bola len odbočka.
Ďalšie referendum v roku 2004 bolo opätovne tentokrát iniciované kolegami zo SMER-u tiež o skrátení volebného obdobia. Opäť neplatné pre svoju účasť. Opakujem znovu, myslím si, že to je nepoctivý trik, ako jednoducho zasiahnuť do periodicity volieb a ako taký nepovažujem to za legitímne a bol by som rád, keby táto tradícia referend o skracovaní volebného obdobia na Slovensku definitívne skončila. Je to nepoctivé.
To sú všetky naše referendá. A teraz sa dostávam k referendám omnoho slávnejším, ako sú tieto.
V modernej dobe prvý, kto použil celoľudové referendum, teda obrátil sa na ľud ako taký v plebiscite, bol Napoleon Bonaparte 7. februára 1800. Vtedy sa nechal potvrdiť ako prvý konzul Francúzska, to už je len maličký krôčik k cisárstvu, dovtedy to bola republika. On sa nechal potvrdiť ako prvý konzul Francúzska s rozsiahlymi právomocami, pričom vo Francúzsku vtedy nežilo toľko ľudí, čo teraz, však áno, ale žilo tam dosť a bola obrovská účasť a 3 011 007 ľudí povedalo áno a iba 562 povedalo nie. Toto referendum bolo prvým krokom k tomu, že následne 20 rokov bola Európa rozbitá v dobyvačnej vojne proste napoleonskej. Tú moc mu dal do ruky ľud z vlastnej vôle a krvavo za to zaplatil, a nielen francúzsky ľud, ale celá Európa.
Dostávam sa k ďalším významným referendám. To ďalšie významné referendum, ktoré považujem za potrebné spomenúť, sa konalo v roku 1934, 25. marca, v Taliansku. Bolo to Mussoliniho referendum. Mussolini, samozrejme, prepáčte, kolegovia, tú paralelu, nechcem vám podsúvať nič takého, ale bol očarovaný inštitútom referenda, ľudom, ktorý vyjadrí svoju vôľu, samozrejme, podľa neho. On zostavil proste listinu členov komory zástupcov a to už bola vtedy vláda jednej strany, kandidátka Národného frontu, mimochodom Národný front je pôvodne teda fašistická idea, aby bolo jasné, to je ako, naozaj je, a myslím fašistická v zmysle talianskeho fašizmu. Tak zostavil takú listinu a dali si ju potvrdiť v niečom, čo nazval druhým referendom o fašizme. Fašizmus vtedy bol používaný ako označenie, by som povedal, štátneho poriadku sui generis, proste zvláštneho štátneho poriadku.
Slovo fašizmus pochádza od zväzkov "fasci di combattimento", proste zväzy bojové, zväzky bojové. To boli tie úderky proste chrapúňov, násilníkov a ozbrojených darebákov, ktorí terorizovali Taliansko jednoducho celé roky a od nich, od týchto zväzkov sa odvodil názov fašizmu a bolo to nesmierne populárne ľudovo.
V tomto referende o fašizme bolo oprávnených voličov 10 433 536 Talianov, prišlo z nich 10 041 997, čo bolo 96,2 % oprávnených voličov. Z nich 99,84 % - nič vám to nepripomína, ktorí ste starší? - hlasovali áno, nie 0,15 % a 0,01 % hlasov bolo neplatných.
Ja neviem, taliansky ľud môžte považovať za múdry alebo hlúpy, taliansky ľud nie je ani hlúpejší, ani múdrejší ako náš ľud, alebo český ľud, alebo nemecký ľud. Proste, keď či už Pán Boh, alebo evolúcia proste rozdeľovala ľudský intelekt, urobila tak podľa Gaussovej krivky a hlúposť aj múdrosť sú rozdelené absolútne spravodlivo po celom svete, verte mi. Ale toto bol ľud zneužitý pre potreby diktátora a tiež za to krvavo zaplatil. Ľudová vôľa zneužitá, preto sú referendá tak nekonečne populárne.
