48. schôdza

Ďakujem za slovo. Pán kolega, mám to tu pred sebou, nezavádzam. Za bronzovú medailu vy dávate 350 euro. Je to tak? Prosím? (Reakcia z pléna.) Päťsto dávate za striebornú, za zlatú 650. (Reakcia z pléna: Máte starý návrh.) Dobre, ale na druhej strane musím povedať, že Šuranová mala 367 euro dôchodku, toto podľa prvého návrhu, čo som ja čítal, by bolo 350, takže by nedostala nič, nezavádzam.
Na druhej strane vy hovoríte neustále o tom, o reklamách pre športovcov. Pozrite sa, pán kolega, reklamu niekto môže mať a niekto ju nemusí mať. Istota je to, čo ja dostanem garantované od štátu, alebo nedostanem. Toto nemôžte tu hovoriť, že kto má možnosť získať reklamu. On nemá možnosť získať reklamu. Lepšie sa získava reklama pre jedného cyklistu ako pre jedného džudistu alebo pre jedného boxera, a tak ďalej. Sám dobre viete, ak máte s týmto skúsenosti ako. Ale ako vidím, máte v tom dosť veľké, nejakým spôsobom nechcem zlé slovo nachádzať, ale medzery v tomto, že kto najlepšie získava reklamu alebo najhoršie. Takže to, čo štát garantuje, to je istota pre neho, nie to, čo vlastnou iniciatívou môže získať.
Ďakujem.

Ďalším rečníkom prihláseným do rozpravy je Otto Brixi, nech sa páči.

Ďakujem pekne do tretice, pán predseda. Nebudem hovoriť veľa, lebo už tu bolo mnohé povedané. Pán poslanec Érsek, ctené kolegyne, kolegovia, myslím, že sa tu dnes nenájde žiaden z nás, ktorý by poprel skutočnosť, že úspešných ľudí v tejto krajine by bolo treba nejako oceniť. A športovci, ktorí dosiahli adekvátne športové úspechy, by mali byť tými, na ktorých by mala krajina vo vzťahu k svojmu píár, svojej reklame, či už dovnútra alebo aj smerom do zahraničia, stavať.
Bol by som najradšej, ako som už spomenul vo faktickej poznámke, ak by sa nám podarilo zadefinovať čo najširšiu množinu športovcov, ktorá by dostala čo najväčšie peniaze za akýkoľvek signifikantný športový úspech, ktorý dosiahla. Ale, žiaľbohu, pán kolega Érsek, v dnešnej dobe to nie je možné, aj keby som si to veľmi prial. A s kolegom Martvoňom sme sa zhruba rok pohrávali aj s tou myšlienkou, ako dať každému mnoho. Žiaľbohu, povedal som to už dneska na chodbe aj pánovi kolegovi Froncovi, je na Slovensku veľké množstvo ľudí, ktorí by si zaslúžili rovnaké ocenenie. Máme tu úspešných lekárov, transplantológov, vedcov, pedagógov, kohokoľvek, ktorý dosiahol nemalé úspechy na poli spoločenskom, a štát by sa možno mal o neho postarať tak, aby na dôchodku neživoril.
Neviem si dosť dobre predstaviť, ako by k tomu prišiel úspešný lekár, ktorý zachraňuje ľudské životy, ak by za záchranu každého ľudského života mal dostávať nejakú rentu. Áno, bolo by to nepochybne, bolo by to fajn, by som si želal, aby to tak bolo, ale, žiaľbohu, toto nie je v dnešnej ekonomickej dobe, ktorá má svoje mantinely, nie je to možné.
Preto sme išli cestou vybratia tých najúspešnejších a nastavenia modelu, ktorý súvisí s tým, že im nebudeme paušalizovať ich mesačné odmeny, každému v rovnakej výške od určitého veku, napríklad 35 rokov, ako ste to zadefinovali vy, ale budeme sa snažiť zvýšiť ich sociálny dôchodkový štandard oproti možno priemerným dôchodkom, ktoré v krajine sú.
Ja si budem veľmi želať do budúcna, pán Érsek, aby táto krajina fungovala tak, že každý, kto v nej niečo dosiahne na akomkoľvek poli, bude mať dôchodok taký, za ktorý sa nebudeme musieť my ako zástupcovia ľudu hanbiť. Ale, žiaľ, musíme na tieto veci ísť postupne a môžeme sa prikrývať len takou perinou, na akú máme.
Tiež by som chcel, aby mal každý športovec, od hokejistu, ktorý dnes zarába sedem miliónov dolárov za sezónu, až po Kuzminovovú alebo kohokoľvek iného, aby mal od tridsiatich piatich rokov mesačnú gážu 800 alebo 900 eur len za to, že je dobrý. Ale to by potom bolo nefér voči ostatným úspešným ľuďom v tejto krajine a najmä voči ostatným dôchodcom, ktorí tejto krajine a ľuďom v nej odovzdali mnohokrát omnoho viac ako menej úspešný športovec.
Ďakujem pekne.

