44. schôdza

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážení hostia, dovoľte mi za skupinu poslancov: Kadúc, Beblavý, Žitňanská, Poliačik, Přidal predložiť zákon o ochrane verejného záujmu, ktorý, o ktorom treba povedať na úvod, že bol pripravovaný aj s vládnou stranou. Tento zákon sa začal alebo komisia na úpravu tohto pomerne základného zákona verejných činiteľov, pre ich reštrikcie a pre transparentné majetkové priznania bola vytvorená niekedy v roku 2012, kedy bývalý predseda parlamentu Pavol Paška celkom vrúcne povedal, že budeme, vytvorí sa komisia, ktorá okrem iného zmení ústavu, zmení rokovací poriadok a zmení aj zákon o ochrane verejného záujmu, zákon č. 357/2004 Z. z.
Ja teda osobne som bol milo prekvapený, pretože sa mi javilo, že tak, ako prišiel aspoň na pár okamihov Fico 2, prišiel aj Pavol Paška, ktorý má záujem stransparentniť majetkové priznania všetkých verejných činiteľov, ktorí sú uvedení v tomto zákone a je ich teda požehnane. Preto sme počas takmer roka sa opakovane stretli, tak opoziční, ako aj koaliční poslanci, vládni poslanci a k tomuto zákonu sme naozaj úprimne, konštruktívne rokovali, aby sme našli riešenie na vyplnenie tých medzier, ktoré ten zákon má. Tie rokovania, bolo ich, myslím, šesť alebo sedem, dopadli tak, že bola nejaká výsledná finálna verzia, s ktorou súhlasili tak vládni poslanci alebo zástupca vládnych poslancov z poverenia predsedu parlamentu, ako aj po dohode aj všetci opoziční poslanci. Ten zákon obsahoval viaceré veci a možno len tak stručne. Rozširovalo sa, tento zákon rozširoval pôsobnosť na viacerých verejných funkcionárov o, myslím, že ich bolo viac ako desať a zároveň tam doplnil: pre budúce situácie, všetci volení zástupcovia, ktorí sú volení v tomto parlamente. Aj tí budú spadať pod tento zákon. To bolo to vecné rozšírenie. Spresnilo sa oznamovanie a uvádzanie darov, ktoré požíva, ktoré dostáva verejný funkcionár, rovnako tak výhod, ktoré požíva, čo v dnešnom, podľa dnešnej úpravy možné nebolo. Zjednotili sa obmedzenia pri podnikaní niektorých verejných funkcionárov, najmä zástupcov v podnikoch, kde má štát majetkovú účasť, spresnila sa povinnosť verejného funkcionára oznámiť svoj osobný záujem. V prípade, niektorí viete, ak sa chystáte vystúpiť k zákonu, ktorý, pri ktorom máte osobný záujem, kde to nie je celoplošný verejný záujem, máte povinnosť v zmysle tohto zákona, už teraz platného, oznámiť ten verejný záujem. Toto sa ukázalo ako nedostatočné, preto sme sa v rámci, opakujem, vládnej strany, aj opozície dohodli na tom, že ak idete hlasovať o zákone, kde máte výlučne osobný záujem, musíte to oznámiť vopred.
Ďalej technická vec bola posunutie lehoty na podávanie majetkových priznaní. Čo je veľmi dôležitá vec, bola záväznosť. Sme prijali, že vzor majetkového priznania, jeho tá príloha, ktorá je k tomu zákonu, bude záväzná. Pokúšali sme sa tým, alebo úmysel bol predísť akýmkoľvek pochybnostiam pri preukazovaní majetku, teda či má niekto auto, dom, nehnuteľnosť, aby bolo jasné, že či má niekto starú Škodu Felícia, alebo má Ferrari, či má niekto malú chalúpku, alebo má niekto vilu s bazénom. Alebo aktuálne, či niekto mal iný majetkový príjem, alebo nemal tento majetkový príjem. A to sa ukázalo najmä pri bývalom predsedovi parlamentu, že táto povinnosť nebola dostatočne zrozumiteľne a určito upravená, aj keď podľa môjho názoru dalo sa to z toho vyčítať a bolo to podľa mňa povinnosťou každého jedného funkcionára uvádzať všetky príjmy. Aj toto sme upravovali v tom zákone, ktoré opakujem a budem to opakovať stále, prešli naprieč rokovaním tak s vládnou stranou, ako aj opozíciou.
Ďalšou pomerne významnou vecou, nad ktorou sme sa, na ktorej sme sa vedeli zhodnúť, bolo, bol proces, akým prebiehala kontrola majetkových priznaní, pretože dnes vieme, že ak na príklade nášho výboru pre nezlučiteľnosť funkcií ak väčšina zahlasuje za povedzme ukončenie toho konania alebo proti pokračovaniu v konaní, tu konanie okamžite alebo právoplatne končí, už nie je možné s týmto konaním nič robiť. Isto vieme, môžeme si pripomenúť, ako sa to zneužívalo či už pri kauze Komjatice, či už pri majetkovom priznaní aj bývalého predsedu parlamentu. Ak sa nemýlim, bolo ich viacej. Myslím, že pán predseda, bývalý predseda výboru to ešte bližšie vysvetlí.
Ale čo je podstatné, dohodli sme sa na postupe, že ak sa po ukončení konania na Výbore pre nezlučiteľnosť funkcií, ak sa toto konanie skončí, jedna tretina členov výborov môže sa odvolať na Ústavný súd. Isto, oponentúra tu bola, že Ústavný súd je až príliš zaťažený a môžeme sa kľudne baviť o tom, či je tento, či tento súd je práve právomocný alebo príslušný a je nepochybné, že proces by nemal, proces preverovania majetkových priznaní by nemal končiť iba na výbore, ak je nepochybné, že k porušeniu zákona došlo. Opakujem, na tomto sme sa dohodli aj s vládnou stranou.
Ďalej, v tomto zákone boli dotiahnuté pokuty. Je možné opakovane uložiť pokutu za nepodanie majetkového priznania alebo za porušenie tohto zákona. Rovnako sa zavádza pokuta pri uvedení nepravdivých úľav, čo doteraz nebolo sankcionované. Zadefinovávajú sa majetkové, majetkové prírastky. To znamená, ak niekomu počas vykonávania verejnej funkcie pribudne nejaký majetok, tento musí byť bližšie špecifikovaný.
To boli v zásade veľmi stručne po obsahovej stránke, čo ten, čo ten zákon obsahuje. Ja musím povedať, že na tomto sme sa dohodli na šiestich stretnutiach, pričom neviem, z akého dôvodu pán bývalý predseda parlamentu, inak troška ma mrzí, že ho, už keď je po funkcii, vyťahujem, ale proste musím to povedať, stopol to. Neviem, či to stopol preto, lebo ním poverený človek pochybil pri týchto rokovaniach, alebo sa niečoho zľakol, alebo dostal od niekoho pokyn. Toto sa už zrejme nedozvieme, ale bolo nepochybné, že návrh zákona, ktorý je tu predložený, ktorý predložila iba opozícia, bol schválený bývalým predsedom parlamentu. A ja som presvedčený, že tento zákon je potrebný a mal by byť v tejto snemovni prijatý už len preto, že dôsledkami, ktoré prinesie, zvýši dôveryhodnosť tohto parlamentu, zvýši dôveryhodnosť každého jedného verejného funkcionára. A myslím si, že o toto by sme sa mali všetci snažiť a ja verím, že tento zákon, aj myslím, že v opozícii nebude mať nejaké výhrady, ale že nájde podporu aj u vládnej strany. A len pripomínam, že ak sú tam podľa vás stále nejaké vady, kľudne máme druhé čítanie, môžeme ten zákon opraviť. To gro a vlastne celý tento návrh zákona je však pripravený spolu s vládnou stranou.