A teraz vám poviem, prečo Nemci nemajú vo svojom ústavnom systéme žiadne referendum. Príčinou toho sú štyri Hitlerove referendá. Ja vám ich vymenujem, aby sme sa tak trošičku vrátili v histórii, lebo to má zmysel. Ja viem, že poviete mi sto argumentov, prečo nemám pravdu, ale ja, prepáčte, priatelia, ja sa budem smiať.
12. novembra 1933 Hitler požiadal, aby ľudia, ľud ratifikoval stiahnutie sa Nemecka zo Ženevskej mierovej konferencie a zároveň vystúpenie Nemecka z Ligy národov. 96 % Nemcov prišlo hlasovať, z toho 95 % povedalo áno. Tejto kriminálnej hovadine povedalo áno, pretože boli totálne zblbnutí vrieskajúcim führerom a fanglami v obrovských davoch na námestí. By ste neverili, ako sugestibilná vie byť väčšina, nielen jednotlivci, aj väčšina. Dokonca z 2 242 väzňov v tom čase tábora v Dachau 2 154 hlasovalo za. Je to sranda, že? Úžasné.
19. augusta 1934, po tom, ako zomrel Hindenburg, nemecký prezident, si Hitler nechal potvrdiť svoju uzurpáciu moci v referende. Nechal sa schváliť ako führer kancelár. 95-percentná účasť, 90 % za, to bolo 38 mil. ľudí, čo boli za. Schválili si Hitlera ako svojho kancelára. Pričom osemnásť mesiacov predtým v legitímnych parlamentných voľbách, neverím, že vtedy sa v Nemecku, nech už si myslíme o Nemecku čokoľvek, v Nemecku vo voľbách podvádzalo, dostali nacisti iba 17 mil. hlasov, čiže 44 %. V tom okamihu sa stal Hitler neobmedzeným vládcom Nemecka z ľudovej vôle v referende.
29. marca 1936 bolo tretie Hitlerove referendum. Ako viete, Versaillská zmluva, ktorou sa ukončila prvá svetová vojna, nebola voči Nemecku práve spravodlivá ani ohľaduplná a urobila z Porýnia demilitarizovanú zónu a Hitler si nechal schváliť, že pre Nemecko táto demilitarizovaná zóna neplatí a že vojensky môže obsadiť Porýnie. Účasť bola 99 %, z toho 98,8 % za.
Štvrté Hitlerovo referendum bolo 10. apríla 1938, a to si on ľudom nechal potvrdiť anschluss, teda zabratie Rakúska.
Priatelia, tieto štyri Hitlerove referendá boli schodíkmi na ceste k druhej svetovej vojne. Vy si myslíte, že to bolo také požehnanie, pričom rozhodol ľud veľkou väčšinou? Nebolo znížené kvórum pre rozhodovanie. Prišli skoro ako jeden muž. V tom čase by ste v Nemecku napočítali ľudí, ktorí si súkromne potichu mysleli niečo iné, by ste ich napočítali dosť málo, hŕstku. Ešte stále si myslíte, že v ľudovej väčšine je skryté také požehnanie a taká miera legitimity? Ja si to nemyslím.
Teraz poviem ešte jednu vec, ktorú považujem za potrebné povedať, opakujem znovu, vôľa ľudu musí nájsť svoje vyjadrenie. Ľudu, vôľa ľudí, ľud je abstraktum, musí nájsť svoje vyjadrenie v politickom systéme. Ale to je kontradikcia medzi zastupiteľskou a priamou demokraciou.
Zastupiteľská demokracia skladá medzi meritórne rozhodnutia a nápad zložitý proces, ktorý je plný toho, čo nazývajú Američania "checks and balances", proste "brzdy a protiváhy". To je systém, ktorý mnohonásobnou spätnou kontrolou odďaľuje v legislatívnom procese rozhodnutie a v podstate, by som povedal, nedokáže zabrániť ani tým najväčším hlúpostiam, ale predsa len tvorí istú brzdu.