Na vystúpenie pána poslanca Brixiho je jedna faktická.
Nech sa páči, Martin Poliačik.

Otto, som rád, že si spomenul aj teda iné odvetvia, lebo myslím si, že pri tomto návrhu práve to je tá otázka: prečo šport? Prečo nie veda? Prečo nie umenie? Prečo je olympijský medailista viac ako dajme tomu baleťáci, alebo operný spevák, alebo folklorista? Prečo ľudia, ktorí sa podieľali na získaní, dajme tomu, Nobelovej ceny, že boli v nejakom tíme v CERN-e alebo v medzinárodnom pracovisku?
A tu sa vlastne otvára tá skrinka, že ako ideme posudzovať. Ja som presvedčený o tom, že spoločnosť má byť nastavená tak, aby ľuďom dávala počas ich aktívnej kariéry možnosť nejakým spôsobom sa podieľať na svojom vlastnom zabezpečení v budúcnosti. A športovci podľa mňa vedia, že ak niekedy v živote motivácia slávou alebo výsledkom prevýši motiváciu ziskom peňažným, tak na konci toho života to môže mať svoje dôsledky a mali by sa podľa toho zariadiť. A určite nie som proti tomu, aby štát zabúdal na svojich reprezentantov. Len tá základná otázka je, prečo športovci a ako vlastne potom k tomu prídu reprezentanti štátu v iných odvetviach?
Ďakujem.

S reakciou, nech sa páči, Otto Brixi.

Ďakujem pekne. Martin, ja plne s tebou súhlasím, áno, myslím si, že by mal dostať každý, kto niečo zmysluplné robí a koho prínos je pre štát v akejkoľvek oblasti badateľný a oceniteľný. Fakt je ten, že debata o tom, že prečo športovci, tu je už veľmi dlho. A budem rád, keď sa preklopíme po schválení tohto zákona, ak teda ho schválime, aj do roviny ako nastaviť tú odmenu a mzdu za to, odmenu a možno takéto spoločenské ocenenie aj pre tých, ktorí nie sú športovci a v rámci jednotlivých rezortov niečo dokázali. Áno, títo ľudia majú byť v prvom rade ocenení, všetci tí, do nohy, ktorí dokázali niečo vo svojich rezortoch, týmto štátom. A tak sa môžeme baviť o tom, že čo týmto ľuďom dať naviac, aby na dôchodku nemuseli chodiť, ako sa hovorí, po žobračenke.
My sme tento zákon, keď sme ho začali robiť pred dvoma rokmi, sa snažili v prvom rade saturovať tých dôchodcov, ktorých dôchodky boli dnes také malé, a myslím si, že tí ľudia, ktorí tu športujú, mnohí ich veľmi dobre poznáte, že jednoducho nevedia každý mesiac vyžiť. Toto bol aj motív.
Postupom času, ako sme začali rozmýšľať nad tým, že, či oceniť aj majstrov sveta, majstrov Európy, tak sme nachádzali také východiskové moduly, že sme vedeli, že budeme mať krytie na to, aby sme uspokojili aj túto skupinu ľudí. To ale ešte neznamená do budúcna, že sa nebudeme venovať, pokiaľ tú možnosť mať budeme, aj iným kategóriám obyvateľstva, ktoré si takéto ocenenia rovnako zaslúžia, ale je to opäť na základe nejakej spoločenskej debaty, ktorá tu musí vyvstať. A keď sa na nej zhodneme, tak sa o nej môžeme baviť. Ale bavíme sa tu o športovcoch už dva roky, tak preto odpoveď na otázku, prečo športovci. Preto, lebo mnohí z nich už niečo dokázali a štát na nich v istom momente zabudol.
My nejdeme teraz vytvárať sociálny blahobyt ľuďom, ktorí športovali. My ideme saturovať ich elementárne sociálne a spoločenské potreby.
Ďakujem.