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpila v prvom čítaní ako spravodajkyňa určená ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona. Predmetný návrh ústavného zákona spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby uvedený návrh ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výbor pre nezlučiteľnosť funkcií. Ako gestorský navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh ústavného zákona do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní.
Zo znenia uvedeného návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajkyňa určená navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť výborom, vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážená pani predsedajúca, vážené dámy, páni, dovoľte mi v prvom rade poďakovať kolegovi Kadúcovi za uvedenie zákona ako spolupredkladateľovi. Tento návrh vznikol ešte v roku 2013 ako výsledok pomerne dlhej spoločnej práce poslancov vtedy všetkých existujúcich politických klubov v Národnej rade, ktoré zastupovali pani poslankyňa Žitňanská za SDKÚ, pán poslanec Poliačik za SaS, pán poslanec Kadúc za OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislé osobnosti, pán poslanec Přidal za Kresťanskodemokratické hnutie, pán poslanec Gál za stranu MOST - HÍD a v neposlednom rade pán poslanec Brixi za stranu SMER. Túto pracovnú skupinu som vtedy viedol ja, ako predseda výboru pre nezlučiteľnosť funkcií. Táto pracovná skupina má na základe rozhodnutia poslaneckého grémia spoločné dohody všetkých politických strán zastúpených v tejto Národnej rade pripraviť takýto návrh.
Keďže existovala politická zhoda naprieč politickým spektrom, že súčasný ústavný zákon, tak ako je platný, je, aby som to povedal právnicky, exaktne deravý ako švajčiarsky syr. A keďže aj všetky politické strany, ktoré do tohto parlamentu sa dostali v roku 2012, sa k tomu zaviazali aj v svojom predvolebnom prísľube pre viacero mimovládnych organizácií, ktoré z tohto urobili jednu z tém predvolebnej diskusie v roku 2012. Máme teda predvolebný záväzok všetkých prítomných strán, máme následné politické rozhodnutie všetkých politických strán, že to treba zmeniť, máme vytvorenú pracovnú skupinu a tá pracovná skupina trištvrte roka pracovala a takýto návrh aj pripravila. Ten návrh bol kompromisom, nebol to žiadny radikálny návrh, ale bol to kompromis, na ktorom sa vedeli zhodnúť všetci členovia tejto pracovnej skupiny. Napriek tomu tento návrh by bol významným posunom vpred, ako to koniec koncov môžeme odvtedy pozorovať aj na niektorých kauzách, ktoré či už dovtedy alebo potom vznikli, keby tento ústavný zákon bol účinný, riešili by sa inak.
Nechcem prechádzať celý návrh zákona detailne, aj keď môžeme, ak to ešte v rozprave bude potrebné, ale dovoľte mi vypichnúť z tohto návrhu tie dva najpodstatnejšie prvky. Ten prvý najpodstatnejší prvok sa týkal výpovednej hodnoty príjmových a majetkových údajov, ktoré verejní funkcionári uvádzajú. Aj dnes musia verejní funkcionári, koniec koncov všetci z nás, čo tu v tejto sále sedíme, okrem zamestnancov Kancelárie Národnej rady, to musia robiť, podávame takzvané majetkové priznania každý rok pri nástupe do funkcie a dokonca aj po odchode z funkcie, ale takmer na každej strane ten údaj, ktorý je uvedený, je buď nepravdivý, irelevantný, alebo z neho nevyplývajú žiadne konsekvencie.
Začnem jednoducho, tam, kde nevyplývajú z neho konsekvencie. Verejní funkcionári sú napríklad povinní uvádzať to, v akých iných organizáciách a orgánoch pôsobia popri Národnej rade alebo teda iných svojich verejných funkciách s tým, že niektoré majú zakázané. A niektoré dovolené majú, alebo mnohé dovolené majú, ale musia o nich informovať verejnosť tak, aby bolo možné posúdiť prípadný konflikt záujmov. Ako sme však zistili, keď nie je v tejto chvíli prítomný poslanec Kolesík, si niektoré takéto funkcie do svojho majetkového priznania nenapísal, tak v súčasnom zákone neexistuje za toto konkrétne previnenie žiadna penalizácia. To znamená, že je v tej, minimálne v tejto veci úplne bezzubý.
Prejdem však k podstatným veciam. Aby bolo možné preveriť, či stav majetku zodpovedá legálnym príjmom verejného funkcionára, čo má byť jeden z dôležitých aspektov tohto zákona, ku ktorým sa ten zákon hlási a dokonca predpisuje, že ak verejný funkcionár nie je schopný preukázať, ako z legálnych príjmov nadobudol svoj majetok, tak je možné ho za to zbaviť mandátu. Je to jedna z mála napríklad vecí, za ktoré môžu zbaviť mandátu poslanca Národnej rady, ak to nebude vedieť spraviť. To znamená, že ide o veľmi vážnu vec. Napriek tomu je toto ustanovenie deravé na oboch stranách.
V prvom rade je deravé na strane príjmov. Formulácia, ktorá bola prijatá pri tvorbe tohto zákona v roku 2004, hovorí, že poslanec uvádza všetky príjmy z verejnej funkcie, teda z tej, v ktorej pôsobí a potom uvádza príjmy z funkcií, činností a zamestnaní, v ktorých pokračoval po ujatí sa verejnej funkcie. Ide o typickú formuláciu, ktorá znie pomerne logicky, ale keď ju právne rozoberieme, tak vlastne zistíme, že je absolútne deravá a to hneď z dvoch uhlov. Prvý uhol je, že hovorí o činnostiach, v ktorých pokračoval po vzniku verejnej funkcie. To znamená, že funkcie, zamestnania, činnosti, ktoré vznikli po, žiadna takáto reportovacia povinnosť nie je, čo znamená, že už prvá veľká skupina príjmov, akékoľvek príjmy, ktoré vznikli z nových vecí, sú úplne vyňaté. Môžme, ak chceme byť veľmi štedrí k našim predchodcom, povedať, že im nenapadlo, že niekomu môžu vznikať nové zamestnania, funkcie a činnosti potom, čo sa stane verejným funkcionárom, ale ak to tak aj je, bohužiaľ, sa mýlili.
Druhý a ešte závažnejší problém je však v tom, že hovoríme nie o všetkých príjmoch, ale hovoríme o príjmoch, ktoré vznikli z funkcií, činností a zamestnaní. To sú všetko aktívne kroky. To znamená, zamestnanie je veľmi presne právne definované. Činnosti síce právne definované nie sú, ale je to zjavne aktívne, teda je to niečo, čo robíte. To je, neviem presnú slovníkovú definíciu činnosti, ale myslím, že bude veľmi blízka tomu, čo som povedal. A funkcia je niečo, do čoho tiež musíte byť menovaní. A ste tam vedome.
Existujú však iné a pre mnohých ľudí, bohatších ľudí a niektorých verejných funkcionárov zásadné vyššie príjmy a to sú takzvané pasívne príjmy. Ak napríklad vlastníte pôdu alebo nejakú budovu, nehnuteľnosť a tú prenajímate, ide o takzvaný pasívny príjem, príjem z prenájmu. To už teda nie je príjem z funkcie, určite to nie je príjem zo zamestnania a ťažko argumentovať, že je to príjem z činnosti, pretože vy žiadnu činnosť vykonávať nemusíte, vy jednoducho môžete mať uzavretú zmluvu o prenájme, prípadne to dokonca môže mať aj samozrejme vaša firma, ale to je ešte iná kapitola, ku ktorej sa hneď dostanem.