Z modernej histórie možnože stojí za spomenutie ešte jeden štát, ktorý je neporovnateľne bohatší ako Slovenská republika, nie je to štát, je to iba štát únie, je to americký štát Kalifornia. Odporúčam vám prečítať si v článku Economist, teda v časopise Economist spred troch rokov, z 2009, dá sa to nájsť, článok o Kalifornii ako štáte, v ktorom zlyhala vláda. Tá vláda zlyhala na základe dvoch vecí. Kalifornia je neovládateľný štát. Kalifornia je štát zmietaný vplyvnými lobistickými skupinami na ľavicovej aj pravicovej strane, pričom na zmenu daňových zákonov, na zvýšenie daní a tak ďalej je potrebné v oboch komorách kalifornského parlamentu, proste je potrebná ústavná väčšina, teda kvalifikovaná väčšina, ale kde je možné usporadúvať stovky a desiatky referend o čomkoľvek.
Pôvodne inštitút referenda v Kalifornii zaviedol kalifornský guvernér asi pred sto rokmi, v 1911, kalifornský guvernér Hiram Johnson. Vtedy sa to zdalo byť dobrý nápad. Kalifornia mala 3,4 mil. obyvateľov a proste väčšinou ťahali za jeden povraz a rozumné rozhodnutia prijímali až do istého času. A vtedy sa roztrhlo vrece s referendami, v modernej dobe, a séria referend znemožnila vlastne príjmy štátneho rozpočtu, skoro si zrušili dane a, by som povedal, dostali Kaliforniu referendami, referendami dostali Kaliforniu nieže na prah, za prah štátneho bankrotu. A ja neviem, čo už sa, či už medzitým Kalifornia prijala nejakú novú ústavu pre seba ako štátu únie, alebo nie, pravdepodobne je to v procese, ale toto je ten dobrý príklad, ako sa referendá nemajú nadužívať ani zneužívať.
Skrátka a dobre, pre to všetko, čo som povedal, a nechcem naozaj zabiehať do teoretických diskusií, ktoré viedli už celé, pred dvesto rokmi, ľudia ako Edmund Burke alebo Thomas Hobbes, alebo Jean Jack Rousseau, nechce sa mi do toho zabiehať, lebo to je príliš akademická debata. Ale verte mi, nie ste prví, ktorí si lámu hlavu nad ľudovou participáciou na rozhodovaní. Nie je to ľahký problém, nie je to banálny problém. A neviním vás z toho. Ja vám nekladiem za vinu, že chcete zvýšiť participáciu ľudu na rozhodovaní. Ja len vám vravím, že znížiť kvórum pod päťdesiat, ja dokonca ani nechcem zrušiť inštitút referenda ústavou, hoci by som to považoval za rozumné, a ponechať ho tam.
Ja by som považoval za rozumné ponechať referendum len pre rozhodovanie o naprosto najvážnejších veciach, ako je spájanie sa s iným štátom a rozdeľovanie sa s iným, vystupovanie zo súštátia iných štátov.
Nepokúšam sa o to. Ja vám len hovorím, že tento nápad zrušiť kvórum pre platnosť referenda nie je dobrý nápad a mal by fatálne dôsledky.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán poslanec Šebej, mne sa páči inštitút referenda, nie som s tým ale oslepený. Páči sa mi to, možno ako aj vám z hľadiska tej historickej, ako to bolo v antike. Aj by som bol zástancom referenda, kebyže vieme nájsť techniku, ktorá by odstránila moje obavy, aby, lepšie povedané, negatíva, ktoré vlastne to referendum ukrýva v sebe a ktoré ste vy veľmi dobre a podrobne z historického hľadiska aj nám ukázali a posvietil na to.
Prvý taký, že populizmus a politika, že referendum je náchylné na to, aby sa politicky zneužilo alebo nejakým(nejakou) sugestívnou kampaňou na vlnách populizmu sa presadilo to, čo by v demokratickej spoločnosti nebolo normálne.