V rozprave ešte vystúpi, nech sa páči, pán kolega Dušan Galis ako posledný prihlásený.

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Ja by som sa trošku chcel vrátiť do svojich mladých rokov, kde mená niektorých športovcov, ktorých spomeniem, boli pre nás, dá sa povedať, bohovia. Boli to ľudia, ktorí reprezentovali Československo ako také, boli to ľudia, ktorí boli veľmi skromní, a hlavne to boli ľudia, ktorí úžasne vedeli spájať tento národ. To treba povedať.
Každý z mladých chlapcov, ktorí sme nejak športovali alebo sme sa venovali niektorému druhu športu, sme mali svoje vzory a nepochybujem o tom, že mená, ako pán Popluhár, pán Zachar, ako bolo povedané, Čáslavská, pán Starší, pán Golonka, atď., atď., to by som mohol menovať, dačo dokázali pre túto krajinu a ukázali, že tých ľudí vedeli dostať niekedy do takého varu, že o ničom inom sa nerozprávalo, len o futbale, o hokeji a o niektorých aj druhých, iných druhoch športu, ktoré vtedy ako leteli.
Život ale týchto ľudí nebol jednoduchý. A keď som spomínal v úvode pána Popluhára, musím povedať, že bol to športovec, futbalista, ktorého si pamätám ako chlapec, kde v televízii, ktorá ešte vtedy bola čiernobiela, hral za mužstvo sveta vo Wembley, kde pred zápasom, vážené dámy a páni, prišla anglická kráľovná, boli predstavení títo futbalisti anglickej kráľovnej. Viete, ako tento pán Popluhár, najväčšia ikona slovenského futbalu, skončil? Skončil ako kustód v reprezentácii. To znamená, že po zápasoch reprezentačného mužstva zbieral dresy reprezentantov, namiesto toho, aby sedel v kravate vo VIP-ke a prijímal hostí. Viete, to bola tá tragédia tých športovcov.
Čiže veľa športovcov, ktorí preslávili Československo, nemali to šťastie, nevedeli sa presadiť v živote. A keďže berieme vek, optimálny vek desať, pätnásť rokov tej kariéry, po skončení nie všetci mali to šťastie, aby sa v živote presadili. Boli takí, čo sa presadili, čo si urobili trénerské kurzy, čo sa stali inžiniermi, doktormi, atď., ale boli aj takí, ktorí sa nevedeli presadiť. Preto si myslím, že aj na týchto nebolo treba zabudnúť a nebolo by dobré, aby po skončení kariéry to tak bolo, že zíde z očí, zíde z mysle. Sú ľudia, na ktorých treba ako myslieť, určite treba sa im nejak venovať a určite treba im aj dať šancu, aby mladí športovci vedeli o tých, ktorí dokázali niečo, ktorí sa presadili či už na majstrovstvách sveta, na majstrovstvách Európy, olympijský víťaz, atď., a tak ďalej.
Čiže mne ako bývalému športovcovi tiež ide o to, aby povedzme nemali dôchodok 300 euro, ale som tiež za to, aby sme sa nejako zhodli, ako povedal pán Brixi aj pán Érsek, aby sme sa zhodli, aby títo športovci boli docenení, aby sa mohli nejak v tom živote ďalej presadiť, pretože skutočne po skončení tej kariéry športovej to nie je ľahké.
Preto si myslím, že tento návrh zákona je dobrý. A nebránim sa tomu do budúcna, aby sme sa nejak dohodli a robili na tom, aby aj tí, tá druhá skupina športovcov, aby sa myslelo aj na ňu, aby sme presadili aj tieto druhé pozmeňovacie zákony.
Ďakujem pekne.

Na vaše vystúpenie, pán poslanec, bude reagovať jeden pán poslanec. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Nech sa páči, pán poslanec Érsek.