Druhá takáto oblasť sú dividendy. Ak ste majiteľ firmy a z nej teda máte nejakým spôsobom príjem v podobe dividend, tiež to nie je príjem zo zamestnania, nie je to príjem z funkcie, lebo majiteľ firmy, akcionár, spoločník nie je určite funkcia, a nie je to ale ani príjem z činnosti, pretože mať majetok nie je činnosť. A nič viac vy vykonať nemusíte na to, aby ste tento príjem získali. Tým pádom máme hneď dva zásadné typy príjmov, ktoré aj keď pokračujete, po získaní verejnej funkcie, nemusíte ich uvádzať, to sú dividendy a prenájmy.
Niektorí verejní funkcionári, spomeniem, aby som bol férový, na obe strany spektra, je to napríklad pán minister Kaliňák, pán minister Počiatek, alebo napríklad aj moja osoba, príjmy z dividend uvádzajú v majetkovom priznaní, ale je to na viac a zatiaľ žiadny verejný funkcionár nebol za dvanásť rokov, jedenásť rokov účinnosti tohto zákona potrestaný za to, že by takéto príjmy neuvádzal. To znamená, že evidentne tá interpretácia, ktorú som práve povedal, je, bohužiaľ, nielen logická, ale aj uplatňovaná. To znamená, že máme absolútnu dieru na príjmovej strane. Ako môžeme niekoho potrestať za to, že jeho majetok nezodpovedá jeho legálnym príjmom, keď nepoznáme jeho legálne príjmy, pretože väčšinu z nich pri bohatších ľuďoch ani nemusí priznať? Pokiaľ si ich práve náhodou nevypláca zo zamestnania alebo z nejakej inej aktívnej činnosti.
Je však ešte väčšia diera na druhej strane tejto rovnice a to je vykazovanie majetku. Podľa tohto ústavného zákona nie je potrebné vykazovať akékoľvek podrobnejšie informácie o majetku nad rámec jeho veľmi stručného uvedenia. To znamená, že môžete mať doma Picassa a môžete mať doma obrazy svojej sestry, ak napíšete do majetkového priznania, že obrazy štyri kusy, tak ste vyhoveli požiadavkám súčasného zákona. Môžete mať Maybach a môžete mať Fabiu a stačí uviesť jedno auto, jeden kus. Pokiaľ ide o prostriedky napríklad na bankových účtoch, tam už vôbec nič nemusíte uvádzať, uvediete: prostriedky na bankovom účte, alebo prostriedky v podobe napríklad akcií, dlhopisov, iných cenných papierov. Či ide o majetok sultána z Bruneia alebo majetok Jozefa Maka, sa už tiež niekto dozvedieť nemusí.
Tu chcem zdôrazniť, že súčasný zákon pamätá na ochranu súkromia. On totiž veľmi precízne váži medzi verejným záujmom dávať pozor na príjmy a majetky verejných funkcionárov a zároveň ale chrániť aj súkromie ich blízkych, ale aj ich samotných. Preto chcem len tu na mieste pripomenúť, že tento zákon aj dnes hovorí, že akékoľvek údaje o hnuteľnom majetku, ktoré by ho umožnili bližšie identifikovať, sa nezverejňujú. Takisto sa nezverejňujú majetkové priznania neplnoletých detí a manželov a manželiek. To znamená, že nehovoríme o tom, čo by malo byť verejné. Hovoríme o tom, čo by vôbec výbor pre nezlučiteľnosť funkcií a ďalšie na to príslušné orgány by mali mať k dispozícii, aby vedeli kontrolovať súlad príjmov a majetkov. Pretože aj ja si myslím, že nie je nutné všetko, čo je potrebné vedieť, je aj hneď následne potrebné dať na internet.
Pri nehnuteľnom majetku je to trošku iné, lebo nehnuteľný majetok sa dá aj dneska zistiť z katastra. To znamená, že tam ani ústavný zákon nepredpokladá ochranu súkromia, ani v nej nevidím nejaký veľký zmysel. Ale naozaj, nemusíme možno hovoriť verejnosti o detailoch hnuteľného majetku verejných funkcionárov, ale ak ich nevieme skontrolovať, je celý tento zákon a jeho pomerne náročné procesy v podstate len fraškou, čo môžeme zdokumentovať aj na tom, že za jedenásť rokov jeho fungovania nebol na žiadnej úrovni žiadny orgán schopný na nerovnováhe príjmov a majetkov nikoho takpovediac chytiť. Nie je to preto, bohužiaľ, že by slovenskí verejní funkcionári boli tí nespochybniteľnejší, najnespochybniteľnejší z nespochybniteľných, ale preto, že sa to pri takomto nastavení zákona jednoducho nedá.
Preto ten návrh, ktorý sme predstavili, zachováva ochranu súkromia. Zachováva to, že podrobnosti o hnuteľnom majetku by sa nezverejňovali tak, aby ho nebolo možné identifikovať, napríklad pre zlodejov alebo niekoho iného, ale výbor pre nezlučiteľnosť funkcií by ich mal k dispozícii. A čo je rovnako dôležité, ustanovili sme, že všetky príjmy by sa museli uvádzať v tomto majetkovom priznaní. To znamená, že aj takzvané pasívne príjmy, aj príjmy z nových aktivít, akékoľvek príjmy nad určitú sumu, dokonca aj tie, ktoré nepodliehajú zdaneniu z titulu niektorých oslobodení, by sa museli zverejniť a tým pádom by bolo možné kontrolovať, do akej miery legálne príjmy verejného funkcionára a jeho majetok navzájom zodpovedajú.
Keby ten zákon dávno platil, myslím, že bývalý predseda parlamentu by bol dnes v oveľa jednoduchšej situácii, pretože buď by už dávno musel obhájiť svoje majetkové podiely, alebo by bolo oveľa preukázanejšie známe, že ich nemá, ani k nim nemá žiadny vzťah. To je prvá veľká skupina zmien, ktoré sme navrhli, ktoré táto pracovná skupina navrhla v tomto zákone.
Druhá veľká skupina zmien sa týkala samotného rozhodovacieho procesu. Zákon je totiž dnes nastavený tak, že rozhodovací orgán, ktorým je pre väčšinu verejných funkcionárov na centrálnej úrovni výbor pre nezlučiteľnosť funkcií, musí rozhodnúť trojpätinovou väčšinou o vine. To znamená, že ak sa začne konanie, je potrebné tri pätiny prítomných poslancov na to, aby bol uznaný niekto za vinný a následne potrestaný, čo znamená, že väčšina môže vždy zablokovať akékoľvek rozhodnutie a dokonca aj menšina, ak je jednotná, ho môže zablokovať, keďže výbor pre nezlučiteľnosť funkcií sa obsadzuje pomerným princípom zastúpenia podľa zastúpenia v Národnej rade. Existuje síce možnosť odvolania na Ústavný súd, ale tá existuje len v prípade, ak je niekto uznaný vinným. To znamená, že ak dostane pokutu alebo nejaký iný trest, tak on sa môže odvolať na Ústavný súd, aby ten preskúmal, či naozaj je všetko v poriadku.