Druhá je tyrania väčšiny, na ktorú ste tiež poukázali. Dobre si pamätáme ešte časy, keď tu HZDS dostávalo neskutočnú podporu vo voľbách, pritom to bol skoro nejaký štátny terorizmus, však vieme, čo všetko sa dialo, aká divoká privatizácia bola. A predsa len v ´98 vo voľbách stále bola najúspešnejšou parlamentnou stranou.
A po tretie, komplikované otázky, ktoré neviem, ako vysvetlíme spoločnosti, keď na to nie je možnosť a v kampani môžu ovládať politické strany alebo finančné skupiny.
My sme tu už zaviedli inštitúty, ktoré nepochádzajú z nášho právneho systému, ako ombudsman, a tak sa aj ujal. To proste ten inštitút nemá až taký význam. Priama voľba sudcov, prokurátorov, tiež by bolo dobré, ale v sterilnom prostredí to sa môže uskutočniť, ale nie na Slovensku. My nemáme na to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán kolega, ďakujem za veľmi naozaj odborný a kultivovaný prejav, z ktorého aj som sa veľa dozvedel, a musím povedať, že ale trošku ma zaskočilo, netušil som o vás, že ste až tak veľmi elitársky.
Možno, chcem sa spýtať v tej, možno je to jedna z tých vlastností toho konzervativizmu, ale mám problém, že trošku vám naozaj uniká taký veľký fundamentálny trend, ktorý dnes v politike všade na svete prevláda, a to je taký ten posun od tej zastupiteľskej madisonovskej demokracie k demokracii priameho typu - jeffersonovskej.
Voliči sú dnes oveľa lepšie informovaní než kedykoľvek predtým. Voličská účasť síce klesá, ale tí, ktorí k voľbám chodia, dnes máme spravodajské televízie, máme relácie, máme prístup k informáciám, máme internet, tí majú stále viac a viac informácií. Navyše aj vďaka tomu v podstate každá jedna inštitúcia, to už nie je jeden prvý moderný politický škandál, ako aféra Watergate, už skoro každá jedna inštitúcia, rezort, politická strana prešla škandálmi a jednoducho dôvera voči politikom a voleným zástupcom výrazne klesá.
Nedávno som videl nejaký prieskum verejnej mienky, politici sa umiestnili ako najnedôveryhodnejší, za prostitútkami a policajtmi. A ja sa jednoducho obávam, že ak tento trend nebudeme akceptovať, a môžme postupne, pozorne, rozumne a gradualisticky, tak bez ohľadu na to, čo si budeme myslieť, jednoducho by to už dnes nebolo ani demokratické, ani správne. A nakoniec by nás voliči možno aj tak vymenili, pretože oni už dnes nechcú len sedieť v hľadisku, chcú sa čím viac, čím ďalej, tým viac stále zapájať priamo do toho zápasu, do tých pretekov.
A mám pocit, že aspoň čiastočne by sme mali začať uvažovať o tom, ako vyjsť tejto požiadavke... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Takisto ma veľmi zaujal tento historicko-filozoficko-politologický diskurz do histórie 19., 20. storočia v referendách, čo ma však zarazilo, sú dva momenty. Prvý je argumentácia ohľadom účasti a výsledkov referenda v dvoch zločinných systémoch.
Myslím si, že vystavaná argumentácia mala ambíciu osvetliť problém alebo rozpor medzi výkonom zastupiteľskej demokracie a nejakých inštitútov priamej demokracie. Ak sme teda vraveli o Hitlerovom, o Hitlerových štyroch referendách, ja sa pýtam, pán poslanec, akým spôsobom bol Hitler zvolený a či náhodou problém, ktorý ste hovorili, ktorý si hovoril aj ohľadom vykonania referend, neobsahuje a nekríva demokracia ako taká.