Tento mechanizmus má dva zásadne nedostatky. Prvý nedostatok, ktorý je drobnejší, ale už párkrát sa prejavil, je, že Ústavný súd podľa tohto ustanovenia nemá možnosť urobiť to, čo robí štandardný, môže urobiť štandardný odvolací orgán v iných prípadoch, t. j. rozhodnutie zrušiť, ak je v ňom nejaká chyba a v zásade je v poriadku a vrátiť ho na opätovné konanie. Ústavný súd ho môže len zrušiť, alebo potvrdiť. Preto sa už viackrát stalo, že aj verejný funkcionár, ktorý evidentne porušil ústavný zákon, bol za to aj výborom pre nezlučiteľnosť funkcií potrestaný, odvolal sa na Ústavný súd, tak Ústavný súd síce konštatoval, že rozhodnutie je v zásade správne, ale existuje v tom nejaká technická chyba, ale on už ju nemôže napraviť, ale nemôže ani potvrdiť toto rozhodnutie, pretože je tam nejaká technická chyba a preto ho jednoducho musí zrušiť. A tým pádom verejný funkcionár to má takpovediac zadarmo, hoci evidentne zákon porušil.
Preto sme navrhli, aby Ústavný súd mohol urobiť aj to, čo môžu robiť štandardne iné odvolacie orgány, rozhodnutie zrušiť a vrátiť späť prvostupňovému orgánu. Navrhli sme však zaviesť oveľa dôležitejšiu zmenu a tá sa týka toho, že dnes, ako som spomenul, väčšina môže vždy a menšina, ak je rozhodnutá a pevná, zablokovať akékoľvek konanie, dokonca aj v prípade, keď je evidentná vina. Za len môjho relatívne krátkeho obdobia, rok a trištvrte, ktoré som bol predsedom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, bolo takých situácií pomerne veľa a kde, či hovoríme o pánovi poslancovi Kolesíkovi, hovoríme o pánovi ministrovi Jahnátkovi napríklad v súvislosti s jeho majetkom a mohol by som ísť takto ďalej a ďalej, tak jednoducho napriek tomu, že väčšina argumentov bola evidentne proti verejnému funkcionárovi, dokonca všetky v mnohých prípadoch, tak jednoducho na konci poslanci SMER-u v tomto prípade, v tomto volebnom období nezdvihli ruky a tým pádom bolo toto stíhanie automaticky navždy zastavené.
Preto sme navrhli v tejto skupine, aby sa aj menšina mohla odvolať na Ústavný súd práve proti zastaveniu konania. Inými slovami, aby Ústavný súd bol finálnym arbitrom toho, či prišlo alebo neprišlo k porušeniu zákona, čo už od dnes je, ale dnes je len v situácii, keď je funkcionár odsúdený. My sme navrhli, aby to bolo aj opačne, aby päť poslancov z výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, respektíve tá jedna tretina toho prvostupňového orgánu mohla sa odvolať na Ústavný súd aj proti zastaveniu konania. Tým pádom by už nemali nastať situácie, keď je politicky chránený verejný funkcionár jednoducho imúnny. To, čo dnes máme v takýchto situáciách, aj v mnohých iných, je imunita de facto, namiesto imunity de jure.
Ako všetci vieme, myslím, čo tu sedíme v tejto sále, poslaneckú imunitu sme v zásade oficiálne ústavne zrušili pred viac ako dvoma rokmi, hoci tomu mnohí občania ešte ani dnes netušia, dnes, keď poslanca Národnej rady alebo iného obdobného funkcionára zastaví polícia či už za drobný priestupok alebo aj za možný trestný čin, tak s výnimkou veľmi špecifických situácií týkajúcich sa zasadnutí Národnej rady, je s ním zaobchádzané, ako s akýmkoľvek iným občanom tejto krajiny.
Čo však vidíme, je, že popri zrušení a imunity de jure tu stále existuje najmä pre ľudí spojených s mocou imunita de facto. Je to imunita, ktorá vyplýva z toho, že keď sa im na niečo príde, tak buď sa ako v prípade tohto výboru zablokuje jeho fungovanie a tým pádom k ničomu nepríde, alebo sa to isté udeje v prípade aj v trestnoprávnom, ale to sem dnes nepatrí.
Naším cieľom v tejto časti návrhu bolo zrušiť de facto imunitu verejných funkcionárov spojených s mocou a naozaj ponechať na Ústavný súd ako na arbitra to, aby buď rozhodnutie zrušilo, alebo potvrdilo zastavenie konania. Tých zmien je tam oveľa viac. Navrhli sme rozšírenie toho, na koho sa bude vzťahovať tento zákon. Navrhli sme konkrétnu podobu majetkových priznaní do prílohy tak, aby bolo naozaj jasné, aké typy informácií sa musia podávať. Navrhli sme tam mnoho ďalších vecí, ale tie v tomto prejave nebudem detailne spomínať, pretože chcem ešte pohovoriť o tom, čo sa stalo následne.
Následne sme ako pracovná skupina predložili výsledky svojej práce poslaneckému grémiu a predsedovi Národnej rady a uskutočnili sa, uskutočnilo sa niekoľko rokovaní aj na úrovni predsedu Národnej rady a poslaneckého grémia. Na týchto rokovaniach všetky vtedy ešte existujúce opozičné kluby deklarovali vždy jednoznačne podporu tomuto návrhu, preto bol kľúčový postoj strany SMER. Na zasadnutí poslaneckého grémia na začiatku júla 2013 predseda Národnej rady, vtedajší, pán Paška deklaroval, že on tam nevidí zásadný problém, ale bude to ešte konzultovať s klubom a že zvolá stretnutie ešte v podstate v priebehu júla tak, aby sa stihol ešte v augustovom termíne predložiť zákon do Národnej rady tak, aby sa na septembrovej, októbrovej schôdzi 2013 mohol prerokovať, aby bol účinný od 1. januára 2014. Následne žiadne také stretnutie zvolané nebolo a následne na to začala dlhá a v niečom veľmi smutná etapa vyhýbaniu sa diskusie o tomto zákone zo strany pána predsedu parlamentu, ale aj poslancov strany SMER a predstaviteľov strany SMER, kde zrazu prišiel protinávrh, ktorý hovoril, že môžeme schváliť tento ústavný zákon, ak z neho vyškrtneme dve veci. A sú to práve tie dve veci, ktoré som teraz spomínal. Jedna sú podrobné majetkové priznania a druhá je ten proces, ktorým aj menšina sa môže odvolať proti tyranii väčšiny na Ústavný súd v prípade zastavenia konania.
Členovia pracovnej skupiny za opozíciu vždy vysvetľovali, že bez týchto dvoch ustanovení ten návrh zákona do veľkej miery stráca zmysel, lebo načo budeme riešiť to, že bude pod tento zákon zrazu patriť napríklad aj policajný prezident, keď ten zákon je tak deravý, že dnes predstavuje pre verejný záujem viac bremeno, ako prínos. Načo budeme riešiť technikálie typu, že je múdrejšie dať majetkové priznania, posunúť dátum z 31. marca na 30. apríla, aby to viac súladilo s daňovým cyklom, keď to celé stráca zmysel. Inými slovami, načo budeme riešiť bodky a čiarky, keď celok zostane švajčiarskym syrom.
Následne sa celá vec prestala akýmkoľvek spôsobom riešiť, na čo sme nakoniec ako poslanci opozície reagovali tak, že v októbri 2013, v posledný možný deň sme podali tento návrh zákona v tej kompromisnej podobe, nie v tej podobe, ako by sme si ho my možno predstavovali, ale v kompromisnej podobe, ktorú pôvodne odokreoval aj pán Brixi ako zástupca SMER-u a o ktorej pôvodne aj pán predseda parlamentu povedal, že s ňou nemá problém, sme ju predložili. Predložili sme ju preto, že to bol posledný možný deň, aby tento zákon bol účinný 1. januára minulého roku, čo znamená, že to bol posledný možný deň, aby sa majetkové priznania začali podávať v tomto roku, ktorý tu máme, už po novom.
Väčšina SMER-u tento návrh zamietla už v prvom čítaní, odmietla o ňom čo i len rokovať a následne dala svoje vlastné sľuby. Pán predseda vlády Robert Fico vyhlásil, že vláda urýchlene predloží svoje vlastné riešenie. Pán predseda parlamentu a aj pán poslanec Brixi v rôznych chvíľach povedali to isté a tieto ich výroky sa opakovali na novinárske otázky v priebehu celého nasledujúceho roka. Ešte v auguste a v júli tohto roku aj pán predseda Paška vtedajší, aj pán poslanec Brixi opakovane povedali médiám, že už-už to bude, tak, aby to bolo platné od nového roku. Niekto hovoril, že si to pripraví ministerstvo, niekto hovoril o niečom inom, ale už-už to malo byť a nakoniec opäť nič nebolo.
Preto sme my tento október opakovali to, že sme predložili návrh zákona do druhého čítania, pardon, do prvého čítania, rovnako v kompromisnej podobe, s rovnakými podpismi opozičných poslancov, ktorí na tom spolupracovali s tým, že urgentnosť tohto zákona však nadobudla nový rozmer. Ten rozmer je v tom, že ak sa zákon neschváli teraz, tak už v tomto volebnom období sa nebudú podľa neho podávať žiadne majetkové priznania a tým pádom sa ani podľa neho nebude dať v tejto veci konať, pretože prvé majetkové priznania by sa mali podávať až v roku 2016 za nové v podstate už po parlamentných voľbách, ktoré musia byť najneskôr začiatkom marca 2016.
Zároveň došlo k tomu, že vedenie parlamentu, najmä jeho bývalý predseda začali zhadzovať zo stola v spolupráci s väčšinou SMER-u návrhy zákonov predkladaných opozíciou. Najprv sa to udialo vylúčením konkrétnych bodov z programu Národnej rady, keď to vzbudilo veľmi veľký odpor, politický aj mediálny a čiastočne aj občiansky, tak sa to robilo tak, že sa jednoducho odhlasoval fixný dátum ukončenia rozpravy Národnej rady na októbrovej schôdzi a väčšina, drvivá väčšina opozičných bodov sa nedostala na rokovanie. Musím povedať, že vtedy išlo o brutálnu tyraniu väčšiny nielen v tom, že nebolo dovolené poslancom prerokovať ich návrhy, ale najmä v tom, že program bol upravený tak, aby bez ohľadu na dátum doručenia do parlamentu boli prvé návrhy, teda nielen vlády, čo by som ešte ako tak vedel akceptovať, ale aj návrhy vládnych poslancov. Inými slovami, poslanci tejto Národnej rady boli rozdelení do dvoch kategórií, kde jediné kritérium toho, či bude návrh prerokovaný alebo nie, bolo, či sú zo SMER- u. A tí, čo boli zo SMER-u mali zaručené prerokovanie a tí, čo neboli zo SMER-u, ho nielenže nemali zaručené, ale mali takmer zaručené, že k nemu nedôjde. V tej situácii sme navrhli v spolupráci s kolegami fixný dátum rokovania o tomto zákone vysvetľujúc, že ak to tak nebude, tak sa, aj keby bol zákon rovno prijatý, stratí šanca, aby bol účinný od 1. januára 2015.
A preto mi dovoľte vysvetliť, v čom je zmysel prerokovania ešte na tejto schôdzi a ako k tomu navrhujem pristúpiť. Keďže nášmu návrhu vtedy nebolo vyhovené a tento program bol z októbrovej schôdze odsunutý na dnešnú schôdzu na prvé čítanie, tak jediná šanca, ako ho účinne zúčinniť k 1. januáru tohto roku, pardon, budúceho roku, je prijať ho v skrátenom legislatívnom konaní. To znamená, ak by sme ho dnes alebo zajtra, kedykoľvek budeme hlasovať, posunuli do druhého čítania, tak je potrebné, aby vláda prijala rozhodnutie o skrátenom legislatívnom konaní k tomuto návrhu zákona, aby sme ho ešte na tejto istej schôdzi prerokovali aj v druhom a treťom čítaní.
Vzhľadom na to, že na tomto zákone pracovala tri štvrte roka skupina siedmich alebo, siedmich poslancov, vzhľadom na to, že prešiel nekonečnými debatami a vylepšeniami, si myslím, že riziko technicky nedokonalých riešení je radovo nižší, ako pri niektorých iných zákonoch, ktoré sme tu prijímali v uplynulých mesiacoch v skrátenom legislatívnom konaní a na rozdiel od týchto zákonov dokonca dnes existuje objektívna naliehavosť spoločenského záujmu, pretože bez skráteného legislatívneho konania tento zákon už nebude platiť pre toto volebné obdobie z hľadiska podávania majetkových priznaní, čím pádom všetci tí, ktorí dnes sú verejnými funkcionármi, a teraz nemyslím len pár poslancov Národnej rady, lebo samozrejme oni sú najviac na očiach, o nich sa najviac hovorí, myslím tým stovky manažérov napríklad v štátnych podnikoch, tí, ktorí dnes spravujú naše spoločné peniaze, v praxi náš spoločný majetok, tí, ktorí robia mnohé podivuhodné rozhodnutia o našom spoločnom majetku, o našich spoločných peniazoch, ktoré sa niekedy veľmi ťažko vysvetľujú inak, ako konfliktom osobného a verejného záujmu, tak tí všetci by museli podať podrobné zúčtovanie svojho osobného majetku až po parlamentných voľbách v marci 2016. Samozrejme, aj keby to tak bolo, aspoň by sme mali poriadny zákon pre budúce funkčné obdobie, takže by to bolo zásadné zlepšenie, ale myslím si, že dlhujeme občanom to, aby tento návrh sme prijali tak, aby bol účinný už v tomto období.
Z tohto hľadiska mi dovoľte vás požiadať o podporu k tomuto návrhu a dovoľte mi zároveň aj vyjadriť ešte raz poďakovanie všetkým tým, ktorí na ňom spolupracovali, teda najmä poslankyni Žitňanskej, poslancovi Poliačikovi, poslancovi Kadúcovi, poslancovi Přidalovi a poslancovi Gálovi, ale dovoľte mi poďakovať aj poslancovi Briximu, ktorý vložil tiež mnoho svojho umu do tohto návrhu, ale napriek tomu sa pod neho nikdy nemohol podpísať, čo nie je voči nemu asi úplne spravodlivé, ale verte mi, že my by sme mu radi umožnili sa pod ten návrh podpísať, problém nie je na našej strane.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Ja len jednu stručnú reakciu. Zákony sú samozrejme, že potrebné, ale dôležité je aj, kto tie zákony vykonáva. V prípade pána bývalého predsedu Pašku je ústavný zákon už dnes jasný. Bez pochyby ho porušil. Môžeme sústavne vylepšovať zákony a môžeme sústavne ich dopĺňať, ale pokiaľ ich nebudú aplikovať ľudia, ktorí ich aplikujú na základe toho, čo ako tie zákony znejú, na základe jediného možného výkladu, rozumného výkladu, tak ani zlepšenie zákonov nám nepomôže.