Tým pádom platí, že aj v demokratickom systéme, kde nie je nastavený, a v tom čase nebol v Nemecku dobre nastavený systém, si ho pomenoval brzda protiváh, keď je z Ameriky, bol demokraticky zvolený tyran. A demokraticky zvolená tyrania je chybou v systéme a na základe toho sa aj potom uplatnené inštitúty, referendá, štyroch referend, prejavili tak, ako bolo opísané. Myslím si, že ak je vykonávané referendum v neslobodných podmienkach, tak potom tento argument celkom nesedí.
Ďalej ma zarazilo, ale pre krátkosť času poviem v rozprave. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Šebej, až na časť o fašistickom režime bol ten prednes zrozumiteľný, odborný, vecný a celkom sa mi páčil.
K tej legitimite ma zaujíma, myslíte si, že súčasný stav alebo súčasní poslanci sú legitímni, teda oprávnení, ak si odmyslíme legalitu, ak je tu trend znižovania dôvery v parlament, kedy sa to pohybuje na úrovni 20 %. Tým dopĺňam pána poslanca Chrena. To znamená, štyria z piatich občanov neveria parlamentu. Tá legitimita je tu žalostná.
Padli tu nejaké otázky. Ja budem mať tri otázky na vás, ak je to možné.
Tou prvou je, myslíte si, že tento trend je únosný - znižovanie legitimity a dôvery v parlament? Ja si myslím, že nie. Som rád, že ste pomenovali tých šesť, resp. sedem referend, ktoré tu boli, ktoré tu boli vykonané.
Podľa vás za akým účelom tu máme referendum, ak doposiaľ bolo platné iba jedno, z toho šesť bolo neplatných, ergo skoro 50 mil. eur bolo vyhodených do luftu len preto, že tu bola, že tu máme dvadsaťročnú právnu úpravu takú, že toto referendum je nezrealizovateľné?
A tretia otázka, so všetkou úctou k vám, pán doktor, ak by ste mi aspoň na túto mohli odpovedať: Myslíte si, že v zmysle alebo podľa čl. 2 ods. 1 ústavy, ktorá hovorí o tom, že štátna moc patrí do rúk ľuďom, že tento stav, ktorý tu je, kedy je referendum nerealizovateľné, je ústavný, je v zhode s ústavou?
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega Šebej, vážim si vaše argumenty, aj keď s nimi nesúhlasím, ale do veľkej miery treba povedať, že tento spor je úplne legitímny. Je to spor medzi neokonzervatívnym elitárskym - a to je odborný pojem, nie pejoratívny - vnímaním demokracie a participatívnym vnímaním demokracie. Ten spor je aj v politológii dneska veľmi aktuálny, spor medzi Giovannim Sartorim a Samuelom Huntingtonom, ktorí očividne sú vaši obľúbení autori, a medzi participatívnymi demokratmi, ako je Robert Dahl, Benjamin Barber atď.
Ja mám pocit, že vy príliš zdôrazňujete tú jednu stranu argumentácie, tú neokonzervatívnu, a uchádza vám pointa tých participatívnych argumentov. Ja si však myslím, že nemožno zužovať otázku participatívnej demokracie len na referendum. Jeden z tých argumentov, ktorý používa aj Sartori, je, a ten je naozaj namieste, že referendum znemožňuje situáciu, tzv. hru s pozitívnym súčtom, tzv. win-win situáciu. Dochádzame vždy do situácie, že buď ste za, alebo proti, a tým pádom sa stráca priestor pre kompromisy.
Preto existujú aj iné nástroje participatívnej demokracie, ktoré ale môžme diskutovať. Participatívne rozpočty, ako napríklad v Porto Alegre, participatívne stromy, dokonca v hlavnom meste Bratislava taký existuje. Existujú formy, ako je ekonomická demokracia a výrobná samospráva, v španielskom katolíckom projekte Mondragón takýto projekt existuje. Čiže existujú rôzne formy participatívnej demokracie. Ja by som naozaj tú diskusiu nezužoval iba na referendum.
Posledná poznámka. Naozaj s tým Hitlerom, to bolo preháňanie, lebo ten Hitler vyhral voľby. Zrušíme preto voľby? To sa ťažko... Tento druh argumentácie sa naozaj dá ľahko zneužiť.
Ja by som sa zasa vrátil do odbornej roviny, naozaj je tu spor medzi neokonzervatívcami a participatívnymi demokratmi a treba naozaj povedať popravde, že ľavica stála vždy na strane participácie, čiže v tomto spore naozaj nemôžem stáť na vašej strane.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja som veľmi rád, že si s pánom poslancom Šebejom v tej základnej otázke vôbec neprotirečíme. V zásade pán poslanec podporil hlavný argument, ktorý som uviedol aj vo svojom príspevku, že nie je možné zrušiť kvórum bez toho, aby sa zároveň vyriešili aj ďalšie súvisiace mechanizmy a zabránili sme tak spomínanému dobrému úmyslu prizvať občana do rozhodovania o správe vecí verejných.
Pán poslanec, vy ste uviedli negatívne príklady a ja uznávam, že to boli silné príklady a často až extrémne príklady zneužitia inštitútu referenda. Som ale presvedčený, že keby sme hľadali, tak rovnako nájdeme pozitívne príklady a možno oveľa viac pozitívnych príkladov, kedy referendum ľuďom pomohlo.
No a možno len na záver, už to spomenul pán poslanec Blaha, ale tiež si myslím, že referendum naozaj nemôže za to, že ho Hitler alebo Mečiar zneužili, rovnako ako systém zastupiteľskej demokracie nemôže za to, že Mečiara alebo Hitlera zrodili.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. No, Fero, impozantná reč, ale nemyslím si, že vždy korektná argumentácia, a preto by som chcel sa k dvom alebo trom veciam vyjadriť.
Vravíš teda, na to zmarené referendum prišlo 10 %, a keby nebolo existovalo kvórum, tak už by sme dnes neboli v NATO alebo by sme sa neboli dostali do NATO. No, keby neexistovalo kvórum, tak určite príde viac ako 10 %. Toto je podstatná, podstatná vec.
Po druhé, to samotné marenie referenda, no tak, keď ľudia, ktorí, ktorí sú vo vláde, vyvinú toľko kriminálnej energie, aby robili takéto psie kusy, tak potom to kvórum ani nepomôže, ani, ani neuškodí, či už existuje, alebo neexistuje. Skrátka, keď raz niekto tú kriminálnu energiu má, treba to riešiť iným spôsobom a nie nezrušením kvóra.
Takisto skracovanie volebného obdobia, no tak, keď už nič iné, je možné napísať, že referendum nesmie byť o skrátení volebného obdobia a hotovo, alebo počkať na to, dokým, dokým ľudia pochopia, že nie je možné. Áno, bolo by to, bolo by to, bola vec, aj by zrejme vznikli nejaké škody, ale my ako nemôžme povedať, nemôžme zrušiť kvórum, lebo ľudia sú zrelí, teda sorry, nemôžme zrušiť kvórum, lebo ľudia nie sú zrelí, a na druhej strane to kvórum držať, lebo potom tí ľudia nikdy zrelí nikdy nedozrejú. Vždy sa budeme môcť vyhovárať, že toto je moc komplexné a komplikované na to, aby sme to im mohli dať na rozhodovanie, pričom som presvedčený, že takú hlúposť, akou je trvalý euroval, by ľudia v živote neschválili, ale politici, ktorí takisto nemajú o tom páru, takisto tú zmluvu nečítali, si teda myslia, že sú nejak nad vecou.
Úplne na konci by som chcel, alebo teda že sú informovaní, chcel k tým Hitlerovým referendám. No tak už to tu kolega Blaha spomenul. No tak nezrušíme voľby len preto, lebo Hitler sa dostal k moci. A po druhé tie referendá predsa všetky by to kvórum aj tak plnili, čiže tam možnože je otázka Ústavný súd... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)