Obávam sa, že sme o tom diskutovali na výbore, príslušnom, keď sme dávali podnet voči bývalému predsedovi Paškovi. Nie je absolútne žiadnou pochybnosťou, že sa majú priznávať aj príjmy mimo verejnej funkcie. Ten návrh ústavného zákona sa tvoril pôvodne na ministerstve spravodlivosti a potom ho prevzali poslanci, pretože v pôvodnom rokovaní schválili také okliešťujúce pozmeňovacie návrhy, že ja som návrh ústavného zákona vtedy stiahol.
Ale v tomto texte ten ústavný zákon je jasný a tvrdiť, že ústavný zákon, že z jeho textu vyplýva priznávanie len príjmov z verejnej funkcie, nehovorím, že to hovoríte vy, je takmer absurdné. Znamenalo by to, lebo z verejnej funkcie sa plat dá vypočítať podľa zákona. Na to nie je potrebné majetkové priznanie žiadne, aký je plat poslanca, predsedu parlamentu a ministra, vyplýva zo zákona. To si každý vypočíta, čiže problém u bývalého predsedu parlamentu Pašku nebol v tom, že nebol ústavný zákon dokonalý. On dokonalý samozrejme nie je, ale on ho úplne jednoznačne porušil. A myslím si, že aj to bol jeden z hlavných dôvodov, pre ktorý nakoniec odišiel.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Keďže bola len jedna faktická poznámka, budem stručný. Myslím, že sa dá súhlasiť, je mi trošku ľúto, pán poslanec, ale chápem, ani ja tu nie som určite celý čas rokovania o zákonoch, že ja som sa venoval práve, myslím, že ste tu ešte neboli, práve podrobne tejto otázke a vysvetľoval som, že nehovoril som to s formuláciou, ktorú ste vy použili, lebo tá mi ani nenapadla. Priznám sa, že by niekto mohol spochybňovať, že by iné príjmy nemali byť predmetom, lebo samozrejme, že by mali byť, je na ne aj špecifická kolónka v majetkovom priznaní, aj sú uvedené v tom zákone. Takže máte nepochybne pravdu v tom, že ktokoľvek by chcel povedať, že majetkové priznanie sa má obmedziť len na verejné príjmy, je absurdný. V tom s vami plne súhlasím.
Vysvetľoval som, že podľa súčasného znenia však to, ktoré z tých iných príjmov sa majú uvádzať a nemajú uvádzať, je hodne, hodne deravé. A to je problém, ktorý treba riešiť, ale to je technika. A týka sa jedného prípadu, hoci zásadného, pokúšal som sa však v tej rozprave robiť aj druhý, druhú pointu, ktorá podľa mňa zásadná je a to je naozaj tá, že keby rovno aj sa uplatnila ľubovoľná interpretácia toho ustanovenia, tak ho uplatňuje väčšina výboru dnes, ktorá keď chce zastaviť konanie, tak stačí nezdvihnúť ruky za to, aby sa konanie dokončilo.
A to sa ukázalo byť problémom naozaj aj pri konaniach, kde to bolo úplne nespochybniteľné, kde žiadny napríklad vládny poslanec ani len neotvoril ústa v rozprave na výbore, lebo vedel, že nemá čo obhájiť, no napriek tomu na konci nezdvihol ruku a konanie sa zastavilo. A preto som ja osobne, ale aj moji kolegovia, považovali vždy za nenegociovateľné v zmene zákona tú možnosť odvolania sa menšiny na Ústavný súd, lebo bez toho akákoľvek zmena tohto zákona nemá zmysel. Pretože nech tam my napíšeme čokoľvek, bude stačiť sedem poslancov vo výbore, aby z toho nič nebolo. Takže preto ja to považujem za oveľa zásadnejšiu zmenu ako čokoľvek iné, lebo tá spriechodňuje ten ústavný zákon tak, aby nevyhovoval len moci.

Ďakujem veľmi pekne, pani podpredsedníčka. Vážená pani podpredsedníčka, pán podpredseda, páni kolegovia predkladatelia, pani spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, hostia, myslím si, že tú genézu netreba opakovať, pán kolega Beblavý ju priblížil znovu pomerne presne, ale gentlemansky obišiel nejaké dohadovanie sa o príčinách, prečo sme sa vlastne dnes dostali do tejto situácie. Lebo dať predsa pred voľbami prísľub a potom robiť všetko pre to, aby som sa k tomuto prísľubu nedostal, aby som ho nesplnil, nie je čestné. Predstierať a vykazovať pracovnú činnosť a potom sa nepodpísať pod jej výsledky, nie je čestné. Prisľúbiť spoluprácu, riadiť dokonca prácu nejakej pracovnej skupiny, tvrdiť, že mám záujem na dohode naprieč celým politickým spektrom a potom jednostranne politicky rozhodnúť, nie je čestné. Brániť tomu, aby tak dôležitý ústavný zákon sa vôbec v tomto volebnom období nedostal, aj keby bol schválený, do platnosti, nie je čestné. A teda z nejakého dôvodu vedúcim predstaviteľom strany SMER, ktorá ako jediná blokuje prijatie tohto zákona, ústavného zákona, je nedostatok čestnosti, chýba im česť.
Nevravím, že všetkým, nevravím, že tu neexistujú poslanci SMER-u, ktorí by za takýto zákon ruku nedvihli, aj keď obávam sa, že ich nie je mnoho, ale na pozíciách ľudí, ktorí majú rozhodovaciu právomoc, alebo takých, ktorí majú v rukách ľudí, ktorí majú rozhodovaciu právomoc, je buď strach, alebo tam chýba česť. Tá na rozdiel od mnohých, ono sa hovorí, že keď sa ti nechce pracovať, zvolaj míting, hlavne teda v korporátnej sfére, súkromnej. Na rozdiel od takéhoto prístupu, pracovná skupina, v ktorej sme s kolegom Beblavým, Kadúcom a Přidalom a ďalšími boli, myslím, že by bolo treba spomenúť aj pani Zmajkovičovú, ktorá sa svojho času zúčastňovala a ktorá bola potom nahradená pánom Brixim. V tejto pracovnej skupine to nebolo tak, že iba sa zídeme a budeme si hovoriť, čo by sme na budúce mali spraviť. Team pána kolegu Beblavého pripravil dôsledne materiál, o ktorom sa rozprávalo. Vždycky sme rozprávali k veci, vyjasňovali sme si vždy postoje k jednotlivým bodom tohto predloženého zákona a nakoniec sme sa po trištvrte roku dopracovali k prierezovej celopolitickej zhode. A tá otázka, ktorá je stále vo vzduchu už vyše ako rok, je, kto komu zavolal, alebo kto komu čo povedal, keď stále zákon neplatí.
No keby sme boli chceli, tak už ho dávno máme, už rok by sme ho mali platný. Už dnes by bolo povinné jasne vyčísliť hodnotu nielen vlastneného, ale aj hodnotu používaného majetku. Už dnes by neexistoval priestor pre politicky motivované zastavovanie konaní v prípade porušenia tohto ústavného zákona. Už dnes by bol prehľad nielen o majetku samotných verejných funkcionárov v rozšírenom zozname, tak ako ho tento zákon predkladá, ale aj o majetku ich rodinných príslušníkov. To všetko už sme mohli mať. Už by neboli články o tom, kde by sa média iba domnievali, alebo by museli hádať, odkiaľ má ten a ten poslanec, alebo ten a ten minister, alebo ten a ten verejný funkcionár také a také auto, už by to muselo byť v jeho majetkovom priznaní a ak by to tam nebolo, už by neexistovala politická sila, ktorá by konanie proti nemu zastavila a v prípade, že by bolo zastavené na úrovni výboru, rozhodoval by o tom Ústavný súd.
Napriek tomu stále toto všetko nemáme. Politická zodpovednosť je stále vyvodzovaná len na základe rozhodnutí jednotlivých aktérov, čo treba povedať, je svojím spôsobom kultiváciou politického prostredia, ale nie dostatočno. To, že bolo zastavené konanie voči bývalému predsedovi parlamentu, aj keď on sa teraz domáha toho, aby bolo obnovené, aby bolo, že on nemá čo skrývať, je práve symptómom tej choroby, ktorá začína pri neschválení tohto ústavného zákona.
Treba povedať, že také veci, ako sme zažívali, napríklad ešte keď pán Slota bol v parlamente Slovenskej republiky, už dnes tak okaté nie sú. Nemáme tu ľudí lietajúcich na stíhačkách, nemáme tu ľudí šoférujúcich McLareny, nemáme tu ľudí bývajúcich v honosných vilách na chorvátskych ostrovoch, kde jednoducho nie je možné akýmkoľvek spôsobom sa dopátrať k tomu, kde na to ten človek zobral. To tu už nie je. Ale stále tu máme podivuhodné prepojenia a siete ľudí, zoskupenia, aby som neurazil, ľudí, ktorí napríklad cez schránkové firmy ždímajú slovenských pacientov, dodávajú predražené jedlá do slovenských nemocníc a práve v týchto dňoch vidíme, ako sa pomaličky tie uzlíky rozplietajú, že zrazu na príliš, príliš často na tých istých miestach vidíme tie isté mená, tie isté adresy, zrazu sa nám zlievajú toky financií, informácií a vplyvov na tie isté miesta a zrazu vidíme, že na Slovensku sa tá vulgárna forma využívania nedokázateľného majetku, posúva do pozície takého toho tichšieho, sofistikovanejšieho, bielogolierového vyciciavania štátu a verejných zdrojov.
A v budúcnosti sa raz niekto musí, musí spraviť chybu. To nie je možné, aby sa to nestalo. Keď sa niekde hromadí majetok a pri ňom rastie ego, tak ono to raz musí streliť, niekde sa musí ukázať to auto, ten dom, tie hodinky. Čože? (Reakcia z pléna.) Áno. Takže, kde sa deje neprávosť a získavajú sa nečestne peniaze, tak tam sa to raz, dúfam, ukázať musí a my by sme mali mať nástroj, ktorý v tom prípade nekompromisne poslúži na to, aby bola voči takémuto verejnému činiteľovi vyvodená spravodlivosť.
Ja by som sa veľmi rád dožil situácie na Slovensku, kedy ktokoľvek, kto nezákonným spôsobom získal nejaké peniaze, sa musel báť, aby ktokoľvek, kto sa priživil na štáte, na nejakej štátnej organizácii, kto vytuneloval nejaký eurofond, aby musel žiť v strachu, aby každý rok takýto človek musel špekulovať nad tým tlačivom, kurník, ako to tam napíšem, aby mi na to neprišli. Aby každý rok takýto človek musel sedieť nad tým tlačivom a hovoriť si, no tak dobre, toto som prepísal na ženu, toto mi ešte nejaký rok tam uschne, na tom účte, toto som tuto ukryl do nejakej nehnuteľnosti, ale jedného dňa sa to musí skolaudovať, aby bol proste v stálom strese. Nech ho to žere, nech to v ňom vrie, nech ho to rýpe. Nech nie je kľudný. Zlodeji nemajú prečo kľudne chodiť po tomto štáte. Nech sedí nad tým tlačivom a hovorí si, jaj dobre, napísal som to, je to možno na 99 % čisté, ale furt sa budem báť, že to niekde strelí. Aby bolo niekde zaznamenané, kľudne o päť rokov, o šesť rokov, o desať rokov, že klamal. Aby sa na to dalo prísť.
V takom štáte, na takom Slovensku by som chcel žiť, lebo ja nie som idealista. Ako viem, že nikdy nebudem žiť v štáte, kde sa klamať nebude, hej, to jako, koniec koncov dokazujú štúdie, že čím skôr začne dieťa klamať, tým je vyššia jeho inteligencia, takže ako ono to, schopnosť klamať rastie so schopnosťou myslieť, ale to, tá morálna integrita, keď v tom dieťatku potom vyrastie, tak by mala byť určujúcim motívom jeho konania. A ja by som chcel žiť v takom štáte, ja by som chcel žiť v spoločnosti, v ktorej každý človek, ktorý klame, každý človek, ktorý kradne, každý človek, ktorý podvádza, sa musel začať báť, pretože bude cítiť nad sebou nejaký tlak. Nie deravé majetkové priznanie, nie majetkové priznanie, ktoré sa dá vykladať na sto rôznych spôsobov, nie majetkové priznanie, do ktorého jednoducho niektoré veci vôbec netreba písať a nie taký zákon, ktorý mi zabezpečí, že keď mám zopár kolegov vo výbore, tak sa mi nič nemôže stať.
Nemôžeme určite žiť v spoločnosti, kde, aj ak je zákon porušený, tak mi stačí zobrať kolegov na kávu a povedať, chalani, prosím vás, nepustite to ďalej. Veď mi to nerobte, veď ja som sa sekol. Taký štát totiž nie je štátom pre každého, nie je štátom pre slabých, nie je štátom, v ktorom sú si občania rovní. Taký štát je štátom a nie elitárskym, je štátom pre vyvolených a taký štát nie je Slovenskom, na ktorom ja chcem, v ktorom by som ja chcel naďalej žiť.
Ak sme dokázali urobiť naozaj veľké veci pre politickú kultúru na Slovensku, ak sme dokázali zrušiť trestnoprávnu imunitu, ak sme dokázali zrušiť priestupkovú imunitu, posuňme to ďalej. Nie som si istý, či v skrátenom legislatívnom konaní, ako hovoril pán kolega, aj keď, čo sa týka termínov, je to jediná cesta, ale už aj samotné schválenie tohto zákona, nech už si platí, kedy to bude, bude významným gestom a politickým signálom pre občanov tohto štátu, že máme vôľu vykonávať mandáty čestne, že máme vôľu aj kolegom vo verejných funkciách nastaviť pravidlá, aby svoje mandáty vykonávali čestne a že máme vôľu kultivovať naďalej politickú kultúru na Slovensku.
Niekoľkokrát už sme nad týmto zákonom presne v tejto podobe v tejto sále sedeli. Niekoľkokrát sme o ňom rozprávali a niekoľkokrát to bolo hádzaním hrachu o stenu. Nie som naivný, že by sa na tom niečo zmenilo, ale chcem, aby to bolo povedané. Poslancom SMER-u vládne buď strach, alebo nedostatok česti, nedostatok čestnosti a cti. Ja som vedel, že tam niekde to slovíčko je, už po ňom pátram 15 minút, čo tu stojím. (Povedané so smiechom.) Nedostatok cti, lebo sľúbiť niečo a nesplniť to, je nečestné, lebo predstierať prácu a nepriznať sa k jej výsledkom, je nečestné a nepridať ruku k dielu, keď sa dá vec zlepšiť, je nečestné. A ja neviem, kto komu zavolal, kto k tomu čo povedal, neviem, kto je ten hlas v pozadí, ktorý sa rozprával, či už s pánom Paškom alebo s niekým iným, kto to rozhodnutie vydal, neviem. Ale nejaký hlas niekomu povedal, že tento zákon nesmie prejsť napriek tomu, že na ňom bola celospoločenská a celopolitická zhoda po trištvrte roku práce v pracovnej skupine, ktorá nad ním sedela. Neviem, kto to bol a neviem kto komu čo povedal, ale kým ten niekto nenájde odvahu sa postaviť za to, čo je v tomto zákone napísané, tak sa v tejto oblasti ďalej pohnúť nemôžme.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ďakujem aj pánovi poslancovi Poliačikovi a zároveň chcem poďakovať všetkým, ktorí sa podieľali na príprave tohto zákona. Naozaj si myslím, že je to skvelá chvíľa, keď sa ukazuje, že dokážeme spolupracovať. Veľmi oceňujem aj to, že tam participovali aj poslanci vládnej strany SMER - sociálna demokracia a okrem tohto poďakovania chcem zdôrazniť to, Martin, čo si ty tak pekne povedal v úvode a čo je vlastne nad zákonom. Tá čestnosť, my vieme dopredu a priori, že my zákon, ktorý by bol dokonalý, nikdy ani v tejto v veci, ani v žiadnej inej neprijmeme. Ale vieme, že ak tu bude sedieť 150 čestných alebo ľudí aspoň, ktorí sa blížia svojimi životnými zásadami k čestnosti, tak my vieme, že budeme vždy tí, ktorí dokážu aj chybičky zákona vytesniť. Vieme, že z tohto prostredia, z tejto sto päťdesiatky človek, ktorý bude protirečiť zásadám čestnosti, bude vytlačený nie zákonom, ale nami, že ho tu nestrpíme. A to považujem za dôležité, pretože môže nám chýbať kadečo, aj odbornosť, nie sme odborníci na všetko. Môže nám chýbať aj schopnosť čítať s porozumením množstvo zložitých textov, ale čestnosť tu nikomu z tejto sto päťdesiatky chýbať nesmie. Ak áno, tak to potom musíme dokázať pomenovať aj bez zákona, či platí odteraz alebo od budúceho obdobia. Toto je skvelý prípad. Chcem poďakovať a zároveň chcem aj teda oceniť, že pán podpredseda Číž, dúfam, že je to iba náhoda, že na tej tabuli už teraz nie je, veľmi sa teším na vaše vystúpenie, že ste sa prihlásili a oceňujem teda, že tu bude ozaj debata, tak ako má byť, všestranná k tomuto veľmi dôležitému zákonu. Ešte raz ďakujem všetkým tvorcom za ich mnohomesačnú prácu.

Ďakujem pekne. Mne z tohto celého vyplývajú aspoň teda dve také, také významné faktické poznámky. Dá sa povedať, že marginálne, ale celkom také kľúčové, aspoň pre mňa, pre moje vnímanie. A to je, že minimálne tá časť opozície, ktorá predložila tento návrh zákona a myslím si, že to sa zhodneme naprieč celou opozíciou, nemá čo skrývať. V tej podobe, v ktorej je zákon pripravený, musím povedať, že už tak je oklieštený, lebo veľa vecí sme odtiaľ povyhadzovali, bolo proste povylučovaných, aj omnoho prísnejšie opatrenia.
Tie, čo sú tam teraz, s tým nemá v zásade nikto v opozícii problém teda. Záver, nemáme čo skrývať. Žiaľ, javí sa, že vládna alebo poslanci vládnej strany majú čo skrývať. To je prvá poznámka.
A druhá, ty si Martin hovoril o tom, že nech sa ten človek, nech sa ten verejný činiteľ aspoň trochu bojí. Nech rozmýšľa nad tým, ako vyplniť to majetkové priznanie, že ako to obísť. Tá, ja som veľmi smutný, že tá latka zodpovednosti je neskutočne nízko, že chceme aspoň toto, aspoň nech sa bojí, že nechceme od nich zodpovednosť, nechceme od nich reálne sankcie, reálne vyvodenie nejakých následkov, či je to strata mandátu, pokuta, zodpovednosť za svoje činy a my chceme iba toto, iba toto drobnunké, že nech sa aspoň trošku bojí, nech sa trápi. To je ten politický alibizmus, ku ktorému sme došli za 20 rokov. A myslím si, že to je hrozivé zistenie, že chceme len toto.

Ja len možno jedno, jedno doplnenie alebo námet. Totižto nie je vôbec neobvyklé v iných právnych systémoch, aby prípady, kedy je porušený predpis, právny predpis o konflikte záujmov, bol stíhateľný trestnoprávne. Inými slovami, a čo už naozaj potom je mimo takpovediac parlamentnej väčšiny, ak niekto úmyselne zamlčí svoje príjmy v majetkovom priznaní rovnako, ako keď niekto zamlčí svoje príjmy v daňovom priznaní, je to trestný čin, aby takéto konanie bolo trestným činom. Lebo v takom prípade by sme vzali tú kontrolnú funkciu Národnej rade, ktorá v tomto naozaj nie je celkom nezávislá, kde vždy vládna väčšina má v pléne väčšinu z povahy veci a z definície.
Čiže aj to sa mi zdá byť riešenie, ktoré by bolo rozumné a je štandardné. Nemusíme vymýšľať nejaké osobitné druhy konaní, ktoré inde vo svete neexistujú. Netreba vymýšľať znovu koleso. Sú štandardné princípy, ktoré fungujú a fungujú v krajinách dobre. Znovu poviem druhú poznámku, že samozrejme závisí aj od celkovej funkčnosti orgánov činných v trestnom konaní. Ale to už by samozrejme, že bolo na dlhšiu diskusiu.

Ďakujem. Budem reagovať primárne na pána kolegu Kadúca. Ja rád začínam od tých, že najnižších, najnižšie položených cieľov. Nevravím, že tie ostatné nie sú legitímne, ale veľmi nerád by som bol, keby boli moje slová chápané tak, že toto má byť to, s čím sa budeme spokojiť. S tým sa určite neuspokojím a samozrejme všetci to robíme preto, aby na konci bol systém, ktorý dokáže dokázať, odstíhať a potrestať kohokoľvek, kto koná nečestne.
Ja len hovorím, že v súčasnosti máme nastavený systém tak, že sa dá bez nejakého vážneho zaváhania obchádzať. To znamená, že ani len ten strach tam nie je, lebo to, čoho by sa ten človek mal báť, nie je súčasťou jeho povinností. A ja hovorím, že minimálnym štandardom na začiatok by malo byť to, sprísniť pravidlá takým spôsobom, aby sa obchádzať nedali. To znamená, že tam už bude musieť ten človek zaklamať, bude musieť nejakým spôsobom podvádzať a bude vyššia pravdepodobnosť, že sa mu na to jedného dňa príde. Takže ak som hovoril o tom strachu, tak je to minimálny predpoklad budúcich úspechov takéhoto zákona, ale určite nie nejaké alibistické uspokojenie sa s tým, že toto by sme mali chcieť dosiahnuť.
Na druhej strane, keď si pozrieme výskum vedcov, netreba podceňovať dlhodobý stres a strach. Ako sa hovorí, Božie mlyny melú pomaly, ale isto, a keď niekto žije v dlhodobom strese a strachu, tak bez ohľadu na to, či bude potrestaný alebo nie, ono sa to na ňom podpíše.
Ďakujem.